Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 438/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť O. A. – A., H. M., zastúpeného advokátkou Mgr. A.

Č., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo 14. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. A. – A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

elektronicky a následne 8. septembra 2010 poštou doručená sťažnosť O. A. – A., H. M.

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. Č., B., ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. júna 2010

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Podaním doručeným ústavnému súdu 29. októbra 2010 sťažovateľ doplnil svoju

sťažnosť v časti „Posúdenie námietky zaujatosti Krajským súdom v Trnave“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Dunajská

Streda (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. si sťažovateľ 16. novembra 2009

vzájomným návrhom uplatnil svoju pohľadávku voči E. S. (ďalej len „žalovaný“).

Okresný súd uznesením sp. zn. z 26. marca 2010 vzájomný návrh

sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. .

V priebehu konania vedeného pod sp. zn. sťažovateľ vzniesol námietku

zaujatosti proti zákonnej sudkyni JUDr. A. V. z dôvodu, že jej dcéra je advokátskou

koncipientkou zapísanou u právnej zástupkyne žalovaného – advokátky JUDr. E. S.

Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa možno mať pochybnosti o nezaujatosti zákonnej

sudkyne, keďže „jednoznačne možno konštatovať priamu, bezprostrednú a silnú väzbu

medzi školiteľom a advokátskym koncipientom...“, ako aj ekonomickú aj profesijnú

závislosť dcéry sudkyne od právnej zástupkyne žalovaného.

Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že «pochybnosti o nezaujatosti sudkyne vzbudzuje aj

skutočnosť, že sudkyňa JUDr. A. V. na pojednávaní dňa 18. 3. 2010... nadiktovala do

zápisnice z pojednávania, že sťažovateľ uviedol, že sa E. S. s pani A. dohodol o dôvode

ukončenia pracovného pomeru „z dôvodov organizačných zmien“.

Keďže sťažovateľ uvedené nevypovedal, právna zástupkyňa sťažovateľa žiadala

sudkyňu o opravu zápisnice, čo však sudkyňa uskutočnila až na opakovanú námietku

právnej zástupkyne sťažovateľa a uvedené protokolovala ako „opravu zápisnice“.».

Keďže dôvod skončenia pracovného pomeru žalovaného (bývalého zamestnanca

sťažovateľa) je podľa sťažovateľa podstatnou skutočnosťou v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. , protokolácia výpovede sťažovateľa týkajúca sa tejto

skutočnosti by mohla zásadne ovplyvniť rozhodnutie okresného súdu vo veci samej v jeho

neprospech.

Sťažovateľ poukázal na vyjadrenie zákonnej sudkyne k vznesenej námietke

zaujatosti, v ktorom uviedla, že pochybnosti o jej zaujatosti by mohli vzniknúť v prípade, ak

by jej dcéra ako advokátska koncipientka zastupovala účastníka v predmetnom konaní, táto

situácia „však doposiaľ nenastala a ani nenastane, keďže jej nie sú pridelené veci, kde jej

matka vystupuje ako zákonná sudkyňa“. Ďalej vo svojom stanovisku sudkyňa uviedla, že sa

„necíti byť zaujatá vo veci s poukazom na dlhotrvajúcu sudcovskú prax a svoju

profesionalitu.

K spôsobu protokolácie výpovede sťažovateľa, ktorá jej bola sťažovateľom

v námietke vytknutá, zákonná sudkyňa odmietla jednoznačné tvrdenie o tom, že účastník

uvedené nevypovedal.

Ďalej uviedla, že vo veci sa necíti byť zaujatá, účastníkov konania nepozná, k obom

právnym zástupkyniam má rovnaký vzťah a vec vie objektívne posúdiť a rozhodnúť“.

Sťažovateľ namietal, že krajský súd v napadnutom uznesení len zdôraznil, že

sudkyňa je profesionálne a ekonomicky nezávislá od právnej zástupkyne žalovaného,

pretože námietka zaujatosti sa týka len závislosti jej dcéry a v tejto súvislosti poukázal aj na

právnu úpravu pracovnoprávnych vzťahov. Podľa názoru sťažovateľa sa však krajský súd

vôbec nevysporiadal s existenciou bezprostrednej a silnej väzby Mgr. N. V. (dcéry zákonnej

sudkyne) ako advokátskej koncipientky k advokátke JUDr. E. S. ako jej školiteľke.

Podľa sťažovateľa krajský súd „rozhodoval a posudzoval námietku zaujatosti

výlučne len s prihliadnutím na tzv. subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu (teda skúmal

iba, či existuje presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, že je vo vzťahu k právnej

zástupkyni protistrany zaujatý) a vôbec sa nezaoberal skutočnosťou, či v zmysle skutočností

uvádzaných sťažovateľom existuje čo i len najmenšia rozumná pochybnosť o nestrannosti

sudkyne v očiach verejnosti a teda nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce z ústavného

princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska.

Dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle objektívneho hľadiska nestrannosti je totiž už

samotná pochybnosť o tom, že status sudcu v určitej pozícii alebo jeho vzťah k účastníkom

konania alebo ich právnym zástupcom môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov

v spore, že sudca neposkytuje garanciu nestrannosti.

Rovnako sa Krajský súd v Trnave nezaoberal skutočnosťou uvádzanou

Sťažovateľom, že pri pojednávaní tých istých účastníkov konania pred rovnakou sudkyňou,

sudkyňa protokolovala jeho výpoveď spôsobom, ktorý by odôvodňoval pre neho nepriaznivé

súdne rozhodnutie a navyše v rozpore s jeho vyjadrením.“.

Sťažovateľ tiež namietal, že uznesenie krajského súdu bolo vydané v rozpore

s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), pokiaľ

v jeho odôvodnení krajský súd uviedol, že „k vylúčeniu sudcu môže prísť len vtedy ak je

evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, k účastníkom konania alebo k ich právnym

zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že i napriek zákonom stanovenej povinnosti

nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať...“.

Na základe uvedeného považuje sťažovateľ uznesenie krajského súdu za

neodôvodnené, arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo dňa 14. júna 2010 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 14. júna 2010 sa

zrušuje.

Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia,

ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, a to do troch dní od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie označených

základných práv uznesením krajského súdu, ktorým tento súd rozhodol o námietke

zaujatosti vznesenej sťažovateľom vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

o nevylúčení zákonnej sudkyne z jej prerokúvania a rozhodovania.

V relevantnej časti uznesenia krajského súdu, ktorým nevylúčil sudkyňu JUDr. A. V.

z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. ,

krajský súd uviedol: „V danom prípade je dôvodom zaujatosti procesnej sudkyne

skutočnosť, že má vzťah k právnemu zástupcovi účastníka konania v danom prípade na

strane žalovaného k JUDr. E. S. Vzťah účastník namietajúci zaujatosť sudkyne (žalobca)

vyvodzuje zo skutočnosti, že u právnej zástupkyne žalovaného JUDr. E. S. je zamestnaná

dcéra sudkyne Mgr. N. V., pracujúca ako advokátska koncipientka a pripravujúca sa na

advokátske skúšky a prax advokáta. Poukazuje na vzťah medzi dcérou sudkyne a

advokátkou, ktorý je založený na argumentácii ekonomickej a profesionálnej závislosti od

školiteľky – právnej zástupkyne žalovaného. Tu treba pripomenúť predovšetkým to, že ide o

tvrdenie o ekonomickej a profesionálnej závislosti nie samotnej sudkyne, ale jej príbuznej v

priamom rade – jej dcéry. Sudkyňa je teda od právnej zástupkyne žalovaného ekonomicky i

profesionálne nezávislá. Samotná sa vyjadrila o tom, že účastníkov konania nepozná a k

obom právnym zástupkyniam má rovnaký – profesionálny vzťah. Čo sa týka námietky, že

medzí právnou zástupkyňou žalovaného a dcérou sudkyne je ekonomická a profesionálna

závislosť, tu treba uviesť, že pracovný pomer zamestnanca a zamestnávateľa sa riadi vopred

stanovenými pravidlami - pracovnou zmluvou a ustanoveniami právnych predpisov k nej sa

vzťahujúcimi, predovšetkým . Ide o právnu úpravu, ktorá pracovno-

právne vzťahy rieši komplexne a nie je prejavom neobmedzenej svojvôle zamestnávateľa.

Podľa (ďalej len ) sudcovia sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý (fair) proces (čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Vylúčenie

sudcu nastáva priamo zo zákona a nie až výrokom nadriadeného súdu. Preto tiež má sudca

oznamovaciu povinnosť o svojom vylúčení ( ).

Právo na prerokovanie a rozhodovanie veci nestranným súdom je garantované

prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci

pre jeho zaujatosť. Obsahom tohto práva nie je aj povinnosť súdu zakaždým vyhovieť

návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu, resp. sudcov z prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Inými slovami, oprávnená osoba namietajúca zaujatosť

sudcu, nemá právny nárok na jeho vylúčenie a povinnosť súdu rozhodujúceho o námietke

zaujatosti je iba každý takýto návrh oprávnenej osoby prejednať a rozhodnúť o ňom.

Nestrannosť sudcu v konaní sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo

osobnom presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu

vyjadrujúcu vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje

vzťah sudcu k predmetu konania, k jeho účastníkom a k právnym zástupcom), je o nej

schopný vypovedať jedine sám sudca. Len takto úzko ponímaná kategória nestrannosti

sudcu by však v praxi našla ťažko uplatnenie vzhľadom k obťažnej objektívnej

preskúmateľnosti vnútorného rozpoloženia sudcu. Kategóriu nestrannosti je preto treba

vnímať širšie, tiež v rovine objektívnej. Za objektívne nemožno považovať len to, ako sa

nestrannosť sudcu javí navonok (napr. účastníkovi konania), ale najmä to, či reálne existujú

okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť legitímne pochybnosti o tom, či sudca disponuje

určitým vzťahom k veci.

Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá

rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie

a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii dostatočných záruk

pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudca (Saraiva de Carvalho

proti Portugalsku, 1994).

Z tohto pohľadu dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednania a rozhodovania veci nielen

vtedy, keď jeho vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom je založený na zaujatosti

skutočne preukázanej, ale rovnako, i keď existuje čo i len najmenšia rozumná pochybnosť

o jeho nestrannosti v očiach verejnosti. Z uvedeného dôvodu je preto pri skúmaní zaujatosti

nutné vychádzať aj z právneho rozboru skutočností, ktoré k pochybnostiam o nestrannosti

sudcu vedú.

V predmetnom prípade účastník vyvodzuje zaujatosť sudkyne z predpokladanej

možnosti jej ovplyvňovania advokátkou žalovaného.

Potrebným bolo skúmať uvedenú okolnosť z pohľadu skutočnosti spôsobilej vyvolať

vnútorný psychický vec prejednávajúcej a rozhodujúcej sudkyne brániaci jej o vecí

rozhodnúť nezaujato ( ).

Je treba si uvedomiť, že otázka vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

je vyjadrená skutočnosťami, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o jeho nezaujatosti

v konkrétnej veci. Postoje, pocity a motívy, s ktorými sudca k rozhodovaniu pristupuje, nie

sú skutočnosťami, ktorými by bolo možné pochybnosti o jeho vylúčení odôvodniť. Tými sú

okolnosti prípadu, ktoré by mohli prichádzať do úvahy a pôsobiť na každého sudcu,

ktorému by bola vec pridelená, pretože práve osobnosť a postavenie sudcu musí byť

zárukou, že sudca na seba takýmito vplyvmi pôsobiť nepripustí. Opačný záver by bolo

možné učiniť len vtedy, keby sudca v rámci svojho subjektívneho vyjadrenia tvrdi1 také

skutkové okolnosti, ktoré by objektívne nasvedčovali tomu, že má k veci, či k účastníkom

alebo k ich zástupcom taký vzťah, ktorý by (už) vzbudzoval dôvodné pochybnosti o jeho

vylúčení. K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci môže prísť len vtedy, ak je

evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje takú

povahu a intenzitu, že i napriek zákonom stanovenej povinnosti nebude schopný nezávisle a

nestranne rozhodovať.

Pochybnosti o zaujatosti sudcu, t. j. o tom, či bude schopný nestranne a spravodlivo

rozhodnúť, je potrebné oprieť vždy o také doložené skutočnosti, ktorých konkrétny obsah

a charakter, týkajúci sa prejednávanej veci a osôb účastníkov, umožňuje dôvodiť, že sú

splnené podmienky pre vylúčenie sudcu predpokladané ustanovení . Iné

dôvody než tie, ktoré sú uvedené v citovanom ustanovení, nie sú spôsobilé zaujatosť sudcu

založiť.

Na základe uvedeného Krajský súd v Trnave dospel k záveru, že vzťah zákonnej

sudkyne k advokátke žalovaného, ktorá je zamestnávateľom jej dcéry nie je okolnosťou,

ktorá by mohla vzbudiť taký negatívny vnútorný psychický stav vec prejednávajúcej

a rozhodujúcej sudkyne, na základe ktorého by sa cítila objektívne zaujatou v danej vecí,

ide totiž o okolnosť, ktorá nie je takej povahy a intenzity, aby bez ďalšieho bola schopnou

vyvolať taký vnútorný pocit uvedenej sudkyne k účastníkom či k ich zástupcom, že i napriek

zákonom stanovenej povinnosti nebude schopná nezávisle a nestranne rozhodovať.

S prihliadnutím na tieto skutočnosti i na doposiaľ vydané rozhodnutia nadriadeného

súdu, v ktorých práve v tejto súvislosti procesná sudkyňa nebola z prejednávania

a rozhodovania sporov vylúčená (uznesenia nadriadeného súdu), nadriadený súd dospel

k záveru, že procesná sudkyňa JUDr. A. V. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania

v danej veci, keďže namietaný dôvod – vzťah procesnej sudkyne a advokátky žalovaného nie

je bez ďalšieho dôvodom takej povahy a intenzity, ktorý by bol schopný vyvolať taký

vnútorný pocit uvedenej sudkyne k účastníkom či k ich zástupcom, že i napriek zákonom

stanovenej povinnosti nebude schopná nezávisle a nestranne rozhodovať.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny

a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítať

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené

skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať

ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami

a dohovoru.

Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu

sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie sudkyne okresného súdu, a preto jeho obsah

neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným, sťažovateľom

namietaným porušením jeho označených práv.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa je v občianskom súdnom

konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania pre

zaujatosť v zmysle ustanovení až (ďalej len

„OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je

však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal

takýto návrh podľa , resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa

) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť

o ňom (napr. , ).

Podľa súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné súdy.

Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými

orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre

ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho

nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho

charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho

osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne

ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,

organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci

a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu

je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba

rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú

nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno

považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi

(účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli

objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

V namietanom prípade sudkyňa JUDr. A. V. uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže

je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k právnej zástupkyni

žalovaného. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a

predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z

objektívneho hľadiska sa sťažovateľ snažil spochybniť nestrannosť uvedenej sudkyne,

avšak ústavný súd je toho názoru, že aj keď jeho argumenty nie sú nezávažné, nie sú ani

zásadné pre jeho rozhodnutie.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení

sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade,

keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje

taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť

rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Ústavný súd dospel k záveru, že

pracovnoprávny vzťah dcéry zákonnej sudkyne k právnej zástupkyni žalovaného nezakladá

sám osebe taký pomer sudkyne k právnej zástupkyni žalovaného, ktorý by mal za následok

pochybnosť o jej nezaujatosti.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa spôsobu protokolácie jeho výpovede zákonnou

sudkyňou na pojednávaní uskutočnenom 18. marca 2010 ústavný súd konštatuje, že

zo sťažnosti aj z obsahu zápisnice z pojednávania pred okresným súdom v konaní vedenom

pod sp. zn. vyplýva, že bola vznesená námietka proti zneniu zápisnice, pokiaľ

ide o sťažovateľom uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru so žalovaným. Sudkyňa

uvedené protokolovala ako „opravu zápisnice“.

Podľa o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkmi alebo vykonáva

dokazovanie, sa spisuje zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec, uvedú sa

prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky rozhodnutia;

ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti.

Podľa predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby

v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca rozhoduje aj

o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Každá námietka

účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov

konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená.

„Súdom spísaná zápisnica o pojednávaní obsahujúca zákonom ustanovené

náležitosti je verejnou listinou“ [ (JUDr. Václav Nesrovnal, CSc., a kol.:

. Bratislava: Iura Edition, 1997 v znení zmien a dodatkov, s. 71)].

„Povinnosť zapísať každú námietku proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správaniu

účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, súvisí s princípom spravodlivého procesu a jej

dôsledné plnenie súdom každého stupňa je spojené nielen s otázkou zákonnosti, ale aj

ústavnosti postupu všeobecného súdu. Z opaku vyplýva, že nezapísanie námietky, ktorej súd

nevyhovel, môže zakladať predovšetkým disciplinárnu zodpovednosť zákonného sudcu

(predsedu senátu), ale nedajú sa vylúčiť ani procesné dôsledky spojené s otázkami

zisťovania skutkového stavu, plnenia procesných podmienok a procesných garancií

spravodlivého procesu“ (tamtiež s. 71 – 72).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľ mal k dispozícii

procesný nástroj spôsobilý napraviť vytýkané pochybenie okresného súdu priamo v rámci

prebiehajúceho súdneho konania, ktorý využil v plnej miere, čo viedlo zákonnú sudkyňu

k protokolovaniu opravy zápisnice, teda k akceptácii námietky právnej zástupkyne

sťažovateľa proti zneniu zápisnice. Uvedený postup zákonnej sudkyne možno podľa názoru

ústavného súdu hodnotiť ako akceptovateľné uplatnenie ustanovení o konaní pred súdom,

ktoré nepredstavuje možnosť vzniku objektívnych pochybností o jej nepredpojatosti. V tejto

súvislosti ústavný súd tiež pripomína, že účastník konania nemôže ako dôvod zaujatosti

sudcu použiť okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci ani

v iných právnych veciach. V danom prípade sťažovateľ namietal postup zákonnej sudkyne

v inom konaní vedenom medzi rovnakými účastníkmi (v opačnom procesnom postavení).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že

ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že

súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite

veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len

zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie

a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí

priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok

zo 16. júla 1971, Séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť

(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010