Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 10/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť B. A., zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Kuzmom, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48

ods. 1 a 2 a a 3 , podľa , ,

ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd

v spojení s a , ako aj práv podľa , 2

a 3 písm. b), c) a d) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. júna 2007,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. novembra

2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Tdo V 9/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2011

doručená sťažnosť B. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných

práv čl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50

ods. 2 a 3 (ďalej len „“) a podľa , ,

čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) v spojení s a , ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. júna 2007, rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. novembra 2008 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Tdo V 9/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 28. júna 2007 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu vraždy podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), za čo ho odsúdil podľa Trestného

zákona na výnimočný trest odňatia slobody v trvaní 24 rokov a podľa § 39a ods. 2 písm. c)

ho zaradil na jeho výkon do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„neskorší “) bol krajským súdom sťažovateľovi uložený aj ochranný dohľad

na dobu troch rokov s podmienkami uvedenými v ustanovení § 77 ods. 1 písm. a), b) a c)

neskoršieho .

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie tak sťažovateľ, ako aj Krajská prokuratúra

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“). Najvyšší súd o riadnych opravných

prostriedkoch rozhodol rozsudkom sp. zn. z 11. novembra 2008, ktorým podľa

a o trestnom konaní súdnom (Trestný

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) napadnuté

rozhodnutie krajského súdu zrušil a sám podľa sťažovateľa

odsúdil podľa na trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov

a podľa ho zaradil na výkon trestu do tretej

nápravnovýchovnej skupiny.

Druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol mimoriadnym opravným

prostriedkom – dovolaním, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. b), c), e), g) a h)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „neskorší

“). O dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.

zo 14. júna 2011 tak, že ho podľa § 382 písm. c) neskoršieho Trestného

poriadku odmietol.

Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. júna

2007, najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 11. novembra 2008 a napokon najvyšší

súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. júna

2011 porušili ním označené články , základné práva zaručené a listinou

a práva zaručené dohovorom. Svoj postoj sťažovateľ odôvodnil takto:

«... porušené právo na súdnu a inú právnu ochranu a princípu právnej istoty

Dovolím si tvrdiť, že napadnuté rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

28. 6. 2007 sp. zn. a Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 11. 2008 sp. zn.

ako i uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. júna 2011 sp. zn. nie sú

dostatočne odôvodnené a navyše odôvodnenia sú arbitrárne...

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. ... odmietol mnou

podané dovolanie.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa ust. § 371 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku Najvyšší súd uviedol, že som ho namietal až v dovolaní, čím som nesplnil

podmienku ust. , ale navyše k tomu dovolací súd dodal, že

v prejednávanej veci boli senáty oboch stupňov zložené v súlade s rozvrhom práce a teda

postupovali podľa zákona.

... Nie je pravdou, že som zloženie senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici namietal

až v dovolaní.

Na verejnom zasadnutí dňa 11. 11. 2008 na Najvyššom súde som namietal časté

zmeny v zložení senátu KS BB a žiadal som NS SR, aby preskúmal, či boli tieto zmeny

v súlade s Rozvrhom práce KS BB a zákonom. Ak to nie je takto poznačené v zápisnici, tak

je to vinou predsedu senátu NS SR...

Zloženie senátu Krajského súdu BB sa zmenilo dovedna 7 krát, čo samo o sebe

vyvoláva pochybnosti, či boli všetky zmeny naozaj vynútené, či boli noví členovia senátu

ustanovení v súlade s Rozvrhom práce a zákonom, pretože z obsahu spisu to nie je

zistiteľné.

Ďalším zásadným porušením práva na zákonného sudcu je dodatok č. 50 predsedu

krajského súdu k rozvrhu práce na rok 2006 z 18. 7. 2006 sp. zn. Spr. 1149/06, ktorým

predseda krajského súdu BB... pridelil veci vedené okrem iného aj do senátu 5

T...

Poukazujem, že dodatok č. 50 bol vydaný na základe návrhu sudcu JUDr. Chovanka,

ktorý doslova žiadal, aby mu boli pridelené aj veci, o. i. aj .

Bolo porušené ust. , lebo veci sa prideľujú senátu

a nie jeho jednotlivým členom.

Navyše prísediaci O., J. a T. neboli a nemohli byť členovia senátu 5 T na Krajskom

súde BB.

... vo veci sp. zn. došlo k sedemnásobnej zmene v zložení senátu Krajského

súdu a päťnásobnej zmene v zložení senátu Najvyššieho súdu SR, a Krajský súd BB

ignoroval – nevykonal – dôkazy prípravného konania, nezopakoval dokazovanie

z predchádzajúcich hlavných pojednávaní a napriek tomu odvolací súd nezistil „reálnosť

legálneho dôvodu podľa .“...

Skutočnosť, že dovolací súd v uznesení sp. zn. nedôvodil odlišnosť

svojho právneho názoru od názoru dominujúceho v rozsudku sp. zn. ,

odôvodňuje záver, že napadnuté uznesenie NS SR spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Nesprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav, ktoré sa premieta do porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu

a princípu právnej istoty.

Bolo úlohou Najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu preskúmať všetky dovolacie

dôvody uvedené v dovolaní...

... celé trestné konanie vo veci prebehlo podľa

účinného do 31. 12. 2005... tento nepoznal inštitút dovolania

a samozrejme ani vylučovaciu podmienku ustanovenú v ...

... poukazujem aj na tú skutočnosť, že dovolací súd sa vôbec nezaoberal mojím

doplnením dovolania zo 6. mája 2011, v ktorom som poukazoval na nezákonnosť výsluchov

svedkov M. a S. z 19. 3. 2007 na hlavnom pojednávaní na KS BB...

Najvyšší súd ako súd dovolací na jednej strane tvrdí, že Najvyšší súd ako súd

odvolací uplatnil revízny princíp na verejnom zasadnutí dňa 11. 11. 2008 a „všestranne“

preskúmal napadnutý rozsudok, na druhej strane však ignoroval nové dovolacie dôvody

týkajúce sa zákonnosti ťažiskových dôkazov. Avšak dovolací súd neskúmal iba tie nové

dovolacie dôvody, ktoré som nevedel presvedčivo vyvrátiť, na rozdiel od nového

dovolacieho dôvodu uplatneného obhajcom... v dovolaní z 1. 2. 2010 podľa ust. § 371 ods. 1

písm. h) (ochranné opatrenie), ktorý dovolací súd vyvrátil presvedčivo.

Jedným z prípadov svojvôle resp. arbitrárnosti rozhodnutia je nevyhnutne aj rozpor

právneho záveru súdu s princípom právnej logiky. Revízny princíp zaväzoval odvolací súd,

aby preskúmal konanie od začiatku trestného konania až do vyhlásenia napadnutého

rozsudku, o to viac bolo jeho úlohou preskúmať zákonnosť ťažiskových dôkazov, teda

výpoveď svedka M. z 19. 3. 2007. Keďže tak odvolací súd nepostupoval a porušil revízny

princíp, rozhodnutie dovolacieho súdu o aplikácii vylučujúcej možnosti podľa ust. § 371

ods. 3 je svojvoľné a arbitrárne.

Dovolaním... som namietal postup, akým bola aplikovaná zásada špeciality...

... odvolací senát Najvyššieho súdu rozhodol, že zásada špeciality sa neuplatní, ale

bez predošlého vyžiadania stanoviska obhajoby alebo ministra spravodlivosti.

Dovolací súd sa s odôvodnením odvolacieho súdu v celom rozsahu stotožnil...

Keďže Krajský súd v BB terminálnym spôsobom rozhodol o aplikácii zásady

špeciality, keď vydal EZR a maďarský súd udelil súhlas na moje trestné stíhanie, nebolo

v kompetencii odvolacieho súdu duplexné rozhodovanie o zásade špeciality, čím bolo

porušené moje právo na súdnu a inú právnu ochranu a princíp právnej istoty.

Najvyšší súd SR ako súd dovolací v napadnutom uznesení sp. zn.

nezistil porušenie práva na obhajobu, pretože neobstojí moje tvrdenie, že som nebol

vypočutý ani poučený pred konfrontáciou s M. a nedoručovanie procesných vyjadrení

prokurátora obhajobe, zatajovanie dôkazov zo strany obžaloby a zamietnutie navrhnutých

dôkazov súd nepovažoval za porušenie práva na obhajobu.

... Najvyšší súd nepoukázal kedy a kým som mal byť poučený, kedy som bol vypočutý

a zjavne si zamieňa právo na obhajobu s právom vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom.

Ústavne konformný výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do

rozporu s jeho znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu...

... porušené právo na zákonného sudcu a zákonný súd

Ako už bolo... uvedené, zloženie senátu Krajského súdu Banská Bystrica bolo

zmenené dovedna sedem krát. Zo súdneho spisu nie je zrejmé vo všetkých prípadoch zmien

senátov rozpoznať, akým spôsobom bola založená príslušnosť senátov na prejednanie mojej

veci, resp. príslušnosť jednotlivých sudcov, ktorí z rozhodovacieho prvostupňového senátu

buď prichádzali alebo odchádzali.

Skutočnosť zmeny zloženia v senáte bola iba stručne konštatovaná, a to nie

vo všetkých prípadoch.

Dovolací súd v uznesení sp. zn. ... uviedol, že „na súdoch oboch

stupňov konali senáty zložené v súlade s príslušným rozvrhom práce súdu, resp. postupovali

podľa zákona.“

Otázne je, ako to dovolací súd zistil, keď príslušné Rozvrhy práce Krajského súdu

Banská Bystrica a Najvyššieho súdu SR vrátane všetkých Opatrení a Dodatkov od roku

2002 do roku 2008 nie sú súčasťou spisu.

Keďže Krajský súd Banská Bystrica vykonal dňa 1. 3. 2005 hlavné pojednávanie

odznova po zmene v zložení senátu, z pohľadu obhajoby sú relevantné nasledujúce zmeny,

teda od momentu, keď bol predseda senátu JUDr. Peter Chovanko (od 1. 7. 2005 do

30. 6. 2006) dočasne pridelený na výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu...

Keďže predseda senátu veci JUDr. Chovanko od 1. 7. 2005 už nepôsobil

na Krajskom súde Banská Bystrica, niekto predsa musel vyhotoviť rozsudok z 21. 6. 2005 –

podľa môjho názoru to bol JUDr. Chovanko, aj keď už nepôsobil na Krajskom súde.

Berúc do úvahy, že aj členka senátu JUDr. Zdenka Cabanová prestala pôsobiť na

Krajskom súde v Banskej Bystrici zároveň s JUDr. Chovankom od 1. 7., je zrejmé, že senát

2 T v pôvodnom zložení prestal existovať. Zodpovedá skutočnosti, že od 1. 7. 2005 som

nemal žiadnych zákonných sudcov na Krajskom súde.

Na č. l. 1803 je poznámka, že JUDr. J. Mikluš – predseda senátu predkladá spis

s odvolaním krajského prokurátora na Najvyšší súd ako zákonný sudca (zo dňa

16. 1. 2006).

Z uvedeného vyplýva, že po odchode JUDr. Chovanka a JUDr. Cabanovej

na Špeciálny súd, sa stal mojim zákonným sudcom predseda senátu JUDr. Mikluš.

Z obsahu spisu nie je transparentne zistiteľné, akým spôsobom sa stal JUDr. Mikluš

mojim zákonným sudcom...

Z dodatku č. 50 predsedu Krajského súdu k Rozvrhu práce na rok 2006 zo dňa

18. 7. 2006 sp. zn. Spr. 1114/06 vyplýva, že JUDr. Chovanko navrhuje, aby mu boli

opätovne pridelené veci – medzi inými aj – ktoré mu boli odňaté dodatkami č. 9

a 11 k Rozvrhu práce na rok 2005.

Predseda Krajského súdu JUDr. Bradáč pridelil veci JUDr. Chovankovi, resp.

pridelil ich senátu 5 T, kde riadiacu funkciu predsedu senátu vykonáva JUDr. Chovanko.

Niet pochýb o tom, že vec bola pridelená JUDr. Chovankovi preto, lebo

o to žiadal, a to dňa 18. 7. 2006, teda ešte predtým, ako došla vec z Najvyššieho súdu SR na

Krajský súd Banská Bystrica dňa 13. 9. 2006.

Ostalo bez vysvetlenia, prečo bola vec pridelená do senátu 5 T na žiadosť

JUDr. Chovanka keď mojim zákonným sudcom bol v tom čase JUDr. Mikluš, ktorému vec

nebola odňatá. Na margo Rozvrhu práce Krajského súdu Banská Bystrica na rok 2006 bod

2 písm. a) – chcem uviesť, že senát, ktorému bola vec pôvodne pridelená, sa rozpadol.

Za žiadnych okolností to nemohol byť senát 5 T, lebo:

- ... – mojím zákonným sudcom bol JUDr. Mikluš...

- ... – pod pojmom „vec pôvodne pridelená“ sa môže rozumieť aj pridelenie veci

po podaní obžaloby, ktorá napadla do senátu predsedu senátu JUDr. J.a Ryanta, v roku

2006 člen senátu 3 T na Krajskom súde Banská Bystrica

- ... – senát, ktorému bola vec pôvodne pridelená sa rozpadol, sudcovia

JUDr. Samuel a JUDr. Cabanová prestali pôsobiť na Krajskom súde Banská Bystrica

a prísediaci pôvodného senátu (naposledy 21. 6. 2005) O., J. a T. neboli a ani nemohli byť

členmi senátu 5 T Krajského súdu v roku 2006

- ... – sudca JUDr. Chovanko nemá právo vyberať si veci, ktoré bude rozhodovať,

zároveň to je porušenie lebo veci sa prideľujú senátu,

nie jeho jednotlivým členom...

Berúc do úvahy, že senát v pôvodnom zložení sa rozpadol, bolo úlohou Krajského

súdu vykonať hlavné pojednávanie odznova. Súd by tak možno nemusel postupovať, ak by

sa predseda senátu na hlavnom pojednávaní dňa 2. 11. 2006 mňa, obhajcov a prokurátora

výslovne dotazoval, či so zmenou v zložení senátu a s pokračovaním hlavného pojednávania

vyslovujeme súhlas. Keďže sa predseda senátu Krajského súdu neopýtal strán v konaní, či

súhlasia so zmenou senátu, nemožno zloženie senátu označiť za zákonné a pokračovanie

v hlavnom pojednávaní za zákonný postup.

Práve zmena v zložení senátu Krajského súdu Banská Bystrica bola nosným

dôvodom, pre ktorý Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 14. 9. 2004 zrušil

rozsudok Krajského súdu.

Na základe vyššie uvedeného je možné konštatovať, že o veci vedenej na Krajskom

súde Banská Bystrica pod sp. zn. nerozhodol zákonný sudca resp. súd zriadený

zákonom, čím došlo k porušeniu práva na zákonný súd a zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 SR, Dohovoru a Listiny.

... – porušené právo na obhajcu...

... výsluch obvineného

Za jedno z najzásadnejších porušení môjho práva na obhajobu možno považovať tú

skutočnosť, že v prejednávanej veci neexistuje jediná moja procesne spôsobilá – bezchybná

– výpoveď obvineného pred súdom, napriek tomu, že ani raz som neodmietol vypovedať.

... moje výpovede z prípravného konania neboli čítané na žiadnom hlavnom

pojednávaní, neboli teda vykonané zákonným spôsobom.

Riadne vypočutý a poučený som bol iba jediný krát, na hlavnom pojednávaní dňa

21. 1. 2003. Po zmene v zložení senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici na hlavnom

pojednávaní dňa 28. 4. 2003 súd opätovne pristúpil k môjmu výsluchu, vypovedať som

neodmietol, odvolal som sa na predošlú výpoveď z 21. 1. 2003, ktorú súd prečítal. Po ďalšej

zmene senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici na hlavnom pojednávaní dňa 11. 11. 2003

sa situácia opakovala, opäť som neodmietol vypovedať, ale súd iba prečítal moju výpoveď.

Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo 14. 9. 2004 zrušil rozsudok

Krajského súdu Banská Bystrica zo 14. 11. 2003 a prikázal v zmysle

vykonať hlavné pojednávanie odznovu...

... s výnimkou JUDr. Chovanka došlo na Krajskom súde k zmene v zložení celého

senátu, keď namiesto JUDr. Samuela a prísediacich L., Z. a Ď. sa stali členmi senátu JUDr.

Cabanová a prísediaci O., J., T. a že dňa 1. 3. 2005 vykonal Krajský súd hlavné

pojednávanie odznova, súd pristúpil k môjmu výsluchu. Podotýkam, že som neodmietol

vypovedať, no súd iba prečítal moju predošlú (procesne nepoužiteľnú) výpoveď... Viackrát

som nebol vypočúvaný ani poučený!

Bolo pochybením Krajského súdu, že iba čítal moju predošlú výpoveď, teda

postupoval v rozpore s príkazom Najvyššieho súdu SR v uznesením sp. zn. ,

ktorý kázal „znovu vykonať“ všetky relevantné dôkazy, teda aj môj výsluch...

... tvrdím, že v predmetnom konaní neexistuje jediná moja procesne spôsobilá

výpoveď, lebo tým, že som sa na hlavnom pojednávaní 1. 3. 2005 odvolal na predošlú

výpoveď, ktorá je... procesne chybná, sa táto nemohla sťať legálnou...

Po vrátení veci Najvyšším súdom SR uznesením sp. zn. z 11. 7. 2006

došlo k ďalšej zmene v zložení senátu Krajského súdu na hlavnom pojednávaní 2. 11. 2006

(JUDr. Deák namiesto JUDr. Cabanovej), čiže pribudol ďalší dôvod na môj výsluch

s poukázaním na zásadu ústnosti a bezprostrednosti, a zásadu nezmeniteľnosti zloženia

senátu.

... ani po udelení súhlasu na moje trestné stíhanie maďarským súdom som nebol

vypočutý, ani potom, ako ma Krajský súd v Banskej Bystrici na hlavnom pojednávaní dňa

25. 4. 2007 upozornil na možnosť prísnejšej kvalifikácie skutku.

Po výsluchu svedka M. dňa 19. 3. 2007 Krajský súd v Banskej Bystrici pristúpil ku

konfrontácii medzi mnou a M., a to bez predošlého zákonného poučenia mňa ako

obvineného!...

V zápisnici zo dňa 19. 3. 2007 nie je zaznačený obsah môjho poučenia, lebo krajský

súd si nesplnil poučovaciu povinnosť...

Keďže som po vrátení veci Najvyšším súdom na hlavnom pojednávaní nebol

poučený, táto nezákonnosť sa tiahla počas celého dokazovania...

... názor... súdu odvolacieho i dovolacieho, že som bol vypočutý jednak na

predošlých hlavných pojednávaniach a že i konfrontácie a vyjadrenia k jednotlivým úkonom

je môj výsluch, teda že som bol vypočutý, neobstojí pretože sa natoľko odchýlil od znenia

a zmyslu príslušných ustanovení o výsluchu a poučenia obvineného, že

tým zásadne popreli jeho účel a význam...

Krajský súd zamietol návrh prokurátora na môj výsluch, pričom neodôvodnil

nepotrebnosť môjho výsluchu, odvolací súd na verejnom zasadnutí dňa 11. 1. 2008 tiež

zamietol môj návrh, aby som bol vypočutý, avšak jeho odôvodnenie je arbitrárne.

... tvrdím, že v predmetnom konaní neexistuje jediná moja procesne bezchybná

výpoveď, pred hlavným pojednávaním či v jeho priebehu dňa 19. 3. 2007 som nebol

poučený a preto bolo porušené moje právo na obhajobu.

... návrhy na doplnenie dokazovania

Prokurátor... 20. 3. 2007 na hlavnom pojednávaní navrhol vypočuť mňa ako

obžalovaného a vyšetrovateľa A...

Obhajca... navrhol vypočuť svedkov... a pribrať znalca... na zistenie vierohodnosti

svedka.. Ďalším návrhom zo dňa 18. 4. 2007 rozšíril svoj návrh o pribratie znalcov...

na vyšetrenie svedkov...

Krajský súd v Banskej Bystrici všetky návrhy zamietol bez vysvetlenia. Nik

nespochybňuje právo súdu zamietnuť návrhy, ale úlohou súdu je vysvetliť, prečo ten-ktorý

návrh nepovažuje za relevantný.

V odvolacom konaní pred Najvyšším súdom jednak v písomnom odvolaní

z 31. 12. 2007 ako aj ústne na verejnom zasadnutí konanom 11. 11. 2008 som navrhol

vykonať... dôkazy...

Najvyšší súd SR ako súd odvolací v rozsudku ani okrajovo nespomenul,

že som navrhol vykonať ďalšie dôkazy...

Najvyšší súd SR ako súd dovolací procesne podložené odmietnutie dôkazných

návrhov obvineného nepovažuje za porušenie práva na obhajobu...

Niet sporu o tom, že môj výsluch bol nevyhnutný z viacerých dôvodov, a ani súd,

prokurátor a obhajca nemali príležitosť klásť mi otázky...

Prípadné odmietnutie vykonať navrhované dôkazy musí byť odôvodnené

vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom preukazujúcim nepotrebnosť či nadbytočnosť

takéhoto dokazovania, obzvlášť za situácie kedy existuje rada ďalších skutočností vedúcich

k odôvodnenému záveru, že celé trestné konanie nebolo vedené objektívne a zjavne

nerešpektovalo základné zásady spravodlivého procesu...

Keďže neobstojí zamietnutie dôkazných návrhov na môj výsluch a svedka K. D.

a zamietnutie ďalších návrhov súdy nijako neodôvodnili, bolo porušené moje právo na

spravodlivý súd a právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 ods. 3 písm. d) Dohovoru, čl. 48

ods. 2, SR a , Listiny.

... úmyselné zatajovanie dôkazov...

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici... sa... zúčastnil výsluchu svedka

K. D., ktorý na otázky prokurátora odpovedal, že R. P. sa mu pochválil, že on zastrelil K...

Napriek týmto zisteniam, nepredložil zápisnice o výsluchu svedka D. ani Krajskému

súdu ani obhajobe na hlavnom pojednávaní 28. 6. 2007, pred vyhlásením rozsudku, navyše

tieto nové zistenia neuviedol ani v písomne vyhotovenom odvolaní sp. zn. zo dňa

7. 12. 2007...

Najvyšší súd ako súd odvolací v rozsudku ... uviedol, že dôkazy v spise

nenaznačujú spojenie R. P. s prejednávanou vecou, a že tvrdenia D. sú v rozpore

s vykonanými dôkazmi a výpoveďou M...

... tvrdenia D. sú v rozpore iba s výpoveďou M. a S. Navyše D. označil P. za strelca,

a ja som bol obvinený až do roku 2007 z toho, že som šoféroval vozidlo..., je preto logické,

že označenie P. za strelca nemôže byť v rozpore s vykonanými dôkazmi, ak som ma byť ja

šofér.

Taktiež neobstojí tvrdenie, že P. nespájajú dôkazy v spise s prejednávanou vecou...

Najvyšší súd teda buď rozhodol bez toho, aby poznal situáciu, alebo zavádza

účelovo. Každopádne, zamietnutie tohto návrhu je nepresvedčivé, nelogické a chybné...

Na základe vyššie uvedeného tvrdím, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b)

Dohovoru, a SR a , Listiny, lebo

obžaloba zatajila relevantné dôkazy pred obhajobou a pred Krajským súdom a odvolacie

konanie pred Najvyšším súdom SR nebolo adekvátnym opravným prostriedkom na nápravu

tohto pochybenia.

... výsluch svedka JUDr. J. S...

Po vznesení obvinenia dňa 1. 3. 2001 som si za obhajcu zvolil JUDr. J. S.

Vyšetrovateľ vypočul JUDr. S. ako svedka dňa 15. 3. 2001 a 26. 6. 2001... chcem

uviesť, že JUDr. S. bol mojím riadne zvoleným obhajcom a nikdy ma vyšetrovateľ

nepožiadal o zbavenie jeho mlčanlivosti.

Keďže sa v danom prípade jednalo o nutnú obhajobu... bolo úlohou vyšetrovateľa

prv ma vyzvať, aby som si zvolil v určenej lehote obhajcu, a ak by som si ho nezvolil, až

potom mohol požiadať súd o ustanovenie obhajcu. Vyšetrovateľ pred výsluchom dňa

15. 3. 2001 nerešpektoval podmienky o nutnej obhajobe, obhajcu JUDr. S. jednoducho

vypočul...

Postupom vyšetrovateľa, keď vypočúval obhajcu JUDr. S. ako svedka, bolo porušené

moje právo na obhajobu...

... porušenie zásady zákonnosti trestného stíhania...

Rozsudok Krajského súdu BB sp. zn. z 28. 6. 2007 a rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. z 11. 11. 2008 sú založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané

zákonným spôsobom, preto bola porušená zásada zákonnosti trestného stíhania.

Právne závery Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho v uznesení sp. zn.

1 Tdo V 9/2010... sú arbitrárne. Súd neodpovedal na dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1

písm. g) a preto je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné.

... zásada špeciality

O uplatnení zásady špeciality terminálnym spôsobom rozhodol Krajský súd BB

na hlavnom pojednávaní konanom dňa 2. 11. 2006 tak, že dňa 7. 11. 2006 vydal predseda

senátu európsky zatýkací rozkaz sp. zn. za účelom vyžiadania súhlasu na moje

trestné stíhanie.

Súd hlavného mesta Budapešť uznesením z 7. 2. 2007 č. 9.B.1128/2006/4sz. udelil

súhlas na moje trestné stíhanie...

Až z písomne vyhotoveného rozsudku NS SR sp. zn. som sa dozvedel, že

aplikácia zásady špeciality podľa názoru súdu neprichádza do úvahy!...

Tvrdím, že nebolo v kompetencii Najvyššieho súdu SR rozhodnúť o tom, že zásadu

špeciality nebude aplikovať, pretože je to v právomoci ministerstva spravodlivosti...

Dovolací súd i odvolací súd postupovali inak ako v rozsahu a spôsobom

predpísaným zákonom, lebo rozhodli o neuplatnení zásady špeciality, čo je však

v kompetencii ministerstva spravodlivosti...

... s Európskym zatýkacím rozkazom má sudca vydať aj zatýkací rozkaz podľa ust.

, keďže však predseda senátu Krajského súdu BB vydal Európsky

zatýkací rozkaz bez príkazu na zatknutie, postupoval inak ako podľa ust. § 10 ods. 1 zákona

č.

... Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. a rozsudkom sp. zn.

a Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. z 28. 6. 2007 nerešpektovali

ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon, zároveň porušili právo na súdnu ochranu a princíp právnej istoty podľa

, a , Dohovoru...

Vydaný z Maďarskej republiky do SR som bol dňa 13. 10. 2005 na základe uznesenia

súdu hlavného mesta Budapešť č. 9.B.820/2005/4szám z 5. 10. 2005, z ktorého vyplýva, že

trestná vec K. nebola predmetom vydania. Od tohto dňa sa na mňa vzťahovala zásada

špeciality.

Vzhľadom na to, že maďarský súd vydal súhlas na moje trestné stíhanie až

7. 2. 2007, faktom je, že sa proti mne viedlo trestné stíhanie bez súhlasu bezmála 16

mesiacov. V danom období som bol stíhaný v rozpore s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b)

písm. h) ...

Keďže som bol 16 mesiacov trestne stíhaný v rozpore so zákonom, bola porušená

zásada zákonnosti trestného stíhania podľa a Listiny.

... dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom

... ťažiskové usvedčujúce dôkazy – zápisnice o výsluchu svedkov M., S. a B.

z hlavného pojednávania konaného dňa 19. 3. 2007 trpia podstatnými vadami konania.

Menovaní svedkovia sú osoby, ktoré... majú právo odmietnuť vypovedať... V prípade

vypočutia svedka, ktorý má... právo odoprieť výpoveď, zápisnica o jeho vypočutí musí

obsahovať nielen obsah poučenia, ale aj obsah vyjadrenia svedka, či toto právo používa

alebo nepoužíva... Ak nebol taký svedok poučený o tomto práve alebo sa výslovne

nevyjadril, či spomenuté právo využíva alebo nie, ide o podstatnú vadu konania...

Keďže Krajský súd v BB dňa 1. 3. 2005 vykonával hlavné pojednávanie odznovu,

dôkazy, ktoré súd vykonal na hlavných pojednávaniach v priebehu roka 2003 sú procesne

nepoužiteľné...

... jedná sa o moju výpoveď z 21. 1. 2003

... poškodená L. K. bola vypočutá iba na hlavnom pojednávaní konanom dňa

28. 4. 2003, avšak po zrušení rozsudku a vrátení veci už poškodená K. nebola nikdy

vypočutá.

Krajský súd na hlavnom pojednávaní konanom 29. 4. 2003 vypočul svedka M. Z.,

následne už tento svedok nikdy nebol vypočutý pred súdom. Jeho výpovede z inej trestnej

veci sú nepoužiteľné ako dôkazy, lebo pri nich nemohlo byť realizované právo

obhajoby. To nebránilo Krajskému súdu BB, aby v rozsudku z 28. 6. 2007 tieto výpovede

z inej trestnej veci vyhodnotil proti mne, čo je absolútne neprípustné.

Najvyšší súd ako súd odvolací sa rozsudkom z 11. 11. 2008 pokúsil korigovať

pochybenie Krajského súdu v BB, výpovede M. Z. z inej trestnej veci už nepoužil, ale vyložil

v môj neprospech výpoveď... M. Z. z hlavného pojednávania z 28. 4. 2003.

Odvolací súd však prehliadol, že prikázal Krajskému súdu v BB vykonať hlavné

pojednávanie odznova, čo sa udialo 1. 3. 2005, čiže výpoveď Z. z 28. 4. 2003 je

nepoužiteľná.

Krajský súd v BB v rozsudku z 28. 6. 2007 dokonca použil proti mne listy písané

Štefanom Jankovičom, ktoré nikdy neboli oboznamované na hlavnom pojednávaní...

... ani JUDr. J. S. nebol nikdy vypočutý pred súdom, jeho výpovede z prípravného

konania sú nezákonné a súd ich nikdy neoboznamoval, no napriek tomu ich Krajský súd aj

Najvyšší súd v rozsudkoch prekrúcali v môj neprospech.

Obsahom spisu sú aj údaje o uskutočnenej telekomunikačnej činnosti čísla..., ktoré

som v inkriminovanom období používal. Krajský súd v BB a Najvyšší súd SR ich použil ako

usvedčujúci dôkaz proti mne, napriek tomu, že absentuje súdny príkaz a výpisy a lokalizácie

tohto telefónneho čísla neboli oboznamované pred súdom na žiadnom hlavnom

pojednávaní...

... záznamy z čerpacej stanice... neboli premietnuté na hlavnom pojednávaní v roku

2007 po zmene v zložení senátu Krajského súdu BB, a... člen senátu JUDr. Deák teda

nemohol vidieť tento videozáznam, no súd i napriek tomu rozhodol, že na zázname som ja...

Na základe... uvedeného tvrdím, že došlo k porušeniu zásady zákonnosti trestného

stíhania podľa Listiny a SR a Dohovoru.

... porušenie práva na telekomunikačné tajomstvo...

... na základe bližšie nešpecifikovanej žiadosti vyšetrovateľa, ktorá ani nie je

obsahom spisu, poskytol mobilný operátor... výpisy a lokalizácie telefónneho čísla... aj na

kritické obdobie...

V dovolacom konaní na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. 11. 2008 som

namietal, že tieto výpisy hovorov a lokalizácie neboli získané na základe príkazu sudcu...

V rozsudku Najvyššieho súdu niet ani zmienky o tom, že som namietal

túto skutočnosť, čo ale nebránilo súdu vyložiť výpisy a lokalizácie... proti mne...

Tým, že Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd SR zaradili do spisu

a hodnotili výpisy a lokalizácie... porušili moje práva garantované v čl. 13 listiny, čl. 22

ods. 1, ods. 2 SR a ods. 2 Dohovoru.

... porušenie práva na spravodlivý súd...

... nedoručovanie procesných rozhodnutí

Bolo povinnosťou Krajského súdu resp. Najvyššieho súdu SR doručiť vyjadrenie

prokurátora GP SR k dovolaniu mne ako obvinenému, ako aj obhajcovi...

... dovolanie nebolo zamietnuté z dôvodu, že nespĺňalo požiadavky prípustnosti

dovolania, ale Najvyšší súd zamietol dovolanie v jeho podstate. V dôsledku toho nemožno

povedať, že vyjadrenie prokurátora GP SR k podstate dovolania nemohlo ovplyvniť

výsledok v spore...

... opomenutie... Najvyššieho súdu SR zaslať mi kópiu vyjadrenia prokurátora GP SR,

a teda odopretie možnosti oboznámiť s týmto podaním a vyjadriť sa k nemu, poprelo moje

právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru,

a čl. 36 ods. 1 Listiny.

Taktiež uvádzam, že moje podanie zo dňa 6. 5. 2011 nebolo doručené prokurátorovi,

ktorý sa tak nemohol vyjadriť k jeho obsahu. Najvyšší súd teda porušil princíp rovnosti

zbraní a kontradiktórnosť konania podľa Dohovoru, a

ods. 3 Listiny.

Odvolacie konania... sa vyznačovali tým, že Najvyšší súd SR nedoručoval obhajobe

procesné vyjadrenia prokurátora GP SR. Ide o vyjadrenie prokurátora GP SR...

z 15. 8. 2008 sp. zn. IV/1 GPt 712/04-88... ako vyjadrenie k mnou písanému odvolaniu

z 31. 12. 2007... toto vyjadrenie jednak nebolo doručené obhajobe, ale ani nebolo obsahom

spisu, keď som ho osobne študoval 7. 11. 2008 na Najvyššom súde a na verejnom zasadnutí

konanom dňa 11. 11. 2008 nebolo oboznámené...

Totožne postupoval odvolací súd aj na neverejnom zasadnutí konanom dňa

11. 7. 2006. Uznesením sp. zn. zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu BB

výlučne na základe podania prokurátora GP SR... z 31. 5. 2006 sp. zn. IV/1 GPt 712/04-

14...

Toto doplnenie odvolania nebolo doručené obhajobe...

Keďže... vyjadrenia prokurátora neboli obhajobe doručené Najvyšší súd SR

nezaobchádzal s účastníkmi konania rovnako, procedúra odvolacieho ako i dovolacieho

konania nebola vyvážená, nezaručovala minimálny sporný element, a preto boli porušené

princípy rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, čo sa premietlo do porušenia práva

na spravodlivý súd podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48

ods. 2 a ods. Dohovoru.

Ďalším porušením práva na spravodlivý súd a rovnosti zbraní bolo nezákonné

zvýhodňovanie tzv. kajúcnikov M., S., B., T. a J...

M. M. ani v súčasnosti nenesie žiadnu trestnú zodpovednosť za svoju výpoveď.

Neprebieha voči nemu trestné stíhanie, a navyše, jeho výpoveď bola kompilátom skutočných

udalostí a nepravdivých skutočností prispôsobených tak, aby sa zbavil trestnej

zodpovednosti, čo sa mu zjavne podarilo...

... svedkovia M., S. a B.na hlavnom pojednávaní konanom 19. 3. 2007 zhodne uviedli,

že na predošlých pojednávaniach nehovorili pravdu...

Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku z 28. 6. 2007 vyhodnotil výpovede M. Z.

z inej trestnej veci v môj neprospech. Berúc do úvahy, že výpovede svedka získané orgánmi

činnými v trestnom konaní po podaní obžaloby inej trestnej veci nemožno prečítať

na hlavnom pojednávaní... a že svedok spáchal samovraždu a teda nemohol byť vypočutý

pred súdom, bolo porušené moje právo na spravodlivý súd...

Tvrdím, že skutkové závery Krajského súdu v Banskej Bystrici v rozsudku

z 28. 6. 2007 a v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 11. 11. 2008 sú v extrémnom rozpore

s vykonanými dôkazmi.

Predovšetkým svedkovia M., S. a B. nemuseli odstraňovať rozpory z predložených

výpovedí..., čo je podstatnou vadou konania...

Ďalším porušením práva na spravodlivý proces je použitie záznamu z vyšetrovacieho

pokusu z 11. 4. 2001 ako dôkazu proti mne. Od momentu vznesenia obvinenia

do 11. 4. 2001 som odmietol vypovedať, a žiadne ustanovenie zákona mi neprikazuje

spolupracovať s policajtmi, išlo by o obrátenie princípu dôkazného bremena. Čiže napriek

tomu, že som odmietal vypovedať, ma vyšetrovateľ postavil pred kamery a opýtal sa, či sa

chcem zúčastniť vyšetrovacieho pokusu, čo som odmietol.

Použitie záznamu z 11. 4. 2001 ako dôkazu proti mne považujem za obídenie práv na

obhajobu a zákazu inkriminácie vlastnej osoby..

... vyšetrovateľ ma neinformoval, že záznam sa uskutoční bez ohľadu na to, či sa

vyšetrovacieho pokusu zúčastním, alebo nie, čo znamená tiež porušenie čl. 8 dohovoru...

Z uvedeného vyplýva, že bolo porušené moje právo na spravodlivý súd ukotvené

v Dohovoru, a Listiny.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 1,

ods. 2, , , ods. 3, , ods. 2, , ods. 3

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. b), c), d), čl. 8 ods. 1, ods. 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1,

čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1, čl. 40 ods. 2, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom

a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo

dňa 14. júna 2011 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 11. novembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo

dňa 28. 6. 2007 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. 6. 2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

11. 11. 2008 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 28. júna

2007 zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Banskej Bystrici znovu vo veci konať

a rozhodnúť.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- €,

ktoré je mu Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť vo výške 65.000,- €

a Krajský súd v Banskej Bystrici je mu povinný vyplatiť vo výške 35.000,- €, všetko

do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi B. A. trovy

právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Milana Kuzmu do 30 dní od

právoplatnosti rozhodnutia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie a , porušenie

základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3,

a 2 a a 3 , základných práv zaručených v , ,

čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 1 a 3 listiny a práv zaručených v čl. 6

ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. júna 2007, rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. novembra 2008 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Tdo V 9/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2011.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo

iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa

zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným

zariadením.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa pokladá

za nevinného, kým sa právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nevysloví jeho vina.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si

obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,

v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:...

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

1. K namietanému porušeniu označených článkov , základných práv

zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 28. júna 2007

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Podľa (účinného do 31. decembra 2005, ktorý sa

vzťahoval na vec sťažovateľa) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa

je odvolanie.

Podľa rozsudok môže odvolaním napadnúť

obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo dotýka.

Podľa druhej vety o odvolaní proti rozsudku krajského

súdu ako súdu prvého stupňa rozhoduje najvyšší súd.

Podľa ak nerozhodne odvolací súd podľa ,

preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže

odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku,

prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Podľa odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je

dôvodné.

Podľa odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež

a) pre podstatné vady konania, ktoré rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto

konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo

obhajoby,

b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení

alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba

dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom

by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie ,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody nesprávne.

Podľa ak je vadná len časť napadnutého rozsudku

a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší,

hoci i len sčasti, výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky,

ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení , sťažovateľ mal možnosť

podať proti rozsudku krajského súdu z 28. júna 2007 odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd, ktorý v prípade zistenia neprípustného

zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa prvostupňovým súdom bol povolaný

týmto právam (a slobodám) poskytnúť ochranu. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených článkov , základných práv

zaručených a listinou a práv zaručených dohovorom rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 11. novembra 2008 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. júna 2011

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie v dôsledku tvrdenia sťažovateľa o arbitrárnosti, resp.

neodôvodnenosti rozsudku najvyššieho (ako odvolacieho) súdu sp. zn.

z 11. novembra 2008 a uznesenia najvyššieho súdu (ako dovolacieho) sp. zn.

1 Tdo V 9/20010 zo 14. júna 2011 ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej konštantnej

judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. ,

, , ).

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku sp. zn. z 11. novembra 2008

v podstatnej časti odôvodnenia uviedol:

„Krajský súd zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 5

vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu a pre

zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o obžalobe, ktorá bola na B. A. podaná, vrátane

preverenia jeho obhajobných tvrdení.

V týchto smeroch krajský súd dôkazy vyhodnotil jednotlivo, vo vzájomných

súvislostiach ako aj v celom ich súhrne logickým a zároveň aj podrobne odôvodneným

spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov tak ako sú

uvedené v nemožno nič vytknúť.

Prvostupňový súd starostlivo zvážil všetky okolnosti prípadu, vecne správne reagoval

na obhajobné tvrdenie obžalovaného, ktoré preveril vykonaným dokazovaním a následne

spôsobom nevzbudzujúcim podľa zistenia odvolacieho súdu pochybnosti o správnosti

skutkových zistení, vrátane tých, ktoré boli nevyhnutné pre záver o zavinení obžalovaného,

pokiaľ ide o ním zamýšľaný následok, t. j. smrť M. K..

V tomto smere krajský súd predovšetkým výstižne poukázal na to, že obžalovaný bol

zo spáchania skutku usvedčený nielen výpoveďou svedka M. M., ale v náväznosti na ňu aj

výpoveďami ďalších svedkov, či už S. S., Z. B, M. Z., R. K., T. M., P. L., znaleckými

posudkami, obrazovým záznamom priemyselnej kamery z čerpacej stanice... s pripojenou

fotodokumentáciou, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v spise, ktoré plne

odôvodňovali záver, že skutok sa stal tak ako je to uvedené v skutkovej vete vyhláseného

rozsudku a tento spôsobom tam popísaným spáchal obžalovaný B. A.

Na základe takto vykonaných dôkazov neobstoja podľa názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ani obhajobné tvrdenia uplatnené obžalovaným v rámci odvolacieho

konania, ku ktorým najvyšší súd predovšetkým dodáva, že námietka obžalovaného, že

Krajský súd v Banskej Bystrici nemohol v predmetnej veci konať vzhľadom k tomu, že

v rámci extradičného konania z Maďarskej republiky sa nevzdal zásady špeciality nie je

namieste.

Krajský súd túto prekážku odstránil, a teda mohol v konaní pokračovať na základe

dodatočného súhlasu Maďarskej republiky s jeho trestným stíhaním v predmetnej trestnej

veci, ktorý bol vyjadrený v rozhodnutí Súdu hlavného mesta Budapešť zo 7. februára 2007,

č. 9.B. 1128/200614.szám.

Rozhodnutie Súdu hlavného mesta Budapešť pritom netrpí ani vytýkanou chybou, že

vzniklo na základe EZR vydaným Špeciálnym súdom v Pezinku 8. januára 2007, sp. zn.

BB-Pšv 15/06 v tejto istej veci čím pôvodný skorší EZR (sp. zn. BB-Pš 16/05) stratil

platnosť. Z porovnaniach oboch EZR, jednoznačne vyplynulo, že námietka obžalovaného

nemá žiadne opodstatnenie, pretože EZR neboli vydané v tej istej veci a EZR vydaný

Špeciálnym súdom v Pezinku nemohol teda zrušiť predchádzajúci EZR vydaný Krajským

súdom v Banskej Bystrici.

Rozhodnutie súdu hlavného mesta Budapešť konvalidovalo aj predchádzajúce

konanie, konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júla 2006,

sp. zn. , ktorému v tom čase neboli známe okolnosti ohľadne žiadosti slovenskej

strany o dodatočný súhlas s jeho trestným stíhaním a samozrejme ani skutočnosť, že

obžalovaný sa zdržuje v cudzine. Okrem toho Najvyšší súd Slovenskej republiky nepochybil

ani vtom pokiaľ o odvolaní krajského prokurátora rozhodol na neverejnom zasadnutí,

pretože takýto postup mu umožňovalo ustanovenie

Nie je namieste ani odvolacia námietka obžalovaného, že v predmetnom rozhodnutí

Súdu hlavného mesta Budapešť sú nesprávne uvedené niektoré konkrétnosti potrebné na

identifikáciu jeho osoby a nie je v ňom výslovne uvedené, že vydáva súhlas s jeho trestným

stíhaním v danej veci v Slovenskej republike.

K tomu najvyšší súd iba podotýka, že aj keď rozhodnutie maďarského justičného

orgánu obsahuje obžalovaným udávané nepresnosti vôbec to neznamená, že sa nevzťahuje

na obžalovaného, ktorý je presne identifikovaný menom, priezviskom a dátumom a miestom

narodenia, ako aj ostatnými náležitosťami obsiahnutými v tomto rozhodnutí, zvlášť vo väzbe

na obsah Európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného justičnými orgánmi Slovenskej

republiky.

Dostatočne určito v rozhodnutí Súdu hlavného mesta Budapešť je tiež vyjadrený

súhlas s trestným stíhaním pre predmetný skutok tým, že podmienky pre vydanie

obžalovaného trvajú. V opačnom prípade rozhodnutie maďarského justičného orgánu by

muselo byť negatívne vymedzené.

Nie je možné súhlasiť ani s námietkami smerujúcimi k tomu, že rozhodnutie

maďarského justičného orgánu je nezákonné, pretože k EZR slovenskej strany nebol

pripojený protokol o jeho výsluchu a navyše súhlas s jeho trestným stíhaním na Slovensku

mal retroaktívne účinky vzhľadom k už citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 11. júla 2006, sp. zn. .

V týchto súvislostiach je potrebné uviesť, že pre vydanie EZR sa nevyžaduje

pripojenie protokolu o výsluchu obvineného (resp. obžalovaného). Realizácia EZR je plne

v kompetencii dožiadaného štátu, a preto dožadujúcej sa strane, v tomto prípade justičným

orgánom Slovenskej republiky neprislúcha preskúmavať správnosť rozhodnutia súdu

cudzieho štátu ohľadne vydania vyžiadaných osôb na trestné stíhanie, resp. súhlasu s ich

trestným stíhaním. Namietaním retroaktívneho účinku takéhoto rozhodnutia je vlastne

nepriamo namietaná zákonnosť rozhodnutia iného štátu. Napokon zrejme ani sám odvolateľ

takúto námietku nepovažoval za relevantnú, pretože v opačnom prípade by musel žiadať

zastaviť trestné stíhanie, čo ale nenavrhoval.

V tomto konkrétnom prípade však z hľadiska uplatnenej odvolacej námietky, t. j.

porušenie zásady špeciality takáto situácia (t. j. porušenie spomenutej zásady) neprichádza

do úvahy dokonca ani vtedy, kedy neplatili už vyššie uvedené dôvody, pretože obžalovaný

B. A. sa na území Slovenskej republiky zdržiaval preukázateľne od 14. apríla 2006 do

24. augusta 2006 (t. j. viac ako 45 dní) a jej územie mohol slobodne opustiť (nikto ho na

tomto území neobmedzoval a ani nenútil ho opustiť, len jeho vlastná snaha vyhnúť sa

prebiehajúcemu trestnému stíhaniu vedeného v zmysle .

V takomto prípade podľa o EZR v znení

neskorších predpisov uplatnenie zásady špeciality neprichádza do úvahy totiž vôbec.

Neopodstatnená je tiež odvolacia námietka obžalovaného, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky postupoval nezákonne pokiaľ svojim uznesením z 11. júla 2006, sp. zn.

zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. júna 2005, sp. zn.

, ktorým bol podľa oslobodený spod skutku, ktorý mu bol

kladený za vinu, a to len na základe dôkazov - svedeckých výpovedí M. M., Z. B., M. Z. a S.

S., ktoré boli vykonané v inej trestnej veci a ich použitie v predmetnej trestnej veci ako

dôkazu je neprípustné. V tomto prípade najvyšší súd však výpovede uvedených svedkov

nepoužil ako dôkaz (taký záver by predpokladal skutočné vykonanie výsluchov označených

svedkov k obsahu ich výpovedí urobených v inej trestnej veci v konaní pred odvolacím

súdom). Spomenuté výpovede tvorili možný okruh dôkazných prostriedkov v trestnej veci,

a preto odvolací súd v zrušujúcom uznesení pokynom, ktorý má povahu záväznosti (§ 264

ods. 1 v znení účinnom do 1. januára 2006) nariadil výsluch uvedených osôb. Až

výsledok tejto procesnej činnosti krajského súdu bolo možné považovať za dôkaz, ktorý je

hodnotiteľný pri rozhodovaní o všetkých otázkach, ktoré je potrebné riešiť v rámci trestného

konania, predovšetkým o skutku ktorý je ústredným predmetom trestného stíhania.

To napokon bolo jedným z dôvodov prečo najvyšší súd uvedené rozhodnutie

krajského súdu podľa zrušil a podľa mu

vec vrátil s tým, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd na podklade tohto uznesenia najvyššieho súdu a v jeho intenciách

aj doplnil dokazovanie (vypočul aj obžalovaného, pretože aj konfrontácia a vyjadrenie

obžalovaného k iným výpovediam je treba považovať za jeho výpoveď) a nie je preto

opodstatnená ani odvolacia námietka obžalovaného, že napadnuté rozhodnutie sa opiera

výlučne o výpoveď nedôveryhodného svedka M. M. a že došlo k porušeniu jeho práva na

obhajobu tým, že znovu nevypovedal.

V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým uviesť, že M. M. síce zmenil svoju

pôvodnú výpoveď, ale súčasne aj to, že hodnoverne vysvetlil, že obžalovaného neusvedčoval

v dôsledku vyhrážok voči svojej osobe, z ktorých mal obavu. Na druhej strane argumentácia

obžalovaného obsiahnutá v jeho odvolaní, že tento svedok je nedôveryhodný (nielen preto,

že mal užívať psychoaktívne látky), ale najmä z toho dôvodu, že bol nahovorený na

výpoveď, aby skutok popísal podľa predstáv polície, z čoho mu mali plynúť výhody v

podobe prepustenia z väzby a zastavenia trestného stíhania je len ničím nepodložená

konštrukcia obžalovaného, odhliadnuc od toho, že popísať priebeh vykonania skutku, tak

ako to urobil M. M. nemohol podľa predstáv polície, pretože takto popísať skutok mohol len

ten kto jeho priebeh priamo vnímal.

Okrem toho na rozdiel od konštrukcie odvolacích námietok obžalovaného je treba

zvýrazniť, že podstatné časti výpovede M. M. korešpondujú s ďalšími dôkazmi obsiahnutými

v spise napr. svedeckými výpoveďami R. K., P. L. či T. M., ktorí popisovali pohyb použitého

motorového vozidla.... v Banskej Bystrici, ale aj bezprostredný priebeh samotného skutku

(zastrelenia) M. K. vrátane toho, že spolujazdec v tomto motorovom vozidle údajne

telefonoval (podľa výpovede M. M. boli použité vysielačky). V neposlednom rade treba

zvýrazniť, že svedok M. M. svojou výpoveďou nezískal žiadne výhody, práve naopak priznal

ňou, že sa zúčastnil uvedeným spôsobom na tomto skutku a trestné stíhanie voči jeho osobe

bolo len odložené. Takisto z vykonaných dôkazov je presvedčivo preukázateľné, že

obžalovaný je spájaný so skutkom aj použitým motorovým vozidlom, ktoré si nemohol

vyzdvihnúť na základe súhlasu V. D. ako tvrdil, ale toto auto bez jeho súhlasu a bez súhlasu

majiteľa servisu v... Z. T. (čl. 692) bolo z jeho servisu odňaté partiou štyroch chlapov

(z ktorých jeden bol B. A.). Napokon so skutkom je spojený tiež záznamom priemyselnej

kamery z čerpacej stanice..., ktorá dokumentuje prítomnosť tohto vozidla spolu

s obžalovaným v inkriminovanom čase v Banskej Bystrici. K ostatne uvedenému v reakcii na

odvolaciu námietku obžalovaného najvyšší súd len dodáva, že v žiadnom zo svojich

rozhodnutí najvyšší súd nespochybňoval zábery z priemyselnej kamery na čerpacej stanici...

V súlade s ustálenou judikatúrou v predchádzajúcich rozhodnutiach sa len s konečnou

platnosťou na rozdiel od tohto ostatného rozsudku nevyjadroval k tomu, ako mal

prvostupňový súd hodnotiť jednotlivé dôkazy, a k akým celkovým skutkovým zisteniam mal

dospieť.

V náväznosti na uvedené skutočnosti nemá žiadne opodstatnenie ani najdôležitejšia

odvolacia požiadavka B. A. (podľa jeho názoru) na potrebu výsluchu svedka K. D., ktorý

v inej trestnej veci za páchateľa vraždy M. K. označil R. P., ktorý sa tým svedkovi údajne

mal sám pochváliť.

Podľa zistení odvolacieho súdu však žiadne dôkazy obsiahnuté v spise ani len

nenaznačujú spojenie R. P. s práve prejednávanou trestnou vecou a uvádzané

sprostredkované skutočnosti týmto svedkom sú v rozpore s vykonanými dôkazmi

a výpoveďou M. M., ktorý žiadnu inú osobu okrem obžalovaného a seba samého pri vražde

M. K. neuvádzal. Preto návrhy obžalovaného na doplnenie dokazovania, vrátane potreby

vrátenia veci do prípravného konania si odvolací súd neosvojil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neuveril ani ďalším obhajobným námietkam B. A.,

predovšetkým tvrdeniu, že v čase spáchania skutku sa nenachádzal v Banskej Bystrici, ale

zúčastnil sa hlavného pojednávania na Okresnom súde Trebišov v trestnej veci J. K., resp.

poobede pri motoreste v blízkosti Rimavskej Soboty mal stretnutie s A. P., za účelom

predaja motorového vozidla...

Najvyšší súd pritom vychádzal z toho, že uvedenú obhajobu obžalovaného síce

vo svojich výpovediach potvrdzovali J. K. a JUDr. J. S., ale J. K. vo svojej prvotnej

výpovedi 28. februára 2001, uviedol, že na deň 27. júna 2000 (t. j. deň vraždy M. K.) si

vôbec nespomína, a až v ďalšej výpovedi zo dňa 19. apríla 2001, potom keď sa rozprával so

svojim obhajcom (JUDr. S.) o dátume 27. júna 2000 si spomenul, že obžalovaný bol s ním

na pojednávaní na Okresnom súde Trebišov a sedel v pojednávacej miestnosti. Vo výpovedi

z 26. júna 2001, t. j. po výpovedi JUDr. Milana Jurka, už si nespomínal, či obžalovaný bol

v budove súdu, či inde. Rovnako JUDr. J. S. vo svojej prvotnej výpovedi 15. marca 2001

tvrdil, že obžalovaný bol v pojednávacej miestnosti okresného súdu, pretože s J. K. boli ako

dvojičky (JUDr. J. S. bol obhajcom J. K.). Vo svojej výpovedi 26. júna 2001, ktorá

nasledovala až po výpovedi JUDr. Milana Jurka, ktorý prejednával inkriminovaný deň vec

Júliusa Krátkeho, už tvrdil, že nevie či obžalovaný bol v pojednávacej miestnosti okresného

súdu.

Pritom z výpovede JUDr. Milana Jurka práve vyplynulo, že obžalovaný kritického

dňa na pojednávaní J. K. na Okresnom súdu Trebišov sa nezúčastnil a výpovede

obžalovaného, ako aj svedkov JUDr. J. S. a J. K. v tomto prípade možno hodnotiť len ako

účelové, prispôsobujúce sa vývoju dôkaznej situácie.

To isté je treba konštatovať aj ohľadne údajného zapožičania mobilného telefónu

obžalovanému Z. B., ktorý bol zameraný deň pred vraždou M. K. v oblasti..., kde podľa

výpovede M. M. mal byť ubytovaný obžalovaný pred skutkom a v deň vraždy bol zameraný

v oblasti Rimavskej Soboty, kde zasa podľa už uvedenej vezie obžalovaného sa mal

uskutočniť predaj motorového vozidla...

Ani v tomto prípade obhajobnú verziu nepotvrdzuje jednak A. P., ktorý nevedel

potvrdiť či vozidlo... mu ponúkal pri Rimavskej Sobote obžalovaný a zároveň tvrdil, že

vozidlo mu ponúkala len jedna osoba (podľa verzie obžalovaného mal byť prítomný aj K.).

Verziu obžalovaného nepotvrdzuje ani výpoveď svedka T. T., ktorý mal obžalovanému pri

motoreste v Rimavskej Sobote priniesť z Košíc špeciálny kľúč na koleso, lebo dostal defekt.

Obžalovaný mu mal volať totiž o 13.30 hod., svedok nevedel však v ktorý deň v roku 2000 to

bolo a okrem toho zo záznamu hovorov z 27. júna 2000 z mobilného telefónu obžalovaného,

založeného v spise, je zaznamenaný hovor až o 15.09 hod., aj to nie svedkovi T. T.

Na základe uvedeného tieto obhajobné tvrdenia nemôžu byť takými skutočnosťami,

ktoré by spochybnili dôkazy, ktoré usvedčovali obžalovaného zo spáchania skutku, ktorý mu

bol kladený za vinu.

Z výpovede M. Z., ktorá na rozdiel od iných jeho výpovedí bola vykonaná v tomto

konaní, a to zákonným spôsobom je tiež preukázateľné, že už v roku 2000 udržiaval B. A.

s M. M. priateľský vzťah, navštívil ho, prespal u neho a zúčastnil sa v Brezne na

diskotéke..., čo teda svedčí o tom, že M. M. sa s požiadavkou na likvidáciu M. K. logicky

mohol obrátiť práve na neho, čo sa napokon aj stalo. Je síce pravdou, ako tvrdí obžalovaný

vo svojich odvolacích námietkach, že z výpovede M. M. nie je zrejmé, že Mgr. D. M. sa

chcel skontaktovať práve s B. A., ale vyplýva z nej, že sa mal nakontaktovať na niekoho z

východu a je logické, že sa nakontaktoval na osobu, ktorú nielen poznal, ale mal s ňou

priateľský vzťah.

Pokiaľ sa týka námietky obžalovaného, že v dôsledku zmeny dôkaznej situácie

krajský súd zmenil skutok tak, že oproti obžalobe kde bol obžalovaný len v pozícii šoféra sa

stal priamym páchateľom, a teda nebola zachovaná totožnosť skutku, čím rozsudok súdu

prvého stupňa je nezákonný, najvyšší súd uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe totožnosť

skutku podľa je zachovaná, ak je zhoda aspoň buď v konaní alebo

následku, alebo aspoň čiastočná zhoda v podstatných okolnostiach prípadu, čím je potrebné

rozumieť skutkové okolnosti, ktoré charakterizujú konanie páchateľa alebo následok jeho

konania z hľadiska právnej kvalifikácie, ktorá prichádza do úvahy. Z uvedeného je potom

zrejmé, že totožnosť skutku bola v danom prípade zachovaná a rozsudok z uvedeného

pohľadu je v súlade so zákonom.

Na základe všetkých týchto uvádzaných skutočností preto ani Najvyšší súd Slovenskej

republiky nemal žiadne pochybnosti o tom, že skutok sa stal tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, a že tento spáchal

spôsobom tam ustáleným obžalovaný B. A. Na tom nemôžu nič zmeniť ani vytýkané drobné

nepresnosti vo výpovediach svedka M. M., ktorý vytýka obžalovaný v rámci svojho

odvolania, pretože nijakým zásadným spôsobom nemajú vplyv na jej podstatný obsah, ako

na to poukázal už krajský súd.

Nepochybil preto krajský súd ani pokiaľ konanie obžalovaného po právnej stránke

kvalifikoval ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. zák., ako to

podrobne a vecne správne aj odôvodnil. Najvyšší súd preto v ďalšom len poukazuje v tomto

smere na príslušné dôvody v napadnutom rozsudku.

K uvedenému len dodáva v reakcii na odvolacie námietky krajského prokurátora, že

neprichádzalo do úvahy posúdiť skutok tak, že bol spáchaný organizovanou skupinou, ako

sa toho domáhal krajský prokurátor. Uvedený kvalifikačný moment, znak kvalifikovanej

skutkovej podstaty tohto trestného činu bol do zavedený totiž až zákonom

č. , účinným od 1. augusta 2001, preto krajský súd správne aplikoval v zmysle

§ 16 ods. 1 Tr. zák. pre právne posúdenie tohoto skutku zákon priaznivejší pre páchateľa,

t. j. účinný v čase spáchania skutku.

Rovnako nebolo namieste po právnej stránke kvalifikovať konanie obžalovaného ani

ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., t. j. že spáchal skutok

opätovne. Pod týmto pojmom je treba rozumieť také prípady ako to uvádza aj krajský

prokurátor keď páchateľ trestný čin uvedený v ods. 1, § 219 Tr. zák. opakuje. Ide teda

hlavne o súbeh trestných činov, pričom nie je treba, aby za takýto čin bol už páchateľ

právoplatne odsúdený, ale samozrejme patria sem aj prípady, ak páchateľ bol už za taký čin

právoplatne odsúdený alebo aj potrestaný. Pokiaľ nejde o recidívu znak opätovnosti

z dôvodu súbehu možno aplikovať len vtedy, ale sa vedie spoločné trestné stíhanie pre

skutky vytvárajúce súbeh. Tento názor vychádza z požiadavky rešpektovania prezumpcie

neviny a zároveň z reálneho možného iného výsledku trestného stíhania, v samostatne

prebiehajúcej trestnej veci, ktorá by bola meritórne posúdená neskôr, ako vec v ktorej má

súd rozhodnúť o právnom posúdení konania aj s použitím znaku opätovnosti pri trestnom

čine vraždy.

Uvedené kritérium opätovnosti preto nespĺňajú argumenty krajského prokurátora, že

vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úrad boja proti

organizovanej kriminalite Východ, vzniesol B. A. 15. novembra 2006 pod sp. zn.

PPZ-33/BOK-V-2006, obvinenie pre iný taký čin vraždy spáchaný formou

spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1 Tr. zák.

V spojitosti s uvedenou problematikou prokurátor na verejnom zasadnutí

odvolacieho súdu nepriliehavo argumentoval rozhodnutím konajúceho senátu ,

keďže toto je založené na inom skutkovom základe. Posúdenie znaku opätovnosti tam totiž

vychádza zo zistenia, že páchateľ už bol za trestný čin vraždy odsúdený a potrestaný,

a preto okrem naplnenia znaku opätovnosti mal byť vo vzťahu k trestnému činu vraždy

považovaný aj za obzvlášť nebezpečného recidivistu v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zák. (účinného

do 1. januára 2006).

Na druhej strane krajský súd pochybil pri ukladaní trestu. Za trestný čin vraždy

podľa Tr. zák. podľa účinného v čase spáchania trestného

činu bolo možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere od 12 do 15 rokov alebo výnimočný

trest. V zmysle § 29 ods. 1 Tr. zák. sa ním rozumie buď trest odňatia slobody vo výmere od

15 až do 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.

Podľa § 29 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody nad 15 rokov až do 25 rokov mohol

súd uložiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť bol veľmi

vysoký a možnosť nápravy páchateľa bola obzvlášť sťažená.

O tom, že spáchaný skutok má pre spoločnosť veľmi vysoký stupeň nebezpečnosti

nemá samozrejme pochybnosti ani najvyšší súd. Na druhej strane z dôkazov, ktoré

na hlavnom pojednávaní vykonal prvostupňový súd bez akýchkoľvek pochybností nevyplýva,

že možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená, zvlášť keď krajský súd tento záver urobil

bez toho, aby k tomu vykonal aj patričné, hlavne znalecké dokazovanie.

Skutočnosť, že trestná činnosť obžalovaného B. A. má gradujúci charakter, ako to

vyplýva z registra trestov, a s čím súhlasí aj najvyšší súd k takémuto záveru však nestačí.

Za daného dôkazného stavu však podľa názoru najvyššieho súdu, pokiaľ by

aj prvostupňový súd doplnil dokazovanie v tomto smere a boli by preukázané všetky

podmienky § 29 ods. 2 Tr. zák. pre uloženie výnimočného trestu, pripadalo by pri

zohľadnení všetkých kritérií rozhodných pre jeho ukladanie, uložiť tento trest pri jeho

dolnej hranici a nie takmer celkom na hornej hranici, ako postupoval prvostupňový súd.

Za tohto stavu preto Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za účelné

doplniť dokazovanie v naznačenom smere a dospel k záveru, že aj trest uložený podľa § 219

ods. 2 Tr. zák. (bez aplikácie § 29 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.) na jeho hornej hranici, t. j. vo

výmere 15 rokov splní všetky kritéria jeho účelu tak ako ich má na mysli ustanovenie § 23

ods. 1 Tr. zák., t. j. predovšetkým podmienky individuálnej a generálnej prevencie. Pre jeho

výkon preto obžalovaného podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. zaradil do III.

nápravnovýchovnej skupiny.

Pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne pochybenie krajského súdu

o uloženom ochrannom dohľade ani vo výroku o náhrade škody, na základe odvolaní

obžalovaného B. A. a krajského prokurátora rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku

tohoto rozsudku.“

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 14. júna 2011, ktorým podľa

neskoršieho (účinného od 1. januára 2006) odmietol

dovolenie sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 11. novembra

2008, v relevantnej časti uviedol:

«Proti... rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal obvinený B. A....

dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. g/, písm. h/

.. Toto dovolanie obvinený doplnil vlastným písomným podaním zo 6. mája 2011.

Obvinený sa dovolaním domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že týmto

rozsudkom a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2

ods. 12, ods. 13, § 30, § 207 ods. 1, § 219 ods. 2, § 220 ods. 2, § 256, § 258 ods. 1 písm. a/,

písm. b/, písm. c/ účinného do 1. januára 2006, v ustanovení Tr. zák.

účinného do 1. januára 2006, v ustanoveniach § 3 ods. 3, ods. 4, § 51 ods. 1, ods. 7 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v ,

, v Listiny základných práv a slobôd, v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v jeho neprospech.

Obvinený v dovolaní namietal zásadné porušenie procesnoprávnych

a hmotnoprávnych ustanovení vo vyššie uvedených právoplatných rozhodnutiach súdov

s cieľom nápravy závažných pochybení, ku ktorým došlo v týchto rozhodnutiach a v konaní,

ktoré ich vydaniu predchádzalo.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa obvinený videl

v tom, že v prejednávanej veci došlo bez jeho zavinenia minimálne k siedmim zmenám

v zložení senátu, pričom v priebehu konania nemal možnosť verifikovať zákonnosť týchto

zmien, pretože zo súdneho spisu nie je možné rozpoznať, akým spôsobom bola založená

príslušnosť senátov na prejednanie veci, resp. príslušnosť jednotlivých sudcov. Časté

a nevídané zmeny v zložení senátov mali za následok flagrantné procesné chyby, ktoré

neboli napravené ani v odvolacom konaní.

V doplnení svojho dovolania zo 6. mája 2011 obvinený sám poukazuje na to, že iné

rozhodnutie najvyššieho súdu považuje konanie súdu v inom zložení bez súhlasu obvineného

za porušenie zákona. Zmeny v zložení senátu v jeho veci sa udiali bez jeho súhlasu.

V zmysle obvinený namietal zásadné porušenie práva

na obhajobu, ku ktorému malo tým, že súd akceptoval pochybné dôkazné prostriedky, a to

svedecké výpovede a zápisnice, ktoré predložila prokuratúra z iného konania, a ktoré boli

príčinou zrušenia druhého oslobodzujúceho rozsudku v roku 2006. V tejto súvislosti tiež

namietal rozdielny prístup odvolacieho súdu a nedôvodné a zjavné protežovanie

prokurátora spočívajúce v tom, že na základe obvineným predložených listín odvolací súd

nezrušil odsudzujúci rozsudok a nevrátil vec krajskému súdu, čím narušil princíp rovnosti

strán, na rešpektovaní ktorého sú závislé jeho obhajobné práva. Podľa názoru obvineného

bolo ďalším zásadným porušením práva na obhajobu úmyselné zatajovanie dôkazov

zo strany prokuratúry. JUDr. Rastislav Remeta úmyselne zatajil informáciu, že len pár dní

pred vynesením rozsudku, v dňoch 20. júna 2007 a 22. júna 2007, bol osobne prítomný

na výsluchu svedka K. D., kde tento svedok viackrát zdôraznil skutočnosť, že K. popravil R.

P. Vedomé neoznámenie tejto skutočnosti malo zásadný vplyv na vynesený rozsudok a trest,

no najmä predstavovalo zásadné porušenie práv obhajoby. Za jedno z najzávažnejších

a najzásadnejších porušení svojho práva na obhajobu však považoval skutočnosť, že po

zrušení druhého oslobodzujúceho rozsudku, zmene kvalifikácie skutku na prísnejšiu formu

a zmene zloženia senátu nebol ako obvinený k veci vypočutý, pričom jeho výsluch bol nutný

najmä po zmene procesnej situácie v roku 2006, ako aj po zásadnej a náhlej zmene

výpovedí svedkov M. a B. Nevykonanie výsluchu za takých okolností bolo aj v rozpore s

požiadavkou zásady ústnosti a bezprostrednosti. V tejto súvislosti zároveň namietal

nesplnenie poučovacej povinnosti zo strany krajského súdu. Za zásadné porušenie svojho

práva na obhajobu považoval aj odmietnutie ním navrhovaných dôkazov, ako aj

nerešpektovanie zásady špeciality pri rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

11. júla 2006, kedy odvolací súd zrušil druhý oslobodzujúci rozsudok. V tejto súvislosti

argumentoval tým, že odvolací súd nemal oprávnenie konať z dôvodu chýbajúceho súhlasu

dožiadaného orgánu, keďže v tom čase bol vydaný na územie Slovenskej republiky len na

konkrétne trestné stíhanie v inej trestnej veci. Zásadné porušenie práva na obhajobu,

porušenie zásady rovného postavenia strán a kontradiktórnosti obvinený videl aj v tom, že

obhajobe nebolo doručené podanie zástupcu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

zo 7. júna 2006, ktorým bolo doplnené odvolanie krajského prokurátora, ako aj to, že

obhajoba nemala možnosť vyjadriť sa k podaniu zástupcu Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky z 15. augusta 2008, pretože jej nebolo ani s prílohami doručené.

V doplnení svojho dovolania zo 6. mája 2011 obvinený sám poukázal na to, že

nebolo v kompetencii najvyššieho súdu rozhodnúť, že sa nebude aplikovať zásada špeciality,

lebo na taký záver nemal vyjadrenie ministra spravodlivosti.

Vo vzťahu k ďalšiemu uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 371 ods. 1

písm. g/ obvinený poukazoval na nezákonné vykonanie dôkazov, pričom

argumentoval tým, že krajský súd postupoval v rozpore s , keď

po druhom zrušení oslobodzujúceho rozsudku a po zmene v zložení senátu nevykonal hlavné

pojednávanie odznova, čím bol celý proces v jeho trestnej veci poznamenaný

nezákonnosťou. Rozhodnutia súdov neboli založené na riadne a v súlade so zákonom

zrealizovanom procesnom postupe. Senát pri rozhodovaní ignoroval celé prípravné

konanie, obžalobu, ako aj dôkazy vykonané na predchádzajúcich hlavných pojednávaniach.

V odsudzujúcom rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. júna 2007, sp. zn.

, však senát neváhal použiť dôkazy, ktoré pred ním neboli nijakým spôsobom

vykonané, čítané, prípadne oboznamované. Ďalší nezákonný dôkaz, ktorý podľa obvineného

nebol, a ani nemohol byť zákonne vykonaný pred súdom, je záznam priemyselnej kamery

na čerpacej stanici... Obvinený totiž spochybnil zákonné získanie tohto dôkazu tvrdiac, že

jeho zákonné právo nezúčastniť sa na vyšetrovacom pokuse bolo flagrantne porušené tým,

že bol z väzby na čerpaciu stanicu... privlečený zložkami polície, napriek výslovnému

odmietnutiu bol snímaný kamerou a polícia vyhotovila obrazový záznam. Tento záznam ako

dôkaz nebol zabezpečený, a ani vykonaný zákonným spôsobom, dokonca nebol premietnutý

na hlavnom pojednávaní v rokoch 2006-2007, a tak s jeho obsahom, nebol oboznámený

sudca JUDr. Deák. Súdy opreli svoje rozhodnutie o dôkazy, ktoré neboli v konaní vôbec

vykonané, alebo neboli vykonané zákonným spôsobom. Konaním súdov došlo k porušeniu

ustanovenia , ako aj zásady ústnosti a bezprostrednosti.

Tento dovolací dôvod obvinený doplnil osobitným podaním zo 6. mája 2011,

v ktorom uviedol, že z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 19. marca 2007, vyplýva, že svedkovia S. a M. po poučení podľa § 100 ods. 2

výslovne neuviedli, či toto právo využívajú alebo nie. Preto ide o nezákonne

vykonané dôkazy.

Obvinený ako dôvod dovolania uviedol aj

V tejto súvislosti uviedol, že z rozhodovania v odvolacom, konaní mal byť vylúčený

JUDr. Peter Krajčovič, predseda senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Keďže sa

o dôvodoch jeho vylúčenia dozvedel až v roku 2009, nemohol túto skutočnosť namietať

v prvostupňovom, ani v odvolacom konaní. Dôvody vylúčenia JUDr. Petra Krajčoviča

obvinený videl v jeho jednoznačnom pomere k prejednávanej veci, ako aj k osobe

poškodeného K., keďže v odvolacom konaní prejednával trestnú vec vydierania, sp. zn.

, kde vystupoval poškodený K., ako aj trestnú vec vraždy poškodeného K.,

sp. zn. .

Obvinený uplatnil aj dovolací dôvod podľa V tejto

súvislosti uviedol, že pri uložení ochranného dohľadu bol porušený zákon, konkrétne

ustanovenie , keďže v čase skutku neexistoval

inštitút ochranného dohľadu. V tejto súvislosti argumentoval priaznivejšou právnou

úpravou týkajúcou sa ochranných opatrení v

účinnom do 1. januára 2006 v porovnaní so

účinným od 1. januára 2006. Nakoľko starý nepoznal inštitút ochranného

dohľadu, krajský súd v rozsudku nemal uložiť spolu s trestom aj ochranný dohľad.

Z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd podľa

vyslovil vyššie uvedené porušenie zákona, podľa zrušil napadnuté

rozhodnutia, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na

zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a aby podľa prikázal

Krajskému súdu v Banskej Bystrici vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.

V zmysle sa k dovolaniu vyjadril prokurátor Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky. Uviedol, že obvinený v dovolaní napádal najmä skutkové zistenia

Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj nimi

vykonané hodnotenia dôkazov, nie však vady právne. Dokazovanie vykonané krajským

súdom na hlavných pojednávaniach, ktoré bolo podkladom pre zistenie skutkového stavu

uvedeného v odsudzujúcom rozsudku, prokurátor považoval za úplné a rešpektujúce právo

na obhajobu, ako aj základné zásady trestného konania vrátane zásady kontradiktórnosti

konania a rovnosti strán. Prokurátor navrhol, aby dovolací súd dovolanie obvineného

podľa odmietol, pretože nie sú splnené dôvody dovolania podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... zistil..., že podané dovolanie je

potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody

dovolania podľa ( ).

Na vysvetlenie tohto záveru je potrebné predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu uvedeného v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom však

v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide

o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, tak

ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/

až písm. l/ , resp. aj podľa Tento mimoriadny opravný

prostriedok má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý

je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Musí preto vždy

prevažovať záujem na zákonnosti nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti rozhodnutí.

Bude to tak len pri zásadných a podstatných chybách, pre ktoré nemôžu napadnuté

rozhodnutia obstáť a kedy nemožno na právoplatnosti trvať, lebo by to znamenalo

ohrozenie zákonného a spravodlivého rozhodovania.

Podľa dôvody dovolania podľa až g/

nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom

konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po predložení a preskúmaní spisového materiálu

zistil, že dovolací dôvod podľa obvinený namietal až

v podanom dovolaní, čím nesplnil vyššie uvedenú podmienku, a preto tento dovolací dôvod

nemožno použiť. Navyše dovolací súd k tomuto dôvodu dodáva, že pod „nezákonne

zloženým súdom“ sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi

zloženie súdu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. V prejednávanej veci tomu tak nebolo,

lebo na súdoch oboch stupňov konali senáty zložené v súlade s príslušným rozvrhom práce

súdu, resp. postupovali podľa zákona.

Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa

treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného

a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní (§ 12 ods. 1

účinného do 1. januára 2006) na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Toto

právo sa s rovnakou intenzitou zaručuje vo všetkých fázach trestného konania. Právo

na obhajobu tvorí rad po sebe idúcich právnych postupov, ktoré sa prelínajú celým

trestným konaním. Ide o účasť pri výsluchoch, o doručovanie písomností, o možnosť účasti

pri konfrontáciách, rekonštrukciách, ako aj na všetkých úkonoch vykonávaných súdom

po podaní obžaloby prokurátorom. Tento rad úkonov dotvára právny rámec obhajoby

a poskytuje aj možnosť faktického naplnenia obhajoby možnosťou reakcie formou vyjadrení

k jednotlivým úkonom.

Dovolací dôvod podľa musí byť interpretovaný oveľa

užšie. Nie je ním akékoľvek, resp. každé porušenie práva na obhajobu, ale len také,

ku ktorému došlo zásadným spôsobom.

Dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní

ustanovení o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov

smerujúcich bezprostredne k rozhodnutiu bez prítomnosti obhajcu a podobne.

Dovolací súd preto v každom jednotlivom prípade skúma, či námietky a tvrdenia

obvineného vecne zodpovedajú zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu.

Obvinený si porušenie práva na obhajobu zamieňa s údajne neúplne zisteným

skutkovým stavom a nesprávnym hodnotením vykonaných dôkazov argumentujúc pritom

odmietnutím vykonať ním navrhnuté dôkazy, ako aj úmyselným zatajovaním dôkazov

svedčiacich v jeho prospech zo strany prokuratúry.

Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 33 ods. 1, § 44

ods. 2 účinného do 1. januára 2006), zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa

každým návrhom na vykonanie dôkazu a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto

návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať

nebudú ( účinného do 1. januára 2006).

Za porušenie práva na obhajobu teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej

úvahy orgánov činných v trestnom konaní ( účinného do 1. januára

2006) o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 5

účinného do 1. januára 2006. Ak by záver súdu učinený v zmysle

účinného do 1. januára 2006 o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú

a nebude ju overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa

, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným

skutkom. V zmysle totiž dovolací súd nemôže skúmať a meniť

správnosť a úplnosť zisteného skutku. Zistenie skutku súdom na podklade dôkazov

vykonaných na hlavnom pojednávaní a procesne podložené odmietnutie dôkazných návrhov

obvineného nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1

písm. c/

V tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie obvineného, že nebol vypočutý na hlavnom

pojednávaní a krajským súdom poučený v zmysle príslušných zákonných ustanovení.

Výsluch obvineného nebol na hlavnom pojednávaní vykonaný opakovane z dôvodu, že

po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júla 2006 Krajský súd v Banskej

Bystrici nevykonával hlavné pojednávanie znova, ale viazaný právnym názorom, ktorý

vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, vykonal úkony a doplnenia, ktorých vykonanie

odvolací súd nariadil, tak ako to predpokladá účinného do 1. januára

2006. Obvinený bol opakovane vyslúchnutý na predchádzajúcich hlavných pojednávaniach

a mal možnosť sa vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom v každom štádiu konania.

Rovnako ani námietky obvineného týkajúce sa údajného rozdielneho prístupu

odvolacieho súdu prejavujúceho sa v zvýhodňovaní prokurátora nezakladajú dovolací

dôvod v zmysle Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací uplatňujúc revízny princíp všestranne preskúmal napadnutý rozsudok na základe

podaného odvolania. Podľa účinného do 1. januára 2006 preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ mohol podať

odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc

i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané. Odvolací súd takto postupoval na neverejnom

zasadnutí konanom 11. júla 2006 o odvolaní krajského prokurátora proti rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. júla 2005, sp. zn. , ako aj na verejnom

zasadnutí konanom 11. novembra 2008 o odvolaní obvineného a krajského prokurátora

proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. júna 2008, sp. zn. .

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle nemožno

považovať ani to, že obvinenému nebolo doručené vyjadrenie prokurátora Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky z 15. augusta 2008 k odvolaniu obvineného. Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na účinného do 1. januára

2006 per analógiám doručil rovnopis odvolania obvineného generálnemu prokurátorovi

s upozornením, že sa k nemu môže vyjadriť.

Dovolací dôvod v zmysle nenapĺňa ani tvrdenie

obvineného, že mu nebolo doručené podanie zástupcu Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky, ktorým bolo doplnené odvolanie krajského prokurátora. Najvyšší súd Slovenskej

republiky na neverejnom zasadnutí konanom 11. júla 2006 o odvolaní krajského

prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. júna 2005, sp. zn.

, rozhodol uznesením podľa účinného do 1. januára

2006 tak, že zrušil napadnutý rozsudok a podľa vrátil vec Krajskému

súdu v Banskej Bystrici, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Po

zrušení rozsudku sa v zmysle účinného do 1. januára 2006 uskutočnilo

konanie na súde prvého stupňa, pričom obvinený mal možnosť realizovať svoje obhajobné

práva osobne alebo prostredníctvom svojich obhajcov vrátane možnosti vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným i vykonávaným dôkazom. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj to,

že obvinenému, ako aj jeho obhajcom bolo vždy umožnené nazerať do spisu, čím mali

príležitosť oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ ide o zásadu špeciality, odvolací súd vecne správne odôvodnil, prečo

neprichádza do úvahy jej použitie z hľadiska

o Európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov. S týmto odôvodnením sa

dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený mal počas celého trestného konania

v plnej miere zabezpečené právo na obhajobu, ktoré realizoval osobne alebo

prostredníctvom svojich obhajcov. V tomto smere dovolací súd nezistil, že by bolo

zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, tak ako si to vyžaduje dovolací dôvod

podľa

Naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle predpokladá,

že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Vychádzajúc z tento dovolací dôvod nemožno použiť, ak táto

okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju

najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

Údajné porušenie účinného do 1. januára 2006, ku ktorému

malo dôjsť potom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací uznesením podľa

účinného do 1. januára 2006 zrušil rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici a podľa vrátil vec tomuto súdu, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol, obvinený namietal až v dovolaní, napriek tomu, že ide

o okolnosť, ktorá mu bola známa už v pôvodnom konaní. Navyše Najvyšší súd Slovenskej

republiky pripomína, že v danom prípade neprichádzal do úvahy postup podľa § 219 ods. 2

účinného do 1. januára 2006, lebo nešlo o pokračovanie v odročenom hlavnom

pojednávaní, ale do úvahy prichádzal postup podľa účinného

do 1. januára 2006, podľa ktorého súd, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie

a rozhodnutie, rozhodne v rovnakom zložení senátu alebo ten istý samosudca; to neplatí, ak

by to pre závažné prekážky nebolo možné. Vychádzajúc zo zápisnice o hlavnom pojednávaní

z 2. novembra 2006 predseda senátu po otvorení hlavného pojednávania, zistení

prítomnosti a totožnosti predvolaných a upovedomených osôb konštatoval zmenu v zložení

senátu, keď namiesto sudkyne JUDr. Zdenky Cabanovej, ktorá už vtom čase pracovala na

bývalom Špeciálnom súde v Pezinku, sa stal členom senátu sudca JUDr. Ján Deák.

Uvedenú skutočnosť je potrebné považovať za závažnú prekážku v zmysle § 264 ods. 3

, pretože zákon vylučuje vykonávanie funkcie sudcu na dvoch súdoch s výnimkou

funkcie sudcu disciplinárneho súdu.

Na argumentáciu obvineného v jeho osobnom podaní o nezákonnom výsluchu

svedkov S. a M. platí v celom rozsahu vylučujúca podmienka možnosti uplatnenia tohto

dôvodu v zmysle

V tejto súvislosti neobstoja ani tvrdenia obvineného, že súdy opreli svoje rozhodnutia

o dôkazy, ktoré neboli v konaní vôbec vykonané, alebo neboli vykonané zákonným

spôsobom.

Za zákonný spôsob získavania dôkazu v zmysle účinného

do 1. januára 2006 treba považovať splnenie formálnych (procesných) podmienok

vyžadovaných na vykonanie konkrétneho dôkazu, ako aj splnenie

materiálnych (obsahových) podmienok.

V tomto smere sa dovolací súd stotožňuje so závermi odvolacieho súdu. Krajský súd

zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s účinného do 1. januára

2006 vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné pre zistenie skutkového stavu v rozsahu

nevyhnutnom na rozhodnutie o obžalobe vrátane preverenia obhajobných tvrdení

obvineného.

Podľa dovolanie možno podať, ak vo veci konal, alebo

rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania. Vylúčenie orgánov činných v trestnom konaní

upravujú ustanovenia - účinného do 1. januára 2006. Podľa

účinného do 1. januára 2006 z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený

sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, probačný a mediačný úradník, prokurátor,

vyšetrovateľ a policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť

o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo

dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému

orgánu činnému v tomto konaní.

Zmyslom a primárnym účelom tohto ustanovenia je upevnenie dôvery procesných

strán a verejnosti v nestrannosť orgánov činných v trestnom konaní. Z toho dôvodu zákon

priamo vylučuje z vykonávania úkonov trestného konania len konkrétny orgán činný

v trestnom konaní, u ktorého možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti. Dôvody vylúčenia

sú uvedené taxatívne. K vylúčeniu môže dôjsť len pre pomer k prejednávanej veci alebo

k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom

a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Podľa

ustálenej súdnej praxe sa pomerom k prejednávanej veci rozumie, že príslušný orgán alebo

jemu blízka osoba boli poškodení prejednávanou trestnou činnosťou, alebo takýto orgán bol

svedkom trestného činu, vystupoval vo veci ako tlmočník a pod. Pomerom k osobám

uvedeným v citovanom ustanovení sa rozumie, že príslušný orgán je k uvedeným osobám

najmä v pomere príbuzenskom, švagrovskom, druha a družky, prípadne v priateľskom, či

nepriateľskom pomere. K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci

môže teda dôjsť iba celkom výnimočne, a to zo skutočne závažných dôvodov, ktoré by

sudcovi bránili rozhodovať v súlade so zákonom, pravdivo a nezaujato, pričom existencia

takéhoto vzťahu, respektíve pomeru musí byť preukázaná.

Z uvedeného teda vyplýva, že ani dovolací dôvod podľa

nie je naplnený, pretože samotná skutočnosť, že sudca rozhodoval aj v inej trestnej veci, kde

ako poškodený vystupovala tá istá osoba, neodôvodňuje jeho vylúčenie z vykonávania

úkonov trestného konania.

Dovolací dôvod podľa , podľa ktorého dovolanie možno

podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený

taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, možno úspešne

uplatniť, ak došlo k pochybeniu pri ukladaní trestu, t. j. ak bol obvinenému uložený trest

odňatia slobody mimo trestnej sadzby ustanovenej za trestný čin,

zo spáchania ktorého bol obvinený uznaný vinným, prípadne ak došlo k prekročeniu

maximálne povolenej výmery trestu. Dovolanie z tohto dôvodu možno podať aj vtedy, ak bol

uložený niektorý z druhov trestov napriek tomu, že neboli splnené zákonné podmienky

na jeho uloženie, ako aj v prípade uloženia takých trestov, ktorých kumuláciu zákon

vylučuje.

Zo zákonnej dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že tento dovolací dôvod sa netýka

ochranných opatrení, ale len trestov.

Názor obvineného, podľa ktorého je ochranné opatrenie určitý druh sankcie

spájajúci sa s trestom, ktorým má byť odsúdený potrestaný za spáchanie trestného činu, je

mylný.

Trestné právo pozná dva druhy sankcií, a to tresty a ochranné opatrenia. Kým trest

môže súd uložiť len páchateľovi za spáchaný trestný čin, ochranné opatrenie môže súd

uložiť aj páchateľovi činu inak trestného alebo inej osobe, ak je to nevyhnutné

na zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchaním nových trestných činov.

Na základe vyššie uvedeného, v spojitosti s námietkami obvineného týkajúcimi sa

pochybení krajského súdu pri uložení ochranného dohľadu podľa

účinného od 1. januára 2006, Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje § 16 ods. 3

účinný do 1. januára 2006, podľa ktorého

o ochrannom opatrení sa rozhoduje vždy podľa zákona účinného v čase, keď sa

o ochrannom opatrení rozhoduje.

Krajský súd teda nepochybil, keď obvinenému uložil ochranný dohľad podľa § 76

ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006.

V súvislosti so spochybňovaním spravodlivosti procesu zo strany obvineného je

potrebné konštatovať, že spravodlivosť konania v sebe zahŕňa predovšetkým princíp

„rovnosti zbraní“, t. j. princíp, podľa ktorého musí mať každá strana v procese rovnakú

možnosť hájiť svoje záujmy a žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane.

Údajné zvýhodňovanie prokurátora na úkor obvineného nie je ničím podložené tvrdenie,

ktoré nezodpovedá skutočnosti.

Na podklade vyjadreného je evidentné, že dovolanie obsahuje argumenty

a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd

po predbežnom preskúmam veci žiaden z týchto dovolací dôvodov nezistil.

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa

, , , , dovolací súd bez preskúmania

veci obvineným B. A. podané dovolanie odmietol na neverejnom zasadnutí (§ 382 písm. c/

).»

Ako vyplýva z citovaných častí odôvodnení napadnutých rozhodnutí (odvolacieho

aj dovolacieho konania), najvyšší súd sa sťažovateľovými argumentmi namietanými

v odvolaní a dovolaní dostatočne zaoberal. Uviedol, ktoré skutočnosti považoval

v predmetnom trestnom konaní za preukázané a čím sa riadil pri rozhodovaní o vine a treste

sťažovateľa. Vychádzal pritom zo všetkých v danej veci vykonaných dôkazov, ktoré

racionálne a logicky vyhodnotil bez toho, aby jeho výklad vyvolával vnútornú rozpornosť

rozhodnutí (odvolacieho aj dovolacieho) ako jednotlivých celkov.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

a v čl. 38 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že viacerými zmenami

v zložení senátov krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré v jeho trestnej veci rozhodovali,

došlo k porušeniu ním označených práv.

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv postupom najvyššieho súdu

v dovolacom konaní, k tejto otázke dovolací súd zaujal svoj jednoznačný postoj, a tento

oprel o konkrétne zákonné ustanovenie príslušného procesného predpisu, ktorým sa konanie

riadilo ( neskoršieho v znení účinnom v relevantnom čase).

V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že by vyhodnotenie tejto otázky najvyšším súdom ako

súdom dovolacím odporovalo samotnému zneniu alebo zmyslu či účelu tohto zákonného

ustanovenia. Konajúci súd skúmal, či podmienka uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného

v neskoršieho s prihliadnutím na

neskoršieho (vo vtedy účinnom znení) bola splnená, a dospel k záveru,

že to tak nebolo, preto rozhodol, že „tento dovolací dôvod nemožno použiť“.

Iné súvislosti v tejto záležitosti ústavný súd nemohol skúmať a hodnotiť, pretože nie

je ďalšou inštanciou v rámci všeobecného súdnictva. Rozhodným a rozhodujúcim

z hľadiska ochrany základných práv sťažovateľa preto je, že súdny orgán (v tomto prípade

najvyšší súd ako dovolací súd) v otázke sťažovateľa použil príslušnú právnu normu, ktorú

správne vyložil a na vec sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval.

Tvrdenie sťažovateľa, že časté zmeny v zložení senátu namietal už v odvolacom

konaní na verejnom zasadnutí 11. novembra 2008, ústavný súd považoval za také, ktoré

nebolo možné hodnoverným spôsobom preukázať. Zo spisovného materiálu takáto

skutočnosť nevyplýva. Sťažovateľ síce v sťažnosti uvádza, že „Ak to nie je... poznačené

v zápisnici, tak jej to vinou predsedu senátu NS SR..., pretože on si robil poznámky z môjho

záverečného návrhu a potom to diktoval do zápisnice“, avšak ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na , podľa ktorého o oprave a doplnení zápisnice

o hlavnom pojednávaní a o verejnom a neverejnom zasadnutí a taktiež o námietkach proti

takej zápisnici rozhoduje súd, o ktorého zápisnicu ide. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná

sťažnosť.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. a obdobne aj v iných uviedol, že

vznesenie námietky proti obsahu zápisnice vzhľadom na povinnosť súdu, ktorú vznesenie

takejto námietky zakladá, považuje za iný právny prostriedok, ktorý sťažovateľovi zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na použitie ktorého bol

oprávnený ( ). Uvedený právny názor možno aplikovať

aj na , z ktorého znenia vyplýva, že aj v posudzovanej veci mal

sťažovateľ, ktorý bol prítomný na verejnom zasadnutí, k dispozícii účinný procesný nástroj,

prostredníctvom ktorého mohol a mal namietať nedostatky v zápisnici. Ak sťažovateľ

neuplatnil postup podľa , nemôže účinne namietať v konaní

pred ústavným súdom nedostatky v zápisnici najvyššieho súdu z 11. novembra 2008.

Rovnaké závery platia aj vo vzťahu k námietkam porušenia základného práva

na zákonného sudcu dodatkom predsedu krajského súdu č. 50 k rozvrhu práce na rok 2006

z 18. júla 2006 (sp. zn. Spr. 1149/06). Aj túto okolnosť mal sťažovateľ možnosť namietať

v konaní pred všeobecnými súdmi a až v prípade, že by sa ňou tieto súdy ústavne súladným

spôsobom nezaoberali, prichádzalo by do úvahy poskytnutie ochrany základnému právu

sťažovateľa zo strany ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti namietaného

porušenia základného práva na zákonného sudcu zaručeného v a v

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (nezávislý a nestranný súd)

zaručeného v dohovoru odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi

namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a porušením

označených práv sťažovateľa a zároveň aj ako neprípustnú.

Pokiaľ sťažovateľ za porušenie základného práva na zákonného sudcu, resp. práva na

nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom považuje postup najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu, tak ústavný súd sa obdobne ako najvyšší súd v dovolacom konaní

nemohol zaoberať uvedenou sťažovateľovou námietkou, pretože aj judikatúra ústavného

súdu ustálila, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený

na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (, ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd formuloval aj právny názor, podľa ktorého

pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred

ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred

všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, ). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť

o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti

podľa v prípade, ak ju sťažovateľ mohol a mal uplatniť v napadnutom

konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne

rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru

ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu (, ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojom odvolaní proti rozsudku

krajského súdu neuplatnil námietku nezákonného sudcu, ústavný súd nemá na základe

dosiaľ uvedeného právomoc rozhodnúť o tejto námietke sťažovateľa, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu

( ). Aj keď je pravdou, že sťažovateľ uvedenú otázku

všeobecnému súdu predložil v dovolaní, nemožno tejto skutočnosti pripisovať relevanciu,

pretože najvyšší súd sa ňou v súlade so zákonom (§ 371 ods. 3 neskoršieho Trestného

poriadku) nemohol zaoberať. Je nevyhnuté zdôrazniť, že ústavný súd neplní a ani nemôže

plniť funkciu ďalšej opravnej inštancie všeobecného súdnictva, ale preskúmava, či postup

všeobecných súdov spĺňal požiadavky kladené na spravodlivý proces tak, ako ho chápe

, príp. dohovor. Ústavný súd už k tomu v tejto veci zaujal svoje stanovisko.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48

ods. 2 a a v , a listiny a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že najvyšší súd (ako dovolací) nepovažoval

za porušenie práva na obhajobu [ neskoršieho ] to,

že sťažovateľ v konaní nebol procesne bezchybne vypočutý, nebol poučený pred

konfrontáciou so svedkom M. M., a ani to, že mu neboli doručené vyjadrenia príslušnej

prokuratúry a z jej strany (prokuratúry) došlo k zatajeniu dôkazu, a napokon ani to, že

nebolo vyhovené požiadavke doplniť dokazovanie vykonaním navrhovaných dôkazov, bolo

úlohou ústavného súdu preskúmať, či sa dovolací súd týmito tvrdeniami sťažovateľa

o porušení jeho práva na obhajobu zaoberal a či to urobil ústavne konformným spôsobom.

Najvyšší súd v prvom rade ozrejmil, v čom spočíva podstata dovolacieho dôvodu

upraveného v neskoršieho , a uviedol, ako je

potrebné z tohto pohľadu chápať právo na obhajobu. Zvýraznil pritom, že k naplneniu

označeného dovolacieho dôvodu môže dôjsť až za splnenia zákonom ustanovenej

podmienky, ktorá vyžaduje zásadný spôsob porušenia tohto práva. Upozornil teda, že nie

každé porušenie práva na obhajobu je spôsobilé tento dovolací dôvod kvalifikovane naplniť.

Následne dovolací súd pristúpil ku skúmaniu sťažovateľových námietok a tieto opäť

bez zjavných vnútorných rozporov v súlade s relevantnou právnou úpravou vyhodnotil. Je

neúčelné, aby ústavný súd na tomto mieste zopakoval odôvodnenie uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. zo 14. júna 2011 (pozri citáciu rozhodnutia) k týmto otázkam,

iba pripomína podstatné, že dovolací súd jasne ozrejmil, prečo tieto tvrdenia neakceptoval.

K údajnej absencii procesne bezchybného výsluchu sťažovateľa v tejto trestnej veci

uviedol, že aj skôr vykonané výsluchy sťažovateľa považoval za zákonné, a čo je podstatné

z hľadiska dodržania ústavných princípov spravodlivého procesu, uviedol aj prečo.

Sťažovateľ sám v sťažnosti podanej ústavnému súdu uvádza, že po tom, ako najvyšší súd

ako odvolací súd uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2004 uložil krajskému

súdu vykonať pojednávanie znova ( ), prvostupňový súd

1. marca 2005 vykonal pojednávanie, na ktorom „pristúpil“ k výsluchu sťažovateľa, ktorý

však „deklaroval... svoju nevinu a trval na svojich predošlých výpovediach, ktoré súd

prečítal“. Je teda zrejmé, že obsah vyjadrení sťažovateľa k veci pred súdom

v rozhodujúcom čase nesporne odznel, a to v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu.

Hoci nedodržanie zákonom požadovaných formálnych náležitostí niektorých

procesných úkonov trestného konania v určitých situáciách môže mať za následok zásah

do základných práv alebo slobôd konkrétnej osoby, v tomto danom prípade o takúto situáciu

nešlo. Ústavný súd nehodnotí, ako mal krajský súd postupovať pri vypočúvaní sťažovateľa

na hlavnom pojednávaní po rozhodnutí najvyššieho súdu vydanom 14. septembra 2004

z pohľadu ustanovení procesného predpisu, t. j. či postačovalo po tomto dátume prečítanie

skorších výpovedí sťažovateľa, pretože pri posudzovaní dodržania základných práv a slobôd

ústavný súd štandardne vo svojej judikatúre uplatňuje zásadu priority materiálneho prístupu

k ochrane ústavnosti, resp. ochrane základných práv a slobôd (pozri napr. ,

, , atď.), a v tomto prípade obsah

sťažovateľovho prednesu na svoju obhajobu ako obžalovaného bol všeobecnému súdu pri

rozhodovaní o vine a treste známy (prečítaním jeho predošlých výpovedí). Rozhodujúcim

v tejto súvislosti však je podľa názoru ústavného súdu to [rovnako na to kladie dôraz

judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)], že sťažovateľ ako

obvinený v trestnom konaní mal možnosť sa k veci a k vykonaným dôkazom vyjadriť.

To bolo sťažovateľovi v danej trestnej veci, ako to vyplýva z trestného spisu, umožnené.

Z materiálneho hľadiska taktiež nemožno akceptovať tvrdenie, že sťažovateľ nebol

procesne poučený o jeho právach ako obvineného (obžalovaného). Aj keby k formálnemu

poučeniu sťažovateľa o jeho právach zo strany všeobecného súdu po uložení krajskému

súdu vykonať pojednávanie znovu nedošlo, nemohlo to vzhľadom na už viaceré v tomto

konaní uskutočnené poučenia sťažovateľa o jeho právach v trestnom konaní podstatne

zasiahnuť do jeho základného práva na obhajobu, a to aj napriek tomu, že takéto

„nepoučenie“ by samo osebe mohlo predstavovať porušenie príslušného ustanovenia

procesného právneho predpisu ( a ). Ústavný súd

len pripomína, že sťažovateľ bol až do právoplatného skončenia veci zastúpený

kvalifikovanými obhajcami, ktorých povinnosťou bolo chrániť a presadzovať jeho práva

a záujmy a postupovať pritom s odbornou starostlivosťou, t. j. primeraným spôsobom,

a dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme sťažovateľa všetko,

čo podľa svojho presvedčenia považovali za prospešné. Zo súdneho spisu nevyplýva, že by

obhajcovia sťažovateľa uplatňovali námietky tohto charakteru priamo pri vykonávaní

dotknutých procesných úkonov.

Rovnako dovolací súd zreteľne uviedol, prečo nemohlo dôjsť k zásahu do práva

na obhajobu nedoručením podania zástupcu generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 GPt 712/04-16 z 31. mája 2006, ktorým bolo

doplnené odvolanie krajského prokurátora. Rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 21. júna 2005 bol rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 11. júla 2006

zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, a v tomto konaní mal

sťažovateľ možnosť následne realizovať svoje obhajobné práva aj k týmto otázkam.

Tieto závery možno aplikovať aj na sťažovateľom tvrdené nedoručovanie vyjadrení

príslušnej prokuratúry v predošlých „odvolacích konaniach“, po ktorých trestné konanie

pokračovalo ďalej.

Vo vzťahu k námietke nedoručenia vyjadrenia generálnej prokuratúry

č. k. IV/1 GPt 712/04-88 z 15. augusta 2008 k odvolaniu sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2007 ústavný súd poznamenáva, že

o odvolaniach tak sťažovateľa, ako aj krajskej prokuratúry proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 28. júna 2007, na ktoré sa vyjadrenie generálnej prokuratúry

vzťahovalo, najvyšší súd ako odvolací rozhodoval na verejnom zasadnutí 11. novembra

2008 za prítomnosti sťažovateľa a jeho dvoch obhajcov. Je nesporné, že títo mali možnosť

vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ku ktorým to považovali za potrebné. Zo zápisnice

o tomto verejnom zasadnutí vyplýva, že sťažovateľ skutočne vyčerpávajúcim spôsobom

využil možnosť prednesu svojich argumentov a námietok. Preto je v tejto súvislosti len

ťažko predstaviteľné, aby v dôsledku tejto skutočnosti mohlo dôjsť k zásahu do základného

práva sťažovateľa na obhajobu, resp. k porušeniu kontradiktórnosti konania a rovnosti

zbraní strán trestného konania.

Navyše, zo zápisnice o verejnom zasadnutí konanom 11. novembra 2008, ako

aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z tohto dňa vyplýva, že pri rozhodovaní

druhostupňový súd reagoval na odvolanie, ktoré proti rozsudku krajského súdu z 28. júna

2007 podal prokurátor krajskej prokuratúry a odpovedal na argumenty v ňom uvedené.

Pokiaľ ide o nedoručenie vyjadrenia prokurátora generálnej prokuratúry

č. k. XIV/1 GPt 8/10-8 z 11. marca 2010 k dovolaniu sťažovateľa, ústavný súd považuje

za rozhodujúce to, že dovolacie konanie inicioval svojím podaním sťažovateľ, ktorý mal

možnosť v tomto uviesť všetky argumenty ním považované za významné a potrebné,

a ktoré tvorili podstatu rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu. Najvyšší súd v uznesení

sp. zn. zo 14. júna 2011 (s. 7) uviedol, na ktoré skutočnosti uvedené

prokurátorom generálnej prokuratúry vo vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa prihliadal,

pričom z ich obsahu nevyplývajú žiadne také nové podstatné faktické a právne skutočnosti,

ktoré nemohli byť sťažovateľovi už známe a ktorých uplatnenie prokurátorom by sťažovateľ

nemohol predpokladať. Z uvedeného dôvodu namietaná skutočnosť nebola spôsobilá

prinajmenšom materiálne porušiť sťažovateľom označené práva.

Najvyšší súd nezanedbal ani námietku sťažovateľa vo vzťahu k nevyhoveniu

vykonať doplnenie dokazovania navrhovanými dôkazmi (aj výsluchom svedka K. D.,

ktorého svedecká výpoveď v inej trestnej veci mala byť príslušným prokurátorom

„zatajená“). Závery znovu oprel o konkrétne ustanovenia príslušného procesného predpisu

s následným poukazom na nemožnosť dopadu tejto skutočnosti na jeho právo na obhajobu.

Najvyšší súd ako súd odvolací sa jednoznačne vyrovnal s návrhmi sťažovateľa na doplnenie

dokazovania a dovolací súd, vyzdvihnúc povinnosť všeobecného súdu, ktorá zodpovedá

podaniu návrhu na vykonanie dôkazu (t. j. zaoberať sa návrhom a rozhodnúť o ňom),

nepovažoval procesne podložené odmietnutie dôkazných návrhov za takú okolnosť, ktorá

by mohla porušiť právo sťažovateľa na obhajobu. S týmto záverom sa ústavný súd

aj s prihliadnutím na svoju judikatúru stotožnil.

V obdobnej otázke namietaného neúplného vykonania všetkých navrhovaných

dôkazov ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. uviedol, že z práva

na spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky

jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť.

Rovnako ESĽP vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých okolností

vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom

regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto

význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým

vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A, č. 22, s. 38 –39,

§ 91; podobne ).

Z viacerých rozhodnutí ESĽP tiež vyplýva, že právo dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech môže byť limitované vnútroštátnymi orgánmi, najmä súdnymi,

ak tieto nepovažujú ich výpovede za významné z pohľadu posúdenia viny obvineného.

Napr. v prípade Pisano c. Taliansko, rozhodnutie z 27. 7. 2000 týkajúce sa sťažnosti

č. 36732/97, súd zamietol žiadosť sťažovateľa o výsluch svedka z dôvodu, že jeho

vypočutie nie je „absolútne nevyhnutné“. Odvolací súd „Uznal, že dôkazy proti

sťažovateľovi boli postačujúce.“. Štrasburské orgány ochrany práva preto len celkom

výnimočne zistili porušenie práva dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj

prospech.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom ESĽP, z judikatúry ktorého vyplýva, že právo

na obhajobu [v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru] neukladá povinnosť

všeobecným súdom predvolať všetkých navrhovaných svedkov, ale jeho cieľom je

zabezpečiť rovnosť prostriedkov.

Zvlášť v situácii, ak je na základe už vykonaných dôkazov zrejmé, ako je vo veci

potrebné rozhodnúť, nemožno vykonávať ďalšie dôkazy, ktorých vykonávanie by bolo iba

odďaľovaním včasného konečného rozhodnutia. Prvostupňový súd, ale aj odvolací súd

pritom uviedli dôkazy, ktoré považovali za dostatočné na preukázanie a vyslovenie viny

sťažovateľa.

Ústavný súd si neosvojil ani tvrdenie sťažovateľa, že „odmietnutie vykonať

navrhované dôkazy musí byť odôvodnené vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom...“.

Predsa len ide o rozhodnutie (uznesenie) upravujúce priebeh konania a podstatné je, aby

z konečného rozhodnutia vo veci samej bolo zrejmé, prečo všeobecný súd navrhované

doplnenie dokazovania nepovažoval za potrebné vykonať. V prípade sťažovateľa obsah

konečných rozhodnutí (prvostupňového aj druhostupňového) dáva dostatočný priestor

na pochopenie, prečo navrhované doplnenie dokazovania neakceptovali. V súvislosti s tým

stručná informácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia o zamietnutí návrhov obhajoby

nezakladá porušenie jeho práv ani porušenie rovnosti prostriedkov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že s ohľadom na skutočnosti uvedené

v tejto časti sťažnosti nič nesignalizuje možnosť porušenia základných práv sťažovateľa

zaručených v a 3, a , v ,

ods. 3 a čl. 40 ods. 3 listiny a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d)

dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 11. novembra 2008 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. júna 2011, a to z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi

namietaným porušením označených práv a napadnutými postupmi a rozhodnutiami

najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 22

ods. 1 a 2, a a v , a listiny

a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu taktiež tvrdí, že dovolací súd sa

nezaoberal jeho doplnením dovolania zo 6. mája 2011, v ktorom poukazoval

na nezákonnosť výsluchov svedkov M., S., Č., Mgr. M. a M. [dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. g) neskoršieho ] vykonaných krajským súdom na hlavnom

pojednávaní 19. a 20. marca 2007. Táto nezákonnosť mala spočívať v tom, že krajský súd

po poučení označených svedkov neuviedol do zápisnice ich vyjadrenia k poučeniu podľa

, či svoje právo nevypovedať vo veci využívajú alebo nie.

Dovolací súd vo svojom rozhodnutí, ako to vyplýva z uvedenej citácie, sa tvrdenou

nezákonnosťou výsluchov týchto svedkov zaoberal, avšak s tým výsledkom, že sa na túto

námietku vzťahuje vylučujúca podmienka uvedená v § 371 ods. 3 neskoršieho Trestného

poriadku (v relevantnom znení), t. j. táto okolnosť bola sťažovateľovi podávajúcemu

dovolanie známa už v pôvodnom konaní, ale nenamietal ju najneskôr v konaní pred

odvolacím súdom. Preto tento dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) neskoršieho Trestného

poriadku nebolo možné použiť.

Najvyšší súd teda, poukazujúc na konkrétne zákonné ustanovenie, uviedol, prečo

zákonnosť výpovedí svedkov z 19. a 20. marca 2007 v dovolacom konaní nemohol skúmať.

V tomto zmysle nemožno dovolaciemu súdu z hľadiska dodržania ústavných princípov nič

vytknúť. Je nesprávne mechanicky spájať prípadné porušenie revízneho princípu najvyšším

súdom ako súdom odvolacím v súvislosti s nepreskúmaním zákonnosti vykonania výsluchu

svedka M. M. krajským súdom na hlavnom pojednávaní 19. marca 2007 (nepoznamenanie

vyjadrenia sa k možnosti odoprieť výpoveď po poučení), s nevyhnutnosťou uznania tejto

okolnosti ako dovolacieho dôvodu, a to aj bez splnenia podmienky jeho uplatnenia

najneskôr v odvolacom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že revízny princíp preskúmania

postupu a rozhodnutia súdu nižšej inštancie na základe podaného riadneho opravného

prostriedku bol upravený skoršou právnou úpravou vzťahujúcou sa na vec sťažovateľa

(pozri ). Naopak, dovolacie konanie sa riadilo neskoršou

právnou úpravou ( a nasl. neskoršieho ). Najvyšší (dovolací) súd,

riadiac sa účinnou a pre neho v čase rozhodovania záväznou právnou úpravou, posúdil

sťažovateľom namietanú otázku a v intenciách tejto úpravy o nej rozhodol bez toho, aby

toto rozhodnutie bolo možné hodnotiť ako svojvoľné alebo arbitrárne, tak ako to sťažovateľ

tvrdí.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú nezákonnosť dôkazov spočívajúcu v použití

dôkazných prostriedkov z iného trestného konania (trestná vec M. Č.), ktoré bolo potrebné

považovať za nezákonné aj v tomto inom trestnom konaní (keď nebola dodržaná zásada

špeciality v súvislosti s vydaním tam obvinenej osoby – M. Č. – zo zahraničia na trestné

stíhanie), ústavný súd poznamenáva, že aj s touto námietkou sa najvyšší súd jednak ako

odvolací súd a jednak ako dovolací súd zaoberal a primeraným spôsobom ju vyhodnotil.

Uviedol, že použitie zápisníc z výsluchov označených svedkov urobených v inej trestnej

veci je ako dôkaz v tejto trestnej veci sťažovateľa neprípustné, preto došlo k reálnemu

vykonaniu výsluchov týchto svedkov v tomto konaní – v trestnej veci sťažovateľa – a to na

hlavnom pojednávaní 19. a 29. marca 2007.

Ďalšou zo sťažovateľom uplatnených námietok bola jeho nespokojnosť s riešením

uplatnenia zásady špeciality v jeho trestnej veci v súvislosti s jeho vydaním na trestné

stíhanie orgánmi cudzieho štátu. Aj touto výhradou sťažovateľa sa však všeobecné súdy

zaoberali a zreteľne uviedli dôvody jej neopodstatnenosti. Konštatovali, že k porušeniu tejto

zásady nedošlo jednak z dôvodu, že považovali prekážku trestného stíhania sťažovateľa

za odstránenú dodatočným súhlasom orgánu cudzieho štátu so stíhaním jeho osoby v tejto

trestnej veci pre predmetný skutok; druhostupňový súd pritom dostatočne a presvedčivo

reagoval aj na sťažovateľom označené pochybenia spočívajúce v určitých nepresnostiach,

resp. nesprávnostiach uvedených v rozhodnutí orgánu cudzieho štátu, ktorým bol daný

súhlas na jeho trestné stíhanie; a jednak porušenie zásady špeciality v tomto konkrétnom

prípade podľa názoru všeobecných súdov neprichádzalo do úvahy ani z dôvodov uvedených

v o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom

zatýkacom rozkaze“). S týmto záverom sa dovolací súd stotožnil.

Opäť nemožno konštatovať iné než to, že tak odvolací súd, ako aj dovolací súd sa

týmto faktom zaoberali takým spôsobom, ktorý absolútne vylučuje možnosť zásahu

ústavného súdu do nimi prijatého záveru, pretože tento vychádza zo skutkového zistenia

(t. j. preukázateľné zdržiavanie sa sťažovateľa na území Slovenskej republiky v aktuálnom

čase v priebehu viac ako 45 dní), na ktoré aplikovali konkrétnu právnu normu [§ 12 ods. 2

písm. a) zákona o európskom zatýkacom rozkaze] spôsobom neodporujúcim jej zmyslu

a účelu.

Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, že nebolo v kompetencii odvolacieho

súdu „duplexne“ rozhodnúť o neuplatnení zásady špeciality, pretože terminálnym

spôsobom o jej aplikácii rozhodol už krajský súd. Najvyšší súd v postavení odvolacieho

súdu v podstate iba rozšíril odôvodnenie o ďalšiu argumentáciu, pritom z materiálneho

hľadiska sa situácia sťažovateľa v ničom nezmenila – nezhoršila. Inak povedané, týmto

v odôvodnení odvolacieho súdu uvedeným konštatovaním nedošlo a ani nemohlo dôjsť

k zásahu do jeho základných práv alebo slobôd z materiálneho hľadiska.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietal aj skutočnosť, že „JUDr. J.

S. nebol nikdy vypočutý pred súdom, jeho výpovede z prípravného konania sú nezákonné

a súd ich nikdy neoboznamoval, no napriek tomu ich Krajský súd a Najvyšší súd

v rozsudkoch prekrúcali v môj neprospech“.

V súvislosti s výsluchom JUDr. J. S. ako svedka v prípravnom konaní v čase, keď

bol sťažovateľovým obhajcom, sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva

na obhajobu. K tomu je však potrebné uviesť, že túto skutočnosť sťažovateľ v konaní pred

všeobecnými súdmi nenamietal, ale urobil tak prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom,

preto v tejto časti platia závery uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia o námietke

rozhodovania nezákonného sudcu (zmeny v zloženiach senátu).

V dovolaní však sťažovateľ poznamenal, že svedok JUDr. J. S. nebol na hlavnom

pojednávaní vypočutý (podobne ako ďalší svedkovia) a jeho svedecká výpoveď

z prípravného konania nebola na pojednávaní oboznamovaná pred vyhlásením

odsudzujúceho rozsudku (podobne ako ďalšie svedecké výpovede).

Ústavný súd po nahliadnutí do trestného spisu, a to konkrétne zo zápisnice

o hlavnom pojednávaní konanom 20. a 21. júna 2005 (č. l. trestného spisu 1776), zistil, že

21. júna 2005 došlo k prečítaniu zápisnice o výsluchu JUDr. J. S. z č. l. 717 – 721, a to

za prítomnosti obhajcu sťažovateľa, ktorý ale k úkonu nemal žiadne pripomienky

(je to poznamenané priamo v zápisnici o hlavnom pojednávaní). Pravdou je, že sťažovateľ

sa osobne na tomto hlavnom pojednávaní nezúčastnil, a to z dôvodu, že podaním z 25. mája

2005 doručeným krajskému súdu 27. mája 2005 podľa a

požiadal, aby „... sa hlavné pojednávania konali v mojej neprítomnosti“, a súčasne uviedol:

„... dávam súhlas, aby v súlade s a sa na hlavnom

pojednávaní prečítali svedecké výpovede svedkov ako i zápisnice o výpovedi znalcov alebo

ich písomných posudkov.“ To viedlo konajúci súd k vyhláseniu uznesenia v zmysle § 202

ods. 4 , že hlavné pojednávanie sa bude konať v neprítomnosti

obžalovaného – sťažovateľa. Táto okolnosť však nič nemení na závere, že s výpoveďou

JUDr. J. S. bol konajúci súd oboznámený priamo na hlavnom pojednávaní.

Pre doplnenie ústavný súd poznamenáva, že štrasburské orgány ochrany práva

v zásade nevylučujú prečítanie výpovede svedka z prípravného konania, ale porušenie čl. 6

ods. 3 písm. d) dohovoru spravidla konštatujú v prípadoch, ak je odsúdenie obvineného

založené len na takto vykonanom dôkaze, pretože by sa tým neumožnilo vedenie

kontradiktórneho súdneho procesu. Je však evidentné, že v sťažovateľovom prípade jeho

odsúdenie nebolo založené len na takto vykonanom dôkaze – výsluchu svedka JUDr. J. S.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že listy svedka Š. J. „nikdy neboli oboznamované

na hlavnom pojednávaní“, ústavný súd po nahliadnutí do trestného spisu zistil, že krajský

súd na hlavnom pojednávaní konanom 20. júna 2005 a 21. júna 2005 vypočul označeného

svedka (21. júna 2005) a následne prečítal aj jeho podanie z č. l. 1447, pravdivosť obsahu

ktorého však svedok poprel. Toto sa uskutočnilo za prítomnosti obhajcu sťažovateľa.

Tvrdenie sťažovateľa o neoboznámení listu svedka na hlavnom pojednávaní teda nemá

opodstatnenie.

V súvislosti so sťažovateľom tvrdenou nepoužiteľnosťou výpovede svedka M. Z.

vykonanej v inej trestnej veci, a to z dôvodu nemožnosti realizácie obhajobných práv pri

tomto úkone, ústavný súd uznáva, že tieto výpovede z iného trestného konania

prvostupňový krajský súd prečítal ako listinné dôkazy, avšak najvyšší súd ako odvolací súd

pri svojom rozhodovaní vo veci vychádzal z výsluchu tohto svedka vykonaného krajským

súdom v tomto trestnom konaní. Podstata sťažovateľovej námietky ale spočíva v tom, že

„odvolací súd... prehliadol, že prikázal Krajskému súdu v BB vykonať hlavné pojednávanie

odznova, čo sa udialo 1. 3. 2005, čiže výpoveď Z. z 28. 4. 2003 je nepoužiteľná“. Tejto

námietke sťažovateľa však nemožno prisvedčiť, a to z dôvodu, že po uložení

prvostupňovému súdu vykonať pojednávanie znova bola označená výpoveď svedka

prečítaná na hlavnom pojednávaní konanom 20. júna 2005 a 21. júna 2005 (konkrétne

21. júna 2005), a to znova za prítomnosti obhajcu sťažovateľa, ktorý k tomuto nemal žiadne

pripomienky.

Nie je taktiež opodstatnené ani tvrdenie sťažovateľa, že prvostupňový súd

neoboznamoval výpisy a lokalizáciu telefonickej komunikácie predložené obchodnou

spoločnosťou Orange. Tieto boli oboznamované opäť na hlavnom pojednávaní 20. júna

2005 a znovu za prítomnosti obhajcu sťažovateľa, ktorý nemal k tomuto dôkazu žiadne

pripomienky. Pre úplnosť ústavný súd k námietke sťažovateľa o nevyžiadaní výpisov

a lokalizácie telefonickej komunikácie prostredníctvom súdu poznamenáva, že vtedy platná

právna úprava – v znení účinnom v mesiacoch január a február

2001 (1. žiadosť o výpisy hovorov z 19. januára 2001 – odpoveď 31. januára 2001

a 2. žiadosť o výpisy hovorov a lokalizácia z 5. februára 2001 – odpoveď 20. februára 2001)

– nevyžadovala príkaz sudcu na vyžiadanie takýchto dokumentov v prípravnom konaní.

Zaradením tohto dôkazného prostriedku do trestného spisu preto nemohlo dôjsť k porušeniu

sťažovateľových základných práv zaručených v a 2 a listiny

a práv zaručených v čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako to v tejto súvislosti sťažovateľ namieta.

Napokon sťažovateľom namietanej nezákonnosti vykonaného vyšetrovacieho pokusu

na čerpacej stanici pohonných hmôt nemohol ústavný súd pripísať relevanciu, pretože

z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že podstatným pre rozhodnutie neboli výsledky

vyšetrovacieho pokusu, ale zábery z priemyselnej kamery vyhotovené v deň skutku.

Vzhľadom na tieto závery ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je

aj v tejto časti namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 22

ods. 1 a 2, a , v , a listiny

a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 2 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom a rozhodnutiami

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho aj dovolacieho zjavne neopodstatnená, čo bolo

dôvodom na jej odmietnutie podľa .

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie a , ústavný súd

poznamenáva, že ich porušenie spája s porušením základných práv, zásah do ktorých však

ústavný súd nekonštatoval, preto nemožno vysloviť záver ani o porušení týchto označených

článkov . Aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo bolo

dôvodom na jej odmietnutie podľa .

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014