Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 113 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (128)I. ÚS 200/2011
PDF · 598.09 KB
No categories available
I. ÚS 200/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 200/2011-286
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka
prerokoval prijaté sťažnosti 1. I. M., Ž., 2. J. F., Ž., zastúpených Advokátskou kanceláriou
M., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom advokátky JUDr. M. M.; 3. E. H., Ž., 4.
spoločnosti S., s. r. o., Ž., zastúpených advokátkou JUDr. E. K., Ž.; 5. J. D., Ž., zastúpeného
advokátkou JUDr. J. Ch., Ž.; 6. M. K., N., 7. Mgr. B. S., S., a 8. S., k. s., Ž., zastúpených
advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl.
1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 18/2011 z 23. marca 2011 a uznesením
Okresného súdu Žilina č. k. 1 R 1/2010-4348 z 11. mája 2011, za účasti vedľajšieho
účastníka konania V., a. s., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou a., s. r. o., B.,
konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. V. A., a takto
rozhodol:
1. Základné právo I. M., J. F., E. H., spoločnosti S., s. r. o., a J. D. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s ich základným
právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 18/2011 z 23. marca 2011
v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 1 R 1/2010-4348 z 11. mája 2011
p o r u š e n é b o l o .
2. Základné právo M. K. a Mgr. B. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s ich základným právom na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 43 CoKR 18/2011 z 23. marca 2011 v spojení s uznesením Okresného súdu
Žilina č. k. 1 R 1/2010-4348 z 11. mája 2011 p o r u š e n é b o l o .
3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 18/2011
z 23. marca 2011 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 1 R 1/2010-4348
z 11. mája 2011 sa z r u š u j ú a vec sa v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici
na ďalšie konanie.
4. I. M. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom
dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej
Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie M., s. r. o., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. J. F. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom
dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej
Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie M., s. r. o., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. E. H. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom
dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej
Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. E. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
7. Spoločnosti S., s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 €
(slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd
v Banskej Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. E. K. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
8. J. D. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom
dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej
Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. J. Ch. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
9. M. K. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom
dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej
Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
10. Mgr. B. S. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom
dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Banskej
Bystrici p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. M. O. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
11. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Prijatie sťažností a spojenie vecí
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)
sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 9. júna 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť I. M., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) v spojení s čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dodatkový protokol“) postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len ,,krajský súd“) sp. zn. 43 CoKR 18/2011 z 23. marca 2011 (ďalej len ,,uznesenie
krajského súdu“) a súčasne bola odložená vykonateľnosť uznesenia krajského súdu
v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 1 R 1/2010-
4348 z 11. mája 2011 (,,uznesenie okresného súdu z 11. mája 2011“) do právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.
2. Uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 288/2011 zo 16. júna 2011 bola na ďalšie
konanie prijatá sťažnosť J. F. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.
20, čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu postupom a uznesením krajského súdu.
3. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 281/2011 z 21. júna 2011 bola na ďalšie
konanie prijatá sťažnosť E. H. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 141 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením krajského súdu.
4. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 280/2011 z 21. júna 2011 bola na ďalšie
konanie prijatá sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 141 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom
a uznesením krajského súdu.
5. Uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/2011 zo 16. júna 2011 bola na ďalšie
konanie prijatá sťažnosť J. D. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 20, čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu postupom a uznesením krajského súdu.
6. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 277/2011 z 21. júna 2011 bola na ďalšie
konanie prijatá sťažnosť M. K. vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy
postupom a uznesením krajského súdu. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť M. K. odmietnutá
pre nedostatok právomoci ústavného súdu a nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
7. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 279/2011 z 21. júna 2011 bola na
ďalšie konanie prijatá sťažnosť Mgr. B. S. vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1
ústavy postupom a uznesením krajského súdu. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť Mgr. B. S.
odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu a nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
8. Uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 278/2011 z 21. júna 2011 bola na ďalšie
konanie prijatá sťažnosť spoločnosti S., k. s., vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1
ústavy postupom a uznesením krajského súdu. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť spoločnosti
S., k. s., odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu a nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
9. Uznesením pléna ústavného súdu sp. zn. PLs. ÚS 4/2011 z 22. júna 2011 boli veci
vedené pod sp. zn. I. ÚS 200/2011 (sťažovateľ I. M.), sp. zn. II. ÚS 288/2011 (sťažovateľ J.
F.) a sp. zn. II. ÚS 289/2011 (sťažovateľ J. D.) spojené na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 200/2011.
10. Uznesením pléna ústavného súdu sp. zn. PLs. ÚS 5/2011 z 22. júna 2011 boli
veci vedené pod sp. zn. I. ÚS 200/2011 (sťažovateľ I. M.), sp. zn. III. ÚS 277/2011
(sťažovateľ M. K.), sp. zn. III. ÚS 278/2011 (sťažovateľ spoločnosť S., k. s.), sp. zn. III. ÚS
279/2011 (sťažovateľ Mgr. B. S.), sp. zn. III. ÚS 280/2011 (sťažovateľ spoločnosť S., s. r.
o.) a sp. zn. III. ÚS 281/2011 (sťažovateľ E. H.) spojené na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 200/2011.
II.
Predmet konania pred všeobecnými súdmi a podstatné sťažnostné námietky
11. Krajský súd rozhodoval ako odvolací súd v právnej veci povolenej reštrukturalizácie
dlžníka – spoločnosti S., a. s. (ďalej len ,,dlžník“). Návrh na povolenie reštrukturalizácie
dlžníka podal 15. apríla 2010 veriteľ J. F. (jeden zo sťažovateľov) a táto bola povolená
uznesením okresného súdu č. k. 1 R 1/2010-1205 z 31. mája 2010. Podaním z 26. novembra
2010 navrhol ustanovený reštrukturalizačný správca – spoločnosť S., k. s. (taktiež jeden zo
sťažovateľov, ďalej aj ,,správca“), ako predkladateľ reštrukturalizačného plánu, aby okresný
súd v súlade s § 153 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,ZKR“) potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka z 28.
októbra 2010 doplnený dodatkom z 23. novembra 2010 v znení schválenom schvaľovacou
schôdzou z 24. novembra 2011 a aby ukončil reštrukturalizáciu dlžníka.
12. Okresný súd uznesením č. k. 1 R 1/2010-3894 z 15. decembra 2010 reštrukturalizačný
plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou 24. novembra 2010 zamietol, keďže dospel
k záveru, že tento je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov (§ 154 ods. 1
písm. d) ZKR). Na odvolanie správcu ako predkladateľa plánu [§ 154 ods. 2 ZKR] o veci
rozhodoval krajský súd, ktorý sťažnosťou napadnutým uznesením rozhodnutie okresného
súdu č. k. 1 R 1/2010-3894 z 15. decembra 2010 potvrdil. V dôsledku potvrdzujúceho
uznesenia krajského súdu nadobudlo uznesenie okresného súdu o zamietnutí
reštrukturalizačného plánu právoplatnosť, a tak okresný súd uznesením č. k. 1 R 1/2010-
4348 z 11. mája 2011 v zmysle § 154 ods. 3 ZKR: (i) zastavil reštrukturalizačné konanie
dlžníka, (ii) začal konkurzné konanie voči dlžníkovi, (iii) vyhlásil konkurz na majetok
dlžníka, (iv) ustanovil do funkcie správcu JUDr. J. K., (v) vyzval veriteľov dlžníka na
prihlásenie pohľadávok a (vi) uložil správcovi bez zbytočného odkladu informovať
známych veriteľov dlžníka o konkurznom konaní.
13. Sťažovateľ I. M., ktorý je veriteľom dlžníka, akcionárom dlžníka a zároveň
predsedom predstavenstva dlžníka, videl porušenie označených základných práv vo
viacerých smeroch. Podľa jeho názoru všeobecné súdy pri rozhodovaní o zamietnutí
reštrukturalizačného plánu prijatého schvaľovacou schôdzou nebrali do úvahy rozhodujúce
skutočnosti, v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné,
arbitrárne, a tým aj protiústavné. Sťažovateľ uviedol:
,,Podľa názoru sťažovateľa sa rozhodnutie krajského súdu opätovne sústredilo na
individuálny záujem veriteľa V., a. s., ... ktorý si ako zabezpečený veriteľ prihlásil svoje
pohľadávky do reštrukturalizačného konania... Záujmom všetkých veriteľov bolo schváliť
reštrukturalizáciu, nakoľko jej neschválením by bolo zasiahnuté do veriteľských práv
všetkých veriteľov s prihliadnutím na skutočnosť, že v prípade jeho neschválenia bude na
majetok dlžníka vyhlásený konkurz.
Z rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že všeobecné súdy priznali
jednému z veriteľov dlžníka lepšie postavenie ako sťažovateľovi a ostatným veriteľom,
s cieľom systematicky likvidovať možnosť domôcť sa spravodlivého a riadneho
reštrukturalizačného konania a tým im nepriznal rovnaké postavenie, hoci súd mal byť
garantom spravodlivej a zákonnej reštrukturalizácie. Poskytnutie takéhoto postavenia
a výhody v prospech jediného veriteľa možno považovať za porušenie základného práva
veriteľa a to práva na rovnaké postavenie všetkých účastníkov v konaní.
Spoločným záujmom všetkých veriteľov bolo schváliť reštrukturalizačný plán so
100 % - ným uspokojením pohľadávok, teda aj veriteľa V., a. s., preto sťažovateľ nevidel
dôvod, aby krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí
reštrukturalizačného plánu.
Poukazujeme na to, že takýmto rozhodnutím krajského súdu bolo porušené rovnaké
postavenie všetkých účastníkov reštrukturalizačného konania, nakoľko súd v napadnutom
uznesení nepoukázal na žiadny spoločný záujem veriteľov a odôvodnenie uznesenia
krajského súdu sa opätovne ako rozhodnutie okresného súdu zameriava len na postavenie
jediného veriteľa – V., a. s. v tomto konaní a opomína postavenie ostatných veriteľov,
ktorým je takto odobratá ochrana ich vlastníckeho práva, ako aj ich právo na spravodlivý
proces. Správne krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol, že jednou zo zásad
konkurzného, ako aj reštrukturalizačného konania je, aby žiaden z účastníkov nebol
nespravodlivo poškodený alebo nedovolene zvýhodnený a aby bolo dosiahnuté rýchle,
hospodárne a čo najvyššie uspokojenie veriteľov. Neuviedol však, že plán deklaroval
uspokojenie všetkých veriteľov na 100 %, teda aj veriteľa V., a. s., teda schválením takéhoto
plánu by sa dosiahlo spravodlivé rozhodnutie voči všetkým veriteľom. Schválenie
reštrukturalizačného plánu v rozsahu, v akom ho predložil správca, by bolo spravodlivé aj
voči veriteľovi V., a. s., pretože predpokladalo uspokojenie všetkých pohľadávok.
Porušeniu práva účastníka na spravodlivý proces nasvedčuje aj vyslovenie
nespokojnosti viacerých veriteľov, ktorí sa pripojili k odvolaniu podanému správcom
dlžníka voči rozhodnutiu Okresného súdu v Žiline a vysloveniu podpory
reštrukturalizačného plánu i napriek neexistencii hlasovacieho práva jediného veriteľa V.,
a. s. Krajský súd svojim rozhodnutím povýšil obchodný záujem tohto veriteľa nad záujmy
všetkých ostatných veriteľov, ktorí v dôsledku rozhodnutia krajského súdu sa dostanú do
konkurzného konania a nebudú uspokojené ich pohľadávky.
Tvrdenie veriteľa V., a. s., že sa popretím svojich pohľadávok cítil diskriminovaný
voči ostatným veriteľom, nakoľko plán predpokladá zánik ručenia a zabezpečovacích práv
dlžníka, nie je dôvodné, nakoľko tento plán predpokladá uspokojenie pohľadávok všetkých
veriteľov, teda splnením záväzku dlžníka dôjde aj k zániku zabezpečovacích práv k týmto
pohľadávkam. Veriteľ, ktorý si zabezpečil svoju pohľadávku zabezpečovacími inštitútmi,
splnením záväzku dlžníka dosiahne uspokojenie svojich pohľadávok a zabezpečovacie
inštitúty budú v prípade splnenia záväzku irelevantné.“
Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosti, ktoré predchádzali podaniu sťažnosti: „V.,
a. s. vyhlásil dlžníkovi predčasnú splatnosť úveru z administratívnych dôvodov, dlžník si
svoje finančné záväzky v tom čase riadne plnil.
- V., a. s. v mesiaci november 2009 zastavil financovanie výstavby polyfunkčného
objektu E. v Ž., pričom neustále sľuboval všetkým dodávateľom a poddodávateľom stavby,
že budú ich dodávky a práce financované a faktúry riadne uhrádzané.
- V., a. s. voči dlžníkovi a ostatným veriteľom vyústilo dňa 31. 3. 2010 k vydaniu
oznámenia o vydala o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, následne dňa 15. 4. 2010 k
vyhláseniu výkonu záložného práva a dňa 23. 4. 2010 k oznámeniu o vyhlásení dražby na
majetok dlžníka. Dokonca V., a. s. už mal v máji 2010 etablovanú spoločnosť, ktorá mala
majetok dlžníka - budovu E. v Ž. vydražiť.
- Takéto nezvyčajne rýchle konanie zo strany veriteľa V., a. s. možno považovať za
konanie účelové v snahe zmocniť sa majetku dlžníka.
- ...V., a. s. v čase pred podaním návrhu na povolenie reštrukturalizácie vydieral I.
M. a ponúkal mu finančné výhody vo forme úplatku za to, aby dlžník nepodal návrh na
konkurz alebo reštrukturalizáciu. ...Na dôkaz tohto tvrdenia... predkladáme ústavnému súdu
dve Dohody o spoločnom postupe, ktoré vypracoval a predložil veriteľ V., a. s. pánovi
M., ... v ktorej ponúkol finančnú odmenu za nepodanie návrhu na konkurz alebo
reštrukturalizáciu vo výške 150.000 Eur a mailom zo dňa 27. 4. 2010 odmenu zvýšil na
sumu 500.000 Eur.“
Ďalej sťažovateľ uviedol:
«Domnievame sa, že súd, aj keď na úkor ostatných veriteľov, poskytol svojim
rozhodnutím neprimerané vysokú ochranu veriteľovi V., a. s. Považujeme za potrebné
poukázať na podiel tohto veriteľa k celkovému objemu pohľadávok, ktorý bol 58%.
Vzhľadom na to, že súd v napadnutom uznesení neuviedol, aký spoločný záujem veriteľov
bol ohrozený, javí sa tento podiel neadekvátny voči podielu ostatných veriteľov vo výške
42%, čo nie je zanedbateľná minorita, a naviac takýto postup krajského súdu je v rozpore
so starou právnou zásadou „ochrany slabšieho“, ktorá v súčasnosti v modernom vývoji
práva, hlavne v súvislosti s vytváraním ekonomicky veľkých, mnohokrát trh ovládajúcich
nadnárodných spoločností tak, ako sa to nielen fakticky, ale aj právne (diktatúra vôle
silnejšieho) prejavilo. Z popísaného konania veriteľa V., a. s., ktorého všeobecné súdy
neprimerane chránili, možno konštatovať, že dlžník sa do úpadku dostal úmyselným a
podvodným konaním tohto veriteľa.
Pokiaľ odvolací súd aj definuje pojem „spoločný záujem veriteľov“ ako nadradený
záujem všetkých veriteľov nad záujmy jednotlivých, pričom meradlom je hľadisko
spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku, zrejme svoje
rozhodnutie neoprel o túto definíciu pojmu, pretože svojim rozhodnutím nadradil záujem
jediného veriteľa V., a. s. voči ostatným veriteľom. Krajský súd takýmto rozhodnutím
porušil právo veriteľa na rovnaké postavenie účastníkov v reštrukturalizačnom konaní.
Úlohou súdu je objektívne posúdiť všetky súvislosti, ktoré ho viedli k takémuto
rozhodnutiu. Podľa názoru sťažovateľa, ktorý sa zúčastnil všetkých schôdzi veriteľa, počas
priebehu reštrukturalizácie chýbala aktívna účasť súdu pri zisťovaní všetkých skutočností,
ktoré viedli nielen dlžníka k podaniu návrhu na povolenie reštrukturalizácie, ale aj záujmy
ostatných veriteľov, a nezamerať sa len na jediného veriteľa, aj keď mal nadpolovičnú
väčšinu prihlásených pohľadávok (58 %). Dlžník v reštrukturalizačnom pláne sa zaviazal
splniť svoje záväzky na 100 %, a preto konanie zo strany veriteľa V., a. s. sa javí ako
obštrukčné a opäť s úmyslom ovládnuť dlžníka. Súd je povinný pri svojom rozhodovaní
zisťovať záujmy aj ostatných veriteľov, ktorí s reštrukturalizačným plánom vyslovili súhlas,
nakoľko mali záujem na uspokojení všetkých pohľadávok, vrátane všetkých pohľadávok
veriteľa V., a. s...
Absenciu nestrannosti a nezávislosti súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho)
odôvodňujeme tým, že súd svoje rozhodnutie oprel o skutočnosti, o ktorých nemohol mať
vedomosti (záujem veriteľa V., a. s. o ovládnutí dlžníka, zvýšenie základného imania
dlžníka), Čo vzbudzuje pochybnosti sťažovateľa o nezainteresovanosti súdu k veci a nedáva
veriteľovi záruku spravodlivého rozhodovania. Práve veriteľ I. M. bol ovplyvňovaný
veriteľom V., a. s. a v reštrukturalizačnom konaní tieto skutočnosti neuviedol a ani ich
neoznámil súdu, aby reštrukturalizácia bez prieťahov prebehla s výsledkom uspokojenia
všetkých veriteľov, nielen jedného, aj keď majoritného veriteľa. Takýmto konaním
všeobecných súdov bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
vyplývajúce z ústavy ako aj z dohovoru.
Záverom poukazujeme aj na to, že v odôvodnení napadnutého uznesenia súd
podrobne analyzuje všetky argumenty veriteľa V., a. s. pre zamietnutie plánu, avšak
nezaoberal sa žiadnou argumentáciou správcu alebo ostatných veriteľov pre jeho
schválenie, v dôsledku čoho je rozhodnutie krajského súdu pre nedostatok dôvodov
nepreskúmateľné, a tým aj protiústavné, lebo zasahuje do ústavou zaručeného práva na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.»
14. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu,
aby vyslovil porušenie ním označených práv, uznesenie krajského súdu v spojení
s rozhodnutím okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (reštrukturalizačné).
Žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 311,22 €.
15. Sťažovateľ J. F. je veriteľom dlžníka a osobou, ktorá podala návrh na povolenie
reštrukturalizácie. V sťažnosti uviedol, že ,,pre dlžníka vykonával ako subdodávateľ práce
na výstavbe polyfunkčného domu E. v Ž., pričom V., a.s. ubezpečovala všetkých
dodávateľov, ktorí vykonávali práce na výstavbe domu, že im budú pravidelne uhrádzané
faktúry, avšak sľub nedodržala, a v novembri 2009 bezdôvodne zastavila financovanie
stavby“. Tým sa sťažovateľ dostal do platobnej neschopnosti, a preto podal návrh na
povolenie reštrukturalizácie, keďže mal záujem na uspokojení svojej pohľadávky. Pokiaľ
ide o zásah do označených práv podľa ústavy a dohovoru, tento videl sťažovateľ
obdobných smeroch ako sťažovateľ I. M., čomu zodpovedalo totožné odôvodnenie aj petit
jeho sťažnosti.
16. Sťažovateľ E. H. je veriteľom dlžníka, ktorý pohľadávku prihlásenú do
reštrukturalizácie nadobudol od iného veriteľa dlžníka (spoločnosti S., s. r. o.) a vstup do
reštrukturalizačného konania mu bol povolený uznesením okresného súdu. Zároveň je však
jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti H., s. r. o., ktorá si prihlásila do
reštrukturalizácie pohľadávku vzniknutú z titulu dodávky stavebného materiálu na stavbu
budovy E. v Ž.. Uviedol, že «konanie veriteľa V., a. s. považoval za neprimerané, keď ako
najväčší veriteľ zneužil svoje postavenie a vyhlásil dlžníkovi predčasnú splatnosť úveru
v čase, keď bola budova E. v Ž. už skolaudovaná a tým aj spôsobilá na predaj bytových
alebo nebytových priestorov... V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na nepoctivý
úmysel veriteľa V., a. s., ktorý posielal veriteľom písomne ,,Vyhlásenie o úmysle“ z 19. mája
2010, ktorým informoval veriteľov o tom, že V., a. s. je spoločníkom spoločnosti A., s. r. o.,
ktorá má záujem o odpredaj polyfunkčného objektu E. v Ž. prostredníctvom dobrovoľnej
dražby. Čiže jediným záujmom veriteľa V., a. s. bolo presadiť svoj individuálny záujem
o získanie budovy E., pričom uspokojenie ostatných veriteľov ho nezaujímalo.“. V ďalšom
odôvodnil sťažnosť obdobne ako I. M. a J. F., čomu korešpondoval aj totožný petit
sťažnosti.
17. Sťažovateľ spoločnosť S., s. r. o., je veriteľom dlžníka, ktorý na základe zmluvy
o dielo ako hlavný zhotoviteľ zabezpečoval dodávku polyfunkčného objektu E. v Ž. pre
dlžníka, a to na základe subdodávateľských zmlúv s 55 subdodávateľmi. Takýto spôsob
výstavby a financovania bol podľa jeho tvrdení určený V., a. s. (ďalej len „banka“), ktorá
poskytla dlžníkovi úver na zabezpečenie výstavby. Rovnako ako veriteľ E. H. poukázal na
nepoctivý úmysel banky a v zhode s veriteľom J. F. poukázal na zastavenie financovania
stavby bankou v novembri 2009, v dôsledku čoho sa dostal do pozície dlžníka voči 55
dodávateľom, ktorých faktúry nebol schopný uhrádzať. Porušenie označených práv podľa
ústavy a dohovoru videl obdobne ako skôr uvedení veritelia, čomu korešpondoval aj totožný
petit sťažnosti.
18. Sťažovateľ J. D. je veriteľom dlžníka, ktorý si v reštrukturalizácii prihlásil
pohľadávku na vrátenie zaplatenej časti kúpnej ceny bytu po odstúpení od zmluvy o budúcej
zmluve o prevode vlastníctva bytu v dôsledku jeho neodovzdania v dohodnutej dobe. Podľa
jeho názoru je rozhodnutie krajského súdu voči nemu nespravodlivé a popierajúce jeho
vlastnícke právo. Podľa vlastných tvrdení sťažovateľ má 62 rokov, je starobným
dôchodcom, využil ponuku na odkúpenie bytu a uzavrel s dlžníkom zmluvu o budúcej
zmluve o prevode vlastníctva bytu. V dôsledku nespravodlivého procesného postupu
všeobecných súdov nemá jeho zdraviu a veku zodpovedajúci byt a zároveň ostal bez
finančných prostriedkov. Taktiež poukázal na nepoctivý zámer banky, neprimeranú
ochranu, ktorú jej všeobecné súdy poskytli, a súlad schváleného plánu so spoločným
záujmom veriteľov. Porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru videl obdobne ako
skôr uvedení veritelia, čomu korešpondoval aj totožný petit sťažnosti.
19. Sťažovateľ M. K. je veriteľom dlžníka, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil
pohľadávku na vrátenie zaplatenej časti kúpnej ceny bytu po odstúpení od zmluvy o budúcej
zmluve o prevode vlastníctva bytu v dôsledku neuzavretia realizačnej kúpnej zmluvy
v dohodnutej dobe. Sťažovateľ zásah do označených práv garantovaných ústavou
a dohovorom odôvodnil takto:
«Podľa právneho názoru sťažovateľa interpretácia právne neurčitého pojmu
„spoločný záujem veriteľov“ obsiahnutého v § 154 ods. 1 písm. d) ZKR krajským súdom
a okresným súdom je natoľko arbitrárna, že je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná
a neudržateľná, pričom zároveň má za následok porušenie základných práv a slobôd
sťažovateľa špecifikovaných nižšie.
Predovšetkým, podľa nejasne a nejednoznačne vyloženého termínu „spoločný záujem
veriteľov“ sa možno len domnievať, že spoločným záujmom veriteľov je primárne záujem
majoritnej väčšiny veriteľov, v tomto prípade však záujem jediného najväčšieho veriteľa...
Záujem V., a. s., ktorý je súdmi spomedzi všetkých veriteľov favorizovaný (a to i v
porovnaní s veriteľmi, ktorých pohľadávky neboli zo žiadneho zákonného dôvodu popreté)
je záujmom rýdzo individuálnym...
Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že pod spoločným záujmom veriteľov je potrebné
rozumieť ich čo najvyššie uspokojenie, ktoré musí byť vždy vyššie, ako v prípade iného
spoločného uspokojovania všetkých veriteľov. Ide o objektívne kritérium, ktoré sa musí aj
objektívne posudzovať. ...
Všeobecné súdy prejavom svojvôle pri aplikácii § 154 ods. 1 písm. d) ZKR, ktorému
chýba zmysluplné odôvodnenie, porušili princíp právnej istoty a to z vyššie uvedených
dôvodov, ako aj z dôvodu, že v napádaných uzneseniach úplne ignorovali skutočnosť, že
plán bol jednohlasne schválený všetkými veriteľskými orgánmi v reštrukturalizácii ...
Veritelia tak po schválení plánu veriteľským výborom, ako aj schvaľovacou schôdzou
prejavom vôle 100 % hlasujúcich veriteľov tak s ohľadom na dôveru v pozitívne právo
a princíp právnej istoty museli predpokladať potvrdenie plánu zo strany okresného súdu.
Jednohlasné schválenie plánu tak veriteľským výborom, ako aj schvaľovacou schôdzou však
všeobecné súdy absolútne nebrali pri svojej rozhodovacej činnosti do úvahy, úplne sa
pritom stotožniac s domnienkou spôsobu hlasovania V., a. s. ako veriteľa, ktorému z dôvodu
spornosti a popretia zabezpečenia pohľadávok ZKR nepriznáva hlasovacie práva. ...
Podľa názoru sťažovateľa uznesením o zamietnutí plánu a rozhodnutím odvolacieho
súdu všeobecné súdy svojou interpretáciou aplikovateľných právnych noriem zasiahli do
ústavného práva vlastniť majetok, spočívajúci v zásahu do veriteľských práv sťažovateľa
ako nezabezpečeného veriteľa...
Odvolací súd správne uvádza, že pod pojmom „spoločný záujem veriteľov", ktorý je
uvedený v § 154 ods. 1 písm. d) ZKR sa rozumie nadradený záujem všetkých veriteľov nad
záujmami jednotlivých. Preto nie je možné súhlasiť s názorom, že hypotetický nesúhlas
veriteľa V., a. s. je takou skutočnosťou, ktorá zapríčinila, že reštrukturalizačný plán je v
rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov. ...
Plán taktiež rešpektuje právny záujem veriteľa – V., a. s. na uspokojení pohľadávok
voči Dlžníkovi zo zálohu a to prednostne pred inými veriteľmi a na základe individuálneho
princípu uspokojovania zabezpečených veriteľov (za predpokladu, ak by bolo zabezpečenie
a poradie zabezpečenia pohľadávok veriteľa V., a. s. zistené v incidenčnom konaní na
Súde)...
Sťažovateľ sa domnieva, že všeobecné súdy svojím právne nekonzistentným
spôsobom nahrádzajú vôľu zákonodarcu a snažia sa bezprecedentným spôsobom
konvalidovať stav, ktorý ex lege nastal po popretí pohľadávok (resp. ich zabezpečenia)
správcom a tým, že prihliadaním na názor jedného protežovaného veriteľa (hoci s legálne
popretým hlasovacím právom) navodzujú situáciu, ako keby k popretiu ani nedošlo.
Porušovatelia tak zjavne spochybňujú oprávnenie správcu (za ktoré nesie plnú
zodpovednosť, a to tak civilnoprávnu ako aj trestnoprávnu) preskúmavať prihlásené
pohľadávky. ...
Povýšením záujmu jediného veriteľa nad záujmy všetkých ostatných veriteľov
s následkami konkurzu dôjde k priamemu popretiu samotnej uvedenej podstaty
reštrukturalizácie, ako je definovaná vo vyššie uvedenom citovanom ustanovení ZKR, a teda
k stavu, ktorý by bol v rozpore s podstatou a zmyslom ZKR, ako aj s právom na spravodlivý
proces...
Priama súvislosť medzi konaním súdov a namietaným porušením práva vlastniť
majetok (subsidiárne práva na rovnaké zaobchádzanie a princíp proporcionality) spočíva
v skutočnosti, že v dôsledku napádaných rozhodnutí všeobecných súdov sťažovateľ
a rovnako aj ostatní veritelia sú ukrátení na svojich majetkových právach, ktoré predstavujú
pohľadávky veriteľov voči Dlžníkovi a ich šancu na uspokojenie vo vyššej miere
(deklarovanej a náležite odôvodnenej v Pláne ako uspokojenie zabezpečených aj
nezabezpečených veriteľov v rozsahu 100 % ich zistených pohľadávok) ako v prípade
vyhlásenia konkurzu. ...
Kritéria použité odvolacím súdom tak nemajú podľa názoru Sťažovateľa základný
význam pre ochranu zákonnosti a len s výhradami môžu byť považované za súladné
s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Svojvoľnou aplikáciou § 154 ods. 1 písm. d)
ZKR, ktorej chyba zmysluplné zdôvodnenie, dochádza k zásahu do práv účastníka konania
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru...
Sťažovateľ poukazuje na porušenie rovnosti účastníkov konania, teda preukázateľné
povýšenie záujmov jedného - jediného veriteľa V., a. s. nad záujmy ostatných veriteľov, hoci
tento veriteľ vôbec nemal hlasovacie práva počas reštrukturalizácie.
V konečnom dôsledku, potvrdzujú to aj odôvodnenia uznesení všeobecných súdov,
ktoré nielen že sú obsahovo orientované na akési hájenie záujmov V., a. s. (najmä
Uznesenie o zamietnutí plánu), ale ako také povýšili údajný záujem tohto veriteľa - a to
výlučne „iný záujem veriteľa“ nad záujmy všetkých ostatných veriteľov tým, že jeho jediný
záujem definovali, ako „spoločný záujem veriteľov.»
20. V petite sťažnosti (v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie) sťažovateľ M. K.
navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv uznesením krajského súdu a
toto zrušil. Žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 987,50 €,
pri určení výšky ktorej vychádzal z toho, že ,,predmet konania pred ústavným súdom je
oceniteľný peniazmi, a toto ocenenie je definované výškou prihlásených
a reštrukturalizačným správcom zistených pohľadávok sťažovateľa, ktorých uspokojenie na
100% predpokladal plán“.
21. Sťažovateľ Mgr. B. S. je veriteľom dlžníka, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil
pohľadávku na vrátenie zaplateného preddavku kúpnej ceny po odstúpení od dvoch zmlúv
o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru. Sťažovateľ, zastúpený
rovnakým právnym zástupcom ako M. K., odôvodnil zásah do označených práv totožným
spôsobom, ako je už uvedené (bod 19. odôvodnenia tohto nálezu), a v rozsahu prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie formuloval aj rovnaký petit sťažnosti.
22. Sťažovateľ spoločnosť S., k. s., bol uznesením okresného súdu č. k. 1 R 1/2010-
1205 z 31. mája 2010, ktorým bola povolená reštrukturalizácia dlžníka, ustanovený za
správcu dlžníka. Dôvody aj petit sťažnosti sťažovateľa (v rozsahu jej prijatia na ďalšie
konanie) korešpondujú so sťažnosťou M. K. a Mgr. B. S.. Sťažovateľ spoločnosť S., k. s. po
čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie doručil ústavnému súdu 5. októbra 2011
a 12. októbra 2011 dve podania označené ako doplnenie sťažnosti, v ktorých uviedol tieto
argumenty svedčiace podľa jeho názoru o zásahu do označených práv podľa ústavy
a dohovoru:
«Základnou úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdenie konzistentnosti
interpretácie zloženého pojmu „spoločný záujem veriteľov“ okresným a krajským súdom
s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách, a to vo vecnej súvislosti k ďalším ustanoveniam zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, na ktoré sa všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí
odvolávajú, a to v rozsahu namietaných porušení ústavných práv...
Systematickým výkladom jednotlivých ustanovený ZKR je potrebné dospieť k záveru,
že jediným, v zákone vyjadreným spoločným záujmom veriteľov v reštrukturalizačnom
konaní je dosiahnutie čo najvyššej miery uspokojenia ich pohľadávok, pritom táto miera
uspokojenia by s prihliadnutím na všetky okolnosti mala byť väčšia ako v prípade
vyhlásenia konkurzu. Keďže zákon umožňuje - a v určitých prípadoch vyžaduje - rozdelenie
veriteľov do viacerých skupín, vzhľadom na druh ich pohľadávok, požiadavka dosiahnutia
spoločného záujmu veriteľov je saturovaná vtedy, keď reštrukturalizačný plán predpokladá
väčší rozsah uspokojenia veriteľov v porovnaní s konkurzom, vo všetkých skupinách
hlasujúcich o reštrukturalizačnom pláne. Táto požiadavka musí byť súčasne splnená
u každého veriteľa, nech by už bol zaradený do ktorejkoľvek skupiny.
Reštrukturalizačný plán bude vtedy a len vtedy v rozpore so spoločným záujmom
veriteľov, ak v pláne navrhnutý rozsah uspokojenia nie je väčší ako v prípade, ak by bol na
majetok dlžníka vyhlásený konkurz.
Okresný súd Žilina videl podstatný rozpor schváleného reštrukturalizačného pianu
so spoločným záujmom veriteľov v tom, že rozhodujúce ekonomické rozhodnutie urobila
menšina veriteľov, ktorej záujmy sú protichodné od záujmov väčšinového veriteľa. Súd
nemôže svojim rozhodnutím založiť existenciu spoločného záujmu veriteľov, keď je zrejmé,
že tento neexistuje, či niečo proti vôli veriteľa za jeho záujem prehlásiť.
Podobne aj krajský súd dôvodil, že zásadné ekonomické rozhodnutie obsiahnuté
v reštrukturalizačnom pláne, ktoré sa týka aj pohľadávky majoritného veriteľa V. vykonali
minoritní veritelia, ktorí mali na schválení reštrukturalizačného plánu opačný záujem ako
majoritný veriteľ. Je preto treba súhlasiť s názorom okresného súdu, že nie je prípustné ani
spravodlivé, aby bol reštrukturalizačný plán v prejednávanej veci schválený napriek vôli
väčšiny menšinou. Nesúhlas väčšinového veriteľa V. je takou skutočnosťou, ktorá
zapríčinila, že reštrukturalizačný plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom
všetkých veriteľov.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s takouto interpretáciou pojmu spoločný záujem veriteľov
všeobecnými súdmi, a to predovšetkým s tvrdením, že záujem nezabezpečených veriteľov je
protichodný so záujmom zabezpečeného veriteľa. Ako už sťažovateľ uviedol vyššie, jediným
objektívnym kritériom spoločného záujmu veriteľov, ktorý je vymedzený v ZKR, je miera
uspokojenia ich pohľadávok. Ak ktorýkoľvek z veriteľov v konaní prezentoval svoj záujem
byť uspokojený vo väčšom rozsahu ako v prípade konkurzu, nie je tento jeho záujem
v nesúlade s akoukoľvek obsahovo totožnou požiadavkou ktoréhokoľvek iného veriteľa.
Naopak, akýkoľvek v konaní prezentovaný skutočný záujem tohto - ktorého veriteľa nebyť
v reštrukturalizácii uspokojovaný alebo byť uspokojovaný v rozsahu menšom ako v prípade
konkurzu, je v rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov a je záujmom čisto
individuálnym. Ako totiž už sťažovateľ uviedol, podľa právneho názoru sťažovateľa,
spoločný záujem veriteľov je nutné posudzovať objektívne.
Ak krajský súd vykladal pojem inak ako je uvedené vyššie, vykladal ho arbitrárne,
pritom túto svoju interpretáciu právnej normy nezaložil na racionálne korektnej
argumentácii. Nie je ústavne akceptovateľný taký výklad pojmu spoločný záujem veriteľov,
ktorý v ňom vidí záujem majority veriteľov, resp. individuálny (subjektívny) záujem
najväčšieho veriteľa, ktorého pohľadávka predstavuje nadpolovičnú hodnotu všetkých
prihlásených pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní.
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd...
Podľa názoru sťažovateľa postavenie subjektívneho postoja len jedného popretého
veriteľa k reštrukturalizácii na roveň hlasovacím právam zistených veriteľov, porušuje
princíp rovnosti účastníkom konania a neodôvodneným spôsobom zvýhodňuje jedného
veriteľa pred ostatnými. Takýmto výkladom jednotlivých ustanovení ZKR sa popiera význam
a právne účinky popretia pohľadávok správcom, zodpovednosť správcu za popretie
pohľadávok, účinky hlasovania o reštrukturalizačnom pláne atď. Základné východisko pre
výnimočné použitie tak extenzívneho výkladu ustanovení ZKR, aký bol použitý okresným
a krajským súdom, naplnené nebolo, keďže neboli presvedčivo vyvrátené všetky argumenty
proti jeho použitiu.
Sťažovateľ v tomto smere zdôrazňuje, že pri jasnej a zrozumiteľnej právnej norme
poskytujúcej jednoznačné pravidlo správania, nie je žiadúce, aby výklad orgánu aplikácie
práva presahoval jeho doslovný význam alebo bol s ním v rozpore. Všeobecnému súdu
neprináleží svojou interpretačnou a aplikačnou činnosťou odstraňovať domnelé axiologické
(hodnotové) medzery v práve.»
III.
Vyjadrenie krajského súdu a vedľajšieho účastníka konania
23. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom z 30. júna 2011 vyjadril
prostredníctvom svojho podpredsedu krajský súd. Vo vyjadrení k sťažnosti I. M. smerujúcej
proti jeho uzneseniu uviedol, že sťažovateľ nepreukázal porušenie tých ústavných práv,
ktorých sa v ústavnej sťažnosti dovoláva. Pokiaľ ide o právo sťažovateľa na rovnaké
postavenie účastníkov konania, uviedol, že rovnosť účastníkov je zachovaná len u tých
procesných práv, ktoré vyplývajú z Občianskeho súdneho poriadku pre civilné konanie ako
také, a nie tých práv, ktoré sa odvíjajú od výšky pohľadávok. Rovnako podľa krajského súdu
nie je zdôvodnené porušenie vlastníckeho práva sťažovateľa, pretože v prípade úpadku
dlžníka právna úprava konkurzného práva predpokladá pomerné uspokojenie veriteľov,
pričom všeobecný súd má právo úvahy, čo sa týka toho, či prijatý plán je v spoločnom
záujme veriteľov. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje jeho podpredseda za dostatočne
zdôvodnené, a preto podľa jeho názoru nemožno hovoriť o jeho arbitrárnosti. V ďalšom
podpredseda odkázal na stanovisko predsedníčky príslušného senátu, ktorý o veci
rozhodoval. Táto po uvedení genézy reštrukturalizácie − od podania návrhu až po
napadnuté uznesenie krajského súdu − zotrvala na dôvodoch uznesenia a zvýraznila, že
lepšie postavenie V., a. s., nezaložili konajúce všeobecné súdy, ale toto vyplynulo z riadne
uzavretých zmlúv o záložnom práve a z výšky pohľadávky, ktorá mu poskytnutím úveru
vznikla a ktorú ani správca nenamietal. Na záver vyjadrenia uviedla:
,,Pojem spoločný záujem všetkých veriteľov na schválení reštrukturalizačného plánu
nie je v ZKR presne definovaný, preto ho tak okresný, ako aj krajský súd vyložil v súlade
s cieľom a účelom ZKR, pričom vychádzal nielen z prejavenej vôle 63 veriteľov, ale vzal do
úvahy aj prejavenú vôľu majoritného veriteľa, ktorý napriek tomu, že mu zákon neumožnil
hlasovať, s reštrukturalizáciou nesúhlasil a svoj nesúhlas nemal ako vyjadriť. Správcom
vypracovaný a minoritnými veriteľmi schválený reštrukturalizačný plán, ktorý zbavil
sťažovateľa ručenia a dlžníka zabezpečovacích práv nemohli súdy považovať za taký, ktorý
by zabezpečoval rovnoprávne postavenie všetkých účastníkov reštrukturalizačného
konania...
Krajský súd je toho právneho názoru, že konaním dlžníka a následne aj správcu,
ktorým nedošlo k popretiu pohľadávky majoritného veriteľa, ale len jeho zabezpečovacieho
práva tak, ako to sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, bol podľa právneho názoru
odvolacieho súdu sledovaný cieľ, a to v súlade s platnou právnou úpravou, zabrániť
majoritnému veriteľovi hlasovať proti schváleniu reštrukturalizačného plánu, pritom
hlasovanie o reštrukturalizačnom pláne je kľúčovým aktom celej snahy o využitie
sanačného princípu v reštrukturalizačnom konaní. Hlasovanie minoritných veriteľov však
nedosiahlo ani polovicu menovitej hodnoty pohľadávok. Je len na škodu veci, že pre
krátkosť lehôt stanovených v ZKR nebolo možné vyčkať so schválením reštrukturalizačného
plánu do vtedy, kým nebude rozhodnuté o incidenčných žalobách, ktoré podal na konkurzný
súd majoritný veriteľ, a v ktorých by bolo právoplatne rozhodnuté o tom, či záložné právo
vzniklo platne alebo nie. Na základe takýchto právoplatných rozhodnutí by bol vyriešený
základný problém, a to, či majoritnému veriteľovi patrí hlasovacie právo a v akom rozsahu,
čo by jedine zaručovalo rovnosť všetkých účastníkov konania pri hlasovaní o schvaľovaní
reštrukturalizačného plánu.
Krajský súd trvá na tom, že v prejednávanej veci rozhodol rovnako ako aj okresný
súd, nezávisle a nestranne na základe riadne zisteného skutkového stavu, pričom vychádzal
výlučne z listín, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu a svoje skutkové zistenia právne
zdôvodnil s poukazom na konkrétne ustanovenia ZKR.“
Na základe uvedeného predsedníčka senátu odmietla zásah do označených práv
sťažovateľa a navrhla, aby ústavný súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.
24. Po prijatí sťažností na ďalšie konanie a spojení vecí bolo ústavnému súdu
24. júna 2011 k sťažnosti I. M. doručené podanie banky označené ako „Oznámenie o vstupe
vedľajšieho účastníka do konania“. Vo svojom vyjadrení sa banka nesúhlasne vyjadrila
k sťažnosti, popísala priebeh reštrukturalizácie (a úkony jej predchádzajúce), tvrdenú
neochotu správcu spolupracovať s ňou na príprave plánu a diskriminačný charakter plánu,
ktorý je podľa nej bezdôvodne výhodný pre sťažovateľa I. M. V závere banka zvýraznila:
,,Uspokojenie veriteľov, resp. jeho miera, nie je jediným skutočným záujmom veriteľov
v reštrukturalizácii. Opačný prístup otvára priestor pre účelové zneužívanie nedokonalej
právnej úpravy reštrukturalizácie zo strany dlžníkov a správcov. Veritelia preto majú okrem
uspokojenia svojich pohľadávok záujem aj na riadnom a spravodlivom procese, na ktorý
majú právo podľa článku 46 odsek 1 a 47 odsek 3 ústavy, na riadnej a transparentnej
reštrukturalizácii, na rovnakom prístupe zo strany dlžníka a správcu, ktorý nebude žiadneho
z nich diskriminovať. Všetky tieto záujmy predstavujú spoločný záujem vlastný všetkým
veriteľom, a tento spoločný záujem nebol v tejto reštrukturalizácii naplnený. Veritelia
nemajú právny záujem na netransparentnej reštrukturalizácii poškodzujúcej jedného z nich,
aj keby im dlžník sľúbil úplné uspokojenie. Takýto výlučný záujem nehľadiaci na právo by
bol v rozpore s dobrými mravmi, duchom zákona, spravodlivosťou a právom ako takým,
preto nemôže požívať právnu ochranu.“
25. Oznámenie o vstupe do konania ako vedľajší účastník banka podala s odvolaním sa
vlastný právny záujem na výsledku konania pred ústavným súdom a na § 31a zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Aj napriek tomu, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde je vo vzťahu
k ustanoveniu § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku lex specialis, pričom v zmysle
uvedeného sa banke podľa žiadneho ustanovenia zákona o ústavnom súde nepriznáva
postavenie vedľajšieho účastníka (m. m. II. ÚS 91/08, II. ÚS 122/05), ústavný súd
nepochybuje o tom, že môže mať právny záujem na výsledku tohto konania pred ústavným
súdom. Preto jej aplikujúc ústavne konformný výklad zákona (m. m. I. ÚS 363/08) priznal
postavenie vedľajšieho účastníka konania a na jej vyjadrenie k sťažnosti pri svojom
rozhodovaní prihliadal. Je však potrebné zvýrazniť, že inštitút vedľajšieho účastníctva
v konaní pred ústavným súdom zaisťuje len pomoc v konaní, keď vedľajší účastník
vystupuje na strane všeobecného súdu a podporuje jeho obranu proti napadnutému
rozhodnutiu (I. ÚS 223/09). Vzhľadom na uvedené ústavný súd žiadosť banky zo 6. júla
2010 o priznanie postavenia dotknutej osoby posúdil ako bezpredmetnú.
26. Banka doručila ústavnému súdu 12. júla 2011 ďalšie podanie označené ako „Návrh na
zrušenie dočasného opatrenia“, ktoré doplnila podaním zo 7. augusta 2011 a ktorým
navrhla, aby ústavný súd zrušil uznesenie o odložení vykonateľnosti uznesenia krajského
súdu v spojení s uznesením okresného súdu z 11. mája 2011 do právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. Po posúdení obsahu tohto podania však ústavný súd nezistil, že by odpadli
dôvody, pre ktoré bola vykonateľnosť uvedených uznesení všeobecných súdov odložená
(formulované v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 9. júna 2011), a preto
návrhu na zrušenie dočasného opatrenia nevyhovel. Banka následne 15. novembra 2011
a 18. novembra 2011 doručila ústavnému súdu vo viacerých vyhotoveniach (avšak
obsahovo takmer zhodné) dve podania. Prvým požadovala priznať postavenie vedľajšieho
účastníka konania aj v konaniach o sťažnostiach ostatných sťažovateľov, druhým podaním
ako jeho prílohu predložila znalecký posudok, ktorý na požiadanie správcu v konkurznom
konaní dlžníka vyhotovila znalkyňa v odbore ekonómie a manažmentu, odvetví účtovníctva
a daňovníctva.
IV.
Východiská rozhodnutia ústavného súdu
27. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný súd
dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, boli
splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a sťažnosti boli prerokované a rozhodnuté na neverejnom zasadnutí senátu
ústavného súdu.
28. Po podrobnom posúdení sťažností, uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením
okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu, ako aj uznesením okresného súdu
z 11. mája 2011 a vyjadrení k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu
k záveru, že sťažnosti sťažovateľov (s výnimkou správcu) sú v podstatných častiach
dôvodné.
29. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda
garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé
rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula
ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad
každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným
zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán
aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo
bezozvyšku platí aj pri interpretácii právnych noriem z oblasti konkurzu a reštrukturalizácie
(porovnaj ĎURICA, M.: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Bratislava:
EUROKODEX 2010, s. 6).
30. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne
užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
31. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť
správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie
je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je
v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj
z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné
súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné
súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha
ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu
ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné
s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS
27/04, I. ÚS 74/05).
32. Podstata sťažnostných námietok všetkých sťažovateľov vo vzťahu k uzneseniu
krajského súdu (potvrdzujúceho zamietnutie plánu) spočíva v tvrdenom nespravodlivom
zvýhodnení jedného veriteľa (banky) na úkor všetkých ostatných veriteľov – osobitne
sťažovateľov, medzi ktorými sú tak predseda predstavenstva dlžníka, ďalej subdodávatelia
stavby E. v Ž., ako aj osoby, ktoré odstúpili od zmlúv o budúcich zmluvách o prevode
vlastníctva bytov či nebytových priestorov.
33. Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva z čl.
142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi aj vo vymedzených
veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy).
Týmto zákonom je ZKR, ktorý v rámci tretej časti nazvanej „Reštrukturalizácia“ upravuje
v jej ôsmej hlave aj ingerenciu všeobecných súdov v procese reštrukturalizácie formou
potvrdenia plánu súdom (§ 153 ZKR) alebo zamietnutia plánu súdom v zákonom
ustanovených prípadoch [§ 154 ods. 1 písm. a) až d) ZKR]. Kým uznesenie o potvrdení
plánu súdom obsahuje aj rozhodnutie o skončení reštrukturalizácie, dôsledkom
právoplatného uznesenia o zamietnutí plánu je, že súd jedným uznesením zastaví
reštrukturalizačné konanie dlžníka, začne konkurzné konanie voči dlžníkovi a vyhlási na
jeho majetok konkurz (§ 154 ods. 3 ZKR). Aj z dôvodu závažnosti dôsledkov zamietnutia
plánu súdom ZKR počíta v tomto prípade s dvojinštančným konaním, keď proti uzneseniu
okresného súdu pripúšťa právo podať odvolanie. Okruh subjektov oprávnených podať
odvolanie je však výrazne limitovaný a patrí medzi nich len predkladateľ plánu (v prípade
veriteľského návrhu na povolenie reštrukturalizácie je ním podľa § 133 ods. 2 ZKR
správca).
34. Opierajúc sa o citované ustanovenia ZKR rozhodoval vo veci povolenej
reštrukturalizácie dlžníka aj krajský súd, keď mu bolo predložené na rozhodnutie odvolanie
správcu proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu dlžníka.
Správca v odvolaní navrhol, aby krajský súd uznesenie okresného súdu zmenil tak, že
reštrukturalizačný plán dlžníka potvrdí a skončí reštrukturalizáciu, prípadne aby rozhodol
inak (zrušujúcim výrokom). V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd po
rekapitulácii dôvodov uznesenia okresného súdu, podstatného obsahu odvolania správcu,
a vyjadrení k nemu (tak súhlasiacich, ako aj nesúhlasiacich) na vlastné odôvodnenie
potvrdzujúceho uznesenia v podstatnom uviedol:
,,Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne vec právne
posúdil, keď postupoval v súlade s § 154 ods. 1 písm. d) ZKR a reštrukturalizačný plán pre
nesplnenie zákonnej podmienky spočívajúcej v tom, že reštrukturalizačný plán bol
v podstatnom rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov zamietol. Odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré je vecne
správne a ktoré vychádza zo správne zisteného skutkového stavu.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, a to najmä s prihliadnutím na
dôvody uvádzané správcom dlžníka ako predkladateľom reštrukturalizačného plánu
v odvolaní, ako aj s prihliadnutím k tomu, že odvolací sud skúma dôvodnosť odvolania len
v rozsahu argumentov týkajúcich sa existencie zákonných dôvodov na zamietnutie
reštrukturalizačného plánu uvádza ďalšie dôvody...
Inštitút reštrukturalizácie kladie dôraz na samostatné aktívne kroky dlžníka a na
preferenciu dohody dlžníka so všetkými veriteľmi o spôsobe riešenia úpadku za
predpokladu, že dlžník spĺňa ekonomické predpoklady pre povolenie reštrukturalizácie. ...
Východiskom pre voľbu medzi konkurzom a reštrukturalizáciou je ekonomické porovnanie
hodnoty očakávaných príjmov zo speňaženia aktív dlžníka a hodnoty revitalizovaného
podniku dlžníka alebo jeho životaschopnej časti za predpokladu pokračovania jeho
prevádzkovej činnosti...
Je treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci je dlžník developerskou spoločnosťou,
ktorej podnikanie by sa v súčasnosti sústreďovalo tak, ako to vyplýva z reštrukturalizačného
plánu už len na odpredaj nehnuteľností a na nájom obchodných priestorov, fitnes
a parkovacích miest. S prihliadnutím na súčasný ekonomický a hospodársky stav
spoločnosti, kedy oživenie ekonomiky spojené s realitným trhom a kúpou nehnuteľností,
vrátane prenájmu obchodných a športových priestorov, ako aj parkovacích miest napreduje
len minimálne, pričom už ani počas výstavby bytov nebol o ich kúpu enormný záujem,
nedáva lehota 4 rokov na odpredaj nehnuteľností za správcom špecifikovanú sumu,
dostatočnú záruku na to, aby sa účel reštrukturalizácie reálne dosiahol...
Jedna zo zásad konkurzného, ako aj reštrukturalizačného konania je, aby žiaden
z účastníkov nebol nespravodlivo poškodený alebo nedovolene zvýhodnený a aby bolo
dosiahnuté rýchle, hospodárne a čo najvyššie uspokojenie veriteľov. Ďalšou zásadou je
zásada rovnosti možnosti veriteľov rovnakého alebo obdobného postavenia, ktorá vychádza
z toho, že nie je možné poskytnúť rovnaké práva veriteľom s nerovnakým postavením, ktoré
sa v konkurznom konaní, ako aj reštrukturalizačnom konaní prejavuje najmä pri veriteľoch
zabezpečených a nezabezpečených...
V tejto súvislosti je nutné uviesť, že v prejednávanej veci tak, ako to okresný súd
správne zistil, došlo u 58 % - neho väčšinového zabezpečeného veriteľa V., ktorý si do
reštrukturalizačného konania prihlásil pohľadávku z úverových zmlúv uzavretých s
dlžníkom, zabezpečenú záložným právom k popretiu záložného práva správcom, v dôsledku
čoho sa zásadným spôsobom zmenilo jeho postavenie, a to najmä s prihliadnutím k tomu, že
nemohol z tohto titulu hlasovať a ovplyvniť tak prijatie, resp. neprijatie plánu...
Z konania dlžníka a následne aj správcu tak vyplýva, že takýmto postupom, ktorý síce
ZKR z hľadiska svojej nedokonalosti legálne dovoľuje, avšak z hľadiska rešpektovania
zásad reštrukturalizačného konania, ako aj obchodných zvyklostí, z ktorých vychádzajú
obchodné záväzkové vzťahy medzi dlžníkom a zabezpečeným veriteľom je treba usúdiť, že
konanie dlžníka, ako aj správcu nebolo konaním v súlade s dobrými mravmi a poctivým
obchodným stykom, keď banka financujúca celú podnikateľskú činnosť dlžníka, navyše
v postavení zabezpečeného veriteľa nemohla realizovať svoje hlasovacie práva, z tohto uhla
pohľadu je preto možné reštrukturalizačný plán považovať vo vzťahu k zabezpečenému
veriteľovi – V. za nespravodlivý.
Pojmom spoločný záujem veriteľov sa rozumie nadradený záujem všetkých veriteľov
nad záujmy jednotlivých. Meradlo je pritom hľadisko spravodlivosti a výnosnosti
v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku. Táto zásada vychádza z toho, že akýmsi
priemetom jednotlivých partikulárnych záujmov veriteľov je práve uvedený spoločný
záujem, pri dosiahnutí ktorého dochádza k akceptovateľnému uspokojeniu všetkých
jednotlivých záujmov prihlásených veriteľov. Spoločný záujem veriteľov je v texte ZKR
používaný ako výkladové pravidlo pre rozhodovanie nielen v činnosti okresného súdu, ale aj
správcu a veriteľského výboru...
Majoritný veriteľ má pohľadávku zabezpečenú záložným právom, v dôsledku čoho by
mohol plné uspokojenie svojej pohľadávky dosiahnuť aj mimo reštrukturalizácie, a to
v kratšom čase ako štyri roky predpokladané v reštrukturalizačnom pláne. Ak by minoritní
veritelia reštrukturalizačný plán neschválili, mohli by ich pohľadávky byť uspokojené len
v menšom rozsahu než 100 %, preto malo pre nich odsúhlasenie reštrukturalizačného
podstatný význam.
Je tak treba zdôrazniť, že zásadné ekonomické rozhodnutie obsiahnuté
v reštrukturalizačnom pláne, ktoré sa týka aj pohľadávky majoritného veriteľa vykonali
minoritní veritelia, ktorí mali na schválení reštrukturalizačného plánu opačný záujem ako
majoritný veriteľ. Je preto treba súhlasiť s názorom okresného súdu, že nie je prípustné ani
spravodlivé, aby bol reštrukturalizačný plán v prejednávanej veci schválený napriek vôli
väčšiny menšinou...
Nesúhlas väčšinového veriteľa je takou skutočnosťou, ktorá zapríčinila, že
reštrukturalizačný plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom všetkých veriteľov.
Pojem spoločný nie je možné vykladať vo všeobecnosti ako väčšiny čo do počtu veriteľov,
ktorí prehlasujú menšinu, ale vždy individuálne, a to s prihliadnutím ku všetkým
okolnostiam konkrétneho prípadu o to skôr, že posudzovanie hodnoty hlasov jednotlivého
veriteľa sa v reštrukturalizačnom konaní odvíja od výšky prihlásenej pohľadávky. ... Zákon
v § 154 ods. 1 písm. d) ZKR neumožňuje súdu schváliť plán, ktorý nie je v podstatnom
súlade so spoločným záujmom všetkých veriteľov. Podstatný rozpor je tak v prejednávanej
veci daný tým, že veriteľ väčšiny pohľadávok z hľadiska ich hodnoty jednoznačne vyjadril,
že nie je v jeho záujme prijatie plánu v znení, v akom bol predložený na hlasovanie. Potom
logicky nie je možné dospieť k záveru, že prijatie plánu by bolo v spoločnom záujme
všetkých veriteľov.“
V.
Závery ústavného súdu vo vzťahu k sťažnosti namietajúcej porušenie označených
práv uznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu z 11. mája 2011
35. Neplnenie peňažných záväzkov dlžníkom môže viesť k uplatňovaniu práva veriteľa
vyplývajúceho z jeho peňažnej pohľadávky rôznymi spôsobmi. Platná právna úprava pozná
tak individuálne spôsoby uplatňovania práv veriteľa (žaloba na súd, následné exekučné
vymáhanie či výkon záložného práva), ako aj kolektívne, medzi ktoré patria konkurz
a reštrukturalizácia. Tieto sú aplikovateľné v prípade hroziaceho alebo už reálneho úpadku
dlžníka, ktorý nastal, a vedú ku kolektívnemu uspokojeniu jeho veriteľov v rámci
štruktúrovaného právneho procesu. Napriek tomu, že procesný rámec konkurzu
a reštrukturalizácie je daný jedným zákonom (ZKR), tieto sa líšia predpokladmi, priebehom,
právomocami správcu a súdu, spôsobom skončenia a pod. Tak pre konkurz, ako aj pre
reštrukturalizáciu sú však vlastné určité pravidlá, ktoré sú pre ich začatie, priebeh
a výsledok určujúce a nezastupiteľné a ktorými je povinný riadiť sa príslušný konkurzný či
reštrukturalizačný súd, správca a veriteľský výbor (v širšom zmysle aj všetci účastníci
konania). Tieto pravidlá vymedzuje pod názvom „Základné zásady“ aj prvá časť ZKR.
Podľa § 1 ZKR tento zákon upravuje riešenie úpadku dlžníka speňažením majetku
dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo postupným uspokojením veriteľov
dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne; zákon upravuje aj riešenie
hroziaceho úpadku dlžníka a oddlženie fyzickej osoby.
Podľa § 4 ods. 1 a 2 ZKR dlžník je povinný predchádzať úpadku. Ak dlžníkovi hrozí
úpadok, je povinný prijať bez zbytočného odkladu vhodné a primerané opatrenia na jeho
odvrátenie. Ak je dlžník povinný účtovať podľa osobitného predpisu, je povinný sústavne
sledovať vývoj svojej finančnej situácie, ako aj stav svojho majetku a záväzkov tak, aby
mohol včas zistiť prípadnú hrozbu úpadku a prijať opatrenia, ktoré hroziaci úpadok
odvrátia.
Podľa § 5 ZKR ak sa úpadok dlžníka rieši spôsobom ustanoveným týmto zákonom,
súd, správca a veriteľský výbor postupujú pri riešení úpadku dlžníka tak, aby dosiahli pre
veriteľov čo najvyššiu mieru uspokojenia ich pohľadávok; dlžník je pritom povinný
poskytovať bez zbytočného odkladu všetku súčinnosť, ktorú možno od neho spravodlivo
požadovať.
Podľa § 6 ZKR veritelia s rovnakými právami majú pri riešení úpadku dlžníka
rovnaké postavenie; zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné.
36. V rámci reštrukturalizácie dlžníka, o ktorej súdy rozhodovali v tomto prípade,
došlo k situácii, že súdy neschválili reštrukturalizačný plán dlžníka aj napriek tomu, že tento
bol schvaľovacou schôdzou prijatý v rámci všetkých skupín vytvorených pre zaradenie
pohľadávok. Možnosť takéhoto postupu dáva príslušnému reštrukturalizačnému súdu
ustanovenie § 154 ods. 1 ZKR, ktorý umožňuje zamietnutie plánu súdom, ak nastane
niektorá z uvedených hypotéz:
a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia ZKR o náležitostiach plánu,
postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa plánu, ak to
malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,
b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím osobitných
výhod niektorému účastníkovi plánu,
c) plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd
nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,
d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.
37. Okresný súd plán zamietajúce uznesenie a krajský súd potvrdzujúce uznesenie
založili na svojom zistení, že plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom
veriteľov [§ 154 ods. 1 písm. d) ZKR], aj keď obsah odôvodnenia týchto uznesení
naznačuje, že podľa ich názoru došlo aj k poskytnutiu osobitných výhod niektorému
účastníkovi plánu (I. M.). Sťažovatelia v podstate zhodne tvrdia, že tým súdy neprípustne
preferovali záujmy banky a neposkytli súdnu ochranu ich pohľadávkam, ktoré by v prípade
konkurzu boli uspokojené v podstatne menšom rozsahu ako v reštrukturalizácii, prípadne by
neboli uspokojené vôbec. K ostatným výhradám V., a. s., ktoré tento veriteľ prezentoval tak
správcovi, ako aj písomne súdu, okresný súd uviedol, že nezistil také podstatné porušenie
ustanovení ZKR, ktoré by mali nepriaznivý vplyv na niektorého účastníka, plánu a nezistil
ani dôvod na zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 písm. b) a c) ZKR. Odvolací súd sa
v celom rozsahu (teda aj v tomto smere) stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného
súdu. Vychádzajúc z uvedeného aj pre ústavný súd ostalo základom skúmania iba to, či
zamietnutím plánu z dôvodu podľa § 154 ods. 1 písm. d) ZKR nemohlo dôjsť k zásahu do
označených práv sťažovateľov. Inak povedané, ústavný súd skúmal, či napadnutým
potvrdzujúcim uznesením krajský súd poskytol všetkým sťažovateľom spravodlivú súdnu
ochranu pri rešpektovaní ich materiálnej rovnosti v reštrukturalizačnom konaní.
38. Preto ostali mimo rámca primárnej pozornosti ústavného súdu tie skutočnosti
a úkony (tak pred, ako aj počas reštrukturalizácie), ktoré sťažovatelia vytýkali banke
a zároveň banka vytýkala sťažovateľom a ktorými obidve strany poukazovali na nekorektné,
nepoctivé či účelové kroky druhej strany. Na strane dlžníka banka zvýrazňovala zvýšenie
základného imania, s tým súvisiace zníženie hodnoty zálohu (akcie), podanie žalôb
spochybňujúcich vznik záložného práva banky, súčinnosť so správcom pri popretí jej
zabezpečovacích práv a ich poradia, neodôvodnené zvýhodnenie druhého najväčšieho
veriteľa a iné. Naopak, dlžník, resp. predseda predstavenstva dlžníka vo vzťahu k banke
zvýrazňoval, že predčasnú splatnosť úverov vyhlásila z administratívnych dôvodov, a nie
z dôvodov neplatenia úveru, ktorý podľa vlastných slov v tom čase riadne splácal
(z vyjadrení sťažovateľov a banky nevyplýva celkom zrejme dôvod tohto postupu, pozn.),
že už skôr mala založenú obchodnú spoločnosť, ktorá mala majetok dlžníka vydražiť, a že
mu opakovane dala návrh na uzavretie dohody, v zmysle ktorej za nepodanie návrhu na
konkurz či reštrukturalizáciu mal byť tento finančne odmenený. Uvedené skutočnosti však
museli ostať pozornosti ústavného súdu aj preto, že ústavný súd nie je skutkovým súdom
(m. m. II. ÚS 267/04) a v zásade nevykonáva dokazovanie, ktorým by mohol či mal
odhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení obidvoch strán. Totožný záver platí, aj pokiaľ ide
o skutkové tvrdenia banky v jej podaniach doručených 15. a 18. novembra 2011 a ňou
predložený znalecký posudok.
39. V reštrukturalizačnom konaní, ktoré je zložito štruktúrovaným právnym
procesom, je príslušný všeobecný súd zaťažený povinnosťou zisťovať a odhaliť to, čo sa
skrýva pod obsahom pojmu spoločný záujem veriteľov [nemožno vylúčiť ani rozdielny
obsah tohto pojmu v rôznych reštrukturalizáciách rôznych dlžníkov v závislosti od
individuálnych či skupinových záujmov jednotlivých (skupín) veriteľov]. Spoločný záujem
veriteľov pri kolektívnom (spravidla postupnom, resp. neúplnom) uspokojení veriteľov
v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých
veriteľov. Prirodzeným záujmom každého veriteľa, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil
pohľadávku (zabezpečenú či nezabezpečenú), je dosiahnuť pokiaľ možno najvyššiu mieru
jej uspokojenia. Pohľadávka každého veriteľa má svoj právny dôvod, na základe ktorého
tento od dlžníka požaduje, aby plnil korelujúci záväzok, a individuálny veriteľ spravidla
nevidí (nechce vidieť) dôvod, prečo by mal byť v akomkoľvek rozsahu ukrátený
pri uspokojení svojej pohľadávky v prospech uspokojenia iného(-ých) veriteľa(-ov) dlžníka.
To je však rýdzo individuálny (egoistický) záujem, ktorý nezohľadňuje zmysel a účel
reštrukturalizácie, ktorej imanentnou črtou je práve zabránenie individuálnemu
uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho
uspokojenia.
40. Krajský súd vymedzil spoločný záujem veriteľov tak, že ide o „nadradený
záujem všetkých veriteľov nad záujmy jednotlivých. Meradlo je pritom hľadisko
spravodlivosti a výnosnosti v porovnaní s ostatnými spôsobmi riešenia úpadku.“ Takémuto
pohľadu na obsah tohto pojmoslovia v zásade nemožno nič vytknúť. Aj podľa názoru
ústavného súdu je totiž ústavne akceptovateľný, pretože nie je v podstatnom rozpore s jeho
zmyslom a účelom tak, ako ho možno vyvodiť z celej právnej úpravy reštrukturalizácie.
Maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní
vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom je takto determinantom určujúcim spoločný záujem
veriteľov. Ďalšie úvahy krajského súdu, podľa ktorých tento spoločný záujem veriteľov
v prijatom reštrukturalizačnom pláne absentoval, však už nezodpovedajú tomu, ako samotný
krajský súd tento zložený pojem vysvetlil.
41. Nie je sporné, že reštrukturalizácia je šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má
likvidačný charakter, podmienkou čo i len odporučenia reštrukturalizácie správcom je
zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka a predpoklad väčšieho
rozsahu uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3
písm. c) a d) ZKR]. Reštrukturalizácia chráni dlžníka pred veriteľmi (nepripúšťajú sa
exekúcie či výkon zabezpečovacích práv; § 114 ods. 1 písm. b) a c) ZKR], čo však
v konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia
ich pohľadávok ako v prípade konkurzu.
42. Pokiaľ krajský súd ako odvolací súd potvrdzuje uznesenie okresného súdu
o zamietnutí plánu, robí tak súc si vedomý dôsledkov, ktoré sú s takýmto rozhodnutím
ex lege spojené (zastavenie reštrukturalizačného konania, začatie konkurzného konania,
vyhlásenie konkurzu). Ak krajský súd potvrdzuje uznesenie o zamietnutí plánu a stotožňuje
sa so záverom okresného súdu o podstatnom rozpore plánu so spoločným záujmom
veriteľov, je jeho úlohou vyvažovať aj potenciál ich uspokojenia v prípadnom konkurze,
ktorý je ex lege dôsledkom právoplatného zamietnutia plánu. Pri zvažovaní potenciálneho
uspokojenia veriteľov v konkurze vyhlásenom v dôsledku zastavenia reštrukturalizácie pre
zamietnutie plánu nemôže všeobecný súd izolovane prihliadať na záujem jediného veriteľa,
a to ani vtedy, ak ide o veriteľa, u ktorého výška prihlásených a zistených pohľadávok
z neho robí majoritného veriteľa. Naopak, jeho povinnosťou je skúmať možnosť
uspokojenia všetkých (aj minoritných) veriteľov v likvidačnom konkurze. Túto jeho
povinnosť možno vyvodiť zo základných zásad konkurzu a reštrukturalizácie (§ 5 ZKR),
v zmysle ktorých je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre veriteľov čo najvyššia
miera uspokojenia ich pohľadávok. Akákoľvek preskúmateľná právna úvaha v tomto smere
však v napadnutom uznesení krajského súdu absentuje.
43. V súdenom prípade sťažovateľov prijatý plán predpokladal 100 % uspokojenie
pohľadávok banky v lehote v ňom určenej. Ako vyplýva zo zápisnice zo zasadnutia
schvaľovacej schôdze z 24. novembra 2010 a z uznesení všeobecných súdov, za prijatie
plánu hlasovali všetky skupiny veriteľov. Jedine banka prezentovala na schvaľovacej
schôdzi, ako aj v písomných podaniach stanovisko, že z dôvodu nezapracovania všetkých
jej pripomienok do plánu by v žiadnom prípade nepodporila plán, ktorý ju diskriminuje
vo vzťahu k ostatným veriteľom tým, že predpokladá zánik ručenia a zabezpečovacích práv.
Ako vyplýva zo záverov uznesenia krajského súdu, nesúhlas banky (s 58 % podielom na
zistených pohľadávkach) je takou skutočnosťou, ktorá zapríčinila, že reštrukturalizačný plán
je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.
44. Takýto záver krajského súdu však nemožno hodnotiť inak ako ústavne nesúladný
a neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu všetkým účastníkom reštrukturalizačného
konania (veriteľom) pri zachovaní ich ústavou garantovanej rovnosti v tomto konaní.
Krajský súd totiž pod zákonný všeobecný pojem spoločný záujem veriteľov subsumoval
výlučne individuálny záujem jediného veriteľa – banky. Tým nespravodlivo zvýhodnil
jedného veriteľa, ktorý mal byť aj podľa prijatého plánu uspokojený v celom rozsahu,
a naopak, neposkytol spravodlivé riešenie úpadku dlžníka ostatným veriteľom, ktorí si
prihlásili svoje pohľadávky (a tieto boli riadne zistené) a ktoré by v prípade konkurzu neboli
uspokojené vôbec alebo v minimálnom rozsahu. Ústavný súd pritom už vo svojej
rozhodovacej činnosti zvýraznil požiadavku na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní
ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (napr.
III. ÚS 72/2010), ako aj povinnosť súdu zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojho
rozhodnutia na účastníkov konania (napr. I. ÚS 26/2010).
45. Samozrejme, platí, že obsah pojmu spravodlivosť je autonómny, a teda rôznymi
subjektmi vnímaný odlišne. To isté platí aj v rozhodovanej veci, keď to, čo sa javí
spravodlivé banke (výkon záložného práva na záloh mimo konkurzu či reštrukturalizácie,
resp. plné uspokojenie jej pohľadávok z oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa), sa
nejaví spravodlivé ostatným veriteľom, ktorých zistené pohľadávky by v tomto prípade
neboli uspokojené vôbec, prípadne len v malom rozsahu. Nájsť spravodlivú rovnováhu
medzi oprávnenými záujmami jednotlivých veriteľov v reštrukturalizácii nie je jednoduché.
To však neznamená, že všeobecný súd môže na túto úlohu rezignovať a aprobovať riešenie,
ktoré sa síce javí ako spravodlivé, avšak len vo vzťahu k jednému veriteľovi, pričom
vo vzťahu k ostatným veriteľom (pohľadávok rôznej výšky a rôznych právnych dôvodov)
objektívne nevykazuje črty spravodlivého.
46. Ústavný súd má pritom z hľadiska požiadavky na dodržanie zásad spravodlivosti
v reštrukturalizácii výhrady aj k meraniu postavenia jednotlivých veriteľov výlučne prizmou
výšky nimi prihlásených a zistených pohľadávok. Ak má súd spravodlivo posúdiť otázku
naplnenia či nenaplnenia spoločného záujmu veriteľov v reštrukturalizačnom pláne, nemôže
celkom ignorovať ani výšku prihlásenej pohľadávky z hľadiska jej významu pre
konkrétneho veriteľa. V okolnostiach prípadu totiž aj uspokojenie relatívne bezvýznamnej
pohľadávky menšinového veriteľa môže pre neho samotného (a jeho právny či sociálno-
ekonomický status) znamenať viac alebo toľko, ako uspokojenie pohľadávky(-ok)
väčšinového veriteľa. In concreto možno poukázať na veriteľa – sťažovateľa J. D., ktorý
podľa vlastných tvrdení má 62 rokov, je starobným dôchodcom, využil ponuku na
odkúpenie bytu a v dôsledku postupu súdov, nemá ani byt, ani peniaze. Pre tohto
sťažovateľa môže znamenať uspokojenie jeho pohľadávky v reštrukturalizácii reálne
podstatne viac ako pre banku, a to aj pri výraznom nepomere výšky týchto pohľadávok.
Ústavnému súdu pritom neprislúcha verifikovať pravdivosť týchto tvrdení (nie je
skutkovým súdom), poukazuje na nich len v súvislosti s posudzovaním otázky riešenej
všeobecnými súdmi, a to, či reštrukturalizačný plán je, alebo nie je v podstatnom rozpore so
spoločným záujmom veriteľov.
47. Konkurzné a reštrukturalizačné právo nie je spotrebiteľským právom, kde by mal
súd chrániť či obhajovať záujem slabšieho účastníka právneho vzťahu. Avšak, ak zmyslom
a účelom reštrukturalizácie je kolektívne uspokojenie veriteľov a povinnosťou všetkých
zúčastnených subjektov (vrátane súdov) je postupovať tak, aby sa dosiahla čo najvyššia
miera uspokojenia ich pohľadávok, nemožno stotožňovať spoločný záujem veriteľov
so záujmom jediného veriteľa (hoci zabezpečeného – i keď sporne), a to ani v prípade, že
ide o banku úverujúcu podnikateľskú činnosť dlžníka. Takýto postup totiž opomína
základné zásady, na ktorých je v ZKR postavené riešenie úpadku dlžníka.
48. Nositeľom ústavou a dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu, resp.
spravodlivé súdne konanie nie je len majoritný veriteľ, ale všetci veritelia, ktorí riadne
a včas (spôsobom ustanoveným ZKR) prihlásili svoje pohľadávky. Ak krajský súd potvrdil
uznesenie okresného súdu o zamietnutí plánu pre jeho podstatný rozpor so spoločným
záujmom veriteľov, pričom tento fakticky stotožnil s individuálnym záujmom väčšinového
veriteľa, porušil tak základné právo ostatných veriteľov na (spravodlivú) súdnu ochranu
v spojení s ich základným právom na rovnosť účastníkov v súdnom (reštrukturalizačnom)
konaní. Ústavný súd preto prvým výrokom tohto nálezu vyslovil porušenie označených práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením
krajského súdu vo vzťahu k veriteľom – sťažovateľom I. M., J. F., E. H., spoločnosti S., s. r.
o. a J. D. Vo vzťahu k veriteľom – sťažovateľom M. K. a Mgr. B. S. bolo druhým výrokom
nálezu vyslovené len porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47
ods. 3 ústavy, keďže títo sa nedomáhali vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru a ústavný súd je sťažnosťou viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
49. Keďže zákonným dôsledkom neústavného uznesenia krajského súdu bolo
následné uznesenie okresného súdu z 11. mája 2011 (medzi uzneseniami ide o vzťah príčiny
a následku), výrok o porušení označených práv musel ústavný súd učiniť aj v spojitosti
s týmto uznesením. Ústavou predpokladaným dôsledkom vyhovenia sťažnosti je v zmysle
čl. 127 ods. 2 ústavy zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd
preto tretím výrokom tohto nálezu zrušil uznesenie krajského súdu v spojení s nadväzujúcim
uznesením okresného súdu a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2
ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom tento opätovne rozhodne
o odvolaní správcu proti uzneseniu okresného súdu z 15. decembra 2010, ktorým tento
zamietol reštrukturalizačný plán dlžníka.
50. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným právnym názorom
ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne
konformným, presvedčivým a hlavne spravodlivým (z pohľadu všetkých veriteľov) spôsobom
vysporiadať sa s odvolaním správcu proti uzneseniu okresného súdu. Ústavnému súdu totiž
pre nedostatok právomoci neprislúcha zaujať konečné stanovisko k nastoleným právnym
otázkam súvisiacim s predmetom súdnej ochrany, ktoré spočívajú v rovine podústavného
práva.
51. Pokiaľ ide o sťažnosť spoločnosti S., k. s., tejto ústavný súd vyhovieť nemohol,
a to s ohľadom na diametrálne odlišné postavenie tohto sťažovateľa ako správcu
v predmetnom reštrukturalizačnom konaní. Správca síce môže byť účastníkom
reštrukturalizačného konania v tej jeho časti, kde sa má rozhodovať o jeho právach
a povinnostiach (§ 119 ods. 3 ZKR), súdy však zamietnutím plánu nemohli zasiahnuť do
jeho pohľadávok či právneho postavenia. Absentuje tu teda príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a označenými právami správcu, a preto ústavný súd
sťažnosti správcu nevyhovel.
52. Namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré namietali
niektorí zo sťažovateľov, sa ústavný súd bližšie nezaoberal, pretože na zrušenie uznesenia
krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu z 11. mája 2011 stačilo zistenie
o porušení práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 47 ods. 3
ústavy. Navyše, krajskému súdu sa po vrátení veci na ďalšie konanie otvára cesta, aby ako
primárny ochranca týchto práv poskytol ich ochranu sťažovateľom v rámci
reštrukturalizačného konania. Ústavný súd už totiž opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01,
I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp.
ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých
sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
53. K tvrdeniam niektorých sťažovateľov, ktorí v sťažnostiach namietali porušenie
čl. 1 ods. 1 ústavy (princíp právneho štátu), čl. 12 ods. 1 ústavy (princíp rovnosti v právach)
a čl. 141 ústavy (nezávislé a nestranné súdnictvo), ústavný súd uvádza, že nejde o základné
práva a slobody, ktorých ochrany by sa mohli domáhať v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Obsahovo sú však tieto princípy implikované aj v tých základných právach,
ktorých porušenie sťažovatelia namietali (čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru) a ktoré ústavný súd aj výrokom tohto nálezu vyslovil.
VI.
Trovy konania
54. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania úspešných
sťažovateľov. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd priznal
sťažovateľom I. M., J. F., E. H., spoločnosti S., s. r. o., J. D., M. K. a Mgr. B. S. náhradu
trov konania pred ústavným súdom v sume každému po 261,82 € za 2 úkony právnej
pomoci po 123,50 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada
hotových výdavkov po 7,41 €, ktoré zaviazal krajský súd ako primárneho porušovateľa
označených práv sťažovateľov zaplatiť na účet ich právnych zástupcov do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu. K vyčísleniu trov konania sťažovateľmi M. K. a Mgr. B. S.
možno dodať, že predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv
a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi, a preto sa odmena advokáta za jeden úkon
právnej pomoci určí ako jedna šestina výpočtového základu. Neúspešný sťažovateľ
spoločnosť S., k. s., náhradu trov konania nepožadoval, a tak o tomto nároku ústavný súd
nerozhodoval. Sumu priznanej náhrady trov konania pre úspešných sťažovateľov však
ústavný súd nezvýšil o 20 % daň z pridanej hodnoty, pretože sťažovatelia nepredložili
žiaden relevantný dôkaz o registrácii ich právnych zástupcov za platiteľov dane z pridanej
hodnoty.
55. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2011