Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 140/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. C., V., a J. C., Z., zastúpených advokátom JUDr. J.

V., V., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.

1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Zvolen č. k. -155 z 10. mája 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -187 z 27. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. C. a J. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013

doručená sťažnosť Ing. M. C., V., a J. C., Z. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. -155 z 10. mája 2012 a rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -187 z 27.

novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie označených práv

rozsudkom krajského súdu č. k. -187 z 27. novembra 2012, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -155 z 10. mája 2012, ktorým okresný súd

odmietol žalobu sťažovateľov vo veci náhrady za neužívanie spoločnej veci.

Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom sporu medzi sťažovateľmi (v danom prípade

navrhovateľmi) a odporcom (v danom prípade synovcom sťažovateľov) bola žaloba

sťažovateľov, ktorou sa domáhali zaplatenia sumy každému po 2 905 € z titulu náhrady

za neužívanie spoločnej veci a náhrady trov konania. Okresný súd rozsudkom č. k.

-155 z 10. mája 2012 žalobu zamietol a o trovách konania mal rozhodnúť do

30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti predmetnému rozsudku okresného

súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 27. novembra 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

K samotnému porušeniu označených práv sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú:

„... namietame skutočnosti týkajúce sa uplatňovania našich nárokov a tvrdíme, že

rozhodnutia súdov sú arbitrárne a nezákonné, pretože ak sa podielový spoluvlastník

domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že

neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah

z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v ...

Na jednej strane krajský súd konštatoval, že Okresný súd vo Zvolene nesprávne

rozhodol, keď považoval našu žalobu za nedôvodnú ale záver vo veci samej je považovaný

za správny, hoci okresný súd nevykonal ohliadku na mieste samom za účelom zistenia

rozsahu užívania nehnuteľnosti odporcom a ani nevykonal potrebné znalecké dokazovanie...

a nezaoberal sa ani výškou takejto odplaty...

Tieto skutočnosti svedčia o svojvôli pri aplikácii právnych noriem zjavne

neodôvodnenosti a arbitrárnosti, čo znamená neakceptovateľnosť napádaného súdneho

rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením

zaručeného práva na súdnu ochranu a Dohovoru garantovaného práva na spravodlivý

proces. ...

Máme za to, že sťažovatelia dostatočne preukázali porušenie ich základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských

práv a slobôd ako aj práva podľa a

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby takto rozhodol:

„Základné právo Ing. M. C... a J. C... vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 27. 11. 2012 a rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene 14 C

2/2011 zo dňa 10. 5. 2012 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 11. 2012 za

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľom Ing. M. C. a J. C.

trovy konania vo výške 741,82 6 na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. V...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

sťažovateľa, ktorý bol spísaný kvalifikovaným právnym zástupcom, u ktorého sa

predpokladá znalosť judikatúry ústavného súdu. Preto v danom prípade ústavný súd

posudzoval sťažnosť sťažovateľov v rozsahu uvádzanom v petite ich sťažnosti

(, , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k.

-155 z 10. mája 2012

Z vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

(mutatis mutandis napr. , ).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať odvolanie proti rozsudku

okresného súdu. Sťažovatelia mali teda k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využili (odvolanie

z 29. mája 2012), čo vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu a dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -187 z 27. novembra 2012

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka

konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym

právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže

neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (napr. ). Z tohto dôvodu nebolo možné považovať

za dôvodnú tú časť sťažnosti sťažovateľov, v ktorej namietali porušenie označených práv

pre „vecnú nesprávnosť“ rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací svojim rozsudkom zo dňa

12. 3. 2009 č. k. -107 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

V danej veci žalobcovia výzvou zo dňa 30. 11. 2010 vyzvali žalovaného na

poskytnutie plnenia za užívanie celej nehnuteľnosti za obdobie od 1. 1. 2008 do

30. 11. 2010 pre každého v sume 2 905,- Eur a tiež ho vyzvali, aby budúcnosti platil

každému z nich mesačne odplatu za užívanie celej nehnuteľnosti vo výške 83,- Eur mesačne.

Na túto výzvu reagoval žalovaný dňa 13. 12. 2010, kde vyzval žalobcov na usporiadanie

spoluvlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. Poukázal na to, že neužíva celú nehnuteľnosť

pre potreby svojej a svojej rodiny, ale len prízemnú časť budovy, keď vo výzve poukázal na

to, že žalobcom nikdy nezamedzil prístup do predmetných nehnuteľností. Vyjadril súhlas s

tým, aby žalobcovia užívali na nich pripadajúce spoluvlastnícke podiely.

V zmysle ust. § 137 ods. 1 O. z. podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci

podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Spoluvlastnícky podiel je mierou účasti na vzťahu k spoločnej veci, pokiaľ ide

o užívanie veci. Preto tam, kde spoluvlastníkovi nie je zaistené užívanie veci

v spoluvlastníctve v rozsahu určenom jeho podielu, má nárok na poskytnutie tomu

zodpovedajúcej náhrady formou finančného vyrovnania. Ak sa teda podielový spoluvlastník

domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že

neužíval spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu ide o právny vzťah

z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v Obč. zák., konkrétne ust. § 137 ods. 1

Obč. zák. a v spojení s § 123 Obč. zák. podľa ktorého vlastník je v medziach zákona

oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať

s ním.

Pokiaľ teda okresný súd na posudzovaný prípad použil ust. § 137 ods. 1 Obč. zák.

v spojení s § 23 Obč. zák. považuje takýto postup okresného súdu krajský súd za správny.

Ako vyplýva z obsahu spisu už v konaní vedenom pred Okresným

súdom Zvolen sa žalobcovia domáhali nároku voči žalovanému len za iné žalované obdobie.

Je nepochybné a vyplýva to aj z vykonaného dokazovania, že v posudzovanom období užíval

žalovaný so svojom rodinou predmetné nehnuteľnosti. Bol ich oprávnený užívať v rozsahu

4/6 a to spoluvlastníckeho podielu v 1/2 ako spoluvlastník a ďalšiu 1/6 ako užívateľ na

základe práva bezplatného užívania od svojho otca V. C., ako spoluvlastníka v 1/6.

Z ust. § 137 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že len ten spoluvlastník je povinný poskytnúť

peňažnú náhradu ostatným spoluvlastníkom, ak užíva spoločnú vec nad rámec svojho

spoluvlastníckeho podielu, prípadne bez existencie dohody o užívaní spoločnej veci nad

rámec spoluvlastníckeho podielu. V danom prípade nebolo zistené, že by sa skutkový stav

ohľadne užívania nehnuteľnosti, ktorý bol zistený v konaní pod sp. zn. ,

v ktorom bola žaloba žalobcov voči žalovanému zamietnutá zmenil.

V konaní totiž nebolo preukázané, že by sa žalobcovia a žalovaní dohadovali

o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2 O. z.). V tomto smere žalobcovia neposkytli

súdu žiaden dôkaz. Samotnú výzvu zo dňa 30.11.2010 zo strany žalobcov adresovanú

žalovanému nepovažoval ani krajský súd za taký dokument, ktorý by svedčil o tom, že sú

vylúčení z užívania svojich spoluvlastníckych podielov, keď na to žalovaný reagoval

a poukázal na to, že im nebráni v tom, aby užívali spoluvlastnícke podiely

k nehnuteľnostiam, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve.

Ako vyplynulo aj z vykonaného dokazovania tak vzťahy medzi žalobcami a

žalovaným sú narušené, najmä od doby keď sa dozvedeli, že ich matka darovala

žalovanému polovicu z dotknutých nehnuteľností. Z ich výsluchu vyplýva, že nemalí záujem

užívať spoločné nehnuteľnosti. Ak takýto záujem užívať spoločné nehnuteľnosti preukázaný

nebol, tak potom ani nepreukázali, že im vzniklo právo v zmysle § 137 ods. 1 O. z. na

poskytnutie peňažnej náhrady za to, že boli vylúčení z užívania spoločnej veci v rozsahu

svojho spoluvlastníckeho podielu, keď vylúčenie z užívania zavinené žalovaným, pričom

svojho práva sa ani súdnou cestou nedomáhali, hoci tak urobiť mohli.

Pokiaľ vzhľadom a uvedené okolnosti vyvodil okresný súd záver, že žaloba žalobcov

nie je dôvodná, považoval krajský súd tento záver okresného súdu za nevecne správny. Ak

v dôsledku toho žalobu zamietol, je jeho rozhodnutie správne a preto ho krajský súd

v zmysle ust. , potvrdil.

Tak ako bolo uvedené vo výrokovej Časti rozhodnutia o trovách konania rozhodne

okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti rozhodnutia.“

Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ako

aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil

taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať

účinky nezlučiteľné s a s dohovoru, ako to sťažovatelia

tvrdili vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky jeho

zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery, ku ktorým krajský

súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené,

keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že

sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožnili, nestačí na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd zároveň pripomína,

že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom (odvolacom) konaní nemusí reagovať

na každú vznesenú námietku, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné, resp. sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia preto neznamená, že súd musí dať

podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, hoci z odôvodnenia rozhodnutia

musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový

a právny základ rozhodnutia ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci

a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný

(, ) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa , pretože napadnutý

postup krajského súdu a jeho rozhodnutie v ničom nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej

by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

3. K namietanému porušeniu rozsudkom krajského súdu

č. k. -187 z 27. novembra 2012

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo zaručené v , ak toto porušenie

nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva zaručeného v by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na to, že ústavný súd porušenie ústavno-procesných princípov

vyjadrených v a dohovoru nezistil, sťažnosť smerujúcu proti

napadnutému rozsudku krajského súdu podľa pri jej

predbežnom prorokovaní aj v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ako aj rozhodnutie o trovách tohto konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov ( prvá veta ),

ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013