Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 39 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (44)II. ÚS 140/2013
PDF · 197.64 KB
No categories available
II. ÚS 140/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. C., V., a J. C., Z., zastúpených advokátom JUDr. J.
V., V., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Zvolen č. k. 14 C 2/2011-155 z 10. mája 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 14 Co 320/2012-187 z 27. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. C. a J. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013
doručená sťažnosť Ing. M. C., V., a J. C., Z. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 2/2011-155 z 10. mája 2012 a rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 320/2012-187 z 27.
novembra 2012.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie označených práv
rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 320/2012-187 z 27. novembra 2012, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 2/2011-155 z 10. mája 2012, ktorým okresný súd
odmietol žalobu sťažovateľov vo veci náhrady za neužívanie spoločnej veci.
Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom sporu medzi sťažovateľmi (v danom prípade
navrhovateľmi) a odporcom (v danom prípade synovcom sťažovateľov) bola žaloba
sťažovateľov, ktorou sa domáhali zaplatenia sumy každému po 2 905 € z titulu náhrady
za neužívanie spoločnej veci a náhrady trov konania. Okresný súd rozsudkom č. k.
14 C 2/2011-155 z 10. mája 2012 žalobu zamietol a o trovách konania mal rozhodnúť do
30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti predmetnému rozsudku okresného
súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
14 Co 320/2012 z 27. novembra 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
K samotnému porušeniu označených práv sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú:
„... namietame skutočnosti týkajúce sa uplatňovania našich nárokov a tvrdíme, že
rozhodnutia súdov sú arbitrárne a nezákonné, pretože ak sa podielový spoluvlastník
domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že
neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah
z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v občianskom zákonníku...
Na jednej strane krajský súd konštatoval, že Okresný súd vo Zvolene nesprávne
rozhodol, keď považoval našu žalobu za nedôvodnú ale záver vo veci samej je považovaný
za správny, hoci okresný súd nevykonal ohliadku na mieste samom za účelom zistenia
rozsahu užívania nehnuteľnosti odporcom a ani nevykonal potrebné znalecké dokazovanie...
a nezaoberal sa ani výškou takejto odplaty...
Tieto skutočnosti svedčia o svojvôli pri aplikácii právnych noriem zjavne
neodôvodnenosti a arbitrárnosti, čo znamená neakceptovateľnosť napádaného súdneho
rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením ústavou
zaručeného práva na súdnu ochranu a Dohovoru garantovaného práva na spravodlivý
proces. ...
Máme za to, že sťažovatelia dostatočne preukázali porušenie ich základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských
práv a slobôd ako aj práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.“
Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby takto rozhodol:
„Základné právo Ing. M. C... a J. C... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici 14 Co 320/2012 zo dňa 27. 11. 2012 a rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene 14 C
2/2011 zo dňa 10. 5. 2012 bolo porušené.
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 14 Co 320/2012 zo dňa 27. 11. 2012 za
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľom Ing. M. C. a J. C.
trovy konania vo výške 741,82 6 na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. V...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
sťažovateľa, ktorý bol spísaný kvalifikovaným právnym zástupcom, u ktorého sa
predpokladá znalosť judikatúry ústavného súdu. Preto v danom prípade ústavný súd
posudzoval sťažnosť sťažovateľov v rozsahu uvádzanom v petite ich sťažnosti
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k.
14 C 2/2011-155 z 10. mája 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
(mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).
V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať odvolanie proti rozsudku
okresného súdu. Sťažovatelia mali teda k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu
svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využili (odvolanie
z 29. mája 2012), čo vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 320/2012-187 z 27. novembra 2012
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade
oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,
ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich
rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).
Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka
konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym
právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže
neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (napr. IV. ÚS 340/04). Z tohto dôvodu nebolo možné považovať
za dôvodnú tú časť sťažnosti sťažovateľov, v ktorej namietali porušenie označených práv
pre „vecnú nesprávnosť“ rozsudku krajského súdu.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací svojim rozsudkom zo dňa
12. 3. 2009 č. k. 16 Co 50/2009-107 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.
V danej veci žalobcovia výzvou zo dňa 30. 11. 2010 vyzvali žalovaného na
poskytnutie plnenia za užívanie celej nehnuteľnosti za obdobie od 1. 1. 2008 do
30. 11. 2010 pre každého v sume 2 905,- Eur a tiež ho vyzvali, aby budúcnosti platil
každému z nich mesačne odplatu za užívanie celej nehnuteľnosti vo výške 83,- Eur mesačne.
Na túto výzvu reagoval žalovaný dňa 13. 12. 2010, kde vyzval žalobcov na usporiadanie
spoluvlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. Poukázal na to, že neužíva celú nehnuteľnosť
pre potreby svojej a svojej rodiny, ale len prízemnú časť budovy, keď vo výzve poukázal na
to, že žalobcom nikdy nezamedzil prístup do predmetných nehnuteľností. Vyjadril súhlas s
tým, aby žalobcovia užívali na nich pripadajúce spoluvlastnícke podiely.
V zmysle ust. § 137 ods. 1 O. z. podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci
podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.
Spoluvlastnícky podiel je mierou účasti na vzťahu k spoločnej veci, pokiaľ ide
o užívanie veci. Preto tam, kde spoluvlastníkovi nie je zaistené užívanie veci
v spoluvlastníctve v rozsahu určenom jeho podielu, má nárok na poskytnutie tomu
zodpovedajúcej náhrady formou finančného vyrovnania. Ak sa teda podielový spoluvlastník
domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že
neužíval spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu ide o právny vzťah
z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v Obč. zák., konkrétne ust. § 137 ods. 1
Obč. zák. a v spojení s § 123 Obč. zák. podľa ktorého vlastník je v medziach zákona
oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať
s ním.
Pokiaľ teda okresný súd na posudzovaný prípad použil ust. § 137 ods. 1 Obč. zák.
v spojení s § 23 Obč. zák. považuje takýto postup okresného súdu krajský súd za správny.
Ako vyplýva z obsahu spisu už v konaní 15C 174/2007 vedenom pred Okresným
súdom Zvolen sa žalobcovia domáhali nároku voči žalovanému len za iné žalované obdobie.
Je nepochybné a vyplýva to aj z vykonaného dokazovania, že v posudzovanom období užíval
žalovaný so svojom rodinou predmetné nehnuteľnosti. Bol ich oprávnený užívať v rozsahu
4/6 a to spoluvlastníckeho podielu v 1/2 ako spoluvlastník a ďalšiu 1/6 ako užívateľ na
základe práva bezplatného užívania od svojho otca V. C., ako spoluvlastníka v 1/6.
Z ust. § 137 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že len ten spoluvlastník je povinný poskytnúť
peňažnú náhradu ostatným spoluvlastníkom, ak užíva spoločnú vec nad rámec svojho
spoluvlastníckeho podielu, prípadne bez existencie dohody o užívaní spoločnej veci nad
rámec spoluvlastníckeho podielu. V danom prípade nebolo zistené, že by sa skutkový stav
ohľadne užívania nehnuteľnosti, ktorý bol zistený v konaní pod sp. zn. 15C 174/2007,
v ktorom bola žaloba žalobcov voči žalovanému zamietnutá zmenil.
V konaní totiž nebolo preukázané, že by sa žalobcovia a žalovaní dohadovali
o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2 O. z.). V tomto smere žalobcovia neposkytli
súdu žiaden dôkaz. Samotnú výzvu zo dňa 30.11.2010 zo strany žalobcov adresovanú
žalovanému nepovažoval ani krajský súd za taký dokument, ktorý by svedčil o tom, že sú
vylúčení z užívania svojich spoluvlastníckych podielov, keď na to žalovaný reagoval
a poukázal na to, že im nebráni v tom, aby užívali spoluvlastnícke podiely
k nehnuteľnostiam, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve.
Ako vyplynulo aj z vykonaného dokazovania tak vzťahy medzi žalobcami a
žalovaným sú narušené, najmä od doby keď sa dozvedeli, že ich matka darovala
žalovanému polovicu z dotknutých nehnuteľností. Z ich výsluchu vyplýva, že nemalí záujem
užívať spoločné nehnuteľnosti. Ak takýto záujem užívať spoločné nehnuteľnosti preukázaný
nebol, tak potom ani nepreukázali, že im vzniklo právo v zmysle § 137 ods. 1 O. z. na
poskytnutie peňažnej náhrady za to, že boli vylúčení z užívania spoločnej veci v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu, keď vylúčenie z užívania zavinené žalovaným, pričom
svojho práva sa ani súdnou cestou nedomáhali, hoci tak urobiť mohli.
Pokiaľ vzhľadom a uvedené okolnosti vyvodil okresný súd záver, že žaloba žalobcov
nie je dôvodná, považoval krajský súd tento záver okresného súdu za nevecne správny. Ak
v dôsledku toho žalobu zamietol, je jeho rozhodnutie správne a preto ho krajský súd
v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.
Tak ako bolo uvedené vo výrokovej Časti rozhodnutia o trovách konania rozhodne
okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti rozhodnutia.“
Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ako
aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil
taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať
účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to sťažovatelia
tvrdili vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky jeho
zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery, ku ktorým krajský
súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené,
keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že
sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožnili, nestačí na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude
spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd zároveň pripomína,
že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom (odvolacom) konaní nemusí reagovať
na každú vznesenú námietku, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné, resp. sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia preto neznamená, že súd musí dať
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, hoci z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci
a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutý
postup krajského súdu a jeho rozhodnutie v ničom nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej
by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
3. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 14 Co 320/2012-187 z 27. novembra 2012
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým patrí aj základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie
nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Vzhľadom na to, že ústavný súd porušenie ústavno-procesných princípov
vyjadrených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil, sťažnosť smerujúcu proti
napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej
predbežnom prorokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ako aj rozhodnutie o trovách tohto konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2013