Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 478/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom

Mgr. B. G., R., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 25. mája 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 14. júna 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom Mgr. B. G., R., vo veci namietaného porušenia práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. mája 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. februára 2013

(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právna predchodkyňa

sťažovateľky obchodná spoločnosť C., s. r. o., Ž. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou

smerujúcou proti žalovanému mestu Č. (ďalej len „žalovaný“) domáhala zaplatenia sumy

181 509,14 € (5 468 144,50 Sk) z titulu náhrady škody. Predmetná žaloba bola rozsudkom

krajského súdu zamietnutá.

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil tým. že vykonaným dokazovaním vrátane

znaleckého dokazovania nezistil, že žalobcom tvrdená škoda vznikla v príčinnej súvislosti

s preklenovacím úverom a s ním spojenými sankciami na sankčných úrokoch, poplatkoch

a v súvislosti so zmluvnými pokutami od obchodných partnerov pre omeškanie žalovaného

s platením finančných záväzkov v období od 22. októbra 1998 do 20. októbra 2000,

ako aj preto, že sa v predmetnom konaní podľa krajského súdu nepreukázalo tvrdenie

žalobcu, podľa ktorého „nezískanie zisku na strane žalobcu“ v rozhodnej dobe bolo

vyvolané neuhradením ceny diela žalovaným po dobu 722 dní.

Pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci krajský súd vychádzal predovšetkým

z vykonaného znaleckého dokazovania. Podľa názoru sťažovateľky v priebehu konania

bolo preukázané, že „znalecké dokazovanie nemalo svoju odbornú kvalitu, bolo vykonané

neúplne, nezodpovedalo na hlavné a podstatné otázky prerokovávanej veci a viac ako

odbornými otázkami sa znalec zaoberal riešením a komentovaním právnych otázok veci“.

Krajský súd napriek tomu jej námietky smerujúce proti úplnosti, komplexnosti a odbornosti

znaleckého posudku neakceptoval a zamietol aj jej návrh na doplnenie dokazovania

vykonaním kontrolného znaleckého dokazovania, ktorý predstavoval jediný možný spôsob,

ktorým mohol žalobca ním uplatnený nárok dokázať a preukázať.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nedostatočne a neúplne vyhodnotil vykonané

dokazovanie a nekriticky prijal najmä závery znaleckého posudku. Pri zodpovednom

vyhodnotení záverov znaleckého posudku mal podľa sťažovateľky krajský súd

v predmetnom konaní odpovedať aj na tieto otázky:

„- Je možné, že ak je žalovaný v omeškaní s platením finančného záväzku voči

žalobcovi vo výške cca 8 miliónov Sk nespôsobuje mu ako veriteľovi žiadnu ujmu – škodu?

- Je dohodnutá zmluvná pokuta vyúčtovaná zmluvným partnerom žalobcovi

a zaplatená žalobcom úverovej zmluvy za omeškanie s platením svojho záväzku

v dohodnutej lehote žalobcovou škodou?

- Keby žalovaný zaplatil svoje záväzky bez omeškania, mohol žalobca zaplatiť

svoj záväzok zmluvnému partnerovi, pre omeškanie splatením ktorého bol sankcionovaný

zmluvnou pokutou, v dohodnutej lehote?

- Ak je taká zaplatená zmluvná pokuta škodou a žalobca svoj záväzok nemohol

zaplatiť včas v dohodnutej lehote, pretože žalovaný bol v omeškaní s platením sumy vysoko

prevyšujúcej výšku záväzku žalobcu, je vznik takej škody v príčinnej súvislosti

s protiprávnym konaním žalovaného - omeškaním s plnením svojich záväzkov?

Obdobne:

- Ak má žalobca dohodnutý s bankou kontokorentný úver, a nedostatok finančných

prostriedkov ho núti čerpať takýto úver (ísť so stavom účtu do mínusového stavu, ktorý je

úrokovaný) z dôvodu, že žalovaný je v omeškaní s platením svojho záväzku, je platenie tohto

úroku škodou žalobcu? Mal by žalobca potrebu čerpať kontokorentný úver keby žalovaný

zaplatil svoje záväzky bez omeškania?

- Ak by takú potrebu nemal (určite nie, pretože nesplatené záväzky žalovaného boli

ďaleko vyššie ako výška dohodnutého kontokorentného úveru), je vznik škody vo forme

zaplateného úroku v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného – omeškaním

s plnením svojich záväzkov.“

Uvedené otázky si krajský súd v priebehu predmetného konania nepoložil,

hodnotenie vykonaných dôkazov vykonal povrchne a neúplne bez prihliadnutia na všetky

okolnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, čím porušil právo žalobcu na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Žalobca podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, ktoré odôvodnil neúplným

zistením skutkového stavu veci, pretože krajský súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie skutočností podstatných pre rozhodnutie.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

je nedôvodné, a preto rozsudok krajského súdu potvrdil. Zároveň vo svojom rozsudku

najvyšší súd vyhovel návrhu žalobcu na zmenu účastníka na strane žalobcu podľa § 92

ods. 2 a 3 v dôsledku postúpenia spornej pohľadávky

sťažovateľke.

V predmetnom konaní najvyšší súd neodstránil vady konania pred krajským súdom

a v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v celom rozsahu sa stotožnil so závermi

uvedenými v rozsudku krajského súdu, čím porušil sťažovateľkino právo na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces.

Podľa sťažovateľky rozsudok krajského súdu aj rozsudok najvyššieho súdu

neobsahujú riadne odôvodnenie, predovšetkým vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia

o zamietnutí návrhu na doplnenie dokazovania, ale aj vo vzťahu k prijatiu záveru,

podľa ktorého „v príčinnej súvislosti s omeškaním platenia záväzku viac ako 8 miliónov Sk

po dobu cca dvoch rokov nie je dlžníkom spôsobená veriteľovi žiadna ujma – škoda“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na ustálenú judikatúru vzťahujúcu

sa na náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia (R 37/1985, ,

).

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj rozsudkom krajského súdu.

K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- krajský súd neakceptoval jeho námietky smerujúce proti úplnosti, odbornosti

a komplexnosti v konaní podaného znaleckého posudku,

- krajský súd neúplne zistil skutkový stav veci a nedostatočne vyhodnotil vykonané

dokazovanie,

- najvyšší súd svojím postupom neodstránil vady konania pred krajským súdom,

- odôvodnenie rozsudkov súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci

je nedostatočné až arbitrárne, predovšetkým neodôvodnili skutočnosť, že žalobcovi

omeškaním žalovaného nevznikla žiadna škoda.

II.A K namietanému porušeniu označeného práva sťažovateľky rozsudkom

krajského súdu

V súvislosti s námietkou sťažovateľky smerujúcou proti rozsudku krajského súdu

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej opakovane vyslovil, že princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva,

musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,

ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

V konaní vedenom na krajskom súde mala sťažovateľka možnosť dovolávať

sa ochrany svojich práv a slobôd podľa a nasl.

v rámci odvolacieho konania na krajskom súde. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý

vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá právomoc preskúmavať

rozsudok krajského súdu z uvedeného dôvodu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal

najvyšší súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozsudku. Z tohto

dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci

ústavného súdu.

II.B K namietanému porušeniu označeného práva sťažovateľky rozsudkom

najvyššieho súdu

Preskúmavané konanie bolo skončené právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu.

Ústavný súd preto preskúmal rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského

súdu v celom rozsahu, v ktorom sa s ním najvyšší súd stotožnil.

Krajský súd v predmetnej veci rozhodoval po zrušení jeho prvého rozhodnutia

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. januára 2009. Vo svojom rozsudku

krajský súd popísal priebeh dovtedajšieho konania, obsah predchádzajúcich rozhodnutí

vydaných v predmetnej veci, ako aj ďalší priebeh konania a dôkazné prostriedky v konaní

predložené (doplnenie znaleckého dokazovania v rozsahu usmernenia vyplývajúceho

z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. januára 2009, vyjadrenia

účastníkov konania a viaceré predložené listinné dôkazy). Následne krajský súd definoval

predmet sporu tak, že ide o „nárok na náhradu škody podľa § 145 a nasl. HZ vo výške

skutočnej škody a na ušlom zisku, v oboch prípadoch z porušenia zmluvnej povinnosti

žalovaného včas splniť záväzok uhradiť cenu vykonaných stavebných prác na diele

zhotovenom a odovzdanom žalobcom žalovanému“.

Vzhľadom na dátum uzavretia záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným

a s prihliadnutím na krajský súd dospel k záveru,

že na právne posúdenie uplatneného nároku sa bude aplikovať Hospodársky zákonník.

Krajský súd v rozsudku špecifikoval zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody

podľa Hospodárskeho zákonníka, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a zdôraznil,

že dôkazné bremeno týkajúce sa otázky zavinenia vzniku škody spočíva podľa tohto zákona

na žalobcovi.

V súvislosti s naplnením prvého predpokladu vzniku nároku na náhradu škody –

porušenie zmluvnej povinnosti, dospel krajský súd k záveru, že zaplatenie ceny

poskytnutého plnenia zo strany žalovaného až 722 dní po lehote splatnosti faktúr, ktorými

si žalobca uplatnil svoj nárok, možno považovať za porušenie zmluvnej povinnosti

žalovaným. Vo vzťahu k splneniu ďalších predpokladov vzniku nároku na náhradu škody

krajský súd opätovne zdôraznil, že nositeľom dôkazného bremena je v danom prípade

žalobca, a keďže samotné vyčíslenie skutočnej škody a ušlého zisku nemožno považovať

za dostatočný dôkaz, vykonal v tomto smere znalecké dokazovanie.

K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa vykonaného znaleckého dokazovania

krajský súd uviedol: „... znalecký posudok ako jeden z dôkazných prostriedkov v zmysle

úpravy v a nasl. , osobitne v , je predmetom hodnotenia súdom

a to v zmysle podľa úvahy súdu, a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti

so všetkými ostatnými vykonanými dôkazmi a so všetkým, čo počas konania vyšlo najavo.

Hodnotenie znaleckého posudku teda podlieha zásadám, ktorými sa spravuje procesné

dokazovanie, najmä v zásade voľného hodnotenia dôkazov. Úloha znalca sa vyčerpáva

odborným posúdením skutočností a ich podaním súdu. Z ustanovení upravujúcich

znalecký dôkaz i dokazovanie ako celok vyplýva, že súd nemôže nahrádzať znalca a

hodnotiť odbornú správnosť znaleckého posudku. Môže však hodnotiť (osobu) znalca,

skutočnosť, či posudok vychádza zo správneho skutkového stavu veci, či zodpovedá

skutočnostiam, ktoré mu súd na posúdenie určil, ako aj logiku posudku, teda či má znalcov

záver oporu v stanovených predpokladoch a analyzovaných skutočnostiach. Pokiaľ ide o

samotný (vnútorný) obsah znaleckého posudku, hodnotí súd z hľadiska spoľahlivosti zdroje

informácii, o ktoré sa opiera, z hľadiska presnosti a úplnosti odborných postupov v zmysle

postupu lege artis a záveru, ako aj z hľadiska logických nadväzností v posudku...“

Následne krajský súd v rozsudku zhrnul dôvody, ktoré viedli k vykonaniu

znaleckého dokazovania a jeho doplneniu (overenie výšky tvrdenej skutočnej škody a

ušlého zisku, okolností vo sfére hospodárenia žalobcu v rozhodnej dobe, či práve pre

omeškanie žalovaného bolo nevyhnutné, aby si žalobca zobral preklenovací úver, v

dôsledku čoho mala žalobcovi vzniknúť ním uplatňovaná škoda, ale i potreba preskúmania

dôkazu predloženého žalobcom správy audítorky Ing. M. T., z ktorej žalobca odvodzoval

svoju vedomosť o zodpovednosti žalovaného za vznik škody na jeho strane). Krajský súd

popísal svoje myšlienkové pochody pri hodnotení v konaní predloženej správy audítorky,

ktoré ho viedli k prijatiu záveru, podľa ktorého „... konštatovania v doloženej audítorskej

správe však boli podľa vyhodnotenia krajského súdu natoľko všeobecné, bez uvedenia

presných informácií, podkladov a možnosti ich preskúmania, z ktorých audítorka čerpala

pri uvedených záveroch, že pri spochybnení žalovaným nemohli samé o sebe závery

audítorky tvoriť dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci samej“.

V ďalšom obsahu rozsudku krajský súd podrobne špecifikoval zdroje podkladov,

informácií, z ktorých čerpal znalec pri vykonaní znaleckého dokazovania, a k dôvodom

neakceptovania návrhu žalobcu na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania uviedol:

„K samotnému vyhodnoteniu odborných zistení a záverov znalca krajský súd vychádzal

i z toho, že išlo o znalecký ústav, u ktorého sa predpokladá najvyššia miera znaleckej

odbornej spôsobilosti; ak aj podaný posudok, čo namietal žalobca, obsahoval k niektorým

znaleckým úlohám i právne závery, neznižovalo to celkovú zodpovedajúcu kvalitu, úroveň

posudku a kompetencie znalca, keďže krajský súd vychádzal len z dostatočne vyjadrených

a spracovaných odborných zistení a záverov znalca v skutkovej rovine. Z uvedeného

neakceptoval krajský súd návrh žalobcu na vykonanie ďalšieho (kontrolného) znaleckého

posudku.“

Krajský súd následne podrobne popísal závery znaleckého posudku predloženého

v predmetnom konaní, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal. Najprv poukázal

na záver, podľa ktorého „z podkladov žalobcu nebolo možné zistiť relevantný stav

hospodárenia v rozhodujúcej dobe pred tvrdeným vznikom škody“. Poukázal na závery

znalca, ktorý sa podrobne zaoberal vyhodnotením záväzkového vzťahu žalobcu – úverovej

zmluvy, ktorá predstavovala právny základ na preukázanie výšky tvrdenej skutočnej škody

na strane žalobcu, pretože išlo o jediný úver uvádzaný žalobcom, ktorý mal mať súvis

s preklenutím obdobia od prevzatia stavby do okamihu zaplatenia dlžnej sumy žalovaným.

V spojení s uvedenou skutočnosťou znalec poukázal predovšetkým na bezúčelovosť úveru,

skutočnosť, že prvá splátka úveru bola čerpaná 2 mesiace pred lehotou splatnosti faktúr

žalobcu, skutočnosť, že poskytnutie úveru žalobcovi bolo nevyhnutné pre zachovanie

plynulého chodu obchodnej spoločnosti žalobcu, skutočnosť, že vyčíslenie celkových

nákladov úveru bolo súčasťou faktúry, ktorou si žalobca vyčíslil ušlý zisk, neexistenciu

dokladov o úhrade zmluvných pokút v rozhodnom období, ako aj dokladov o oprávnenosti

ich účtovania subdodávateľmi, v dôsledku čoho nebolo možné zistiť ani mieru podielu

žalovaného na vzniku škody, zhodnotenie účtovných výsledkov žalobcu znalcom,

ktorý z predložených podkladov žalobcom konštatoval na základe konkrétnych skutočností

ich nevieryhodnosť, závery o ekonomickom vývoji obchodnej spoločnosti žalobcu

ako aj ďalšie okolnosti, na základe ktorých dospel k záveru „vybavovanie úveru zo strany

žalobcu nemohlo bezprostredne súvisieť s finančným preklenutím pohľadávky C. a. s., Ž.“

(právneho predchodcu žalobcu, pozn.).

V závere svojho rozsudku krajský súd uviedol: „Na základe vykonaného dokazovania

krajský súd tak jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach dôkazov produkovaných v

prvostupňovom konaní účastníkmi, s dôrazom na dôkazné bremeno žalobcu, dospel k

záveru, že zo sumáru všetkých dôkazov, vrátane znaleckého dokazovania i s jeho doplnením,

nezistil vznik tvrdenej škody žalobcu v príčinnej súvislosti s preklenovacím úverom, s ním

spojenými sankciami na sankčných úrokoch, poplatkoch a v súvislosti so zmluvnými

pokutami od obchodných partnerov vo väzbe na omeškanie žalovaného s platením

predmetných faktúr od 22. 10. 1998 do 20. 10. 2000, za ktorú škodu by zodpovedal

nepochybne a výhradne žalovaný. Žalobca zo skutkového stavu, ako vyplynul z vykonaného

dokazovania, neuniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie, že preklenovací úver v

rozhodnej dobe zobral výhrade v súvislosti s porušením zmluvnej povinnosti žalovaného,

ani to, že svoje povinnosti voči vlastným veriteľom neplnil výlučne pre porušenie zmluvnej

povinnosti žalovaného. Žalobca nepreukázal nepochybným spôsobom, že v žalobe tvrdené

nezískanie zisku na strane žalobcu v rozhodnej dobe v hospodárení a majetkovej sfére

žalobcu bolo jednoznačne vyvolané neuhradenou fakturovanou cenou diela žalovaným po

dobu 722 dní. Prípadný nedostatok, neúplnosť ekonomických podkladov z rozhodnej doby

podnikania žalobcu idú za situácie dôkazného bremena na strane žalobcu, k jeho tiaži. V

rámci dokazovania, a to ani komplexným preskúmaním všetkých dostupných podkladov,

najmä z účtovníctva žalobcu, sa ani prostredníctvom znaleckého posudku nepodarilo zistiť –

preukázať výšku žalobcom tvrdenej škody, tak skutočnej ako aj ušlého zisku, ako vyplynulo i

z dostatočných skutkových odborných zistení a záverov v posudku znalca. Zo znaleckého

posudku pritom dostatočne a nepochybne vyplynulo, že nebolo možné tvrdenú škodu na

strane žalobcu či už ako škodu skutočnú alebo na ušlom zisku zistiť, kvalifikovať a nebol

zistený ani priamy súvis s uvádzaným preklenovacím úverom vo väzbe na omeškanie

žalovaného s úhradou predmetných faktúr. Práve dôkaz znaleckým posudkom bol pre vec

rozhodujúci, najmä za absencie iných relevantných dôkazov. Správa audítorky nebola

dostatočne konkrétna, podrobná, i ňou sa napokon zaoberal podaný znalecký posudok,

ktorý celkovú hospodársku situáciu na strane žalobcu posudzoval komplexne. Oproti

znaleckému posudku, s nesporne vyššou odbornou výpovednou a dôkaznou silou, audítorská

správa ako samostatný dôkaz neobstála a nemohla ani vo väzbe na ostatné dôkazy

vykonané vo veci krajským súdom vyvrátiť zistenia a odborné závery znaleckého posudku. Z

uvedeného, ani pri konštatovaní omeškania žalovaného s platením ceny stavebných prác

žalobcovi v dobe od 22. 10. 1998 do 20. 10. 2000 nebola preukázaná žalovaná škoda na

strane žalobcu v rovine jej vzniku a výšky a v príčinnej súvislosti s porušením zmluvnej

povinnosti žalovaného. Ak žalobca nepreukázal naplnenie uvedených atribútov nároku na

náhradu žalovanej škody, tak krajský súd mu nemohol žalovaný nárok priznať a žalobu

zamietol.

Aj pri absencii preukázania skutkového a právneho základu pre priznanie

uplatňovaného nároku na náhradu škody k námietke premlčania vznesenej žalovaným,

pre úplnosť a komplexnosť posúdenia veci zo všetkých relevantných argumentov účastníkov,

krajský súd konštatoval neopodstatnenosť námietky premlčania. Premlčacia doba 2 roky

u práva na náhradu škody podľa § 131b ods. 2 veta prvá HZ začala plynúť odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, pričom žalobca

dostatočne preukázal, že k naplneniu oboch kumulatívnych podmienok (vedomosť o škode

a kto za ňu zodpovedá), rozhodných pre začatie plynutia tzv. subjektívnej premlčacej doby,

došlo 30. 10. 2000, z audítorskej správy (č. l. 265 spisu). Žaloba došla na Krajský súd

v Žiline 28. 12. 2001 (č. l. 1 spisu), teda v premlčacej dobe.

Krajský súd pre úplnosť tiež uvádza, že vzhľadom na konštatovanie nepreukázania

skutkového a právneho základu pre priznanie uplatňovaného nároku na náhradu škody,

sa osobitne nezaoberal otázkou účtovania žalovanému za omeškanie s platením

ceny stavebných prác (faktúr) majetkové sankcie (§ 378 ods. 1 HZ), ktoré, ak by boli

zaplatené za nesplnenie povinností, ktorých porušením bola škoda spôsobená, započítali

by sa podľa ust. § 147 ods. 3 HZ na náhradu škody.“

Žalobca v predmetnom konaní podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie,

v ktorom vyjadril svoj nesúhlas s právnym zhodnotením skutkových okolností tejto veci

súdom, v tejto súvislosti poukázal predovšetkým na to, že výška škody aj ušlého zisku bola

v konaní právne relevantným spôsobom preukázaná podaním zo 7. marca 2002, v ktorom

ich výšku žalobca vyčíslil, poukázal na to, že v konaní bolo podľa neho dostatočne

preukázané aj naplnenie všetkých predpokladov vzniku nároku na náhradu škody,

ďalej namietal nedostatky znaleckého dokazovania, ktoré bolo vykonané neúplne

a neodpovedalo na hlavné otázky, ako aj skutočnosť, že v predmetnej veci bol

bez odôvodnenia zamietnutý jeho návrh na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku stručne popísal priebeh preskúmavaného konania,

obsah dôvodov odvolania žalobcu a následne v podstatnom uviedol: „... Najvyšší súd

Slovenskej republiky po prejednaní veci podľa a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Žalobca podal odvolanie s poukazom na existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 205

ods. 2 písm. c) , t. j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V súvislosti

so žalobcom namietaným odvolacím dôvodom možno konštatovať, že aj keď účastníci

konania majú povinnosť uvádzať rozhodujúce skutočnosti a súčasne majú aj dôkaznú

povinnosť, t. j. povinnosť navrhovať dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení,

o tom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa vykonajú, rozhodne súd (§ 120 ods. 1

). Súd preto nemá povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazné prostriedky.

Žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa navrhol doplniť dokazovanie

vypracovaním kontrolného znaleckého posudku s ohľadom na skutočnosť, že podľa

odôvodnenia napadnutého rozsudku bol práve znalecký posudok pre rozhodnutie súdu

rozhodujúci. Podľa jeho názoru výšku škody a ušlého zisku právne relevantným spôsobom

preukázal doložením vyčíslenia škody a ušlého zisku zo dňa 07. 03. 2002.

Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom, vysloveným v uznesení Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého bolo potrebné v ďalšom

konaní posúdiť dôvodnosť námietok žalobcu, vznesených proti znaleckému posudku Ústavu

súdneho inžinierstva Ž. univerzity, odbor Ekonómia a manažment, Ekonomika riadenia

podnikov, uložil uvedenému znalcovi doplniť znalecký posudok s tým, že v uznesení

o ustanovení znalca č. k. -277 zo dňa 15. 10. 2009 špecifikoval, ktorých

skutočností, majúcich rozhodujúci význam pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku

žalobcu, sa má doplnené znalecké dokazovanie týkať. Po podaní doplnenia k znaleckému

posudku zo dňa 30. 11. 2010 súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy a aj vzhľadom

na obsah znaleckého posudku po jeho doplnení, dospel k záveru, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie všetkých predpokladov zodpovednosti

žalovaného za vznik škody v zmysle § 145 a nasl. Hospodárskeho zákonníka, ktoré musia

byť splnené kumulatívne. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

dostatočne objasnil skutkový a právny stav prejednávanej veci. Pokiaľ žalobca v odvolaní

poukazuje na stanovisko riaditeľa inštitúcie, ktorou bol znalecký posudok vypracovaný

zo dňa 19. 01. 2009 a ktoré podľa jeho názoru spochybňuje obsah posudku z hľadiska

hodnotenia právnych otázok, je potrebné uviesť, že uvedené vyjadrenie bolo podané

pred doplnením znaleckého dokazovania.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa a potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( ).“

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že súdy zúčastnené na rozhodovaní tejto veci sa argumentáciou

sťažovateľky, ktorá bola obsahovo zhodná s jej argumentáciou predloženou ústavnému

súdu, v predmetnom konaní dôsledne zaoberali a adekvátne na ňu odpovedali.

Podľa sťažovateľky mali súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vo svojich

rozsudkoch odôvodniť svoje konštatovanie, že žalobcovi omeškaním žalovaného nevznikla

škoda. Z obsahu rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu je zrejmé, že súdy

zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci svoje rozhodnutie založili na konštatovaní, podľa

ktorého žalobca v predmetnom konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno, t. j. nepredložil

dostatok dôkazov, ktoré by dôveryhodným spôsobom preukázali nielen výšku jemu

spôsobenej škody, ale aj príčinnú súvislosť medzi vznikom tejto škody a porušením

zmluvnej povinnosti, čo bolo dôvodom zamietnutia jej žaloby.

K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov

(kontrolný znalecký posudok) ústavný súd rovnako ako všeobecné súdy zúčastnené

na rozhodovaní v tejto veci vo svojich rozsudkoch poukazuje na judikatúru ústavného súdu,

ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej z práva na spravodlivý súdny proces

nevyplýva pre sťažovateľku právo, aby súdy akceptovali všetky jej návrhy na vykonanie

dokazovania, ale aby mala možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd

pre ľudské práva vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých okolností

vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom

regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto

význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým

vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38 –

39, § 91, podobne ).

Z obsahu odvolania proti rozsudku krajského súdu vyplýva, že vo vzťahu

k vykonanému znaleckému dokazovaniu žalobca v predmetnom konaní namietal,

že znalecký posudok rieši právne, a nie odborné otázky, krajský súd nejasne formuloval

otázky pre znalca a znalec nevyčíslil v znaleckom posudku škodu vzniknutú v súvislosti

s porušením zmluvnej povinnosti žalovaným napriek konštatácii jej existencie.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského

súdu, v ktorom tento súd jednoznačne vyjadril, že pri hodnotení dokazovania vychádzal

„len z dostatočne vyjadrených a spracovaných odborných zistení a záverov znalca

v skutkovej rovine“. Najvyšší súd poukázal vo svojom rozsudku, že v predmetnej veci bolo

vykonané doplňujúce znalecké dokazovanie, ktoré odstránilo nejasnú formuláciu otázok,

resp. v rámci ktorého sa špecifikovali skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie uplatneného

nároku, v súvislosti s ktorými sa má znalecké dokazovanie doplniť. Z odôvodnenia

rozsudkov tiež vyplýva, že dôvodom, pre ktorý v znaleckom posudku nedošlo k vyčísleniu

skutočnej škody a ušlého zisku sťažovateľky, resp. žalobcu, nebola nedôslednosť znalca,

ale nedostatok relevantných podkladov, z ktorých by uvedená skutočnosť bola objektívne

zistiteľná, resp. preukázaná.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozsudku v spojení s rozsudkom

krajského súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, uviedol, ktoré skutočnosti považoval

za významné pre rozhodnutie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval

a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu nemožno preto považovať za arbitrárne alebo

nedostatočne odôvodnené.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky podľa dospel k záveru, že z predloženej

sťažnosti ani z rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených označenými

všeobecnými súdmi, a teda o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013