Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)IV. ÚS 245/2010
PDF · 373.8 KB
No categories available
IV. ÚS 245/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. S., O., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 27 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 5 C/16/2004 z 15. novembra 2006, rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co/23/2007 z 30. januára 2008 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 193/2009 z 30. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. marca 2010
doručené podanie Ing. V. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorým namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 27 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 5 C/16/2004 z 15. novembra 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“
alebo „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co/23/2007 z 30. januára 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok
krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 193/2009
z 30. novembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“). Vychádzajúc
z obsahu tohto podania dospel ústavný súd k záveru, že úmyslom sťažovateľky bolo
podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka okrem iného uviedla, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C/16/2004
z 15. novembra 2006 zamietol jej návrh na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy
smerujúci proti odporkyni, bývalej starostke obce O. Zároveň priznal náhradu trov právneho
zastúpenia ustanovenému advokátovi sťažovateľky a odporkyni náhradu trov konania
nepriznal. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky (odporkyňa odvolací návrh
nepodala) rozsudkom sp. zn. 11 Co/23/2007 z 30. januára 2008 potvrdil prvostupňový
rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti výroku o nepriznaní trov
konania odporkyni. Podľa sťažovateľky založil krajský súd potvrdenie rozsudku
«na poznatku inej inštitúcie „o vierohodných výpovediach svedkov“, pričom toto nebolo
predmetom žiadneho súdneho pojednávania, teda ani OS v Senici».
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 193/2009
z 30. novembra 2009 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti napadnutým rozsudkom
okresného súdu a krajského súdu ako procesne neprípustné, k čomu došlo podľa
sťažovateľky „napriek tomu, že som nemohla konať, pretože ma právny zástupca riadne
nezastupoval a rozsudok prvostupňového súdu mi nebol doručený“.
Sťažovateľka podrobne opisuje udalosti, ktoré predchádzali podaniu jej žaloby
v uvedenej právnej veci, vznáša výhrady proti postupu okresného súdu, ktorý ju opakovane
vyzýval na doplnenie návrhu aj napriek tomu, že v tom čase ešte nemala ustanoveného
právneho zástupcu. Ďalej uviedla, že následne ustanovený právny zástupca vôbec
nezastupoval jej záujmy, nedoručil jej rozsudok prvostupňového súdu ani požadované
zápisnice.
Keďže sťažnosť nespĺňala náležitosti ustanovené v zákone Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), vyzval ústavný súd sťažovateľku prípisom zo 6. apríla 2010 na jej
doplnenie a odstránenie nedostatkov. Zároveň ju požiadal o zaslanie dokladov potrebných
k posúdeniu opodstatnenosti jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
Nadväzne na to bolo 20. apríla 2004 doručené ústavnému súdu podanie
sťažovateľky, v ktorom vyslovuje názor, že v jej prípade došlo postupom všeobecných
súdov k porušeniu princípov spravodlivého procesu, a to najmä z dôvodu, že jej vyjadrenia
a dôkazy neboli vôbec vzaté do úvahy.
Sťažovateľka ďalej konkretizovala, že sa v konaní pred ústavným súdom domáha:
„- aby bolo zrušené uznesenie NS SR č. k. 3 Cdo 193/2009, ktorým bolo dovolanie
odmietnuté,
- aby bolo povolené dovolacie konanie a dovolací súd zrušil rozsudky OS Senica č. k.
5 C 16/2004 zo dňa 15. 11. 2006, KS Trnava č. k. 11 Co/23/2007-84 zo dňa 30. 1. 2008
a vrátil vec na obnovenie konania
- aby ÚS SR konštatoval, že došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé konanie
v primeranej lehote uvedené v článkoch: 27(1), 46(1) a 48 Ústavy.“
K porušeniu svojich základných práv v rámci konania pred súdmi jednotlivých
stupňov poukázala sťažovateľka na tieto skutočnosti:
«OS v Senici v rámci konania 5 C/16/2004-51 nevzal do úvahy pravdivé okolnosti
uvedené v podanom návrhu, ale ani preukázané skutočnosti, o ktorých vedel v rámci
predmetného konania ako aj z konaní na základe mojich iných podaní. Súd ani
po nevyhnutnom preukázaní krivej výpovede na druhom pojednávaní nielenže odporkyňu
neobvinil z krivej výpovede (na prvom pojednávaní dňa 11. 10. 2006, ktoré bolo odročené,
pretože vypovedala: „Ja som osobne voči navrhovateľke nikdy nič nemala, celkom sme si
vychádzali...“ a k podstate návrhu uviedla: „To nie sú moje slová, neviem prečo autorka
článku takúto formuláciu použila“, ale napriek tomu, že som znovu upozornila, že podania
občanov boli odporkyňou účelovo získané až dodatočne, vydal rozsudok, v ktorom moje
podanie v celom rozsahu zamietol. Súd postavil zdôvodnenie rozsudku na podkladoch, ktoré
ani okrajovo neboli predmetom súdneho konania a vôbec nevzal ohľad na vážne poškodenie
zdravia, ku ktorému došlo v súvislosti s opakovaným neoprávneným zasahovaním
odporkyne do súkromia našej rodiny, napr. keď odporkyňa bezprecedentne poukázaním
na podania občanov zasiahla do konania č. 5 C 57/02 – v právnej veci manželia S. – K.,
takže dosiahnutie plného úspechu v tomto konaní ako aj v priestupkovom konaní na OÚ v S.
č. priest. 252/02/Hor. (žiadne z podaní odporkyne nebolo zaevidované v Knihe došlej
a odoslanej pošty Obecného úradu O., nemala som o nich žiadnu vedomosť, s postupom
starostky neboli oboznámení ani poslanci v rámci zasadnutí obecného úradu) ma stálo
príliš veľa síl a zničilo moje zdravie. Súd neprihliadol na všetky pravdivo preukázané
okolnosti, o ktorých v rámci svojej kompetencie vedel a vydaním zamietavého rozsudku
súhlasil, že odporkyňa, ktorá bola v čase vedomého ohovárania a podávania nepravdivých
výrokov a posudkov 12 rokov verejným činiteľom, mohla beztrestne porušovať základné
práva dané občanom Ústavou SR. OS Senica okrem uvedeného prieťahmi konania
Krajský súd v Trnave, ako odvolací súd, mi nedal možnosť prečítať materiál
pripravený k odvolaniu ani vyjadriť sa, právny zástupca nevyslovil k jeho postupu námietku
a KS len pripraveným rozhodnutím rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Tento súd
pritom, ako vyplýva zo zdôvodnenia rozsudku, mal k dispozícii aj list nášho bývalého suseda
a aj ním odobruje oprávnenosť rozsudku napriek tomu, že z listu je jednoznačne vidieť, kedy
a za akých okolností bol účelovo získaný. Použitím tohto listu KS Trnava hrubo
nerešpektuje prezumpciu neviny. Potvrdenie rozsudku ďalej založil na nepredloženom a
nepreukázanom poznatku inej inštitúcie „o vierohodných výpovediach svedkov“ a
nepreukázanej skutočnosti, že by medzi mnou a občanmi obce dochádzalo k nejakým
konfliktom a zlým susedským vzťahom, ktoré by odporkyňu aspoň čiastočne oprávňovali
ohovárať nás, zasahovať do nášho súkromia, zhromažďovať, zverejňovať a zneužívať
neoprávnene získané podklady, keďže vedome a neoprávnene pre tlač o. i. vyriekla: „S. sú
mimoriadne problémová rodina, aj na iných úradoch ich poznajú ako chronických
sťažovateľov.“ Krajský súd odmietnutím mojej výpovede a nemožnosťou vyjadriť sa k
použitým dôkazom, ktoré neboli predmetom súdnych konaní, nielen porušil moje právo, ale
dotvrdil aj súhlas s porušovaním základných práv.
Najvyšší súd SR dovolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu Trnava č. k.
11 Co/23/2007-84 zo dňa 30. 1. 2008 a Okresného súdu Senica č. k. 5 C/16/2004 zo dňa
15. 11. 2006 odmietol s odôvodnením, že je procesne neprípustné. Za nesprávne, resp. zle
formulované podanie však nemôžem. Právnej zástupkyni som uviedla všetky okolnosti, napr.
skutočnosť, že JUDr. K. mi bez toho, že by som mala k dispozícii Rozsudok prvostupňového
súdu a záznamy z pojednávaní na OS Senica, poštou zaslal k podpisu odvolanie, ku ktorému
na môj tf. dotaz uviedol, že je to tzv. „bianco“ odvolanie, ktoré neskôr doplní. Odvolanie
som v dobrej viere a v časovej tiesni podpísala a s vyslovením svojich obáv odoslala.
Po roku, keď došlo k termínu pojednávania, právny zástupca odvolanie nedoplnil ani ma
nekontaktoval a nereagoval ani na podklad, ktorý som sama k odvolaciemu konaniu
písomne pripravila a poslala mu e-mailom. Pred odvolacím konaním, na ktoré sa dostavil
v poslednej chvíli, mi na môj dotaz uviedol, že si ho prečítal a že jeho zastupovanie sa
vynesením rozsudku končí. O doručenie rozsudkov a materiálov som ho musela opakovane
požiadať. Tieto okolnosti som uviedla aj v sprievodnom liste k dovolaniu a spolu
s dovolaním a 28 prílohami osobne, 29. 7. 2008, podala na NS SR. Uviedla som tiež, že sa
obávam ďalších prieťahov zo strany OS Senica, čo sa nakoniec potvrdilo.»
Sťažovateľka pripojila k doplneniu sťažnosti potvrdenie o osobných, majetkových
a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a na ustanovenie zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, ako aj potvrdenie Sociálnej poisťovne, ústredia o výške jej
dôchodku, ako aj dôchodku jej manžela.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy sa petičné právo zaručuje. Každý má právo sám alebo
s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány
a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 48 ústavy, sťažovateľka nekonkretizuje, ktorý
odsek tohto článku namieta, avšak ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti ustálil, že
má zrejme na mysli jeho druhý odsek, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka napadla aj rozsudok
okresného súdu sp. zn. 5 C/16/2004 z 15. novembra 2006. Vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny
opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, t. j. o odvolaní proti napadnutému
rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn.
11 Co/23/2007 z 30. januára 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. Ústavný súd sa ďalej zaoberal sťažnosťou v časti smerujúcej proti postupu
krajskému súdu, ktorý mal podľa sťažovateľky svojím rozsudkom sp. zn. 11 Co/23/2007
z 30. januára 2008 porušiť predovšetkým jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1 ústavy zahŕňa „právo
na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden
z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu
a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v základnom práve na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy je zabezpečená zárukami procesného
a inštitucionálneho charakteru.
Sťažovateľka považuje za porušenie svojho označeného základného práva najmä
spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia
a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho
meritórnom konečnom rozhodnutí, ako aj to, že podľa nej vychádzal z „poznatku inej
inštitúcie“. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka svojou sťažnosťou vlastne pokračuje
v polemike so všeobecnými súdmi na úrovni nimi aplikovaného práva, a to predovšetkým
uplatnením podstatnej časti argumentácie, o ktorú oprela už svoje odvolanie proti
napadnutému rozsudku okresného súdu s tým, aby ústavný súd preskúmal namietaný
rozsudok krajského súdu očakávajúc spochybnenie krajským súdom podanej interpretácie
a následnej aplikácie relevantných právnych noriem a vyvodenie iných záverov, než k akým
dospel krajský súd. Sťažovateľka v podstate očakáva zo strany ústavného súdu revíziu
namietaného rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok
v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej. Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide
o medze možností jeho zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, tak
vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov
či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného pripustil, že
sťažovateľka sa mohla cítiť dotknutá článkom uverejneným v týždenníku Z., ktorému
poskytla odporkyňa ako starostka obce O. rozhovor, v ktorom sa vyjadrila o rodine
sťažovateľky ako o mimoriadne problémovej, a to hlavne z toho dôvodu, že redakciu
o zaoberanie sa problémami v súvislosti s chovaním psov v obci a o uverejnenie článku
požiadala práve sťažovateľka. Krajský súd však zároveň posudzoval návrh aj z toho
hľadiska, „že odporkyňa ako starostka obce, keď bola požiadaná o stanovisko k problému
chovania psov v súvislosti so sťažnosťou navrhovateľky, využila túto možnosť nielen
na objektívne posúdenie a popis problému, ale aj na určité hodnotenie (prejav kritiky
na adresu sťažovateľky), ktorá pramenila z jej poznatkov ako starostky obce“.
Podľa ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu mohlo síce
uverejnením inkriminovaného článku „dôjsť k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky,
pokiaľ by táto kritika bola neopodstatnená, tu ale odvolací súd zastáva názor, že
navrhovateľka nepreukázala žiadnym spôsobom rozhodujúce okolnosti, vedúce k tomu,
aby bolo možné akceptovať jej požiadavky na ospravedlnenie (hoci aj takou formou, ako to
bolo formulované v navrhovanom petite návrhu) a tiež požiadavku na náhradu majetkovej
ujmy.
Navrhovateľke sa totiž ani podľa odvolacieho súdu nepodarilo preukázať, že
zásahom odporkyne, teda v dôsledku jej vyššie citovaného vyjadrenia, došlo k zníženiu
občianskej cti, dôstojnosti, vážnosti, prípadne prístupu spoluobčanov k navrhovateľke a to
v takej miere, že by to odôvodňovalo poskytnutie ochrany podľa vyššie citovaných
ustanovení zákona.
Z obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS: ÚV-180/2002 OÚV PZ v Senici vyplýva, že
navrhovateľka podala trestné oznámenie na odporkyňu pre trestný čin ohovárania z tých
istých dôvodov, ako je odôvodnený predmetný návrh na ochranu osobnosti. Konanie bolo
skončené odložením veci, pretože nešlo o podozrenie z trestného činu. Sťažnosť podaná
navrhovateľkou proti uzneseniu o odložení veci bola uznesením Okresného prokurátora
v Senici zo dňa 11. 10. 2002 zamietnutá. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľka sa
svojou sťažnosťou na neporiadok s chovaním psov v obci obrátila okrem redakcie Z.
a starostky obce aj na viaceré úrady. Svoje sťažnosti podrobne zdôvodňovala a následne ich
vybavenie urgovala. Vyšetrovateľ okrem zainteresovaných osôb tzn. navrhovateľky, jej
manžela, odporkyne a redaktorky vypočul viacerých občanov obci O., ktorí pri výpovedi
boli poučení o možnosti trestného stíhania pre krivú výpoveď, preto ich výpovede je treba
považovať za vieryhodné aj v tomto konaní.
Z ich výpovedí zhodne vyplynulo, že problémy s chovaním sa psov a ich chovaním
občanmi v obci vzniklo až po prisťahovaní sa rodiny navrhovateľky do obce. Navrhovateľka
sa sťažuje, že psy po obci voľne behajú bez náhubku, pričom ani ich pes nemáva vždy
náhubok ani vodítko. Okrem toho na chovanie sa navrhovateľky na Obecný úrad v O. boli
podané sťažnosti od spoluobčanov Mgr. A. O., Ing. D. C., M. B., M. K., Ing. A. F., A. O.“.
Krajský súd vychádzal aj z týchto sťažností občanov smerujúcich proti sťažovateľke
(a jej manželovi), na základe čoho uzavrel, „že pokiaľ odporkyňa ako starostka obce
hodnotila chovanie rodiny S. aj podľa situácie v obci a z pohľadu týchto sťažností, jej
hodnotenie bolo kritické, ale zároveň vecné a nie skresľujúce.
Vedený všetkými opísanými úvahami preto odvolací súd mal za to, že súd prvého
stupňa rozhodol správne, a preto rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej
potvrdil podľa § 219 O. s. p. vrátane správneho rozhodnutia o trovách konania, keď
odporkyňa tým, že náhradu trov konania nežiadala priznať, sa procesného práva
na náhradu trov konania vzdala.“.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06, IV. ÚS 158/2010).
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu
vo svojom odôvodnení jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu
(Občianskeho zákonníka) a obsahuje dostatočnú argumentáciu pre výrok meritórneho
rozhodnutia o odvolaní, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným a ako takým vyžadujúcim korekciu
zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne
logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno
označiť za arbitrárny, pretože dáva zrozumiteľným spôsobom vysvetľujúcu odpoveď
na všetky podstatné otázky, prečo bol prvostupňový rozsudok potvrdený v jeho zamietajúcej
časti.
Vzhľadom na uvedené niet z ústavnoprávneho hľadiska žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu v dokazovaní vykonanom oboma všeobecnými súdmi. Pretože
namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu,
keď navyše nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného
súdnictva.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že krajský súd namietaným rozhodnutím
sťažovateľke neodoprel spravodlivosť, ibaže jej návrhu na ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy nevyhovel, avšak skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského
súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osobe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že jej krajský súd neumožnil prečítať materiál pripravený
k odvolaniu ani vyjadriť sa, ústavný súd z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím
súdom, ktoré sa konalo 30. januára 2008, zistil, že toto tvrdenie nezodpovedá obsahu
predmetnej zápisnice, z ktorej nevyplýva, že by sa sťažovateľka dožadovala prečítania
pripraveného písomného vyjadrenia k odvolaniu.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu. Sťažnosť svojou podstatou sleduje iba prehodnotenie
dokazovania vykonaného v predchádzajúcom konaní a dosiahnutie iného pre sťažovateľku
priaznivého výsledku.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným základným právom, sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. Čo sa týka tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti namietanému uzneseniu
najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v sťažnosti vychádzala
v zásade z dôvodov, ktoré uviedla aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd
zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ich posúdil ako také, ktoré smerujú proti
rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto
ho odmietol.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že
dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohoto
zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka
konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.
II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu
sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 193/2009 z 30. novembra 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil
pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach
posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal
a vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ale pretože sa s nimi nestotožnil,
odmietol dovolanie ako neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv
oboznámil podstatné časti konania pred súdmi prvého a druhého stupňa a obsah podaného
dovolania, v rámci ktorého uviedol, že sťažovateľka podala dovolanie proti namietanému
rozsudku krajského súdu «a žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom
okresného súdu zrušiť a „návrhu v celom rozsahu vyhovieť“. Prípustnosť dovolania
odôvodnila § 237 písm. f/ O. s. p. Namietala, že súd odporkyňu nevyzval, aby dokázala
opodstatnenosť svojich opakovaných vedomých výrokov, vyjadrení a tvrdení, nezaoberal sa
skutočnosťou, že až po 21. máji 2002 (t. j. po tom, ako došlo k poškodeniu jej práv výrokmi
odporkyne, jej dobrého mena, cti a vážnosti v obci), odporkyňa začala zhromažďovať
malicherné a zavádzajúce oznámenia dotknutých občanov proti navrhovateľke a jej
manželovi. V dôsledku tohto konania odporkyne občania sa začali o predmetnú záležitosti
zaujímať, čím bolo jej postavenie a meno ešte viac poškodené. Súdy však tieto skutočnosti
nevzali do úvahy, aj keď navrhovateľka preukázala, že odporkyňa sa autorke článku
skutočne tak vyjadrila (ako je uvedené v návrhu) a tieto svoje tvrdenia potvrdila aj pri
výsluchu na polícii. Tieto vyjadrenia odporkyne sú neopodstatnené, pretože ona a ani
manžel nikdy neboli predvolaní na obecný úrad so zámerom riešiť nejakú sťažnosť na nich.
Dovolateľka ďalej namietala, že hoci do spisu doložila všetky potrebné dôkazy, súd svojím
postupom dôkazy zmaril a nevzal ich do úvahy, nedal jej možnosť ani predvolať svedkov.».
Svoje skutkové zistenia a právne závery odôvodnil najvyšší súd takto:
„Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka vytýka súdom nižších stupňov, že
nevykonali všetky ňou navrhnuté dôkazy na preukázanie sporných skutočností, čo malo
za následok nesprávne rozhodnutie a vykonané dôkazy nesprávne hodnotili. Pokiaľ
dovolateľka poukazovala na skutočnosť, že prvostupňový súd nevykonal niektoré ňou
navrhované dôkazy v konaní, súdna prax je jednotná v názore, že ani takáto zistená vada
nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. (viď napr. R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000). Ak aj súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne
k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu
rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľka
mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom,
ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania
(§ 120 ods. 1 O. s. p., § 213 ods. 5 O. s. p.). Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy
nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nerozhodné alebo nadbytočné), nemôže v žiadnom
prípade ísť o taký postup, ktorým by bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Zároveň treba dodať, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môže byť z tohto
dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O. s. p. nemôže založiť. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, že súdy pri rozhodovaní vychádzali
v dôsledku tohto z neúplných skutkových zistení, treba uviesť, že takáto dovolateľkou
tvrdená vada (ak by aj k nej došlo) by mala povahu tzv. inej vady konania majúcej za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto procesná vada je síce relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), sama osebe ale nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
Dovolateľka zastáva názor, že súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym
posúdením veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného
predpisu na zistený skutkový stav sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237
O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno
odôvodniť procesné prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samotné nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O. s. p. (viď napr. R 43/2003). Keďže dovolanie navrhovateľky nie je procesne
prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci
odvolacím súdom.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie navrhovateľky podľa Občianskeho súdneho
poriadku procesne neprípustné. So zreteľom na to jej mimoriadny opravný prostriedok
odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci
proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu.“
Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku
uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez
ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž
súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti
podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu
Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade
nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní
o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu
a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom
prerokovaní. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 193/2009 z 30. novembra 2009
podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne
a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ňou uvádzané dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, a keďže súčasťou označeného základného práva
nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľkou, ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
4. Sťažovateľka namieta aj to, že v konaní pred všetkými stupňami všeobecných
súdov v jej právnej veci dochádzalo aj k neodôvodneným prieťahom, a tým
aj k porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02,
IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ústavný súd ochranu základnému
právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keď v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi)
ešte mohlo trvať. Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že
konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu,
a teda k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať, sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická
osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne
právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje
vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci
Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).
Keďže stav právnej neistoty sťažovateľky v konaní pred okresným súdom a krajským
súdom bol odstránený právoplatným skončením napadnutých konaní v čase pred podaním
sťažnosti (4. júla 2008) a pred najvyšším súdom 12. januára 2010 (deň nadobudnutia
právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 193/2009 z 30. novembra 2009),
k porušovaniu označeného základného práva už v čase doručenia sťažnosti (5. marca 2010)
zjavne nemohlo dochádzať. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
5. K namietanému porušeniu čl. 27 ods. 1 ústavy garantujúceho petičné právo
ústavný súd, bez toho, aby to považoval za potrebné osobitne odôvodňovať, uvádza, že
tento článok nemá žiaden súvis so sťažovateľkou namietanými rozhodnutiami všeobecných
súdov, a preto je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
6. Sťažovateľka napokon vznáša výhrady aj proti pochybeniam právnych zástupcov,
ktorí jej boli ustanovení ako v základnom konaní, tak aj v konaní dovolacom a ktorí podľa
nej nevyvíjali dostatočnú aktivitu v záujme ochrany jej práv.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.
Pokiaľ bola sťažovateľka zastúpená v priebehu konania pred všeobecnými súdmi
ustanovenými advokátmi ako osobami znalými práva, bolo ich základnou povinnosťou
využívať v záujme klientky všetky zákonné prostriedky a v ich rámci uplatniť všetko, čo
v súlade so svojím presvedčením považovali za potrebné. Ak tak nepostupovali, nemožno
uplatňovať následky ich prípadného pochybenia ex post ako dôvod na podanie sťažnosti
ústavnému súdu. V takomto prípade prichádza do úvahy možnosť zvažovať zodpovednosť
advokátov za škodu spôsobenú klientovi v dôsledku nekvalitného právneho zastúpenia.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa žiadosťou sťažovateľky
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom ani ďalšími
návrhmi uplatnenými v jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010