Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 48/2013
PDF · 270.83 KB
No categories available
IV. ÚS 48/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. Č., t. č. vo väzbe, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. K., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. K.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 42/2012 a jeho uznesením
z 30. apríla 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Tos 43/2012 a jeho uznesením z 23. mája 2012, ako aj jeho uznesením sp. zn.
4 Tos 59/2012 z 11. júla 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Ľ. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2012
doručená sťažnosť Ing. Ľ. Č., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. K., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 2 a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 42/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 43/2012 a jeho uznesením
z 23. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu o ďalšom trvaní väzby“),
ako aj jeho uznesením sp. zn. 4 Tos 59/2012 z 11. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je trestne stíhaná za obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2
písm. e) Trestného zákona.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2011
zo 17. októbra 2011 bola sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 14. októbra 2011.
Dňa 4. apríla 2012 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach v trestnej veci
sťažovateľky obžalobu.
Zákonná sudkyňa nariadila na 30. apríl 2012 výsluch sťažovateľky v súvislosti
s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby. Uznesením okresného súdu
sp. zn. 4 T 42/2012 z 30. apríla 2012 bolo rozhodnuté, že sa sťažovateľka ponecháva
vo väzbe, keďže dôvody väzby naďalej trvajú. Proti označenému uzneseniu okresného súdu
podala sťažovateľka sťažnosť. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 43/2012 z 23. mája
2012 bola sťažnosť sťažovateľky zamietnutá z dôvodu, že bola podaná osobou, ktorá sa jej
výslovne vzdala.
Dňa 2. júla 2012 okresný súd na verejnom zasadnutí predbežne prejednal obžalobu.
Sťažovateľka vzniesla na tomto verejnom zasadnutí námietku zaujatosti proti zákonnej
sudkyni JUDr. J. T. a jej odôvodnenie predložila okresnému súdu „krátkou cestou“
v písomnom podaní. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 T 42/2012 z 2. júla 2012 rozhodol,
že zákonná sudkyňa JUDr. J. T. nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania.
Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala sťažnosť. O sťažnosti rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 4 Tos 59/2012 z 11. júla 2012 tak, že zákonná sudkyňa JUDr. J. T.
nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľky.
Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu o ponechaní sťažovateľky vo väzbe
sťažovateľka namieta, že zápisnica z 30. apríla 2012 je síce označená ako zápisnica
o verejnom zasadnutí, ale jej bolo len doručené predvolanie na výsluch, a nie na verejné
zasadnutie. Navyše, ak by aj malo ísť o verejné zasadnutie, toto sa nemohlo podľa
sťažovateľky konať, keďže nebola zachovaná zákonná lehota na prípravu vyplývajúca
z ustanovenia § 292 ods. 4 Trestného poriadku. Sťažovateľka tvrdí, že v jej prítomnosti
ani v prítomnosti jej obhajcu JUDr. J. nebolo vyhlásené nijaké uznesenie okresného súdu,
a teda sa ani nemohla vzdať práva podať proti nemu sťažnosť. Túto skutočnosť majú
potvrdzovať aj čestné vyhlásenia jej obhajcu, obhajcu spoluobvineného JUDr. M. S.,
ktorým je otec sťažovateľky, ako aj M. K. Sťažovateľka tiež namieta zloženie senátu, keďže
v zmysle zápisnice z 30. apríla 2012 mala byť ako prísediaca prítomná aj členka senátu K.
P., pričom v skutočnosti bol prítomný len jeden prísediaci, a to muž.
Pokiaľ ide o rozhodovanie o námietke zaujatosti, sťažovateľka tvrdí, že zo zápisnice
z verejného zasadnutia konaného 2. júla 2012 nevyplýva, že by obhajca sťažovateľky
bol podal proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne sťažnosť. Navyše,
na tomto verejnom zasadnutí o námietke zaujatosti nebolo podľa sťažovateľky
ani rozhodované, aj keď zo zápisnice vyplýva opak. Uznesenie okresného súdu bolo
doručené obhajcovi sťažovateľky 9. júla 2012.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu z 2. júla 2012 sťažnosť, ktorá
mala byť podľa jej tvrdenia doručená okresnému súdu 12. júla 2012. Krajský súd rozhodol
o sťažnosti sťažovateľky 11. júla 2012, pričom v tomto čase podľa argumentácie
sťažovateľky ani nemohol vedieť o tom, že sťažnosť bude podaná, keďže zo zápisnice
z verejného zasadnutia táto skutočnosť nevyplývala. Navyše, krajský súd rozhodol podľa
sťažovateľky bez toho, aby poznal dôvody uvedené v sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne.
Sťažovateľka tvrdí, že „Sudkyňa JUDr. J. T. spôsobom vedenia výsluchov,
či verejných zasadnutí, nedostatočným preskúmaním trvania väzobných dôvodov,
nesprávnym protokolovaním zasiahla do základných práv a slobôd sťažovateľky, ktorá
je stále väzobne stíhaná. Rovnako tiež Krajský súd v Košiciach nedostatočným
preskúmaním zákonnosti postupu sudkyne JUDr. J. T. neodstránil nedostatky, ktoré mali
za následok závažné pochybenie v rozhodovaní vo veciach týkajúcich sa sťažovateľky.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach v súvislosti s rozhodovaním
o trvaní väzby a v súvislosti s rozhodovaním o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. J. T.
z vykonávania úkonov trestného konania, Ing. Ľ. Č... uzneseniami z 30. apríla 2012, 11. júla
2012, 23. mája 2012 porušili jej práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 5 ods. 2
a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd.
Ing. Ľ. Č. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur, ktoré
sú Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť
jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Ing. Ľ. Č. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré sú Okresný súd
Košice II a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť jej právnemu
zástupcovi do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený
bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým
obvinením proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 42/2012 a jeho uzneseniu z 30. apríla 2012
Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol, že sťažovateľku ponecháva vo väzbe,
keďže dôvody väzby naďalej trvajú. Zo zápisnice z výsluchu sťažovateľky z 30. apríla 2012
ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa vzdala práva podať proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu sťažnosť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka tým, že sa vzdala
práva podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, nevyčerpala opravné
prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je oprávnená v zmysle ustanovení Trestného poriadku.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú (§ 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde).
Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že aj v prípade, ak by sťažovateľka
včas a riadne podala sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, musel by túto
časť sťažnosti odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci. Právomoc ústavného súdu
rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž založená na princípe
subsidiarity, t. j. uplatní sa len vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nie je
oprávnený rozhodnúť všeobecný súd. V danom prípade by o riadne a včas podanej sťažnosti
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Tos 43/2012 a jeho uzneseniu z 23. mája 2012
Z napadnutého uznesenia krajského súdu o ďalšom trvaní väzby vyplýva, že krajský
súd sťažnosť sťažovateľky z 11. mája 2012 smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu
o ďalšom trvaní väzby z 30. apríla 2012 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku s poukazom na to, že sťažovateľka sa práva podať proti tomuto uzneseniu
sťažnosť po vyhlásení tohto uznesenia 30. apríla 2012 a po poučení o opravnom prostriedku
vzdala.
Zo zápisnice okresného súdu z 30. apríla 2012 ústavný súd zistil, že sťažovateľka
nevyužila možnosť vypovedať pred súdom, keďže uviedla: „Ja dnes nemám čo povedať“;
obdobne sa vyjadril aj obhajca sťažovateľky.
Následne bolo vyhlásené uznesenie o ponechaní obžalovaného Š. R. a sťažovateľky
vo väzbe, keďže u oboch trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného
poriadku.
V zápisnici okresného súdu z 30. apríla 2012 sa ďalej uvádza:
„Po vyhlásení uznesenia, jeho zdôvodnení a po poučení, že proti uzneseniu
je prípustná sťažnosť do 3 dní odo dňa jeho oznámenia sa vyjadrili:
obžalovaná: - vzdávam sa sťažnosti
obžalovaný: - vzdávam sa sťažnosti...
Predsedníčka senátu zároveň určila dátum verejného zasadnutia, na ktorom sa bude
prejednávať obžaloba, na deň: 14. 5. 2012 o 13,00 hod. na č. dv. 127/1. p.“
Sťažovateľka tvrdí, že v jej prítomnosti ani v prítomnosti jej obhajcu nebolo
vyhlásené žiadne uznesenie, a preto sa ani nemohla vzdať práva podať proti nemu sťažnosť.
Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie sťažovateľky zjavne nezodpovedá obsahu zápisnice
okresného súdu z 30. apríla 2012. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 60
Podľa § 60 ods. 1 Trestného poriadku o oprave, doplnení a námietkach proti záznamu
alebo proti zápisnici rozhodne orgán, o ktorého záznam alebo zápisnicu ide. Proti tomuto
rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.
Podľa § 60 ods. 2 Trestného poriadku ten, kto viedol pojednávanie alebo vykonanie
úkonu, môže i po podpise zápisnice nariadiť alebo vykonať opravu pisárskych chýb alebo
iných zrejmých nesprávností. Oprava sa vykoná tak, aby pôvodný zápis zostal čitateľný,
opravu podpíše ten, kto ju nariadil.
Ústavný súd už vo veci sp. zn. IV. ÚS 322/09 (obdobne tiež pozri I. ÚS 438/2010
alebo IV. ÚS 23/2011), uviedol že vznesenie námietky proti obsahu zápisnice (§ 40 ods. 3
druhej vety Občianskeho súdneho poriadku) vzhľadom na povinnosť súdu, ktorú vznesenie
takejto námietky zakladá, považuje za iný právny prostriedok, ktorý sťažovateľom zákon
na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie boli
v okolnostiach daného prípadu podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku oprávnení (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd na tomto základe
zároveň konštatoval, že v predmetnej veci mali sťažovatelia k dispozícii procesný nástroj
spôsobilý napraviť vytýkané pochybenie vo veci konajúceho súdu priamo v rámci
prebiehajúceho súdneho konania.
Uvedený právny názor možno identicky aplikovať aj na § 60 Trestného poriadku,
z ktorého znenia vyplýva, že aj v posudzovanej veci mala sťažovateľka k dispozícii účinný
procesný nástroj, prostredníctvom ktorého mohla namietať nedostatky v zápisnici.
Ak sťažovateľka neuplatnila postup podľa § 60 ods. 1 Trestného poriadku, nemôže účinne
namietať v konaní pred ústavným súdom nedostatky v zápisnici okresného súdu z 30. apríla
2012 a na tomto základe tvrdiť, že sa nemohla vzdať práva podať proti uzneseniu okresného
súdu o ďalšom trvaní jej väzby z 30. apríla 2012 sťažnosť, keďže nebolo okresným súdom
v jej prítomnosti vyhlásené.
Ústavný súd navyše poukazuje aj na zápisnicu okresného súdu o verejnom zasadnutí
zo 14. mája 2012, v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Predsedníčka senátu dotazom u obžalovanej zisťovala, či podanie z 11. 5. 2012
je sťažnosťou proti uzneseniu z 30. 4. 2012 alebo žiadosťou o prepustenie z väzby
s písomným sľubom, keďže proti uzneseniu z 30. 4. 2012 sa výslovne vzdala sťažnosti.
Obžalovaná: trvám na tom že sa jedná o sťažnosť.
Obhajca JUDr. Š. J.:
uvedomujeme si, že sťažnosť je podaná po zákonnej lehote, aj to, že uznesenie
je právoplatné, ale žiadame, aby vo veci rozhodol krajský súd. Sťažnosť podala moja
klientka, a ja som ju ako obhajca, v jej mene zaslal.“
Ústavný súd popri už uvedenom aj vzhľadom na citovanú časť zápisnice okresného
súdu zo 14. mája 2012 nemôže mať pochybnosti o tom, že 30. apríla 2012 bolo vyhlásené
uznesenie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľky, ani o tom, že sa práva podať sťažnosť proti
tomuto uzneseniu vzdala.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Po odmietnutí tejto časti sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať
sa námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa povahy procesného úkonu vykonaného okresným
súdom 30. apríla 2012 (výsluch alebo verejné zasadnutie, pozn.), prípadne otázkami
zloženia senátu. Tento záver platí o to viac, že sťažovateľka neuplatnila v danom prípade
postup podľa § 60 ods. 1 Trestného poriadku.
3. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Tos 59/2012 a jeho uzneseniu z 11. júla 2012
Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 59/2012 z 11. júla 2012 rozhodol o tom,
že zákonná sudkyňa JUDr. J. T. nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania
v trestnej veci sťažovateľky.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu o nevylúčení zákonnej
sudkyne sa okrem iného uvádza:
«Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu, ako aj písomne podanej námietky
zaujatosti zo strany obvinenej dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené
podmienky pre odňatie veci zákonnému sudcovi z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 Tr. por.
V zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 Tr. por. z vykonávania úkonov trestného konania
je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,
probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora
a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer
k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému
zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Z hore uvedenej citácie vyplýva, že pre odňatie veci sa vyžaduje preukázanie
zaujatosti zákonného sudcu pre pomer k veci, prípadne k osobám. Ako to vyplýva z
námietok obvinenej, táto vytýka viacmenej procesné pochybenia v súvislosti s číselným
označením zápisníc, prípadne neuvedením, resp. neprítomnosťou člena senátu, ktoré
skutočnosti sú skôr dôvodom ako odvolacie námietky, prípadne pre sťažnosť na postup
zákonného sudcu.»
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného
2. júla 2012 nevyplýva, že by jej obhajca podal proti uzneseniu okresného súdu
o nevylúčení zákonnej sudkyne sťažnosť. Navyše, na tomto verejnom zasadnutí o námietke
zaujatosti podľa tvrdenia sťažovateľky nebolo ani rozhodované, aj keď zo zápisnice vyplýva
opak. Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že krajský súd rozhodoval o jej sťažnosti
bez toho, aby poznal jej sťažnostné argumenty, keďže odôvodnenie sťažnosti bolo
krajskému súdu doručené až jeden deň po jeho rozhodnutí.
V zápisnici z verejného zasadnutia okresného súdu konaného v trestnej veci sp. zn.
4 T 42/12 dňa 2. júla 2012 o predbežnom prejednaní obžaloby sa okrem iného uvádza:
„Obžalovaná Ing. Ľ. Č.:
Obhajca JUDr. M. K. – chcem uviesť, že podávame námietku zaujatosti voči
predsedníčke senátu. Žiadame o tejto rozhodnúť. Dôvody námietky zaujatosti predkladáme
krátkou cestou.
Predsedníčka senátu oznámila, že rozhodne o vznesenej námietke zaujatosti.
Bolo vyhlásené uznesenie
Podľa § 277 ods. 2 Tr. por. súd dnešné VZ odročuje na neurčito s tým, že bude
doručené rozhodnutie o námietke zaujatosti, obž. R. bola daná 5 dňová lehota na
oznámenie mena a adresy ním zvoleného obhajcu.
Na to bolo vyhlásené uznesenie
Podľa § 31 ods. 1 Tr. por. predsedníčka senátu JUDr. J. T. nie je vylúčená
z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci Okresného súdu Košice II sp. zn.
Zápisnica skončená a podpísaná o 10,20 hod.“
Z citovaného vyplýva, že tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého ani ona a ani jej
obhajca nepodali do zápisnice sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení
zákonnej sudkyne, zodpovedá obsahu zápisnice okresného súdu z verejného zasadnutia
konaného 2. júla 2012. Sťažovateľka uvádza, že uznesenie okresného súdu o námietke
zaujatosti z 2. júla 2012 bolo doručené jej obhajcovi JUDr. K. 9. júla 2012, ktorý proti nemu
podal sťažnosť 12. júla 2012.
Ústavný súd sa oboznámil s podaním obhajcu sťažovateľky z 10. júla 2012, ktoré
bolo doručené okresnému súdu 12. júla 2012. Ide o podanie označené ako „VEC: Sťažnosť
– odôvodnenie“. V úvodnej časti tohto podania sa uvádza: „Uznesením Okresného súdu
Košice II zo dňa 2. 7. 2012, sp. zn. 4 T 42/12, doručeným právnemu zástupcovi obvinenej
dňa 9. 7. 2012 bolo rozhodnuté o nevylúčení predsedníčky senátu JUDr. J. T. z vykonávania
úkonov trestného konania.
S týmto uznesením sa nestotožňujem a nepovažujem ho za správne.“
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že ak by
sťažovateľka, resp. jej obhajca na verejnom zasadnutí konanom 2. júla 2012 neboli podali
sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne, musel
by krajský súd sťažnosť podanú 12. júla 2012 považovať za oneskorene podanú, a preto
by ju musel podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zamietnuť. V danom prípade
však krajský súd sťažnosť meritórne prejednal, t. j. nerozhodol podľa § 193 ods. 1 písm. b)
Samotné označenie podania obhajcu sťažovateľky z 10. júla 2012 ako „VEC:
Sťažnosť – odôvodnenie“, ako aj jeho úvodné slová, ktoré neobsahujú formuláciu o tom,
že sťažovateľka, zastúpená obhajcom, podáva proti namietanému uzneseniu okresného súdu
sťažnosť, odôvodňujú záver, že na verejnom zasadnutí konanom 2. júla 2012 bola
po vyhlásení uznesenia sťažovateľkou, resp. jej obhajcom zahlásená sťažnosť, ktorú obhajca
po doručení písomného vyhotovenia a zdôvodnenia uznesenia okresného súdu z 2. júla 2012
vo svojom následnom podaní z 10. júla 2012 len odôvodnil.
Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že citované odôvodnenie sťažnosti
je datované 10. júla 2012, okresnému súdu však bolo doručené až 12. júla 2012.
Dá sa predpokladať, že v prípade, ak by toto podanie, ktorého obsahom bolo odôvodnenie
sťažnosti, bolo okresnému súdu doručené v deň jeho vyhotovenia, teda 10. júla 2012, bolo
by toto podanie včas predložené krajskému súdu, ktorý by mal možnosť sa s jeho obsahom
pred vyhlásením napadnutého uznesenia krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne
oboznámiť, keďže o sťažnosti rozhodoval na neverejnom zasadnutí konanom 11. júla 2012.
Bez ohľadu na dosiaľ uvedené, pre posúdenie tejto časti sťažnosti bolo pre ústavný
súd najpodstatnejšie to, že argumentácia uvedená sťažovateľkou v jej podaní – námietke
zaujatosti, ktorá bola predložená okresnému súdu „krátkou cestou“ na verejnom zasadnutí
2. júla 2012, a argumentácia uvedená v podaní jej obhajcu z 10. júla 2012 označenom
ako „VEC: Sťažnosť – odôvodnenie“ je identická.
V oboch podaniach sa namieta zaujatosť zákonnej sudkyne z dôvodu nedostatkov
jej procesného postupu pri úkone uskutočnenom 30. apríla 2012 (predvolanie na výsluch –
verejné zasadnutie, nezachovanie lehoty na prípravu na verejné zasadnutie, tvrdenie
o vzdaní sa sťažnosti proti uzneseniu o ďalšom trvaní väzby, absencia prísediacej P.)
a tiež z dôvodu nedostatkov pri zabezpečovaní priebehu verejného zasadnutia okresného
súdu konaného 14. mája 2012.
Vzhľadom na dosiaľ uvedené teda možno urobiť záver o tom, že aj keď krajský súd
nemal pri svojom rozhodovaní k dispozícii podanie obhajcu sťažovateľky z 10. júla 2012
označené ako „VEC: Sťažnosť – odôvodnenie“, argumentácia v ňom uvedená bola totožná
s obsahom námietky zaujatosti, ktorá bola súčasťou spisu, pretože bola predložená
okresnému súdu „krátkou cestou“ na verejnom zasadnutí 2. júla 2012. Napadnutým
uznesením krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne ani postupom predchádzajúcim
jeho vydaniu preto reálne nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práv sťažovateľky,
ktorých porušenie namieta v konaní pred ústavným súdom.
Samotné odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu o nevylúčení zákonnej
sudkyne sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nijako nenamieta (teda
jej námietky smerujú len k postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pozn.). Z uvedeného
dôvodu ústavný súd nemal dôvod zaoberať sa obsahom tohto uznesenia krajského súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2013