Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 577/2018
PDF · 215.03 KB
No categories available
IV. ÚS 577/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Marušinom,
Karloveská 6C, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 127/2016 z 25. mája 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Marušinom, Karloveská 6C,
Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 127/2016 z 25. mája
2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou
konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
8 C 377/1997 o zrušenie podielového spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie v procesnom
postavení žalobkyne. Okresný súd po právoplatnom skončení veci o trovách konania strán
sporu rozhodol uznesením č. k. 8 C 377/1997-407 z 8. januára 2010 (ďalej len „uznesenie
z 8. januára 2010“) tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.
Pri posúdení úspechu v spore okresný súd vychádzal nielen zo spôsobu vyporiadania
podielového spoluvlastníctva, ale prihliadol i na návrhy strán sporu týkajúce sa
vyporiadania, ako aj na navrhovanú výšku náhrady za spoluvlastnícky podiel. Sťažovateľka
bola podľa názoru okresného súdu úspešná v časti, v ktorej okresný súd podielové
spoluvlastníctvo zrušil, a v časti, v ktorej nehnuteľnosť prikázal do jej výlučného
vlastníctva. Za neúspech okresný súd považoval skutočnosť, že primeraná náhrada bola
ohodnotená podstatne vyššou sumou, akú požadovala sťažovateľka. Vzhľadom na uvedené
aplikáciou v tom čase platného a účinného § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) okresný súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 9 Co 299/2011
z 30. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 30. novembra 2011“) uznesenie okresného
súdu zmenil tak, že sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal, a v časti náhrady trov
konania štátu napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a rozhodol o náhrade trov
odvolacieho konania.
Proti zmeňujúcemu výroku uznesenia krajského súdu z 30. novembra 2011
sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 232/2013
z 20. júna 2014 rozhodol tak, že uznesenie krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vec
v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Po vrátení veci krajskému súdu odvolací súd opätovne vo veci náhrady trov konania
rozhodol uznesením sp. zn. 9 Co 741/2014 z 30. januára 2015 (ďalej len „uznesenie
z 30. januára 2015“) tak, že uznesenie okresného súdu z 8. januára 2010 zmenil tak, že
sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení označeného rozhodnutia
okresný súd zotrval na názore, že je namieste uplatniť § 150 ods. 1 OSP, keďže
sťažovateľka navrhla prvýkrát žalovanému vyporiadanie spoluvlastníctva dohodou
viacerými spôsobmi; prvýkrát žalovaný súhlasil s možnosťou odkúpenia spoluvlastníckeho
podielu sťažovateľky, s čím však sťažovateľka nesúhlasila, druhýkrát navrhla reálne
rozdelenie nehnuteľnosti (ktoré neakceptoval žalovaný) a napokon podala na okresnom
súde návrh na začatie konania, ktorým žiadala nehnuteľnosť prikázať do jej výlučného
vlastníctva v spojení s uložením povinnosti vyplatiť primeranú náhradu žalovanému.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania krajský súd vychádzal zo skutočnosti, že
sťažovateľka viackrát menila navrhovaný spôsob vyporiadania a napriek súhlasu
žalovaného k uzavretiu dohody podľa ňou navrhovanej alternatívy nedošlo. Keďže v konaní
navrhla úplne iný spôsob vyporiadania spoluvlastníctva, ku ktorému sa žalovaný nemohol
vyjadriť, zmarila možnosť postupu podľa § 141 OSP, a teda možnosť predísť sporu.
Na základe uvedených skutočností by podľa názoru krajského súdu bolo nespravodlivé
od žalovaného, ktorý bol ochotný pristúpiť k žalobkyňou (sťažovateľkou) navrhnutej
alternatíve dohody, požadovať zaplatenie trov konania.
Dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 30. januára 2015 najvyšší súd
napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) Civilného
sporového poriadku.
Sťažovateľka namieta, že nedoručením vyjadrenia žalovaného k dovolaniu
proti uzneseniu krajského súdu z 30. januára 2015 jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom relevantným spôsobom, čím došlo k porušeniu jej základných práv zaručených
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo veci Trančíková proti Slovenskej republike (rozsudok ESĽP z 13. januára 2015) je
kontradiktórnosť konania podľa názoru sťažovateľky potrebné vnímať formálne. Znamená
to, že všeobecnému súdu neprináleží hodnotiť a posudzovať podanie protistrany
po obsahovej stránke. Všeobecný súd je povinný doručovať všetky procesné podania
bez ohľadu na ich relevantnosť a obsah. Z uvedených dôvodov nedoručením vyjadrenia
žalovaného k dovolaniu sťažovateľky došlo k porušeniu jej práv zaručených ústavou
a dohovorom.
Podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prekvapivým
rozhodnutím, keďže ním najvyšší súd nezistil podmienky prípustnosti dovolania
proti uzneseniu krajského súdu z 30. januára 2015. V napadnutom uznesení najvyššieho
súdu absentuje „právne stanovisko k dôvodom, pre ktoré dovolací súd uznesenie v rozsahu
zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie. Sťažovateľka s právom na predvídateľnosť
rozhodnutia súdov očakávala, že odvolací súd zaujme právnu analýzu a právne zdôvodní
svoje rozhodnutie nepriznať jej náhradu trov, miesto toho len obsahovo s väčším narábaním
slovnej zásoby zopakoval to isté, čo uviedol v uznesení 9 Co 299/11-435 a tak opäť porušil
právo sťažovateľky na dostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.“.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu absentuje dôkaz o tom, že
„odvolací súd v konaní sp. zn. 9 Co/741/2014-501 splnil zákonnú povinnosť v zmysle ust.
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a rozsudok presvedčivo na základe označených dôkazov
zdôvodnil v tých častiach, pre ktoré Najvyšší súd SR dňa 20. júna 2014 uznesenie Krajského
súdu zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Z doterajšieho konania
pred odvolacím a dovolacím súdom nebolo dôkazne preukázané, že sťažovateľka nebola
v konaní o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva plne úspešná, a preto má sťažovateľka za
to, že nepriznanie trov nebolo zákonné. Zároveň nebolo doposiaľ na základe dôkazov
preukázané, že sťažovateľka bola v konaní o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva len
čiastočne úspešná, hoci v predmetnom konaní jej prvostupňový súd prikázal nehnuteľnosť
do výlučného vlastníctva s povinnosťou uhradiť odporcovi primeranú náhradu tak ako
v návrhu žiadala.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie jej základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec
vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 € a úhradu trov konania v sume 353,59 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Sťažovateľka predostiera v sťažnosti dve kľúčové námietky proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu, a to ústavnú neudržateľnosť jeho odôvodnenia, z ktorého
nevyplýva posúdenie toho, či si krajský súd ako odvolací súd splnil svoju zákonnú
povinnosť rozhodnutie o náhrade trov konania presvedčivo odôvodniť (ďalej aj „námietka
nedostatočného odôvodnenia“), a nedoručenie vyjadrenia žalovaného k dovolaniu
sťažovateľky (ďalej aj „námietka nedoručenia vyjadrenia žalovaného“).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal zo svojej judikatúry,
v súlade s ktorou nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Vzhľadom na svojej ústavné postavenie
ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory
všeobecného súdu, ani to, ako posúdil skutkové otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd v rámci predbežného
prerokovania rámcovo preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu na účely
posúdenia, či sťažnosť sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení k sťažovateľkou namietanému dôvodu
prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP predovšetkým zdôraznil:
«Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. sa
rozumel postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznával (napr. právo zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo na možnosť
vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.).
16. Dovolací súd v súvislosti s námietkou žalobkyne pripomína, že právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie
bola rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom sa táto norma uplatňovala aj
v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí
dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
17. V tejto súvislosti treba upozorniť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku“.
18. Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v preskúmavanej veci išlo
o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ktorý by bol
dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním
napádané uznesenie odvolacieho súdu zhŕňa doterajší priebeh konania, popisuje dôvody,
ktoré viedli žalobkyňu k podaniu odvolania, uvádza rozhodujúci skutkový stav, cituje právne
predpisy, z ktorých súd vyvodil svoj právny názor. Jeho obsahom sú aj úvahy, ktorými sa pri
hodnotení dôkazov riadil a na základe ktorých dospel k úsudku, že konkrétnu procesnú
situáciu možno hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý výnimočne nemožno
žalobkyni náhradu trov konania priznať. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dáva
odpoveď na podstatné otázky týkajúce sa náhrady trov konania a zodpovedá tak
požiadavkám vysloveným v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu z 20. júna 2014 sp. zn.
6 Cdo 232/2013. Dovolací súd považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za riadne
zdôvodnené a presvedčivé. Žalobkyňa preto nedôvodne argumentovala, že uznesenie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)
O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.
19. Dovolacia námietka o odňatí možnosti žalobkyne konať pred súdom tým, že
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, je preto neopodstatnená.
20. S odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p.
nemožno zamieňať prípadnú vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Žalobkyňa odňatie možnosti
konať pred súdom v značnej miere odôvodňovala práve takýmito námietkami (nesprávnym
právnym posúdením veci a tzv. inou vadou). Námietkami v tomto smere by sa najvyšší súd
mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné, čo v danom prípade nie je splnené.»
Po preskúmaní podstatnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje, že sa nestotožňuje s námietkou sťažovateľky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia
najvyššieho súdu. Naopak, prihliadajúc na citovanú časť odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd ako dovolací súd sa
v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s dovolacím dôvodom
namietaným sťažovateľkou [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP], s ktorým sa nestotožnil, a preto jej
dovolanie odmietol ako neprípustné. Najvyšší súd svoj záver o neprípustnosti dovolania
sťažovateľky v rozsahu dovolacej námietky vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, preto
tento jeho záver nemožno považovať za nepreskúmateľný. Ústavný súd nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach
posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch,
ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní
aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku
(upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach). Skutočnosť, že najvyšší
súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor,
s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva
na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavy
a dohovoru.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je
otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených
práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani
nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného práva. V inom prípade by totiž
súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti
podaného dovolania vôbec boli naplnené (IV. ÚS 245/2010). Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok (Civilný sporový poriadok) výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie
prístupu sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Námietka sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.
Druhou sťažnostnou námietkou sťažovateľka poukazuje na požiadavku formálneho
uplatňovania zásady kontradiktórnosti, ktorá zodpovedá príslušnej judikatúre ESĽP a v tejto
súvislosti argumentuje, že nedoručením vyjadrenia žalovaného k jej dovolaniu došlo
k porušeniu jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd si vyžiadal relevantné podklady zo spisu vzťahujúceho sa na konanie
vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C 377/1997 a z nich zistil, že tvrdenie sťažovateľky
o tom, že vyjadrenie žalovaného k dovolaniu jej nebolo doručované nie je pravdivé.
Naopak, z relevantných častí spisu vyplýva, že vyjadrenie žalovaného k dovolaniu
sťažovateľky bolo okresnému súdu doručené 20. mája 2015 a následne doručované
sťažovateľke. Vyjadrenie žalovaného k dovolaniu bolo sťažovateľke doručené 29. mája
2015.
Vzhľadom na preukázanie nepravdivosti tvrdenia sťažovateľky o tom, že vyjadrenie
žalovaného k dovolaniu jej nebolo doručené, ústavný súd konštatuje, že aj druhá námietka
sťažovateľky je nedôvodná.
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právom zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru
nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich
porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018