Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 415/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky BL Telecom collection, s. r. o., Strážnická 8141/5, Bratislava, IČO 47 150 513, zastúpenej soukeník – štrpka s. r. o., Strážnická 8141/5, Bratislava, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -704 z 9. novembra 2018, rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -876 z 26. septembra 2023 a uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 1. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , základného práva na náhradu škody podľa a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -704 z 9. novembra 2018, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -876 z 26. septembra 2023 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára 2026. Navrhuje napadnutý rozsudok okresného súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec vrátiť Mestskému súdu Bratislava IV (ďalej len „mestský súd“) na ďalšie konanie. Okrem toho žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom spoločne a nerozdielne od mestského súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu. Alternatívne sa domáha vyslovenia porušenia označených práv len napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Navrhuje napadnuté

uznesenie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom len najvyšším súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že žalobou doručenou okresnému súdu v roku 2011 sa právna predchodkyňa sťažovateľky – BL Development, s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, IČO 35 969 784 (investorka a žalobkyňa), podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) domáhala proti Slovenskej republike – Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“) – náhrady škody 1 726 083,80 eur s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom – zbytočnými prieťahmi Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves (stavebného úradu) v územnom konaní. Uviedla, že 9. októbra 2006 doručila stavebnému úradu návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnenie stavby „Novostavba bytového domu Matejková ulica, Dlhé Diely“ na pozemkoch parc. č. 1497/4 a parc. č. 1494/13 v katastrálnom územní Karlova Ves, spolu so stanoviskami príslušných orgánov, ktorý následne viackrát dopĺňala. Namietala, že stavebný úrad urobil prvý úkon až 9. apríla 2010, keď vydal rozhodnutie o prerušení konania a zároveň žalobkyni zaslal výzvu na doplnenie návrhu na vydanie územného rozhodnutia. Žalobkyňa dôvodila, že pre nezískanie rozhodnutia o umiestnení stavby a pre neprevedenie pozemkov pod stavbou do 31. augusta 2007 (posledného dňa účinnosti „starého“ územného plánu) musela D.A.W., s.r.o. (budúcemu kupujúcemu) podľa zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a o uzavretí budúcej zmluvy o postúpení práv a povinností z právoplatného územného rozhodnutia z 5. februára 2007 zaplatiť zmluvnú pokutu 730 266,22 eur, čo je skutočná škoda, ktorá sťažovateľke vznikla. Okrem toho jej ušiel zisk z podnikateľskej činnosti 995 817,58 eur predstavujúci rozdiel medzi očakávaným a dosiahnutým ziskom z predaja pozemkov pod stavbou, ktoré podľa zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy mala kúpiť od BL Consulting, s.r.o., Strážnická 8141/5, Bratislava, IČO 35 821 132 (budúceho predávajúceho), k čomu došlo v druhej polovici roku 2010.

3. Žalovaná nesúhlasila so sťažovateľkou uplatnenou náhradou škody pre chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi konaním stavebného úradu a uplatnenou škodou.

4. Okresný súd napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom žalobu zamietol ako nedôvodnú pre neunesenie dôkazného bremena v otázke príčinnej súvislosti medzi deklarovaným nesprávnym úradným postupom stavebného úradu a uplatnenou škodou. Splnenie podmienok existencie nezákonného postupu stavebného úradu a škody vzniknutej žalobkyni, ktorú preukazovala znaleckým posudkom, nebolo sporné. Čo sa týka náhrady skutočnej škody, vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa splnila podmienky na vydanie územného rozhodnutia na umiestnenie stavby až 27. júna 2007, keď predložila všetky potrebné podklady. Poukázal na to, žalobkyňa sa pre prípad, že nesplní zmluvné podmienky, 5. februára 2007 zmluvne zaviazala na zaplatenie zmluvnej pokuty v enormnej výške, avšak v tom čase neboli splnené podmienky na vydanie kladného rozhodnutia stavebného úradu o umiestnení stavby. Svoj návrh neskôr viackrát dopĺňala, preto pre jej správanie, a nie pre prieťahy stavebného úradu nebol jej záväzok voči D.A.W., s.r.o., i pri zohľadnení lehôt v územnom a v katastrálnom konaní, splniteľný. Poukázal na negatívne stanovisko Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves k investičnému zámeru žalobkyne zo 16. apríla 2007, pretože zamýšľaná stavba nespĺňala podmienku malopodlažnej bytovej zástavby v danej lokalite a zasahovala do ochranného pásma existujúceho vedenia veľmi vysokého napätia.

Pokiaľ hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava v záväznom stanovisku zo 16. októbra 2006 súhlasilo s umiestnením stavby, podmienilo ho viacerými podmienkami – požiadavkami na predloženie ďalších parciálnych stanovísk príslušných orgánov potrebných k žiadosti o stavebné povolenie, resp. k žiadosti o kolaudačné povolenie. Pre stavebný úrad však nebolo záväzné. Čo sa týka ušlého zisku, vykonaným dokazovaním považoval za preukázané, že povinnosť BL Consulting, s.r.o., previesť pozemky na BL Development, s.r.o., zanikla 14. februára 2008 a rovnako BL Development, s.r.o., nevyužila možnosť prejaviť vôľu k uzavretiu zmluvy do dvoch rokov od uzavretia zmluvy. Stalo sa tak až v roku 2010, a teda 4 roky po podpísaní zmluvy, keď ňou ani jedna zo zmluvných strán nebola viazaná. Ak žalobkyňa v konaní tvrdila, že predajom pozemkov vznikol rozdiel medzi kúpnou cenou, za ktorú pozemky kúpila (14 000 000 Sk) a mohla predať D.A.W., s.r.o. (44 000 000 Sk), nebolo to priamym následkom nesprávneho úradného postupu, ale slobodného rozhodnutia žalobkyne v rámci jej podnikateľskej činnosti.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. S poukazom na judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. , resp. R 137/14) uviedol, že nemožno platne dohodnúť zmluvnú pokutu v súkromnoprávnom vzťahu a túto viazať na verejnoprávne konania a rozhodnutie správneho orgánu. Ak sa žalobkyňa rozhodla nepredať D.A.W., s.r.o. pozemky, ktorých vlastníkom k 31. augustu 2007 ani nebola, ide o jej rozhodnutie, za ktoré nesie zodpovednosť.

6. Proti rozsudku krajského súdu žalobkyňa podala dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z (ďalej aj „“), namietajúc „nesprávne použitie analógie skutkového stavu“ zo strany krajského súdu, svojvoľné hodnotenie dôkazov, zjavnú neodôvodnenosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku, ako aj z , kde videla odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri právnom posúdení otázky preukázania príčinnej súvislosti, a z , kde naformulovala dve právne otázky: „Môže príslušný súd pri posudzovaní existencie a/alebo preukázania príčinnej súvislosti aplikovať analógiu prechádzajúcej súdnej praxe v prípade, ak sa jedná o dva odlišné skutkové stavy?“ a „Predstavuje absolútna nečinnosť správneho orgánu (existenciu ktorej konštatoval v právoplatnom rozsudku príslušný správny súd) spočívajúca v neuskutočnení žiadneho úkonu (nevydaním rozhodnutia, ktoré by bolo možné vydať v prípade, ak by nebol správny orgán nečinný a vydanie ktorého z objektívnych dôvodov následne nebolo možné) v konaní vedenom príslušným správnym orgánom podľa ustanovení Stavebného zákona, tzv. udalosť predstavujúcu príčinnú súvislosť pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú poškodenému (účastníkovi konania - stavebníkovi) v prípade, ak nevydanie rozhodnutia v dôsledku absolútnej nečinnosti správneho orgánu založilo existenciu úbytku v majetkovej sfére poškodeného (účastníka konania - stavebníka)?“

7. V priebehu dovolacieho konania došlo k zániku žalobkyne zlúčením s nástupníckou spoločnosťou (sťažovateľkou), na ktorú prešli všetky práva a povinnosti zanikajúcej spoločnosti.

8. Najvyšší súd napadnutým uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. marca 2026, rozhodol o pokračovaní v dovolacom konaní na strane žalobkyne s jej právnou nástupkyňou (sťažovateľkou). Dovolanie v časti, v ktorej sťažovateľka namietala vadu zmätočnosti podľa a nesprávne právne posúdenie veci podľa , odmietol podľa ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné,

a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne posúdenie veci podľa s. 1 písm. b) , odmietol podľa ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v až . V obsahovo pomerne obšírnom odôvodnení (18 strán) s poukazom na právnu úpravu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, k dovolacím námietkam sťažovateľky uviedol, že hodnotenie súdov nižšej inštancie nevykazuje znaky svojvôle, ale predstavuje výsledok uplatnenia zásady voľného hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia veci v nadväznosti na zistený skutkový stav. V posudzovanej veci bolo potrebné skúmať príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom stavebného úradu spočívajúcim v nevydaní rozhodnutia o umiestnení stavby v zákonom predpokladanej lehote a konkrétnymi položkami škody, ktoré žalobkyňa uplatnila. Nižšie súdy vychádzali zo skutkových zistení, ktoré neboli medzi stranami sporné, že žalobkyňa v čase začatia územného konania (9. októbra 2006) nepodala úplnú žiadosť a potrebné stanoviská a podklady dopĺňala postupne až do júna 2007. Napriek tomuto stavu uzavrela už 5. februára 2007 so spoločnosťou D.A.W., s.r.o., zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a prevzala na seba záväzok zabezpečiť najneskôr do 31. augusta 2007 nielen právoplatné územné rozhodnutie, ale aj prevod pozemkov a postúpenie práv a povinností z územného rozhodnutia. Nesplnenie tohto záväzku si zmluvne sankcionovala dojednaním zmluvnej pokuty, ktorú následne uhradila. Na takto ustálenom skutkovom základe nižšie súdy dôvodne uzavreli, že bezprostrednou príčinou majetkového úbytku spočívajúceho v zaplatení zmluvnej pokuty nebolo samotné nedodržanie zákonnej lehoty stavebným úradom, ale autonómne zmluvné konanie žalobkyne, ktorá sa v konkrétne určenom termíne a za konkrétne dojednaných sankčných podmienok zaviazala splniť komplex povinností viazaných na výsledok verejnoprávneho konania a následne zmluvnú sankciu splnila. Kauzálny sled medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a majetkovým úbytkom bol preto v rozhodujúcich súvislostiach prerušený zmluvnou dispozíciou žalobkyne a realizáciou zmluvnej pokuty. Rovnako pri uplatnenom ušlom zisku nižšie súdy zrozumiteľne vysvetlili, že tvrdený nepriaznivý následok nebol priamym dôsledkom nesprávneho úradného postupu, ale výsledkom následných majetkových dispozícií žalobkyne v rámci jej podnikateľskej činnosti vrátane rozhodnutia naložiť s pozemkami spôsobom a za cenu, ktorú si sama dohodla. Zároveň poukázali na právne a časové súvislosti záväzkových vzťahov žalobkyne v reťazci nadobudnutia pozemkov, z ktorých vyvodili, že medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a ušlým ziskom nebola preukázaná priama, bezprostredná a ničím neprerušená príčinná súvislosť. Záver nižších súdov o nepreukázaní príčinnej súvislosti nepredstavuje odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zmysle , ale je výrazom jej aplikácie na konkrétne skutkové okolnosti posudzovaného prípadu. Prvá dovolateľkou nastolená otázka v kontexte nemá povahu právnej otázky, na ktorej by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo. Druhá dovolateľkou nastolená otázka nespĺňa kritériá , pretože rozhodnutie odvolacieho súdu na jej vyriešení nespočíva a zároveň je postavená na skutkových premisách, ktoré neboli v prejednávanej veci ustálené spôsobom, z ktorého dovolateľka vychádza.

II. Argumentácia sťažovateľky

9. Sťažovateľka, zdôrazňujúc, že predmetom napadnutého konania nebol bežný súkromnoprávny spor, ale nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa ,

t. j. nárok, ktorého ochrana musí byť praktická a účinná, nie iluzórna, v ústavnej sťažnosti trvá na názore, že v jej prípade boli naplnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

10. Sťažovateľka uvádza, že mala legitímne očakávanie, že stavebný úrad bude postupovať zákonne a včas a na tomto očakávaní založila svoju investičnú a zmluvnú dispozíciu. Nečinnosť stavebného úradu preto predstavovala nielen nesprávny úradný postup, ale aj zásah do jej majetkového práva založeného na legitímnom očakávaní zákonného postupu orgánu verejnej moci.

11. Všeobecné súdy však úplne rezignovali na posúdenie vzniku škody na strane sťažovateľky, ktorá vlastnila pozemky, ktoré mali svoju hodnotu spojenú s tým, že na nich bola reálne a preukázateľne plánovaná výstavba. V konaniach pred všeobecnými súdmi bolo právoplatne ustálené, že stavebný úrad nevydal územné rozhodnutie v zákonnej lehote, čím došlo k porušeniu zákona na strane stavebného úradu. V dôsledku tohto porušenia zákona nebola sťažovateľka spôsobilá realizovať projekt (výstavbu) a plniť si svoje zmluvné povinnosti. Všeobecné súdy sa zaoberali posudzovaním zmluvnej pokuty uhradenej sťažovateľkou, ako aj právnych úkonov sťažovateľky po tom, čo došlo k porušeniu zákona zo strany stavebného úradu. Hoci sťažovateľka nesúhlasí so spôsobom, akým všeobecné súdy tieto otázky posúdili, podstata jej ústavnej sťažnosti spočíva v tom, že vlastnila pozemky určitej hodnoty, ktorá sa bez ďalšieho znížila nevydaním územného rozhodnutia v zákonnej lehote. Na toto zníženie hodnoty pozemkov pritom nemalo žiaden vplyv, či vo veci bola dojednaná zmluvná pokuta, prípadne či po porušení zákona zo strany stavebného úradu sťažovateľka s pozemkami nakladala. Ak by sa aj od týchto skutočností úplne abstrahovalo, tak jednoznačným následkom porušenia zákona zo strany stavebného úradu bol úbytok majetkovej hodnoty na strane sťažovateľky zodpovedajúci zníženej hodnote pozemkov. Touto skutočnosťou sa všeobecné súdy vôbec nezaoberali, čím neposkytli sťažovateľke súdnu ochranu pri náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

12. Ak najvyšší súd (a nižšie súdy) sám konštatoval, že nesprávny úradný postup bol východiskovo ustálený a že jadrom sporu bola otázka kauzálneho nexu, potom jeho úlohou nebolo len formálne preskúmať, či nižšie súdy použili pojmy „škoda“, „príčinná súvislosť“ a „dôkazné bremeno“, ale reálne preskúmať, či spôsob, akým nižšie súdy posúdili príčinnú súvislosť, nebol zjavne formalistický, neprimerane reštriktívny a v konečnom dôsledku „nevyprázdňoval“ základné právo sťažovateľky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, čo najvyšší súd neurobil. S poukazom na to, že príčinnú súvislosť nemožno presvedčivo a ústavne udržateľne posúdiť bez riadneho vymedzenia škody, jej povahy, jej právneho a ekonomického mechanizmu vzniku a jej konkrétneho vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu, považuje napadnuté uznesenie za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

13. Na podporu uvedených argumentov poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Pine Valley Developments Ltd a ďalší proti Írsku (z 29. novembra 1991, § 51), v ktorom ustálil, že subjekt, ktorý nadobudol nehnuteľnosť v spoliehaní sa na platné stavebné povolenie, má prinajmenšom „legitímne očakávanie“ realizácie svojho investičného zámeru, pričom toto očakávanie je súčasťou jeho majetku chráneného čl. 1 protokolu č. 1. Rovnako v rozsudku Pressos Compania Naviera SA a ďalší proti Belgicku (z 20. novembra 1995, § 31) ESĽP

konštatoval, že legitímne očakávanie, že nároky budú posúdené v súlade so všeobecným právom, predstavuje „majetok“ v zmysle uvedeného článku.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

14. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , základného práva na náhradu škody podľa a listiny a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. -704 z 9. novembra 2018, rozsudkom krajského súdu sp. zn. -876 z 26. septembra 2023 a uznesením najvyššieho súdu, ktoré považuje za zjavne neodôvodnené a arbitrárne vo vzťahu k záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľky v otázke príčinnej súvislosti medzi deklarovaným nesprávnym úradným postupom stavebného úradu a uplatnenou škodou.

III.1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu:

15. Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd [ o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)].

16. Právna predchodkyňa sťažovateľky napadla rozsudok okresného súdu odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd, a rozsudok krajského súdu dovolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd. Aj keď najvyšší súd dovolanie odmietol, náležite preskúmal existenciu dovolacích dôvodov formulovaných sťažovateľkou, ňou vznesenými námietkami sa vecne zaoberal a podal k nim aj patričné vysvetlenie, čo vyplýva z nasledujúcej časti odôvodnenia ústavného súdu.

17. Z uvedených dôvodov bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti [ v spojení s ].

III.2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu:

18. Zmyslom a účelom je v súlade s ustanoviť podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, resp. orgánu verejnej správy alebo jeho úradným postupom, ktoré boli neskôr posúdené ako nezákonné.

19. Pojem „nesprávny úradný postup“ v nedefinuje. S účinnosťou od 1. januára 2013 sa v rámci uvedeného ustanovenia riešia tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci, medzi ktoré patrí (aj) porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb ().

20. Najvyšší súd už v uznesení sp. zn. z 1. mája 2011 uviedol, že všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý – či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí – nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako konanie (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie) [m. m. ].

21. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. , , , ), pričom nezastupiteľnú funkciu pri výklade a zjednocovaní judikatúry má najvyšší súd.

22. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. , ), samozrejme, za predpokladu, že ide o riešenie ústavne udržateľné.

23. Zákonným limitom na posudzovanie obsahu podaného dovolania je , podľa ktorého dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi. Tento postup súvisí s dôsledným zachovávaním dispozičného princípu a princípu právnej istoty, ako aj procesnej zodpovednosti strán za ochranu ich práv. Odstraňovanie nedostatkov rozhodnutia a konania jemu predchádzajúceho prostredníctvom opravných prostriedkov je v dispozícii strán sporu (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck. 2022. s. 1616 ‒ 1620.).

24. Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne (). Ústavný súd pri preskúmavaní rozhodnutí dovolacieho súdu z pohľadu posudzovania obsahu dovolania vyslovil, že úlohou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku (, , , ), ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany (). Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc (, ). Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky. Proti nadmernému formalizmu pri posudzovaní procesných úkonov účastníkov civilného konania sa ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vymedzuje (, ). V tejto myšlienkovej línii konštatuje, že procesný predpis () nevyžaduje, aby dovolací dôvod bol označený aj konkrétnym číslom paragrafu (, resp. ). Naopak, z a vyplýva spôsob, akým je potrebné konkrétny dovolací dôvod vymedziť.

25. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného práva. V inom prípade by totiž najvyšší súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené ().

26. Vychádzajúc z uvedeného, osobitne z dôvodov ústavnej sťažnosti, ktorými je ústavný súd (spolu s jej rozsahom) viazaný podľa , ústavný súd zameral svoju pozornosť na to, či najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré ho odmietol, a teda či účinky jeho dovolacej právomoci boli zlučiteľné s právom sťažovateľky ako strany sporu na prístup k súdu a súčasne či zo strany najvyššieho súdu došlo k splneniu požiadaviek kladených na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

27. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia v kontexte obsahu dovolania podaného sťažovateľkou ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z toho, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu nemožno posudzovať izolovane, ale spoločne, teda že tvoria jeden celok. V posudzovanom konaní nebolo sporné splnenie podmienok existencie nezákonného postupu stavebného úradu a škody vzniknutej sťažovateľke, ktorú preukazovala znaleckým posudkom, táto však neuniesla dôkazné bremeno v otázke príčinnej súvislosti medzi deklarovaným nesprávnym úradným postupom stavebného úradu a uplatnenou škodou ako ďalšej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu.

28. Vzhľadom na druh správneho konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, bolo potrebné vychádzať z toho, že územné plánovanie je súbor činností, ktorými sa určuje a reguluje priestorové usporiadanie územia, funkčné využívanie územia a zabezpečuje sa udržateľný územný rozvoj. Cieľom územného plánovania je systematicky a nepretržite vytvárať podmienky na udržateľný územný rozvoj tak, aby územie bolo využívané efektívne, bezpečne, ekonomicky, esteticky, eticky a demokraticky s ohľadom na prírodné, historické a kultúrne dedičstvo, ochranu a kvalitu životného prostredia a kvalitu života obyvateľov. Orgán územného plánovania na účel dosiahnutia udržateľného územného rozvoja zosúlaďuje štátne, regionálne, obecné a miestne záujmy priestorovým usporiadaním a funkčným využívaním susedných území a územných celkov nižšieho stupňa s nadradeným územným celkom (https://www.slovensko.sk/sk/zivotne- situacie/zivotna-situacia/_uzemne-planovanie-a-jeho-ulohy/).

29. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti neuviedla, či nesprávny úradný postup stavebného úradu v územnom konaní, ktoré začalo 9. októbra 2006, našiel svoj bezprostredný výraz v konečnom rozhodnutí. Tvrdenie, že stavebný úrad urobil prvý úkon až 9. apríla 2010, keď vydal rozhodnutie o prerušení konania a zároveň žalobkyni zaslal výzvu na doplnenie návrhu na vydanie územného rozhodnutia, nedoplnila o informáciu, v akej fáze sa jej investičný zámer aktuálne nachádza, ktorá je pri posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní podstatná.

30. Z výpisu z listu vlastníctva č. 2545 verejne dostupného cez internetovú stránku Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (https://www.skgeodesy.sk/sk/) vyplýva, že pozemky parc. č. 1497/4 (ostatná plocha) a parc. č. 1494/13 (vinica) v katastrálnom územní Karlova Ves dosiaľ nie sú zastavané, pričom v roku 2017 nastala zmena v osobe ich vlastníka.

31. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2017, identifikačné číslo súdneho spisu 1013201355, verejne dostupného cez internetovú stránku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (https://www.justice.gov.sk/sudy-a-rozhodnutia/sudy/rozhodnutia/8af7fb3c- fe9f-4863-8da8-adb9904fdd3e:64770345-c226-49d0-9223-4ec67e66c7f6), vyplýva, že „Stavebný úrad obdržal dňa 23. 03. 2010 záväzné stanovisko Hlavného mesta SR Bratislavy k investičnej činnosti č. MAGS ORM 43449/09-250468, v ktorom ako dotknutý orgán podľa § 142 ods. 2 stavebného zákona nesúhlasil s umiestnením navrhovanej stavby. Na základe toho stavebný úrad vyzval listom zo dňa 09. 04. 2010 navrhovateľa na doplnenie dokladov potrebných v územnom konaní, určil lehotu na doplnenie, poučil navrhovateľa o dôsledkoch nesplnenia výzvy a prerušil konanie rozhodnutím zo dňa 09. 04. 2010. Stavebník v určenej lehote nepredložil záväzné stanovisko dotknutej obce ako orgánu územného plánovania, v ktorom by bol vyjadril súhlas o umiestnení navrhovanej stavby a preto stavebný úrad konanie zastavil rozhodnutím zo dňa 29. 07. 2010 č. SÚ-2010/3631/1250-zast./KrV. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ, o ktorom rozhodol Krajský stavebný úrad odvolaniu vyhovel a rozhodnutím č. A-2011/1202-DLD zo dňa 15. 03. 2011 zrušil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Dňa 17. 12. 2009 vydal magistrát Hlavného mesta SR Bratislavy nesúhlasné záväzné stanovisko č. MAGS ORM 43449/09-250468, v ktorom orgán územného plánovania nesúhlasí s umiestnením navrhovanej stavby, nakoľko zistil rozpor z dôvodu, že projektová dokumentácia dokladuje bytový dom, ktorý má štyri nadzemné podlažia a piate nadzemné ustúpené podlažie, čo je v rozpore s kódom 102 malopodlažná zástavby obytného územia, podľa ktorého sú bytové domy na štyri nadzemné podlažia neprípustné. Dňa 03. 03. 2011 dostal stavebný úrad o navrhovateľa záväzné stanovisko Hlavného mesta SR Bratislavy k uvedenej investičnej činnosti súhlasné stanovisko s umiestnením stavby podľa projektovej dokumentácie... s dátumom spracovania 06/2010. Keďže stavebný úrad však nedisponoval touto projektovou dokumentáciou, ktorá bola od pôvodnej projektovej dokumentácie odlišná v počte podlažia a v počte bytov nemohol toto záväzné stanovisko považovať za dostatočný podklad pre posúdenie návrhu a následne vydanie rozhodnutia o umiestnenie stavby. Preto stavebný úrad rozhodnutím č. SÚ2011/2447/1250/KrV zo dňa 26. 05. 2011 zamietol návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnenie navrhovanej stavby. Proti tomuto rozhodnutiu podal stavebník odvolanie, o ktorom rozhodol správny orgán druhého stupňa, ktorý zrušil rozhodnutie stavebného úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle zrušujúceho rozhodnutia č. A-2011/1986-DLD zo dňa 25. 11. 2011 stavebný úrad vyzval navrhovateľa listom zo dňa 18. 04. 2012, aby doplnil svoj návrh a určil mu lehotu na doplnenie. Lehota na doplnenie uplynula 16. 07. 2012 a navrhovateľ svoj návrh nedoplnil. Navrhovateľ zaslal stavebnému úradu list zo dňa 17. 05. 2012, z obsahu ktorého stavebný úrad vydedukoval, že navrhovateľ trvá na vydaní územného rozhodnutia na základe dokladov a vyjadrení predložených na stavebný úrad v rokoch 2006 až 2007, t. j. pôvodne podaného návrhu, preto rozhodnutím zo dňa 20. 09. 2012 č. KV/SÚ/2872/2012/7703/VK zamietol návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení predmetnej stavby. Proti tomuto rozhodnutiu podal stavebník odvolanie, o ktorom rozhodol Obvodný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky (žalovaný) rozhodnutím zo dňa 07. 06. 2013 č. A/2013/1301/KIZ, ktorým zamietol odvolanie stavebníka a potvrdil správnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 20. 09. 2012... Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 18. 07. 2013 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného.“. Krajský súd žalobe vyhovel a uvedeným rozsudkom rozhodnutie žalovaného č. A/2013/1301/KIZ zo 7. júna 2013 a Mestskej časti Bratislava-Karlova Ves z 20. septembra 2012 č. j.

KV/SÚ/2872/2012/7703/VK zrušil podľa (ďalej len „“) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie s tým, že úlohou orgánov verejnej správy bude v ďalšom konaní jednoznačne zistiť, podľa ktorej projektovej dokumentácie chce stavebník pokračovať a túto predložiť stavebnému úradu, aby tento mohol vydať územné rozhodnutie o umiestnení stavby.

32. V tomto kontexte bolo potrebné korigovať záver okresného súdu (bod 4 uznesenia ústavného súdu), ktorý mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobkyňa splnila podmienky na vydanie územného rozhodnutia na umiestnenie stavby až 27. júna 2007, keď predložila všetky potrebné podklady.

33. Uvedené nič nemení na tom, že prax dovolacieho súdu je vo výklade príčinnej súvislosti dlhodobo jednotná, a to nielen v sporoch o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ).

34. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd primeraným spôsobom aplikoval na vec vzťahujúce sa procesné normy týkajúce sa dovolania a náležite odôvodnil napadnuté uznesenie, pričom, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, jasne uviedol, že nosným záverom súdov nižšej inštancie nebolo nepreukázanie škody, ale priamej (bezprostrednej) príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a škodou. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery najvyššieho súdu nemajúce oporu v ( a nasl.).

35. Strany civilného sporového konania môžu realizovať ich procesné oprávnenia prostredníctvom prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky ( ).

36. Sťažovateľke, resp. jej právnej predchodkyni bol daný náležitý procesný priestor, aby sa k skutkovým tvrdeniam žalovanej, ako aj k dôkazom vykonaným okresným súdom (ktoré krajský

súd nedopĺňal) vyjadrila. Prieskum skutkových zistení súdov nižšej inštancie dovolacím súdom nespočíval v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania.

37. Žiada sa pripomenúť, že predmetom ochrany podľa je len „existujúci majetok“, avšak z judikatúry ústavného súdu, ako aj ESĽP pod tento pojem možno zahrnúť tiež majetkové hodnoty (vrátane pohľadávok), na základe ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má prinajmenšom „legitímnu nádej“ na ich zhodnotenie (napr. , alebo rozsudok ESĽP vo veci Pine Valley Developments Ltd. a iní proti Írsku z 29. 11. 1991).

38. Judikatúra ESĽP pritom nie je jednotná, čo sa týka rozhodovania, čo všetko možno považovať za legitímne očakávanie predstavujúce už predmet ochrany podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Posudzovanie ESĽP v tomto smere je teda kazuistické. «Všeobecné pravidlo znie, že ak bolo určité majetkové právo priznané právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho orgánu, ktoré je vykonateľné, potom ide o „majetok“ v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1.». (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C.H. Beck, 2012. s. 1261.).

39. Keďže ústavný súd v prejednávanej veci nevzhliadol žiadny protiústavný exces ani zásah do práva vlastniť majetok, práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie najvyšším súdom, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, ústavnú sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

40. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde ( ). Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania ( ). Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom ( ).

41. Žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. Žalobca podľa , ktorý nie je orgánom verejnej správy, sa (s účinnosťou od 1. júla 2023, pozn.) žalobou môže domáhať aj primeraného finančného zadosťučinenia vzniknutého v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej správy ( ). Náležitosti žaloby proti nečinnosti upravujú ustanovenia s tým, že ak sa žalobca domáha primeraného finančného zadosťučinenia, v žalobnom návrhu musí uviesť aj výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia a z akých dôvodov sa ho domáha. Prijatím , ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony, zákonodarca reagoval na závery Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k Slovenskej republike [napr. v rozsudku Balogh a spol. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 7918/19 a 43062/20) z 15. septembra 2022] tak, aby „súd, ak zistí nečinnosť a žalobca bude žiadať o primerané finančné zadosťučinenie, mal možnosť

už v tomto štádiu okrem uloženia odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy, uložiť žalovanému zaplatiť finančné zadosťučinenie“ (pozri dôvodová správa k uvedenému zákonu).

42. Za tohto právneho stavu podľa názoru ústavného súdu tak v správnom súdnom konaní už nesporne existuje účinný prostriedok nápravy vyhovujúci požiadavkám nastoleným Európskym súdom pre ľudské práva aj vo vzťahu k neprimeranej dĺžke územného konania.

43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu