Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 438/2010
PDF · 232.46 KB
No categories available
I. ÚS 438/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť O. A. – A., H. M., zastúpeného advokátkou Mgr. A.
Č., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 NcC/38/2010 zo 14. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. A. – A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
elektronicky a následne 8. septembra 2010 poštou doručená sťažnosť O. A. – A., H. M.
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. Č., B., ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 38/2010 zo 14. júna 2010
(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Podaním doručeným ústavnému súdu 29. októbra 2010 sťažovateľ doplnil svoju
sťažnosť v časti „Posúdenie námietky zaujatosti Krajským súdom v Trnave“.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Dunajská
Streda (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 150/2010 si sťažovateľ 16. novembra 2009
vzájomným návrhom uplatnil svoju pohľadávku voči E. S. (ďalej len „žalovaný“).
Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 150/2009 z 26. marca 2010 vzájomný návrh
sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 9 C 120/2010.
V priebehu konania vedeného pod sp. zn. 9 C 120/2009 sťažovateľ vzniesol námietku
zaujatosti proti zákonnej sudkyni JUDr. A. V. z dôvodu, že jej dcéra je advokátskou
koncipientkou zapísanou u právnej zástupkyne žalovaného – advokátky JUDr. E. S.
Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa možno mať pochybnosti o nezaujatosti zákonnej
sudkyne, keďže „jednoznačne možno konštatovať priamu, bezprostrednú a silnú väzbu
medzi školiteľom a advokátskym koncipientom...“, ako aj ekonomickú aj profesijnú
závislosť dcéry sudkyne od právnej zástupkyne žalovaného.
Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že «pochybnosti o nezaujatosti sudkyne vzbudzuje aj
skutočnosť, že sudkyňa JUDr. A. V. na pojednávaní dňa 18. 3. 2010... nadiktovala do
zápisnice z pojednávania, že sťažovateľ uviedol, že sa E. S. s pani A. dohodol o dôvode
ukončenia pracovného pomeru „z dôvodov organizačných zmien“.
Keďže sťažovateľ uvedené nevypovedal, právna zástupkyňa sťažovateľa žiadala
sudkyňu o opravu zápisnice, čo však sudkyňa uskutočnila až na opakovanú námietku
právnej zástupkyne sťažovateľa a uvedené protokolovala ako „opravu zápisnice“.».
Keďže dôvod skončenia pracovného pomeru žalovaného (bývalého zamestnanca
sťažovateľa) je podľa sťažovateľa podstatnou skutočnosťou v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 9 C 150/2009, protokolácia výpovede sťažovateľa týkajúca sa tejto
skutočnosti by mohla zásadne ovplyvniť rozhodnutie okresného súdu vo veci samej v jeho
neprospech.
Sťažovateľ poukázal na vyjadrenie zákonnej sudkyne k vznesenej námietke
zaujatosti, v ktorom uviedla, že pochybnosti o jej zaujatosti by mohli vzniknúť v prípade, ak
by jej dcéra ako advokátska koncipientka zastupovala účastníka v predmetnom konaní, táto
situácia „však doposiaľ nenastala a ani nenastane, keďže jej nie sú pridelené veci, kde jej
matka vystupuje ako zákonná sudkyňa“. Ďalej vo svojom stanovisku sudkyňa uviedla, že sa
„necíti byť zaujatá vo veci s poukazom na dlhotrvajúcu sudcovskú prax a svoju
profesionalitu.
K spôsobu protokolácie výpovede sťažovateľa, ktorá jej bola sťažovateľom
v námietke vytknutá, zákonná sudkyňa odmietla jednoznačné tvrdenie o tom, že účastník
uvedené nevypovedal.
Ďalej uviedla, že vo veci sa necíti byť zaujatá, účastníkov konania nepozná, k obom
právnym zástupkyniam má rovnaký vzťah a vec vie objektívne posúdiť a rozhodnúť“.
Sťažovateľ namietal, že krajský súd v napadnutom uznesení len zdôraznil, že
sudkyňa je profesionálne a ekonomicky nezávislá od právnej zástupkyne žalovaného,
pretože námietka zaujatosti sa týka len závislosti jej dcéry a v tejto súvislosti poukázal aj na
právnu úpravu pracovnoprávnych vzťahov. Podľa názoru sťažovateľa sa však krajský súd
vôbec nevysporiadal s existenciou bezprostrednej a silnej väzby Mgr. N. V. (dcéry zákonnej
sudkyne) ako advokátskej koncipientky k advokátke JUDr. E. S. ako jej školiteľke.
Podľa sťažovateľa krajský súd „rozhodoval a posudzoval námietku zaujatosti
výlučne len s prihliadnutím na tzv. subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu (teda skúmal
iba, či existuje presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, že je vo vzťahu k právnej
zástupkyni protistrany zaujatý) a vôbec sa nezaoberal skutočnosťou, či v zmysle skutočností
uvádzaných sťažovateľom existuje čo i len najmenšia rozumná pochybnosť o nestrannosti
sudkyne v očiach verejnosti a teda nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce z ústavného
princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska.
Dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle objektívneho hľadiska nestrannosti je totiž už
samotná pochybnosť o tom, že status sudcu v určitej pozícii alebo jeho vzťah k účastníkom
konania alebo ich právnym zástupcom môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov
v spore, že sudca neposkytuje garanciu nestrannosti.
Rovnako sa Krajský súd v Trnave nezaoberal skutočnosťou uvádzanou
Sťažovateľom, že pri pojednávaní tých istých účastníkov konania pred rovnakou sudkyňou,
sudkyňa protokolovala jeho výpoveď spôsobom, ktorý by odôvodňoval pre neho nepriaznivé
súdne rozhodnutie a navyše v rozpore s jeho vyjadrením.“.
Sťažovateľ tiež namietal, že uznesenie krajského súdu bolo vydané v rozpore
s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), pokiaľ
v jeho odôvodnení krajský súd uviedol, že „k vylúčeniu sudcu môže prísť len vtedy ak je
evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, k účastníkom konania alebo k ich právnym
zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že i napriek zákonom stanovenej povinnosti
nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať...“.
Na základe uvedeného považuje sťažovateľ uznesenie krajského súdu za
neodôvodnené, arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 9 NcC/38/2010 zo dňa 14. júna 2010 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 NcC/38/2010 zo dňa 14. júna 2010 sa
zrušuje.
Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia,
ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do troch dní od právoplatnosti
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie označených
základných práv uznesením krajského súdu, ktorým tento súd rozhodol o námietke
zaujatosti vznesenej sťažovateľom vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
9 C 120/2010 o nevylúčení zákonnej sudkyne z jej prerokúvania a rozhodovania.
V relevantnej časti uznesenia krajského súdu, ktorým nevylúčil sudkyňu JUDr. A. V.
z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 9 C 120/2010,
krajský súd uviedol: „V danom prípade je dôvodom zaujatosti procesnej sudkyne
skutočnosť, že má vzťah k právnemu zástupcovi účastníka konania v danom prípade na
strane žalovaného k JUDr. E. S. Vzťah účastník namietajúci zaujatosť sudkyne (žalobca)
vyvodzuje zo skutočnosti, že u právnej zástupkyne žalovaného JUDr. E. S. je zamestnaná
dcéra sudkyne Mgr. N. V., pracujúca ako advokátska koncipientka a pripravujúca sa na
advokátske skúšky a prax advokáta. Poukazuje na vzťah medzi dcérou sudkyne a
advokátkou, ktorý je založený na argumentácii ekonomickej a profesionálnej závislosti od
školiteľky – právnej zástupkyne žalovaného. Tu treba pripomenúť predovšetkým to, že ide o
tvrdenie o ekonomickej a profesionálnej závislosti nie samotnej sudkyne, ale jej príbuznej v
priamom rade – jej dcéry. Sudkyňa je teda od právnej zástupkyne žalovaného ekonomicky i
profesionálne nezávislá. Samotná sa vyjadrila o tom, že účastníkov konania nepozná a k
obom právnym zástupkyniam má rovnaký – profesionálny vzťah. Čo sa týka námietky, že
medzí právnou zástupkyňou žalovaného a dcérou sudkyne je ekonomická a profesionálna
závislosť, tu treba uviesť, že pracovný pomer zamestnanca a zamestnávateľa sa riadi vopred
stanovenými pravidlami - pracovnou zmluvou a ustanoveniami právnych predpisov k nej sa
vzťahujúcimi, predovšetkým Zákonníkom práce. Ide o právnu úpravu, ktorá pracovno-
právne vzťahy rieši komplexne a nie je prejavom neobmedzenej svojvôle zamestnávateľa.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) sudcovia sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý (fair) proces (čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Vylúčenie
sudcu nastáva priamo zo zákona a nie až výrokom nadriadeného súdu. Preto tiež má sudca
oznamovaciu povinnosť o svojom vylúčení (§ 15 ods. 1 OSP).
Právo na prerokovanie a rozhodovanie veci nestranným súdom je garantované
prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci
pre jeho zaujatosť. Obsahom tohto práva nie je aj povinnosť súdu zakaždým vyhovieť
návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu, resp. sudcov z prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Inými slovami, oprávnená osoba namietajúca zaujatosť
sudcu, nemá právny nárok na jeho vylúčenie a povinnosť súdu rozhodujúceho o námietke
zaujatosti je iba každý takýto návrh oprávnenej osoby prejednať a rozhodnúť o ňom.
Nestrannosť sudcu v konaní sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo
osobnom presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu
vyjadrujúcu vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje
vzťah sudcu k predmetu konania, k jeho účastníkom a k právnym zástupcom), je o nej
schopný vypovedať jedine sám sudca. Len takto úzko ponímaná kategória nestrannosti
sudcu by však v praxi našla ťažko uplatnenie vzhľadom k obťažnej objektívnej
preskúmateľnosti vnútorného rozpoloženia sudcu. Kategóriu nestrannosti je preto treba
vnímať širšie, tiež v rovine objektívnej. Za objektívne nemožno považovať len to, ako sa
nestrannosť sudcu javí navonok (napr. účastníkovi konania), ale najmä to, či reálne existujú
okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť legitímne pochybnosti o tom, či sudca disponuje
určitým vzťahom k veci.
Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá
rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie
a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii dostatočných záruk
pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudca (Saraiva de Carvalho
proti Portugalsku, 1994).
Z tohto pohľadu dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednania a rozhodovania veci nielen
vtedy, keď jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom je založený na zaujatosti
skutočne preukázanej, ale rovnako, i keď existuje čo i len najmenšia rozumná pochybnosť
o jeho nestrannosti v očiach verejnosti. Z uvedeného dôvodu je preto pri skúmaní zaujatosti
nutné vychádzať aj z právneho rozboru skutočností, ktoré k pochybnostiam o nestrannosti
sudcu vedú.
V predmetnom prípade účastník vyvodzuje zaujatosť sudkyne z predpokladanej
možnosti jej ovplyvňovania advokátkou žalovaného.
Potrebným bolo skúmať uvedenú okolnosť z pohľadu skutočnosti spôsobilej vyvolať
vnútorný psychický vec prejednávajúcej a rozhodujúcej sudkyne brániaci jej o vecí
rozhodnúť nezaujato (§ 14 ods. 1 OSP).
Je treba si uvedomiť, že otázka vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
je vyjadrená skutočnosťami, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o jeho nezaujatosti
v konkrétnej veci. Postoje, pocity a motívy, s ktorými sudca k rozhodovaniu pristupuje, nie
sú skutočnosťami, ktorými by bolo možné pochybnosti o jeho vylúčení odôvodniť. Tými sú
okolnosti prípadu, ktoré by mohli prichádzať do úvahy a pôsobiť na každého sudcu,
ktorému by bola vec pridelená, pretože práve osobnosť a postavenie sudcu musí byť
zárukou, že sudca na seba takýmito vplyvmi pôsobiť nepripustí. Opačný záver by bolo
možné učiniť len vtedy, keby sudca v rámci svojho subjektívneho vyjadrenia tvrdi1 také
skutkové okolnosti, ktoré by objektívne nasvedčovali tomu, že má k veci, či k účastníkom
alebo k ich zástupcom taký vzťah, ktorý by (už) vzbudzoval dôvodné pochybnosti o jeho
vylúčení. K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci môže prísť len vtedy, ak je
evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje takú
povahu a intenzitu, že i napriek zákonom stanovenej povinnosti nebude schopný nezávisle a
nestranne rozhodovať.
Pochybnosti o zaujatosti sudcu, t. j. o tom, či bude schopný nestranne a spravodlivo
rozhodnúť, je potrebné oprieť vždy o také doložené skutočnosti, ktorých konkrétny obsah
a charakter, týkajúci sa prejednávanej veci a osôb účastníkov, umožňuje dôvodiť, že sú
splnené podmienky pre vylúčenie sudcu predpokladané ustanovení § 14 ods. 1 OSP. Iné
dôvody než tie, ktoré sú uvedené v citovanom ustanovení, nie sú spôsobilé zaujatosť sudcu
založiť.
Na základe uvedeného Krajský súd v Trnave dospel k záveru, že vzťah zákonnej
sudkyne k advokátke žalovaného, ktorá je zamestnávateľom jej dcéry nie je okolnosťou,
ktorá by mohla vzbudiť taký negatívny vnútorný psychický stav vec prejednávajúcej
a rozhodujúcej sudkyne, na základe ktorého by sa cítila objektívne zaujatou v danej vecí,
ide totiž o okolnosť, ktorá nie je takej povahy a intenzity, aby bez ďalšieho bola schopnou
vyvolať taký vnútorný pocit uvedenej sudkyne k účastníkom či k ich zástupcom, že i napriek
zákonom stanovenej povinnosti nebude schopná nezávisle a nestranne rozhodovať.
S prihliadnutím na tieto skutočnosti i na doposiaľ vydané rozhodnutia nadriadeného
súdu, v ktorých práve v tejto súvislosti procesná sudkyňa nebola z prejednávania
a rozhodovania sporov vylúčená (uznesenia nadriadeného súdu), nadriadený súd dospel
k záveru, že procesná sudkyňa JUDr. A. V. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
v danej veci, keďže namietaný dôvod – vzťah procesnej sudkyne a advokátky žalovaného nie
je bez ďalšieho dôvodom takej povahy a intenzity, ktorý by bol schopný vyvolať taký
vnútorný pocit uvedenej sudkyne k účastníkom či k ich zástupcom, že i napriek zákonom
stanovenej povinnosti nebude schopná nezávisle a nestranne rozhodovať.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny
a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítať
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené
skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať
ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami
ústavy a dohovoru.
Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu
sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie sudkyne okresného súdu, a preto jeho obsah
neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným, sťažovateľom
namietaným porušením jeho označených práv.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom
konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania pre
zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je
však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal
takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa
§ 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné súdy.
Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými
orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre
ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho
nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho
charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho
osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne
ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,
organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci
a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu
je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba
rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú
nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno
považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi
(účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli
objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
V namietanom prípade sudkyňa JUDr. A. V. uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže
je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k právnej zástupkyni
žalovaného. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a
predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z
objektívneho hľadiska sa sťažovateľ snažil spochybniť nestrannosť uvedenej sudkyne,
avšak ústavný súd je toho názoru, že aj keď jeho argumenty nie sú nezávažné, nie sú ani
zásadné pre jeho rozhodnutie.
K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení
sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade,
keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje
taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť
rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Ústavný súd dospel k záveru, že
pracovnoprávny vzťah dcéry zákonnej sudkyne k právnej zástupkyni žalovaného nezakladá
sám osebe taký pomer sudkyne k právnej zástupkyni žalovaného, ktorý by mal za následok
pochybnosť o jej nezaujatosti.
K námietke sťažovateľa týkajúcej sa spôsobu protokolácie jeho výpovede zákonnou
sudkyňou na pojednávaní uskutočnenom 18. marca 2010 ústavný súd konštatuje, že
zo sťažnosti aj z obsahu zápisnice z pojednávania pred okresným súdom v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 150/2009 vyplýva, že bola vznesená námietka proti zneniu zápisnice, pokiaľ
ide o sťažovateľom uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru so žalovaným. Sudkyňa
uvedené protokolovala ako „opravu zápisnice“.
Podľa § 40 ods. 1 OSP o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkmi alebo vykonáva
dokazovanie, sa spisuje zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec, uvedú sa
prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky rozhodnutia;
ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti.
Podľa § 40 ods. 3 OSP predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby
v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca rozhoduje aj
o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Každá námietka
účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov
konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená.
„Súdom spísaná zápisnica o pojednávaní obsahujúca zákonom ustanovené
náležitosti je verejnou listinou“ [§ 134 OSP (JUDr. Václav Nesrovnal, CSc., a kol.:
Občiansky súdny poriadok. Bratislava: Iura Edition, 1997 v znení zmien a dodatkov, s. 71)].
„Povinnosť zapísať každú námietku proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správaniu
účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, súvisí s princípom spravodlivého procesu a jej
dôsledné plnenie súdom každého stupňa je spojené nielen s otázkou zákonnosti, ale aj
ústavnosti postupu všeobecného súdu. Z opaku vyplýva, že nezapísanie námietky, ktorej súd
nevyhovel, môže zakladať predovšetkým disciplinárnu zodpovednosť zákonného sudcu
(predsedu senátu), ale nedajú sa vylúčiť ani procesné dôsledky spojené s otázkami
zisťovania skutkového stavu, plnenia procesných podmienok a procesných garancií
spravodlivého procesu“ (tamtiež s. 71 – 72).
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľ mal k dispozícii
procesný nástroj spôsobilý napraviť vytýkané pochybenie okresného súdu priamo v rámci
prebiehajúceho súdneho konania, ktorý využil v plnej miere, čo viedlo zákonnú sudkyňu
k protokolovaniu opravy zápisnice, teda k akceptácii námietky právnej zástupkyne
sťažovateľa proti zneniu zápisnice. Uvedený postup zákonnej sudkyne možno podľa názoru
ústavného súdu hodnotiť ako akceptovateľné uplatnenie ustanovení o konaní pred súdom,
ktoré nepredstavuje možnosť vzniku objektívnych pochybností o jej nepredpojatosti. V tejto
súvislosti ústavný súd tiež pripomína, že účastník konania nemôže ako dôvod zaujatosti
sudcu použiť okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci ani
v iných právnych veciach. V danom prípade sťažovateľ namietal postup zákonnej sudkyne
v inom konaní vedenom medzi rovnakými účastníkmi (v opačnom procesnom postavení).
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že
ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že
súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite
veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len
zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie
a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí
priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok
zo 16. júla 1971, Séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť
(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. novembra 2010