Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 11/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Nedelkom, Ph.D., Advokátska

kancelária Schönherr, Námestie 1. mája 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. mája 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka bola spolu s Československou obchodnou bankou, a. s. (ďalej len

„ČSOB“), a Všeobecnou úverovou bankou a. s. (ďalej len „VÚB“) účastníčkou správneho

konania začatého Protimonopolným úradom Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) podľa

o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení

o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej

správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

hospodárskej súťaže“). V tomto správnom konaní vydal úrad 9. júna 2009 rozhodnutie

sp. zn. 2009/KH/1/1/030 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie úradu“), podľa ktorého

sťažovateľka uzatvorila spolu s ČSOB a VÚB zakázanú dohodu o výpovedi zmlúv,

o bežných účtoch, ktoré s nimi mala uzatvorené obchodná spoločnosť AKCENTA CZ, a. s.,

a konštatoval, že týmto konaním bol porušený čl. 81 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva (teraz čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Za toto protisúťažné

konanie uložil úrad pokuty, ktorá v prípade sťažovateľky predstavovala sumu

3 197 912 eur. O rozkladoch podaných proti označenému rozhodnutiu všetkými

účastníkmi správneho konania rozhodla Rada Protimonopolného úradu Slovenskej

republiky (ďalej len „rada“) ako druhostupňový správny orgán, ktorá mala rozhodnutím

sp. zn. 2009/KH/R/2/054 z 19. novembra 2009 (ďalej aj „rozhodnutie rady“) prvostupňové

rozhodnutie úradu zmeniť po formálnej stránke, po vecnej stránke však závery

prvostupňového rozhodnutia úradu o spoločnom protisúťažnom konaní sťažovateľky

a spoločností ČSOB a VÚB mala potvrdiť.

Proti uvedenému rozhodnutiu rady podali sťažovateľka aj obchodné spoločnosti

ČSOB a VÚB (každá osobitne) správne žaloby na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“), ktorý vo všetkých troch prípadoch žalobám vyhovel a rozhodnutia rady

zrušil. Proti jednotlivým rozsudkom krajského súdu podal úrad na najvyššom súde

odvolania, pričom v sťažovateľkinom prípade najvyšší súd po prerušení konania pre účely

predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“) vydal vo veci napadnutý rozsudok, ktorým rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že žalobu sťažovateľky proti rozhodnutiu úradu zamietol.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo podľa

tým, že „vydal Napadnutý rozsudok, ktorý zásadne odporuje predchádzajúcemu Rozsudku

ČSOB vydanému v identickej veci voči inému dotknutému subjektu, spoločnosti ČSOB“.

V tejto súvislosti poukazuje na niekoľko rozhodnutí ústavného súdu, ako aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a konštatuje, že k porušeniu

základného práva zaručeného vzájomne si odporujúcou judikatúrou dochádza

vtedy, keď „určitý súd rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, teda

vzájomne si odporujúcimi rozhodnutiami, pričom... takýto postup nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť“. Sťažovateľka pritom poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd

v dôsledku nesprávnej aplikácie (ďalej len

„OSP“) rozhodoval v tej istej veci v rámci troch samostatných konaní, pričom všeobecnými

súdmi zvolený výklad ide jasne proti zmyslu a účelu uvedeného ustanovenia, keďže úrad

rozhoduje „o účasti niekoľkých súťažiteľov na rovnakom správnom delikte. Títo súťažitelia

sa dopúšťajú konania odporujúceho ZOHS spoločne, vzájomne previazaným konaním, ktoré

musí byť zo svojej podstaty posúdené ako konanie jediné. Je preto proti nim vydávané aj

jediné správne rozhodnutie. V takýchto prípadoch preto nie je dôvod pre oddelené

prejednávanie žalôb.

Z výroku Napadnutého rozsudku a Rozsudku ČSOB je bez ďalšieho zrejmé, že v nich

rozhodol Najvyšší súd diametrálne odlišne. Rozsudkom ČSOB bol potvrdený rozsudok

Krajského súdu v Bratislave, ktorým sa zrušujú Rozhodnutia PMÚ. Napadnutým rozsudkom

naopak Najvyšší súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým sa zrušujú

Rozhodnutia PMÚ, tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Na základe Rozsudku ČSOB sa tak vec údajného porušenia ZOHS vo vzťahu

k spoločnosti ČSOB vrátila späť na PMÚ k pokračovaniu správneho konania a k vydaniu

nového správneho rozhodnutia. Napadnutým rozsudkom sa naopak Druhostupňové

rozhodnutie PMÚ stalo voči sťažovateľovi právoplatným a konečným.“.

Keďže podľa názoru sťažovateľky pred vydaním napadnutého rozsudku nedošlo

k zmene skutkového stavu ani relevantnej právnej úpravy, neexistujú žiadne objektívne

dôvody na vydanie takto rozdielnych rozhodnutí najvyšším súdom v jednej veci. Za takýto

dôvod nemožno považovať ani rozsudok Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach.

Sťažovateľka poukazuje na to, že krajský súd v rozsudku týkajúcom sa ČSOB uviedol pre

zrušenie rozhodnutí úradu aj mnohé závažné dôvody, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil

a ktoré neboli predmetom rozhodovania Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke.

Rozsudok Súdneho dvora tak podľa názoru sťažovateľky „neriešil všetky otázky, pre ktoré

Krajský súd v Bratislave a následne Najvyšší súd v Rozsudku ČSOB rozhodli o zrušení

Rozhodnutí PMÚ. Najvyšší súd sa tak v Napadnutom rozsudku mohol odvolať na Rozsudok

ČSOB, pretože ten uvádzal aj iné dôvody pre potvrdenie predchádzajúceho rozsudku

Krajského súdu v Bratislave (a teda zrušenie Rozhodnutí PMÚ), ako len nelegálnosť

pôsobenia spoločnosti Akcenta na trhu...

Aj keby Ústavný súd považoval Rozsudok SD EÚ za relevantný dôvod pre odchýlenie

sa od predchádzajúcej judikatúry, sťažovateľ ďalej namieta, že v predmetnom prípade

nemohol tento dôvod zmenu v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu ospravedlniť, a to

vzhľadom na charakter právnej veci posudzovanej Najvyšším súdom.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na skutočnosť, že protisúťažná dohoda „porušujúca

§ 4 a nasl. ZOHS... svojou povahou predstavuje správny delikt skladajúci sa zo vzájomne

previazaných konaní jednotlivých účastníkov tejto dohody, za ktorý jeho účastníci

odpovedajú spoločne. PMÚ aj preto o takejto dohode rozhoduje jedným správnym

rozhodnutím...

Za tejto situácie nie je možné, aby Najvyšší súd vydal vzájomne si odporujúce

rozhodnutia, kde v jednom rozhodnutí by uviedol, že vo vzťahu k jednému z účastníkov

protisúťažnej dohody, teda spoločného protisúťažného konania, sú Rozhodnutia PMÚ

nezákonné, zatiaľ čo v rozhodnutiach týkajúcich sa ostatných účastníkov tejto protisúťažnej

dohody by potvrdil zákonnosť Rozhodnutí PMÚ.“.

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že najvyšší súd napadnutý rozsudok jasne

a zrozumiteľne neodôvodnil. Mal pritom porušiť aj vlastnú judikatúru k otázke riešenia

rovnakých alebo analogických situácií odchylnými rozhodnutiami. Navyše, napadnutý

rozsudok je v rozpore so sťažovateľom označeným základným právom zaručeným čl. 46

ods. 1 , keď najvyšší súd „vydal Napadnutý rozsudok, aj keď vo veci už bolo

právoplatne rozhodnuté skorším rozhodnutím Najvyššieho súdu - Rozsudkom ČSOB...

Rozhodnutia PMÚ sa totiž vzťahovali na všetkých troch účastníkov konania pred PMÚ

(teda sťažovateľa, VÚB a ČSOB) spoločne. PMÚ tak vo veci v každej inštancii nevydal tri

rozdielne rozhodnutia proti každému jednotlivému účastníkovi konania, ale vždy iba

rozhodnutie jediné...

Akékoľvek rozhodnutie súdu vo vzťahu k Rozhodnutiam PMÚ vydané na základe

žaloby alebo iného podnetu iba jedného z účastníkov správneho konania pred PMÚ sa tak

vždy vzťahovalo na Rozhodnutia PMÚ v ich celom rozsahu, teda aj na všetkých troch

účastníkov správneho konania... Tým, že Najvyšší súd vydal dňa 19. 05. 2011 Rozsudok

ČSOB, zrušil rozhodnutia PMÚ v ich celom rozsahu, a teda aj vo vzťahu k všetkým trom

účastníkom predmetného správneho konania, teda i voči sťažovateľovi.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. mája 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. mája

2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

pred Ústavným súdom do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia

(napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

V napadnutom rozsudku sa najvyšší súd po uvedení podstatného obsahu uznesenia

krajského súdu č. k. -217 z 23. septembra 2010 v spojení s opravným uznesením

č. k. -217 z 23. septembra 2010, obsahu odvolania úradu podaného proti

uzneseniu krajského súdu a obsahu písomného vyjadrenia sťažovateľky k odvolaniu úradu

najskôr vyjadril k sťažovateľkou namietanému procesnému pochybeniu spočívajúcom

v nespojení súvisiacich vecí už v štádiu konania pred krajským súdom. Podľa názoru

najvyššieho súdu spojenie vecí na spoločné konanie nie je povinnosťou súdu, pričom

poukázal na obsah svojho rozsudku sp. zn. z 19. mája 2011, v ktorom sa

k tejto otázke už vyjadril, a poznamenal, že vzhľadom na právoplatné skončenie konania

o správnej žalobe ČSOB uvedeným rozsudkom už spojenie tejto veci s uvedenou

právoplatne skončenou vecou nie je procesne možné. Námietku sťažovateľky, že do

konania mali byť prizvaní všetci účastníci správneho konania, teda aj ČSOB a VÚB,

najvyšší súd posúdil ako nedôvodnú, pretože úrad svojím rozhodnutím uložil pokutu každej

z bánk samostatne a každý z účastníkov podal samostatnú správnu žalobu. K relevantným

právnym otázkam najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na účel zákona o ochrane

hospodárskej súťaže, ďalej uviedol, na akú činnosť sa označený zákon vzťahuje (na všetky

činnosti a konania podnikateľov, ktoré obmedzujú alebo môžu obmedzovať súťaž, okrem

v zákone vymedzených prípadov), ako je potrebné chápať obmedzenie hospodárskej súťaže

a ktoré osoby sa podľa § 3 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže považujú

za podnikateľov, t. j. že nimi nie sú len podnikatelia v zmysle

v znení neskorších predpisov, ale aj „fyzická osoba alebo právnická

osoba, ich združenia a združenia týchto združení, ak ide o ich činnosti a konania, ktoré

súvisia alebo môžu súvisieť so súťažou bez ohľadu na to, či tieto činnosti a konania sú alebo

nie sú zamerané na dosahovanie zisku“.

Po následnej citácii ďalších na prípad sa vzťahujúcich ustanovení zákona

o hospodárskej súťaži najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pre právne

posúdenie celej veci je „rozhodujúca otázka, či ide o právne významnú skutočnosť,

ak podnikateľ - súťažiteľ dotknutý kartelovou dohodou iných podnikateľov pôsobí

na relevantnom trhu v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, keď vykonáva

činnosť, na ktorú nemá príslušné oprávnenie – t. j. v tomto prípade vydanú potrebnú

devízovú licenciu“. Konajúci senát najvyššieho súdu poukazujúc na širšiu právnu úpravu

pojmu podnikateľ pri skúmaní prípadného porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, ako aj

na tvrdenie sťažovateľky, že obchodná spoločnosť AKCENTA CZ, a. s., sa objektívne

nemohla zúčastňovať súťaže na slovenskom devízovom trhu, ak v Slovenskej republike

podnikala v rozpore s právnym poriadkom, sa rozhodol podať Súdnemu dvoru návrh

na začatie prejudiciálneho konania a podľa v spojení s

ods. 1 prvou vetou uznesením sp. zn. z 10. januára 2012 prerušil konanie

až do rozhodnutia Súdneho dvora o predbežnej otázke, pretože ako súd poslednej inštancie

je „postavený pred otázku preskúmania zákonnosti aplikácie bývalého článku 81 odsek 1

písmeno c/ Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, /teraz článok 101 odsek 1 písmeno

c/ ZFEÚ/ v napadnutom rozhodnutí žalovaného“. Potom, ako najvyšší súd v nadväzujúcej

časti napadnutého rozsudku opísal obsah judikatúry Súdneho dvora k obdobným právnym

otázkam a konštatoval, že ani jedno z rozhodnutí Súdneho dvora známe senátu najvyššieho

súdu „neobsahuje výklad úniového práva dostačujúci pre posúdenie predmetu sporu“,

zhrnul v odôvodnení napadnutého rozsudku otázky položené Súdnemu dvoru a nadväzne

na to uviedol aj výrok a podstatné časti odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-

68/12 zo 7. februára 2013 vydaného v ním iniciovanom prejudiciálnom konaní. V zmysle

tohto rozsudku Súdneho dvora sa čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie „má vykladať

v tom zmysle, že skutočnosť, že podnik dotknutý kartelovou dohodou, ktorej cieľom je

obmedziť hospodársku súťaž, údajne pôsobí na relevantnom trhu v čase uzatvorenia tejto

kartelovej dohody nelegálne, nemá vplyv na otázku, či tento kartel predstavuje porušenie

tohto ustanovenia“, čl. 101 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa má súčasne

„vykladať v tom zmysle, že na konštatovanie dohody obmedzujúcej súťaž nie je nevyhnuté

preukázať osobné konanie štatutárneho zástupcu podniku alebo osobitný súhlas tohto

zástupcu v podobe splnomocnenia s konaním svojho zamestnanca, ktorý sa zúčastnil

na protisúťažnom stretnutí“, a tiež že čl. 101 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

„sa môže na zakázanú dohodu podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ uplatniť len vtedy, ak podnik

odvolávajúci sa na toto ustanovenie preukáže, že v ňom stanovené štyri kumulatívne

podmienky sú splnené“. Na základe uvedeného dospel najvyšší súd v súvislosti s touto

relevantnou otázkou k týmto právnym záverom:

„Odvolací súd aplikujúc výklad úniového práva na základe rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie Desiatej komory zo dňa 07. februára 2013 sp. zn. konštatuje,

že skutočnosť, či spoločnosť AKCENTA CZ, a. s. pôsobila v Slovenskej republike v súlade

správnymi predpismi alebo nie, nemá vplyv na hodnotenie konania účastníkov ako

účastníkov zakázanej dohody. Uzavretie dohody obmedzujúcej súťaž je zakázané v každom

prípade.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu je podľa názoru senátu odvolacieho

súdu nesporné, že žalobca nespochybňoval legálnosť podnikateľskej činnosti spoločnosti

AKCENTA CZ, a. s., pred začatím vyšetrovania žalobcu v konaní o predmetnej veci. Urobil

tak až takmer pol roka potom, ako sa žalovaný obrátil dňa 27. 11. 2007 na žalobcu a ďalšie

subjekty s písomnou žiadosťou o poskytnutie podkladov a informácií o tom, či konzultovali

uzatvorenie resp. vypovedanie zmlúv o bežných účtoch spoločnosti AKCENTA CZ, a. s.,

s inou bankou, resp. s inými bankami (ak áno, tak kedy a v akých súvislostiach) a či majú

informácie o tom, že zmluvy o bežných účtoch vypovedali spoločností AKCENTA CZ, a. s.,

aj iné banky v Slovenskej alebo v Českej republike...

Z tohto dôvodu súd obranu žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že pokiaľ spoločnosť

AKCENTA CZ, a. s., Praha podnikala na území Slovenskej republiky v rozpore správnymi

predpismi, pretože nemala povolenie Národnej banky Slovenska, sa nemohla zúčastňovať

hospodárskej súťaže na slovenskom devízovom trhu a následne zo strany žalobcu a ďalších

podnikateľov, nemohlo dôjsť k jej obmedzovaniu, vyhodnotil aj vzhľadom na citované

ustanovenie a závery rozsudku SD EÚ C-68/12 ako

irelevantnú. Súd poukazuje pri tom najmä na záver rozsudku SD EÚ obsiahnutý v odpovedi

na prejudiciálnu otázku č. 1 skutočnosť, že podnik dotknutý kartelovou dohodou, ktorej

cieľom je obmedziť hospodársku súťaž, údajne pôsobí na relevantnom trhu v čase

uzatvorenia tejto kartelovej dohody nelegálne, nemá vplyv na otázku, či tento kartel

predstavuje porušenie článku 101 ZFEÚ (bývalý článok 81 ods. I Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva).

Účastníkom dohody nič nebránilo zvoliť iné nástroje, ktorými mohli zabrániť činnosti

spoločnosti AKCENTA CZ, a. s.. Spáchanie správneho deliktu (uzavretie dohody

obmedzujúcej súťaž) nemôže byť dodatočne ospravedlnené snahou zabrániť možnej

protiprávnej činnosti. Svojpomoc ako ochrana vlastných práv nie je v právnom Štáte

prípustná. Žalobca sa prostredníctvom zakázanej dohody snažil umelo získať prospech

v podobe získavania zákazníkov spoločnosti AKCENTA CZ, a. s., ktoré by bez zakázanej

dohody nedosiahol.“

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zároveň zameral aj na posúdenie ďalších

otázok relevantných pre posúdenie zákonnosti napadnutých správnych rozhodnutí, a to či

úrad „dostatočným spôsobom definoval relevantný trh, a či z právneho i skutkového

hľadiska postačujúcim spôsobom preukázal, že žalobca sa zúčastnil na karteli spôsobom

opísaným v napadnutom rozhodnutí a to počas obdobia trvania kartelu tak, ako to stanovil

žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí“. Najvyšší súd uzavrel, že v danom prípade „bol

ako relevantný trh vyšpecifikovaný... trh služieb bezhotovostných devízových operácií

poskytovaných spotrebiteľom na území Slovenskej republiky. Poskytovanie služieb

bezhotovostných devízových operácií na území Slovenskej republiky je regulované

a vykonáva sa prostredníctvom subjektov, ktorým bolo zo strany NBS na takúto činnosť

udelené povolenie, tzv. devízová licencia... Činnosť, ktorú AKCENTA CZ, a. s., na území

Slovenskej republiky vykonávala pozostávala z obchodov s devízovými hodnotami,

z poskytovania devízových peňažných služieb, ktorých predmetom bol bezhotovostný nákup

alebo predaj cudzej meny za určité množstvo peňažných prostriedkov v slovenských

korunách, od 01. 09. 2009 v eurách, alebo v cudzej mene za spotový kurz, čo možno

považovať za devízové obchody v zmysle § 2 devízového zákona...

Tzv. ťažké kartely (čo je i prípad posudzovanej dohody) nespadajú pod pravidlo de

minimis a tiež ich súťažné orgány neakceptujú (resp. len celkom výnimočne) ako spôsobilé

na splnenie podmienok podľa § 6 ods. 3 zákona, resp. podľa čl. 81 ods. 3 ZES). Takéto

dohody sú zakázané už na základe svojho škodlivého cieľa, ktorý v sebe obsahuje minimálne

potenciál negatívneho dopadu na súťaž, pričom preukazovať skutočné konkrétne dopady

na určitý trh nie je pre konštatovanie zákazu nutné. Takáto prax bola potvrdená

rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave napr. vo veci sp. značka , ako aj

v rozhodnutí Všeobecného súdu EÚ vo veci T-25/95.

V prípade, ak ide o horizontálne ťažké kartely, za ktoré možno považovať

predovšetkým cenové dohody, dohody o obmedzení odbytu, dohody o rozdelení trhu, atď.

vrátane posudzovanej dohody, nie je pre posúdenie zákonnosti konania nevyhnutná

a potrebná definícia relevantného trhu. Definícia trhu je nevyhnutná, len ak je bez nej

nemožné stanoviť cieľ alebo efekt obmedzenia súťaže a pri aplikácii čl. 81 ZES aj zistiť

splnenie kritéria vplyvu na obchod medzi členskými štátmi. V tomto prípade bol

na posudzovanú dohodu aplikovaný čl. 81 ods. 1 písm. c/ Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva. Správnosť tejto aplikácie osvedčil i Súdny dvor Európskej Únie prijatím

návrhu Najvyššieho súdu SR na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci, ktorá mu

prináleží v súlade s čl. 267 ZF EÚ t. j. poskytnúť odpovede na výklad úniového práva

nevyhnutný na aplikáciu v danej veci.

Súd sa stotožnil s definíciou relevantného trhu tak, ako je uvedená v rozhodnutí

žalovaného. Definovanie trhu nezávisí od preferencií jedného zo subjektov, ktorí na trhu

pôsobia, ale je dané zastupiteľnosťou z pohľadu užívateľov. Argumentácia žalobcu v tomto

prípade neobstojí a nie je natoľko právne presvedčivá, aby jej súd mohol priznať právnu

relevanciu, keďže tovarový trh aj priestorový trh boli definované dostatočne presne. V

tomto prípade bol definovaný relevantný tovarový trh ako trh služieb bezhotovostných

devízových operácií (operácií, pri ktorých dochádza ku konverzii meny) poskytovaných

spotrebiteľom bez ohľadu na objem devízovej transakcie.

Súd prihliadol i na judikatúru súdov o spôsobe definovania trhu v prípadoch tzv.

ťažkých kartelov. Pri aplikácii súťažného práva je prípustná definícia, podľa ktorej sa

relevantným trhom rozumie priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu po takom tovare,

či už vo forme výrobkov alebo služieb, ktorý je z hľadiska upokojovania potrieb

spotrebiteľov týchto výrobkov alebo služieb zhodné alebo zastupiteľné. Žalobca poskytuje

podľa jeho vyjadrení bezhotovostné devízové operácie pre všetkých klientov, pričom rozdiel

môže byť len vo výške výmenného kurzu. Banky postupujú inak ako podľa kurzového lístka,

len v prípade transakcii nad určitý objem finančných prostriedkov, keď si so zákazníkmi

dohodujú individuálny kurz. Takisto nebankové spoločnosti, poskytujúce bezhotovostné

devízové operácie, nelimitujú ich poskytovanie len určitým kategóriám zákazníkov.

Skutočnosť, že AKCENTA CZ, a. s., uviedla, že za svoju cieľovú skupinu považuje malých

a stredných podnikateľov, resp. preferuje malých a stredných podnikateľov, neznamená,

že definícia trhu by mala byť iná. Služby AKCENTA CZ., a. s., mohol využiť ktokoľvek, kto

mal o jej služby záujem aj tzv. veľké spoločnosti.“.

K ostatným právne významným námietkam sťažovateľky najvyšší súd uviedol:

„Pokiaľ žalobca namietal nedostatočne vymedzenie skutku vo výroku napadnutého

rozhodnutia z hľadiska miesta protiprávneho konania, dospel súd k záveru, že uvedené bolo

vymedzené dostatočne a to jednak na začiatku miestom stretnutia podnikateľov v Bratislave

a počas trvania dohody už vyššie uvedeným vymedzením priestorového relevantného trhu...

Na podklade uvedeného senát najvyššieho súdu konštatuje, že žalobca dôkazné

bremeno na vyvrátenie domnienky o nesprávnom určení relevantného trhu neuniesol, keďže

limitom súdneho prieskumu je zákonnosť a z tohto dôvodu potom možno dospieť k jedinému

záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom.

Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Správna úvaha

predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma

formulovať svoje závery autonómne. Práve tolerančno - úvahové pásmo obmedzuje súd pri

súdnom prieskume. Na vstup do tohto pásma by mal žalobca jednoznačne vyvrátiť právne

východiská žalovaného správneho orgánu, pretože pre zrušenie rozhodnutia žalovaného

nepostačuje, keď vec zostáva v polohe rovnako závažných argumentov (bližšie pozri

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. značka )...

...OBCHODNÉ TAJOMSTVO...

Za súladnú s právnym poriadkom nemožno podľa senátu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky považovať takú obranu žalobcu proti neprimeraným rizikám na trhu,

ktorá spočívala i v snahe vyhnúť sa obchodovaniu so spoločnosťou AKCENTA CZ, a. s.,

a to uzavretím zakázanej dohody o spoločnom postupe voči tejto spoločnosti. Uvedenú

skutočnosť nemožno podľa súdu ani kvalifikovať ako poľahčujúcu okolnosť pri stanovení

výšky pokuty v tejto veci.

Odvolací súd prihliadol i na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že počas sporného

obdobia otvorene prejavil svoj záujem nezúčastniť sa na karteli resp. v ňom

nepokračovať /napr. výzvou na znovuotvorenie účtov pre spoločnosť AKCENTA CZ, a. s./.

V tejto súvislosti upozorňuje senát najvyššieho súdu, že článok 81 ods. 1 Zmluvy /teraz čl.

101 ods. 1 ZFEÚ/ sa uplatní vtedy, keď existuje zhoda vôle najmenej dvoch strán, ktorej

forma nie je podstatná, pokiaľ je verným vyjadrením tejto vôle (pozri aj rozsudok Súdu

prvého stupňa - teraz Všeobecný súd EÚ, z 26. októbra 2000, Bayer /Komisia, T-41/96, Zb.

s. 11-3383, body 66 až 69). Preto v prípade nedostatku dôkazov spôsobilých priamo

preukázať dĺžku trvania porušenia je žalovaný povinný predložiť aspoň dôkazy, ktoré

súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z hľadiska času tak, aby bolo možné dôvodne

pripustiť, že toto porušenie trvalo nepretržite medzi dvoma stanovenými dátumami. Aj keď

obdobie medzi dvoma prejavmi určitého protisúťažného správania predstavuje relevantné

kritérium na stanovenie nepretržitej povahy porušenia, nič to nemení na tom, že otázku je

potrebné preskúmať v kontexte fungovania daného kartelu.

...OBCHODNÉ TAJOMSTVO...

S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je

preskúmateľné, obsahuje dostatok dôvodov preukazujúcich jeho zákonnosť, keďže bol

dostatočne zistený skutkový stav veci a z neho vyvodený správny právny záver. Nebolo preto

zistené porušenie zákona v postupe a v rozhodovaní žalovaného.“

Napokon k sťažovateľkou napadnutému uloženiu pokuty za protisúťažné konanie

najvyšší súd uviedol:

„Žalovaný pri určovaní výšky pokuty pristúpil ku každému účastníkovi dohody

individuálne, skúmal všetky okolnosti spáchaného správneho deliktu, svoje závery uviedol

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a vysporiadal sa aj s výškou pokuty uloženej

žalobcovi. Úrad pri určení výšky pokuty postupoval podľa ustanovení

Z. z., ale aj v súlade s Metodickým pokynom úradu o postupe pri určovaní pokút

v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž,

zverejneným na webovej stránke úradu. Podľa metodického pokynu úrad vychádza na účely

výpočtu pokuty z relevantného obratu podnikateľa, určením základnej sumy pokuty ako

percenta na základe závažnosti a vynásobením tejto sumy počtom rokov porušovania.

Následne pri výpočte dochádza k číselnému zohľadneniu priťažujúcich a poľahčujúcich

okolností (ak v posudzovanom prípade nastali) v zmysle ust. § 38 ods. 10 zákona o ochrane

hospodárskej súťaže. Napokon úrad zohľadni, či takto vyčíslená pokuta nepresahuje 10 %

z celkového relevantného obratu podnikateľa.

Konečná pokuta uložená žalobcovi je vo výške 0,9 % z jeho celkového obratu

a minimálne percento z jeho čistého zisku. Zároveň uložená sankcia bola vo výške

zodpovedajúcej zákonnému rozpätiu stanovenému pre relevantný obrat služieb.“

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s napadnutým rozsudkom,

ktorým najvyšší súd rozhodol odlišne ako v prípade žaloby podanej ČSOB proti tomu

istému rozhodnutiu rady, čo malo byť spôsobené aj nespojením konaní o žalobách

sťažovateľky, ČSOB a VÚB na jedno konanie, pričom toto diametrálne odlišné rozhodnutie

najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky jasne a zrozumiteľne neodôvodnil.

Ústavný súd sa v súvislosti s posúdením sťažovateľkiných námietok proti

napadnutému rozsudku oboznámil aj s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. mája 2011 vo veci správnej žaloby ČSOB proti rozhodnutiu rady, ktorým bol

potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -117 z 28. septembra 2010

a na ktorého výsledok sťažovateľka v podstatnej miere poukazuje. Najvyšší súd

v označenom rozsudku uzavrel, že irelevantnosť legálnosti, resp. nelegálnosti podnikania

sťažovateľky na relevantnom trhu nemožno „bez ďalšieho, t. j. bližšieho zdôvodnenia“

akceptovať. Pokiaľ sťažovateľka „nepodnikala na území Slovenskej republiky legálne...

nemohla byť táto spoločnosť legálnym konkurentom B. a iných poskytovateľov devízových

služieb na relevantnom trhu v Slovenskej republike“. Z obsahu odôvodnenia uvedeného

rozsudku vyplýva, že tento záver najvyššieho súdu bol hlavným dôvodom, pre ktorý bol

potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -117 z 28. septembra 2010, ktorým

bolo rozhodnutie rady, ako aj prvostupňové rozhodnutie úradu týkajúce sa ČSOB podľa

, a zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie.

Pokiaľ teda ide o sťažovateľkinu námietku, t. j. že najvyšší súd pri súdnom

prieskume toho istého rozhodnutia rady vydal v súdnych konaniach iniciovaných

jednotlivými účastníkmi správneho konania diametrálne odlišné (vzájomne si odporujúce)

rozsudky, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

zaručeného , ústavný súd uvádza, že ani rozdielnosť judikatúry

najvyššieho súdu ešte neznamená, že najvyšší súd v sťažovateľkinej veci rozhodol

arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry ESĽP

[napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] vyplýva, že rozdielna

judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou

vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj

na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby

najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala

mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo

podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych

rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (podobne

).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú

vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe automaticky

vidieť porušenie , keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných

než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu ().

Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej

právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená

za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne

a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu

predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhoto

postupu (mutatis mutandis ).

Ústavný súd uznáva, že vo vzťahu k jednému rozhodnutiu rady boli v posudzovanom

prípade vydané dva odlišné súdne rozhodnutia s opačnými právnymi závermi.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, že najvyšší súd si bol vedomý obsahu

rozsudku sp. zn. z 19. mája 2011 vo veci žaloby iného účastníka správneho

konania proti rozhodnutiu rady (označený rozsudok spomína napríklad na strane 15

napadnutého rozsudku). Súčasne však ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

(prijatý najvyšším súdom v poradí ako druhým) svojím obsahom reflektoval predovšetkým

na výsledky prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom o otázkach právne

relevantných v danej veci. Rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-68/12 zo 7. februára 2013

mal skutočne pre odchýlny výsledok súdneho konania v sťažovateľkinej veci zásadný

dôsledok, ktorý sa nevyhnutne musel premietnuť do výsledkov konania vedeného najvyšším

súdom o odvolaní úradu proti rozsudku krajského súdu v sťažovateľkinej veci. Z obsahu

posudzovaného rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa dôsledne venoval odôvodneniu

svojich odlišných záverov, na základe čoho ústavný súd v danom prípade na rozdiel

od sťažovateľky dospel k tomu, že závery prijaté najvyšším súdom sú jasné a zrozumiteľné,

a tak aj ústavne akceptovateľné. Aj keď v danom prípade vznikla nežiaduca situácia, keď

žaloba jedného z účastníkov správneho konania bola úspešná, zatiaľ čo žaloby zvyšných

dvoch účastníkov správneho konania boli zamietnuté na základe odchylných právnych

dôvodov, uvedené nie je dostatočným dôvodom na vyslovenie namietaného porušenia

základného práva zaručeného práve v sťažovateľkinej veci. Z hľadiska

zmyslu a obsahu princípov spravodlivosti je totiž neudržateľné, aby najvyššia súdna

inštancia nemohla revidovať svoje právne závery v skutkovo a právne súvisiacich, resp.

obdobných veciach, pokiaľ sú zmenené právne názory dôkladne a presvedčivo vysvetlené,

a len z dôvodu existencie iného (skoršieho) súdneho rozhodnutia zotrvávať na právnych

názoroch, ktoré sa v dôsledku prihliadnutia na nové súvislosti prípadov ukázali ako

prekonané.

Podľa názoru ústavného súdu teda najvyšší súd podrobne a presvedčivo vykladá

svoje právne názory, ktoré viedli k zmene právneho hodnotenia podstatných okolností

prípadu, a tým aj ku prijatiu odchýlnych právnych záverov. Svojou intenzitou preto uvedená

skutočnosť nezasahuje do sťažovateľkou označeného základného práva takým spôsobom,

aby z pozície ústavného súdu odôvodňovala vyslovenie porušenia jej základného práva.

O porušení označeného základného práva by bolo možné hovoriť len v prípade nedostatku

právne relevantných dôvodov na zmenu už skôr (najvyšším súdom) vysloveného právneho

názoru.

Sťažovateľka síce tvrdí, že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. mája 2011 vyplývajú okrem nelegálnosti činnosti obchodnej spoločnosti AKCENTA

CZ, a. s., aj ďalšie závažné dôvody na zrušenie rozhodnutia rady, avšak ústavný súd

posúdiac ich obsah poznamenáva, že tieto dôvody boli v označenom rozsudku najvyššieho

súdu uvedené nad rámec a nemožno ich považovať za natoľko zásadné, aby boli spôsobilé

zvrátiť ústavnú akceptovateľnosť napadnutého rozsudku. Najvyšší súd sa totiž

v napadnutom rozsudku venoval nielen otázke vplyvu zistenia nelegálnosti podnikania

sťažovateľky na možnosť vyvodenia dôsledkov z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže,

ale aj mnohými ďalšími argumentmi sťažovateľky formulovanými v jej žalobe, ako aj

argumentmi úradu uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd

zaujal dostatočne odôvodnené stanovisko k vytýkanému procesnému pochybeniu krajského

súdu o nespojení vecí všetkých troch účastníkov správneho konania na spoločné konanie,

ako aj k samotnej povahe úradom sankcionovaného protisúťažného konania, k záveru

o tom, že na posúdenie dohody účastníkov správneho konania nie je potrebná definícia

relevantného trhu a napokon aj k hodnoteniu zákonnosti úradom uloženej sankcie. Svoje

závery pritom primerane oprel o právne názory vyvodené z judikatúry najvyššieho súdu

ustálené v správnom súdnictve a poukázal aj na súvisiacu rozhodovaciu činnosť ústavného

súdu.

Vo vzťahu k sťažovateľkiným námietkam o nedostatkoch odôvodnenia napadnutého

rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutom rozhodnutí sa najvyšší súd

podrobne zaoberal všetkými kľúčovými otázkami a formuloval k nim kvalifikované právne

odpovede. Sťažovateľkou formulované dôvody podľa ústavného súdu nesignalizujú

existenciu takých podstatných skutočností, vo svetle ktorých by bolo možné považovať

dôvody, na základe ktorých najvyšší súd vo veci rozhodol, za nedostatočné a zjavne

nespravodlivé. Ústavný súd pripomína, že na naplnenie princípov spravodlivého procesu sa

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument

procesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový. Ústavný súd

zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa nároky kladené

na rozhodnutia odvolacích súdov platnými procesnoprávnymi predpismi (§ 157 a § 219

ods. 2 ), ktoré boli vydané zákonom na základe a v danom prípade

neboli aplikované v rozpore s obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“

(), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný

súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného

súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis ).

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu

ochranu, pretože najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky

uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,

s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie

je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

V okolnostiach daného prípadu teda neboli naplnené podmienky na vyslovenie

porušenia označeného základného práva rozhodnutím ústavného súdu. Tvrdenia

sťažovateľky sledujú podľa názoru ústavného súdu len dosiahnutie zmeny súdneho konania,

ktoré skončilo výsledkom, s ktorým sa nevie stotožniť, čo však nemožno spájať s porušením

uvedeného základného práva, ktoré samo osebe nemôže nastať rozhodnutím štátneho

orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc ().

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014