Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 245/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. S., O., vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa , a

rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. z 15. novembra 2006, rozsudkom

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 30. januára 2008 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. marca 2010

doručené podanie Ing. V. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorým namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 15. novembra 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“

alebo „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 30. januára 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok

krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“). Vychádzajúc

z obsahu tohto podania dospel ústavný súd k záveru, že úmyslom sťažovateľky bolo

podanie sťažnosti podľa .

Sťažovateľka okrem iného uviedla, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 15. novembra 2006 zamietol jej návrh na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy

smerujúci proti odporkyni, bývalej starostke obce O. Zároveň priznal náhradu trov právneho

zastúpenia ustanovenému advokátovi sťažovateľky a odporkyni náhradu trov konania

nepriznal. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky (odporkyňa odvolací návrh

nepodala) rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2008 potvrdil prvostupňový

rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti výroku o nepriznaní trov

konania odporkyni. Podľa sťažovateľky založil krajský súd potvrdenie rozsudku

«na poznatku inej inštitúcie „o vierohodných výpovediach svedkov“, pričom toto nebolo

predmetom žiadneho súdneho pojednávania, teda ani OS v Senici».

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2009 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti napadnutým rozsudkom

okresného súdu a krajského súdu ako procesne neprípustné, k čomu došlo podľa

sťažovateľky „napriek tomu, že som nemohla konať, pretože ma právny zástupca riadne

nezastupoval a rozsudok prvostupňového súdu mi nebol doručený“.

Sťažovateľka podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu jej žaloby

v uvedenej právnej veci, vznáša výhrady proti postupu okresného súdu, ktorý ju opakovane

vyzýval na doplnenie návrhu aj napriek tomu, že v tom čase ešte nemala ustanoveného

právneho zástupcu. Ďalej uviedla, že následne ustanovený právny zástupca vôbec

nezastupoval jej záujmy, nedoručil jej rozsudok prvostupňového súdu ani požadované

zápisnice.

Keďže sťažnosť nespĺňala náležitosti ustanovené v zákone Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), vyzval ústavný súd sťažovateľku prípisom zo 6. apríla 2010 na jej

doplnenie a odstránenie nedostatkov. Zároveň ju požiadal o zaslanie dokladov potrebných

k posúdeniu opodstatnenosti jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

Nadväzne na to bolo 20. apríla 2004 doručené ústavnému súdu podanie

sťažovateľky, v ktorom vyslovuje názor, že v jej prípade došlo postupom všeobecných

súdov k porušeniu princípov spravodlivého procesu, a to najmä z dôvodu, že jej vyjadrenia

a dôkazy neboli vôbec vzaté do úvahy.

Sťažovateľka ďalej konkretizovala, že sa v konaní pred ústavným súdom domáha:

„- aby bolo zrušené uznesenie NS SR č. k. , ktorým bolo dovolanie

odmietnuté,

- aby bolo povolené dovolacie konanie a dovolací súd zrušil rozsudky OS Senica č. k.

zo dňa 15. 11. 2006, KS Trnava č. k. -84 zo dňa 30. 1. 2008

a vrátil vec na obnovenie konania

- aby ÚS SR konštatoval, že došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé konanie

v primeranej lehote uvedené v článkoch: 27(1), 46(1) a 48 .“

K porušeniu svojich základných práv v rámci konania pred súdmi jednotlivých

stupňov poukázala sťažovateľka na tieto skutočnosti:

«OS v Senici v rámci konania -51 nevzal do úvahy pravdivé okolnosti

uvedené v podanom návrhu, ale ani preukázané skutočnosti, o ktorých vedel v rámci

predmetného konania ako aj z konaní na základe mojich iných podaní. Súd ani

po nevyhnutnom preukázaní krivej výpovede na druhom pojednávaní nielenže odporkyňu

neobvinil z krivej výpovede (na prvom pojednávaní dňa 11. 10. 2006, ktoré bolo odročené,

pretože vypovedala: „Ja som osobne voči navrhovateľke nikdy nič nemala, celkom sme si

vychádzali...“ a k podstate návrhu uviedla: „To nie sú moje slová, neviem prečo autorka

článku takúto formuláciu použila“, ale napriek tomu, že som znovu upozornila, že podania

občanov boli odporkyňou účelovo získané až dodatočne, vydal rozsudok, v ktorom moje

podanie v celom rozsahu zamietol. Súd postavil zdôvodnenie rozsudku na podkladoch, ktoré

ani okrajovo neboli predmetom súdneho konania a vôbec nevzal ohľad na vážne poškodenie

zdravia, ku ktorému došlo v súvislosti s opakovaným neoprávneným zasahovaním

odporkyne do súkromia našej rodiny, napr. keď odporkyňa bezprecedentne poukázaním

na podania občanov zasiahla do konania č. – v právnej veci manželia S. – K.,

takže dosiahnutie plného úspechu v tomto konaní ako aj v priestupkovom konaní na OÚ v S.

č. priest. 252/02/Hor. (žiadne z podaní odporkyne nebolo zaevidované v Knihe došlej

a odoslanej pošty Obecného úradu O., nemala som o nich žiadnu vedomosť, s postupom

starostky neboli oboznámení ani poslanci v rámci zasadnutí obecného úradu) ma stálo

príliš veľa síl a zničilo moje zdravie. Súd neprihliadol na všetky pravdivo preukázané

okolnosti, o ktorých v rámci svojej kompetencie vedel a vydaním zamietavého rozsudku

súhlasil, že odporkyňa, ktorá bola v čase vedomého ohovárania a podávania nepravdivých

výrokov a posudkov 12 rokov verejným činiteľom, mohla beztrestne porušovať základné

práva dané občanom SR. OS Senica okrem uvedeného prieťahmi konania

porušoval .

Krajský súd v Trnave, ako odvolací súd, mi nedal možnosť prečítať materiál

pripravený k odvolaniu ani vyjadriť sa, právny zástupca nevyslovil k jeho postupu námietku

a KS len pripraveným rozhodnutím rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Tento súd

pritom, ako vyplýva zo zdôvodnenia rozsudku, mal k dispozícii aj list nášho bývalého suseda

a aj ním odobruje oprávnenosť rozsudku napriek tomu, že z listu je jednoznačne vidieť, kedy

a za akých okolností bol účelovo získaný. Použitím tohto listu KS Trnava hrubo

nerešpektuje prezumpciu neviny. Potvrdenie rozsudku ďalej založil na nepredloženom a

nepreukázanom poznatku inej inštitúcie „o vierohodných výpovediach svedkov“ a

nepreukázanej skutočnosti, že by medzi mnou a občanmi obce dochádzalo k nejakým

konfliktom a zlým susedským vzťahom, ktoré by odporkyňu aspoň čiastočne oprávňovali

ohovárať nás, zasahovať do nášho súkromia, zhromažďovať, zverejňovať a zneužívať

neoprávnene získané podklady, keďže vedome a neoprávnene pre tlač o. i. vyriekla: „S. sú

mimoriadne problémová rodina, aj na iných úradoch ich poznajú ako chronických

sťažovateľov.“ Krajský súd odmietnutím mojej výpovede a nemožnosťou vyjadriť sa k

použitým dôkazom, ktoré neboli predmetom súdnych konaní, nielen porušil moje právo, ale

dotvrdil aj súhlas s porušovaním základných práv.

Najvyšší súd SR dovolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu Trnava č. k.

-84 zo dňa 30. 1. 2008 a Okresného súdu Senica č. k. zo dňa

15. 11. 2006 odmietol s odôvodnením, že je procesne neprípustné. Za nesprávne, resp. zle

formulované podanie však nemôžem. Právnej zástupkyni som uviedla všetky okolnosti, napr.

skutočnosť, že JUDr. K. mi bez toho, že by som mala k dispozícii Rozsudok prvostupňového

súdu a záznamy z pojednávaní na OS Senica, poštou zaslal k podpisu odvolanie, ku ktorému

na môj tf. dotaz uviedol, že je to tzv. „bianco“ odvolanie, ktoré neskôr doplní. Odvolanie

som v dobrej viere a v časovej tiesni podpísala a s vyslovením svojich obáv odoslala.

Po roku, keď došlo k termínu pojednávania, právny zástupca odvolanie nedoplnil ani ma

nekontaktoval a nereagoval ani na podklad, ktorý som sama k odvolaciemu konaniu

písomne pripravila a poslala mu e-mailom. Pred odvolacím konaním, na ktoré sa dostavil

v poslednej chvíli, mi na môj dotaz uviedol, že si ho prečítal a že jeho zastupovanie sa

vynesením rozsudku končí. O doručenie rozsudkov a materiálov som ho musela opakovane

požiadať. Tieto okolnosti som uviedla aj v sprievodnom liste k dovolaniu a spolu

s dovolaním a 28 prílohami osobne, 29. 7. 2008, podala na NS SR. Uviedla som tiež, že sa

obávam ďalších prieťahov zo strany OS Senica, čo sa nakoniec potvrdilo.»

Sťažovateľka pripojila k doplneniu sťažnosti potvrdenie o osobných, majetkových

a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a na ustanovenie zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, ako aj potvrdenie Sociálnej poisťovne, ústredia o výške jej

dôchodku, ako aj dôchodku jej manžela.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sa petičné právo zaručuje. Každý má právo sám alebo

s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány

a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Pokiaľ ide o namietané porušenie , sťažovateľka nekonkretizuje, ktorý

odsek tohto článku namieta, avšak ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti ustálil, že

má zrejme na mysli jeho druhý odsek, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka napadla aj rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 15. novembra 2006. Vzhľadom na princíp

subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny

opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, t. j. o odvolaní proti napadnutému

rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn.

z 30. januára 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. Ústavný súd sa ďalej zaoberal sťažnosťou v časti smerujúcej proti postupu

krajskému súdu, ktorý mal podľa sťažovateľky svojím rozsudkom sp. zn.

z 30. januára 2008 porušiť predovšetkým jej základné právo podľa .

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1 zahŕňa „právo

na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden

z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu

a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v základnom práve na spravodlivé súdne

konanie v zmysle je zabezpečená zárukami procesného

a inštitucionálneho charakteru.

Sťažovateľka považuje za porušenie svojho označeného základného práva najmä

spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia

a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho

meritórnom konečnom rozhodnutí, ako aj to, že podľa nej vychádzal z „poznatku inej

inštitúcie“. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka svojou sťažnosťou vlastne pokračuje

v polemike so všeobecnými súdmi na úrovni nimi aplikovaného práva, a to predovšetkým

uplatnením podstatnej časti argumentácie, o ktorú oprela už svoje odvolanie proti

napadnutému rozsudku okresného súdu s tým, aby ústavný súd preskúmal namietaný

rozsudok krajského súdu očakávajúc spochybnenie krajským súdom podanej interpretácie

a následnej aplikácie relevantných právnych noriem a vyvodenie iných záverov, než k akým

dospel krajský súd. Sťažovateľka v podstate očakáva zo strany ústavného súdu revíziu

namietaného rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok

v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej. Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide

o medze možností jeho zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, tak

vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov

či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného pripustil, že

sťažovateľka sa mohla cítiť dotknutá článkom uverejneným v týždenníku Z., ktorému

poskytla odporkyňa ako starostka obce O. rozhovor, v ktorom sa vyjadrila o rodine

sťažovateľky ako o mimoriadne problémovej, a to hlavne z toho dôvodu, že redakciu

o zaoberanie sa problémami v súvislosti s chovaním psov v obci a o uverejnenie článku

požiadala práve sťažovateľka. Krajský súd však zároveň posudzoval návrh aj z toho

hľadiska, „že odporkyňa ako starostka obce, keď bola požiadaná o stanovisko k problému

chovania psov v súvislosti so sťažnosťou navrhovateľky, využila túto možnosť nielen

na objektívne posúdenie a popis problému, ale aj na určité hodnotenie (prejav kritiky

na adresu sťažovateľky), ktorá pramenila z jej poznatkov ako starostky obce“.

Podľa ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu mohlo síce

uverejnením inkriminovaného článku „dôjsť k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky,

pokiaľ by táto kritika bola neopodstatnená, tu ale odvolací súd zastáva názor, že

navrhovateľka nepreukázala žiadnym spôsobom rozhodujúce okolnosti, vedúce k tomu,

aby bolo možné akceptovať jej požiadavky na ospravedlnenie (hoci aj takou formou, ako to

bolo formulované v navrhovanom petite návrhu) a tiež požiadavku na náhradu majetkovej

ujmy.

Navrhovateľke sa totiž ani podľa odvolacieho súdu nepodarilo preukázať, že

zásahom odporkyne, teda v dôsledku jej vyššie citovaného vyjadrenia, došlo k zníženiu

občianskej cti, dôstojnosti, vážnosti, prípadne prístupu spoluobčanov k navrhovateľke a to

v takej miere, že by to odôvodňovalo poskytnutie ochrany podľa vyššie citovaných

ustanovení zákona.

Z obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS: ÚV-180/2002 OÚV PZ v Senici vyplýva, že

navrhovateľka podala trestné oznámenie na odporkyňu pre trestný čin ohovárania z tých

istých dôvodov, ako je odôvodnený predmetný návrh na ochranu osobnosti. Konanie bolo

skončené odložením veci, pretože nešlo o podozrenie z trestného činu. Sťažnosť podaná

navrhovateľkou proti uzneseniu o odložení veci bola uznesením Okresného prokurátora

v Senici zo dňa 11. 10. 2002 zamietnutá. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľka sa

svojou sťažnosťou na neporiadok s chovaním psov v obci obrátila okrem redakcie Z.

a starostky obce aj na viaceré úrady. Svoje sťažnosti podrobne zdôvodňovala a následne ich

vybavenie urgovala. Vyšetrovateľ okrem zainteresovaných osôb tzn. navrhovateľky, jej

manžela, odporkyne a redaktorky vypočul viacerých občanov obci O., ktorí pri výpovedi

boli poučení o možnosti trestného stíhania pre krivú výpoveď, preto ich výpovede je treba

považovať za vieryhodné aj v tomto konaní.

Z ich výpovedí zhodne vyplynulo, že problémy s chovaním sa psov a ich chovaním

občanmi v obci vzniklo až po prisťahovaní sa rodiny navrhovateľky do obce. Navrhovateľka

sa sťažuje, že psy po obci voľne behajú bez náhubku, pričom ani ich pes nemáva vždy

náhubok ani vodítko. Okrem toho na chovanie sa navrhovateľky na Obecný úrad v O. boli

podané sťažnosti od spoluobčanov Mgr. A. O., Ing. D. C., M. B., M. K., Ing. A. F., A. O.“.

Krajský súd vychádzal aj z týchto sťažností občanov smerujúcich proti sťažovateľke

(a jej manželovi), na základe čoho uzavrel, „že pokiaľ odporkyňa ako starostka obce

hodnotila chovanie rodiny S. aj podľa situácie v obci a z pohľadu týchto sťažností, jej

hodnotenie bolo kritické, ale zároveň vecné a nie skresľujúce.

Vedený všetkými opísanými úvahami preto odvolací súd mal za to, že súd prvého

stupňa rozhodol správne, a preto rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej

potvrdil podľa vrátane správneho rozhodnutia o trovách konania, keď

odporkyňa tým, že náhradu trov konania nežiadala priznať, sa procesného práva

na náhradu trov konania vzdala.“.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu

vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu

() a obsahuje dostatočnú argumentáciu pre výrok meritórneho

rozhodnutia o odvolaní, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným a ako takým vyžadujúcim korekciu

zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne

logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno

označiť za arbitrárny, pretože dáva zrozumiteľným spôsobom vysvetľujúcu odpoveď

na všetky podstatné otázky, prečo bol prvostupňový rozsudok potvrdený v jeho zamietajúcej

časti.

Vzhľadom na uvedené niet z ústavnoprávneho hľadiska žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu v dokazovaní vykonanom oboma všeobecnými súdmi. Pretože

namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu,

keď navyše nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že krajský súd namietaným rozhodnutím

sťažovateľke neodoprel spravodlivosť, ibaže jej návrhu na ochranu osobnosti a náhradu

nemajetkovej ujmy nevyhovel, avšak skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osobe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že jej krajský súd neumožnil prečítať materiál pripravený

k odvolaniu ani vyjadriť sa, ústavný súd z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím

súdom, ktoré sa konalo 30. januára 2008, zistil, že toto tvrdenie nezodpovedá obsahu

predmetnej zápisnice, z ktorej nevyplýva, že by sa sťažovateľka dožadovala prečítania

pripraveného písomného vyjadrenia k odvolaniu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu. Sťažnosť svojou podstatou sleduje iba prehodnotenie

dokazovania vykonaného v predchádzajúcom konaní a dosiahnutie iného pre sťažovateľku

priaznivého výsledku.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným základným právom, sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

3. Čo sa týka tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti namietanému uzneseniu

najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v sťažnosti vychádzala

v zásade z dôvodov, ktoré uviedla aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd

zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ich posúdil ako také, ktoré smerujú proti

rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto

ho odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohoto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v a .

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka

konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu

sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil

pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal

a vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ale pretože sa s nimi nestotožnil,

odmietol dovolanie ako neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv

oboznámil podstatné časti konania pred súdmi prvého a druhého stupňa a obsah podaného

dovolania, v rámci ktorého uviedol, že sťažovateľka podala dovolanie proti namietanému

rozsudku krajského súdu «a žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom

okresného súdu zrušiť a „návrhu v celom rozsahu vyhovieť“. Prípustnosť dovolania

odôvodnila Namietala, že súd odporkyňu nevyzval, aby dokázala

opodstatnenosť svojich opakovaných vedomých výrokov, vyjadrení a tvrdení, nezaoberal sa

skutočnosťou, že až po 21. máji 2002 (t. j. po tom, ako došlo k poškodeniu jej práv výrokmi

odporkyne, jej dobrého mena, cti a vážnosti v obci), odporkyňa začala zhromažďovať

malicherné a zavádzajúce oznámenia dotknutých občanov proti navrhovateľke a jej

manželovi. V dôsledku tohto konania odporkyne občania sa začali o predmetnú záležitosti

zaujímať, čím bolo jej postavenie a meno ešte viac poškodené. Súdy však tieto skutočnosti

nevzali do úvahy, aj keď navrhovateľka preukázala, že odporkyňa sa autorke článku

skutočne tak vyjadrila (ako je uvedené v návrhu) a tieto svoje tvrdenia potvrdila aj pri

výsluchu na polícii. Tieto vyjadrenia odporkyne sú neopodstatnené, pretože ona a ani

manžel nikdy neboli predvolaní na obecný úrad so zámerom riešiť nejakú sťažnosť na nich.

Dovolateľka ďalej namietala, že hoci do spisu doložila všetky potrebné dôkazy, súd svojím

postupom dôkazy zmaril a nevzal ich do úvahy, nedal jej možnosť ani predvolať svedkov.».

Svoje skutkové zistenia a právne závery odôvodnil najvyšší súd takto:

„Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka vytýka súdom nižších stupňov, že

nevykonali všetky ňou navrhnuté dôkazy na preukázanie sporných skutočností, čo malo

za následok nesprávne rozhodnutie a vykonané dôkazy nesprávne hodnotili. Pokiaľ

dovolateľka poukazovala na skutočnosť, že prvostupňový súd nevykonal niektoré ňou

navrhované dôkazy v konaní, súdna prax je jednotná v názore, že ani takáto zistená vada

nezakladá prípustnosť dovolania podľa (viď napr. R 37/1993,

R 125/1999, R 6/2000). Ak aj súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne

k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu

rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľka

mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom,

ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania

( , ). Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy

nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nerozhodné alebo nadbytočné), nemôže v žiadnom

prípade ísť o taký postup, ktorým by bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Zároveň treba dodať, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že

nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť z tohto

dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle

nemôže založiť. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, že súdy pri rozhodovaní vychádzali

v dôsledku tohto z neúplných skutkových zistení, treba uviesť, že takáto dovolateľkou

tvrdená vada (ak by aj k nej došlo) by mala povahu tzv. inej vady konania majúcej za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná vada je síce relevantným

dovolacím dôvodom ( ), sama osebe ale nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle

Dovolateľka zastáva názor, že súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym

posúdením veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného

predpisu na zistený skutkový stav sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

odôvodniť procesné prípustné dovolanie ( ), samotné nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(viď napr. R 43/2003). Keďže dovolanie navrhovateľky nie je procesne

prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci

odvolacím súdom.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie navrhovateľky podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jej mimoriadny opravný prostriedok

odmietol podľa v spojení s ako smerujúci

proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu.“

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez

ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž

súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade

nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu

a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa nie je

taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom

prerokovaní. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2009

podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne

a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami .

Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ňou uvádzané dôvody

prípustnosti dovolania podľa , a keďže súčasťou označeného základného práva

nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľkou, ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní

podľa odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

4. Sťažovateľka namieta aj to, že v konaní pred všetkými stupňami všeobecných

súdov v jej právnej veci dochádzalo aj k neodôvodneným prieťahom, a tým

aj k porušovaniu jej základného práva podľa .

Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. , , ,

, , ) poskytuje ústavný súd ochranu základnému

právu podľa , keď v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi)

ešte mohlo trvať. Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že

konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu,

a teda k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať, sťažnosť

zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická

osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne

právoplatným rozhodnutím (). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje

vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci

Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

Keďže stav právnej neistoty sťažovateľky v konaní pred okresným súdom a krajským

súdom bol odstránený právoplatným skončením napadnutých konaní v čase pred podaním

sťažnosti (4. júla 2008) a pred najvyšším súdom 12. januára 2010 (deň nadobudnutia

právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2009),

k porušovaniu označeného základného práva už v čase doručenia sťažnosti (5. marca 2010)

zjavne nemohlo dochádzať. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa

pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

5. K namietanému porušeniu garantujúceho petičné právo

ústavný súd, bez toho, aby to považoval za potrebné osobitne odôvodňovať, uvádza, že

tento článok nemá žiaden súvis so sťažovateľkou namietanými rozhodnutiami všeobecných

súdov, a preto je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

6. Sťažovateľka napokon vznáša výhrady aj proti pochybeniam právnych zástupcov,

ktorí jej boli ustanovení ako v základnom konaní, tak aj v konaní dovolacom a ktorí podľa

nej nevyvíjali dostatočnú aktivitu v záujme ochrany jej práv.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Pokiaľ bola sťažovateľka zastúpená v priebehu konania pred všeobecnými súdmi

ustanovenými advokátmi ako osobami znalými práva, bolo ich základnou povinnosťou

využívať v záujme klientky všetky zákonné prostriedky a v ich rámci uplatniť všetko, čo

v súlade so svojím presvedčením považovali za potrebné. Ak tak nepostupovali, nemožno

uplatňovať následky ich prípadného pochybenia ex post ako dôvod na podanie sťažnosti

ústavnému súdu. V takomto prípade prichádza do úvahy možnosť zvažovať zodpovednosť

advokátov za škodu spôsobenú klientovi v dôsledku nekvalitného právneho zastúpenia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa žiadosťou sťažovateľky

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom ani ďalšími

návrhmi uplatnenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010