Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 57 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (63)III. ÚS 11/2014
PDF · 373.84 KB
No categories available
III. ÚS 11/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48,
Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Nedelkom, Ph.D., Advokátska
kancelária Schönherr, Námestie 1. mája 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžh/4/2010 z 21. mája 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžh/4/2010
z 21. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka bola spolu s Československou obchodnou bankou, a. s. (ďalej len
„ČSOB“), a Všeobecnou úverovou bankou a. s. (ďalej len „VÚB“) účastníčkou správneho
konania začatého Protimonopolným úradom Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) podľa
§ 25 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení
zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej
správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
hospodárskej súťaže“). V tomto správnom konaní vydal úrad 9. júna 2009 rozhodnutie
sp. zn. 2009/KH/1/1/030 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie úradu“), podľa ktorého
sťažovateľka uzatvorila spolu s ČSOB a VÚB zakázanú dohodu o výpovedi zmlúv,
o bežných účtoch, ktoré s nimi mala uzatvorené obchodná spoločnosť AKCENTA CZ, a. s.,
a konštatoval, že týmto konaním bol porušený čl. 81 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva (teraz čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Za toto protisúťažné
konanie uložil úrad pokuty, ktorá v prípade sťažovateľky predstavovala sumu
3 197 912 eur. O rozkladoch podaných proti označenému rozhodnutiu všetkými
účastníkmi správneho konania rozhodla Rada Protimonopolného úradu Slovenskej
republiky (ďalej len „rada“) ako druhostupňový správny orgán, ktorá mala rozhodnutím
sp. zn. 2009/KH/R/2/054 z 19. novembra 2009 (ďalej aj „rozhodnutie rady“) prvostupňové
rozhodnutie úradu zmeniť po formálnej stránke, po vecnej stránke však závery
prvostupňového rozhodnutia úradu o spoločnom protisúťažnom konaní sťažovateľky
a spoločností ČSOB a VÚB mala potvrdiť.
Proti uvedenému rozhodnutiu rady podali sťažovateľka aj obchodné spoločnosti
ČSOB a VÚB (každá osobitne) správne žaloby na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“), ktorý vo všetkých troch prípadoch žalobám vyhovel a rozhodnutia rady
zrušil. Proti jednotlivým rozsudkom krajského súdu podal úrad na najvyššom súde
odvolania, pričom v sťažovateľkinom prípade najvyšší súd po prerušení konania pre účely
predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor“) vydal vo veci napadnutý rozsudok, ktorým rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že žalobu sťažovateľky proti rozhodnutiu úradu zamietol.
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo podľa čl. 46 ústavy
tým, že „vydal Napadnutý rozsudok, ktorý zásadne odporuje predchádzajúcemu Rozsudku
ČSOB vydanému v identickej veci voči inému dotknutému subjektu, spoločnosti ČSOB“.
V tejto súvislosti poukazuje na niekoľko rozhodnutí ústavného súdu, ako aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a konštatuje, že k porušeniu
základného práva zaručeného čl. 46 ústavy vzájomne si odporujúcou judikatúrou dochádza
vtedy, keď „určitý súd rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, teda
vzájomne si odporujúcimi rozhodnutiami, pričom... takýto postup nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť“. Sťažovateľka pritom poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd
v dôsledku nesprávnej aplikácie § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) rozhodoval v tej istej veci v rámci troch samostatných konaní, pričom všeobecnými
súdmi zvolený výklad ide jasne proti zmyslu a účelu uvedeného ustanovenia, keďže úrad
rozhoduje „o účasti niekoľkých súťažiteľov na rovnakom správnom delikte. Títo súťažitelia
sa dopúšťajú konania odporujúceho ZOHS spoločne, vzájomne previazaným konaním, ktoré
musí byť zo svojej podstaty posúdené ako konanie jediné. Je preto proti nim vydávané aj
jediné správne rozhodnutie. V takýchto prípadoch preto nie je dôvod pre oddelené
prejednávanie žalôb.
Z výroku Napadnutého rozsudku a Rozsudku ČSOB je bez ďalšieho zrejmé, že v nich
rozhodol Najvyšší súd diametrálne odlišne. Rozsudkom ČSOB bol potvrdený rozsudok
Krajského súdu v Bratislave, ktorým sa zrušujú Rozhodnutia PMÚ. Napadnutým rozsudkom
naopak Najvyšší súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým sa zrušujú
Rozhodnutia PMÚ, tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.
Na základe Rozsudku ČSOB sa tak vec údajného porušenia ZOHS vo vzťahu
k spoločnosti ČSOB vrátila späť na PMÚ k pokračovaniu správneho konania a k vydaniu
nového správneho rozhodnutia. Napadnutým rozsudkom sa naopak Druhostupňové
rozhodnutie PMÚ stalo voči sťažovateľovi právoplatným a konečným.“.
Keďže podľa názoru sťažovateľky pred vydaním napadnutého rozsudku nedošlo
k zmene skutkového stavu ani relevantnej právnej úpravy, neexistujú žiadne objektívne
dôvody na vydanie takto rozdielnych rozhodnutí najvyšším súdom v jednej veci. Za takýto
dôvod nemožno považovať ani rozsudok Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach.
Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd v rozsudku týkajúcom sa ČSOB uviedol pre
zrušenie rozhodnutí úradu aj mnohé závažné dôvody, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil
a ktoré neboli predmetom rozhodovania Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke.
Rozsudok Súdneho dvora tak podľa názoru sťažovateľky „neriešil všetky otázky, pre ktoré
Krajský súd v Bratislave a následne Najvyšší súd v Rozsudku ČSOB rozhodli o zrušení
Rozhodnutí PMÚ. Najvyšší súd sa tak v Napadnutom rozsudku mohol odvolať na Rozsudok
ČSOB, pretože ten uvádzal aj iné dôvody pre potvrdenie predchádzajúceho rozsudku
Krajského súdu v Bratislave (a teda zrušenie Rozhodnutí PMÚ), ako len nelegálnosť
pôsobenia spoločnosti Akcenta na trhu...
Aj keby Ústavný súd považoval Rozsudok SD EÚ za relevantný dôvod pre odchýlenie
sa od predchádzajúcej judikatúry, sťažovateľ ďalej namieta, že v predmetnom prípade
nemohol tento dôvod zmenu v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu ospravedlniť, a to
vzhľadom na charakter právnej veci posudzovanej Najvyšším súdom.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na skutočnosť, že protisúťažná dohoda „porušujúca
§ 4 a nasl. ZOHS... svojou povahou predstavuje správny delikt skladajúci sa zo vzájomne
previazaných konaní jednotlivých účastníkov tejto dohody, za ktorý jeho účastníci
odpovedajú spoločne. PMÚ aj preto o takejto dohode rozhoduje jedným správnym
rozhodnutím...
Za tejto situácie nie je možné, aby Najvyšší súd vydal vzájomne si odporujúce
rozhodnutia, kde v jednom rozhodnutí by uviedol, že vo vzťahu k jednému z účastníkov
protisúťažnej dohody, teda spoločného protisúťažného konania, sú Rozhodnutia PMÚ
nezákonné, zatiaľ čo v rozhodnutiach týkajúcich sa ostatných účastníkov tejto protisúťažnej
dohody by potvrdil zákonnosť Rozhodnutí PMÚ.“.
Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že najvyšší súd napadnutý rozsudok jasne
a zrozumiteľne neodôvodnil. Mal pritom porušiť aj vlastnú judikatúru k otázke riešenia
rovnakých alebo analogických situácií odchylnými rozhodnutiami. Navyše, napadnutý
rozsudok je v rozpore so sťažovateľom označeným základným právom zaručeným čl. 46
ods. 1 ústavy, keď najvyšší súd „vydal Napadnutý rozsudok, aj keď vo veci už bolo
právoplatne rozhodnuté skorším rozhodnutím Najvyššieho súdu - Rozsudkom ČSOB...
Rozhodnutia PMÚ sa totiž vzťahovali na všetkých troch účastníkov konania pred PMÚ
(teda sťažovateľa, VÚB a ČSOB) spoločne. PMÚ tak vo veci v každej inštancii nevydal tri
rozdielne rozhodnutia proti každému jednotlivému účastníkovi konania, ale vždy iba
rozhodnutie jediné...
Akékoľvek rozhodnutie súdu vo vzťahu k Rozhodnutiam PMÚ vydané na základe
žaloby alebo iného podnetu iba jedného z účastníkov správneho konania pred PMÚ sa tak
vždy vzťahovalo na Rozhodnutia PMÚ v ich celom rozsahu, teda aj na všetkých troch
účastníkov správneho konania... Tým, že Najvyšší súd vydal dňa 19. 05. 2011 Rozsudok
ČSOB, zrušil rozhodnutia PMÚ v ich celom rozsahu, a teda aj vo vzťahu k všetkým trom
účastníkom predmetného správneho konania, teda i voči sťažovateľovi.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal
takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžh/4/2010
z 21. mája 2013 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžh/4/2010 z 21. mája
2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
pred Ústavným súdom do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
(napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd po uvedení podstatného obsahu uznesenia
krajského súdu č. k. 1 S 18/2010-217 z 23. septembra 2010 v spojení s opravným uznesením
č. k. 1 S 18/2010-217 z 23. septembra 2010, obsahu odvolania úradu podaného proti
uzneseniu krajského súdu a obsahu písomného vyjadrenia sťažovateľky k odvolaniu úradu
najskôr vyjadril k sťažovateľkou namietanému procesnému pochybeniu spočívajúcom
v nespojení súvisiacich vecí už v štádiu konania pred krajským súdom. Podľa názoru
najvyššieho súdu spojenie vecí na spoločné konanie nie je povinnosťou súdu, pričom
poukázal na obsah svojho rozsudku sp. zn. 5 Sžh/4/2010 z 19. mája 2011, v ktorom sa
k tejto otázke už vyjadril, a poznamenal, že vzhľadom na právoplatné skončenie konania
o správnej žalobe ČSOB uvedeným rozsudkom už spojenie tejto veci s uvedenou
právoplatne skončenou vecou nie je procesne možné. Námietku sťažovateľky, že do
konania mali byť prizvaní všetci účastníci správneho konania, teda aj ČSOB a VÚB,
najvyšší súd posúdil ako nedôvodnú, pretože úrad svojím rozhodnutím uložil pokutu každej
z bánk samostatne a každý z účastníkov podal samostatnú správnu žalobu. K relevantným
právnym otázkam najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na účel zákona o ochrane
hospodárskej súťaže, ďalej uviedol, na akú činnosť sa označený zákon vzťahuje (na všetky
činnosti a konania podnikateľov, ktoré obmedzujú alebo môžu obmedzovať súťaž, okrem
v zákone vymedzených prípadov), ako je potrebné chápať obmedzenie hospodárskej súťaže
a ktoré osoby sa podľa § 3 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže považujú
za podnikateľov, t. j. že nimi nie sú len podnikatelia v zmysle § 2 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ale aj „fyzická osoba alebo právnická
osoba, ich združenia a združenia týchto združení, ak ide o ich činnosti a konania, ktoré
súvisia alebo môžu súvisieť so súťažou bez ohľadu na to, či tieto činnosti a konania sú alebo
nie sú zamerané na dosahovanie zisku“.
Po následnej citácii ďalších na prípad sa vzťahujúcich ustanovení zákona
o hospodárskej súťaži najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pre právne
posúdenie celej veci je „rozhodujúca otázka, či ide o právne významnú skutočnosť,
ak podnikateľ - súťažiteľ dotknutý kartelovou dohodou iných podnikateľov pôsobí
na relevantnom trhu v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, keď vykonáva
činnosť, na ktorú nemá príslušné oprávnenie – t. j. v tomto prípade vydanú potrebnú
devízovú licenciu“. Konajúci senát najvyššieho súdu poukazujúc na širšiu právnu úpravu
pojmu podnikateľ pri skúmaní prípadného porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ako aj
na tvrdenie sťažovateľky, že obchodná spoločnosť AKCENTA CZ, a. s., sa objektívne
nemohla zúčastňovať súťaže na slovenskom devízovom trhu, ak v Slovenskej republike
podnikala v rozpore s právnym poriadkom, sa rozhodol podať Súdnemu dvoru návrh
na začatie prejudiciálneho konania a podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 246c
ods. 1 prvou vetou OSP uznesením sp. zn. 3 Sžh/4/2010 z 10. januára 2012 prerušil konanie
až do rozhodnutia Súdneho dvora o predbežnej otázke, pretože ako súd poslednej inštancie
je „postavený pred otázku preskúmania zákonnosti aplikácie bývalého článku 81 odsek 1
písmeno c/ Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, /teraz článok 101 odsek 1 písmeno
c/ ZFEÚ/ v napadnutom rozhodnutí žalovaného“. Potom, ako najvyšší súd v nadväzujúcej
časti napadnutého rozsudku opísal obsah judikatúry Súdneho dvora k obdobným právnym
otázkam a konštatoval, že ani jedno z rozhodnutí Súdneho dvora známe senátu najvyššieho
súdu „neobsahuje výklad úniového práva dostačujúci pre posúdenie predmetu sporu“,
zhrnul v odôvodnení napadnutého rozsudku otázky položené Súdnemu dvoru a nadväzne
na to uviedol aj výrok a podstatné časti odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-
68/12 zo 7. februára 2013 vydaného v ním iniciovanom prejudiciálnom konaní. V zmysle
tohto rozsudku Súdneho dvora sa čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „má vykladať
v tom zmysle, že skutočnosť, že podnik dotknutý kartelovou dohodou, ktorej cieľom je
obmedziť hospodársku súťaž, údajne pôsobí na relevantnom trhu v čase uzatvorenia tejto
kartelovej dohody nelegálne, nemá vplyv na otázku, či tento kartel predstavuje porušenie
tohto ustanovenia“, čl. 101 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa má súčasne
„vykladať v tom zmysle, že na konštatovanie dohody obmedzujúcej súťaž nie je nevyhnuté
preukázať osobné konanie štatutárneho zástupcu podniku alebo osobitný súhlas tohto
zástupcu v podobe splnomocnenia s konaním svojho zamestnanca, ktorý sa zúčastnil
na protisúťažnom stretnutí“, a tiež že čl. 101 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
„sa môže na zakázanú dohodu podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ uplatniť len vtedy, ak podnik
odvolávajúci sa na toto ustanovenie preukáže, že v ňom stanovené štyri kumulatívne
podmienky sú splnené“. Na základe uvedeného dospel najvyšší súd v súvislosti s touto
relevantnou otázkou k týmto právnym záverom:
„Odvolací súd aplikujúc výklad úniového práva na základe rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie Desiatej komory zo dňa 07. februára 2013 sp. zn. C-6S/12 konštatuje,
že skutočnosť, či spoločnosť AKCENTA CZ, a. s. pôsobila v Slovenskej republike v súlade
správnymi predpismi alebo nie, nemá vplyv na hodnotenie konania účastníkov ako
účastníkov zakázanej dohody. Uzavretie dohody obmedzujúcej súťaž je zakázané v každom
prípade.
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu je podľa názoru senátu odvolacieho
súdu nesporné, že žalobca nespochybňoval legálnosť podnikateľskej činnosti spoločnosti
AKCENTA CZ, a. s., pred začatím vyšetrovania žalobcu v konaní o predmetnej veci. Urobil
tak až takmer pol roka potom, ako sa žalovaný obrátil dňa 27. 11. 2007 na žalobcu a ďalšie
subjekty s písomnou žiadosťou o poskytnutie podkladov a informácií o tom, či konzultovali
uzatvorenie resp. vypovedanie zmlúv o bežných účtoch spoločnosti AKCENTA CZ, a. s.,
s inou bankou, resp. s inými bankami (ak áno, tak kedy a v akých súvislostiach) a či majú
informácie o tom, že zmluvy o bežných účtoch vypovedali spoločností AKCENTA CZ, a. s.,
aj iné banky v Slovenskej alebo v Českej republike...
Z tohto dôvodu súd obranu žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že pokiaľ spoločnosť
AKCENTA CZ, a. s., Praha podnikala na území Slovenskej republiky v rozpore správnymi
predpismi, pretože nemala povolenie Národnej banky Slovenska, sa nemohla zúčastňovať
hospodárskej súťaže na slovenskom devízovom trhu a následne zo strany žalobcu a ďalších
podnikateľov, nemohlo dôjsť k jej obmedzovaniu, vyhodnotil aj vzhľadom na citované
ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. a závery rozsudku SD EÚ C-68/12 ako
irelevantnú. Súd poukazuje pri tom najmä na záver rozsudku SD EÚ obsiahnutý v odpovedi
na prejudiciálnu otázku č. 1 skutočnosť, že podnik dotknutý kartelovou dohodou, ktorej
cieľom je obmedziť hospodársku súťaž, údajne pôsobí na relevantnom trhu v čase
uzatvorenia tejto kartelovej dohody nelegálne, nemá vplyv na otázku, či tento kartel
predstavuje porušenie článku 101 ZFEÚ (bývalý článok 81 ods. I Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva).
Účastníkom dohody nič nebránilo zvoliť iné nástroje, ktorými mohli zabrániť činnosti
spoločnosti AKCENTA CZ, a. s.. Spáchanie správneho deliktu (uzavretie dohody
obmedzujúcej súťaž) nemôže byť dodatočne ospravedlnené snahou zabrániť možnej
protiprávnej činnosti. Svojpomoc ako ochrana vlastných práv nie je v právnom Štáte
prípustná. Žalobca sa prostredníctvom zakázanej dohody snažil umelo získať prospech
v podobe získavania zákazníkov spoločnosti AKCENTA CZ, a. s., ktoré by bez zakázanej
dohody nedosiahol.“
Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zároveň zameral aj na posúdenie ďalších
otázok relevantných pre posúdenie zákonnosti napadnutých správnych rozhodnutí, a to či
úrad „dostatočným spôsobom definoval relevantný trh, a či z právneho i skutkového
hľadiska postačujúcim spôsobom preukázal, že žalobca sa zúčastnil na karteli spôsobom
opísaným v napadnutom rozhodnutí a to počas obdobia trvania kartelu tak, ako to stanovil
žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí“. Najvyšší súd uzavrel, že v danom prípade „bol
ako relevantný trh vyšpecifikovaný... trh služieb bezhotovostných devízových operácií
poskytovaných spotrebiteľom na území Slovenskej republiky. Poskytovanie služieb
bezhotovostných devízových operácií na území Slovenskej republiky je regulované
a vykonáva sa prostredníctvom subjektov, ktorým bolo zo strany NBS na takúto činnosť
udelené povolenie, tzv. devízová licencia... Činnosť, ktorú AKCENTA CZ, a. s., na území
Slovenskej republiky vykonávala pozostávala z obchodov s devízovými hodnotami,
z poskytovania devízových peňažných služieb, ktorých predmetom bol bezhotovostný nákup
alebo predaj cudzej meny za určité množstvo peňažných prostriedkov v slovenských
korunách, od 01. 09. 2009 v eurách, alebo v cudzej mene za spotový kurz, čo možno
považovať za devízové obchody v zmysle § 2 devízového zákona...
Tzv. ťažké kartely (čo je i prípad posudzovanej dohody) nespadajú pod pravidlo de
minimis a tiež ich súťažné orgány neakceptujú (resp. len celkom výnimočne) ako spôsobilé
na splnenie podmienok podľa § 6 ods. 3 zákona, resp. podľa čl. 81 ods. 3 ZES). Takéto
dohody sú zakázané už na základe svojho škodlivého cieľa, ktorý v sebe obsahuje minimálne
potenciál negatívneho dopadu na súťaž, pričom preukazovať skutočné konkrétne dopady
na určitý trh nie je pre konštatovanie zákazu nutné. Takáto prax bola potvrdená
rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave napr. vo veci sp. značka 1 S 270/2005, ako aj
v rozhodnutí Všeobecného súdu EÚ vo veci T-25/95.
V prípade, ak ide o horizontálne ťažké kartely, za ktoré možno považovať
predovšetkým cenové dohody, dohody o obmedzení odbytu, dohody o rozdelení trhu, atď.
vrátane posudzovanej dohody, nie je pre posúdenie zákonnosti konania nevyhnutná
a potrebná definícia relevantného trhu. Definícia trhu je nevyhnutná, len ak je bez nej
nemožné stanoviť cieľ alebo efekt obmedzenia súťaže a pri aplikácii čl. 81 ZES aj zistiť
splnenie kritéria vplyvu na obchod medzi členskými štátmi. V tomto prípade bol
na posudzovanú dohodu aplikovaný čl. 81 ods. 1 písm. c/ Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva. Správnosť tejto aplikácie osvedčil i Súdny dvor Európskej Únie prijatím
návrhu Najvyššieho súdu SR na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci, ktorá mu
prináleží v súlade s čl. 267 ZF EÚ t. j. poskytnúť odpovede na výklad úniového práva
nevyhnutný na aplikáciu v danej veci.
Súd sa stotožnil s definíciou relevantného trhu tak, ako je uvedená v rozhodnutí
žalovaného. Definovanie trhu nezávisí od preferencií jedného zo subjektov, ktorí na trhu
pôsobia, ale je dané zastupiteľnosťou z pohľadu užívateľov. Argumentácia žalobcu v tomto
prípade neobstojí a nie je natoľko právne presvedčivá, aby jej súd mohol priznať právnu
relevanciu, keďže tovarový trh aj priestorový trh boli definované dostatočne presne. V
tomto prípade bol definovaný relevantný tovarový trh ako trh služieb bezhotovostných
devízových operácií (operácií, pri ktorých dochádza ku konverzii meny) poskytovaných
spotrebiteľom bez ohľadu na objem devízovej transakcie.
Súd prihliadol i na judikatúru súdov o spôsobe definovania trhu v prípadoch tzv.
ťažkých kartelov. Pri aplikácii súťažného práva je prípustná definícia, podľa ktorej sa
relevantným trhom rozumie priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu po takom tovare,
či už vo forme výrobkov alebo služieb, ktorý je z hľadiska upokojovania potrieb
spotrebiteľov týchto výrobkov alebo služieb zhodné alebo zastupiteľné. Žalobca poskytuje
podľa jeho vyjadrení bezhotovostné devízové operácie pre všetkých klientov, pričom rozdiel
môže byť len vo výške výmenného kurzu. Banky postupujú inak ako podľa kurzového lístka,
len v prípade transakcii nad určitý objem finančných prostriedkov, keď si so zákazníkmi
dohodujú individuálny kurz. Takisto nebankové spoločnosti, poskytujúce bezhotovostné
devízové operácie, nelimitujú ich poskytovanie len určitým kategóriám zákazníkov.
Skutočnosť, že AKCENTA CZ, a. s., uviedla, že za svoju cieľovú skupinu považuje malých
a stredných podnikateľov, resp. preferuje malých a stredných podnikateľov, neznamená,
že definícia trhu by mala byť iná. Služby AKCENTA CZ., a. s., mohol využiť ktokoľvek, kto
mal o jej služby záujem aj tzv. veľké spoločnosti.“.
K ostatným právne významným námietkam sťažovateľky najvyšší súd uviedol:
„Pokiaľ žalobca namietal nedostatočne vymedzenie skutku vo výroku napadnutého
rozhodnutia z hľadiska miesta protiprávneho konania, dospel súd k záveru, že uvedené bolo
vymedzené dostatočne a to jednak na začiatku miestom stretnutia podnikateľov v Bratislave
a počas trvania dohody už vyššie uvedeným vymedzením priestorového relevantného trhu...
Na podklade uvedeného senát najvyššieho súdu konštatuje, že žalobca dôkazné
bremeno na vyvrátenie domnienky o nesprávnom určení relevantného trhu neuniesol, keďže
limitom súdneho prieskumu je zákonnosť a z tohto dôvodu potom možno dospieť k jedinému
záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom.
Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Správna úvaha
predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma
formulovať svoje závery autonómne. Práve tolerančno - úvahové pásmo obmedzuje súd pri
súdnom prieskume. Na vstup do tohto pásma by mal žalobca jednoznačne vyvrátiť právne
východiská žalovaného správneho orgánu, pretože pre zrušenie rozhodnutia žalovaného
nepostačuje, keď vec zostáva v polohe rovnako závažných argumentov (bližšie pozri
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. značka 3 Sžhuv/5/2008)...
...OBCHODNÉ TAJOMSTVO...
Za súladnú s právnym poriadkom nemožno podľa senátu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky považovať takú obranu žalobcu proti neprimeraným rizikám na trhu,
ktorá spočívala i v snahe vyhnúť sa obchodovaniu so spoločnosťou AKCENTA CZ, a. s.,
a to uzavretím zakázanej dohody o spoločnom postupe voči tejto spoločnosti. Uvedenú
skutočnosť nemožno podľa súdu ani kvalifikovať ako poľahčujúcu okolnosť pri stanovení
výšky pokuty v tejto veci.
Odvolací súd prihliadol i na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že počas sporného
obdobia otvorene prejavil svoj záujem nezúčastniť sa na karteli resp. v ňom
nepokračovať /napr. výzvou na znovuotvorenie účtov pre spoločnosť AKCENTA CZ, a. s./.
V tejto súvislosti upozorňuje senát najvyššieho súdu, že článok 81 ods. 1 Zmluvy /teraz čl.
101 ods. 1 ZFEÚ/ sa uplatní vtedy, keď existuje zhoda vôle najmenej dvoch strán, ktorej
forma nie je podstatná, pokiaľ je verným vyjadrením tejto vôle (pozri aj rozsudok Súdu
prvého stupňa - teraz Všeobecný súd EÚ, z 26. októbra 2000, Bayer /Komisia, T-41/96, Zb.
s. 11-3383, body 66 až 69). Preto v prípade nedostatku dôkazov spôsobilých priamo
preukázať dĺžku trvania porušenia je žalovaný povinný predložiť aspoň dôkazy, ktoré
súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z hľadiska času tak, aby bolo možné dôvodne
pripustiť, že toto porušenie trvalo nepretržite medzi dvoma stanovenými dátumami. Aj keď
obdobie medzi dvoma prejavmi určitého protisúťažného správania predstavuje relevantné
kritérium na stanovenie nepretržitej povahy porušenia, nič to nemení na tom, že otázku je
potrebné preskúmať v kontexte fungovania daného kartelu.
...OBCHODNÉ TAJOMSTVO...
S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je
preskúmateľné, obsahuje dostatok dôvodov preukazujúcich jeho zákonnosť, keďže bol
dostatočne zistený skutkový stav veci a z neho vyvodený správny právny záver. Nebolo preto
zistené porušenie zákona v postupe a v rozhodovaní žalovaného.“
Napokon k sťažovateľkou napadnutému uloženiu pokuty za protisúťažné konanie
najvyšší súd uviedol:
„Žalovaný pri určovaní výšky pokuty pristúpil ku každému účastníkovi dohody
individuálne, skúmal všetky okolnosti spáchaného správneho deliktu, svoje závery uviedol
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a vysporiadal sa aj s výškou pokuty uloženej
žalobcovi. Úrad pri určení výšky pokuty postupoval podľa ustanovení zákona č. 136/2001
Z. z., ale aj v súlade s Metodickým pokynom úradu o postupe pri určovaní pokút
v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž,
zverejneným na webovej stránke úradu. Podľa metodického pokynu úrad vychádza na účely
výpočtu pokuty z relevantného obratu podnikateľa, určením základnej sumy pokuty ako
percenta na základe závažnosti a vynásobením tejto sumy počtom rokov porušovania.
Následne pri výpočte dochádza k číselnému zohľadneniu priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností (ak v posudzovanom prípade nastali) v zmysle ust. § 38 ods. 10 zákona o ochrane
hospodárskej súťaže. Napokon úrad zohľadni, či takto vyčíslená pokuta nepresahuje 10 %
z celkového relevantného obratu podnikateľa.
Konečná pokuta uložená žalobcovi je vo výške 0,9 % z jeho celkového obratu
a minimálne percento z jeho čistého zisku. Zároveň uložená sankcia bola vo výške
zodpovedajúcej zákonnému rozpätiu stanovenému pre relevantný obrat služieb.“
Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s napadnutým rozsudkom,
ktorým najvyšší súd rozhodol odlišne ako v prípade žaloby podanej ČSOB proti tomu
istému rozhodnutiu rady, čo malo byť spôsobené aj nespojením konaní o žalobách
sťažovateľky, ČSOB a VÚB na jedno konanie, pričom toto diametrálne odlišné rozhodnutie
najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky jasne a zrozumiteľne neodôvodnil.
Ústavný súd sa v súvislosti s posúdením sťažovateľkiných námietok proti
napadnutému rozsudku oboznámil aj s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžh 4/2010
z 19. mája 2011 vo veci správnej žaloby ČSOB proti rozhodnutiu rady, ktorým bol
potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 3 S/57/2010-117 z 28. septembra 2010
a na ktorého výsledok sťažovateľka v podstatnej miere poukazuje. Najvyšší súd
v označenom rozsudku uzavrel, že irelevantnosť legálnosti, resp. nelegálnosti podnikania
sťažovateľky na relevantnom trhu nemožno „bez ďalšieho, t. j. bližšieho zdôvodnenia“
akceptovať. Pokiaľ sťažovateľka „nepodnikala na území Slovenskej republiky legálne...
nemohla byť táto spoločnosť legálnym konkurentom B. a iných poskytovateľov devízových
služieb na relevantnom trhu v Slovenskej republike“. Z obsahu odôvodnenia uvedeného
rozsudku vyplýva, že tento záver najvyššieho súdu bol hlavným dôvodom, pre ktorý bol
potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 3 S/57/2010-117 z 28. septembra 2010, ktorým
bolo rozhodnutie rady, ako aj prvostupňové rozhodnutie úradu týkajúce sa ČSOB podľa
§ 250j ods. 2 písm. a), c) a d) OSP zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie.
Pokiaľ teda ide o sťažovateľkinu námietku, t. j. že najvyšší súd pri súdnom
prieskume toho istého rozhodnutia rady vydal v súdnych konaniach iniciovaných
jednotlivými účastníkmi správneho konania diametrálne odlišné (vzájomne si odporujúce)
rozsudky, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že ani rozdielnosť judikatúry
najvyššieho súdu ešte neznamená, že najvyšší súd v sťažovateľkinej veci rozhodol
arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry ESĽP
[napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou
vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj
na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby
najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala
mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo
podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych
rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (podobne
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú
vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky
vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných
než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).
Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej
právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená
za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne
a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu
predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhoto
postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).
Ústavný súd uznáva, že vo vzťahu k jednému rozhodnutiu rady boli v posudzovanom
prípade vydané dva odlišné súdne rozhodnutia s opačnými právnymi závermi.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, že najvyšší súd si bol vedomý obsahu
rozsudku sp. zn. 5 Sžh/4/2010 z 19. mája 2011 vo veci žaloby iného účastníka správneho
konania proti rozhodnutiu rady (označený rozsudok spomína napríklad na strane 15
napadnutého rozsudku). Súčasne však ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
(prijatý najvyšším súdom v poradí ako druhým) svojím obsahom reflektoval predovšetkým
na výsledky prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom o otázkach právne
relevantných v danej veci. Rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-68/12 zo 7. februára 2013
mal skutočne pre odchýlny výsledok súdneho konania v sťažovateľkinej veci zásadný
dôsledok, ktorý sa nevyhnutne musel premietnuť do výsledkov konania vedeného najvyšším
súdom o odvolaní úradu proti rozsudku krajského súdu v sťažovateľkinej veci. Z obsahu
posudzovaného rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa dôsledne venoval odôvodneniu
svojich odlišných záverov, na základe čoho ústavný súd v danom prípade na rozdiel
od sťažovateľky dospel k tomu, že závery prijaté najvyšším súdom sú jasné a zrozumiteľné,
a tak aj ústavne akceptovateľné. Aj keď v danom prípade vznikla nežiaduca situácia, keď
žaloba jedného z účastníkov správneho konania bola úspešná, zatiaľ čo žaloby zvyšných
dvoch účastníkov správneho konania boli zamietnuté na základe odchylných právnych
dôvodov, uvedené nie je dostatočným dôvodom na vyslovenie namietaného porušenia
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy práve v sťažovateľkinej veci. Z hľadiska
zmyslu a obsahu princípov spravodlivosti je totiž neudržateľné, aby najvyššia súdna
inštancia nemohla revidovať svoje právne závery v skutkovo a právne súvisiacich, resp.
obdobných veciach, pokiaľ sú zmenené právne názory dôkladne a presvedčivo vysvetlené,
a len z dôvodu existencie iného (skoršieho) súdneho rozhodnutia zotrvávať na právnych
názoroch, ktoré sa v dôsledku prihliadnutia na nové súvislosti prípadov ukázali ako
prekonané.
Podľa názoru ústavného súdu teda najvyšší súd podrobne a presvedčivo vykladá
svoje právne názory, ktoré viedli k zmene právneho hodnotenia podstatných okolností
prípadu, a tým aj ku prijatiu odchýlnych právnych záverov. Svojou intenzitou preto uvedená
skutočnosť nezasahuje do sťažovateľkou označeného základného práva takým spôsobom,
aby z pozície ústavného súdu odôvodňovala vyslovenie porušenia jej základného práva.
O porušení označeného základného práva by bolo možné hovoriť len v prípade nedostatku
právne relevantných dôvodov na zmenu už skôr (najvyšším súdom) vysloveného právneho
názoru.
Sťažovateľka síce tvrdí, že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžh/4/2010
z 19. mája 2011 vyplývajú okrem nelegálnosti činnosti obchodnej spoločnosti AKCENTA
CZ, a. s., aj ďalšie závažné dôvody na zrušenie rozhodnutia rady, avšak ústavný súd
posúdiac ich obsah poznamenáva, že tieto dôvody boli v označenom rozsudku najvyššieho
súdu uvedené nad rámec a nemožno ich považovať za natoľko zásadné, aby boli spôsobilé
zvrátiť ústavnú akceptovateľnosť napadnutého rozsudku. Najvyšší súd sa totiž
v napadnutom rozsudku venoval nielen otázke vplyvu zistenia nelegálnosti podnikania
sťažovateľky na možnosť vyvodenia dôsledkov z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže,
ale aj mnohými ďalšími argumentmi sťažovateľky formulovanými v jej žalobe, ako aj
argumentmi úradu uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd
zaujal dostatočne odôvodnené stanovisko k vytýkanému procesnému pochybeniu krajského
súdu o nespojení vecí všetkých troch účastníkov správneho konania na spoločné konanie,
ako aj k samotnej povahe úradom sankcionovaného protisúťažného konania, k záveru
o tom, že na posúdenie dohody účastníkov správneho konania nie je potrebná definícia
relevantného trhu a napokon aj k hodnoteniu zákonnosti úradom uloženej sankcie. Svoje
závery pritom primerane oprel o právne názory vyvodené z judikatúry najvyššieho súdu
ustálené v správnom súdnictve a poukázal aj na súvisiacu rozhodovaciu činnosť ústavného
súdu.
Vo vzťahu k sťažovateľkiným námietkam o nedostatkoch odôvodnenia napadnutého
rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutom rozhodnutí sa najvyšší súd
podrobne zaoberal všetkými kľúčovými otázkami a formuloval k nim kvalifikované právne
odpovede. Sťažovateľkou formulované dôvody podľa ústavného súdu nesignalizujú
existenciu takých podstatných skutočností, vo svetle ktorých by bolo možné považovať
dôvody, na základe ktorých najvyšší súd vo veci rozhodol, za nedostatočné a zjavne
nespravodlivé. Ústavný súd pripomína, že na naplnenie princípov spravodlivého procesu sa
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument
procesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový. Ústavný súd
zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa nároky kladené
na rozhodnutia odvolacích súdov platnými procesnoprávnymi predpismi (§ 157 a § 219
ods. 2 OSP), ktoré boli vydané zákonom na základe čl. 46 ods. 4 ústavy a v danom prípade
neboli aplikované v rozpore s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia
všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“
(IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný
súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného
súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný
súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,
v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor
všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis III. ÚS 538/2012).
Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu
ochranu, pretože najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.
Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky
uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,
s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani
povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred
všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie
je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
V okolnostiach daného prípadu teda neboli naplnené podmienky na vyslovenie
porušenia označeného základného práva rozhodnutím ústavného súdu. Tvrdenia
sťažovateľky sledujú podľa názoru ústavného súdu len dosiahnutie zmeny súdneho konania,
ktoré skončilo výsledkom, s ktorým sa nevie stotožniť, čo však nemožno spájať s porušením
uvedeného základného práva, ktoré samo osebe nemôže nastať rozhodnutím štátneho
orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (III. ÚS 342/2011).
Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014