Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 106/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-85

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2012

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny

Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu Krajského súdu v Prešove

na začatie konania podľa o súlade

ods. 2 v znení neskorších predpisov s ,

, , a takto

rozhodol:

1. V v znení neskorších predpisov

slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej

trestnej sadzby odňatia slobody“ n i e s ú v s ú l a d e s Slovenskej

republiky.

2. Vo zvyšnej časti návrhu Krajského súdu v Prešove n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 12. augusta

2010 doručený návrh Krajského súdu v Prešove (ďalej len „navrhovateľ“) na začatie

konania podľa ods. l písm. a) (ďalej len „“)

o súlade v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) s , , , a

ods. 1 .

2. Navrhovateľ podal návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov

v súvislosti s trestným konaním, ktoré vedie pod sp. zn. pre zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie

a obchodovanie s nimi podľa a iné. Pokiaľ by došlo

k uznaniu viny obžalovaného v označenom trestnom konaní, musel by mu byť uložený trest

v zmysle ustanovenia .

Za nesporné považoval navrhovateľ to, že nástroje, pomocou ktorých štát realizuje

trestnoprávnu ochranu, predstavujú legitímne obmedzenie základných práv a slobôd, avšak

len vtedy, ak sú tieto zákonodarcom formulované a následne na to oprávnenými orgánmi

aplikované ústavne súladným spôsobom, t. j. tak, aby konkrétny nástroj a jeho aplikácia

obstáli v teste proporcionality. Vzhľadom na to, že primeranosť zásahu do základných práv

a slobôd je nutné posudzovať vždy vo vzťahu ku konkrétnemu verejnému záujmu, ktorý

toto obmedzenie legitimizuje, považoval navrhovateľ za potrebné poukázať na dôvodové

správy k zákonom upravujúcim asperačnú zásadu, keďže práve v nich by mal byť tento

verejný záujem formulovaný.

Prvýkrát bola už uvedená zásada zavedená do právneho poriadku Slovenskej

republiky , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu (dostupné na internete: <www.nrsr.sk>, detaily

parlamentnej tlače č. 151, pozn.) dôvodom na vypracovanie tejto novely v tom čase

účinného bol vysoký stav násilnej kriminality na Slovensku a nemožnosť

trvalej, resp. dostatočnej izolácie páchateľov tejto násilnej činnosti (platný

podľa predkladateľa neumožňoval napríklad trvalú izoláciu páchateľov brutálnych vrážd

alebo dostatočne dlhodobú izoláciu recidivistov). Cieľom predloženej novely Trestného

zákona bolo preto sprísnenie trestov, izolácia najnebezpečnejších zločincov, a tým vyššia

bezpečnosť v spoločnosti. Novela tak zaviedla okrem iného zásadu „trikrát a dosť“

a asperačnú zásadu. Pokiaľ ide o asperačnú zásadu, v dôvodovej správe sa konštatuje, že

súd by mal mať možnosť v prípadoch reálnej konkurencie úmyselných trestných činov

(spáchanie niekoľkých úmyselných trestných činov viacerými skutkami) zvýšiť hornú

hranicu trestnej sadzby najťažšieho trestného činu o jednu tretinu a v prípade obzvlášť

závažného recidivistu o jednu polovicu. V nadväznosti na to sa potom v dôvodovej správe

k ustanoveniam a dnes účinného konštatuje, že do nového

zákona sa preberajú osvedčené ustanovenia o súhrnnom treste, ktorý sa ukladá podľa zásad

na ukladanie úhrnného trestu, pri ktorom sa zároveň stanovuje, že ten sa v prípade

viacčinného súbehu ukladá nad jednu polovicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby

zvýšenej o jednu tretinu (dostupné na internete: <www.nrsr.sk>, detaily - parlamentná tlač

č. 656, pozn.).

Z uvedeného je podľa názoru navrhovateľa zrejmé, že dôvodom zavedenia

asperačnej zásady bolo dostatočne dlhodobou izoláciou páchateľov najzávažnejšej, najmä

násilnej trestnej činnosti, ktorí sa jej dopúšťajú spravidla opakovane, zvýšiť ochranu

spoločnosti. Ide nepochybne o legitímny cieľ. Otázkou však zostáva, či týmto návrhom

napadnutá právna úprava je spôsobilá tento cieľ dosiahnuť. Posudzovanie racionálnej väzby

medzi zákonodarcom sledovaným účelom a zvoleným normatívnym prostriedkom je pritom

prvým kritériom, podľa ktorého sa posudzuje zachovanie princípu proporcionality. Ak sa

zistí, že právna norma nie je spôsobilá ňou sledovaný účel dosiahnuť, ide zo strany

zákonodarcu o prejav svojvôle, ktorý sa považuje za rozporný s princípom právneho štátu.

V tomto kontexte pokladal navrhovateľ za podstatné, že podľa ustanovenia § 41

ods. 2 sa asperačná zásada uplatní vždy, ak niekto vo viacčinnom súbehu

(dvomi alebo viacerými skutkami) spácha dva alebo viac úmyselných trestných činov,

z ktorých aspoň jeden je zločinom. Navrhovateľ pritom zdôraznil, že hoci podľa pôvodnej

dôvodovej správy malo zavedenie asperačnej zásady vytvoriť možnosť prísnejšieho postihu

„nebezpečných zločincov“, v skutočnosti sú súdy povinné (za splnenia uvedenej

podmienky) asperačnú zásadu použiť bez ohľadu na to, či so zreteľom na individuálne

zvláštnosti konkrétnych trestných činov, osobné vlastnosti a pomery páchateľa je jej

uplatnenie nevyhnutné. Zákonodarca teda vychádzal z predpokladu, že každý, kto

vo viacčinnom súbehu spácha čo i len dva úmyselné trestné činy, z ktorých aspoň jeden je

zločinom, je automaticky natoľko nebezpečným páchateľom, že v záujme ochrany

spoločnosti musí byť postihnutý trestom odňatia slobody uloženým mu v rámci sprísnenej

trestnej sadzby (podľa v spojení s Trestného

zákona mu súd v takom prípade musí vždy uložiť trest odňatia slobody).

Podľa názoru navrhovateľa uvedený predpoklad zákonodarcu, aj so zreteľom

na okolnosti posudzovanej trestnej veci, nie je správny. Je nepochybné, že hoci mal

obžalovaný Ľ. B. vo viacčinnom súbehu spáchať úmyselný prečin a zločin, s prihliadnutím

na následky činov kladených mu za vinu, zavinenie, pohnútku, pomer priťažujúcich

a poľahčujúcich okolností, jeho osobné pomery a možnosti nápravy, nemožno ho ani

v prípade, ak by bol uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

, označiť za tak nebezpečného páchateľa, možnosti

nápravy ktorého sú do takej miery sťažené, že v záujme ochrany spoločnosti mu je nutné

uložiť trest odňatia slobody prevyšujúci sedem rokov a štyri mesiace. Navrhovateľ pritom

zdôraznil, že ide o dolnú hranicu v dôsledku asperačnej zásady zvýšenej trestnej sadzby.

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že z už uvedeného vyplýva, že namietaná právna

úprava svojimi dôsledkami vybočuje z medzí ňou sledovaného účelu, keďže dopadá aj

na prípady, v ktorých racionálna väzba medzi cieľom a zvoleným normatívnym

prostriedkom zjavne absentuje. Inak povedané, ustanovenie sa

podľa názoru navrhovateľa vzťahuje aj na prípady, v ktorých nemožno nájsť žiaden

rozumný dôvod, pre ktorý by trestné konania páchateľa mali byť postihnuté sprísnenou

trestnou sadzbou. Navrhovateľ zároveň opakovane zdôrazňuje, že primeraným (v zmysle

a ) je len taký zásah do základných práv a slobôd, ktorý je

v demokratickom a právnom štáte na dosiahnutie verejného záujmu (takýto zásah

ospravedlňujúceho) nevyhnutný a sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími

prostriedkami. Obmedzenie osobnej slobody zaručenej

nepodmienečným trestom odňatia slobody legitimizuje v vymedzený účel

trestu, podstata ktorého spočíva v ochrane spoločnosti pred kriminalitou. V súlade s tým je

účel trestu v ustanovení koncipovaný ako súhrn čiastkových

cieľov, ktoré spolu vytvárajú jeden celok. Páchateľovi ukladaný trest tak v sebe spája

moment trestnej represie a prevencie vo vzťahu k nemu samotnému, a to tým, že mu zabráni

v páchaní ďalšej trestnej činnosti a zároveň vytvorí podmienky na to, aby viedol riadny

život, ako aj moment výchovného pôsobenia na ostatných členov spoločnosti tým, že ich

odradí od páchania trestných činov (generálna prevencia). Žiadne iné ciele nemožno trestom

sledovať.

Potrebu primeranosti trestu pritom vo svojej judikatúre uplatňuje aj Európsky súd

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý opakovane vyslovil, že hoci rozhodovanie

o vine a vhodnom treste prislúcha výlučne národným súdom, cíti sa byť povinný zasiahnuť

tam, kde existuje zjavný nepomer medzi závažnosťou činu a uloženým trestom

(napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Nikolova a Velichkova proti Bulharsku z 20. decembra

2007 a vo veci Ali and Ayse Duran proti Turecku z 8. apríla 2008). K tomu navrhovateľ

pre úplnosť dodáva, že zmienené rozhodnutia ESĽP sa síce týkajú prípadov porušenia čl. 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) v dôsledku

neprimerane nízkeho trestu, avšak podľa názoru navrhovateľa je nutné ESĽP formulovanú

požiadavku, aby trest zodpovedal závažnosti konania, za ktoré je ukladaný, vztiahnuť aj

na neprimerane prísne tresty.

Vychádzajúc z uvedeného navrhovateľ uzatvoril, že princípu proporcionality bude

zodpovedať len taká právna úprava, ktorá umožní súdu, úloha ktorého je pri rozhodovaní

o treste nezastupiteľná ( ), aby so zreteľom na individuálne zvláštnosti

konkrétneho trestného činu, osobné vlastnosti a pomery páchateľa mu uložil len taký trest

(pokiaľ ide o jeho druh a výmeru), ktorý bude na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutný. Podľa

názoru navrhovateľa ustanovenie týmto z princípu

proporcionality vyplývajúcim požiadavkám nezodpovedá, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1

ods. 1, a .

Pokiaľ ide o spôsobilosť namietanej právnej úpravy dosiahnuť ňou sledovaný cieľ,

podľa dôvodovej správy spočívajúci okrem iného aj v sprísnenom postihu recidivistov,

upriamuje navrhovateľ pozornosť tiež na to, že podľa

v spojení s prichádza uplatnenie asperačnej zásady, či už

v rámci uloženia úhrnného alebo súhrnného trestu, do úvahy len v prípade viacčinného

súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom. V prípade recidívy

(či už pravej alebo nepravej) o viacčinný súbeh nejde, a teda pri trestnom postihu

recidivistov sa asperačná zásada vôbec neuplatní. Podľa názoru navrhovateľa potom

paradoxne nastáva situácia, že pri splnení podmienok v bude

páchateľ, ktorý sa dopustil ďalšieho trestného činu skôr, než bol varovaný odsudzujúcim

rozsudkom týkajúcim sa jeho predchádzajúceho trestného činu, postihnutý v rámci

prísnejšej trestnej sadzby, než páchateľ, ktorý potom, ako už bol odsúdený za úmyselný

trestný čin (hoci neprávoplatne), spácha ďalší zločin. Ak by teda obžalovaný Ľ. B. spáchal

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa až potom,

čo mu bol doručený trestný rozkaz týkajúci sa jeho skoršieho trestného činu, súd by mu

v prípade uznania viny ukladal trest odňatia slobody v rámci základnej trestnej sadzby

od štyroch do desiatich rokov, prípadne pri prevahe poľahčujúcich okolností v rozpätí

od štyroch do ôsmich rokov. V konečnom dôsledku to znamená, že ako recidivistovi by

obžalovanému síce boli uložené dva tresty, ich celková výmera by však mohla byť nižšia

ako na dolnej hranici v dôsledku asperačnej zásady zvýšenej trestnej sadzby uložený

súhrnný trest, ktorý mu hrozí (horná hranica trestnej sadzby sa pritom u neho zvyšuje až

na desať rokov a osem mesiacov). Aj z tohto pohľadu potom nemôže namietaná právna

úprava podľa názoru navrhovateľa v teste proporcionality obstáť.

Navrhovateľ napokon poukázal na to, že určujúcim znakom súdnej moci je jej

nezávislosť. Táto pritom nie je samoúčelná, ale je nevyhnutným predpokladom na riadny

výkon funkcií súdnej moci, keďže len nezávislé súdy ako jej nositelia môžu zaistiť

spravodlivú ochranu základných práv a slobôd jednotlivca. Toto základné ústavné poslanie

súdov sa pri rozhodovaní o treste prejavuje v tom, že súd, poznajúc všetky relevantné

skutočnosti, uloží páchateľovi len taký trest, ktorý je na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutný.

Tým, že namietaná právna úprava núti súdy, aby v prípade viacčinného súbehu úmyselného

prečinu a zločinu automaticky uplatnili asperačnú zásadu bez ohľadu na to, či je takéto

sprísnenie trestu na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutné, podľa názoru navrhovateľa

neprípustne obmedzuje nezávislosť súdu pri rozhodovaní o treste, čo je v rozpore s čl. 50

ods. 1 a .

V závere navrhovateľ uviedol, že jediným inštitútom umožňujúcim súdu uložiť trest

odňatia slobody pod dolnú hranicu v dôsledku asperačnej zásady zvýšenej trestnej sadzby,

je v súčasnosti mimoriadne zníženie trestu v zmysle , pričom

podľa názoru navrhovateľa „obchádzanie“ asperačnej zásady, uplatnenie ktorej je

pri splnení podmienok ustanovenia pravidlom, využívaním

inštitútu, použitie ktorého by malo byť len výnimkou (ide o mimoriadne zníženie trestu),

nie je ústavne súladné, keďže dostatočne nezaručuje, že súdy budú v obdobných prípadoch

rozhodovať rovnako. Predvídateľnosť súdneho rozhodovania je pritom súčasťou princípu

právnej istoty, ktorý možno z tiež odvodiť.

3. Podaním doručeným ústavnému súdu 25. júna 2012 navrhovateľ dodal, že

princípom spravodlivého trestania a rovnosti občanov pred zákonom v právnom štáte

najlepšie zodpovedá, ak sú pravidelné prípady štandardnej kriminality postihované

v rozmedzí základných trestných sadzieb ustanovených v osobitnej časti .

V nich totiž zákonodarca vyjadruje typový stupeň závažnosti určitého druhu trestného

deliktu, a poskytuje tak súdom pevný rámec, v ktorom majú vymerať konkrétny trest, a to

s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Takýto spôsob stanovenia trestnej sadzby

najlepšie vyhovuje zásade žiaden trestný čin a žiaden trest bez zákona vyjadrenej v čl. 49

a princípu, že nikto nesmie byť stíhaný alebo zbavený slobody inak, než z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( ). Ukladanie trestov v rámci

pravidelnej (v osobitnej časti ustanovenej) trestnej sadzby zároveň najviac

zodpovedá zásadám rovnosti občanov pred zákonom ( )

a predvídateľnosti súdneho rozhodovania, ktorá je súčasťou princípu právnej istoty

vyplývajúceho z .

Z uvedeného možno podľa názoru navrhovateľa vyvodiť záver, že už spomenutým

princípom právneho štátu a z nich vyplývajúcim zásadám bude zodpovedať len taká právna

úprava, ktorá podmieni odchýlenie sa od všeobecnej trestnej sadzby existenciou takých

mimoriadnych a náležite zdôvodnených okolností, v dôsledku ktorých sa bude závažnosť

konkrétneho trestného činu vymykať typovej závažnosti pravidelne sa vyskytujúcich

trestných činov toho istého druhu do takej miery, že uloženie trestu v rámci trestnej sadzby

ustanovenej v osobitnej časti bude z pohľadu naplnenia jeho účelu

neprimerane prísne, resp. neprimerane mierne. Inak povedané, k zníženiu, ale i k sprísneniu

základnej trestnej sadzby by malo dochádzať jedine vtedy, ak takúto zmenu trestnej sadzby

budú odôvodňovať mimoriadne okolnosti, príp. pomery. Podľa presvedčenia navrhovateľa

len takáto právna úprava zároveň vytvára predpoklady na to, aby všeobecné súdy svojou

judikatúrou ustálili, čo je nutné považovať za mimoriadne okolnosti a pomery (či už pri

zmiernení alebo sprísnení trestnej sadzby), a tak zabezpečili, že v skutkovo obdobných

veciach budú rozhodovať rovnako.

Kým ustanovenie ods. l upravujúce možné zmiernenie trestu

už uvedeným požiadavkám podľa názoru navrhovateľa zodpovedá (už z označenia tohto

ustanovenia „Mimoriadne zníženie trestu“ totiž vyplýva, že súd bude môcť páchateľovi

uložiť trest pod dolnú hranicu trestu ustanoveného iba vtedy, ak

vzhľadom na mimoriadne okolnosti prípadu alebo mimoriadne pomery páchateľa dospeje

k záveru, že použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby by bolo pre neho neprimerane

prísne, a súčasne, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačí aj trest kratšieho trvania),

k sprísneniu trestu podľa dochádza vždy bez ohľadu na to, či

skutočnosť, že páchateľ spáchal vo viacčinnom súbehu dva alebo viac úmyselných trestných

činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, zvyšuje závažnosť jeho protiprávneho konania

do takej miery, že účel trestu nemožno dosiahnuť trestom uloženým mu v rámci

„normálnej“ trestnej sadzby, ale v záujme zabezpečenia ochrany spoločnosti mu je nutné

uložiť trest v rámci sprísnenej trestnej sadzby, alebo nie.

Za takejto, z pohľadu právnej úpravy „nevyváženej“ situácie aplikácia mimoriadneho

zníženia trestu ako prostriedku korekcie negatívnych dopadov asperačnej zásady, ktorá

vedie k sprísneniu trestu nehľadiac na to, či so zreteľom na individuálne zvláštnosti

konkrétnych trestných činov, osobné vlastnosti a pomery páchateľa je jej uplatnenie

nevyhnutné, nepredstavuje podľa názoru navrhovateľa dostatočnú garanciu, že súdy budú

v skutkovo rovnakých veciach zaobchádzať s obžalovanými rovnako a že ich rozhodnutia

budú predvídateľné.

Navrhovateľ tiež poukázal na to, že v praxi sa omnoho častejšie vyskytujú bežné ako

mimoriadne okolnosti a pomery významné pre individualizáciu trestu. V takýchto

prípadoch, akým je i krajským súdom posudzovaná vec obžalovaného Ľ. B., je potom

mimoriadne zníženie v dôsledku obligatórneho použitia asperačnej zásady zvýšeného trestu

možné odôvodniť iba tým, že takýto trest je pre páchateľa neprimerane prísny, čo však

nezaručuje rovnaké zaobchádzanie s obžalovanými, keďže vnímanie, resp. posudzovanie

prísnosti trestu bez akejkoľvek väzby na existenciu mimoriadnych okolností prípadu

a mimoriadne pomery páchateľa ustálené judikatúrou, je značne subjektívne a môže viesť

k nepredvídateľnosti súdneho rozhodovania, pričom podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nevyužitie moderačného oprávnenia

podľa nemožno úspešne namietať v dovolacom konaní

(napr. Stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR uverejneného pod č. 5/2011 v Zbierke

stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR).

Podľa názoru navrhovateľa bez povšimnutia nemožno ponechať ani skutočnosť, že

to, či v konkrétnom prípade pôjde o viacčinný súbeh alebo o recidívu, môže byť

podmienené aj (ne)činnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Ak je totiž včas

odhalený a v primeranej lehote odsúdený páchateľ úmyselného prečinu, neskoršie spáchanie

zločinu už nebude posudzované cez ustanovenie , ale

pri ukladaní trestu sa uplatnia iba ustanovenia upravujúce ukladanie trestu recidivistom.

Na druhej strane ale môže nastať situácia, že hoci páchateľ spácha rovnaké trestné činy

v rovnakom čase, uplatní sa vo vzťahu k nemu asperačná zásada, pretože v dôsledku, či už

subjektívnych alebo objektívnych prieťahov v postupe orgánov činných v trestnom konaní

alebo súdu, nie je za prvý zo zbiehajúcich sa trestných činov vyhlásený odsudzujúci

rozsudok skôr, než spácha druhý trestný čin. Paradoxne tak môže nastať situácia, že napriek

tomu, že dvaja páchatelia spáchajú súčasne rovnaké trestné činy, ten, u ktorého budú

príslušné štátne orgány nečinné, bude prísnejšie trestaný. Aj z toho dôvodu sa napadnuté

ustanovenie dostáva podľa názoru navrhovateľa do konfliktu s .

II.

1. Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania

k záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústave

a v o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a preto uznesením

č. k. -50 z 5. októbra 2011 prijal návrh navrhovateľa na ďalšie konanie.

2. Ústavný súd požiadal podľa ods. l a 2 Národnú radu

Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), vládu Slovenskej republiky (ďalej len

„vláda“), predsedu najvyššieho súdu a generálneho prokurátora Slovenskej republiky

o stanovisko k návrhu. O zaujatie odborného stanoviska k návrhu bola požiadaná aj

Slovenská advokátska komora.

II.A

Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky

3. Národná rada vo svojom stanovisku (označenom ako vyjadrenie) z 31. augusta

2011 navrhla, aby ústavný súd návrhu nevyhovel, a zároveň ústavnému súdu oznámila, že

trvá na ústnom pojednávaní.

V prvom rade národná rada nesúhlasila s názorom navrhovateľa, že napadnuté

ustanovenie „dopadá aj na prípady, v ktorých racionálna väzba medzi cieľom a zvoleným

normatívnym prostriedkom zjavne absentuje“.

Vo vzťahu k tejto výhrade považovala národná rada za významné dva argumenty.

Ako prvý uvádza to, že z podania okresného súdu podľa názoru národnej rady nijako

nevyplýva ako „nepochybné“, že na aplikáciu asperačnej zásady vo vzť'ahu

k obžalovanému Ľ. B. absentuje akýkoľvek „rozumný dôvod“. Národná rada uvádza, že

„ako nepochybné sa však javí skôr to, že to, čo sa ako nepochybné javí okresnému súdu, sa

nemusí ako nepochybné javiť ani voleným zástupcom zdroja všetkej štátnej moci v SR

(vrátane moci okresného súdu), ani tomuto zdroju ako takému“.

Podľa názoru národnej rady ešte významnejšie je to, že navrhovateľ dokumentuje

neprimeranosť asperačnej zásady tými okolnosťami, ktoré sám zákonodarca ustanovuje ako

dôvody na upustenie od jej aplikácie, pričom národná rada poukazuje na § 39 ods. 1

, v zmysle ktorého «ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo

vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto

zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti

postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu

trestu ustanoveného týmto zákonom. Podľa názoru národnej rady následky trestného činu,

pohnútky, pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, osobné pomery páchateľa

a možnosti jeho nápravy „nepochybne predstavujú okolnosti prípadu alebo pomery

páchateľa“, teda práve aspekty, ktoré je súd oprávnený, ba dokonca povinný vziať do úvahy

pri rozhodovaní o výške trestu.»

V druhom rade národná rada „veľmi dôrazne odmieta a považuje... za úplne

neopodstatnenú“ výhradu navrhovateľa, že asperačná zásada predstavuje zásah

do nezávislosti súdov a do princípu deľby moci. Podľa názoru národnej rady, «keď

zákonodarca ustanovuje hraničné sadzby trestu odňatia slobody pri viacčinnom súbehu

trestných činov, nečiní nič iné, než to, keď ustanovuje dolnú a hornú hranicu sadzby

pri jednoduchom spáchaní trestného činu alebo keď ustanoví tzv. kvalifikovanú skutkovú

podstatu, pri splnení ktorej „ordinuje“ vyššiu sadzbu, pričom určenie sadzieb „je vecou,

ktorá do priestoru normotvornej autonómie zákonodarcu môže patriť a patrí.».

V tejto súvislosti národná rada zároveň uviedla, že „vytvorením priestoru pre odklon

od asperačnej zásady, ak by jej uplatnenie malo byť neprimerane prísnym vzhľadom

na okolnosti prípadu a pomery páchateľa, vytvorila Národná rada všetky predpoklady

pre ústavne konformný výklad napadnutých ustanovení. V tejto súvislosti Národná rada

považuje za významné, že ak zákonná úprava umožňuje ústavne konformný výklad, nie sú

splnené podmienky pre vyslovenie jej nesúladu s . V danom prípade je dostupnosť

ústavne konformného výkladu úplne zrejmá.“.

Národná rada v tejto súvislosti navrhovateľovi vytkla, že „Na jednej strane požaduje

od zákonodarcu, aby zváženie konkrétnej výšky trestu ponechal výlučne na súdoch a na ich

(s)úvahe vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam, a na strane druhej požaduje ignorovanie

účinkov a možností, ktoré súdom poskytuje , a to len z dôvodu,

že by súdy v obdobných prípadoch nerozhodli rovnako. Navrhovateľ sa skutočne domáha

dvoch protichodných vecí: jednak požaduje odstránenie jednotiacich mantinelov, pretože

vraj znemožňujú zohľadniť primeranosť trestu a jednak namieta, že možnosť prekročiť tieto

mantinely ubližuje jednotnosti rozhodovania.“.

4. Podaním z 18. júna 2012 predseda národnej rady ústavnému súdu oznámil, že

netrvá na konaní ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.B

Stanovisko vlády Slovenskej republiky

5. Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, vo svojom

stanovisku zo 7. júla 2011 navrhla, aby ústavný súd návrhu nevyhovel, a zároveň ústavnému

súdu oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

V odôvodnení svojho stanoviska na posúdenie ústavnej konformity asperačnej

zásady použila test proporcionality a dospela k záveru, že jeho kritériá vhodnosti,

potrebnosti a primeranosti pre právnu úpravu boli dostatočne identifikované.

II.C

Stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

6. Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom stanovisku

(označenom ako vyjadrenie) zo 7. júla 2011 ústavnému súdu oznámil, že senáty

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s výnimkou senátu 5 T,

ktorý súčasnú úpravu považuje za správnu a súladnú s , sa stotožňujú s predloženým

návrhom na začatie konania a k tomuto návrhu nemajú pripomienky.

II.D

Stanovisko generálneho prokurátora Slovenskej republiky,

zastúpeného prvým námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky

7. V stanovisku (označenom ako vyjadrenie), ktoré bolo ústavnému súdu doručené

23. augusta 2011, sa k návrhu vyjadril i generálny prokurátor Slovenskej republiky,

zastúpený prvým námestníkom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“).

V odôvodnení svojho stanoviska na posúdenie ústavnej konformity asperačnej

zásady použil generálny prokurátor test proporcionality a dospel k záveru, že kritériá

vhodnosti, potrebnosti a primeranosti svedčia skôr pre vyhovenie návrhu na začatie konania.

Generálny prokurátor následne poukázal na zákonné prostriedky, prostredníctvom

ktorých v praxi dochádza k negovaniu asperačnej zásady, a to upustenie od uloženia

súhrnného trestu, mimoriadne zníženie trestu (vrátane konania o dohode a treste) či

aplikácia medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, pričom v tejto súvislosti zároveň

uviedol, že „s konštatovaním, že zákonodarcom stanovená trestná sadzba pri aplikácii

asperačnej zásady vedie k neprimeranej tvrdosti zákona a súdy v záujme uloženia trestu

primeraného všetkým okolnostiam prípadu, pomerom páchateľa a závažnosť jeho konania

v konkrétnych prípadoch veľmi časti volia niektorý zo spôsobov negovania asperačnej

zásady, nemožno považovať asperačnú zásadu za zlučiteľnú s princípom primeranosti

v užšom zmysle“.

Vychádzajúc z už uvedeného generálny prokurátor uzavrel, že „podľa názoru

generálnej prokuratúry asperačná zásada neobstála vo všetkých hľadiskách testu

proporcionality. Hoci sleduje legitímny cieľ a v zásade zákonodarca zvolil aj legitímny

prostriedok – spôsob, akým tento inštitút upravil v , sa nezlučuje

vo svojich dôsledkoch s princípom primeranosti sankcie, pretože nezabezpečuje

spravodlivú rovnováhu medzi záujmom spoločnosti a ochranou základných práv

jednotlivca. Je tak v rozpore s ústavnými princípmi vymedzenými týmito článkami

Slovenskej republiky. ... Súčasná práva úprava tzv. asperačnej zásady v ustanovení § 41

odsek 2 obmedzuje právo na slobodu viac než je nevyhnutné

na dosiahnutie cieľa, možno ju preto považovať za ústavne nesúladnú.“.

Vo vzťahu k navrhovateľom namietanému nesúladu asperačnej zásady s čl. 50 ods. 1

a generálny prokurátor uviedol, že „Generálna prokuratúra

nepovažuje asperačnú zásadu za zásah do článku 50 ods. 1 a .

Naďalej len súd je oprávnený rozhodovať o vine a treste za trestné činy a to aj o aplikácii

asperačnej zásady, ktorú môže nahradiť inými legálnymi nástrojmi na základe jeho voľnej

úvahy.“.

II.E

Stanovisko Slovenskej advokátskej komory

8. Slovenská advokátska komora (ďalej len „SAK“) vo svojom stanovisku z 12. júna

2012 navrhla, aby ústavný súd návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Vo vzťahu k navrhovateľom namietanému nedodržaniu princípu proporcionality

a spravodlivosti SAK uviedla, že „z poznatkov advokátov môže potvrdiť, že nejde

o ojedinelý skutok, ale o stav, kedy uloženie trestu podľa § 41 ods. 2 je výrazne

nespravodlivé a nezodpovedajúce všeobecným kritériám pre ukladanie trestov, pričom

za tento stav nemožno viniť konkrétnu prax súdov ale zákonnú úpravu“.

Podľa názoru SAK je pritom „právnym lapsusom nášho , že

recidívu v identických trestných veciach trestá miernejšie, napriek tomu že medzi

spáchaním viacerých trestných skutkov súd uložením sankcie odsúdil páchateľa, čím

poukázal na jeho negatívne správanie a na jeho povinnosť sa takéhoto konania zdržať.

Trestanie páchateľa podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. je diskriminačné a jednoznačne prísnejšie,

napriek tomu, že oficiálnu výstrahu od štátu pred spáchaním ďalšieho trestného skutku

nedostal a najmä tiež preto, že často ide o prvotrestané osoby. ... Paradoxom tohto

právneho stavu je skutočnosť, že pri recidivistovi je zákonná možnosť uložiť mu trest

odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, pričom pri obvinenom

zo spáchania viacčinného súbehu zákon to konštrukciou ukladania trestu úplne vylučuje.“.

Vo vzťahu k navrhovateľom namietanému nesúladu asperačnej zásady s čl. 50 ods. 1

a SAK zastáva názor, že „súd je v konkrétnej trestnej veci

zákonodarcom výrazne obmedzený v možnosti uložiť trest, ktorý by bol primeraný vzhľadom

na konkrétne okolnosti prípadu, povahu a závažnosť spáchaného trestného činu, konkrétnu

osobu páchateľa a možnosti jeho nápravy, vzhľadom na jeho doterajší život a súčasné

sociálne prostredie, pracovné a rodinné zázemie, a i. ... Súd v tomto prípade nemá možnosť

podľa vlastného názoru vo veci rozhodnúť, je len štatistom pri prezentácii vôle

zákonodarcu. Stráca tak ústavnú pozíciu ako posudzovateľa a rozhodcu jemu zverenej

právnej veci určujúceho primeraný druh a výmeru trestu a dostáva sa takto do pozície

orgánu povinného uložiť zákonodarcom určený trest aj v prípade, ak nie je o tomto treste

vnútorne presvedčený. Je to v rozpore so sľubom sudcu, ktorý skladá podľa ustanovenia

článku 145 ods. 4 SR, t. j., že bude rozhodovať podľa svojho najlepšieho

presvedčenia.“.

II.F

Ústne pojednávanie

9. Vzhľadom na skutočnosť, že žiaden z účastníkov netrval na ústnom pojednávaní

v predmetnej veci, sa ústne pojednávanie nekonalo ( ).

III.

Relevantné články a ustanovenia

Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa sa pri obmedzovaní základných práv a slobôd musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Druhy trestných činov

Podľa trestný čin je prečin a zločin.

Prečin

Podľa je prečin (a) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti

alebo (b) úmyselný trestný čin, za ktorý v osobitnej časti ustanovuje trest

odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.

Zločin

Podľa je zločin úmyselný trestný čin, za ktorý Trestný

zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby

prevyšujúcou päť rokov.

Podľa o zločin ide aj vtedy, ak v prísnejšej skutkovej

podstate prečinu spáchaného úmyselne je ustanovená horná hranica trestnej sadzby

prevyšujúca päť rokov.

Zásady ukladania trestov

Podľa trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti

pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky

na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania

trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu

a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej

časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody.

Podľa trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol

zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd

prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,

priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť

jeho nápravy.

Podľa pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd

prihliadne

a) u spolupáchateľov aj na to, akou mierou konanie každého z nich prispelo

k spáchaniu trestného činu,

b) u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich

účasti na spáchanom trestnom čine,

c) pri príprave na zločin a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie

páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré

k dokonaniu trestného činu nedošlo.

Podľa tresty uvedené v možno uložiť samostatne

alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica

trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť

rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody.

Mimoriadne zníženie trestu

Podľa ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo

vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto

zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti

postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu

trestu ustanoveného týmto zákonom.

Úhrnný trest a spoločný trest

Podľa ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac

trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje

na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného

ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by

bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice

trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu

najvyššia z nich.

Podľa ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody

za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom,

spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby

odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná

hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých

trestnú sadzbu uvedenú v alebo 3 . Popri treste odňatia

slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo

odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Súhrnný trest

Podľa ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý

spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho

trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

Ďalší trest

Podľa ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý

spáchal predtým, než bol trest uložený skorším rozsudkom vykonaný, a ukladá mu trest

rovnakého druhu, nesmie tento trest spolu s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženého

skorším rozsudkom prevyšovať najvyššiu výmeru dovolenú týmto zákonom pre tento druh

trestu. Ak je jedným z týchto trestov trest odňatia slobody, rozumie sa takou najvyššou

výmerou doba dvadsiatich piatich rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.

IV.

Právne východiská, ústavné a medzinárodnoprávne limity zákonodarstva

IV.A

Všeobecne

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa ods. l ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým...

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným

a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.

Podľa ods. l písm. a) do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky

patrí najmä uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa

dodržiavajú.

l. Prvou z podmienok ústavnosti zákonov prijímaných národnou radou je požiadavka,

aby zákonodarca dodržal normatívny text .

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že „V právnom štáte má

povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom

práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté

alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlade

s ustanoveniami .“. V tejto súvislosti ústavný súd tiež uviedol, že „Národná rada

Slovenskej republiky je viazaná v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány

Slovenskej republiky ( ). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti

môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný .

().

2. Presadzovanie materiálneho, nie formálne chápaného právneho štátu, sa už

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu veľakrát prejavilo zdôrazňovaním povinnosti (aj)

zákonodarcu uplatňovať popri formálnom rešpektovaní aj akceptovanie princípov

materiálneho právneho štátu, okrem iného princípu právnej istoty, spravodlivosti,

proporcionality či primeranosti.

3. Koncepcia materiálneho právneho štátu vyplývajúca z akcentuje

vo vzťahu k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných práv a slobôd v rámci

normatívnej regulácie spoločenských vzťahov. Podľa názoru ústavného súdu je

povinnosťou všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými

subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. , ). Koncepcia

materiálneho právneho štátu zahŕňa zároveň požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu

právnej normy, ktorá má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku

implementovaného vo zvolenej legislatívnej regulácii, vo vzťahu k legitímnemu cieľu

sledovanému zákonodarcom (zákonodarcom deklarovanému účelu právnej regulácie)

a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými

hodnotami vytvárajúcimi koncept materiálneho právneho štátu (obdobne

napr. ).

IV.B

Mantinely trestného zákonodarstva vymedzené

a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

4. Oblasť trestného práva patrí tradične do sféry zvrchovanej právomoci štátov.

Odrazom tejto skutočnosti je značne široká miera voľnosti uváženia zákonodarcu pri voľbe

konkrétnej trestnej politiky. , dohovor, ako aj ďalšie pramene medzinárodného práva,

predovšetkým medzinárodné zmluvy týkajúce sa ľudských práv, zmluvy, ktorými štáty

prevzali záväzok trestnoprávne postihovať určité konania či opomenutia alebo naopak

záväzok zdržať sa trestnoprávneho postihu určitých konaní či opomenutí, zmluvy týkajúce

sa medzinárodnej (medzištátnej) spolupráce (pomoci) v trestných veciach, a napokon

v špecifických oblastiach aj právo Európskej únie, vymedzujú priestor a medze, v rámci

ktorých sa môže uplatňovať „tradičné právo štátu“ trestať. Tento priestor je však pomerne

široký pre rôzne koncepcie trestného práva (trestnej politiky), ktoré zodpovedajú právnym,

kultúrnym a sociálnym podmienkam či tradíciám jednotlivých štátov.

, koncepcia dohovoru a judikatúra ESĽP profilujú základné princípy trestného

systému právneho štátu, ktoré možno zaradiť do niekoľkých okruhov týkajúcich

sa vo všeobecnosti podmienok trestnej zodpovednosti, povinnosti kriminalizovať isté druhy

konaní, a naopak, zákazu kriminalizovať niektoré druhy konaní, procesných záruk

spravodlivého konania, ako aj ukladania a výkonu sankcií.

Spoločným dedičstvom politických tradícií a ideálov, duchovných a morálnych

hodnôt, na ktoré odkazuje preambula dohovoru a Štatútu Rady Európy, sú v oblasti

trestného práva princípy zákonnosti, humánnosti, primeranosti trestu a rešpektovanie

ľudskej dôstojnosti formulované ešte osvietencami (bližšie: Repík B.: Evropská úmluva

o lidských právech a trestní právo. PRAHA: Nakladatelství ORAC, s. r. o., 2002. s. 29

a nasl.).

Princíp zákonnosti (nullum crimen, nulla poena sine lege) a zákaz spätnej pôsobnosti

(zákaz retroaktivity) sú ako fundamentálne právne princípy európskej

právnej kultúry dohovorom výslovne zaručené (čl. 7 ods. l dohovoru). Ich korelát v ústave

predstavujú ustanovenia a . V súlade s konceptom právneho štátu

je ich účelom zaistiť ochranu slobody jednotlivca pred svojvoľným stíhaním, odsúdením či

potrestaním.

Dohovor ponecháva štátom voľnosť pri určení určitého konania alebo opomenutia

za trestný čin, pokiaľ nepredstavuje normálny výkon niektorého z práv ním chránených

(napr. rozsudok ESĽP z 8. júna 1976 vo veci Engel a iní proti Holandsku, ods. 81).

V špecifických prípadoch ESĽP konštatoval porušenie práv zaručených dohovorom už

na základe existencie platnej a účinnej právnej úpravy zakladajúcej vzhľadom na okolnosti

a osobné pomery sťažovateľa reálnu hrozbu jeho trestného postihu za konanie, ktoré bolo

realizovaním práva chráneného dohovorom (napr. rozsudok ESĽP z 22. októbra 1981

vo veci Dudgeon proti Spojenému kráľovstvu, ods. 40, 41, 48, 60 až 63), vo väčšine

prípadov sa však súdna kontrola realizovaná ESĽP sústreďuje na zlučiteľnosť aplikácie

trestnoprávnej legislatívy (zlučiteľnosť uplatnenia trestnoprávnej zodpovednosti)

príslušnými orgánmi štátu v konkrétne posudzovanej veci s podmienkami prípustnosti

zásahu do práv a slobôd zaručených dohovorom (napr. rozsudok ESĽP z 8. júla 1986

vo veci Lingens proti Rakúsku, ods. 39 až 47; rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z l. februára

2000 vo veci Schimanek proti Rakúsku, bod 2).

Z judikatúry ESĽP pre zmluvné štáty dohovoru na druhej strane vyplýva povinnosť

„kriminalizovať“ niektoré druhy konaní. K povinnosti zmluvných štátov nezasahovať

do práv a slobôd garantovaných dohovorom pristupuje ich pozitívny záväzok poskytnúť

uvedeným právam a slobodám ochranu nevyhnutnú na zaistenie ich účinného

rešpektovania. Tento záväzok požaduje predovšetkým prijatie adekvátnych opatrení

na predchádzanie porušovaniu práv a na uplatnenie sankcií za porušenia, ku ktorým už

došlo. Táto požiadavka sa pritom týka nielen vzťahu orgánov verejnej moci a jednotlivca,

ale aj vzťahov medzi jednotlivcami navzájom. V prípade ochrany základných hodnôt

a aspektov súkromného života môžu byť vyžadované prostriedky trestnoprávneho

charakteru (napr. rozsudok ESĽP z 26. marca 1985 vo veci X a Y proti Holandsku, ods. 23,

27). V prípade ochrany práva na život (čl. 2 dohovoru) je primárnou povinnosťou

zmluvných štátov zaviesť účinnú trestnú legislatívu spôsobilú chrániť subjekty uvedeného

práva, pričom ich pozitívny záväzok v tejto oblasti siaha ešte ďalej (napr. rozsudok ESĽP

z 28. októbra 1998 vo veci Osman proti Spojenému kráľovstvu, ods. 115). Aj v súvislosti

s aplikáciou čl. 3 dohovoru ESĽP zdôraznil, že povinnosť uložená zmluvným štátom

zaručiť každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v dohovore v zmysle

čl. 1 dohovoru, vyžaduje v spojení s čl. 3 dohovoru prijatie opatrení spôsobilých zabrániť,

aby osoby podliehajúce ich jurisdikcii boli podrobené mučeniu, neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu vrátane prípadov, ak by k takémuto

zaobchádzaniu malo dôjsť zo strany súkromných subjektov (napr. rozsudok ESĽP

z 23. septembra 1998 vo veci A. proti Spojenému kráľovstvu, ods. 22 až 24).

5. Problematiky trestných sankcií sa týka viacero ustanovení dohovoru a jeho

dodatkových protokolov [napr. čl. 2 ods. 1 dohovoru a Protokol č. 6 k dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, čl. 3, čl. 4 ods. 3 písm. a), čl. 5 ods. 1 písm. a), d) a e)

a čl. 7 dohovoru a nepriamo aj ďalšie ustanovenia]. Základný princíp podobne ako

pri podmienkach trestnej zodpovednosti predstavuje princíp zákonnosti (nulla poena sine

lege) vyžadujúci ukladanie trestu (trestných sankcií) výlučne na základe zákona a

vylučujúci uloženie prísnejšieho trestu, než aký bolo možné uložiť na základe zákona

účinného v čase spáchania trestného činu.

Stanovenie systému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či

stanovenie hraníc trestných sadzieb patrí do právomoci štátov, pričom limitujúcimi v tomto

smere sú predovšetkým zákaz mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo

trestov a požiadavka primeranosti trestu.

6. Čo sa týka požiadavky primeranosti trestu, túto požiadavku dohovor priamo

nezakotvuje, judikatúra ESĽP však uplatňuje princíp proporcionality vyjadrujúci

požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti

a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti medzi

zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu

zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných

sankcií.

Otázku in abstracto primeranosti trestov samotných vo vzťahu k jednotlivým

trestným činom ustanoveným trestnou legislatívou jednotlivých štátov však ESĽP považuje

predovšetkým za doménu ich právomocí. V rámci svojej judikatúry uviedol, že v prípadoch

posudzovania individuálnych sťažností nie je jeho úlohou preskúmavať príslušné právne

predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to možné, na posúdenie

konkrétneho prípadu pre účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované

alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu dohovoru. Zároveň konštatoval, že dohovor

vo všeobecnosti nemôže slúžiť ako základ pre spochybnenie dĺžky trestu právoplatne

uloženého príslušným súdom. Iba vo výnimočných prípadoch by dĺžka trestu mohla

vzbudzovať pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s čl. 3 dohovoru (napr. rozhodnutie ESĽP

o prijateľnosti z 1. februára 2000 vo veci Schimanek proti Rakúsku, bod 2.; mutatis

mutandis rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 29. mája 2001 vo veci Sawoniuk

proti Spojenému kráľovstvu, bod 3.; rozsudok ESĽP zo 16. decembra 1999 vo veci V. proti

Spojenému kráľovstvu, ods. 97 až 101; rozsudok ESĽP z 2. marca 1987 vo veci Weeks

proti Spojenému kráľovstvu, ods. 47).

7. Priamo k otázke trestania viacčinného súbehu sa ESĽP vo svojej doterajšej

judikatúre nevyjadril, je však možné odôvodnene predpokladať, že ak by sa i v súvislosti

s rozhodovaním o individuálnej sťažnosti otázka trestania viacčinného súbehu vyskytla,

zaujal by ESĽP názor v tom zmysle, že riešenie otázok týkajúcich sa trestania viacčinného

súbehu vyplýva z právomocí štátov dohovoru, ktorou disponujú pre účely rozhodovania

o svojej trestnoprávnej politike, ku ktorej sa ESĽP v zásade nemá in abstracto vyjadrovať

(porovnaj vo vzťahu k otázke trestania recidívy napr. rozsudok ESĽP z 29. marca 2006

vo veci Achour proti Francúzsku, ods. 44).

8. Vo vzťahu k otázke judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv týkajúcej sa

(nielen) trestných sankcií a primeranosti trestov je však na tomto mieste potrebné osobitne

zdôrazniť, že dohovor a následne i judikatúra štrasburských orgánov ochrany práv

nestanovuje maximálne možné záruky ochrany ľudských práv, ale len minimálny štandard

ochrany ľudských práv. Ústavný súd je tak judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práv

viazaný len v tom smere, aby ním poskytovaná ochrana ľudských práv naplnila tento

minimálny štandard. Judikatúra štrasburských orgánov ochrany práv preto nemôže byť

prekážkou toho, aby ústavný súd poskytol ochrane ľudských práv i vyššie záruky, než aké

vyplývajú z judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv.

Ak teda otázku primeranosti trestov považuje ESĽP predovšetkým za doménu

právomocí jednotlivých štátov, nemôžeme z takéhoto prístupu ESĽP vyvodzovať, že ak sa

k otázke primeranosti trestov in abstracto jednoznačne ESĽP nevyjadruje, nemá

(resp. nesmie) sa k tejto otázke in abstracto vyjadrovať ani ústavný súd ako vnútroštátny

orgán ochrany práv. Práve naopak, ak je ESĽP v otázke primeranosti trestov zdržanlivý

a z vlastnej vôle v zásade prenecháva na riešenie tejto otázky priestor jednotlivým

štátom, je na ústavnom súde, aby on – ako exkluzívny ochranca ústavnosti v Slovenskej

republike – zaujal k tejto otázke postoj, a vyplnil tak priestor, ktorý mu ESĽP prenechal.

9. Pri realizovaní testu proporcionality pritom ústavný súd klasicky postupuje

v týchto krokoch:

(1) Posúdenie, či preskúmavaná norma, konanie spadá pod rozsah (scope, ambit)

základného práva, s ktorým je namietaný jej nesúlad.

(2) Posúdenie, či namietaným ustanovením dochádza k zásahu (interference)

do daného základného práva.

(3) Posúdenie, či je daný zásah v súlade so zákonom (lawfullnes) – test legality.

(4) Ak sú v danom poradí splnené predchádzajúce kroky, nasleduje ďalej posúdenie

princípom proporcionality, ktorý je klasicky založený na týchto troch krokoch. (4a) Prvým

krokom je hľadisko vhodnosti (Geeignetheit), resp. dostatočne dôležitého cieľa (test

of legitimate aim/effect) a racionálnej väzby medzi právnou normou a cieľom (účelom)

právnej úpravy. (4b) Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti či

použitia najmenej drastických – šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity,

test of subsidiarity, sufficiently important objective). (4c) Napokon tretím krokom je

hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of proporcionality

in the strict sense, proporcionate effect).

IV.C

Pojem trestu a význam trestných sadzieb

10. Trest je najostrejším z prostriedkov štátneho donútenia, ktoré používa štát

pri plnení svojich funkcií. Z ustanovenia jasne vyplýva, že

trest je následkom trestného činu. Ukladanie konkrétneho trestu páchateľovi teda musí byť

v príčinnej súvislosti so spáchaním konkrétneho trestného činu páchateľom. Inak povedané,

nevyhnutnou podmienkou a predpokladom uloženia konkrétneho trestu páchateľovi

je spáchanie konkrétneho trestného činu páchateľom.

Charakteristickým znakom trestu je, že sa ním spôsobuje ujma, ktorá spočíva

vo výraznom zásahu do práv páchateľa, pričom jednoznačne najciteľnejší zásah predstavuje

zásah do jeho osobnej slobody.

11. Z hľadiska určitosti môžeme tresty deliť na absolútne určité a tresty relatívne

určité. Absolútne určité sú tresty, pri ktorých zákon súdu pri rozhodovaní o treste nedáva

na výber, keďže presne ustanovuje druh a výmeru trestu. Pri relatívne určitých trestoch

je stanovená horná a dolná hranica trestnej sadzby, pričom zákonodarca výškou trestných

sadzieb vyjadruje škodlivosť, resp. typovú závažnosť toho - ktorého trestného činu, a tak už

porovnaním trestných sadzieb trestných činov možno zistiť, ktorý z nich je podľa

zákonodarcu pre spoločnosť škodlivejší. Každá zákonná trestná sadzba tak zodpovedá

stupňu typovej závažnosti, ktorý je charakteristický pre trestné činy určitého druhu.

K stanovovaniu trestných sadzieb za trestné činy určitého druhu pritom dochádza

práve z dôvodu, že i trestné činy toho istého druhu sa navzájom odlišujú, a to konkrétnymi

okolnosťami toho - ktorého prípadu. Trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou

nulla poena sine lege stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, no zároveň mu

prenecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho

prípadu.

IV.D

Účel trestu v teórii trestného práva hmotného

12. Podľa ustanovenia je účelom trestu ochrana spoločnosti

pred páchateľmi trestnej činnosti, pričom táto ochrana sa realizuje formou trestnej represie

(tým, že sa páchateľovi zabráni v páchaní trestnej činnosti), individuálnej prevencie (tým, že

sa vytvoria podmienky na výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život) a generálnej

prevencie (tým, že sa iní odradia od páchania trestnej činnosti). Ochrana spoločnosti ako

účel trestu je v zhode s rezolúciou 1. kongresu Spojených národov v Ženeve z roku 1955.

Úlohou trestu v boji proti kriminalite je prispieť k udržaniu kriminality v určitých

hraniciach a podľa možnosti i k jej postupnému obmedzovaniu.

Trest (a osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší

a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné

vyvodiť, že „sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako

s najväčším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám“

(Hayek, F. A.: Právo, zákonodarstvo a slobody. l. diel. Praha: Academia 1991, s. 56).

Orientácia trestnoprávnej ochrany na ochranu osobnosti človeka, jeho dôstojnosti a jeho

práv a slobôd vytvára dostatočný priestor na rozvoj ľudskej osobnosti a na fungovanie

jedinca v spoločnosti. V tomto smere je potrebné vychádzať zo zásady, že „bez slobody

jednotlivca neexistuje sloboda spoločnosti“. S tým súvisí aj zásada uplatňovaná v trestnom

práve, a to zásada humanizmu, ktorá zahrňuje nielen ochranu páchateľa, jeho resocializácie,

či sociálnej integrácie, výkon trestu a ochranných opatrení, ale aj ochranu spoločnosti

vrátane jej humanitných ideálov a hodnôt, ako aj ochranu potencionálnych obetí

pred trestnými činmi. Konkrétnym prejavom zásady humanizmu je aj

a tiež zrušenie trestu smrti novelou trestného kódexu

Trest realizuje svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú

represia (zabránenie páchateľovi páchať ďalej trestnú činnosť), resocializácia páchateľov

trestných činov, a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Aj keď

represia a výchova sú z hľadiska účelu trestu veľmi dôležité, nie sú cieľom samy osebe,

ale sú to prostriedky na dosiahnutie cieľa konečného, ktorým je ochrana spoločnosti

pred kriminalitou.

Pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnotenie činu a osoby

páchateľa a že sa ukladá v závislosti od závažnosti činu vyjadrenej stupňom jeho

spoločenskej nebezpečnosti, ktorá je rozhodujúca pre stanovenie druhu trestu a jeho

výmery, pričom jeho prioritný účel sa dosahuje predovšetkým ukladaním trestov a ich

výkonom. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby

táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. K naplneniu účelu trestu

prispieva aj jeho preventívne pôsobenie, keď hrozba trestu formulovaného v trestnom

kódexe odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti, pričom intenzita tejto prevencie

rastie so zvyšovaním vedomia verejnosti o neodvratnosti a spravodlivosti trestov.

Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a individuálnej

prevencie, je adekvátnosť trestov za spáchaný trestný čin.

Preventívno-výchovnú funkciu trestov zabezpečuje hrozba trestom.

nežiaduce a spoločnosti škodlivé konania premieta do skutkových podstát trestných činov

a ujmu za ich spáchanie formuluje v podobe trestov. Trestný kódex plní svoju preventívno-

výchovnú funkciu prostredníctvom stupnice druhov trestov a ich výmer za jednotlivé trestné

činy vyjadrujúcej hodnotový úsudok o stupni zavrhnutiahodnosti jednotlivých trestných

činov.

Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru

represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale

demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa

konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou

odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie

potlačený moment prevencie.

Funkciu ochrany plní trest jednak voči páchateľovi trestného činu, voči ktorému sa

prejavuje moment represie (zabránenie páchaniu trestnej činnosti) a individuálnej prevencie

(výchova k riadnemu životu), jednak voči ďalším jednotlivcom, potencionálnym

páchateľom, voči ktorým sa prejavuje moment generálnej prevencie (výchovné pôsobenie

trestov na ostatných členov spoločnosti).

Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa účelom trestu a trestného práva vôbec,

teda myšlienky H. Grotia, C. Beccariu, I. Kanta, G. W. F. Hegla, L. Feuerbacha, F. von

Liszta a ďalších právnych filozofov a tvorcov teórií trestov, resp. trestania, sú založené

na myšlienke, že trestné konanie má sledovať rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má

totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestného konania má byť

dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický

a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. Považuje sa za spravodlivé, aby bol

vážne mienený sebakritický a kajúcny postoj „odmenený“ miernejším trestom, napr. tak,

ako to umožňuje súčasný inštitút poľahčujúcej okolnosti z dôvodu „úprimnej ľútosti“,

upravený v .

Pokiaľ si páchateľ uvedomí, že trestným činom, ktorý spáchal porušil práva

a slobody iných a rozhodne sa prijať trest, môžeme povedať, že páchateľ sa, či už

na základe vlastného svedomia alebo aj za pripojenia trestného konania, hrozby trestom

alebo verejného odsúdenia, chce napraviť a pokúsiť sa vynahradiť spoločnosti škodu, ktorú

spáchal. V takom prípade je dobré, že páchateľ trest považuje za adekvátny, spravodlivý

a súhlasí s ním. Primárnym cieľom trestného konania by však prirodzene nemalo byť

hľadanie trestu, s ktorým páchateľ bude súhlasiť, pretože páchateľ, ktorý neprejaví skutočnú

ľútosť nad svojimi činmi a nebude sa snažiť o nápravu, bude za svoj hlavný cieľ považovať

dosiahnutie čo najnižšieho trestu a následne návrat k predchádzajúcemu spôsobu

kriminálneho života.

13. Obsahom vykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných

právach a slobodách páchateľa (napr. na osobnej slobode, na majetku, na cti a pod.). Ujma

nie je cieľom trestu, je iba nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu.

V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje

odplatu za spáchaný trestný čin. Toto ponímanie trestu sa líši od absolútnych teórií trestu

vychádzajúcich zo zásady „punitur, quia peccatum est“, teda „trestá sa, pretože bolo

spáchané zlo“. Naopak, relatívne teórie trestu spájali s jeho ukladaním určité pre spoločnosť

užitočné ciele („punitur, ne pecce tur“, teda „trestá sa, aby nebolo páchané zlo“). Zmiešané

teórie trestu usilovali o spojenie odplatnej i účelovej funkcie trestu.

Na tomto mieste je zároveň potrebné zdôrazniť, že ani absolútne teórie nepočítali

s ukladaním neprimeraných trestov. Napriek niekedy drastickej povahe použitých

trestnoprávnych prostriedkov totiž v zmysle zásady „oko za oko, zub za zub“ rátali

so spôsobením rovnakej ujmy páchateľovi. Požiadavka primeranosti trestu je obsiahnutá

i v myšlienke predstaviteľa absolútnej teórie trestu G. W. F. Hegla, podľa ktorého bezprávie

je negáciou práva, a trest je teda negáciou tejto negácie. Hegel poukazuje na skutočnosť, že

páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest.

Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste,

prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia,

ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie – bezprávie voči neprimerane

potrestanému páchateľovi trestného činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa

svojou podstatou (negovaním práva) ničím nelíši od trestného činu, pričom páchateľ,

ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť dosiahnuť negáciu štátom

spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát.

IV.E

Súbeh a spôsoby trestania súbehu

14. Súbehom (konkurenciou) sa označuje prípad, ak páchateľ spáchal dva alebo

viacero trestných činov skôr, než bol za niektorý z nich odsúdený. Teória trestného práva

rozlišuje jednočinný súbeh (jednočinná, ideálna, formálna alebo súčasná konkurencia,

resp. konkurencia ) a viacčinný súbeh (reálna, materiálna, postupná

konkurencia, resp. konkurencia trestných činov). Viacčinný súbeh predpokladá, že páchateľ

spáchal viacero trestných činov skôr, ako súd vyhlásil za tieto odsudzujúci rozsudok; súbeh

jednočinný predpokladá, že jedno konanie páchateľa má znaky viacerých trestných činov.

15. Pri trestaní súbehu sa historicky vyvinuli tri špecifické zásady uplatňujúce sa

v rôznych podobách a kombináciách, a to:

a) Zásada kumulačná (sčítacia), ktorej podstatou je pravidlo, koľko trestných činov,

toľko trestov (quot delicta, tot poenae). Pri dôslednom použití tejto zásady dochádza

sčítaním jednotlivých trestov (najmä u trestu odňatia slobody) k ukladaniu neúmerne

vysokých trestov (napr. trest odňatia slobody na 8, 12 a 15 rokov znamená trest odňatia

slobody na 35 rokov). Okrem neobmedzenej podoby sa táto zásada môže vyskytovať aj

s určitými obmedzeniami (redukciami), najmä pokiaľ ide o celkovú výšku trestu. Na rozdiel

od členských štátov Európskej únie využitie kumulačnej zásady pri trestaní súbehu

dominuje v Spojených štátoch amerických.

b) Zásada absorpčná (pohlcovacia), ktorej obsahom je pravidlo, že vyšší,

resp. prísnejší trest pohlcuje trest nižší (poena maior absorbet minorem). Je opakom

kumulačnej zásady a jej uplatnenie je východiskom pri privilegovanom trestaní súbehu.

Vyskytuje sa v troch formách, a to ako absorpcia trestných činov, absorpcia trestných

sadzieb a absorpcia trestov. Pri uplatnení tejto zásady sa teda páchateľ potrestá a trest sa mu

uloží iba za trestný čin najprísnejšie trestný. Použitie tejto zásady sa v odbornej literatúre

odôvodňuje hlavne tým, že páchateľ spáchal ďalší trestný čin bez toho, aby bol varovaný

odsudzujúcim rozsudkom týkajúcim sa skoršieho trestného činu zo zbiehajúcich sa

trestných činov.

c) Zásada asperačná (zostrovacia) je najmladšou zo zásad trestania súbehu a spočíva

v tom, že trest sa vymeria v rámci trestnej sadzby stanovenej za čin najprísnejšie trestný

z tých, ktoré sa zbiehajú; je ho však možné najrôznejším spôsobom zostriť (poena maior

cum exasperatione), najčastejšie zvýšením hornej hranice tejto trestnej sadzby.

IV.F

Vývoj právnej úpravy asperačnej zásady na území Slovenska

16. V moderných dejinách sa s asperačnou zásadou na území Slovenska po prvýkrát

stretávame v rámci Uhorského trestného zákonníka o zločinoch a prečinoch (zákonný

článok V/1878), ktorý bol po vzniku Československej republiky tzv. recepčnou normou

prebratý do právneho poriadku Československej republiky. V zmysle § 95 až § 99

Uhorského trestného zákonníka o zločinoch a prečinoch súd obligatórne nemusel, ale len

fakultatívne mohol využiť asperačnú zásadu, a to podľa týchto pravidiel:

- v prípade spáchania viacerých prečinov alebo spáchania viacerých prečinov

a priestupkov, z pre ne stanovených trestov sa má použiť najťažší stanovený trest a najťažší

uložený trest straty slobody možno zvýšiť o jeden rok (§ 97),

- pri spáchaní zločinu a iného trestného činu sa má použiť trest pre potrestanie

zločinu a trest straty slobody na určitú dobu stanovený pre zločin oproti ťarche ostatných

činov možno zvýšiť o dva roky (§ 98),

- pri spáchaní viacerých zločinov alebo okrem nich aj iných trestných činov sa má

použiť najťažší trest z trestov určených pre tieto, a keď tento je trest straty slobody na určitú

dobu, jeho najdlhšie trvanie možno zvýšiť o päť rokov (§ 99).

17. K obligatórnemu využitiu asperačnej zásady na území Slovenska (avšak nie

v súvislosti s trestaním súbehu) po prvýkrát dochádza až od 22. júla 1941, keď nadobudol

účinnosť zákon č. 167/1941 Sl. z. o prísnejšom trestaní niektorých trestných činov

spáchaných využitím zatmenia alebo leteckého poplachu. V zmysle § 1 tohto zákona platilo,

že ak páchateľ využil zatmenie alebo letecký poplach na spáchanie niektorého z taxatívne

stanovených trestných činov, malo to za následok zvýšenie hornej hranice zákonnej trestnej

sadzby trestu odňatia slobody, a to pri zločine o dva roky a pri prečine o jeden rok.

18. Prvý unifikovaný na území Československa –

Sb. účinný od 1. augusta 1950 – vo vzťahu k trestaniu súbehu stanovil, že v prípade, ak

u zbiehajúcich sa trestných činov budú horné hranice trestných sadzieb trestu odňatia

slobody rôzne, tak sa trest vymeria podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje

na čin z nich najprísnejšie trestný (bez zvýšenia hornej hranice trestnej sadzby!). S využitím

asperačnej zásady – v podobe obligatórneho zvýšenia hornej hranice trestnej sadzby trestu

odňatia slobody o jednu štvrtinu – ráta č. 86/1950 Sb. len v prípade, ak sú

pri zbiehajúcich sa trestných činoch horné hranice trestných sadzieb trestu odňatia

slobody rovnaké. Avšak i pri obligatórnom zvýšení hornej hranice trestnej sadzby

trestu odňatia slobody ďalší postup súdu – teda určenie konkrétnej výšky

trestu – ponechával na voľnej úvahe súdu, keďže pri ukladaní konkrétneho trestu mu zákon

neukladal povinnosť uložiť trest v konkrétnej časti upravenej (sprísnenej) trestnej sadzby.

Vo vzťahu k minimálnej výške úhrnného trestu zákon len stanovil, že ak sú dolné hranice

trestných sadzieb odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia

z nich. V konečnom dôsledku tak č. 86/1950 Sb. ponechával súdu voľnosť

pri rozhodovaní o treste. Ten na základe vlastného uváženia po zohľadnení všetkých

okolností prípadu a osoby páchateľa rozhodol, aký vysoký bude trest odňatia slobody,

pričom priestor, ktorý mu zákonné zvýšenie hornej hranice poskytlo, mohol, no nemusel

využiť, čo už záviselo na jeho posúdení konkrétneho prípadu.

19. účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu

súbehu vôbec nerátal s využitím asperačnej zásady v súvislosti s hornou hranicou trestnej

sadzby úhrnného trestu, len stanovil, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac

trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje

na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Prvky asperačnej zásady boli využité len v rámci

právnej úpravy ukladania trestu odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi.

20. Prelom v uplatňovaní asperačnej zásady pri trestaní súbehu priniesol zákon

č. (ďalej len „“), ktorým sa s účinnosťou od 1.

septembra 2003 novelizoval Touto novelou sa do

tohto zaviedlo pravidlo, v zmysle ktorého platilo, že ak súd ukladá úhrnný

trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma

alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody

trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd uloží páchateľovi

trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Po prvýkrát sa

tak súčasťou asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby, ale aj

určenie (obmedzenie) ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu.

Podľa dôvodovej správy k tejto novele dôvodom jej vypracovania bol vysoký stav násilnej

kriminality na Slovensku a nemožnosť trvalej, resp. dostatočnej izolácie páchateľov tejto

násilnej činnosti. Jej cieľom preto bolo sprísnenie trestov, izolácia najnebezpečnejších

zločincov, a tým vyššia bezpečnosť v spoločnosti. Vo vzťahu k asperačnej zásade sa

v dôvodovej správe konštatuje, že súd by mal mať možnosť v prípadoch reálnej

konkurencie úmyselných trestných činov zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby najťažšieho

trestného činu o jednu tretinu a v prípade obzvlášť závažného recidivistu o jednu polovicu.

Ako je pritom zrejmé z národnou radou schváleného znenia novely, z možnosti súdu sa v

priebehu legislatívneho procesu stala povinnosť súdu.

21. Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený bol

následne prevzatý i do rekodifikovaného 2005 Z. z., ktorý len

v súvislosti so zavedením bipartície trestných činov v § 41 ods. 2 spresnil, že z dvoch alebo

viacerých zbiehajúcich sa úmyselných trestných činov musí byť aspoň jeden zločinom.

Za splnenia tejto podmienky sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody

trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd obligatórne musí

uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.

V porovnaní s pôvodnou úpravou zavedenou je teda asperačnú

zásadu možné aplikovať v menšom rozsahu, keďže v prípadoch, keď súd bude páchateľovi

ukladať trest za dva alebo viac úmyselných prečinov spáchaných dvoma alebo viacerými

skutkami, nebude použitie tejto zásady prichádzať do úvahy.

22. Vychádzajúc z už uvedeného možno platnú slovenskú právnu úpravu trestania

súbehu zhrnúť takto:

a) v prípade jednočinného súbehu sa vždy použije absorpčná zásada,

b) v prípade viacčinného súbehu prečinov sa použije absorpčná zásada,

c) v prípade viacčinného súbehu prečinu spáchaného z nedbanlivosti a zločinu sa

použije absorpčná zásada,

d) v prípade viacčinného súbehu prečinu spáchaného úmyselne a zločinu sa použije

asperačná zásada,

e) v prípade v prípade viacčinného súbehu zločinu a zločinu sa použije asperačná

zásada.

23. Pre porovnanie možno poukázať na stav v Českej republike, ktorá čelí v zásade

rovnakým bezpečnostným rizikám (vrátane kriminality) ako Slovenská republika. V českom

(zákon č. 40/2009 Sb.) je fakultatívne uplatnenie asperačnej zásady

obmedzené len na viacčinný súbeh väčšieho počtu trestných činov, pričom súd môže zvýšiť

hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Keďže zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby

je fakultatívne, súd ukladajúci úhrnný trest ho nemusí využiť, pokiaľ považuje

za dostatočnú už tú výšku hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorá bola

určená podľa všeobecných pravidiel pre stanovenie výmery úhrnného trestu i bez jeho

zvýšenia (ak napr. postačí uloženie trestu odňatia slobody na hornej hranici nezvýšenej

trestnej sadzby stanovenej za trestný čin najprísnejšie trestný zo zbiehajúcich sa trestných

činov).

Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, český neukladá súdu ani

povinnosť, aby v prípade, ak využije zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby, vymeral

úhrnný trest, napr. v hornej polovici takto zvýšenej trestnej sadzby, či dokonca v dĺžke

spadajúcej do onej jednej tretiny, o ktorú sa horná hranica zvýšila.

V českej trestnoprávnej literatúre zároveň nachádzame odporúčania, ako postupovať

pri ukladaní úhrnného trestu, resp. ako sa vysporiadať s faktom, že ukladaný úhrnný trest

má zohľadňovať spáchanie viacerých trestných činov páchateľom (Šámal, P. a kol.: Trestní

zákoník. Praha: C. H. Beck 2009, s. 2910 a nasl., tiež Prouza, D.: Trestní zákoník. Praha:

C. H. Beck 2010, s. 508). V zmysle týchto odporúčaní pri hodnotení konkrétnej povahy

a závažnosti celého súhrnu zbiehajúcich sa trestných činov bude nevyhnutné najprv

zhodnotiť konkrétnu povahu a závažnosť každého zo zbiehajúcich sa trestných činov. Toto

individuálne posúdenie však samozrejme nemôže byť úplne izolované, keďže

prinajmenšom hodnotenie osoby páchateľa bude spájať posúdenie všetkých zbiehajúcich sa

trestných činov, spoločná môže byť aj pohnútka alebo môže ísť o iný vnútorný vzťah medzi

jednotlivými trestnými činmi, no na druhej strane ani tieto spoločné charakteristiky

sa nemusia úplne zhodne prejaviť u každého zo zbiehajúcich sa trestných činov a bude

záležať aj na tom, či ide o jednočinný alebo viacčinný súbeh, za koľko trestných činov

sa ukladá úhrnný trest atď. V prípade viacčinného súbehu je potrebné prihliadať aj

na prípadné zmeny, ktoré nastali v medziobdobí od spáchania každého jednotlivého

trestného činu do doby rozhodovania o úhrnnom treste. K výslednému hodnoteniu povahy

a závažnosti celého súhrnu trestnej činnosti bude možné dospieť len vtedy, ak konkrétna

povaha a závažnosť každého jednotlivého zbiehajúceho sa trestného činu budú hodnotené

tiež vo vzťahu k typovej povahe a závažnosti trestného činu z nich najprísnejšie trestného.

To prirodzene neznamená, že by sa výsledná úroveň závažnosti celého súhrnu zbiehajúcich

sa trestných činov rovnala vždy akémusi aritmetickému súčtu všetkých čiastočných

konkrétnych úrovní závažnosti jednotlivých zbiehajúcich sa trestných činov, ak by vôbec

bol taký súčet možný.

IV.G

Zásada primeranosti trestu k trestnému činu, za ktorý je trest ukladaný

24. Požiadavka, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý sa ukladá, sa však

v trestnom práve presadzuje najneskôr už od dôb osvietenstva.

V zmysle tejto požiadavky má byť trest úmerný škode, ktorú páchateľ trestným

činom spôsobil, a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší

zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez

zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky

primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania.

Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť

prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi.

Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé

konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac

rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy

len primeraný trest.

25. Neprimerane prísne (ale samozrejme i neprimerane mierne) tresty pôsobia

škodlivo na páchateľa i spoločnosť.

U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej

dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu či jej dôveru v súdnu moc ako celok.

U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty

páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný

za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať

spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom

dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy

páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho

konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany

páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj

za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.

V tejto súvislosti právna veda pritom už i v minulosti opakovane vyslovila, že

odstrašujúco má pôsobiť neodvrátiteľnosť trestu, nie jeho prísnosť.

26. K rešpektovaniu požiadavky primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu

pritom musí dochádzať v dvoch rovinách:

a) individuálnej – v rámci rozhodovacej činnosti súdu pri ukladaní konkrétneho trestu

páchateľovi za spáchanie konkrétneho trestného činu,

b) všeobecnej – v rámci normotvornej činnosti zákonodarcu pri stanovovaní

všeobecných podmienok ukladania a výkonu trestov.

Je pritom zrejmé, že nevyhnutným predpokladom rešpektovania požiadavky

primeranosti trestu súdom v individuálnej rovine je rešpektovanie tejto požiadavky

zákonodarcom v rovine všeobecnej, keďže v zmysle zásady nulla poena sine lege je súd

pri rozhodovaní o treste viazaný zákonom. Preto v prípade, ak je povinnosť súdu ukladať

neprimeraný trest „zakódovaná“ zákonodarcom už priamo v zákone, nemá súd v konkrétom

prípade možnosť uložiť páchateľovi iný než neprimeraný trest.

IV.I

Individualizácia trestu ako prostriedok dosiahnutia primeranosti trestu

27. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská

individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych

prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh

a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby

zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní

druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napr. spôsob spáchania činu a jeho následok,

miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa,

pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho

rodiny) či možnosť jeho nápravy.

Tak ako pri rozhodovaní o vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie

súdu vytvára na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení

každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach

a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností prípadu umožňuje,

aby súd v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol

o spravodlivej výmere konkrétneho trestu. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu

individuálne i v ich vzájomnej súvislosti sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické

metódy poznávania, indukcia i dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale

aj ďalšie bežné metódy poznávania, aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné,

zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie.

Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať

na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupu

súdu pri rozhodovaní o treste.

V.

Posúdenie súladnosti napadnutého ustanovenia s

1. Článok 49 , podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným

činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho

spáchanie v spojení s ) , podľa ktorého do pôsobnosti národnej rady

patrí uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch, zveruje zákonodarcovi

právomoc vymedziť katalóg trestných činov a trestov za ich spáchanie. Pri úprave s tým

súvisiacich otázok, akými sú ustanovenie druhov trestov, zásad a spôsobov ich ukladania, je

zákonodarca limitovaný len a dohovorom stanoveným zákazom krutého,

neľudského či ponižujúceho trestu a všeobecným ústavným princípom materiálneho

právneho štátu zahŕňajúcim princípy, akými sú princíp zákonnosti, právnej istoty, princíp

rešpektu k základným právam a slobodám, princíp zákazu svojvôle, princíp primeranosti,

zákazu diskriminácie a pod. Zákonodarca v týchto medziach disponuje širokou mierou

úvahy, čo sa týka určenia druhu trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania.

ani medzinárodné pramene práva nepredpisujú zákonodarcovi ucelený koncept trestnej

politiky. Je tak na úvahe zákonodarcu stanoviť mieru uplatnenia jednotlivých foriem

ochrany spoločnosti prostriedkami trestného práva, t. j. rozhodnúť, aký dôraz položí

na prvky represie, individuálnej prevencie či generálnej prevencie. Ústavný súd však v tejto

súvislosti už v predchádzajúcich častiach odôvodnenia dostatočne dôrazne poukázal na to,

že ani úvaha zákonodarcu nie je bez obmedzení, a teda nesmie trpieť svojvôľou.

Z judikatúry ústavného súdu je tiež potrebné pripomenúť, že každý zákon by mal

spĺňať požiadavky, ktoré sú vo všeobecnosti kladené na akúkoľvek zákonnú úpravu

v právnom štáte a ktoré možno odvodiť z . S uplatňovaním princípu

právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti,

stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy

vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada

primeranosti, resp. proporcionality (m. m. ).

Vychádzajúc z už uvedeného tak možno zhrnúť, že zákonodarca má

nespochybniteľné právo formovať trestnú politiku štátu, toto jeho právo však nie je

absolútne. Zákonodarca je totiž v rámci svojej normotvornej činnosti významne limitovaný,

a to povinnosťou zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami, tak ako sú vymedzené

v záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch práva.

Obzvlášť vo vzťahu k právnej úprave trestu ako právnemu následku trestného činu

pritom platí, že nepostačuje len dodržiavanie požiadavky nulla poena sine lege, ale je

nevyhnutné, aby zákonom ustanovená právna úprava druhov trestov, podmienok ich

ukladania, ako aj podmienok ich výkonu plne rešpektovala predovšetkým základné ľudské

právo nebyť mučený ani podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo

trestu, ako i právo, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý je tento trest ukladaný.

2. Ako už bolo uvedené (časť IV.B), princíp primeranosti platí pri obmedzovaní

základných práv a slobôd všeobecne. Porušenie zásady primeranosti trestu môže viesť

primárne k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré má byť trestom vzhľadom

na jeho druh a povahu obmedzené, teda k ústavne nekonformnému zásahu do základného

práva na osobnú slobodu, ochranu majetku, ochranu súkromného a rodinného života a pod.

3. Z povahy trestu vyplýva, že zaistiť v rámci jeho aplikácie zachovanie maxima

kolidujúcich práv, resp. právom chránených záujmov popri sebe bez zásahu nie je možné.

Trest ako trestnoprávna sankcia nastupuje vždy ako výsledok porušenia základných práv,

resp. ústavných hodnôt chránených trestným právom a jeho nevyhnutnou funkčnou zložkou

je zásah do základných práv páchateľa trestného činu.

Takýto zásah môže byť ústavne konformný len v prípade, že okrem zákonného

základu a legitímneho cieľa vyjadreného v cieľoch trestnej politiky štátu a v účele trestu

samotného musí rešpektovať zásadu proporcionality vyžadujúcu rešpektovanie primeranosti

medzi povahou, okolnosťami či následkami spáchaného trestného činu a prísnosťou trestu

vzhľadom na jeho účel.

4. Inak povedané, napriek tomu, že výslovne neobsahuje požiadavku, aby bol

trest primeraný trestnému činu, za ktorý je tento trest ukladaný, je – vzhľadom na čl. 1

ods. 1 , ako i vzhľadom na – nepochybné, že zákonná úprava

trestania musí byť v súlade s (i ústavným súdom stabilne presadzovanou) požiadavkou

materiálneho právneho štátu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i prípustnosť zásahov

do základných práv a slobôd len spôsobom a v miere, ktoré obstoja v teste proporcionality,

pričom v prípade trestania viacčinného súbehu ide o zásah do osobnej slobody (čl. 17 ods. 2

), ktorý je potrebné podrobiť testu proporcionality.

5. Z hľadiska jednotlivých kritérií posudzovaných v rámci testu proporcionality je

nepochybné to, že (1) asperačná zásada spadá pod rozsah osobnej slobody, že (2) aplikáciou

asperačnej zásady dochádza k zásahu do osobnej slobody, že (3) tento zásah má právny

základ v , ktorý spĺňa požiadavku dostatočnej určitosti, jasnosti

a predvídateľnosti, ako i to, že (4) napadnuté ustanovenie

zároveň predstavuje legislatívne opatrenie, ktoré je vhodné na zaistenie zákonodarcom

sledovaného legitímneho cieľa – ochrany spoločnosti pred páchateľmi viacerých trestných

činov, predovšetkým prostriedkami ochrannej funkcie trestu a generálnej prevencie.

6. V predmetnej veci bolo teda úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutá právna

úprava rešpektuje požiadavku primeranosti, t. j. či umožňuje uložiť páchateľovi trest

primeraný trestnému činu, za ktorý sa trest ukladá, tak, aby bola zachovaná rozumná

a vyvážená väzba medzi intenzitou verejného záujmu na ochrane spoločnosti a závažnosťou

zásahu do základných práv páchateľa, pričom záujem na ochrane spoločnosti možno

považovať za dôvod legitimizujúci zásah do osobnej slobody páchateľa iba za predpokladu,

že takýto zásah, resp. jeho intenzita sú v demokratickom a právnom štáte nevyhnutné

a ochranu spoločnosti nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami.

7. Podľa názoru ústavného súdu spôsob, ktorý v ako

reakciu na viacčinný súbeh zvolil zákonodarca, nerešpektuje požiadavku primeranosti,

pretože neumožňuje uložiť páchateľovi trest primeraný trestnému činu, za ktorý je trest

ukladaný, a to z týchto dôvodov:

a) napadnutá právna úprava neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu,

b) existuje výrazná disproporcia medzi trestaním viacčinného súbehu a recidívy.

8. Konkrétne dôvody, z ktorých vyplýva názor ústavného súdu, že napadnutá právna

úprava neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu, je možné zhrnúť takto:

a) V zmysle je súd pri určovaní druhu trestu a jeho

výmery povinný prihliadnuť najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,

pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery

a možnosť jeho nápravy.

Po zvážení týchto kritérií by súd mal uložiť trest pri hornej hranici trestnej sadzby

v prípade najškodlivejších trestných činov toho - ktorého druhu. Tresty pri dolnej hranici

trestnej sadzby je naopak potrebné ukladať za najmenej škodlivé trestné činy toho - ktorého

druhu. Miera, resp. stupeň škodlivosti konkrétneho trestného činu bude pritom vyplývať

z konkrétnych okolností, resp. zvláštností tohto konkrétneho trestného činu.

Navrhovateľom napadnutá právna úprava podľa názoru ústavného súdu nerešpektuje

požiadavku primeranosti trestu a jeho individualizácie tým, že nezakotvuje možnosť, ale

bezvýnimočnú povinnosť súdu v prípade zbiehajúcich sa trestných činov zvýšiť hornú

hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu

tretinu a zároveň uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby

trestu odňatia slobody.

V dôsledku uvedeného tak v prípade, ak súd po prihliadnutí na spôsob spáchania

zbiehajúcich sa trestných činov, ich následky, zavinenie, pohnútky, priťažujúce okolnosti,

poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy je toho

názoru, že primeraným a vo vzťahu k zbiehajúcim sa trestným činom náležite

individualizovaným trestom by bol trest pri dolnej hranici trestnej sadzby trestného činu

zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného, resp. by bol názoru, že

primeraným by bol trest uložený pod polovicou trestnej sadzby trestného činu

zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného, nemôže takýto trest uložiť a musí

uložiť trest nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, a to hoci takýto trest nebude

zodpovedať spôsobu spáchania zbiehajúcich sa trestných činov, ich následkom, zavineniu,

pohnútkam, priťažujúcim okolnostiam, poľahčujúcim okolnostiam, osobe páchateľa, jeho

pomerom a možnostiam jeho nápravy.

b) V tejto súvislosti ústavný súd za obzvlášť vypuklé porušenie požiadavky

primeranosti považuje prípady, keď zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave

podľa asperačnej zásady, teda minimálny trest, ktorý súd môže uložiť, je vyšší ako pôvodná

horná (!) hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody, pričom ide o prípady týchto piatich

trestných sadzieb používaných v osobitnej časti :

ba) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je

7 rokov až 10 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa asperačnej

zásady bude 10 rokov a 2 mesiace, čo je o 2 mesiace viac ako pôvodná horná hranica

trestnej sadzby trestu odňatia slobody,

bb) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je

9 rokov až 12 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa asperačnej

zásady bude 12 rokov a 6 mesiacov, čo je o 6 mesiacov viac ako pôvodná horná hranica

trestnej sadzby trestu odňatia slobody,

bc) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je

10 rokov až 12 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa

asperačnej zásady bude 13 rokov, čo je o 1 rok viac ako pôvodná horná hranica trestnej

sadzby trestu odňatia slobody,

bd) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je

12 rokov až 15 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa

asperačnej zásady bude 16 rokov, čo je o 1 rok viac ako pôvodná horná hranica trestnej

sadzby trestu odňatia slobody,

be) v prípade, ak pôvodná trestná sadzba trestného činu najprísnejšie trestného je

15 rokov až 20 rokov – zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po jej úprave podľa

asperačnej zásady bude 20 rokov a 10 mesiacov, čo je o 10 mesiacov viac ako pôvodná

horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody.

c) Ústavný súd pritom samozrejme nespochybňuje, že môže nastať i situácia, keď

v prípade viacčinného súbehu súd – vzhľadom na spôsob spáchania zbiehajúcich sa

trestných činov, ich následky, zavinenie, pohnútky, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce

okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy – bude považovať

za odôvodnené i zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu

zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného o jednu tretinu a zároveň uložiť

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody, a to

prípadne i za využitia priestoru, ktorý sa nad pôvodnou hornou hranicou trestnej sadzby

vytvoril zvýšením pôvodnej hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu.

Vychádzajúc z požiadavky individualizácie trestov, ktorá je nevyhnutným

predpokladom primeranosti trestov, však ústavný súd odmieta (z právnej úpravy asperačnej

zásady vyplývajúci) predpoklad zákonodarcu, že každý, kto vo viacčinnom súbehu spácha

čo i len dva úmyselné trestné činy, z ktorých aspoň jeden je zločinom, je automaticky

natoľko nebezpečným páchateľom, že v záujme ochrany spoločnosti musí byť postihnutý

trestom odňatia slobody uloženým mu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby.

Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno považovať za akceptovateľnú právnu

úpravu, v zmysle ktorej sú súdy povinné asperačnú zásadu použiť bez ohľadu na to, či – so

zreteľom na individuálne zvláštnosti konkrétnych trestných činov, osobné vlastnosti

a pomery páchateľa – je jej uplatnenie nevyhnutné.

Ústavný súd pritom nenamieta, že v prípade viacčinného súbehu úmyselných

trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, dochádza k obligatórnemu zvýšeniu

hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu najprísnejšie trestného o jednu

tretinu, ale namieta, že striktne upravuje ďalší postup súdu pri určení

konkrétnej výšky trestu, že jej určenie neponecháva na voľnej úvahe súdu, keďže

pri ukladaní konkrétneho trestu mu ukladá povinnosť uložiť trest

v konkrétnej časti upravenej (sprísnenej) trestnej sadzby. Vo vzťahu k minimálnej výške

úhrnného trestu je podľa názoru ústavného súdu ústavne konformné len stanovenie pravidla,

že ak sú dolné hranice trestných sadzieb odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou

úhrnného trestu najvyššia z nich.

Ústavný súd považuje zároveň za potrebné na tomto mieste osobitne upozorniť

na skutočnosť, že v trestnoprávnej úprave sa (v súvislosti s trestaním súbehu)

s obligatórnym využitím asperačnej zásady na území Slovenska až do roku 2003 vôbec

nestretávame, a to ani v trestnoprávnej úprave vojnovej Slovenskej republiky či

v (socialistickej/komunistickej) trestnoprávnej úprave po roku 1948, o ktorých

nedemokratickom, resp. totalitnom charaktere nemožno mať najmenších pochýb, pričom

s obligatórnym využitím asperačnej zásady pôvodne nerátala ani dôvodová správa k novele

z roku 2003.

d) Aj keď je v konkrétnom prípade trestania viacčinného súbehu možné uložiť trest

odňatia slobody výnimočne i pod jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, a to za využitia

inštitútu mimoriadneho (!) zníženia trestu, takéto zníženie bude, ako to už zo samotného

názvu tohto inštitútu vyplýva, nie bežné, ale možné len v individuálnom prípade existencie

okolností odôvodňujúcich mimoriadne zníženie trestu, teda v prípade existencie okolností,

ktoré logicky musia mať povahu okolností mimoriadnych.

Ak teda v konkrétnom prípade trestania viacčinného súbehu budú existovať

okolnosti, ktoré by (v prípade neexistencie povinnosti súdu uložiť trest nad jednu polovicu

sprísnenej trestnej sadzby) odôvodňovali uloženie trestu pod dolnou hranicou trestnej

sadzby, avšak tieto okolnosti nebudú mať povahu mimoriadnych okolností, resp. nebudú

mať mimoriadny charakter, nebude súd oprávnený využiť inštitút mimoriadneho zníženia

trestu a bude povinný uložiť trest odňatia slobody nad jednu polovicu sprísnenej trestnej

sadzby, čo súdu nepochybne znemožní individualizovať trest a uložiť primeraný trest

za spáchané trestné činy. Na tomto mieste ústavný súd pritom považuje za potrebné

pripomenúť, že v praxi sa oveľa častejšie vyskytujú bežné (nemimoriadne) okolnosti než

okolnosti mimoriadne.

Ústavný súd zároveň osobitne zdôrazňuje zásadný fakt, a to že v zmysle § 39

dôvodom využitia inštitútu mimoriadneho zníženia trestu nemôže byť len

samotná skutočnosť, že súd je toho názoru, že použitie trestnej sadzby ustanovenej

by bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Súd svoj názor

o neprimeranej prísnosti trestu musí odôvodniť (mimoriadnymi, výnimočnými)

okolnosťami prípadu alebo pomermi páchateľa. Dôvodom mimoriadneho zníženia trestu

teda nemôže byť bez ďalšieho len samotné presvedčenie súdu o neprimeranosti trestu.

Inak povedané, súd nemôže odôvodniť využite inštitútu mimoriadneho zníženia

trestu len poukázaním na skutočnosť, že podľa jeho názoru by uloženie trestu odňatia

slobody nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby bolo neprimerane prísne, ale musí

uviesť konkrétne dôvody (mimoriadne, resp. výnimočné okolnosti prípadu alebo pomery

páchateľa), ktoré spôsobujú, že uloženie trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby

by bolo neprimerane prísne.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno za akceptovateľný pokladať súčasný stav,

keď súdy, ktoré považujú minimálne tresty, ktoré by mali uložiť na základe asperačnej

zásady, za neprimerané, pravidelne pristupujú k „obchádzaniu“, resp. „negovaniu“

asperačnej zásady tým, že využívajú inštitút mimoriadneho zníženia trestu, a to

i v prípadoch, ak nie sú prítomné mimoriadne (výnimočné) okolnosti odôvodňujúce

mimoriadne zníženie trestu, ale sú prítomné len „bežné“ okolnosti, ktoré štandardne

oprávňujú len pohyb v rámci trestnej sadzby.

Inak povedané, nie je ústavne konformné, že ak chcú súdy uložiť primeraný

individualizovaný trest, tak pravidelne „obchádzajú“, resp. „negujú“ asperačnú zásadu tým,

že za okolnosti odôvodňujúce použitie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu považujú aj

také okolnosti, ktoré by za normálnych okolností (ak by nechceli/nemuseli obchádzať,

resp. negovať asperačnú zásadu) za okolnosti odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu

nepovažovali.

V prípade argumentácie v prospech ústavnej konformity asperačnej zásady tak preto

podľa názoru ústavného súdu nemožno odkazovať na inštitút mimoriadneho zníženia trestu

a povinnosť ústavne konformného výkladu, keďže ako už z uvedeného vyplýva, súdmi je

inštitút mimoriadneho zníženia trestu využívaný i v prípadoch, keď existencia reálnych,

resp. oprávnených dôvodov na jeho využitie je viac než otázna.

O ústavne konformný výklad podľa názoru ústavného súdu nemôže v žiadnom

prípade ísť, ak by základom ústavne konformného výkladu malo byť vnímanie inštitútu

mimoriadneho zníženia trestu ako zákonom predpokladaného prostriedku poskytujúceho

súdom priestor na obchádzanie, resp. negovanie asperačnej zásady.

Tu je zároveň potrebné osobitne zdôrazniť, že tiež len ťažko možno automaticky

predpokladať, že v záujme primeraného trestania viacčinného súbehu sa každý jeden súd

bude ochotný stotožniť s myšlienkou, že predpokladom ústavne konformného výkladu je

„obchádzanie“, resp. „negovanie“ asperačnej zásady využívaním (zneužívaním?) inštitútu

mimoriadneho zníženia trestu. V dôsledku napadnutej právnej úpravy súd, ktorý bude

považovať uloženie trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby za neprimerané

a zároveň bude chcieť postupovať striktne podľa zákona (a teda nebude chcieť „obchádzať“

asperačnú zásadu tým, aby bez existencie mimoriadnych dôvodov využil inštitút

mimoriadneho zníženia trestu), bude musieť v rozpore so svojím sľubom a svojím

svedomím uložiť páchateľovi neprimeraný trest.

V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pritom

nevyužitie moderačného oprávnenia podľa zakotvujúceho

mimoriadne zníženie trestu nemožno úspešne namietať v rámci žiadneho z dovolacích

dôvodov (napr. stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. 5/2011).

e) Ústavný súd zastáva názor, že ani viacčinný súbeh nemôže byť dôvodom

pre obmedzenie, resp. odňatie práva páchateľa na primeraný, individualizovaný trest.

Požiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky,

preto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste

možnosť prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Totiž len

trest vymeraný s maximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu môže byť

trestom primeraným.

Je tiež potrebné prihliadať na celkový spôsob života páchateľa, nevyhnutné je

celkové posúdenie jeho osobnosti, najmä jeho celkového osobného profilu, charakterových

a psychických vlastností, veku a pod, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov,

ktoré viedli k viacčinnému súbehu.

Napadnutá právna úprava neumožňuje dostatočnú diferenciáciu jednotlivých

prípadov viacčinného súbehu, čo spôsobuje, že pri rozhodovaní súdu o treste dochádza

k mechanickému hodnoteniu jeho významu.

f) Vychádzajúc z už uvedeného možno zhrnúť, že napadnutá právna úprava je podľa

názoru ústavného súdu v rozpore s požiadavkou primeranosti trestu, keďže stanovením

bezvýnimočnej povinnosti súdu v prípade zbiehajúcich sa trestných činov zvýšiť hornú

hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu

tretinu a zároveň uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu, a teda neumožňuje

zabezpečiť, aby súd uložil páchateľovi trest, ktorý bude primeraný jeho trestnému činu.

Možno preto konštatovať, že trest ukladaný na základe asperačnej zásady

nezabezpečuje spravodlivú rovnováhu medzi záujmom spoločnosti a ochranou základných

práv jednotlivca; je spôsobilý svojou intenzitou zasiahnuť do práva jednotlivca na osobnú

slobodu nad rámec legitímneho záujmu spoločnosti na stíhaní a potrestaní páchateľa, a preto

nie je v súlade so zásadou minimalizácie zásahov do chránených záujmov.

Ako pritom zo stanoviska generálneho prokurátora vyplýva, tresty ukladané použitím

asperačnej zásady sú vnímané ako neprimerané nielen páchateľmi trestných činov

a advokátmi, ale ako neprimerané ich vnímajú i samotné orgány činné trestnom konaní,

ako i súdy, ktoré sa snažia asperačnú zásadu „obchádzať“, resp. „negovať“.

g) Ako už bolo uvedené, z týchto záverov ústavného súdu samozrejme nevyplýva, že

by zákonodarca nemohol ako reakciu na viacčinný súbeh zakotviť i zvýšenie hornej hranice

trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného zo zbiehajúcich sa trestných činov.

Na to je zákonodarca nepochybne oprávnený, avšak rešpektujúc požiadavku primeranosti

nesmie zákonodarca požadovať, aby bolo uloženie trestu odňatia slobody nad jednu

polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola zvýšená o jednu tretinu) obligatórnym,

resp. automatickým. Inak povedané, zákonodarca nemôže požadovať, aby v prípade, ak

dôjde k naplneniu zákonom taxatívne ustanovených podmienok, uloženie trestu odňatia

slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby automaticky predstavovalo jedinú možnú

reakciu spoločnosti na spáchanie trestného činu.

Vzhľadom na závažnosť trestu odňatia slobody tak podľa názoru ústavného súdu

pri viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom,

môže byť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica

bola zvýšená o jednu tretinu) ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu

a pomery páchateľa je súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody nad jednu

polovicu trestnej sadzby bude primerané zbiehajúcim sa trestným činom, za spáchanie

ktorých páchateľa odsudzuje.

9. Konkrétne dôvody, z ktorých vyplýva názor ústavného súdu, že existuje výrazná

disproporcia medzi trestaním viacčinného súbehu a trestaním recidívy, je možné zhrnúť

takto:

a) V prípade viacčinného súbehu, ako i v prípade recidívy ide o situáciu, keď

páchateľ spáchal viacero trestných činov, pričom základný rozdiel medzi súbehom

a recidívou spočíva v tom, že v prípade recidívy páchateľ spáchal ďalší trestný čin až

potom, ako bol súdom právoplatne odsúdený za predchádzajúci trestný čin.

Trestné právo pritom tradične pristupuje k trestaniu recidivistov prísnejšie, a to

vychádzajúc z myšlienky, že ak sa výchovné pôsobenie predchádzajúceho potrestania

minulo účinkom a recidivista po predchádzajúcom odsúdení spáchaním ďalšieho trestného

činu preukázal ľahostajnosť k hodnotovému systému spoločnosti, je v prípade ďalšieho

odsúdenia na mieste prísnejšia represia a poskytnutie zvýšenej ochrany trestno-právnymi

nástrojmi.

Na druhej strane pri viacčinnom súbehu páchateľ medzi páchaním jednotlivých

skutkov nie je na svoje negatívne správanie upozornený sankciou uloženou súdom.

Rešpektujúc jednotlivé účely trestu, ako i požiadavku primeranosti, je tak zrejmé, že

v prípade, ak je páchateľ súdom naraz trestaný za trestný čin A a trestný čin B, ktoré boli

spáchané v súbehu, mal by (vzhľadom na absenciu predchádzajúceho varovania) byť

potrestaný miernejšie, ako v prípade, ak by bol súdom najprv potrestaný (a zároveň

varovaný pred ďalším negatívnym správaním) za trestný čin A a následne by

po právoplatnosti tohto rozhodnutia spáchal trestný čin B, za ktorý by bol súdom (už ako

recidivista) tiež potrestaný.

Napadnutá právna úprava však tento prístup bez akéhokoľvek rozumného

zdôvodnenia obracia úplne naruby, keďže umožňuje, aby (pri splnení podmienok

ustanovených v ) páchateľ, ktorý sa dopustil ďalšieho

trestného činu skôr, ako bol varovaný odsudzujúcim rozsudkom týkajúcim sa jeho

predchádzajúceho trestného činu, bol postihnutý v rámci prísnejšej trestnej sadzby, ako

páchateľ, ktorý potom, ako už bol odsúdený za úmyselný trestný čin (hoci neprávoplatne),

spácha ďalší zločin. Ak by teda páchateľ, ktorý spáchal trestné činy v súbehu, bol súdený

ako recidivista, boli by mu síce uložené dva tresty, ich celková výmera by však mohla byť

nižšia, ako hroziaci úhrnný trest mu uložený na dolnej hranici (v dôsledku asperačnej

zásady) zvýšenej trestnej sadzby.

V dôsledku napadnutej právnej úpravy je teda v identických trestných veciach

recidíva trestaná miernejšie, a to napriek tomu, že medzi spáchaním viacerých trestných

činov súd uložením sankcie odsúdil páchateľa, čím poukázal na jeho negatívne správanie

a na jeho povinnosť sa takéhoto konania zdržať. Trestanie páchateľa podľa § 41 ods. 2

je jednoznačne prísnejšie, a to napriek tomu, že oficiálnu výstrahu

od štátu pred spáchaním ďalšieho trestného skutku nedostal, a napriek tomu, že v prípade

viacčinného súbehu často ide o prvotrestané osoby, čo je v prípade recidívy absolútne

vylúčené.

Nejde pritom o teoretický problém, keďže ako vyplýva zo stanoviska generálneho

prokurátora, krajské prokuratúry uviedli množstvo prípadov, kde pri aplikácii asperačnej

zásady páchateľom hrozia omnoho prísnejšie tresty ako pri recidíve, a to napriek tomu, že

predtým ešte neboli súdne trestaní.

Takýto výrazne disproporčný prístup zákonodarcu k trestaniu viacčinného súbehu

na jednej strane a (závažnejšej a pre spoločnosť podstatne nebezpečnejšej) recidívy

na strane druhej podľa názoru ústavného súdu zásadným spôsobom popiera požiadavku

primeranosti trestu, a preto napadnutá právna úprava i z tohto dôvodu v teste

proporcionality neobstojí.

b) V súvislosti s disproporciou v trestaní viacčinného súbehu a recidívy ústavný súd

zároveň považuje za potrebné poukázať i na nie zanedbateľnú skutočnosť, že to, či bude

páchateľ stíhaný za viacčinný súbeh alebo bude stíhaný ako recidivista, nezávisí až tak

na samotnom páchateľovi, ale skôr na aktivite orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

Ak páchateľ spácha úmyselný trestný čin, ktorý bude včas odhalený a v primeranej

lehote bude za neho páchateľ odsúdený, neskoršie spáchanie úmyselného trestného činu

nebude posudzované podľa ustanovenia , ale pri ukladaní

trestu sa uplatnia iba ustanovenia upravujúce ukladanie trestu recidivistom. Na druhej strane

môže nastať situácia, že hoci páchateľ spácha rovnaké trestné činy v rovnakom čase, uplatní

sa vo vzťahu k nemu asperačná zásada, pretože v dôsledku, či už subjektívnych alebo

objektívnych prieťahov v postupe orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, nie je

za prvý zo zbiehajúcich sa trestných činov vyhlásený odsudzujúci rozsudok skôr, než

spácha druhý trestný čin. Ako správne navrhovateľ uvádza, môže tak paradoxne nastať

situácia, že napriek tomu, že dvaja páchatelia spáchajú súčasne rovnaké trestné činy, ten,

u ktorého budú príslušné štátne orgány nečinné, bude prísnejšie trestný.

10. Vychádzajúc z požiadavky primeranosti trestu (s dôrazom na nevyhnutnosť

individualizácie trestu) ústavný súd v závere konštatuje, že pri stanovovaní podmienok

ukladania trestu zákonodarca nesmie privilegovať jedinú skutočnosť – spáchanie trestného

činu v rámci viacčinného súbehu.

Podľa názoru ústavného súdu v prípadoch, keď spáchanie viacerých trestných činov

v súbehu podstatne nezvyšuje závažnosť spáchaných trestných činov, neexistuje racionálny

dôvod, prečo by spáchanie viacerých trestných činov v súbehu malo byť postihované

automaticky trestom ukladaným nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby.

Podľa názoru ústavného súdu je nepochybné, že uložený trest by mal zohľadňovať

i skutočnosť, že súd ukladá trest za viacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu.

Rešpektujúc požiadavku primeranosti trestu by však k zohľadňovaniu existencie

viacčinného súbehu mal pristupovať predovšetkým súd, a to popri zvažovaní

a zohľadňovaní všetkých ostatných okolností konkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť

primeraný, individualizovaný trest v rámci zákonných trestných sadzieb ustanovených

zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestný

s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej trestnej sadzbe.

Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd zastáva názor, že je v rozpore

s požiadavkou primeranosti trestu, aby samotný viacčinný súbeh automaticky viedol

k uloženiu trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, a to obzvlášť, ak by takýto

trest mal byť prísnejší ako trest, ktorý by súd mohol uložiť za rovnaké (resp. obdobné)

trestné činy spáchané v rámci recidívy.

11. Podľa názoru ústavného súdu by v záujme rešpektovania požiadavky

primeranosti trestu bolo žiaduce, aby sa do budúcna zákonodarca vysporiadal so všeobecne

rozšírenou zjednodušenou mylnou predstavou, v zmysle ktorej prísne trestanie predstavuje

zaručený recept na zníženie kriminality, pričom páchateľ by v podstate mal byť potrestaný

nie ako občan majúci základné práva a slobody, ale ako nepriateľ spoločnosti.

Je totiž neospravedlniteľné, aby právo páchateľa na primeraný trest zodpovedajúci

jeho trestnému činu bolo obetované kolektívnemu spoločenskému záujmu bezpečnosti,

pričom zahraničné kriminologické a penologické výskumy navyše celkom presvedčivo

preukazujú, že neprimerané sprísňovanie trestnej represie, ktoré obvykle (pod vplyvom

médií a vysokej miery punitivity obyvateľstva) predstavuje produkt emocionálnej

a populistickej trestnej politiky, neprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku

v podobe zníženej kriminality, ale jeho jediným preukázateľným efektom sú chronicky

preplnené väznice a rastúci index väzenskej populácie.

Zákonodarca ani v rámci boja s kriminalitou nesmie opúšťať základné dlhodobé

konštanty moderného demokratického právneho štátu rešpektujúceho a chrániaceho

základné ľudské práva a slobody (vrátane základných ľudských práv a slobôd páchateľa

trestného činu), a to predovšetkým požiadavku primeranosti, zásadu pomocnej úlohy

trestného práva a poňatie trestného práva ako prostriedku ultima ratio, ako aj princíp

humanity trestného práva.

12. Z týchto dôvodov a rešpektujúc princíp minimalizácie zásahu ústavného súdu

do právneho poriadku vyslovil ústavný súd nesúlad iba časti ustanovenia § 41 ods. 2

s ; preto vo zvyšku návrhu navrhovateľa nevyhovel.

Vzhľadom na tento záver bolo už bez právneho významu analyzovať prípadný nesúlad

napadnutého ustanovenia s , a č. 50 ods. 1 .

13. Naproti tomu nebolo možné dospieť k názoru o aplikovateľnosti čl. 141 ods. 1

na daný prípad, pretože v ňom ide iba o vymedzenie referenčného rámca pre výkon

súdnictva v demokratickom a právnom štáte. Ústavný súd preto v tejto časti návrhu tiež

nevyhovel.

14. Podľa k rozhodnutiu pripájajú odlišné

stanovisko sudkyňa Ivetta Macejková a Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012