Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 577/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Marušinom,

Karloveská 6C, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. mája 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Marušinom, Karloveská 6C,

Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. mája

2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

o zrušenie podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie v procesnom

postavení žalobkyne. Okresný súd po právoplatnom skončení veci o trovách konania strán

sporu rozhodol uznesením č. k. -407 z 8. januára 2010 (ďalej len „uznesenie

z 8. januára 2010“) tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.

Pri posúdení úspechu v spore okresný súd vychádzal nielen zo spôsobu vyporiadania

podielového spoluvlastníctva, ale prihliadol i na návrhy strán sporu týkajúce sa

vyporiadania, ako aj na navrhovanú výšku náhrady za spoluvlastnícky podiel. Sťažovateľka

bola podľa názoru okresného súdu úspešná v časti, v ktorej okresný súd podielové

spoluvlastníctvo zrušil, a v časti, v ktorej nehnuteľnosť prikázal do jej výlučného

vlastníctva. Za neúspech okresný súd považoval skutočnosť, že primeraná náhrada bola

ohodnotená podstatne vyššou sumou, akú požadovala sťažovateľka. Vzhľadom na uvedené

aplikáciou v tom čase platného a účinného

(ďalej len „OSP“) okresný súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 30. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 30. novembra 2011“) uznesenie okresného

súdu zmenil tak, že sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal, a v časti náhrady trov

konania štátu napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a rozhodol o náhrade trov

odvolacieho konania.

Proti zmeňujúcemu výroku uznesenia krajského súdu z 30. novembra 2011

sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 20. júna 2014 rozhodol tak, že uznesenie krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vec

v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci krajskému súdu odvolací súd opätovne vo veci náhrady trov konania

rozhodol uznesením sp. zn. z 30. januára 2015 (ďalej len „uznesenie

z 30. januára 2015“) tak, že uznesenie okresného súdu z 8. januára 2010 zmenil tak, že

sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení označeného rozhodnutia

okresný súd zotrval na názore, že je namieste uplatniť , keďže

sťažovateľka navrhla prvýkrát žalovanému vyporiadanie spoluvlastníctva dohodou

viacerými spôsobmi; prvýkrát žalovaný súhlasil s možnosťou odkúpenia spoluvlastníckeho

podielu sťažovateľky, s čím však sťažovateľka nesúhlasila, druhýkrát navrhla reálne

rozdelenie nehnuteľnosti (ktoré neakceptoval žalovaný) a napokon podala na okresnom

súde návrh na začatie konania, ktorým žiadala nehnuteľnosť prikázať do jej výlučného

vlastníctva v spojení s uložením povinnosti vyplatiť primeranú náhradu žalovanému.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania krajský súd vychádzal zo skutočnosti, že

sťažovateľka viackrát menila navrhovaný spôsob vyporiadania a napriek súhlasu

žalovaného k uzavretiu dohody podľa ňou navrhovanej alternatívy nedošlo. Keďže v konaní

navrhla úplne iný spôsob vyporiadania spoluvlastníctva, ku ktorému sa žalovaný nemohol

vyjadriť, zmarila možnosť postupu podľa , a teda možnosť predísť sporu.

Na základe uvedených skutočností by podľa názoru krajského súdu bolo nespravodlivé

od žalovaného, ktorý bol ochotný pristúpiť k žalobkyňou (sťažovateľkou) navrhnutej

alternatíve dohody, požadovať zaplatenie trov konania.

Dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 30. januára 2015 najvyšší súd

napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného

sporového poriadku.

Sťažovateľka namieta, že nedoručením vyjadrenia žalovaného k dovolaniu

proti uzneseniu krajského súdu z 30. januára 2015 jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom relevantným spôsobom, čím došlo k porušeniu jej základných práv zaručených

a a práva zaručeného dohovoru.

S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (rozsudok ESĽP z 13. januára 2015) je

kontradiktórnosť konania podľa názoru sťažovateľky potrebné vnímať formálne. Znamená

to, že všeobecnému súdu neprináleží hodnotiť a posudzovať podanie protistrany

po obsahovej stránke. Všeobecný súd je povinný doručovať všetky procesné podania

bez ohľadu na ich relevantnosť a obsah. Z uvedených dôvodov nedoručením vyjadrenia

žalovaného k dovolaniu sťažovateľky došlo k porušeniu jej práv zaručených

a dohovorom.

Podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prekvapivým

rozhodnutím, keďže ním najvyšší súd nezistil podmienky prípustnosti dovolania

proti uzneseniu krajského súdu z 30. januára 2015. V napadnutom uznesení najvyššieho

súdu absentuje „právne stanovisko k dôvodom, pre ktoré dovolací súd uznesenie v rozsahu

zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie. Sťažovateľka s právom na predvídateľnosť

rozhodnutia súdov očakávala, že odvolací súd zaujme právnu analýzu a právne zdôvodní

svoje rozhodnutie nepriznať jej náhradu trov, miesto toho len obsahovo s väčším narábaním

slovnej zásoby zopakoval to isté, čo uviedol v uznesení -435 a tak opäť porušil

právo sťažovateľky na dostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia.“.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu absentuje dôkaz o tom, že

„odvolací súd v konaní sp. zn. -501 splnil zákonnú povinnosť v zmysle ust.

a rozsudok presvedčivo na základe označených dôkazov

zdôvodnil v tých častiach, pre ktoré Najvyšší súd SR dňa 20. júna 2014 uznesenie Krajského

súdu zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Z doterajšieho konania

pred odvolacím a dovolacím súdom nebolo dôkazne preukázané, že sťažovateľka nebola

v konaní o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva plne úspešná, a preto má sťažovateľka za

to, že nepriznanie trov nebolo zákonné. Zároveň nebolo doposiaľ na základe dôkazov

preukázané, že sťažovateľka bola v konaní o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva len

čiastočne úspešná, hoci v predmetnom konaní jej prvostupňový súd prikázal nehnuteľnosť

do výlučného vlastníctva s povinnosťou uhradiť odporcovi primeranú náhradu tak ako

v návrhu žiadala.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jej základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec

vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie

v sume 5 000 € a úhradu trov konania v sume 353,59 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Sťažovateľka predostiera v sťažnosti dve kľúčové námietky proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, a to ústavnú neudržateľnosť jeho odôvodnenia, z ktorého

nevyplýva posúdenie toho, či si krajský súd ako odvolací súd splnil svoju zákonnú

povinnosť rozhodnutie o náhrade trov konania presvedčivo odôvodniť (ďalej aj „námietka

nedostatočného odôvodnenia“), a nedoručenie vyjadrenia žalovaného k dovolaniu

sťažovateľky (ďalej aj „námietka nedoručenia vyjadrenia žalovaného“).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal zo svojej judikatúry,

v súlade s ktorou nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Vzhľadom na svojej ústavné postavenie

ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani to, ako posúdil skutkové otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd v rámci predbežného

prerokovania rámcovo preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu na účely

posúdenia, či sťažnosť sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení k sťažovateľkou namietanému dôvodu

prípustnosti dovolania podľa predovšetkým zdôraznil:

«Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle sa

rozumel postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných

práv, ktoré mu priznával (napr. právo zúčastniť sa

pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,

vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na

presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo na možnosť

vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.).

16. Dovolací súd v súvislosti s námietkou žalobkyne pripomína, že právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (). Štruktúra práva na odôvodnenie

bola rámcovo upravená v , pričom sa táto norma uplatňovala aj

v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí

dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania ().

17. V tejto súvislosti treba upozorniť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta

ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b) . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

“.

18. Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v preskúmavanej veci išlo

o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia , ktorý by bol

dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním

napádané uznesenie odvolacieho súdu zhŕňa doterajší priebeh konania, popisuje dôvody,

ktoré viedli žalobkyňu k podaniu odvolania, uvádza rozhodujúci skutkový stav, cituje právne

predpisy, z ktorých súd vyvodil svoj právny názor. Jeho obsahom sú aj úvahy, ktorými sa pri

hodnotení dôkazov riadil a na základe ktorých dospel k úsudku, že konkrétnu procesnú

situáciu možno hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý výnimočne nemožno

žalobkyni náhradu trov konania priznať. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dáva

odpoveď na podstatné otázky týkajúce sa náhrady trov konania a zodpovedá tak

požiadavkám vysloveným v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu z 20. júna 2014 sp. zn.

. Dovolací súd považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za riadne

zdôvodnené a presvedčivé. Žalobkyňa preto nedôvodne argumentovala, že uznesenie

odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.

19. Dovolacia námietka o odňatí možnosti žalobkyne konať pred súdom tým, že

rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, je preto neopodstatnená.

20. S odňatím možnosti konať pred súdom podľa

nemožno zamieňať prípadnú vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Žalobkyňa odňatie možnosti

konať pred súdom v značnej miere odôvodňovala práve takýmito námietkami (nesprávnym

právnym posúdením veci a tzv. inou vadou). Námietkami v tomto smere by sa najvyšší súd

mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné, čo v danom prípade nie je splnené.»

Po preskúmaní podstatnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že sa nestotožňuje s námietkou sťažovateľky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu. Naopak, prihliadajúc na citovanú časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd ako dovolací súd sa

v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolacím dôvodom

namietaným sťažovateľkou [ ], s ktorým sa nestotožnil, a preto jej

dovolanie odmietol ako neprípustné. Najvyšší súd svoj záver o neprípustnosti dovolania

sťažovateľky v rozsahu dovolacej námietky vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, preto

tento jeho záver nemožno považovať za nepreskúmateľný. Ústavný súd nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch,

ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní

aplikovaných ustanovení a

(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach). Skutočnosť, že najvyšší

súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor,

s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva

na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku

a dohovoru.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(, , ). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je

otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených

práv sťažovateľa (m. m. ).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného práva. V inom prípade by totiž

súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného dovolania vôbec boli naplnené (). Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu () výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Námietka sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.

Druhou sťažnostnou námietkou sťažovateľka poukazuje na požiadavku formálneho

uplatňovania zásady kontradiktórnosti, ktorá zodpovedá príslušnej judikatúre ESĽP a v tejto

súvislosti argumentuje, že nedoručením vyjadrenia žalovaného k jej dovolaniu došlo

k porušeniu jej základných práv zaručených a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si vyžiadal relevantné podklady zo spisu vzťahujúceho sa na konanie

vedené okresným súdom pod sp. zn. a z nich zistil, že tvrdenie sťažovateľky

o tom, že vyjadrenie žalovaného k dovolaniu jej nebolo doručované nie je pravdivé.

Naopak, z relevantných častí spisu vyplýva, že vyjadrenie žalovaného k dovolaniu

sťažovateľky bolo okresnému súdu doručené 20. mája 2015 a následne doručované

sťažovateľke. Vyjadrenie žalovaného k dovolaniu bolo sťažovateľke doručené 29. mája

2015.

Vzhľadom na preukázanie nepravdivosti tvrdenia sťažovateľky o tom, že vyjadrenie

žalovaného k dovolaniu jej nebolo doručené, ústavný súd konštatuje, že aj druhá námietka

sťažovateľky je nedôvodná.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základných práv

zaručených a a právom zaručeným dohovoru

nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich

porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018