Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)III. ÚS 538/2012
PDF · 306.83 KB
No categories available
III. ÚS 538/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou Č., s. r. o.,
B., v mene ktorej koná JUDr. J. Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl.
20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4
CoKR/5/2012-549 z 25. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 4 CoKR/5/2012-549 z 25. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka ako jeden z veriteľov obchodnej spoločnosti E., s. r. o. v
reštrukturalizácii, B. (ďalej len „dlžník“), bola účastníčkou reštrukturalizačného konania
začatého uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 R/11/2010-
115 z 30. novembra 2010. Okresný súd uznesením č. k. 1 R/11/2010-118 z 29. decembra
2010 povolil reštrukturalizáciu dlžníka a za správcu ustanovil Ing. Š. T., zostavovateľa
reštrukturalizačného posudku povereného na jeho vypracovanie dlžníkom pred podaním
návrhu na povolenie reštrukturalizácie. Uznesením č. k. 1 R/11/2010-392 z 30. júna 2011
okresný súd zamietol reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom schvaľovacou
schôdzou konanou 7. júna 2011. Na odvolanie dlžníka krajský súd uznesením č. k. 4
CoKR/11/2011-407 z 13. septembra 2011 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 1
R/11/2010-392 z 30. júna 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení listinných
dôkazov okresný súd uznesením č. k. 1 R/11/2010-461 zo 17. apríla 2012 opätovne zamietol
reštrukturalizačný plán dlžníka v znení prijatom schvaľovacou schôdzou konanou 7. júna
2011. Následne krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie okresného súdu tak,
že plán potvrdil a reštrukturalizáciu ukončil.
Sťažovateľka uvádza, že potvrdením reštrukturalizačného plánu došlo k poškodeniu
jej práv, keďže plán ustanovuje zánik ručenia v zmenkovom vzťahu medzi dlžníkom,
sťažovateľkou, ktorý bol avalovaný v zmysle zmenkového práva dvoma fyzickými
osobami, a tak zánikom ručenia stratila sťažovateľka možnosť domáhať sa svojich
majetkových práv voči avalistom. Sťažovateľka prezentuje názor, že v dôsledku toho jej nie
je daná reálna možnosť domôcť sa svojich majetkových práv voči avalistom zo
zmenkového vzťahu, čo «vyústilo v „zmenkový“ súdny spor... vedený pred Krajským súdom
v Bratislave sp. zn. 2 CoZm/7/2012, 2 CoZm/8/2002, 2 CoZm/9/2012».
Sťažovateľka k dôvodom podania sťažnosti uvádza, že krajský súd „nevenoval...
pozornosť zisteniam Okresného súdu Prešov (zhrnuté v Uznesení a odôvodňujúce
zamietnutie reštrukturalizačného plánu) a sám si prisvojil tvrdenia dlžníka, spoločnosti E.“,
ďalej že „potvrdením plánu došlo v zmysle § 155 ods. 4 zákona o konkurze a
reštrukturalizácii v znení platnom a účinnom do 31. 12. 2011 k zániku zmenkového ručenia
tretích osôb, ktoré zabezpečovalo pohľadávky Sťažovateľa voči dlžníkovi“, pričom krajský
súd „potvrdením takto znejúceho plánu... poškodil majetkové záujmy Sťažovateľa a... sťažil
vymoženie si majetkových nárokov voči dlžníkovi“. Pripomína, že napadnuté uznesenie
nebolo sťažovateľke ani doručované a o „takom neúmernom zásahu do svojich práv sa
musel dozvedieť až z Obchodného vestníka“ a napadnuté uznesenie označuje za svojvoľné a
arbitrárne, keďže krajský súd nijako nevenoval pozornosť „okolnostiam prijatia plánu,
nijako nezdôvodnil potvrdenie plánu, ktorým zaniklo ručenie avalistov“, a absentuje v ňom
jasné a presvedčivé zdôvodnenie.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka opisuje pochybenia správcu, a síce že nedostal
lehotu na zostavenie konečného zoznamu prihlásených pohľadávok, keďže tento nebol
úplný, ďalej že nepoprel niektoré pohľadávky zahrnuté do zoznamu „na poslednú chvíľu“,
o reálnej existencii ktorých vyslovuje sťažovateľka pochybnosť, ako aj že nevenoval
náležitú pozornosť personálnym prepojeniam medzi veriteľmi, ktoré si podozrivé
pohľadávky do reštrukturalizácie prihlásili, a napokon že súčasne vykonával funkciu
správcu aj u jedného z veriteľov, ktorí si „podozrivé“ pohľadávky do reštrukturalizácie
prihlásili. Poukazuje tiež na dôvody, pre ktoré okresný súd reštrukturalizačný plán
uznesením č. k. 1 R/11/2010-461 zo 17. apríla 2012 zamietol.
Sťažovateľka namieta, že v konaní sa nepodarilo preukázať, prečo bol
reštrukturalizačný plán vypracovaný takým spôsobom a prečo využil vtedy dispozitívne
znenie § 155 ods. 4 zákona č. 7/2005 z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) v znení
účinnom do 31. decembra 2011 a určil, že potvrdením plánu zaniká ručenie tretích osôb
za záväzky dlžníka. Ďalej prezentuje názor, že súdom je «rámci ich decíznej právomoci
zverená úloha posúdiť... či je predostretý reštrukturalizačný plán „férový“ vo vzťahu
k veriteľom, ktorých pohľadávky sú zabezpečené ručením tretích osôb», ako aj že v danom
prípade bola ručiteľom dlžníka poskytnutá neodôvodnená osobitná výhoda. V tejto
súvislosti poukazuje na novelu zákona o konkurze a reštrukturalizácii prijatú zákonom
č. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorej s účinnosťou od 1. januára 2012
už reštrukturalizačným plánom nemôžu byť dotknuté práva veriteľov domáhať
sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka. Preto
do 31. decembra 2011 bolo „na zodpovednom a dôslednom uvážení súdu zvážiť ustanovenia
plánu odporujúce tejto zásade z dôvodu možného poskytnutia neodôvodnených výhod
ručiteľov dlžníka (zánik ručenia) a neúmerného poškodenia ručením zabezpečených
veriteľov“.
Sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že napádané rozhodnutie vykazuje viacero
„elementárnych nedostatkov“ odôvodňujúcich záver, že v napadnutom konaní bolo
porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie a ani jej majetkovým právam nebola
poskytnutá primeraná súdna ochrana, ktorá „by zodpovedala zaužívaným ústavným
štandardom“. Odôvodnenie napadnutého uznesenia sa „absolútne vyhýba otázke
hmotnoprávneho posúdenia plánu v zmysle § 155 ods. 4 v spojení s § 154 ods. 1 písm. b),
prípadne... v spojení s § 154 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal
takéto rozhodnutie:
„Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoKR/5/2012-549 zo dňa 25. júna
2012 bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a právo Sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať svoj majetok chránený
pred neoprávnenými zásahmi doň zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach č. k. 4 CoKBJ5/2012-549 zo dňa 25. júna 2012 ruší a vec vracia Krajskému
súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
V závere sťažnosti sťažovateľka požiadala o odloženie vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia z dôvodu, že právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia
predstavuje pre ňu významný majetkový dopad a nie je v rozpore ani s verejným záujmom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a im porovnateľnom práve
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich
prípadné porušenie je potrebné posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do
ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne
zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci
zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť
prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky
spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko z 19. februára 1998).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s napadnutým uznesením,
ktorým bolo uznesenie okresného súdu č. k. 1 R/11/2010-461 zo 17. apríla 2012 zmenené
tak, že krajský súd reštrukturalizačný plán potvrdil, a nadväzne na to reštrukturalizáciu
ukončil, pretože tým plán neprípustne zasahuje do práva sťažovateľky ako jedného
z prihlásených veriteľov tak, že bez dostatočných dôvodov ustanovuje zánik ručenia
vyplývajúceho zo zmenkového vzťahu založeného medzi sťažovateľkou a dlžníkom
a napokon nespĺňa ani základné náležitosti požadované zákonom o konkurze
a reštrukturalizácii.
Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva
z čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi aj
vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon
(čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý
v rámci tretej časti nazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje v jej ôsmej hlave aj ingerenciu
všeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou potvrdenia plánu súdom (§ 153
zákona o konkurze a reštrukturalizácii) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonom
ustanovených prípadoch [§ 154 ods. 1 písm. a) až d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii].
Kým uznesenie o potvrdení plánu súdom obsahuje aj rozhodnutie o skončení
reštrukturalizácie, dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí plánu je, že súd jedným
uznesením zastaví reštrukturalizačné konanie dlžníka, začne konkurzné konanie proti
dlžníkovi a vyhlási na jeho majetok konkurz (§ 154 ods. 3 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii). Aj z dôvodu závažnosti dôsledkov zamietnutia plánu súdom zákon
o konkurze a reštrukturalizácii počíta v tomto prípade s dvojinštančným konaním, keď proti
uzneseniu okresného súdu pripúšťa právo podať odvolanie. Okruh subjektov oprávnených
podať odvolanie je však výrazne limitovaný a patrí medzi nich len predkladateľ plánu,
a v prípade veriteľského návrhu na povolenie reštrukturalizácie je ním podľa § 133 ods. 2
zákona o konkurze a reštrukturalizácii aj správca (obdobne I. ÚS 200/2011).
Na základe citovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii rozhodoval
vo veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka aj krajský súd, keď mu bolo predložené
na rozhodnutie odvolanie dlžníka proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 R/11/2010-461
zo 17. apríla 2012 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka. Dlžník v odvolaní
navrhol, aby krajský súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že reštrukturalizačný plán
dlžníka potvrdí a reštrukturalizáciu skončí.
V napadnutom uznesení krajský súd po opise predchádzajúceho konania, obsahu
uznesenia okresného súdu č. k. 1 R/11/2010-461 zo 17. apríla 2012, ktorým bol zamietnutý
reštrukturalizačný plán dlžníka, a obsahu odvolania dlžníka v relevantnej časti odôvodnenia
uviedol:
„Vo veci nerozhodoval odvolací súd uznesením sp. zn. 4 CoKR/11/2011 zo dňa 13. 9.
2011, ktorým zrušil uznesenie súdu prvého stupňa. Na základe tohto zrušujúceho uznesenia
úlohou súdu prvého stupňa bolo povinnosťou odstrániť pochybnosti spojené zo zistením
pohľadávok veriteľov P. s. r. o., A. a. s. J. s. r. o. a S. s. r. o. a v nadväznosti na to
vyhodnotiť aj otázku zaujatosti správcu z hľadiska ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 8/2005
Z. z. Okresný súd mal zabezpečiť dôkazy, týkajúce sa materiálnych podmienok potrebných
pre zabezpečenie výroby a to najmä s akým počtom pracovníkov je možné zabezpečovať
výrobu, akým majetkom, prípadne na akom majetku je možné túto výrobu zabezpečovať,
ktoré otázky majú vplyv na vyhodnotenie právnej otázky, či plán je v podstatnom rozpore so
spoločným záujmom veriteľov.
Zo zistených materiálov a dôkazov nachádzajúcich sa v spise je možné vyvodiť záver,
že správca pri rozhodovaní o zistení pohľadávok u veriteľov P. s. r. o., A. a. s., J. s. r. o. a S.
s. r. o. nepostupoval v rozpore so zákonom. Uvedený postup bol preverovaný aj
oznámeniami účinnými v trestnom konaní s negatívnym výsledkom. Z tohto je možné
konštatovať, že správca nie je zaujatý tak, ako to má na mysli ustanovenie § 4 ods. 2 zákona
č. 8/2005 Z. z., ktorá okolnosť je potvrdená zápisnicou ústneho pojednávania na
Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, odsek civilného práva č.
18307/2011/52/SKP zo dňa 17. 2. 2012, podľa ktorej Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky právne konanie vedené voči správcovi Ing. Š. T. vo veci zistenia zodpovednosti za
iný správny delikt, ktorého sa mohol dopustiť tým, že v reštrukturalizačnom konaní,
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 1 R/11/2010, vykonáva funkciu
reštrukturalizačného správcu dlžníka E., s. r. o. a súčasne je aj reštrukturalizačným
správcom jedného z členov veriteľského výboru - veriteľa S., s. r. o. v reštrukturalizácii
(konanie je vedené Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 1 R/12/2010), čím mohol porušiť
povinnosti ustanovené v § 4 ods. 1 v spojení s ods. 3 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podľa ustanovenia § 30
ods. h) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov zastavuje. Listina bola predložená ako príloha k odvolaniu.
Vzhľadom na to, že od povolenia reštrukturalizácie, ako aj posledného rozhodnutia
prešla dlhšia doba, odvolací súd postupom podľa § 151 ods. 1 ZKR zisťoval u správcu
vysvetlenia a správu o priebehu reštrukturalizácie a zistil, že dlžník naďalej funguje v
procese reštrukturalizácie, zamestnáva nezmenený počet pracovníkov v trvalom pracovnom
pomere, vyrába obmedzenejšie množstvo, avšak stav je stabilizovaný a odber výrobkov má
dlžník zazmluvnený aj na celý rok 2012 a sú predpoklady ďalšieho zazmluvnenia. Došlo
k jedinej zmene v tom smere, že dlžníkovi boli leasingovými spoločnosťami odňaté kamióny,
ktoré zabezpečovali prepravu tovaru, avšak tento nedostatok bol vyriešený tým, že dlžník si
prenajíma kamiónistov, ktorí pracujú na živnosť a táto skutočnosť neprináša vo výrobnom
procese žiadne problémy. Výroba je zabezpečovaná vo výrobných priestoroch, ako aj
plocha na skladovanie, ktoré síce nie sú vo vlastníctve dlžníka, avšak ich má zazmluvnené
zmluvami, na základe čoho ich môže využívať na dobu neurčitú. Samotnú vlečku dlžník
prestal využívať z dôvodu zvýšenia nájomného, avšak aj táto samotná skutočnosť nemala
vplyv na proces výroby z dôvodu, že prepravu presmeroval na kamiónovú dopravu.
Na základe vyššie uvedených dôkazov odvolací súd dospel k záveru, že neboli zistené
žiadne zákonné podmienky na zamietnutie plánu, tak ako to má na mysli ustanovenie § 154
ods. 1 ZKR, pretože nebolo zistené, že by boli podstatným spôsobom porušené ustanovenie
tohto zákona o náležitostiach plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo
iné ustanovenia týkajúce sa plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov
plánu (písm. a). Prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím
osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu (písm. b). Plán nebol riadne schvaľovaný
schôdzou, alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím (písm.
c). Plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov (písm. d). Ani z dôvodov
napadnutého uznesenia nie je možné konkrétne zistiť, že akým podstatným spôsobom boli
porušené ustanovenia ZKR o náležitostiach práva a postupe pri príprave plánu. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v prípade zamietajúceho dôvodu sa vyžaduje,
aby príslušné ustanovenia ZKR boli porušené podstatným spôsobom a nestačí preto len
bežné porušenie príslušných ustanovení ZKR a zároveň, aby to malo nepriaznivý vplyv na
niektorého účastníka plánu.
Podľa záveru odvolací súd listiny predložené v odvolacom konaní, ako aj správca
preukazujú, že neboli porušené vyššie uvedené zákonné podmienky uvedené v § 154 ods. 1
ZKR.
Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého
stupňa a v súlade s ustanovením § 153 ods. 1 ZKR potvrdil plán. V súlade s týmto zákonným
ustanovením odvolací súd rozhodol aj o skončení reštrukturalizácie, ktorá sa týmto úspešne
procesné končí.“
Ústavný súd je toho názoru, že pri vyhodnocovaní aspektov ústavnosti napadnutého
uznesenia je potrebné vziať do úvahy aj obsah predchádzajúceho uznesenia krajského súdu
vydaného v predmetnej veci (uznesenie č. k. 4 CoKR/11/2011-407 z 13. septembra 2011),
ktorým krajský súd zrušil skoršie uznesenie okresného súdu o návrhu na potvrdenie plánu
súdom (č. k. 1 R/11/2010-392 z 30. júna 2011) a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a ďalej
prihliadať na obsah uznesenia okresného súdu č. k. 1 R/11/2010-461 zo 17. apríla 2012,
ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia. Vo svojej ustálenej judikatúre totiž
ústavný súd zdôrazňuje, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu
konania jeden celok, a preto odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (mutatis mutandis III. ÚS 264/08, IV. ÚS 66/2011).
Predovšetkým je nutné poznamenať, že konajúce súdy sa pri rozhodovaní o návrhu
na potvrdenie plánu okrem skúmania jeho obsahových náležitostí sústredili v podstatnej
miere aj na námietky sťažovateľky obsiahnuté v jej podnetoch doručených okresnému súdu
pred podaním návrhu na potvrdenie plánu súdom (z 24. mája 2011 a 9. júna 2011).
V konkrétnych okolnostiach prípadu obidva konajúce súdy skúmali okolnosti prihlásenia
niektorých (sťažovateľkou spochybnených) pohľadávok, predovšetkým ich zápisu
do konečného zoznamu pohľadávok, ako aj otázku personálneho prepojenia konateľov
obchodných spoločností, ktoré tieto pohľadávky do reštrukturalizácie prihlásili. Rovnako
skúmali aj okolnosti, za ktorých Ing. Š. T. súbežne vykonával funkciu reštrukturalizačného
správcu dlžníka a funkciu reštrukturalizačného správcu obchodnej spoločnosti S. s. r. o.,
ktorá bola jedným z veriteľov dlžníka. To všetko bolo potrebné posúdiť vo vzťahu k
vytýkanej zaujatosti správcu z hľadiska, či tým nedošlo k naplneniu dôvodu na zamietnutie
plánu vyplývajúceho z § 154 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Krajský
súd náležite vysvetlil, že na základe listinných dôkazov zaobstaraných okresným súdom v
zmysle jeho pokynu možno vyvodiť záver, že reštrukturalizačný správca pri rozhodovaní o
zistení sťažovateľkou spochybnených pohľadávok nepostupoval v rozpore so zákonom o
konkurze a reštrukturalizácii. Ústavný súd si pri preverovaní okolností, z ktorých krajský
súd vychádzal, vyžiadal aj spis vedený okresným súdom vo veci reštrukturalizácie dlžníka a
v kontexte s obsahom sťažovateľkiných námietok obsiahnutých v sťažnosti dospel k záveru,
že skutkové a právne závery krajského súdu v tomto smere nie sú svojvoľné ani
neudržateľné a neboli ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces.
Pokiaľ ide o namietanú existenciu dôvodu na vylúčenie správcu spočívajúceho
v súbežnom vykonávaní funkcie reštrukturalizačného správcu u dlžníka a súčasne u jedného
z veriteľov (obchodnej spoločnosti S. s. r. o.), ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného
súdu zistil, že označená obchodná spoločnosť prihlásila v reštrukturalizačnom konaní
dlžníka pohľadávky v sume 29 760 €, čo v skupine vytvorenej pre nezabezpečených
veriteľov predstavovalo zanedbateľnú výšku - len 0,44 % zo všetkých prihlásených
nepopretých pohľadávok zaradených do skupiny nezabezpečených veriteľov. Uvedená
obchodná spoločnosť teda nemohla rozhodujúcou mierou ovplyvniť výsledky schvaľovania
plánu v skupine nezabezpečených veriteľov. Súčasne ústavný súd poukazuje na to,
že ak správca jedného z veriteľov dlžníka pri schvaľovaní jeho úkonov podľa § 130 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii mal na zreteli čo najvyššie uspokojenie prihlásenej
pohľadávky tohto veriteľa v reštrukturalizačnom konaní dlžníka, potom táto okolnosť
je vo svojej podstate sťažovateľke na prospech, keďže aj pri jej omnoho vyššej pohľadávke
(v sume 2 178 538 €, čo predstavuje 32,45 % pohľadávok) zaradenej do tej istej skupiny
nezabezpečených veriteľov ustanovuje potvrdený reštrukturalizačný plán rovnakú mieru
a spôsob uspokojenia ako pre pohľadávky obchodnej spoločnosti S. s. r. o. Preto vzhľadom
na tieto okolnosti prípadu, ako aj s prihliadnutím na okolnosti uvádzané samotným
krajským súdom k tejto otázke (najmä na výsledky správneho konania vedeného proti
správcovi Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, sekciou civilného práva)
potom ani nedostatky odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vo vzťahu k
vyhodnocovaniu naplnenia dôvodov na vylúčenie správcu podľa § 4 ods. 3 zákona č. 8/2005
Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o správcoch“) nie je spôsobilá vyvolať iné rozhodnutie, než k akému
dospel krajský súd v napadnutom uznesení, v dôsledku čoho absentuje akýkoľvek dôvod na
ústavno-súdnu korekciu napadnutého uznesenia.
Najpodstatnejšia námietka sťažovateľky týkajúca sa aplikácie § 155 ods. 4 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii v jej prípade spočíva v nesúhlase s ustanovením potvrdeného
reštrukturalizačného plánu, podľa ktorého potvrdením plánu zaniká právo veriteľov
domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom
dlžníka. Sťažovateľka v zásade netvrdí, že krajský súd rozhodol v rozpore so znením
uvedeného ustanovenia, avšak táto jej námietka vychádza z názoru, že konajúci súd bol
povinný sa s takýmto znením plánu vysporiadať a konfrontovať ho so záujmami účastníkov
plánu, ako aj s účelom reštrukturalizácie.
Podľa § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom
do 31. decembra 2011 ak plán neurčuje inak, plánom zostávajú nedotknuté práva veriteľov
domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom
dlžníka, ako aj práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených
pohľadávok z majetku tretích osôb.
Ústavný súd pri hodnotení realizovaného postupu súdu vychádzal z celkového
charakteru a konštrukcie procesu reštrukturalizácie zakotveného v zákone o konkurze
a reštrukturalizácii, z ktorej nepochybne vyplýva, že zodpovednosť za priebeh a dosiahnutie
cieľa reštrukturalizačného konania je rozdelená medzi veriteľské orgány, správcu a súdy.
Súd je v zmysle § 131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii poverený dohľadom nad
činnosťou dlžníka, správcu i veriteľských orgánov a v súvislosti s reštrukturalizačným
plánom je oprávnený rozhodovať o jeho potvrdení alebo o zamietnutí. Konajúci súd nemôže
plán meniť ani vylepšovať, môže ho však uznesením zamietnuť vtedy, ak bude naplnený
niektorý z dôvodov ustanovených v § 154 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína svoj právny názor, podľa ktorého je
reštrukturalizačné konanie zložito štruktúrovaným právnym procesom, v ktorom je súd
povinný dbať predovšetkým na spoločný záujem veriteľov, ktorý pri takomto kolektívnom
(spravidla postupnom a neúplnom) uspokojení veriteľov v reštrukturalizácii prima facie
nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Prirodzeným záujmom
každého veriteľa, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil pohľadávku (zabezpečenú či
nezabezpečenú), je dosiahnuť, pokiaľ možno, najvyššiu mieru jej uspokojenia. Pohľadávka
každého veriteľa má svoj právny dôvod, na základe ktorého tento od dlžníka požaduje, aby
plnil korelujúci záväzok, a individuálny veriteľ spravidla nevidí (nechce vidieť) dôvod,
prečo by mal byť v akomkoľvek rozsahu ukrátený pri uspokojení svojej pohľadávky
v prospech uspokojenia iného(-ých) veriteľa(-ov) dlžníka. To je však rýdzo individuálny
záujem, ktorý nezohľadňuje zmysel a účel reštrukturalizácie, ktorej imanentnou črtou je
práve zabránenie individuálnemu uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov
v prospech ich kolektívneho uspokojenia. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých
veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom je takto
determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov (m. m. I. ÚS 200/2011).
Sťažovateľka plánom realizovanú aplikáciu § 155 ods. 4 zákona o konkurze
reštrukturalizácii dáva do spojitosti s dôvodmi ustanovenými na ich zamietnutie v § 154
ods. 1 písm. a), resp. b) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. K naplneniu uvedených
dôvodov dôjde buď porušením ustanovení tohto zákona o náležitostiach plánu, postupe
pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iného ustanovenia týkajúceho sa plánu
podstatným spôsobom, ak to malo mať súčasne nepriaznivý vplyv na niektorého
z účastníkov plánu [písm. a)] alebo ak prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním
alebo poskytnutím osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu [písm. b)]. Ani jeden
z týchto dôvodov nebol podľa názoru krajského súdu v sťažovateľkinom prípade naplnený.
Už na prvý pohľad je zrejmé, že plán svojím obsahom nie je v rozpore so znením § 155
ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2011, keďže
toto ustanovenie umožňuje, aby plánom boli zmenené (resp. zanikli) práva veriteľov voči
spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka a už vôbec nebol § 155 ods. 4 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii porušený podstatným spôsobom tak, ako to vyžaduje § 154 ods. 1
písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Preto je aj právne irelevantné bližšie
skúmať „nepriaznivosť vplyvu“ sťažovateľkou napádaného ustanovenia plánu na rozsah
uspokojenia jej pohľadávky. Krajský súd nevzhliadol ani dostatok dôvodov na to, aby
prijatie plánu bolo možné označiť ako dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím
osobitných výhod niektorému z účastníkov konania. Uvedené závery krajského súdu
nemožno považovať za arbitrárne, pretože aj z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľkou
namietané pochybenia buď neboli preukázané alebo svojím charakterom nepostačujú
na naplnenie niektorého z dôvodov ustanovených § 154 ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii na zamietnutie plánu súdom. Plán potvrdený krajským súdom bol totiž
predtým riadne schválený na schôdzi veriteľov väčšinou (70,55 %) hlasujúcich veriteľov
počítanej podľa počtu hlasov a sťažovateľka bola prehlasovaná ako jediný veriteľ hlasujúci
proti prijatiu plánu. Pokiaľ účelom námietok sťažovateľky spochybňujúcich pravosť
(dôvod) pohľadávok prihlásených niektorými z veriteľov bola jej nespokojnosť prameniaca
z výsledkov schvaľovacej schôdze veriteľov, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka
mala možnosť podľa § 124 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii podať správcovi
podnet, aby prihlásenú pohľadávku poprel, pričom správca bol povinný každý podnet
s odbornou starostlivosťou vyhodnotiť a po vyhodnotení podnetu písomne informovať toho,
kto podnet podal, ako podnet vybavil. Z obsahu sťažnosti však nevyplýva a ani súdny spis
to nepotvrdzuje, že by túto možnosť, ktorú právny poriadok účastníkom
reštrukturalizačného konania poskytuje, sťažovateľka efektívne využila.
Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu
za ústavne udržateľné, a to aj napriek pomerne stručnému odôvodneniu v časti obsahujúcej
hodnotiace úsudky zadovážených dôkazov a formulované právne závery. V tejto súvislosti
ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu
z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie
jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom
právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle
judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam.
Ústavný súd zároveň pripomína aj svoju konštantnú judikatúru, že postup
a rozhodnutie všeobecného súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej právnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97, IV. ÚS 66/2011). Ústavný súd rovnako zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy
sa práv uvedených v čl. 46 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú.
Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané
uznesenie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,
resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd
postupoval v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii a prihliadajúc na účel
a zmysel právnej úpravy a aplikovateľných právnych inštitútov vyplývajúcich z použitého
zákona. Ústavný súd preto nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým
konaním krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu zakotveným v čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny ani právom na spravodlivé súdne konanie vyplývajúcim
z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom uvedeným
v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Sťažovateľka v sťažnosti osobitne nezdôvodňuje porušenie týchto práv, z obsahu
sťažnosti však možno vyvodiť, že k zásahu do nich malo dôjsť tým, že plán potvrdený
krajským súdom «„pripravil“ Sťažovateľa o 90 % výšky prihlásených pohľadávok
a o 100 % plnenia nárokovaného od avalistov».
V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 20 ústavy (čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto
základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
S prihliadnutím na potrebu uplatňovania materiálneho prístupu pri ochrane
základných práv a slobôd sa ústavný súd zaoberal aj otázkou ústavnej akceptovateľnosti
namietaného zásahu do sťažovateľkinho vlastníckeho práva napadnutým uznesením
krajského súdu. Keďže za majetok v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda
veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie
vlastníctva, ktoré môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať, nepochybuje ani
ústavný súd o tom, že pohľadávky sťažovateľky sú majetkom, ktorý je chránený základným
právom na vlastníctvo.
Ostalo teda posúdiť, či uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k „zbaveniu“ majetku
sťažovateľky, a v kladnom prípade, či pre takéto zbavenie majetku sťažovateľky boli
splnené ústavné podmienky. Za podstatné v tejto súvislosti považuje ústavný súd najmä to,
že predmetom konania vedeného všeobecnými súdmi bolo iba posudzovanie existencie
podmienok na zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
a nie posudzovanie samotnej existencie pohľadávok sťažovateľky. Zákonom o konkurze
a reštrukturalizácii sa osobitným spôsobom upravujú právne pomery ochrany majetku ako
dlžníkov, tak aj veriteľov. Na základe reštrukturalizačného plánu schváleného
na schvaľovacej schôdzi veriteľov väčšinou počítanou podľa kritérií ustanovených v § 148
zákona o konkurze a reštrukturalizácii dochádza okrem iného k zmene alebo zániku práv
a záväzkov osôb v ňom uvedených, resp. k zmenám v rozsahu a spôsobe uspokojenia
veriteľov prihlásených pohľadávok, ktorí sú účastníkmi plánu. Podstatou a zmyslom
reštrukturalizačného konania totiž nie je zabezpečiť 100 % uspokojenie pohľadávok
niektorých z veriteľov, čo zodpovedá ich individuálnym záujmom (buď priamo, alebo
prostredníctvom inštitútu ručenia tretími osobami), ale postupné uspokojenie veriteľov
dlžníka (§ 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) pri súčasnom zachovaní aspoň
podstatnej časti prevádzky podniku (§ 109 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Pokiaľ
teda v konaní realizovanom v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii
došlo potvrdeným plánom ku zmene pohľadávky niektorého veriteľa týkajúcej sa
zabezpečenia ručením a všetkým veriteľom zahrnutým do jednej skupiny plán zabezpečuje
rovnaký rozsah uspokojenia ich pohľadávok (čo zodpovedá ich spoločnému záujmu), potom
podľa názoru ústavného súdu táto zmena nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Navyše, ústavný súd pripomína, že v prípade riadneho a včasného neplnenia záväzku
dlžníka vyplývajúceho z plánu voči niektorému účastníkovi plánu platná právna úprava ako
následok ustanovuje neúčinnosť plánu voči tomuto účastníkovi plánu, ktorému je dlžník
povinný splniť pôvodnú pohľadávku v rozsahu, v akom sa táto považovala za zistenú spolu
s úrokom podľa osobitného predpisu (deviata hlava tretej časti zákona o konkurze
a reštrukturalizácii).
V okolnostiach daného prípadu teda neboli naplnené podmienky na vyslovenie
porušenia označených práv rozhodnutím ústavného súdu. Tvrdenia sťažovateľky sledujú
podľa názoru ústavného súdu len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo
výsledkom, s ktorým sa nevie stotožniť, čo však nemožno spájať s porušením označených
základných práv, ktoré samo osebe nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým
tento orgán uplatní svoju právomoc (III. ÚS 342/2011).
Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Rudolf Tkáčik.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2012