Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 51/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Peter Rybár, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. mája 2019

a takto

rozhodol:

1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. mája 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. mája 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľovi

trovy konania v sume 640,64 € (slovom šesťstoštyridsať eur

a šesťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu, Advokátska kancelária

JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a priebeh konania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-20 zo 4. februára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 22. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. marca 2016

na Okresnom súde Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhal

uloženia povinnosti žalovanému – spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava, IČO 35 807 598 (ďalej aj „žalovaná“), zaplatiť sumu vo výške 4 362,23 € spolu

s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu malo

dôjsť tým, že zmluvy o úvere uzavreté medzi sťažovateľom a žalovanou spoločnosťou

POHOTOVOSŤ, s. r. o., trpeli niekoľkými vadami, pre ktoré táto spoločnosť nemala

akýkoľvek nárok na žiadne plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov.

Keďže spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., prijala od sťažovateľa na základe týchto zmlúv

aj plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov (aj napriek tomu, že na dané

úverové zmluvy by sa mala uplatniť fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti), došlo na jej

strane k bezdôvodnému obohateniu, vydania ktorého sa sťažovateľ podanou žalobou

domáhal. O uvedenej žalobe sťažovateľa okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

svojím rozsudkom z 30. januára 2017 rozhodol tak, že jej v plnom rozsahu

vyhovel. Okresný súd v bode 34 uvádza: „Podľa názoru súdu objektívna premlčacia doba

je v danom prípade 10-ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného sa považuje za

úmyselné. Žalovaný použil nekalú obchodnú praktiku a neumožnil prostredníctvom RPMN

porovnávať žalobcovi výhodnosť úveru na trhu oproti iným produktom, žalovaný použil

neprijateľné podmienky, o ktorých Európska komisia tvrdí, že by sotva uverila, keby ich

niekto bol schopný považovať za platné, ak odporujú zákonu, tak musia byť neprijateľné.

Opísané praktiky a konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi si ťažko možno

predstaviť len v rovine nedbanlivosti... Žalovaný pri vznesení námietky premlčania

uplatneného nároku nepreukázal, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného

obohatenia na strane žalovaného. Žalobca sa o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane

žalovaného dozvedel v roku 2014 - počas plynutia premlčacej doby a dňa 7.3.2016 doručil

súdu žalobu.“

3. Proti uvedenému rozsudku sa žalovaná spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

v celom rozsahu odvolala a podané odvolanie odôvodnila tým, že má ísť o nárok premlčaný

v dvojročnej subjektívnej dobe. Závery o premlčaní nároku spoločnosť POHOTOVOSŤ,

s. r. o., odôvodňovala tým, že sťažovateľ už v čase uzavretia úverových zmlúv mal mať

vedomosť o rozpore uzavretých zmlúv so zákonom, a teda už v čase vzniku bezdôvodného

obohatenia musel vedieť, že k takémuto bezdôvodnému obohateniu dochádza a kto sa na

jeho úkor bezdôvodne obohacuje, čím už v tomto momente začala plynúť subjektívna

premlčacia doba.

4. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací

rozsudkom z 24. apríla 2018 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. tak,

že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil a podanú žalobu sťažovateľa v celom

rozsahu zamietol, a to z dôvodu premlčania uplatneného nároku v dvojročnej subjektívnej

dobe. Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia

jednak uviedol, že na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutne

potrebné nadobudnutie skutočnej (nielen predpokladanej) vedomosti oprávneného subjektu

o podstatných skutkových okolnostiach, avšak zároveň v tom istom texte odôvodnil svoje

rozhodnutie v rozpore s uvedeným argumentom, a to len na základe predpokladanej

vedomosti oprávneného subjektu o podstatných skutkových okolnostiach bezdôvodného

obohatenia. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uvádza: „14. Pre začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo

k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa

dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď

skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu

o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu

bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto

skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy oprávnený získal informácie o právnej

stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napr. o tom, ako možno

právne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia

subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Rozhodujúce pritom je to, že zák.č.258/01

Z. z. priamo ustanovuje, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. I keď je

v danom prípade žalobcom spotrebiteľ práva neznalý, bolo by neprimeranou ochranou jeho

práva, pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň, kedy

sa od svojho zástupcu dozvedel, že žalovaná sa na jeho úkor obohatila. To, kedy sa

oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových

okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia

subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Tzn., že oprávnený sa dozvie, že došlo

k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 O. z.), keď získa

znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné

obohatenie. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto

ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu, teda nie posúdenie jeho právnej

kvalifikácie (Rozsudok NS SR z 1.5.2013, uverejnený v Zo súdnej praxe

č.3/2013 pod publikačným č.22/2013, Rozsudok NS SR z 23.2.2011 - ASPI,

Uznesenie NS SR z 10.1.2018 - web stránka NS SR). 15. Subjektívna 2 ročná

premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula v danom prípade tak, ako

tvrdí žalovaná, t. j. 14.6.2009 a 6.2.2011, teda dávno pred podaním žaloby a súd bol preto

povinný prihliadnuť na námietku premlčania ňou dôvodne vznesenú, v dôsledku ktorej

nemohol žalobcovi priznať premlčané právo. Žalovaná vzniesla hmotnoprávnu námietku

premlčania, na ktorú súd musel vziať zreteľ, lebo ak druhá strana účinne vzniesla námietku

premlčania, nemožno ani v prípade spotrebiteľa pripustiť odlišnú interpretáciu ust. O. z.

o plynutí subjektívnej premlčacej doby, v ktorej sa môže domáhať vydania bezdôvodného

obohatenia. 16. Zák.č.258/01 Z. z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho

uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto

vychádzať z toho, že žalobca v čase uzavretia zmluvy vedel, že ak v zmluvách chýba údaj

o RPMN, úver je bezúročný a bez poplatkov. 17. Tvrdenie žalobcu, že o bezdôvodnom

obohatení sa (subjektívne) dozvedel až po porade so svojim zástupcom 9.9.2014 treba

považovať za zjavne účelové, lebo sa reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo

k bezdôvodnému obohateniu už dňom, v ktorom zaplatil sumy prevyšujúce istinu, ktoré

nebol povinný zaplatiť.“

5. Dňa 2. júla 2018 podal sťažovateľ proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie,

v ktorom poukazoval na nesprávny výklad začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty

v predmetnej veci a ktorého prípustnosť odvodzoval z § 421 ods. 1 písm. c) Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“), teda z toho, že rozhodnutie dovolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

rozhodovaná rozdielne, a zároveň poukázal na jednotlivé rozhodnutia dovolacieho súdu

a na základné znaky, v ktorých sú tieto rozhodnutia vzájomne rozporné.

6. Sťažovateľ poukázal jednak na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. januára 2018, v ktorom sa najvyšší súd priklonil k právnemu záveru odvolacieho súdu.

Sťažovateľ poukázal na to, že v uvedenom prípade išlo o nemeritórne uznesenie najvyššieho

súdu o odmietnutí dovolania z dôvodu, že táto otázka už v praxi dovolacieho súdu bola

riešená, a to v rozhodnutí sp. zn. , ako aj v rozhodnutí sp. zn.

, a preto dovolanie nie je prípustné. Sťažovateľ sa v dovolaní vyjadril aj

k rozhodnutiu sp. zn. , ktoré považuje za skutkovo odlišné a podľa jeho

názoru ho nemožno použiť na skutkový stav v tomto spore.

7. Sťažovateľ poukázal aj na opačný názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. ; v spojení s ním aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

socialistickej republiky vo veci sp. zn. zo 17. decembra 1978 v spojení

s uznesením ústavného súdu sp. zn. .

8. Ďalej sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej

republiky, ktoré konštantne podporujú jeho právny názor, a to sp. zn. ,

, a sp. zn. . Z uvedených rozhodnutí

podľa sťažovateľa vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa

vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť. Sťažovateľ v dovolaní

ďalej poukazuje na rozhodnutia krajských súdov, ktoré jeho právny názor tiež potvrdzujú,

napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 7. decembra 2017,

rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. , rozhodnutie

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 24. februára 2016 alebo

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 23. februára 2017. Pri poslednom

rozhodnutí cituje: „Okresný súd správne a v súlade s ustálenou judikatúrou uzavrel,

že pri hodnotení počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby bolo nevyhnutné vychádzať

z reálneho momentu, kedy sa mala žalobkyňa dozvedieť o tom, že sa žalovaný na jej úkor

obohatil. Tento moment aj relatívne konkrétne stanovil, v nadväznosti na čo uzavrel,

že nárok bol uplatnený pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty. K otázke začatia jej

plynutia už zaujali stanovisko slovenské súdy vo viacerých rozhodnutiach a od tohto

stanoviska nebol dôvod sa akokoľvek odchýliť (napr. Najvyšší súd SR v rozhodnutí

sp. zn. , či Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. ).“ Ústavný

súd dopĺňa, že išlo o rozhodnutie, v ktorom okresný súd aj krajský súd za začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej lehoty považovali moment, keď sa o tejto skutočnosti žalobkyňa

dozvedela od občianskeho združenia na ochranu spotrebiteľov, ktoré ju následne

nakontaktovalo na jej právneho zástupcu.

9. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že tvrdenie odvolacieho súdu, že „neznalosť práva

neospravedlňuje“, je alibistické a nemôže sa rovnať preukázanej skutočnosti, ktorou je

moment existencie vedomosti oprávneného subjektu o vzniku bezdôvodného obohatenia

a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Tiež poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. januára 2013, z ktorého cituje: «... kým rešpektovanie

princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje)

v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa)

treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude

prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu.

Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane

spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc

z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému

rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov

(akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť

spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť

na ujmu.»

10. Sťažovateľ ďalej uviedol (s poukazom na judikatúru), že námietka premlčania

žalovaného nebola uplatnená kvalifikovane. Sťažovateľ v závere poukázal na princíp

právnej istoty s odkazom na a na citované rozhodnutia najvyššieho súdu

a ústavného súdu.

11. O dovolaní sťažovateľa rozhodol dovolací súd uznesením sp. zn.

z 22. mája 2019 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné podľa § 447

písm. c) . Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľom (sťažovateľom) vymedzená

právna otázka nie je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a teda dovolanie nie je

prípustné. Podľa dovolacieho súdu ide o otázku, ktorá už bola v praxi dovolacieho súdu

vyriešená. Najvyšší súd v bode 14 uvádza: «Pri posúdení právnej otázky začiatku plynutia

subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení najvyšší súd poukazuje na

rozhodnutie vedené pod sp. zn. , ktoré uvádza aj žalobca. Podľa tohto

rozhodnutia takáto právna otázka bola už dovolacím súdom vyriešená, a to v rozhodnutí

vedenom pod sp. zn. , kde sa uvádza, že právo na vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,

že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1

). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať

rokov odo dňa, keď k nemu došlo ( ). Oprávnený sa

dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď

skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu

o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu

bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto

skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí

vedenom pod sp. zn. osobitne poukázal na tú časť odôvodnenia rozhodnutia

sp. zn. , v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel

k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne

kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby

vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil ( ), keď získa

znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné

obohatenie“. Pokiaľ žalobca poukazuje na opačný právny záver, ktorý by mal byť uvedený

v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. ,

dovolací súd uvádza (ako už uviedol v rozhodnutí pod sp. zn. ), že v tomto

dospel najvyšší súd k obdobným právnym záverom, a to, že pre začiatok behu dvojročnej

subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade

skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho

získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho

získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka dovolacieho súdu: teda

nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie). Na uvádzaných právnych záveroch o začiatku

plynutia subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení založil svoje rozhodnutie

aj odvolací súd, konkrétne ako vyplýva z bodu 14. jeho odôvodnenia. Žalobcom uvádzané

rozhodnutie pod sp. zn. nie je možné použiť pri riešení danej otázky,

nakoľko predmetom rozhodovania bola procesná otázka oprávnenia exekučného súdu

skúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok.»

12. Sťažovateľ zastáva názor, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie ( a dohovoru).

Sťažovateľ je toho názoru, že dovolací súd sa nevysporiadal s jeho právne relevantnou

argumentáciou, rozhodnutie dovolacieho súdu považuje za neúplné, zmätočné a navzájom

rozporné a arbitrárne. Zastáva názor, že dovolací súd nesprávne zvolil právny základ svojho

rozhodnutia, a to tým, že založil svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania celkom

nepochopiteľne odkazom na iné rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré však riešili

diametrálne odlišné skutkové a právne okolnosti, a teda s odlišným právnym základom.

Pritom sa dovolací súd v podstate vôbec nezaoberal rozdielnosťami uvedených rozhodnutí,

na ktoré odkázal, a otázkou, ktorú mal posúdiť v rámci tejto veci.

13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje aby senát ústavného súdu prijal

ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, vo veci rozhodol a vydal tento nález: „Základné právo

sťažovateľa, ,

štátneho občana Slovenskej republiky, na súdnu

ochranu podľa ) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.05.2019 vydaným v konaní

vedenom pod sp. zn.: porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.05.2019, vydané

v konaní vedenom pod sp. zn.: sa ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

vo výške 409,94 EUR s DPH na účet právneho zástupcu sťažovateľa, Advokátska kancelária

JUDr. Peter Rybár, s.r.o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

I.1 Vyjadrenie najvyššieho súdu a replika sťažovateľa

14. K prijatej sťažnosti sa vyjadril aj najvyšší súd podaním č. k. -119,

z 5. marca 2020, pričom uviedol, že v ústavnej sťažnosťou napadnutej veci

dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom nastolená právna otázka je riešená rovnako.

14.1 Najvyšší súd uzavrel, že rozhodnutie o ústavnej sťažnosti ponecháva na úvahe

ústavného súdu a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

15. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 12. mája 2020 k vyjadreniu najvyššieho súdu

zotrval na dôvodnosti svojej sťažnosti a uviedol, že otázka začiatku plynutia subjektívnej

premlčacej doby nebola dosiaľ v judikatúre dovolacieho súdu vyriešená. Najvyšším súdom

označované rozhodnutia riešia diametrálne odlišný skutkový stav. Určenie začiatku plynutia

dvojročnej, subjektívnej, premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné

analyzovať v každom prípade individuálne, keďže uvedené posúdenie v každom prípade

záleží od posúdenia konkrétnych skutkových okolností, a to tých, kedy oprávnený subjekt

nadobudne skutočnú vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa

bezdôvodne obohatil (teda v prejednávanom prípade je potrebné skúmať to, kedy sa

sťažovateľ reálne dozvedel, že nemal veriteľovi platiť splátky nad rámec istiny

poskytnutého úveru, bez ohľadu na to, či vedel alebo nevedel presné právne posúdenie, pre

ktoré k bezdôvodnému obohateniu dochádza).

16. Z uvedených dôvodov navrhol, aby ústavný súd rozhodol v prejednávanej veci

v zmysle podanej ústavnej sťažnosti a priznal mu plný nárok na náhradu trov konania.

Sťažovateľ zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

17. Ústavný súd listom z 21. februára 2020 upovedomil podľa § 126 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) obchodnú

spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., ako zúčastnenú osobu, že má právo sa vo veci vyjadriť

a na vyjadrenie jej určil desaťdňovú lehotu od doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba

upovedomenie prevzala 24. februára 2020, ku dňu rozhodnutia ústavného súdu sa však

nevyjadrila.

18. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Relevantná právna úprava

19. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

22. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

25. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

26. Podľa ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej

časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným

súdom podľa povahy veci primerane .

27. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

28. Podľa prvej vety ústavný súd zruší

rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

29. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

30. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná

rozdielne.

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

31. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

32. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.

, ).

33. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok ( a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2.

1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 a 36).

34. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať

obmedzeniam zo strany štátu. Takýmto obmedzením sú aj a , ktoré

vymedzujú prípady, kedy je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok.

35. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd, vychádzajúc

zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

36. Ústavný súd po posúdení veci dospel k záveru, že v napadnutom uznesení došlo

k (i) arbitrárnemu posúdeniu prípustnosti dovolania najvyšším súdom, ako aj (ii)

k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia, čo sa týka niektorých podstatných

argumentov sťažovateľa ako dovolateľa.

III. 1 K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia

37. O arbitrárne rozhodnutie ide vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať

v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov

s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu

v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať

v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného

racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté

skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je

spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (, , ,

). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

, ). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

38. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa (neúspešného

spotrebiteľa) podané s poukazom na odmietol ako neprípustné, keď

konštatoval, že sťažovateľom nastolená právna otázka už bola dovolacím súdom

zodpovedaná v jeho skorších rozhodnutiach.

39. Predmetom konania vedeného na okresnom súde je nárok sťažovateľa na vydanie

bezdôvodného obohatenia zo strany žalovanej spoločnosti. Sťažovateľ s ňou uzatvoril

zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktoré však neobsahovali všetky

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len

,,zákon o spotrebiteľských úveroch“) vyžadované náležitosti, a preto sa považujú za

bezúročné a bez poplatkov. V dôsledku toho sťažovateľ žalovanej vrátil viac ako len

požičanú istinu, čím sa žalovaná bezdôvodne obohatila, keď od sťažovateľa prijala plnenie,

na ktoré nárok nemala. Okresný súd nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia priznal,

pričom za moment začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty považoval moment, keď

sa sťažovateľ od svojho právneho zástupcu na porade dozvedel, že došlo k „preplateniu“

úveru, a teda k bezdôvodnému obohateniu žalovanej.

40. Krajský súd, naopak, v odôvodnení svojho rozsudku vychádzal zo skutočnosti,

že zákon o spotrebiteľských úveroch bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka.

Treba preto vychádzať z toho, že sťažovateľ v čase uzavretia zmluvy vedel, že ak

v zmluvách chýba údaj o RPMN, úver je bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného

krajský súd zastával názor, že už momentom preplatenia sumy istiny nadobudol sťažovateľ

vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej – veriteľa, preto jeho

nárok v čase jeho uplatnenia na súde bol premlčaný v dvojročnej subjektívnej premlčacej

dobe.

41. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol s tým, že nie sú splnené podmienky

prípustnosti dovolania podľa . Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa,

že otázka, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, je v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu riešená rozdielne. Sťažovateľ pritom poukazoval na rozhodnutie

sp. zn. (v ktorom najvyšší súd odkazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. ) a voči nemu podľa sťažovateľa opačné sp. zn. .

Najvyšší súd je toho názoru, že ide o otázku vyriešenú. Najvyšší súd poukazuje na dve

rozhodnutia, v ktorých mala byť táto otázka jednotne vyriešená, a to na rozhodnutie sp. zn.

, ktoré odkazuje na rozhodnutie sp. zn. , a na rozhodnutie

sp. zn. .

42. Pokiaľ najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje na rozhodnutie sp. zn.

, ústavný súd uvádza, že ide o uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol

dovolanie ako neprípustné podľa . V konaní sp. zn. išlo

o obdobnú situáciu, ako bola prejednávaná všeobecnými súdmi v posudzovanom konaní,

a právnou otázkou bola rovnaká otázka, a síce ktorý moment je rozhodujúci pre začatie

plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v prípade, ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je

bezúročná a bez poplatkov. Dovolací súd dovolanie odmietol z dôvodu, že táto právna

otázka už bola v praxi dovolacieho súdu riešená, a to v rozhodnutí sp. zn. .

Najvyšší súd dodal, že obdobným právnym záverom dospel najvyšší súd tiež v rozhodnutí

sp. zn. . Najvyšší súd teda poukazuje na tieto dve súdne rozhodnutia, ktoré

mali túto otázku meritórne vyriešiť. Ústavný súd podotýka, že najvyšší súd sa v tomto

rozhodnutí sám vecne nezaoberal spornou právnou otázkou, len poukázal na jej riešenie

v dvoch skorších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Ústavný súd dopĺňa, že ani jedno z nich

nebolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky (príp. aj v staršej zbierke, pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. januára 2018 ). Pre úplnosť uvádza, že rozhodnutie sp. zn.

bolo publikované v časopise Zo súdnej praxe, čo je však komerčný časopis

súkromného vydavateľa, kde rozhodnutia vyberá autorský kolektív tohto časopisu.

43. V rozhodnutí sp. zn. išlo o žalobu o zaplatenie sumy vo výške

70 000 Sk z titulu vrátenia pôžičky. Žalobca poukazoval na to, že žalovanej poukázal sumu

100 000 Sk a táto aj začala sumu splácať v splátkach po 10 000 Sk. Žalobcom tvrdená

existencia zmluvy o pôžičke však v konaní preukázaná nebola a preukázaný nebol ani iný

dôvod plnenia, preto bol nárok posúdený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

(plnenie bez právneho dôvodu). Najvyšší súd konštatoval, že pre začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne

preukázateľne dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor

bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa

na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné

zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Žalobca poukázal čiastku žalovanej

28. augusta 2006 a podľa názoru najvyššieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť

i dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle .

Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia plnenia, teda od počiatku išlo

o plnenie bez právneho dôvodu, a teda už v tomto okamihu boli žalobcovi známe všetky

skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Ústavný súd však v tomto kontexte poukazuje na to, že najvyšší súd v tomto rozhodnutí

odkazuje na Zborník IV. býv. najvyššieho súdu, Praha 1986, s. 649 (ide o rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 1978,), kde paradoxne posúdil obdobnú

situáciu odlišne. V konaní sp. zn. išlo o žalobcu (Československý štát – Mestský

národný výbor v N.), ktorý sa žalobou proti žalovanej (fyzickej osobe) domáhal zaplatenia

sumy 11 050 Kčs. Právny základ tohto plnenia vychádzal z toho, že žalobca vykúpil od

žalovanej rodinný dom za 11 050 Kčs a túto cenu žalovanej aj uhradil. Na základe vyhlášky

žalobca nehnuteľnosť precenil na 17 014,12 Kčs, takže žalobca mal žalovanej doplatiť ešte

5 974,12 Kčs. Nedopatrením však žalobca poukázal žalovanej celú sumu 17 014,12 Kčs,

čím žalovaná získala neoprávnený majetkový prospech 11 050 Kčs. Žalovaná žiadala

žalobu zamietnuť kvôli premlčaniu podľa . Okresný

súd zaviazal žalovanú zaplatiť sumu vo výške 11 050 Kčs a krajský súd rozsudok potvrdil,

keďže námietku premlčania nepovažovali za dôvodnú. Odvolací súd uviedol, že žalobca sa

o preplatku na kúpnej cene nemohol dozvedieť ihneď pri jej vyplatení, keďže uzavretie

kúpnej zmluvy a vyplatenie kúpnej ceny nespadá do agendy jedného pracovníka. Proti

tomuto rozsudku podal generálny prokurátor SSR sťažnosť pre porušenie zákona, kde

uviedol, že začiatok plynutia premlčacej doby nemôže byť závislý od rôznych neistých

udalostí, napr. od toho, kedy orgán vykoná revíziu a pod. Treba vychádzať zo skutkových

okolností, pri existencii ktorých žalobca vedel, musel vedieť alebo pri potrebnej

starostlivosti si musel uvedomiť, že poskytuje plnenie, na ktoré žalovaná nemá nárok.

Najvyšší súd sťažnosť pre porušenie zákona zamietol. V priebehu konania nebolo

preukázané, že sa o chybnom plnení dozvedel už skôr, ani to, že by jeho pracovníci konali

vedome, teda s úmyslom poskytnúť žalovanej neoprávnený prospech. Najvyšší súd uvádza,

že „z hľadiska posúdenia začiatku premlčacej lehoty v danom prípade nie je podstatná

okolnosť, že žalobca vedel, akú sumu žalovanej na kúpnu cenu za vykúpený rodinný domček

ešte doplatiť, ale to, či mal vedomosť aj o tom, akú sumu žalovanej skutočne vyplatil, a teda

vedomosť o tom, že mu vzniklo právo na vydanie neoprávneného majetkového prospechu.

Z ustanovenia vyplýva, že pre začiatok subjektívnej premlčacej doby na

uplatnenie práva na vydanie neoprávneného majetkového prospechu je rozhodujúci

subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre

uplatnenie jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový

prospech a o tom, kto ho získal, musí byť teda skutočná, pretože len ak oprávnený vie o tom,

že na jeho úkor sa niekto neoprávnene obohatil, môže uplatniť svoje právo, t. j. požadovať

vydanie takto neoprávnene získaného majetkového prospechu. Nie je ani rozhodujúce to, či

sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom

práve dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Nemožno sa

stotožňovať s názorom, že pri posudzovaní vedomosti žalobcu treba vychádzať zo

skutkových okolností, za existencie ktorých žalobca musel vedieť alebo pri potrebnej

starostlivosti si musel uvedomiť, že poskytuje plnenie, na ktoré žalovaná nemá právny

nárok.“.

44. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. išlo o situáciu, keď bolo

predmetom konania vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania nehnuteľností

žalovanou bez právneho dôvodu za obdobie od 21. apríla 2001 do 30. júna 2007. Najvyšší

súd konštatoval, že pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je

rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na

jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia, a kto ho získal. Rozhodujúce je zistenie

skutkového stavu. V konaní bolo ustálené, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že žalovaná

nehnuteľnosti užíva bez právneho dôvodu, najneskôr právoplatnosťou rozsudku súdu,

ktorým bola kúpna zmluva týkajúca sa žalovanou užívaných nehnuteľností vyhlásená za

neplatnú, a to dňom 21. apríla 2001. Ak žalobu podala 14. júna 2005, nemohol jej súd

priznať bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľnosti za obdobie pred 14. júnom 2003.

45. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa nejaví ako presvedčivé. Poukazuje na

skoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorých právne závery mali dávať odpoveď na právnu

otázku určenia počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného

obohatenia obsiahnutej v dovolaní sťažovateľa. Ústavný súd však dospel k záveru, že

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. (a v ňom odkazované rozhodnutie

sp. zn. ) a sp. zn. síce riešia problematiku posúdenia začiatku

plynutia subjektívnej premlčacej doby pre vydanie bezdôvodného obohatenia, ale nedávajú

odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku. Najvyšším súdom uvádzané rozhodnutia

vychádzajú z odlišného skutkového a právneho základu, ako to je v prejednávanej veci,

nezohľadňujúc jej podstatu ani podstatné osobitosti významné pre rozhodnutie o tejto

otázke.

46. V konaní sp. zn. nebola preukázaná existencia akejkoľvek zmluvy

a medzi stranami sporu nešlo o spotrebiteľský spor. V konaní sp. zn. taktiež

nešlo o spotrebiteľský spor, k uzavretiu zmluvy medzi stranami sporu síce došlo, súdom

však bola konštatovaná jej neplatnosť a pri posúdení začiatku subjektívnej premlčacej doby

súd vychádzal z toho, že táto začala plynúť najneskôr momentom právoplatnosti

rozhodnutia súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy, v konaní teda nebolo riešené, či žalovaná už

v čase uzavretia zmluvy mala alebo mohla mať vedomosť o jej neplatnosti. Preto nemožno

uzavrieť, že predmetné rozhodnutia riešia právnu otázku, ktorá je predmetom

sťažovateľovho dovolania.

47. Záver, že rozhodujúcim okamihom pre určenie začiatku plynutia subjektívnej

premlčacej doby pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je nadobudnutie

skutočnej vedomosti oprávneného subjektu o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,

kto sa bezdôvodne obohatil, je správny. Tento záver nerozporuje ani sám sťažovateľ, ani

okresný súd a krajský súd a napokon ani najvyšší súd. Všetky súdy tak v podstate

vychádzajú z rovnakej premisy, avšak ju na konkrétny skutkový stav rozdielne aplikujú.

48. Posúdenie skutočnej vedomosti o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, sa

posudzuje vždy podľa konkrétnych skutkových okolností. Ústavný súd je toho názoru, že

v tomto ohľade iste existujú určité typové situácie (typové skutkové okolnosti), pre

posúdenie ktorých možno používať skoršiu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Skutkové

okolnosti sťažovateľovho prípadu však nie sú typovo obdobné ako skutkové okolnosti

rozhodnutí, na ktoré poukazuje najvyšší súd.

49. Predmetom rozhodnutí, na ktoré poukazuje najvyšší súd, nebol spotrebiteľský

spor, základom právneho vzťahu medzi stranami sporu ani v jednom prípade nebola zmluva

o spotrebiteľskom úvere, nešlo o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva

v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej

priamo v zákone. Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako

ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má

v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane

prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku

bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu

kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej

zmluvy ako takej. Ide teda o ďalší typ skutkových okolností, ktoré treba vzhľadom na už

uvedené špecifiká posúdiť najvyšším súdom nanovo.

50. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

a sp. zn. nedávajú odpoveď na otázku, či je namieste plynutie začiatku

subjektívnej premlčacej doby odvíjať od znalosti spotrebiteľa o právnej úprave zakotvujúcej

bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (uplatnenie zásady „neznalosť zákona

neospravedlňuje“), ani na otázku, či za takéhoto stavu je moment, kedy reálne dôjde

k plneniu spotrebiteľa nad rámec istiny, rozhodujúcim z pohľadu záveru o nadobudnutí

skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia. V tomto kontexte

je potrebné sa vysporiadať s otázkou súvisiacou s bežnou životnou skúsenosťou, a síce, či

je pravdepodobné, aby dlžník platil veriteľovi plnenie, ak by vedel, že mu toto plnenie

nepatrí. Otázkou je, či potom možno za moment, kedy sa dlžník dozvedel o vzniku

bezdôvodného obohatenia, a o tom, kto sa bezdôvodne obohatil, považovať uzatvorenie

konkrétnej spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

51. Najvyšší súd teda nesprávne vyhodnotil analógiu v skutkovom stave. Toto

posúdenie malo za následok odmietnutie dovolania, a teda odopretie vecného prejednania

veci pred najvyšším súdom. Ústavný súd uvádza, že zmyslom dovolania je okrem

eliminovania zmätočných rozhodnutí ( v spojení s ) vytvárať jednotnú

rozhodovaciu prax týkajúcu sa zásadných právnych otázok ( v spojení s ).

Dovolatelia, ako aj širšia právnická obec očakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho

súdu sa preto pri posudzovaní prípustnosti dovolania podaného podľa oprávnene

očakáva citlivý a dôsledný prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen

z formálneho hľadiska, ale aj reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu

otázku zásadného významu. Len tak je možné naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie

otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky

napĺňania princípu právnej istoty. Naplnením tejto funkcie plní dovolanie aj

celospoločenskú úlohu (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,

Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H.

Beck, 2016, s. 1346).

52. Ústavný súd v tejto súvislosti na okraj ako obiter dictum uvádza svoj názor na

výklad pojmu „vyriešená právna otázka“. Pojem „vyriešená právna otázka“ nemožno

vnímať ako „už raz riešená otázka“, ale ako „otázka vyriešená ustálene“, teda že ohľadom

právnej otázky existuje ustálená prax dovolacieho súdu. Inak by bol prístup na dovolací súd

oklieštený a dovolanie by nebolo prípustné ani v prípade, ak by sa dovolací súd určitou

právnou otázkou už raz (jediný raz) zaoberal. Dovolací súd by potom nemohol rozvíjať

a zjednocovať judikatúru všeobecných súdov, a tak napĺňať poslanie dovolania ani plniť

svoju úlohu najvyššej súdnej autority. Na pojem „vyriešená“ treba potom aplikovať výklad

najvyššieho súdu o ustálenej praxi dovolacieho súdu. Podľa najvyššieho súdu „ustálená

rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo

rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno

zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach

najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,

pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory

obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne

na ne nadviazali“ (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , 3 Cdo

158/2017, , , , , 8 Cdo

33/2017). Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné sú aj staršie zbierky,

pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 24. januára 2018), tak možno za

ustálenú prax považovať aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady,

a to (i) buď je tento názor vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných

rozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí,

ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený) nadviazali niektoré neskôr

vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru vo viacerých ďalších

rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ najvyšší súd

odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť o „viacero“ takýchto rozhodnutí.

V predmetnej veci najvyšší súd odkazoval len na dve nepublikované rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktoré sa právnou otázkou meritórne mali zaoberať, a to rozhodnutia

sp. zn. a sp. zn. , ako aj na ďalšie rozhodnutie sp. zn.

, ktoré malo na ne vecne nadviazať.

53. Ústavný súd sa nemieni zaoberať vecnou stránkou zadefinovania pojmu ustálená

rozhodovacia prax dovolacieho súdu najvyšším súdom, ide o kompetenciu najvyššieho

súdu. Napokon, tento pojem sa môže v judikatúre najvyššieho súdu ďalej vyvíjať. Ústavný

súd sa však nestotožňuje s názorom, že dve nepublikované rozhodnutia môžu predstavovať

otázku vyriešenú, teda otázku, ohľadom ktorej existuje ustálená rozhodovacia prax.

Uvedený výklad zároveň vytvára najvyššiemu súdu priestor v týchto prípadoch (ak existujú

dve rozhodnutia najvyššieho súdu) dovolanie vecne prejednať a prípadne sa od doterajšej

praxe dovolacieho súdu odchýliť a vysloviť vlastný názor. Pokiaľ by však dve

nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu predstavovali ustálenú prax, dovolaciemu

súdu by neostávalo nič iné, iba dovolanie pre neprípustnosť odmietnuť [pokiaľ nie je daná

prípustnosť podľa § 421 písm. a) alebo c)], a to aj v prípade, ak má na právnu otázku

konajúci senát odlišný názor. Inak povedané, ak by aj rozhodnutia, na ktoré v tejto veci

odkazoval najvyšší súd, riešili predmetnú právnu otázku (čo však v tomto prípade nebolo

naplnené, pozri body 44 až 50 tohto nálezu), nemohol by najvyšší súd ustáliť, že ide

o právnu otázku vyriešenú. Ak aj najvyšší súd mieni pod pojem ustálená rozhodovacia prax

dovolacieho súdu začleniť aj v príslušnej zbierke nepublikované rozhodnutia, musí byť

rozhodovacia činnosť senátov najvyššieho súdu skutočne opakujúca sa. Len tak sa naplní

záver, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú. Tomu, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú

(a teda opakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované rozhodnutia sú

verejne dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej

lustrácii medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je

opakujúce sa množstvo. Ak by však takéto nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu

neboli takto verejne dostupné a dohľadateľné, nemožno ich považovať za ustálenú prax

dovolacieho súdu. Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší

súd), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak teda najvyšší súd považuje určitý právny

názor za ustálený, mohlo by to byť pre najvyšší súd impulzom na jeho publikáciu v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tým sa zároveň

odstráni neistota týkajúca sa toho, či ide o právnu otázku v praxi dovolacieho súdu

vyriešenú alebo nie.

54. Ústavný súd ďalej na okraj, ako obiter dictum, uvádza aj svoj názor k viazanosti

najvyššieho súdu vymedzením prípustnosti dovolania dovolateľom. Najvyšší súd správne

uvádza vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, že „dovolací súd je teda viazaný iba

vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré

považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti

riešenia (§ 421) táto otázka spadá. Takéto určenie významovo nespadá pod vymedzenie

dovolacieho dôvodu. Skúmanie prípustnosti dovolania je tak vecou dovolacieho súdu, ktorý

ale nie je viazaný jeho vymedzením ( - ak to zákon pripúšťa).“. Povinnosť

dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa treba vnímať

ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania,

a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je

vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým,

o ktorý prípad právnej otázky podľa oprel prípustnosť dovolania

dovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť.

Napríklad ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená

a medzičasom k jej vyriešeniu došlo. V tomto prípade sa prípustnosť dovolania zmení počas

konania. Dokonca treba pripustiť aj to, že dovolateľ vymedzí prípustnosť eventuálne, pokiaľ

má pochybnosť o tom, ako interpretovať pojem „ustálená rozhodovacia prax“. Dovolanie

tak bude prípustné aj vtedy, ak napríklad dovolateľ prípustnosť odôvodnil odklonom od

ustálenej praxe najvyššieho súdu [ ], no najvyšší súd zistí, že

v skutočnosti nejde o odklon, ale o nejednotnosť takejto praxe [ ].

Tiež nemožno akceptovať taký výklad, že najvyšší súd by nemohol pri posúdení

prípustnosti dovolania zohľadňovať tie svoje stanoviská a rozhodnutia, ktoré dovolateľ

neoznačil. Rozhodnutia najvyššieho súdu jednak nie sú systematicky nikde usporiadané

a publikované, a preto ich znalosť je často len otázkou náhody. Situácia je o to náročnejšia,

ak najvyšší súd vo svojej judikatúre (sp. zn. ) pripúšťa, aby sa za ustálenú

rozhodovaciu prax považovali aj nepublikované rozhodnutia, alebo dokonca aj jednotlivé,

dosiaľ nepublikované rozhodnutia, pokiaľ neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia

najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich

akceptovali [pozri Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn.

(Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka

zásadného právneho významu), Súkromné právo 4/2018, s. 172].

55. Ústavný súd ďalej uvádza, že sťažovateľ v dovolaní právnu otázku, od ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, vymedzil dostatočne určito. Sťažovateľ zároveň

vymedzil tri podotázky, ktoré súvisia so zodpovedaním spornej právnej otázky, a to (i) čo

v tomto prípade predstavuje podstatnú skutkovú okolnosť, ktorú by sa mal spotrebiteľ

dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, (ii) ktorý moment možno

považovať za moment nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o uvedenej

podstatnej skutkovej okolnosti, a napokon (iii) o akú skutkovú podstatu bezdôvodného

obohatenia v tomto prípade ide, keďže to nie je zrejmé ani zo samotného rozhodnutia

odvolacieho a ani z predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového súdu. Ku každej

podotázke uvádza dovolateľ vlastnú argumentáciu a je namieste, aby najvyšší súd dal na

tieto otázky odpovede.

III.2 K nedostatočnému odôvodnenia napadnutého uznesenia

56. Podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď

na každú poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné

argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú odpoveď na riešenie konkrétneho

právneho problému (obdobne napr. , , ). Ak ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument. (, Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

57. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ sťažovateľ ako dovolateľ

odvodzuje prípustnosť dovolania z a poukazuje na dve rozhodnutie,

ktoré majú túto otázku riešiť práve opačne, je povinnosťou najvyššieho súdu sa s touto

argumentáciou vysporiadať, obzvlášť ak najvyšší súd považuje tieto rozhodnutia za také,

ktoré riešia predmetnú otázku zhodne a vytvárajú podľa najvyššieho súdu ustálenú prax

dovolacieho súdu. Názor, že ide o rozhodnutia, ktoré riešia túto otázku opačne, pritom

nie je ojedinelý (pozri uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 23. 2.

2017, bod 13).

58. Najvyšší súd sa tiež nevyjadril dostatočne k tomu, prečo nie je možné použiť

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , na ktoré poukazoval v dovolaní

sťažovateľ. Najvyšší súd sa obmedzil len na konštatovanie, že ho „nie je možné použiť pri

riešení danej otázky, nakoľko predmetom rozhodovania bola procesná otázka oprávnenia

exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok“. Je

zrejmé, že právnym titulom vzniku záväzkového vzťahu existujúceho medzi oprávneným

a povinným v exekučnom konaní, v rámci ktorého bolo vydané uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. , bola spotrebiteľská zmluva. Predmetom konania o mimoriadnom

dovolaní vo veci sp. zn. bolo posúdenie otázky, či je exekučný súd

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky/zmluvy, ako aj otázka samotného

posúdenia platnosti rozhodcovskej doložky exekučným súdom. Najvyšší súd v rozhodnutí

sp. zn. vo vzťahu k oprávneniu exekučného súdu skúmať platnosť

rozhodcovskej zmluvy konštatoval, že aj pokiaľ spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní

platnosť rozhodcovskej doložky nespochybní, exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj

povinný skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, poukazujúc pri tom na princíp ochrany

spotrebiteľa, ktorému v takomto prípade ustupuje princíp „vigilantibus iura scripta sunt“.

Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia je tak zrejmé, že najvyšší súd uprednostnil princíp

ochrany spotrebiteľa nielen pri procesnoprávnej otázke (oprávnenie exekučného súdu

skúmať platnosť rozhodcovskej doložky), ale aj pri hmotnoprávnom aspekte veci

(posúdenie platnosti samotnej rozhodcovskej doložky), keď dospel k záveru, že „realite

praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka podrobnej

(až detailnej) znalosti právnych predpisov... zo strany spotrebiteľa“. V danom prípade išlo

o zákon o bankách a otázku znalosti tohto zákona na strane spotrebiteľa v kontraktačnej

fáze, pri uzatváraní rozhodcovskej doložky. S týmto aspektom rozhodnutia sp. zn.

týkajúcim sa posúdenia hmotnoprávnej otázky sa najvyšší súd

v napadnutom uznesení nijako nevyrovnal, pričom nároky kladené v zmluvnom vzťahu na

spotrebiteľa nepochybne majú relevanciu pre posúdenie aspektov podstatných pre

rozhodnutie v merite veci. Preto odôvodnenie napadnutého uznesenia nemožno označiť

za dostatočné a presvedčivé, najmä ak sa komplexnosť odôvodnenia rozhodnutia a jeho

presvedčivosť od najvyššieho súdu ako najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva

predpokladá.

59. V neposlednom rade sa najvyšší súd dostatočne nevysporiadal s argumentom

dovolateľa, že námietka premlčania nebola kvalifikovane uplatnená, keď žalovaný

neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti a dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé, na základe

čoho je možné dospieť k záveru, že žalobca mal vedomosť o bezdôvodnom obohatení

v čase zaplatenia poslednej splátky.

60. Ústavný súd po zohľadnení okolností predmetnej veci, odôvodnenia napadnutého

uznesenia a povahy uznesení, na ktoré najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazuje,

dospel k záveru, že napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného

rozhodnutia súdu, keďže sa opiera o svoju skoršiu judikatúru, ktorú nie je možné považovať

za riešiacu právnu otázku predostretú sťažovateľom. V dôsledku toho neposkytuje dostatok

relevantných dôvodov pre najvyšším súdom prijatý záver o neprípustnosti dovolania

sťažovateľky. Najvyšší súd sa tiež nedostatočne vyrovnal s podstatnými argumentmi

sťažovateľa, ktoré uvádzal v dovolaní.

61. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho právo na

spravodlivé súdne konanie. Nedostatky napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dosahujú

intenzitu odôvodňujúcu vysloviť porušenie sťažovateľovho základného práva zaručeného

a práva zaručeného dohovoru. V dôsledku odmietavého

výroku napadnutého uznesenia totiž najvyšší súd nedal odpoveď na právnu otázku nastolenú

v dovolaní, a tým tvoriacu materiálny predmet samotného dovolacieho konania, ktorého

iniciovaním sa sťažovateľ domáhal svojho základného práva na súdnu ochranu v medziach

zákona vykonávajúceho toto základné právo ( ). Ústavný súd

preto rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu zaručené i jeho právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

62. Vychádzajúc z a a zákona

o ústavnom súde, vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný súd uznesenie najvyššieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

63. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu podané

dovolanie proti rozsudku krajského súdu znova prerokovať, v okolnostiach prípadu sa

dôsledne vyrovnať s jeho obsahom a, riadiac sa právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými v tomto náleze ( ), opätovne rozhodnúť

o dovolaní, rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom

zistené.

IV.

Trovy konania

64. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

65. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

66. Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“).

Ústavný súd konštatuje, že v zmysle už uvedených ustanovení vyhlášky sťažovateľovi patrí

náhrada trov konania v sume 640,64 eur, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2019 spolu vo výške 415,50 eur (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)

v hodnote po 163,33 eur vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 eur, zvýšené

o 20 % DPH (34,62 eur) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2020 vo výške

225,14 eur (vyjadrenie sťažovateľa k vyjadreniu najvyššieho súdu na základe výzvu

ústavného súdu) v hodnote po 177 eur vrátane režijného paušálu v hodnote 10,62 eur,

zvýšené o 20 % DPH (37,52 eur).

67. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

68. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu