Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 200/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-286

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2011 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka

prerokoval prijaté sťažnosti 1. I. M., Ž., 2. J. F., Ž., zastúpených Advokátskou kanceláriou

M., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. M. M.; 3. E. H., Ž., 4.

spoločnosti S., s. r. o., Ž., zastúpených advokátkou JUDr. E. K., Ž.; 5. J. D., Ž., zastúpeného

advokátkou JUDr. J. Ch., Ž.; 6. M. K., N., 7. Mgr. B. S., S., a 8. S., k. s., Ž., zastúpených

advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

, , a v spojení s čl.

1 ods. 1 a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 23. marca 2011 a uznesením

Okresného súdu Žilina č. k. -4348 z 11. mája 2011, za účasti vedľajšieho

účastníka konania V., a. s., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou a., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. V. A., a takto

rozhodol:

1. Základné právo I. M., J. F., E. H., spoločnosti S., s. r. o., a J. D. na súdnu ochranu

podľa a na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s ich základným

právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 23. marca 2011

v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č. k. -4348 z 11. mája 2011

p o r u š e n é b o l o .

2. Základné právo M. K. a Mgr. B. S. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s ich základným právom na rovnosť účastníkov v konaní

podľa uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 23. marca 2011 v spojení s uznesením Okresného súdu

Žilina č. k. -4348 z 11. mája 2011 p o r u š e n é b o l o .

3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 23. marca 2011 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č. k. -4348

z 11. mája 2011 sa z r u š u j ú a vec sa v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici

na ďalšie konanie.

4. I. M. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej

Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie M., s. r. o., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. J. F. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej

Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie M., s. r. o., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. E. H. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej

Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. E. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

7. Spoločnosti S., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 €

(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd

v Banskej Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. E. K. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

8. J. D. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej

Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. J. Ch. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

9. M. K. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej

Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

10. Mgr. B. S. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej

Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

11. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Prijatie sťažností a spojenie vecí

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)

sp. zn. z 9. júna 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť I. M., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) v spojení s a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dodatkový protokol“) postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len ,,krajský súd“) sp. zn. z 23. marca 2011 (ďalej len ,,uznesenie

krajského súdu“) a súčasne bola odložená vykonateľnosť uznesenia krajského súdu

v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 1 R 1/2010-

4348 z 11. mája 2011 (,,uznesenie okresného súdu z 11. mája 2011“) do právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

2. Uznesením ústavného súdu sp. zn. zo 16. júna 2011 bola na ďalšie

konanie prijatá sťažnosť J. F. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.

20, , a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu postupom a uznesením krajského súdu.

3. Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 21. júna 2011 bola na ďalšie

konanie prijatá sťažnosť E. H. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, , v spojení s a práv podľa

dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením krajského súdu.

4. Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 21. júna 2011 bola na ďalšie

konanie prijatá sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa , , v spojení s

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom

a uznesením krajského súdu.

5. Uznesením ústavného súdu sp. zn. zo 16. júna 2011 bola na ďalšie

konanie prijatá sťažnosť J. D. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, , a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu postupom a uznesením krajského súdu.

6. Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 21. júna 2011 bola na ďalšie

konanie prijatá sťažnosť M. K. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, , v spojení s a

postupom a uznesením krajského súdu. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť M. K. odmietnutá

pre nedostatok právomoci ústavného súdu a nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

7. Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 21. júna 2011 bola na

ďalšie konanie prijatá sťažnosť Mgr. B. S. vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1

postupom a uznesením krajského súdu. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť Mgr. B. S.

odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu a nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

8. Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 21. júna 2011 bola na ďalšie

konanie prijatá sťažnosť spoločnosti S., k. s., vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1

postupom a uznesením krajského súdu. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť spoločnosti

S., k. s., odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu a nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

9. Uznesením pléna ústavného súdu sp. zn. PLs. z 22. júna 2011 boli veci

vedené pod sp. zn. (sťažovateľ I. M.), sp. zn. (sťažovateľ J.

F.) a sp. zn. (sťažovateľ J. D.) spojené na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

10. Uznesením pléna ústavného súdu sp. zn. PLs. z 22. júna 2011 boli

veci vedené pod sp. zn. (sťažovateľ I. M.), sp. zn.

(sťažovateľ M. K.), sp. zn. (sťažovateľ spoločnosť S., k. s.), sp. zn. III. ÚS

279/2011 (sťažovateľ Mgr. B. S.), sp. zn. (sťažovateľ spoločnosť S., s. r.

o.) a sp. zn. (sťažovateľ E. H.) spojené na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

II.

Predmet konania pred všeobecnými súdmi a podstatné sťažnostné námietky

11. Krajský súd rozhodoval ako odvolací súd v právnej veci povolenej reštrukturalizácie

dlžníka – spoločnosti S., a. s. (ďalej len ,,dlžník“). Návrh na povolenie reštrukturalizácie

dlžníka podal 15. apríla 2010 veriteľ J. F. (jeden zo sťažovateľov) a táto bola povolená

uznesením okresného súdu č. k. -1205 z 31. mája 2010. Podaním z 26. novembra

2010 navrhol ustanovený reštrukturalizačný správca – spoločnosť S., k. s. (taktiež jeden zo

sťažovateľov, ďalej aj ,,správca“), ako predkladateľ reštrukturalizačného plánu, aby okresný

súd v súlade s o konkurze a reštrukturalizácii v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,ZKR“) potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka z 28.

októbra 2010 doplnený dodatkom z 23. novembra 2010 v znení schválenom schvaľovacou

schôdzou z 24. novembra 2011 a aby ukončil reštrukturalizáciu dlžníka.

12. Okresný súd uznesením č. k. -3894 z 15. decembra 2010 reštrukturalizačný

plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou 24. novembra 2010 zamietol, keďže dospel

k záveru, že tento je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov (§ 154 ods. 1

písm. d) ). Na odvolanie správcu ako predkladateľa plánu [ ] o veci

rozhodoval krajský súd, ktorý sťažnosťou napadnutým uznesením rozhodnutie okresného

súdu č. k. -3894 z 15. decembra 2010 potvrdil. V dôsledku potvrdzujúceho

uznesenia krajského súdu nadobudlo uznesenie okresného súdu o zamietnutí

reštrukturalizačného plánu právoplatnosť, a tak okresný súd uznesením č. k. 1 R 1/2010-

4348 z 11. mája 2011 v zmysle : (i) zastavil reštrukturalizačné konanie

dlžníka, (ii) začal konkurzné konanie voči dlžníkovi, (iii) vyhlásil konkurz na majetok

dlžníka, (iv) ustanovil do funkcie správcu JUDr. J. K., (v) vyzval veriteľov dlžníka na

prihlásenie pohľadávok a (vi) uložil správcovi bez zbytočného odkladu informovať

známych veriteľov dlžníka o konkurznom konaní.

13. Sťažovateľ I. M., ktorý je veriteľom dlžníka, akcionárom dlžníka a zároveň

predsedom predstavenstva dlžníka, videl porušenie označených základných práv vo

viacerých smeroch. Podľa jeho názoru všeobecné súdy pri rozhodovaní o zamietnutí

reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou nebrali do úvahy rozhodujúce

skutočnosti, v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné,

arbitrárne, a tým aj protiústavné. Sťažovateľ uviedol:

,,Podľa názoru sťažovateľa sa rozhodnutie krajského súdu opätovne sústredilo na

individuálny záujem veriteľa V., a. s., ... ktorý si ako zabezpečený veriteľ prihlásil svoje

pohľadávky do reštrukturalizačného konania... Záujmom všetkých veriteľov bolo schváliť

reštrukturalizáciu, nakoľko jej neschválením by bolo zasiahnuté do veriteľských práv

všetkých veriteľov s prihliadnutím na skutočnosť, že v prípade jeho neschválenia bude na

majetok dlžníka vyhlásený konkurz.

Z rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že všeobecné súdy priznali

jednému z veriteľov dlžníka lepšie postavenie ako sťažovateľovi a ostatným veriteľom,

s cieľom systematicky likvidovať možnosť domôcť sa spravodlivého a riadneho

reštrukturalizačného konania a tým im nepriznal rovnaké postavenie, hoci súd mal byť

garantom spravodlivej a zákonnej reštrukturalizácie. Poskytnutie takéhoto postavenia

a výhody v prospech jediného veriteľa možno považovať za porušenie základného práva

veriteľa a to práva na rovnaké postavenie všetkých účastníkov v konaní.

Spoločným záujmom všetkých veriteľov bolo schváliť reštrukturalizačný plán so

100 % - ným uspokojením pohľadávok, teda aj veriteľa V., a. s., preto sťažovateľ nevidel

dôvod, aby krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí

reštrukturalizačného plánu.

Poukazujeme na to, že takýmto rozhodnutím krajského súdu bolo porušené rovnaké

postavenie všetkých účastníkov reštrukturalizačného konania, nakoľko súd v napadnutom

uznesení nepoukázal na žiadny spoločný záujem veriteľov a odôvodnenie uznesenia

krajského súdu sa opätovne ako rozhodnutie okresného súdu zameriava len na postavenie

jediného veriteľa – V., a. s. v tomto konaní a opomína postavenie ostatných veriteľov,

ktorým je takto odobratá ochrana ich vlastníckeho práva, ako aj ich právo na spravodlivý

proces. Správne krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol, že jednou zo zásad

konkurzného, ako aj reštrukturalizačného konania je, aby žiaden z účastníkov nebol

nespravodlivo poškodený alebo nedovolene zvýhodnený a aby bolo dosiahnuté rýchle,

hospodárne a čo najvyššie uspokojenie veriteľov. Neuviedol však, že plán deklaroval

uspokojenie všetkých veriteľov na 100 %, teda aj veriteľa V., a. s., teda schválením takéhoto

plánu by sa dosiahlo spravodlivé rozhodnutie voči všetkým veriteľom. Schválenie

reštrukturalizačného plánu v rozsahu, v akom ho predložil správca, by bolo spravodlivé aj

voči veriteľovi V., a. s., pretože predpokladalo uspokojenie všetkých pohľadávok.

Porušeniu práva účastníka na spravodlivý proces nasvedčuje aj vyslovenie

nespokojnosti viacerých veriteľov, ktorí sa pripojili k odvolaniu podanému správcom

dlžníka voči rozhodnutiu Okresného súdu v Žiline a vysloveniu podpory

reštrukturalizačného plánu i napriek neexistencii hlasovacieho práva jediného veriteľa V.,

a. s. Krajský súd svojim rozhodnutím povýšil obchodný záujem tohto veriteľa nad záujmy

všetkých ostatných veriteľov, ktorí v dôsledku rozhodnutia krajského súdu sa dostanú do

konkurzného konania a nebudú uspokojené ich pohľadávky.

Tvrdenie veriteľa V., a. s., že sa popretím svojich pohľadávok cítil diskriminovaný

voči ostatným veriteľom, nakoľko plán predpokladá zánik ručenia a zabezpečovacích práv

dlžníka, nie je dôvodné, nakoľko tento plán predpokladá uspokojenie pohľadávok všetkých

veriteľov, teda splnením záväzku dlžníka dôjde aj k zániku zabezpečovacích práv k týmto

pohľadávkam. Veriteľ, ktorý si zabezpečil svoju pohľadávku zabezpečovacími inštitútmi,

splnením záväzku dlžníka dosiahne uspokojenie svojich pohľadávok a zabezpečovacie

inštitúty budú v prípade splnenia záväzku irelevantné.“

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosti, ktoré predchádzali podaniu sťažnosti: „V.,

a. s. vyhlásil dlžníkovi predčasnú splatnosť úveru z administratívnych dôvodov, dlžník si

svoje finančné záväzky v tom čase riadne plnil.

- V., a. s. v mesiaci november 2009 zastavil financovanie výstavby polyfunkčného

objektu E. v Ž., pričom neustále sľuboval všetkým dodávateľom a poddodávateľom stavby,

že budú ich dodávky a práce financované a faktúry riadne uhrádzané.

- V., a. s. voči dlžníkovi a ostatným veriteľom vyústilo dňa 31. 3. 2010 k vydaniu

oznámenia o vydala o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, následne dňa 15. 4. 2010 k

vyhláseniu výkonu záložného práva a dňa 23. 4. 2010 k oznámeniu o vyhlásení dražby na

majetok dlžníka. Dokonca V., a. s. už mal v máji 2010 etablovanú spoločnosť, ktorá mala

majetok dlžníka - budovu E. v Ž. vydražiť.

- Takéto nezvyčajne rýchle konanie zo strany veriteľa V., a. s. možno považovať za

konanie účelové v snahe zmocniť sa majetku dlžníka.

- ...V., a. s. v čase pred podaním návrhu na povolenie reštrukturalizácie vydieral I.

M. a ponúkal mu finančné výhody vo forme úplatku za to, aby dlžník nepodal návrh na

konkurz alebo reštrukturalizáciu. ...Na dôkaz tohto tvrdenia... predkladáme ústavnému súdu

dve Dohody o spoločnom postupe, ktoré vypracoval a predložil veriteľ V., a. s. pánovi

M., ... v ktorej ponúkol finančnú odmenu za nepodanie návrhu na konkurz alebo

reštrukturalizáciu vo výške 150.000 Eur a mailom zo dňa 27. 4. 2010 odmenu zvýšil na

sumu 500.000 Eur.“

Ďalej sťažovateľ uviedol:

«Domnievame sa, že súd, aj keď na úkor ostatných veriteľov, poskytol svojim

rozhodnutím neprimerané vysokú ochranu veriteľovi V., a. s. Považujeme za potrebné

poukázať na podiel tohto veriteľa k celkovému objemu pohľadávok, ktorý bol 58%.

Vzhľadom na to, že súd v napadnutom uznesení neuviedol, aký spoločný záujem veriteľov

bol ohrozený, javí sa tento podiel neadekvátny voči podielu ostatných veriteľov vo výške

42%, čo nie je zanedbateľná minorita, a naviac takýto postup krajského súdu je v rozpore

so starou právnou zásadou „ochrany slabšieho“, ktorá v súčasnosti v modernom vývoji

práva, hlavne v súvislosti s vytváraním ekonomicky veľkých, mnohokrát trh ovládajúcich

nadnárodných spoločností tak, ako sa to nielen fakticky, ale aj právne (diktatúra vôle

silnejšieho) prejavilo. Z popísaného konania veriteľa V., a. s., ktorého všeobecné súdy

neprimerane chránili, možno konštatovať, že dlžník sa do úpadku dostal úmyselným a

podvodným konaním tohto veriteľa.

Pokiaľ odvolací súd aj definuje pojem „spoločný záujem veriteľov“ ako nadradený

záujem všetkých veriteľov nad záujmy jednotlivých, pričom meradlom je hľadisko

spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku, zrejme svoje

rozhodnutie neoprel o túto definíciu pojmu, pretože svojim rozhodnutím nadradil záujem

jediného veriteľa V., a. s. voči ostatným veriteľom. Krajský súd takýmto rozhodnutím

porušil právo veriteľa na rovnaké postavenie účastníkov v reštrukturalizačnom konaní.

Úlohou súdu je objektívne posúdiť všetky súvislosti, ktoré ho viedli k takémuto

rozhodnutiu. Podľa názoru sťažovateľa, ktorý sa zúčastnil všetkých schôdzi veriteľa, počas

priebehu reštrukturalizácie chýbala aktívna účasť súdu pri zisťovaní všetkých skutočností,

ktoré viedli nielen dlžníka k podaniu návrhu na povolenie reštrukturalizácie, ale aj záujmy

ostatných veriteľov, a nezamerať sa len na jediného veriteľa, aj keď mal nadpolovičnú

väčšinu prihlásených pohľadávok (58 %). Dlžník v reštrukturalizačnom pláne sa zaviazal

splniť svoje záväzky na 100 %, a preto konanie zo strany veriteľa V., a. s. sa javí ako

obštrukčné a opäť s úmyslom ovládnuť dlžníka. Súd je povinný pri svojom rozhodovaní

zisťovať záujmy aj ostatných veriteľov, ktorí s reštrukturalizačným plánom vyslovili súhlas,

nakoľko mali záujem na uspokojení všetkých pohľadávok, vrátane všetkých pohľadávok

veriteľa V., a. s...

Absenciu nestrannosti a nezávislosti súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho)

odôvodňujeme tým, že súd svoje rozhodnutie oprel o skutočnosti, o ktorých nemohol mať

vedomosti (záujem veriteľa V., a. s. o ovládnutí dlžníka, zvýšenie základného imania

dlžníka), Čo vzbudzuje pochybnosti sťažovateľa o nezainteresovanosti súdu k veci a nedáva

veriteľovi záruku spravodlivého rozhodovania. Práve veriteľ I. M. bol ovplyvňovaný

veriteľom V., a. s. a v reštrukturalizačnom konaní tieto skutočnosti neuviedol a ani ich

neoznámil súdu, aby reštrukturalizácia bez prieťahov prebehla s výsledkom uspokojenia

všetkých veriteľov, nielen jedného, aj keď majoritného veriteľa. Takýmto konaním

všeobecných súdov bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z ako aj z dohovoru.

Záverom poukazujeme aj na to, že v odôvodnení napadnutého uznesenia súd

podrobne analyzuje všetky argumenty veriteľa V., a. s. pre zamietnutie plánu, avšak

nezaoberal sa žiadnou argumentáciou správcu alebo ostatných veriteľov pre jeho

schválenie, v dôsledku čoho je rozhodnutie krajského súdu pre nedostatok dôvodov

nepreskúmateľné, a tým aj protiústavné, lebo zasahuje do zaručeného práva na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.»

14. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu,

aby vyslovil porušenie ním označených práv, uznesenie krajského súdu v spojení

s rozhodnutím okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (reštrukturalizačné).

Žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 311,22 €.

15. Sťažovateľ J. F. je veriteľom dlžníka a osobou, ktorá podala návrh na povolenie

reštrukturalizácie. V sťažnosti uviedol, že ,,pre dlžníka vykonával ako subdodávateľ práce

na výstavbe polyfunkčného domu E. v Ž., pričom V., a.s. ubezpečovala všetkých

dodávateľov, ktorí vykonávali práce na výstavbe domu, že im budú pravidelne uhrádzané

faktúry, avšak sľub nedodržala, a v novembri 2009 bezdôvodne zastavila financovanie

stavby“. Tým sa sťažovateľ dostal do platobnej neschopnosti, a preto podal návrh na

povolenie reštrukturalizácie, keďže mal záujem na uspokojení svojej pohľadávky. Pokiaľ

ide o zásah do označených práv podľa a dohovoru, tento videl sťažovateľ

obdobných smeroch ako sťažovateľ I. M., čomu zodpovedalo totožné odôvodnenie aj petit

jeho sťažnosti.

16. Sťažovateľ E. H. je veriteľom dlžníka, ktorý pohľadávku prihlásenú do

reštrukturalizácie nadobudol od iného veriteľa dlžníka (spoločnosti S., s. r. o.) a vstup do

reštrukturalizačného konania mu bol povolený uznesením okresného súdu. Zároveň je však

jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti H., s. r. o., ktorá si prihlásila do

reštrukturalizácie pohľadávku vzniknutú z titulu dodávky stavebného materiálu na stavbu

budovy E. v Ž.. Uviedol, že «konanie veriteľa V., a. s. považoval za neprimerané, keď ako

najväčší veriteľ zneužil svoje postavenie a vyhlásil dlžníkovi predčasnú splatnosť úveru

v čase, keď bola budova E. v Ž. už skolaudovaná a tým aj spôsobilá na predaj bytových

alebo nebytových priestorov... V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na nepoctivý

úmysel veriteľa V., a. s., ktorý posielal veriteľom písomne ,,Vyhlásenie o úmysle“ z 19. mája

2010, ktorým informoval veriteľov o tom, že V., a. s. je spoločníkom spoločnosti A., s. r. o.,

ktorá má záujem o odpredaj polyfunkčného objektu E. v Ž. prostredníctvom dobrovoľnej

dražby. Čiže jediným záujmom veriteľa V., a. s. bolo presadiť svoj individuálny záujem

o získanie budovy E., pričom uspokojenie ostatných veriteľov ho nezaujímalo.“. V ďalšom

odôvodnil sťažnosť obdobne ako I. M. a J. F., čomu korešpondoval aj totožný petit

sťažnosti.

17. Sťažovateľ spoločnosť S., s. r. o., je veriteľom dlžníka, ktorý na základe zmluvy

o dielo ako hlavný zhotoviteľ zabezpečoval dodávku polyfunkčného objektu E. v Ž. pre

dlžníka, a to na základe subdodávateľských zmlúv s 55 subdodávateľmi. Takýto spôsob

výstavby a financovania bol podľa jeho tvrdení určený V., a. s. (ďalej len „banka“), ktorá

poskytla dlžníkovi úver na zabezpečenie výstavby. Rovnako ako veriteľ E. H. poukázal na

nepoctivý úmysel banky a v zhode s veriteľom J. F. poukázal na zastavenie financovania

stavby bankou v novembri 2009, v dôsledku čoho sa dostal do pozície dlžníka voči 55

dodávateľom, ktorých faktúry nebol schopný uhrádzať. Porušenie označených práv podľa

a dohovoru videl obdobne ako skôr uvedení veritelia, čomu korešpondoval aj totožný

petit sťažnosti.

18. Sťažovateľ J. D. je veriteľom dlžníka, ktorý si v reštrukturalizácii prihlásil

pohľadávku na vrátenie zaplatenej časti kúpnej ceny bytu po odstúpení od zmluvy o budúcej

zmluve o prevode vlastníctva bytu v dôsledku jeho neodovzdania v dohodnutej dobe. Podľa

jeho názoru je rozhodnutie krajského súdu voči nemu nespravodlivé a popierajúce jeho

vlastnícke právo. Podľa vlastných tvrdení sťažovateľ má 62 rokov, je starobným

dôchodcom, využil ponuku na odkúpenie bytu a uzavrel s dlžníkom zmluvu o budúcej

zmluve o prevode vlastníctva bytu. V dôsledku nespravodlivého procesného postupu

všeobecných súdov nemá jeho zdraviu a veku zodpovedajúci byt a zároveň ostal bez

finančných prostriedkov. Taktiež poukázal na nepoctivý zámer banky, neprimeranú

ochranu, ktorú jej všeobecné súdy poskytli, a súlad schváleného plánu so spoločným

záujmom veriteľov. Porušenie označených práv podľa a dohovoru videl obdobne ako

skôr uvedení veritelia, čomu korešpondoval aj totožný petit sťažnosti.

19. Sťažovateľ M. K. je veriteľom dlžníka, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil

pohľadávku na vrátenie zaplatenej časti kúpnej ceny bytu po odstúpení od zmluvy o budúcej

zmluve o prevode vlastníctva bytu v dôsledku neuzavretia realizačnej kúpnej zmluvy

v dohodnutej dobe. Sťažovateľ zásah do označených práv garantovaných

a dohovorom odôvodnil takto:

«Podľa právneho názoru sťažovateľa interpretácia právne neurčitého pojmu

„spoločný záujem veriteľov“ obsiahnutého v krajským súdom

a okresným súdom je natoľko arbitrárna, že je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná

a neudržateľná, pričom zároveň má za následok porušenie základných práv a slobôd

sťažovateľa špecifikovaných nižšie.

Predovšetkým, podľa nejasne a nejednoznačne vyloženého termínu „spoločný záujem

veriteľov“ sa možno len domnievať, že spoločným záujmom veriteľov je primárne záujem

majoritnej väčšiny veriteľov, v tomto prípade však záujem jediného najväčšieho veriteľa...

Záujem V., a. s., ktorý je súdmi spomedzi všetkých veriteľov favorizovaný (a to i v

porovnaní s veriteľmi, ktorých pohľadávky neboli zo žiadneho zákonného dôvodu popreté)

je záujmom rýdzo individuálnym...

Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že pod spoločným záujmom veriteľov je potrebné

rozumieť ich čo najvyššie uspokojenie, ktoré musí byť vždy vyššie, ako v prípade iného

spoločného uspokojovania všetkých veriteľov. Ide o objektívne kritérium, ktoré sa musí aj

objektívne posudzovať. ...

Všeobecné súdy prejavom svojvôle pri aplikácii , ktorému

chýba zmysluplné odôvodnenie, porušili princíp právnej istoty a to z vyššie uvedených

dôvodov, ako aj z dôvodu, že v napádaných uzneseniach úplne ignorovali skutočnosť, že

plán bol jednohlasne schválený všetkými veriteľskými orgánmi v reštrukturalizácii ...

Veritelia tak po schválení plánu veriteľským výborom, ako aj schvaľovacou schôdzou

prejavom vôle 100 % hlasujúcich veriteľov tak s ohľadom na dôveru v pozitívne právo

a princíp právnej istoty museli predpokladať potvrdenie plánu zo strany okresného súdu.

Jednohlasné schválenie plánu tak veriteľským výborom, ako aj schvaľovacou schôdzou však

všeobecné súdy absolútne nebrali pri svojej rozhodovacej činnosti do úvahy, úplne sa

pritom stotožniac s domnienkou spôsobu hlasovania V., a. s. ako veriteľa, ktorému z dôvodu

spornosti a popretia zabezpečenia pohľadávok nepriznáva hlasovacie práva. ...

Podľa názoru sťažovateľa uznesením o zamietnutí plánu a rozhodnutím odvolacieho

súdu všeobecné súdy svojou interpretáciou aplikovateľných právnych noriem zasiahli do

ústavného práva vlastniť majetok, spočívajúci v zásahu do veriteľských práv sťažovateľa

ako nezabezpečeného veriteľa...

Odvolací súd správne uvádza, že pod pojmom „spoločný záujem veriteľov", ktorý je

uvedený v sa rozumie nadradený záujem všetkých veriteľov nad

záujmami jednotlivých. Preto nie je možné súhlasiť s názorom, že hypotetický nesúhlas

veriteľa V., a. s. je takou skutočnosťou, ktorá zapríčinila, že reštrukturalizačný plán je v

rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov. ...

Plán taktiež rešpektuje právny záujem veriteľa – V., a. s. na uspokojení pohľadávok

voči Dlžníkovi zo zálohu a to prednostne pred inými veriteľmi a na základe individuálneho

princípu uspokojovania zabezpečených veriteľov (za predpokladu, ak by bolo zabezpečenie

a poradie zabezpečenia pohľadávok veriteľa V., a. s. zistené v incidenčnom konaní na

Súde)...

Sťažovateľ sa domnieva, že všeobecné súdy svojím právne nekonzistentným

spôsobom nahrádzajú vôľu zákonodarcu a snažia sa bezprecedentným spôsobom

konvalidovať stav, ktorý ex lege nastal po popretí pohľadávok (resp. ich zabezpečenia)

správcom a tým, že prihliadaním na názor jedného protežovaného veriteľa (hoci s legálne

popretým hlasovacím právom) navodzujú situáciu, ako keby k popretiu ani nedošlo.

Porušovatelia tak zjavne spochybňujú oprávnenie správcu (za ktoré nesie plnú

zodpovednosť, a to tak civilnoprávnu ako aj trestnoprávnu) preskúmavať prihlásené

pohľadávky. ...

Povýšením záujmu jediného veriteľa nad záujmy všetkých ostatných veriteľov

s následkami konkurzu dôjde k priamemu popretiu samotnej uvedenej podstaty

reštrukturalizácie, ako je definovaná vo vyššie uvedenom citovanom ustanovení , a teda

k stavu, ktorý by bol v rozpore s podstatou a zmyslom , ako aj s právom na spravodlivý

proces...

Priama súvislosť medzi konaním súdov a namietaným porušením práva vlastniť

majetok (subsidiárne práva na rovnaké zaobchádzanie a princíp proporcionality) spočíva

v skutočnosti, že v dôsledku napádaných rozhodnutí všeobecných súdov sťažovateľ

a rovnako aj ostatní veritelia sú ukrátení na svojich majetkových právach, ktoré predstavujú

pohľadávky veriteľov voči Dlžníkovi a ich šancu na uspokojenie vo vyššej miere

(deklarovanej a náležite odôvodnenej v Pláne ako uspokojenie zabezpečených aj

nezabezpečených veriteľov v rozsahu 100 % ich zistených pohľadávok) ako v prípade

vyhlásenia konkurzu. ...

Kritéria použité odvolacím súdom tak nemajú podľa názoru Sťažovateľa základný

význam pre ochranu zákonnosti a len s výhradami môžu byť považované za súladné

s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Svojvoľnou aplikáciou § 154 ods. 1 písm. d)

, ktorej chyba zmysluplné zdôvodnenie, dochádza k zásahu do práv účastníka konania

na spravodlivý proces podľa a dohovoru...

Sťažovateľ poukazuje na porušenie rovnosti účastníkov konania, teda preukázateľné

povýšenie záujmov jedného - jediného veriteľa V., a. s. nad záujmy ostatných veriteľov, hoci

tento veriteľ vôbec nemal hlasovacie práva počas reštrukturalizácie.

V konečnom dôsledku, potvrdzujú to aj odôvodnenia uznesení všeobecných súdov,

ktoré nielen že sú obsahovo orientované na akési hájenie záujmov V., a. s. (najmä

Uznesenie o zamietnutí plánu), ale ako také povýšili údajný záujem tohto veriteľa - a to

výlučne „iný záujem veriteľa“ nad záujmy všetkých ostatných veriteľov tým, že jeho jediný

záujem definovali, ako „spoločný záujem veriteľov.»

20. V petite sťažnosti (v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie) sťažovateľ M. K.

navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv uznesením krajského súdu a

toto zrušil. Žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 987,50 €,

pri určení výšky ktorej vychádzal z toho, že ,,predmet konania pred ústavným súdom je

oceniteľný peniazmi, a toto ocenenie je definované výškou prihlásených

a reštrukturalizačným správcom zistených pohľadávok sťažovateľa, ktorých uspokojenie na

100% predpokladal plán“.

21. Sťažovateľ Mgr. B. S. je veriteľom dlžníka, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil

pohľadávku na vrátenie zaplateného preddavku kúpnej ceny po odstúpení od dvoch zmlúv

o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru. Sťažovateľ, zastúpený

rovnakým právnym zástupcom ako M. K., odôvodnil zásah do označených práv totožným

spôsobom, ako je už uvedené (bod 19. odôvodnenia tohto nálezu), a v rozsahu prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie formuloval aj rovnaký petit sťažnosti.

22. Sťažovateľ spoločnosť S., k. s., bol uznesením okresného súdu č. k. 1 R 1/2010-

1205 z 31. mája 2010, ktorým bola povolená reštrukturalizácia dlžníka, ustanovený za

správcu dlžníka. Dôvody aj petit sťažnosti sťažovateľa (v rozsahu jej prijatia na ďalšie

konanie) korešpondujú so sťažnosťou M. K. a Mgr. B. S.. Sťažovateľ spoločnosť S., k. s. po

čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie doručil ústavnému súdu 5. októbra 2011

a 12. októbra 2011 dve podania označené ako doplnenie sťažnosti, v ktorých uviedol tieto

argumenty svedčiace podľa jeho názoru o zásahu do označených práv podľa

a dohovoru:

«Základnou úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdenie konzistentnosti

interpretácie zloženého pojmu „spoločný záujem veriteľov“ okresným a krajským súdom

s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách, a to vo vecnej súvislosti k ďalším ustanoveniam zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, na ktoré sa všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí

odvolávajú, a to v rozsahu namietaných porušení ústavných práv...

Systematickým výkladom jednotlivých ustanovený je potrebné dospieť k záveru,

že jediným, v zákone vyjadreným spoločným záujmom veriteľov v reštrukturalizačnom

konaní je dosiahnutie čo najvyššej miery uspokojenia ich pohľadávok, pritom táto miera

uspokojenia by s prihliadnutím na všetky okolnosti mala byť väčšia ako v prípade

vyhlásenia konkurzu. Keďže zákon umožňuje - a v určitých prípadoch vyžaduje - rozdelenie

veriteľov do viacerých skupín, vzhľadom na druh ich pohľadávok, požiadavka dosiahnutia

spoločného záujmu veriteľov je saturovaná vtedy, keď reštrukturalizačný plán predpokladá

väčší rozsah uspokojenia veriteľov v porovnaní s konkurzom, vo všetkých skupinách

hlasujúcich o reštrukturalizačnom pláne. Táto požiadavka musí byť súčasne splnená

u každého veriteľa, nech by už bol zaradený do ktorejkoľvek skupiny.

Reštrukturalizačný plán bude vtedy a len vtedy v rozpore so spoločným záujmom

veriteľov, ak v pláne navrhnutý rozsah uspokojenia nie je väčší ako v prípade, ak by bol na

majetok dlžníka vyhlásený konkurz.

Okresný súd Žilina videl podstatný rozpor schváleného reštrukturalizačného pianu

so spoločným záujmom veriteľov v tom, že rozhodujúce ekonomické rozhodnutie urobila

menšina veriteľov, ktorej záujmy sú protichodné od záujmov väčšinového veriteľa. Súd

nemôže svojim rozhodnutím založiť existenciu spoločného záujmu veriteľov, keď je zrejmé,

že tento neexistuje, či niečo proti vôli veriteľa za jeho záujem prehlásiť.

Podobne aj krajský súd dôvodil, že zásadné ekonomické rozhodnutie obsiahnuté

v reštrukturalizačnom pláne, ktoré sa týka aj pohľadávky majoritného veriteľa V. vykonali

minoritní veritelia, ktorí mali na schválení reštrukturalizačného plánu opačný záujem ako

majoritný veriteľ. Je preto treba súhlasiť s názorom okresného súdu, že nie je prípustné ani

spravodlivé, aby bol reštrukturalizačný plán v prejednávanej veci schválený napriek vôli

väčšiny menšinou. Nesúhlas väčšinového veriteľa V. je takou skutočnosťou, ktorá

zapríčinila, že reštrukturalizačný plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom

všetkých veriteľov.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s takouto interpretáciou pojmu spoločný záujem veriteľov

všeobecnými súdmi, a to predovšetkým s tvrdením, že záujem nezabezpečených veriteľov je

protichodný so záujmom zabezpečeného veriteľa. Ako už sťažovateľ uviedol vyššie, jediným

objektívnym kritériom spoločného záujmu veriteľov, ktorý je vymedzený v , je miera

uspokojenia ich pohľadávok. Ak ktorýkoľvek z veriteľov v konaní prezentoval svoj záujem

byť uspokojený vo väčšom rozsahu ako v prípade konkurzu, nie je tento jeho záujem

v nesúlade s akoukoľvek obsahovo totožnou požiadavkou ktoréhokoľvek iného veriteľa.

Naopak, akýkoľvek v konaní prezentovaný skutočný záujem tohto - ktorého veriteľa nebyť

v reštrukturalizácii uspokojovaný alebo byť uspokojovaný v rozsahu menšom ako v prípade

konkurzu, je v rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov a je záujmom čisto

individuálnym. Ako totiž už sťažovateľ uviedol, podľa právneho názoru sťažovateľa,

spoločný záujem veriteľov je nutné posudzovať objektívne.

Ak krajský súd vykladal pojem inak ako je uvedené vyššie, vykladal ho arbitrárne,

pritom túto svoju interpretáciu právnej normy nezaložil na racionálne korektnej

argumentácii. Nie je ústavne akceptovateľný taký výklad pojmu spoločný záujem veriteľov,

ktorý v ňom vidí záujem majority veriteľov, resp. individuálny (subjektívny) záujem

najväčšieho veriteľa, ktorého pohľadávka predstavuje nadpolovičnú hodnotu všetkých

prihlásených pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní.

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd...

Podľa názoru sťažovateľa postavenie subjektívneho postoja len jedného popretého

veriteľa k reštrukturalizácii na roveň hlasovacím právam zistených veriteľov, porušuje

princíp rovnosti účastníkom konania a neodôvodneným spôsobom zvýhodňuje jedného

veriteľa pred ostatnými. Takýmto výkladom jednotlivých ustanovení sa popiera význam

a právne účinky popretia pohľadávok správcom, zodpovednosť správcu za popretie

pohľadávok, účinky hlasovania o reštrukturalizačnom pláne atď. Základné východisko pre

výnimočné použitie tak extenzívneho výkladu ustanovení , aký bol použitý okresným

a krajským súdom, naplnené nebolo, keďže neboli presvedčivo vyvrátené všetky argumenty

proti jeho použitiu.

Sťažovateľ v tomto smere zdôrazňuje, že pri jasnej a zrozumiteľnej právnej norme

poskytujúcej jednoznačné pravidlo správania, nie je žiadúce, aby výklad orgánu aplikácie

práva presahoval jeho doslovný význam alebo bol s ním v rozpore. Všeobecnému súdu

neprináleží svojou interpretačnou a aplikačnou činnosťou odstraňovať domnelé axiologické

(hodnotové) medzery v práve.»

III.

Vyjadrenie krajského súdu a vedľajšieho účastníka konania

23. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom z 30. júna 2011 vyjadril

prostredníctvom svojho podpredsedu krajský súd. Vo vyjadrení k sťažnosti I. M. smerujúcej

proti jeho uzneseniu uviedol, že sťažovateľ nepreukázal porušenie tých ústavných práv,

ktorých sa v ústavnej sťažnosti dovoláva. Pokiaľ ide o právo sťažovateľa na rovnaké

postavenie účastníkov konania, uviedol, že rovnosť účastníkov je zachovaná len u tých

procesných práv, ktoré vyplývajú z pre civilné konanie ako

také, a nie tých práv, ktoré sa odvíjajú od výšky pohľadávok. Rovnako podľa krajského súdu

nie je zdôvodnené porušenie vlastníckeho práva sťažovateľa, pretože v prípade úpadku

dlžníka právna úprava konkurzného práva predpokladá pomerné uspokojenie veriteľov,

pričom všeobecný súd má právo úvahy, čo sa týka toho, či prijatý plán je v spoločnom

záujme veriteľov. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje jeho podpredseda za dostatočne

zdôvodnené, a preto podľa jeho názoru nemožno hovoriť o jeho arbitrárnosti. V ďalšom

podpredseda odkázal na stanovisko predsedníčky príslušného senátu, ktorý o veci

rozhodoval. Táto po uvedení genézy reštrukturalizácie − od podania návrhu až po

napadnuté uznesenie krajského súdu − zotrvala na dôvodoch uznesenia a zvýraznila, že

lepšie postavenie V., a. s., nezaložili konajúce všeobecné súdy, ale toto vyplynulo z riadne

uzavretých zmlúv o záložnom práve a z výšky pohľadávky, ktorá mu poskytnutím úveru

vznikla a ktorú ani správca nenamietal. Na záver vyjadrenia uviedla:

,,Pojem spoločný záujem všetkých veriteľov na schválení reštrukturalizačného plánu

nie je v presne definovaný, preto ho tak okresný, ako aj krajský súd vyložil v súlade

s cieľom a účelom , pričom vychádzal nielen z prejavenej vôle 63 veriteľov, ale vzal do

úvahy aj prejavenú vôľu majoritného veriteľa, ktorý napriek tomu, že mu zákon neumožnil

hlasovať, s reštrukturalizáciou nesúhlasil a svoj nesúhlas nemal ako vyjadriť. Správcom

vypracovaný a minoritnými veriteľmi schválený reštrukturalizačný plán, ktorý zbavil

sťažovateľa ručenia a dlžníka zabezpečovacích práv nemohli súdy považovať za taký, ktorý

by zabezpečoval rovnoprávne postavenie všetkých účastníkov reštrukturalizačného

konania...

Krajský súd je toho právneho názoru, že konaním dlžníka a následne aj správcu,

ktorým nedošlo k popretiu pohľadávky majoritného veriteľa, ale len jeho zabezpečovacieho

práva tak, ako to sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, bol podľa právneho názoru

odvolacieho súdu sledovaný cieľ, a to v súlade s platnou právnou úpravou, zabrániť

majoritnému veriteľovi hlasovať proti schváleniu reštrukturalizačného plánu, pritom

hlasovanie o reštrukturalizačnom pláne je kľúčovým aktom celej snahy o využitie

sanačného princípu v reštrukturalizačnom konaní. Hlasovanie minoritných veriteľov však

nedosiahlo ani polovicu menovitej hodnoty pohľadávok. Je len na škodu veci, že pre

krátkosť lehôt stanovených v nebolo možné vyčkať so schválením reštrukturalizačného

plánu do vtedy, kým nebude rozhodnuté o incidenčných žalobách, ktoré podal na konkurzný

súd majoritný veriteľ, a v ktorých by bolo právoplatne rozhodnuté o tom, či záložné právo

vzniklo platne alebo nie. Na základe takýchto právoplatných rozhodnutí by bol vyriešený

základný problém, a to, či majoritnému veriteľovi patrí hlasovacie právo a v akom rozsahu,

čo by jedine zaručovalo rovnosť všetkých účastníkov konania pri hlasovaní o schvaľovaní

reštrukturalizačného plánu.

Krajský súd trvá na tom, že v prejednávanej veci rozhodol rovnako ako aj okresný

súd, nezávisle a nestranne na základe riadne zisteného skutkového stavu, pričom vychádzal

výlučne z listín, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu a svoje skutkové zistenia právne

zdôvodnil s poukazom na konkrétne ustanovenia .“

Na základe uvedeného predsedníčka senátu odmietla zásah do označených práv

sťažovateľa a navrhla, aby ústavný súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

24. Po prijatí sťažností na ďalšie konanie a spojení vecí bolo ústavnému súdu

24. júna 2011 k sťažnosti I. M. doručené podanie banky označené ako „Oznámenie o vstupe

vedľajšieho účastníka do konania“. Vo svojom vyjadrení sa banka nesúhlasne vyjadrila

k sťažnosti, popísala priebeh reštrukturalizácie (a úkony jej predchádzajúce), tvrdenú

neochotu správcu spolupracovať s ňou na príprave plánu a diskriminačný charakter plánu,

ktorý je podľa nej bezdôvodne výhodný pre sťažovateľa I. M. V závere banka zvýraznila:

,,Uspokojenie veriteľov, resp. jeho miera, nie je jediným skutočným záujmom veriteľov

v reštrukturalizácii. Opačný prístup otvára priestor pre účelové zneužívanie nedokonalej

právnej úpravy reštrukturalizácie zo strany dlžníkov a správcov. Veritelia preto majú okrem

uspokojenia svojich pohľadávok záujem aj na riadnom a spravodlivom procese, na ktorý

majú právo podľa článku 46 odsek 1 a 47 odsek 3 , na riadnej a transparentnej

reštrukturalizácii, na rovnakom prístupe zo strany dlžníka a správcu, ktorý nebude žiadneho

z nich diskriminovať. Všetky tieto záujmy predstavujú spoločný záujem vlastný všetkým

veriteľom, a tento spoločný záujem nebol v tejto reštrukturalizácii naplnený. Veritelia

nemajú právny záujem na netransparentnej reštrukturalizácii poškodzujúcej jedného z nich,

aj keby im dlžník sľúbil úplné uspokojenie. Takýto výlučný záujem nehľadiaci na právo by

bol v rozpore s dobrými mravmi, duchom zákona, spravodlivosťou a právom ako takým,

preto nemôže požívať právnu ochranu.“

25. Oznámenie o vstupe do konania ako vedľajší účastník banka podala s odvolaním sa

vlastný právny záujem na výsledku konania pred ústavným súdom a na § 31a zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a Občianskeho súdneho

poriadku. Aj napriek tomu, že ustanovenie je vo vzťahu

k ustanoveniu lex specialis, pričom v zmysle

uvedeného sa banke podľa žiadneho ustanovenia nepriznáva

postavenie vedľajšieho účastníka (m. m. , ), ústavný súd

nepochybuje o tom, že môže mať právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným

súdom. Preto jej aplikujúc ústavne konformný výklad zákona (m. m. ) priznal

postavenie vedľajšieho účastníka konania a na jej vyjadrenie k sťažnosti pri svojom

rozhodovaní prihliadal. Je však potrebné zvýrazniť, že inštitút vedľajšieho účastníctva

v konaní pred ústavným súdom zaisťuje len pomoc v konaní, keď vedľajší účastník

vystupuje na strane všeobecného súdu a podporuje jeho obranu proti napadnutému

rozhodnutiu (). Vzhľadom na uvedené ústavný súd žiadosť banky zo 6. júla

2010 o priznanie postavenia dotknutej osoby posúdil ako bezpredmetnú.

26. Banka doručila ústavnému súdu 12. júla 2011 ďalšie podanie označené ako „Návrh na

zrušenie dočasného opatrenia“, ktoré doplnila podaním zo 7. augusta 2011 a ktorým

navrhla, aby ústavný súd zrušil uznesenie o odložení vykonateľnosti uznesenia krajského

súdu v spojení s uznesením okresného súdu z 11. mája 2011 do právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej. Po posúdení obsahu tohto podania však ústavný súd nezistil, že by odpadli

dôvody, pre ktoré bola vykonateľnosť uvedených uznesení všeobecných súdov odložená

(formulované v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 9. júna 2011), a preto

návrhu na zrušenie dočasného opatrenia nevyhovel. Banka následne 15. novembra 2011

a 18. novembra 2011 doručila ústavnému súdu vo viacerých vyhotoveniach (avšak

obsahovo takmer zhodné) dve podania. Prvým požadovala priznať postavenie vedľajšieho

účastníka konania aj v konaniach o sťažnostiach ostatných sťažovateľov, druhým podaním

ako jeho prílohu predložila znalecký posudok, ktorý na požiadanie správcu v konkurznom

konaní dlžníka vyhotovila znalkyňa v odbore ekonómie a manažmentu, odvetví účtovníctva

a daňovníctva.

IV.

Východiská rozhodnutia ústavného súdu

27. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný súd

dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, boli

splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a sťažnosti boli prerokované a rozhodnuté na neverejnom zasadnutí senátu

ústavného súdu.

28. Po podrobnom posúdení sťažností, uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením

okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu, ako aj uznesením okresného súdu

z 11. mája 2011 a vyjadrení k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu

k záveru, že sťažnosti sťažovateľov (s výnimkou správcu) sú v podstatných častiach

dôvodné.

29. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Je teda

garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo

bezozvyšku platí aj pri interpretácii právnych noriem z oblasti konkurzu a reštrukturalizácie

(porovnaj ĎURICA, M.: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Bratislava:

EUROKODEX 2010, s. 6).

30. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa má každý právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne

užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

31. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť

správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie

je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je

v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj

z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné

súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné

súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha

ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu

ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné

s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , I. ÚS

27/04, ).

32. Podstata sťažnostných námietok všetkých sťažovateľov vo vzťahu k uzneseniu

krajského súdu (potvrdzujúceho zamietnutie plánu) spočíva v tvrdenom nespravodlivom

zvýhodnení jedného veriteľa (banky) na úkor všetkých ostatných veriteľov – osobitne

sťažovateľov, medzi ktorými sú tak predseda predstavenstva dlžníka, ďalej subdodávatelia

stavby E. v Ž., ako aj osoby, ktoré odstúpili od zmlúv o budúcich zmluvách o prevode

vlastníctva bytov či nebytových priestorov.

33. Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva z čl.

142 ods. 1 . Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi aj vo vymedzených

veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon ( ).

Týmto zákonom je , ktorý v rámci tretej časti nazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje

v jej ôsmej hlave aj ingerenciu všeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou

potvrdenia plánu súdom ( ) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonom

ustanovených prípadoch [ až d) ]. Kým uznesenie o potvrdení

plánu súdom obsahuje aj rozhodnutie o skončení reštrukturalizácie, dôsledkom

právoplatného uznesenia o zamietnutí plánu je, že súd jedným uznesením zastaví

reštrukturalizačné konanie dlžníka, začne konkurzné konanie voči dlžníkovi a vyhlási na

jeho majetok konkurz ( ). Aj z dôvodu závažnosti dôsledkov zamietnutia

plánu súdom počíta v tomto prípade s dvojinštančným konaním, keď proti uzneseniu

okresného súdu pripúšťa právo podať odvolanie. Okruh subjektov oprávnených podať

odvolanie je však výrazne limitovaný a patrí medzi nich len predkladateľ plánu (v prípade

veriteľského návrhu na povolenie reštrukturalizácie je ním podľa

správca).

34. Opierajúc sa o citované ustanovenia rozhodoval vo veci povolenej

reštrukturalizácie dlžníka aj krajský súd, keď mu bolo predložené na rozhodnutie odvolanie

správcu proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka.

Správca v odvolaní navrhol, aby krajský súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že

reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdí a skončí reštrukturalizáciu, prípadne aby rozhodol

inak (zrušujúcim výrokom). V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd po

rekapitulácii dôvodov uznesenia okresného súdu, podstatného obsahu odvolania správcu,

a vyjadrení k nemu (tak súhlasiacich, ako aj nesúhlasiacich) na vlastné odôvodnenie

potvrdzujúceho uznesenia v podstatnom uviedol:

,,Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne vec právne

posúdil, keď postupoval v súlade s a reštrukturalizačný plán pre

nesplnenie zákonnej podmienky spočívajúcej v tom, že reštrukturalizačný plán bol

v podstatnom rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov zamietol. Odvolací súd sa

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré je vecne

správne a ktoré vychádza zo správne zisteného skutkového stavu.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, a to najmä s prihliadnutím na

dôvody uvádzané správcom dlžníka ako predkladateľom reštrukturalizačného plánu

v odvolaní, ako aj s prihliadnutím k tomu, že odvolací sud skúma dôvodnosť odvolania len

v rozsahu argumentov týkajúcich sa existencie zákonných dôvodov na zamietnutie

reštrukturalizačného plánu uvádza ďalšie dôvody...

Inštitút reštrukturalizácie kladie dôraz na samostatné aktívne kroky dlžníka a na

preferenciu dohody dlžníka so všetkými veriteľmi o spôsobe riešenia úpadku za

predpokladu, že dlžník spĺňa ekonomické predpoklady pre povolenie reštrukturalizácie. ...

Východiskom pre voľbu medzi konkurzom a reštrukturalizáciou je ekonomické porovnanie

hodnoty očakávaných príjmov zo speňaženia aktív dlžníka a hodnoty revitalizovaného

podniku dlžníka alebo jeho životaschopnej časti za predpokladu pokračovania jeho

prevádzkovej činnosti...

Je treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci je dlžník developerskou spoločnosťou,

ktorej podnikanie by sa v súčasnosti sústreďovalo tak, ako to vyplýva z reštrukturalizačného

plánu už len na odpredaj nehnuteľností a na nájom obchodných priestorov, fitnes

a parkovacích miest. S prihliadnutím na súčasný ekonomický a hospodársky stav

spoločnosti, kedy oživenie ekonomiky spojené s realitným trhom a kúpou nehnuteľností,

vrátane prenájmu obchodných a športových priestorov, ako aj parkovacích miest napreduje

len minimálne, pričom už ani počas výstavby bytov nebol o ich kúpu enormný záujem,

nedáva lehota 4 rokov na odpredaj nehnuteľností za správcom špecifikovanú sumu,

dostatočnú záruku na to, aby sa účel reštrukturalizácie reálne dosiahol...

Jedna zo zásad konkurzného, ako aj reštrukturalizačného konania je, aby žiaden

z účastníkov nebol nespravodlivo poškodený alebo nedovolene zvýhodnený a aby bolo

dosiahnuté rýchle, hospodárne a čo najvyššie uspokojenie veriteľov. Ďalšou zásadou je

zásada rovnosti možnosti veriteľov rovnakého alebo obdobného postavenia, ktorá vychádza

z toho, že nie je možné poskytnúť rovnaké práva veriteľom s nerovnakým postavením, ktoré

sa v konkurznom konaní, ako aj reštrukturalizačnom konaní prejavuje najmä pri veriteľoch

zabezpečených a nezabezpečených...

V tejto súvislosti je nutné uviesť, že v prejednávanej veci tak, ako to okresný súd

správne zistil, došlo u 58 % - neho väčšinového zabezpečeného veriteľa V., ktorý si do

reštrukturalizačného konania prihlásil pohľadávku z úverových zmlúv uzavretých s

dlžníkom, zabezpečenú záložným právom k popretiu záložného práva správcom, v dôsledku

čoho sa zásadným spôsobom zmenilo jeho postavenie, a to najmä s prihliadnutím k tomu, že

nemohol z tohto titulu hlasovať a ovplyvniť tak prijatie, resp. neprijatie plánu...

Z konania dlžníka a následne aj správcu tak vyplýva, že takýmto postupom, ktorý síce

z hľadiska svojej nedokonalosti legálne dovoľuje, avšak z hľadiska rešpektovania

zásad reštrukturalizačného konania, ako aj obchodných zvyklostí, z ktorých vychádzajú

obchodné záväzkové vzťahy medzi dlžníkom a zabezpečeným veriteľom je treba usúdiť, že

konanie dlžníka, ako aj správcu nebolo konaním v súlade s dobrými mravmi a poctivým

obchodným stykom, keď banka financujúca celú podnikateľskú činnosť dlžníka, navyše

v postavení zabezpečeného veriteľa nemohla realizovať svoje hlasovacie práva, z tohto uhla

pohľadu je preto možné reštrukturalizačný plán považovať vo vzťahu k zabezpečenému

veriteľovi – V. za nespravodlivý.

Pojmom spoločný záujem veriteľov sa rozumie nadradený záujem všetkých veriteľov

nad záujmy jednotlivých. Meradlo je pritom hľadisko spravodlivosti a výnosnosti

v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku. Táto zásada vychádza z toho, že akýmsi

priemetom jednotlivých partikulárnych záujmov veriteľov je práve uvedený spoločný

záujem, pri dosiahnutí ktorého dochádza k akceptovateľnému uspokojeniu všetkých

jednotlivých záujmov prihlásených veriteľov. Spoločný záujem veriteľov je v texte

používaný ako výkladové pravidlo pre rozhodovanie nielen v činnosti okresného súdu, ale aj

správcu a veriteľského výboru...

Majoritný veriteľ má pohľadávku zabezpečenú záložným právom, v dôsledku čoho by

mohol plné uspokojenie svojej pohľadávky dosiahnuť aj mimo reštrukturalizácie, a to

v kratšom čase ako štyri roky predpokladané v reštrukturalizačnom pláne. Ak by minoritní

veritelia reštrukturalizačný plán neschválili, mohli by ich pohľadávky byť uspokojené len

v menšom rozsahu než 100 %, preto malo pre nich odsúhlasenie reštrukturalizačného

podstatný význam.

Je tak treba zdôrazniť, že zásadné ekonomické rozhodnutie obsiahnuté

v reštrukturalizačnom pláne, ktoré sa týka aj pohľadávky majoritného veriteľa vykonali

minoritní veritelia, ktorí mali na schválení reštrukturalizačného plánu opačný záujem ako

majoritný veriteľ. Je preto treba súhlasiť s názorom okresného súdu, že nie je prípustné ani

spravodlivé, aby bol reštrukturalizačný plán v prejednávanej veci schválený napriek vôli

väčšiny menšinou...

Nesúhlas väčšinového veriteľa je takou skutočnosťou, ktorá zapríčinila, že

reštrukturalizačný plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov.

Pojem spoločný nie je možné vykladať vo všeobecnosti ako väčšiny čo do počtu veriteľov,

ktorí prehlasujú menšinu, ale vždy individuálne, a to s prihliadnutím ku všetkým

okolnostiam konkrétneho prípadu o to skôr, že posudzovanie hodnoty hlasov jednotlivého

veriteľa sa v reštrukturalizačnom konaní odvíja od výšky prihlásenej pohľadávky. ... Zákon

v neumožňuje súdu schváliť plán, ktorý nie je v podstatnom

súlade so spoločným záujmom všetkých veriteľov. Podstatný rozpor je tak v prejednávanej

veci daný tým, že veriteľ väčšiny pohľadávok z hľadiska ich hodnoty jednoznačne vyjadril,

že nie je v jeho záujme prijatie plánu v znení, v akom bol predložený na hlasovanie. Potom

logicky nie je možné dospieť k záveru, že prijatie plánu by bolo v spoločnom záujme

všetkých veriteľov.“

V.

Závery ústavného súdu vo vzťahu k sťažnosti namietajúcej porušenie označených

práv uznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu z 11. mája 2011

35. Neplnenie peňažných záväzkov dlžníkom môže viesť k uplatňovaniu práva veriteľa

vyplývajúceho z jeho peňažnej pohľadávky rôznymi spôsobmi. Platná právna úprava pozná

tak individuálne spôsoby uplatňovania práv veriteľa (žaloba na súd, následné exekučné

vymáhanie či výkon záložného práva), ako aj kolektívne, medzi ktoré patria konkurz

a reštrukturalizácia. Tieto sú aplikovateľné v prípade hroziaceho alebo už reálneho úpadku

dlžníka, ktorý nastal, a vedú ku kolektívnemu uspokojeniu jeho veriteľov v rámci

štruktúrovaného právneho procesu. Napriek tomu, že procesný rámec konkurzu

a reštrukturalizácie je daný jedným zákonom , tieto sa líšia predpokladmi, priebehom,

právomocami správcu a súdu, spôsobom skončenia a pod. Tak pre konkurz, ako aj pre

reštrukturalizáciu sú však vlastné určité pravidlá, ktoré sú pre ich začatie, priebeh

a výsledok určujúce a nezastupiteľné a ktorými je povinný riadiť sa príslušný konkurzný či

reštrukturalizačný súd, správca a veriteľský výbor (v širšom zmysle aj všetci účastníci

konania). Tieto pravidlá vymedzuje pod názvom „Základné zásady“ aj prvá časť .

Podľa tento zákon upravuje riešenie úpadku dlžníka speňažením majetku

dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo postupným uspokojením veriteľov

dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne; zákon upravuje aj riešenie

hroziaceho úpadku dlžníka a oddlženie fyzickej osoby.

Podľa a dlžník je povinný predchádzať úpadku. Ak dlžníkovi hrozí

úpadok, je povinný prijať bez zbytočného odkladu vhodné a primerané opatrenia na jeho

odvrátenie. Ak je dlžník povinný účtovať podľa osobitného predpisu, je povinný sústavne

sledovať vývoj svojej finančnej situácie, ako aj stav svojho majetku a záväzkov tak, aby

mohol včas zistiť prípadnú hrozbu úpadku a prijať opatrenia, ktoré hroziaci úpadok

odvrátia.

Podľa ak sa úpadok dlžníka rieši spôsobom ustanoveným týmto zákonom,

súd, správca a veriteľský výbor postupujú pri riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahli pre

veriteľov čo najvyššiu mieru uspokojenia ich pohľadávok; dlžník je pritom povinný

poskytovať bez zbytočného odkladu všetku súčinnosť, ktorú možno od neho spravodlivo

požadovať.

Podľa veritelia s rovnakými právami majú pri riešení úpadku dlžníka

rovnaké postavenie; zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné.

36. V rámci reštrukturalizácie dlžníka, o ktorej súdy rozhodovali v tomto prípade,

došlo k situácii, že súdy neschválili reštrukturalizačný plán dlžníka aj napriek tomu, že tento

bol schvaľovacou schôdzou prijatý v rámci všetkých skupín vytvorených pre zaradenie

pohľadávok. Možnosť takéhoto postupu dáva príslušnému reštrukturalizačnému súdu

ustanovenie , ktorý umožňuje zamietnutie plánu súdom, ak nastane

niektorá z uvedených hypotéz:

a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia o náležitostiach plánu,

postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, ak to

malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,

b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných

výhod niektorému účastníkovi plánu,

c) plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd

nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,

d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

37. Okresný súd plán zamietajúce uznesenie a krajský súd potvrdzujúce uznesenie

založili na svojom zistení, že plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom

veriteľov [ ], aj keď obsah odôvodnenia týchto uznesení

naznačuje, že podľa ich názoru došlo aj k poskytnutiu osobitných výhod niektorému

účastníkovi plánu (I. M.). Sťažovatelia v podstate zhodne tvrdia, že tým súdy neprípustne

preferovali záujmy banky a neposkytli súdnu ochranu ich pohľadávkam, ktoré by v prípade

konkurzu boli uspokojené v podstatne menšom rozsahu ako v reštrukturalizácii, prípadne by

neboli uspokojené vôbec. K ostatným výhradám V., a. s., ktoré tento veriteľ prezentoval tak

správcovi, ako aj písomne súdu, okresný súd uviedol, že nezistil také podstatné porušenie

ustanovení , ktoré by mali nepriaznivý vplyv na niektorého účastníka, plánu a nezistil

ani dôvod na zamietnutie plánu podľa a . Odvolací súd sa

v celom rozsahu (teda aj v tomto smere) stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného

súdu. Vychádzajúc z uvedeného aj pre ústavný súd ostalo základom skúmania iba to, či

zamietnutím plánu z dôvodu podľa nemohlo dôjsť k zásahu do

označených práv sťažovateľov. Inak povedané, ústavný súd skúmal, či napadnutým

potvrdzujúcim uznesením krajský súd poskytol všetkým sťažovateľom spravodlivú súdnu

ochranu pri rešpektovaní ich materiálnej rovnosti v reštrukturalizačnom konaní.

38. Preto ostali mimo rámca primárnej pozornosti ústavného súdu tie skutočnosti

a úkony (tak pred, ako aj počas reštrukturalizácie), ktoré sťažovatelia vytýkali banke

a zároveň banka vytýkala sťažovateľom a ktorými obidve strany poukazovali na nekorektné,

nepoctivé či účelové kroky druhej strany. Na strane dlžníka banka zvýrazňovala zvýšenie

základného imania, s tým súvisiace zníženie hodnoty zálohu (akcie), podanie žalôb

spochybňujúcich vznik záložného práva banky, súčinnosť so správcom pri popretí jej

zabezpečovacích práv a ich poradia, neodôvodnené zvýhodnenie druhého najväčšieho

veriteľa a iné. Naopak, dlžník, resp. predseda predstavenstva dlžníka vo vzťahu k banke

zvýrazňoval, že predčasnú splatnosť úverov vyhlásila z administratívnych dôvodov, a nie

z dôvodov neplatenia úveru, ktorý podľa vlastných slov v tom čase riadne splácal

(z vyjadrení sťažovateľov a banky nevyplýva celkom zrejme dôvod tohto postupu, pozn.),

že už skôr mala založenú obchodnú spoločnosť, ktorá mala majetok dlžníka vydražiť, a že

mu opakovane dala návrh na uzavretie dohody, v zmysle ktorej za nepodanie návrhu na

konkurz či reštrukturalizáciu mal byť tento finančne odmenený. Uvedené skutočnosti však

museli ostať pozornosti ústavného súdu aj preto, že ústavný súd nie je skutkovým súdom

(m. m. ) a v zásade nevykonáva dokazovanie, ktorým by mohol či mal

odhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení obidvoch strán. Totožný záver platí, aj pokiaľ ide

o skutkové tvrdenia banky v jej podaniach doručených 15. a 18. novembra 2011 a ňou

predložený znalecký posudok.

39. V reštrukturalizačnom konaní, ktoré je zložito štruktúrovaným právnym

procesom, je príslušný všeobecný súd zaťažený povinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa

skrýva pod obsahom pojmu spoločný záujem veriteľov [nemožno vylúčiť ani rozdielny

obsah tohto pojmu v rôznych reštrukturalizáciách rôznych dlžníkov v závislosti od

individuálnych či skupinových záujmov jednotlivých (skupín) veriteľov]. Spoločný záujem

veriteľov pri kolektívnom (spravidla postupnom, resp. neúplnom) uspokojení veriteľov

v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých

veriteľov. Prirodzeným záujmom každého veriteľa, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil

pohľadávku (zabezpečenú či nezabezpečenú), je dosiahnuť pokiaľ možno najvyššiu mieru

jej uspokojenia. Pohľadávka každého veriteľa má svoj právny dôvod, na základe ktorého

tento od dlžníka požaduje, aby plnil korelujúci záväzok, a individuálny veriteľ spravidla

nevidí (nechce vidieť) dôvod, prečo by mal byť v akomkoľvek rozsahu ukrátený

pri uspokojení svojej pohľadávky v prospech uspokojenia iného(-ých) veriteľa(-ov) dlžníka.

To je však rýdzo individuálny (egoistický) záujem, ktorý nezohľadňuje zmysel a účel

reštrukturalizácie, ktorej imanentnou črtou je práve zabránenie individuálnemu

uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho

uspokojenia.

40. Krajský súd vymedzil spoločný záujem veriteľov tak, že ide o „nadradený

záujem všetkých veriteľov nad záujmy jednotlivých. Meradlo je pritom hľadisko

spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku.“ Takémuto

pohľadu na obsah tohto pojmoslovia v zásade nemožno nič vytknúť. Aj podľa názoru

ústavného súdu je totiž ústavne akceptovateľný, pretože nie je v podstatnom rozpore s jeho

zmyslom a účelom tak, ako ho možno vyvodiť z celej právnej úpravy reštrukturalizácie.

Maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní

vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom je takto determinantom určujúcim spoločný záujem

veriteľov. Ďalšie úvahy krajského súdu, podľa ktorých tento spoločný záujem veriteľov

v prijatom reštrukturalizačnom pláne absentoval, však už nezodpovedajú tomu, ako samotný

krajský súd tento zložený pojem vysvetlil.

41. Nie je sporné, že reštrukturalizácia je šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má

likvidačný charakter, podmienkou čo i len odporučenia reštrukturalizácie správcom je

zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka a predpoklad väčšieho

rozsahu uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3

písm. c) a d) ]. Reštrukturalizácia chráni dlžníka pred veriteľmi (nepripúšťajú sa

exekúcie či výkon zabezpečovacích práv; a ], čo však

v konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia

ich pohľadávok ako v prípade konkurzu.

42. Pokiaľ krajský súd ako odvolací súd potvrdzuje uznesenie okresného súdu

o zamietnutí plánu, robí tak súc si vedomý dôsledkov, ktoré sú s takýmto rozhodnutím

ex lege spojené (zastavenie reštrukturalizačného konania, začatie konkurzného konania,

vyhlásenie konkurzu). Ak krajský súd potvrdzuje uznesenie o zamietnutí plánu a stotožňuje

sa so záverom okresného súdu o podstatnom rozpore plánu so spoločným záujmom

veriteľov, je jeho úlohou vyvažovať aj potenciál ich uspokojenia v prípadnom konkurze,

ktorý je ex lege dôsledkom právoplatného zamietnutia plánu. Pri zvažovaní potenciálneho

uspokojenia veriteľov v konkurze vyhlásenom v dôsledku zastavenia reštrukturalizácie pre

zamietnutie plánu nemôže všeobecný súd izolovane prihliadať na záujem jediného veriteľa,

a to ani vtedy, ak ide o veriteľa, u ktorého výška prihlásených a zistených pohľadávok

z neho robí majoritného veriteľa. Naopak, jeho povinnosťou je skúmať možnosť

uspokojenia všetkých (aj minoritných) veriteľov v likvidačnom konkurze. Túto jeho

povinnosť možno vyvodiť zo základných zásad konkurzu a reštrukturalizácie ( ),

v zmysle ktorých je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľov čo najvyššia

miera uspokojenia ich pohľadávok. Akákoľvek preskúmateľná právna úvaha v tomto smere

však v napadnutom uznesení krajského súdu absentuje.

43. V súdenom prípade sťažovateľov prijatý plán predpokladal 100 % uspokojenie

pohľadávok banky v lehote v ňom určenej. Ako vyplýva zo zápisnice zo zasadnutia

schvaľovacej schôdze z 24. novembra 2010 a z uznesení všeobecných súdov, za prijatie

plánu hlasovali všetky skupiny veriteľov. Jedine banka prezentovala na schvaľovacej

schôdzi, ako aj v písomných podaniach stanovisko, že z dôvodu nezapracovania všetkých

jej pripomienok do plánu by v žiadnom prípade nepodporila plán, ktorý ju diskriminuje

vo vzťahu k ostatným veriteľom tým, že predpokladá zánik ručenia a zabezpečovacích práv.

Ako vyplýva zo záverov uznesenia krajského súdu, nesúhlas banky (s 58 % podielom na

zistených pohľadávkach) je takou skutočnosťou, ktorá zapríčinila, že reštrukturalizačný plán

je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

44. Takýto záver krajského súdu však nemožno hodnotiť inak ako ústavne nesúladný

a neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu všetkým účastníkom reštrukturalizačného

konania (veriteľom) pri zachovaní ich garantovanej rovnosti v tomto konaní.

Krajský súd totiž pod zákonný všeobecný pojem spoločný záujem veriteľov subsumoval

výlučne individuálny záujem jediného veriteľa – banky. Tým nespravodlivo zvýhodnil

jedného veriteľa, ktorý mal byť aj podľa prijatého plánu uspokojený v celom rozsahu,

a naopak, neposkytol spravodlivé riešenie úpadku dlžníka ostatným veriteľom, ktorí si

prihlásili svoje pohľadávky (a tieto boli riadne zistené) a ktoré by v prípade konkurzu neboli

uspokojené vôbec alebo v minimálnom rozsahu. Ústavný súd pritom už vo svojej

rozhodovacej činnosti zvýraznil požiadavku na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní

ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (napr.

), ako aj povinnosť súdu zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojho

rozhodnutia na účastníkov konania (napr. ).

45. Samozrejme, platí, že obsah pojmu spravodlivosť je autonómny, a teda rôznymi

subjektmi vnímaný odlišne. To isté platí aj v rozhodovanej veci, keď to, čo sa javí

spravodlivé banke (výkon záložného práva na záloh mimo konkurzu či reštrukturalizácie,

resp. plné uspokojenie jej pohľadávok z oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa), sa

nejaví spravodlivé ostatným veriteľom, ktorých zistené pohľadávky by v tomto prípade

neboli uspokojené vôbec, prípadne len v malom rozsahu. Nájsť spravodlivú rovnováhu

medzi oprávnenými záujmami jednotlivých veriteľov v reštrukturalizácii nie je jednoduché.

To však neznamená, že všeobecný súd môže na túto úlohu rezignovať a aprobovať riešenie,

ktoré sa síce javí ako spravodlivé, avšak len vo vzťahu k jednému veriteľovi, pričom

vo vzťahu k ostatným veriteľom (pohľadávok rôznej výšky a rôznych právnych dôvodov)

objektívne nevykazuje črty spravodlivého.

46. Ústavný súd má pritom z hľadiska požiadavky na dodržanie zásad spravodlivosti

v reštrukturalizácii výhrady aj k meraniu postavenia jednotlivých veriteľov výlučne prizmou

výšky nimi prihlásených a zistených pohľadávok. Ak má súd spravodlivo posúdiť otázku

naplnenia či nenaplnenia spoločného záujmu veriteľov v reštrukturalizačnom pláne, nemôže

celkom ignorovať ani výšku prihlásenej pohľadávky z hľadiska jej významu pre

konkrétneho veriteľa. V okolnostiach prípadu totiž aj uspokojenie relatívne bezvýznamnej

pohľadávky menšinového veriteľa môže pre neho samotného (a jeho právny či sociálno-

ekonomický status) znamenať viac alebo toľko, ako uspokojenie pohľadávky(-ok)

väčšinového veriteľa. In concreto možno poukázať na veriteľa – sťažovateľa J. D., ktorý

podľa vlastných tvrdení má 62 rokov, je starobným dôchodcom, využil ponuku na

odkúpenie bytu a v dôsledku postupu súdov, nemá ani byt, ani peniaze. Pre tohto

sťažovateľa môže znamenať uspokojenie jeho pohľadávky v reštrukturalizácii reálne

podstatne viac ako pre banku, a to aj pri výraznom nepomere výšky týchto pohľadávok.

Ústavnému súdu pritom neprislúcha verifikovať pravdivosť týchto tvrdení (nie je

skutkovým súdom), poukazuje na nich len v súvislosti s posudzovaním otázky riešenej

všeobecnými súdmi, a to, či reštrukturalizačný plán je, alebo nie je v podstatnom rozpore so

spoločným záujmom veriteľov.

47. Konkurzné a reštrukturalizačné právo nie je spotrebiteľským právom, kde by mal

súd chrániť či obhajovať záujem slabšieho účastníka právneho vzťahu. Avšak, ak zmyslom

a účelom reštrukturalizácie je kolektívne uspokojenie veriteľov a povinnosťou všetkých

zúčastnených subjektov (vrátane súdov) je postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia

miera uspokojenia ich pohľadávok, nemožno stotožňovať spoločný záujem veriteľov

so záujmom jediného veriteľa (hoci zabezpečeného – i keď sporne), a to ani v prípade, že

ide o banku úverujúcu podnikateľskú činnosť dlžníka. Takýto postup totiž opomína

základné zásady, na ktorých je v postavené riešenie úpadku dlžníka.

48. Nositeľom a dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu, resp.

spravodlivé súdne konanie nie je len majoritný veriteľ, ale všetci veritelia, ktorí riadne

a včas (spôsobom ustanoveným ) prihlásili svoje pohľadávky. Ak krajský súd potvrdil

uznesenie okresného súdu o zamietnutí plánu pre jeho podstatný rozpor so spoločným

záujmom veriteľov, pričom tento fakticky stotožnil s individuálnym záujmom väčšinového

veriteľa, porušil tak základné právo ostatných veriteľov na (spravodlivú) súdnu ochranu

v spojení s ich základným právom na rovnosť účastníkov v súdnom (reštrukturalizačnom)

konaní. Ústavný súd preto prvým výrokom tohto nálezu vyslovil porušenie označených práv

podľa a dohovoru v spojení s uznesením

krajského súdu vo vzťahu k veriteľom – sťažovateľom I. M., J. F., E. H., spoločnosti S., s. r.

o. a J. D. Vo vzťahu k veriteľom – sťažovateľom M. K. a Mgr. B. S. bolo druhým výrokom

nálezu vyslovené len porušenie základných práv podľa v spojení s

ods. 3 , keďže títo sa nedomáhali vyslovenia porušenia svojho práva podľa ods.

1 dohovoru a ústavný súd je sťažnosťou viazaný ( ).

49. Keďže zákonným dôsledkom neústavného uznesenia krajského súdu bolo

následné uznesenie okresného súdu z 11. mája 2011 (medzi uzneseniami ide o vzťah príčiny

a následku), výrok o porušení označených práv musel ústavný súd učiniť aj v spojitosti

s týmto uznesením. predpokladaným dôsledkom vyhovenia sťažnosti je v zmysle

zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd

preto tretím výrokom tohto nálezu zrušil uznesenie krajského súdu v spojení s nadväzujúcim

uznesením okresného súdu a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2

, ], v ktorom tento opätovne rozhodne

o odvolaní správcu proti uzneseniu okresného súdu z 15. decembra 2010, ktorým tento

zamietol reštrukturalizačný plán dlžníka.

50. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným právnym názorom

ústavného súdu ( ) a jeho povinnosťou bude ústavne

konformným, presvedčivým a hlavne spravodlivým (z pohľadu všetkých veriteľov) spôsobom

vysporiadať sa s odvolaním správcu proti uzneseniu okresného súdu. Ústavnému súdu totiž

pre nedostatok právomoci neprislúcha zaujať konečné stanovisko k nastoleným právnym

otázkam súvisiacim s predmetom súdnej ochrany, ktoré spočívajú v rovine podústavného

práva.

51. Pokiaľ ide o sťažnosť spoločnosti S., k. s., tejto ústavný súd vyhovieť nemohol,

a to s ohľadom na diametrálne odlišné postavenie tohto sťažovateľa ako správcu

v predmetnom reštrukturalizačnom konaní. Správca síce môže byť účastníkom

reštrukturalizačného konania v tej jeho časti, kde sa má rozhodovať o jeho právach

a povinnostiach ( ), súdy však zamietnutím plánu nemohli zasiahnuť do

jeho pohľadávok či právneho postavenia. Absentuje tu teda príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a označenými právami správcu, a preto ústavný súd

sťažnosti správcu nevyhovel.

52. Namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva pokojne užívať majetok podľa dodatkového protokolu, ktoré namietali

niektorí zo sťažovateľov, sa ústavný súd bližšie nezaoberal, pretože na zrušenie uznesenia

krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu z 11. mája 2011 stačilo zistenie

o porušení práv podľa a dohovoru v spojení s

. Navyše, krajskému súdu sa po vrátení veci na ďalšie konanie otvára cesta, aby ako

primárny ochranca týchto práv poskytol ich ochranu sťažovateľom v rámci

reštrukturalizačného konania. Ústavný súd už totiž opakovane uviedol (napr. ,

), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp.

ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých

sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa a 5 a zákonom ( ).

53. K tvrdeniam niektorých sťažovateľov, ktorí v sťažnostiach namietali porušenie

(princíp právneho štátu), (princíp rovnosti v právach)

a (nezávislé a nestranné súdnictvo), ústavný súd uvádza, že nejde o základné

práva a slobody, ktorých ochrany by sa mohli domáhať v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 . Obsahovo sú však tieto princípy implikované aj v tých základných právach,

ktorých porušenie sťažovatelia namietali ( a ,

dohovoru) a ktoré ústavný súd aj výrokom tohto nálezu vyslovil.

VI.

Trovy konania

54. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania úspešných

sťažovateľov. S poukazom na a vyhlášku Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd priznal

sťažovateľom I. M., J. F., E. H., spoločnosti S., s. r. o., J. D., M. K. a Mgr. B. S. náhradu

trov konania pred ústavným súdom v sume každému po 261,82 € za 2 úkony právnej

pomoci po 123,50 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada

hotových výdavkov po 7,41 €, ktoré zaviazal krajský súd ako primárneho porušovateľa

označených práv sťažovateľov zaplatiť na účet ich právnych zástupcov do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu. K vyčísleniu trov konania sťažovateľmi M. K. a Mgr. B. S.

možno dodať, že predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv

a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi, a preto sa odmena advokáta za jeden úkon

právnej pomoci určí ako jedna šestina výpočtového základu. Neúspešný sťažovateľ

spoločnosť S., k. s., náhradu trov konania nepožadoval, a tak o tomto nároku ústavný súd

nerozhodoval. Sumu priznanej náhrady trov konania pre úspešných sťažovateľov však

ústavný súd nezvýšil o 20 % daň z pridanej hodnoty, pretože sťažovatelia nepredložili

žiaden relevantný dôkaz o registrácii ich právnych zástupcov za platiteľov dane z pridanej

hodnoty.

55. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011