Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CdoPr/3/2026

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ing. Z. Z., narodeného XX. Z. XXXX, E., J. XXXX/ XX, zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Kvetánom, Humenné, Jasenovská 11, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00151866, o určenie vzniku a trvania pracovného pomeru a mzdové nároky, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. novembra 2025 č. k. - 465, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. -375 zo dňa 23. 09. 2022 v spojení s opravným uznesením č. k. -455 zo dňa 16. 07. 2025, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie") pod sp. zn. žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške (výrok II.). 1.1. Súd prvej inštancie vyhodnotil namietanú prekážku res iudicata v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. so záverom o jej nenaplnení, nakoľko žalobca sa domáhal v týchto konaniach rozdielneho žalobného petitu (určenie, že bol uzatvorený pracovný pomer 01. 12. 2006 na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 01. 12. 2006 a určenie, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného zo dňa 01. 12. 2006 trvá). K dôvodom nevyhovenia žalobe v časti určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného zo dňa 01. 12. 2006 na pracovnej pozícii ekonóm - špecialista trvá od 01. 12. 2006 uviedol, že sa žalobca domáhal tohto určenia na základe totožných skutkových tvrdení ako v právoplatne skončenom konaní na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. , kde sa domáhal určenia, že žalobca a právny predchodca žalovaného Migračný úrad MV SR uzatvorili dňa 01. 12. 2006 pracovný pomer na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 01. 12. 2006 na pracovnú pozíciu ekonóm - špecialista, t.j. vzniku tohto pracovného pomeru. 1.2. Z vykonaného dokazovania zistil zhodne s rozhodnutím v konaní vedenom na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. , že medzi stranami sporu bola uzavretá len jedna pracovná zmluva dňa 29. 11. 2006 s dátumom vzniku pracovného pomeru dňa 01. 12. 2006, pričom existenciu inej pracovnej zmluvy zo dňa 01. 12. 2006 žalobca nepreukázal, neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno, že so žalovaným uzavrel písomnú pracovnú zmluvu dňa 01. 12. 2006 na pracovnú pozíciu ekonóm - špecialista s miestom výkonu práce Záchytný tábor v Humennom. Žalobcom predložené listinné dôkazy vyhodnotil ako nespôsobilé v kontexte ostatných tvrdení a absencie pracovnej zmluvy zo dňa 01. 12. 2006 preukázať existenciu pracovnej zmluvy zo dňa 01. 12. 2006. 1.3. S poukazom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. prihliadol na existenciu rozhodnutia súdu. Z dôvodu, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 01. 12. 2006 nevznikol, nevyhovel žalobe v časti určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného zo dňa 01. 12. 2006 na pracovnej pozícii ekonóm - špecialista

trvá od 01. 12. 2006, keďže žalobca ani v prejednávanej veci nepreukázal existenciu písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 01. 12. 2006 na pozícii ekonóm - špecialista. 1.4. Súd prvej inštancie nevyhovel žalobe ani v časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že právny predchodca žalovaného Migračný úrad MV SR uzavrel so žalobcom dňa 01. 12. 2006 konkludentným spôsobom pracovný pomer na pracovnú pozíciu ekonóm - špecialista v záchytnom tábore v Humennom a tento pracovný pomer trvá nepretržite dodnes. Prihliadol na obsah písomnej korešpondencie z apríla - augusta 2016 medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného, z ktorej nevyplýva, žeby na základe týchto listín mohlo dôjsť ku dohode o podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy na pracovnú pozíciu žalobcu ekonóm - špecialista podľa . Žalobca odvodzoval konkludentný vznik pracovného pomeru žalobcu u žalovaného zo dňa 01. 12. 2006 na pracovnej pozícii ekonóm - špecialista súbežne s pracovnou zmluvou zo dňa 29. 11. 2006 vykonávaním prác pridelených mu jeho nadriadeným JUDr. X. nad práce, ktoré mal vykonávať na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2006. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie však zistil, že žalobca menil svoje vyjadrenia a výpovede v priebehu konania, keď vo svojom písomnom vyjadrení 07. 08. 2017 uvádzal, že práce ekonóma - špecialistu nikdy nezačal od 01. 12. 2006 pre žalovaného vykonávať (čl. 7 spisu), pretože Migračný úrad a následne ani žalovaný údajnú písomnú pracovnú zmluvu zo dňa 01. 12. 2006 nerešpektoval. 1.5. Po rozšírení žaloby o určenie, že žalovaný so žalobcom uzavrel dňa 01. 12. 2006 konkludentne pracovný pomer na pozíciu žalobcu ekonóm - špecialista v záchytnom tábore v Humennom a určenie trvania tohto údajného pracovného pomeru (rozšíril žalobný nárok až dňa 02. 10. 2021) začal žalobca tvrdiť, že pre žalovaného od 01. 12. 2006 vykonával súbežne z dvoch pracovných pomerov pracovné činnosti, ktorých charakter si posúdil sám žalobca. Žalobca nepreukázal, s kým konkrétne a kedy sa dohodol so žalovaným na uzavretí pracovnej zmluvy zo dňa 01. 12. 2006, aký druh práce by mal žalobca ako zamestnanec vykonávať so stručnou charakteristikou tohto druhu práce; kedy sa dohodol o mieste výkonu práce; o dni nástupu do práce a rovnako nepreukázal dohodu ani na mzdových podmienkach. Zdôraznil, že žalovaný pri údajnej dohode o druhu práce a mzdových podmienkach odkazoval vznik pracovného pomeru na 1.6. Skutočnosť, že žalobca vykonával v rámci iného pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2006 v pracovnej pozícii odborný referent špecialista - ekonóm aj činnosti nad rámec dohodnutých činností nemôže byť dôvodom založenia nového pracovného pomeru. Rovnako ani vyjadrenie nadriadeného žalobcu JUDr. X., že s prácou žalobcu bol spokojný, poverené úlohy si plnil zodpovedne, zastupoval na základe poverenia svedka počas neprítomnosti nepreukazovali, že žalobca vykonával u žalovaného v rovnakom čase pracovnú činnosť z dvoch súbežných pracovných pomerov, resp. práce ekonóma - špecialistu, navyše keď svedok tiež uviedol, že žalobca vykonával len činnosti údržby, skladu, upratovania, za ktoré niesol zodpovednosť a vykonával práce podľa pracovnej zmluvy, na ktorý druh prác bol žalobca prijatý do pracovného pomeru. Vo vzťahu k peňažným nárokom konštatoval, že tieto by bolo možné priznať iba v prípade úspechu žalobcu v časti určovacích žalôb, preto aj v tejto časti žalobu zamietol. 1.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení s v znení neskorších predpisov (ďalej len „") tak, že plne úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že mu žiadne nevznikli.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") rozsudkom z 11. novembra 2025 č. k. - 465 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (výrok I.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% (výrok II.). 2.1. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, a postupoval správne, keď skúmal, či v prejednávanom spore nie je daná prekážka rozhodnutej veci a túto otázku aj správne vyhodnotil, keď dospel záveru, že sa nejedná sa o prekážku o res iudicata (prekážku rozhodnutej veci). Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že medzi sporovými stranami bola uzavretá jedna pracovná zmluva dňa 29. 11. 2006, na základe ktorej vznikol pracovný pomer na pracovnej pozícii odborný referent špecialista - ekonóm v záchytnom tábore v Humennom s dohodnutým dňom nástupu do práce 01. 12. 2006, pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 30. 11. 2007 s 3 mesačnou skúšobnou dobou. Žalovaný Oznámením zo dňa 09. 02. 2007 ukončil so žalobcom platne pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu ku dňu 28. 02. 2007. Platnosť skončenia tohto pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 29. 11. 2006 bola potvrdená právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -309 zo dňa 08. 03. 2019 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu č. k. zo dňa 31. 07. 2019, právoplatným dňa 06. 09. 2019.

2.2. Súd prvej inštancie správne vychádzal pri rozhodovaní z právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. -309 zo dňa 08.03.2019 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu č. k. zo dňa 31. 07. 2019, právoplatným dňa 06. 09. 2019, ktorým bolo rozhodnuté, že písomná pracovná zmluva žalobcu u žalovaného zo dňa 01. 12. 2006 na pozíciu ekonóm - špecialista nikdy uzavretá nebola, a teda na jej základe ani nevznikol pracovný pomer dňa 01. 12. 2006. Nakoľko predmetnú otázku hmotnoprávneho vzťahu strán sporu vyriešil súd v inom konaní, v prejednávanom spore bol súd prvej inštancie viazaný posúdením tejto prejudiciálnej otázky (R 40/2013). 2.3. Zároveň sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s dôvodmi zamietnutia žaloby v časti žaloby (rozšírenie petitu po viac ako 4 rokoch odo dňa podania žaloby), ktorou žalobca žiadal určiť, že právny predchodca žalovaného Migračný úrad Ministerstva vnútra SR so žalobcom uzavrel dňa 01. 12. 2006 konkludentným spôsobom pracovný pomer na pracovnú pozíciu ekonóm - špecialista v záchytnom tábore v Humennom a tento pracovný pomer trvá nepretržite dodnes. 2.4. Konkludentný vznik pracovného pomeru na pracovnej pozícii ekonóm - špecialista k 01. 12. 2006 žalobca odvodzoval u žalovaného súbežne s pracovnou zmluvou zo dňa 29. 11. 2006, a to vykonávaním prác pridelených mu jeho nadriadeným JUDr. X. nad práce, ktoré mal vykonávať na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2006. Súd prvej inštancie dal do pozornosti zjavnú nekonzistentnosť v tvrdeniach žalobcu, ktorý v priebehu sporu najprv vo svojom písomnom vyjadrení 07. 08. 2017 tvrdil, že práce ekonóma - špecialistu nikdy nezačal od 01. 12. 2006 pre žalovaného vykonávať (čl. 7 spisu), pretože Migračný úrad a následne ani žalovaný údajnú písomnú Pracovnú zmluvu zo dňa 01. 12. 2006 nerešpektoval. K danému rozporu mal za potrebné doplniť, že predmetné vyjadrenie je datované 07. 08. 2017, teda po vydaní Personálneho opatrenie riaditeľa MÚ č. OÚ -17-4/1-MÚ-2007 zo dňa 19. 03. 2007 a po vyjadrení personalistky Migračného úradu zo dňa 07. 04. 2007 vo veci OS Bratislava II sp. zn. , na ktoré ako listinné dôkazy žalobca v odvolaní poukazuje a na ich základe dospel k záveru, že od 01. 02. 2006 bol zaradený na pracovnú pozíciu ekonóm - špecialista. 2.5. Až po rozšírení žaloby o určenie, že žalovaný so žalobcom uzavreli dňa 01. 12. 2006 konkludentne pracovný pomer na pozíciu žalobcu ekonóm - špecialista v (rozšíril žalobný nárok až dňa 05. 10. 2021) začal žalobca tvrdiť, že pre žalovaného od 01. 12. 2006 vykonával súbežne z dvoch pracovných pomerov pracovné činnosti, ktorých charakter si posúdil výlučne sám žalobca. Po tom, čo súd prvej inštancie uzavrel, že je nemysliteľné, aby počas pracovnej doby pri existencii jedného pracovného pomeru z pracovnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2006 žalobca mohol vykonávať v plnom rozsahu aj práce z údajného pracovného pomeru zo dňa 01. 12. 2006 na pozícii ekonóm - špecialista, za ktorú prácu by mal žalobca poberať mzdu v plnom rozsahu počas totožnej pracovnej doby v odvolaní uviedol, že práce odborného referenta špecialistu - ekonóma vykonával denne len v rozsahu 5 minút a zvyšnú časť pracovného času využíval výhradne na výkon pracovných činností v pozícii ekonóm špecialista. Dané tvrdenie je však v rozpore s jeho tvrdením v písomnom podaní zo dňa 14. 08. 2017 (čl.7), kde uvádzal, že „na pracovnej pozícii odborný referent špecialista - ekonóm v záchytnom tábore v Humennom na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2006 som si svedomite plnil svoje pracovné úlohy dokazuje aj výpoveď môjho priamo nadriadeného JUDr. Z. X...", pričom tvrdenie o plnení si úloh na pozícii odborného referenta špecialistu - ekonóma v rozsahu 5 minút denne vyznieva nepresvedčivo vo vzťahu k tvrdeniu o svedomitom plnení si pracovných úloh na uvedenej pozícii. 2.6. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd uviedol, že skutočnosť, že žalobca vykonával v pracovnej pozícii odborný referent špecialista - ekonóm aj činnosti nad rámec dohodnutých činností nemôže byť dôvodom založenia nového pracovného pomeru. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že listinné dôkazy, a to písomné vyjadrenie k žalobe Ing. G. či vyjadrenie personalistky Bc. D. K. v konaní pred OS Bratislava II č. k. nie sú spôsobilé v kontexte ostatných tvrdení a absencie pracovnej zmluvy zo dňa 01. 12. 2006 preukázať, že medzi stranami sporu vznikol konkludentnou formou pracovný pomer na pracovnú pozíciu žalobcu špecialista - ekonóm v záchytnom tábore v Humennom. Odvolací súd dodal, že napriek tomu, že v niektorých vyjadreniach žalovaného (jeho zamestnancov) v iných konaniach sa vyskytli formulácie, že pracovná zmluva bola na pozíciu ekonóm - špecialista, iba na základe uvedeného nemožno vyvodiť, že žalovaný uvedenými vyjadreniami potvrdil vznik iného, ďalšieho pracovného pomeru ako toho, na ktorý sa od počiatku odvolával v tomto spore, keď je z predloženej pracovnej zmluvy zrejmé, že bola medzi sporovými stranami uzavretá pracovná zmluva dňa 29. 11. 2006 s dňom nástupu do práce dňa 01. 12. 2006 na pozíciu odborný referent špecialista - ekonóm. 2.7. K posúdeniu otázky, či došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy, nie sú rozhodujúce subjektívne predstavy účastníkov o vzniku pracovného pomeru, významné je objektívne zistenie, či a kedy nastali také skutočnosti, s ktorými právna norma spája vznik pracovnej zmluvy. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ je povinný so zamestnancom dohodnúť druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky, je pracovná zmluva uzatvorená v okamihu, keď sa účastníci dohodli

na obsahu týchto podstatných (esenciálnych) náležitostí. K tomu môže dôjsť ako písomne, tak aj ústne alebo iným spôsobom, nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Pracovná zmluva je platná aj vtedy, ak bola uzatvorená len ústne, prípadne iba konkludentne (Nález Ústavného súdu SR -32). 2.8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že v konaní nebolo preukázané naplnenie podmienok pre vznik pracovného pomeru medzi právnym predchodcom žalovaného Migračným úradom Ministerstva vnútra SR a žalobcom ani konkludentným spôsobom dňa 01.12.2006 na pracovnú pozíciu ekonóm - špecialista v záchytnom tábore v Humennom, teda pracovný pomer nevznikol, na základe čoho nemôže ani trvať. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania existencie podstatných skutočností, s ktorými sa spája vznik pracovného pomeru. náležitostiach pracovnej zmluvy. 2.9. Pre úplnosť odvolací súd prihliadol i na zmeny skutkových tvrdení žalobcu v priebehu sporu, z ktorých vyplynulo, že i subjektívne predstavy žalobcu o vzniku pracovného pomeru na pozíciu ekonóm- špecialista sa menili, vyvíjali v spojitosti s výsledkami iných sporov, keď spočiatku v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému uzatvoriť so žalobcom pracovný pomer na pozíciu ekonóm- špecialista k 16. 08. 2006; následne po 8 rokoch sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. žalobca domáhal určenia vzniku pracovného pomeru na pozícii ekonóm- špecialista od 16. 08. 2006 a až po právoplatnom rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I, č. k. -309 zo dňa 08. 03. 2019 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu č. k. zo dňa 31. 07. 2019, právoplatným dňa 06. 09. 2019 v prejednávanom spore rozšíril žalobu o určenie, že pracovný pomer uzavrel konkludentným spôsobom na zhodnú pracovnú pozíciu a tento pracovný pomer trvá od 01. 12. 2006, zároveň v samotných žalobcových tvrdeniach v priebehu konania je zjavná nekonzistentnosť. 2.10. Odvolací súd konštatoval aj správnosť záveru súdu prvej inštancie, že peňažné nároky uplatnené žalobcom je možné priznať iba v prípade úspechu žalobcu v časti určovacej žaloby. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie odvolací súd dodal, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci uviedol, že považoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu odvolací súd uviedol, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Poukázal pritom na rozhodnutia ÚS SR sp. zn. , , . Pre úplnosť odvolací súd poznamenal, že s dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 2.11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , v spojení s ust. tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

3. Žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ") podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z a , žiadajúc, aby dovolací súd napadnutý rozsudok v zmysle a v celom rozsahu zrušil. 3.1. Dovolateľ odvodzoval prípustnosť podaného dovolania podľa , nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za nesprávne a nezákonné rozhodnutie považoval dovolateľ potvrdenie zamietajúceho rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľ poukázal na nesporné skutkové tvrdenie týkajúce sa jeho pracovného času, počas ktorého vykonával prácu ako odborný referent - špecialista ekonóm v dĺžke 5 minút a ostatný čas v dĺžke 7 hodín a 55 minút vykonával prácu ako ekonóm - špecialista. Z uvedeného skutkového tvrdenia mal za to, že de facto konkludentným konaním dovolateľa a Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky došlo k vzniku pracovného pomeru dovolateľa dňom 01.12.2006 na pozíciu ekonóm - špecialista. Mal za to, že predmetné skutkové tvrdenie je zásadné pre rozhodnutie vo veci samej, žalovaný ho v konaní výslovne nepoprel a podľa sa stalo nesporným, čo súd prvej inštancie a ani odvolací súd nerešpektovali, čím bolo porušené právo dovolateľa na spravodlivý proces podľa . V tejto súvislosti poukázal aj na nesprávne vyplácanú mzdu, ktorá mu mala byť vyplácaná nie ako odbornému referentovi - špecialista ekonóm, ale ako ekonómovi - špecialistovi.

Vzhľadom na uvedené dovolateľ uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné a navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3.2. K dovolaniu podľa , ktoré je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená nebola, dovolateľ uviedol, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku ohľadne „zmeny pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 29. 11. 2006 na pracovný pomer založený konkludentným konaním zamestnávateľa a zamestnanca dňa 01. 12. 2006".

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti ani podľa jedného z uvedených ustanovení a . Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa uviedol, že ide o účelovo formulovanú otázku, ktorá nebola rozhodujúcou právnou otázkou v tomto konaní. Žalovaný mal za to, že podané dovolanie zo strany žalobcu nie je prípustné, preto navrhol, aby dovolací súd v zmysle dovolanie odmietol, alternatívne podľa zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd" alebo „najvyšší súd") ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

Dovolanie podľa

6. V danom prípade žalobca vyvodil prípustnosť podaného dovolania (aj) z ustanovenia , z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

7. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (, , , a ).

8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

9. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (, , , , , ). Dovolací súd preto

skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdeným vadám zmätočnosti (bod 3.1).

10. Dovolateľ existenciu vady zmätočnosti podľa odvodzoval z tvrdenia, že žalovaný výslovne nepoprel jeho skutkové tvrdenie, podľa ktorého od 01. decembra 2006 vykonáva denne prácu na pracovnej pozícii odborný referent - špecialista ekonóm iba v rozsahu 5 minút, zatiaľ čo zvyšok pracovného času vykonáva prácu na pracovnej pozícii ekonóm - špecialista. Podľa jeho názoru sa uvedené skutkové tvrdenie stalo v zmysle nesporným, avšak súdy nižších inštancií túto skutočnosť nerešpektovali, čím porušili právo dovolateľa na spravodlivý proces.

11. Keďže dovolateľ existenciu vady podľa spája s tvrdeným nerešpektovaním procesných účinkov , dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že nesprávna aplikácia procesných pravidiel môže za určitých okolností nadobudnúť ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd v náleze sp. zn. zdôraznil, že predstavuje priestor ochrany základných práv, do ktorých bolo zasiahnuté rôznymi nesprávnymi procesnými postupmi a rozhodnutiami. Pochybenie pri aplikácii procesného ustanovenia preto môže byť relevantné z hľadiska vtedy, ak sa premietne do nesprávneho procesného postupu súdu, ktorým sa strane znemožní uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podľa prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

13. Podľa strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

14. Podľa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

15. Ustanovenie zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti; bremeno tvrdenia je tak v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. povinnosť uviesť substancované tvrdenia. Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a ku ktorému je možné vykonať dokazovanie. Nesubstancované tvrdenie sa nedá substancovane poprieť. Ak je predmetom tvrdenia zložená právna skutočnosť, musí ju strana opísať tak, aby boli identifikované jednotlivé udalosti a skutkové okolnosti, z ktorých sa skladá; jej označenie iba názvom právneho inštitútu bez skutkovej identifikácie samo osebe nepostačuje (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2022. s. 615 - 618.).

16. Uvedenému zodpovedajú aj závery ústavného súdu vyslovené v rozhodnutí sp. zn. , podľa ktorých všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Pasivita protistrany teda nemôže nahradiť nesplnenie bremena tvrdenia stranou, ktorá z tvrdených skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky.

17. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje, že tvrdenie žalobcu, podľa ktorého vykonával denne prácu na pracovnej pozícii odborný referent - špecialista ekonóm iba v rozsahu 5 minút a zvyšok pracovného času vykonával prácu na pracovnej pozícii ekonóm - špecialista, nemožno vo vzťahu k ním tvrdenému vzniku ďalšieho pracovného pomeru konkludentným spôsobom považovať za riadne substancované skutkové tvrdenie. Žalobca uvedeným tvrdením vymedzil iba ním tvrdený časový rozsah výkonu pracovných činností, ktoré sám priradil k jednotlivým pracovným pozíciám. Žalobca

však neuviedol konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať zhodný prejav jeho vôle a zamestnávateľa smerujúci k založeniu ďalšieho pracovného pomeru, ani okolnosti preukazujúce dohodu strán o jeho podstatných náležitostiach. Práve tieto skutočnosti boli pritom z hľadiska hmotného práva rozhodujúce pre posúdenie, či medzi stranami vznikol pracovný pomer konkludentným spôsobom. Uvedený záver korešponduje aj so skutkovými zisteniami a úvahami súdov nižších inštancií. Odvolací súd poukázal na to, že žalobca až po rozšírení žaloby začal tvrdiť, že od 01. decembra 2006 vykonával súbežne pracovné činnosti z dvoch pracovných pomerov, pričom charakter jednotlivých činností si posúdil výlučne sám. Tvrdenie o výkone práce v rozsahu 5 minút a 7 hodín a 55 minút uviedol až v odvolacom konaní ako reakciu na záver súdu prvej inštancie o nemožnosti výkonu práce v plnom rozsahu z hľadiska dvoch pracovných pomerov počas totožnej pracovnej doby. Odvolací súd zároveň poukázal na rozpory tohto tvrdenia s predchádzajúcimi skutkovými tvrdeniami žalobcu. Za uvedenej situácie podľa názoru dovolacieho súdu nemohla samotná okolnosť, že žalovaný výslovne nepoprel žalobcom tvrdený pomer pracovného času, založiť procesný následok, ktorý z nej dovolateľ vyvodzuje podľa . Inak povedané, nesubstancované tvrdenie nemôže byť predmetom substancovaného popretia a jeho nepopretie nemôže nahradiť chýbajúce tvrdenia o rozhodujúcich skutkových okolnostiach, ktoré bol žalobca povinný tvrdiť a následne preukázať. Navyše, ani prípadný záver o tom, že uvedené skutkové tvrdenie bolo riadne substancované a žalovaným výslovne nepopreté, by sám osebe neviedol k záveru o vzniku pracovného pomeru konkludentným spôsobom. Účinok by sa v takom prípade vzťahoval iba na nespornosť tvrdeného rozsahu a charakteru žalobcom vykonávaných pracovných činností, nie aj na splnenie ďalších skutkových predpokladov potrebných pre vznik pracovného pomeru ani na právny záver, že pracovný pomer konkludentným spôsobom vznikol. Aj v prípade, že by sa považovalo za nesporné, že žalobca vykonával prácu na pracovnej pozícii odborný referent - špecialista ekonóm iba v rozsahu 5 minút a zvyšok pracovného času vykonával činnosti, ktoré označoval ako prácu ekonóma - špecialistu, neznamenalo by to bez ďalšieho, že medzi stranami vznikol ďalší pracovný pomer. Posúdenie, či zo zistených skutkových okolností vyplýva zhodný prejav vôle zamestnanca a zamestnávateľa smerujúce k založeniu pracovného pomeru a dohoda o jeho podstatných náležitostiach, patrí do roviny právneho posúdenia veci. Odvolací súd preto neporušil tým, že z tvrdenia žalobcu o rozsahu vykonávaných pracovných činností nevyvodil ním požadovaný právny záver. Odvolací súd výslovne uviedol, že samotná skutočnosť, že žalobca vykonával aj činnosti nad rámec dohodnutého druhu práce, nemôže byť dôvodom založenia nového pracovného pomeru. Zároveň vysvetlil, že pre posúdenie vzniku pracovného pomeru je rozhodujúce objektívne zistenie, či nastali skutočnosti, s ktorými právna norma spája jeho vznik, a či došlo k dohode o podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy. Následne dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané splnenie podmienok vzniku pracovného pomeru konkludentným spôsobom. 17.1. Dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľom namietané nerešpektovanie nezakladá nesprávny procesný postup odvolacieho súdu v intenzite porušujúcej jeho právo na spravodlivý proces. 17.2. Dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namietal nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

Dovolací dôvod podľa

18. Dovolateľ prípustnosť dovolania podľa odôvodnil tvrdením, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku „zmeny pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 29. novembra 2006 na pracovný pomer založený konkludentným konaním zamestnávateľa a zamestnanca dňa 1. decembra 2006", pričom podľa jeho názoru ide o právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ nebola vyriešená (bod 3.2.).

19. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

20. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa , je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod ( v spojení s ). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

21. Dovolací súd vo vzťahu k označenému dovolaciemu dôvodu zdôrazňuje, že ustanovenie uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť. Uvedené ustanovenie je nutné vykladať v súvislosti s zakladajúcim prípustnosť dovolania v prípade nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že dovolateľ je povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd buď odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

22. Pre korektné vymedzenie dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení je nutné, aby dovolateľ uviedol právne posúdenie (právny názor), ktoré pokladá za nesprávne, a súčasne vymedzil, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Inými slovami, je dovolateľ povinný v prvom rade vymedziť otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (čoho sa týkalo nesprávne právne posúdenie), a za druhé musí dať odpoveď na túto otázku, ktorú považuje za správnu (teda uviesť, ako ju mal odvolací súd správne posúdiť).

23. Dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, tak ako ich uviedol dovolateľ. Naznačená viazanosť má dve roviny. V prvom rade negatívnu, t. j. že nemôže ex offo posudzovať sám tie vady, ktoré dovolateľ neuviedol. V druhom rade pozitívnu, t. j. že sa dovolací súd musí vysporiadať a zaoberať so všetkými vymedzenými dôvodmi.

24. Zákonným limitom na posudzovanie obsahu podaného dovolania je , podľa ktorého dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi. Tento postup súvisí s dôsledným zachovávaním dispozičného princípu a princípu právnej istoty, ako aj procesnej zodpovednosti strán za ochranu ich práv. Odstraňovanie nedostatkov rozhodnutia a konania jemu predchádzajúceho prostredníctvom opravných prostriedkov je v dispozícii strán konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2022. s. 1616 - 1620.).

25. Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne (). Ústavný súd pri preskúmavaní rozhodnutí dovolacieho súdu z pohľadu posudzovania obsahu dovolania vyslovil, že úlohou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku (, , , ), ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany (). Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc (, ). Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať", čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky. Proti nadmernému formalizmu pri posudzovaní procesných úkonov účastníkov civilného konania sa ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vymedzuje (, ). V tejto myšlienkovej línii konštatuje, že procesný predpis () nevyžaduje, aby dovolací dôvod bol označený aj konkrétnym číslom paragrafu (, resp. ). Naopak, z a vyplýva spôsob, akým je potrebné konkrétny dovolací dôvod vymedziť.

26. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá vymedzenie, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. 26.1. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci

nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v .

27. V tomto kontexte aj ústavný súd vyžaduje, aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť; preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky. V náleze ústavný súd výslovne uviedol, že „povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom."

28. Pokiaľ dovolanie neobsahuje jasné a určité vymedzenie dovolacích dôvodov, nie je možné preskúmať, v čom mal odvolací súd pochybiť. Absencia takejto konkretizácie znemožňuje dovolaciemu súdu vykonať meritórny prieskum, keďže by tým prekročil hranice viazanosti dôvodmi dovolania. V tejto súvislosti dovolací súd pripomína, že zákonom stanovená povinnosť kvalifikovaného právneho zastúpenia sa prejavuje aj v povinnosti prispôsobiť dovolaciu argumentáciu osobitnému charakteru dovolacieho konania.

29. Posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu, dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci nevymedzil spôsobom ustanoveným v . Dovolateľ síce poukázal na otázku „zmeny pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 29. novembra 2006 na pracovný pomer založený konkludentným konaním zamestnávateľa a zamestnanca dňa 01. decembra 2006", neuviedol však, aké konkrétne právne posúdenie odvolacieho súdu v tejto súvislosti považuje za nesprávne, v čom nesprávnosť tohto právneho posúdenia spočíva ani ako mala byť podľa jeho názoru nastolená otázka správne právne posúdená. Samotné označenie určitého právneho problému a tvrdenie dovolateľa, že ide o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ nebola vyriešená, požiadavkám nezodpovedá. Z dovolania musí byť zrejmé právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré dovolateľ považuje za nesprávne, ako aj dôvody, pre ktoré ho za nesprávne považuje. Dovolateľ však takúto argumentáciu v dovolaní nepredostrel. Dovolací súd pritom nie je oprávnený namiesto dovolateľa identifikovať právne posúdenie, ktoré by mohlo byť predmetom dovolacieho prieskumu, ani dotvárať dovolací dôvod, ktorý dovolateľ zákonom predpísaným spôsobom nevymedzil. Takým postupom by prekročil hranice svojej viazanosti dovolacími dôvodmi podľa a neprípustne by nahrádzal procesnú aktivitu dovolateľa. 29.1. Dovolací súd preto uzatvára, že dovolací dôvod podľa nebol vymedzený spôsobom ustanoveným v .

30. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d) nemá náležitosti podľa , e) neboli splnené podmienky podľa alebo f) nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v až 435 .

31. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobcu podľa a .

32. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje ( veta druhá ).

33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.