Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 570/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti U., s. r. o., zastúpenej advokátom

JUDr. R. T., K., vo veci namietaného porušenia

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti U., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2013 doručená sťažnosť spoločnosti U., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“; v sťažnosti bolo

nesprávne uvedené jej predchádzajúce sídlo, platné do 1. decembra 2010, pozn.) podľa

(ďalej len „“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. októbra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Na návrh troch fyzických osôb (ďalej len „oprávnení“) nariadil Okresný súd

Košice II (ďalej len „okresný súd“) uznesením z 21. mája 2003 predbežné opatrenie, ktorým

uložil vtedajšej V. akciovej spoločnosti (ktorá neskôr zmenila obchodné meno na „S. a. s.“

a neskôr aj právnu formu na „S. i. d.“; ďalej len „povinná“), aby do súdnej úschovy zložila

sumu 45 600 570 Sk. Po potvrdení tohto uznesenia Krajským súdom v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) povinná túto sumu skutočne zložila 29. marca 2004. Po následnom zrušení

oboch uznesení rozsudkom najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie okresnému

súdu však tento novým uznesením návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Na základe toho boli 12. septembra 2006 peniaze zo súdnej úschovy vrátené povinnej.

Podľa povinnej jej zadržaním peňazí v súdnej úschove na základe (neskôr zrušeného)

predbežného opatrenia vznikla škoda v podobe ušlého úrokového výnosu z nich v sume

105 340,84 €, ktorej náhradu si nárokovala voči štátu na základe

o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len „“). Túto pohľadávku povinná zmluvou

z 9. novembra 2006 postúpila na dvoch spomedzi pôvodne troch oprávnených a tí ju

následne zmluvou z 23. februára 2007 postúpili na sťažovateľku.

2.2 Sťažovateľka takto postúpený nárok uplatnila žalobou na okresnom súde, ktorý

jej vyhovel. Na odvolanie žalovaného štátu však krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 98/2010-

131 z 29. júna 2010 rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu sťažovateľky v celom

rozsahu zamietol. V odôvodnení uviedol, že sťažovateľke chýba aktívna legitimácia, keďže

pohľadávka, ktorú mala nadobudnúť postúpením, neexistuje. Podľa krajského súdu totiž

zodpovednosť za škodu spôsobenú predbežným opatrením nenesie štát, ale podľa § 77

ods. 3 (ďalej len „OSP“) navrhovatelia predbežného

opatrenia. Toto ustanovenie „predstavuje zvláštnu hmotnoprávnu skutkovú podstatu

náhrady škody, ktorá bola spôsobená predbežným opatrením“, „vylučuje zodpovednosť

štátu za škodu vzniknutú predbežným opatrením“ a je v ňom „premietnutá skutočnosť, že

súd nariaďuje predbežné opatrenie na základe navrhovateľom tvrdených a osvedčených

skutočností, o ktorých sa spravidla nevykonáva dokazovanie a ku ktorým nemá odporca

možnosť vopred sa vyjadriť“. Vo vzťahu k zodpovednosti navrhovateľa potom nie je

podstatné, či išlo o zákonné alebo nezákonné rozhodnutie o predbežnom opatrení.

2.3 Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku dovolanie, v ktorom mu vyčítala

nesprávne právne posúdenie veci [ ] vyplývajúce z toho, že krajský

súd nerešpektoval absolútny objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu podľa

Keďže nárok na náhradu takejto škody vyplýva aj z

, treba aj ustanovenie vykladať v podstate tak, že nebráni uplatneniu

nárokov voči štátu.

2.4 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2012

dovolanie sťažovateľky zamietol a v jeho odôvodnení po rekapitulácii priebehu konania

uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky argumentáciu žalobkyne (t. j. sťažovateľky,

pozn.) v dovolaní nepovažuje za správnu. Odvolací súd správne poukázal na ustanovenie

, podľa ktorého zodpovednosť za škodu alebo inú ujmu spôsobenú

nariadeným predbežným opatrením nesie ten, kto o jeho nariadenie požiadal, a to bez

zreteľa k tomu, či predbežné opatrenie bolo nariadené v súlade so zákonom alebo nie,

podstatné je len to, že k jeho zániku, či zrušeniu došlo z iného dôvodu než preto, že návrhu

vo veci samej bolo vyhovené alebo preto, že právo navrhovateľa nebolo (zrejme „bolo“,

pozn.) uspokojené. Zákonná úprava zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím vychádza z predpokladu, že zvláštna úprava obsiahnutá v právnych

predpisoch, na ktorých základe bolo nezákonné rozhodnutie vydané, nezakladá na

rovnakom alebo i širšom rozsahu zodpovednosť iného subjektu. Znamená to, že štát nenesie

zodpovednosť za škodu vzniknutú činnosťou, ktorá je spojená s výkonom štátnej správy,

tam, kde príslušný zákon výslovne zodpovednosť za výsledok takejto činnosti pripisuje tomu,

kto k nej dal podnet, bez zreteľa na to či výsledok (rozhodnutie) bol dosiahnutý v súlade

so zákonom (či išlo o rozhodnutie „správne“) alebo v rozpore s ním (či išlo o rozhodnutie

zrušené a teda rozhodnutie „nezákonné“ vo význame, ktorý je tomuto pojmu daný zákon

č. ). V prípade uvedenom v škoda alebo iná ujma vzniká síce

ako dôsledok obmedzení založených predbežným opatrením, protiprávnosť (ako jeden

z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu podľa ) sa však nespája

s „nezákonnosťou“ predbežného opatrenia, ale s tým, či k zániku alebo zrušeniu došlo

z iných než v uvedených príčin. V režime tu nejde

o to, že sa štát zodpovednosti za škodu zbaví (to by odporovalo § 1 ods. 2 uvedeného

zákona), ale o to, že je vopred zrejmé, že túto zodpovednosť nesie niekto iný – navrhovateľ

predbežného opatrenia.

Za škodu alebo inú ujmu spôsobenú predbežným opatrením, ktoré bolo zrušené

z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo

navrhovateľa bolo uspokojené, zodpovedá navrhovateľ predbežného opatrenia, nie štát,

lebo právna úprava zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

obsiahnutá v je vylúčená. Dovolací súd z týchto dôvodov dospel

k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je opodstatnené, lebo smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý spočíva na správnom právnom závere.»

3. Proti tomuto rozsudku smeruje sťažnosť sťažovateľky.

3.1 Sťažovateľka v nej tvrdí, že krajský súd neústavne vyložil a použil ustanovenie

, vyložil ho izolovane a nerešpektoval tak jej základné právo podľa

ods. 3 , hoci povinnosť ústavne konformného výkladu pre krajský súd vyplýva

z . Keď najvyšší súd takýto výklad aproboval, porušil tým základné právo

sťažovateľky zaručené v . Sťažovateľka totiž «nesúhlasí s takým

postupom Najvyššieho súdu ktorý súhlasil s takým výkladom Krajským

súdom podľa ktorého sa nemôže dovolávať zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným uznesením súdu o predbežnom opatrení pretože pokiaľ (a podľa § 77 ods. 3

) nezaniklo niektorým z dôvodov v ňom uvedených povinnosť náhrady škody patrí

navrhovateľovi predbežného opatrenia a nie štátu. Takýto výklad nie je... ústavne súladný

pretože nezohľadňuje ani povahu a charakter a ani predpokladaný rozsah

uplatnenia základného práva podľa . V dôsledku napadnutého výkladu

Krajského súdu nie je možné jeho plné uplatnenie v súdnom konaní spôsobom

garantovaným ... a . Krajský súd túto skutočnosť výslovne

potvrdil pretože v napadnutom rozsudku uviedol, že „citované zákonné ustanovenie

vylučuje zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú predbežným opatrením nakoľko v

prípadoch na ktoré sa vzťahuje zodpovedá za nariadenie predbežného

opatrenia výlučne navrhovateľ“.

Podľa názoru sťažovateľa takýto výklad vo vzťahu k jeho

základnému právu podľa nielenže nie je súladný s ale ani

so základným princípom, na ktorom spočíva Je známou skutočnosťou,

že podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím v konaní pred súdom, pričom takejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 1

ods. 1 a 2 ). Podľa sťažovateľa treba toto ustanovenie vykladať tak, že

pokiaľ sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu tento sa jej nemôže zbaviť a ani ju

presúvať na iného a je povinný plniť finančné záväzky späté s jej existenciou za každých

okolností. Takéto konštatovanie je namieste pretože pokiaľ sú splnené podmienky vzniku

zodpovednosti štátu neuvádza žiadne dôvody legislatívnej alebo inej

povahy na základe ktorých k uplatneniu zodpovednosti nedôjde aj keď k jej vzniku

rozhodnutím či postupom orgánu štátu došlo. Rovnaký prístup ako zákonodarca sledoval aj

ústavodarca pretože základné právo na náhradu škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

súdu podľa je koncipované tak, že sa priznáva každému voči orgánu

ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu, orgánu

verejnej správy) a nie voči inému subjektu ktorý nezákonné rozhodnutie nevydal. Ústavná

úprava základného práva podľa resp. zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím svojho orgánu preto vylučuje možnosť v ktorej by

záväzok nahradiť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátom niesol subjekt odlišný

od štátu napriek tomu, že podmienky jeho zodpovednosti boli naplnené. Je tomu tiež preto,

že ani a ani neuvádzajú žiadny dôvod verejného záujmu ktorý

by neuplatnenie tohto základného práva a „prenesenie“ záväzku náhrady škody ďalší

subjekt odlišný od zodpovedného štátu mohol ospravedlniť či inak zdôvodniť. V dôsledku

toho je potrebné aby bol výklad a uplatňovanie právnych predpisov v konaní pred súdmi

v súlade s z toho důvodu aby sa základné práva a slobody pred nimi mohli

uplatňovať garantovaným spôsobom pričom príslušné orgány štátu (vrátane

všeobecných súdov) za takýto ich výklad a uplatňovanie nesú ústavnú zodpovednosť.

Ústavný súd... v tejto súvislosti zdôraznil, že „v situácii keď ustanovenie právneho predpisu

dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavným a druhý ústavne nesúladným spôsobom) má

prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom

jednoznačne z v spojení s . Keďže podľa

môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s , sú

tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákonu týkajúceho sa ich

rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu

každého na súdnu ochranu podľa . ().

... uplatňovanie objektívnej zodpovednosti štátu... nepozná výnimky v dôsledku čoho

bolo povinnosťou Krajského súdu vykladať tak, že ak sú splnené zákonné

podmienky zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie jeho orgánu takáto zodpovednosť

sa musí uplatniť bez ohľadu na povahu konania pred súdom, povahu prijatého rozhodnutia

(ktoré sám uznal za nezákonné) a povahu navrhovateľa ktorý prijatie takéhoto nezákonného

rozhodnutia inicioval a na tieto skutočnosti má Najvyšší súd v dovolacom konaní

prihliadnuť. Podľa názoru sťažovateľa takýto výklad nemôže byť

považovaný za arbitrárny nakoľko rešpektovanie základných práv v konaní pred súdmi

ukladá súdom a sudcom ...»

3.2 Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ... rozsudkom

Najvyššieho súdu... sp. zn. z 30. 10. 2012, porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. z 30. 10. 2012 sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia...“

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených

v .

5. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je nesúhlas s názorom najvyššieho súdu, že

ustanovenie vylučuje zodpovednosť štátu podľa

Tento názor považuje za rozporný s , a tým aj za zasahujúci do jej

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v .

5.1 Výkladom ustanovenia sa ústavný súd vo svojej judikatúre už

zaoberal. V náleze sp. zn. vyslovil, že zmyslom tohto ustanovenia je určiť

podmienky, za ktorých možno uplatniť právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom, a to vo všetkých prípadoch, v ktorých bola škoda spôsobená. Na tomto

názore ústavný súd zotrval aj v nálezoch sp. zn. a sp. zn.

a niet dôvodu sa od neho odkláňať ani v prerokúvanej veci. Zároveň však ústavný súd už

v uznesení sp. zn. s odkazom na ustanovenia čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1

vyslovil, že toto právo nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha

zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady jeho uplatnenia. Napokon, už vo veci

sp. zn. ústavný súd v zhode s judikatúrou všeobecných súdov uviedol, že

ustanoveniu neodporuje taký výklad , podľa

ktorého sa náhrady škody voči štátu možno domáhať až potom, čo sa nepodarilo vymôcť

bezdôvodné obohatenie od toho, kto sa v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo

nesprávneho úradného postupu obohatil.

5.2 Podľa názoru ústavného súdu sú tieto názory použiteľné aj v prerokúvanej veci.

Základné právo na náhradu škody zaručené v nie je právom

„absolútnym“, ako sa nesprávne domnieva sťažovateľka, ale právom, u ktorého

priamo predpokladá jeho podrobnejšiu úpravu zákonom. Takáto zákonná úprava potom

v zmysle predstavuje rámec, v ktorom sa tohto práva možno domáhať.

Ustanovenie upravuje zodpovednosť navrhovateľa predbežného

opatrenia za ujmu spôsobenú nariadeným predbežným opatrením. Podľa názoru ústavného

súdu je toto ustanovenie prejavom racionálnej úvahy zákonodarcu vo vzťahu k verejným

prostriedkom. Predbežné opatrenie totiž nariaďuje súd len na základe jednostranných

tvrdení navrhovateľa predbežného opatrenia, postačuje osvedčenie (spravdepodobnenie)

dôvodov jeho nariadenia, súd rozhoduje bez pojednávania a bez vyjadrenia ostatných

účastníkov ( ). Tieto procesné „úľavy“ robia konanie o vydanie predbežného

opatrenia, takpoviedac, programovo náchylné k „chybným“ rozhodnutiam, teda takým,

ktoré sa neskôr v konfrontácii so skutočnosťou môžu ukázať ako založené na nesprávnom

skutkovom stave. Nie je odôvodnené, prečo by negatívne následky spojené so zásahom

takéhoto rozhodnutia do oprávnených záujmov odporcu mala vždy znášať štátna

pokladnica. Navrhovateľ predbežného opatrenia si musí byť vedomý rizík vyplývajúcich

z existujúcich procesných úľav, ako aj výhod, ktoré mu tieto procesné úľavy poskytujú

(uľahčený prístup k dočasnej ochrane jeho práva formou predbežného opatrenia),

v dôsledku čoho musí byť nevyhnutne pripravený znášať aj negatívne následky.

Pokiaľ krajský súd i najvyšší súd za týchto okolností uzavreli, že ustanovenie § 77

ods. 3 je lex specialis, ktorý má v prerokúvanej veci prednosť pred ustanoveniami

, nemožno takémuto záveru z ústavného hľadiska nič vytknúť. Preto

treba právne názory jasne vyjadrené v odôvodnení oboch rozsudkov považovať za ústavne

konformné, v dôsledku čoho podľa ústavného súdu nezasiahli do základných práv

sťažovateľky zaručených v alebo ods. 3 . K zhodným záverom dospel

napríklad aj český najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 23. septembra 2008

(uverejnenom pod Rc 32/2009; časti jeho odôvodnenia doslova prevzal aj najvyšší súd do

odôvodnenia napadnutého rozsudku sp. zn. ) a sčasti aj český ústavný súd

v uznesení sp. zn. z 11. septembra 2012.

5.3 Na záver treba dodať, že sťažovateľka ani v konaní pred všeobecnými súdmi, ani

pred ústavným súdom netvrdila, že by sa bola sama (resp. pôvodná povinná) predtým

domáhala náhrady ujmy voči oprávneným, resp. niektorým z nich, podľa už citovaného § 77

ods. 3 a že by táto ujma bola prípadne nevymožiteľná, prípadne že by voči nim nebola

priznaná z iných dôvodov než kvôli nesplneniu podmienok jej náhrady (napríklad z dôvodu

úmrtia niektorého z oprávnených bez zanechania majetku alebo z dôvodu prebehnuvšieho

oddlženia). Naopak, sťažovateľka jednoznačne zotrvávala na názore, že nárok podľa zákona

č. a nárok podľa ustanovenia sú samostatné a existujú popri

sebe a ona sa rozhodla uplatňovať práve prvý z nich. Ústavný súd preto nepovažuje

v prerokúvanej veci za potrebné skúmať, či by za takej situácie bolo z ústavného hľadiska

potrebné dospieť k inému záveru než je vyjadrený v bode 5.2 (porov. aj už citované

uznesenie sp. zn. ).

6. Podľa ustanovenia môže ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä

taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

označeného sťažovateľkou, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. , ,

, ). Z dôvodov uvedených v predošlých bodoch je zrejmé, že

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2012 už na prvý

pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými sťažovateľkou. Ústavný súd preto

dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že jej sťažnosť treba odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013