Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)III. ÚS 342/2011
PDF · 308.06 KB
No categories available
III. ÚS 342/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, zastúpenej
advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 29R/4/2010-1377 zo 4. marca 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 29 R/4/2010-1377
zo 4. marca 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 29 R/4/2010-1156
z 31. augusta 2010 povolil reštrukturalizáciu V., T. (ďalej len „dlžník“), a za správkyňu
dlžníka počas reštrukturalizácie ustanovil Ing. K. R., T. (ďalej len „správkyňa“).
Sťažovateľka si v reštrukturalizačnom konaní prihlásila spolu štyri pohľadávky
s príslušenstvom v celkovej sume 4 083 798,65 €. Pohľadávka evidovaná správkyňou pod
č. 84/K-l pozostáva zo zmluvnej pokuty v sume 1 991 635,13 € uplatnenej z dôvodu
porušenia zmluvy o obchodnej spolupráci, ako aj z úrokov z omeškania v sume
919 930,80 € a z nákladov konania (vrátene exekučného konania) v sume 164 343,89 €.
Druhá pohľadávka sťažovateľky zaevidovaná správkyňou pod č. 84/K-2 pozostáva
zo zmluvnej pokuty v sume 331 939,19 € uplatnenej za porušenie licenčnej zmluvy
a z úrokov z omeškania vyčíslených v sume 153 321,81 €. Aj ďalšia pohľadávka
zaevidovaná správkyňou pod č. 84/K-3 pozostáva zo zmluvnej pokuty v sume 331 939,19 €
uplatnenej zo strany sťažovateľky voči dlžníkovi za porušenie licenčnej zmluvy a z úrokov
z omeškania v sume 153 321,81 €. Napokon pohľadávka zaevidovaná správkyňou pod
č. 84/K-4 predstavuje náklady z uplatnenia si pohľadávok sťažovateľky voči dlžníkovi
v celkovej sume 37 366,83 €. Všetky uvedené pohľadávky prihlásené sťažovateľkou boli
správkyňou v reštrukturalizačnom konaní popreté.
Sťažovateľka uviedla, že po preskúmaní návrhu reštrukturalizačného plánu dlžníka
(ďalej len „plán“) schváleného veriteľským výborom 14. januára 2011 podala pred konaním
schvaľovacej schôdze návrh na zmenu plánu, v ktorom žiadala o podrobnejšie vysvetlenie
ustanovení plánu, najmä rozdelenia pohľadávok nezabezpečených veriteľov do troch skupín
(do skupiny nezabezpečených veriteľov z oblasti verejného sektora, do skupiny
nezabezpečených veriteľov z oblasti obchodného styku a do skupiny nezabezpečených
veriteľov s uplatnenými úrokmi z omeškania, majetkovými sankciami a zmluvnými
pokutami). Predložený plán podľa jej názoru nespĺňal požiadavky vyplývajúce
z ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“). Sťažovateľka vo svojom podaní namietala „zloženie skupín v
predloženom pláne ako zjavne nesprávne, odporujúce ustanoveniam ZKR a logike
prihlasovanej pohľadávky, ktorá sa skladá z istiny a príslušenstva, pričom u oboch má jej
veriteľ rovnaké právne postavenie (ten istý právny titul) a rovnaký ekonomický záujem
(úhrada dlžnej sumy)“.
Ďalej sťažovateľka namietala, že hodnota majetku dlžníka bola v návrhu plánu
vyčíslená účelovo. Vychádzajúc z poistnej zmluvy uzavretej dlžníkom s poisťovňou K.,
a. s., poukázala na poistenú hodnotu majetku dlžníka vyčíslenú na sumu
30 737 569 € a odborný odhad hodnoty pozemkov patriacich dlžníkovi vyčíslených na sumu
14 220 000 €. Podľa jej názoru dlžník „ako predkladateľ plánu hodnotu majetku neurčil na
základe objektívnych kritérií (znaleckým posudkom, odborným odhadom, cestou ponuky
tretej osoby atď.), ale vlastným subjektívnym a účelovým odhadom bez reálneho základu.“ a
tiež „navrhol pre viac ako 200 veriteľov v skupine č. 2 nezabezpečených veriteľov z
obchodného styku nižšie uspokojenie ako v prípade konkurzu. Podľa dlžníka by totiž v
prípade vyhlásenia konkurzu suma určená na uspokojenie nezabezpečených veriteľov po
plnom uspokojení zabezpečeného veriteľa predstavovala hodnotu 3,806 miliónov EUR, čo
pri celkovej výške nezabezpečených veriteľov prihlásených do konania (4,924 miliónov
EUR) predstavuje uspokojenie vo výške 77,31 % pre každú prihlásenú a zistenú pohľadávku
a nie ako dlžník uvádza na strane č. 39 plánu hodnotu 43,04 %.“.
Sťažovateľka uvádza, že v schválenom pláne potvrdenom súdom je povýšený záujem
určitých veriteľov a dlžníka nad záujmom sťažovateľky, pričom dlžník „zámerne a účelovo
pripravil reštrukturalizačný plán s ekonomickými parametrami nezodpovedajúcimi
skutočnosti, ale vytvárajúcimi priestor pre špekulatívnu reštrukturalizáciu iba na úkor
jedného z veriteľov – sťažovateľa...
Ak by bol na dlžníka vyhlásený konkurz, pravdepodobné uspokojenie sťažovateľa by
bolo nepomerne väčšie ako v reštrukturalizácii pri zaradení jeho pohľadávky do skupiny
4. nezabezpečených veriteľov, pričom to potvrdzujú aj samotné údaje uvedené na str. 39
reštrukturalizačného plánu. Z predloženého výpočtu podľa priloženého dôkazu - tabuľky č.
1 vyplýva, že uspokojenie prihlásenej pohľadávky sťažovateľa vo výške 4.083.798, 65 EUR
by dokonca v prípadnom konkurze bolo približne 42 % (41,44 %) z celkovej prihlásenej
výšky pohľadávky, a teda vo výške 1.692.173, 88 EUR, pričom v reštrukturalizácii podľa
schváleného plánu bude sťažovateľ uspokojený iba vo výške 0,5% z celkovej prihlásenej
výšky pohľadávky, to zn. vo výške 20.418,99 EUR (aj to iba za situácie, že bude pohľadávka
zistená). V konkurze by mal sťažovateľ podstatne vyššie uspokojenie ako v reštrukturalizácii
podľa súčasného schváleného plánu. Z uvedeného je zrejmé, že schválený
reštrukturalizačný plán preložený dlžníkom, nespĺňa podmienku reštrukturalizačného
konania uvedenú v ZKR z dôvodu, že výška sťažovaného uspokojenia v reštrukturalizácii je
výrazne nižšia v porovnaní s prípadným uspokojením v konkurze, za súčasného zistenia
pohľadávok sťažovateľa v rámci incidenčného konania...
Zároveň dlžník ako predkladateľ plánu rozdelil pohľadávky na istinu a príslušenstvo
len v prípade nezabezpečených veriteľov, pričom v prípade zabezpečených veriteľov sú
istina ako aj príslušenstvo istiny zaradené do jednej skupiny, čím dal dlžník jasne najavo
svoj zámer vylúčiť nezabezpečených veriteľov s uplatnenými úrokmi z omeškania,
majetkovými sankciami a zmluvnými pokutami z uspokojenia ich pohľadávok bez ohľadu na
ústavou garantovaný rovnaký obsah vlastníckeho práva a ústavou garantovanú rovnakú
ochranu vlastníckeho práva...
Je zrejmé, že dlžník systematicky likvidoval možnosť sťažovateľa domôcť sa
uspokojenia jeho pohľadávok tým, že najprv podal podnet správcovi na popretie
pohľadávok sťažovateľa, aj keď mal vedomosť o tom, že časť pohľadávok je právoplatne a
vykonateľné priznaná súdom a dokonca je začaté aj exekučné konanie. Týmto spôsobom
zamedzil dlžník sťažovateľovi akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovať budúcnosť
sťažovateľových pohľadávok v rámci schôdze veriteľov a v rámci schvaľovacej schôdze,
nakoľko sťažovateľ ako veriteľ popretej pohľadávky nemá hlasovacie právo v zmysle § 126
ods. 3 ZKR a § 146 ods. 5 ZKR.
Následne dlžník v rozpore so ZKR, v rozpore s Občianskym zákonníkom, s dobrými
mravmi ako aj v rozpore s ústavou rozdelil pohľadávky nezabezpečených veriteľov na istinu
a príslušenstvo, pričom pri zabezpečených veriteľoch toto rozdelenie nepoužil...
Zásadným nedostatkom reštrukturalizačného plánu sú tiež nezrovnalosti v súvislosti s
reálnou hodnotou majetku, ktorá je zo strany predkladateľa plánu deklarovaná vo výške
11,2 miliónov EUR, pričom v podkladoch, ktoré získal sťažovateľ je zrejmé, že hodnota
majetku dlžníka predstavuje čiastku vo výške 50 miliónov EUR...
Sťažovateľ predpokladal, že nie je prípustné, aby Okresný súd Trenčín pri
zohľadnení všetkých vyššie vytýkaných nedostatkov a nesprávností, ktoré sú v rozpore so
zákonom, reštrukturalizačný plán potvrdil. Súd sa však podnetom sťažovateľa nezaoberal...
Je zrejmé, že súd napriek zrejmým porušeniam ustanovení ZKR plán nezamietol, súd
sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že boli hrubo porušené ustanovenia zákona v súvislosti s
náležitosťami plánu a v súvislosti ustanoveniami o postupe pri príprave plánu.
Súd sa nezaoberal skutočnosťou, že nezabezpečení veritelia z obchodného styku budú
uspokojení v menšom rozsahu, ako by boli uspokojení v prípade konkurzu.“.
Sťažovateľka pritom poukázala na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoKR/18/11 z 23. marca 2011 v inej
reštrukturalizačnej veci, ktorého kópiu k sťažnosti pripojila.
Porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy videla
sťažovateľka v tom, že okresný súd napriek „zrejmým nedostatkom reštrukturalizačného
plánu“ a námietkam sťažovateľky tento plán potvrdil. Týmto plánom priznal dlžník
«vlastníckemu právu ostatných veriteľov vyššiu právnu ochranu ako vlastníctvu
sťažovateľa, čím podľa názoru sťažovateľa značným spôsobom diskriminuje vlastnícke
právo sťažovateľa... Dlžník sa „diskriminačným“ zámerom nijako netajil, keď aj na
schvaľovacej schôdzi povýšil spoločný záujem ostatných veriteľov nad individuálny záujem
sťažovateľa...».
K porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy malo podľa sťažovateľky
dôjsť tým, že nedošlo k splneniu všetkých ústavou predpokladaných podmienok na
vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckych práv a napriek tomu jej vlastnícke
práva boli plánom obmedzené. Okresný súd tým „pozbavil sťažovateľa bez akéhokoľvek
zákonného podkladu vlastníckeho práva, keď potvrdil reštrukturalizačný plán, podľa
ktorého veriteľom z obchodného styku patria ich pohľadávky vo výške 50 % a sťažovateľovi
ako veriteľovi z obchodného styku patrí len 0,5 % jeho pohľadávky z dôvodu, že sa jedná o
zmluvnú pokutu, a to aj napriek skutočnosti, že zmluvná pokuta bola priznaná sťažovateľovi
súdom“.
Sťažovateľka považovala základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy za porušené tým, že „napriek zjavným rozporom v predloženom reštrukturalizačnom
pláne a napriek skutočnosti, že uvedený reštrukturalizačný plán dlžníka je v rozpore s
Ústavou a ZKR a obmedzuje sťažovateľove vlastnícke právo zásadným spôsobom bez
zákonného podkladu, reštrukturalizačný plán dlžníka schválil“. Keďže podľa názoru
sťažovateľky priznal okresný súd potvrdením plánu ostatným veriteľom dlžníka lepšie
postavenie ako sťažovateľke, došlo tým súčasne k porušeniu základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Základné právo spoločnosti K., akciová spoločnosť, vlastniť majetok garantované v
článku 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy, právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v
článku 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru a právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47 ods. 3 Ústavy
bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu Trenčín, spis. zn. 29 R/4/2010 zo
dňa 04. 03. 2011, zverejneným v Obchodnom vestníku 48 B/2011 dňa 10. 03. 2011.
Uznesenie Okresného súdu Trenčín, spis. zn. zn. 29 R/4/2010 zo dňa 04. 03. 2011,
zverejnené v Obchodnom vestníku 48 B/2011 dňa 10. 03. 2011 sa zrušuje.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je potrebné posudzovať ich spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o
základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v
platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do
ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne
zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36]. Právo na
spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti
konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a
iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď
práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzko
z 19. februára 1998).
Ústavnosť konania pred orgánom verejnej moci (vrátane súdov) predpokladá, že
orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom
vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd
v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len
objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím
nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,
ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať
rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Okresný súd napadnutým uznesením č. k. 29 R/4/2010-1377 zo 4. marca 2011
potvrdil plán dlžníka prijatý schvaľovacou schôdzou veriteľov konanou 10. februára 2011
a súčasne rozhodol, že reštrukturalizácia dlžníka povolená uznesením okresného súdu č. k.
29 R/4/2010-1156 z 31. augusta 2010 sa končí.
Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s potvrdením plánu
predloženého dlžníkom okresným súdom, pretože plán neprípustne zvýhodňuje niektorých
veriteľov na úkor ostatných (konkrétne na úkor sťažovateľky) tým, že má v rámci
reštrukturalizácie viesť k výrazne nižšiemu uspokojeniu sťažovateľky oproti ostatným
veriteľom. Plán ďalej nespĺňa ani základné náležitosti požadované zákonom o konkurze a
reštrukturalizácii a obsahuje nezrovnalosti o reálnej hodnote majetku dlžníka. Svoje
námietky sťažovateľka formulovala s prihliadnutím na skutočnosť, že popretie ňou
prihlásených pohľadávok správkyňou viedlo k vylúčeniu možnosti sťažovateľky ovplyvniť
rozhodovanie o pláne na schôdzi veriteľov.
Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil ustanovením § 151 ods. 1 a § 153 ods. 1
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom dospel k záveru, že návrh na potvrdenie
plánu bol podaný so všetkými náležitosťami v zákonnej lehote. Súčasne skonštatoval, že
všetci prítomní veritelia hlasovali na schvaľovacej schôdzi za prijatie plánu. Tieto
skutočnosti si ústavný súd overil zo spisu vedeného okresným súdom vo veci
reštrukturalizácie dlžníka a považuje ich za vecne správne.
Okresný súd sa v podstatnej časti odôvodnenia zaoberal otázkou, či existujú dôvody
na zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Berúc na zreteľ námietky sťažovateľky podané na schvaľovacej schôdzi okresný súd najmä
skúmal, či boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia týkajúce sa plánu (t. j.
o náležitostiach plánu, o postupe pri príprave plánu, ako aj o hlasovaní o pláne), ďalej či
prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním, prípadne poskytnutím osobitných
výhod niektorému účastníkovi plánu, ako aj či plán nie je v podstatnom rozpore
so spoločným záujmom veriteľov. K námietkam a návrhom sťažovateľky okresný súd
vo všeobecnosti uviedol, že „reštrukturalizačný plán možno chápať vo svojej podstate ako
určitý právny úkon, zmluvu alebo dohodu medzi dlžníkom a jeho veriteľmi, ktorému je
potrebné vo svojej podstate priznať širokú zmluvnú voľnosť. Súd v zásade nemôže
neodôvodnene arbitrárne zasahovať do tejto zmluvnej voľnosti účastníkov plánu a je
predovšetkým na veriteľoch a dlžníkovi akým spôsobom si upravia vzájomné práva a
povinnosti v rámci reštrukturalizačného plánu. Na to, aby súd reštrukturalizačný plán
schválený všetkými veriteľmi prítomnými na schôdzi veriteľov oprávnenými hlasovať
nepotvrdil, musí ísť o taký exces týkajúci sa práv alebo postavenia iba niektorého účastníka
alebo niektorých účastníkov reštrukturalizačného plánu, ktorý dotknutý účastník súdu
namieta a bez takejto námietky by muselo ísť o taký exces a porušenie ustanovení ZKR,
ktorý by bol objektívne a bez akýchkoľvek pochybností právne neudržateľný.“.
Okresný súd sa vyjadril aj k postupu prípravy plánu, osobitne k postupu pri vybavení
žiadosti sťažovateľky o podrobnejšie vysvetlenie ustanovení plánu a preradenie svojich
pohľadávok do inej skupiny. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd dôvodne
konštatoval, že sa v procese jej prerokovania dlžník pomerne rozsiahlo k jej žiadosti vyjadril
a nadväzne na to ju zamietol. Okresný súd sa pritom zaoberal námietkami sťažovateľky z
hľadiska toho, či nedošlo k podstatným porušeniam zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
pričom na sťažovateľkou nastolené otázky predložil tieto relevantné odpovede:
„Po oboznámení sa súdu s opisnou časťou plánu v časti 7 dospel súd k záveru, že
opis kritérií pre zaradenie pohľadávok do jednotlivých skupín je dostatočný, pričom
samotnému súdu sú tieto kritériá zrejmé. Pokiaľ ide o námietku, že reštrukturalizačný plán
neuvádza predpokladané upokojenie veriteľov v konkurze a v reštrukturalizácii v každej
skupine samostatne, súd uvádza, že v pláne je uvedené predpokladané uspokojenie veriteľov
v jednotlivých skupinách v prípade reštrukturalizácie, pričom plán zároveň obsahuje aj
údaj o predpokladanom uspokojení zabezpečených a nezabezpečených veriteľov v prípade
konkurzu. Uspokojenie jednotlivých veriteľov v rámci konkurzu a reštrukturalizácie je tak z
obsahu plánu zrejmé. To, že plán v rámci údajov o predpokladanom uspokojení veriteľov v
jednotlivých skupinách v rámci reštrukturalizácie neobsahuje zároveň údaj o uspokojení
nezabezpečených veriteľov v rámci konkurzu, ktorý je vždy rovnaký, súd nepovažuje za
podstatné porušenie ustanovení ZKR. Súd preto tieto námietky vyhodnotil ako nedôvodné.
Veriteľ zároveň namietal rozdelenie pohľadávok jednotlivých veriteľov z obchodného
styku na istinu, a na úroky a príslušenstvo, pričom namietal, že jedna pohľadávka, ktorá sa
prihlasuje jednou prihláškou bola zaradená do dvoch rôznych skupín s rozdielnym
uspokojením. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že ZKR pripúšťa v zmysle
§ 138 ods. 1 ZKR, za určitých podmienok pokiaľ ide o zabezpečeného veriteľa rozdelenie
jednej pohľadávky prihlásenej jednou prihláškou do rôznych skupín. ZKR v žiadnom svojom
ustanovení nevylučuje rozdelenie nezabezpečenej pohľadávky tak, ako to v tomto prípade
predpokladá reštrukturalizačný plán. Aj keď je to nezvyklé a doposiaľ sa súd s takýmto
postupom nestretol, súd nevidí žiadny zákonný zákaz (dovolené je to čo nie je zákonom
zakázané), aby v rámci plánu nemohli byť analogicky, podľa určitých kritérií rozdelené
pohľadávky nezabezpečených veriteľov prihlásené jednou prihláškou do rôznych skupín s
rôznym uspokojením, tým viac, ak by veritelia s tým súhlasili. Uvedené rozdelenie je navyše
odôvodnené navrhovanou metódou reštrukturalizácie, ktorou je odpustenie úrokov z
omeškania, majetkových sankcií a zmluvných pokút. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť,
že táto námietka sa v podstate netýka zaradenia pohľadávok spoločnosti K., a. s. do
príslušnej skupiny. Pohľadávky spoločnosti K., a. s. takto neboli rozdelené, ale všetky v
plnej výške boli zaradené do príslušnej skupiny, ktorá bola vytvorená plánom, čo ZKR bez
akýchkoľvek pochybnosti umožňuje a preto nebol dôvod na preradenie pohľadávky č. 1
tohto veriteľa do skupiny pohľadávok z obchodného styku, pričom veritelia, ktorých by sa
táto námietka mohla týkať hlasovali za prijatie plánu a nemali voči tomu žiadne výhrady.
Súdu nie je zrejmé ako by v prípade, že by všetci veritelia hlasovali za takýto
reštrukturalizačný plán a žiadny z veriteľov by nemal voči tomu výhrady bez ďalšieho z
tohto dôvodu zamietol reštrukturalizačný plán a spôsobil tak konkurz dlžníka v rozpore s
prejavenou vôľou veriteľov. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že nie je dôvod,
aby boli aj pohľadávky v skupine pre nezabezpečených veriteľov z verejného sektora
rozdelené na dve samostatné skupiny podľa daných kritérií (ako namietal veriteľ), nakoľko
v obidvoch skupinách prípadne takto vytvorených by sa navrhovalo rovnaké uspokojenie.
Vzhľadom na uvedené súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú.
Zároveň súd nepovažoval za dôvodné preradenie pohľadávok č. 2, 3, 4 do skupiny
nezabezpečených veriteľov z oblasti verejného sektora. Ako z bodu 4.6. Licenčnej zmluvy,
na ktorý sa veriteľ odvoláva vyplýva, predmetom uplatňovaného nároku má byť pokuta za
údajné porušenie povinnosti dlžníka uzavrieť za účelom predaja zmluvných výrobkov a
náhradných dielov zmluvu o obchodnej spolupráci len so spoločnosťou K., a. s. Z
uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie zabezpečuje výlučne záujmy spoločnosti K., a.
s. a nie ostatných poskytovateľov licencie. Okrem toho toto ustanovenie zabezpečuje iba
predaj zmluvných výrobkov a náhradných dielov a nie kúpu hlavných komponentov, ktorá
má byt sankcionovaná uplatňovanou zmluvnou pokutou. Samotný záväzok dlžníka na
odoberanie hlavných komponentov a exkluzivitu spoločnosti K., a. s. na ich dodávanie je
zakotvený výlučne v zmluve o obchodnej spolupráci, ktorá je uzavretá iba medzi dlžníkom a
spoločnosťou K., a. s. Z uvedeného súdu nie je zrejmé na základe akých právnych
skutočností by prípadné vymoženie pokuty malo byť prímom do štátneho rozpočtu.
Podstatou ďalších námietok veriteľa K., a. s. je vo svojej podstate tvrdenie a
preukazovanie skutočnosti, že uspokojenie veriteľov by bolo v prípade konkurzu lepšie.
Pokiaľ ide o konkrétne podrobnosti námietok a ich vysvetlenie zo strany správcu súd
odkazuje na žiadosť veriteľa K., a. s. na zmenu plánu a na vyjadrenie správcu v rámci
rozpravy. V tejto súvislosti súd chce len poukázať na to, že k tvrdeniam o možnosti
výhodnejšieho speňaženia majetku dlžníka v konkurze veriteľ nepredložil žiadne relevantné
a nespochybniteľné dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia. Od výšky poistenia
napríklad bez ďalšieho nemožno vyvodzovať reálnu hodnotu majetku. Okrem toho v prípade
schválenia reštrukturalizačného plánu veriteľmi, súd v zásade nemá dôvod vykonávať
dokazovanie o tom, či by bolo uspokojenie veriteľov v konkurze lepšie a podľa svojej úvahy
bez d'alšieho rozhodnúť o zamietnutí plánu v rozpore s prejavenou vôľou veriteľov. ZKR
dokonca totiž nevylučuje, aby uspokojenie niektorých veriteľov alebo aj všetkých bolo v
rámci reštrukturalizácie horšie, nakoľko táto skutočnosť môže byť daná aj záujmom
veriteľov na zachovaní prevádzky dlžníka.“
Ústavný súd nepovažuje za opodstatnený názor sťažovateľky, že okresný súd pri
rozhodovaní o potvrdení plánu nevzal do úvahy jej námietky a „pravdepodobne sa nimi
vôbec nezaoberal“, keďže citovaná časť odôvodnenia svedčí o opaku tohto jej tvrdenia.
Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva, že pri
rozhodovaní o návrhu na potvrdenie plánu je všeobecný súd povinný skúmať
opodstatnenosť všetkých pripomienok na zmenu plánu predložených pred konaním
schvaľovacej schôdze veriteľov, ako aj stanoviska vyjadreného žiadateľom o zmenu plánu
na schôdzi veriteľov. Všeobecný súd je povinný tieto námietky a návrhy skúmať len
v súvislosti s tým, či sú dané dôvody na zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii, prípadne (v rámci súdneho dohľadu) aj s prihliadnutím na to,
či bol naplnený niektorý z dôvodov, pre ktorý je súd v rámci svojho dohľadu v zmysle §
131 zákona o konkurze a reštrukturalizácii povinný zastaviť reštrukturalizačné konanie a
začať konkurzné konanie.
V predloženom prípade okresný súd dospel k záveru o neexistencii takých dôvodov,
ktoré by odôvodňovali zamietnutie plánu súdom podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a
reštrukturalizácii, pričom ústavný súd tento záver okresného súdu hodnotí ako dostatočne
odôvodnený, a teda aj ústavne udržateľný. Z hľadiska dodržania ustanovení zákona o
konkurze a reštrukturalizácii podľa ústavného súdu neobstojí ani argumentácia sťažovateľky
v tom smere, že plán neprípustne zvýhodňuje niektorých veriteľov na úkor sťažovateľky,
pretože rozdelenie prihlásených pohľadávok do jednotlivých skupín bolo vykonané
správkyňou podľa vopred stanovených kritérií vyplývajúcich z použitej metódy v zmysle §
135 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V tomto ohľade možno prisvedčiť právnemu
názoru okresného súdu, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii nevylučuje, aby
uspokojenie niektorých veriteľov bolo v rámci reštrukturalizácie horšie ako v rámci
konkurzu. Správnosť tohto výkladu nepriamo vyplýva aj zo zakotvenie práva účastníkov
plánu nesúhlasiacich s plánom domáhať sa určenia neúčinnosti plánu voči tomuto
účastníkovi podľa § 157 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Inými slovami plán môže
byť prijatý a všeobecným súdom potvrdený aj vtedy, ak sa účastník plánu (pokiaľ ide
o uspokojenie jeho pohľadávok) dostane do horšieho postavenia, v akom by bol bez prijatia
plánu; takýto účastník plánu má len zachované právo domáhať sa voči svojej osobe
neúčinnosti plánu, toto právo však môže využiť len obmedzene v lehote 15 dní od
zverejnenia uznesenia o potvrdení plánu.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že plán zavádza rozdielnu mieru uspokojenia
príslušenstva zistených pohľadávok (t. j. úroku z omeškania, majetkových sankcií a
zmluvných pokút) zabezpečeného veriteľa oproti miere uspokojenia pohľadávok tohto
druhu nezabezpečených veriteľov, ústavný súd uvádza, že už zo samotnej podstaty
reštrukturalizačného konania vyplýva, že miera uspokojenia veriteľov v rôznych skupinách
môže byť rozdielna. Z potvrdeného plánu taktiež vyplýva záver, že v prípade vyhlásenia
konkurzu by pohľadávky zabezpečeného veriteľa (vrátane príslušenstva) boli
pravdepodobne uspokojené úplne, a to práve z dôvodu, že ide o pohľadávky zabezpečené
predovšetkým záložnými právami k nehnuteľnostiam. Táto skutočnosť odôvodňuje odlišný
(hoci sťažovateľkou oponovaný) spôsob uspokojenia pohľadávok zaradených v skupine
zabezpečených veriteľov a ani ústavný súd nepovažuje postup okresného súdu, ktorý v tejto
otázke nevidel dôvod na zamietnutie plánu, za rozporný so zákonom o konkurze a
reštrukturalizácii.
Okresný súd sa osobitne venoval aj otázke dôsledkov popretia sťažovateľkiných
pohľadávok, k čomu uviedol toto:
„Súdu je zrejmé, že v prípade, ak by tento veriteľ pohľadávky nemal popreté,
pravdepodobne by hlasoval v príslušnej skupine proti prijatiu reštrukturalizačného plánu,
pričom vzhľadom na výšku uspokojenia vo výške 0,5 % v danej skupine by pravdepodobne
bolo možné očakávať lepšie uspokojenie uvedeného veriteľa v rámci konkurzu ako v rámci
reštrukturalizácie a teda, súd by nemohol nahradiť súhlas v tejto skupine a musel by
zamietnuť reštrukturalizačný plán. Ako popretý veriteľ sa zároveň nemôže domáhať
neúčinnosti plánu. Z uvedeného je zrejmé, že postavenie uvedeného veriteľa by bolo v
prípade, že jeho pohľadávky budú zistené v konkurze lepšie ako v reštrukturalizácii. V tejto
súvislosti sa súd zaoberal otázkou či možno konštatovať, že bolo odňaté právo tohto
veriteľa konať pred súdom, a teda právo na spravodlivý proces a či prijatie plánu nebolo
dosiahnuté podvodným konaním.
Súd poukazuje na to, že popieranie pohľadávok je plne v kompetencii správcu,
pričom spoločnosť K., a. s. voči konkurznému súdu nevzniesla žiadnu námietku, ktorou by
namietala účelové popretie jeho pohľadávky zo strany správcu, poprípade podvodné
konanie, na základe ktorej by bol povinný sa touto otázkou prejudiciálne zaoberať.
Vzhľadom na to, že veriteľ si túto námietku neuplatnil, pričom mal možnosť, súd dospel k
záveru, že nemohlo byť a nebolo veriteľovi odňaté právo konať pre súdom. Súd totiž nemá
dôvod z vlastnej iniciatívy, nebodaj proti vôli veriteľa, čo súd nemôže taktiež vylúčiť,
prejudiciálne skúmať postavenie veriteľa v reštrukturalizačnom konaní, ktoré tento pred
konkurzným súdom nesporuje. Rozhodovanie o popretých pohľadávkach prináleží totiž
predovšetkým do právomoci súdu v príslušnom incidenčnom konaní.
Pri rozhodovaní o potvrdení reštrukturalizačného plánu súd zohľadňoval aj
skutočnosť, že pohľadávky veriteľa K., a. s. nemusia byť v príslušných incidenčných
konaniach zistené. Pričom v takom prípade by neprijatie reštrukturalizačného plánu bolo v
zásadnom rozpore zo záujmami väčšiny veriteľov, ktorí hlasovali za reštrukturalizačný
plán.“
K námietke sťažovateľky o účelovom popretí ňou prihlásených pohľadávok
správkyňou so zámerom neprihliadať na ne v reštrukturalizačnom konaní ústavný súd
konštatuje, že sama sťažovateľka nekonkretizuje, v čom tento účelový postup spočíva
a najmä aké ustanovenie zákona o konkurze a reštrukturalizácii správkyňa svojím postupom
porušila, prípadne si ho nesprávne vyložila a v dôsledku toho nesprávne postupovala.
Ústavný súd súčasne poukazuje na už citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia,
že v konaní pred okresným súdom nevzniesla námietku o účelovom popretí jej pohľadávok.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu, ako aj z príloh predložených sťažovateľkou
k sťažnosti ústavný súd nezistil, že pohľadávky sťažovateľky neboli popreté na základe
konkrétnych dôvodov svedčiacich o ich spornosti, prípadne spôsobom nezodpovedajúcim
zákonu o konkurze a reštrukturalizácii. Ani vyhodnotenie pohľadávky sťažovateľky
zaevidovanej správkyňou pod č. 84/K-1 ako spornej nesignalizuje prvky arbitrárnosti
vzhľadom na v tom čase prebiehajúce konanie o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia
vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 32 Cb 36/2009. Opísanú aplikáciu
zákona o konkurze a reštrukturalizácii okresným súdom považuje ústavný súd za ústavne
akceptovateľnú. Navyše bolo zistené, že sťažovateľka vo vzťahu k popretým pohľadávkam
podala incidenčné žaloby o určenie právneho dôvodu a výšky popretých pohľadávok,
o ktorých bude rozhodnuté v príslušných súdnych konaniach. Sťažovateľka, teda pokiaľ ide
o popretie svojich pohľadávok správkyňou, využila dostupný prostriedok ochrany svojich
práv. V prípade zistenia popretej pohľadávky v incidenčnom konaní bude mať podľa § 158
ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sťažovateľka právo požiadať v prípade
zaradenia jej pohľadávok do nesprávnej skupiny aj o doplatenie rozdielu, ak by bola ako
veriteľ popretej pohľadávky ukrátená.
K tej časti argumentácie, v ktorej sťažovateľka odkazuje na uznesenie krajského súdu
sp. zn. 43 Co KR/18/11 z 23. marca 2011, ústavný súd pripomína svoju konštantnú
judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, §
22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky [resp. jeho
plénu a kolégiám (ďalej len „najvyšší súd“)], keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú
vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť
porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než
ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09). Ústavný
súd navyše považuje skutkovú aj právnu situáciu v oboch prípadoch za rozdielnu, pretože
v prípade riešenom krajským súdom bolo zamietnutie reštrukturalizácie odôvodnené
zistením podstatného rozporu so spoločným záujmom veriteľov – osobitne s majoritným
veriteľom, ktorého pohľadávka bola čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti zistená,
zatiaľ čo pohľadávky v sťažovateľkinom prípade boli čo do právneho dôvodu popreté.
Práve táto rozdielnosť prípadov sa odrazila aj v závere odôvodnenia sťažovateľkou
napadnutého uznesenia, v ktorom okresný súd prízvukoval potrebu zohľadniť skutočnosť,
že pohľadávky sťažovateľky nemusia byť v príslušných incidenčných konaniach zistené
a v takom prípade by neprijatie reštrukturalizačného plánu bolo v zásadnom rozpore so
záujmami väčšiny veriteľov hlasujúcich za reštrukturalizačný plán.
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych
názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného
súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten
bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, že postup
a rozhodnutie všeobecného súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej právnej úpravy
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97, IV. ÚS 66/2011). Ústavný súd rovnako zdôrazňuje, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy
domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú.
Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané
uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,
resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože okresný súd
postupoval v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii prihliadajúc na účel
a zmysel právnej úpravy a aplikovateľných právnych inštitútov vyplývajúcich z použitého
zákona. Rovnako tak ústavný súd nenachádza ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi
napadnutým konaním okresného súdu a základným právom zakotveným v čl. 46 ods. 2
ústavy, pretože uznesením okresného súdu nebola preskúmavaná zákonnosť žiadneho
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Z okolností posudzovaného prípadu je zjavné, že
žiadne rozhodnutie správkyne či rozhodnutie veriteľov pri schvaľovaní plánu nemožno
považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy. Ústavný súd nevidel ani relevantnú
súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a postupom okresného súdu,
pretože tento sa pri svojom rozhodovaní zaoberal všetkými relevantnými námietkami
sťažovateľky prednesenými v procese schvaľovania plánu. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s
právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu svojím vlastným.
2. 2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 20 ústavy (čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto
základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Sťažovateľka videla porušenie svojho základného práva na vlastníctvo najmä v tom,
že okresný súd sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia neriadil princípmi zákazu
diskriminácie a rovnosti v súvislosti s ochranou jej vlastníckeho práva, následkom čoho ju
svojím rozhodnutím mal pozbaviť „bez akéhokoľvek zákonného podkladu“ vlastníckeho
práva len z dôvodu, že išlo o zmluvnú pokutu.
S prihliadnutím na potrebu uplatňovania materiálneho prístupu pri ochrane
základných práv a slobôd sa ústavný súd zaoberal aj otázkou ústavnej akceptovateľnosti
namietaného zásahu do sťažovateľkinho vlastníckeho práva napadnutým uznesením
okresného súdu. Keďže za majetok v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
sa považuje nielen existujúci majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda
veci alebo iné aktíva, ktorých vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie
vlastníctva ku ktorému môže fyzická alebo právnická osoba legitímne očakávať,
nepochybuje ani ústavný súd o tom, že pohľadávky sťažovateľky sú majetkom, ktorý je
chránený základným právom na vlastníctvo.
Ostalo teda posúdiť, či uznesením okresného súdu mohlo dôjsť k zbaveniu majetku
sťažovateľky, a v kladnom prípade, či pre takéto zbavenie majetku sťažovateľky boli
splnené ústavné podmienky. Za podstatné v tejto súvislosti považuje ústavný súd najmä to,
že predmetom konania vedeného pred okresným súdom bolo iba posudzovanie existencie
podmienok na zamietnutie plánu podľa § 154 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
a nie posudzovanie samotnej existencie pohľadávok sťažovateľky. Ako už bolo
konštatované v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ústavy, zákon o konkurze a reštrukturalizácii umožňuje aj prijatie takého plánu,
pri ktorom budú niektorí veritelia uspokojení v rámci reštrukturalizácie horšie ako ostatní.
Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii sa osobitným spôsobom upravujú právne pomery
ochrany majetku ako dlžníkov, tak aj veriteľov. Pokiaľ v konaní realizovanom v súlade
s ustanovením uvedeného zákona dôjde k zmene pohľadávky niektorého veriteľa, čo sa týka
jej výšky, nemôže to podľa názoru ústavného súdu viesť k porušeniu označeného
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
Navyše, ústavný súd pripomína, že súdnu ochranu pohľadávok, ktorých právnym
základom vzniku je uplatnená zmluvná pokuta za porušenie zmluvnej povinnosti založenej
medzi dvoma subjektmi súkromného práva, právny poriadok Slovenskej republiky
obmedzuje tiež moderačným právom (§ 301 Obchodného zákonníka, § 545a Občianskeho
zákonníka). S prihliadnutím na uvedené sa ústavnému súdu nejaví plánom určené nižšie
uspokojenie pohľadávok z uplatnených zmluvných pokút a iných sankcií za rozporné ani s
naznačenými zákonnými princípmi ochrany majetku (vrátane pohľadávok) a z tohto
pohľadu ústavne neakceptovateľné.
Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie okresného
súdu bolo svojvoľné, v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľky podľa názoru ústavného
súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo výsledkom, s ktorým
sa nevie stotožniť, čo však nemožno spájať s porušením označených základných práv, ktoré
nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju
právomoc.
Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti , a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011