Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 170/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť B., družstvo, B., zastúpeného advokátom Mgr. K. H., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B., družstvo, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. augusta 2011 doručená sťažnosť B., družstvo, B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2011.

Právny zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu

29. februára 2012 o odborné stanovisko prof. JUDr. P. Š., DrSc., k nesprávnemu úradnému

postupu podľa o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej

len „“)

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 14. mája 2001 domáhal proti

Slovenskej republike – Ú., B. (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody v sume 474 033 181 Sk

(15 735 018,95 €) spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 17. augusta 2000

až do zaplatenia.

Podľa sťažovateľa „škoda mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom

pracovníka bývalého K. B. – S. Slovenskej republiky B. v konaní o návrhu na povolenie

vkladu na základe kúpnej zmluvy z 31. 5. 1995 uzavretej medzi predávajúcim B., obchodno-

výskumné družstvo, B., zastúpeným I. K., a kupujúcim D., a. s. B. týkajúcej sa jeho

nehnuteľností v kat. území B. – N., zapísaných na liste vlastníctva č. ... ako pozemok parc. č.

22 2

... vo výmere 1 707 m, parc. č. ... vo výmere 144 ma parc. č. ... vo výmere 22 814 m.

Uviedol, že pre nedostatky, ku ktorým došlo v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy, nemal

byť vklad povolený. Aj napriek tomu pracovník katastra rozhodnutím zo 17. 1. 1996 č. ...

vklad predsa vlastníckeho práva povolil. Uplatnený nárok právne odôvodňoval

ustanovením o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom... Tvrdil, že v dôsledku

nesprávneho postupu pracovníka katastra bola zmarená realizácia obsahu nájomnej

zmluvy, ktorú ako prenajímateľ uzavrel dňa 10. 5. 1995 s nájomcom R., s. r. o., so sídlom

v B., spočívajúca v platení nájomného.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2003 uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 395 411 283 Sk (13 125 250,05 €) so 17,6 %

úrokom z omeškania od 17. augusta 2000 až do zaplatenia a náhradu trov konania v sume

5 091 276 Sk (168 999,40 €). Vo zvyšku žalobu zamietol.

Sťažovateľ uvádza, že prvostupňový súd uplatnený nárok vo výške prisúdenej sumy

považoval za dôvodný s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého

vyvodil záver, že bývalý K. B. – S. B. (ďalej len „katastrálny úrad“) v dôsledku

nesprávneho úradného postupu svojho pracovníka spočívajúceho v nedôslednom skúmaní

náležitostí kúpnej zmluvy a oprávnenia predávajúceho previesť vlastnícke právo a v

neodstránení dôvodov prerušenia katastrálneho konania povolil vklad vlastníctva, hoci tento

povolený nemal byť, čím sťažovateľovi za čas od rozhodnutia o vklade 18. januára 1996 do

uzavretia dohody s kupujúcou D., a. s., o odstúpení od kúpnej zmluvy 13. júla 1999 ušiel

zisk z prenájmu nehnuteľností obchodnej spoločnosti R., s. r. o.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 22. júna 2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,

že žalobu zamietol. Zároveň zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanej náhradu trov konania

v sume 7 296 396 Sk (242 195,97 €). Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa bol

toho názoru, že „uplatnený nárok nemožno priznať, pretože pokiaľ výsledkom prípadného

nesprávneho úradného postupu bolo vydanie rozhodnutia, mohla by prichádzať do úvahy

len zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu podľa § 3 a § 4 ods. 1

, ktorej podmienkou je zrušenie nezákonného rozhodnutia, k čomu

však nedošlo. Nárok považoval tiež za premlčaný.“.

Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. apríla 2008 tak, že zrušil

odvolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodol tak z dôvodu, že odvolací súd vykonal 13. októbra 2005 výsluch svedkyne

Ing. M. H. bez toho, aby o vykonaní tohto dôkazu upovedomil účastníkov. V dôsledku tohto

postupu odvolací súd podľa právneho záveru najvyššieho súdu odňal účastníkom, a teda aj

sťažovateľovi, „ktorý túto okolnosť výslovne v dovolaní namietal“, možnosť konať pred

súdom v zmysle (ďalej len „OSP“).

Následne krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn.

z 27. januára 2010 opätovne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa zo 17. júna 2003 tak, že

žalobu zamietol. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil napadnuté rozhodnutie

tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume

228 175,21 € a náhradu trov odvolacieho konania v sume 106 174,84 €. Podľa právneho

záveru odvolacieho súdu „súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil podľa § 18 zákona

č. namiesto a tohto zákona“.

Proti rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľ opäť podal dovolanie, ktoré založil

na dovolacom dôvode podľa (nesprávne právne posúdenie veci,

pozn.). Sťažovateľ odôvodňoval svoje dovolanie tým, že „ku škode došlo v dôsledku

nesprávneho úradného postupu pracovníka katastra, ktorý spočíval v tom, že bolo vydané

rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva, hoci neboli odstránené nedostatky

návrhu a boli porušené predpisy o doručovaní. Nepovažuje za dôvodný záver odvolacieho

súdu, že danú vec bolo potrebné posúdiť podľa ustanovení § 3 a § 4 ods.1 zákona č.

Žalobca podal dovolaciemu súdu stanovisko, v ktorom vyjadril právny názor,

kde vysvetlil použitie príslušných ustanovení zák. č. 58/69 Zb. a najmä prečo na vec

nemožno aplikovať ustanovenia § 3 a § 4 ods. 1 citovaného zákona.“.

Najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2011

v poradí druhé dovolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné. Sťažovateľ považuje závery

dovolacieho súdu za arbitrárne z týchto dôvodov:

„Zákon č. 58/69 Zb. má názov - o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Môže byť uplatnený podľa

citovaného zákona len jeden alebo druhý nárok. Každý z týchto nárokov treba posudzovať

podľa iných častí zákona, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

podľa I časti a I. hlavy zákona, zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa II. Časti /§ 18 a 19/. Je v rozpore s duchom a účelom tohoto zákona spájať

posudzovanie podľa II. časti zákona s podmienkami uvedenými v I. časti zákona, ako to

urobil dovolací súd. Sťažovateľ už v žalobe zdôraznil, že si uplatňuje nárok na náhradu

škody podľa , podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú

v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a spoločenských organizácií nesprávnym úradným

postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Dôvodom nároku je skutočnosť, že pracovník

žalovaného D. D., poverený výkonom tejto agendy porušil pri vkladovom konaní

ustanovenia o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam... ďalej ustanovenie a

ods. 6 a § 47 katastrálneho zákona. Tieto porušenia zistil aj prvostupňový súd a vyhodnotil

ich tak, že keby k nim nedošlo, nebolo by došlo k prevodu vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam patriacim žalobcovi. Dovolací súd v napadnutom rozsudku prakticky

vôbec neodpovedal na dovolacie námietky a vôbec sa nezaoberal ani dôvodmi, ktoré

žalobca uviedol vo svojom stanovisku. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

treba v tomto prípade považovať tak za porušenie SR, ako aj

Dohovoru...“

Podľa názoru sťažovateľa „prvá časť upravuje zodpovednosť

štátu za nezákonné rozhodnutie, ale podľa druhej časti (§ 18) sa upravuje zodpovednosť

za nesprávny úradný postup. Ide o dve výrazne rozdielne situácie. Pri prvom sa skúma

výsledok postupu rozhodnutie, ale pri druhom sa skúma len postup, ale celý, vrátane

vydaného rozhodnutia. Ak by sa toto rozhodnutie malo posudzovať osobitne, teda podľa § 3

a 4 prvej časti zákona, potom by § 18 bol úplne zbytočný, lebo orgán hodnotiaci zákonnosť

či nezákonnosť rozhodnutia musí hodnotiť aj postup /jeho správnosť/, ktorý viedol k vydaniu

skúmaného rozhodnutia... Nie je preto potrebné, aby rozhodnutie, ktoré je výsledkom

nesprávneho úradného postupu, bolo pred uplatnením nároku zrušené.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že „právna argumentácia dovolacieho súdu, že

chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolenia vkladu do katastra nepredstavuje

nesprávny postup, ale nesprávnosť samotného rozhodnutia je špekuláciou a prejavom

arogancie súdnej moci, pretože takéto závery nemajú podklad v ustanoveniach zákona a sú

v rozpore s dôvodmi pre ktoré bol zákon 58/69 Zb. prijatý“.

Sťažovateľ namieta, že „odvolací súd a rovnako ani dovolací súd sa vôbec

nezaoberali otázkou, aký mal byť správny postup žalovaného. Zápis práv k nehnuteľnostiam

je upravený v druhom oddiely, štvrtej časti Katastrálneho zákona v § 28-47. Návrh na vklad

podala D., a. s. dňa 6. 12. 1995 na základe kúpnej zmluvy z 31. 5. 1995, pričom

predávajúcim bol B., obchodno-výrobné družstvo, B., týkajúcej sa prevodu nehnuteľností

parc. č. ..., ..., ... zapísaných na LV č. ... k. ú. B. Rozhodnutím z 3. 1. 1996 katastrálny úrad

prerušil konanie na vklad vlastníckeho práva s odôvodnením, že po preskúmaní obsahu

podania zistil nedostatky, lebo v kúpnej zmluve neboli uvedené súpisné čísla, chýbali

aktuálne výpisy z obchodného registra, bolo potrebné aktualizovať znalecké posudky a pri

podpisoch v zmluve neboli uvedené mená konateľov. Na odstránenie týchto nedostatkov

určil katastrálny úrad lehotu 30 dní od doručenia uvedeného rozhodnutia, ktoré podpísal

riaditeľ správy katastra Ing. H. s tým, že podklad uvedeného rozhodnutia vyhotovil Dr. D.

D.. Predmetné rozhodnutie bolo D., a. s. doručené 8. 1. 1996 a žalobcovi bolo doručované

na adresu ... v dobe od 8. 1. do 24. 1. 1996, pričom tento si zásielku neprevzal. Žalobca v

tejto dobe už mal sídlo na ..., čo bolo katastrálnemu úradu známe z výpisu z Obchodného

registra zo dňa 10. 1. 1996.“.

Podľa názoru sťažovateľa „postup žalovaného do 3. 1. 1996 bol správnym úradným

postupom, lebo sa uskutočnil tak, ako to predpisoval katastrálny zákon. Tento zákon v § 31

ods. 2 stanovil, že ak sú podmienky na vklad splnené, katastrálny úrad vklad povolí, inak

návrh zamietne. Na origináli kúpnej zmluvy zo dňa 31. 5. 1995 bol povolený vklad

vlastníckeho práva pod. č. ... dňa 17. 1. 1996, pričom vklad povolil D. D., pracovník

žalovaného pri plnení pracovných úloh žalovaného, ktorými bol poverený, ako sám

vypovedal pred prvostupňovým súdom. Nerešpektoval ustanovenia § 31 ods. 1 a ods. 2

Katastrálneho zákona, lebo bez doplnenia potrebných údajov resp. bez odstránenia

vytýkaných nedostatkov, mal návrh na vklad zamietnuť, ale on miesto toho návrhu na vklad

vyhovel. Nerešpektoval ani dodržanie 30-dňovej lehoty na predloženie dokladov

vymenovaných v rozhodnutí o prerušení konania. Tento svoj nesprávny postup pred

prvostupňovým súdom nevedel vysvetliť. Jeho postup po prerušení konania až

do právoplatnosti vkladu (17. 1. 1996) treba považovať za nesprávny úradný postup. Teda

aj vydanie rozhodnutia o povolení vkladu je nesprávny úradný postup a ako také si preto

podľa § 18 zák. č. 58/69 Zb. v tomto konaní nevyžaduje zrušenie. Toto je podmienkou len

pri postupe podľa 1. časti zákona, kde by sa inak nedala vyvodiť zodpovednosť za škodu bez

zrušenia takéhoto rozhodnutia.

Odvolací aj dovolací súd sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s dôležitou

okolnosťou a to, že rozhodnutie o povolení vkladu nie je takým typom rozhodnutia, aké

predpokladá uplatnenie nároku podľa a Chýba mu

jedna základná podmienka, o ktorej sa zmieňuje , že nárok možno

priznať, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie,

rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Podľa § 31 ods. 5 katastrálneho zákona proti

rozhodnutiu o povolení vkladu nemožno podať odvolanie. V súčasnosti je takéto

rozhodnutie /o povolení vkladu/ síce možno preskúmať resp. zrušiť v rámci konania o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, ale takúto podmienku zákon č.

v a neustanovuje, pretože vtedajšia preskúmavanie rozhodnutí

správnych orgánov nepoznala. Keďže odvolanie proti rozhodnutiu o povolení vkladu nie je

podľa § 31 ods. 5 katastrálneho zákona prípustné, tak podsúvanie takéhoto rozhodnutia na

postup podľa je v rozpore s textom tohto zákona...

Požiadavku zrušenia rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená, má len § 4

citovaného zákona, pri uplatnení nároku podľa § 1. Žalobca však uplatňuje nárok podľa

§ 18 citovaného zákona, kde sa takáto podmienka nevyžaduje.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že „súd nedbal na právnu

čistotu, vyplývajúcu z požiadavky rešpektovania právnych predpisov a tak proces, ktorý

viedol voči sťažovateľovi nemohol byť spravodlivý. Súd v konaní, nerešpektoval ustanovenia

zák. č. 58/69 Zb. ako aj ako komplexu jednoduchých noriem obsahovo nadväzujúcich

na základné právo na spravodlivý proces, konal teda svojvoľne, čím porušil toto základné

právo sťažovateľa garantované a nasl. SR, ako aj Paktu a

Dohovoru.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. základné právo sťažovateľa B., družstvo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý proces podľa Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 31. 5. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

31. 5. 2011 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy

právneho zastúpenia a to do 15 dní od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

, , , , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Ústavný súd je oprávnený a aj povinný posúdiť neústavnosť konania,

resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. predovšetkým to, či v konaní pred nimi nedošlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Táto právomoc

ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne

názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania

zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy

(). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielen

že neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania ().

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva podľa čl. 14 paktu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011.

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zamietol jeho dovolanie, pretože otázku jeho

nároku na náhradu škody v predmetnej veci posúdil podľa ustanovení o zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa § 1 − § 17 zákona

č. , a nie podľa ustanovení o zodpovednosti štátu za škodu spojenú

s nesprávnym úradným postupom ( − ).

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu

v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. ). Spôsob výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov upravoval do 31. júna 2004

a s účinnosťou od 1. júla 2004 ho upravuje o zodpovednosti

za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov.

Sťažovateľ si svoje základné právo garantované v uplatnil

na všeobecnom súde žalobou podanou 14. mája 2001, o ktorej rozhodol okresný súd

rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2003, pričom krajský súd v poradí druhým

rozsudkom sp. zn. z 27. januára 2010 označený (vyhovujúci) rozsudok súdu

prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Dovolací súd namietaným rozsudkom

sp. zn. z 31. mája 2011 dovolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.

Zamietnutie žaloby všeobecnými súdmi (krajským súdom a najvyšším súdom) v konaní

podľa v tom čase účinného (vzhľadom na čas vzniku sťažovateľom

tvrdenej škody) samo osebe nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jeho základného

práva podľa ani práv podľa dohovoru a podľa paktu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

zameral na posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Na ten účel preskúmal

namietaný rozsudok najvyššieho súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku, ktorým zamietol dovolanie

sťažovateľa, v prvom rade konštatoval, že „žalobca vady konania v zmysle

nenamietal a v dovolacom konaní žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo (odvolací súd

napokon výsluch svedkyne Ing. M. H. nerealizoval, keďže žalobca netrval na jej výsluchu).

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, keď na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v , nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom

konaní najavo.“.

V rámci skúmania vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozsudku krajského

súdu z 27. januára 2010 dovolací súd venoval pozornosť predovšetkým aplikácii relevantnej

právnej normy na danú vec a v tejto súvislosti uviedol, že „vzhľadom na čas vzniku

žalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2

(prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004)

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov, posúdiť podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tak ako to súdy

nižších stupňov správne aj urobili.“.

Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku uviedol svoj právny

názor na základnú právnu otázku nastolenú v dovolaní sťažovateľa, či ním uplatňovaný

nárok na náhradu škody v danej veci treba posúdiť podľa , alebo

podľa § 3 a § 4 ods. 1 tohto zákona:

„Podľa , prvá veta štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred

štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom,

a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny

orgán alebo orgán štátnej organizácie... Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti podľa

odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 4 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody nemožno

uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť

nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody

viazaný. Podľa § 4 ods. 2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho

právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené

alebo zmenené.

Podľa § 18 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh

štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym

úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa § 18 ods. 2 zákona zodpovednosti

podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

teda rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými

orgánmi. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím podľa § 1-17 zákona (špecifickou súčasťou je zodpovednosť za škodu

nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste) je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej

veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje

tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa ustanovenia § 4 zákona je

nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu

na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik

zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti teda predpokladá

zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia,

lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia

priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril

nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia

príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods. 1), a tento

súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa držať jeho

výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu

nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať ( ).

Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu (§ 18-19 zákona) je spojená

s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi

normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý

s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená

zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným

v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv.

úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané,

bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným

postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie

rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia

konania. Štát podľa uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, že poškodenému

vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je

neprávnym postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia,

za tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne

posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné

nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejaví

práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu byť hodnotené len podľa

-17 Za nesprávny úradný postup v zmysle uvedeného zákona

teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán

pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku

toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť

vydané v inej podobe či za iných okolností.

Správa katastra je ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej

kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv

k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv k nehnuteľnostiam. Vkladové

konanie ako návrhové správne konanie sa začína na návrh účastníka konania, pričom

katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náležitosti návrhu, na základe ktorého sa

vkladové konanie začína, ako aj príkladne prílohy návrhu, ktoré má účastník vkladového

konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V priebehu vkladového konania

správa katastra ako správny orgán posudzuje podstatné náležitosti príslušného zmluvného

typu, a to z hľadiska kritérií, ktoré sú príkladne uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 zákona

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách

ustanovenia § 42 ods. 1 a 2 uvedeného zákona. To znamená, že vkladové konanie

predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom správa katastra ako správny orgán

na základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona

a § 42 ods. 1 a 2 posudzuje všetky skutočnosti (podmienky vkladu podľa § 31 ods. 1 a 2

katastrálneho zákona a vyhlášky č. účinnej a platnej

do 30. novembra 2009), ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto

rozhodovacieho procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie

o zamietnutí návrhu na vklad (pozri napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. , sp. zn. Sžo 204/2008).

V posudzovanej veci žalobcom vytýkaný postup správy katastra naostatok vyústil

do prijatia rozhodnutia o povolení vkladu. Chybné posúdenie predpokladov a podmienok

povolenia vkladu teda nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale nesprávnosť samotného

rozhodnutia.

V posudzovanej veci však žaloba k uplatneniu tejto formy zodpovednosti štátu

za škodu nesmeruje, žalobca nárok predbežne neprejednal v zmysle § 9 zákona a naostatok

nebolo ani zistené (žalobca to ani netvrdil), že by rozhodnutie správy katastra o povolaní

vkladu bolo zrušené.“

Dovolací súd nepovažoval za dôvodné tvrdenie sťažovateľa, že «dohodou

o odstúpení od kúpnej zmluvy „stratila otázka zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia

o vklade akýkoľvek význam, pretože pôvodná zmluva sa od počiatku zrušila“ a tým sa

„anulovala právna účinnosť rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva na základe pôvodnej

zmluvy“, čo malo ten praktický dopad, že žalobca už nemohol podať žalobu na náhradu

škody podľa prvej hlavy prvej časti , ale len podľa tohto

zákona.».

K zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti dovolací

súd uviedol, že jej vznik „predpokladá zistenie, že rozhodnutie, z ktorého vznikla škoda,

príslušný orgán zrušil pre nezákonnosť, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného

rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho

nezákonnosti, vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Konaniu o zodpovednostnom nároku

musí teda predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného

rozhodnutia ...

Odvolací súd svoje rozhodnutie, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, založil

súčasne na dvoch na sebe nezávislých dôvodoch neopodstatnenosti uplatneného práva

na náhradu škody; jednak dôvodil, že výsledkom úradného postupu správy katastra bolo

vydanie rozhodnutia o povolení vkladu, ktoré právoplatné rozhodnutie nebolo zrušené, teda

že nie sú splnené podmienky zodpovednosti štátu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona,

jednak dôvodil aj tým, že aj v prípade, že by išlo o nesprávny úradný postup, nie sú tu

ďalšie predpoklady zodpovednosti štátu, a to existencia škody a ani príčinnej súvislosti

medzi postupom orgánu katastra a škodou. Ak je správny jeho záver, že v danej veci nejde

o nesprávny úradný postup, ale o nesprávne rozhodnutie (ktoré ale nebolo zrušené), ktorý

záver sám osebe postačovalo k zamietnutiu žaloby, je nadbytočné zaoberať sa dovolacími

námietkami smerujúcimi proti záveru o neexistencii škody a príčinnej súvislosti, pretože

na celkový záver odvolacieho súdu to nemôže mať vplyv.

Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj

správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu,

rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska ostatného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) správny.“.

V zmysle svojej doterajšej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne, a teda

z ústavného hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia všeobecných súdov, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. , ,

). Právne závery najvyššieho súdu uvedené v namietanom rozsudku však

nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení sťažnosťou namietaného rozsudku

najvyšší súd podal jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho predpisu (zákona

č. ) a dostatočne vyargumentoval svoj výrok o zamietnutí dovolania

sťažovateľa. Výklad dovolacieho súdu založený v podstate na závere, že v danom prípade

chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolenia vkladu vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností vyústilo do nesprávnosti samotného rozhodnutia katastrálneho

úradu, a teda nezakladá dôvod na postup podľa (nesprávny

úradný postup, pozn.), je vnútorne logický a nemožno ho považovať ani za prejav

interpretačnej a aplikačnej svojvôle najvyššieho súdu, pričom ponúka náležitým spôsobom

aj vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky posudzovanej veci vrátane toho, prečo

bol vo veci prvostupňový rozsudok odvolacím súdom zmenený (tak, že žalobu sťažovateľa

zamietol).

Ústavný súd vzal do úvahy v súvislosti s preskúmavaním namietaného rozsudku

aj skutočnosť, že sťažovateľ svojou žalobou samotné rozhodnutie katastrálneho úradu

o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech kupujúcej D., a. s., zo 17. januára 1996

nenamietal a nepodal ani návrh na jeho preskúmanie v správnom súdnictve (podal síce

žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 31. mája 1995, ale túto zobral späť, pozn.),

a na tomto základe dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska neexistuje dôvod na to,

aby sa spochybňovali právne závery obsiahnuté v namietanom rozsudku najvyššieho súdu,

ktoré sú primeraným spôsobom odôvodnené a nie sú arbitrárne. Namietaný rozsudok

najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, a preto ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ).

V takejto situácii ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, o to viac, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Z už uvedeného vyplýva, že

najvyšší súd namietaným rozsudkom sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť, ibaže jeho

návrhu na náhradu škody v sume 15 735 018,95 €, ktorá mu mala byť spôsobená

nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu, nevyhovel. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej nemožno právo

na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (, m. m. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými právami

podľa , dohovoru a paktu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala možnosť dospieť k záveru o ich porušení,

a preto podľa sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012