Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/68/2019

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a členov senátu JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobkyne: B.. B. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., C. XX, zastúpená: JUDr. Miroslava Sukupčáková, bytom Žilina, Karmínova 8, proti žalovanej: Slovenská republika zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 14.156,82 EUR, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 18. decembra 2018, č. k.: -288, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu v druhom a treťom výroku zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že: „Súd konanie pre zaplatenie sumy 12 014,90 EUR zastavuje. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 2 141,82 EUR v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania." 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa žalobou domáhala zaplatenia sumy 14.156,72 EUR pozostávajúcej zo sumy 2.279,30 EUR ako exekúcie vykonanej zrážkami zo mzdy, zo sumy 1.658,34 EUR ako exekúcie vykonanej odpísaním pohľadávky z účtu vedeného vo X. E. E., K.. E.., a poplatku za vykonanie exekúcie vo výške 3,32 EUR, zo sumy 215,76 EUR ako sumy jednotlivých častí štátnej prémie za roky 2005 - 2007, ktoré bolo možné získať pri stavebnom sporení č. XXXXXXX/XXXX po zablokovaní účtu súdnym exekútorom a zo sumy 10.000 EUR ako náhrady nemajetkovej ujmy podľa 3. Tvrdila, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, č. k. -80, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 05. 2000, bola ako žalovaná 2/ zaviazaná spoločne a nerozdielne na zaplatenie peňažnej sumy vo výške 1.590.766,44,- Kč spolu s príslušenstvom oprávnenému L. R., K.., U. D. XX, D.. Tento rozsudok sa stal exekučným titulom pre exekučné konanie súdneho exekútora JUDr. Ladislava Ágha, Exekútorský úrad v Bratislave, Jaskový rad 79. O tomto rozsudku sa dozvedela až dňa 10. 8. 2005 a vydaním upovedomenia o začatí exekučného konania EX 3146/2004-7 zo dňa 1. 3. 2005 začal súdny exekútor vymáhať od nej pohľadávku oprávneného spôsobom prikázania pohľadávky a zrážkami zo mzdy jej zamestnávateľa, ktorým bol Colný úrad Žilina. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici považovala za nezákonné rozhodnutie, pretože nebola účastníčkou konania, rozsudok jej nebol doručený, preto na Ústavný súd SR dňa 03. 10. 2005 podala sťažnosť vo veci porušenia základného ústavného práva. Ústavný súd SR uznesením zo dňa 3. 11. 2005, č. k. -7 rozhodol, že rozsudok nie je možné považovať za právoplatný a lehota na podanie odvolania ešte ani nezačala plynúť. Na základe tohto uznesenia jej Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 5. 6. 2006 doručil rozsudok zo dňa 22. 03. 2000, č. k. -80, voči ktorému podala odvolanie a Najvyšší súd SR, ktorý ako odvolací orgán uznesením č. k. zo dňa 11. 03. 2009 tento napadnutý rozsudok voči nej zrušil a vrátil

vec prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 8. 12. 2009, č .k. -153 rozhodol o zastavení konania voči nej. 4. Žiadosťou o náhradu škody zo dňa 30. 3. 2010 sa žalobkyňa obrátila na žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 14.156,72 EUR, na čo žalovaná na žiadosť nereagovala. Tvrdí, že splnila všetky podmienky na uplatnenie nároku v zmysle a to tým, že Najvyšší súd SR, ako odvolací orgán, uznesením zo dňa 11. 3. 2009, č. k. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, č k. -80 voči nej zrušil. 5. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť pre nesplnenie troch podmienok, a to pre absenciu skutočnosti, ktorá by mala za následok vznik škody, vznik škody samotnej a nedostatok príčinnej súvislosti. Argumentovala, že rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, č. k. -80, ktorý žalobkyňa označila ako nezákonný, bol vo vzťahu k nej zrušený Najvyšším súdom SR v odvolacom konaní sp. zn. , na základe čoho Krajský súd v Banskej Bystrici pokračoval v konaní, ktoré bolo následne uznesením zo dňa 8. 2. 2009, č. k. -153 zastavené. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, č. k. -80 tak nikdy nenadobudol právoplatnosť, a preto ho nie je možné v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu považovať za nezákonné rozhodnutie. Taktiež nie je splnená ani druhá podmienka pre priznanie náhrady škody, a to preukázanie vzniku škody. Finančné prostriedky odpísané z účtu žalobkyne a zrážané z jej mzdy na základe príslušných exekučných príkazov, ktoré boli následne prevedené na účet oprávneného v exekučnom konaní, nepredstavujú škodu spôsobenú žalobkyni v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu. Ich prevodom na účet oprávneného vznikol oprávnenému voči žalobkyni záväzok z bezdôvodného obohatenia, a teda pokiaľ oprávnený v exekučnom konaní získal exekúciou od žalobkyne finančné prostriedky, tieto nadobudol bez právneho dôvodu a je ich povinný žalobkyni v zmysle vydať. Žalobkyňa tak voči oprávnenému disponuje pohľadávkou, ktorej uspokojenia sa môže domáhať mimosúdne i súdnou cestou a oprávnený má záväzok toto obohatenie vydať. Na strane žalobkyne teda nedošlo k vzniku škody. Až v prípade bezúspešnosti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobkyne, ktorej náhrady je možné sa v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním orgánov verejnej moci domáhať od štátu. Žalovaná má za to, že nie je splnená ani tretia podmienka uplatnenia nároku na náhradu škody, a to preukázanie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím orgánu verejnej moci a vznikom škody. Žalobkyňa nevyužila možnosti dávané Exekučným poriadkom na obranu v exekučnom konaní, ktoré by zamedzili výkonu exekúcie, a teda i ujme na strane žalobkyne ako povinnej v exekučnom konaní. Žalobkyňa po prevzatí Upovedomenia o začatí exekúcie sp. zn. EX 3146/2004-7 v zákonnej lehote podala námietky proti exekúcii doručené súdnemu exekútorovi 08. 04. 2005, ktorými žiadala o zastavenie exekúcie, a to z rovnakých dôvodov, z akých žiadala odklad exekúcie, ale až neskôr. V čase podania námietok sa dal očakávať odklad exekúcie, ak nie priamo vyhovenie námietkam na zastavenie exekučného konania vo vzťahu k žalobkyni. Žalobkyňa však podaním zo dňa 06. 07. 2005 vzala námietky voči exekúcii späť, a preto exekučný súd o námietkach nerozhodoval a v exekučnom konaní sa mohlo ďalej pokračovať. Za takéhoto stavu súdny exekútor vydal exekučné príkazy na výkon exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu a zrážkami zo mzdy žalobkyne, ktorých vykonaním sa majetok žalobkyne zmenšil o 3.940,96 EUR. Žalobkyňa teda mala možnosť predísť tomu, aby bola na jej majetok vykonávaná exekúcia, čoho si aj bola vzhľadom na podanie námietok vedomá, napriek tomu podané námietky stiahla a umožnila výkon, podľa nej nezákonnej exekúcie. 6. Počas konania žalobkyňa postupne zobrala žalobu späť o 12.014,90 EUR späť, v tomto rozsahu okresný súd konanie v prvom výroku zastavil. 7. Predmetom konania tak zostala suma 2.141,82 EUR, ktorá predstavuje trovy exekúcie, ktoré si exekútor ponechal. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k skutkovému zisteniu, že nebolo sporné, že predmetom konania zostali trovy exekúcie vo výške 2.141,82 EUR, ktoré žalobkyni boli zrážkami zo mzdy zrazené a pripísané v prospech exekútora, pričom následne bola exekúcia zastavená. Žalobkyňa za nezákonné rozhodnutie označila rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, č. k. -80, ktorý bol uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 11. 3. 2009, sp. zn. zrušený a na základe zrušenia tohto rozsudku Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 8. 12. 2009, č. k. -153 konanie voči žalobkyni ako žalovanej 2/ zastavil. Na základe návrhu oprávneného L. R., K.., začalo exekučné konanie, vykonaním exekúcie bol poverený JUDr. Ladislav Ágh. Súd mal v konaní preukázané, že žalobkyni boli na základe nariadenej exekúcie, okrem iného, vykonávané aj zrážky zo mzdy u zo mzdy jej bola zrazená suma 2 141,82 Eur, ktorú si ponechal súdny exekútor ako trovy exekúcie.

8. Jednoznačne mal preukázané nezákonné rozhodnutie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, č. k. -80, ktorý bol následne uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 3. 2009, č. k. zrušený. Tiež mal preukázané, že žalobkyni vznikla škoda 2.141,82 EUR, ktorú sumu si ponechal súdny exekútor ako trovy exekúcie. Vo vzťahu k podmienky existencie príčinnej súvislosti uviedol, že ju mal preukázanú, lebo nebyť rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, č. k. -80, na základe ktorého bola žalobkyni zexekvovaná suma vo výške 2.141,82 EUR a ktoré bolo následne ako nezákonné rozhodnutie zrušené, nebolo by následne došlo k exekučnému konaniu , EX 3146/2004. Keďže žalobkyňa preukázala splnenie všetkých zákonných predpokladov svojho nároku na náhradu škody, súd jej žalobe v celom rozsahu vyhovel. 9. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovanej, že žalobkyňa nevyužila zákonné prostriedky na predídenie vzniku škody, keď nepodala námietky voči Upovedomeniu o začatí exekúcie. Žalobkyňa námietky doručila exekútorovi 5. 4. 2005, kedy existoval právoplatný a vykonateľný exekučný titul a späť ich zobrala 12. 7. 2005, teda v čase existujúceho právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorý bol zrušený až následne takmer po štyroch rokoch po späťvzatí námietok. Okresný súd vyvodil záver, že je vysoko pravdepodobné, že námietky by neboli úspešné z dôvodu existencie právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. Žalobkyňa podala návrh na odklad exekúcie, teda využila všetky prístupné opravné prostriedky na to, aby zamedzila vzniku škody. Vo vzťahu k argumentácii ohľadom bezdôvodného obohatenia súd uviedol, že nemožno od žalobkyne spravodlivo žiadať, aby náhradu škody proti štátu uplatňovala až po tom, ako sa neúspešne domáhala nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti zvýraznila absolútnu objektívnu zodpovednosť. Súd o trovách konania rozhodol podľa , , keď konštatoval, že v konaní bola v prevažnej miere úspešná žalovaná, táto si trovy konania neuplatnila, preto súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu. 10. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná proti druhému a tretiemu výroku. Navrhla rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť, zároveň priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie odôvodnila s poukazom sa odvolací dôvod podľa , , teda, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 11. V dôvodoch odvolania žalovaná uviedla, že sa nestotožňuje s rozsudkom, ktorý považuje za nesprávny, založený na nesprávnom právnom posúdení veci a nesprávnych skutkových zisteniach. Podľa jej názoru nie je daná existencia a súčasne v konaní nebolo preukázané, že by došlo k vzniku škody v podobe a rozsahu, akú uvádza v rozsudku súd prvej inštancie, a to v priamej príčinnej súvislosti so súdom konštatovaným nezákonným rozhodnutím. Súd taktiež nesprávne rozhodol o trovách konania. 12. Záver súdu, že má preukázanú existenciu nezákonného súdneho rozhodnutia, nezodpovedá predpokladom nezákonného rozhodnutia podľa a nasl. č. . Zdôraznil, že stanovuje podmienku, že toto rozhodnutie pred tým, ako bolo zrušené, nadobudlo právoplatnosť, teda, že bolo zrušené na základe podania mimoriadneho opravného prostriedku. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000 bol zrušený Najvyšším súdom SR uznesením zo dňa 11. 3. 2009 v odvolacom konaní. Na základe zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu Krajský súd v Banskej Bystrici pokračoval v konaní na prvom stupni, ktoré bolo neskôr z dôvodu späťvzatia návrhu žalobcu zo dňa 10. 11. 2009 uznesením zo dňa 8. 12. 2009, č. k. -153 zastavené. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, č. k. -80 nikdy nenadobudol právoplatnosť, preto ho nie je možné podľa považovať za nezákonné rozhodnutie, ktoré by zakladalo vznik práva žalobkyne na náhradu akejkoľvek škody. 13. Za nesprávny považoval názor súdu, že žalobkyni vznikla škoda tým, že zrážkami zo mzdy jej bola v exekučnom konaní zrazená suma 2.141,82 EUR, ktorú si po zastavení exekúcie súdom ponechal súdny exekútor ako trovy exekúcie. Finančné prostriedky zrážané v exekučnom konaní zo mzdy žalobkyne, ktoré si aj po zastavení exekúcie ponechal súdny exekútor ako svoje trovy exekúcie, nie je možné bez ďalšieho považovať za škodu spôsobenú žalobkyni v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu, za ktorú by mala niesť zodpovednosť žalovaná. To, že na strane žalobkyne došlo k úbytku jej majetkových hodnôt popierať nemožno, pretože to bolo preukázané. Táto skutočnosť sama osebe neznamená, že si sumu predstavujúcu tento úbytok môže uplatniť voči štátu, keďže v tomto prípade existuje iný subjekt, ktorý z majetkového úbytku na strane žalobkyne profitoval, a to súdny exekútor. Až v prípade preukázania bezúspešnosti uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda preukázania nevymožiteľnosti pohľadávky voči súdnemu exekútorovi, prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobkyne, ktorej náhrady je možné sa v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi konaním orgánu verejnej moci a vznikom škody domáhať od štátu. V majetkoprávnych

vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. 14. V tejto súvislosti poukázala na znenie ustanovenia ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 2. 2013, sp. zn. -45, v ktorom uviedol záver, že čo sa týka postavenia súdneho exekútora, výkon exekučnej činnosti prestavuje zverený výkon štátnej moci, čo upravuje aj samostatná právna úprava ( Exekučného poriadku) a konštatuje to aj ústavný súd vo svojej už uvedenej judikatúre. Z tohto dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim náhrady škody podľa . Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciu základných práv účastníkov exekučného konania. Avšak čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a o jeho odmene, je jeho postavenie odlišné. Exekučný poriadok v ustanovení priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté (). 15. Súdny exekútor vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako slobodné povolanie, a teda aj ako podnikateľskú činnosť na účely tvorby zisku. Ako nositeľ základných práv a slobôd a osoba vykonávajúca slobodné podnikanie však v tejto pozícii nemôže byť súdny exekútor zároveň v postavení nositeľa štátnej moci, a preto sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou, že v štádiu exekučného konania, keď exekučný súd autoritatívne rozhodoval o trovách exekučného konania, a teda aj o odmene exekútora, vystupoval exekútor voči sťažovateľke ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený jednostranne zakladať práva alebo povinnosti. V tomto štádiu konania má aj súdny exekútor postavenie účastníka konania a o jeho právach a povinnostiach rozhoduje exekučný súd. Ústavný súd nespochybnil svoje závery vyplývajú z nálezu sp. zn. , v zmysle ktorých sa zodpovednosť za škodu pri výkone exekučnej činnosti súdneho exekútora prenáša na štát a aplikuje sa naň právny režim . Je potrebné však odlíšiť náhradu škody od bezdôvodného obohatenia. V posudzovanom prípade sťažovateľ sa v konaní pred všeobecným súdom z titulu bezdôvodného obohatenia domáhal vrátenia sumy trov exekúcie pozostávajúcej najmä z odmeny súdneho exekútora a DPH, ktorú súdnemu exekútorovi zaplatil na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené ako nezákonné nálezom Ústavného súdu sp. zn. . Zároveň ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval (), že z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Zároveň v tomto rozhodnutí je konštatované, že existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa , a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2006). 16. Postavenie súdneho exekútora v exekučnom konaní v súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie alebo o odmene súdneho exekútora je potrebné posudzovať odlišne od jeho postavenia vykonávateľa verejnej moci, ktoré má pri realizácii úkonov exekučného konania. V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a odmene exekútora, je exekútor účastníkom konania tak, ako je ním aj povinný z exekúcie, je nositeľom základných ľudských práv a slobôd, je vykonávateľom slobodného povolania na účely vytvárania zisku. Čo sa týka odmeny, súdny exekútor koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto záver, že v tomto postavení nemôže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia je podľa názoru ústavného súdu nesprávny a nelogický. V tomto rozhodnutí ústavný súd poukázal na ustálenú prax všeobecných súdov podporenú viacerými rozhodnutiami najvyšších súdnych

autorít, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. , , podľa ktorej nie je možné domáhať sa náhrady škody spôsobenej orgánom štátu pri výkone verejnej moci za stavu, keď veriteľ disponuje vo vzťahu k dlžníkovi splatnou pohľadávkou, ktorá nebola voči tomuto dlžníkovi uplatnená, resp. nebola preukázaná nemožnosť jej uspokojenia zo strany dlžníka. Primárnym cieľom takto ustálenej rozhodovacej činnosti je predchádzanie existencii dvoch súčasných nárokov od rôznych subjektov, pretože úspešné uplatnenie oboch nárokov by viedlo k možnosti legálneho dvojnásobného uspokojenia fakticky totožných nárokov. Situácii, keď obidva nároky nemôžu byť z tohto dôvodu súčasne uplatniteľné, bolo potrebné identifikovať nárok, ktorý je potrebné uplatniť prioritne a až v prípade nemožnosti uplatnenia (resp. vymoženia) tohto nároku môže nastúpiť druhý nárok. Judikatúra sa ustálila, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody (keďže až nevymožiteľnosť bezdôvodného obohatenia je škodou). Zmysel uvedeného spočíva v tom, že je nemysliteľné, aby sa subjekt (dobromyseľný alebo nedobromyseľný) obohatil a nebol povinný takýto prospech vydať s odôvodnením, že poškodený subjekt bude uspokojený titulom náhrady škody od štátu. 17. Žalovaná s odkazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu zdôraznila, že v rozhodovanom prípade vzťahu žalobkyne a súdneho exekútora by nevrátenie finančných prostriedkov v sume 2.141,82 EUR získaných exekútorom ako trovy exekúcie, ktorá bola neskôr súdom vo vzťahu k žalobkyni právoplatne zastavená, pričom súd osobitným uznesením rozhodol i o tom, že exekútorovi nepriznáva nárok na náhradu trov exekúcie v uznesení Okresného súdu Žilina zo dňa 27. 2. 2017, č. k. -240, viedlo k úspešnému obohateniu sa súdneho exekútora, ktorý by napriek reparácii majetkových pomerov poškodenej strany (žalobkyne) zo strany štátu svoje majetkové postavenie neodôvodnene zlepšil. Ak totiž súdny exekútor získa peňažné prostriedky ako výťažok z exekúcie, ktorá nemala byť vedená, získa majetkový prospech bez právneho dôvodu. Ak sa tento majetkový prospech posúdi ako škoda a štát dotknutému účastníkovi uhradí podľa ustanovení , výsledkom je paradoxná situácia, že súdny exekútor sa domôže majetkového prospechu, na ktorý nemá nárok. Takýto absurdný záver vyplýva zo skutočnosti, že neoprávnený majetkový prospech exekútora sa posudzuje ako škoda spôsobená štátom. V prípade posúdenia nároku ako bezdôvodné obohatenie exekútora by k takýmto záverom nebolo možné dospieť. Je nemysliteľné, aby sa súdny exekútori mohli legálne obohacovať, je preto potrebné prikloniť sa k tej forme výkladu, že bezdôvodné obohatenie od súdneho exekútora je potrebné vymáhať. Opačný záver nastoľuje nerovnovážny stav práv a povinností jednotlivých subjektov. Bolo by v rozpore s požiadavkou právnej istoty, aby výklad predpisu umožňoval, aby sa určitý subjekt, v tomto prípade súdny exekútor, mohol legálne domôcť majetkového prospechu, na ktorý nemá právo. Pretože v danej veci nie je súdny exekútor ani tým orgánom, ktorý sa mal dopustiť nesprávneho úradného postupu alebo vydať nezákonné rozhodnutie, neprichádza do úvahy ani prípadné uplatnenie regresnej náhrady vo výške vyplatenej sumy od dotyčného exekútora. Je treba konštatovať, že z hľadiska zmyslu a účelu spomenutej judikatúry sa vzťah žalobkyne a exekútora nelíši od štandardného vzorca uvedenej judikatúry, keď pred uplatnením náhrady škody od štátu je potrebné domáhať sa vydania plnenia, ktorým sa iný subjekt fakticky obohatil. 18. Súd prvej inštancie sa s touto námietkou nestotožnil, preto žalovaná považovala za potrebné k tomu uviesť, že medzi základné podmienky vzniku práva na náhradu škody proti štátu patrí preukázanie vzniku škody. Škoda, za ktorú má byť zodpovedný štát, nevznikne skôr, ako je preukázaná nemožnosť uspokojenia pohľadávky zodpovedajúcej rozsahu uplatnenej náhrady škody iným spôsobom (vrátane vydania bezdôvodného obohatenia) od subjektu, ktorý bezprávneho dôvodu získal majetkový prospech na úkor toho, komu bolo do majetkovej sféry zasiahnuté. Preukázanie nemožnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia skutočne nie je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody výslovne stanovenou a predpísanou , je však podmienkou na preukázanie vzniku škody ako jedného zo základných predpokladov vzniku práva na náhradu škody proti štátu v zmysle predmetného zákona. Ak nie je preukázaný vznik samotnej škody, nie je možné hovoriť ani jeho vzniku práva na jej náhradu. K záverom ohľadom spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami žalovaná konštatovala, že škoda, za ktorú má niesť zodpovednosť štát, vzniká až nemožnosťou uspokojenia pohľadávky zodpovedajúcej rozsahu uplatnenej škody iným spôsobom vrátane vydania bezdôvodného obohatenia od subjektu, ktorý sa na úkor toho, komu bolo zasiahnuté do majetkovej sféry, obohatil, pričom táto nemožnosť nastala bez zavinenia zasiahnutého. Pokiaľ žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázala, že by sa u súdneho exekútora domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške vymožených trov zastavenej exekúcie, resp., že by takáto jej aktivita bola bezúspešná a táto bezúspešnosť nebola ňou zavinená, nie je splnený predpoklad vzniku škody a nepreukázanie vzniku škody znamená, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu škody a takýto návrh je potrebné zamietnuť. Žalovaná preto

vyslovila názor, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o vzniku škody na strane žalobkyne, za ktorú má niesť zodpovednosť štát, vec nesprávne právne posúdil. 19. Žalovaná namietala aj záver súdu prvej inštancie, ktorý mal za preukázanú príčinnú súvislosť. Aj v tomto prípade konštatoval nesprávne právne posúdenie veci. Odkázala na svoje vyjadrenie k žalobe, keď absentuje aj posledný zákonný predpoklad pre vznik škody, a to nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, č. k. -80, a vznikom žalobkyňou tvrdenej škody vo výške 2.141,82 EUR. Podľa súdu prvej inštancie táto suma zodpovedá časti finančných prostriedkov, ktoré súdny exekútor vymohol od žalobkyne v rámci exekučného konania, pričom pozastavenie exekúcie vo vzťahu k žalobkyni si túto sumu ponechal ako svoje trovy exekúcie. Exekučné konanie sp. zn. EX 3146/2004 sa nezačalo vydaním rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, a ani trovy exekučného konania sp. zn. EX 3146/2004 vo výške 2.141,82 EUR nie sú trovami, ktoré by vznikli v konaní, v ktorom došlo k vydaniu (podľa súdu) nezákonného rozhodnutia - rozsudku č. k. -80. V exekučnom konaní síce exekútor vymáhal od žalobkyne splnenie povinnosti uloženej jej rozsudkom zo dňa 22. 3. 2000, avšak žalobkyňa v tomto konaní nevyužila ani možnosti dané jej Exekučným poriadkom na obranu v tomto exekučnom konaní, ktoré by zamedzili výkonu exekúcie, teda i ujme na strane žalobkyne ako povinnej v exekučnom konaní. V tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 50 ods. 1, § 52 ods. 1 a § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. Žalobkyňa po prevzatí Upovedomenia o začatí exekúcie v zákonnej lehote podala námietky proti exekúcii, ktoré boli doručené súdnemu exekútorovi 8. 4. 2005, za ktoré zaplatila aj súdny poplatok. Súdny exekútor nie je oprávnený vydať exekučný príkaz (teda reálne začať postihovať majetok povinného) pred rozhodnutím súdu o podaných námietkach. Z obsahu podaných námietok je zrejmé, že žalobkyňa žiadala o zastavenie exekúcie z rovnakých dôvodov, z akých o jej odklad a zastavenie žiadala neskôr. Už v čase podania námietok sa teda na základe ich obsahu dal očakávať prinajmenšom odklad exekúcie, ak nie priamo vyhovenie námietkam a zastavenie exekučného konania vo vzťahu k žalobkyni. Žalobkyňa podaním zo dňa 6. 7. 2005 zobrala námietky proti exekúcii späť, v dôsledku čoho podľa § 50 ods. 6 Exekučného poriadku exekučný súd o námietkach nerozhodoval a v konaní sa mohlo ďalej pokračovať. Za takéhoto stavu exekútor vydal exekučné príkazy. Z toho je zrejmé, že žalobkyňa mala možnosť predísť tomu, aby bola na jej majetok vykonávaná exekúcia, čoho si aj bola, vzhľadom na podanie námietok proti exekúcii, vedomá, napriek tomu podané námietky stiahla a umožnila výkon podľa nej nezákonnej exekúcie. Na podporu svojich argumentov žalovaná poukázala už počas konania na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 7. 2. 2008, sp. zn. -20. je koncipovaný ako prostriedok nápravy „Ultima ratio“. Zákon kladie dôraz na to, že poškodené osoby majú byť v prvom rade aktívne pri ochrane svojich práv, s čím súvisí aj nutnosť využitia všetkých zákonných prostriedkov, ktoré právny poriadok jednotlivcom priznáva. Poškodený nemôže byť pri ochrane svojich práv pasívny, nemôže nechať márne uplynúť lehoty na uplatnenie prostriedkov ochrany jeho práv a následne sa od štátu dožadovať náhrady škody, ktorá v takom prípade vznikla v dôsledku nečinnosti samotného poškodeného. Práve na túto skutočnosť poukázal ústavný súd aj v uznesení sp. zn. -20. Ústavný súd aj pri aplikovaní extenzívneho výkladu citovaného zákona nespochybnil nutnosť využitia zákonných prostriedkov nápravy (obrany), ktoré právny poriadok jednotlivcom priznáva, a ktorých využitie zákon v predpokladá. 20. Pokiaľ súd prvej inštancie vyvodil záver, že pokiaľ by aj bolo rozhodované o námietkach proti exekúcii, z dôvodu existencie právoplatného a vykonateľného exekučného titulu by tieto boli neúspešné, žalovaná uviedla, že úvaha súdu je nesprávna, pretože žalobkyňa už v podaných námietkach proti exekúcii (teda úkone s odkladným účinkom) žiadala o zastavenie exekúcie, a to z rovnakých dôvodov, z akých o jej odklad a zastavenie žiadala neskorším návrhom po späťvzatí týchto námietok, na podklade ktorého neskôr došlo k odkladu exekúcie a následne i jej nezmeneného skutkového stavu rozhodol o odklade exekúcie na podklade návrhu žalobkyne na odklad a zastavenie exekúcie zo dňa 1. 8. 2005, je zrejmé, že už z podaných námietok zo dňa 8. 4. 2005 sa na základe ich obsahu dal očakávať prinajmenšom odklad exekúcie, ak nie priamo vyhovenie námietkam a zastavenie exekučného konania vo vzťahu k žalobkyni. Keďže žalobkyňa námietky zobral späť, vylúčila ich odkladný účinok vo vzťahu k začatiu vykonávania exekúcie. K vzniku ujmy na majetku žalobkyne došlo práve v období od späťvzatia námietok proti exekúcii do rozhodnutia exekučného súdu o odklade exekúcie uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 22. 9. 2006, č k. -143. Je tak zrejmé, že žalobkyňa nevyužila dostupné možnosti na obranu v exekučnom konaní, ktoré by zamedzili výkonu exekúcie, teda ujme na strane žalobkyne ako povinnej v exekučnom konaní. Na tom nič nemení ani súdom akceptovaná skutočnosť, že podané námietky by boli neúspešné z dôvodu existencie právoplatného a vykonateľného exekučného titulu v čase podania námietok. Tak ako nebol exekučný titul - rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, č. k. -80 zrušený ku dňu podania námietok proti exekúcii (6. 4. 2005),

ktoré vzala žalobkyňa späť, nebol zrušený ani ku dňu podania návrhu na odklad a zastavenie exekúcie (8. 8. 2005), na podklade ktorého už došlo k odkladu na zastavenie exekúcie. Bezpredmetný je aj odkaz žalobkyne, že námietky zobrala späť z dôvodu vysokého súdneho poplatku, pretože tento bol uhradený. 21. Žalovaná odvolaním napadla aj výrok, ktorým súd rozhodol o trovách konania. Namietala, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo aj v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie v merite veci odvolacím súdom jej patrí náhrada trov prvoinštančného konania v rozsahu 69,74 %. Zdôraznila, že nie je smerodajné, či strana v konaní náhradu trov konania uplatní alebo nie, o nároku na náhradu trov má súd rozhodnúť podľa kritérií vymedzených v -257 . Ak súd žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že žalovaná si trovy konania neuplatnila, ide o nesprávne právne posúdenie veci. 22. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Poukázala na to, že súd prvej inštancie uznal jej dôvody, že škoda, ktorá jej vznikla, bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a k uvedenej škode istým spôsobom prispel aj samotný exekučný súd. Podľa nej je irelevantné, aby žalovaná tvrdila, že si mohla svoju pohľadávku uplatniť u súdneho exekútora z titulu bezdôvodného obohatenia, a to z dôvodu, že exekútor konal na základe právoplatného a exekučného titulu, a navyše, túto skutočnosť potvrdil sám Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací orgán, ktorý rozhodoval o trovách konania, voči ktorému podala odvolanie práve samotná žalobkyňa. Poukázal pritom na uznesenie sp. zn. -263 zo dňa 28. 9. 2017. Zotrvala na svojej argumentácii počas konania, keď zodpovednosť exekútora za škodu ním nespôsobenú v súvislosti s vykonaním exekučnej činnosti podľa Exekučného poriadku je upravená ako objektívna zodpovednosť. Je nepochybné, že súdne inštitúcie považovali rozsudok sa právoplatný a vykonateľný, takže tvrdenie žalovanej, že k vzatiu námietok späť sa ukrátila prinajmenšom o právo odkladu exekúcie, ak nie aj samotné zastavenie nie je správne. 23. Zdôraznila, že je na škodu veci, že exekučný súd nerozhodol o trovách konania vo výške 2.141,82 EUR a či tieto trovy sú opodstatnené a nemá žalobkyňa žiadny právny podklad, či sú nad rámec zákona. Zdôraznila opakovane, že exekútor disponoval exekučným titulom a nebol dôvod požadovať škodu spôsobenú výkonom exekúcie. Žalobkyňa nemá dôvod požadovať bezdôvodné obohatenie od súdneho exekútora. Tvrdenie žalovanej, že nevyužila dostupné možnosti na obranu v exekučnom konaní je neopodstatnené a z ľudského hľadiska neprimerané. Je toho názoru, že tu existuje príčinná súvislosť medzi škodou a exekučným titulom. Vo veci zásadne pochybil Okresný súd v Banskej Bystrici, keď zaviazal žalobkyňu na plnenie, pričom nebola účastníčkou ručiteľského záväzku. Súd pochybil aj v tom, že nezisťoval jej adresu prostredníctvom registra obyvateľov a ustanovil jej opatrovníka z dôvodu, že je pobyt je neznámy, pričom bola ukrátená o všetky možné práva v tomto konaní. 24. K odvolaniu vo vzťahu k trovám konania uviedla, že sa jej priateľka ponúkla, že jej ako právna zástupkyňa v uvedenej veci pomôže, táto nie je advokátka, trovy spočívajúce v cestovnom a náhrade mzdy za dovolenku neuplatňovala. Tým, že trovy konania neuplatňovala, nemôže byť na škodu veci samej, pretože podstatou bola náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím. Je irelevantné, aby strana, ktorá mala v spore úspech a neuplatnila si trovy konania, by malo za následok zamietnutie žaloby vo veci samej. Žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. 25. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa , , a bez nariadenia pojednávania podľa (a contrario) rozsudok okresného súdu podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ). 26. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti nie je správny, keď argumenty a dôvody odvolania žalovanej sú opodstatnené a presvedčivé, keď súd prvej inštancie dospel k mylným skutkovým záverom, ktoré z dôkazov nevyplývajú, súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, kej ich síce uviedol jednotlivo a popisne, avšak ich nijako nevyhodnotil ani vo vzájomnej súvislosti. Súd sa dopustil omylu v právnom posúdení pre chybnú interpretáciu právnej normy a aj z tohto dôvodu nedostatočne zistil skutkový stav, resp. tento veľmi stručne odôvodnil, pričom skonštatoval splnenie podmienok pre priznanie nároku bez náležitého právneho rozboru. 27. Podľa ust. ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Žalovaná v obsiahlom odvolaní poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu SR ako aj Najvyššieho súdu SR, ktoré vo vzťahu k rozhodovanej veci ako aj tam riešených právnych otázok vytvorili stabilnú rozhodovaciu prax. Z rozhodnutia okresného súdu nie je zrejmé, že by sa rozhodnutiami vyšších súdnych autorít zaoberal, prípadne, či na ne prihliadal a na ktoré. Ak rozhodoval v rozpore s nimi, bolo potrebné odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dôkladne odôvodniť. Súd na kardinálne otázky, ako sú podmienky nároku na náhradu škody, dal stručnú odpoveď, ktorá vzbudzuje pocit svojvôle, na argumenty žalovanej nedal dostatočnú odpoveď, čo malo za následok potrebu podania rozsiahleho odvolania. Nesprávne právne posúdenie tak viedlo k nedostatočným skutkovým zisteniam, prípadne dotvoreniu skutkového stavu. Odvolací súd sa nemôže

stotožniť s takou aplikáciou právnej normy, ktorá spočíva len v jej citovaní, pričom chýba jej aplikácia na zistený skutkový stav. Súd v závere rozhodnutia len uvádza skutkové zistenia s tým, že ich má preukázané, pričom už ale následne neuvádza, ako na takto zistený skutkový stav aplikoval citované právne normy. 28. Žalovaná vyčerpávajúco v odvolaní namietala všetky relevantné nedostatky, ktoré z rozhodnutia vyplynuli, pričom odvolací súd sa s nimi stotožňuje aj s prihliadnutím na rozhodnutia vyšších súdnych autorít (uvedené podrobnejšie v odvolaní), na ktoré musí aj odvolací súd prihliadať, naviac, odvolací súd dodáva, že sa s nimi v celom rozsahu stotožňuje. 29. K obrane žalobkyne uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu odvolací súd uvádza, že ide o tvrdenia produkované počas konania, pričom nijako nereaguje na podstatné argumenty, ktoré sú konkrétne odkazujúce na rozhodovaciu prax. Žalobkyňa nijako nespochybnila a nevyvrátila námietky žalovanej uvedené v odvolaní, len poukázala na správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktoré nie sú úplné a presvedčivé. 30. Z hľadiska skutkového stavu je nesporné, že predmetom konania zostala suma 2.141,82 EUR, ktorú po späťvzatí žalobného návrhu urobila žalobkyňa predmetom uplatneného nároku a o čom súd rozhodoval. Ide o sumu, ktorú si „ponechal“ exekútor napriek tomu, že exekúcia bola zastavená. 31. Posúdenie oprávnenosti ponechania si danej sumy exekútorom je základnou otázkou, ktorá z hľadiska ustálenia skutkového stavu je rozhodujúca. Vyhodnotením a posúdením vzťahu exekútor a štát ako aj vzťahu exekútor a žalobkyňa súd získa reálny skutkový základ pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobkyne voči štátu. Dôležitosti a správnosti relevancie tohto posúdenia napovedá aj odôvodnenie okresného súdu v posudzovanom rozhodnutí, ktorý v bode 50 odôvodnenia uviedol, že zistil, že súdny exekútor nevyšpecifikoval sumu 2.141,82 EUR, ktorú si ponechal ako trovy exekúcie. Daný bod možno vyhodnotiť ako uvedenie obsahu jedného dôkazu a z neho vyplývajúci záver, že súd nadobudol vedomosť o tom, že si exekútor túto sumu ponechal. Následne v bode 62 odôvodnenia súd konštatuje, že mal preukázané, že si sumu ponechal, čo už uviedol v bode 50, avšak súd by mal vyhodnotiť v tejto časti dôkazy vo vzájomnej súvislosti, čo absentuje. Súd mal len preukázané, že si sumu ponechal, avšak vôbec s týmto dôkazom ďalej nepracoval vo vzťahu k uplatnenému nároku, nezamyslel sa nad tým, že Exekučný poriadok postup, že exekútor si nejakú sumu len tak ponechá, neupravuje. Pokiaľ by totiž takto postupoval, musel by dôjsť k záveru, že išlo o postup non lege artis, ktorý má vplyv na priznanie nároku žalobkyne voči žalovanej. Súd z uznesenia Okresného súdu Žilina zo dňa 27. 2. 2017, č. k. -2012 mal zistené, že súd exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal z dôvodu, že tento oznámil, že si priznanie trov exekučného konania neuplatňuje. 32. V zmysle § 196 EP vo vtedy platnom znení, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Exekučná činnosť je spojená s trovami, ktoré exekútor znáša zo svojho. So zreteľom na to exekútor môže požadovať preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov. Platiteľom preddavku je oprávnený. Teda preddavok neplatila žalobkyňa. V zmysle § 197 ods. 1 EP náklady podľa § 196 uhrádza povinný. V exekučnom konaní žalobkyňa nebola povinnou, nevznikla jej povinnosť exekútorovi náklady uhrádzať, konanie voči nej bolo zastavené. Naviac v rozhodnutí bolo konštatované, že neboli splnené podmienky na postup podľa § 197 ods. 1 EP. Z oznámenia Okresného súdu Žilina zo dňa 16. 7. 2013 vyplýva, že vyzval exekútora na vyčíslenie trov konania a predloženie exekučného spisu. Exekútor neakceptoval výzvu, dokonca ho súd opakovane musel vyzvať dňa 17. 9. 2015. Z uznesenia Okresného súdu Žilina zo dňa 27. februára 2017, z bodu 7 odôvodnenia nevyplýva len to, že exekútor oznámil, že priznanie trov si neuplatňuje, nakoľko tieto boli čiastočne vymožené, ale aj to, že ich zjavne vymohol od účastníka, ktorý nebol povinným v konaní, teda nebol povinný žiadne trovy exekúcie nahrádzať. Okrem toho je zrejmé, že si priznal vymožené trovy bez toho, aby tieto boli skontrolované súdom, či účastníkmi exekúcie. V bode 13 súd konštatoval, že exekúcia voči obidvom povinným bola od počiatku neopodstatnená a že to nebolo vinou oprávneného ani exekútora, preto mal za to, že nie sú splnené podmienky zodpovednosti povinných podľa § 197 ods. 1 EP. V bode 14 odôvodnenia však okresný súd konštatuje, že usúdil až z korešpodencie Okresného súdu Banská Bystrica, že tieto trovy exekúcie by mali predstavovať sumu 2.141,82 EUR, lebo exekútor nepredložil súdu konečné vyúčtovanie trov exekučného konania podľa EP. Následne okresný súd poukázal na ustanovenie EP) a EP, pričom v bode 16 odôvodil svoje rozhodnutie tým, že exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie nepriznal v zmysle . 33. Podľa EP poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa exekútor bezodkladne vráti súdu, ak súd zastavil exekúciu (). 34. Podľa EP ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa ods. 2 pred vrátením poverenia podľa odseku

1 písm. c) a e) je exekútor povinný zaslať účastníkom konania konečné vyúčtovanie exekučného konania, v ktorom uvedie najmä výšku vymoženej pohľadávky oprávneného, výšku vymožených trov oprávneného, výšku vymožených trov exekúcie exekútora v členení odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov, náhrada za stratu času a daň z pridanej hodnoty, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty. Konečné vyúčtovanie exekučného konania podľa predchádzajúcej vety zasiela exekútor spolu s vrátením poverenia aj súdu. Okresný súd teda o trovách exekúcie rozhodoval o trovách exekúcie bez vyúčtovania exekútora, ktorý zjavne svojvoľne bez akejkoľvek kontroly si ponechal značnú sumu finančných prostriedkov od žalobkyne, ktorá ich nebola povinná platiť. 35. Na doplnenie vo vzťahu k nároku exekútora na náhradu trov odvolací súd uvádza, že rozhodnutie, v zmysle ktorého sa súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie neprizná je konformné a súladné s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach, konkrétne v rozhodnutí. III-ÚS351/2007, , , , , , , . Samotná skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie, keď nebudú uspokojené nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monotónnym (správne má byť „monopolným“, pozn.) postavením pri výkone exekúcie. Riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá je riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výhodami tejto profesie. 36. Súd nepopiera, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie, pri ktorom vystupuje v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou podnikania je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na oprávneného. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983. séria A, č. 70, mutatis mutandis aj , , , rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva G. proti Slovenskej republike č. 31303 a č. 23360/08, či uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp. zn. , v ktorom bolo okrem iného uvedené, že „sťažovateľ funkciu súdneho exekútora a s ňou spojené povinnosti na seba prevzal dobrovoľne. Činnosti, ktoré vykonal sťažovateľ, nevybočovali z bežného rámca povinností súdneho exekútora a mali protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií), (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. júna 2016, číslo konania -22). 37. V zmysle uznesenia zo dňa 6. 3. 2012 Ústavný súd už vo viacerých veciach (napr. , , ) „konštatoval, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok); ustanovenie ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci - špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj vykonávacie konanie - na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný dbať a rešpektovať základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté.“ Treba tiež zdôrazniť v súlade s nálezom ústavného súdu zo dňa 13. 2. 2013 sp. zn. -45 že súdny exekútor v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a jeho odmene má postavenie účastníka konania, prevažuje aspekt postavenia jeho osoby ako tej,

ktorá vykonáva slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania niektoré majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté. 38. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie ústavného súdu -15 zo dňa 10.8.2016, v ktorom ústavný súd konštatuje, že „jadrom sťažnosti je názor sťažovateľky, podľa ktorého súdny exekútor v každom prípade má dostať náhradu trov exekučného konania, resp. tieto nikdy nemôže on sám znášať. Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983, séria A č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.“ (napr. , ). Obdobné stanovisko vyplýva aj z rozhodovacej praxe ESĽP, ktorý vyslovil, že nejde o povinnú alebo nútenú prácu v prípade exekútora, ktorý sa nedomohol zaplatenia trov exekučného konania najmä preto, že povinný (prípadne i oprávnený) bol vymazaný z obchodného registra, resp. zomrel, prípadne nemal prostriedky na úhradu trov. Za podstatné treba považovať, že súdny exekútor sa na danú prácu ponúkol dobrovoľne a bremeno na neho uvalené trovami nebolo neprimerané (G. v. Slovenská republika č. 23360/08 a č. 31303/08 z 28. 6. 2011). Pri premietnutí už uvedených zásadných stanovísk do prerokúvanej veci treba z pohľadu ústavného súdu predovšetkým konštatovať, že existujúca zákonná úprava negarantuje bezpodmienečne súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie. Nemožno totiž dosť dobre vylúčiť prípad, keď na náhradu trov objektívne nebude možné zaviazať ani povinného, ale ani oprávneného. Je to tak napríklad v prípade, ak dôjde k zániku oboch týchto subjektov ako právnických osôb bez právneho nástupcu, resp. k úmrtiu fyzických osôb, po ktorých nezostane žiaden majetok.“ 39. Je nepochybné, že exekútor nemá žiadny titul, na základe ktorého by bol oprávnený disponovať so žalovanou čiastkou, keďže z rozhodnutia Okresného súdu Žilina vyplynulo, že mu náhradu trov exekúcie nepriznal. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd vyvodzuje záver, že námietky žalovanej v tomto smere sú dôvodné. Odvolací súd poukazuje na body vyššie 16, 17. Je odôvodnený záver, že je nemysliteľné, aby takto došlo (bez kontroly súdom) k legálnemu obohateniu sa exekútora. Záver okresného súdu v bode 67 jeho odôvodnenia vo vzťahu k k možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia nie je akceptovateľný, keďže je v rozpore s rozhodovacou činnosťou súdov, na čo dôvodne poukazuje žalovaná (, ), kedy nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Keby žalobca mal pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa , a to existencia samotnej škody. Tento záver je podporený rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. apríla 1985, sp. zn. a sp. zn. z 31. mája 2006. 40. Odvolací súd poukazuje aj na to, že povinnosťou žalobkyne bolo po vydaní právoplatného a vykonateľného rozhodnutia dobrovoľne plniť. Tým, že neplnila, bol oprávnený nútený pristúpiť k exekúcii. Trovy exekúcie, majetkový úbytok žalobkyne tak nevznikli z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ktoré označila, ale z dôvodu, že neplnila, čo jej ukladalo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie. Pokiaľ by totiž plnila a následne by došlo k zrušeniu rozhodnutia, ktoré tvorí titul pre exekúciu, tiež by sa mohla domáhať vydania bezdôvodného obohatenia. Potiaľ by žalobkyňa plnila, k exekúcii by nedošlo a ani k trovám exekúcie, teda ku škode, na ktorú žalobkyňa poukazuje. Preto odvolací súd uvádza, že ku vzniku úbytku na majetku žalobkyne nedošlo v dôsledku nesprávneho, či nezákonného súdneho rozhodnutia, ale z dôvodu neplnenia si povinnosti žalobkyne uloženej jej právoplatným a vykonateľným rozhodnutím. V tomto prípade teda neexistuje priama príčinná súvislosť medzi žalobkyňou označeným nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (úbytkom na jej majetku), pretože príčinou vzniku úbytku majetku bolo jej nekonanie v súlade so záväzným rozhodnutím. Tento záver však nič nemení na skôr uvedenom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane exekútora, ktorý nárok si mala dôvodne uplatňovať. Až v

prípade, že by nebola v takomto konaní úspešná, bolo by možné zaoberať sa tým, či nárok na náhradu škody podľa citovaného zákonné vznikol alebo nie. 41. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. ). 42. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť (napr. porušenie zmluvnej povinnosti samotným poškodeným), zodpovednosť za škodu nenastáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2013, sp. zn. ). 43. Okresný súd v zhodne so žalobkyňou považoval za nezákonné rozhodnutie rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 3. 2000, č. k. -80, ktoré bolo neskôr zrušené odvolacím súdom, teda nie na základe mimoriadneho opravného prostriedku. Treba podotknúť, že aj ústavný súd jej sťažnosť odmietol. V zmysle štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní, vydal štátny orgán. Ust. upravuje podstatnú podmienku, a to, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. 44. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú ne je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako ne teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Konaniu o zodpovednostnom nároku musí predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného rozhodnutia (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2011, sp. zn. ). 45. Rozsudok Krajského súdu nebol zrušený na základe mimoriadneho opravného prostriedku, ale na základe podaného odvolania žalobkyňou, pričom napadnuté rozhodnutie bolo zrušené Najvyšším súdom SR v odvolacom konaní. Nebola teda splnená podmienka predpokladaná v zákona. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici nikdy nenadobudol právoplatnosť, preto nie je možné ho považovať podľa vyššie uvedených ustanovení za nezákonné rozhodnutie, ktoré by zakladalo vznik práva žalobkyne na náhradu škody.

46. Odvolací súd sa stotožňuje aj s argumentom žalovanej, že žalobkyňa mala možnosť predísť tomu, aby bola na jej majetok vykonávaná exekúcia, čoho si aj bola, vzhľadom na podanie námietok proti exekúcii, vedomá, námietky zobrala späť a tým umožnila výkonu nezákonnej exekúcie. Žalovaná už počas konania poukázala na podporu svojich tvrdení na uznesenie Ústavného súdu zo dňa 7. 2. 2008, sp. zn. -20 , podľa ktorého pre účely posúdenia vzniku nároku na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená nezákonne začatou vedenou exekúciou, je rozhodujúcou skutočnosťou doručenie upovedomenia o začatí exekúcie poškodenému (ako povinnému v exekúcii) aj jeho následná procesná aktivita vo vzťahu k tomuto upovedomeniu. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že uvádzaný prípade sa dotýkal rozhodnutia vydaného Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. , keď krajský súd označeným rozhodnutím na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. -46 z 20. júla 2006, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na priznanie náhrady škody spôsobenej rozhodnutím okresného súdu - vydaním poverenia na vykonanie exekúcie z 28. augusta 2003 - proti sťažovateľke, ktorá v skutočnosti povinnou nebola. Uvedené konanie vykazuje vysokú zhodu skutkových a právnych otázok a odpovedí a odvolací súd v súlade s jednotnou rozhodovacou praxou aj tento prípad posudzuje obdobne. 47. Odvolací súd považuje za dôvodné aj odvolanie voči trovám konania. Rozhodnutie okresného súdu nevychádza z právnej úpravy, pretože je nepochybné, že v danom prípade podľa pomeru veci zmysle bola v prevažnej miere úspešná žalovaná, preto jej súd mal priznať právo na náhradu trov konania. Súd dospel k záveru, že žalovanej nepriznáva toto právo, lebo si trovy konania neuplatnila. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť uplatniť si trovy konania, práve naopak, upustil od zásady povinnosti uplatniť si trovy konania a povinnosťou súdu je v prvej fáze rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania a v druhej fáze o ich výške. Pre rozhodnutie ako aj odôvodnenie neexistuje žiadny právny rámec, z ktorého by mohol pri rozhodovaní okresný súd vychádzať a dospieť k záverom, ktoré nemožno akceptovať. 48. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ods. ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( ) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).