Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 22/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť Súkromného gymnázia Mercury, Zadunajská cesta 27,

Bratislava, zastúpeného obchodnou spoločnosťou FELŠÖCI & Partners, s. r. o., Bajkalská

31, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Ján Felšöci, pre namietané

porušenie jeho základného práva základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2

a 3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -430 z 8. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Súkromného gymnázia Mercury o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. septembra

2016 sa Súkromné gymnázium Mercury, Zadunajská cesta 27, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľ“), domáhalo vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho

v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -430 z 8. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. júna

2016 a ktorým by napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie.

2. Napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov boli vydané v konaní, v ktorom sa

sťažovateľ vystupujúci v procesnom postavení navrhovateľa podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) domáhal proti

Slovenskej republike – Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky náhrady škody v sume 1 537 090,99 € s príslušenstvom, ktorá sťažovateľovi mala

vzniknúť v dôsledku „nesprávneho a nezákonného úradného postupu“ mestskej časti

Bratislava-Petržalka, stavebného úradu (ďalej aj „správny orgán“) spočívajúceho

v nevydaní územného rozhodnutia o umiestnení stavby športového areálu pre chýbajúci

súhlas vlastníka pozemku. Sťažovateľ v návrhu tvrdil, že všetky písomné podklady potrebné

na vydanie takéhoto rozhodnutia predložil a že súhlas vlastníka pozemkov s umiestnením

stavby vyplýval priamo z nájomnej zmluvy, ktorú s ním uzavrel, preto ho nemusel osobitne

dopĺňať.

3. Po vykonaní dokazovania Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom č. k. -408 z 20. marca 2012 návrh sťažovateľky ako nedôvodný

zamietol, keď s poukazom na účel dospel k záveru,

že „rozhodovaciu činnosť stavebného úradu nemožno považovať za nesprávny úradný

postup, ani v tomto smere zákon extenzívne vykladať“, a teda v danom prípade nie je

naplnený jeden z troch zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci spočívajúci v existencii nesprávneho úradného postupu

orgánu verejnej moci. Z uvedeného dôvodu sa okresný súd ďalšími zákonnými

predpokladmi, t. j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody, nezaoberal. Okresný súd vo svojom rozsudku zároveň poukázal

na to, že nečinnosť stavebného úradu, resp. zbytočné prieťahy v územnom konaní, ktoré by

pri splnení zákonom ustanovených podmienok za nesprávny úradný postup orgánu verejnej

moci bolo možné považovať, sťažovateľ za príčinu vzniku škody neoznačil a nárokov z nich

sa ani nedomáhal. Okrem toho v tomto type konania „nie je možné ani ako predbežnú

otázku posudzovať, či mal stavebný úrad návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestení stavby

vyhovieť, ani hodnotiť, či nájomná zmluva nahrádzala súhlas vlastníka pozemku. Posúdenie

týchto otázok patrí výlučne do právomoci stavebného úradu, a keďže sa prejavilo v obsahu

jeho rozhodnutia, navrhovateľom namietané nedostatky nie je možné považovať

za nesprávnym úradný postup.“.

4. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu ako vecne správny podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil s tým, že „v prejednávanej veci súd prvého

stupňa po predchádzajúcom zrušení odvolacím súdom riadne zistil skutkový stav, keď

vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností

dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu... a následným zhodnotením výsledkov

dokazovania... dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil

správny právny záver“.

5. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením „podľa § 243b ods. 5

v spojení s odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné“.

6. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí

a opakujúc identické argumenty, aké uplatnil aj v konaniach pred nimi, obom súdom

vytýka, že „sa nezaoberali podstatou jeho nároku a meritom veci – obsahom nesprávneho

úradného postupu stavebného úradu (zodpovednosť za škodu ktorého v súdnom konaní bola

uplatňovaná voči Ministerstvu) spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia napriek splneniu

zákonných podmienok a škodou, ktorá v príčinnej súvislosti s týmto obsahom vznikla“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd ani najvyšší súd nevyhodnotili jeho námietky proti

postupu správneho orgánu z hľadiska neexistencie oprávnenia tohto orgánu vyžadovať od

sťažovateľa osobitný súhlas vlastníka pozemku s umiestnením stavby, keďže takýto súhlas

vyplýval priamo z nájomnej zmluvy. Prehliadnutie preukázateľnej existencie právneho

vzťahu sťažovateľa k pozemku tak podľa jeho názoru zakladá „nezákonnosť postupu

i rozhodnutia stavebného úradu, ktorými sa mali súdy pri posudzovaní predpokladov

náhrady škody zaoberať“. V tejto súvislosti sťažovateľ zastáva aj názor, že „zákonnosť

rozhodnutia alebo postupu štátneho orgánu je súd povinný preskúmavať v ktorejkoľvek

procesnej fáze konania, či už ako predbežnú otázku alebo ako nárok samotný, inak sa stráca

samotná podstata jeho dohľadu nad zákonnosťou činnosti štátnych orgánov“.

II.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane

judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

9. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok

prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal

v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti

sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti

podľa považoval v jeho prípade za zachovanú.

10. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný

súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich

a nadväzujúcich na prvostupňové konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského

súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil,

že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

11. Ústavný súd poukazuje na to, že na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného

súdu krajský súd so zreteľom na osobitnú úpravu zodpovednosti za škodu podľa zákona

č. (lex specialis) vo vzťahu k (lex generalis) okrem

iného uviedol, že „navrhovateľ si nemôže v konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup

také pochybenia v poste stavebného úradu, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci

a nemôže sa ani dovolávať nezákonnosti jeho postupu v stavebnom konaní, ako podkladu

pre jeho rozhodovanie; keď takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo

odraziť v obsahu jeho rozhodnutí a tieto sa v jeho obsahu aj odrazili; nakoľko nie je možné

za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či

aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké

očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Vecnú správnosť rozhodnutia stavebného úradu preto nemožno posudzovať v konaní

o náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý mal tomuto rozhodnutiu

predchádzať.“.

12. Uvedený záver krajského súdu vyvracia názor sťažovateľa, že „zákonnosť

rozhodnutia alebo postupu štátneho orgánu je súd povinný preskúmavať v ktorejkoľvek

procesnej fáze konania“ podľa Preskúmania zákonnosti postupu

správneho orgánu pri vydávaní územného rozhodnutia sa sťažovateľ mohol domáhať

samostatnou žalobou podľa a nasl. (účinného do 31. júna 2016), čo však zrejme

neurobil, resp. ani ústavnému súdu túto skutočnosť nepreukázal.

13. Čo sa týka problematiky náhrady škody z nesprávneho úradného postupu orgánu

štátu najvyšší súd už v rozsudku sp. zn. z 1. mája 2011 judikoval, že:

«Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup

vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu

štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý – či už súvisí s

rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí – nenašiel svoj

bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako

konanie (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, alebo opomenutie)».

V žiadnom prípade však nejde o vydanie rozhodnutia samého.

14. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

15. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , 2 a 3 ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

16. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie

v súlade s ustanoveniami , ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu

vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru

o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani

nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného

nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

preto nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti mimoriadneho

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.

V opačom prípade by totiž súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti

alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku (dovolania) vôbec boli naplnené.

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemôže znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch

(m. m. ).

17. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym

opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok odvolacieho súdu, jeho

dovolanie riadne preskúmal, a to nielen zo zreteľom na uplatnený dovolací dôvod podľa

, ale aj ďalšie vady konania, ktoré však nezistil, preto následne

sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného

prostriedku a rozhodol spôsobom, ktorý mu v tom čase účinný procesný kódex

prostredníctvom § 243b ods. 5 v spojení 218 ods. 1 písm. c) vyslovene umožňoval,

rešpektujúc pritom aj relevantnú judikatúru ústavného súdu. Keďže z ústavnoprávneho

hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2

aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ napádal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , 2 a 3 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto rozhodnutím.

18. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru, ktoré napádal ako „dôsledok“ porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , 2 a 3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru krajským súdom a najvyšším súdom, ústavný súd vzhľadom na uvedené

skutočnosti považoval iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe

nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.

19. Ústavný súd nad rámec veci dodáva, že sťažovateľ od počiatku zvolil nesprávny

prístup k súdnej ochrane, pretože tejto sa voči orgánom verejnej správy mohol domáhať

predovšetkým správnou žalobou v správnom súdnictve podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016, resp. od 1. júla 2016 podľa Správneho

súdneho poriadku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017