Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 470/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. T. a A. T., obaja bytom B., zastúpených advokátom

JUDr. F. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok

podľa , práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 1. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T. a A. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2010 doručená sťažnosť M. T. a A. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 1. júla 2010 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k -38 zo 4. augusta 2009, ktorým bola zamietnutá

žaloba sťažovateľov o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ú. (ďalej len „úrad“) č. ...

z 27. júna 2006. Úrad týmto rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Katastrálneho úradu v B.

(ďalej len „katastrálny úrad“) č. ... z 22. februára 2006, ktorým bolo vyhovené protestu

prokurátora, a rozhodnutie Správy katastra v B. (ďalej len „správa katastra“) č. ... z 25. júla

2005 zrušené z dôvodu, že správa katastra o návrhu na vklad vlastníckeho práva podanom

sťažovateľmi rozhodla v rozpore so zásadou priority zápisov ustanovenou v § 41 ods. 2

o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej

len „katastrálny zákon“), pretože o skôr doručenom návrhu na vklad vlastníckeho práva

týkajúceho sa totožnej nehnuteľnosti nebolo v tom čase ešte právoplatne rozhodnuté.

Sťažovatelia namietali, že najvyšší súd porušil ich „právo na spravodlivý proces

podľa / SR a podľa / Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. ... Konkurencia ... dvoch návrhov má podľa § 41 ods. 2/ zákona

o katastri ten význam, že práva k nehnuteľnostiam sa zapisujú v poradí v akom boli

katastrálnemu úradu doručené návrhy na zápis do katastra, ak osobitný predpis

neustanovuje inak. Z tohoto zákonného ustanovenia vyplýva ten záver, že sa týmto

postupom zapisujú práva k nehnuteľnostiam podľa poradia doručených návrhov na zápis do

katastra. ... Ak však dôjde k situácii, že prv doručený návrh na zápis práva k

nehnuteľnostiam je odôvodnený úkonom, ktorý je absolútne neplatný a teda nespôsobivý

vyvolať účinok riadneho zápisu práva do listu vlastníctva, tak na takýto doručený návrh by

sa nemalo prihliadať. Zmyslom tohto ustanovenia je ochrana takého subjektu, ktorý doručí

taký relevantný návrh na zápis do katastra, ktorý je spôsobilý aj vyvolať účinok zápisu do

listu vlastníctva. Bazírovať prehnane na uvedenom formálnom ustanovení za situácie, keď

v poradí druhý návrh na zápis do katastra bol relevantný a mal za následok zápis do listu

vlastníctva a tým získanie vlastníckeho práva k predmetu zápisu oproti skôr doručenému

návrhu, ktorý nebol spôsobilý vyvolať účinok zápisu do listu vlastníctva je takým právnym

posúdením, ktoré je svojvoľnou aplikáciou normy, ktoré postráda zmysluplné odôvodnenie

a prepojenie s akýmkoľvek ústavne chráneným účelom.

Považujeme v situácii, keď sme boli vlastníkmi predmetného bytu na základe vkladu

zo dňa 25. 7. 2005 za nesprávne, že Najvyšší súd SR aplikoval ustanovenie § 41 ods. 2/

katastrálneho zákona arbitrálnym spôsobom, keď jeho postupom bolo zasiahnuté do nášho

základného práva vlastniť majetok, keď týmto ustanovením poskytol ochranu subjektu, ktorý

doručil taký návrh na zápis práva k nehnuteľnosti do katastra, ktorý nebol spôsobilý zápisu

do listu vlastníctva. Na druhej strane takýmto arbitrárnym postupom nedošlo k ochrane

iného subjektu, ktorý bol nadobúdateľom v konaní V 237/2003 lebo tento subjekt takúto

ochranu vzhľadom na absolútne neplatný právny úkon nepotreboval. ... Nie je podľa nás

ústavoprávne konformné, aby bola využívaná zákonná ochrana v prípade, keď z dôvodu

protiprávneho konania subjektu tento nie je spôsobilý vlastnícke právo nadobudnúť a na

druhej strane týmto postupom je odňaté základné právo iného subjektu vlastniť

majetok. ... Nebolo predsa účelom tejto normy chrániť také právne vzťahy a z nich

vyplývajúce práva k nehnuteľnostiam, ktoré na základe prv doručených návrhov neboli

spôsobilé vyvolať účinok zápisu do listu vlastníctva, pričom ale týmto postupom došlo k

zásahu do ústavne chráneného práva vlastniť majetok. Takýto výklad a aplikácia právnej

normy je svojvôľou, ktorá zasiahla do ústavne chráneného základného práva. ...

Rozhodnutie neobsahuje ani náležité odôvodnenie prečo naša námietka o tom, že nedošlo k

porušeniu zásady priority nie je dôvodná v takom rozsahu, v akom by to odôvodňovala

potreba / v súvislosti s takými skutkovými otázkami, ktoré majú zásadný

vplyv na právne posúdenie.“

Sťažovatelia vo veci samej navrhujú, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. , zo dňa 1. júla 2010

porušil základné právo sťažovateľov M. T. a manž. A. T., bytom B. vlastniť majetok a

základné právo na ochranu majetku podľa / SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. , zo dňa 1. júla 2010

porušil právo sťažovateľov M. T. a manž. A. T., bytom B. na spravodlivý proces /na

spravodlivé súdne konanie/ podľa SR a podľa / Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. , zo dňa 1. júla 2010, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľom M. T. a manž. A. T., bytom B. priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 254,88 eur ..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť

na účet právneho zástupcu JUDr. F. V... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a jemu porovnateľnému

právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet odlišností a prípadné

porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Podstatnou námietkou sťažovateľov je ich nespokojnosť s výkladom § 41 ods. 2

katastrálneho zákona a jeho následnou aplikáciou na ich prípad realizovaný najvyšším

súdom, na základe ktorého došlo podľa nich k vydaniu svojvoľného a arbitrárneho

rozhodnutia porušujúceho označené základné práva. Podľa názoru sťažovateľov je zmyslom

zásady priority zápisov zakotvenej v citovanom ustanovení katastrálneho zákona ochrana

subjektu, ktorý „doručí relevantný návrh na zápis do katastra“.

Ústavný súd z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj ním

preskúmavaného rozsudku krajského súdu zo 4. augusta 2009 č. k. -38

a súvisiaceho rozsudku najvyššieho súdu z 25. januára 2007 sp. zn. 5 Sž-o-KS 7/25006

zistil, že na základe protestu prokurátora z 13. decembra 2005 č. k. Kd 2118/05-9

katastrálny úrad rozhodnutím z 22. februára 2006 vydaným pod č. tomuto

protestu vyhovel a s poukazom na § 41 ods. 2 katastrálneho zákona zrušil rozhodnutie

správy katastra z 25. júla 2005 č. ..., ktorým bol povolený vklad vlastníckeho práva

v prospech sťažovateľov na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu z dôvodu, že v čase

vydania uvedeného rozhodnutia správy katastra v prospech sťažovateľov nebolo

právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom správou katastra pod č. ... Na základe odvolania

podaného sťažovateľmi v správnom konaní úrad považujúc tieto právne závery za správne

potvrdil rozhodnutím z 27. júna 2006 č. ... napadnuté rozhodnutie katastrálneho úradu

o proteste prokurátora a odvolanie sťažovateľov zamietol.

Na základe žaloby podanej sťažovateľmi krajský súd v správnom súdnictve

preskúmal zákonnosť rozhodnutia úradu z 27. júna 2006 č. ..., a nimi podanú žalobu

zamietol. Pri rozhodovaní vychádzal z § 46 zákona o správnom konaní, § 22 ods. 1, 2 a 4, §

41 ods. 1 a 2 a § 44 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona a dospel k záveru, že katastrálny úrad

„správne vyhovel protestu prokurátora a rozhodnutie Správy katastra v B. V-3447/2003

zrušil. ... Správa katastra tým, že povolila žalobcom vklad vlastníckeho práva k bytu č. ... na

základe návrhu doručeného na správu katastra v poradí druhom, pričom o návrhu

doručenom na správu katastra v poradí prvom, týkajúcom sa totožnej nehnuteľnosti nebolo

právoplatne rozhodnuté, postupovala v rozpore so zásadou priority zápisov ustanovenou v

§ 41 ods. 2 katastrálneho zákona. ... Súd sa nemohol stotožniť s právnym názorom žalobcov,

že zápisom na list vlastníctva v roku 2003 nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu princípu

uvedenom v ustanovení § 41 ods. 2 citovaného zákona a ani teoreticky nemohlo dôjsť k

porušeniu práv spoločnosti P. s.r.o., pretože tejto spoločnosti zo zmluvy predloženej správe

katastra pred návrhom na zápis vlastníckych práv v prospech žalobcov žiadne práva

nevznikli - pretože zmluva v prospech P. s.r.o. ako listina nemohla vyvolať účinky poradia

práv a teda ani účinky zápisu.

Podľa názoru súdu tieto skutočnosti boli preukázané až rozsudkom Najvyššieho súdu

SR č. 5SŽ-o-KS 7/2006, ktorým bolo rozhodované o rozhodnutí správy katastra v časti

o zamietnutí návrhu na vklad účastníkov zmluvy zo dňa 3.7.2002 (spoločnosťou J. spol. s

r.o. ako predávajúcim a spoločnosťou P. s.r.o. ako kupujúcim). Až do tejto doby nebolo v

zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení preukázané, či títo účastníci zmluvy môžu,

resp. budú zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností na základe ich kúpnopredajnej

zmluvy. Až po vydaní tohto rozhodnutia mohol byť riešený v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1

katastrálneho zákona, návrh na vklad vlastníckeho práva k bytu č. ... v prospech žalobcov

ako vlastníkov.

Posudzovanie vkladového konania vo veci návrhu vedeného na správe katastra pod

č. ... v intenciách ustanovenia v pôvodnom konaní, aby bolo možné

len za predpokladu, že by konanie vedené na správe katastra pod č. ... bolo právoplatne

skončené, rešpektujúc zásadu priority poradia zápisov do katastra nehnuteľností na základe

návrhov na vklad vlastníckeho práva. Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania správou

katastra o návrhu na vklad vo veci č. ... zo dňa 25.7.2005, vo vkladovom konaní vedenou

správou katastra pod č. ... nebolo právoplatne rozhodnuté, správa katastra v tomto

pôvodnom konaní o povolení vkladu vlastníckeho práva postupovala v rozpore s

ustanovením § 41 ods. 2 katastrálneho zákona v spojení s § 44 v dôsledku čoho rozhodla v

rozpore s § 31 ods. 1, 2, 3 katastrálneho zákona a v spojení s § 3 ods. 1, 4 Správneho

poriadku.“.

Najvyšší súd sa napadnutým rozsudkom ako odvolací súd stotožnil so závermi

krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti iba doplnil, že „nebolo rozhodujúce,

z akého dôvodu Správa katastra zamietla návrh na vklad vlastníckeho práva v konaní

V 237/2003, z hľadiska porušenia katastrálneho zákona bolo rozhodujúce iba to, že

o v poradí druhom návrhu na vklad rozhodla skôr, než bolo predchádzajúce konanie

právoplatne skončené, lebo iba v takom prípade nedôjde k porušeniu zásady priority

zápisov. Odvolací súd na rozdiel od žalovaného súhlasí s tvrdením žalobcov, že

rozhodnutím správneho orgánu boli priamo dotknutí na svojich právach, už aj vzhľadom na

zmenené skutkové a právne okolnosti oproti stavu, kedy podali návrh na vklad, takže ide

o rozhodnutie, ktoré spĺňa kritériá v zmysle a preto podlieha súdnemu

prieskumu, ale táto skutočnosť nemôže ovplyvniť záver, a z neho vyplývajúce dôsledky, že

pôvodné rozhodnutie správneho orgánu v konaní V 3447/2003 bolo vydané v rozpore so

zákonom, a preto protest prokurátora bol právne opodstatnený.“.

Ústavný súd pripomína, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície

v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii

napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam

možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla

spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s . Z obsahu sťažnosti je

však zrejmé, že sťažovatelia sa v podstate domáhajú preskúmania napadnutého súdneho

rozhodnutia tak, ako by ústavný súd bol ďalším stupňom v hierarchii všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je primárne povolaný na výklad právnych predpisov v oblasti verejnej

správy, ale ex constitutione na ochranu základných práv a slobôd zaručených alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (). Samotná skutočnosť, že sa

sťažovatelia s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia. Ústavný súd poukazuje na to, že

obsahom základného práva podľa a 2 nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, ).

Podľa § 41 ods. 2 katastrálneho zákona práva k tej istej nehnuteľnosti sa zapisujú

v poradí, v akom sa správe katastra doručili zmluvy, verejné listiny alebo iné listiny

o vzniku, zmene alebo zániku práva k nehnuteľnosti na zápis do katastra.

Ústavný súd sa nestotožňuje s kľúčovou námietkou sťažovateľov, že „bazírovať

prehnane na ... formálnom ustanovení“ § 41 ods. 2 katastrálneho zákona je „svojvoľnou

aplikáciou normy“. Citované ustanovenie je súčasťou platného a účinného katastrálneho

zákona, ktoré bola správa katastra povinná aplikovať. Zmyslom zakotvenia zásady priority

zápisov je ustanoviť postupnosť zapisovania zmien práv k nehnuteľnostiam do katastra

nehnuteľností, pričom interpretovať je ju potrebné v kontexte ostatných ustanovení

katastrálneho zákona, osobitne ustanovení týkajúcich sa zápisov práv k nehnuteľnostiam,

tak ako to urobil aj krajský súd v rozsudku zo 4. augusta 2009 č. k. -38. Každý

jeden zápis práv k nehnuteľnostiam mení právny stav týkajúci sa týchto práv a každá takáto

zmena môže viesť k odlišnému posúdeniu návrhu na zápis práv podaného neskôr, pokiaľ sa

takýto návrh týka tej istej nehnuteľnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje

výklad najvyššieho súdu za svojvoľný, pokiaľ tento súd dôslednou aplikáciou § 41 ods. 2

katastrálneho zákona dospel k právnemu záveru, že bez právoplatného skončenia konania

o skôr podanom návrhu na zápis práv k nehnuteľnostiam nemožno rozhodnúť o v poradí

nasledujúcom návrhu na vklad vlastníckeho práva. Pritom týmto právnym názorom sa vo

veci riadili aj krajský súd, úrad aj katastrálny úrad.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že povinnosťou súdu nie je uviesť

v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Odvolacie súdy sa

preto môžu pri nevyhovení odvolaniu obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho

stupňa (obdobne , ). Tento postup umožňuje § 219 ods. 2

(ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu je síce v právnych záveroch stručné a v podrobnostiach

odkazujúce na ním preskúmavané rozhodnutie krajského súdu zo 4. augusta 2009

č. k. -38, avšak nie je vnútorne rozporné, opiera sa o relevantné ustanovenia

právnych predpisov, nie je v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu (uvedené ani

sťažovatelia nenamietali), a teda je aj ústavne akceptovateľné.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že napádaný rozsudok najvyššieho súdu nebral

do úvahy už v tom čase právoplatný rozsudok najvyššieho súdu z 25. januára 2007 sp. zn.

5 Sž-o-KS 7/2006, ktorým bolo rozhodnuté o čiastočnom zamietnutí návrhu na vklad

vlastníckeho práva vedeného správou katastra pod č. ..., ústavný súd poznamenáva, že

v zmysle je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd

rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia vydaného

v správnom konaní, preto v okolnostiach prípadu mohol brať najvyšší súd do úvahy len

skutkový stav ku dňu vydania rozhodnutia úradu č. ..., t. j. k 27.júnu 2006, keď ešte skôr

začaté konanie o zápise práv k nehnuteľnostiam (V-237/2003) nebolo právoplatne

skončené.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

konštatuje, že jeho odôvodnenie je v súlade s citovaným ustanovením ,

keďže sa v celkom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré formuloval krajský súd, a to je

podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné, konanie nevykazuje znaky

podstatných pochybení procesného charakteru, výklad a interpretáciu príslušných

ustanovení katastrálneho zákona a , ktorú všeobecné súdy

zvolili v danom prípade, nemožno považovať za arbitrárny alebo popierajúci základné právo

sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, a preto v časti namietajúcej

porušenie zásad spravodlivého procesu ústavný súd vyhodnotil sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd prijal totožný záver aj vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa , a to vychádzajúc zo

stabilizovanej judikatúry (napr. , , , ),

ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd odmietol posudzovanú sťažnosť ako celok, nepovažoval za

potrebné (účelné a dôvodné) zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010