Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 95 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (100)III. ÚS 875/2016
PDF · 360.54 KB
No categories available
III. ÚS 875/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Sergeja Kohuta
a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijaté sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK,
občianskeho združenia, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru
o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžp 5/2013 z 27. mája 2015 a sp. zn. 6 Sžo 12/2014
z 27. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnostiam Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, ktorými
namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2,
základného práva na priaznivé životné prostredie a informácie o ňom podľa čl. 44 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3
Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) uzneseniami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžp 5/2013 z 27. mája 2015 a sp. zn.
6 Sžo 12/2014 z 27. mája 2015, n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 875/2016 z 13. decembra 2016 spojil sťažnosti Lesoochranárskeho združenia VLK,
občianskeho združenia (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 44 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
(Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžp 5/2013 z 27. mája 2015 a sp. zn. 6 Sžo 12/2014 z 27. mája
2015 pôvodne vedené pod sp. zn. Rvp 11800/2015 a Rvp 12675/2015 na spoločné konanie
a prijal ich na ďalšie konanie.
2. Z obsahu sťažností a pripojených spisov ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol
účastníkom správnych konaní vedených na Ministerstve životného prostredia Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“) pod č. 4903/2012-2.2 o odvolaní proti rozhodnutiu
Krajského úradu životného prostredia v Prešove č. 2012/279-01 1/KM-R z 20. januára 2012
o žiadosti spoločnosti , o povolenie
výnimky zo zákazov podľa § 16 ods. 1 písm. b) a f) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane
prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody
a krajiny“) a pod č. 3816/2012-2.2 o odvolaní proti rozhodnutiu Krajského úradu životného
prostredia v Košiciach č. 2011/00646 z 28. novembra 2011 o žiadosti štátneho podniku
o povolenie výnimky zo zákazov podľa § 16 ods. 1 písm. b) a f)
zákona o ochrane prírody a krajiny. V prípade oboch konaní ministerstvo o odvolaniach
sťažovateľa rozhodlo rozhodnutiami č. 4903/2012-2.2 z 12. júla 2013 a č. 3816/2012-2.2
z 20. februára 2012 (ďalej len „správne rozhodnutia“) tak, že ich zamietlo a napadnuté
rozhodnutia krajských úradov životného prostredia potvrdilo.
3. Sťažovateľ následne v oboch veciach podal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) žaloby podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku účinného
do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“), ktorými sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia
správnych rozhodnutí. Krajský súd rozsudkami č. k. 2 S 308/2012-88 z 13. marca 2013
a č. k. 5 S 159/2012-58 z 15. októbra 2013 žaloby sťažovateľa zamietol a poukázal na to,
že „Činnosti súvisiace s odstránením kalamitného dreva nie sú činnosťami, ktoré by apriori
boli v rozpore so záujmami ochrany prírody. Zabránenie nežiaduceho rozmnoženia
podkôrnikov a obmedzenie jeho preniknutia do okolitých lesných porastov má svoj význam
aj v bezzásahovej zóne s piatym stupňom územnej ochrany. Ako vyplýva z rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu, tento veľmi presne zistil, ktorých lokalít sa konanie
o povolenie výnimky týka, aký je ich charakter z hľadiska lesného ekosystému a z hľadiska
národnej siete chránených území a stanovil podmienky realizácie výnimky. Súd sa stotožnil
s názorom, že cieľom opatrení (zásahov), ktoré boli posudzované v konaná o udelenie
výnimky, bolo zaistiť priaznivý stav typických druhov (smrek) v lesných biotopoch NPR
a ochranu pred výrazným poškodením alebo zničením. Má tiež za to, že správny orgán
dostatočne zrozumiteľne opísal situáciu v kalamitou postihnutej oblasti, jej ďalší vývin
v prípade nevykonania zásahu a nepriaznivý vplyv na dotknutý lesný biotop i na životné
prostredie vo všeobecnosti. Opis a vyhodnotenie vývinu populácie podkôrnika, ktorej sa
domáhal žalobca, sa javia vzhľadom na uvedené ako nadbytočné, nespôsobilé zmeniť
rozhodnutie vo veci.“. Dospel však najmä k záverom, že námietkam sťažovateľa
uplatneným v žalobe nemožno priznať relevanciu a že „správne orgány sa vecou riadne
zaoberali. Pred vydaním rozhodnutia si zabezpečili všetky právne relevantné podklady a ich
v rozhodnutiach vyjadrené uváženie o potrebe zásahu do územia podliehajúcemu piatemu
stupňu ochrany a tým privolenie v podobe výnimky zo zákazov podľa zákona o ochrane
prírody nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom.“.
4. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd uzneseniami sp. zn. 9 Sžp 5/2013
z 27. mája 2015 a sp. zn. 6 Sžo 12/2014 z 27. mája 2015 rozsudky krajského súdu zrušil
a konania zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na stanovisko správneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, teda že „neplatnosť povolenej
výnimky, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za následok,
že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla
a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie
o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“. Keďže v predložených veciach platnosť
udelených výnimiek uplynula 12. júla 2012, resp. 15. októbra 2013, dospel k záveru, že táto
skutočnosť má za následok odpadnutie predmetu konania, pretože výnimky povolené
dotknutými správnymi rozhodnutiami zanikli a neexistujú, nevyplývajú z nich teda žiadne
právne účinky.
5. Sťažovateľ je toho názoru, že označenými uzneseniami najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonným postupom zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
jeho práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, jeho práva domáhať
sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na
jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 ústavy, jeho práva napadnúť v správnom a súdnom
konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym
právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, jeho práva
na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. S poukazom na odlišné
veci, v ktorých sa domáhal priznania postavenia účastníka konania, zdôraznil,
že predmetom týchto sťažností je konanie vo veci samej, v ktorom prvostupňový orgán
ochrany prírody už po opísanom vývoji konal so sťažovateľom ako s účastníkom konania,
rozhodnutia mu boli riadne doručené.
6. Vo svojej sťažnosti vyjadril jednak nesúhlas s právnym názorom vysloveným
v stanovisku najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013, no tiež namietol, že napadnuté
rozhodnutia najvyššieho súdu boli vydané v konaní, na ktoré nedopadá ani uvedené
stanovisko, a rozhodnutia, ktoré ako účastník správneho konania žalobou v správnom
súdnictve napadol, boli spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.
7. Sťažovateľ tiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 3/2011
zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd zohľadniac všetky súvislosti rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie sp. zn. C-240/2009, skonštatoval, „že ústavno-konformný výklad
(čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti
správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej
podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek
procesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku)
v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania
(tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu). Naopak, takýto
výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu
záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas
náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinnosti
vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru
by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom
konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane
aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere
na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva
právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili. Preto sa Najvyšší súd stotožnil s
názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“. Tento právny záver najvyššieho súdu
sťažovateľ označil za zrozumiteľný a jediný správny so zreteľom na zmysel účasti
sťažovateľa v predmetných správnych konaniach vo veciach ochrany prírody.
8. Právny postoj najvyššieho súdu a jeho postup mal podľa sťažovateľa za následok
to, že bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti
ochrany prírody. Zdôraznil, že uzneseniami najvyššieho súdu mu bolo odopreté
preskúmanie jeho odvolaní proti rozsudkom krajského súdu, ktorý jeho žaloby zamietol.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na
ďalšie konanie a prijal tento nález:
„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK
- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky
zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,
- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej
moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9
ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a
prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd,
bolo uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžp/5/2013
z 27.mája 2015, a sp. zn. 6Sžo/12/2014 z 27. mája 2015 a postupom, ktorý mu predchádzal,
porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 9Sžp/5/2013 z 27. mája 2015, a sp. zn. 6Sžo/12/2014 z 27. mája 2015 a vracia
veci Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
10. Najvyšší súd podaním došlým ústavnému súdu 9. februára 2017 doručil svoje
vyjadrenie k sťažnosti. Zopakoval, že „v posúdení právnej otázky splnenia podmienok
konania v čase vydania napadnutých uznesení vychádzal z obsahu stanoviska správneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, podľa
ktorého „... neplatnosť povolenej výnimky, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola
výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola
obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže
(ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania“,
a to v kontexte ustanovení § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny v spojení
s § 89 ods. 3 písm. b) citovaného zákona, podľa ktorého rozhodnutie vydané podľa tohto
zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané“, s tým, že v oboch
posudzovaných veciach sťažovateľa preskúmavané správne rozhodnutia stratili platnosť
uplynutím času, na ktorý boli vydané, a teda v čase súdneho prieskumu už neexistovali
a nemohli byť riadnym predmetom prieskumu v správnom súdnictve. Podľa najvyššieho
súdu v daných prípadoch už nešlo „o rozhodnutia, ktoré zakladali, menili alebo zrušili
oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo
dotknuté (§ 244 ods.3 OSP) a súčasne napadnutými rozhodnutiami žalovaného sťažovateľ
nemohol byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods.1 OSP)“. Na základe tohto zistenia
dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku. Preto rozsudky krajského súdu zrušil a obe konania
z dôvodu existencie neodstrániteľnej prekážky konania postupom podľa § 104 v spojení
s § 246c ods. 1 OSP zastavil.
11. Podaním doručeným ústavnému súdu 22. februára 2017 sťažovateľ vyjadril názor
o opodstatnenosti jeho sťažnosti vo všetkých bodoch a opätovne vyjadril nesúhlas
s názorom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého „rozhodnutie správneho orgánu môže
stratiť, tak ako v dotknutých konaniach, spôsobilosť byť predmetom súdneho prieskumu v
priebehu konania pred súdom o žalobe namietajúcej nezákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak z rozhodnutia správneho orgánu vyplýva časová obmedzenosť takéhoto rozhodnutia,
a lehota, na ktorú sú účinky rozhodnutia správneho orgánu obmedzené, uplynie v priebehu
súdneho prieskumu, a to napriek tomu, že v čase začatia konania pred súdom o
preskúmanie takéhoto rozhodnutia lehota, na ktorú boli obmedzené účinky takéhoto
rozhodnutia ešte neuplynula“. Tento postoj najvyššieho súdu označil za neobhájiteľný,
zakladajúci takmer absolútnu imunitu rozhodnutí vydaných podľa zákona o ochrane prírody
a krajiny a súčasne vylučujúci sťažovateľa z uplatnenia jeho práv vyplývajúcich mu z čl. 9
ods. 3 Aarhuského dohovoru v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-240/09 z 8. marca 2011. Sťažovateľ tiež uviedol, že „rovnako ako by nebolo možné tvrdiť
po uplynutí lehoty, na ktorú boli výnimky udelené, že rozhodnutie už neexistuje a teda
činnosť, ktorú žiadateľ vykonal bola porušením zákona (zákazov týchto činností), takisto nie
je možné tvrdiť, že po uplynutí tejto lehoty rozhodnutie prestáva existovať a prestáva mať
kvalitu rozhodnutia vydaného v súlade so zákonom alebo naopak rozhodnutia, ktoré
postupom, ktorý mu predchádzal alebo samotným obsahom zákon porušilo“. Poukázal
na to, že „v oboch predmetných konaniach boli výnimky zo zakázaných činností udelené
v územiach, ktoré patria do európskej sústavy chránených území a teda
výklad čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je záväzným výkladom európskeho práva (ako to
vyplýva z odôvodnenia rozsudku zo dňa 8. 3. 2011), ak sa teda najvyšší súd v napadnutých
rozhodnutiach odchýlil od výkladu, ktorý mu ukladá poskytnúť taký výklad vnútroštátneho
práva, ktorý organizáciám, ako je sťažovateľ, zabezpečí možnosť napadnúť na súde
rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom
Únie v oblasti životného prostredia“. V závere upriamil pozornosť ústavného súdu na
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-243/2015 z 8. novembra 2016 s tým,
že „napriek tomu, že uvedený rozsudok poskytol výklad v situácii, kedy sa žaloba žalobcu,
prejednávaná súdmi, týkala postavenia sťažovateľa (žalobcu), ako účastníka konania, podľa
zákona Č. 543/2002, nemožno prehliadnuť význam tohto rozhodnutia pre posúdenie výkladu
práva na prístup k spravodlivosti poskytnutého v tomto rozsudku Súdnym dvorom Európskej
únie, z uvedeného rozsudku totiž nesporne vyplýva nielen to, že zmyslom účasti
zainteresovanej verejnosti, vrátane Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, je zabezpečenie
vysokej úrovne životného prostredia. Zároveň nemožno prehliadnuť dôraz, ktorý Súdny dvor
Európskej únie prikladá skutočnej realizácii práv zainteresovanej verejnosti na prístup
k spravodlivosti. Aj z pohľadu uvedeného rozsudku nemožno považovať za prijateľný názor
najvyššieho súdu, ktorý je základom uznesení napadnutých sťažnosťami sťažovateľa,
že uplynutie lehoty, na ktorú bola výnimka udelená, zároveň znamená nemožnosť domôcť
sa posúdenia zo strany súdu či rozhodnutie, ktorým bola udelená, bolo vydané v súlade
so zákonom a s požiadavkou zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia.“.
12. Sťažovateľ oznámil, že na ústnom pojednávaní o jeho sťažnosti netrvá. Keďže
najvyšší súd sa napriek výzve k otázke ústneho pojednávania nevyjadril, ústavný súd
uzavrel, že na jeho nariadení netrvá. Preto, keďže po oboznámení sa s vyjadreniami
účastníkov, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci upustil.
III.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
15. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
20. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté
procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené
podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali
prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov
a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej
vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
21. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť
a účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd
hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný,
t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd
nezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010,
III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).
IV.
IV.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v spojení s právom účasti na rozhodovacích procesoch týkajúcich
sa životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
22. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na
spravodlivý proces. Samotné právo na prístup k súdu síce ani ústava, ani dohovor expressis
verbis neupravujú, možno ho však implicitne vyvodiť z premisy „ak nie je proces, nemôže
byť spravodlivý“. Ako vyslovil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
napríklad v rozsudku Golder proti Spojenému kráľovstvu, „Bolo by nemysliteľné, aby
článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné záruky poskytované stranám
prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo osebe umožňuje mať prospech
práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti
súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu, ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme
tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru, že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny
prvok práva na spravodlivý proces.“ (pozri k tomu rozsudok ESĽP vo veci Golder proti
Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒36).
23. Existencia práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza,
že ak hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého
procesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.
Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva
na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo
na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté
a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (pozri
Svák, J. Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX,
s. r. o., Paneurópska vysoká škola, 2011. s. 10).
24. Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam
a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti
obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol
narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie
sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné (rozsudok ESĽP vo veci Ashigdane
proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78, bod 58). Ani v slovenskom
právnom systéme právo na súdnu a inú právnu ochranu nie je absolútne, možno
sa ho domáhať len v spojení s čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ústavy iba v medziach zákonov, ktoré
upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane.
25. Najvyšší súd vo veciach sťažovateľa dospel k záveru, že nie je namieste jeho
žaloby vecne prejednať, pretože rozhodnutia žalobou napadnuté sú bez právnych účinkov,
a teda nepredstavujú spôsobilý predmet prieskumu v správnom súdnictve. Argumentoval
stanoviskom správneho najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v zmysle
ktorého sa nemožno riadne domáhať vstupu do konania o žiadosti o povolenie výnimky
z ochrany podľa zákona o ochrane prírody a krajiny ako jeho účastník, ak platnosť v konaní
povolenej výnimky uplynula. Konkrétne, „neplatnosť povolenej výnimky, spôsobená
uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet
konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje. Správny
orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke,
a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“.
26. Ústavnému súdu vo všeobecnosti neprislúcha preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne.
27. Ústavný súd nevidí dôvod a ani nie je oprávnený preskúmavať správnosť
stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“) je právomoc zjednocovať rozdielnosť v rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu zverená najvyššiemu súdu. Zákonnou podmienkou využitia tejto
právomoci najvyššieho súdu je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam
v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Cez túto podmienku
zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu prirodzene napĺňa stabilne judikovanú
požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej k imanentným znakom právneho štátu patrí
neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Aj z rozsudku ESĽP vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou
vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj
na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby
najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala
mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo
podobných veciach. Prijatie zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny
význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-
ktorého kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko
rešpektovali a z neho pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných
prípadoch vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia
predmetného stanoviska. Vo vzťahu k povoľovaniu výnimiek konkrétnym poľovníckym
združeniam zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) a f) zákona o ochrane prírody
usmrtiť/odstreliť jedincov medveďa hnedého rozhodnutiami prvostupňového správneho
orgánu, ktoré viedli sťažovateľa k iniciácii viacerých konaní v správnom súdnictve, najvyšší
súd učinil zadosť požiadavkám plynúcim zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu
(čl. 1 ods. 1 ústavy) i z judikatúry ESĽP, keď 24. júna 2014 prijal zjednocujúce stanovisko
sp. zn. Snj 72/2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so stanoviskom nestotožňuje, je v tomto
prípade právne irelevantná.
28. Ústavný súd zistil, že predmetom správneho konania o povolení výnimky
z ochrany podľa zákona o ochrane prírody a krajiny nebolo povolenie výnimky z ochrany
medveďa hnedého a povolenie jeho odstrelu, ale v oboch prípadoch konanie o povolenie
výnimky zo zákazu zasiahnuť do lesného porastu a poškodiť vegetačný a pôdny kryt
v piatom stupni územnej ochrany a zo zákazu rušenia pokoja a ticha v piatom stupni
územnej ochrany [§ 16 ods. 1 písm. b) a f) zákona o ochrane prírody a krajiny] v súvislosti
3
s vykonaním fytosanitárnej ťažby abioticky poškodených stromov o objeme 80 m, resp. pre
účely spracovania kalamity spôsobenej premnožením lykožrúta smrekového. Rozhodnutia
krajského úradu životného prostredia o (čiastočnom) povolení výnimky umožňujúcej
žiadateľovi zásah do lesného porastu, ťažbu poškodeného porastu pri súčasnom rušení
pokoja a ticha pracovnými postupmi boli okrem iného podmienené aj obmedzením času,
počas ktorého ich bolo možné realizovať, a to do 31. mája 2012, resp. do 31. decembra
2012.
29. Záver najvyššieho súdu vyslovený v stanovisku správneho kolégia sp. zn.
Snj. 72/2013 o neexistencii predmetu konania ako prekážky vecného prejednania žalôb,
resp. odvolaní sťažovateľa, ktorými napadol rozsudky krajského súdu, je teda rovnako
aplikovateľný aj v aktuálne prejednávaných veciach sťažovateľa. Naopak, v jeho dôsledku
najvyšší súd odňal sťažovateľovi možnosť riadneho prejednania veci v rozsahu
zakladajúcom porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy v spojení s právom na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj právom členov verejnosti na prístup k súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie
konaní verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného
prostredia.
30. Ústavný súd však dospel najmä k názoru, že za danej procesnej situácie
sa námietka porušenia v záhlaví označených základných práv a slobôd sťažovateľa
napadnutým postupom a uzneseniami najvyššieho súdu posunula do výlučne akademickej
roviny. V takýchto prípadoch sa teória i prax ústavných súdov vyhranene prikláňa
k odmietnutiu v takejto veci rozhodovať (pozri napr. IV. ÚS 242/08, ako aj uznesenie
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 122/99 z 8. 9. 1999 publikované v Sbírce
nálezů a usnesení Ústavního soudu, zväzok č. 15, uznesenie č. 56, s. 315 a nasl.), pretože
chýba možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať vplyv na pozíciu
sťažovateľa. Ak je totiž sťažovateľom namietaný zásah do jeho ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv alebo slobôd, potom musí byť
tento zásah výrokom meritórneho rozhodnutia ústavného súdu odstrániteľný. V danom
prípade táto podmienka splnená nie je, keďže ešte v priebehu konania pred všeobecnými
súdmi rozhodnutie správneho orgánu – povolené výnimky – vzhľadom na jeho presnú
časovú ohraničenosť stratilo platnosť. Na túto skutočnosť v rámci skúmania „preukázania
ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím“ poukázal v odôvodnení napadnutého
uznesenia aj najvyšší súd, keď uviedol, že „žalobcova účasť v tomto štádiu konania
nemohla spôsobiť ukrátenie jeho práva, t. j. realizácia jeho práv bola výlučne formálneho
charakteru, avšak reálne nemohla zabezpečiť výhodnejší, resp. priaznivejší výsledok“.
Rovnako významnou pre rozhodnutie najvyššieho súdu bola aj skutočnosť, že „konanie
začalo na žiadosť žiadateľa, ktorý však nepožiadal o predĺženie výnimky v zmysle § 89
ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z.“. V okolnostiach daného prípadu by tak eventuálne
vyhovenie návrhom sťažovateľa (na rozdiel od už citovaného rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie, ktorý vzhľadom na charakter, resp. obsah rozhodnutia dotknutého
správneho orgánu, vychádzal z predpokladu časovo neohraničeného súhlasu, spôsobilého
zasiahnuť aj do práv „dotknutej verejnosti“ reprezentovanej v tomto prípade priamo
sťažovateľkou, pozn.) nemalo vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho
súdu žiadnu právnu relevanciu. Vzniknutá situácia je v teórii a praxi ústavného súdnictva
označovaná výrazom „mootness“ (pozri Barron, J., Dienes, C. Constitutional Law.
4. vydanie. St. Paul, 1995, s. 83 ‒85) alebo ako nedostatok podmienky bezprostredného
a trvajúceho zásahu (unmittelbare und gegenwärtige Betroffenheit) v praxi Spolkového
ústavného súdu (napr. K. Schleich: Das Bundesverfassungsgericht. 3. vydanie. München,
1994, s. 142150), t. j. stav, keď už spor skončil alebo bol vyriešený inak, a so zreteľom
na princíp minimalizácie zásahov do právoplatne skončených konaní a hospodárnosť
konania už nemá ďalší zmysel v konaní v danej veci pokračovať.
31. Vo vzťahu k argumentu sťažovateľa na podporu jeho tvrdenia o neudržateľnosti
názoru najvyššieho súdu o následkoch uplynutia platnosti povolenej výnimky, a to že
„po uplynutí lehoty, na ktorú boli výnimky udelené, že rozhodnutie už neexistuje a teda
činnosť, ktorú žiadateľ vykonal bola porušením zákona (zákazov týchto činností), takisto nie
je možné tvrdiť, že po uplynutí tejto lehoty rozhodnutie prestáva existovať a prestáva mať
kvalitu rozhodnutia vydaného v súlade so zákonom alebo naopak rozhodnutia, ktoré
postupom, ktorý mu predchádzal alebo samotným obsahom zákon porušilo“, ústavný súd
uvádza, že pokiaľ bola činnosť, pre ktorú bola výnimka povolená, vykonaná v čase trvania
výnimky a v súlade s ďalšími podmienkami výnimky, nestáva sa ex tunc a spätne porušením
zákona. Porušením zákona sa stáva taká činnosť, ktorá je vykonaná nad rámec povolenej
výnimky alebo po jej uplynutí. Takisto uplynutím platnosti výnimky rozhodnutie, ktorou
bola povolená, zaniká nie ex tunc, ale až dňom nasledujúcim po poslednom dni platnosti
povolenej výnimky. Týmto dňom počínajúc a s účinkom pro futuro rozhodnutie nemá
právne účinky, nezakladá, nemení a ani nezrušuje práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti právnických alebo fyzických osôb, a teda prestáva byť správnym rozhodnutím
v zmysle § 244 ods. 3 OSP. Ústavný súd pripomína sťažovateľovi potrebu reálneho dopadu
súdneho rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania,
ale aj na jeho reálnu možnosť nielen privodiť vecne iné či výhodnejšie postavenie, ale
v tomto prípade vôbec na reálnu možnosť konanie zopakovať.
32. Ústavný súd pri prejednaní sťažností sťažovateľa vzal do úvahy aj rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-243/15 z 8. novembra 2016, na ktorý sťažovateľ
poukázal vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 22. februára 2017. Rozsudok bol
vydaný v prejudiciálnom konaní týkajúcom sa sporu „medzi Lesoochranárskym zoskupením
VLK..., organizáciou na ochranu životného prostredia založenou podľa slovenského práva,
a Obvodným úradom Trenčín (Slovensko) vo veci žiadosti tejto organizácie o priznanie
postavenie účastníka správneho konania o návrhu na vydanie súhlasu s projektom
realizácie oplotenia s cieľom rozšírenia zvernice na chov jelenej zveri na chránenom
území“, z ktorého bodu 49 vyplýva, že „organizácia na ochranu životného prostredia,
ktorá tak ako LZ (sťažovateľ, pozn.) spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5
Aarhuského dohovoru, má na základe článku 6 ods. 3 smernice 92/43 spoločne s článkom 6
ods. 1 písm. b) tohto dohovoru právo zúčastniť sa v zmysle spresnenom v bode 46 tohto
rozsudku na konaní o vydanie súhlasu s plánom alebo projektom, ktorý môže mať významný
vplyv na životné prostredie, keďže sa v rámci tohto konania musí prijať jedno z rozhodnutí
uvedených v článku 6 ods. 3 tejto smernice“, a z ktorého sťažovateľ vyvodil ako jeden
zo záverov to, že „zmyslom účasti zainteresovanej verejnosti, vrátane Lesoochranárskeho
zoskupenia VLK, je zabezpečenie vysokej úrovne životného prostredia“ a požiadavku
skutočnej realizácii práv zainteresovanej verejnosti na prístup k spravodlivosti. Ústavný súd
poukazuje na body 45 a 46 citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, v ktorých
sa uvádza:
«Článok 6 ods. 3 smernice 92/43 navyše stanovuje, že príslušné vnútroštátne orgány
musia pred vydaním súhlasu s projektom alebo plánom, ako sú projekt a plán podľa tohto
ustanovenia, v prípade potreby získať stanovisko verejnosti. Uvedené ustanovenie sa musí
vykladať spoločne s článkom 6 ods. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru, ktorý je
neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie.
Toto posledné uvedené ustanovenie uvádza, že ustanovenia článku 6 Aarhuského
dohovoru v oblasti účasti verejnosti na rozhodnutiach o osobitných činnostiach sa
uplatňujú vtedy, ak ide o prijatie rozhodnutia o navrhovaných činnostiach neuvedených v
prílohe I tohto dohovoru, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Ako
vyplýva z tohto článku 6 ods. 3, 4 a 7, tento článok priznáva verejnosti najmä právo „účinne
sa zúčastňovať na rozhodovacom procese o životnom prostredí“ tak, že predloží „písomné
alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom
akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo
vzťahu k navrhovanej činnosti“. Táto účasť musí začať „[na začiatku konania, t. j.] v čase,
keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti môže prebiehať účinne“.»
33. S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
najvyššieho súdu obsahujú dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich
a nadväzujúcich na prvostupňové konanie a nezistil, že by tieto závery najvyššieho súdu
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na
súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
IV.2 K namietanému porušeniu základného práva na priaznivé životné
prostredie a informácie o ňom podľa čl. 44 ods. 1 ústavy
34. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 44 ods. 1
ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotnoprávneho charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením
(IV. ÚS 326/07). Medzi takéto práva nepochybne patrí aj základné právo na priaznivé
životné prostredie a informácie o ňom podľa čl. 44 ústavy.
35. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd nevybočil
z ústavou ustanovených požiadaviek výkladu a aplikácie práva spôsobom a v rozsahu
tvrdenom sťažovateľom tak, že by porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu, ako i práva na spravodlivé konanie. Konštatovanie zásahu do hmotných práv
sťažovateľa aj vzhľadom na okolnosti prípadu teda neprichádza do úvahy. Ústavný súd
preto ani tejto časti sťažností sťažovateľa nevyhovel.
V.
36. V časti sťažnostného návrhu, ktorým sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
„zakázal“ najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa,
ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosti nevyhovel, pretože
v zmysle čl. 127 ústavy sa sťažovateľ môže domáhať ochrany svojich základných práv
alebo slobôd zakotvených v ústave alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, a okrem toho sťažnosť v tejto časti nie je ničím odôvodnená, čím
nespĺňa náležitosti predpísané zákonom v ustanovení § 50 ani § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (bod 4 výroku nálezu).
37. Vzhľadom na to, že sťažnosti v časti namietaného porušenia označených práv
a slobôd uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžp 5/2013 z 27. mája 2015 a sp. zn.
6 Sžo 12/2014 z 27. mája 2015 ústavný súd nevyhovel, ďalšími požiadavkami sťažovateľa
sa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
39. V závere ústavný súd považuje za potrebné opakovane poukázať na to, že ani
rozsudky krajského súdu, ale ani rozhodnutia najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť
právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť sa konania vedeného ministerstvom v danej veci.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ, obdobne ako v iných jeho konaniach, toto svoje právo
háji, avšak nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať.
V teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním
napadnuté správne rozhodnutie zrušili a vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, toto by
nemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zanikla
uplynutím času, na ktorý bola povolená, a nejde o konanie, ktoré by bolo možné začať
z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského
dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky došlo k jej realizácii,
v tomto prípade ťažbe poškodeného porastu a v jej následku zásahu do lesného porastu
a poškodiť vegetačný a pôdny kryt v piatom stupni územnej ochrany a rušenia pokoja
a ticha v piatom stupni územnej ochrany.
40. Ústavný súd obiter dictum dáva do pozornosti sťažovateľa právnu úpravu účinnú
od 1. júla 2017, keď zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok zaviedol inštitút
zainteresovanej verejnosti (resp. dotknutej verejnosti – zjednocujúc tak terminologickú
nejednotnosť pomenovania tohto inštitútu v právnej úprave), ktorá predstavuje nový
osobitný procesný subjekt, ktorý má oproti nedostatočnej pôvodnej právnej úprave danej
piatou časťou Občianskeho súdneho poriadku zabezpečiť náležitú realizáciu procesných
práv v konaní pred správnym súdom vo veciach životného prostredia a ktorý reflektuje
požiadavku na účasť zainteresovanej verejnosti v administratívnom konaní vo veciach
životného prostredia, ktorá vyplýva jednak z vnútroštátnych a európskych právnych
predpisov, ako i medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (tiež napr. Aarhuský
dohovor); osobitne prihliada na diskrepanciu v rozsahu procesným oprávnený účastníka
takéhoto konania a zainteresovanej, resp. dotknutej osoby v takomto administratívnom
konaní, zaisťujúc tak faktické stotožnenie týchto inštitútov pre konania týkajúce sa
životného prostredia. Vzhľadom na zmenenú procesno-právnu úpravu možno predpokladať
revíziu praxe správnych súdov stabilizovanej v režime predchádzajúcej procesnej úpravy
podľa Občianskeho súdneho poriadku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017