Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 90 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (99)II. ÚS 135/04
PDF · 195.2 KB
No categories available
II. ÚS 135/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2004
v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo
sudcu Jána Mazáka o sťažnosti Prvej správcovskej, a. s., Bratislava, Mlynské nivy 61,
zastúpenej advokátom JUDr. P. M., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu
Bratislava I o zastavení konania č. k. 18 C 5/02-96 z 13. marca 2003 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Prvej správcovskej, a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I o zastavení konania
č. k. 18 C 5/02-96 z 13. marca 2003 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I o zastavení konania č. k. 18 C 5/02-96
z 13. marca 2003 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. júla 2003
doručené podanie Prvej správcovskej, a. s., Bratislava, Mlynské nivy 61 (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. M., B., označené ako „Sťažnosť proti
porušovaniu základných práv podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu
sťažnosti vyplynulo, že smeruje proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) z 13. marca 2003, ktorým bolo zastavené konanie o zaplatenie dlhu
s príslušenstvom voči odporcom, vlastníkom bytov v dome spravovanom sťažovateľkou.
Na základe návrhu právneho zástupcu sťažovateľky okresný súd vydal 25. októbra
2001 platobný rozkaz sp. zn. Ro 3640/01, ktorým zaviazal odporcov zaplatiť sťažovateľke
dlžnú sumu s príslušenstvom. Keďže odporkyňa v 2. rade včas podala proti platobnému
rozkazu odpor, platobný rozkaz bol zrušený a bolo nariadené pojednávanie, pričom konanie
bolo vedené pod sp. zn. 18 C 5/02. Okresný súd listom zo 4. marca 2002 sťažovateľku
vyzval, aby mu v lehote 5 dní zaslala kvalifikovaný návrh v zmysle § 79 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v ktorom konkretizuje uplatňovanú čiastku za
jednotlivé služby a jednotlivé obdobia podľa rokov a mesiacov, pod hrozbou zastavenia
konania.
Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným okresnému súdu 25. marca 2002
doplnil návrh o listinné dôkazy, ktoré podľa neho preukazovali tvrdenia navrhovateľky, čím
odstránil nedostatky podania v zmysle výzvy okresného súdu. Okresný súd 9. októbra 2002
opakovane vyzval sťažovateľku na špecifikovanie uplatňovanej pohľadávky spôsobom
uvedeným vo výzve.
Sťažovateľka reagovala na výzvu 16. októbra 2002 tak, že okresnému súdu zaslala
informatívne výpisy, ktoré podľa nej preukazujú sumy, ktoré mali odporcovia uhradiť za
jednotlivé mesiace, sumy, ktoré skutočne uhradili, a ich nedoplatky za jednotlivé mesiace
a sumárne aj za jednotlivé roky.
Podľa sťažovateľky bolo vo veci nariadených päť pojednávaní. Prvé dve (31. októbra
2002, 3. decembra 2002) boli odročené pre neprítomnosť odporcov. Na ďalšom pojednávaní
(19. decembra 2002) podľa sťažovateľky prejavil odporca v 1. rade ochotu uhradiť svoj dlh
a pojednávanie bolo odročené z dôvodu pokusu o mimosúdne urovnanie sporu. Na
nasledujúcom pojednávaní okresný súd konštatoval, že nedošlo k zmieru ani k späťvzatiu
návrhu, pričom sťažovateľka tvrdí, že odporca v 1. rade opätovne uznal svoj záväzok,
poukázal však na svoju nesolventnosť.
Na pojednávaní 13. marca 2003 okresný súd vyhlásil uznesenie o zastavení konania
podľa § 43 ods. 1 a 2 OSP. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že „Navrhovateľka podala
neúplný návrh, a tento ani na dve výzvy súdu náležite nedoplnila. Keďže tento nedostatok
bráni ďalšiemu pokračovaniu vo veci súd konanie zastavil“.
Sťažovateľka sa domnieva, že okresný súd uvedeným uznesením porušil jej základné
právo na súdnu ochranu, tým že „... prílišným formalizmom pri posudzovaní konania
sťažovateľa požadoval doplnenie podania, ktoré podľa nášho názoru nemá oporu v zákone,
a ktoré nemalo základný význam pre ochranu zákonnosti v danom konaní, resp. nebolo
podľa nášho názoru prekážkou pre akýkoľvek ďalší postup porušovateľa a zastavil konanie
v predmetnej veci bez prihliadnutia k tomu, že sťažovateľ reagoval na výzvu na doplnenie
podania spôsobom vyššie uvedeným...“.
Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd prijal tento nález:
„1. Uznesením Okresného súdu Bratislava I, č. k. 18 C 5/02-96 z 13. marca 2003
bolo porušené základné právo spoločnosti Prvá správcovská, a. s., IČO: 35 685 271,
Mlynské Nivy č. 61, 824 98 Bratislava, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č.: 1024/B, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, č. k. 18 C 5/02-96 z 13. marca 2003
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí
senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením
č. k. II. ÚS 135/04-13 z 27. mája 2004 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 21. júna 2004 právneho
zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti
ústneho pojednávania, a predsedu okresného súdu súčasne vyzval, aby sa vyjadril aj
k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.
Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu oznámil ústavného súdu listom
z 23. júna 2004 (doručeným ústavnému súdu 28. júna 2004), že netrvá na ústnom
pojednávaní ústavného súdu.
Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky
z 1. júla 2004 (sp. zn. Spr. 2113/04 doručenom ústavnému súdu 7. júla 2004) okrem iného
uviedla:
„... Konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 5/02 na základe
návrhu navrhovateľa doručeného tunajšiemu súdu dňa 22. 10. 2001 bolo zastavené
uznesením č. k. 18 C 5/02-96 zo dňa 13. 3. 2003 právoplatným dňa 5. 5. 2003.
Dovoľujem si poukázať na zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v platnom
znení a ako i na zák. č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení noviel.
Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné
právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje
nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených
v súlade so zákonom a pri rozhodovaní je viazaný len Ústavou SR, ústavným zákonom
a zákonom. Právny názor Ústavného súdu SR obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom
v konaní na základe návrhu súdu je pre súd záväzný.
Do kompetencie predsedu ani podpredsedu súdu neprináleží vyslovovať svoj právny
názor k rozhodovacej činnosti zákonnej sudkyne, a preto k sťažnosti sťažovateľa týkajúcej
sa nesúhlasu s procesným postupom sudkyne v predmetnom konaní a nesúhlasu so
spôsobom rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 5/02 sa nemôžem vyjadriť.
Orgán štátnej správy súdov sa nemôže vyjadrovať alebo hodnotiť procesnoprávny
postup sudcov v konkrétnych súdnych konaniach, zaujímať svoj právny názor k veci.
S poukazom na uvedené si dovoľujem navrhnúť váženému Ústavnému súdu Slovenskej
republiky, aby bola vzatá na vedomie namietaná skutočnosť.“
II.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 18 C 5/02-96
z 13. marca 2003 o zastavení konania podľa § 43 ods. 2 OSP.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez
toho, aby sa mu ukladali – v spojitosti s jej uplatnením – povinnosti, ktoré zákon v súvislosti
s uplatňovaním jeho uvedeného práva od účastníka nevyžaduje (čl. 2 ods. 3 ústavy).
Sťažovateľka uplatnila svoje základné právo na súdnu ochranu podaním návrhu na
vydanie platobného rozkazu 22. októbra 2001. Po vydaní platobného rozkazu okresným
súdom 25. októbra 2001, odporca podal 21. novembra 2001 odpor proti platobnému
rozkazu.
Okresný súd ďalej vyzval sťažovateľku (navrhovateľku), aby v lehote piatich dní
zaslala „súdu kvalifikovaný návrh, t. j. obsahujúci rozhodujúce skutočnosti v zmysle § 79
Občianskeho súdneho poriadku (konkretizujte uplatňovanú čiastku za aké služby a za ktoré
mesiace a roky), inak súd konanie zastaví. V zmysle § 129 zašlite súdu náklady služieb za
celý dom za predmetné roky“.
Sťažovateľka doplnila návrh 25. marca 2002 predovšetkým o listinné dôkazy.
Okresný súd 9. októbra 2002 sťažovateľku opätovne vyzval, aby v lehote troch dní
špecifikovala „uplatňované pohľadávky tak, že uvediete koľko predstavujú neuhradené
zálohy mesačne a to v rozpise koľko za ktorý mesiac, rok a koľko dlhujú na vyúčtovaní za
rok 1999 a koľko za rok 2000, inak súd konanie zastaví“.
Sťažovateľka doplnila návrh 25. októbra 2002 listinnými dôkazmi.
Okresný súd v zmysle § 174 OSP po zrušení platobného rozkazu nariadil celkovo päť
pojednávaní (31. októbra 2002, 3. decembra 2002, 19. decembra 2002, 13. februára 2003
a 13. marca 2003), pričom prvé štyri pojednávania odročoval (pre neprítomnosť odporcov,
pre naznačenú možnosť pokusu o zmier, preto, že nemal k dispozícii súdny spis). Na
pojednávaní 19. decembra 2002 okresný súd krátkou cestou doručil „špecifikáciu návrhu“
prítomnému odporcovi v prvom rade. Na piatom pojednávaní konanie zastavil. V uznesení
o zastavení konania z 13. marca 2003 uviedol, že „Súd konštatuje, že špecifikácia č. l. 26
nie je dostačujúca, na ďalšiu výzvu navrhovateľ nereagoval a zaslal iba listinné dôkazy“.
Okresný súd teda neakceptoval doplnenia návrhu a konanie (ako vyplýva z kontextu
uznesenia vo veci) podľa § 43 ods. 2 OSP zastavil. Proti takému uzneseniu nebolo v tom
čase prípustné odvolanie. Okresný súd sťažovateľke uložil doplniť také údaje v návrhu,
ktoré zákon v príslušných ustanoveniach výslovne nevyžaduje (§ 42 ani § 79 ods. 1 OSP).
Okrem toho nevzal do úvahy, že procesné podmienky (§ 103 OSP) súd skúma z úradnej
povinnosti. Preto v tomto smere nemožno ukladať účastníkovi povinnosť predkladať také
dôkazy, z ktorých by všeobecný súd chcel vyvodiť ďalšie zistenia o existencii alebo
neexistencii podmienky konania.
V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 OSP musí
v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musel vykladať a používať citované ustanovenie OSP
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom tohto
ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.
Všeobecný súd musel súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práva oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne
konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej
upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov
účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí
do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec
zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými
princípmi spravodlivého procesu.
Samotný Občiansky súdny poriadok to v čase prijatia napadnutého uznesenia
okresného súdu vyjadroval tak, že umožňoval zastaviť konanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy,
ak v konaní nemožno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní
znamenalo v tomto zmysle možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok,
ktorými sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (IV. ÚS 1/02). Muselo ísť
o prekážky pre akýkoľvek ďalší postup všeobecného súdu, napr. z podania nebol zistiteľný
návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit), nebolo zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha,
ako to vyžaduje § 79 OSP. Na toto ustanovenie sa okresný súd odvolával vo svojich
výzvach, pričom sťažovateľka doplnila a upresnila návrh listinnými dôkazmi.
Ústavný súd preskúmaním spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 18 C 5/02 zistil, že
okresný súd uznal, že na základe žaloby sťažovateľky sa dá konať a rozhodovať, čo potvrdil
vydaním platobného rozkazu a ďalšími procesnými úkonmi. Pri týchto úkonoch okresný súd
v štádiu výziev voči sťažovateľke postupoval formalisticky (nenáležitým odvolávaním sa na
§ 79 OSP), čo rovnako platí aj pre štádium súdneho konania po doplnení návrhu
sťažovateľky na nariadených pojednávaniach (pozri zápisnice o nariadených
pojednávaniach). Návrh sťažovateľky na konanie napokon vyhodnotil arbitrálne, v rozpore
s účelom zákona obsiahnutým v § 1 OSP.
Uvedené skutočnosti a závery viedli ústavný súd k výroku o tom, že okresný súd
zastavením konania pred ním spôsobom, ktorý je uvedený v predchádzajúcej časti tohto
nálezu, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie
[§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného
práva sťažovateľky bolo potrebné nielen rozhodnutie o zastavení konania zrušiť, ale aj
vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom všeobecný súd bude pokračovať v tom štádiu,
v ktorom ho zastavil. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom
ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Okresný súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je
vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2004