Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 196/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. B. a J. B., obaja bytom K., zastúpených advokátom

JUDr. T. Š., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a práva podľa a 2 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd všeobecne záväzným nariadením

obce Ž. č. 5 z 12. apríla 2002, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. a J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2010 doručená sťažnosť M. B. a J. B., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných

práv podľa a 4 (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) všeobecne záväzným nariadením obce Ž. č. 5 z 12.

apríla 2002.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú:

«Sťažovatelia vlastnia stavebný pozemok, parcelu č. 247/2 v katastrálnom území

odporcu. Táto skutočnosť nie je medzi účastníkmi sporná.

Obec prijala 12.4.2002 Všeobecne záväzné , ktorým bol

vytvorený tzv. Územný plán zóny. Jeho súčasťou je prístupová komunikácia k ďalším

pozemkom. Plán je spracovaný tak, že táto komunikácia sa vytvorí z časti pozemku,

patriaceho sťažovateľom.

Dôsledkom uvedenej skutočnosti bolo, že obec odmietla vydať sťažovateľom stavebné

povolenie na výstavbu rodinného domu. Pre porušenie § 23 ods. 3/ Stavebného zákona

podal Krajský prokurátor v K. protest č. konania Kd 2080/04-24 v uvedenej veci, no obec

mu nevyhovela. Žalobu, resp. konanie onej príslušný súd (okres Košice - okolie) zastavil pre

nedostatok aktívnej legitimácie sťažovateľov s poukazom na a , podľa ktorého

má túto legitimáciu iba prokurátor. Išlo o žalobu na zrušenie uvedeného uznesenia.

Podnet na preskúmanie nezákonného postupu odporcu, podaný okresnej prokuratúre

bol ako vyplýva z pripojenej odpovede „vybavený“ neprijateľným spôsobom: skonštatoval

porušenie normy Stavebného v znení zmien, nepravdivo uviedol, že

požiadavka sťažovateľov bola „čiastočne zohľadnená“ a v podstate odobril porušovanie ich

práv na ochranu majetku. Pritom práve prokurátorom vytknuté porušenie § 30 ods. 4/ zák.

č. malo za následok zásah do nich. Poukazujem na rozhodnutie ESĽP vo veci

Beyeler vs Taliansko z roku 2000 v časti o dodržaní procesných pravidiel. Ustanovenie

s kogentným charakterom má zabrániť neistote, pretrvávajúcej neprimeranú dobu. Treba

pritom pripomenúť, že liknavý postup obce sa ťahá takmer tri desaťročia! Keď podstatná

časť doby je mimo tohto posudzovania.

Sťažovatelia sú presvedčení, že VZN č. 5/2002 v otázke dôvodu obmedzenia ich

vlastníctva v súčasnosti nespĺňa kritérium verejného záujmu. Ide prakticky o

uprednostnenie niekoľkých jednotlivcov na ich úkor. Podľa ich názoru je neochota odporcu

prijať iné vhodné riešenie motivované tým, že sú v obci „cudzinci“. Obmedzené možnosti

súdu zasahovať konkrétne do rozhodovania o tejto autonómnej oblasti nevylučujú právomoc

zakomponovať do svojich úvah a rozhodnutia aj tento dôležitý aspekt.

Sťažovatelia sú si vedomí možností zásahov do vlastníckeho práva, ak príslušný

orgán rešpektuje obsah a podmienky / SR. Rovnako sú im známe limity

týchto zásahov, určené čl. 1 ods. 1/ Protokolu č. 1 k Dohovoru. Vychádzajúc zo záveru,

prijatého v konaní a , týkajúceho sa spôsobilosti všeobecne

záväzného nariadenia obce rovnakého (v zásadnej otázke charakteru zasiahnuť priamo do

základného práva na ochranu majetku treba doterajšie snahy o nápravu prostredníctvom či

už prokurátora alebo súdnej žaloby za neefektívne. Sťažovatelia však u obce neuspeli so

žiadosťou o vydanie stavebného povolenia. Odporca - obec - sa odvolal práve na uvádzané

VZN a to napriek zjavne nezákonnému postupu pri prijímaní, tak pri jeho prolongácii.

Porušuje tým právo sťažovateľov v namietanom rozsahu, pretože sa vlastníctvo pozemku

pre zamýšľaný cieľ stalo bezpredmetným a jeho hodnota vzhľadom na faktické vyvlastnenie

výrazne klesla. Nezanedbateľným faktom je neodôvodnene dlhé obdobie zneužívania

právomoci obce v prejednávanom vzťahu. Podľa sťažovateľov prichádza do úvahy viacero

rozumnejších riešení, ako VZN predpokladá dotyčne prístupovej komunikácie, no ich

presadenie naráža na súkromné dôvody starostu.

Situácia sťažovateľov je prakticky totožná ako v prípade Sporrong a Lönnroth vs

Švédsko, 1982, prejednanom ESĽP so záverom o porušení rovnováhy medzi požiadavkami

ochrany práv jednotlivca a tzv. všeobecného záujmu. Úvahy, postup a závery v uvedenej

veci kopíruje aj rozhodnutie vo veci Elia S. r. o. vs Taliansko. 2001.

Obec, reprezentovaná starostom nemá naozajstný záujem vec definitívne vyriešiť.

Možno pripustiť, že toto a iné konania postup urýchlia. Nevymažú však doterajšie obdobie

porušovania základného práva sťažovateľov.

Vyššie uvedené problémy so stavebným povolením boli riešené obcou (rozhodnutie

č. 300/2010 z 30.4.2010) a krajským stavebným úradom (rozhodnutie 2010/00714

z 20.7.2010). Výsledok týchto konaní spolu s dôvodmi, pre ktoré bolo v konečnom dôsledku

zastavené vychádza, resp. opiera sa o dosiaľ existujúci stav, daný VZN. Boli absolútne

formálne, pretože po zabratí časti dotknutého pozemku je na zvyšku objektívne vylúčené

stavbu zriadiť. V uvedenom zmysle by skončili všetky žiadosti sťažovateľov. Ich úsilie preto

smeruje k odstráneniu svojvôle pri voľbe technických detailov VZN, pričom nie je pre nich

zaujímavá otázka náhrady za prípadné vyvlastnenie pozemku.

S poukazom na závažnosť dopadu namietnutého porušovania práv uplatňujú

sťažovatelia nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Pozemok nadobúdali

v presvedčení, že ide a pôjde o plnohodnotný stavebný pozemok a že pri objektívnom

uvažovaní nemôže vniknúť situácia, rovná súčasnej. Sú značne deprimovaní a frustrovaní

z formy jednania starostu, neprístupného akýmkoľvek argumentom.»

Navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1/ Obec Ž. postupom v rozpore s / v znení

neskorších predpisov vo veci Všeobecne záväzného nariadenia č. 5 z 12.4.2002 porušuje

základné právo sťažovateľov na ochranu vlastníctva podľa / a 4/ SR

a pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1/ a 2/ Protokolu č. 1 k Dohovoru vo vzťahu

k parcele č. 247/2 kat. úz. Ž.

2/ Obci Ž. sa prikazuje obnoviť stav pred porušením uvedených základných práv

sťažovateľov Všeobecne záväzným nariadením č. 5 z 12.4.2002 a toto Všeobecne záväzné

nariadenie zrušuje.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom primerané finančné

zadosťučinenie po 2.500,-Eur.

4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom právo na náhradu trov

právneho zastúpenia.“

Právny zástupca sťažovateľov vzniesol proti členom IV. senátu, a to JUDr. Ľudmile

Gajdošíkovej a JUDr. Ladislavovi Oroszovi námietku predpojatosti v súvislosti s predbežne

prerokovanou vecou vedenou pod sp. zn. . Obaja sudcovia v súvislosti

s namietanou predpojatosťou vyslovili, že sa necítia byť vo veci zaujatí. Vo veci sp. zn.

rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením sp. zn.

z 27. apríla 2011 v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na rok 2011 (ďalej len „rozvrh

práce“) o nepredpojatosti namietaných sudcov. Štvrtý senát ústavného súdu preto vo veci

rozhodoval v zložení uvedenom v rozvrhu práce.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu predchádzajúce ustanovenie nebráni právu

štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku

v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo

pokút.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

Sťažovatelia namietajú, že „Obec Ž. postupom v rozpore s § 30 ods. 4/ zákona

č. v znení neskorších predpisov vo veci Všeobecne záväzného nariadenia č. 5

z 12.4.2002 porušuje základné právo sťažovateľov na ochranu vlastníctva podľa čl. 20

ods. 1/ a 4/ SR a pokojné užívanie majetku podľa / a 2/ Protokolu č. 1

k Dohovoru vo vzťahu k parcele č. 247/2 kat. úz. Ž.“; z citovaného možno vyvodiť, že

sťažovatelia namietajú v zásade porušenie svojich práv všeobecne záväzným nariadením

obce Ž. č. 5 z 12. apríla 2002.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa vo veciach územnej

samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec

(a aj vyšší územný celok) vydávať všeobecne záväzné nariadenia, ktoré je jedným

z prameňov práva, t. j. právnym predpisom aj keď s obmedzenou územnou pôsobnosťou

vzťahujúcou sa len na územie obce (resp. vyšší územný celok).

Z vyplýva, že k porušeniu základných práv sťažovateľov môže

dôjsť právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, t. j. individuálnymi

právnymi aktmi, medzi ktoré nemožno zaradiť všeobecne záväzné nariadenia obcí, ktoré ak

sú vydané či už podľa alebo , sú normatívnymi právnymi aktmi, t. j.

ústavný súd v konaní podľa nie je oprávnený rozhodovať o porušení

základných práv fyzických osôb a právnických osôb normatívnymi právnymi aktmi.

Sťažovatelia sa síce domáhajú v konaní o sťažnosti vyslovenia porušenia svojich

práv všeobecný záväzným nariadením obce, avšak predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1

nemôže byť otázka, ktorú žiadajú v tomto konaní riešiť. Ústavný súd totižto nemôže

v konaní o sťažnosti rozhodnúť, že obec porušila svojím všeobecne záväzným nariadením

označené základné práva a práva sťažovateľov. K záveru o porušení a 4

a čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu označeným všeobecne záväzným nariadením obce

by ústavný súd mohol dospieť len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125

ods. 1 písm. c) , a to aj vtedy len za predpokladu, ak o nich nerozhoduje iný súd. Dňa

15. októbra 2008 nadobudol účinnosť , ktorým sa menil a dopĺňal

. Týmto dňom bolo zverené do právomoci všeobecných súdov

v rámci správneho súdnictva rozhodovať v konaní o súlade všeobecne záväzného nariadenia

obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými

právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (§ 250zfa

), t. j. táto časť konania o súlade právnych predpisov spadá

do právomoci všeobecných súdov.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru () v obdobných veciach aj napriek tomu, že sťažovatelia

v sťažnosti preukazujú, že ju poznajú.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre predovšetkým zdôrazňuje, že „každé

konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,

a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pre ústavným súdom

a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným

súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť

uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným

súdom.“ (, tiež , , ). Z citovaného

okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný

súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa

.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane uvádza, že sťažnosťou podľa čl. 127

ods. 1 sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie

normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní o takejto sťažnosti vysloviť, že

k porušeniu garantovaného práva došlo priamo ustanovením normatívneho

právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou (, m. m. ).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti podľa

viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Na posúdenie ich ústavnosti

slúži iný typ konania (konanie o súlade právnych predpisov). Z tohto dôvodu takéto

sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná neopodstatnenosť spočíva

v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý sťažovatelia zvolili,

a obsahom sťažnosti (m. m. , tiež , ).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ) považoval za potrebné ešte zdôrazniť, že je pri výkone svojej

jurisdikcie tiež viazaný ústavným princípom vyjadreným v , a preto môže

uplatňovať svoje právomoci iba v zákonnom a ústavnom rámci, čo sa považuje

v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu činnosť

jeho orgánov. Za tohto stavu ústavný súd dospel k záveru, že ani pri zohľadnení požiadavky

materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd nie sú v danom prípade splnené

podmienky na zásadný odklon od jeho doterajšej stabilizovanej judikatúry, ktorá vychádza

z ústavnej a zákonnej úpravy, a preto sa nemôže v tomto konaní zaoberať meritórnymi

argumentmi sťažovateľov obsiahnutými v ich sťažnosti, hoci nevylučuje, že by za určitých

okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu (m. m. ).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní konštatoval, že

sťažovatelia sa svojou sťažnosťou podanou podľa domáhali vo svojej

podstate konania o súlade právnych predpisov podľa , a preto ich sťažnosť

v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách

sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011