Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1032 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1364)PL. ÚS 106/2011
PDF · 691.66 KB
No categories available
PL. ÚS 106/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2012
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny
Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Prešove
na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 41
ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1,
čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 50 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky takto
rozhodol:
1. V § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej
trestnej sadzby odňatia slobody“ n i e s ú v s ú l a d e s čl. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Vo zvyšnej časti návrhu Krajského súdu v Prešove n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. augusta
2010 doručený návrh Krajského súdu v Prešove (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie
konania podľa čl. 125 ods. l písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
o súlade § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 50 ods. 1 a čl. 141
ods. 1 ústavy.
2. Navrhovateľ podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov
v súvislosti s trestným konaním, ktoré vedie pod sp. zn. 5 To 3/2010 pre zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a iné. Pokiaľ by došlo
k uznaniu viny obžalovaného v označenom trestnom konaní, musel by mu byť uložený trest
v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona.
Za nesporné považoval navrhovateľ to, že nástroje, pomocou ktorých štát realizuje
trestnoprávnu ochranu, predstavujú legitímne obmedzenie základných práv a slobôd, avšak
len vtedy, ak sú tieto zákonodarcom formulované a následne na to oprávnenými orgánmi
aplikované ústavne súladným spôsobom, t. j. tak, aby konkrétny nástroj a jeho aplikácia
obstáli v teste proporcionality. Vzhľadom na to, že primeranosť zásahu do základných práv
a slobôd je nutné posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnemu verejnému záujmu, ktorý
toto obmedzenie legitimizuje, považoval navrhovateľ za potrebné poukázať na dôvodové
správy k zákonom upravujúcim asperačnú zásadu, keďže práve v nich by mal byť tento
verejný záujem formulovaný.
Prvýkrát bola už uvedená zásada zavedená do právneho poriadku Slovenskej
republiky zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu (dostupné na internete: <www.nrsr.sk>, detaily
parlamentnej tlače č. 151, pozn.) dôvodom na vypracovanie tejto novely v tom čase
účinného Trestného zákona bol vysoký stav násilnej kriminality na Slovensku a nemožnosť
trvalej, resp. dostatočnej izolácie páchateľov tejto násilnej činnosti (platný Trestný zákon
podľa predkladateľa neumožňoval napríklad trvalú izoláciu páchateľov brutálnych vrážd
alebo dostatočne dlhodobú izoláciu recidivistov). Cieľom predloženej novely Trestného
zákona bolo preto sprísnenie trestov, izolácia najnebezpečnejších zločincov, a tým vyššia
bezpečnosť v spoločnosti. Novela tak zaviedla okrem iného zásadu „trikrát a dosť“
a asperačnú zásadu. Pokiaľ ide o asperačnú zásadu, v dôvodovej správe sa konštatuje, že
súd by mal mať možnosť v prípadoch reálnej konkurencie úmyselných trestných činov
(spáchanie niekoľkých úmyselných trestných činov viacerými skutkami) zvýšiť hornú
hranicu trestnej sadzby najťažšieho trestného činu o jednu tretinu a v prípade obzvlášť
závažného recidivistu o jednu polovicu. V nadväznosti na to sa potom v dôvodovej správe
k ustanoveniam § 42 a § 41 dnes účinného Trestného zákona konštatuje, že do nového
zákona sa preberajú osvedčené ustanovenia o súhrnnom treste, ktorý sa ukladá podľa zásad
na ukladanie úhrnného trestu, pri ktorom sa zároveň stanovuje, že ten sa v prípade
viacčinného súbehu ukladá nad jednu polovicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby
zvýšenej o jednu tretinu (dostupné na internete: <www.nrsr.sk>, detaily - parlamentná tlač
č. 656, pozn.).
Z uvedeného je podľa názoru navrhovateľa zrejmé, že dôvodom zavedenia
asperačnej zásady bolo dostatočne dlhodobou izoláciou páchateľov najzávažnejšej, najmä
násilnej trestnej činnosti, ktorí sa jej dopúšťajú spravidla opakovane, zvýšiť ochranu
spoločnosti. Ide nepochybne o legitímny cieľ. Otázkou však zostáva, či týmto návrhom
napadnutá právna úprava je spôsobilá tento cieľ dosiahnuť. Posudzovanie racionálnej väzby
medzi zákonodarcom sledovaným účelom a zvoleným normatívnym prostriedkom je pritom
prvým kritériom, podľa ktorého sa posudzuje zachovanie princípu proporcionality. Ak sa
zistí, že právna norma nie je spôsobilá ňou sledovaný účel dosiahnuť, ide zo strany
zákonodarcu o prejav svojvôle, ktorý sa považuje za rozporný s princípom právneho štátu.
V tomto kontexte pokladal navrhovateľ za podstatné, že podľa ustanovenia § 41
ods. 2 Trestného zákona sa asperačná zásada uplatní vždy, ak niekto vo viacčinnom súbehu
(dvomi alebo viacerými skutkami) spácha dva alebo viac úmyselných trestných činov,
z ktorých aspoň jeden je zločinom. Navrhovateľ pritom zdôraznil, že hoci podľa pôvodnej
dôvodovej správy malo zavedenie asperačnej zásady vytvoriť možnosť prísnejšieho postihu
„nebezpečných zločincov“, v skutočnosti sú súdy povinné (za splnenia uvedenej
podmienky) asperačnú zásadu použiť bez ohľadu na to, či so zreteľom na individuálne
zvláštnosti konkrétnych trestných činov, osobné vlastnosti a pomery páchateľa je jej
uplatnenie nevyhnutné. Zákonodarca teda vychádzal z predpokladu, že každý, kto
vo viacčinnom súbehu spácha čo i len dva úmyselné trestné činy, z ktorých aspoň jeden je
zločinom, je automaticky natoľko nebezpečným páchateľom, že v záujme ochrany
spoločnosti musí byť postihnutý trestom odňatia slobody uloženým mu v rámci sprísnenej
trestnej sadzby (podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona v spojení s § 11 ods. 1 Trestného
zákona mu súd v takom prípade musí vždy uložiť trest odňatia slobody).
Podľa názoru navrhovateľa uvedený predpoklad zákonodarcu, aj so zreteľom
na okolnosti posudzovanej trestnej veci, nie je správny. Je nepochybné, že hoci mal
obžalovaný Ľ. B. vo viacčinnom súbehu spáchať úmyselný prečin a zločin, s prihliadnutím
na následky činov kladených mu za vinu, zavinenie, pohnútku, pomer priťažujúcich
a poľahčujúcich okolností, jeho osobné pomery a možnosti nápravy, nemožno ho ani
v prípade, ak by bol uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, označiť za tak nebezpečného páchateľa, možnosti
nápravy ktorého sú do takej miery sťažené, že v záujme ochrany spoločnosti mu je nutné
uložiť trest odňatia slobody prevyšujúci sedem rokov a štyri mesiace. Navrhovateľ pritom
zdôraznil, že ide o dolnú hranicu v dôsledku asperačnej zásady zvýšenej trestnej sadzby.
Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že z už uvedeného vyplýva, že namietaná právna
úprava svojimi dôsledkami vybočuje z medzí ňou sledovaného účelu, keďže dopadá aj
na prípady, v ktorých racionálna väzba medzi cieľom a zvoleným normatívnym
prostriedkom zjavne absentuje. Inak povedané, ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona sa
podľa názoru navrhovateľa vzťahuje aj na prípady, v ktorých nemožno nájsť žiaden
rozumný dôvod, pre ktorý by trestné konania páchateľa mali byť postihnuté sprísnenou
trestnou sadzbou. Navrhovateľ zároveň opakovane zdôrazňuje, že primeraným (v zmysle
čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy) je len taký zásah do základných práv a slobôd, ktorý je
v demokratickom a právnom štáte na dosiahnutie verejného záujmu (takýto zásah
ospravedlňujúceho) nevyhnutný a sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími
prostriedkami. Obmedzenie osobnej slobody zaručenej čl. 17 ods. 1 ústavy
nepodmienečným trestom odňatia slobody legitimizuje v Trestnom zákone vymedzený účel
trestu, podstata ktorého spočíva v ochrane spoločnosti pred kriminalitou. V súlade s tým je
účel trestu v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona koncipovaný ako súhrn čiastkových
cieľov, ktoré spolu vytvárajú jeden celok. Páchateľovi ukladaný trest tak v sebe spája
moment trestnej represie a prevencie vo vzťahu k nemu samotnému, a to tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a zároveň vytvorí podmienky na to, aby viedol riadny
život, ako aj moment výchovného pôsobenia na ostatných členov spoločnosti tým, že ich
odradí od páchania trestných činov (generálna prevencia). Žiadne iné ciele nemožno trestom
sledovať.
Potrebu primeranosti trestu pritom vo svojej judikatúre uplatňuje aj Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý opakovane vyslovil, že hoci rozhodovanie
o vine a vhodnom treste prislúcha výlučne národným súdom, cíti sa byť povinný zasiahnuť
tam, kde existuje zjavný nepomer medzi závažnosťou činu a uloženým trestom
(napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Nikolova a Velichkova proti Bulharsku z 20. decembra
2007 a vo veci Ali and Ayse Duran proti Turecku z 8. apríla 2008). K tomu navrhovateľ
pre úplnosť dodáva, že zmienené rozhodnutia ESĽP sa síce týkajú prípadov porušenia čl. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) v dôsledku
neprimerane nízkeho trestu, avšak podľa názoru navrhovateľa je nutné ESĽP formulovanú
požiadavku, aby trest zodpovedal závažnosti konania, za ktoré je ukladaný, vztiahnuť aj
na neprimerane prísne tresty.
Vychádzajúc z uvedeného navrhovateľ uzatvoril, že princípu proporcionality bude
zodpovedať len taká právna úprava, ktorá umožní súdu, úloha ktorého je pri rozhodovaní
o treste nezastupiteľná (čl. 50 ods. 1 ústavy), aby so zreteľom na individuálne zvláštnosti
konkrétneho trestného činu, osobné vlastnosti a pomery páchateľa mu uložil len taký trest
(pokiaľ ide o jeho druh a výmeru), ktorý bude na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutný. Podľa
názoru navrhovateľa ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona týmto z princípu
proporcionality vyplývajúcim požiadavkám nezodpovedá, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1
ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 Ústavy.
Pokiaľ ide o spôsobilosť namietanej právnej úpravy dosiahnuť ňou sledovaný cieľ,
podľa dôvodovej správy spočívajúci okrem iného aj v sprísnenom postihu recidivistov,
upriamuje navrhovateľ pozornosť tiež na to, že podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona
v spojení s § 42 ods. 1 Trestného zákona prichádza uplatnenie asperačnej zásady, či už
v rámci uloženia úhrnného alebo súhrnného trestu, do úvahy len v prípade viacčinného
súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom. V prípade recidívy
(či už pravej alebo nepravej) o viacčinný súbeh nejde, a teda pri trestnom postihu
recidivistov sa asperačná zásada vôbec neuplatní. Podľa názoru navrhovateľa potom
paradoxne nastáva situácia, že pri splnení podmienok v § 41 ods. 2 Trestného zákona bude
páchateľ, ktorý sa dopustil ďalšieho trestného činu skôr, než bol varovaný odsudzujúcim
rozsudkom týkajúcim sa jeho predchádzajúceho trestného činu, postihnutý v rámci
prísnejšej trestnej sadzby, než páchateľ, ktorý potom, ako už bol odsúdený za úmyselný
trestný čin (hoci neprávoplatne), spácha ďalší zločin. Ak by teda obžalovaný Ľ. B. spáchal
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona až potom,
čo mu bol doručený trestný rozkaz týkajúci sa jeho skoršieho trestného činu, súd by mu
v prípade uznania viny ukladal trest odňatia slobody v rámci základnej trestnej sadzby
od štyroch do desiatich rokov, prípadne pri prevahe poľahčujúcich okolností v rozpätí
od štyroch do ôsmich rokov. V konečnom dôsledku to znamená, že ako recidivistovi by
obžalovanému síce boli uložené dva tresty, ich celková výmera by však mohla byť nižšia
ako na dolnej hranici v dôsledku asperačnej zásady zvýšenej trestnej sadzby uložený
súhrnný trest, ktorý mu hrozí (horná hranica trestnej sadzby sa pritom u neho zvyšuje až
na desať rokov a osem mesiacov). Aj z tohto pohľadu potom nemôže namietaná právna
úprava podľa názoru navrhovateľa v teste proporcionality obstáť.
Navrhovateľ napokon poukázal na to, že určujúcim znakom súdnej moci je jej
nezávislosť. Táto pritom nie je samoúčelná, ale je nevyhnutným predpokladom na riadny
výkon funkcií súdnej moci, keďže len nezávislé súdy ako jej nositelia môžu zaistiť
spravodlivú ochranu základných práv a slobôd jednotlivca. Toto základné ústavné poslanie
súdov sa pri rozhodovaní o treste prejavuje v tom, že súd, poznajúc všetky relevantné
skutočnosti, uloží páchateľovi len taký trest, ktorý je na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutný.
Tým, že namietaná právna úprava núti súdy, aby v prípade viacčinného súbehu úmyselného
prečinu a zločinu automaticky uplatnili asperačnú zásadu bez ohľadu na to, či je takéto
sprísnenie trestu na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutné, podľa názoru navrhovateľa
neprípustne obmedzuje nezávislosť súdu pri rozhodovaní o treste, čo je v rozpore s čl. 50
ods. 1 a čl. 141 ods. 1 ústavy.
V závere navrhovateľ uviedol, že jediným inštitútom umožňujúcim súdu uložiť trest
odňatia slobody pod dolnú hranicu v dôsledku asperačnej zásady zvýšenej trestnej sadzby,
je v súčasnosti mimoriadne zníženie trestu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona, pričom
podľa názoru navrhovateľa „obchádzanie“ asperačnej zásady, uplatnenie ktorej je
pri splnení podmienok ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona pravidlom, využívaním
inštitútu, použitie ktorého by malo byť len výnimkou (ide o mimoriadne zníženie trestu),
nie je ústavne súladné, keďže dostatočne nezaručuje, že súdy budú v obdobných prípadoch
rozhodovať rovnako. Predvídateľnosť súdneho rozhodovania je pritom súčasťou princípu
právnej istoty, ktorý možno z čl. 1 ods. 1 ústavy tiež odvodiť.
3. Podaním doručeným ústavnému súdu 25. júna 2012 navrhovateľ dodal, že
princípom spravodlivého trestania a rovnosti občanov pred zákonom v právnom štáte
najlepšie zodpovedá, ak sú pravidelné prípady štandardnej kriminality postihované
v rozmedzí základných trestných sadzieb ustanovených v osobitnej časti Trestného zákona.
V nich totiž zákonodarca vyjadruje typový stupeň závažnosti určitého druhu trestného
deliktu, a poskytuje tak súdom pevný rámec, v ktorom majú vymerať konkrétny trest, a to
s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Takýto spôsob stanovenia trestnej sadzby
najlepšie vyhovuje zásade žiaden trestný čin a žiaden trest bez zákona vyjadrenej v čl. 49
ústavy a princípu, že nikto nesmie byť stíhaný alebo zbavený slobody inak, než z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 17 ods. 2 ústavy). Ukladanie trestov v rámci
pravidelnej (v osobitnej časti Trestného zákona ustanovenej) trestnej sadzby zároveň najviac
zodpovedá zásadám rovnosti občanov pred zákonom (čl. 12 ods. 1 ústavy)
a predvídateľnosti súdneho rozhodovania, ktorá je súčasťou princípu právnej istoty
vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného možno podľa názoru navrhovateľa vyvodiť záver, že už spomenutým
princípom právneho štátu a z nich vyplývajúcim zásadám bude zodpovedať len taká právna
úprava, ktorá podmieni odchýlenie sa od všeobecnej trestnej sadzby existenciou takých
mimoriadnych a náležite zdôvodnených okolností, v dôsledku ktorých sa bude závažnosť
konkrétneho trestného činu vymykať typovej závažnosti pravidelne sa vyskytujúcich
trestných činov toho istého druhu do takej miery, že uloženie trestu v rámci trestnej sadzby
ustanovenej v osobitnej časti Trestného zákona bude z pohľadu naplnenia jeho účelu
neprimerane prísne, resp. neprimerane mierne. Inak povedané, k zníženiu, ale i k sprísneniu
základnej trestnej sadzby by malo dochádzať jedine vtedy, ak takúto zmenu trestnej sadzby
budú odôvodňovať mimoriadne okolnosti, príp. pomery. Podľa presvedčenia navrhovateľa
len takáto právna úprava zároveň vytvára predpoklady na to, aby všeobecné súdy svojou
judikatúrou ustálili, čo je nutné považovať za mimoriadne okolnosti a pomery (či už pri
zmiernení alebo sprísnení trestnej sadzby), a tak zabezpečili, že v skutkovo obdobných
veciach budú rozhodovať rovnako.
Kým ustanovenie § 39 ods. l Trestného zákona upravujúce možné zmiernenie trestu
už uvedeným požiadavkám podľa názoru navrhovateľa zodpovedá (už z označenia tohto
ustanovenia „Mimoriadne zníženie trestu“ totiž vyplýva, že súd bude môcť páchateľovi
uložiť trest pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom iba vtedy, ak
vzhľadom na mimoriadne okolnosti prípadu alebo mimoriadne pomery páchateľa dospeje
k záveru, že použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby by bolo pre neho neprimerane
prísne, a súčasne, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačí aj trest kratšieho trvania),
k sprísneniu trestu podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona dochádza vždy bez ohľadu na to, či
skutočnosť, že páchateľ spáchal vo viacčinnom súbehu dva alebo viac úmyselných trestných
činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, zvyšuje závažnosť jeho protiprávneho konania
do takej miery, že účel trestu nemožno dosiahnuť trestom uloženým mu v rámci
„normálnej“ trestnej sadzby, ale v záujme zabezpečenia ochrany spoločnosti mu je nutné
uložiť trest v rámci sprísnenej trestnej sadzby, alebo nie.
Za takejto, z pohľadu právnej úpravy „nevyváženej“ situácie aplikácia mimoriadneho
zníženia trestu ako prostriedku korekcie negatívnych dopadov asperačnej zásady, ktorá
vedie k sprísneniu trestu nehľadiac na to, či so zreteľom na individuálne zvláštnosti
konkrétnych trestných činov, osobné vlastnosti a pomery páchateľa je jej uplatnenie
nevyhnutné, nepredstavuje podľa názoru navrhovateľa dostatočnú garanciu, že súdy budú
v skutkovo rovnakých veciach zaobchádzať s obžalovanými rovnako a že ich rozhodnutia
budú predvídateľné.
Navrhovateľ tiež poukázal na to, že v praxi sa omnoho častejšie vyskytujú bežné ako
mimoriadne okolnosti a pomery významné pre individualizáciu trestu. V takýchto
prípadoch, akým je i krajským súdom posudzovaná vec obžalovaného Ľ. B., je potom
mimoriadne zníženie v dôsledku obligatórneho použitia asperačnej zásady zvýšeného trestu
možné odôvodniť iba tým, že takýto trest je pre páchateľa neprimerane prísny, čo však
nezaručuje rovnaké zaobchádzanie s obžalovanými, keďže vnímanie, resp. posudzovanie
prísnosti trestu bez akejkoľvek väzby na existenciu mimoriadnych okolností prípadu
a mimoriadne pomery páchateľa ustálené judikatúrou, je značne subjektívne a môže viesť
k nepredvídateľnosti súdneho rozhodovania, pričom podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nevyužitie moderačného oprávnenia
podľa § 39 Trestného zákona nemožno úspešne namietať v dovolacom konaní
(napr. Stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR uverejneného pod č. 5/2011 v Zbierke
stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR).
Podľa názoru navrhovateľa bez povšimnutia nemožno ponechať ani skutočnosť, že
to, či v konkrétnom prípade pôjde o viacčinný súbeh alebo o recidívu, môže byť
podmienené aj (ne)činnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Ak je totiž včas
odhalený a v primeranej lehote odsúdený páchateľ úmyselného prečinu, neskoršie spáchanie
zločinu už nebude posudzované cez ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona, ale
pri ukladaní trestu sa uplatnia iba ustanovenia upravujúce ukladanie trestu recidivistom.
Na druhej strane ale môže nastať situácia, že hoci páchateľ spácha rovnaké trestné činy
v rovnakom čase, uplatní sa vo vzťahu k nemu asperačná zásada, pretože v dôsledku, či už
subjektívnych alebo objektívnych prieťahov v postupe orgánov činných v trestnom konaní
alebo súdu, nie je za prvý zo zbiehajúcich sa trestných činov vyhlásený odsudzujúci
rozsudok skôr, než spácha druhý trestný čin. Paradoxne tak môže nastať situácia, že napriek
tomu, že dvaja páchatelia spáchajú súčasne rovnaké trestné činy, ten, u ktorého budú
príslušné štátne orgány nečinné, bude prísnejšie trestaný. Aj z toho dôvodu sa napadnuté
ustanovenie dostáva podľa názoru navrhovateľa do konfliktu s čl. 12 ods. 1 ústavy.
II.
1. Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania
k záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústave
a v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a preto uznesením
č. k. PL. ÚS 106/2011-50 z 5. októbra 2011 prijal návrh navrhovateľa na ďalšie konanie.
2. Ústavný súd požiadal podľa § 39 ods. l a 2 zákona o ústavnom súde Národnú radu
Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), vládu Slovenskej republiky (ďalej len
„vláda“), predsedu najvyššieho súdu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky
o stanovisko k návrhu. O zaujatie odborného stanoviska k návrhu bola požiadaná aj
Slovenská advokátska komora.
II.A
Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky
3. Národná rada vo svojom stanovisku (označenom ako vyjadrenie) z 31. augusta
2011 navrhla, aby ústavný súd návrhu nevyhovel, a zároveň ústavnému súdu oznámila, že
trvá na ústnom pojednávaní.
V prvom rade národná rada nesúhlasila s názorom navrhovateľa, že napadnuté
ustanovenie „dopadá aj na prípady, v ktorých racionálna väzba medzi cieľom a zvoleným
normatívnym prostriedkom zjavne absentuje“.
Vo vzťahu k tejto výhrade považovala národná rada za významné dva argumenty.
Ako prvý uvádza to, že z podania okresného súdu podľa názoru národnej rady nijako
nevyplýva ako „nepochybné“, že na aplikáciu asperačnej zásady vo vzť'ahu
k obžalovanému Ľ. B. absentuje akýkoľvek „rozumný dôvod“. Národná rada uvádza, že
„ako nepochybné sa však javí skôr to, že to, čo sa ako nepochybné javí okresnému súdu, sa
nemusí ako nepochybné javiť ani voleným zástupcom zdroja všetkej štátnej moci v SR
(vrátane moci okresného súdu), ani tomuto zdroju ako takému“.
Podľa názoru národnej rady ešte významnejšie je to, že navrhovateľ dokumentuje
neprimeranosť asperačnej zásady tými okolnosťami, ktoré sám zákonodarca ustanovuje ako
dôvody na upustenie od jej aplikácie, pričom národná rada poukazuje na § 39 ods. 1
Trestného zákona, v zmysle ktorého «ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo
vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom. Podľa názoru národnej rady následky trestného činu,
pohnútky, pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, osobné pomery páchateľa
a možnosti jeho nápravy „nepochybne predstavujú okolnosti prípadu alebo pomery
páchateľa“, teda práve aspekty, ktoré je súd oprávnený, ba dokonca povinný vziať do úvahy
pri rozhodovaní o výške trestu.»
V druhom rade národná rada „veľmi dôrazne odmieta a považuje... za úplne
neopodstatnenú“ výhradu navrhovateľa, že asperačná zásada predstavuje zásah
do nezávislosti súdov a do princípu deľby moci. Podľa názoru národnej rady, «keď
zákonodarca ustanovuje hraničné sadzby trestu odňatia slobody pri viacčinnom súbehu
trestných činov, nečiní nič iné, než to, keď ustanovuje dolnú a hornú hranicu sadzby
pri jednoduchom spáchaní trestného činu alebo keď ustanoví tzv. kvalifikovanú skutkovú
podstatu, pri splnení ktorej „ordinuje“ vyššiu sadzbu, pričom určenie sadzieb „je vecou,
ktorá do priestoru normotvornej autonómie zákonodarcu môže patriť a patrí.».
V tejto súvislosti národná rada zároveň uviedla, že „vytvorením priestoru pre odklon
od asperačnej zásady, ak by jej uplatnenie malo byť neprimerane prísnym vzhľadom
na okolnosti prípadu a pomery páchateľa, vytvorila Národná rada všetky predpoklady
pre ústavne konformný výklad napadnutých ustanovení. V tejto súvislosti Národná rada
považuje za významné, že ak zákonná úprava umožňuje ústavne konformný výklad, nie sú
splnené podmienky pre vyslovenie jej nesúladu s ústavou. V danom prípade je dostupnosť
ústavne konformného výkladu úplne zrejmá.“.
Národná rada v tejto súvislosti navrhovateľovi vytkla, že „Na jednej strane požaduje
od zákonodarcu, aby zváženie konkrétnej výšky trestu ponechal výlučne na súdoch a na ich
(s)úvahe vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam, a na strane druhej požaduje ignorovanie
účinkov a možností, ktoré súdom poskytuje § 39 ods. 1 trestného zákona, a to len z dôvodu,
že by súdy v obdobných prípadoch nerozhodli rovnako. Navrhovateľ sa skutočne domáha
dvoch protichodných vecí: jednak požaduje odstránenie jednotiacich mantinelov, pretože
vraj znemožňujú zohľadniť primeranosť trestu a jednak namieta, že možnosť prekročiť tieto
mantinely ubližuje jednotnosti rozhodovania.“.
4. Podaním z 18. júna 2012 predseda národnej rady ústavnému súdu oznámil, že
netrvá na konaní ústneho pojednávania v predmetnej veci.
II.B
Stanovisko vlády Slovenskej republiky
5. Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, vo svojom
stanovisku zo 7. júla 2011 navrhla, aby ústavný súd návrhu nevyhovel, a zároveň ústavnému
súdu oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.
V odôvodnení svojho stanoviska na posúdenie ústavnej konformity asperačnej
zásady použila test proporcionality a dospela k záveru, že jeho kritériá vhodnosti,
potrebnosti a primeranosti pre právnu úpravu boli dostatočne identifikované.
II.C
Stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
6. Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom stanovisku
(označenom ako vyjadrenie) zo 7. júla 2011 ústavnému súdu oznámil, že senáty
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s výnimkou senátu 5 T,
ktorý súčasnú úpravu považuje za správnu a súladnú s ústavou, sa stotožňujú s predloženým
návrhom na začatie konania a k tomuto návrhu nemajú pripomienky.
II.D
Stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky,
zastúpeného prvým námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky
7. V stanovisku (označenom ako vyjadrenie), ktoré bolo ústavnému súdu doručené
23. augusta 2011, sa k návrhu vyjadril i generálny prokurátor Slovenskej republiky,
zastúpený prvým námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“).
V odôvodnení svojho stanoviska na posúdenie ústavnej konformity asperačnej
zásady použil generálny prokurátor test proporcionality a dospel k záveru, že kritériá
vhodnosti, potrebnosti a primeranosti svedčia skôr pre vyhovenie návrhu na začatie konania.
Generálny prokurátor následne poukázal na zákonné prostriedky, prostredníctvom
ktorých v praxi dochádza k negovaniu asperačnej zásady, a to upustenie od uloženia
súhrnného trestu, mimoriadne zníženie trestu (vrátane konania o dohode a treste) či
aplikácia medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, pričom v tejto súvislosti zároveň
uviedol, že „s konštatovaním, že zákonodarcom stanovená trestná sadzba pri aplikácii
asperačnej zásady vedie k neprimeranej tvrdosti zákona a súdy v záujme uloženia trestu
primeraného všetkým okolnostiam prípadu, pomerom páchateľa a závažnosť jeho konania
v konkrétnych prípadoch veľmi časti volia niektorý zo spôsobov negovania asperačnej
zásady, nemožno považovať asperačnú zásadu za zlučiteľnú s princípom primeranosti
v užšom zmysle“.
Vychádzajúc z už uvedeného generálny prokurátor uzavrel, že „podľa názoru
generálnej prokuratúry asperačná zásada neobstála vo všetkých hľadiskách testu
proporcionality. Hoci sleduje legitímny cieľ a v zásade zákonodarca zvolil aj legitímny
prostriedok – spôsob, akým tento inštitút upravil v Trestnom zákone, sa nezlučuje
vo svojich dôsledkoch s princípom primeranosti sankcie, pretože nezabezpečuje
spravodlivú rovnováhu medzi záujmom spoločnosti a ochranou základných práv
jednotlivca. Je tak v rozpore s ústavnými princípmi vymedzenými týmito článkami Ústavy
Slovenskej republiky. ... Súčasná práva úprava tzv. asperačnej zásady v ustanovení § 41
odsek 2 Trestného zákona obmedzuje právo na slobodu viac než je nevyhnutné
na dosiahnutie cieľa, možno ju preto považovať za ústavne nesúladnú.“.
Vo vzťahu k navrhovateľom namietanému nesúladu asperačnej zásady s čl. 50 ods. 1
a čl. 141 ods. 1 ústavy generálny prokurátor uviedol, že „Generálna prokuratúra
nepovažuje asperačnú zásadu za zásah do článku 50 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy.
Naďalej len súd je oprávnený rozhodovať o vine a treste za trestné činy a to aj o aplikácii
asperačnej zásady, ktorú môže nahradiť inými legálnymi nástrojmi na základe jeho voľnej
úvahy.“.
II.E
Stanovisko Slovenskej advokátskej komory
8. Slovenská advokátska komora (ďalej len „SAK“) vo svojom stanovisku z 12. júna
2012 navrhla, aby ústavný súd návrhu v celom rozsahu vyhovel.
Vo vzťahu k navrhovateľom namietanému nedodržaniu princípu proporcionality
a spravodlivosti SAK uviedla, že „z poznatkov advokátov môže potvrdiť, že nejde
o ojedinelý skutok, ale o stav, kedy uloženie trestu podľa § 41 ods. 2 je výrazne
nespravodlivé a nezodpovedajúce všeobecným kritériám pre ukladanie trestov, pričom
za tento stav nemožno viniť konkrétnu prax súdov ale zákonnú úpravu“.
Podľa názoru SAK je pritom „právnym lapsusom nášho Trestného zákona, že
recidívu v identických trestných veciach trestá miernejšie, napriek tomu že medzi
spáchaním viacerých trestných skutkov súd uložením sankcie odsúdil páchateľa, čím
poukázal na jeho negatívne správanie a na jeho povinnosť sa takéhoto konania zdržať.
Trestanie páchateľa podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. je diskriminačné a jednoznačne prísnejšie,
napriek tomu, že oficiálnu výstrahu od štátu pred spáchaním ďalšieho trestného skutku
nedostal a najmä tiež preto, že často ide o prvotrestané osoby. ... Paradoxom tohto
právneho stavu je skutočnosť, že pri recidivistovi je zákonná možnosť uložiť mu trest
odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, pričom pri obvinenom
zo spáchania viacčinného súbehu zákon to konštrukciou ukladania trestu úplne vylučuje.“.
Vo vzťahu k navrhovateľom namietanému nesúladu asperačnej zásady s čl. 50 ods. 1
a čl. 141 ods. 1 ústavy SAK zastáva názor, že „súd je v konkrétnej trestnej veci
zákonodarcom výrazne obmedzený v možnosti uložiť trest, ktorý by bol primeraný vzhľadom
na konkrétne okolnosti prípadu, povahu a závažnosť spáchaného trestného činu, konkrétnu
osobu páchateľa a možnosti jeho nápravy, vzhľadom na jeho doterajší život a súčasné
sociálne prostredie, pracovné a rodinné zázemie, a i. ... Súd v tomto prípade nemá možnosť
podľa vlastného názoru vo veci rozhodnúť, je len štatistom pri prezentácii vôle
zákonodarcu. Stráca tak ústavnú pozíciu ako posudzovateľa a rozhodcu jemu zverenej
právnej veci určujúceho primeraný druh a výmeru trestu a dostáva sa takto do pozície
orgánu povinného uložiť zákonodarcom určený trest aj v prípade, ak nie je o tomto treste
vnútorne presvedčený. Je to v rozpore so sľubom sudcu, ktorý skladá podľa ustanovenia
článku 145 ods. 4 Ústavy SR, t. j., že bude rozhodovať podľa svojho najlepšieho
presvedčenia.“.
II.F
Ústne pojednávanie
9. Vzhľadom na skutočnosť, že žiaden z účastníkov netrval na ústnom pojednávaní
v predmetnej veci, sa ústne pojednávanie nekonalo (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
III.
Relevantné články ústavy a ustanovenia Trestného zákona
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Druhy trestných činov
Podľa § 9 Trestného zákona trestný čin je prečin a zločin.
Prečin
Podľa § 10 ods. 1 Trestného zákona je prečin (a) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti
alebo (b) úmyselný trestný čin, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest
odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.
Zločin
Podľa § 11 ods. 1 Trestného zákona je zločin úmyselný trestný čin, za ktorý Trestný
zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby
prevyšujúcou päť rokov.
Podľa § 11 ods. 2 Trestného zákona o zločin ide aj vtedy, ak v prísnejšej skutkovej
podstate prečinu spáchaného úmyselne je ustanovená horná hranica trestnej sadzby
prevyšujúca päť rokov.
Zásady ukladania trestov
Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti
pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky
na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu
a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej
časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody.
Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd
prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť
jeho nápravy.
Podľa § 34 ods. 5 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd
prihliadne
a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo
k spáchaniu trestného činu,
b) u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich
účasti na spáchanom trestnom čine,
c) pri príprave na zločin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie
páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré
k dokonaniu trestného činu nedošlo.
Podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona tresty uvedené v § 32 možno uložiť samostatne
alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica
trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť
rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody.
Mimoriadne zníženie trestu
Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo
vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom.
Úhrnný trest a spoločný trest
Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac
trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje
na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného
ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by
bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice
trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu
najvyššia z nich.
Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody
za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom,
spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby
odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží
páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná
hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých
trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3 Trestného zákona. Popri treste odňatia
slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo
odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
Súhrnný trest
Podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý
spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho
trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.
Ďalší trest
Podľa § 43 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý
spáchal predtým, než bol trest uložený skorším rozsudkom vykonaný, a ukladá mu trest
rovnakého druhu, nesmie tento trest spolu s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženého
skorším rozsudkom prevyšovať najvyššiu výmeru dovolenú týmto zákonom pre tento druh
trestu. Ak je jedným z týchto trestov trest odňatia slobody, rozumie sa takou najvyššou
výmerou doba dvadsiatich piatich rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.
IV.
Právne východiská, ústavné a medzinárodnoprávne limity zákonodarstva
IV.A
Všeobecne
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 12 ods. l ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým...
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 72 ústavy Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným
a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.
Podľa čl. 86 ods. l písm. a) ústavy do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky
patrí najmä uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa
dodržiavajú.
l. Prvou z podmienok ústavnosti zákonov prijímaných národnou radou je požiadavka,
aby zákonodarca dodržal normatívny text ústavy.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že „V právnom štáte má
ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom
práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté
alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlade
s ustanoveniami ústavy.“. V tejto súvislosti ústavný súd tiež uviedol, že „Národná rada
Slovenskej republiky je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány
Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti
môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou.
(PL. ÚS 15/98).
2. Presadzovanie materiálneho, nie formálne chápaného právneho štátu, sa už
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu veľakrát prejavilo zdôrazňovaním povinnosti (aj)
zákonodarcu uplatňovať popri formálnom rešpektovaní ústavy aj akceptovanie princípov
materiálneho právneho štátu, okrem iného princípu právnej istoty, spravodlivosti,
proporcionality či primeranosti.
3. Koncepcia materiálneho právneho štátu vyplývajúca z čl. 1 ods. 1 ústavy akcentuje
vo vzťahu k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných práv a slobôd v rámci
normatívnej regulácie spoločenských vzťahov. Podľa názoru ústavného súdu je
povinnosťou všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými
subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. PL. ÚS 17/99, PL. ÚS 44/99). Koncepcia
materiálneho právneho štátu zahŕňa zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu
právnej normy, ktorá má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku
implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu
sledovanému zákonodarcom (zákonodarcom deklarovanému účelu právnej regulácie)
a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými
hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho právneho štátu (obdobne
napr. PL. ÚS 22/06).
IV.B
Mantinely trestného zákonodarstva vymedzené ústavou
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
4. Oblasť trestného práva patrí tradične do sféry zvrchovanej právomoci štátov.
Odrazom tejto skutočnosti je značne široká miera voľnosti uváženia zákonodarcu pri voľbe
konkrétnej trestnej politiky. Ústava, dohovor, ako aj ďalšie pramene medzinárodného práva,
predovšetkým medzinárodné zmluvy týkajúce sa ľudských práv, zmluvy, ktorými štáty
prevzali záväzok trestnoprávne postihovať určité konania či opomenutia alebo naopak
záväzok zdržať sa trestnoprávneho postihu určitých konaní či opomenutí, zmluvy týkajúce
sa medzinárodnej (medzištátnej) spolupráce (pomoci) v trestných veciach, a napokon
v špecifických oblastiach aj právo Európskej únie, vymedzujú priestor a medze, v rámci
ktorých sa môže uplatňovať „tradičné právo štátu“ trestať. Tento priestor je však pomerne
široký pre rôzne koncepcie trestného práva (trestnej politiky), ktoré zodpovedajú právnym,
kultúrnym a sociálnym podmienkam či tradíciám jednotlivých štátov.
Ústava, koncepcia dohovoru a judikatúra ESĽP profilujú základné princípy trestného
systému právneho štátu, ktoré možno zaradiť do niekoľkých okruhov týkajúcich
sa vo všeobecnosti podmienok trestnej zodpovednosti, povinnosti kriminalizovať isté druhy
konaní, a naopak, zákazu kriminalizovať niektoré druhy konaní, procesných záruk
spravodlivého konania, ako aj ukladania a výkonu sankcií.
Spoločným dedičstvom politických tradícií a ideálov, duchovných a morálnych
hodnôt, na ktoré odkazuje preambula dohovoru a Štatútu Rady Európy, sú v oblasti
trestného práva princípy zákonnosti, humánnosti, primeranosti trestu a rešpektovanie
ľudskej dôstojnosti formulované ešte osvietencami (bližšie: Repík B.: Evropská úmluva
o lidských právech a trestní právo. PRAHA: Nakladatelství ORAC, s. r. o., 2002. s. 29
a nasl.).
Princíp zákonnosti (nullum crimen, nulla poena sine lege) a zákaz spätnej pôsobnosti
trestného zákona (zákaz retroaktivity) sú ako fundamentálne právne princípy európskej
právnej kultúry dohovorom výslovne zaručené (čl. 7 ods. l dohovoru). Ich korelát v ústave
predstavujú ustanovenia čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy. V súlade s konceptom právneho štátu
je ich účelom zaistiť ochranu slobody jednotlivca pred svojvoľným stíhaním, odsúdením či
potrestaním.
Dohovor ponecháva štátom voľnosť pri určení určitého konania alebo opomenutia
za trestný čin, pokiaľ nepredstavuje normálny výkon niektorého z práv ním chránených
(napr. rozsudok ESĽP z 8. júna 1976 vo veci Engel a iní proti Holandsku, ods. 81).
V špecifických prípadoch ESĽP konštatoval porušenie práv zaručených dohovorom už
na základe existencie platnej a účinnej právnej úpravy zakladajúcej vzhľadom na okolnosti
a osobné pomery sťažovateľa reálnu hrozbu jeho trestného postihu za konanie, ktoré bolo
realizovaním práva chráneného dohovorom (napr. rozsudok ESĽP z 22. októbra 1981
vo veci Dudgeon proti Spojenému kráľovstvu, ods. 40, 41, 48, 60 až 63), vo väčšine
prípadov sa však súdna kontrola realizovaná ESĽP sústreďuje na zlučiteľnosť aplikácie
trestnoprávnej legislatívy (zlučiteľnosť uplatnenia trestnoprávnej zodpovednosti)
príslušnými orgánmi štátu v konkrétne posudzovanej veci s podmienkami prípustnosti
zásahu do práv a slobôd zaručených dohovorom (napr. rozsudok ESĽP z 8. júla 1986
vo veci Lingens proti Rakúsku, ods. 39 až 47; rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z l. februára
2000 vo veci Schimanek proti Rakúsku, bod 2).
Z judikatúry ESĽP pre zmluvné štáty dohovoru na druhej strane vyplýva povinnosť
„kriminalizovať“ niektoré druhy konaní. K povinnosti zmluvných štátov nezasahovať
do práv a slobôd garantovaných dohovorom pristupuje ich pozitívny záväzok poskytnúť
uvedeným právam a slobodám ochranu nevyhnutnú na zaistenie ich účinného
rešpektovania. Tento záväzok požaduje predovšetkým prijatie adekvátnych opatrení
na predchádzanie porušovaniu práv a na uplatnenie sankcií za porušenia, ku ktorým už
došlo. Táto požiadavka sa pritom týka nielen vzťahu orgánov verejnej moci a jednotlivca,
ale aj vzťahov medzi jednotlivcami navzájom. V prípade ochrany základných hodnôt
a aspektov súkromného života môžu byť vyžadované prostriedky trestnoprávneho
charakteru (napr. rozsudok ESĽP z 26. marca 1985 vo veci X a Y proti Holandsku, ods. 23,
27). V prípade ochrany práva na život (čl. 2 dohovoru) je primárnou povinnosťou
zmluvných štátov zaviesť účinnú trestnú legislatívu spôsobilú chrániť subjekty uvedeného
práva, pričom ich pozitívny záväzok v tejto oblasti siaha ešte ďalej (napr. rozsudok ESĽP
z 28. októbra 1998 vo veci Osman proti Spojenému kráľovstvu, ods. 115). Aj v súvislosti
s aplikáciou čl. 3 dohovoru ESĽP zdôraznil, že povinnosť uložená zmluvným štátom
zaručiť každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v dohovore v zmysle
čl. 1 dohovoru, vyžaduje v spojení s čl. 3 dohovoru prijatie opatrení spôsobilých zabrániť,
aby osoby podliehajúce ich jurisdikcii boli podrobené mučeniu, neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu vrátane prípadov, ak by k takémuto
zaobchádzaniu malo dôjsť zo strany súkromných subjektov (napr. rozsudok ESĽP
z 23. septembra 1998 vo veci A. proti Spojenému kráľovstvu, ods. 22 až 24).
5. Problematiky trestných sankcií sa týka viacero ustanovení dohovoru a jeho
dodatkových protokolov [napr. čl. 2 ods. 1 dohovoru a Protokol č. 6 k dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 3, čl. 4 ods. 3 písm. a), čl. 5 ods. 1 písm. a), d) a e)
a čl. 7 dohovoru a nepriamo aj ďalšie ustanovenia]. Základný princíp podobne ako
pri podmienkach trestnej zodpovednosti predstavuje princíp zákonnosti (nulla poena sine
lege) vyžadujúci ukladanie trestu (trestných sankcií) výlučne na základe zákona a
vylučujúci uloženie prísnejšieho trestu, než aký bolo možné uložiť na základe zákona
účinného v čase spáchania trestného činu.
Stanovenie systému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či
stanovenie hraníc trestných sadzieb patrí do právomoci štátov, pričom limitujúcimi v tomto
smere sú predovšetkým zákaz mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo
trestov a požiadavka primeranosti trestu.
6. Čo sa týka požiadavky primeranosti trestu, túto požiadavku dohovor priamo
nezakotvuje, judikatúra ESĽP však uplatňuje princíp proporcionality vyjadrujúci
požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti
a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti medzi
zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu
zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných
sankcií.
Otázku in abstracto primeranosti trestov samotných vo vzťahu k jednotlivým
trestným činom ustanoveným trestnou legislatívou jednotlivých štátov však ESĽP považuje
predovšetkým za doménu ich právomocí. V rámci svojej judikatúry uviedol, že v prípadoch
posudzovania individuálnych sťažností nie je jeho úlohou preskúmavať príslušné právne
predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to možné, na posúdenie
konkrétneho prípadu pre účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované
alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu dohovoru. Zároveň konštatoval, že dohovor
vo všeobecnosti nemôže slúžiť ako základ pre spochybnenie dĺžky trestu právoplatne
uloženého príslušným súdom. Iba vo výnimočných prípadoch by dĺžka trestu mohla
vzbudzovať pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s čl. 3 dohovoru (napr. rozhodnutie ESĽP
o prijateľnosti z 1. februára 2000 vo veci Schimanek proti Rakúsku, bod 2.; mutatis
mutandis rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 29. mája 2001 vo veci Sawoniuk
proti Spojenému kráľovstvu, bod 3.; rozsudok ESĽP zo 16. decembra 1999 vo veci V. proti
Spojenému kráľovstvu, ods. 97 až 101; rozsudok ESĽP z 2. marca 1987 vo veci Weeks
proti Spojenému kráľovstvu, ods. 47).
7. Priamo k otázke trestania viacčinného súbehu sa ESĽP vo svojej doterajšej
judikatúre nevyjadril, je však možné odôvodnene predpokladať, že ak by sa i v súvislosti
s rozhodovaním o individuálnej sťažnosti otázka trestania viacčinného súbehu vyskytla,
zaujal by ESĽP názor v tom zmysle, že riešenie otázok týkajúcich sa trestania viacčinného
súbehu vyplýva z právomocí štátov dohovoru, ktorou disponujú pre účely rozhodovania
o svojej trestnoprávnej politike, ku ktorej sa ESĽP v zásade nemá in abstracto vyjadrovať
(porovnaj vo vzťahu k otázke trestania recidívy napr. rozsudok ESĽP z 29. marca 2006
vo veci Achour proti Francúzsku, ods. 44).
8. Vo vzťahu k otázke judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv týkajúcej sa
(nielen) trestných sankcií a primeranosti trestov je však na tomto mieste potrebné osobitne
zdôrazniť, že dohovor a následne i judikatúra štrasburských orgánov ochrany práv
nestanovuje maximálne možné záruky ochrany ľudských práv, ale len minimálny štandard
ochrany ľudských práv. Ústavný súd je tak judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práv
viazaný len v tom smere, aby ním poskytovaná ochrana ľudských práv naplnila tento
minimálny štandard. Judikatúra štrasburských orgánov ochrany práv preto nemôže byť
prekážkou toho, aby ústavný súd poskytol ochrane ľudských práv i vyššie záruky, než aké
vyplývajú z judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv.
Ak teda otázku primeranosti trestov považuje ESĽP predovšetkým za doménu
právomocí jednotlivých štátov, nemôžeme z takéhoto prístupu ESĽP vyvodzovať, že ak sa
k otázke primeranosti trestov in abstracto jednoznačne ESĽP nevyjadruje, nemá
(resp. nesmie) sa k tejto otázke in abstracto vyjadrovať ani ústavný súd ako vnútroštátny
orgán ochrany práv. Práve naopak, ak je ESĽP v otázke primeranosti trestov zdržanlivý
a z vlastnej vôle v zásade prenecháva na riešenie tejto otázky priestor jednotlivým
štátom, je na ústavnom súde, aby on – ako exkluzívny ochranca ústavnosti v Slovenskej
republike – zaujal k tejto otázke postoj, a vyplnil tak priestor, ktorý mu ESĽP prenechal.
9. Pri realizovaní testu proporcionality pritom ústavný súd klasicky postupuje
v týchto krokoch:
(1) Posúdenie, či preskúmavaná norma, konanie spadá pod rozsah (scope, ambit)
základného práva, s ktorým je namietaný jej nesúlad.
(2) Posúdenie, či namietaným ustanovením dochádza k zásahu (interference)
do daného základného práva.
(3) Posúdenie, či je daný zásah v súlade so zákonom (lawfullnes) – test legality.
(4) Ak sú v danom poradí splnené predchádzajúce kroky, nasleduje ďalej posúdenie
princípom proporcionality, ktorý je klasicky založený na týchto troch krokoch. (4a) Prvým
krokom je hľadisko vhodnosti (Geeignetheit), resp. dostatočne dôležitého cieľa (test
of legitimate aim/effect) a racionálnej väzby medzi právnou normou a cieľom (účelom)
právnej úpravy. (4b) Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či
použitia najmenej drastických – šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity,
test of subsidiarity, sufficiently important objective). (4c) Napokon tretím krokom je
hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of proporcionality
in the strict sense, proporcionate effect).
IV.C
Pojem trestu a význam trestných sadzieb
10. Trest je najostrejším z prostriedkov štátneho donútenia, ktoré používa štát
pri plnení svojich funkcií. Z ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného zákona jasne vyplýva, že
trest je následkom trestného činu. Ukladanie konkrétneho trestu páchateľovi teda musí byť
v príčinnej súvislosti so spáchaním konkrétneho trestného činu páchateľom. Inak povedané,
nevyhnutnou podmienkou a predpokladom uloženia konkrétneho trestu páchateľovi
je spáchanie konkrétneho trestného činu páchateľom.
Charakteristickým znakom trestu je, že sa ním spôsobuje ujma, ktorá spočíva
vo výraznom zásahu do práv páchateľa, pričom jednoznačne najciteľnejší zásah predstavuje
zásah do jeho osobnej slobody.
11. Z hľadiska určitosti môžeme tresty deliť na absolútne určité a tresty relatívne
určité. Absolútne určité sú tresty, pri ktorých zákon súdu pri rozhodovaní o treste nedáva
na výber, keďže presne ustanovuje druh a výmeru trestu. Pri relatívne určitých trestoch
je stanovená horná a dolná hranica trestnej sadzby, pričom zákonodarca výškou trestných
sadzieb vyjadruje škodlivosť, resp. typovú závažnosť toho - ktorého trestného činu, a tak už
porovnaním trestných sadzieb trestných činov možno zistiť, ktorý z nich je podľa
zákonodarcu pre spoločnosť škodlivejší. Každá zákonná trestná sadzba tak zodpovedá
stupňu typovej závažnosti, ktorý je charakteristický pre trestné činy určitého druhu.
K stanovovaniu trestných sadzieb za trestné činy určitého druhu pritom dochádza
práve z dôvodu, že i trestné činy toho istého druhu sa navzájom odlišujú, a to konkrétnymi
okolnosťami toho - ktorého prípadu. Trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou
nulla poena sine lege stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, no zároveň mu
prenecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho
prípadu.
IV.D
Účel trestu v teórii trestného práva hmotného
12. Podľa ustanovenia § 34 Trestného zákona je účelom trestu ochrana spoločnosti
pred páchateľmi trestnej činnosti, pričom táto ochrana sa realizuje formou trestnej represie
(tým, že sa páchateľovi zabráni v páchaní trestnej činnosti), individuálnej prevencie (tým, že
sa vytvoria podmienky na výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život) a generálnej
prevencie (tým, že sa iní odradia od páchania trestnej činnosti). Ochrana spoločnosti ako
účel trestu je v zhode s rezolúciou 1. kongresu Spojených národov v Ženeve z roku 1955.
Úlohou trestu v boji proti kriminalite je prispieť k udržaniu kriminality v určitých
hraniciach a podľa možnosti i k jej postupnému obmedzovaniu.
Trest (a osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší
a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné
vyvodiť, že „sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako
s najväčším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám“
(Hayek, F. A.: Právo, zákonodarstvo a slobody. l. diel. Praha: Academia 1991, s. 56).
Orientácia trestnoprávnej ochrany na ochranu osobnosti človeka, jeho dôstojnosti a jeho
práv a slobôd vytvára dostatočný priestor na rozvoj ľudskej osobnosti a na fungovanie
jedinca v spoločnosti. V tomto smere je potrebné vychádzať zo zásady, že „bez slobody
jednotlivca neexistuje sloboda spoločnosti“. S tým súvisí aj zásada uplatňovaná v trestnom
práve, a to zásada humanizmu, ktorá zahrňuje nielen ochranu páchateľa, jeho resocializácie,
či sociálnej integrácie, výkon trestu a ochranných opatrení, ale aj ochranu spoločnosti
vrátane jej humanitných ideálov a hodnôt, ako aj ochranu potencionálnych obetí
pred trestnými činmi. Konkrétnym prejavom zásady humanizmu je aj čl. 16 ods. 2 ústavy
a tiež zrušenie trestu smrti novelou trestného kódexu zákonom č. 175/1990 Zb.
Trest realizuje svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú
represia (zabránenie páchateľovi páchať ďalej trestnú činnosť), resocializácia páchateľov
trestných činov, a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Aj keď
represia a výchova sú z hľadiska účelu trestu veľmi dôležité, nie sú cieľom samy osebe,
ale sú to prostriedky na dosiahnutie cieľa konečného, ktorým je ochrana spoločnosti
pred kriminalitou.
Pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnotenie činu a osoby
páchateľa a že sa ukladá v závislosti od závažnosti činu vyjadrenej stupňom jeho
spoločenskej nebezpečnosti, ktorá je rozhodujúca pre stanovenie druhu trestu a jeho
výmery, pričom jeho prioritný účel sa dosahuje predovšetkým ukladaním trestov a ich
výkonom. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby
táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. K naplneniu účelu trestu
prispieva aj jeho preventívne pôsobenie, keď hrozba trestu formulovaného v trestnom
kódexe odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti, pričom intenzita tejto prevencie
rastie so zvyšovaním vedomia verejnosti o neodvratnosti a spravodlivosti trestov.
Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a individuálnej
prevencie, je adekvátnosť trestov za spáchaný trestný čin.
Preventívno-výchovnú funkciu trestov zabezpečuje hrozba trestom. Trestný zákon
nežiaduce a spoločnosti škodlivé konania premieta do skutkových podstát trestných činov
a ujmu za ich spáchanie formuluje v podobe trestov. Trestný kódex plní svoju preventívno-
výchovnú funkciu prostredníctvom stupnice druhov trestov a ich výmer za jednotlivé trestné
činy vyjadrujúcej hodnotový úsudok o stupni zavrhnutiahodnosti jednotlivých trestných
činov.
Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru
represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale
demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa
konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou
odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie
potlačený moment prevencie.
Funkciu ochrany plní trest jednak voči páchateľovi trestného činu, voči ktorému sa
prejavuje moment represie (zabránenie páchaniu trestnej činnosti) a individuálnej prevencie
(výchova k riadnemu životu), jednak voči ďalším jednotlivcom, potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje moment generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestov na ostatných členov spoločnosti).
Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa účelom trestu a trestného práva vôbec,
teda myšlienky H. Grotia, C. Beccariu, I. Kanta, G. W. F. Hegla, L. Feuerbacha, F. von
Liszta a ďalších právnych filozofov a tvorcov teórií trestov, resp. trestania, sú založené
na myšlienke, že trestné konanie má sledovať rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má
totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestného konania má byť
dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický
a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. Považuje sa za spravodlivé, aby bol
vážne mienený sebakritický a kajúcny postoj „odmenený“ miernejším trestom, napr. tak,
ako to umožňuje súčasný inštitút poľahčujúcej okolnosti z dôvodu „úprimnej ľútosti“,
upravený v § 36 písm. l) Trestného zákona.
Pokiaľ si páchateľ uvedomí, že trestným činom, ktorý spáchal porušil práva
a slobody iných a rozhodne sa prijať trest, môžeme povedať, že páchateľ sa, či už
na základe vlastného svedomia alebo aj za pripojenia trestného konania, hrozby trestom
alebo verejného odsúdenia, chce napraviť a pokúsiť sa vynahradiť spoločnosti škodu, ktorú
spáchal. V takom prípade je dobré, že páchateľ trest považuje za adekvátny, spravodlivý
a súhlasí s ním. Primárnym cieľom trestného konania by však prirodzene nemalo byť
hľadanie trestu, s ktorým páchateľ bude súhlasiť, pretože páchateľ, ktorý neprejaví skutočnú
ľútosť nad svojimi činmi a nebude sa snažiť o nápravu, bude za svoj hlavný cieľ považovať
dosiahnutie čo najnižšieho trestu a následne návrat k predchádzajúcemu spôsobu
kriminálneho života.
13. Obsahom vykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných
právach a slobodách páchateľa (napr. na osobnej slobode, na majetku, na cti a pod.). Ujma
nie je cieľom trestu, je iba nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu.
V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje
odplatu za spáchaný trestný čin. Toto ponímanie trestu sa líši od absolútnych teórií trestu
vychádzajúcich zo zásady „punitur, quia peccatum est“, teda „trestá sa, pretože bolo
spáchané zlo“. Naopak, relatívne teórie trestu spájali s jeho ukladaním určité pre spoločnosť
užitočné ciele („punitur, ne pecce tur“, teda „trestá sa, aby nebolo páchané zlo“). Zmiešané
teórie trestu usilovali o spojenie odplatnej i účelovej funkcie trestu.
Na tomto mieste je zároveň potrebné zdôrazniť, že ani absolútne teórie nepočítali
s ukladaním neprimeraných trestov. Napriek niekedy drastickej povahe použitých
trestnoprávnych prostriedkov totiž v zmysle zásady „oko za oko, zub za zub“ rátali
so spôsobením rovnakej ujmy páchateľovi. Požiadavka primeranosti trestu je obsiahnutá
i v myšlienke predstaviteľa absolútnej teórie trestu G. W. F. Hegla, podľa ktorého bezprávie
je negáciou práva, a trest je teda negáciou tejto negácie. Hegel poukazuje na skutočnosť, že
páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest.
Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu.
Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste,
prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia,
ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie – bezprávie voči neprimerane
potrestanému páchateľovi trestného činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa
svojou podstatou (negovaním práva) ničím nelíši od trestného činu, pričom páchateľ,
ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť dosiahnuť negáciu štátom
spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát.
IV.E
Súbeh a spôsoby trestania súbehu
14. Súbehom (konkurenciou) sa označuje prípad, ak páchateľ spáchal dva alebo
viacero trestných činov skôr, než bol za niektorý z nich odsúdený. Teória trestného práva
rozlišuje jednočinný súbeh (jednočinná, ideálna, formálna alebo súčasná konkurencia,
resp. konkurencia trestných zákonov) a viacčinný súbeh (reálna, materiálna, postupná
konkurencia, resp. konkurencia trestných činov). Viacčinný súbeh predpokladá, že páchateľ
spáchal viacero trestných činov skôr, ako súd vyhlásil za tieto odsudzujúci rozsudok; súbeh
jednočinný predpokladá, že jedno konanie páchateľa má znaky viacerých trestných činov.
15. Pri trestaní súbehu sa historicky vyvinuli tri špecifické zásady uplatňujúce sa
v rôznych podobách a kombináciách, a to:
a) Zásada kumulačná (sčítacia), ktorej podstatou je pravidlo, koľko trestných činov,
toľko trestov (quot delicta, tot poenae). Pri dôslednom použití tejto zásady dochádza
sčítaním jednotlivých trestov (najmä u trestu odňatia slobody) k ukladaniu neúmerne
vysokých trestov (napr. trest odňatia slobody na 8, 12 a 15 rokov znamená trest odňatia
slobody na 35 rokov). Okrem neobmedzenej podoby sa táto zásada môže vyskytovať aj
s určitými obmedzeniami (redukciami), najmä pokiaľ ide o celkovú výšku trestu. Na rozdiel
od členských štátov Európskej únie využitie kumulačnej zásady pri trestaní súbehu
dominuje v Spojených štátoch amerických.
b) Zásada absorpčná (pohlcovacia), ktorej obsahom je pravidlo, že vyšší,
resp. prísnejší trest pohlcuje trest nižší (poena maior absorbet minorem). Je opakom
kumulačnej zásady a jej uplatnenie je východiskom pri privilegovanom trestaní súbehu.
Vyskytuje sa v troch formách, a to ako absorpcia trestných činov, absorpcia trestných
sadzieb a absorpcia trestov. Pri uplatnení tejto zásady sa teda páchateľ potrestá a trest sa mu
uloží iba za trestný čin najprísnejšie trestný. Použitie tejto zásady sa v odbornej literatúre
odôvodňuje hlavne tým, že páchateľ spáchal ďalší trestný čin bez toho, aby bol varovaný
odsudzujúcim rozsudkom týkajúcim sa skoršieho trestného činu zo zbiehajúcich sa
trestných činov.
c) Zásada asperačná (zostrovacia) je najmladšou zo zásad trestania súbehu a spočíva
v tom, že trest sa vymeria v rámci trestnej sadzby stanovenej za čin najprísnejšie trestný
z tých, ktoré sa zbiehajú; je ho však možné najrôznejším spôsobom zostriť (poena maior
cum exasperatione), najčastejšie zvýšením hornej hranice tejto trestnej sadzby.
IV.F
Vývoj právnej úpravy asperačnej zásady na území Slovenska
16. V moderných dejinách sa s asperačnou zásadou na území Slovenska po prvýkrát
stretávame v rámci Uhorského trestného zákonníka o zločinoch a prečinoch (zákonný
článok V/1878), ktorý bol po vzniku Československej republiky tzv. recepčnou normou
prebratý do právneho poriadku Československej republiky. V zmysle § 95 až § 99
Uhorského trestného zákonníka o zločinoch a prečinoch súd obligatórne nemusel, ale len
fakultatívne mohol využiť asperačnú zásadu, a to podľa týchto pravidiel:
- v prípade spáchania viacerých prečinov alebo spáchania viacerých prečinov
a priestupkov, z pre ne stanovených trestov sa má použiť najťažší stanovený trest a najťažší
uložený trest straty slobody možno zvýšiť o jeden rok (§ 97),
- pri spáchaní zločinu a iného trestného činu sa má použiť trest pre potrestanie
zločinu a trest straty slobody na určitú dobu stanovený pre zločin oproti ťarche ostatných
činov možno zvýšiť o dva roky (§ 98),
- pri spáchaní viacerých zločinov alebo okrem nich aj iných trestných činov sa má
použiť najťažší trest z trestov určených pre tieto, a keď tento je trest straty slobody na určitú
dobu, jeho najdlhšie trvanie možno zvýšiť o päť rokov (§ 99).
17. K obligatórnemu využitiu asperačnej zásady na území Slovenska (avšak nie
v súvislosti s trestaním súbehu) po prvýkrát dochádza až od 22. júla 1941, keď nadobudol
účinnosť zákon č. 167/1941 Sl. z. o prísnejšom trestaní niektorých trestných činov
spáchaných využitím zatmenia alebo leteckého poplachu. V zmysle § 1 tohto zákona platilo,
že ak páchateľ využil zatmenie alebo letecký poplach na spáchanie niektorého z taxatívne
stanovených trestných činov, malo to za následok zvýšenie hornej hranice zákonnej trestnej
sadzby trestu odňatia slobody, a to pri zločine o dva roky a pri prečine o jeden rok.
18. Prvý unifikovaný Trestný zákon na území Československa – zákon č. 86/1950
Sb. účinný od 1. augusta 1950 – vo vzťahu k trestaniu súbehu stanovil, že v prípade, ak
u zbiehajúcich sa trestných činov budú horné hranice trestných sadzieb trestu odňatia
slobody rôzne, tak sa trest vymeria podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje
na čin z nich najprísnejšie trestný (bez zvýšenia hornej hranice trestnej sadzby!). S využitím
asperačnej zásady – v podobe obligatórneho zvýšenia hornej hranice trestnej sadzby trestu
odňatia slobody o jednu štvrtinu – ráta Trestný zákon č. 86/1950 Sb. len v prípade, ak sú
pri zbiehajúcich sa trestných činoch horné hranice trestných sadzieb trestu odňatia
slobody rovnaké. Avšak i pri obligatórnom zvýšení hornej hranice trestnej sadzby
trestu odňatia slobody Trestný zákon ďalší postup súdu – teda určenie konkrétnej výšky
trestu – ponechával na voľnej úvahe súdu, keďže pri ukladaní konkrétneho trestu mu zákon
neukladal povinnosť uložiť trest v konkrétnej časti upravenej (sprísnenej) trestnej sadzby.
Vo vzťahu k minimálnej výške úhrnného trestu zákon len stanovil, že ak sú dolné hranice
trestných sadzieb odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia
z nich. V konečnom dôsledku tak Trestný zákon č. 86/1950 Sb. ponechával súdu voľnosť
pri rozhodovaní o treste. Ten na základe vlastného uváženia po zohľadnení všetkých
okolností prípadu a osoby páchateľa rozhodol, aký vysoký bude trest odňatia slobody,
pričom priestor, ktorý mu zákonné zvýšenie hornej hranice poskytlo, mohol, no nemusel
využiť, čo už záviselo na jeho posúdení konkrétneho prípadu.
19. Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu
súbehu vôbec nerátal s využitím asperačnej zásady v súvislosti s hornou hranicou trestnej
sadzby úhrnného trestu, len stanovil, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac
trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje
na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Prvky asperačnej zásady boli využité len v rámci
právnej úpravy ukladania trestu odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi.
20. Prelom v uplatňovaní asperačnej zásady pri trestaní súbehu priniesol zákon
č. 171/2003 Z. z. (ďalej len „zákon č. 171/2003 Z. z.“), ktorým sa s účinnosťou od 1.
septembra 2003 novelizoval Trestný zákon č. 140/1961 Zb. Touto novelou sa do § 35 ods. 2
tohto Trestného zákona zaviedlo pravidlo, v zmysle ktorého platilo, že ak súd ukladá úhrnný
trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma
alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody
trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd uloží páchateľovi
trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Po prvýkrát sa
tak súčasťou asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby, ale aj
určenie (obmedzenie) ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu.
Podľa dôvodovej správy k tejto novele dôvodom jej vypracovania bol vysoký stav násilnej
kriminality na Slovensku a nemožnosť trvalej, resp. dostatočnej izolácie páchateľov tejto
násilnej činnosti. Jej cieľom preto bolo sprísnenie trestov, izolácia najnebezpečnejších
zločincov, a tým vyššia bezpečnosť v spoločnosti. Vo vzťahu k asperačnej zásade sa
v dôvodovej správe konštatuje, že súd by mal mať možnosť v prípadoch reálnej
konkurencie úmyselných trestných činov zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby najťažšieho
trestného činu o jednu tretinu a v prípade obzvlášť závažného recidivistu o jednu polovicu.
Ako je pritom zrejmé z národnou radou schváleného znenia novely, z možnosti súdu sa v
priebehu legislatívneho procesu stala povinnosť súdu.
21. Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený zákonom č. 171/2003 Z. z. bol
následne prevzatý i do rekodifikovaného Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., ktorý len
v súvislosti so zavedením bipartície trestných činov v § 41 ods. 2 spresnil, že z dvoch alebo
viacerých zbiehajúcich sa úmyselných trestných činov musí byť aspoň jeden zločinom.
Za splnenia tejto podmienky sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody
trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd obligatórne musí
uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.
V porovnaní s pôvodnou úpravou zavedenou zákonom č. 171/2003 Z. z. je teda asperačnú
zásadu možné aplikovať v menšom rozsahu, keďže v prípadoch, keď súd bude páchateľovi
ukladať trest za dva alebo viac úmyselných prečinov spáchaných dvoma alebo viacerými
skutkami, nebude použitie tejto zásady prichádzať do úvahy.
22. Vychádzajúc z už uvedeného možno platnú slovenskú právnu úpravu trestania
súbehu zhrnúť takto:
a) v prípade jednočinného súbehu sa vždy použije absorpčná zásada,
b) v prípade viacčinného súbehu prečinov sa použije absorpčná zásada,
c) v prípade viacčinného súbehu prečinu spáchaného z nedbanlivosti a zločinu sa
použije absorpčná zásada,
d) v prípade viacčinného súbehu prečinu spáchaného úmyselne a zločinu sa použije
asperačná zásada,
e) v prípade v prípade viacčinného súbehu zločinu a zločinu sa použije asperačná
zásada.
23. Pre porovnanie možno poukázať na stav v Českej republike, ktorá čelí v zásade
rovnakým bezpečnostným rizikám (vrátane kriminality) ako Slovenská republika. V českom
trestnom zákone (zákon č. 40/2009 Sb.) je fakultatívne uplatnenie asperačnej zásady
obmedzené len na viacčinný súbeh väčšieho počtu trestných činov, pričom súd môže zvýšiť
hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Keďže zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby
je fakultatívne, súd ukladajúci úhrnný trest ho nemusí využiť, pokiaľ považuje
za dostatočnú už tú výšku hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorá bola
určená podľa všeobecných pravidiel pre stanovenie výmery úhrnného trestu i bez jeho
zvýšenia (ak napr. postačí uloženie trestu odňatia slobody na hornej hranici nezvýšenej
trestnej sadzby stanovenej za trestný čin najprísnejšie trestný zo zbiehajúcich sa trestných
činov).
Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, český trestný zákon neukladá súdu ani
povinnosť, aby v prípade, ak využije zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby, vymeral
úhrnný trest, napr. v hornej polovici takto zvýšenej trestnej sadzby, či dokonca v dĺžke
spadajúcej do onej jednej tretiny, o ktorú sa horná hranica zvýšila.
V českej trestnoprávnej literatúre zároveň nachádzame odporúčania, ako postupovať
pri ukladaní úhrnného trestu, resp. ako sa vysporiadať s faktom, že ukladaný úhrnný trest
má zohľadňovať spáchanie viacerých trestných činov páchateľom (Šámal, P. a kol.: Trestní
zákoník. Praha: C. H. Beck 2009, s. 2910 a nasl., tiež Prouza, D.: Trestní zákoník. Praha:
C. H. Beck 2010, s. 508). V zmysle týchto odporúčaní pri hodnotení konkrétnej povahy
a závažnosti celého súhrnu zbiehajúcich sa trestných činov bude nevyhnutné najprv
zhodnotiť konkrétnu povahu a závažnosť každého zo zbiehajúcich sa trestných činov. Toto
individuálne posúdenie však samozrejme nemôže byť úplne izolované, keďže
prinajmenšom hodnotenie osoby páchateľa bude spájať posúdenie všetkých zbiehajúcich sa
trestných činov, spoločná môže byť aj pohnútka alebo môže ísť o iný vnútorný vzťah medzi
jednotlivými trestnými činmi, no na druhej strane ani tieto spoločné charakteristiky
sa nemusia úplne zhodne prejaviť u každého zo zbiehajúcich sa trestných činov a bude
záležať aj na tom, či ide o jednočinný alebo viacčinný súbeh, za koľko trestných činov
sa ukladá úhrnný trest atď. V prípade viacčinného súbehu je potrebné prihliadať aj
na prípadné zmeny, ktoré nastali v medziobdobí od spáchania každého jednotlivého
trestného činu do doby rozhodovania o úhrnnom treste. K výslednému hodnoteniu povahy
a závažnosti celého súhrnu trestnej činnosti bude možné dospieť len vtedy, ak konkrétna
povaha a závažnosť každého jednotlivého zbiehajúceho sa trestného činu budú hodnotené
tiež vo vzťahu k typovej povahe a závažnosti trestného činu z nich najprísnejšie trestného.
To prirodzene neznamená, že by sa výsledná úroveň závažnosti celého súhrnu zbiehajúcich
sa trestných činov rovnala vždy akémusi aritmetickému súčtu všetkých čiastočných
konkrétnych úrovní závažnosti jednotlivých zbiehajúcich sa trestných činov, ak by vôbec
bol taký súčet možný.
IV.G
Zásada primeranosti trestu k trestnému činu, za ktorý je trest ukladaný
24. Požiadavka, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý sa ukladá, sa však
v trestnom práve presadzuje najneskôr už od dôb osvietenstva.
V zmysle tejto požiadavky má byť trest úmerný škode, ktorú páchateľ trestným
činom spôsobil, a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší
zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez
zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky
primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania.
Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť
prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi.
Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé
konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy
len primeraný trest.
25. Neprimerane prísne (ale samozrejme i neprimerane mierne) tresty pôsobia
škodlivo na páchateľa i spoločnosť.
U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej
dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu či jej dôveru v súdnu moc ako celok.
U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty
páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný
za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať
spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom
dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy
páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho
konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany
páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj
za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.
V tejto súvislosti právna veda pritom už i v minulosti opakovane vyslovila, že
odstrašujúco má pôsobiť neodvrátiteľnosť trestu, nie jeho prísnosť.
26. K rešpektovaniu požiadavky primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu
pritom musí dochádzať v dvoch rovinách:
a) individuálnej – v rámci rozhodovacej činnosti súdu pri ukladaní konkrétneho trestu
páchateľovi za spáchanie konkrétneho trestného činu,
b) všeobecnej – v rámci normotvornej činnosti zákonodarcu pri stanovovaní
všeobecných podmienok ukladania a výkonu trestov.
Je pritom zrejmé, že nevyhnutným predpokladom rešpektovania požiadavky
primeranosti trestu súdom v individuálnej rovine je rešpektovanie tejto požiadavky
zákonodarcom v rovine všeobecnej, keďže v zmysle zásady nulla poena sine lege je súd
pri rozhodovaní o treste viazaný zákonom. Preto v prípade, ak je povinnosť súdu ukladať
neprimeraný trest „zakódovaná“ zákonodarcom už priamo v zákone, nemá súd v konkrétom
prípade možnosť uložiť páchateľovi iný než neprimeraný trest.
IV.I
Individualizácia trestu ako prostriedok dosiahnutia primeranosti trestu
27. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská
individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych
prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh
a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby
zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napr. spôsob spáchania činu a jeho následok,
miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa,
pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho
rodiny) či možnosť jeho nápravy.
Tak ako pri rozhodovaní o vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie
súdu vytvára na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení
každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach
a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností prípadu umožňuje,
aby súd v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol
o spravodlivej výmere konkrétneho trestu. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu
individuálne i v ich vzájomnej súvislosti sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické
metódy poznávania, indukcia i dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale
aj ďalšie bežné metódy poznávania, aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné,
zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie.
Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať
na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupu
súdu pri rozhodovaní o treste.
V.
Posúdenie súladnosti napadnutého ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona s ústavou
1. Článok 49 ústavy, podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným
činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho
spáchanie v spojení s čl. 86 písm. a) ústavy, podľa ktorého do pôsobnosti národnej rady
patrí uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch, zveruje zákonodarcovi
právomoc vymedziť katalóg trestných činov a trestov za ich spáchanie. Pri úprave s tým
súvisiacich otázok, akými sú ustanovenie druhov trestov, zásad a spôsobov ich ukladania, je
zákonodarca limitovaný len ústavou a dohovorom stanoveným zákazom krutého,
neľudského či ponižujúceho trestu a všeobecným ústavným princípom materiálneho
právneho štátu zahŕňajúcim princípy, akými sú princíp zákonnosti, právnej istoty, princíp
rešpektu k základným právam a slobodám, princíp zákazu svojvôle, princíp primeranosti,
zákazu diskriminácie a pod. Zákonodarca v týchto medziach disponuje širokou mierou
úvahy, čo sa týka určenia druhu trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania. Ústava
ani medzinárodné pramene práva nepredpisujú zákonodarcovi ucelený koncept trestnej
politiky. Je tak na úvahe zákonodarcu stanoviť mieru uplatnenia jednotlivých foriem
ochrany spoločnosti prostriedkami trestného práva, t. j. rozhodnúť, aký dôraz položí
na prvky represie, individuálnej prevencie či generálnej prevencie. Ústavný súd však v tejto
súvislosti už v predchádzajúcich častiach odôvodnenia dostatočne dôrazne poukázal na to,
že ani úvaha zákonodarcu nie je bez obmedzení, a teda nesmie trpieť svojvôľou.
Z judikatúry ústavného súdu je tiež potrebné pripomenúť, že každý zákon by mal
spĺňať požiadavky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené na akúkoľvek zákonnú úpravu
v právnom štáte a ktoré možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy. S uplatňovaním princípu
právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti,
stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy
vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada
primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).
Vychádzajúc z už uvedeného tak možno zhrnúť, že zákonodarca má
nespochybniteľné právo formovať trestnú politiku štátu, toto jeho právo však nie je
absolútne. Zákonodarca je totiž v rámci svojej normotvornej činnosti významne limitovaný,
a to povinnosťou zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami, tak ako sú vymedzené
v záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch práva.
Obzvlášť vo vzťahu k právnej úprave trestu ako právnemu následku trestného činu
pritom platí, že nepostačuje len dodržiavanie požiadavky nulla poena sine lege, ale je
nevyhnutné, aby zákonom ustanovená právna úprava druhov trestov, podmienok ich
ukladania, ako aj podmienok ich výkonu plne rešpektovala predovšetkým základné ľudské
právo nebyť mučený ani podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestu, ako i právo, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý je tento trest ukladaný.
2. Ako už bolo uvedené (časť IV.B), princíp primeranosti platí pri obmedzovaní
základných práv a slobôd všeobecne. Porušenie zásady primeranosti trestu môže viesť
primárne k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré má byť trestom vzhľadom
na jeho druh a povahu obmedzené, teda k ústavne nekonformnému zásahu do základného
práva na osobnú slobodu, ochranu majetku, ochranu súkromného a rodinného života a pod.
3. Z povahy trestu vyplýva, že zaistiť v rámci jeho aplikácie zachovanie maxima
kolidujúcich práv, resp. právom chránených záujmov popri sebe bez zásahu nie je možné.
Trest ako trestnoprávna sankcia nastupuje vždy ako výsledok porušenia základných práv,
resp. ústavných hodnôt chránených trestným právom a jeho nevyhnutnou funkčnou zložkou
je zásah do základných práv páchateľa trestného činu.
Takýto zásah môže byť ústavne konformný len v prípade, že okrem zákonného
základu a legitímneho cieľa vyjadreného v cieľoch trestnej politiky štátu a v účele trestu
samotného musí rešpektovať zásadu proporcionality vyžadujúcu rešpektovanie primeranosti
medzi povahou, okolnosťami či následkami spáchaného trestného činu a prísnosťou trestu
vzhľadom na jeho účel.
4. Inak povedané, napriek tomu, že ústava výslovne neobsahuje požiadavku, aby bol
trest primeraný trestnému činu, za ktorý je tento trest ukladaný, je – vzhľadom na čl. 1
ods. 1 ústavy, ako i vzhľadom na čl. 13 ods. 4 ústavy – nepochybné, že zákonná úprava
trestania musí byť v súlade s (i ústavným súdom stabilne presadzovanou) požiadavkou
materiálneho právneho štátu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i prípustnosť zásahov
do základných práv a slobôd len spôsobom a v miere, ktoré obstoja v teste proporcionality,
pričom v prípade trestania viacčinného súbehu ide o zásah do osobnej slobody (čl. 17 ods. 2
ústavy), ktorý je potrebné podrobiť testu proporcionality.
5. Z hľadiska jednotlivých kritérií posudzovaných v rámci testu proporcionality je
nepochybné to, že (1) asperačná zásada spadá pod rozsah osobnej slobody, že (2) aplikáciou
asperačnej zásady dochádza k zásahu do osobnej slobody, že (3) tento zásah má právny
základ v Trestnom zákone, ktorý spĺňa požiadavku dostatočnej určitosti, jasnosti
a predvídateľnosti, ako i to, že (4) napadnuté ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona
zároveň predstavuje legislatívne opatrenie, ktoré je vhodné na zaistenie zákonodarcom
sledovaného legitímneho cieľa – ochrany spoločnosti pred páchateľmi viacerých trestných
činov, predovšetkým prostriedkami ochrannej funkcie trestu a generálnej prevencie.
6. V predmetnej veci bolo teda úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutá právna
úprava rešpektuje požiadavku primeranosti, t. j. či umožňuje uložiť páchateľovi trest
primeraný trestnému činu, za ktorý sa trest ukladá, tak, aby bola zachovaná rozumná
a vyvážená väzba medzi intenzitou verejného záujmu na ochrane spoločnosti a závažnosťou
zásahu do základných práv páchateľa, pričom záujem na ochrane spoločnosti možno
považovať za dôvod legitimizujúci zásah do osobnej slobody páchateľa iba za predpokladu,
že takýto zásah, resp. jeho intenzita sú v demokratickom a právnom štáte nevyhnutné
a ochranu spoločnosti nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami.
7. Podľa názoru ústavného súdu spôsob, ktorý v § 41 ods. 2 Trestného zákona ako
reakciu na viacčinný súbeh zvolil zákonodarca, nerešpektuje požiadavku primeranosti,
pretože neumožňuje uložiť páchateľovi trest primeraný trestnému činu, za ktorý je trest
ukladaný, a to z týchto dôvodov:
a) napadnutá právna úprava neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu,
b) existuje výrazná disproporcia medzi trestaním viacčinného súbehu a recidívy.
8. Konkrétne dôvody, z ktorých vyplýva názor ústavného súdu, že napadnutá právna
úprava neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu, je možné zhrnúť takto:
a) V zmysle § 34 ods. 1 Trestného zákona je súd pri určovaní druhu trestu a jeho
výmery povinný prihliadnuť najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery
a možnosť jeho nápravy.
Po zvážení týchto kritérií by súd mal uložiť trest pri hornej hranici trestnej sadzby
v prípade najškodlivejších trestných činov toho - ktorého druhu. Tresty pri dolnej hranici
trestnej sadzby je naopak potrebné ukladať za najmenej škodlivé trestné činy toho - ktorého
druhu. Miera, resp. stupeň škodlivosti konkrétneho trestného činu bude pritom vyplývať
z konkrétnych okolností, resp. zvláštností tohto konkrétneho trestného činu.
Navrhovateľom napadnutá právna úprava podľa názoru ústavného súdu nerešpektuje
požiadavku primeranosti trestu a jeho individualizácie tým, že nezakotvuje možnosť, ale
bezvýnimočnú povinnosť súdu v prípade zbiehajúcich sa trestných činov zvýšiť hornú
hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu
tretinu a zároveň uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby
trestu odňatia slobody.
V dôsledku uvedeného tak v prípade, ak súd po prihliadnutí na spôsob spáchania
zbiehajúcich sa trestných činov, ich následky, zavinenie, pohnútky, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy je toho
názoru, že primeraným a vo vzťahu k zbiehajúcim sa trestným činom náležite
individualizovaným trestom by bol trest pri dolnej hranici trestnej sadzby trestného činu
zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného, resp. by bol názoru, že
primeraným by bol trest uložený pod polovicou trestnej sadzby trestného činu
zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného, nemôže takýto trest uložiť a musí
uložiť trest nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, a to hoci takýto trest nebude
zodpovedať spôsobu spáchania zbiehajúcich sa trestných činov, ich následkom, zavineniu,
pohnútkam, priťažujúcim okolnostiam, poľahčujúcim okolnostiam, osobe páchateľa, jeho
pomerom a možnostiam jeho nápravy.
b) V tejto súvislosti ústavný súd za obzvlášť vypuklé porušenie požiadavky
primeranosti považuje prípady, keď zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave
podľa asperačnej zásady, teda minimálny trest, ktorý súd môže uložiť, je vyšší ako pôvodná
horná (!) hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody, pričom ide o prípady týchto piatich
trestných sadzieb používaných v osobitnej časti Trestného zákona:
ba) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je
7 rokov až 10 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa asperačnej
zásady bude 10 rokov a 2 mesiace, čo je o 2 mesiace viac ako pôvodná horná hranica
trestnej sadzby trestu odňatia slobody,
bb) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je
9 rokov až 12 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa asperačnej
zásady bude 12 rokov a 6 mesiacov, čo je o 6 mesiacov viac ako pôvodná horná hranica
trestnej sadzby trestu odňatia slobody,
bc) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je
10 rokov až 12 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa
asperačnej zásady bude 13 rokov, čo je o 1 rok viac ako pôvodná horná hranica trestnej
sadzby trestu odňatia slobody,
bd) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je
12 rokov až 15 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa
asperačnej zásady bude 16 rokov, čo je o 1 rok viac ako pôvodná horná hranica trestnej
sadzby trestu odňatia slobody,
be) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je
15 rokov až 20 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa
asperačnej zásady bude 20 rokov a 10 mesiacov, čo je o 10 mesiacov viac ako pôvodná
horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody.
c) Ústavný súd pritom samozrejme nespochybňuje, že môže nastať i situácia, keď
v prípade viacčinného súbehu súd – vzhľadom na spôsob spáchania zbiehajúcich sa
trestných činov, ich následky, zavinenie, pohnútky, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy – bude považovať
za odôvodnené i zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu
zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného o jednu tretinu a zároveň uložiť
páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody, a to
prípadne i za využitia priestoru, ktorý sa nad pôvodnou hornou hranicou trestnej sadzby
vytvoril zvýšením pôvodnej hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu.
Vychádzajúc z požiadavky individualizácie trestov, ktorá je nevyhnutným
predpokladom primeranosti trestov, však ústavný súd odmieta (z právnej úpravy asperačnej
zásady vyplývajúci) predpoklad zákonodarcu, že každý, kto vo viacčinnom súbehu spácha
čo i len dva úmyselné trestné činy, z ktorých aspoň jeden je zločinom, je automaticky
natoľko nebezpečným páchateľom, že v záujme ochrany spoločnosti musí byť postihnutý
trestom odňatia slobody uloženým mu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby.
Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno považovať za akceptovateľnú právnu
úpravu, v zmysle ktorej sú súdy povinné asperačnú zásadu použiť bez ohľadu na to, či – so
zreteľom na individuálne zvláštnosti konkrétnych trestných činov, osobné vlastnosti
a pomery páchateľa – je jej uplatnenie nevyhnutné.
Ústavný súd pritom nenamieta, že v prípade viacčinného súbehu úmyselných
trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, dochádza k obligatórnemu zvýšeniu
hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu najprísnejšie trestného o jednu
tretinu, ale namieta, že Trestný zákon striktne upravuje ďalší postup súdu pri určení
konkrétnej výšky trestu, že jej určenie neponecháva na voľnej úvahe súdu, keďže
pri ukladaní konkrétneho trestu mu Trestný zákon ukladá povinnosť uložiť trest
v konkrétnej časti upravenej (sprísnenej) trestnej sadzby. Vo vzťahu k minimálnej výške
úhrnného trestu je podľa názoru ústavného súdu ústavne konformné len stanovenie pravidla,
že ak sú dolné hranice trestných sadzieb odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou
úhrnného trestu najvyššia z nich.
Ústavný súd považuje zároveň za potrebné na tomto mieste osobitne upozorniť
na skutočnosť, že v trestnoprávnej úprave sa (v súvislosti s trestaním súbehu)
s obligatórnym využitím asperačnej zásady na území Slovenska až do roku 2003 vôbec
nestretávame, a to ani v trestnoprávnej úprave vojnovej Slovenskej republiky či
v (socialistickej/komunistickej) trestnoprávnej úprave po roku 1948, o ktorých
nedemokratickom, resp. totalitnom charaktere nemožno mať najmenších pochýb, pričom
s obligatórnym využitím asperačnej zásady pôvodne nerátala ani dôvodová správa k novele
Trestného zákona z roku 2003.
d) Aj keď je v konkrétnom prípade trestania viacčinného súbehu možné uložiť trest
odňatia slobody výnimočne i pod jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, a to za využitia
inštitútu mimoriadneho (!) zníženia trestu, takéto zníženie bude, ako to už zo samotného
názvu tohto inštitútu vyplýva, nie bežné, ale možné len v individuálnom prípade existencie
okolností odôvodňujúcich mimoriadne zníženie trestu, teda v prípade existencie okolností,
ktoré logicky musia mať povahu okolností mimoriadnych.
Ak teda v konkrétnom prípade trestania viacčinného súbehu budú existovať
okolnosti, ktoré by (v prípade neexistencie povinnosti súdu uložiť trest nad jednu polovicu
sprísnenej trestnej sadzby) odôvodňovali uloženie trestu pod dolnou hranicou trestnej
sadzby, avšak tieto okolnosti nebudú mať povahu mimoriadnych okolností, resp. nebudú
mať mimoriadny charakter, nebude súd oprávnený využiť inštitút mimoriadneho zníženia
trestu a bude povinný uložiť trest odňatia slobody nad jednu polovicu sprísnenej trestnej
sadzby, čo súdu nepochybne znemožní individualizovať trest a uložiť primeraný trest
za spáchané trestné činy. Na tomto mieste ústavný súd pritom považuje za potrebné
pripomenúť, že v praxi sa oveľa častejšie vyskytujú bežné (nemimoriadne) okolnosti než
okolnosti mimoriadne.
Ústavný súd zároveň osobitne zdôrazňuje zásadný fakt, a to že v zmysle § 39
Trestného zákona dôvodom využitia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu nemôže byť len
samotná skutočnosť, že súd je toho názoru, že použitie trestnej sadzby ustanovenej
Trestným zákonom by bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Súd svoj názor
o neprimeranej prísnosti trestu musí odôvodniť (mimoriadnymi, výnimočnými)
okolnosťami prípadu alebo pomermi páchateľa. Dôvodom mimoriadneho zníženia trestu
teda nemôže byť bez ďalšieho len samotné presvedčenie súdu o neprimeranosti trestu.
Inak povedané, súd nemôže odôvodniť využite inštitútu mimoriadneho zníženia
trestu len poukázaním na skutočnosť, že podľa jeho názoru by uloženie trestu odňatia
slobody nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby bolo neprimerane prísne, ale musí
uviesť konkrétne dôvody (mimoriadne, resp. výnimočné okolnosti prípadu alebo pomery
páchateľa), ktoré spôsobujú, že uloženie trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby
by bolo neprimerane prísne.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno za akceptovateľný pokladať súčasný stav,
keď súdy, ktoré považujú minimálne tresty, ktoré by mali uložiť na základe asperačnej
zásady, za neprimerané, pravidelne pristupujú k „obchádzaniu“, resp. „negovaniu“
asperačnej zásady tým, že využívajú inštitút mimoriadneho zníženia trestu, a to
i v prípadoch, ak nie sú prítomné mimoriadne (výnimočné) okolnosti odôvodňujúce
mimoriadne zníženie trestu, ale sú prítomné len „bežné“ okolnosti, ktoré štandardne
oprávňujú len pohyb v rámci trestnej sadzby.
Inak povedané, nie je ústavne konformné, že ak chcú súdy uložiť primeraný
individualizovaný trest, tak pravidelne „obchádzajú“, resp. „negujú“ asperačnú zásadu tým,
že za okolnosti odôvodňujúce použitie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu považujú aj
také okolnosti, ktoré by za normálnych okolností (ak by nechceli/nemuseli obchádzať,
resp. negovať asperačnú zásadu) za okolnosti odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu
nepovažovali.
V prípade argumentácie v prospech ústavnej konformity asperačnej zásady tak preto
podľa názoru ústavného súdu nemožno odkazovať na inštitút mimoriadneho zníženia trestu
a povinnosť ústavne konformného výkladu, keďže ako už z uvedeného vyplýva, súdmi je
inštitút mimoriadneho zníženia trestu využívaný i v prípadoch, keď existencia reálnych,
resp. oprávnených dôvodov na jeho využitie je viac než otázna.
O ústavne konformný výklad podľa názoru ústavného súdu nemôže v žiadnom
prípade ísť, ak by základom ústavne konformného výkladu malo byť vnímanie inštitútu
mimoriadneho zníženia trestu ako zákonom predpokladaného prostriedku poskytujúceho
súdom priestor na obchádzanie, resp. negovanie asperačnej zásady.
Tu je zároveň potrebné osobitne zdôrazniť, že tiež len ťažko možno automaticky
predpokladať, že v záujme primeraného trestania viacčinného súbehu sa každý jeden súd
bude ochotný stotožniť s myšlienkou, že predpokladom ústavne konformného výkladu je
„obchádzanie“, resp. „negovanie“ asperačnej zásady využívaním (zneužívaním?) inštitútu
mimoriadneho zníženia trestu. V dôsledku napadnutej právnej úpravy súd, ktorý bude
považovať uloženie trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby za neprimerané
a zároveň bude chcieť postupovať striktne podľa zákona (a teda nebude chcieť „obchádzať“
asperačnú zásadu tým, aby bez existencie mimoriadnych dôvodov využil inštitút
mimoriadneho zníženia trestu), bude musieť v rozpore so svojím sľubom a svojím
svedomím uložiť páchateľovi neprimeraný trest.
V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pritom
nevyužitie moderačného oprávnenia podľa § 39 Trestného zákona zakotvujúceho
mimoriadne zníženie trestu nemožno úspešne namietať v rámci žiadneho z dovolacích
dôvodov (napr. stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. 5/2011).
e) Ústavný súd zastáva názor, že ani viacčinný súbeh nemôže byť dôvodom
pre obmedzenie, resp. odňatie práva páchateľa na primeraný, individualizovaný trest.
Požiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky,
preto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste
možnosť prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Totiž len
trest vymeraný s maximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu môže byť
trestom primeraným.
Je tiež potrebné prihliadať na celkový spôsob života páchateľa, nevyhnutné je
celkové posúdenie jeho osobnosti, najmä jeho celkového osobného profilu, charakterových
a psychických vlastností, veku a pod, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov,
ktoré viedli k viacčinnému súbehu.
Napadnutá právna úprava neumožňuje dostatočnú diferenciáciu jednotlivých
prípadov viacčinného súbehu, čo spôsobuje, že pri rozhodovaní súdu o treste dochádza
k mechanickému hodnoteniu jeho významu.
f) Vychádzajúc z už uvedeného možno zhrnúť, že napadnutá právna úprava je podľa
názoru ústavného súdu v rozpore s požiadavkou primeranosti trestu, keďže stanovením
bezvýnimočnej povinnosti súdu v prípade zbiehajúcich sa trestných činov zvýšiť hornú
hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu
tretinu a zároveň uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby
odňatia slobody neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu, a teda neumožňuje
zabezpečiť, aby súd uložil páchateľovi trest, ktorý bude primeraný jeho trestnému činu.
Možno preto konštatovať, že trest ukladaný na základe asperačnej zásady
nezabezpečuje spravodlivú rovnováhu medzi záujmom spoločnosti a ochranou základných
práv jednotlivca; je spôsobilý svojou intenzitou zasiahnuť do práva jednotlivca na osobnú
slobodu nad rámec legitímneho záujmu spoločnosti na stíhaní a potrestaní páchateľa, a preto
nie je v súlade so zásadou minimalizácie zásahov do chránených záujmov.
Ako pritom zo stanoviska generálneho prokurátora vyplýva, tresty ukladané použitím
asperačnej zásady sú vnímané ako neprimerané nielen páchateľmi trestných činov
a advokátmi, ale ako neprimerané ich vnímajú i samotné orgány činné trestnom konaní,
ako i súdy, ktoré sa snažia asperačnú zásadu „obchádzať“, resp. „negovať“.
g) Ako už bolo uvedené, z týchto záverov ústavného súdu samozrejme nevyplýva, že
by zákonodarca nemohol ako reakciu na viacčinný súbeh zakotviť i zvýšenie hornej hranice
trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného zo zbiehajúcich sa trestných činov.
Na to je zákonodarca nepochybne oprávnený, avšak rešpektujúc požiadavku primeranosti
nesmie zákonodarca požadovať, aby bolo uloženie trestu odňatia slobody nad jednu
polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola zvýšená o jednu tretinu) obligatórnym,
resp. automatickým. Inak povedané, zákonodarca nemôže požadovať, aby v prípade, ak
dôjde k naplneniu zákonom taxatívne ustanovených podmienok, uloženie trestu odňatia
slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby automaticky predstavovalo jedinú možnú
reakciu spoločnosti na spáchanie trestného činu.
Vzhľadom na závažnosť trestu odňatia slobody tak podľa názoru ústavného súdu
pri viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom,
môže byť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica
bola zvýšená o jednu tretinu) ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
a pomery páchateľa je súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody nad jednu
polovicu trestnej sadzby bude primerané zbiehajúcim sa trestným činom, za spáchanie
ktorých páchateľa odsudzuje.
9. Konkrétne dôvody, z ktorých vyplýva názor ústavného súdu, že existuje výrazná
disproporcia medzi trestaním viacčinného súbehu a trestaním recidívy, je možné zhrnúť
takto:
a) V prípade viacčinného súbehu, ako i v prípade recidívy ide o situáciu, keď
páchateľ spáchal viacero trestných činov, pričom základný rozdiel medzi súbehom
a recidívou spočíva v tom, že v prípade recidívy páchateľ spáchal ďalší trestný čin až
potom, ako bol súdom právoplatne odsúdený za predchádzajúci trestný čin.
Trestné právo pritom tradične pristupuje k trestaniu recidivistov prísnejšie, a to
vychádzajúc z myšlienky, že ak sa výchovné pôsobenie predchádzajúceho potrestania
minulo účinkom a recidivista po predchádzajúcom odsúdení spáchaním ďalšieho trestného
činu preukázal ľahostajnosť k hodnotovému systému spoločnosti, je v prípade ďalšieho
odsúdenia na mieste prísnejšia represia a poskytnutie zvýšenej ochrany trestno-právnymi
nástrojmi.
Na druhej strane pri viacčinnom súbehu páchateľ medzi páchaním jednotlivých
skutkov nie je na svoje negatívne správanie upozornený sankciou uloženou súdom.
Rešpektujúc jednotlivé účely trestu, ako i požiadavku primeranosti, je tak zrejmé, že
v prípade, ak je páchateľ súdom naraz trestaný za trestný čin A a trestný čin B, ktoré boli
spáchané v súbehu, mal by (vzhľadom na absenciu predchádzajúceho varovania) byť
potrestaný miernejšie, ako v prípade, ak by bol súdom najprv potrestaný (a zároveň
varovaný pred ďalším negatívnym správaním) za trestný čin A a následne by
po právoplatnosti tohto rozhodnutia spáchal trestný čin B, za ktorý by bol súdom (už ako
recidivista) tiež potrestaný.
Napadnutá právna úprava však tento prístup bez akéhokoľvek rozumného
zdôvodnenia obracia úplne naruby, keďže umožňuje, aby (pri splnení podmienok
ustanovených v § 41 ods. 2 Trestného zákona) páchateľ, ktorý sa dopustil ďalšieho
trestného činu skôr, ako bol varovaný odsudzujúcim rozsudkom týkajúcim sa jeho
predchádzajúceho trestného činu, bol postihnutý v rámci prísnejšej trestnej sadzby, ako
páchateľ, ktorý potom, ako už bol odsúdený za úmyselný trestný čin (hoci neprávoplatne),
spácha ďalší zločin. Ak by teda páchateľ, ktorý spáchal trestné činy v súbehu, bol súdený
ako recidivista, boli by mu síce uložené dva tresty, ich celková výmera by však mohla byť
nižšia, ako hroziaci úhrnný trest mu uložený na dolnej hranici (v dôsledku asperačnej
zásady) zvýšenej trestnej sadzby.
V dôsledku napadnutej právnej úpravy je teda v identických trestných veciach
recidíva trestaná miernejšie, a to napriek tomu, že medzi spáchaním viacerých trestných
činov súd uložením sankcie odsúdil páchateľa, čím poukázal na jeho negatívne správanie
a na jeho povinnosť sa takéhoto konania zdržať. Trestanie páchateľa podľa § 41 ods. 2
Trestného zákona je jednoznačne prísnejšie, a to napriek tomu, že oficiálnu výstrahu
od štátu pred spáchaním ďalšieho trestného skutku nedostal, a napriek tomu, že v prípade
viacčinného súbehu často ide o prvotrestané osoby, čo je v prípade recidívy absolútne
vylúčené.
Nejde pritom o teoretický problém, keďže ako vyplýva zo stanoviska generálneho
prokurátora, krajské prokuratúry uviedli množstvo prípadov, kde pri aplikácii asperačnej
zásady páchateľom hrozia omnoho prísnejšie tresty ako pri recidíve, a to napriek tomu, že
predtým ešte neboli súdne trestaní.
Takýto výrazne disproporčný prístup zákonodarcu k trestaniu viacčinného súbehu
na jednej strane a (závažnejšej a pre spoločnosť podstatne nebezpečnejšej) recidívy
na strane druhej podľa názoru ústavného súdu zásadným spôsobom popiera požiadavku
primeranosti trestu, a preto napadnutá právna úprava i z tohto dôvodu v teste
proporcionality neobstojí.
b) V súvislosti s disproporciou v trestaní viacčinného súbehu a recidívy ústavný súd
zároveň považuje za potrebné poukázať i na nie zanedbateľnú skutočnosť, že to, či bude
páchateľ stíhaný za viacčinný súbeh alebo bude stíhaný ako recidivista, nezávisí až tak
na samotnom páchateľovi, ale skôr na aktivite orgánov činných v trestnom konaní a súdov.
Ak páchateľ spácha úmyselný trestný čin, ktorý bude včas odhalený a v primeranej
lehote bude za neho páchateľ odsúdený, neskoršie spáchanie úmyselného trestného činu
nebude posudzované podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, ale pri ukladaní
trestu sa uplatnia iba ustanovenia upravujúce ukladanie trestu recidivistom. Na druhej strane
môže nastať situácia, že hoci páchateľ spácha rovnaké trestné činy v rovnakom čase, uplatní
sa vo vzťahu k nemu asperačná zásada, pretože v dôsledku, či už subjektívnych alebo
objektívnych prieťahov v postupe orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, nie je
za prvý zo zbiehajúcich sa trestných činov vyhlásený odsudzujúci rozsudok skôr, než
spácha druhý trestný čin. Ako správne navrhovateľ uvádza, môže tak paradoxne nastať
situácia, že napriek tomu, že dvaja páchatelia spáchajú súčasne rovnaké trestné činy, ten,
u ktorého budú príslušné štátne orgány nečinné, bude prísnejšie trestný.
10. Vychádzajúc z požiadavky primeranosti trestu (s dôrazom na nevyhnutnosť
individualizácie trestu) ústavný súd v závere konštatuje, že pri stanovovaní podmienok
ukladania trestu zákonodarca nesmie privilegovať jedinú skutočnosť – spáchanie trestného
činu v rámci viacčinného súbehu.
Podľa názoru ústavného súdu v prípadoch, keď spáchanie viacerých trestných činov
v súbehu podstatne nezvyšuje závažnosť spáchaných trestných činov, neexistuje racionálny
dôvod, prečo by spáchanie viacerých trestných činov v súbehu malo byť postihované
automaticky trestom ukladaným nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby.
Podľa názoru ústavného súdu je nepochybné, že uložený trest by mal zohľadňovať
i skutočnosť, že súd ukladá trest za viacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu.
Rešpektujúc požiadavku primeranosti trestu by však k zohľadňovaniu existencie
viacčinného súbehu mal pristupovať predovšetkým súd, a to popri zvažovaní
a zohľadňovaní všetkých ostatných okolností konkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť
primeraný, individualizovaný trest v rámci zákonných trestných sadzieb ustanovených
zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestný
s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej trestnej sadzbe.
Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd zastáva názor, že je v rozpore
s požiadavkou primeranosti trestu, aby samotný viacčinný súbeh automaticky viedol
k uloženiu trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, a to obzvlášť, ak by takýto
trest mal byť prísnejší ako trest, ktorý by súd mohol uložiť za rovnaké (resp. obdobné)
trestné činy spáchané v rámci recidívy.
11. Podľa názoru ústavného súdu by v záujme rešpektovania požiadavky
primeranosti trestu bolo žiaduce, aby sa do budúcna zákonodarca vysporiadal so všeobecne
rozšírenou zjednodušenou mylnou predstavou, v zmysle ktorej prísne trestanie predstavuje
zaručený recept na zníženie kriminality, pričom páchateľ by v podstate mal byť potrestaný
nie ako občan majúci základné práva a slobody, ale ako nepriateľ spoločnosti.
Je totiž neospravedlniteľné, aby právo páchateľa na primeraný trest zodpovedajúci
jeho trestnému činu bolo obetované kolektívnemu spoločenskému záujmu bezpečnosti,
pričom zahraničné kriminologické a penologické výskumy navyše celkom presvedčivo
preukazujú, že neprimerané sprísňovanie trestnej represie, ktoré obvykle (pod vplyvom
médií a vysokej miery punitivity obyvateľstva) predstavuje produkt emocionálnej
a populistickej trestnej politiky, neprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku
v podobe zníženej kriminality, ale jeho jediným preukázateľným efektom sú chronicky
preplnené väznice a rastúci index väzenskej populácie.
Zákonodarca ani v rámci boja s kriminalitou nesmie opúšťať základné dlhodobé
konštanty moderného demokratického právneho štátu rešpektujúceho a chrániaceho
základné ľudské práva a slobody (vrátane základných ľudských práv a slobôd páchateľa
trestného činu), a to predovšetkým požiadavku primeranosti, zásadu pomocnej úlohy
trestného práva a poňatie trestného práva ako prostriedku ultima ratio, ako aj princíp
humanity trestného práva.
12. Z týchto dôvodov a rešpektujúc princíp minimalizácie zásahu ústavného súdu
do právneho poriadku vyslovil ústavný súd nesúlad iba časti ustanovenia § 41 ods. 2
Trestného zákona s čl. 1 ods. 1 ústavy; preto vo zvyšku návrhu navrhovateľa nevyhovel.
Vzhľadom na tento záver bolo už bez právneho významu analyzovať prípadný nesúlad
napadnutého ustanovenia s čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1 a č. 50 ods. 1 ústavy.
13. Naproti tomu nebolo možné dospieť k názoru o aplikovateľnosti čl. 141 ods. 1
ústavy na daný prípad, pretože v ňom ide iba o vymedzenie referenčného rámca pre výkon
súdnictva v demokratickom a právnom štáte. Ústavný súd preto v tejto časti návrhu tiež
nevyhovel.
14. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripájajú odlišné
stanovisko sudkyňa Ivetta Macejková a Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012