Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 439/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š..., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. J. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013

doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. novembra 2012 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -505 z 24. októbra 2011 uznaný

za vinného v bode 1 obžaloby zo spáchania pokusu prečinu krádeže podľa § 14 ods. 1,

, v bode 2 obžaloby zo zločinu nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa a prečinu

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného

zákona, v bodoch 1 a 3 obžaloby z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1

, a to na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.

Okresný súd uložil sťažovateľovi podľa s použitím

, podľa zásad , a

s použitím súhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 6 rokov a 4 mesiace. Okresný súd zaradil sťažovateľa na výkon trestu odňatia

slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a zároveň mu uložil trest zákazu

činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 3 roky.

Podľa okresný súd zrušil výrok o treste z trestného

rozkazu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. z 30. júla 2010, ako

aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský

súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na základe podaného odvolania preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, proti ktorým

podal sťažovateľ odvolanie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a v zmysle § 319

ho uznesením č. k. -585 z 12. apríla 2012 zamietol,

pretože dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala matka sťažovateľa O. Š. (ďalej len

„dovolateľka“) prostredníctvom obhajcu dovolanie, uplatniac dovolacie dôvody podľa

, , a .

Najvyšší súd dovolanie dovolateľky podľa

napadnutým uznesením odmietol.

Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho

základné práva podľa a a práva podľa a

dohovoru.

Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnil vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru okrem iného takto:

«Ako vyplýva z rozsudok Okresného súdu Senica zo dňa 24. 10 2011. č. k.

-505 súd odsúdil sťažovateľa podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1

Tr. zák., podľa zásad § 41 ods. 2 Tr. zák., § 37 písm. h), m) Tr. zák., s použitím § 38 ods. 7

Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) rokov a 4 (štyri) mesiace. Pri

ukladaní súhrnného trestu súd vychádzal zo zásad upravených v § 41 ods. 2 Trestného

zákona v zmysle ktorých ak súd ukladá úhrnný trest za 2 alebo viac úmyselných trestných

činov, z ktorých jeden je zločin, spáchanými viacerými skutkami zvyšuje sa horná hranica

trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu,

súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody. U sťažovateľa bola teda zvýšená horná hranicu najprísnejšieho trestného činu

a tým bol zločin nedovolaného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294

ods. 2 Tr. zák. u ktorého je základná trestná sadzba v rozpätí 3 - 8 rokov ale po použití

asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. sa tieto hranice zvýšili na rozpätie 6 rokov 4

mesiace dolná hranica a 9 rokov 8 mesiacov horná hranica.

Daný postup pri ukladaní trestu podľa názoru sťažovateľa ale nemožno považovať

za akceptovateľný, pretože súd pri určení výšky trestu použil asperačnú zásadu bez ohľadu

na to, či so zreteľom na individuálne zvláštnosti spáchania daných trestným činov (máme

namyslí predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľ sa priznal ku skutku uvedenému v bode 1

v rozsudku Okresného súdu a fakt, že o spáchaní skutkov uvedených v bode 2 a 3 rozsudku

Okresného súdu existovali rozsiahle pochybnosti o ich spáchaní, a teda nevyhnutnosť

aplikácie zásady trestného konania in dubio pro reo a oslobodenie odsúdeného z tejto

časti.), osobné vlastnosti a pomery páchateľa bolo jej uplatnenie nevyhnutné.

V danom prípade súd podľa v spojení s

uplatnil asperačnú zásadu, ktorej použitie bolo automatickým

aplikovaním daného ustanovenia upravujúceho asperačnú zásadu, keďže nastali formálne

podmienky, ktoré odôvodňovali použitie danej zásady. Sťažovateľ bol tak automaticky

považovaný za natoľko nebezpečného páchateľa, že v záujme ochrany spoločnosti mu musel

byť udelený trest odňatia slobody uložený mu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby.

Súd pri ukladaní trestu teda odmietol rešpektovať základne zásady ukladania trestu,

systematickú súvislosť a samotné ústavný princípy implikované v ústavnom princípe právny

štát. Súd tak nemal pristúpiť k formálnemu aplikovaniu ustanovenia, ktoré zvyšuje trest bez

vzájomnej súvislosti medzi takto zvýšeným trestom a mierou nebezpečnosti páchateľa pre

spoločnosť. Súd pri ukladaní trestu tak mal zohľadniť základné zásady ukladanie trestu...,

a síce: ... ... ... ...

Z. z. ...

Pri zohľadnení daných ustanovení vyjadrujúcich účel a zásady ukladania trestu, pri

zohľadnení ústavných garancií vyplývajúcich z materiálneho chápania princípu právny štát

ako sú princíp právnej istoty, spravodlivosti, proporcionality, či primeranosti a pri

zohľadnení systematickej súvislosti asperačnej zásady s uvedenými zásadami ukladania

trestu, tak súd nemal aplikovať asperačnú zásadu aj keď mu táto povinnosť vyplývala

zo zákona. V tejto súvislosti uvádzame rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. , v ktorom

ÚS ČR vyjadril názor, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného

ustanovenia, navyše sa od neho smie a musí odchýliť v prípade, keď to vyžadujú závažné

dôvody, účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov,

ktorý ma svoj právny základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom

celku. K obdobnému záveru dospel aj ÚS SR, keď vo svojej doterajšej judikatúre sa už

niekoľkokrát priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, pričom zdôraznil,

že všetky orgány verejnej moci sú povinné vykladať právne normy v prospech realizácie

(a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.

(, m. m. tiež , ).

O tom, že aplikovaním asperačnej zásady došlo k bezdôvodnému zvýšeniu trestu, t. j.

bez vzájomnej súvislosti so závažnosťou trestného činu svedčí aj skutočnosť, že ÚS SR

nálezom sp. zn. -85 sa vyslovil, že v

v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou ,,súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú

v súlade s . Podľa názoru ústavného súdu nemožno

považovať za akceptovateľnú takú právnu úpravu, v zmysle ktorej sú súdy povinné

asperačnú zásadu použiť bez ohľadu na to, či so zreteľom na individuálne zvláštnosti

konkrétnych trestných činov, osobné vlastnosti a pomery páchateľa je jej uplatnenie

nevyhnutné. ÚS SR ďalej konštatoval, že, trest ukladaný na základe asperačnej zásady

nezabezpečuje spravodlivú rovnováhu medzi záujmom spoločnosti a ochranou základných

práv jednotlivca; že je v rozpore s požiadavkou primeranosti trestu, aby samotný viacčinný

súbeh automaticky viedol k uloženiu trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby,

a to obzvlášť, ak by takýto trest mal byť prísnejší ako trest, ktorý by súd mohol uložiť

za rovnaké (resp. obdobné) trestné činy spáchané v rámci recidívy.

Sťažovateľ je tak toho názoru, že trest udelený mu Okresným súd bol zvýšený podľa

asperačnej zásady bezdôvodne. Uvedené pochybenie pri ukladaní trestu nebolo odstránené

ani v rámci odvolacieho konania pred Krajským súdom Trnava a ani v dovolacom konaní

pred Najvyšším súdom SR. Zdôrazňujeme, že Najvyšší súdu SR vydal uznesenie, ktorým

odmietol sťažovateľove dovolanie dňa 07.11.2012 a právnemu zástupcu bolo doručené

až dňa 18. 1. 2013, pričom rozhodnutie ÚS SR, ktorým skorigoval asperačnú zásadu bolo

vydané dňa 28. 11. 2012. NS SR tak bez ohľadu na to, že mal zrušiť rozhodnutie o výške

trestu, z dôvodu, že aplikovanie asperačnej zásady bolo v danom prípade v rozpore

s , mal dovolacie konanie prerušiť až do rozhodnutie US SR ohľadom súladnosti

asperačnej zásady s ústavnými článkami, nakoľko v danom prípade sa vyjadril, že Okresný

súd Trnava správne uložil súhrny trest za použitia asperačnej zásady poľa § 41 ods. 2

Tr. zák., teda NS SR aplikoval vo svojom rozhodnutí aj dané ustanovenie. Upozorňujeme, že

aj keď rozhodnutie ÚS SR bolo zverejnené v zbierke zákonov až 21.12.2012 nič to nemení

na skutočnosti, že NS SR musí rešpektovať ústavnosť a nemôže ju ohranič momentom, t. j.

napr. dňom zverejnenia alebo právoplatnosti rozhodnutia o nesúlade ustanovení zákona

s v zbierke zákonov, nakoľko v zmysle SR sú sudcovia pri výkone

svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

V tejto súvislosti ešte zdôrazňujeme, že do zásahu sťažovateľovho práva

na spravodlivý proces došlo aj z dôvodu, neštandardného priebehu pojednávania

prvostupňového súdu zo dňa 24. 10. 2011 na Okresnom súde Senica, na ktorom neboli

dodržané základné práva odsúdeného. Uvedené máme zato predovšetkým z dôvodu, že dňa

24. 10. 2011 na hlavné pojednávanie sa dostavil namiesto riadne zvoleného obhajcu

(JUDr. J. C.) obhajca na základe substitučného plnomocenstva (JUDr. D. G.). Odsúdený

(v tom čase obžalovaný) sa dozvedel o práceneschopnosti svojho obhajcu priamo pred

začatím hlavného pojednávania, a namietal, že nesúhlasí so zastúpením substitučným

obhajcom JUDr. D. G., ktorý sa nedokázal orientovať v trestnej veci odsúdeného. Samotný

substitučný obhajca na hlavnom pojednávaní uviedol, že nemal možnosť sa stretnúť

s odsúdeným z dôvodu časovej zaneprázdnenosti. Sudkyňa prerušila pojednávanie na 10

min, po prestávke substitučný obhajca uviedol, že odsúdený napriek porade nesúhlasil

s jeho osobou na obhajobu, advokátom JUDr. D. G. v deň vynesenia rozsudku, a žiadal

hlavné pojednávanie odročiť. Avšak súd konštatoval, že nevidí dôvody, prečo by malo byť

hlavné pojednávanie odročené. Na žiadosť substitučného advokáta o poskytnutí kópie

zápisnice súd konštatoval, že kópiu zápisnice z hlavného pojednávania súd zašle riadne

zvolenému obhajcovi poštou. O hlavnom pojednávaní substitučný advokát vyhotovil úradný

záznam, v ktorom uviedol, že hlavné pojednávanie sa uskutočnilo aj napriek nesúhlasu

odsúdeného s jeho substitúciou, a nebola substitučnému advokátovi odovzdaná kópia

zápisnice z tohto pojednávania. Kópia zápisnice z hore uvedeného pojednávania

po obdržaní riadne zvoleným obhajcom vykazovala ale určité nedostatky. Chýbali tam

vyjadrenia odsúdeného, jeho odmietavý postoj voči substitučnému advokátovi, ako aj

konštatovanie samotného substitučného advokáta, že odsúdený (v tom čase obžalovaný)

nesúhlasí s jeho substitúciou...

Ďalším pochybením v dôsledku, ktorého došlo do zásahu sťažovateľovho práva

na spravodlivý proces je aj tá skutočnosť, že sťažovateľ skutky uvedené v bode 2 a 3

rozsudku Okresného súd Trnava nespáchal. Zdôrazňuje, že súd dospel k presvedčeniu

o tom, že sťažovateľ spáchal skutky uvedené v bode 2 a 3 rozsudku Okresného súd Trnava

len na základe rozporných svedeckých výpovedi. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že

samotná svedkyňa N. S. vo svojej prvej výpovedi zo dňa 25. 5. 2010 (pred vznesením

obvinenia) uviedla, že u odsúdeného zbraň videla, nosil ju v čiernom puzdre a vozil v aute

pod sedadlom aj v lekárničke. Vo svojej výpovedi zo dňa 3. 12. 2010 uviedla, že

u odsúdeného zbraň nevidela. Tieto rozpory vo výpovedi mala svedkyňa odstrániť

na hlavnom pojednávaní a to zdôvodnením, že 3. 12. 2010 zmenila výpoveď preto, že mala

z odsúdeného strach. Toto tvrdenie je však viac ako nepravdepodobné, nakoľko v čase

svojej prvej výpovede (ktorú na hlavnom pojednávaní uviedla za pravdivú), sa odsúdený

nachádzal na slobode, takže ak mala mať z neho svedkyňa strach, dôvod mala práve vtedy

a nie v čase druhej výpovede zo dňa 3. 12. 2010, kedy sa odsúdený nachádzal vo väzbe.

Na uvedené rozpory vo výpovediach svedkyne pred vznesením obvinenia chcela poukazovať

aj obhajoba, súd jej to však neumožnil, čím došlo súčasne aj k porušeniu práva

na obhajobu. Sťažovateľ je tak toho názoru, že práve uvedené sporné skutočnosti, ktoré

vnášajú rozsiahle pochybnosti o spáchaní skutkov uvedených v bodoch 2 a 3 napadnutého

rozsudku sťažovateľom si nevyhnutne vyžadovali aplikáciu zásady trestného konania

in dubio pro reo a oslobodenie sťažovateľa z tejto časti obžaloby.

Z uvedeného tak vyplýva, že NS SR uznesením zo dňa 07. 11. 2012. č. k.

z dôvodov popísaných vyššie v texte porušil sťažovateľovo právo

na spravodlivý proces. K porušenie ústavné právo sťažovateľky na spravodlivý proces teda

došlo z dôvodu arbitrárnosti, ktorá spočívala v tom, že NS SR dospel k svojmu rozhodnutia

porušujúc ustanovenia , systematickú súvislosť a samotné ústavný princípy

implikované v ústavnom princípe právny štát. Zdôrazňujeme tak, že právo na spravodlivý

proces je teda naplnené aj tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich

vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú

tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté

v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces ().»

Porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

odôvodnil sťažovateľ taktiež uplatnením asperačnej zásady okresným súdom pri

rozhodovaní o treste a poukázal aj na nález ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 (ďalej len „nález ústavného súdu z 28. novembra 2012“), v ktorom

ústavný súd vyslovil, že slová v texte za bodkočiarkou „súd

uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“

nie sú v súlade s .

Preto podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „uznesením zo dňa 07. 11. 2012. č. k.

, ktorým odmietol sťažovateľovo dovolanie a ktorým potvrdil, že Okresný súd

Trnava správne uložil súhrny trest za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák.,

došlo do zásahu práva sťažovateľa na osobnú slobodu nad rámec legitímneho záujmu

spoločnosti na stíhaní a potrestaní sťažovateľa“.

Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 11. 2012. č. k. porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody vyplývajúce z čl. 5 ods. 1

Dohovoru a SR uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 11. 2012. č. k.

porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 11. 2012. č. k. sa

zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu SR vracia na ďalšia konanie.

4. Najvyšší súd SR je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 4.000.- eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa...

5. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní vo výške

331,13 € od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolateľka vo svojom

dovolaní primárne namietala porušenie sťažovateľovho práva na obhajobu [dovolací dôvod

v zmysle , že zásadným spôsobom bolo porušené

právo na obhajobu], a to tým, že na okresnom súde sa 24. októbra 2011 uskutočnilo hlavné

pojednávanie napriek tomu, že sťažovateľ nesúhlasil so substitučným zastúpením svojho

obhajcu JUDr. C. substitútom JUDr. G., s ktorým sa sťažovateľ predtým nestretol, čo

zahlásil do zápisnice, avšak v písomnom vyhotovení zápisnice z hlavného pojednávania táto

námietka chýba.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „Dovolací súd z predloženého

spisového materiálu zistil, že obhajca obvineného JUDr. J. C. dňa 14. októbra 2011

splnomocnil na zastupovanie svojho klienta na hlavnom pojednávaní konanom dňa

24. októbra 2011 na Okresnom súde Senica substitučného obhajcu JUDr. D. G., ktorý

splnomocnenie prijal. Následne sa substitučný obhajca zúčastnil predmetného hlavného

pojednávania, kde uviedol, že z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti sa nemohol

skontaktovať s obvineným.

Samosudkyňa preto pojednávanie prerušila na 10 minút a po opätovnom

pokračovaní v pojednávaní konštatovala zachovanie 5-dňovej lehoty na prípravu

pojednávania.

Z predmetnej zápisnice pritom nevyplýva tvrdenie obvineného a substitučného

obhajcu, že obvinený viackrát predniesol svoj nesúhlas so substitučným zastupovaním.

Dovolací súd preskúmal aj zvukový záznam vyhotovený z predmetného pojednávania, avšak

ani z neho nie je možné preukázať nesúhlas obvineného a tvrdenie substitučného obhajcu,

že túto skutočnosť žiadal zaprotokolovať do zápisnice, nakoľko samotný zvukový záznam

začína až oboznámením sa samosudkyne s rozsudkom Krajského súdu v Trnave a výpočtom

úkonov, ktorých vykonanie nariadil odvolací súd.

Zároveň najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že obvinený J. Š.

dňa 29. októbra 2010 splnomocnil JUDr. J. C. na zastupovanie v danej trestnej veci.

Súčasťou plnomocenstva bol aj súhlas obvineného, aby si splnomocnený advokát za seba

ustanovil zástupcu, preto jeho ďalší súhlas potrebný nebol.

V konaní bola zachovaná lehota na prípravu na pojednávanie, zvolený obhajca

JUDr. C. zabezpečil riadne a v dostatočnom predstihu doručenie celého spisového

materiálu substitučnémnu obhajcovi, zo zápisnice ani zo zvukového záznamu nebola

preukázaná žiadosť obvineného o odročenie pojednávania, preto námietka dovolateľky

ohľadne porušenia práva obvineného na obhajobu nie je dôvodná.“

Dovolateľka taktiež napadla vykonané dôkazy a iné okolnosti spáchania skutkov

[dovolací dôvod v zmysle , že rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom] poukázaním

na rozpornosť vo výpovediach svedkyne S., ako aj tým, že výpovede svedkov S. a R. sú len

nepriamymi dôkazmi, ako aj nedostatočným preukázaním, že sťažovateľ manipuloval so

zbraňou.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „Súd prvého stupňa v otázke viny

obvineného Š. vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého mal za preukázané, že obvinený

spáchal skutok tak, ako mu bolo v obžalobe kladené za vinu. Zároveň na základe uznesenia

Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. augusta 2011, sp. zn. , ktorým bol

zrušený rozsudok okresného súdu, doplnil dokazovanie v požadovanom rozsahu. Uvedenými

námietkami sa podrobne zaoberal aj odvolací súd, ktorý nezistil žiadne pochybenia.“.

V súvislosti s citovaným odôvodnením vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

poukazuje ústavný súd aj na príslušnú časť

odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. z 12. apríla 2012, v ktorej sa

uvádza: „Je pravdou, že výpovede svedkov F. R. a N. S. sú nepriamymi dôkazmi, avšak tak

ako na to poukázal aj prvostupňový súd nepochybne rozhodujúcim dôkazom v tomto smere

bolo znalecké dokazovanie Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru

Bratislava z odboru kriminalistiky, odvetvie kriminálnej balistiky a k záverom týchto

znaleckých posudkov bol na hlavnom pojednávaní vypočutý aj znalec ppkl. Ing. P. S. Z jeho

výpovede bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že zbraň zaistená na mieste činu

v objekte Slovenského hodvábu, predtým zabalená v červenej taške, je totožná so zbraňou,

ktorá bola použitá na poškodenie vozidla F. R. zn..., ku ktorému došlo dňa 25. 05. 2010,

keďže plášte a jadra striel, ktoré boli vystrelené na toto osobné motorové vozidlo, boli

skutočne vystrelené zo zbrane zn... kal..., výrobné číslo..., ktorú obžalovaný odhodil pri

úteku z miesta činu.

Aj odvolací súd obranu obžalovaného v tom smere, že zbraň našiel v objekte

zábavného centra, považuje za účelovú a vyvrátenú vykonaným dokazovaním na hlavnom

pojednávaní. Predovšetkým z výpovede M. K. vyplýva, že obžalovaný v tomto smere

nevypovedal pravdu, pretože do príslušných priestorov zábavného centra má kľúče iba on,

teda svedok priestory vždy po práci skontroloval. Je teda vylúčené, aby tam obžalovaný

našiel tašku so zbraňou.

Treba tiež poukázať na tú skutočnosť, že nájdená zbraň bola použitá aj na streľbu

na vozidlo svedka R., ktorého obžalovaný pozná. Ide o súčasného priateľa jeho bývalej

priateľky. Je preto nemožné, aby práve tá istá zbraň, z ktorej sa malo strieľať na vozidlo

súčasného priateľa bývalej priateľky obžalovaného, bola náhodou položená v zábavnom

centre a túto náhodou zobral pri úteku práve obžalovaný.

Na základe vykonaného dokazovania aj odvolací súd mal vinu obžalovaného

v bodoch 2 a 3 rozsudku za preukázanú, a to najmä nepriamymi dôkazmi ako výpoveďami

svedkov T. K., S. M., V. D., ktoré ohľadne týchto skutkov usvedčovali obžalovaného z ich

spáchania, keď potvrdili, že obžalovaný prehodil cez plot červenú tašku, autolekárničku,

a ktoré miesto bolo ihneď zaistené policajtmi, kde sa našla strelná zbraň a našli sa v nej

aj ďalšie predmety, ktoré obžalovaný pri vlámaní do zábavného centra použil. V tomto

smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si osvojil

v celom rozsahu a v podrobnostiach naň poukazuje.

Neobstojí ani námietka obhajoby v tom smere, že samotný obžalovaný vo svojej

výpovedi uviedol, že v ranných hodinách prišiel do S. na motorovom vozidle..., pričom

svedkyňa S. uviedla, že zbraň nosil obžalovaný v čiernom puzdre pod sedadlom. Nie je teda

zrejmé odkiaľ by obžalovaný zobral červenú tašku zn..., v ktorej sa zbraň nachádzala. Táto

námietka sa javí odvolaciemu súdu ako irelevantná, pretože od času, kedy sa obžalovaný

priatelil so svedkyňou S., uplynula dlhšia doba, preto za tento čas mohol obžalovaný zbraň

premiestniť do akéhokoľvek puzdra.

Svedkovia F. R. a N. S. teda nepriamo usvedčovali obžalovaného zo spáchania

žalovanej trestnej činnosti a výpovede týchto svedkov logicky nadväzujú na znalecké

posudky Kriminalistického a expertízne ústavu Policajného zboru Bratislava, o totožnosti

zbrane a dokumentáciu zaistenú na mieste činu z poškodenia vozidla zn... na... ulici, pred

domom č... 25. 05. 2010 v H. Ako na to poukázal už okresný súd, tieto dôkazy i keď

nepriame v podstatných skutočnostiach na seba navzájom logicky nadväzovali a vytvorili

ucelenú reťaz dôkazov, na základe ktorých potom bez akýchkoľvek pochybností mal okresný

súd vinu obžalovaného za preukázanú.“

Dovolateľka napokon namietala nesprávnosť uloženia súhrnného trestu [dovolací

dôvod v zmysle , že bol uložený trest mimo

zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon

za prejednávaný trestný čin nepripúšťa], keď vyjadrila názor, že okresný súd pochybil pri

uložení trestu, keď aplikoval asperačnú zásadu a uložil súhrnný trest namiesto úhrnného

trestu, keďže peňažný trest uložený rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom už

bol vykonaný.

Vo vzťahu k uvedenému najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že „S otázkou

druhu trestu sa vo svojich rozhodnutiach už dostatočne vysporiadali oba súdy nižšieho

stupňa, ktoré poukázali na skutočnosť, že obvinený... nemal vykonaný trest zákazu činnosti

riadiť motorové vozidlá, uložený mu trestným rozkazom Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom zo dňa 30. júla 2010 sp. zn. , preto okresný súd správne obvinenému

uložil súhrnný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. vo výmere

6 rokov a 4 mesiace, t. j. na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby. Dovolacia námietka

dovolateľky, že obvinený už vykonal peňažný trest, nemá preto opodstatnenie, a dovolací

súd dospel k záveru, že súhrnný trest bol obvinenému uložený správne.“.

Poukazujúc na citované časti rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich v trestnej

veci sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že tieto súdy sa s námietkami sťažovateľa, ktoré

tvoria obsah jeho sťažnosti, zaoberali a vysporiadali ústavne akceptovateľným spôsobom.

Ústavný súd nemá aj vzhľadom na svoje ústavné postavenie dôvod spochybňovať závery tak

krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, keďže ich nemožno považovať za arbitrárne a ani

zjavne neodôvodnené. Odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú vo vzťahu

k sťažovateľom namietaným skutočnostiam celkom zrozumiteľné a logické a nemožno ich

považovať za svojvoľné. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné závery

najvyššieho súdu vyjadrené v jeho dovolacom uznesení, v ktorom vo vzťahu k dovolacím

dôvodom zaujal ústavne konformné závery, a to tak z hľadiska stabilizovanej judikatúry

najvyššieho súdu, ktorú uplatňuje v dovolacích konaniach, ako aj z hľadiska konkrétnych

okolností trestnej veci sťažovateľa.

Navyše, ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že kópia zápisnice

z hlavného pojednávania uskutočneného na okresnom súde 24. októbra 2011 vykazovala

určité nedostatky spočívajúce aj v absencii odmietavého postoja sťažovateľa proti

substitučnému advokátovi, poukazuje na , podľa ktorého o oprave,

doplnení a námietkach proti záznamu alebo proti zápisnici rozhodne orgán, o ktorého

záznam alebo zápisnicu ide. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. (obdobne tiež pozri

alebo ) uviedol, že vznesenie námietky proti obsahu zápisnice (§ 40 ods. 3

druhej vety ) vzhľadom na povinnosť súdu, ktorú vznesenie

takejto námietky zakladá, považuje za iný právny prostriedok, ktorý sťažovateľom zákon

na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na použitie ktorého boli

v okolnostiach daného prípadu podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku oprávnení ( ). Ústavný súd na tomto základe

zároveň konštatoval, že v predmetnej veci mali sťažovatelia k dispozícii procesný nástroj

spôsobilý napraviť vytýkané pochybenie vo veci konajúceho súdu priamo v rámci

prebiehajúceho súdneho konania.

Uvedený právny názor možno podľa názoru ústavného súdu aplikovať aj na § 60

, z ktorého znenia vyplýva, že aj v posudzovanej veci mal sťažovateľ,

ktorý bol prítomný na hlavnom pojednávaní, k dispozícii účinný procesný nástroj,

prostredníctvom ktorého mohol a mal namietať nedostatky v zápisnici. Ak sťažovateľ

neuplatnil postup podľa , nemôže účinne namietať v konaní

pred ústavným súdom nedostatky v zápisnici okresného súdu z 24. októbra 2011.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru okrem iného aj poukazom na uplatnenie asperačnej

zásady ( ) všeobecnými súdmi pri rozhodovaní o treste.

Argumentuje pritom aj nálezom ústavného súdu z 28. novembra 2012 a uvádza, že jej

uplatnenie nerešpektuje požiadavku primeranosti trestu a jeho individualizáciu tým, že

nezakotvuje možnosť, ale bezvýnimočnú povinnosť súdu v prípade zbiehajúcich sa

trestných činov zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu

z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, a zároveň uložiť páchateľovi trest nad jednu

polovicu takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Zdôrazňuje, že uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. novembra 2012 mu bolo doručené až v januári

2013 a nález ústavného súdu z 28. novembra 2012 bol zverejnený v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky ešte 21. decembra 2012.

K uplatnenej námietke sťažovateľa ústavný súd poukazuje na to, že všeobecné súdy

rozhodujúce v trestnej veci sťažovateľa postupovali pri ukladaní trestu podľa v tom čase

platného právneho predpisu, a preto je v tejto súvislosti potrebné poukázať na to, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, , ).

Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa ,

podľa ktorého ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr

stratil účinnosť v zmysle , rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol

vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého

ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení . Zároveň

v tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že rozhodovanie o obnove konania nepatrí

do právomoci ústavného súdu, ale miestne a vecne príslušného všeobecného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšším súdom prezentované zistenia sa opierajú

o relevantnú právnu úpravu a sú dostatočne odôvodnené. Najvyšší súd postupoval ústavne

konformným spôsobom, keď poukazom na príslušné ustanovenia sa

dovolaním vecne nezaoberal, ale podľa ho odmietol pre

nesplnenie dovolacích dôvodov.

Podľa názoru ústavného súdu za daných okolností neexistuje medzi obsahom

základných práv podľa a a práv podľa a

dohovoru a obsahom dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o vyslovení porušenia práv sťažovateľa v zmysle petitu jeho sťažnosti.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

a a práv podľa a dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktorým došlo k odmietnutiu dovolania smerujúceho proti

uzneseniu krajského súdu, je zjavne neopodstatnená a z toho dôvodu rozhodol podľa § 25

ods. 2 tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013