Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 602/2013
PDF · 270.77 KB
No categories available
IV. ÚS 602/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. L., P., zastúpeného JUDr. D. D., spol. s r. o., P.,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. D., vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 327/2012 z 25. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2013
doručená sťažnosť Ing. V. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. D. D., spol.
s r. o., P., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. D., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 327/2012 z 25. marca 2013 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným 13. mája 1999 Okresnému
súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 925/1999 domáhal, aby ním označení
odporcovia boli zaviazaní zaplatiť mu sumu 961 186 Sk s prísl. Okresný súd Žilina
rozsudkom sp. zn. 16 C 925/1999 z 1. marca 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. mája
2006, zaviazal odporcu v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 30 577,77 € s príslušenstvom
a nahradiť mu trovy konania. Sťažovateľ následne 30. marca 2009 podal Okresnému súdu
Čadca (ďalej len „okresný súd“) návrh na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Žilina smerujúci proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „odporca“), „ktorý bol nečinný v konaní vedenom... pod spis. značkou
16 C/925/1999 a to v dôsledku oneskoreného vydania predbežného opatrenia, v dôsledku
oneskoreného rozhodnutia vo veci samej a v dôsledku nečinnosti v rámci exekučného
konania pod spis. značkou 24 Er/2018/2006“ [citované z rozsudku okresného súdu sp. zn.
4 C 129/2009 z 12. apríla 2012, pozn. (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. apríla
2012“)]. Okresný súd rozsudkom z 12. apríla 2012 návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ
podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2012 potvrdil.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jeho základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že sa v ňom nezaoberal jeho námietkou, podľa ktorej «predbežné opatrenie
vydal súd až po jednom roku a tým umožnil previesť majetok žalovanej firmy na niekoho
iného. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovaných inštitútov v civilnom procese.
Predbežné opatrenie, ktorým sa podnikateľovi zakazuje nakladať s majetkom alebo jeho
časťou, môže súd nariadiť len v takom rozsahu, aby to s prihliadnutím na podnikateľskú
činnosť žalovaného bolo primerané právu, ktorého budúci súdny výkon je ohrozený.
Predbežné opatrenie možno nariadiť pred začatím konania a to aj v prípade, ak by bol
výkon súdneho rozhodnutia ohrozený. Teda ide o situáciu, keď sa subjekt, ktorému svedčí
povinnosť vyplývajúca z hmotného práva, správa tak, že úmyselne zmenšuje svoj majetok
s cieľom vyhnúť sa jej plneniu. Medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia
bude ohrozený, patrí najmä také konanie žalovaného, ktorého dôsledkom je znižovanie
hodnoty majetku, ktorý možno výkon rozhodnutia postihnúť, alebo iné konanie,
ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery. Bolo preukázané,
že na účte žalovaného A., s. r. o. (odporca v 1. rade, pozn.) bol v čase podanie návrhu
na vydanie predbežného opatrenie zo dňa 18. 06. 1999 suma vo výške 85 553,51 SK
(2839,86,- Eur) a ku dňu 31. 12. 1996 bola na účte suma 281 619,- Sk (9348,- Eur). Taktiež
bolo preukázané, že základné imanie spoločnosti bolo vo výške 2 600 000 Sk od 31. 10.
1994 do 28. 11. 1999 a tohto dňa základné imanie spoločnosť znížila na 200 000,- Sk
a ďalej, že v prospech Ministerstva telekomunikácií SR mala A., spol. s r. o. vinkulovaných
33 193,92,- Eur na audiotextové služby, ako aj ďalších 33 193,92,- Eur na povolenie
od Ministerstva financií SR podnikať ako „stávková spoločnosť“. Z uvedeného bolo zrejmé,
že spoločnosť znižovala svoj majetok, pretože vtom čase sa už viedol uvedený právny spor
a žalovaný úmyselne znižoval svoj majetok s cieľom vyhnúť sa plneniu. Okresný súd v Žiline
v konaní 16 C/925/99 rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia oneskorene,
až dňa 16. 06. 2000, teda 1 rok od podania návrhu (18. 06. 1999), keď môj návrh zamietol.
Odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol,
som nepodal, pretože som predpokladal, že by sa vec len opätovne predĺžila, a mal som
za to, že súd môže konať a rozhodnúť vo veci samej v primeranej lehote. Podanie opravného
prostriedku sa míňalo v danom prípade účelu, nakoľko od podania návrhu na vydanie
predbežného opatrenia uplynul 1 rok, počas ktorého mal žalovaný dostatok času vykonať
finančné operácie tak, aby mu finančné prostriedky nezostali. Keby bol prvostupňový súd
vydal, resp. zamietol môj návrh na vydanie predbežného opatrenia v zákonnej 30-dňovej
lehote, podanie opravného prostriedku by malo význam.
Spoločnosť A., s. r. o. mala licenciu na prevádzkovanie stávkových hier od 31. 10.
1994 a licenciu na prevádzkovanie audiotexových služieb od 23. 07. 1997. Na udelenie
licencie na prevádzkovanie stávkových hier podľa § 23 zákona č. 194/1990 Zb. v znení
neskorších predpisov musel žiadateľ na zabezpečenie podľa § 22 citovaného zákona zložiť
na osobitný účet v banke tzv. „istotu“, ktorú určilo ministerstvo v povolení ako konkrétnu
sumu, najmenej však vo výške 10 % základného a prevádzkového kapitálu a s ktorou mohol
prevádzkovateľ disponovať len so súhlasom ministerstva a tiež žiadateľ musel preukázať
splatenie základného imania v požadovanej výške výpisom z účtu s peňažným vkladom.
Žiadal som súd o doplnenie dokazovania dopytom na Ministerstvo financií SR
za účelom poskytnutia potvrdenia o vinkulácií finančných prostriedkov v prospech MF SR
ako finančnej zábezpeky na udelenie povolenia na podnikanie v stávkovej činnosti
v roku 1994 a dopyt na Ministerstvo telekomunikácii SR za účelom poskytnutia informácie,
či žalovaný mal vinkulovaný 1 mil. Sk ako zábezpeku v prospech Ministerstva
telekomunikácii SR na udelenie povolenia na podnikanie v oblasti audiotextových služieb,
nakoľko o tejto skutočnosti som mal vedomosť, pretože som pre žalovaného pracoval a videl
som pohyby na účtoch.
Týmito skutočnosťami sa pri splnení tretej podmienky a to príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym konaním a škodou Krajský súd Žilina nezaoberal a len uviedol, že nebolo
preukázané, že ku škode by neprišlo bez prieťahov v konaní.
Máme za to, že oba súdy, ako aj Okresný súd Čadca a tak Krajský súd Žilina
v konaní 4 C/129/2009 o náhradu škody za nesprávny úradný postup jasne a zrozumiteľne
neposkytli odpoveď na najdôležitejšiu námietku sťažovateľa a to či bola naplnená tretia
podmienka pri zodpovednosti za škodu a to príčinná súvislosť medzi protiprávnym jednaním
a škodou. Otázka existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom
škody je otázkou skutkovou, právnym posúdením je vymedzenie medzi akými skutkovými
okolnosťami má byť existencia príčinnej súvislosti zisťovaná. Existencia príčinnej súvislosti
v danom prípade mala byť posudzovaná na základe takej skutkovej okolnosti, že vo vzťahu
príčiny a následku je tu spôsob konania Okresného súdu Žilina – porušenie
práva na zbytočné prieťahy v konaní – oneskorenie vydania predbežného opatrenia
a nevymožiteľnosť peňažných prostriedkov od spoločnosti A., s. r. o. z dôvodu nemajetnosti.
Tento následok potom viedol k tomu, že sťažovateľ sa po ukončení právneho sporu 01. 03.
2006 nemohol domôcť peňažných prostriedkov, pretože uvedená obchodná spoločnosť bola
v tom čase nemajetná a znižovala svoj majetok, pretože vedela, že sa vedie súdny spor.
Máme za to, že samotným spôsobom nekonania Okresného súdu Žilina došlo k nemožnosti
vymôcť finančné prostriedky od žalovaného, ale nie následkom prieťahov v konaní.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym jednaním
škodcu a vzniknutou škodou nie je možné dôvodiť zo skutočnosti, ktorá je už sama
následkom, za ktorú škodca zodpovedá z iného dôvodu. V danom prípade sa oba súdy
nezaoberali námietkou sťažovateľa, podľa ktorej žalovaný úmyselne znižoval svoj majetok,
k čomu mal dostatok času od vedenia súdneho sporu od roku 1999 až do roku 2006. Inštitút
predbežného opatrenie je zabezpečovacím prostriedkom v civilnom procesu a všeobecné
súdy sú povinné chrániť práva a právom chránené záujmy fyzických a právnických osôb.
Domnievame sa, že posúdenie otázky protiprávneho konania a spôsobenia škody,
je rozhodujúcim argumentom, na ktorý Krajský súd Žilina spoločne s Okresným súdom
Čadca práve na tento argument nepodali dostatočnú a jasnú odpoveď.
Rozhodnutie Krajského súdu Žilina je zjavne neodôvodnené a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň má za následok porušenie
základného práva a slobody a to čl. 46 ods. 1 Ústavy SR podľa ktorého sa každý môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd podľa ktorého sa každý môže domáhať
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa ktorého má každý právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...».
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu Žilina zo dňa 25. 03. 2013 č. k.: 8 Co327/2012 porušené bolo.
2) Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 25. 03. 2013 č. k.: 8 Co 327/2012
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3) Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
na účet advokátskej kancelárie... do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.
Podstata argumentácie sťažovateľa je založená na tvrdení, že krajský súd
sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa existencie príčinnej súvislosti
medzi protiprávnym konaním a škodou, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok krajského
súdu podľa jeho názoru arbitrárny a svojvoľný.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).
Krajský súd v napadnutom rozsudku k existencii kauzálnej súvislosti medzi
protiprávnym konaním (nesprávnym úradným postupom) a škodou ako nevyhnutným
predpokladom úspešného uplatnenia zodpovednosti za škodu predovšetkým uviedol:
„Oboznámiac sa s obsahom spisu aj odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ
vzhľadom na skutkový stav, ktorý bol po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia odvolacím
súdom okresným súdom správne zistený a ktorý okresný súd chronologicky a podrobne
rozviedol v odôvodnení rozhodnutia a na ktorý preto tiež poukazuje, nepreukázal existenciu
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu a znížením majetku
navrhovateľa. Stotožnil sa preto s tvrdením súdu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení a teda nepreukázal, že bez týchto prieťahov
by ku škode nebolo došlo. Aj podľa odvolacieho súdu navrhovateľ predovšetkým
predbežným opatrením nežiadal zabezpečiť svoju pohľadávku voči odporcom 1) a 2)
a počas konania nevyužil ručiteľský vzťah k odporcovi 2), ako i možnosť odporovateľnosti
jeho následných právnych úkonov. Neakceptoval preto tvrdenia navrhovateľa, že súd
nečinnosťou umožnil vtedajšiemu odporcovi A., s. r. o., zbaviť sa majetku a majetkových
aktivít s tým, že ani exekúcia už nemohla zabezpečiť nápravu a musela byť zastavená,
pretože povinný nemal majetok. V tejto časti odvolanie navrhovateľa nepovažoval preto
za dôvodné.“
Z napadnutého rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že odvolací súd
sa nestotožnil so všetkými právnymi závermi okresného súdu vyjadrenými v jeho rozsudku
z 12. apríla 2012 (nesplnenie hmotno-právnej podmienky na uplatnenie nároku na náhradu
škody za nesprávny úradný postup, premlčanie nároku na náhradu škody, nepreukázanie
výšky škody), avšak stotožnil sa s právnym záverom okresného súdu týkajúcim
sa neexistencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou. Vzhľadom
na túto skutočnosť a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný
súd považoval za potrebné poukázať na relevantné časti citovaného rozsudku okresného
súdu.
Okresný súd vo svojom rozsudku z 12. apríla 2012 k podmienke existencie príčinnej
súvislosti predovšetkým uviedol:
„Súd mal taktiež zistené, že návrh bol podaný dňa 13. 5. 1999, ale navrhovateľ
sa pokúsil zabezpečiť návratnosť pohľadávky podaním návrhu na vydanie predbežného
opatrenia až 18. 6. 1999 na čl. 8 spisu. Z návrhu na čl. 9 spisu je zrejmé, že navrhol,
aby súd zakázal peňažnému ústavu odporcu P., a. s., Ž., aby nevykonávali od doručenia
tohto predbežného opatrenia žiadne debetné prevody z účtu odporcu 1). Uznesením
č. konania 16 C 925/1999-14 zo dňa 16. 6. 2000 súd návrh zamietol, proti uzneseniu
navrhovateľ nepodal odvolanie, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. 9. 2000. Súd návrh
zamietol z dôvodu neprimeranosti rozsahu obmedzenia, ktorý bol vyjadrený v petite návrhu
na vydanie predbežného opatrenia. Tým by zakázal odporcovi 1) vykonávať podnikateľskú
činnosť, čo je právne nedovolené. Mohlo by dôjsť k ohrozeniu jeho podnikateľskej činnosti,
tým, že navrhovateľ nepodal odvolanie voči tomuto uzneseniu, rešpektoval nielen výrok
rozhodnutia, ale aj odôvodnenie rozhodnutia a momentom právoplatnosti uznesenia
je týmto rozhodnutím čo do výroku i čo do dôvodov viazaný i súd (§ 135 ods. 2 OSP, § 159
ods. 2 OSP v nadväznosti na § 167 ods. 2 OSP). Súd sa teda cítil byť viazaný tým, že návrh
na vydanie predbežného opatrenia bol zamietnutý preto, že navrhovateľ podal návrh v
rozpore so zákonom. Žiadal právo, ktoré mu nepatrí. Po zamietnutí nepodal nový návrh
na vydanie predbežného opatrenia, ani sa neodvolal. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť,
že návrh na vydanie predbežného opatrenia podal navrhovateľ len voči odporcovi 1), hoci
odporca 2) bol ručiteľ a zodpovedal spolu s odporcom 1) spoločne a nerozdielne. Návrh
na vydanie predbežného opatrenia nebol podaný na zabezpečenie vkladu 1 000 000,- Sk
pre audiotex ani na zabezpečenie vloženej istoty pre stávkovú činnosť, návrh na vydanie
predbežného opatrenia nebol podaný ani na zabezpečenie nehnuteľnosti odporcu 2) Ing. K.,
ktorú previedol 29. 10. 1998, ani na zabezpečenie iných nehnuteľnosti odporcu 1), odporcu
2), iných účtov, než v P. banke, na zabezpečenie osobných motorových vozidiel Súd preto
skúmal vydané predbežné opatrenie a nesprávny úradný postup – prieťahy len k predmetu
tohto predbežného opatrenia. Predmetom navrhovaného predbežného opatrenia bolo
len zabezpečiť finančné prostriedky na účte v P. banke. Z obchodného registra,
čo je objektívny register, mal súd zistené, že odporca 1) mal základné imanie 2 600 000 Sk,
a to až do 28. 11. 1999. Základné imanie znížil 28. 11. 1999, 200 000,- Sk. Odporca 1) teda
mal v čase od 31. 10. 1994 do 28. 11. 1999 základné imanie 2 600 000,- Sk. Návrh vo veci
samej podal 13. 5. 1999, teda v čase existencie základného imania, návrh na vydanie
predbežného opatrenia podal až 18. 6. 1999, ale ešte stále v čase existencie základného
imania 2 600 000,- Sk, čo mu bolo objektívne známe. Napriek tomu v predbežnom opatrení
nežiadal zabezpečiť svoju pohľadávku týmto základným imaním. Takéto tvrdenia
produkuje až po vzniku škody. Od 29. 11. 1999 odporca 1) znížil základné imanie na sumu
200 000,- Sk. Ďalej mal súd preukázané z vyjadrenia P. banky, ktorej účet
bol predmetom vydania predbežného opatrenia, že na tomto účte nikdy nebola vinkulovaná
suma 1 000 000,- Sk ani zábezpeka v súvislosti so stávkovou činnosťou, ako tvrdí po vzniku
škody navrhovateľ. Keď teda navrhovateľ podal návrh na vydanie predbežného opatrenia
na zabezpečenie účtu v P. banke, aj to nesprávnym, nezákonným spôsobom, nepodal
zároveň návrh na zabezpečenie sumy 1 000 000,- Sk a istoty pre stávkovú činnosť, ako tvrdí
teraz.
Škoda, ktorá vznikla navrhovateľovi, nie je v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu v Žiline – oneskoreným vydaním predbežného
uznesenia o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, nie je v príčinnej
súvislosti s oneskorene vydaným rozsudkom – prieťahmi pri rozhodovaní vo veci samej,
ani v príčinnej súvislosti s oneskorene vydaným poverením v exekučnom konaní. V tomto
smere navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení,
nepreukázal, že bez týchto prieťahov by ku škode nebolo došlo. Porušenie povinnosti zo
strany Okresného súdu v Žiline – nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom
rozhodnutí pri vydaní predbežného opatrenia a pri rozhodnutí vo veci samej a pri vydaní
poverenia, nemá priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť s postupom Okresného súdu v
Žiline vo veci 16 C 925/99 a veci sp. zn. 24 Er 2018/2006.
Neexistencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou
je ďalší dôvod, pre ktorý súd návrh zamietol.
Podľa zákona 58/1969 Zbierky, § 20, pokiaľ nie jej ustanovené inak, spravujú
sa právne vzťahy upravené v tomto zákone občianskym zákonníkom. Podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 uhrádza sa skutočná škoda, ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. Týmto osobitným predpisom podľa poznámky je občiansky zákonník.
Z uvedeného je zrejmé, že ak osobitná úprava o škode spôsobenej nesprávnym
úradným postupom a nezákonným rozhodnutím neobsahuje niektoré ustanovenia,
súd je povinný aplikovať podporne ustanovenia občianskeho zákonníka ako všeobecné
ustanovenia o nároku na náhradu škody.
Z uvedených dôvodov súd aplikoval aj ustanovenie § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti.
Aj keď ide o osobitný typ zodpovednosti za škodu, spoločné ustanovenia o náhrade
škody uvedené v treťom oddiele občianskeho zákonníka sa vzťahujú aj na osobitnú
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím. Súd sa preto musel zaoberať aj pri osobitnom type zodpovednosti za škodu
aj všeobecnými ustanoveniami o náhrade škody priamo z úradnej povinnosti. Medzi
ustanovenia, ktoré sa týkajú spoločnej zodpovednosti a ktorými sa súd zaoberá z úradnej
moci, je aj ustanovenie § 441 o spoluúčasti poškodeného (jeho právneho zástupcu).
Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola
škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
Aplikácia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy nielen
v prípade zodpovednosti škodcu za zavinené konanie (§ 420 Občianskeho zákonníka),
ale i v prípade, keď škodca zodpovedá za škodu na základe princípov objektívnej
zodpovednosti (R 80/1970, R 28/1973). V takom prípade zavinenie poškodeného –
navrhovateľa (resp. jeho právneho zástupcu) je dôvodom buď na zníženie rozsahu
zodpovednosti, alebo na vylúčenie zodpovednosti iného subjektu. Ak bola škoda spôsobená
výlučne zavinením navrhovateľa a jeho právneho zástupcu), znášajú sám.
V danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že odporca prostredníctvom
Okresného súdu v Žiline porušil svoje povinnosti nesprávnym úradným postupom,
prieťahmi v konaní. V konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením
povinností odporcu prostredníctvom Okresného súdu v Žiline a vzniknutou škodou. Preto
bol návrh zamietnutý. Je však objektívne zistené, že navrhovateľovi škoda vznikla a preto
súd prejudiciálne v nadväznosti na § 441 Občianskeho zákonníka a § 135 ods. 2 OSP
ustálil, kto je zodpovedný subjekt za vzniknutú škodu. Dospel k záveru, že škodu si spôsobil
výlučne svojim zavinením navrhovateľ a jeho právny zástupca, a preto si ju znáša sám,
resp. podporne so svojím právnym zástupcom, v nadväznosti na § 441 Občianskeho
zákonníka, § 417 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 18 ods. 2 Zákona o advokácii, § 26 ods. 1 Zákona o advokácii, § 26 ods. 4 Zákona
o advokácii, § 5 ods. 2 OSP. S návrhom disponuje navrhovateľ i jeho právny zástupca.
Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo
ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa § 417 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka komu škoda hrozí, je povinný na jej odvrátenie zakročiť spôsobom
primeraným okolnostiam ohrozenia. Ak ide o vážne ohrozenie, ohrozený má právo
sa domáhať, aby súd uložil vykonať vhodné a primerané opatrenia na odvrátenie hroziacej
škody. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedná za škodu,
ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa § 18 ods. 2 Zákona o advokácii
advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne, svedomito, dôsledne, využívať všetky
právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia
pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych
služieb. Prejudiciálne súd ustálil, že navrhovateľ si škodu spôsobil sám porušením právnej
povinnosti počínať si tak, aby nedochádzalo ku škode aj na jeho vlastnom majetku
a okamžite zakročiť a odvrátiť primeraným spôsobom hroziacu škodu. Z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že navrhovateľ sa takto nesprával, preto za vzniknutú škodu
zodpovedá. Uzavrel opätovne zmluvu o pôžičke, hoci mu bolo zrejmé, že prvá pôžička v
čase splatnosti zaplatená nebola, nezabezpečil zabezpečovacími prostriedkami splnenie
dlhu, ihneď po splatnosti druhého dlhu, nepodal žalobu ani návrh na zabezpečenie
predbežným opatrením. V čase, kedy podal návrh na zabezpečenie predbežným opatrením,
podal ho tak, že takému návrhu nebolo možné vyhovieť, pretože bol v rozpore so zákonom.
Predbežné opatrenie dal v nedostatočnom rozsahu. S konaním navrhovateľa a jeho
právneho zástupcu – v príčinnej súvislosti vznikla škoda a nevznikla v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Žiline... Bolo povinnosťou navrhovateľa
a jeho právneho zástupcu navrhnúť a prijať čo najrýchlejšie, najúčinnejšie opatrenia,
čo najefektívnejšie opatrenia na zabezpečenie a uplatnenie pohľadávky navrhovateľa. Túto
povinnosť nemôže navrhovateľ a jeho právny zástupca prenášať na súd, ktorý o návrhu
len rozhoduje a s návrhom navrhovateľa nedisponuje. Navrhovateľ je povinný správať
sa tak, aby mu nevznikla škoda v dôsledku jeho správania. Navrhovateľ a jeho právny
zástupca takto nepostupovali.“
Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi protiprávnym
konaním a vznikom škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti
za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla škoda následkom protiprávneho
konania, teda ak je protiprávne konanie a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku.
Z toho vyplýva, že príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním je daná
len vtedy, ak by škoda pri absencii protiprávneho konania nevznikla, teda musí ísť o priamu
(nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou
skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je či nie
je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver
o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny
záver, je samozrejme, závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná
skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí,
ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie
ide, a to o príčinu podstatnú (porovnaj s právnymi názormi vyslovenými v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 24/2011 z 19. apríla 2011).
V zmysle svojej doterajšej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne,
a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia všeobecných
súdov, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06, IV. ÚS 158/2010). Právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom
rozsudku však podľa názoru ústavného súdu nevyvolávajú pochybnosti ústavnoprávnej
relevancie.
V relevantnej časti odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajský súd
podľa názoru ústavného súdu podal jasný a zrozumiteľný výklad na vec sa vzťahujúcich
právnych noriem a dostatočne vyargumentoval svoj právny záver o neexistencii príčinnej
súvislosti medzi (ne)konaním Okresného súdu Žilina a škodou, ktorá vznikla sťažovateľovi,
a to aj s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce,
že priamou príčinou vzniku škody bolo (ne)konanie Okresného súdu Žilina.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozsudku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa
ktorej nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok
(IV. ÚS 245/2010, m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na svoj právny názor
vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorého podstatou je posúdenie ústavnej
akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu
verejnej moci, nie je posudzovanie jeho právnej perfektnosti z hľadiska formálnych
požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov,
a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08).
Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, ústavný súd po preskúmaní právnych
záverov týkajúcich sa (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním štátu
a škodou, ktorá vznikla sťažovateľovi, na ktorých je založený napadnutý rozsudok
krajského súdu, dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi nimi a obsahom
základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho
právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré mali byť podľa jeho tvrdenia rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 8 Co 327/2012 z 25. marca 2013 porušené, neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala
dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013