Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 339 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (344)IV. ÚS 322/09
PDF · 256.19 KB
No categories available
IV. ÚS 322/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť maloletej D. F., ..., a maloletého M. F., ..., zastúpených
zákonnou zástupkyňou D. F., všetci bytom B.a, právne zastúpených advokátom JUDr. J. D.,
B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 89/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletej D. F. a maloletého M. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra
2009 doručená sťažnosť maloletej D. F. a maloletého M. F. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených zákonnou zástupkyňou D. F., ktorou namietali porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 89/2009.
Ku skutkovému stavu, ktorý je príčinou podania sťažnosti, sťažovatelia uviedli, že
ako maloletí súrodenci predložili 7. mája 2009 do podateľne okresného súdu
prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na zvýšenie výživného smerujúci proti ich
otcovi. Okresný súd v súlade s § 31 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ustanovil sťažovateľom
kolízneho opatrovníka – Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny... (ďalej len „kolízny
opatrovník“) – a následne nariadil ústne pojednávanie na 13. júl 2009. O tomto pojednávaní
bola vyhotovená zápisnica, do ktorej okresný súd okrem iného uviedol, že na jeho začiatku
bol v pojednávacej sieni okrem samosudkyne, zapisovateľky, zákonnej zástupkyne
sťažovateľov a advokátskej koncipientky zastupujúcej právneho zástupcu, prítomný
aj kolízny opatrovník. Údaj o prítomnosti kolízneho opatrovníka na začiatku pojednávania
je podľa sťažovateľov nepravdivý, pretože kolízny opatrovník sa na ústne pojednávanie
vôbec nedostavil. Fotokópiu predmetnej zápisnice pripojili sťažovatelia k sťažnosti, pričom
na preukázanie nesúladu zápisu o prítomnosti kolízneho opatrovníka na pojednávaní
so skutočnosťou predložili dôkaz vo forme výpovede svedkýň (advokátskej koncipientky
právneho zástupcu sťažovateľov a ich matky) do notárskej zápisnice.
Sťažovatelia tvrdia, že v predmetnej veci je daná právomoc ústavného súdu
na prerokovanie ich sťažnosti, v súvislosti s čím uvádzajú:
«Riadny opravný prostriedok „odvolanie“ možno podľa OSP podať proti rozsudkom
s výnimkou rozsudkov podľa § 202 ods. 1 OSP a proti uzneseniam, v ktorých prípade zákon
priznáva právo podať odvolanie (§ 202 ods. 2 a 3 OSP). „Iný zásah“, ktorým Okresný súd
Bratislava IV porušil základné právo sťažovateľov, nepatrí k úkonom súdu, proti ktorým
môže účastník konania uplatniť účinný opravný prostriedok. Za taký nemožno označiť
postup súdu podľa § 40 ods. 3 OSP, ani sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
V nadväznosti na predchádzajúce rozhodnutia Ústavného súdu SR existuje možnosť,
že Ústavný súd SR označí sťažnosť sťažovateľov za podanú predčasne, lebo vtedy, keď
Okresný súd Bratislava IV rozhodne o návrhu sťažovateľov v merite veci, sťažovateľom
vznikne právo podať odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu podľa § 205 ods. 2 písm. b)
OSP z dôvodu, že Okresný súd Bratislava IV v konaní porušil ich základné právo
na spravodlivý proces.
Takáto prípadná úvaha nie je zlučiteľná s právomocou ústavného súdu chrániť
ústavnosť (čl. 124 Ústavy SR). Ústava SR v siedmom oddieli druhej hlavy priznáva osobám
v kategórii základných práv rad procesných práv. Ich uplatnenie, dostupnosť
a vymožiteľnosť musí byť samostatná, bez podmieňovania uplatnením, dostupnosťou alebo
vymožiteľnosťou hmotného práva. Orgán verejnej moci, ktorý v rámci svojej právomoci
rozhoduje o hmotnom práve, je vždy povinný dodržať všetky ústavné procesné práva
účastníkov konania, v ktorom rozhoduje. Odloženie uplatnenia základného práva
na spravodlivý proces na neskôr, do okamihu rozhodnutia o hmotnom práve svojím
právnym účinkom smeruje proti dostupnosti ochrany procesných práv zaručenej ústavou.
V okolnostiach prípadu sú sťažovatelia svojou výživou odkázaní na rodičov, lebo sú príliš
mladí, aby sa mohli živiť sami. Výživné, ktoré dostávajú od svojho otca - odporcu v konaní
pred Okresným súdom Bratislava IV, je príliš nízke, nestačí na uspokojovanie ich
základných životných potrieb. Ak by v budúcnosti, po rozhodnutí súdu o ich návrhu mali
podať odvolanie z dôvodu, že Okresný súd Bratislava IV porušil ich základné procesné
právo, potom by oddialili aj benefit, ktorý im má priniesť rozhodnutie tohto súdu vo forme
zvýšenia výživného. To je krok, ktorý by poškodzoval ich základné životné potreby, a preto
je nezmyselný.
Pritom táto možnosť vytvára relatívnu nádej, lebo ani kedykoľvek v budúcnosti
sťažovateľom nemusí vzniknúť právo podať odvolanie. Ak Okresný súd Bratislava IV ich
návrhu vyhovie v celom rozsahu, sťažovateľom právo podať odvolanie vôbec nevznikne,
takže o ochranu svojho základného práva na spravodlivý proces sa vôbec nebudú môcť
uchádzať, hoci skutok sa stal.
Odročenie ochrany základného práva na spravodlivý proces do okamihu rozhodnutia
o hmotnom práve sťažovateľov teda vytvára hypotetickú možnosť pre uplatnenie základného
práva sťažovateľov na spravodlivý proces, de facto má za následok vylúčenie dostupnosti
tohto základného práva pre sťažovateľov, hoci ústava ho priznáva každému bez výnimky.
V zhodnom právnom režime sa zaručuje ľudské právo na spravodlivý proces podľa
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovatelia preto
žiadajú, aby ústavný súd priznal ich základnému právu skutočnú, a nie formálnu,
predstieranú, ochranu.»
V ďalších častiach sťažnosti sa sťažovatelia zaoberajú platnou právnou úpravou a jej
uplatnením v okolnostiach daného prípadu, venujúc sa okrem iného právnemu postaveniu
kolízneho opatrovníka a dospejúc k záveru, že v označenom konaní okresný súd „odňal
sťažovateľom ochranu ich oprávnených záujmov a potrieb, ktorú im zaručil štát zriadením
inštitútu kolízneho opatrovníka. Okresný súd Bratislava IV do zápisnice o pojednávaní
predstieral, že sťažovateľom sa zákonom priznanej ochrany dostalo. Tento postup súdu bol
úmyselný. Pretože kolízny opatrovník má povinnosť byť prítomný na ústnom pojednávaní
v konaní o starostlivosti o maloletých podľa § 176 a n. OSP, súd má povinnosť zistiť, či
kolízny opatrovník na pojednávaní skutočne je prítomný. Túto povinnosť Okresný súd
Bratislava IV nesplnil. Popri tom v okolnostiach prípadu sa ústne pojednávanie uskutočnilo
v skutočnosti bez prítomnosti verejnosti, takže súd ani omylom nemohol nejakú osobu
prítomnú v pojednávacej sieni pokladať za predstaviteľa kolízneho opatrovníka.
Úmyselným odňatím zákonom priznanej ochrany prostredníctvom kolízneho
opatrovníka Okresný súd Bratislava IV porušil základné právo sťažovateľov na spravodlivý
proces. Týmto nerešpektovaním platnej právnej úpravy sa súd natoľko odchýlil od znenia
príslušných právnych noriem, že zásadne poprel ich účel a význam.
Sťažovatelia ďalej namietajú, že Okresný súd Bratislava IV porušil ich základné
právo na spravodlivý proces po druhý raz vyhotovením lživej zápisnice o pojednávaní“.
Podľa sťažovateľov boli ich práva porušené aj vyhotovením „lživej zápisnice
o pojednávaní“, pričom poukazujú na jej právny význam spočívajúci v tom, že „zápisnica
fixuje skutkový stav do podoby, z ktorej vychádza sám súd pri neskoršom rozhodovaní
o merite sporu“.
Napokon sťažovatelia argumentujú tým, že „v základnom práve na spravodlivý
proces je implikované právo účastníka konania na takú zápisnicu z ústneho pojednávania,
v ktorej sú uvedené všetky relevantné okolnosti pre konanie a rozhodnutie veci súdom, a že
súd nesmie do zápisnice uviesť akúkoľvek okolnosť, ktorá sa nezhoduje so skutočným
priebehom ústneho pojednávania (napr. nesmie v zápisnici tvrdiť, že na ústnom
pojednávaní sa udialo niečo, čo sa tam v skutočnosti nestalo, alebo že na pojednávaní bola
prítomná osoba, ktorá sa pojednávania v skutočnosti nezúčastnila). Povinnosťou súdu je
vyhotoviť objektívnu, úplnú a správnu zápisnicu. Táto povinnosť je jednou zo záruk
nestranného súdu, právo na ktorý sa každému priznáva podľa čl. 46 ods. Ústavy SR. Ak má
zápisnica nedostatky tohto druhu, bez ohľadu na to, či ide o zápis neúplný, skreslený alebo
celkom vymyslený, môže ísť o nedostatky s relevanciou pre uplatnenie základného práva
na spravodlivý proces. To sa udialo aj v okolnostiach prípadu.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:
„1. Právo sťažovateľov na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní pred Okresným súdom Bratislava IV vo veci č. k. 25 P 89/2009 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Bratislava IV, aby
v konaní 25 P 89/2009 upustil od ďalšieho porušovania základného práva sťažovateľov
na spravodlivý proces a aby konanie 25 P 89/2009 viedol v prítomnosti kolízneho
opatrovníka sťažovateľov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
priznáva sťažovateľom za porušenie ich základného práva primerané finančné
zadosťučinenie 1.200 (slovom: jedentisíc dvesto) EUR. Okresný súd Bratislava IV je
povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Okresný
súd Bratislava IV platbu vykoná na číslo účtu, ktorý mu sťažovatelia uvedú.
4. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 EUR,
ktorú je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., do dvoch
mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Okresný
súd Bratislava IV platbu vykoná na číslo účtu, ktorý mu JUDr. J. D. uvedie.“
Sťažovatelia doplnili svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu
22. septembra 2009. Obsahom tohto podania sú skutočnosti, ktoré zistili nahliadnutím
do spisu okresného súdu sp. zn. 25 P 89/2009, pričom v spojitosti s tým vznášajú okrem
iného výhrady proti tomu, že predmetný spis nie je riadne zažurnalizovaný. Ich ďalšie
námietky sa týkajú nerovnakého vykonávania úkonov, ktoré v konaní o ich návrhu „majú
plniť úlohu rovnocenného dôkazu“, a tiež toho, že okresný súd „nedbá, či výzvy adresované
účastníkom konania účastníci skutočne splnili, a ak nejaký úkon voči súdu urobili, súd
neoveruje, či účastník konania splnil výzvu v celom rozsahu“. V nadväznosti na to
sťažovatelia tvrdia, že takáto činnosť súdu predstavuje ďalšiu formu porušenia ich
základného práva na spravodlivý proces.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti skúma aj to, či je sťažnosť prípustná, teda či sú splnené podmienky na vecné
preskúmanie napadnutého rozhodnutia alebo postupu.
Sťažovatelia predovšetkým namietali, že postupom okresného súdu, a to konkrétne
tým, že im úmyselne odňal priznanú ochranu ich oprávnených záujmov a potrieb, ktorú im
štát zaručil zriadením inštitútu kolízneho opatrovníka, a tiež vyhotovením „lživej zápisnice
o pojednávaní“ došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Namietaný postup okresného súdu je podľa sťažovateľov „iným zásahom“, ktorý
nepatrí k úkonom súdu, proti ktorým môže účastník konania uplatniť účinný opravný
prostriedok. Takýmto opravným prostriedkom nie je podľa ich názoru ani postup súdu
podľa § 40 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ani sťažnosť podľa § 62
ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. a súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
K tejto námietke sťažovateľov a argumentácii, ktorá na ňu nadväzuje, ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že zo sťažnosti ani z obsahu zápisnice z pojednávania pred
okresným súdom uskutočneného 13. júla 2009 nevyplýva, že by právny zástupca,
sťažovateľov, resp. advokátska koncipientka, ktorá ho na tomto pojednávaní zastupovala,
vzniesla akékoľvek námietky voči zneniu zápisnice, pokiaľ ide o neprítomnosť kolízneho
opatrovníka, resp. uvedenie nepravdivého údaja o jeho osobnej prítomnosti na ňom.
Z obsahu sťažnosti taktiež nevyplýva, že by tak bol právny zástupca urobil dodatočne.
Podľa § 40 ods. 1 OSP o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkmi alebo vykonáva
dokazovanie, sa spisuje zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec, uvedú sa
prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky rozhodnutia;
ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti.
Podľa prvej vety § 40 ods. 2 OSP zápisnicu podpisuje predseda senátu, samosudca
alebo súdny úradník a zapisovateľ, ktorý zápisnicu spísal; ak predseda senátu nemôže
zápisnicu podpísať, podpíše ju za neho iný člen senátu.
Podľa § 40 ods. 3 OSP predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby
v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca rozhoduje
aj o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Každá námietka
účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov
konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená.
Obsah zápisnice o úkonoch súdu v podrobnostiach upravuje § 52 a nasl. vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy
v znení neskorších predpisov, ktorého druhý odsek prvej vety ustanovuje, že predseda
senátu diktuje zápisnicu o súdnom pojednávaní nahlas tak, aby prítomní diktované znenie
počuli, ak predpisy o konaní pred súdmi nepripúšťajú iný postup.
„Súdom spísaná zápisnica o pojednávaní obsahujúca zákonom ustanovené
náležitosti je verejnou listinou“ [§ 134 OSP (JUDr. Václav Nesrovnal, CSc., a kol.
Občiansky súdny poriadok, Iura Edition 1997 v znení zmien a dodatkov, s. 71)]. „Povinnosť
zapísať každú námietku proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správaniu účastníkov
konania, ktorej súd nevyhovel, súvisí s princípom spravodlivého procesu a jej dôsledné
plnenie súdom každého stupňa je spojené nielen s otázkou zákonnosti, ale aj ústavnosti
postupu všeobecného súdu. Z opaku vyplýva, že nezapísanie námietky, ktorej súd
nevyhovel, môže zakladať predovšetkým disciplinárnu zodpovednosť zákonného sudcu
(predsedu senátu), ale nedajú sa vylúčiť ani procesné dôsledky spojené s otázkami
zisťovania skutkového stavu, plnenia procesných podmienok a procesných garancií
spravodlivého procesu“ (tamtiež s. 71-72).
Aj keď ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľov, že postup podľa § 40 ods. 3
OSP nemožno považovať za opravný prostriedok proti „inému zásahu“, ktorým malo dôjsť
podľa ich tvrdenia k namietanému porušeniu ich práv, možnosť vznesenia námietky voči
zneniu zápisnice (§ 40 ods. 3 druhej vety OSP) však vzhľadom na povinnosť súdu, ktorú
vznesenie takejto námietky zakladá, ústavný súd považuje za iný právny prostriedok, ktorý
im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na ktorého
použitie boli v okolnostiach daného prípadu podľa označeného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku oprávnení (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovatelia mali k dispozícii
procesný nástroj spôsobilý napraviť vytýkané pochybenie okresného súdu priamo v rámci
prebiehajúceho súdneho konania.
Ak sťažovatelia v konaní pred všeobecným súdom nič nenamietali voči zneniu
zápisnice, aj keď je z obsahu sťažnosti zrejmé, že nemali žiadne pochybnosti o tom, že
samosudkyňou nadiktovaný údaj o prítomnosti kolízneho opatrovníka na prebiehajúcom
pojednávaní nie je pravdivý, a túto argumentáciu uplatnili prvýkrát až v sťažnosti doručenej
ústavnému súdu, nesplnili základný zákonný predpoklad prípustnosti sťažnosti podľa § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd pripomína, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne
využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.
Pokiaľ boli sťažovatelia zastúpení na pojednávaní v konaní o ich návrhu na zvýšenie
výživného pred okresným súdom uskutočnenom 13. júla 2009 kvalifikovaným právnym
zástupcom, bolo jeho základnou povinnosťou využiť v záujme svojich mandantov všetky
zákonné prostriedky a v ich rámci uplatniť všetko, čo v súlade so svojím presvedčením
považuje za potrebné. O to viac to platí s prihliadnutím na význam zápisnice o pojednávaní
pri rozhodovaní o merite sporu akcentovaný v sťažnosti samotnými sťažovateľmi.
Nevyužitie tejto možnosti v konaní pred všeobecným súdom nemožno naprávať alebo
nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.
Využitie všetkých opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov je podľa
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany
základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05). Keďže
aj v okolnostiach daného prípadu táto podmienka nebola splnená, ústavný súd sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde na neverejnom zasadnutí senátu odmietol pre jej
neprípustnosť.
Vo vzťahu k ďalšej argumentácii sťažovateľov považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že práva, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, tvoria súčasť široko chápaného
práva na spravodlivý súdny proces, ktorého rešpektovanie alebo porušenie možno v zásade
posúdiť len vo vzťahu k celému súdnemu konaniu.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver
o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu
pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť
procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m.
I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či
napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,
rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva
overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup okresného súdu by
mohol zakladať porušenie označených práv sťažovateľov len v prípade, ak by bol spojený
s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľov, ktorý bol týmto
postupom spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať
na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,
prípadne v opravných konaniach.
Ústavný súd sa preto nestotožňuje ani s tou časťou argumentácie sťažovateľov, ktorá
sa týka úvah možnosti odmietnutia ich sťažnosti ako predčasne podanej, „lebo vtedy, keď
Okresný súd Bratislava IV rozhodne o sťažnosti sťažovateľov v merite veci, sťažovateľom
vznikne právo podať odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu podľa § 205 ods. 2 písm. b)
OSP z dôvodu, že Okresný súd Bratislava IV v konaní porušil ich základné právo
na spravodlivý proces“, a následného nesúhlasu s takýmto prípadným postupom.
Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) musí byť
realizované a napĺňané v celom súdnom procese prioritne tými všeobecnými súdmi, ktoré
konkrétnu vec prerokovávajú a rozhodujú. Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že
ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je
takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného
súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov
verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno
akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným
súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto
dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov
až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť.
Ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva
alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07). Na základe týchto záverov a právneho
hodnotenia skutkových okolností uvedených v sťažnosti a v jej prílohách ústavný súd
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, čo vylučuje jej vecné
preskúmanie, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami
uplatnenými sťažovateľmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. septembra 2009