Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 930/2016
PDF · 242.22 KB
No categories available
II. ÚS 930/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Tdo 6/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Tdo 6/2016 (ďalej len „konanie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 2 T 70/2006 z 28. júla 2009 uznaný za vinného zo zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona, zločinu lúpeže spolupáchateľstvom
podľa § 20 a § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona a prečinu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona
s použitím § 41 ods. 2 a § 37 písm. h) a m), ako aj § 38 ods. 2 a 7 Trestného zákona uložený
úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo uznesením Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 121/2009 z 3. novembra 2009
zamietnuté.
Dňa 19. decembra 2012 podal sťažovateľ návrh na obnovu konania podľa § 394
ods. 1 Trestného poriadku. Okresný súd na verejnom zasadnutí 11. septembra 2013
uznesením sp. zn. 3 Nt 11/2012 podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol o návrhu
na povolenie obnovy konania tak, že obnovu konania povolil a zrušil výrok o treste z jeho
rozsudku sp. zn. 2 T 70/2006 z 28. júla 2009.
Po povolení obnovy konania okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 T 70/2006
z 9. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) opätovne rozhodol tak,
že sťažovateľovi pri nezmenenom výroku o vine uložil podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona
s použitím § 41 ods. 2, § 37 písm. m) a § 38 ods. 2 a 7 Trestného zákona úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov a podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona ho
na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením
č. k. 1 To 30/2014-795 z 13. mája 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) rozhodol
tak, že podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie zamietol.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal proti uzneseniu
krajského súdu prostredníctvom okresného súdu dovolanie.
Najvyšší súd o podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol 23. marca 2016 uznesením
sp. zn. 3 Tdo 6/2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku dovolanie odmietol. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi
doručené 16. júna 2016.
Sťažovateľ uvádza, že 16. novembra 2015 sa mal k jeho dovolaniu vyjadriť
aj prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca (ďalej len „prokurátor“), no jeho vyjadrenie
mu dosiaľ nebolo doručené, preto nemal možnosť sa s ním pred rozhodnutím najvyššieho
súdu o jeho dovolaní oboznámiť a vyjadriť sa k nemu.
Sťažovateľ dôvodnosť sťažnosti vidí z viacerých dôvodov. Prvý je ten, že aj keď
uznesenie najvyššieho súdu poskytuje logické odôvodnenie, „postráda racionalitu pre
najdôležitejšiu podstatu podania mimoriadneho opravného prostriedku a jeho obsahu“.
Zastáva názor, že „uloženie toho istého trestu v novom konaní naďalej v podstate
ponechalo asperačnú zásadu v znení pred jej zrušením, pretože uložením presne toho istého
trestu bol absolútne popretý účel a význam prijatia obnovy“.
Druhým dôvodom je, že sa nemal možnosť vyjadriť k už uvedenému stanovisku
prokurátora. Takýto postup je podľa sťažovateľa popretím jeho práva na obhajobu, pretože
„vyjadrenie prokurátora je súčasťou rozhodnutia NS o dovolaní, ktoré týmto popiera
racionalitu a logiku a zároveň rovnosť zbraní zvlášť preto, že o dovolaní bolo rozhodnuté
na neverejnom zasadnutí bez mojej prítomnosti...“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok zo 4. 6. 2002 vo veci
Komanický proti Slovenská republika, body 45 a 46, pozn.) ako aj judikatúru ústavného
súdu (I. ÚS 695/2013, pozn.) týkajúcu sa princípu kontradiktórnosti.
Posledným dôvodom, pre ktorý je jeho sťažnosť dôvodná, je podľa sťažovateľa ten,
že najvyšší súd sa v dovolacom konaní nevysporiadal ani s konaním, ktoré predchádzalo
konaniu o dovolaní, v opačnom prípade „by pri zachovaní práva v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy SR ex offo sám dovolaním konanie procesných súdov zrušil, pretože po obnove
konania došlo k odstráneniu protiústavnosti pôvodného rozsudku iba kozmetickou úpravou,
ktorá v podstate nemala absolútne žiadny význam a zmysel, keďže trest ostal uložený
nezmenený, tak ako aj vina a ubudla iba jedna priťažujúca okolnosť a takto celé konanie
odporuje esenciálnej náležitosti rozhodnutia ÚS v náleze pod PL. ÚS 106/2011“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 3 Tdo 6/2016 zo dňa 23.03.2016 porušil
základné práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na rovnosť zbraní v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo
na právnu istotu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru ESĽP.
2. Uznesenie NS SR sp. zn. 3 Tdo 6/2016 zo dňa 23.03.2016 sa zrušuje a vec
sa mu vracia na nové konanie.
3. sa priznáva finančné zadosťučinenie
vo výške 4 000 eur, ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ (NS SR) k rukám sťažovateľa
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. NS SR sa zaväzuje vyplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu náhradu
všetkých trov konania sťažovateľa.“
Výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že sa dlhodobo
nachádza v právnej neistote, ktorú všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti
prehlbujú svojimi rozhodnutiami, ktorými ho diskriminujú proti iným, ktorých totožné
konania boli rozhodnuté v súlade s už uvedeným nálezom ústavného súdu.
Sťažovateľ zároveň žiada, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený
advokát, pretože je osobou vo výkone trestu odňatia slobody bez príjmu a majetku.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne
neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané
porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom
konaní. K porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd nevyhovel jeho
dovolaniu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s výškou uloženého
úhrnného trestu odňatia slobody. Porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
sťažovateľ odôvodňuje tým, že nemal možnosť vyjadriť sa k stanovisku prokurátora, ktoré
podal k jeho dovolaniu.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
Vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť,
a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97,
III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je prvotným východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by
mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (IV. ÚS 103/2014).
Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej už viackrát
zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013).
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto
nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie
namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä
intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že
v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu
základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych
predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 27/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00).
Z týchto hľadísk ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu postupu najvyššieho súdu
v napadnutom konaní.
Ústavný súd najskôr poukazuje na to, že aj keď z petitu sťažnosti vyplýva,
že sťažovateľ napáda len postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní, z povahy veci
vyplýva, že napádaný postup vyústil do rozhodnutia najvyššieho súdu, konkrétne uznesenia
sp. zn. 3 Tdo 6/2016 z 23. marca 2016, a preto ústavný súd v medziach vymedzených
sťažnosťou sťažovateľa vychádzal pri svojom prieskume napadnutého konania najvyššieho
súdu najmä z obsahu tohto uznesenia.
Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku, pretože dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia po zrekapitulovaní doterajšieho
priebehu konania, oboznámení sa s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v jeho dovolaní
a stanoviskom prokurátora k dovolaniu sťažovateľa poukázal na splnenie podmienok
prípustnosti dovolania podľa § 368 ods. 1 a 2 Trestného poriadku oprávnenou osobou
v súlade s § 369 ods. 2 písm. b) a § 373 Trestného poriadku a na príslušnom prvostupňovom
súde v zákonnej lehote podľa § 370 Trestného poriadku.
Najvyšší súd v časti relevantnej pre toto konanie v odôvodnení svojho rozhodnutia
následne uviedol: „K dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h)
Pri ukladaní trestu obvinenému súdy prvého a druhého stupňa postupovali správne
a v súlade so zákonom. Skutočnosti súvisiace s uložením trestu odňatia slobody boli aj
predmetom odvolania obvineného. Preto najvyšší súd poukazuje najmä na odôvodnenie
rozsudku Krajského súdu v Žiline na str. 6 až 8 a plne sa s ním stotožňuje. V súvislosti
s úvahami o druhu a výmere trestu prvostupňový súd veľmi podrobne rozviedol v rozsudku
na str. 4 až 7 i predchádzajúce odsúdenia obvineného . Zhodnotil doterajší
život obvineného a jeho súčasný postoj k spáchaným trestným činom. Obvinený je
recidivistom, ktorú skutočnosť okresný súd správne zohľadnil pri určovaní druhu a výmery
trestu ako priťažujúcu okolnosť (§ 37 písm. m/ Trestného zákona ). Okresný súd postupoval
správne aj v tom prípade, keď okolnosť, že obvinený spáchal viac trestných činov,
nehodnotil zároveň ako priťažujúcu v zmysle § 37 písm. h/ Trestného zákona, pretože by tak
došlo k dvojitému pričítaniu tej istej okolnosti a duplicitnému zvýšeniu trestnej sadzby trestu
odňatia slobody. Súd nezistil pri určení výmery trestu žiadne poľahčujúce okolnosti. Za tri
spáchané úmyselné trestné činy obvinenému tak uložil úhrnný trest podľa § 41 ods. 2
Trestného zákona; podľa ktorého ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo
viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma
alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody
trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. V danom prípade najprísnejšie
trestným činom bol zločin lúpeže podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, za ktorý Trestný
zákon ustanovuje trestnú sadzbu 7 až 12 rokov. Okresný súd ukladal obvinenému trest
odňatia slobody v rozpätí trestnej sadzby 7 až 16 rokov. Vzhľadom na takto upravenú
výmeru trestnej sadzby okresný súd v súlade so zákonom použil ustanovenie § 38 ods. 7
Trestného zákona (t.j. nesprísnil trestnú sadzbu prihliadnutím na prevažujúci pomer
priťažujúcich okolností).
Čo sa týka argumentácie obvineného, že súd mu uložil neprimerane vysoký trest
vo výmere 12 rokov ako v pôvodnom konaní, keď mu bol trest ukladaný za použitia
asperačnej zásady, najvyšší súd poznamenáva, že táto skutočnosť nie je spôsobilá úspešne
naplniť dovolací dôvod podľa písm. h § 371 ods. 1 Trestného poriadku, Dovolacím
dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku možno rozhodnutie
(úspešne) napadnúť, len ak bol obvinenému uložený trest mimo zákonom ustanovenej
trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin
nepripúšťa. V posudzovanom prípade sa však o takúto situáciu nejedná. Obvinenému bol
uložený druh trestu, ktorý zákon umožňuje uložiť pre trestný čin, z ktorého bol obvinený
uznaný za vinného a tiež aj v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku naplnený nebol.“
Jedným z dôvodov, pre ktoré sťažovateľ podal dovolanie, bol dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bol
uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu,
ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia
slobody obvinenému mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin,
zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného, ako aj prekročenie maximálne povolenej
výmery trestu. Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu,
ktorý Trestný zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Sťažovateľovi bol rozsudkom okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu
uložený podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona
s použitím § 37 písm. h) a m) a tiež § 38 ods. 2 a 7 Trestného zákona úhrnný
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov.
Podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona možno obvinenému uložiť trest odňatia slobody
v rozmedzí sedem až dvanásť rokov.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi bol aj pri aplikácii § 41 ods. 2 Trestného
zákona s použitím § 37 písm. m) a tiež § 38 ods. 2 a 7 Trestného zákona uložený trest
odňatia slobody v rámci trestnej sadzby ustanovenej pre trestný čin podľa § 188 ods. 2
Trestného zákona, keďže tento trestný čin bol spomedzi trestných činov, za ktoré bol
uznaný za vinného, najprísnejšie trestný.
Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi
sa uloženého trestu odňatia slobody, pričom mu zároveň poskytol zrozumiteľnú a ústavne
akceptovateľnú odpoveď, prečo jeho námietkam nebolo možné vyhovieť, ktorú oprel aj
o relevantné ustanovenia príslušného zákona. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je
podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že vo veci konajúce súdy postupovali pri ukladaní
trestu odňatia slobody v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného zákona. Vzhľadom
na to, že záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa je založený na
racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,
ústavný súd nevidí dôvod, aby prehodnocoval jeho závery.
Ústavný súd preto konštatuje, že právny názor, na ktorom je založené napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej
veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne
podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu
v súlade s objektívnym právom (napr. IV. ÚS 340/04, II. ÚS 519/2012, II. ÚS 140/2013).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní nie je príčinná súvislosť, ktorá by mala za následok porušenie
sťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy z dôvodu, že sťažovateľovi nebolo doručené vyjadrenie prokurátora,
a teda nemal možnosť naň reagovať, ústavný súd poukazuje na to, že pri posudzovaní
dodržania základných práv a slobôd ústavný súd štandardne vo svojej judikatúre uplatňuje
zásadu priority materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, resp. ochrane základných práv
a slobôd (napr. IV. ÚS 99/2010, IV. ÚS 196/2011, PL. ÚS 100/2011, III. ÚS 342/2011,
IV. ÚS 10/2014). Z uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že dovolacie konanie inicioval
svojím podaním sťažovateľ, ktorý v ňom mal možnosť uviesť všetky argumenty, ktoré
považoval za významné a potrebné a ktoré tvorili podstatu rozhodovacej činnosti
dovolacieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, na ktoré
skutočnosti uvedené prokurátorom vo vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa prihliadal, pričom
z ich obsahu nevyplývajú žiadne také (nové) podstatné faktické a právne skutočnosti, ktoré
nemohli byť sťažovateľovi už známe a ktorých uplatnenie prokurátorom by sťažovateľ
nemohol predpokladať. Z uvedeného dôvodu sťažovateľom namietané pochybenie
v postupe najvyššieho súdu v napadnutom konaní podľa názoru ústavného súdu nedosahuje
taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by vytváral priestor pre možnosť vyslovenia porušenia
sťažovateľom označeného práva, preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd
poukazuje na to, že čl. 1 ods. 1 ústavy patrí medzi základné interpretačné pravidlá tvorby
a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu.
Tieto základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne
uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych
základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže
v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto základného interpretačného,
resp. aplikačného pravidla. Sťažnosť sťažovateľa preto aj v tejto jej časti ústavný súd
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.
Nad rámec odôvodnenia ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie
právneho zástupcu uvádza, že ústavný súd spravidla takejto žiadosti vyhovie,
ak to odôvodňujú pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov
na ochranu ústavnosti. Z dôvodu hospodárnosti konania sa však už ústavný súd
nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku
kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, pretože dôvody, pre ktoré
rozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právneho
zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016