Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 159/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti B. s. r. o., S., zastúpenej advokátkou

JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a ods. 3 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-56 z 9. marca 2011, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti B. s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

so základným právom podľa a právo podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -56 z 9. marca 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -56 z 9. marca 2011

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

B. s. r. o., trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur

a osemdesiatdva centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. T. V., K., do dvoch mesiacov

od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-13 z 22. marca 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti B. s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a ods. 3 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -56 z 9. marca

2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z obsahu vyžiadaného súvisiaceho spisu vyplýva, že sťažovateľka

užívala na podnikateľské účely nebytové priestory na základe nájomných zmlúv, ktoré boli

rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. -88 z 28. septembra 2004 (ďalej len

„rozsudok Okresného súdu Košice I“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo 17. januára 2006 (ďalej len „rozsudok Krajského súdu

v Košiciach“) vyhlásené za absolútne neplatné. Proti uvedeným rozsudkom podala

27. februára 2006 sťažovateľka generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet

na podanie mimoriadneho dovolania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. z 18. decembra 2007 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“) mimoriadnemu dovolaniu vyhovel, rozsudok Okresného súdu

Košice I a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec vrátil Okresnému súdu

Košice I na ďalšie konanie z dôvodu jej nesprávneho právneho posúdenia.

Sťažovateľka sa v konaní pred všeobecnými súdmi domáhala náhrady škody

a náhrady nemajetkovej ujmy podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“), ktorá jej mala byť

spôsobená zrušeným rozsudkom Okresného súdu Košice I v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. -35 z 12. júla 2010 (ďalej len

„rozsudok Okresného súdu Bratislava I“) zamietol žalobu sťažovateľky z dôvodu

nepreukázania splnenia predpokladov nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozsudkom, keďže predchádzajúce rozsudky Okresného súdu Košice I a rozsudok

Krajského súdu v Košiciach neboli zrušené z dôvodu nezákonnosti, ale z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci. Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sa

sťažovateľka odvolala.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok Okresného súdu

Bratislava I ako vecne správny. V dôvodoch potvrdzujúceho rozsudku krajský súd uviedol,

že ani vo výroku a ani v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu, ktorým boli zrušené

rozsudky Okresného súdu Košice I aj Krajského súdu v Košiciach, nie je obsiahnutý záver,

že by zo strany obidvoch súdov došlo k porušeniu zákona, resp. že by bolo vydané

nezákonné rozhodnutie, ale iba tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom

na túto skutočnosť neboli predmetné rozsudky zrušené ako „nezákonné rozhodnutia“,

a preto nie je naplnený ani základný predpoklad nároku na náhradu škody podľa zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa

, v ktorej tvrdila, že výklad pojmu „nezákonné rozhodnutie“ krajským

súdom v napadnutom rozsudku je arbitrárny, v rozpore so zmyslom a účelom právnej

úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu a porušuje jej

základné práva. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3

, ako aj právo podľa dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie si ústavný súd vyžiadal vyjadrenie krajského

súdu k návrhu, ktoré mu bolo doručené faxom 27. apríla 2012 a poštou 4. mája 2012.

V tomto vyjadrení krajský súd zotrváva na svojom názore, že v konaní nebolo preukázané,

že došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku z dôvodu jeho nezákonnosti. Krajský súd

na ústnom prerokovaní v konaní vo veci samej o sťažnosti sťažovateľky netrval.

Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu na vedomie a prípadné zaujatie

stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľky. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. mája 2012 zotrvala na stanovisku

uvedenom v sťažnosti a uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní. Zároveň si uplatnila

a vyčíslila požadovanú úhradu trov konania.

Ústavný súd podľa upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania

k sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci. V dôsledku toho IV. senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez

prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných

stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, ). Ako ústavne

nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia

všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy

interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného

formalizmu (, , , , podobne

aj Ústavný súd Českej republiky, napr. ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej

republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná

platná a účinná právna norma ().

Sťažovateľka ako dôvod svojej sťažnosti uviedla, že rozhodnutie krajského súdu je

založené na takom výklade zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, ktorý popiera jeho účel a zmysel, pretože tento zákon je založený na princípe, podľa

ktorého je štát povinný odstrániť každú nezákonnosť, ku ktorej došlo pri výkone verejnej

moci.

Podstatou odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je úvaha, že

zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím vyvoláva iba také

právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nezákonnosti, pričom tento

dôvod musí byť výslovne uvedený vo výroku zrušujúceho rozhodnutia (v tomto smere

prevzal napadnutý rozsudok krajského súdu rozhodnutie prvostupňového súdu) alebo aspoň

výslovne v jeho odôvodnení. Vzhľadom na to, že podľa zrušujúceho rozsudku najvyššieho

súdu bol právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušený pre nesprávne právne

posúdenie veci, a nie z dôvodu jeho nezákonnosti, nie sú splnené podmienky

na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú týmto zrušeným rozhodnutím. Krajský súd preto

napadnutým rozsudkom návrh na náhradu škody proti štátu zamietol. Podľa napadnutého

rozsudku krajského súdu „V celom odôvodnení uvedeného rozsudku (rozsudku najvyššieho

súdu, ktorým bol právoplatný rozsudok krajského súdu zrušený) nie je uvedený záver, že by

zo strany súdu prvého stupňa, resp. odvolacieho súdu došlo k porušeniu zákona, resp. že by

bolo vydané nezákonné rozhodnutie, avšak v odôvodnení dovolacieho rozhodnutia sa

Najvyšší súd SR zaoberal skutočnosťou, že zo strany prvostupňového ako aj odvolacieho

súdu, došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu predmetnej veci... Je nesporné, že zákon

č. nedefinuje, čo sa rozumie nezákonným rozhodnutím, avšak na druhej

strane je treba poukázať na skutočnosť, že nezákonnosť rozhodnutia musí byť v odôvodnení

rozhodnutia, ktorým je pôvodné rozhodnutie zrušené alebo zmenené, konštatovaná,

v opačnom prípade by použitie riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov

strácalo význam a každé zrušujúce alebo zmeňujúce rozhodnutie by mohlo zakladať nárok

na náhradu škody podľa citovaného zákona.“.

Podľa sťažovateľky je takýto výklad arbitrárny a porušuje jej základné práva podľa

a ods. 3 a právo podľa dohovoru. Sťažovateľka zastáva

názor, že „právna úprava (zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, pozn.)... síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť musí byť konštatovaná

priamo vo výroku zrušujúceho rozhodnutia, má však zato, že uvedenej konštrukcii nie je

možné prisvedčiť. Totiž, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil z dôvodov

uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine

z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti...

(okresný súd a krajský súd v konaní o náhradu škody, pozn.) v podstate preskúmavali

v samotnom konaní o náhradu škody nezákonnosť rozhodnutia.“. Navyše, podľa

sťažovateľky „nezákonnosť rozhodnutia už nemožno riešiť, táto už bola vyslovená

príslušným orgánom, ktorým, ako jasne vyplýva z predchádzajúceho, bol Najvyšší súd SR“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1

dohovoru k . Ústavodarca formuláciou uvedenou v

vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej

ochrany podľa dohovoru (napr. , ). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ako už mal možnosť ústavný súd uviesť, základné právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom v zmysle nie je absolútne, ale v záujme zabezpečenia právnej

istoty podlieha ( v spojení s ) zákonným obmedzeniam

upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie ().

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci je ustanoviť v súlade s podmienky, za ktorých vzniká právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či

orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý

umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým

rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu

k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku

na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci, a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo

iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným

orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené

na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho

rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť)

zrejmý ().

Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá

bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej

moci nezákonným rozhodnutím...

Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu

v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. , ,

), pričom nezastupiteľnú funkciu pri výklade a zjednocovaní judikatúry má

najvyšší súd. Preto ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

4 M z 30. mája 2011 (prijaté iba dva mesiace neskôr ako napadnutý rozsudok

krajského súdu), z ktorého vyplýva opačný záver ako z napadnutého rozsudku krajského

súdu. Podľa tohto uznesenia najvyššieho súdu „Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia

vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie,

ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo

nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné

a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu,

ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem

nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod

nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci,

ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej

republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika

viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Pokiaľ

súdy došli k opačnému záveru, ich záver nie je správny. Právna úprava sa síce osobitne

nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku

zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených

v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho

rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti.“. Citované

rozhodnutie zodpovedá zmyslu a účelu inštitútu náhrady škody podľa zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ústavný súd sa so závermi

v ňom vyslovenými stotožňuje.

Samotný rozpor napadnutého rozsudku krajského súdu s neskorším rozhodnutím

najvyššieho súdu ešte sám osebe nepredstavuje porušenie označených práv sťažovateľky.

Z pohľadu ústavného súdu a jeho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľky je rozhodujúce, či je

napadnutý rozsudok krajského súdu založený na ústavne udržateľnom výklade právneho

predpisu (osobitne pojmu „nezákonné rozhodnutie“), zohľadňujúc označené základné práva

podľa a ods. 3 a právo podľa dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na to, že neexistuje ustálená, v právnej teórii či praxi bežne

používaná definícia pojmu nezákonné rozhodnutie pre účely zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú takýmto rozhodnutím. Ani zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci výslovne nedefinuje, čo sa má považovať za nezákonné súdne

rozhodnutie. Podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci (Osobitná časť k § 1 ods. 1 návrhu zákona,

parlamentná tlač č. 342) je nezákonným rozhodnutím «rozhodnutie orgánu verejnej moci,

ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky... Toto rozhodnutie môže byť

vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní.

Nový zákon však explicitne nedefinuje pojem „nezákonné rozhodnutie“. Nezákonnosť

rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako

i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané

nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho

prípadu.». Z citovaného vyplýva, že aj zákonodarca neponíma pojem „nezákonné

rozhodnutie“ prísne formalisticky, ale širšie.

Pojem nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci zahŕňa nielen rozhodnutia súdov, ale aj rozhodnutia správnych

orgánov. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že nezákonnosť súdneho

rozhodnutia nie je samostatným dôvodom mimoriadneho opravného prostriedku v rámci

občianskeho súdneho konania, na rozdiel od nezákonnosti právoplatného rozhodnutia

správneho orgánu, ktoré môže byť konštatované v rámci konania o preskúmanie zákonnosti

a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve. Preto sa žiada rozlišovať medzi

výkladom nezákonnosti rozhodnutia súdu a správneho orgánu pre účely zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Pravidlá občianskeho súdneho konania [ (ďalej len

„OSP“)] výslovne nevymedzujú ani povinnosť a ani oprávnenie súdu rozhodujúceho

na základe mimoriadneho opravného prostriedku o zrušení právoplatného rozhodnutia súdu

zrušiť toto rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti, jeho nezákonnosť konštatovať vo výroku,

resp. uviesť výsledok tohto posúdenia v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu sú podstata a zmysel základného práva v zmysle čl. 46

ods. 3 popreté takým výkladom ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý vyžaduje, aby zrušujúce rozhodnutie súdu

vydané na základe mimoriadneho opravného prostriedku výslovne konštatovalo

nezákonnosť zrušeného právoplatného rozhodnutia (či už vo výroku, alebo v odôvodnení),

ak na takéto konštatovanie nedávajú procesné pravidlá občianskeho súdneho konania

tomuto súdu žiadny priestor a ak sa má v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci takéto posúdenie uskutočniť na základe zohľadnenia

okolností konkrétneho prípadu. Nezákonnosť zrušeného rozhodnutia je preto materiálnou

vlastnosťou zrušeného rozhodnutia, a nie formálnou vlastnosťou zrušujúceho rozhodnutia,

hoci dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia nepochybne vyplývať (v tomto

zmysle pozri aj rozhodnutie vo veci sp. zn. ).

Krajský súd v napadnutom rozsudku na podporu ním zaujatého stanoviska navyše

uviedol, že „... nezákonnosť rozhodnutia musí byť v odôvodnení rozhodnutia, ktorým je

pôvodné rozhodnutie zrušené alebo zmenené, konštatovaná, v opačnom prípade by použitie

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov strácalo význam a každé zrušujúce

alebo zmeňujúce rozhodnutie by mohlo zakladať nárok na náhradu škody podľa citovaného

zákona (zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pozn.).“.

Takúto interpretáciu kvalifikuje ako príliš reštriktívnu, resp. formalistickú, nezohľadňujúcu

účel inštitútu náhrady škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci.

Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie sa

ex lege vzťahuje iba na zrušené právoplatné rozhodnutia a nemá vplyv na použitie riadnych

opravných prostriedkov.

Ústavný súd nad rámec uvedeného dodáva, že všeobecný súd musí skúmať všetky

podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho

predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp.

kompenzácie majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov (k tomu pozri

aj rozhodnutie sp. zn. ). Rovnako ostáva úlohou všeobecných súdov

zhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku

ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať

z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže

byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá

doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny

z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom (rovnako

Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. z 27. decembra 2011).

Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu

nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych

limitov zverená všeobecným súdom.

Vzhľadom na uvedené dôvody dospel ústavný súd k názoru, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu založené na úvahe, že nezákonnosť zrušeného právoplatného

rozhodnutia musí byť vo výroku alebo odôvodnení rozhodnutia, ktorým je toto rozhodnutie

zrušené, výslovne konštatovaná, je takým výkladom ustanovení zákona o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci [najmä § 3 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 1

tohto zákona], ktorý porušuje ich účel a význam, osobitne vo vzťahu k účelu a významu

základného práva podľa , ktorého realizáciu majú tieto ustanovenia

zabezpečiť. Namietaný prístup krajského súdu zároveň odporuje základnému právu

na súdnu ochranu podľa a právu na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Požiadavka spravodlivosti, osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1

dohovoru ako aj v , podľa ktorého má byť v rámci súdneho konania zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, je totiž kritériom ukladajúcim

každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie prerokúvanej právnej

veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti

a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

Z toho dôvodu rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti

tohto nálezu.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou krajského súdu

bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu vysloveným v bode II tohto nálezu a znova

posúdiť námietky sťažovateľky v intenciách tohto kasačného nálezu.

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka navrhuje, aby jej bola priznaná úhrada trov konania, ktoré pozostávajú

z dvoch úkonov právnej pomoci po 123,50 € (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

sťažnosti) a 2 x režijný paušál po 7,41 €.

Keďže oba úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011. ústavný súd vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý

polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby tak, ako to navrhla

a vyčíslila právna zástupkyňa sťažovateľky (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

za každý úkon po 123,50 €, t. j. za dva úkony 247 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 7,41 € predstavuje sumu 261,82 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ) tak, ako to

je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012