Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 594/2017
PDF · 255.32 KB
No categories available
I. ÚS 594/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti AIRAM s. r. o., Jas 939, Galanta, zastúpenej
Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv slobôd, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska Banská Bystrica sp. zn.
BB 4 T 18/2016 z 24. júla 2017 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tost 29/2017 z 31. augusta 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti AIRAM s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. novembra 2017 doručená sťažnosť spoločnosti AIRAM s. r. o., Jas 939, Galanta (ďalej
len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv slobôd (ďalej len „listina“), ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska
Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. BB 4 T 18/2016 z 24. júla
2017 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Tost 29/2017 z 31. augusta 2017.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka písomne požiadala špecializovaný trestný
súd o zrušenie zaistenia nároku poškodeného podľa § 51 ods. 2 Trestného poriadku, pretože
v prebiehajúcej trestnej veci vedenej na špecializovanom trestnom súde pod sp. zn.
BB 4 T 18/2016 boli sťažovateľke zaistené finančné prostriedky pochádzajúce zo Štátnej
pokladnice a vyplatené Finančnou správou Slovenskej republiky ako vratky nadmerného
odpočtu DPH za obdobie február až apríl 2010 a september až december 2010 na základe
riadne uzatvorených a potvrdených daňových kontrol.
3. Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB 4 T 18/2016 z 24. júla
2017 (ďalej len „uznesenie špecializovaného trestného súdu“) bola žiadosť sťažovateľky
zamietnutá, a preto podala proti predmetnému rozhodnutiu sťažnosť, v ktorej uviedla, že nie
je možné stotožniť sa s názorom špecializovaného trestného súdu, že zmena vlastníka
obchodnej spoločnosti dotknutej zaistením nároku poškodeného nemá žiadny vplyv na
zmenu alebo zrušenie zaistenia nároku poškodeného. Nový spoločník nadobudnutím
obchodného podielu síce prevzal obchodnú spoločnosť so všetkými jej právami
a záväzkami, avšak obmedzenia, ktoré sa toho času obchodnej spoločnosti týkali, mu
nemôžu byť na ujmu.
4. Podľa názoru sťažovateľky z § 51 ods. 2 Trestného poriadku je zrejmé, že veci
patriace inej osobe ako obvinenému alebo právnickej osobe uvedenej v § 50 ods. 1
Trestného poriadku sa vyjmú zo zaistenia. V súčasnosti obchodná spoločnosť AIRAM
s. r. o. nepatrí obvinenej osobe v prebiehajúcom trestnom konaní vedenom na
špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. BB 4 T 18/2016, aj keď v minulosti tomu tak
bolo. V tejto súvislosti je však potrebné posudzovať aktuálny stav a na ten aplikovať § 51
ods. 2 Trestného poriadku. Trestné konanie vedené proti obvinenej pred špecializovaným
trestným súdom nemôže byť na úkor tretej osoby, resp. na úkor nového vlastníka obchodnej
spoločnosti, a preto zaistenie jeho nároku ako poškodeného nemá oporu v zákone a je
spôsobilé zapríčiniť súčasnému spoločníkovi a majiteľovi ujmu.
5. Následne bolo 28. augusta 2017 špecializovaným trestným súdom sťažovateľke
doručené vyjadrenie prokurátora k ňou podanej sťažnosti, ku ktorému sa mohla vyjadriť
v lehote piatich pracovných dní od jeho doručenia. Sťažovateľka sa k predmetnému
vyjadreniu prokurátora vyjadrila podaním z 30. augusta 2017, ako aj podaním
zo 4. septembra 2017. V tomto vyjadrení sťažovateľka jasne uviedla, že zaistené finančné
prostriedky nemohli pochádzať z trestnej činnosti obvinenej v trestnom konaní, pretože boli
riadne preverené daňovými kontrolami, o čom doložila protokoly Daňového úradu
Bratislava.
6. Sťažovateľke bolo 13. októbra 2017 doručené uznesenie najvyššieho súdu,
z ktorého je zrejmé, že jej bola postupom špecializovaného trestného súdu a najvyššieho
súdu odopretá možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu prokurátora zo 17. augusta 2017, keďže
najvyšší súd rozhodoval v čase, keď sťažovateľke ešte neuplynula lehota na toto vyjadrenie
a jej vyjadrenie ani nebolo najvyššiemu súdu predložené.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a Uznesením Špecializovaného
trestného súdu - pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn.: BB 4T 18/2016 zo dňa 24.07.2017
a konaním a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 5 Tost 29/2017
zo dňa 31.08.2017 porušené bolo.
Základné právo Sťažovateľa na práva na ochranu vlastníckeho práva v zmysle čl. 20
ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Uznesením
špecializovaného trestného súdu - pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn.: BB 4T 18/2016
zo dňa 24.07.2017 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.:
5 Tost 29/2017 zo dňa 31.08.2017 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3
Ústavy SR, Uznesením Špecializovaného trestného súdu - pracovisko Banská Bystrica pod
sp. zn.: BB 4T 18/2016 zo dňa 24.07.2017 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod sp. zn.: 5 Tost 29/2017 zo dňa 31.08.2017 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 5 Tost 29/2017 zo dňa
31.08.2017 a Uznesenie Špecializovaného trestného súdu - pracovisko Banská Bystrica pod
sp. zn.: BB 4T 18/2016 zo dňa 24.07.2017 sa zrušujú a vec sa vracia Špecializovanému
trestnému súdu - pobočka Banská Bystrica na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
187,40 EUR, ktorá je splatná do 15 dni od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho
zástupcu sťažovateľa vedený v Tatra banka, a.s., .“
Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 1. decembra 2017 predseda
špecializovaného trestného súdu uviedol, že dôvody, pre ktoré špecializovaný trestný súd
rozhodol o zamietnutí žiadosti poškodeného o zrušenie zaistenia majetku, sú podrobne
uvedené v jeho rozhodnutí.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu,
ktorým bola jej žiadosť o zrušenie zaistenia nároku poškodeného zamietnutá, ako aj
postupom a uznesením najvyššieho súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu
špecializovaného trestného súdu zamietol.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 11 ods. 1 listiny) každý má právo vlastniť
majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní. Podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov sú v rozpore s ustanovením § 51 ods. 2 Trestného poriadku, pretože
v prebiehajúcej trestnej veci vedenej na špecializovanom trestnom súde pod sp. zn.
BB 4 T 18/2016 zanikli zákonné predpoklady ustanovené v § 50 ods. 1 Trestného poriadku
pre ďalšie trvanie zaistenia, keďže obvinená v súčasnosti nie je
spoločníčkou ani konateľkou spoločnosti AIRAM s. r. o., teda sťažovateľky. Zmena
vlastníka obchodnej spoločnosti je podľa názoru sťažovateľky dôvodom na zrušenie
zaistenia nároku poškodeného. Súčasne sťažovateľka uviedla, že bola porušená zásada
rovnosti zbraní, pretože jej síce bolo doručené vyjadrenie prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k jej sťažnosti, bola jej však
odopretá možnosť vyjadriť sa k jeho stanovisku. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že
najvyšší súd rozhodoval v čase, keď sťažovateľke ešte neuplynula ani lehota na podanie
vyjadrenia, ktoré nebolo najvyššiemu súdu predložené.
K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
špecializovaného trestného súdu
14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity
právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí
rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
15. Sťažovateľka bola v prvostupňovom konaní v zmysle príslušných ustanovení
Trestného poriadku oprávnená dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania
o sťažnosti na najvyššom súde, ktorému ako súdu sťažnostnému prislúchalo preskúmavať
postup špecializovaného trestného súdu. Túto možnosť sťažovateľka využila, a preto
uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný
súd nemá právomoc preskúmavať postup špecializovaného trestného súdu, pretože jeho
namietaný postup a aj rozhodnutie preskúmal najvyšší súd, ktorý rozhodol o sťažnosti
sťažovateľky.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu
16. Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je prvotným východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by
mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (IV. ÚS 103/2014).
17. Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej už viackrát
zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013).
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto
nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie
namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä
intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že
v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu
základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
18. V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych
predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 27/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00).
19. Z týchto hľadísk ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu namietaného postupu
a uznesenia najvyššieho súdu, ktorý napadnutým uznesením zamietol sťažnosť
sťažovateľky proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, ktorý nevyhovel jej návrhu
na zrušenie zaistenia, a preto podstatným pre rozhodnutie v tejto veci bolo zistenie prípadnej
existencie zákonných dôvodov zrušenia zaistenia majetku sťažovateľky.
20. Podľa § 50 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je dôvodná obava, že
uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude
marené alebo sťažované, možno nárok až do pravdepodobnej výšky škody zaistiť na
majetkových právach právnickej osoby, v ktorej obvinený
a) má majetkovú účasť alebo
b) je štatutárnym orgánom, členom štatutárneho orgánu, členom iného orgánu,
prokuristom, vedúcim organizačnej zložky podniku, ktorý je zapísaný do obchodného
registra, alebo vedúcim podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného
registra,
c) ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný
čin, za ktorý je trestne stíhaný obvinený, bol spáchaný v mene alebo v prospech tejto
právnickej osoby.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného poriadku zaistenie sa zruší,
a) ak zanikne dôvod, pre ktorý bolo o zaistení rozhodnuté,
b) ak bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené alebo ak sa skončilo právoplatným
oslobodzujúcim rozsudkom alebo
c) ak uplynuli dva mesiace odo dňa, v ktorom nadobudol právoplatnosť rozsudok,
ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo odo dňa, v ktorom nadobudlo
právoplatnosť uznesenie, ktorým bola vec postúpená inému orgánu.
Podľa § 51 ods. 2 Trestného poriadku zaistenie treba obmedziť, ak sa ukáže, že nie je
potrebné v rozsahu, v akom bolo nariadené. Ak boli zaistením postihnuté veci patriace inej
osobe ako obvinenému alebo právnickej osobe uvedenej v § 50 ods. 1, vyjmú sa
zo zaistenia.
21. Z uznesenia špecializovaného trestného súdu vyplýva, že dôvodom zaistenia
majetku sťažovateľky je uspokojenie nároku poškodeného ‒Finančnej správy Slovenskej
republiky na majetkových právach k peňažným prostriedkom vedených na bankovom účte
sťažovateľky, ktoré boli poukázané do úschovy na účet špecializovaného trestného súdu
z toho dôvodu, že predchádzajúca jediná spoločníčka a konateľka sťažovateľky (obvinená
) je jednou z obvinených, ktorí si mali v rámci organizovanej skupiny
neoprávnene nárokovať od príslušných správcov dane vrátenie nadmerného odpočtu dane
z pridanej hodnoty na základe fiktívnych zdaniteľných plnení, pričom k zaisteniu nároku
poškodeného došlo v čase, keď obvinená bola jedinou spoločníčkou
a konateľkou sťažovateľky. Špecializovaný trestný súd ustálil, že zmena vlastníka
obchodnej spoločnosti dotknutej zaistením nároku poškodeného nemá žiadny vplyv na
zmenu alebo zrušenie tohto zaistenia nároku poškodeného.
22. Najvyšší súd vo svojom uznesení, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľky proti
uzneseniu špecializovaného trestného súdu, k námietkam sťažovateľky uviedol:
„Najvyšší súd po postupe nariadenom citovaným ustanovením z predloženého
doposiaľ získaného spisového materiálu zistil, že prokurátor podal 1. augusta 2016 na
Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica obžalobu na
a spol. (ďalších 9 osôb) pre pokračovací zločin neodvedenia dane a poistného podľa
§ 277 ods. 1 alinea druhá, ods. 2 písm. a/ v spojení s § 138 písm. i/, ods. 4 Tr. zák. účinného
do 30. septembra 2012, ktorej trestnej činnosti sa mali dopustiť na skutkovom základe
uvedenom v obžalobe. Podľa obžaloby mali obžalovaní v 293 prípadoch uplatniť
neoprávnený nadmerný odpočet DPH v celkovej výške 7.566.236,82,- €, z ktorého bola pri
vyplatení viacerými daňovými úradmi v úhrne 4.887.821,76,- €, spôsobená škoda v celkovej
výške 4.248.488,69,- €. Spoločnosť AIRAM, s.r.o. sa podľa obžaloby podieľala na skutkoch
pod bodmi 31 až 43 a neoprávnene si mala uplatniť nadmerný odpočet DPH v celkovej
výške 353.456,33,- €, z ktorého jej bola daňovými úradmi vyplatená suma 277.405,95,- €.
Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR zo 16. októbra 2014
sp. zn. VII/1 Gv 205/11/1000-205 v spojení s uznesením sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z 15. decembra 2014
sp. zn. Tp 98/2014 boli podľa § 51 ods. 1 písm. c/ Tr. por. v predmetnej trestnej veci
zaistené finančné prostriedky spoločnosti AIRAM, s.r.o. so sídlom Galanta, Jas 939, IČO:
44923813, nachádzajúce sa na internom účte spoločnosti v banke Oberbank AG, pobočka
zahraničnej banky v SR č. 6161026858/8370. Zároveň podľa § 50 ods. 2 Tr. por. boli
zakázané spoločnosti AIRAM, s.r.o. akékoľvek dispozície s peňažnými prostriedkami na
uvedenom účte do výšky 277.252,60,- €. V čase zaistenia boli na tomto účte finančné
prostriedky vo výške 113.929,11,- € a disponentom bola v tom čase obvinená
, konateľka spoločnosti.
V predmetnej veci už senát najvyššieho súdu rozhodoval, a to o sťažnosti
prokurátora proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 21. októbra 2016, ktorým
špecializovaný trestný súd zaistenie zrušil a na základe sťažnosti prokurátora senát
najvyššieho súdu uznesením z 12. januára 2017 sp. zn. 5 Tost 46/2016 napadnuté uznesenie
podľa § 194 Tr. por. zrušil, čím zaistenie nároku zostalo naďalej v platnosti.
Sťažnostný súd ďalej zistil, že k prevodu obchodného podielu spoločnosti z
na došlo na základe zmluvy, ktorá bola do obchodného registra
príslušného súdu doručená 21. marca 2017 a jediným konateľom spoločnosti AIRAM, s.r.o.
sa stal . Z uvedeného vyplýva, že k prevodu obchodného podielu spoločnosti
a tým aj ku zmene jej konateľa došlo krátko po rozhodnutí najvyššieho súdu. V tejto
súvislosti sťažnostný súd pripomína, že zmena vlastníka v obchodnej spoločnosti nemá vplyv
na zrušenie zaistenia. Nový spoločník nadobudnutím obchodného podielu prevzal obchodnú
spoločnosť so všetkými právami a záväzkami spoločnosti, ako aj obmedzeniami, na ktorú
skutočnosť správne poukázal aj prokurátor vo svojom vyjadrení k návrhu na zrušenie
zaistenia. Súd prvého stupňa preto postupoval v súlade so zákonom, keď návrh nového
konateľa spoločnosti zamietol.“
23. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa stotožnil
s názorom špecializovaného trestného súdu, že naďalej sú splnené podmienky pre zaistenie
majetku sťažovateľky, keď za rozhodujúci považoval moment, kedy došlo k zaisteniu
majetku. Podľa názoru ústavného súdu sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľky, že
dôvodom zrušenia zaistenia jej majetku je skutočnosť, že v súčasnej dobe nie sú splnené
zákonné podmienky pre zaistenie jej majetku, pretože existencia týchto podmienok bola
relevantná len v čase rozhodovania o zaistení. Zmena podmienok, ktoré tu boli v čase
zaistenia nároku poškodeného, nie je dôvodom zrušenia zaistenia podľa § 51 ods. 1 alebo
ods. 2 Trestného poriadku.
24. Z týchto dôvodov preto ústavný súd považuje postup najvyššieho súdu, ktorým
zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, na
základe ktorého bola zamietnutá jej žiadosť o zrušenie zaistenia jej majetku, keď nezistil
dôvod na jeho zrušenie, za súladný s Trestným poriadkom, a teda ústavne akceptovateľný.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu,
ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim
postupom pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
postupom a uznesením najvyššieho súdu
26. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy z dôvodu, že sťažovateľke síce bolo doručené vyjadrenie prokurátora
k jej sťažnosti, avšak nemala možnosť naň reagovať v súdom stanovenej lehote, pretože
najvyšší súd rozhodol o sťažnosti v čase, keď jej ani neuplynula lehota na podanie tohto
vyjadrenia, ústavný súd poukazuje na to, že pri posudzovaní dodržania základných práv
a slobôd ústavný súd štandardne vo svojej judikatúre uplatňuje zásadu priority materiálneho
prístupu k ochrane ústavnosti, resp. ochrane základných práv a slobôd (napr.
IV. ÚS 99/2010, IV. ÚS 196/2011, PL. ÚS 100/2011, III. ÚS 342/2011, IV. ÚS 10/2014).
Z uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že konanie o zrušenie zaistenia majetku v trestnej
veci iniciovala svojím podaním sťažovateľka, ktorá v ňom mala možnosť uviesť všetky
argumenty, ktoré považovala za významné a potrebné a ktoré tvorili podstatu rozhodovacej
činnosti špecializovaného trestného súdu. Súčasne sťažovateľka mala možnosť svoje
argumenty prípadne rozšíriť a doplniť v sťažnosti podanej proti uzneseniu špecializovaného
trestného súdu, na základe ktorej rozhodoval sťažnostný súd. Najvyšší súd v odôvodnení
svojho uznesenia napokon uviedol, na ktoré skutočnosti uvedené prokurátorom vo vyjadrení
k sťažnosti sťažovateľky prihliadal, pričom z ich obsahu nevyplývajú žiadne také (nové)
podstatné faktické a právne skutočnosti, ktoré nemohli byť sťažovateľke už známe a ktorých
uplatnenie prokurátorom by sťažovateľka nemohla predpokladať. Z uvedeného dôvodu
sťažovateľkou namietané pochybenie v postupe najvyššieho súdu v napadnutom konaní
podľa názoru ústavného súdu nedosahuje taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by vytváral
priestor pre možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označeného práva, a preto
sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 11 ods. 1 listiny postupom a uznesením najvyššieho súdu
27. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené
základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru z dôvodu namietanej nezákonnosti napadnutého uznesenia, v nadväznosti na to
nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky na ochranu majetku podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že
inštitút zaistenia je považovaný za preventívne opatrenie, ktorým štát využíva možnosť
zabezpečiť právo poškodeného účinne uplatniť svoj nárok na náhradu škody spôsobenej
trestným činom, zaistením majetku obvineného, resp. zaistením jeho majetkových práv.
Záujem na zachovaní majetku obvineného na účel odškodnenia poškodeného patrí
k nespochybniteľným legitímnym účelom, resp. dôvodom zasahovania do vlastníckeho
práva, ktoré je realizované prostredníctvom ustanovení Trestného poriadku (I. ÚS 176/09).
Uvedené nepochybne platí aj v prípade, ak je nárok poškodeného zaistený na majetkových
právach právnickej osoby uvedenej v § 50 ods. 1 Trestného poriadku. Na tomto základe
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2017