Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 342/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, zastúpenej

advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 , základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. -1377 zo 4. marca 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok

podľa a 4 (ďalej len „“), základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1377

zo 4. marca 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. -1156

z 31. augusta 2010 povolil reštrukturalizáciu V., T. (ďalej len „dlžník“), a za správkyňu

dlžníka počas reštrukturalizácie ustanovil Ing. K. R., T. (ďalej len „správkyňa“).

Sťažovateľka si v reštrukturalizačnom konaní prihlásila spolu štyri pohľadávky

s príslušenstvom v celkovej sume 4 083 798,65 €. Pohľadávka evidovaná správkyňou pod

č. 84/K-l pozostáva zo zmluvnej pokuty v sume 1 991 635,13 € uplatnenej z dôvodu

porušenia zmluvy o obchodnej spolupráci, ako aj z úrokov z omeškania v sume

919 930,80 € a z nákladov konania (vrátene exekučného konania) v sume 164 343,89 €.

Druhá pohľadávka sťažovateľky zaevidovaná správkyňou pod č. 84/K-2 pozostáva

zo zmluvnej pokuty v sume 331 939,19 € uplatnenej za porušenie licenčnej zmluvy

a z úrokov z omeškania vyčíslených v sume 153 321,81 €. Aj ďalšia pohľadávka

zaevidovaná správkyňou pod č. 84/K-3 pozostáva zo zmluvnej pokuty v sume 331 939,19 €

uplatnenej zo strany sťažovateľky voči dlžníkovi za porušenie licenčnej zmluvy a z úrokov

z omeškania v sume 153 321,81 €. Napokon pohľadávka zaevidovaná správkyňou pod

č. 84/K-4 predstavuje náklady z uplatnenia si pohľadávok sťažovateľky voči dlžníkovi

v celkovej sume 37 366,83 €. Všetky uvedené pohľadávky prihlásené sťažovateľkou boli

správkyňou v reštrukturalizačnom konaní popreté.

Sťažovateľka uviedla, že po preskúmaní návrhu reštrukturalizačného plánu dlžníka

(ďalej len „plán“) schváleného veriteľským výborom 14. januára 2011 podala pred konaním

schvaľovacej schôdze návrh na zmenu plánu, v ktorom žiadala o podrobnejšie vysvetlenie

ustanovení plánu, najmä rozdelenia pohľadávok nezabezpečených veriteľov do troch skupín

(do skupiny nezabezpečených veriteľov z oblasti verejného sektora, do skupiny

nezabezpečených veriteľov z oblasti obchodného styku a do skupiny nezabezpečených

veriteľov s uplatnenými úrokmi z omeškania, majetkovými sankciami a zmluvnými

pokutami). Predložený plán podľa jej názoru nespĺňal požiadavky vyplývajúce

z ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“). Sťažovateľka vo svojom podaní namietala „zloženie skupín v

predloženom pláne ako zjavne nesprávne, odporujúce ustanoveniam a logike

prihlasovanej pohľadávky, ktorá sa skladá z istiny a príslušenstva, pričom u oboch má jej

veriteľ rovnaké právne postavenie (ten istý právny titul) a rovnaký ekonomický záujem

(úhrada dlžnej sumy)“.

Ďalej sťažovateľka namietala, že hodnota majetku dlžníka bola v návrhu plánu

vyčíslená účelovo. Vychádzajúc z poistnej zmluvy uzavretej dlžníkom s poisťovňou K.,

a. s., poukázala na poistenú hodnotu majetku dlžníka vyčíslenú na sumu

30 737 569 € a odborný odhad hodnoty pozemkov patriacich dlžníkovi vyčíslených na sumu

14 220 000 €. Podľa jej názoru dlžník „ako predkladateľ plánu hodnotu majetku neurčil na

základe objektívnych kritérií (znaleckým posudkom, odborným odhadom, cestou ponuky

tretej osoby atď.), ale vlastným subjektívnym a účelovým odhadom bez reálneho základu.“ a

tiež „navrhol pre viac ako 200 veriteľov v skupine č. 2 nezabezpečených veriteľov z

obchodného styku nižšie uspokojenie ako v prípade konkurzu. Podľa dlžníka by totiž v

prípade vyhlásenia konkurzu suma určená na uspokojenie nezabezpečených veriteľov po

plnom uspokojení zabezpečeného veriteľa predstavovala hodnotu 3,806 miliónov EUR, čo

pri celkovej výške nezabezpečených veriteľov prihlásených do konania (4,924 miliónov

EUR) predstavuje uspokojenie vo výške 77,31 % pre každú prihlásenú a zistenú pohľadávku

a nie ako dlžník uvádza na strane č. 39 plánu hodnotu 43,04 %.“.

Sťažovateľka uvádza, že v schválenom pláne potvrdenom súdom je povýšený záujem

určitých veriteľov a dlžníka nad záujmom sťažovateľky, pričom dlžník „zámerne a účelovo

pripravil reštrukturalizačný plán s ekonomickými parametrami nezodpovedajúcimi

skutočnosti, ale vytvárajúcimi priestor pre špekulatívnu reštrukturalizáciu iba na úkor

jedného z veriteľov – sťažovateľa...

Ak by bol na dlžníka vyhlásený konkurz, pravdepodobné uspokojenie sťažovateľa by

bolo nepomerne väčšie ako v reštrukturalizácii pri zaradení jeho pohľadávky do skupiny

4. nezabezpečených veriteľov, pričom to potvrdzujú aj samotné údaje uvedené na str. 39

reštrukturalizačného plánu. Z predloženého výpočtu podľa priloženého dôkazu - tabuľky č.

1 vyplýva, že uspokojenie prihlásenej pohľadávky sťažovateľa vo výške 4.083.798, 65 EUR

by dokonca v prípadnom konkurze bolo približne 42 % (41,44 %) z celkovej prihlásenej

výšky pohľadávky, a teda vo výške 1.692.173, 88 EUR, pričom v reštrukturalizácii podľa

schváleného plánu bude sťažovateľ uspokojený iba vo výške 0,5% z celkovej prihlásenej

výšky pohľadávky, to zn. vo výške 20.418,99 EUR (aj to iba za situácie, že bude pohľadávka

zistená). V konkurze by mal sťažovateľ podstatne vyššie uspokojenie ako v reštrukturalizácii

podľa súčasného schváleného plánu. Z uvedeného je zrejmé, že schválený

reštrukturalizačný plán preložený dlžníkom, nespĺňa podmienku reštrukturalizačného

konania uvedenú v z dôvodu, že výška sťažovaného uspokojenia v reštrukturalizácii je

výrazne nižšia v porovnaní s prípadným uspokojením v konkurze, za súčasného zistenia

pohľadávok sťažovateľa v rámci incidenčného konania...

Zároveň dlžník ako predkladateľ plánu rozdelil pohľadávky na istinu a príslušenstvo

len v prípade nezabezpečených veriteľov, pričom v prípade zabezpečených veriteľov sú

istina ako aj príslušenstvo istiny zaradené do jednej skupiny, čím dal dlžník jasne najavo

svoj zámer vylúčiť nezabezpečených veriteľov s uplatnenými úrokmi z omeškania,

majetkovými sankciami a zmluvnými pokutami z uspokojenia ich pohľadávok bez ohľadu na

garantovaný rovnaký obsah vlastníckeho práva a garantovanú rovnakú

ochranu vlastníckeho práva...

Je zrejmé, že dlžník systematicky likvidoval možnosť sťažovateľa domôcť sa

uspokojenia jeho pohľadávok tým, že najprv podal podnet správcovi na popretie

pohľadávok sťažovateľa, aj keď mal vedomosť o tom, že časť pohľadávok je právoplatne a

vykonateľné priznaná súdom a dokonca je začaté aj exekučné konanie. Týmto spôsobom

zamedzil dlžník sťažovateľovi akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovať budúcnosť

sťažovateľových pohľadávok v rámci schôdze veriteľov a v rámci schvaľovacej schôdze,

nakoľko sťažovateľ ako veriteľ popretej pohľadávky nemá hlasovacie právo v zmysle § 126

ods. 3 a .

Následne dlžník v rozpore so , v rozpore s , s dobrými

mravmi ako aj v rozpore s rozdelil pohľadávky nezabezpečených veriteľov na istinu

a príslušenstvo, pričom pri zabezpečených veriteľoch toto rozdelenie nepoužil...

Zásadným nedostatkom reštrukturalizačného plánu sú tiež nezrovnalosti v súvislosti s

reálnou hodnotou majetku, ktorá je zo strany predkladateľa plánu deklarovaná vo výške

11,2 miliónov EUR, pričom v podkladoch, ktoré získal sťažovateľ je zrejmé, že hodnota

majetku dlžníka predstavuje čiastku vo výške 50 miliónov EUR...

Sťažovateľ predpokladal, že nie je prípustné, aby Okresný súd Trenčín pri

zohľadnení všetkých vyššie vytýkaných nedostatkov a nesprávností, ktoré sú v rozpore so

zákonom, reštrukturalizačný plán potvrdil. Súd sa však podnetom sťažovateľa nezaoberal...

Je zrejmé, že súd napriek zrejmým porušeniam ustanovení plán nezamietol, súd

sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že boli hrubo porušené ustanovenia zákona v súvislosti s

náležitosťami plánu a v súvislosti ustanoveniami o postupe pri príprave plánu.

Súd sa nezaoberal skutočnosťou, že nezabezpečení veritelia z obchodného styku budú

uspokojení v menšom rozsahu, ako by boli uspokojení v prípade konkurzu.“.

Sťažovateľka pritom poukázala na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. marca 2011 v inej

reštrukturalizačnej veci, ktorého kópiu k sťažnosti pripojila.

Porušenie základného práva vlastniť majetok podľa videla

sťažovateľka v tom, že okresný súd napriek „zrejmým nedostatkom reštrukturalizačného

plánu“ a námietkam sťažovateľky tento plán potvrdil. Týmto plánom priznal dlžník

«vlastníckemu právu ostatných veriteľov vyššiu právnu ochranu ako vlastníctvu

sťažovateľa, čím podľa názoru sťažovateľa značným spôsobom diskriminuje vlastnícke

právo sťažovateľa... Dlžník sa „diskriminačným“ zámerom nijako netajil, keď aj na

schvaľovacej schôdzi povýšil spoločný záujem ostatných veriteľov nad individuálny záujem

sťažovateľa...».

K porušeniu základného práva podľa malo podľa sťažovateľky

dôjsť tým, že nedošlo k splneniu všetkých predpokladaných podmienok na

vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckych práv a napriek tomu jej vlastnícke

práva boli plánom obmedzené. Okresný súd tým „pozbavil sťažovateľa bez akéhokoľvek

zákonného podkladu vlastníckeho práva, keď potvrdil reštrukturalizačný plán, podľa

ktorého veriteľom z obchodného styku patria ich pohľadávky vo výške 50 % a sťažovateľovi

ako veriteľovi z obchodného styku patrí len 0,5 % jeho pohľadávky z dôvodu, že sa jedná o

zmluvnú pokutu, a to aj napriek skutočnosti, že zmluvná pokuta bola priznaná sťažovateľovi

súdom“.

Sťažovateľka považovala základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

za porušené tým, že „napriek zjavným rozporom v predloženom reštrukturalizačnom

pláne a napriek skutočnosti, že uvedený reštrukturalizačný plán dlžníka je v rozpore s

a a obmedzuje sťažovateľove vlastnícke právo zásadným spôsobom bez

zákonného podkladu, reštrukturalizačný plán dlžníka schválil“. Keďže podľa názoru

sťažovateľky priznal okresný súd potvrdením plánu ostatným veriteľom dlžníka lepšie

postavenie ako sťažovateľke, došlo tým súčasne k porušeniu základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa .

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Základné právo spoločnosti K., akciová spoločnosť, vlastniť majetok garantované v

článku 20 ods. 1, ods. 4 , právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v

článku 46 ods. 1, ods. 2 , právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru a právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47 ods. 3

bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu Trenčín, spis. zn. zo

dňa 04. 03. 2011, zverejneným v Obchodnom vestníku 48 B/2011 dňa 10. 03. 2011.

Uznesenie Okresného súdu Trenčín, spis. zn. zn. zo dňa 04. 03. 2011,

zverejnené v Obchodnom vestníku 48 B/2011 dňa 10. 03. 2011 sa zrušuje.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je potrebné posudzovať ich spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o

základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v

platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do

ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne

zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36]. Právo na

spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti

konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a

iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra ESĽP

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď

práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko

z 19. februára 1998).

Ústavnosť konania pred orgánom verejnej moci (vrátane súdov) predpokladá, že

orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd

v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (, , obdobne aj , ).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Okresný súd napadnutým uznesením č. k. -1377 zo 4. marca 2011

potvrdil plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou veriteľov konanou 10. februára 2011

a súčasne rozhodol, že reštrukturalizácia dlžníka povolená uznesením okresného súdu č. k.

29 R/4/2010-1156 z 31. augusta 2010 sa končí.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s potvrdením plánu

predloženého dlžníkom okresným súdom, pretože plán neprípustne zvýhodňuje niektorých

veriteľov na úkor ostatných (konkrétne na úkor sťažovateľky) tým, že má v rámci

reštrukturalizácie viesť k výrazne nižšiemu uspokojeniu sťažovateľky oproti ostatným

veriteľom. Plán ďalej nespĺňa ani základné náležitosti požadované zákonom o konkurze a

reštrukturalizácii a obsahuje nezrovnalosti o reálnej hodnote majetku dlžníka. Svoje

námietky sťažovateľka formulovala s prihliadnutím na skutočnosť, že popretie ňou

prihlásených pohľadávok správkyňou viedlo k vylúčeniu možnosti sťažovateľky ovplyvniť

rozhodovanie o pláne na schôdzi veriteľov.

Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil ustanovením § 151 ods. 1 a § 153 ods. 1

zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom dospel k záveru, že návrh na potvrdenie

plánu bol podaný so všetkými náležitosťami v zákonnej lehote. Súčasne skonštatoval, že

všetci prítomní veritelia hlasovali na schvaľovacej schôdzi za prijatie plánu. Tieto

skutočnosti si ústavný súd overil zo spisu vedeného okresným súdom vo veci

reštrukturalizácie dlžníka a považuje ich za vecne správne.

Okresný súd sa v podstatnej časti odôvodnenia zaoberal otázkou, či existujú dôvody

na zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Berúc na zreteľ námietky sťažovateľky podané na schvaľovacej schôdzi okresný súd najmä

skúmal, či boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia týkajúce sa plánu (t. j.

o náležitostiach plánu, o postupe pri príprave plánu, ako aj o hlasovaní o pláne), ďalej či

prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním, prípadne poskytnutím osobitných

výhod niektorému účastníkovi plánu, ako aj či plán nie je v podstatnom rozpore

so spoločným záujmom veriteľov. K námietkam a návrhom sťažovateľky okresný súd

vo všeobecnosti uviedol, že „reštrukturalizačný plán možno chápať vo svojej podstate ako

určitý právny úkon, zmluvu alebo dohodu medzi dlžníkom a jeho veriteľmi, ktorému je

potrebné vo svojej podstate priznať širokú zmluvnú voľnosť. Súd v zásade nemôže

neodôvodnene arbitrárne zasahovať do tejto zmluvnej voľnosti účastníkov plánu a je

predovšetkým na veriteľoch a dlžníkovi akým spôsobom si upravia vzájomné práva a

povinnosti v rámci reštrukturalizačného plánu. Na to, aby súd reštrukturalizačný plán

schválený všetkými veriteľmi prítomnými na schôdzi veriteľov oprávnenými hlasovať

nepotvrdil, musí ísť o taký exces týkajúci sa práv alebo postavenia iba niektorého účastníka

alebo niektorých účastníkov reštrukturalizačného plánu, ktorý dotknutý účastník súdu

namieta a bez takejto námietky by muselo ísť o taký exces a porušenie ustanovení ,

ktorý by bol objektívne a bez akýchkoľvek pochybností právne neudržateľný.“.

Okresný súd sa vyjadril aj k postupu prípravy plánu, osobitne k postupu pri vybavení

žiadosti sťažovateľky o podrobnejšie vysvetlenie ustanovení plánu a preradenie svojich

pohľadávok do inej skupiny. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd dôvodne

konštatoval, že sa v procese jej prerokovania dlžník pomerne rozsiahlo k jej žiadosti vyjadril

a nadväzne na to ju zamietol. Okresný súd sa pritom zaoberal námietkami sťažovateľky z

hľadiska toho, či nedošlo k podstatným porušeniam zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

pričom na sťažovateľkou nastolené otázky predložil tieto relevantné odpovede:

„Po oboznámení sa súdu s opisnou časťou plánu v časti 7 dospel súd k záveru, že

opis kritérií pre zaradenie pohľadávok do jednotlivých skupín je dostatočný, pričom

samotnému súdu sú tieto kritériá zrejmé. Pokiaľ ide o námietku, že reštrukturalizačný plán

neuvádza predpokladané upokojenie veriteľov v konkurze a v reštrukturalizácii v každej

skupine samostatne, súd uvádza, že v pláne je uvedené predpokladané uspokojenie veriteľov

v jednotlivých skupinách v prípade reštrukturalizácie, pričom plán zároveň obsahuje aj

údaj o predpokladanom uspokojení zabezpečených a nezabezpečených veriteľov v prípade

konkurzu. Uspokojenie jednotlivých veriteľov v rámci konkurzu a reštrukturalizácie je tak z

obsahu plánu zrejmé. To, že plán v rámci údajov o predpokladanom uspokojení veriteľov v

jednotlivých skupinách v rámci reštrukturalizácie neobsahuje zároveň údaj o uspokojení

nezabezpečených veriteľov v rámci konkurzu, ktorý je vždy rovnaký, súd nepovažuje za

podstatné porušenie ustanovení . Súd preto tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné.

Veriteľ zároveň namietal rozdelenie pohľadávok jednotlivých veriteľov z obchodného

styku na istinu, a na úroky a príslušenstvo, pričom namietal, že jedna pohľadávka, ktorá sa

prihlasuje jednou prihláškou bola zaradená do dvoch rôznych skupín s rozdielnym

uspokojením. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že pripúšťa v zmysle

, za určitých podmienok pokiaľ ide o zabezpečeného veriteľa rozdelenie

jednej pohľadávky prihlásenej jednou prihláškou do rôznych skupín. v žiadnom svojom

ustanovení nevylučuje rozdelenie nezabezpečenej pohľadávky tak, ako to v tomto prípade

predpokladá reštrukturalizačný plán. Aj keď je to nezvyklé a doposiaľ sa súd s takýmto

postupom nestretol, súd nevidí žiadny zákonný zákaz (dovolené je to čo nie je zákonom

zakázané), aby v rámci plánu nemohli byť analogicky, podľa určitých kritérií rozdelené

pohľadávky nezabezpečených veriteľov prihlásené jednou prihláškou do rôznych skupín s

rôznym uspokojením, tým viac, ak by veritelia s tým súhlasili. Uvedené rozdelenie je navyše

odôvodnené navrhovanou metódou reštrukturalizácie, ktorou je odpustenie úrokov z

omeškania, majetkových sankcií a zmluvných pokút. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť,

že táto námietka sa v podstate netýka zaradenia pohľadávok spoločnosti K., a. s. do

príslušnej skupiny. Pohľadávky spoločnosti K., a. s. takto neboli rozdelené, ale všetky v

plnej výške boli zaradené do príslušnej skupiny, ktorá bola vytvorená plánom, čo bez

akýchkoľvek pochybnosti umožňuje a preto nebol dôvod na preradenie pohľadávky č. 1

tohto veriteľa do skupiny pohľadávok z obchodného styku, pričom veritelia, ktorých by sa

táto námietka mohla týkať hlasovali za prijatie plánu a nemali voči tomu žiadne výhrady.

Súdu nie je zrejmé ako by v prípade, že by všetci veritelia hlasovali za takýto

reštrukturalizačný plán a žiadny z veriteľov by nemal voči tomu výhrady bez ďalšieho z

tohto dôvodu zamietol reštrukturalizačný plán a spôsobil tak konkurz dlžníka v rozpore s

prejavenou vôľou veriteľov. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že nie je dôvod,

aby boli aj pohľadávky v skupine pre nezabezpečených veriteľov z verejného sektora

rozdelené na dve samostatné skupiny podľa daných kritérií (ako namietal veriteľ), nakoľko

v obidvoch skupinách prípadne takto vytvorených by sa navrhovalo rovnaké uspokojenie.

Vzhľadom na uvedené súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú.

Zároveň súd nepovažoval za dôvodné preradenie pohľadávok č. 2, 3, 4 do skupiny

nezabezpečených veriteľov z oblasti verejného sektora. Ako z bodu 4.6. Licenčnej zmluvy,

na ktorý sa veriteľ odvoláva vyplýva, predmetom uplatňovaného nároku má byť pokuta za

údajné porušenie povinnosti dlžníka uzavrieť za účelom predaja zmluvných výrobkov a

náhradných dielov zmluvu o obchodnej spolupráci len so spoločnosťou K., a. s. Z

uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie zabezpečuje výlučne záujmy spoločnosti K., a.

s. a nie ostatných poskytovateľov licencie. Okrem toho toto ustanovenie zabezpečuje iba

predaj zmluvných výrobkov a náhradných dielov a nie kúpu hlavných komponentov, ktorá

má byt sankcionovaná uplatňovanou zmluvnou pokutou. Samotný záväzok dlžníka na

odoberanie hlavných komponentov a exkluzivitu spoločnosti K., a. s. na ich dodávanie je

zakotvený výlučne v zmluve o obchodnej spolupráci, ktorá je uzavretá iba medzi dlžníkom a

spoločnosťou K., a. s. Z uvedeného súdu nie je zrejmé na základe akých právnych

skutočností by prípadné vymoženie pokuty malo byť prímom do štátneho rozpočtu.

Podstatou ďalších námietok veriteľa K., a. s. je vo svojej podstate tvrdenie a

preukazovanie skutočnosti, že uspokojenie veriteľov by bolo v prípade konkurzu lepšie.

Pokiaľ ide o konkrétne podrobnosti námietok a ich vysvetlenie zo strany správcu súd

odkazuje na žiadosť veriteľa K., a. s. na zmenu plánu a na vyjadrenie správcu v rámci

rozpravy. V tejto súvislosti súd chce len poukázať na to, že k tvrdeniam o možnosti

výhodnejšieho speňaženia majetku dlžníka v konkurze veriteľ nepredložil žiadne relevantné

a nespochybniteľné dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia. Od výšky poistenia

napríklad bez ďalšieho nemožno vyvodzovať reálnu hodnotu majetku. Okrem toho v prípade

schválenia reštrukturalizačného plánu veriteľmi, súd v zásade nemá dôvod vykonávať

dokazovanie o tom, či by bolo uspokojenie veriteľov v konkurze lepšie a podľa svojej úvahy

bez d'alšieho rozhodnúť o zamietnutí plánu v rozpore s prejavenou vôľou veriteľov.

dokonca totiž nevylučuje, aby uspokojenie niektorých veriteľov alebo aj všetkých bolo v

rámci reštrukturalizácie horšie, nakoľko táto skutočnosť môže byť daná aj záujmom

veriteľov na zachovaní prevádzky dlžníka.“

Ústavný súd nepovažuje za opodstatnený názor sťažovateľky, že okresný súd pri

rozhodovaní o potvrdení plánu nevzal do úvahy jej námietky a „pravdepodobne sa nimi

vôbec nezaoberal“, keďže citovaná časť odôvodnenia svedčí o opaku tohto jej tvrdenia.

Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva, že pri

rozhodovaní o návrhu na potvrdenie plánu je všeobecný súd povinný skúmať

opodstatnenosť všetkých pripomienok na zmenu plánu predložených pred konaním

schvaľovacej schôdze veriteľov, ako aj stanoviska vyjadreného žiadateľom o zmenu plánu

na schôdzi veriteľov. Všeobecný súd je povinný tieto námietky a návrhy skúmať len

v súvislosti s tým, či sú dané dôvody na zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 zákona o

konkurze a reštrukturalizácii, prípadne (v rámci súdneho dohľadu) aj s prihliadnutím na to,

či bol naplnený niektorý z dôvodov, pre ktorý je súd v rámci svojho dohľadu v zmysle §

131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii povinný zastaviť reštrukturalizačné konanie a

začať konkurzné konanie.

V predloženom prípade okresný súd dospel k záveru o neexistencii takých dôvodov,

ktoré by odôvodňovali zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a

reštrukturalizácii, pričom ústavný súd tento záver okresného súdu hodnotí ako dostatočne

odôvodnený, a teda aj ústavne udržateľný. Z hľadiska dodržania ustanovení zákona o

konkurze a reštrukturalizácii podľa ústavného súdu neobstojí ani argumentácia sťažovateľky

v tom smere, že plán neprípustne zvýhodňuje niektorých veriteľov na úkor sťažovateľky,

pretože rozdelenie prihlásených pohľadávok do jednotlivých skupín bolo vykonané

správkyňou podľa vopred stanovených kritérií vyplývajúcich z použitej metódy v zmysle §

135 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V tomto ohľade možno prisvedčiť právnemu

názoru okresného súdu, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii nevylučuje, aby

uspokojenie niektorých veriteľov bolo v rámci reštrukturalizácie horšie ako v rámci

konkurzu. Správnosť tohto výkladu nepriamo vyplýva aj zo zakotvenie práva účastníkov

plánu nesúhlasiacich s plánom domáhať sa určenia neúčinnosti plánu voči tomuto

účastníkovi podľa § 157 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Inými slovami plán môže

byť prijatý a všeobecným súdom potvrdený aj vtedy, ak sa účastník plánu (pokiaľ ide

o uspokojenie jeho pohľadávok) dostane do horšieho postavenia, v akom by bol bez prijatia

plánu; takýto účastník plánu má len zachované právo domáhať sa voči svojej osobe

neúčinnosti plánu, toto právo však môže využiť len obmedzene v lehote 15 dní od

zverejnenia uznesenia o potvrdení plánu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že plán zavádza rozdielnu mieru uspokojenia

príslušenstva zistených pohľadávok (t. j. úroku z omeškania, majetkových sankcií a

zmluvných pokút) zabezpečeného veriteľa oproti miere uspokojenia pohľadávok tohto

druhu nezabezpečených veriteľov, ústavný súd uvádza, že už zo samotnej podstaty

reštrukturalizačného konania vyplýva, že miera uspokojenia veriteľov v rôznych skupinách

môže byť rozdielna. Z potvrdeného plánu taktiež vyplýva záver, že v prípade vyhlásenia

konkurzu by pohľadávky zabezpečeného veriteľa (vrátane príslušenstva) boli

pravdepodobne uspokojené úplne, a to práve z dôvodu, že ide o pohľadávky zabezpečené

predovšetkým záložnými právami k nehnuteľnostiam. Táto skutočnosť odôvodňuje odlišný

(hoci sťažovateľkou oponovaný) spôsob uspokojenia pohľadávok zaradených v skupine

zabezpečených veriteľov a ani ústavný súd nepovažuje postup okresného súdu, ktorý v tejto

otázke nevidel dôvod na zamietnutie plánu, za rozporný so zákonom o konkurze a

reštrukturalizácii.

Okresný súd sa osobitne venoval aj otázke dôsledkov popretia sťažovateľkiných

pohľadávok, k čomu uviedol toto:

„Súdu je zrejmé, že v prípade, ak by tento veriteľ pohľadávky nemal popreté,

pravdepodobne by hlasoval v príslušnej skupine proti prijatiu reštrukturalizačného plánu,

pričom vzhľadom na výšku uspokojenia vo výške 0,5 % v danej skupine by pravdepodobne

bolo možné očakávať lepšie uspokojenie uvedeného veriteľa v rámci konkurzu ako v rámci

reštrukturalizácie a teda, súd by nemohol nahradiť súhlas v tejto skupine a musel by

zamietnuť reštrukturalizačný plán. Ako popretý veriteľ sa zároveň nemôže domáhať

neúčinnosti plánu. Z uvedeného je zrejmé, že postavenie uvedeného veriteľa by bolo v

prípade, že jeho pohľadávky budú zistené v konkurze lepšie ako v reštrukturalizácii. V tejto

súvislosti sa súd zaoberal otázkou či možno konštatovať, že bolo odňaté právo tohto

veriteľa konať pred súdom, a teda právo na spravodlivý proces a či prijatie plánu nebolo

dosiahnuté podvodným konaním.

Súd poukazuje na to, že popieranie pohľadávok je plne v kompetencii správcu,

pričom spoločnosť K., a. s. voči konkurznému súdu nevzniesla žiadnu námietku, ktorou by

namietala účelové popretie jeho pohľadávky zo strany správcu, poprípade podvodné

konanie, na základe ktorej by bol povinný sa touto otázkou prejudiciálne zaoberať.

Vzhľadom na to, že veriteľ si túto námietku neuplatnil, pričom mal možnosť, súd dospel k

záveru, že nemohlo byť a nebolo veriteľovi odňaté právo konať pre súdom. Súd totiž nemá

dôvod z vlastnej iniciatívy, nebodaj proti vôli veriteľa, čo súd nemôže taktiež vylúčiť,

prejudiciálne skúmať postavenie veriteľa v reštrukturalizačnom konaní, ktoré tento pred

konkurzným súdom nesporuje. Rozhodovanie o popretých pohľadávkach prináleží totiž

predovšetkým do právomoci súdu v príslušnom incidenčnom konaní.

Pri rozhodovaní o potvrdení reštrukturalizačného plánu súd zohľadňoval aj

skutočnosť, že pohľadávky veriteľa K., a. s. nemusia byť v príslušných incidenčných

konaniach zistené. Pričom v takom prípade by neprijatie reštrukturalizačného plánu bolo v

zásadnom rozpore zo záujmami väčšiny veriteľov, ktorí hlasovali za reštrukturalizačný

plán.“

K námietke sťažovateľky o účelovom popretí ňou prihlásených pohľadávok

správkyňou so zámerom neprihliadať na ne v reštrukturalizačnom konaní ústavný súd

konštatuje, že sama sťažovateľka nekonkretizuje, v čom tento účelový postup spočíva

a najmä aké ustanovenie zákona o konkurze a reštrukturalizácii správkyňa svojím postupom

porušila, prípadne si ho nesprávne vyložila a v dôsledku toho nesprávne postupovala.

Ústavný súd súčasne poukazuje na už citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia,

že v konaní pred okresným súdom nevzniesla námietku o účelovom popretí jej pohľadávok.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu, ako aj z príloh predložených sťažovateľkou

k sťažnosti ústavný súd nezistil, že pohľadávky sťažovateľky neboli popreté na základe

konkrétnych dôvodov svedčiacich o ich spornosti, prípadne spôsobom nezodpovedajúcim

zákonu o konkurze a reštrukturalizácii. Ani vyhodnotenie pohľadávky sťažovateľky

zaevidovanej správkyňou pod č. 84/K-1 ako spornej nesignalizuje prvky arbitrárnosti

vzhľadom na v tom čase prebiehajúce konanie o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia

vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. . Opísanú aplikáciu

zákona o konkurze a reštrukturalizácii okresným súdom považuje ústavný súd za ústavne

akceptovateľnú. Navyše bolo zistené, že sťažovateľka vo vzťahu k popretým pohľadávkam

podala incidenčné žaloby o určenie právneho dôvodu a výšky popretých pohľadávok,

o ktorých bude rozhodnuté v príslušných súdnych konaniach. Sťažovateľka, teda pokiaľ ide

o popretie svojich pohľadávok správkyňou, využila dostupný prostriedok ochrany svojich

práv. V prípade zistenia popretej pohľadávky v incidenčnom konaní bude mať podľa § 158

ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sťažovateľka právo požiadať v prípade

zaradenia jej pohľadávok do nesprávnej skupiny aj o doplatenie rozdielu, ak by bola ako

veriteľ popretej pohľadávky ukrátená.

K tej časti argumentácie, v ktorej sťažovateľka odkazuje na uznesenie krajského súdu

sp. zn. 43 Co z 23. marca 2011, ústavný súd pripomína svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §

22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky [resp. jeho

plénu a kolégiám (ďalej len „najvyšší súd“)], keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú

vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť

porušenie , keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než

ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (). Ústavný

súd navyše považuje skutkovú aj právnu situáciu v oboch prípadoch za rozdielnu, pretože

v prípade riešenom krajským súdom bolo zamietnutie reštrukturalizácie odôvodnené

zistením podstatného rozporu so spoločným záujmom veriteľov – osobitne s majoritným

veriteľom, ktorého pohľadávka bola čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti zistená,

zatiaľ čo pohľadávky v sťažovateľkinom prípade boli čo do právneho dôvodu popreté.

Práve táto rozdielnosť prípadov sa odrazila aj v závere odôvodnenia sťažovateľkou

napadnutého uznesenia, v ktorom okresný súd prízvukoval potrebu zohľadniť skutočnosť,

že pohľadávky sťažovateľky nemusia byť v príslušných incidenčných konaniach zistené

a v takom prípade by neprijatie reštrukturalizačného plánu bolo v zásadnom rozpore so

záujmami väčšiny veriteľov hlasujúcich za reštrukturalizačný plán.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného

súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten

bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak

by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, že postup

a rozhodnutie všeobecného súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej právnej úpravy

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. ,

, ). Ústavný súd rovnako zdôrazňuje, že podľa

domáhať sa práv uvedených v možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané

uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,

resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože okresný súd

postupoval v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii prihliadajúc na účel

a zmysel právnej úpravy a aplikovateľných právnych inštitútov vyplývajúcich z použitého

zákona. Rovnako tak ústavný súd nenachádza ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi

napadnutým konaním okresného súdu a základným právom zakotveným v čl. 46 ods. 2

, pretože uznesením okresného súdu nebola preskúmavaná zákonnosť žiadneho

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Z okolností posudzovaného prípadu je zjavné, že

žiadne rozhodnutie správkyne či rozhodnutie veriteľov pri schvaľovaní plánu nemožno

považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy. Ústavný súd nevidel ani relevantnú

súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní pred súdmi podľa a postupom okresného súdu,

pretože tento sa pri svojom rozhodovaní zaoberal všetkými relevantnými námietkami

sťažovateľky prednesenými v procese schvaľovania plánu. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s

právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným.

2. 2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z ( listiny a dodatkového protokolu), ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto

základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Sťažovateľka videla porušenie svojho základného práva na vlastníctvo najmä v tom,

že okresný súd sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia neriadil princípmi zákazu

diskriminácie a rovnosti v súvislosti s ochranou jej vlastníckeho práva, následkom čoho ju

svojím rozhodnutím mal pozbaviť „bez akéhokoľvek zákonného podkladu“ vlastníckeho

práva len z dôvodu, že išlo o zmluvnú pokutu.

S prihliadnutím na potrebu uplatňovania materiálneho prístupu pri ochrane

základných práv a slobôd sa ústavný súd zaoberal aj otázkou ústavnej akceptovateľnosti

namietaného zásahu do sťažovateľkinho vlastníckeho práva napadnutým uznesením

okresného súdu. Keďže za majetok v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda

veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie

vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať,

nepochybuje ani ústavný súd o tom, že pohľadávky sťažovateľky sú majetkom, ktorý je

chránený základným právom na vlastníctvo.

Ostalo teda posúdiť, či uznesením okresného súdu mohlo dôjsť k zbaveniu majetku

sťažovateľky, a v kladnom prípade, či pre takéto zbavenie majetku sťažovateľky boli

splnené ústavné podmienky. Za podstatné v tejto súvislosti považuje ústavný súd najmä to,

že predmetom konania vedeného pred okresným súdom bolo iba posudzovanie existencie

podmienok na zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

a nie posudzovanie samotnej existencie pohľadávok sťažovateľky. Ako už bolo

konštatované v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

podľa , zákon o konkurze a reštrukturalizácii umožňuje aj prijatie takého plánu,

pri ktorom budú niektorí veritelia uspokojení v rámci reštrukturalizácie horšie ako ostatní.

Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii sa osobitným spôsobom upravujú právne pomery

ochrany majetku ako dlžníkov, tak aj veriteľov. Pokiaľ v konaní realizovanom v súlade

s ustanovením uvedeného zákona dôjde k zmene pohľadávky niektorého veriteľa, čo sa týka

jej výšky, nemôže to podľa názoru ústavného súdu viesť k porušeniu označeného

základného práva vlastniť majetok podľa a 4 .

Navyše, ústavný súd pripomína, že súdnu ochranu pohľadávok, ktorých právnym

základom vzniku je uplatnená zmluvná pokuta za porušenie zmluvnej povinnosti založenej

medzi dvoma subjektmi súkromného práva, právny poriadok Slovenskej republiky

obmedzuje tiež moderačným právom ( , Občianskeho

zákonníka). S prihliadnutím na uvedené sa ústavnému súdu nejaví plánom určené nižšie

uspokojenie pohľadávok z uplatnených zmluvných pokút a iných sankcií za rozporné ani s

naznačenými zákonnými princípmi ochrany majetku (vrátane pohľadávok) a z tohto

pohľadu ústavne neakceptovateľné.

Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie okresného

súdu bolo svojvoľné, v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľky podľa názoru ústavného

súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo výsledkom, s ktorým

sa nevie stotožniť, čo však nemožno spájať s porušením označených základných práv, ktoré

nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju

právomoc.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti , a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011