Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 538/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou Č., s. r. o.,

B., v mene ktorej koná JUDr. J. Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl.

20 ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4

CoKR/5/2012-549 z 25. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva

vlastniť majetok podľa a listiny a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -549 z 25. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka ako jeden z veriteľov obchodnej spoločnosti E., s. r. o. v

reštrukturalizácii, B. (ďalej len „dlžník“), bola účastníčkou reštrukturalizačného konania

začatého uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k.

115 z 30. novembra 2010. Okresný súd uznesením č. k. -118 z 29. decembra

2010 povolil reštrukturalizáciu dlžníka a za správcu ustanovil Ing. Š. T., zostavovateľa

reštrukturalizačného posudku povereného na jeho vypracovanie dlžníkom pred podaním

návrhu na povolenie reštrukturalizácie. Uznesením č. k. -392 z 30. júna 2011

okresný súd zamietol reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom schvaľovacou

schôdzou konanou 7. júna 2011. Na odvolanie dlžníka krajský súd uznesením č. k. 4

CoKR/11/2011-407 z 13. septembra 2011 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 1

-392 z 30. júna 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení listinných

dôkazov okresný súd uznesením č. k. -461 zo 17. apríla 2012 opätovne zamietol

reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom schvaľovacou schôdzou konanou 7. júna

2011. Následne krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu tak,

že plán potvrdil a reštrukturalizáciu ukončil.

Sťažovateľka uvádza, že potvrdením reštrukturalizačného plánu došlo k poškodeniu

jej práv, keďže plán ustanovuje zánik ručenia v zmenkovom vzťahu medzi dlžníkom,

sťažovateľkou, ktorý bol avalovaný v zmysle zmenkového práva dvoma fyzickými

osobami, a tak zánikom ručenia stratila sťažovateľka možnosť domáhať sa svojich

majetkových práv voči avalistom. Sťažovateľka prezentuje názor, že v dôsledku toho jej nie

je daná reálna možnosť domôcť sa svojich majetkových práv voči avalistom zo

zmenkového vzťahu, čo «vyústilo v „zmenkový“ súdny spor... vedený pred Krajským súdom

v Bratislave sp. zn. , , ».

Sťažovateľka k dôvodom podania sťažnosti uvádza, že krajský súd „nevenoval...

pozornosť zisteniam Okresného súdu Prešov (zhrnuté v Uznesení a odôvodňujúce

zamietnutie reštrukturalizačného plánu) a sám si prisvojil tvrdenia dlžníka, spoločnosti E.“,

ďalej že „potvrdením plánu došlo v zmysle § 155 ods. 4 zákona o konkurze a

reštrukturalizácii v znení platnom a účinnom do 31. 12. 2011 k zániku zmenkového ručenia

tretích osôb, ktoré zabezpečovalo pohľadávky Sťažovateľa voči dlžníkovi“, pričom krajský

súd „potvrdením takto znejúceho plánu... poškodil majetkové záujmy Sťažovateľa a... sťažil

vymoženie si majetkových nárokov voči dlžníkovi“. Pripomína, že napadnuté uznesenie

nebolo sťažovateľke ani doručované a o „takom neúmernom zásahu do svojich práv sa

musel dozvedieť až z Obchodného vestníka“ a napadnuté uznesenie označuje za svojvoľné a

arbitrárne, keďže krajský súd nijako nevenoval pozornosť „okolnostiam prijatia plánu,

nijako nezdôvodnil potvrdenie plánu, ktorým zaniklo ručenie avalistov“, a absentuje v ňom

jasné a presvedčivé zdôvodnenie.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka opisuje pochybenia správcu, a síce že nedostal

lehotu na zostavenie konečného zoznamu prihlásených pohľadávok, keďže tento nebol

úplný, ďalej že nepoprel niektoré pohľadávky zahrnuté do zoznamu „na poslednú chvíľu“,

o reálnej existencii ktorých vyslovuje sťažovateľka pochybnosť, ako aj že nevenoval

náležitú pozornosť personálnym prepojeniam medzi veriteľmi, ktoré si podozrivé

pohľadávky do reštrukturalizácie prihlásili, a napokon že súčasne vykonával funkciu

správcu aj u jedného z veriteľov, ktorí si „podozrivé“ pohľadávky do reštrukturalizácie

prihlásili. Poukazuje tiež na dôvody, pre ktoré okresný súd reštrukturalizačný plán

uznesením č. k. -461 zo 17. apríla 2012 zamietol.

Sťažovateľka namieta, že v konaní sa nepodarilo preukázať, prečo bol

reštrukturalizačný plán vypracovaný takým spôsobom a prečo využil vtedy dispozitívne

znenie o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) v znení

účinnom do 31. decembra 2011 a určil, že potvrdením plánu zaniká ručenie tretích osôb

za záväzky dlžníka. Ďalej prezentuje názor, že súdom je «rámci ich decíznej právomoci

zverená úloha posúdiť... či je predostretý reštrukturalizačný plán „férový“ vo vzťahu

k veriteľom, ktorých pohľadávky sú zabezpečené ručením tretích osôb», ako aj že v danom

prípade bola ručiteľom dlžníka poskytnutá neodôvodnená osobitná výhoda. V tejto

súvislosti poukazuje na novelu zákona o konkurze a reštrukturalizácii prijatú zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorej s účinnosťou od 1. januára 2012

už reštrukturalizačným plánom nemôžu byť dotknuté práva veriteľov domáhať

sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka. Preto

do 31. decembra 2011 bolo „na zodpovednom a dôslednom uvážení súdu zvážiť ustanovenia

plánu odporujúce tejto zásade z dôvodu možného poskytnutia neodôvodnených výhod

ručiteľov dlžníka (zánik ručenia) a neúmerného poškodenia ručením zabezpečených

veriteľov“.

Sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že napádané rozhodnutie vykazuje viacero

„elementárnych nedostatkov“ odôvodňujúcich záver, že v napadnutom konaní bolo

porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie a ani jej majetkovým právam nebola

poskytnutá primeraná súdna ochrana, ktorá „by zodpovedala zaužívaným ústavným

štandardom“. Odôvodnenie napadnutého uznesenia sa „absolútne vyhýba otázke

hmotnoprávneho posúdenia plánu v zmysle § 155 ods. 4 v spojení s § 154 ods. 1 písm. b),

prípadne... v spojení s § 154 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

takéto rozhodnutie:

„Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. -549 zo dňa 25. júna

2012 bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1

a v Listiny základných práv a slobôd a právo

Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a právo Sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať svoj majetok chránený

pred neoprávnenými zásahmi doň zakotvené v ,

v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie Krajského súdu

v Košiciach č. k. -549 zo dňa 25. júna 2012 ruší a vec vracia Krajskému

súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy konania pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

V závere sťažnosti sťažovateľka požiadala o odloženie vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia z dôvodu, že právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia

predstavuje pre ňu významný majetkový dopad a nie je v rozpore ani s verejným záujmom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj podľa listiny a im porovnateľnom práve

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich

prípadné porušenie je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do

ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne

zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci

zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť

prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky

spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s napadnutým uznesením,

ktorým bolo uznesenie okresného súdu č. k. -461 zo 17. apríla 2012 zmenené

tak, že krajský súd reštrukturalizačný plán potvrdil, a nadväzne na to reštrukturalizáciu

ukončil, pretože tým plán neprípustne zasahuje do práva sťažovateľky ako jedného

z prihlásených veriteľov tak, že bez dostatočných dôvodov ustanovuje zánik ručenia

vyplývajúceho zo zmenkového vzťahu založeného medzi sťažovateľkou a dlžníkom

a napokon nespĺňa ani základné náležitosti požadované zákonom o konkurze

a reštrukturalizácii.

Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva

z . Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi aj

vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon

( ). Týmto zákonom je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý

v rámci tretej časti nazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje v jej ôsmej hlave aj ingerenciu

všeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153

zákona o konkurze a reštrukturalizácii) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonom

ustanovených prípadoch [§ 154 ods. 1 písm. a) až d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii].

Kým uznesenie o potvrdení plánu súdom obsahuje aj rozhodnutie o skončení

reštrukturalizácie, dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí plánu je, že súd jedným

uznesením zastaví reštrukturalizačné konanie dlžníka, začne konkurzné konanie proti

dlžníkovi a vyhlási na jeho majetok konkurz (§ 154 ods. 3 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii). Aj z dôvodu závažnosti dôsledkov zamietnutia plánu súdom zákon

o konkurze a reštrukturalizácii počíta v tomto prípade s dvojinštančným konaním, keď proti

uzneseniu okresného súdu pripúšťa právo podať odvolanie. Okruh subjektov oprávnených

podať odvolanie je však výrazne limitovaný a patrí medzi nich len predkladateľ plánu,

a v prípade veriteľského návrhu na povolenie reštrukturalizácie je ním podľa § 133 ods. 2

zákona o konkurze a reštrukturalizácii aj správca (obdobne ).

Na základe citovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii rozhodoval

vo veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka aj krajský súd, keď mu bolo predložené

na rozhodnutie odvolanie dlžníka proti uzneseniu okresného súdu č. k. -461

zo 17. apríla 2012 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka. Dlžník v odvolaní

navrhol, aby krajský súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že reštrukturalizačný plán

dlžníka potvrdí a reštrukturalizáciu skončí.

V napadnutom uznesení krajský súd po opise predchádzajúceho konania, obsahu

uznesenia okresného súdu č. k. -461 zo 17. apríla 2012, ktorým bol zamietnutý

reštrukturalizačný plán dlžníka, a obsahu odvolania dlžníka v relevantnej časti odôvodnenia

uviedol:

„Vo veci nerozhodoval odvolací súd uznesením sp. zn. zo dňa 13. 9.

2011, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého stupňa. Na základe tohto zrušujúceho uznesenia

úlohou súdu prvého stupňa bolo povinnosťou odstrániť pochybnosti spojené zo zistením

pohľadávok veriteľov P. s. r. o., A. a. s. J. s. r. o. a S. s. r. o. a v nadväznosti na to

vyhodnotiť aj otázku zaujatosti správcu z hľadiska ustanovenia

Z. z. Okresný súd mal zabezpečiť dôkazy, týkajúce sa materiálnych podmienok potrebných

pre zabezpečenie výroby a to najmä s akým počtom pracovníkov je možné zabezpečovať

výrobu, akým majetkom, prípadne na akom majetku je možné túto výrobu zabezpečovať,

ktoré otázky majú vplyv na vyhodnotenie právnej otázky, či plán je v podstatnom rozpore so

spoločným záujmom veriteľov.

Zo zistených materiálov a dôkazov nachádzajúcich sa v spise je možné vyvodiť záver,

že správca pri rozhodovaní o zistení pohľadávok u veriteľov P. s. r. o., A. a. s., J. s. r. o. a S.

s. r. o. nepostupoval v rozpore so zákonom. Uvedený postup bol preverovaný aj

oznámeniami účinnými v trestnom konaní s negatívnym výsledkom. Z tohto je možné

konštatovať, že správca nie je zaujatý tak, ako to má na mysli ustanovenie § 4 ods. 2 zákona

č. , ktorá okolnosť je potvrdená zápisnicou ústneho pojednávania na

Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, odsek civilného práva č.

18307/2011/52/SKP zo dňa 17. 2. 2012, podľa ktorej Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky právne konanie vedené voči správcovi Ing. Š. T. vo veci zistenia zodpovednosti za

iný správny delikt, ktorého sa mohol dopustiť tým, že v reštrukturalizačnom konaní,

vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , vykonáva funkciu

reštrukturalizačného správcu dlžníka E., s. r. o. a súčasne je aj reštrukturalizačným

správcom jedného z členov veriteľského výboru - veriteľa S., s. r. o. v reštrukturalizácii

(konanie je vedené Okresným súdom Prešov pod sp. zn. ), čím mohol porušiť

povinnosti ustanovené v v spojení s ods. 3 o správcoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podľa ustanovenia § 30

ods. h) o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov zastavuje. Listina bola predložená ako príloha k odvolaniu.

Vzhľadom na to, že od povolenia reštrukturalizácie, ako aj posledného rozhodnutia

prešla dlhšia doba, odvolací súd postupom podľa zisťoval u správcu

vysvetlenia a správu o priebehu reštrukturalizácie a zistil, že dlžník naďalej funguje v

procese reštrukturalizácie, zamestnáva nezmenený počet pracovníkov v trvalom pracovnom

pomere, vyrába obmedzenejšie množstvo, avšak stav je stabilizovaný a odber výrobkov má

dlžník zazmluvnený aj na celý rok 2012 a sú predpoklady ďalšieho zazmluvnenia. Došlo

k jedinej zmene v tom smere, že dlžníkovi boli leasingovými spoločnosťami odňaté kamióny,

ktoré zabezpečovali prepravu tovaru, avšak tento nedostatok bol vyriešený tým, že dlžník si

prenajíma kamiónistov, ktorí pracujú na živnosť a táto skutočnosť neprináša vo výrobnom

procese žiadne problémy. Výroba je zabezpečovaná vo výrobných priestoroch, ako aj

plocha na skladovanie, ktoré síce nie sú vo vlastníctve dlžníka, avšak ich má zazmluvnené

zmluvami, na základe čoho ich môže využívať na dobu neurčitú. Samotnú vlečku dlžník

prestal využívať z dôvodu zvýšenia nájomného, avšak aj táto samotná skutočnosť nemala

vplyv na proces výroby z dôvodu, že prepravu presmeroval na kamiónovú dopravu.

Na základe vyššie uvedených dôkazov odvolací súd dospel k záveru, že neboli zistené

žiadne zákonné podmienky na zamietnutie plánu, tak ako to má na mysli ustanovenie § 154

ods. 1 , pretože nebolo zistené, že by boli podstatným spôsobom porušené ustanovenie

tohto zákona o náležitostiach plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo

iné ustanovenia týkajúce sa plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov

plánu (písm. a). Prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím

osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu (písm. b). Plán nebol riadne schvaľovaný

schôdzou, alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím (písm.

c). Plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov (písm. d). Ani z dôvodov

napadnutého uznesenia nie je možné konkrétne zistiť, že akým podstatným spôsobom boli

porušené ustanovenia o náležitostiach práva a postupe pri príprave plánu. V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v prípade zamietajúceho dôvodu sa vyžaduje,

aby príslušné ustanovenia boli porušené podstatným spôsobom a nestačí preto len

bežné porušenie príslušných ustanovení a zároveň, aby to malo nepriaznivý vplyv na

niektorého účastníka plánu.

Podľa záveru odvolací súd listiny predložené v odvolacom konaní, ako aj správca

preukazujú, že neboli porušené vyššie uvedené zákonné podmienky uvedené v § 154 ods. 1

.

Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého

stupňa a v súlade s ustanovením potvrdil plán. V súlade s týmto zákonným

ustanovením odvolací súd rozhodol aj o skončení reštrukturalizácie, ktorá sa týmto úspešne

procesné končí.“

Ústavný súd je toho názoru, že pri vyhodnocovaní aspektov ústavnosti napadnutého

uznesenia je potrebné vziať do úvahy aj obsah predchádzajúceho uznesenia krajského súdu

vydaného v predmetnej veci (uznesenie č. k. -407 z 13. septembra 2011),

ktorým krajský súd zrušil skoršie uznesenie okresného súdu o návrhu na potvrdenie plánu

súdom (č. k. -392 z 30. júna 2011) a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a ďalej

prihliadať na obsah uznesenia okresného súdu č. k. -461 zo 17. apríla 2012,

ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia. Vo svojej ustálenej judikatúre totiž

ústavný súd zdôrazňuje, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu

konania jeden celok, a preto odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (mutatis mutandis , ).

Predovšetkým je nutné poznamenať, že konajúce súdy sa pri rozhodovaní o návrhu

na potvrdenie plánu okrem skúmania jeho obsahových náležitostí sústredili v podstatnej

miere aj na námietky sťažovateľky obsiahnuté v jej podnetoch doručených okresnému súdu

pred podaním návrhu na potvrdenie plánu súdom (z 24. mája 2011 a 9. júna 2011).

V konkrétnych okolnostiach prípadu obidva konajúce súdy skúmali okolnosti prihlásenia

niektorých (sťažovateľkou spochybnených) pohľadávok, predovšetkým ich zápisu

do konečného zoznamu pohľadávok, ako aj otázku personálneho prepojenia konateľov

obchodných spoločností, ktoré tieto pohľadávky do reštrukturalizácie prihlásili. Rovnako

skúmali aj okolnosti, za ktorých Ing. Š. T. súbežne vykonával funkciu reštrukturalizačného

správcu dlžníka a funkciu reštrukturalizačného správcu obchodnej spoločnosti S. s. r. o.,

ktorá bola jedným z veriteľov dlžníka. To všetko bolo potrebné posúdiť vo vzťahu k

vytýkanej zaujatosti správcu z hľadiska, či tým nedošlo k naplneniu dôvodu na zamietnutie

plánu vyplývajúceho z § 154 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Krajský

súd náležite vysvetlil, že na základe listinných dôkazov zaobstaraných okresným súdom v

zmysle jeho pokynu možno vyvodiť záver, že reštrukturalizačný správca pri rozhodovaní o

zistení sťažovateľkou spochybnených pohľadávok nepostupoval v rozpore so zákonom o

konkurze a reštrukturalizácii. Ústavný súd si pri preverovaní okolností, z ktorých krajský

súd vychádzal, vyžiadal aj spis vedený okresným súdom vo veci reštrukturalizácie dlžníka a

v kontexte s obsahom sťažovateľkiných námietok obsiahnutých v sťažnosti dospel k záveru,

že skutkové a právne závery krajského súdu v tomto smere nie sú svojvoľné ani

neudržateľné a neboli ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces.

Pokiaľ ide o namietanú existenciu dôvodu na vylúčenie správcu spočívajúceho

v súbežnom vykonávaní funkcie reštrukturalizačného správcu u dlžníka a súčasne u jedného

z veriteľov (obchodnej spoločnosti S. s. r. o.), ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného

súdu zistil, že označená obchodná spoločnosť prihlásila v reštrukturalizačnom konaní

dlžníka pohľadávky v sume 29 760 €, čo v skupine vytvorenej pre nezabezpečených

veriteľov predstavovalo zanedbateľnú výšku - len 0,44 % zo všetkých prihlásených

nepopretých pohľadávok zaradených do skupiny nezabezpečených veriteľov. Uvedená

obchodná spoločnosť teda nemohla rozhodujúcou mierou ovplyvniť výsledky schvaľovania

plánu v skupine nezabezpečených veriteľov. Súčasne ústavný súd poukazuje na to,

že ak správca jedného z veriteľov dlžníka pri schvaľovaní jeho úkonov podľa § 130 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii mal na zreteli čo najvyššie uspokojenie prihlásenej

pohľadávky tohto veriteľa v reštrukturalizačnom konaní dlžníka, potom táto okolnosť

je vo svojej podstate sťažovateľke na prospech, keďže aj pri jej omnoho vyššej pohľadávke

(v sume 2 178 538 €, čo predstavuje 32,45 % pohľadávok) zaradenej do tej istej skupiny

nezabezpečených veriteľov ustanovuje potvrdený reštrukturalizačný plán rovnakú mieru

a spôsob uspokojenia ako pre pohľadávky obchodnej spoločnosti S. s. r. o. Preto vzhľadom

na tieto okolnosti prípadu, ako aj s prihliadnutím na okolnosti uvádzané samotným

krajským súdom k tejto otázke (najmä na výsledky správneho konania vedeného proti

správcovi Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, sekciou civilného práva)

potom ani nedostatky odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vo vzťahu k

vyhodnocovaniu naplnenia dôvodov na vylúčenie správcu podľa

Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o správcoch“) nie je spôsobilá vyvolať iné rozhodnutie, než k akému

dospel krajský súd v napadnutom uznesení, v dôsledku čoho absentuje akýkoľvek dôvod na

ústavno-súdnu korekciu napadnutého uznesenia.

Najpodstatnejšia námietka sťažovateľky týkajúca sa aplikácie § 155 ods. 4 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii v jej prípade spočíva v nesúhlase s ustanovením potvrdeného

reštrukturalizačného plánu, podľa ktorého potvrdením plánu zaniká právo veriteľov

domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom

dlžníka. Sťažovateľka v zásade netvrdí, že krajský súd rozhodol v rozpore so znením

uvedeného ustanovenia, avšak táto jej námietka vychádza z názoru, že konajúci súd bol

povinný sa s takýmto znením plánu vysporiadať a konfrontovať ho so záujmami účastníkov

plánu, ako aj s účelom reštrukturalizácie.

Podľa § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom

do 31. decembra 2011 ak plán neurčuje inak, plánom zostávajú nedotknuté práva veriteľov

domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom

dlžníka, ako aj práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených

pohľadávok z majetku tretích osôb.

Ústavný súd pri hodnotení realizovaného postupu súdu vychádzal z celkového

charakteru a konštrukcie procesu reštrukturalizácie zakotveného v zákone o konkurze

a reštrukturalizácii, z ktorej nepochybne vyplýva, že zodpovednosť za priebeh a dosiahnutie

cieľa reštrukturalizačného konania je rozdelená medzi veriteľské orgány, správcu a súdy.

Súd je v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poverený dohľadom nad

činnosťou dlžníka, správcu i veriteľských orgánov a v súvislosti s reštrukturalizačným

plánom je oprávnený rozhodovať o jeho potvrdení alebo o zamietnutí. Konajúci súd nemôže

plán meniť ani vylepšovať, môže ho však uznesením zamietnuť vtedy, ak bude naplnený

niektorý z dôvodov ustanovených v § 154 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoj právny názor, podľa ktorého je

reštrukturalizačné konanie zložito štruktúrovaným právnym procesom, v ktorom je súd

povinný dbať predovšetkým na spoločný záujem veriteľov, ktorý pri takomto kolektívnom

(spravidla postupnom a neúplnom) uspokojení veriteľov v reštrukturalizácii prima facie

nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Prirodzeným záujmom

každého veriteľa, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil pohľadávku (zabezpečenú či

nezabezpečenú), je dosiahnuť, pokiaľ možno, najvyššiu mieru jej uspokojenia. Pohľadávka

každého veriteľa má svoj právny dôvod, na základe ktorého tento od dlžníka požaduje, aby

plnil korelujúci záväzok, a individuálny veriteľ spravidla nevidí (nechce vidieť) dôvod,

prečo by mal byť v akomkoľvek rozsahu ukrátený pri uspokojení svojej pohľadávky

v prospech uspokojenia iného(-ých) veriteľa(-ov) dlžníka. To je však rýdzo individuálny

záujem, ktorý nezohľadňuje zmysel a účel reštrukturalizácie, ktorej imanentnou črtou je

práve zabránenie individuálnemu uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov

v prospech ich kolektívneho uspokojenia. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých

veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom je takto

determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov (m. m. ).

Sťažovateľka plánom realizovanú aplikáciu § 155 ods. 4 zákona o konkurze

reštrukturalizácii dáva do spojitosti s dôvodmi ustanovenými na ich zamietnutie v § 154

ods. 1 písm. a), resp. b) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. K naplneniu uvedených

dôvodov dôjde buď porušením ustanovení tohto zákona o náležitostiach plánu, postupe

pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iného ustanovenia týkajúceho sa plánu

podstatným spôsobom, ak to malo mať súčasne nepriaznivý vplyv na niektorého

z účastníkov plánu [písm. a)] alebo ak prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním

alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu [písm. b)]. Ani jeden

z týchto dôvodov nebol podľa názoru krajského súdu v sťažovateľkinom prípade naplnený.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že plán svojím obsahom nie je v rozpore so znením § 155

ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2011, keďže

toto ustanovenie umožňuje, aby plánom boli zmenené (resp. zanikli) práva veriteľov voči

spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka a už vôbec nebol § 155 ods. 4 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii porušený podstatným spôsobom tak, ako to vyžaduje § 154 ods. 1

písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Preto je aj právne irelevantné bližšie

skúmať „nepriaznivosť vplyvu“ sťažovateľkou napádaného ustanovenia plánu na rozsah

uspokojenia jej pohľadávky. Krajský súd nevzhliadol ani dostatok dôvodov na to, aby

prijatie plánu bolo možné označiť ako dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím

osobitných výhod niektorému z účastníkov konania. Uvedené závery krajského súdu

nemožno považovať za arbitrárne, pretože aj z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľkou

namietané pochybenia buď neboli preukázané alebo svojím charakterom nepostačujú

na naplnenie niektorého z dôvodov ustanovených § 154 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii na zamietnutie plánu súdom. Plán potvrdený krajským súdom bol totiž

predtým riadne schválený na schôdzi veriteľov väčšinou (70,55 %) hlasujúcich veriteľov

počítanej podľa počtu hlasov a sťažovateľka bola prehlasovaná ako jediný veriteľ hlasujúci

proti prijatiu plánu. Pokiaľ účelom námietok sťažovateľky spochybňujúcich pravosť

(dôvod) pohľadávok prihlásených niektorými z veriteľov bola jej nespokojnosť prameniaca

z výsledkov schvaľovacej schôdze veriteľov, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka

mala možnosť podľa § 124 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii podať správcovi

podnet, aby prihlásenú pohľadávku poprel, pričom správca bol povinný každý podnet

s odbornou starostlivosťou vyhodnotiť a po vyhodnotení podnetu písomne informovať toho,

kto podnet podal, ako podnet vybavil. Z obsahu sťažnosti však nevyplýva a ani súdny spis

to nepotvrdzuje, že by túto možnosť, ktorú právny poriadok účastníkom

reštrukturalizačného konania poskytuje, sťažovateľka efektívne využila.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu

za ústavne udržateľné, a to aj napriek pomerne stručnému odôvodneniu v časti obsahujúcej

hodnotiace úsudky zadovážených dôkazov a formulované právne závery. V tejto súvislosti

ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu

z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie

jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom

právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle

judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný súd zároveň pripomína aj svoju konštantnú judikatúru, že postup

a rozhodnutie všeobecného súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej právnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m ,

, ). Ústavný súd rovnako zdôrazňuje, že podľa

sa práv uvedených v možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané

uznesenie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,

resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd

postupoval v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii a prihliadajúc na účel

a zmysel právnej úpravy a aplikovateľných právnych inštitútov vyplývajúcich z použitého

zákona. Ústavný súd preto nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým

konaním krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu zakotveným v čl. 46 ods. 1

, resp. listiny ani právom na spravodlivé súdne konanie vyplývajúcim

z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom uvedeným

v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a listiny a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne nezdôvodňuje porušenie týchto práv, z obsahu

sťažnosti však možno vyvodiť, že k zásahu do nich malo dôjsť tým, že plán potvrdený

krajským súdom «„pripravil“ Sťažovateľa o 90 % výšky prihlásených pohľadávok

a o 100 % plnenia nárokovaného od avalistov».

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z ( listiny a dodatkového protokolu), ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto

základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

S prihliadnutím na potrebu uplatňovania materiálneho prístupu pri ochrane

základných práv a slobôd sa ústavný súd zaoberal aj otázkou ústavnej akceptovateľnosti

namietaného zásahu do sťažovateľkinho vlastníckeho práva napadnutým uznesením

krajského súdu. Keďže za majetok v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda

veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie

vlastníctva, ktoré môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať, nepochybuje ani

ústavný súd o tom, že pohľadávky sťažovateľky sú majetkom, ktorý je chránený základným

právom na vlastníctvo.

Ostalo teda posúdiť, či uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k „zbaveniu“ majetku

sťažovateľky, a v kladnom prípade, či pre takéto zbavenie majetku sťažovateľky boli

splnené ústavné podmienky. Za podstatné v tejto súvislosti považuje ústavný súd najmä to,

že predmetom konania vedeného všeobecnými súdmi bolo iba posudzovanie existencie

podmienok na zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

a nie posudzovanie samotnej existencie pohľadávok sťažovateľky. Zákonom o konkurze

a reštrukturalizácii sa osobitným spôsobom upravujú právne pomery ochrany majetku ako

dlžníkov, tak aj veriteľov. Na základe reštrukturalizačného plánu schváleného

na schvaľovacej schôdzi veriteľov väčšinou počítanou podľa kritérií ustanovených v § 148

zákona o konkurze a reštrukturalizácii dochádza okrem iného k zmene alebo zániku práv

a záväzkov osôb v ňom uvedených, resp. k zmenám v rozsahu a spôsobe uspokojenia

veriteľov prihlásených pohľadávok, ktorí sú účastníkmi plánu. Podstatou a zmyslom

reštrukturalizačného konania totiž nie je zabezpečiť 100 % uspokojenie pohľadávok

niektorých z veriteľov, čo zodpovedá ich individuálnym záujmom (buď priamo, alebo

prostredníctvom inštitútu ručenia tretími osobami), ale postupné uspokojenie veriteľov

dlžníka (§ 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) pri súčasnom zachovaní aspoň

podstatnej časti prevádzky podniku (§ 109 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Pokiaľ

teda v konaní realizovanom v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii

došlo potvrdeným plánom ku zmene pohľadávky niektorého veriteľa týkajúcej sa

zabezpečenia ručením a všetkým veriteľom zahrnutým do jednej skupiny plán zabezpečuje

rovnaký rozsah uspokojenia ich pohľadávok (čo zodpovedá ich spoločnému záujmu), potom

podľa názoru ústavného súdu táto zmena nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa a listiny a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Navyše, ústavný súd pripomína, že v prípade riadneho a včasného neplnenia záväzku

dlžníka vyplývajúceho z plánu voči niektorému účastníkovi plánu platná právna úprava ako

následok ustanovuje neúčinnosť plánu voči tomuto účastníkovi plánu, ktorému je dlžník

povinný splniť pôvodnú pohľadávku v rozsahu, v akom sa táto považovala za zistenú spolu

s úrokom podľa osobitného predpisu (deviata hlava tretej časti zákona o konkurze

a reštrukturalizácii).

V okolnostiach daného prípadu teda neboli naplnené podmienky na vyslovenie

porušenia označených práv rozhodnutím ústavného súdu. Tvrdenia sťažovateľky sledujú

podľa názoru ústavného súdu len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo

výsledkom, s ktorým sa nevie stotožniť, čo však nemožno spájať s porušením označených

základných práv, ktoré samo osebe nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým

tento orgán uplatní svoju právomoc ().

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Rudolf Tkáčik.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012