Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)IV. ÚS 170/2012
PDF · 289.54 KB
No categories available
IV. ÚS 170/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť B., družstvo, B., zastúpeného advokátom Mgr. K. H., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 115/2010 z 31. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B., družstvo, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. augusta 2011 doručená sťažnosť B., družstvo, B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 115/2010
z 31. mája 2011.
Právny zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu
29. februára 2012 o odborné stanovisko prof. JUDr. P. Š., DrSc., k nesprávnemu úradnému
postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej
len „zákon č. 58/1969 Zb.“)
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou
Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 14. mája 2001 domáhal proti
Slovenskej republike – Ú., B. (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody v sume 474 033 181 Sk
(15 735 018,95 €) spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 17. augusta 2000
až do zaplatenia.
Podľa sťažovateľa „škoda mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom
pracovníka bývalého K. B. – S. Slovenskej republiky B. v konaní o návrhu na povolenie
vkladu na základe kúpnej zmluvy z 31. 5. 1995 uzavretej medzi predávajúcim B., obchodno-
výskumné družstvo, B., zastúpeným I. K., a kupujúcim D., a. s. B. týkajúcej sa jeho
nehnuteľností v kat. území B. – N., zapísaných na liste vlastníctva č. ... ako pozemok parc. č.
22 2
... vo výmere 1 707 m, parc. č. ... vo výmere 144 ma parc. č. ... vo výmere 22 814 m.
Uviedol, že pre nedostatky, ku ktorým došlo v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy, nemal
byť vklad povolený. Aj napriek tomu pracovník katastra rozhodnutím zo 17. 1. 1996 č. ...
vklad predsa vlastníckeho práva povolil. Uplatnený nárok právne odôvodňoval
ustanovením § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom... Tvrdil, že v dôsledku
nesprávneho postupu pracovníka katastra bola zmarená realizácia obsahu nájomnej
zmluvy, ktorú ako prenajímateľ uzavrel dňa 10. 5. 1995 s nájomcom R., s. r. o., so sídlom
v B., spočívajúca v platení nájomného.“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 36/2002 zo 17. júna 2003 uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 395 411 283 Sk (13 125 250,05 €) so 17,6 %
úrokom z omeškania od 17. augusta 2000 až do zaplatenia a náhradu trov konania v sume
5 091 276 Sk (168 999,40 €). Vo zvyšku žalobu zamietol.
Sťažovateľ uvádza, že prvostupňový súd uplatnený nárok vo výške prisúdenej sumy
považoval za dôvodný s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého
vyvodil záver, že bývalý K. B. – S. B. (ďalej len „katastrálny úrad“) v dôsledku
nesprávneho úradného postupu svojho pracovníka spočívajúceho v nedôslednom skúmaní
náležitostí kúpnej zmluvy a oprávnenia predávajúceho previesť vlastnícke právo a v
neodstránení dôvodov prerušenia katastrálneho konania povolil vklad vlastníctva, hoci tento
povolený nemal byť, čím sťažovateľovi za čas od rozhodnutia o vklade 18. januára 1996 do
uzavretia dohody s kupujúcou D., a. s., o odstúpení od kúpnej zmluvy 13. júla 1999 ušiel
zisk z prenájmu nehnuteľností obchodnej spoločnosti R., s. r. o.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 6 Co 332/2003 z 22. júna 2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
že žalobu zamietol. Zároveň zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanej náhradu trov konania
v sume 7 296 396 Sk (242 195,97 €). Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa bol
toho názoru, že „uplatnený nárok nemožno priznať, pretože pokiaľ výsledkom prípadného
nesprávneho úradného postupu bolo vydanie rozhodnutia, mohla by prichádzať do úvahy
len zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu podľa § 3 a § 4 ods. 1
zákona č. 58/1969 Zb., ktorej podmienkou je zrušenie nezákonného rozhodnutia, k čomu
však nedošlo. Nárok považoval tiež za premlčaný.“.
Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 9/2007 z 28. apríla 2008 tak, že zrušil
odvolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Rozhodol tak z dôvodu, že odvolací súd vykonal 13. októbra 2005 výsluch svedkyne
Ing. M. H. bez toho, aby o vykonaní tohto dôkazu upovedomil účastníkov. V dôsledku tohto
postupu odvolací súd podľa právneho záveru najvyššieho súdu odňal účastníkom, a teda aj
sťažovateľovi, „ktorý túto okolnosť výslovne v dovolaní namietal“, možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Následne krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 6 Co 148/2008
z 27. januára 2010 opätovne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa zo 17. júna 2003 tak, že
žalobu zamietol. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil napadnuté rozhodnutie
tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume
228 175,21 € a náhradu trov odvolacieho konania v sume 106 174,84 €. Podľa právneho
záveru odvolacieho súdu „súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil podľa § 18 zákona
č. 58/1969 Zb. namiesto § 3 a § 4 ods. 1 tohto zákona“.
Proti rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľ opäť podal dovolanie, ktoré založil
na dovolacom dôvode podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci,
pozn.). Sťažovateľ odôvodňoval svoje dovolanie tým, že „ku škode došlo v dôsledku
nesprávneho úradného postupu pracovníka katastra, ktorý spočíval v tom, že bolo vydané
rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva, hoci neboli odstránené nedostatky
návrhu a boli porušené predpisy o doručovaní. Nepovažuje za dôvodný záver odvolacieho
súdu, že danú vec bolo potrebné posúdiť podľa ustanovení § 3 a § 4 ods.1 zákona č.
58/1969 Zb. Žalobca podal dovolaciemu súdu stanovisko, v ktorom vyjadril právny názor,
kde vysvetlil použitie príslušných ustanovení zák. č. 58/69 Zb. a najmä prečo na vec
nemožno aplikovať ustanovenia § 3 a § 4 ods. 1 citovaného zákona.“.
Najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn. 6 Cdo 115/2010 z 31. mája 2011
v poradí druhé dovolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné. Sťažovateľ považuje závery
dovolacieho súdu za arbitrárne z týchto dôvodov:
„Zákon č. 58/69 Zb. má názov - o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Môže byť uplatnený podľa
citovaného zákona len jeden alebo druhý nárok. Každý z týchto nárokov treba posudzovať
podľa iných častí zákona, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
podľa I časti a I. hlavy zákona, zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa II. Časti /§ 18 a 19/. Je v rozpore s duchom a účelom tohoto zákona spájať
posudzovanie podľa II. časti zákona s podmienkami uvedenými v I. časti zákona, ako to
urobil dovolací súd. Sťažovateľ už v žalobe zdôraznil, že si uplatňuje nárok na náhradu
škody podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú
v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a spoločenských organizácií nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Dôvodom nároku je skutočnosť, že pracovník
žalovaného D. D., poverený výkonom tejto agendy porušil pri vkladovom konaní
ustanovenia § 31 zák. č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam... ďalej ustanovenie § 143 ods. 3 Obchodného zákonníka a § 31
ods. 6 a § 47 katastrálneho zákona. Tieto porušenia zistil aj prvostupňový súd a vyhodnotil
ich tak, že keby k nim nedošlo, nebolo by došlo k prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam patriacim žalobcovi. Dovolací súd v napadnutom rozsudku prakticky
vôbec neodpovedal na dovolacie námietky a vôbec sa nezaoberal ani dôvodmi, ktoré
žalobca uviedol vo svojom stanovisku. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
treba v tomto prípade považovať tak za porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru...“
Podľa názoru sťažovateľa „prvá časť zák. č. 58/1969 Zb. upravuje zodpovednosť
štátu za nezákonné rozhodnutie, ale podľa druhej časti (§ 18) sa upravuje zodpovednosť
za nesprávny úradný postup. Ide o dve výrazne rozdielne situácie. Pri prvom sa skúma
výsledok postupu rozhodnutie, ale pri druhom sa skúma len postup, ale celý, vrátane
vydaného rozhodnutia. Ak by sa toto rozhodnutie malo posudzovať osobitne, teda podľa § 3
a 4 prvej časti zákona, potom by § 18 bol úplne zbytočný, lebo orgán hodnotiaci zákonnosť
či nezákonnosť rozhodnutia musí hodnotiť aj postup /jeho správnosť/, ktorý viedol k vydaniu
skúmaného rozhodnutia... Nie je preto potrebné, aby rozhodnutie, ktoré je výsledkom
nesprávneho úradného postupu, bolo pred uplatnením nároku zrušené.“.
V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že „právna argumentácia dovolacieho súdu, že
chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolenia vkladu do katastra nepredstavuje
nesprávny postup, ale nesprávnosť samotného rozhodnutia je špekuláciou a prejavom
arogancie súdnej moci, pretože takéto závery nemajú podklad v ustanoveniach zákona a sú
v rozpore s dôvodmi pre ktoré bol zákon 58/69 Zb. prijatý“.
Sťažovateľ namieta, že „odvolací súd a rovnako ani dovolací súd sa vôbec
nezaoberali otázkou, aký mal byť správny postup žalovaného. Zápis práv k nehnuteľnostiam
je upravený v druhom oddiely, štvrtej časti Katastrálneho zákona v § 28-47. Návrh na vklad
podala D., a. s. dňa 6. 12. 1995 na základe kúpnej zmluvy z 31. 5. 1995, pričom
predávajúcim bol B., obchodno-výrobné družstvo, B., týkajúcej sa prevodu nehnuteľností
parc. č. ..., ..., ... zapísaných na LV č. ... k. ú. B. Rozhodnutím z 3. 1. 1996 katastrálny úrad
prerušil konanie na vklad vlastníckeho práva s odôvodnením, že po preskúmaní obsahu
podania zistil nedostatky, lebo v kúpnej zmluve neboli uvedené súpisné čísla, chýbali
aktuálne výpisy z obchodného registra, bolo potrebné aktualizovať znalecké posudky a pri
podpisoch v zmluve neboli uvedené mená konateľov. Na odstránenie týchto nedostatkov
určil katastrálny úrad lehotu 30 dní od doručenia uvedeného rozhodnutia, ktoré podpísal
riaditeľ správy katastra Ing. H. s tým, že podklad uvedeného rozhodnutia vyhotovil Dr. D.
D.. Predmetné rozhodnutie bolo D., a. s. doručené 8. 1. 1996 a žalobcovi bolo doručované
na adresu ... v dobe od 8. 1. do 24. 1. 1996, pričom tento si zásielku neprevzal. Žalobca v
tejto dobe už mal sídlo na ..., čo bolo katastrálnemu úradu známe z výpisu z Obchodného
registra zo dňa 10. 1. 1996.“.
Podľa názoru sťažovateľa „postup žalovaného do 3. 1. 1996 bol správnym úradným
postupom, lebo sa uskutočnil tak, ako to predpisoval katastrálny zákon. Tento zákon v § 31
ods. 2 stanovil, že ak sú podmienky na vklad splnené, katastrálny úrad vklad povolí, inak
návrh zamietne. Na origináli kúpnej zmluvy zo dňa 31. 5. 1995 bol povolený vklad
vlastníckeho práva pod. č. ... dňa 17. 1. 1996, pričom vklad povolil D. D., pracovník
žalovaného pri plnení pracovných úloh žalovaného, ktorými bol poverený, ako sám
vypovedal pred prvostupňovým súdom. Nerešpektoval ustanovenia § 31 ods. 1 a ods. 2
Katastrálneho zákona, lebo bez doplnenia potrebných údajov resp. bez odstránenia
vytýkaných nedostatkov, mal návrh na vklad zamietnuť, ale on miesto toho návrhu na vklad
vyhovel. Nerešpektoval ani dodržanie 30-dňovej lehoty na predloženie dokladov
vymenovaných v rozhodnutí o prerušení konania. Tento svoj nesprávny postup pred
prvostupňovým súdom nevedel vysvetliť. Jeho postup po prerušení konania až
do právoplatnosti vkladu (17. 1. 1996) treba považovať za nesprávny úradný postup. Teda
aj vydanie rozhodnutia o povolení vkladu je nesprávny úradný postup a ako také si preto
podľa § 18 zák. č. 58/69 Zb. v tomto konaní nevyžaduje zrušenie. Toto je podmienkou len
pri postupe podľa 1. časti zákona, kde by sa inak nedala vyvodiť zodpovednosť za škodu bez
zrušenia takéhoto rozhodnutia.
Odvolací aj dovolací súd sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s dôležitou
okolnosťou a to, že rozhodnutie o povolení vkladu nie je takým typom rozhodnutia, aké
predpokladá uplatnenie nároku podľa § 3 a § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Chýba mu
jedna základná podmienka, o ktorej sa zmieňuje § 3 zákona č. 58/1969 Zb., že nárok možno
priznať, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie,
rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Podľa § 31 ods. 5 katastrálneho zákona proti
rozhodnutiu o povolení vkladu nemožno podať odvolanie. V súčasnosti je takéto
rozhodnutie /o povolení vkladu/ síce možno preskúmať resp. zrušiť v rámci konania o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, ale takúto podmienku zákon č.
58/1969 Zb. v § 3 a § 4 ods. 1 neustanovuje, pretože vtedajšia preskúmavanie rozhodnutí
správnych orgánov nepoznala. Keďže odvolanie proti rozhodnutiu o povolení vkladu nie je
podľa § 31 ods. 5 katastrálneho zákona prípustné, tak podsúvanie takéhoto rozhodnutia na
postup podľa § 4 zák. č. 58/1969 Zb. je v rozpore s textom tohto zákona...
Požiadavku zrušenia rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, má len § 4
citovaného zákona, pri uplatnení nároku podľa § 1. Žalobca však uplatňuje nárok podľa
§ 18 citovaného zákona, kde sa takáto podmienka nevyžaduje.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že „súd nedbal na právnu
čistotu, vyplývajúcu z požiadavky rešpektovania právnych predpisov a tak proces, ktorý
viedol voči sťažovateľovi nemohol byť spravodlivý. Súd v konaní, nerešpektoval ustanovenia
zák. č. 58/69 Zb. ako aj OSP ako komplexu jednoduchých noriem obsahovo nadväzujúcich
na základné právo na spravodlivý proces, konal teda svojvoľne, čím porušil toto základné
právo sťažovateľa garantované čl. 46 a nasl. Ústavy SR, ako aj čl. 14 ods. 1 Paktu a čl. 6
Dohovoru.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd o nej nálezom takto rozhodol:
„1. základné právo sťažovateľa B., družstvo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 14 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 115/2010
zo dňa 31. 5. 2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 115/2010 zo dňa
31. 5. 2011 sa zrušuje.
3. Najvyšší súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy
právneho zastúpenia a to do 15 dní od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04,
I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Ústavný súd je oprávnený a aj povinný posúdiť neústavnosť konania,
resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. predovšetkým to, či v konaní pred nimi nedošlo
k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc
ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne
názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania
zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy
(II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielen
že neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (IV. ÚS 302/07).
V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 14 paktu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 115/2010
z 31. mája 2011.
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zamietol jeho dovolanie, pretože otázku jeho
nároku na náhradu škody v predmetnej veci posúdil podľa ustanovení o zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa § 1 − § 17 zákona
č. 58/1969 Zb., a nie podľa ustanovení o zodpovednosti štátu za škodu spojenú
s nesprávnym úradným postupom (§ 18 − § 19 zákona č. 58/1969 Zb.).
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu
v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04). Spôsob výkonu tejto
právomoci všeobecných súdov upravoval do 31. júna 2004 zákon č. 58/1969 Zb.
a s účinnosťou od 1. júla 2004 ho upravuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.
Sťažovateľ si svoje základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy uplatnil
na všeobecnom súde žalobou podanou 14. mája 2001, o ktorej rozhodol okresný súd
rozsudkom sp. zn. 18 C 36/2002 zo 17. júna 2003, pričom krajský súd v poradí druhým
rozsudkom sp. zn. 6 Co 148/2008 z 27. januára 2010 označený (vyhovujúci) rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Dovolací súd namietaným rozsudkom
sp. zn. 6 Cdo 115/2010 z 31. mája 2011 dovolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.
Zamietnutie žaloby všeobecnými súdmi (krajským súdom a najvyšším súdom) v konaní
podľa v tom čase účinného zákona č. 58/1969 Zb. (vzhľadom na čas vzniku sťažovateľom
tvrdenej škody) samo osebe nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 paktu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
zameral na posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Na ten účel preskúmal
namietaný rozsudok najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti
a udržateľnosti.
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku, ktorým zamietol dovolanie
sťažovateľa, v prvom rade konštatoval, že „žalobca vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
nenamietal a v dovolacom konaní žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo (odvolací súd
napokon výsluch svedkyne Ing. M. H. nerealizoval, keďže žalobca netrval na jej výsluchu).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, keď na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo.“.
V rámci skúmania vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozsudku krajského
súdu z 27. januára 2010 dovolací súd venoval pozornosť predovšetkým aplikácii relevantnej
právnej normy na danú vec a v tejto súvislosti uviedol, že „vzhľadom na čas vzniku
žalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2
(prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, posúdiť podľa zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tak ako to súdy
nižších stupňov správne aj urobili.“.
Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku uviedol svoj právny
názor na základnú právnu otázku nastolenú v dovolaní sťažovateľa, či ním uplatňovaný
nárok na náhradu škody v danej veci treba posúdiť podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb., alebo
podľa § 3 a § 4 ods. 1 tohto zákona:
„Podľa § 1 ods. 1, prvá veta zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred
štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom,
a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny
orgán alebo orgán štátnej organizácie... Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti podľa
odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 4 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody nemožno
uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť
nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody
viazaný. Podľa § 4 ods. 2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho
právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené
alebo zmenené.
Podľa § 18 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa § 18 ods. 2 zákona zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Zákon č. 58/1959 Zb. teda rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými
orgánmi. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím podľa § 1-17 zákona (špecifickou súčasťou je zodpovednosť za škodu
nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste) je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej
veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje
tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa ustanovenia § 4 zákona je
nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu
na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik
zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona č. 59/1969 Zb. teda predpokladá
zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia,
lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia
priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril
nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia
príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods. 1), a tento
súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa držať jeho
výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu
nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať (§ 135 ods. 2 O. s. p.).
Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu (§ 18-19 zákona) je spojená
s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý
s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným
v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv.
úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným
postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia
konania. Štát podľa uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, že poškodenému
vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je
neprávnym postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia,
za tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné
nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejaví
práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu byť hodnotené len podľa
§ 1-17 zákona č. 58/1959 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona
teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku
toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť
vydané v inej podobe či za iných okolností.
Správa katastra je ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej
kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv
k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv k nehnuteľnostiam. Vkladové
konanie ako návrhové správne konanie sa začína na návrh účastníka konania, pričom
katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náležitosti návrhu, na základe ktorého sa
vkladové konanie začína, ako aj príkladne prílohy návrhu, ktoré má účastník vkladového
konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V priebehu vkladového konania
správa katastra ako správny orgán posudzuje podstatné náležitosti príslušného zmluvného
typu, a to z hľadiska kritérií, ktoré sú príkladne uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 zákona
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách
ustanovenia § 42 ods. 1 a 2 uvedeného zákona. To znamená, že vkladové konanie
predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom správa katastra ako správny orgán
na základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona
a § 42 ods. 1 a 2 posudzuje všetky skutočnosti (podmienky vkladu podľa § 31 ods. 1 a 2
katastrálneho zákona a § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z. z. účinnej a platnej
do 30. novembra 2009), ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto
rozhodovacieho procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie
o zamietnutí návrhu na vklad (pozri napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 8 Sžo 17/20071, sp. zn. Sžo 204/2008).
V posudzovanej veci žalobcom vytýkaný postup správy katastra naostatok vyústil
do prijatia rozhodnutia o povolení vkladu. Chybné posúdenie predpokladov a podmienok
povolenia vkladu teda nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale nesprávnosť samotného
rozhodnutia.
V posudzovanej veci však žaloba k uplatneniu tejto formy zodpovednosti štátu
za škodu nesmeruje, žalobca nárok predbežne neprejednal v zmysle § 9 zákona a naostatok
nebolo ani zistené (žalobca to ani netvrdil), že by rozhodnutie správy katastra o povolaní
vkladu bolo zrušené.“
Dovolací súd nepovažoval za dôvodné tvrdenie sťažovateľa, že «dohodou
o odstúpení od kúpnej zmluvy „stratila otázka zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia
o vklade akýkoľvek význam, pretože pôvodná zmluva sa od počiatku zrušila“ a tým sa
„anulovala právna účinnosť rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva na základe pôvodnej
zmluvy“, čo malo ten praktický dopad, že žalobca už nemohol podať žalobu na náhradu
škody podľa prvej hlavy prvej časti zákona č. 58/1969 Zb., ale len podľa § 18 tohto
zákona.».
K zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona č. 58/1969 Zb. dovolací
súd uviedol, že jej vznik „predpokladá zistenie, že rozhodnutie, z ktorého vznikla škoda,
príslušný orgán zrušil pre nezákonnosť, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného
rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho
nezákonnosti, vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Konaniu o zodpovednostnom nároku
musí teda predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného
rozhodnutia ...
Odvolací súd svoje rozhodnutie, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, založil
súčasne na dvoch na sebe nezávislých dôvodoch neopodstatnenosti uplatneného práva
na náhradu škody; jednak dôvodil, že výsledkom úradného postupu správy katastra bolo
vydanie rozhodnutia o povolení vkladu, ktoré právoplatné rozhodnutie nebolo zrušené, teda
že nie sú splnené podmienky zodpovednosti štátu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona,
jednak dôvodil aj tým, že aj v prípade, že by išlo o nesprávny úradný postup, nie sú tu
ďalšie predpoklady zodpovednosti štátu, a to existencia škody a ani príčinnej súvislosti
medzi postupom orgánu katastra a škodou. Ak je správny jeho záver, že v danej veci nejde
o nesprávny úradný postup, ale o nesprávne rozhodnutie (ktoré ale nebolo zrušené), ktorý
záver sám osebe postačovalo k zamietnutiu žaloby, je nadbytočné zaoberať sa dovolacími
námietkami smerujúcimi proti záveru o neexistencii škody a príčinnej súvislosti, pretože
na celkový záver odvolacieho súdu to nemôže mať vplyv.
Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj
správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu,
rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) správny.“.
V zmysle svojej doterajšej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne, a teda
z ústavného hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia všeobecných súdov, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06,
IV. ÚS 158/2010). Právne závery najvyššieho súdu uvedené v namietanom rozsudku však
nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.
Podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení sťažnosťou namietaného rozsudku
najvyšší súd podal jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho predpisu (zákona
č. 58/1969 Zb.) a dostatočne vyargumentoval svoj výrok o zamietnutí dovolania
sťažovateľa. Výklad dovolacieho súdu založený v podstate na závere, že v danom prípade
chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolenia vkladu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností vyústilo do nesprávnosti samotného rozhodnutia katastrálneho
úradu, a teda nezakladá dôvod na postup podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. (nesprávny
úradný postup, pozn.), je vnútorne logický a nemožno ho považovať ani za prejav
interpretačnej a aplikačnej svojvôle najvyššieho súdu, pričom ponúka náležitým spôsobom
aj vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky posudzovanej veci vrátane toho, prečo
bol vo veci prvostupňový rozsudok odvolacím súdom zmenený (tak, že žalobu sťažovateľa
zamietol).
Ústavný súd vzal do úvahy v súvislosti s preskúmavaním namietaného rozsudku
aj skutočnosť, že sťažovateľ svojou žalobou samotné rozhodnutie katastrálneho úradu
o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech kupujúcej D., a. s., zo 17. januára 1996
nenamietal a nepodal ani návrh na jeho preskúmanie v správnom súdnictve (podal síce
žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 31. mája 1995, ale túto zobral späť, pozn.),
a na tomto základe dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska neexistuje dôvod na to,
aby sa spochybňovali právne závery obsiahnuté v namietanom rozsudku najvyššieho súdu,
ktoré sú primeraným spôsobom odôvodnené a nie sú arbitrárne. Namietaný rozsudok
najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, a preto ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04).
V takejto situácii ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, o to viac, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Z už uvedeného vyplýva, že
najvyšší súd namietaným rozsudkom sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť, ibaže jeho
návrhu na náhradu škody v sume 15 735 018,95 €, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu, nevyhovel. Skutočnosť, že sťažovateľ
sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej nemožno právo
na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010, m. m. II. ÚS 4/94,
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými právami
podľa ústavy, dohovoru a paktu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala možnosť dospieť k záveru o ich porušení,
a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2012