Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 602/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. L., P., zastúpeného JUDr. D. D., spol. s r. o., P.,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. D., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 25. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2013

doručená sťažnosť Ing. V. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. D. D., spol.

s r. o., P., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. D., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. marca 2013 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným 13. mája 1999 Okresnému

súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. domáhal, aby ním označení

odporcovia boli zaviazaní zaplatiť mu sumu 961 186 Sk s prísl. Okresný súd Žilina

rozsudkom sp. zn. z 1. marca 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. mája

2006, zaviazal odporcu v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 30 577,77 € s príslušenstvom

a nahradiť mu trovy konania. Sťažovateľ následne 30. marca 2009 podal Okresnému súdu

Čadca (ďalej len „okresný súd“) návrh na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom Okresného súdu Žilina smerujúci proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „odporca“), „ktorý bol nečinný v konaní vedenom... pod spis. značkou

a to v dôsledku oneskoreného vydania predbežného opatrenia, v dôsledku

oneskoreného rozhodnutia vo veci samej a v dôsledku nečinnosti v rámci exekučného

konania pod spis. značkou “ [citované z rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 12. apríla 2012, pozn. (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. apríla

2012“)]. Okresný súd rozsudkom z 12. apríla 2012 návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ

podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2012 potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jeho základné právo

podľa a listiny, ako aj jeho právo podľa

dohovoru tým, že sa v ňom nezaoberal jeho námietkou, podľa ktorej «predbežné opatrenie

vydal súd až po jednom roku a tým umožnil previesť majetok žalovanej firmy na niekoho

iného. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovaných inštitútov v civilnom procese.

Predbežné opatrenie, ktorým sa podnikateľovi zakazuje nakladať s majetkom alebo jeho

časťou, môže súd nariadiť len v takom rozsahu, aby to s prihliadnutím na podnikateľskú

činnosť žalovaného bolo primerané právu, ktorého budúci súdny výkon je ohrozený.

Predbežné opatrenie možno nariadiť pred začatím konania a to aj v prípade, ak by bol

výkon súdneho rozhodnutia ohrozený. Teda ide o situáciu, keď sa subjekt, ktorému svedčí

povinnosť vyplývajúca z hmotného práva, správa tak, že úmyselne zmenšuje svoj majetok

s cieľom vyhnúť sa jej plneniu. Medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia

bude ohrozený, patrí najmä také konanie žalovaného, ktorého dôsledkom je znižovanie

hodnoty majetku, ktorý možno výkon rozhodnutia postihnúť, alebo iné konanie,

ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery. Bolo preukázané,

že na účte žalovaného A., s. r. o. (odporca v 1. rade, pozn.) bol v čase podanie návrhu

na vydanie predbežného opatrenie zo dňa 18. 06. 1999 suma vo výške 85 553,51 SK

(2839,86,- Eur) a ku dňu 31. 12. 1996 bola na účte suma 281 619,- Sk (9348,- Eur). Taktiež

bolo preukázané, že základné imanie spoločnosti bolo vo výške 2 600 000 Sk od 31. 10.

1994 do 28. 11. 1999 a tohto dňa základné imanie spoločnosť znížila na 200 000,- Sk

a ďalej, že v prospech Ministerstva telekomunikácií SR mala A., spol. s r. o. vinkulovaných

33 193,92,- Eur na audiotextové služby, ako aj ďalších 33 193,92,- Eur na povolenie

od Ministerstva financií SR podnikať ako „stávková spoločnosť“. Z uvedeného bolo zrejmé,

že spoločnosť znižovala svoj majetok, pretože vtom čase sa už viedol uvedený právny spor

a žalovaný úmyselne znižoval svoj majetok s cieľom vyhnúť sa plneniu. Okresný súd v Žiline

v konaní rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia oneskorene,

až dňa 16. 06. 2000, teda 1 rok od podania návrhu (18. 06. 1999), keď môj návrh zamietol.

Odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol,

som nepodal, pretože som predpokladal, že by sa vec len opätovne predĺžila, a mal som

za to, že súd môže konať a rozhodnúť vo veci samej v primeranej lehote. Podanie opravného

prostriedku sa míňalo v danom prípade účelu, nakoľko od podania návrhu na vydanie

predbežného opatrenia uplynul 1 rok, počas ktorého mal žalovaný dostatok času vykonať

finančné operácie tak, aby mu finančné prostriedky nezostali. Keby bol prvostupňový súd

vydal, resp. zamietol môj návrh na vydanie predbežného opatrenia v zákonnej 30-dňovej

lehote, podanie opravného prostriedku by malo význam.

Spoločnosť A., s. r. o. mala licenciu na prevádzkovanie stávkových hier od 31. 10.

1994 a licenciu na prevádzkovanie audiotexových služieb od 23. 07. 1997. Na udelenie

licencie na prevádzkovanie stávkových hier podľa v znení

neskorších predpisov musel žiadateľ na zabezpečenie podľa § 22 citovaného zákona zložiť

na osobitný účet v banke tzv. „istotu“, ktorú určilo ministerstvo v povolení ako konkrétnu

sumu, najmenej však vo výške 10 % základného a prevádzkového kapitálu a s ktorou mohol

prevádzkovateľ disponovať len so súhlasom ministerstva a tiež žiadateľ musel preukázať

splatenie základného imania v požadovanej výške výpisom z účtu s peňažným vkladom.

Žiadal som súd o doplnenie dokazovania dopytom na Ministerstvo financií SR

za účelom poskytnutia potvrdenia o vinkulácií finančných prostriedkov v prospech MF SR

ako finančnej zábezpeky na udelenie povolenia na podnikanie v stávkovej činnosti

v roku 1994 a dopyt na Ministerstvo telekomunikácii SR za účelom poskytnutia informácie,

či žalovaný mal vinkulovaný 1 mil. Sk ako zábezpeku v prospech Ministerstva

telekomunikácii SR na udelenie povolenia na podnikanie v oblasti audiotextových služieb,

nakoľko o tejto skutočnosti som mal vedomosť, pretože som pre žalovaného pracoval a videl

som pohyby na účtoch.

Týmito skutočnosťami sa pri splnení tretej podmienky a to príčinnej súvislosti medzi

protiprávnym konaním a škodou Krajský súd Žilina nezaoberal a len uviedol, že nebolo

preukázané, že ku škode by neprišlo bez prieťahov v konaní.

Máme za to, že oba súdy, ako aj Okresný súd Čadca a tak Krajský súd Žilina

v konaní o náhradu škody za nesprávny úradný postup jasne a zrozumiteľne

neposkytli odpoveď na najdôležitejšiu námietku sťažovateľa a to či bola naplnená tretia

podmienka pri zodpovednosti za škodu a to príčinná súvislosť medzi protiprávnym jednaním

a škodou. Otázka existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom

škody je otázkou skutkovou, právnym posúdením je vymedzenie medzi akými skutkovými

okolnosťami má byť existencia príčinnej súvislosti zisťovaná. Existencia príčinnej súvislosti

v danom prípade mala byť posudzovaná na základe takej skutkovej okolnosti, že vo vzťahu

príčiny a následku je tu spôsob konania Okresného súdu Žilina – porušenie

práva na zbytočné prieťahy v konaní – oneskorenie vydania predbežného opatrenia

a nevymožiteľnosť peňažných prostriedkov od spoločnosti A., s. r. o. z dôvodu nemajetnosti.

Tento následok potom viedol k tomu, že sťažovateľ sa po ukončení právneho sporu 01. 03.

2006 nemohol domôcť peňažných prostriedkov, pretože uvedená obchodná spoločnosť bola

v tom čase nemajetná a znižovala svoj majetok, pretože vedela, že sa vedie súdny spor.

Máme za to, že samotným spôsobom nekonania Okresného súdu Žilina došlo k nemožnosti

vymôcť finančné prostriedky od žalovaného, ale nie následkom prieťahov v konaní.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym jednaním

škodcu a vzniknutou škodou nie je možné dôvodiť zo skutočnosti, ktorá je už sama

následkom, za ktorú škodca zodpovedá z iného dôvodu. V danom prípade sa oba súdy

nezaoberali námietkou sťažovateľa, podľa ktorej žalovaný úmyselne znižoval svoj majetok,

k čomu mal dostatok času od vedenia súdneho sporu od roku 1999 až do roku 2006. Inštitút

predbežného opatrenie je zabezpečovacím prostriedkom v civilnom procesu a všeobecné

súdy sú povinné chrániť práva a právom chránené záujmy fyzických a právnických osôb.

Domnievame sa, že posúdenie otázky protiprávneho konania a spôsobenia škody,

je rozhodujúcim argumentom, na ktorý Krajský súd Žilina spoločne s Okresným súdom

Čadca práve na tento argument nepodali dostatočnú a jasnú odpoveď.

Rozhodnutie Krajského súdu Žilina je zjavne neodôvodnené a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň má za následok porušenie

základného práva a slobody a to SR podľa ktorého sa každý môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd podľa ktorého sa každý môže domáhať

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa ktorého má každý právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa SR

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu Žilina zo dňa 25. 03. 2013 č. k.: porušené bolo.

2) Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 25. 03. 2013 č. k.:

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3) Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

na účet advokátskej kancelárie... do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Podstata argumentácie sťažovateľa je založená na tvrdení, že krajský súd

sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa existencie príčinnej súvislosti

medzi protiprávnym konaním a škodou, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok krajského

súdu podľa jeho názoru arbitrárny a svojvoľný.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, m. m. , , ,

atď.). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , atď.).

Krajský súd v napadnutom rozsudku k existencii kauzálnej súvislosti medzi

protiprávnym konaním (nesprávnym úradným postupom) a škodou ako nevyhnutným

predpokladom úspešného uplatnenia zodpovednosti za škodu predovšetkým uviedol:

„Oboznámiac sa s obsahom spisu aj odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ

vzhľadom na skutkový stav, ktorý bol po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia odvolacím

súdom okresným súdom správne zistený a ktorý okresný súd chronologicky a podrobne

rozviedol v odôvodnení rozhodnutia a na ktorý preto tiež poukazuje, nepreukázal existenciu

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu a znížením majetku

navrhovateľa. Stotožnil sa preto s tvrdením súdu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné

bremeno na preukázanie svojich tvrdení a teda nepreukázal, že bez týchto prieťahov

by ku škode nebolo došlo. Aj podľa odvolacieho súdu navrhovateľ predovšetkým

predbežným opatrením nežiadal zabezpečiť svoju pohľadávku voči odporcom 1) a 2)

a počas konania nevyužil ručiteľský vzťah k odporcovi 2), ako i možnosť odporovateľnosti

jeho následných právnych úkonov. Neakceptoval preto tvrdenia navrhovateľa, že súd

nečinnosťou umožnil vtedajšiemu odporcovi A., s. r. o., zbaviť sa majetku a majetkových

aktivít s tým, že ani exekúcia už nemohla zabezpečiť nápravu a musela byť zastavená,

pretože povinný nemal majetok. V tejto časti odvolanie navrhovateľa nepovažoval preto

za dôvodné.“

Z napadnutého rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, že odvolací súd

sa nestotožnil so všetkými právnymi závermi okresného súdu vyjadrenými v jeho rozsudku

z 12. apríla 2012 (nesplnenie hmotno-právnej podmienky na uplatnenie nároku na náhradu

škody za nesprávny úradný postup, premlčanie nároku na náhradu škody, nepreukázanie

výšky škody), avšak stotožnil sa s právnym záverom okresného súdu týkajúcim

sa neexistencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou. Vzhľadom

na túto skutočnosť a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný

súd považoval za potrebné poukázať na relevantné časti citovaného rozsudku okresného

súdu.

Okresný súd vo svojom rozsudku z 12. apríla 2012 k podmienke existencie príčinnej

súvislosti predovšetkým uviedol:

„Súd mal taktiež zistené, že návrh bol podaný dňa 13. 5. 1999, ale navrhovateľ

sa pokúsil zabezpečiť návratnosť pohľadávky podaním návrhu na vydanie predbežného

opatrenia až 18. 6. 1999 na čl. 8 spisu. Z návrhu na čl. 9 spisu je zrejmé, že navrhol,

aby súd zakázal peňažnému ústavu odporcu P., a. s., Ž., aby nevykonávali od doručenia

tohto predbežného opatrenia žiadne debetné prevody z účtu odporcu 1). Uznesením

č. konania -14 zo dňa 16. 6. 2000 súd návrh zamietol, proti uzneseniu

navrhovateľ nepodal odvolanie, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. 9. 2000. Súd návrh

zamietol z dôvodu neprimeranosti rozsahu obmedzenia, ktorý bol vyjadrený v petite návrhu

na vydanie predbežného opatrenia. Tým by zakázal odporcovi 1) vykonávať podnikateľskú

činnosť, čo je právne nedovolené. Mohlo by dôjsť k ohrozeniu jeho podnikateľskej činnosti,

tým, že navrhovateľ nepodal odvolanie voči tomuto uzneseniu, rešpektoval nielen výrok

rozhodnutia, ale aj odôvodnenie rozhodnutia a momentom právoplatnosti uznesenia

je týmto rozhodnutím čo do výroku i čo do dôvodov viazaný i súd ( ,

ods. 2 v nadväznosti na ). Súd sa teda cítil byť viazaný tým, že návrh

na vydanie predbežného opatrenia bol zamietnutý preto, že navrhovateľ podal návrh v

rozpore so zákonom. Žiadal právo, ktoré mu nepatrí. Po zamietnutí nepodal nový návrh

na vydanie predbežného opatrenia, ani sa neodvolal. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť,

že návrh na vydanie predbežného opatrenia podal navrhovateľ len voči odporcovi 1), hoci

odporca 2) bol ručiteľ a zodpovedal spolu s odporcom 1) spoločne a nerozdielne. Návrh

na vydanie predbežného opatrenia nebol podaný na zabezpečenie vkladu 1 000 000,- Sk

pre audiotex ani na zabezpečenie vloženej istoty pre stávkovú činnosť, návrh na vydanie

predbežného opatrenia nebol podaný ani na zabezpečenie nehnuteľnosti odporcu 2) Ing. K.,

ktorú previedol 29. 10. 1998, ani na zabezpečenie iných nehnuteľnosti odporcu 1), odporcu

2), iných účtov, než v P. banke, na zabezpečenie osobných motorových vozidiel Súd preto

skúmal vydané predbežné opatrenie a nesprávny úradný postup – prieťahy len k predmetu

tohto predbežného opatrenia. Predmetom navrhovaného predbežného opatrenia bolo

len zabezpečiť finančné prostriedky na účte v P. banke. Z obchodného registra,

čo je objektívny register, mal súd zistené, že odporca 1) mal základné imanie 2 600 000 Sk,

a to až do 28. 11. 1999. Základné imanie znížil 28. 11. 1999, 200 000,- Sk. Odporca 1) teda

mal v čase od 31. 10. 1994 do 28. 11. 1999 základné imanie 2 600 000,- Sk. Návrh vo veci

samej podal 13. 5. 1999, teda v čase existencie základného imania, návrh na vydanie

predbežného opatrenia podal až 18. 6. 1999, ale ešte stále v čase existencie základného

imania 2 600 000,- Sk, čo mu bolo objektívne známe. Napriek tomu v predbežnom opatrení

nežiadal zabezpečiť svoju pohľadávku týmto základným imaním. Takéto tvrdenia

produkuje až po vzniku škody. Od 29. 11. 1999 odporca 1) znížil základné imanie na sumu

200 000,- Sk. Ďalej mal súd preukázané z vyjadrenia P. banky, ktorej účet

bol predmetom vydania predbežného opatrenia, že na tomto účte nikdy nebola vinkulovaná

suma 1 000 000,- Sk ani zábezpeka v súvislosti so stávkovou činnosťou, ako tvrdí po vzniku

škody navrhovateľ. Keď teda navrhovateľ podal návrh na vydanie predbežného opatrenia

na zabezpečenie účtu v P. banke, aj to nesprávnym, nezákonným spôsobom, nepodal

zároveň návrh na zabezpečenie sumy 1 000 000,- Sk a istoty pre stávkovú činnosť, ako tvrdí

teraz.

Škoda, ktorá vznikla navrhovateľovi, nie je v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom Okresného súdu v Žiline – oneskoreným vydaním predbežného

uznesenia o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, nie je v príčinnej

súvislosti s oneskorene vydaným rozsudkom – prieťahmi pri rozhodovaní vo veci samej,

ani v príčinnej súvislosti s oneskorene vydaným poverením v exekučnom konaní. V tomto

smere navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení,

nepreukázal, že bez týchto prieťahov by ku škode nebolo došlo. Porušenie povinnosti zo

strany Okresného súdu v Žiline – nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom

rozhodnutí pri vydaní predbežného opatrenia a pri rozhodnutí vo veci samej a pri vydaní

poverenia, nemá priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť s postupom Okresného súdu v

Žiline vo veci a veci sp. zn. .

Neexistencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou

je ďalší dôvod, pre ktorý súd návrh zamietol.

Podľa zákona 58/1969 Zbierky, § 20, pokiaľ nie jej ustanovené inak, spravujú

sa právne vzťahy upravené v tomto zákone . Podľa zákona

č. , uhrádza sa skutočná škoda, ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak. Týmto osobitným predpisom podľa poznámky je .

Z uvedeného je zrejmé, že ak osobitná úprava o škode spôsobenej nesprávnym

úradným postupom a nezákonným rozhodnutím neobsahuje niektoré ustanovenia,

súd je povinný aplikovať podporne ustanovenia ako všeobecné

ustanovenia o nároku na náhradu škody.

Z uvedených dôvodov súd aplikoval aj ustanovenie § 420 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej

povinnosti.

Aj keď ide o osobitný typ zodpovednosti za škodu, spoločné ustanovenia o náhrade

škody uvedené v treťom oddiele sa vzťahujú aj na osobitnú

zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným

rozhodnutím. Súd sa preto musel zaoberať aj pri osobitnom type zodpovednosti za škodu

aj všeobecnými ustanoveniami o náhrade škody priamo z úradnej povinnosti. Medzi

ustanovenia, ktoré sa týkajú spoločnej zodpovednosti a ktorými sa súd zaoberá z úradnej

moci, je aj ustanovenie § 441 o spoluúčasti poškodeného (jeho právneho zástupcu).

Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola

škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Aplikácia ustanovenia prichádza do úvahy nielen

v prípade zodpovednosti škodcu za zavinené konanie ( ),

ale i v prípade, keď škodca zodpovedá za škodu na základe princípov objektívnej

zodpovednosti (R 80/1970, R 28/1973). V takom prípade zavinenie poškodeného –

navrhovateľa (resp. jeho právneho zástupcu) je dôvodom buď na zníženie rozsahu

zodpovednosti, alebo na vylúčenie zodpovednosti iného subjektu. Ak bola škoda spôsobená

výlučne zavinením navrhovateľa a jeho právneho zástupcu), znášajú sám.

V danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že odporca prostredníctvom

Okresného súdu v Žiline porušil svoje povinnosti nesprávnym úradným postupom,

prieťahmi v konaní. V konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením

povinností odporcu prostredníctvom Okresného súdu v Žiline a vzniknutou škodou. Preto

bol návrh zamietnutý. Je však objektívne zistené, že navrhovateľovi škoda vznikla a preto

súd prejudiciálne v nadväznosti na a

ustálil, kto je zodpovedný subjekt za vzniknutú škodu. Dospel k záveru, že škodu si spôsobil

výlučne svojim zavinením navrhovateľ a jeho právny zástupca, a preto si ju znáša sám,

resp. podporne so svojím právnym zástupcom, v nadväznosti na § 441 Občianskeho

zákonníka, , , ,

§ 18 ods. 2 Zákona o advokácii, § 26 ods. 1 Zákona o advokácii, § 26 ods. 4 Zákona

o advokácii, . S návrhom disponuje navrhovateľ i jeho právny zástupca.

Podľa každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo

ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa § 417 ods. 1, 2

komu škoda hrozí, je povinný na jej odvrátenie zakročiť spôsobom

primeraným okolnostiam ohrozenia. Ak ide o vážne ohrozenie, ohrozený má právo

sa domáhať, aby súd uložil vykonať vhodné a primerané opatrenia na odvrátenie hroziacej

škody. Podľa každý zodpovedná za škodu,

ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa § 18 ods. 2 Zákona o advokácii

advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne, svedomito, dôsledne, využívať všetky

právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia

pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych

služieb. Prejudiciálne súd ustálil, že navrhovateľ si škodu spôsobil sám porušením právnej

povinnosti počínať si tak, aby nedochádzalo ku škode aj na jeho vlastnom majetku

a okamžite zakročiť a odvrátiť primeraným spôsobom hroziacu škodu. Z vykonaného

dokazovania je zrejmé, že navrhovateľ sa takto nesprával, preto za vzniknutú škodu

zodpovedá. Uzavrel opätovne zmluvu o pôžičke, hoci mu bolo zrejmé, že prvá pôžička v

čase splatnosti zaplatená nebola, nezabezpečil zabezpečovacími prostriedkami splnenie

dlhu, ihneď po splatnosti druhého dlhu, nepodal žalobu ani návrh na zabezpečenie

predbežným opatrením. V čase, kedy podal návrh na zabezpečenie predbežným opatrením,

podal ho tak, že takému návrhu nebolo možné vyhovieť, pretože bol v rozpore so zákonom.

Predbežné opatrenie dal v nedostatočnom rozsahu. S konaním navrhovateľa a jeho

právneho zástupcu – v príčinnej súvislosti vznikla škoda a nevznikla v príčinnej súvislosti s

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Žiline... Bolo povinnosťou navrhovateľa

a jeho právneho zástupcu navrhnúť a prijať čo najrýchlejšie, najúčinnejšie opatrenia,

čo najefektívnejšie opatrenia na zabezpečenie a uplatnenie pohľadávky navrhovateľa. Túto

povinnosť nemôže navrhovateľ a jeho právny zástupca prenášať na súd, ktorý o návrhu

len rozhoduje a s návrhom navrhovateľa nedisponuje. Navrhovateľ je povinný správať

sa tak, aby mu nevznikla škoda v dôsledku jeho správania. Navrhovateľ a jeho právny

zástupca takto nepostupovali.“

Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi protiprávnym

konaním a vznikom škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti

za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla škoda následkom protiprávneho

konania, teda ak je protiprávne konanie a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku.

Z toho vyplýva, že príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním je daná

len vtedy, ak by škoda pri absencii protiprávneho konania nevznikla, teda musí ísť o priamu

(nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej

súvislosti medzi protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou

skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je či nie

je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver

o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny

záver, je samozrejme, závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná

skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí,

ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie

ide, a to o príčinu podstatnú (porovnaj s právnymi názormi vyslovenými v uznesení

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. apríla 2011).

V zmysle svojej doterajšej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne,

a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia všeobecných

súdov, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. ,

, ). Právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom

rozsudku však podľa názoru ústavného súdu nevyvolávajú pochybnosti ústavnoprávnej

relevancie.

V relevantnej časti odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajský súd

podľa názoru ústavného súdu podal jasný a zrozumiteľný výklad na vec sa vzťahujúcich

právnych noriem a dostatočne vyargumentoval svoj právny záver o neexistencii príčinnej

súvislosti medzi (ne)konaním Okresného súdu Žilina a škodou, ktorá vznikla sťažovateľovi,

a to aj s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce,

že priamou príčinou vzniku škody bolo (ne)konanie Okresného súdu Žilina.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozsudku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa

ktorej nemožno právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok

(, m. m. , ).

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na svoj právny názor

vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa , ktorého podstatou je posúdenie ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu

verejnej moci, nie je posudzovanie jeho právnej perfektnosti z hľadiska formálnych

požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov,

a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ ().

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, ústavný súd po preskúmaní právnych

záverov týkajúcich sa (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním štátu

a škodou, ktorá vznikla sťažovateľovi, na ktorých je založený napadnutý rozsudok

krajského súdu, dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi nimi a obsahom

základných práv sťažovateľa podľa a listiny, ako aj jeho

právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré mali byť podľa jeho tvrdenia rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 25. marca 2013 porušené, neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala

dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013