Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 930/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a v spojení s

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) v spojení s a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „konanie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 28. júla 2009 uznaný za vinného zo zločinu lúpeže

podľa a , zločinu lúpeže spolupáchateľstvom

podľa a a a prečinu nebezpečného vyhrážania

podľa , za čo mu bol podľa

s použitím a a , ako aj a uložený

úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. novembra 2009

zamietnuté.

Dňa 19. decembra 2012 podal sťažovateľ návrh na obnovu konania podľa § 394

ods. 1 . Okresný súd na verejnom zasadnutí 11. septembra 2013

uznesením sp. zn. podľa rozhodol o návrhu

na povolenie obnovy konania tak, že obnovu konania povolil a zrušil výrok o treste z jeho

rozsudku sp. zn. z 28. júla 2009.

Po povolení obnovy konania okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 9. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) opätovne rozhodol tak,

že sťažovateľovi pri nezmenenom výroku o vine uložil podľa

s použitím , a a úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov a podľa ho

na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom

stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením

č. k. -795 z 13. mája 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) rozhodol

tak, že podľa odvolanie zamietol.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal proti uzneseniu

krajského súdu prostredníctvom okresného súdu dovolanie.

Najvyšší súd o podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol 23. marca 2016 uznesením

sp. zn. (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že podľa § 382 písm. c)

dovolanie odmietol. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi

doručené 16. júna 2016.

Sťažovateľ uvádza, že 16. novembra 2015 sa mal k jeho dovolaniu vyjadriť

aj prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca (ďalej len „prokurátor“), no jeho vyjadrenie

mu dosiaľ nebolo doručené, preto nemal možnosť sa s ním pred rozhodnutím najvyššieho

súdu o jeho dovolaní oboznámiť a vyjadriť sa k nemu.

Sťažovateľ dôvodnosť sťažnosti vidí z viacerých dôvodov. Prvý je ten, že aj keď

uznesenie najvyššieho súdu poskytuje logické odôvodnenie, „postráda racionalitu pre

najdôležitejšiu podstatu podania mimoriadneho opravného prostriedku a jeho obsahu“.

Zastáva názor, že „uloženie toho istého trestu v novom konaní naďalej v podstate

ponechalo asperačnú zásadu v znení pred jej zrušením, pretože uložením presne toho istého

trestu bol absolútne popretý účel a význam prijatia obnovy“.

Druhým dôvodom je, že sa nemal možnosť vyjadriť k už uvedenému stanovisku

prokurátora. Takýto postup je podľa sťažovateľa popretím jeho práva na obhajobu, pretože

„vyjadrenie prokurátora je súčasťou rozhodnutia NS o dovolaní, ktoré týmto popiera

racionalitu a logiku a zároveň rovnosť zbraní zvlášť preto, že o dovolaní bolo rozhodnuté

na neverejnom zasadnutí bez mojej prítomnosti...“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok zo 4. 6. 2002 vo veci

Komanický proti Slovenská republika, body 45 a 46, pozn.) ako aj judikatúru ústavného

súdu (, pozn.) týkajúcu sa princípu kontradiktórnosti.

Posledným dôvodom, pre ktorý je jeho sťažnosť dôvodná, je podľa sťažovateľa ten,

že najvyšší súd sa v dovolacom konaní nevysporiadal ani s konaním, ktoré predchádzalo

konaniu o dovolaní, v opačnom prípade „by pri zachovaní práva v zmysle čl. 46 ods. 1

SR ex offo sám dovolaním konanie procesných súdov zrušil, pretože po obnove

konania došlo k odstráneniu protiústavnosti pôvodného rozsudku iba kozmetickou úpravou,

ktorá v podstate nemala absolútne žiadny význam a zmysel, keďže trest ostal uložený

nezmenený, tak ako aj vina a ubudla iba jedna priťažujúca okolnosť a takto celé konanie

odporuje esenciálnej náležitosti rozhodnutia ÚS v náleze pod “.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. zo dňa 23.03.2016 porušil

základné práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle

SR, právo na rovnosť zbraní v zmysle SR a právo

na právnu istotu v zmysle SR v spojení s Dohovoru ESĽP.

2. Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 23.03.2016 sa zrušuje a vec

sa mu vracia na nové konanie.

3. sa priznáva finančné zadosťučinenie

vo výške 4 000 eur, ktoré je povinný zaplatiť porušovateľ (NS SR) k rukám sťažovateľa

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. NS SR sa zaväzuje vyplatiť do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu náhradu

všetkých trov konania sťažovateľa.“

Výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že sa dlhodobo

nachádza v právnej neistote, ktorú všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti

prehlbujú svojimi rozhodnutiami, ktorými ho diskriminujú proti iným, ktorých totožné

konania boli rozhodnuté v súlade s už uvedeným nálezom ústavného súdu.

Sťažovateľ zároveň žiada, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený

advokát, pretože je osobou vo výkone trestu odňatia slobody bez príjmu a majetku.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané

porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom

konaní. K porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd nevyhovel jeho

dovolaniu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s výškou uloženého

úhrnného trestu odňatia slobody. Porušenie základného práva podľa

sťažovateľ odôvodňuje tým, že nemal možnosť vyjadriť sa k stanovisku prokurátora, ktoré

podal k jeho dovolaniu.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

dohovoru ústavný súd uvádza, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť,

a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (,

, , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by

mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej už viackrát

zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, , ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Kompetencie ústavného súdu preto

nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa ani na skúmanie

namietanej vecnej nesprávnosti. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä

intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že

v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu

základných práv alebo slobôd ().

V nadväznosti na to ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu postupu najvyššieho súdu

v napadnutom konaní.

Ústavný súd najskôr poukazuje na to, že aj keď z petitu sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľ napáda len postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní, z povahy veci

vyplýva, že napádaný postup vyústil do rozhodnutia najvyššieho súdu, konkrétne uznesenia

sp. zn. z 23. marca 2016, a preto ústavný súd v medziach vymedzených

sťažnosťou sťažovateľa vychádzal pri svojom prieskume napadnutého konania najvyššieho

súdu najmä z obsahu tohto uznesenia.

Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku, pretože dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371

.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia po zrekapitulovaní doterajšieho

priebehu konania, oboznámení sa s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v jeho dovolaní

a stanoviskom prokurátora k dovolaniu sťažovateľa poukázal na splnenie podmienok

prípustnosti dovolania podľa a oprávnenou osobou

v súlade s a a na príslušnom prvostupňovom

súde v zákonnej lehote podľa .

Najvyšší súd v časti relevantnej pre toto konanie v odôvodnení svojho rozhodnutia

následne uviedol: „K dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h)

...

Pri ukladaní trestu obvinenému súdy prvého a druhého stupňa postupovali správne

a v súlade so zákonom. Skutočnosti súvisiace s uložením trestu odňatia slobody boli aj

predmetom odvolania obvineného. Preto najvyšší súd poukazuje najmä na odôvodnenie

rozsudku Krajského súdu v Žiline na str. 6 až 8 a plne sa s ním stotožňuje. V súvislosti

s úvahami o druhu a výmere trestu prvostupňový súd veľmi podrobne rozviedol v rozsudku

na str. 4 až 7 i predchádzajúce odsúdenia obvineného . Zhodnotil doterajší

život obvineného a jeho súčasný postoj k spáchaným trestným činom. Obvinený je

recidivistom, ktorú skutočnosť okresný súd správne zohľadnil pri určovaní druhu a výmery

trestu ako priťažujúcu okolnosť ( ). Okresný súd postupoval

správne aj v tom prípade, keď okolnosť, že obvinený spáchal viac trestných činov,

nehodnotil zároveň ako priťažujúcu v zmysle , pretože by tak

došlo k dvojitému pričítaniu tej istej okolnosti a duplicitnému zvýšeniu trestnej sadzby trestu

odňatia slobody. Súd nezistil pri určení výmery trestu žiadne poľahčujúce okolnosti. Za tri

spáchané úmyselné trestné činy obvinenému tak uložil úhrnný trest podľa § 41 ods. 2

; podľa ktorého ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo

viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma

alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody

trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. V danom prípade najprísnejšie

trestným činom bol zločin lúpeže podľa , za ktorý Trestný

zákon ustanovuje trestnú sadzbu 7 až 12 rokov. Okresný súd ukladal obvinenému trest

odňatia slobody v rozpätí trestnej sadzby 7 až 16 rokov. Vzhľadom na takto upravenú

výmeru trestnej sadzby okresný súd v súlade so zákonom použil ustanovenie § 38 ods. 7

(t.j. nesprísnil trestnú sadzbu prihliadnutím na prevažujúci pomer

priťažujúcich okolností).

Čo sa týka argumentácie obvineného, že súd mu uložil neprimerane vysoký trest

vo výmere 12 rokov ako v pôvodnom konaní, keď mu bol trest ukladaný za použitia

asperačnej zásady, najvyšší súd poznamenáva, že táto skutočnosť nie je spôsobilá úspešne

naplniť dovolací dôvod podľa písm. h , Dovolacím

dôvodom podľa ustanovenia možno rozhodnutie

(úspešne) napadnúť, len ak bol obvinenému uložený trest mimo zákonom ustanovenej

trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin

nepripúšťa. V posudzovanom prípade sa však o takúto situáciu nejedná. Obvinenému bol

uložený druh trestu, ktorý zákon umožňuje uložiť pre trestný čin, z ktorého bol obvinený

uznaný za vinného a tiež aj v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby.

Dovolací dôvod podľa naplnený nebol.“

Jedným z dôvodov, pre ktoré sťažovateľ podal dovolanie, bol dovolací dôvod podľa

, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak bol

uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu,

ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia

slobody obvinenému mimo trestnej sadzby ustanovenej za trestný čin,

zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného, ako aj prekročenie maximálne povolenej

výmery trestu. Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu,

ktorý za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Sťažovateľovi bol rozsudkom okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu

uložený podľa s použitím

s použitím a a tiež a úhrnný

nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov.

Podľa možno obvinenému uložiť trest odňatia slobody

v rozmedzí sedem až dvanásť rokov.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi bol aj pri aplikácii § 41 ods. 2 Trestného

zákona s použitím a tiež a uložený trest

odňatia slobody v rámci trestnej sadzby ustanovenej pre trestný čin podľa § 188 ods. 2

, keďže tento trestný čin bol spomedzi trestných činov, za ktoré bol

uznaný za vinného, najprísnejšie trestný.

Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi

sa uloženého trestu odňatia slobody, pričom mu zároveň poskytol zrozumiteľnú a ústavne

akceptovateľnú odpoveď, prečo jeho námietkam nebolo možné vyhovieť, ktorú oprel aj

o relevantné ustanovenia príslušného zákona. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je

podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že vo veci konajúce súdy postupovali pri ukladaní

trestu odňatia slobody v súlade s príslušnými ustanoveniami . Vzhľadom

na to, že záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľa je založený na

racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,

ústavný súd nevidí dôvod, aby prehodnocoval jeho závery.

Ústavný súd preto konštatuje, že právny názor, na ktorom je založené napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej

veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , resp. práva podľa dohovoru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne

podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu

v súlade s objektívnym právom (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní nie je príčinná súvislosť, ktorá by mala za následok porušenie

sťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa

z dôvodu, že sťažovateľovi nebolo doručené vyjadrenie prokurátora,

a teda nemal možnosť naň reagovať, ústavný súd poukazuje na to, že pri posudzovaní

dodržania základných práv a slobôd ústavný súd štandardne vo svojej judikatúre uplatňuje

zásadu priority materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, resp. ochrane základných práv

a slobôd (napr. , , , ,

). Z uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že dovolacie konanie inicioval

svojím podaním sťažovateľ, ktorý v ňom mal možnosť uviesť všetky argumenty, ktoré

považoval za významné a potrebné a ktoré tvorili podstatu rozhodovacej činnosti

dovolacieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, na ktoré

skutočnosti uvedené prokurátorom vo vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa prihliadal, pričom

z ich obsahu nevyplývajú žiadne také (nové) podstatné faktické a právne skutočnosti, ktoré

nemohli byť sťažovateľovi už známe a ktorých uplatnenie prokurátorom by sťažovateľ

nemohol predpokladať. Z uvedeného dôvodu sťažovateľom namietané pochybenie

v postupe najvyššieho súdu v napadnutom konaní podľa názoru ústavného súdu nedosahuje

taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by vytváral priestor pre možnosť vyslovenia porušenia

sťažovateľom označeného práva, preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie , ústavný súd

poukazuje na to, že patrí medzi základné interpretačné pravidlá tvorby

a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho štátu.

Tieto základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne

uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych

základných práv a slobôd zaručených (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže

v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 ani práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní, nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto základného interpretačného,

resp. aplikačného pravidla. Sťažnosť sťažovateľa preto aj v tejto jej časti ústavný súd

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu uvádza, že ústavný súd spravidla takejto žiadosti vyhovie,

ak to odôvodňujú pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov

na ochranu ústavnosti. Z dôvodu hospodárnosti konania sa však už ústavný súd

nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku

kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, pretože dôvody, pre ktoré

rozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právneho

zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016