Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 823 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (833)I. ÚS 51/2020
PDF · 721.42 KB
No categories available
I. ÚS 51/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 163/2018 z 22. mája 2019
a takto
rozhodol:
1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 163/2018 z 22. mája 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 163/2018
z 22. mája 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi
trovy konania v sume 640,64 € (slovom šesťstoštyridsať eur
a šesťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu, Advokátska kancelária
JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a priebeh konania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 51/2020-20 zo 4. februára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 8 Cdo 163/2018 z 22. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. marca 2016
na Okresnom súde Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhal
uloženia povinnosti žalovanému – spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO 35 807 598 (ďalej aj „žalovaná“), zaplatiť sumu vo výške 4 362,23 € spolu
s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu malo
dôjsť tým, že zmluvy o úvere uzavreté medzi sťažovateľom a žalovanou spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s. r. o., trpeli niekoľkými vadami, pre ktoré táto spoločnosť nemala
akýkoľvek nárok na žiadne plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov.
Keďže spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., prijala od sťažovateľa na základe týchto zmlúv
aj plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov (aj napriek tomu, že na dané
úverové zmluvy by sa mala uplatniť fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti), došlo na jej
strane k bezdôvodnému obohateniu, vydania ktorého sa sťažovateľ podanou žalobou
domáhal. O uvedenej žalobe sťažovateľa okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 231/2016 svojím rozsudkom z 30. januára 2017 rozhodol tak, že jej v plnom rozsahu
vyhovel. Okresný súd v bode 34 uvádza: „Podľa názoru súdu objektívna premlčacia doba
je v danom prípade 10-ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného sa považuje za
úmyselné. Žalovaný použil nekalú obchodnú praktiku a neumožnil prostredníctvom RPMN
porovnávať žalobcovi výhodnosť úveru na trhu oproti iným produktom, žalovaný použil
neprijateľné podmienky, o ktorých Európska komisia tvrdí, že by sotva uverila, keby ich
niekto bol schopný považovať za platné, ak odporujú zákonu, tak musia byť neprijateľné.
Opísané praktiky a konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi si ťažko možno
predstaviť len v rovine nedbanlivosti... Žalovaný pri vznesení námietky premlčania
uplatneného nároku nepreukázal, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného. Žalobca sa o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného dozvedel v roku 2014 - počas plynutia premlčacej doby a dňa 7.3.2016 doručil
súdu žalobu.“
3. Proti uvedenému rozsudku sa žalovaná spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
v celom rozsahu odvolala a podané odvolanie odôvodnila tým, že má ísť o nárok premlčaný
v dvojročnej subjektívnej dobe. Závery o premlčaní nároku spoločnosť POHOTOVOSŤ,
s. r. o., odôvodňovala tým, že sťažovateľ už v čase uzavretia úverových zmlúv mal mať
vedomosť o rozpore uzavretých zmlúv so zákonom, a teda už v čase vzniku bezdôvodného
obohatenia musel vedieť, že k takémuto bezdôvodnému obohateniu dochádza a kto sa na
jeho úkor bezdôvodne obohacuje, čím už v tomto momente začala plynúť subjektívna
premlčacia doba.
4. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací
rozsudkom z 24. apríla 2018 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 433/2017 tak,
že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil a podanú žalobu sťažovateľa v celom
rozsahu zamietol, a to z dôvodu premlčania uplatneného nároku v dvojročnej subjektívnej
dobe. Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia
jednak uviedol, že na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutne
potrebné nadobudnutie skutočnej (nielen predpokladanej) vedomosti oprávneného subjektu
o podstatných skutkových okolnostiach, avšak zároveň v tom istom texte odôvodnil svoje
rozhodnutie v rozpore s uvedeným argumentom, a to len na základe predpokladanej
vedomosti oprávneného subjektu o podstatných skutkových okolnostiach bezdôvodného
obohatenia. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uvádza: „14. Pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď
skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu
o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu
bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy oprávnený získal informácie o právnej
stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napr. o tom, ako možno
právne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Rozhodujúce pritom je to, že zák.č.258/01
Z. z. priamo ustanovuje, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. I keď je
v danom prípade žalobcom spotrebiteľ práva neznalý, bolo by neprimeranou ochranou jeho
práva, pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň, kedy
sa od svojho zástupcu dozvedel, že žalovaná sa na jeho úkor obohatila. To, kedy sa
oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových
okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Tzn., že oprávnený sa dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 O. z.), keď získa
znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto
ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu, teda nie posúdenie jeho právnej
kvalifikácie (Rozsudok NS SR 1Cdo 67/2011 z 1.5.2013, uverejnený v Zo súdnej praxe
č.3/2013 pod publikačným č.22/2013, Rozsudok NS SR 5Cdo 121/2009 z 23.2.2011 - ASPI,
Uznesenie NS SR 3Cdo 169/2017 z 10.1.2018 - web stránka NS SR). 15. Subjektívna 2 ročná
premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula v danom prípade tak, ako
tvrdí žalovaná, t. j. 14.6.2009 a 6.2.2011, teda dávno pred podaním žaloby a súd bol preto
povinný prihliadnuť na námietku premlčania ňou dôvodne vznesenú, v dôsledku ktorej
nemohol žalobcovi priznať premlčané právo. Žalovaná vzniesla hmotnoprávnu námietku
premlčania, na ktorú súd musel vziať zreteľ, lebo ak druhá strana účinne vzniesla námietku
premlčania, nemožno ani v prípade spotrebiteľa pripustiť odlišnú interpretáciu ust. O. z.
o plynutí subjektívnej premlčacej doby, v ktorej sa môže domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia. 16. Zák.č.258/01 Z. z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho
uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto
vychádzať z toho, že žalobca v čase uzavretia zmluvy vedel, že ak v zmluvách chýba údaj
o RPMN, úver je bezúročný a bez poplatkov. 17. Tvrdenie žalobcu, že o bezdôvodnom
obohatení sa (subjektívne) dozvedel až po porade so svojim zástupcom 9.9.2014 treba
považovať za zjavne účelové, lebo sa reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo
k bezdôvodnému obohateniu už dňom, v ktorom zaplatil sumy prevyšujúce istinu, ktoré
nebol povinný zaplatiť.“
5. Dňa 2. júla 2018 podal sťažovateľ proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie,
v ktorom poukazoval na nesprávny výklad začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
v predmetnej veci a ktorého prípustnosť odvodzoval z § 421 ods. 1 písm. c) Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), teda z toho, že rozhodnutie dovolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
rozhodovaná rozdielne, a zároveň poukázal na jednotlivé rozhodnutia dovolacieho súdu
a na základné znaky, v ktorých sú tieto rozhodnutia vzájomne rozporné.
6. Sťažovateľ poukázal jednak na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 169/2017
z 10. januára 2018, v ktorom sa najvyšší súd priklonil k právnemu záveru odvolacieho súdu.
Sťažovateľ poukázal na to, že v uvedenom prípade išlo o nemeritórne uznesenie najvyššieho
súdu o odmietnutí dovolania z dôvodu, že táto otázka už v praxi dovolacieho súdu bola
riešená, a to v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011, ako aj v rozhodnutí sp. zn.
5 Cdo 121/2009, a preto dovolanie nie je prípustné. Sťažovateľ sa v dovolaní vyjadril aj
k rozhodnutiu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, ktoré považuje za skutkovo odlišné a podľa jeho
názoru ho nemožno použiť na skutkový stav v tomto spore.
7. Sťažovateľ poukázal aj na opačný názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 121/2009; v spojení s ním aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
socialistickej republiky vo veci sp. zn. 2 Cz 35/77 zo 17. decembra 1978 v spojení
s uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 413/2013.
8. Ďalej sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky, ktoré konštantne podporujú jeho právny názor, a to sp. zn. 33 Odo 306/2005,
25 Cdo 2581/98, 33 Odo 766/2002 a sp. zn. 33 Cdo 3003/99. Z uvedených rozhodnutí
podľa sťažovateľa vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť. Sťažovateľ v dovolaní
ďalej poukazuje na rozhodnutia krajských súdov, ktoré jeho právny názor tiež potvrdzujú,
napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 107/2017 zo 7. decembra 2017,
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 1455/2014, rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 1008/2014 z 24. februára 2016 alebo
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 325/2016 z 23. februára 2017. Pri poslednom
rozhodnutí cituje: „Okresný súd správne a v súlade s ustálenou judikatúrou uzavrel,
že pri hodnotení počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby bolo nevyhnutné vychádzať
z reálneho momentu, kedy sa mala žalobkyňa dozvedieť o tom, že sa žalovaný na jej úkor
obohatil. Tento moment aj relatívne konkrétne stanovil, v nadväznosti na čo uzavrel,
že nárok bol uplatnený pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty. K otázke začatia jej
plynutia už zaujali stanovisko slovenské súdy vo viacerých rozhodnutiach a od tohto
stanoviska nebol dôvod sa akokoľvek odchýliť (napr. Najvyšší súd SR v rozhodnutí
sp. zn. 5Cdo/121/2009, či Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 413/2013).“ Ústavný
súd dopĺňa, že išlo o rozhodnutie, v ktorom okresný súd aj krajský súd za začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty považovali moment, keď sa o tejto skutočnosti žalobkyňa
dozvedela od občianskeho združenia na ochranu spotrebiteľov, ktoré ju následne
nakontaktovalo na jej právneho zástupcu.
9. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že tvrdenie odvolacieho súdu, že „neznalosť práva
neospravedlňuje“, je alibistické a nemôže sa rovnať preukázanej skutočnosti, ktorou je
moment existencie vedomosti oprávneného subjektu o vzniku bezdôvodného obohatenia
a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Tiež poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 MCdo 9/2012 zo 16. januára 2013, z ktorého cituje: «... kým rešpektovanie
princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje)
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa)
treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude
prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu.
Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc
z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému
rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov
(akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť
na ujmu.»
10. Sťažovateľ ďalej uviedol (s poukazom na judikatúru), že námietka premlčania
žalovaného nebola uplatnená kvalifikovane. Sťažovateľ v závere poukázal na princíp
právnej istoty s odkazom na čl. 2 CSP a na citované rozhodnutia najvyššieho súdu
a ústavného súdu.
11. O dovolaní sťažovateľa rozhodol dovolací súd uznesením sp. zn. 8 Cdo 163/2018
z 22. mája 2019 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné podľa § 447
písm. c) CSP. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľom (sťažovateľom) vymedzená
právna otázka nie je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a teda dovolanie nie je
prípustné. Podľa dovolacieho súdu ide o otázku, ktorá už bola v praxi dovolacieho súdu
vyriešená. Najvyšší súd v bode 14 uvádza: «Pri posúdení právnej otázky začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení najvyšší súd poukazuje na
rozhodnutie vedené pod sp. zn. 3 Cdo/169/2017, ktoré uvádza aj žalobca. Podľa tohto
rozhodnutia takáto právna otázka bola už dovolacím súdom vyriešená, a to v rozhodnutí
vedenom pod sp. zn. 1 Cdo/67/2011, kde sa uvádza, že právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Oprávnený sa
dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď
skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu
o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu
bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí
vedenom pod sp. zn. 3 Cdo/169/2017 osobitne poukázal na tú časť odôvodnenia rozhodnutia
sp. zn. 1 Cdo/67/2017, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel
k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne
kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa
znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie“. Pokiaľ žalobca poukazuje na opačný právny záver, ktorý by mal byť uvedený
v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. 5 Cdo/121/2009,
dovolací súd uvádza (ako už uviedol v rozhodnutí pod sp. zn. 3Cdo/169/2017), že v tomto
dospel najvyšší súd k obdobným právnym záverom, a to, že pre začiatok behu dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho
získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho
získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda
nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie). Na uvádzaných právnych záveroch o začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení založil svoje rozhodnutie
aj odvolací súd, konkrétne ako vyplýva z bodu 14. jeho odôvodnenia. Žalobcom uvádzané
rozhodnutie pod sp. zn. 6 MCdo/9/2012 nie je možné použiť pri riešení danej otázky,
nakoľko predmetom rozhodovania bola procesná otázka oprávnenia exekučného súdu
skúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok.»
12. Sťažovateľ zastáva názor, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu
ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Sťažovateľ je toho názoru, že dovolací súd sa nevysporiadal s jeho právne relevantnou
argumentáciou, rozhodnutie dovolacieho súdu považuje za neúplné, zmätočné a navzájom
rozporné a arbitrárne. Zastáva názor, že dovolací súd nesprávne zvolil právny základ svojho
rozhodnutia, a to tým, že založil svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania celkom
nepochopiteľne odkazom na iné rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré však riešili
diametrálne odlišné skutkové a právne okolnosti, a teda s odlišným právnym základom.
Pritom sa dovolací súd v podstate vôbec nezaoberal rozdielnosťami uvedených rozhodnutí,
na ktoré odkázal, a otázkou, ktorú mal posúdiť v rámci tejto veci.
13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje aby senát ústavného súdu prijal
ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, vo veci rozhodol a vydal tento nález: „Základné právo
sťažovateľa, ,
štátneho občana Slovenskej republiky, na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.05.2019 vydaným v konaní
vedenom pod sp. zn.: 8Cdo/163/2018 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.05.2019, vydané
v konaní vedenom pod sp. zn.: 8Cdo/163/2018 sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
vo výške 409,94 EUR s DPH na účet právneho zástupcu sťažovateľa, Advokátska kancelária
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
I.1 Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa
14. K prijatej sťažnosti sa vyjadril aj najvyšší súd podaním č. k. KP 3/2020-119,
Cpj 48/2020 z 5. marca 2020, pričom uviedol, že v ústavnej sťažnosťou napadnutej veci
dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom nastolená právna otázka je riešená rovnako.
14.1 Najvyšší súd uzavrel, že rozhodnutie o ústavnej sťažnosti ponecháva na úvahe
ústavného súdu a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
15. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 12. mája 2020 k vyjadreniu najvyššieho súdu
zotrval na dôvodnosti svojej sťažnosti a uviedol, že otázka začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby nebola dosiaľ v judikatúre dovolacieho súdu vyriešená. Najvyšším súdom
označované rozhodnutia riešia diametrálne odlišný skutkový stav. Určenie začiatku plynutia
dvojročnej, subjektívnej, premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné
analyzovať v každom prípade individuálne, keďže uvedené posúdenie v každom prípade
záleží od posúdenia konkrétnych skutkových okolností, a to tých, kedy oprávnený subjekt
nadobudne skutočnú vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa
bezdôvodne obohatil (teda v prejednávanom prípade je potrebné skúmať to, kedy sa
sťažovateľ reálne dozvedel, že nemal veriteľovi platiť splátky nad rámec istiny
poskytnutého úveru, bez ohľadu na to, či vedel alebo nevedel presné právne posúdenie, pre
ktoré k bezdôvodnému obohateniu dochádza).
16. Z uvedených dôvodov navrhol, aby ústavný súd rozhodol v prejednávanej veci
v zmysle podanej ústavnej sťažnosti a priznal mu plný nárok na náhradu trov konania.
Sťažovateľ zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
17. Ústavný súd listom z 21. februára 2020 upovedomil podľa § 126 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) obchodnú
spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., ako zúčastnenú osobu, že má právo sa vo veci vyjadriť
a na vyjadrenie jej určil desaťdňovú lehotu od doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba
upovedomenie prevzala 24. februára 2020, ku dňu rozhodnutia ústavného súdu sa však
nevyjadrila.
18. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Relevantná právna úprava
19. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
22. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
25. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
26. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej
časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným
súdom podľa povahy veci primerane CSP.
27. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
28. Podľa § 133 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší
rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.
29. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
30. Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.
III.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
31. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.
32. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok
aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom
neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto
práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných
prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie
ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.
33. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok (III. ÚS 875/2016 a rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2.
1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36).
34. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať
obmedzeniam zo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj § 420 a § 421 CSP, ktoré
vymedzujú prípady, kedy je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok.
35. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd, vychádzajúc
zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
36. Ústavný súd po posúdení veci dospel k záveru, že v napadnutom uznesení došlo
k (i) arbitrárnemu posúdeniu prípustnosti dovolania najvyšším súdom, ako aj (ii)
k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia, čo sa týka niektorých podstatných
argumentov sťažovateľa ako dovolateľa.
III. 1 K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
37. O arbitrárne rozhodnutie ide vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať
v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov
s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu
v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať
v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného
racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté
skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je
spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
I. ÚS 382/06). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.
38. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa (neúspešného
spotrebiteľa) podané s poukazom na § 477 písm. c) CSP odmietol ako neprípustné, keď
konštatoval, že sťažovateľom nastolená právna otázka už bola dovolacím súdom
zodpovedaná v jeho skorších rozhodnutiach.
39. Predmetom konania vedeného na okresnom súde je nárok sťažovateľa na vydanie
bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej spoločnosti. Sťažovateľ s ňou uzatvoril
zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktoré však neobsahovali všetky zákonom č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len
,,zákon o spotrebiteľských úveroch“) vyžadované náležitosti, a preto sa považujú za
bezúročné a bez poplatkov. V dôsledku toho sťažovateľ žalovanej vrátil viac ako len
požičanú istinu, čím sa žalovaná bezdôvodne obohatila, keď od sťažovateľa prijala plnenie,
na ktoré nárok nemala. Okresný súd nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia priznal,
pričom za moment začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty považoval moment, keď
sa sťažovateľ od svojho právneho zástupcu na porade dozvedel, že došlo k „preplateniu“
úveru, a teda k bezdôvodnému obohateniu žalovanej.
40. Krajský súd, naopak, v odôvodnení svojho rozsudku vychádzal zo skutočnosti,
že zákon o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka.
Treba preto vychádzať z toho, že sťažovateľ v čase uzavretia zmluvy vedel, že ak
v zmluvách chýba údaj o RPMN, úver je bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného
krajský súd zastával názor, že už momentom preplatenia sumy istiny nadobudol sťažovateľ
vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej – veriteľa, preto jeho
nárok v čase jeho uplatnenia na súde bol premlčaný v dvojročnej subjektívnej premlčacej
dobe.
41. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol s tým, že nie sú splnené podmienky
prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa,
že otázka, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu riešená rozdielne. Sťažovateľ pritom poukazoval na rozhodnutie
sp. zn. 3 Cdo 169/2017 (v ktorom najvyšší súd odkazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 67/2011) a voči nemu podľa sťažovateľa opačné sp. zn. 5 Cdo 121/2009.
Najvyšší súd je toho názoru, že ide o otázku vyriešenú. Najvyšší súd poukazuje na dve
rozhodnutia, v ktorých mala byť táto otázka jednotne vyriešená, a to na rozhodnutie sp. zn.
3 Cdo 169/2017, ktoré odkazuje na rozhodnutie sp. zn. 1 Cdo 67/2011, a na rozhodnutie
sp. zn. 5 Cdo 121/2009.
42. Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje na rozhodnutie sp. zn.
3 Cdo 169/2017, ústavný súd uvádza, že ide o uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol
dovolanie ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP. V konaní sp. zn. 3 Cdo 169/2017 išlo
o obdobnú situáciu, ako bola prejednávaná všeobecnými súdmi v posudzovanom konaní,
a právnou otázkou bola rovnaká otázka, a síce ktorý moment je rozhodujúci pre začatie
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v prípade, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je
bezúročná a bez poplatkov. Dovolací súd dovolanie odmietol z dôvodu, že táto právna
otázka už bola v praxi dovolacieho súdu riešená, a to v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011.
Najvyšší súd dodal, že obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí
sp. zn. 5 Cdo 121/2009. Najvyšší súd teda poukazuje na tieto dve súdne rozhodnutia, ktoré
mali túto otázku meritórne vyriešiť. Ústavný súd podotýka, že najvyšší súd sa v tomto
rozhodnutí sám vecne nezaoberal spornou právnou otázkou, len poukázal na jej riešenie
v dvoch skorších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Ústavný súd dopĺňa, že ani jedno z nich
nebolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky (príp. aj v staršej zbierke, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 29/2017 z 24. januára 2018 ). Pre úplnosť uvádza, že rozhodnutie sp. zn.
1 Cdo 67/2011 bolo publikované v časopise Zo súdnej praxe, čo je však komerčný časopis
súkromného vydavateľa, kde rozhodnutia vyberá autorský kolektív tohto časopisu.
43. V rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011 išlo o žalobu o zaplatenie sumy vo výške
70 000 Sk z titulu vrátenia pôžičky. Žalobca poukazoval na to, že žalovanej poukázal sumu
100 000 Sk a táto aj začala sumu splácať v splátkach po 10 000 Sk. Žalobcom tvrdená
existencia zmluvy o pôžičke však v konaní preukázaná nebola a preukázaný nebol ani iný
dôvod plnenia, preto bol nárok posúdený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
(plnenie bez právneho dôvodu). Najvyšší súd konštatoval, že pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne
preukázateľne dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Žalobca poukázal čiastku žalovanej
28. augusta 2006 a podľa názoru najvyššieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť
i dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia plnenia, teda od počiatku išlo
o plnenie bez právneho dôvodu, a teda už v tomto okamihu boli žalobcovi známe všetky
skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Ústavný súd však v tomto kontexte poukazuje na to, že najvyšší súd v tomto rozhodnutí
odkazuje na Zborník IV. býv. najvyššieho súdu, Praha 1986, s. 649 (ide o rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cz 35/77 zo 17. februára 1978,), kde paradoxne posúdil obdobnú
situáciu odlišne. V konaní sp. zn. 2 Cz 35/77 išlo o žalobcu (Československý štát – Mestský
národný výbor v N.), ktorý sa žalobou proti žalovanej (fyzickej osobe) domáhal zaplatenia
sumy 11 050 Kčs. Právny základ tohto plnenia vychádzal z toho, že žalobca vykúpil od
žalovanej rodinný dom za 11 050 Kčs a túto cenu žalovanej aj uhradil. Na základe vyhlášky
žalobca nehnuteľnosť precenil na 17 014,12 Kčs, takže žalobca mal žalovanej doplatiť ešte
5 974,12 Kčs. Nedopatrením však žalobca poukázal žalovanej celú sumu 17 014,12 Kčs,
čím žalovaná získala neoprávnený majetkový prospech 11 050 Kčs. Žalovaná žiadala
žalobu zamietnuť kvôli premlčaniu podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okresný
súd zaviazal žalovanú zaplatiť sumu vo výške 11 050 Kčs a krajský súd rozsudok potvrdil,
keďže námietku premlčania nepovažovali za dôvodnú. Odvolací súd uviedol, že žalobca sa
o preplatku na kúpnej cene nemohol dozvedieť ihneď pri jej vyplatení, keďže uzavretie
kúpnej zmluvy a vyplatenie kúpnej ceny nespadá do agendy jedného pracovníka. Proti
tomuto rozsudku podal generálny prokurátor SSR sťažnosť pre porušenie zákona, kde
uviedol, že začiatok plynutia premlčacej doby nemôže byť závislý od rôznych neistých
udalostí, napr. od toho, kedy orgán vykoná revíziu a pod. Treba vychádzať zo skutkových
okolností, pri existencii ktorých žalobca vedel, musel vedieť alebo pri potrebnej
starostlivosti si musel uvedomiť, že poskytuje plnenie, na ktoré žalovaná nemá nárok.
Najvyšší súd sťažnosť pre porušenie zákona zamietol. V priebehu konania nebolo
preukázané, že sa o chybnom plnení dozvedel už skôr, ani to, že by jeho pracovníci konali
vedome, teda s úmyslom poskytnúť žalovanej neoprávnený prospech. Najvyšší súd uvádza,
že „z hľadiska posúdenia začiatku premlčacej lehoty v danom prípade nie je podstatná
okolnosť, že žalobca vedel, akú sumu žalovanej na kúpnu cenu za vykúpený rodinný domček
ešte doplatiť, ale to, či mal vedomosť aj o tom, akú sumu žalovanej skutočne vyplatil, a teda
vedomosť o tom, že mu vzniklo právo na vydanie neoprávneného majetkového prospechu.
Z ustanovenia § 107 ods. 1 OZ vyplýva, že pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na
uplatnenie práva na vydanie neoprávneného majetkového prospechu je rozhodujúci
subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre
uplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový
prospech a o tom, kto ho získal, musí byť teda skutočná, pretože len ak oprávnený vie o tom,
že na jeho úkor sa niekto neoprávnene obohatil, môže uplatniť svoje právo, t. j. požadovať
vydanie takto neoprávnene získaného majetkového prospechu. Nie je ani rozhodujúce to, či
sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom
práve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Nemožno sa
stotožňovať s názorom, že pri posudzovaní vedomosti žalobcu treba vychádzať zo
skutkových okolností, za existencie ktorých žalobca musel vedieť alebo pri potrebnej
starostlivosti si musel uvedomiť, že poskytuje plnenie, na ktoré žalovaná nemá právny
nárok.“.
44. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 121/2009 išlo o situáciu, keď bolo
predmetom konania vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania nehnuteľností
žalovanou bez právneho dôvodu za obdobie od 21. apríla 2001 do 30. júna 2007. Najvyšší
súd konštatoval, že pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je
rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na
jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia, a kto ho získal. Rozhodujúce je zistenie
skutkového stavu. V konaní bolo ustálené, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že žalovaná
nehnuteľnosti užíva bez právneho dôvodu, najneskôr právoplatnosťou rozsudku súdu,
ktorým bola kúpna zmluva týkajúca sa žalovanou užívaných nehnuteľností vyhlásená za
neplatnú, a to dňom 21. apríla 2001. Ak žalobu podala 14. júna 2005, nemohol jej súd
priznať bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľnosti za obdobie pred 14. júnom 2003.
45. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa nejaví ako presvedčivé. Poukazuje na
skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorých právne závery mali dávať odpoveď na právnu
otázku určenia počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia obsiahnutej v dovolaní sťažovateľa. Ústavný súd však dospel k záveru, že
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 169/2017 (a v ňom odkazované rozhodnutie
sp. zn. 1 Cdo 67/2011) a sp. zn. 5 Cdo 121/2009 síce riešia problematiku posúdenia začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby pre vydanie bezdôvodného obohatenia, ale nedávajú
odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku. Najvyšším súdom uvádzané rozhodnutia
vychádzajú z odlišného skutkového a právneho základu, ako to je v prejednávanej veci,
nezohľadňujúc jej podstatu ani podstatné osobitosti významné pre rozhodnutie o tejto
otázke.
46. V konaní sp. zn. 1 Cdo 67/2011 nebola preukázaná existencia akejkoľvek zmluvy
a medzi stranami sporu nešlo o spotrebiteľský spor. V konaní sp. zn. 5 Cdo 121/2009 taktiež
nešlo o spotrebiteľský spor, k uzavretiu zmluvy medzi stranami sporu síce došlo, súdom
však bola konštatovaná jej neplatnosť a pri posúdení začiatku subjektívnej premlčacej doby
súd vychádzal z toho, že táto začala plynúť najneskôr momentom právoplatnosti
rozhodnutia súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy, v konaní teda nebolo riešené, či žalovaná už
v čase uzavretia zmluvy mala alebo mohla mať vedomosť o jej neplatnosti. Preto nemožno
uzavrieť, že predmetné rozhodnutia riešia právnu otázku, ktorá je predmetom
sťažovateľovho dovolania.
47. Záver, že rozhodujúcim okamihom pre určenie začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je nadobudnutie
skutočnej vedomosti oprávneného subjektu o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,
kto sa bezdôvodne obohatil, je správny. Tento záver nerozporuje ani sám sťažovateľ, ani
okresný súd a krajský súd a napokon ani najvyšší súd. Všetky súdy tak v podstate
vychádzajú z rovnakej premisy, avšak ju na konkrétny skutkový stav rozdielne aplikujú.
48. Posúdenie skutočnej vedomosti o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, sa
posudzuje vždy podľa konkrétnych skutkových okolností. Ústavný súd je toho názoru, že
v tomto ohľade iste existujú určité typové situácie (typové skutkové okolnosti), pre
posúdenie ktorých možno používať skoršiu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Skutkové
okolnosti sťažovateľovho prípadu však nie sú typovo obdobné ako skutkové okolnosti
rozhodnutí, na ktoré poukazuje najvyšší súd.
49. Predmetom rozhodnutí, na ktoré poukazuje najvyšší súd, nebol spotrebiteľský
spor, základom právneho vzťahu medzi stranami sporu ani v jednom prípade nebola zmluva
o spotrebiteľskom úvere, nešlo o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva
v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej
priamo v zákone. Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako
ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má
v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane
prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku
bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu
kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej
zmluvy ako takej. Ide teda o ďalší typ skutkových okolností, ktoré treba vzhľadom na už
uvedené špecifiká posúdiť najvyšším súdom nanovo.
50. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011
a sp. zn. 5 Cdo 121/2009 nedávajú odpoveď na otázku, či je namieste plynutie začiatku
subjektívnej premlčacej doby odvíjať od znalosti spotrebiteľa o právnej úprave zakotvujúcej
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (uplatnenie zásady „neznalosť zákona
neospravedlňuje“), ani na otázku, či za takéhoto stavu je moment, kedy reálne dôjde
k plneniu spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí
skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia. V tomto kontexte
je potrebné sa vysporiadať s otázkou súvisiacou s bežnou životnou skúsenosťou, a síce, či
je pravdepodobné, aby dlžník platil veriteľovi plnenie, ak by vedel, že mu toto plnenie
nepatrí. Otázkou je, či potom možno za moment, kedy sa dlžník dozvedel o vzniku
bezdôvodného obohatenia, a o tom, kto sa bezdôvodne obohatil, považovať uzatvorenie
konkrétnej spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
51. Najvyšší súd teda nesprávne vyhodnotil analógiu v skutkovom stave. Toto
posúdenie malo za následok odmietnutie dovolania, a teda odopretie vecného prejednania
veci pred najvyšším súdom. Ústavný súd uvádza, že zmyslom dovolania je okrem
eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420 v spojení s § 431 CSP) vytvárať jednotnú
rozhodovaciu prax týkajúcu sa zásadných právnych otázok (§ 421 v spojení s § 432 CSP).
Dovolatelia, ako aj širšia právnická obec očakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho
súdu sa preto pri posudzovaní prípustnosti dovolania podaného podľa § 421 CSP oprávnene
očakáva citlivý a dôsledný prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen
z formálneho hľadiska, ale aj reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu
otázku zásadného významu. Len tak je možné naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie
otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky
napĺňania princípu právnej istoty. Naplnením tejto funkcie plní dovolanie aj
celospoločenskú úlohu (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H.
Beck, 2016, s. 1346).
52. Ústavný súd v tejto súvislosti na okraj ako obiter dictum uvádza svoj názor na
výklad pojmu „vyriešená právna otázka“. Pojem „vyriešená právna otázka“ nemožno
vnímať ako „už raz riešená otázka“, ale ako „otázka vyriešená ustálene“, teda že ohľadom
právnej otázky existuje ustálená prax dovolacieho súdu. Inak by bol prístup na dovolací súd
oklieštený a dovolanie by nebolo prípustné ani v prípade, ak by sa dovolací súd určitou
právnou otázkou už raz (jediný raz) zaoberal. Dovolací súd by potom nemohol rozvíjať
a zjednocovať judikatúru všeobecných súdov, a tak napĺňať poslanie dovolania ani plniť
svoju úlohu najvyššej súdnej autority. Na pojem „vyriešená“ treba potom aplikovať výklad
najvyššieho súdu o ustálenej praxi dovolacieho súdu. Podľa najvyššieho súdu „ustálená
rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo
rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno
zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory
obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne
na ne nadviazali“ (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo
158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017, 6 Cdo 129/2017, 8 Cdo
33/2017). Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné sú aj staršie zbierky,
pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24. januára 2018), tak možno za
ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady,
a to (i) buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí,
ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr
vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších
rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd
odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí.
V predmetnej veci najvyšší súd odkazoval len na dve nepublikované rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktoré sa právnou otázkou meritórne mali zaoberať, a to rozhodnutia
sp. zn. 1 Cdo 67/2011 a sp. zn. 5 Cdo 121/2009, ako aj na ďalšie rozhodnutie sp. zn.
3 Cdo 169/2017, ktoré malo na ne vecne nadviazať.
53. Ústavný súd sa nemieni zaoberať vecnou stránkou zadefinovania pojmu ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu najvyšším súdom, ide o kompetenciu najvyššieho
súdu. Napokon, tento pojem sa môže v judikatúre najvyššieho súdu ďalej vyvíjať. Ústavný
súd sa však nestotožňuje s názorom, že dve nepublikované rozhodnutia môžu predstavovať
otázku vyriešenú, teda otázku, ohľadom ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax.
Uvedený výklad zároveň vytvára najvyššiemu súdu priestor v týchto prípadoch (ak existujú
dve rozhodnutia najvyššieho súdu) dovolanie vecne prejednať a prípadne sa od doterajšej
praxe dovolacieho súdu odchýliť a vysloviť vlastný názor. Pokiaľ by však dve
nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu predstavovali ustálenú prax, dovolaciemu
súdu by neostávalo nič iné, iba dovolanie pre neprípustnosť odmietnuť [pokiaľ nie je daná
prípustnosť podľa § 421 písm. a) alebo c)], a to aj v prípade, ak má na právnu otázku
konajúci senát odlišný názor. Inak povedané, ak by aj rozhodnutia, na ktoré v tejto veci
odkazoval najvyšší súd, riešili predmetnú právnu otázku (čo však v tomto prípade nebolo
naplnené, pozri body 44 až 50 tohto nálezu), nemohol by najvyšší súd ustáliť, že ide
o právnu otázku vyriešenú. Ak aj najvyšší súd mieni pod pojem ustálená rozhodovacia prax
dovolacieho súdu začleniť aj v príslušnej zbierke nepublikované rozhodnutia, musí byť
rozhodovacia činnosť senátov najvyššieho súdu skutočne opakujúca sa. Len tak sa naplní
záver, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú. Tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú
(a teda opakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované rozhodnutia sú
verejne dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej
lustrácii medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je
opakujúce sa množstvo. Ak by však takéto nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu
neboli takto verejne dostupné a dohľadateľné, nemožno ich považovať za ustálenú prax
dovolacieho súdu. Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší
súd), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak teda najvyšší súd považuje určitý právny
názor za ustálený, mohlo by to byť pre najvyšší súd impulzom na jeho publikáciu v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tým sa zároveň
odstráni neistota týkajúca sa toho, či ide o právnu otázku v praxi dovolacieho súdu
vyriešenú alebo nie.
54. Ústavný súd ďalej na okraj, ako obiter dictum, uvádza aj svoj názor k viazanosti
najvyššieho súdu vymedzením prípustnosti dovolania dovolateľom. Najvyšší súd správne
uvádza vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, že „dovolací súd je teda viazaný iba
vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré
považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti
riešenia (§ 421) táto otázka spadá. Takéto určenie významovo nespadá pod vymedzenie
dovolacieho dôvodu. Skúmanie prípustnosti dovolania je tak vecou dovolacieho súdu, ktorý
ale nie je viazaný jeho vymedzením (§ 419 CSP - ak to zákon pripúšťa).“. Povinnosť
dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba vnímať
ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania,
a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je
vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým,
o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania
dovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť.
Napríklad ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená
a medzičasom k jej vyriešeniu došlo. V tomto prípade sa prípustnosť dovolania zmení počas
konania. Dokonca treba pripustiť aj to, že dovolateľ vymedzí prípustnosť eventuálne, pokiaľ
má pochybnosť o tom, ako interpretovať pojem „ustálená rozhodovacia prax“. Dovolanie
tak bude prípustné aj vtedy, ak napríklad dovolateľ prípustnosť odôvodnil odklonom od
ustálenej praxe najvyššieho súdu [§ 421 ods. 1 písm. c) CSP], no najvyšší súd zistí, že
v skutočnosti nejde o odklon, ale o nejednotnosť takejto praxe [§ 421 ods. 1 písm. c) CSP].
Tiež nemožno akceptovať taký výklad, že najvyšší súd by nemohol pri posúdení
prípustnosti dovolania zohľadňovať tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ
neoznačil. Rozhodnutia najvyššieho súdu jednak nie sú systematicky nikde usporiadané
a publikované, a preto ich znalosť je často len otázkou náhody. Situácia je o to náročnejšia,
ak najvyšší súd vo svojej judikatúre (sp. zn. 3 Cdo 6/2017) pripúšťa, aby sa za ustálenú
rozhodovaciu prax považovali aj nepublikované rozhodnutia, alebo dokonca aj jednotlivé,
dosiaľ nepublikované rozhodnutia, pokiaľ neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia
najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich
akceptovali [pozri Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo 158/2017 (Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka
zásadného právneho významu), Súkromné právo 4/2018, s. 172].
55. Ústavný súd ďalej uvádza, že sťažovateľ v dovolaní právnu otázku, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, vymedzil dostatočne určito. Sťažovateľ zároveň
vymedzil tri podotázky, ktoré súvisia so zodpovedaním spornej právnej otázky, a to (i) čo
v tomto prípade predstavuje podstatnú skutkovú okolnosť, ktorú by sa mal spotrebiteľ
dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, (ii) ktorý moment možno
považovať za moment nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o uvedenej
podstatnej skutkovej okolnosti, a napokon (iii) o akú skutkovú podstatu bezdôvodného
obohatenia v tomto prípade ide, keďže to nie je zrejmé ani zo samotného rozhodnutia
odvolacieho a ani z predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového súdu. Ku každej
podotázke uvádza dovolateľ vlastnú argumentáciu a je namieste, aby najvyšší súd dal na
tieto otázky odpovede.
III.2 K nedostatočnému odôvodnenia napadnutého uznesenia
56. Podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď
na každú poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné
argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú odpoveď na riešenie konkrétneho
právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/00, III. ÚS 200/09). Ak ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument. (II. ÚS 410/06, Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
57. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ sťažovateľ ako dovolateľ
odvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 písm. c) CSP a poukazuje na dve rozhodnutie,
ktoré majú túto otázku riešiť práve opačne, je povinnosťou najvyššieho súdu sa s touto
argumentáciou vysporiadať, obzvlášť ak najvyšší súd považuje tieto rozhodnutia za také,
ktoré riešia predmetnú otázku zhodne a vytvárajú podľa najvyššieho súdu ustálenú prax
dovolacieho súdu. Názor, že ide o rozhodnutia, ktoré riešia túto otázku opačne, pritom
nie je ojedinelý (pozri uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 325/2016 z 23. 2.
2017, bod 13).
58. Najvyšší súd sa tiež nevyjadril dostatočne k tomu, prečo nie je možné použiť
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, na ktoré poukazoval v dovolaní
sťažovateľ. Najvyšší súd sa obmedzil len na konštatovanie, že ho „nie je možné použiť pri
riešení danej otázky, nakoľko predmetom rozhodovania bola procesná otázka oprávnenia
exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok“. Je
zrejmé, že právnym titulom vzniku záväzkového vzťahu existujúceho medzi oprávneným
a povinným v exekučnom konaní, v rámci ktorého bolo vydané uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, bola spotrebiteľská zmluva. Predmetom konania o mimoriadnom
dovolaní vo veci sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 bolo posúdenie otázky, či je exekučný súd
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky/zmluvy, ako aj otázka samotného
posúdenia platnosti rozhodcovskej doložky exekučným súdom. Najvyšší súd v rozhodnutí
sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 vo vzťahu k oprávneniu exekučného súdu skúmať platnosť
rozhodcovskej zmluvy konštatoval, že aj pokiaľ spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
platnosť rozhodcovskej doložky nespochybní, exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, poukazujúc pri tom na princíp ochrany
spotrebiteľa, ktorému v takomto prípade ustupuje princíp „vigilantibus iura scripta sunt“.
Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia je tak zrejmé, že najvyšší súd uprednostnil princíp
ochrany spotrebiteľa nielen pri procesnoprávnej otázke (oprávnenie exekučného súdu
skúmať platnosť rozhodcovskej doložky), ale aj pri hmotnoprávnom aspekte veci
(posúdenie platnosti samotnej rozhodcovskej doložky), keď dospel k záveru, že „realite
praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka podrobnej
(až detailnej) znalosti právnych predpisov... zo strany spotrebiteľa“. V danom prípade išlo
o zákon o bankách a otázku znalosti tohto zákona na strane spotrebiteľa v kontraktačnej
fáze, pri uzatváraní rozhodcovskej doložky. S týmto aspektom rozhodnutia sp. zn.
6 M Cdo 9/2012 týkajúcim sa posúdenia hmotnoprávnej otázky sa najvyšší súd
v napadnutom uznesení nijako nevyrovnal, pričom nároky kladené v zmluvnom vzťahu na
spotrebiteľa nepochybne majú relevanciu pre posúdenie aspektov podstatných pre
rozhodnutie v merite veci. Preto odôvodnenie napadnutého uznesenia nemožno označiť
za dostatočné a presvedčivé, najmä ak sa komplexnosť odôvodnenia rozhodnutia a jeho
presvedčivosť od najvyššieho súdu ako najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva
predpokladá.
59. V neposlednom rade sa najvyšší súd dostatočne nevysporiadal s argumentom
dovolateľa, že námietka premlčania nebola kvalifikovane uplatnená, keď žalovaný
neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti a dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé, na základe
čoho je možné dospieť k záveru, že žalobca mal vedomosť o bezdôvodnom obohatení
v čase zaplatenia poslednej splátky.
60. Ústavný súd po zohľadnení okolností predmetnej veci, odôvodnenia napadnutého
uznesenia a povahy uznesení, na ktoré najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje,
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného
rozhodnutia súdu, keďže sa opiera o svoju skoršiu judikatúru, ktorú nie je možné považovať
za riešiacu právnu otázku predostretú sťažovateľom. V dôsledku toho neposkytuje dostatok
relevantných dôvodov pre najvyšším súdom prijatý záver o neprípustnosti dovolania
sťažovateľky. Najvyšší súd sa tiež nedostatočne vyrovnal s podstatnými argumentmi
sťažovateľa, ktoré uvádzal v dovolaní.
61. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho právo na
spravodlivé súdne konanie. Nedostatky napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dosahujú
intenzitu odôvodňujúcu vysloviť porušenie sťažovateľovho základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V dôsledku odmietavého
výroku napadnutého uznesenia totiž najvyšší súd nedal odpoveď na právnu otázku nastolenú
v dovolaní, a tým tvoriacu materiálny predmet samotného dovolacieho konania, ktorého
iniciovaním sa sťažovateľ domáhal svojho základného práva na súdnu ochranu v medziach
zákona vykonávajúceho toto základné právo (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ústavný súd
preto rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy i jeho právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
62. Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde, vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný súd uznesenie najvyššieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).
63. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané
dovolanie proti rozsudku krajského súdu znova prerokovať, v okolnostiach prípadu sa
dôsledne vyrovnať s jeho obsahom a, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde), opätovne rozhodnúť
o dovolaní, rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom
zistené.
IV.
Trovy konania
64. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
65. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
66. Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11
ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“).
Ústavný súd konštatuje, že v zmysle už uvedených ustanovení vyhlášky sťažovateľovi patrí
náhrada trov konania v sume 640,64 eur, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku
2019 spolu vo výške 415,50 eur (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)
v hodnote po 163,33 eur vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 eur, zvýšené
o 20 % DPH (34,62 eur) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 vo výške
225,14 eur (vyjadrenie sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu na základe výzvu
ústavného súdu) v hodnote po 177 eur vrátane režijného paušálu v hodnote 10,62 eur,
zvýšené o 20 % DPH (37,52 eur).
67. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
68. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu