Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 22/2017
PDF · 300.74 KB
No categories available
III. ÚS 22/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť Súkromného gymnázia Mercury, Zadunajská cesta 27,
Bratislava, zastúpeného obchodnou spoločnosťou FELŠÖCI & Partners, s. r. o., Bajkalská
31, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Ján Felšöci, pre namietané
porušenie jeho základného práva základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2
a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8 Co 197/2012-430 z 8. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 304/2015 z 23. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Súkromného gymnázia Mercury o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. septembra
2016 sa Súkromné gymnázium Mercury, Zadunajská cesta 27, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľ“), domáhalo vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho
v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 197/2012-430 z 8. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 304/2015 z 23. júna
2016 a ktorým by napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie.
2. Napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov boli vydané v konaní, v ktorom sa
sťažovateľ vystupujúci v procesnom postavení navrhovateľa podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) domáhal proti
Slovenskej republike – Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky náhrady škody v sume 1 537 090,99 € s príslušenstvom, ktorá sťažovateľovi mala
vzniknúť v dôsledku „nesprávneho a nezákonného úradného postupu“ mestskej časti
Bratislava-Petržalka, stavebného úradu (ďalej aj „správny orgán“) spočívajúceho
v nevydaní územného rozhodnutia o umiestnení stavby športového areálu pre chýbajúci
súhlas vlastníka pozemku. Sťažovateľ v návrhu tvrdil, že všetky písomné podklady potrebné
na vydanie takéhoto rozhodnutia predložil a že súhlas vlastníka pozemkov s umiestnením
stavby vyplýval priamo z nájomnej zmluvy, ktorú s ním uzavrel, preto ho nemusel osobitne
dopĺňať.
3. Po vykonaní dokazovania Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)
rozsudkom č. k. 8 C 25/10-408 z 20. marca 2012 návrh sťažovateľky ako nedôvodný
zamietol, keď s poukazom na účel zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru,
že „rozhodovaciu činnosť stavebného úradu nemožno považovať za nesprávny úradný
postup, ani v tomto smere zákon extenzívne vykladať“, a teda v danom prípade nie je
naplnený jeden z troch zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci spočívajúci v existencii nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci. Z uvedeného dôvodu sa okresný súd ďalšími zákonnými
predpokladmi, t. j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, nezaoberal. Okresný súd vo svojom rozsudku zároveň poukázal
na to, že nečinnosť stavebného úradu, resp. zbytočné prieťahy v územnom konaní, ktoré by
pri splnení zákonom ustanovených podmienok za nesprávny úradný postup orgánu verejnej
moci bolo možné považovať, sťažovateľ za príčinu vzniku škody neoznačil a nárokov z nich
sa ani nedomáhal. Okrem toho v tomto type konania „nie je možné ani ako predbežnú
otázku posudzovať, či mal stavebný úrad návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestení stavby
vyhovieť, ani hodnotiť, či nájomná zmluva nahrádzala súhlas vlastníka pozemku. Posúdenie
týchto otázok patrí výlučne do právomoci stavebného úradu, a keďže sa prejavilo v obsahu
jeho rozhodnutia, navrhovateľom namietané nedostatky nie je možné považovať
za nesprávnym úradný postup.“.
4. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil s tým, že „v prejednávanej veci súd prvého
stupňa po predchádzajúcom zrušení odvolacím súdom riadne zistil skutkový stav, keď
vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností
dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu... a následným zhodnotením výsledkov
dokazovania... dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil
správny právny záver“.
5. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením „podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné“.
6. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí
a opakujúc identické argumenty, aké uplatnil aj v konaniach pred nimi, obom súdom
vytýka, že „sa nezaoberali podstatou jeho nároku a meritom veci – obsahom nesprávneho
úradného postupu stavebného úradu (zodpovednosť za škodu ktorého v súdnom konaní bola
uplatňovaná voči Ministerstvu) spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia napriek splneniu
zákonných podmienok a škodou, ktorá v príčinnej súvislosti s týmto obsahom vznikla“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd ani najvyšší súd nevyhodnotili jeho námietky proti
postupu správneho orgánu z hľadiska neexistencie oprávnenia tohto orgánu vyžadovať od
sťažovateľa osobitný súhlas vlastníka pozemku s umiestnením stavby, keďže takýto súhlas
vyplýval priamo z nájomnej zmluvy. Prehliadnutie preukázateľnej existencie právneho
vzťahu sťažovateľa k pozemku tak podľa jeho názoru zakladá „nezákonnosť postupu
i rozhodnutia stavebného úradu, ktorými sa mali súdy pri posudzovaní predpokladov
náhrady škody zaoberať“. V tejto súvislosti sťažovateľ zastáva aj názor, že „zákonnosť
rozhodnutia alebo postupu štátneho orgánu je súd povinný preskúmavať v ktorejkoľvek
procesnej fáze konania, či už ako predbežnú otázku alebo ako nárok samotný, inak sa stráca
samotná podstata jeho dohľadu nad zákonnosťou činnosti štátnych orgánov“.
II.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane
judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
9. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok
prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal
v zmysle rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti
sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľa ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.
10. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný
súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich
a nadväzujúcich na prvostupňové konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského
súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil,
že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
11. Ústavný súd poukazuje na to, že na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného
súdu krajský súd so zreteľom na osobitnú úpravu zodpovednosti za škodu podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. (lex specialis) vo vzťahu k Občianskemu zákonníku (lex generalis) okrem
iného uviedol, že „navrhovateľ si nemôže v konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup
také pochybenia v poste stavebného úradu, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci
a nemôže sa ani dovolávať nezákonnosti jeho postupu v stavebnom konaní, ako podkladu
pre jeho rozhodovanie; keď takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo
odraziť v obsahu jeho rozhodnutí a tieto sa v jeho obsahu aj odrazili; nakoľko nie je možné
za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké
očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.
Vecnú správnosť rozhodnutia stavebného úradu preto nemožno posudzovať v konaní
o náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý mal tomuto rozhodnutiu
predchádzať.“.
12. Uvedený záver krajského súdu vyvracia názor sťažovateľa, že „zákonnosť
rozhodnutia alebo postupu štátneho orgánu je súd povinný preskúmavať v ktorejkoľvek
procesnej fáze konania“ podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Preskúmania zákonnosti postupu
správneho orgánu pri vydávaní územného rozhodnutia sa sťažovateľ mohol domáhať
samostatnou žalobou podľa čl. 247 a nasl. OSP (účinného do 31. júna 2016), čo však zrejme
neurobil, resp. ani ústavnému súdu túto skutočnosť nepreukázal.
13. Čo sa týka problematiky náhrady škody z nesprávneho úradného postupu orgánu
štátu najvyšší súd už v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 24/2004 z 1. mája 2011 judikoval, že:
«Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu
štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý – či už súvisí s
rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí – nenašiel svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako
konanie (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, alebo opomenutie)».
V žiadnom prípade však nejde o vydanie rozhodnutia samého.
14. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
15. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
16. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania
vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je teda vecou zákonnosti a jej vyriešenie
v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4
ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu
vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru
o porušení označeného práva sťažovateľa. Pre neprípustnosť dovolania najvyšší súd ani
nemá právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska dovolateľom namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy preto nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti mimoriadneho
opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“
súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.
V opačom prípade by totiž súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti
alebo neprípustnosti podaného opravného prostriedku (dovolania) vôbec boli naplnené.
Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemôže znamenať odoprenie
prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch
(m. m. I. ÚS 145/2010).
17. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym
opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok odvolacieho súdu, jeho
dovolanie riadne preskúmal, a to nielen zo zreteľom na uplatnený dovolací dôvod podľa
§ 237 písm. f) OSP, ale aj ďalšie vady konania, ktoré však nezistil, preto následne
sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného
prostriedku a rozhodol spôsobom, ktorý mu v tom čase účinný procesný kódex (OSP)
prostredníctvom § 243b ods. 5 v spojení 218 ods. 1 písm. c) vyslovene umožňoval,
rešpektujúc pritom aj relevantnú judikatúru ústavného súdu. Keďže z ústavnoprávneho
hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ napádal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru týmto rozhodnutím.
18. Tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru, ktoré napádal ako „dôsledok“ porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru krajským súdom a najvyšším súdom, ústavný súd vzhľadom na uvedené
skutočnosti považoval iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe
nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.
19. Ústavný súd nad rámec veci dodáva, že sťažovateľ od počiatku zvolil nesprávny
prístup k súdnej ochrane, pretože tejto sa voči orgánom verejnej správy mohol domáhať
predovšetkým správnou žalobou v správnom súdnictve podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016, resp. od 1. júla 2016 podľa Správneho
súdneho poriadku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017