Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 80 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (85)II. ÚS 66/01
PDF · 94.71 KB
No categories available
II. ÚS 66/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
20. septembra 2001 predbežne prerokoval podnet T.H.M, P., zastúpenej advokátom
Mgr. S. M., B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky konaním Okresného úradu v P. vydaním cenového výmeru
č. 1/2000 zo 6. apríla 2000 a takto
r o z h o d o l :
Podnet T.H.M., P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
Podaním doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) 16. februára 2001 T.H.M., P., (ďalej len „navrhovateľ“), žiada, aby ústavný súd na
základe podnetu vyslovil, že Okresný úrad v P. vydaním cenového výmeru č. 1/2000 zo 6.
apríla 2000 porušil základné právo navrhovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základné právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1
ústavy. Podanie ústavný súd považuje za podnet na začatie konania, pretože na iný záver
chýba procesne prejavená vôľa právnickej osoby, ktorá podnet podala.
Vydávanie cenových výmerov okresnými úradmi upravuje zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o cenách“).
Podľa tretej časti zákona o cenách, konkrétne ods. 2 § 11 (Rozhodovanie vo veciach
regulovaných cien), okresné úrady vykonávajú reguláciu cien podľa § 6 v rozsahu
vymedzenom v rozhodnutí o regulácii cien podľa ods. 1. Rozhodnutia okresných úradov sa
uverejňujú v publikačnom orgáne ministerstva.
Podľa § 21 zákona o cenách na rozhodovanie podľa tohto zákona sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou rozhodovania podľa tretej časti, alebo
ak tento zákon neustanovuje inak (§ 19 ods. 2). Rozhodnutia podľa tretej časti nepodliehajú
preskúmavaniu súdom (§ 248 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
v znení neskorších predpisov).
Z uvedeného vyplýva, že ak mal cenový výmer Okresného úradu v P. (ktorý je
rozhodnutím orgánu miestnej štátnej správy) porušiť základné práva navrhovateľa, mohol
byť napadnutý na ústavnom súde v zákonom ustanovenej lehote len ústavnou sťažnosťou
podľa čl. 127 ústavy v znení pred novelou vykonanou ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov.
Navrhovateľ nevyužil túto možnosť, ale podal podnet na začatie konania, v ktorom
napáda podľa záveru ústavného súdu cenový výmer, hoci formuluje žiadosť o ochranu
ústavnosti tak, že okresný úrad mal porušiť označené základné práva vydaním rozhodnutia
– cenového výmeru. Taká žiadosť o ochranu základných práv je však z vecného hľadiska to
isté, ako porušenie základných práv rozhodnutím. Každé rozhodnutie totiž musí byť aj
vydané, inak by neexistovalo, takže dodanie slova „vydaním“ nemení nič na podstate veci,
t. j. že navrhovateľ napáda rozhodnutie orgánu miestnej štátnej správy.
V tejto spojitosti ústavný súd konštatuje, že preskúmať napadnutý cenový výmer je
možné len tak, že sa preskúma celé konanie, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozhodnutia,
čo je postup ustanovený všetkými procesnými poriadkami vrátane konania pred ústavným
súdom. Iba po preskúmaní tohto predchádzajúceho konania možno vysloviť, či rozhodnutím
vydaným na jeho záver boli alebo neboli porušené základné práva alebo slobody. I tento
poznatok potvrdzuje správnosť záveru o tom, že navrhovateľ napáda rozhodnutie – cenový
výmer Okresného úradu v P.
Podľa rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 48/97 je ústavná sťažnosť
procesným prostriedkom zabezpečenia dostupnosti základného práva zaručeného poslednou
vetou čl. 46 ods. 2 ústavy. Článkom 127 ústavy sa vytvára podiel ústavného súdu na tej časti
právomoci všeobecných súdov, ktorou orgány všeobecného súdnictva vykonávajú správne
súdnictvo. Pretože všeobecné súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, čl. 127 ústavy (v predošlom znení) sa zakladá
subsidiárna právomoc ústavného súdu konať o zákonnosti (ústavnosti) tých rozhodnutí
orgánov štátnej správy a územnej samosprávy, ktoré nepodliehajú preskúmaniu všeobecným
súdom.
Podľa názoru ústavného súdu ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba mohla
brániť proti porušeniu svojich základných práv a slobôd ústavnou sťažnosťou a neurobila
tak, je vylúčené, aby nahradila možnosť takejto ochrany použitím podnetu na začatie
konania. Jednou z podmienok, ktorú ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní, tiež
je, či nejde o zjavne neopodstatnený podnet. Pri posudzovaní jej splnenia ústavný súd totiž
zisťuje, či prijatiu podnetu na konanie nebráni právna prekážka ústavnej a zákonnej úpravy
jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom (čl. 125 a čl. 130 ods. 3 ústavy a § 37
až 74 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov – ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ich základná charakteristika je tá, že každé
z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh
oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania
(konaní) pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná
úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a
nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)
pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie
konania pred ústavným súdom (vrátane podnetov fyzických a právnických osôb) možno
preto považovať len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených
typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní.
Tieto právne závery viedli ústavný súd k tomu, že podnet odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde.