Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 322/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť maloletej D. F., ..., a maloletého M. F., ..., zastúpených

zákonnou zástupkyňou D. F., všetci bytom B.a, právne zastúpených advokátom JUDr. J. D.,

B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletej D. F. a maloletého M. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra

2009 doručená sťažnosť maloletej D. F. a maloletého M. F. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených zákonnou zástupkyňou D. F., ktorou namietali porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ku skutkovému stavu, ktorý je príčinou podania sťažnosti, sťažovatelia uviedli, že

ako maloletí súrodenci predložili 7. mája 2009 do podateľne okresného súdu

prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na zvýšenie výživného smerujúci proti ich

otcovi. Okresný súd v súlade s o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ustanovil sťažovateľom

kolízneho opatrovníka – Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny... (ďalej len „kolízny

opatrovník“) – a následne nariadil ústne pojednávanie na 13. júl 2009. O tomto pojednávaní

bola vyhotovená zápisnica, do ktorej okresný súd okrem iného uviedol, že na jeho začiatku

bol v pojednávacej sieni okrem samosudkyne, zapisovateľky, zákonnej zástupkyne

sťažovateľov a advokátskej koncipientky zastupujúcej právneho zástupcu, prítomný

aj kolízny opatrovník. Údaj o prítomnosti kolízneho opatrovníka na začiatku pojednávania

je podľa sťažovateľov nepravdivý, pretože kolízny opatrovník sa na ústne pojednávanie

vôbec nedostavil. Fotokópiu predmetnej zápisnice pripojili sťažovatelia k sťažnosti, pričom

na preukázanie nesúladu zápisu o prítomnosti kolízneho opatrovníka na pojednávaní

so skutočnosťou predložili dôkaz vo forme výpovede svedkýň (advokátskej koncipientky

právneho zástupcu sťažovateľov a ich matky) do notárskej zápisnice.

Sťažovatelia tvrdia, že v predmetnej veci je daná právomoc ústavného súdu

na prerokovanie ich sťažnosti, v súvislosti s čím uvádzajú:

«Riadny opravný prostriedok „odvolanie“ možno podľa podať proti rozsudkom

s výnimkou rozsudkov podľa a proti uzneseniam, v ktorých prípade zákon

priznáva právo podať odvolanie ( a ). „Iný zásah“, ktorým Okresný súd

Bratislava IV porušil základné právo sťažovateľov, nepatrí k úkonom súdu, proti ktorým

môže účastník konania uplatniť účinný opravný prostriedok. Za taký nemožno označiť

postup súdu podľa , ani sťažnosť podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V nadväznosti na predchádzajúce rozhodnutia Ústavného súdu SR existuje možnosť,

že Ústavný súd SR označí sťažnosť sťažovateľov za podanú predčasne, lebo vtedy, keď

Okresný súd Bratislava IV rozhodne o návrhu sťažovateľov v merite veci, sťažovateľom

vznikne právo podať odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu podľa § 205 ods. 2 písm. b)

z dôvodu, že Okresný súd Bratislava IV v konaní porušil ich základné právo

na spravodlivý proces.

Takáto prípadná úvaha nie je zlučiteľná s právomocou ústavného súdu chrániť

ústavnosť ( SR). SR v siedmom oddieli druhej hlavy priznáva osobám

v kategórii základných práv rad procesných práv. Ich uplatnenie, dostupnosť

a vymožiteľnosť musí byť samostatná, bez podmieňovania uplatnením, dostupnosťou alebo

vymožiteľnosťou hmotného práva. Orgán verejnej moci, ktorý v rámci svojej právomoci

rozhoduje o hmotnom práve, je vždy povinný dodržať všetky ústavné procesné práva

účastníkov konania, v ktorom rozhoduje. Odloženie uplatnenia základného práva

na spravodlivý proces na neskôr, do okamihu rozhodnutia o hmotnom práve svojím

právnym účinkom smeruje proti dostupnosti ochrany procesných práv zaručenej .

V okolnostiach prípadu sú sťažovatelia svojou výživou odkázaní na rodičov, lebo sú príliš

mladí, aby sa mohli živiť sami. Výživné, ktoré dostávajú od svojho otca - odporcu v konaní

pred Okresným súdom Bratislava IV, je príliš nízke, nestačí na uspokojovanie ich

základných životných potrieb. Ak by v budúcnosti, po rozhodnutí súdu o ich návrhu mali

podať odvolanie z dôvodu, že Okresný súd Bratislava IV porušil ich základné procesné

právo, potom by oddialili aj benefit, ktorý im má priniesť rozhodnutie tohto súdu vo forme

zvýšenia výživného. To je krok, ktorý by poškodzoval ich základné životné potreby, a preto

je nezmyselný.

Pritom táto možnosť vytvára relatívnu nádej, lebo ani kedykoľvek v budúcnosti

sťažovateľom nemusí vzniknúť právo podať odvolanie. Ak Okresný súd Bratislava IV ich

návrhu vyhovie v celom rozsahu, sťažovateľom právo podať odvolanie vôbec nevznikne,

takže o ochranu svojho základného práva na spravodlivý proces sa vôbec nebudú môcť

uchádzať, hoci skutok sa stal.

Odročenie ochrany základného práva na spravodlivý proces do okamihu rozhodnutia

o hmotnom práve sťažovateľov teda vytvára hypotetickú možnosť pre uplatnenie základného

práva sťažovateľov na spravodlivý proces, de facto má za následok vylúčenie dostupnosti

tohto základného práva pre sťažovateľov, hoci ho priznáva každému bez výnimky.

V zhodnom právnom režime sa zaručuje ľudské právo na spravodlivý proces podľa

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovatelia preto

žiadajú, aby ústavný súd priznal ich základnému právu skutočnú, a nie formálnu,

predstieranú, ochranu.»

V ďalších častiach sťažnosti sa sťažovatelia zaoberajú platnou právnou úpravou a jej

uplatnením v okolnostiach daného prípadu, venujúc sa okrem iného právnemu postaveniu

kolízneho opatrovníka a dospejúc k záveru, že v označenom konaní okresný súd „odňal

sťažovateľom ochranu ich oprávnených záujmov a potrieb, ktorú im zaručil štát zriadením

inštitútu kolízneho opatrovníka. Okresný súd Bratislava IV do zápisnice o pojednávaní

predstieral, že sťažovateľom sa zákonom priznanej ochrany dostalo. Tento postup súdu bol

úmyselný. Pretože kolízny opatrovník má povinnosť byť prítomný na ústnom pojednávaní

v konaní o starostlivosti o maloletých podľa a n. , súd má povinnosť zistiť, či

kolízny opatrovník na pojednávaní skutočne je prítomný. Túto povinnosť Okresný súd

Bratislava IV nesplnil. Popri tom v okolnostiach prípadu sa ústne pojednávanie uskutočnilo

v skutočnosti bez prítomnosti verejnosti, takže súd ani omylom nemohol nejakú osobu

prítomnú v pojednávacej sieni pokladať za predstaviteľa kolízneho opatrovníka.

Úmyselným odňatím zákonom priznanej ochrany prostredníctvom kolízneho

opatrovníka Okresný súd Bratislava IV porušil základné právo sťažovateľov na spravodlivý

proces. Týmto nerešpektovaním platnej právnej úpravy sa súd natoľko odchýlil od znenia

príslušných právnych noriem, že zásadne poprel ich účel a význam.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že Okresný súd Bratislava IV porušil ich základné

právo na spravodlivý proces po druhý raz vyhotovením lživej zápisnice o pojednávaní“.

Podľa sťažovateľov boli ich práva porušené aj vyhotovením „lživej zápisnice

o pojednávaní“, pričom poukazujú na jej právny význam spočívajúci v tom, že „zápisnica

fixuje skutkový stav do podoby, z ktorej vychádza sám súd pri neskoršom rozhodovaní

o merite sporu“.

Napokon sťažovatelia argumentujú tým, že „v základnom práve na spravodlivý

proces je implikované právo účastníka konania na takú zápisnicu z ústneho pojednávania,

v ktorej sú uvedené všetky relevantné okolnosti pre konanie a rozhodnutie veci súdom, a že

súd nesmie do zápisnice uviesť akúkoľvek okolnosť, ktorá sa nezhoduje so skutočným

priebehom ústneho pojednávania (napr. nesmie v zápisnici tvrdiť, že na ústnom

pojednávaní sa udialo niečo, čo sa tam v skutočnosti nestalo, alebo že na pojednávaní bola

prítomná osoba, ktorá sa pojednávania v skutočnosti nezúčastnila). Povinnosťou súdu je

vyhotoviť objektívnu, úplnú a správnu zápisnicu. Táto povinnosť je jednou zo záruk

nestranného súdu, právo na ktorý sa každému priznáva podľa ods. SR. Ak má

zápisnica nedostatky tohto druhu, bez ohľadu na to, či ide o zápis neúplný, skreslený alebo

celkom vymyslený, môže ísť o nedostatky s relevanciou pre uplatnenie základného práva

na spravodlivý proces. To sa udialo aj v okolnostiach prípadu.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

„1. Právo sťažovateľov na spravodlivý proces podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní pred Okresným súdom Bratislava IV vo veci č. k. porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Bratislava IV, aby

v konaní upustil od ďalšieho porušovania základného práva sťažovateľov

na spravodlivý proces a aby konanie viedol v prítomnosti kolízneho

opatrovníka sťažovateľov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

priznáva sťažovateľom za porušenie ich základného práva primerané finančné

zadosťučinenie 1.200 (slovom: jedentisíc dvesto) EUR. Okresný súd Bratislava IV je

povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Okresný

súd Bratislava IV platbu vykoná na číslo účtu, ktorý mu sťažovatelia uvedú.

4. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 EUR,

ktorú je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., do dvoch

mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Okresný

súd Bratislava IV platbu vykoná na číslo účtu, ktorý mu JUDr. J. D. uvedie.“

Sťažovatelia doplnili svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu

22. septembra 2009. Obsahom tohto podania sú skutočnosti, ktoré zistili nahliadnutím

do spisu okresného súdu sp. zn. , pričom v spojitosti s tým vznášajú okrem

iného výhrady proti tomu, že predmetný spis nie je riadne zažurnalizovaný. Ich ďalšie

námietky sa týkajú nerovnakého vykonávania úkonov, ktoré v konaní o ich návrhu „majú

plniť úlohu rovnocenného dôkazu“, a tiež toho, že okresný súd „nedbá, či výzvy adresované

účastníkom konania účastníci skutočne splnili, a ak nejaký úkon voči súdu urobili, súd

neoveruje, či účastník konania splnil výzvu v celom rozsahu“. V nadväznosti na to

sťažovatelia tvrdia, že takáto činnosť súdu predstavuje ďalšiu formu porušenia ich

základného práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti skúma aj to, či je sťažnosť prípustná, teda či sú splnené podmienky na vecné

preskúmanie napadnutého rozhodnutia alebo postupu.

Sťažovatelia predovšetkým namietali, že postupom okresného súdu, a to konkrétne

tým, že im úmyselne odňal priznanú ochranu ich oprávnených záujmov a potrieb, ktorú im

štát zaručil zriadením inštitútu kolízneho opatrovníka, a tiež vyhotovením „lživej zápisnice

o pojednávaní“ došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Namietaný postup okresného súdu je podľa sťažovateľov „iným zásahom“, ktorý

nepatrí k úkonom súdu, proti ktorým môže účastník konania uplatniť účinný opravný

prostriedok. Takýmto opravným prostriedkom nie je podľa ich názoru ani postup súdu

podľa (ďalej aj „OSP“), ani sťažnosť podľa

ods. 1 a súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

K tejto námietke sťažovateľov a argumentácii, ktorá na ňu nadväzuje, ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že zo sťažnosti ani z obsahu zápisnice z pojednávania pred

okresným súdom uskutočneného 13. júla 2009 nevyplýva, že by právny zástupca,

sťažovateľov, resp. advokátska koncipientka, ktorá ho na tomto pojednávaní zastupovala,

vzniesla akékoľvek námietky voči zneniu zápisnice, pokiaľ ide o neprítomnosť kolízneho

opatrovníka, resp. uvedenie nepravdivého údaja o jeho osobnej prítomnosti na ňom.

Z obsahu sťažnosti taktiež nevyplýva, že by tak bol právny zástupca urobil dodatočne.

Podľa o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkmi alebo vykonáva

dokazovanie, sa spisuje zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec, uvedú sa

prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky rozhodnutia;

ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti.

Podľa prvej vety zápisnicu podpisuje predseda senátu, samosudca

alebo súdny úradník a zapisovateľ, ktorý zápisnicu spísal; ak predseda senátu nemôže

zápisnicu podpísať, podpíše ju za neho iný člen senátu.

Podľa predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby

v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca rozhoduje

aj o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Každá námietka

účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania účastníkov

konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená.

Obsah zápisnice o úkonoch súdu v podrobnostiach upravuje § 52 a nasl. vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy

v znení neskorších predpisov, ktorého druhý odsek prvej vety ustanovuje, že predseda

senátu diktuje zápisnicu o súdnom pojednávaní nahlas tak, aby prítomní diktované znenie

počuli, ak predpisy o konaní pred súdmi nepripúšťajú iný postup.

„Súdom spísaná zápisnica o pojednávaní obsahujúca zákonom ustanovené

náležitosti je verejnou listinou“ [ (JUDr. Václav Nesrovnal, CSc., a kol.

, Iura Edition 1997 v znení zmien a dodatkov, s. 71)]. „Povinnosť

zapísať každú námietku proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správaniu účastníkov

konania, ktorej súd nevyhovel, súvisí s princípom spravodlivého procesu a jej dôsledné

plnenie súdom každého stupňa je spojené nielen s otázkou zákonnosti, ale aj ústavnosti

postupu všeobecného súdu. Z opaku vyplýva, že nezapísanie námietky, ktorej súd

nevyhovel, môže zakladať predovšetkým disciplinárnu zodpovednosť zákonného sudcu

(predsedu senátu), ale nedajú sa vylúčiť ani procesné dôsledky spojené s otázkami

zisťovania skutkového stavu, plnenia procesných podmienok a procesných garancií

spravodlivého procesu“ (tamtiež s. 71-72).

Aj keď ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľov, že postup podľa § 40 ods. 3

nemožno považovať za opravný prostriedok proti „inému zásahu“, ktorým malo dôjsť

podľa ich tvrdenia k namietanému porušeniu ich práv, možnosť vznesenia námietky voči

zneniu zápisnice ( druhej vety ) však vzhľadom na povinnosť súdu, ktorú

vznesenie takejto námietky zakladá, ústavný súd považuje za iný právny prostriedok, ktorý

im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na ktorého

použitie boli v okolnostiach daného prípadu podľa označeného ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku oprávnení ( ).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovatelia mali k dispozícii

procesný nástroj spôsobilý napraviť vytýkané pochybenie okresného súdu priamo v rámci

prebiehajúceho súdneho konania.

Ak sťažovatelia v konaní pred všeobecným súdom nič nenamietali voči zneniu

zápisnice, aj keď je z obsahu sťažnosti zrejmé, že nemali žiadne pochybnosti o tom, že

samosudkyňou nadiktovaný údaj o prítomnosti kolízneho opatrovníka na prebiehajúcom

pojednávaní nie je pravdivý, a túto argumentáciu uplatnili prvýkrát až v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu, nesplnili základný zákonný predpoklad prípustnosti sťažnosti podľa § 53

ods. 1 .

Ústavný súd pripomína, že podľa o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne

využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Pokiaľ boli sťažovatelia zastúpení na pojednávaní v konaní o ich návrhu na zvýšenie

výživného pred okresným súdom uskutočnenom 13. júla 2009 kvalifikovaným právnym

zástupcom, bolo jeho základnou povinnosťou využiť v záujme svojich mandantov všetky

zákonné prostriedky a v ich rámci uplatniť všetko, čo v súlade so svojím presvedčením

považuje za potrebné. O to viac to platí s prihliadnutím na význam zápisnice o pojednávaní

pri rozhodovaní o merite sporu akcentovaný v sťažnosti samotnými sťažovateľmi.

Nevyužitie tejto možnosti v konaní pred všeobecným súdom nemožno naprávať alebo

nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Využitie všetkých opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov je podľa

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany

základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. ). Keďže

aj v okolnostiach daného prípadu táto podmienka nebola splnená, ústavný súd sťažnosť

podľa zákona o súde na neverejnom zasadnutí senátu odmietol pre jej

neprípustnosť.

Vo vzťahu k ďalšej argumentácii sťažovateľov považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že práva, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, tvoria súčasť široko chápaného

práva na spravodlivý súdny proces, ktorého rešpektovanie alebo porušenie možno v zásade

posúdiť len vo vzťahu k celému súdnemu konaniu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m.

, , ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či

napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva

overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50

, resp. dohovoru.

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup okresného súdu by

mohol zakladať porušenie označených práv sťažovateľov len v prípade, ak by bol spojený

s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľov, ktorý bol týmto

postupom spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať

na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,

prípadne v opravných konaniach.

Ústavný súd sa preto nestotožňuje ani s tou časťou argumentácie sťažovateľov, ktorá

sa týka úvah možnosti odmietnutia ich sťažnosti ako predčasne podanej, „lebo vtedy, keď

Okresný súd Bratislava IV rozhodne o sťažnosti sťažovateľov v merite veci, sťažovateľom

vznikne právo podať odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu podľa § 205 ods. 2 písm. b)

z dôvodu, že Okresný súd Bratislava IV v konaní porušil ich základné právo

na spravodlivý proces“, a následného nesúhlasu s takýmto prípadným postupom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru) musí byť

realizované a napĺňané v celom súdnom procese prioritne tými všeobecnými súdmi, ktoré

konkrétnu vec prerokovávajú a rozhodujú. Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že

ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je

takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného

súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov

verejnej moci (napr. ). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno

akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným

súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto

dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov

až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť.

Ústavný súd uvádza, že podľa rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva

alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (, ). Na základe týchto záverov a právneho

hodnotenia skutkových okolností uvedených v sťažnosti a v jej prílohách ústavný súd

sťažnosť podľa odmietol aj pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, čo vylučuje jej vecné

preskúmanie, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami

uplatnenými sťažovateľmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009