Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 397 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (414)II. ÚS 106/05
PDF · 264.73 KB
No categories available
II. ÚS 106/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., bytom B., ktorou namietal porušenie jeho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod
sp. zn. 11 C 406/00 v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 5 Co 131/04, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2005
doručená sťažnosť M. H., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej tvrdí, že v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 406/00
v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 5 Co 131/04 došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tieto podstatné skutočnosti a dôvody:
«Týmto podávam Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania
pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II
sp. zn. 11 C 406/00 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 131/04.
Krajský súd sa v odvolacom konaní nezaoberal prehodnotením a prejednaním mojich
námietok a listinných dôkazov vyvracajúcich rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II,
uvedených a dôkazne preukázaných v mojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu
(príloha č. 1) ktorý na základe nesprávneho právneho posúdenia a nevzatia do úvahy
všetkých aspektov významných na posúdenie veci v podstate prejednával skutkový stav,
ktorý nebol právne opodstatnený, podložený a preukázaný, čím v zmysle § 205 ods. 2 písm.
d) a f) O. s. p. dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu posúdeniu veci,
ktoré aplikoval vo svojom rozhodnutí.
Nevzal do úvahy moju finančnú situáciu a zárobkové možnosti a finančné príjmy
jednoznačne preukázané daňovými priznaniami predloženými za spätné obdobie takmer 9
rokov. (...)
Odvolací súd v zdôvodnení svojho rozsudku na strane č. 2 v odseku č. 5, tvrdí, že
preskúmal vec v medziach podaných odvolaní podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na odvolacom
pojednávaní § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k názoru, že ani jedno z odvolaní nie je dôvodné.
(príloha č. 11)
S týmto výrokom odvolacieho súdu nemôžem súhlasiť nakoľko ho súd vyriekol bez
riadneho preverenia mojich odvolacích podaní a na základe nesprávneho právneho
posúdenia a nevzatia do úvahy všetkých aspektov významných na posúdenie veci § 205
ods. 2 písm. d) a f) O. s. p.
Na strane č. 3 v ods. 2 odvolací Krajský súd vo svojom zdôvodnení rozsudku uvádza:
Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľ
prejavil predpoklady pre vyššie vzdelanie, než dosiahli jeho rodičia i keď sa vzápätí jeho
štúdium skomplikovalo rodinou situáciou – chorobou matky a nedostatkom finančných
prostriedkov tak, že bol nútený toto prerušiť. V tomto školskom roku už znova v štúdiu na
vysokej škole pokračuje a tak oživenie vyživovacej povinnosti zo strany otca je namieste.
Vzhľadom na to, že ide o vyživovaciu povinnosť medzi plnoletými, súd prvého stupňa
správne určil jej počiatok dňom zahájenia konania (§ 98 ods. 1 Zák. o rod.).
Pokiaľ je 7-ročné neúspešné štúdium na dvoch vysokých školách a to dvojročné na
Elektrotechnickej fakulte a päťročné na Stavebnej fakulte s trojročným štúdiom tretieho
ročníku a s jeho 2-násobným opakovaním pri dosiahnutí žiadneho – nulového študijného
výsledku pre odvolací Krajský súd korunným dôkazom o preukázaní schopnosti na výkon
vysokoškolského štúdia a predpokladom dosiahnutia vyššieho vzdelania pána navrhovateľa
než dosiahli jeho rodičia tak už nemôžem mať žiadny komentár k odbornej úrovni,
správnosti a spravodlivosti právneho posúdenia ako i k vzatiu do úvahy všetkých aspektov
významných na posúdenie veci § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p. odvolacím súdom. Myslím
si že táto skutočnosť hovorí sama za seba a je priamym dôkazom úrovne právneho vedomia
a činnosti odvolacieho senátu Krajského súdu. Tiež je toto konanie v rozpore s „Dobrými
mravmi“ § 75 ods. 2 Zák. o rodine č. 36/2005 Z. z.
Ďalej však ale veľmi zaujímavo s kontroverzným tvrdením odvolací súd
ospravedlňuje túto skutočnosť chorobou matky a nedostatkom finančných prostriedkov, na
základe čoho bol navrhovateľ vraj údajne nútený toto štúdium prerušiť, ale v tomto roku už
vraj riadne pokračuje v štúdiu. Veľmi interesantný „Fakt a skutočnosť“ ku ktorej odvolací
súd dospel lebo doposiaľ som nikde nevidel žiadny doklad o jeho prerušení štúdia v celom
školskom roku 2003 – 2004 a tým, že sa riadne v tomto období zamestnal zanikol aj jeho
nárok na výživné a aj moja vyživovacia povinnosť voči navrhovateľovi nakoľko zanikli
zákonné dôvody pre jej vznik, čo znamená, že za študijný rok 2003 – 2004 mu neprislúcha
žiadne výživné.
Odvolací súd zrejme si vedomý tejto skutočnosti toto obdobie vo svojom rozsudku
nerieši a vôbec k tomuto faktu nezaujal žiadne záväzné stanovisko. V odbornom kruhu
právnikov sa na takéto konanie súdu pozerá a hodnotí s tým, že súd svojím rozsudkom
vytvoril tzv. „Čiernu dieru“ a čaká sa na to či sa Pacient alias zákazník do nech chytí
alebo nie – ak áno potom môže nastúpiť „Exekútor“.
Ak by som napríklad v mojom prípade urýchlene po doručení rozsudku nezaplatil
výživné nachádzajúce sa v tejto „Čiernej diere“ predstavujúce finančnú výšku 88 300,- Sk
znamenalo by to, že môže nastúpiť exekútor a exekvovať mi majetok. Aby som predišiel
tomuto zámeru, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu som
jednorázovo dňa 1. marca 2005 uhradil navrhovateľovi M. H. riadne výživné vo výške
72 300,- Sk a zročné výživné vo výške 16 000,- Sk. Tiež som uhradil trovy právneho
zástupcu navrhovateľa vo výške 11 166,- Sk a 4 488,- Sk čo predstavuje celkom spolu sumu
103 954,- Sk (príloha č. 5).
Nakoľko som takúto finančnú sumu nemal bol som nútený založiť „Hypotéku“ na
jediný majetok čo mám na nehnuteľnosť môj malý 1 izbový dom po starých rodičoch a vziať
si pôžičku vo finančnej výške 200 000,- Sk aby som pána navrhovateľa mohol vyplatiť
a vyhnúť sa tak exekúcii (príloha č. 6, č. 7, č. 8). Túto pôžičku musím splácať štvrťročne po
25 000,- Sk, čo predstavuje mesačne 8 300,- Sk.
Týmto odvolacím súdom vynúteným činom som sa však dostal do takej zlej finančnej
situácie, že mi na živobytie nezostávajú žiadne finančné prostriedky. Súčasne však musím
vyživovať moju nezamestnanú manželku a aj jej neplnoletú dcérku s ktorými žijem
v spoločnej domácnosti a na ktorú jej otec neprispieva žiadnym finančným príspevkom –
neplatí výživné.
Na strane č. 3 v ods. 4 Krajský súd vo svojom zdôvodnení rozsudku uvádza:
Na druhej strane od odporcu vzhľadom na jeho vek, vzdelanie a majetkové pomery
sa dá spravodlivo požadovať, aby základné potreby študujúceho syna kryl i za cenu
vyššieho pracovného úsilia. Odvolací súd vôbec nevzal do úvahy môj vek 52 rokov a môj už
dlhodobejšie sa zhoršujúci zdravotný stav a dlhodobé liečenie arteriálnej hypertenzie,
hyperlipoproteinémie, poruchy glukózovej tolerancie a „Diabetes melittus“ – tzv. cukrovku,
slabnúci zrak 2 dioptrie. (príloha č. 9) Moje pracovné schopnosti a možnosti z dôvodu
nielen môjho veku ale najmä zo zdravotných dôvodov sa znižujú a stále viac začínam byť
odkázaný na pomoc iných ľudí, ktorú však od pána navrhovateľa očakávať nemôžem.
Opätovne súdom veľmi spravodlivé posúdenie potvrdených a preukázaných skutočností. (...)
1. Vynesením kontroverzného nespravodlivého rozsudku na základe nesprávneho
právneho posúdenia a nevzatia do úvahy všetkých aspektov významných na
posúdenie veci § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p.
2. Súd nerozhodoval na základe riadne a dôkladne zisteného a preukázaného
skutočného stavu vecí a na základe riadneho preverenia všetkých dôkazov § 153
ods. 1 O. s. p.
3. Odvolací súd hoci to i sám konštatuje na strane č. 3 ods. 2 v odôvodnení svojho
rozsudku nevzal do úvahy skutočnosť že navrhovateľ nenavštevoval školu v školskom
roku 2003 – 2004 a i časť z obdobia školského roku 2002 – 2003 a že za toto obdobie
mu neprislúcha výživné vzhľadom k jeho dlhodobému zamestnaniu v tomto období
vo firme ZIPP a ďalších firmách v tomto období ku ktorému sa sám priznáva
v opakovanej žiadosti o povolenie už opakovaného 3-ieho ročníka a i napriek tejto
skutočnosti ma nechal vyplatiť navrhovateľovi výživné za toto obdobie vo výške
88 300,- Sk čím mi spôsobil priamu majetkovú ujmu.
4. Týmto nespravodlivým konaním súdu som bol nútený „Hypotékou„ založiť môj
jednoizbový dom a vziať si pôžičku aby som mohol navrhovateľovi jednorazovo
vyplatiť toto neprislúchajúce a neoprávnené výživné.
5. Nerešpektovaním skutkového stavu vecí najmä mojej finančnej situácie odvolacím
súdom v čase vyhlásenia rozsudku § 154 ods. 1 O. s. p. ktorý je pre rozsudok v čase
jeho vynesenia rozhodujúci mi odvolací súd spôsobil majetkovú i nemajetkovú ujmu,
nedostatok prostriedkov na živobytie a priviedol ma do stavu právnej neistoty,
hmotnej núdze ohrozenia životného bytia a hrozby straty príbytku čím ohrozil životné
istoty a potreby pre riadny život celej mojej rodiny t. j. dvoch dospelých ľudí
a jedného maloletého dieťaťa.
6. Svojím nedôsledným konaním odvolací súd umožnil navrhovateľovi neoprávnene
poberať výživné i v čase jeho denného nenavštevovania školy a v čase výkonu
zamestnania a tak sa obohacovať na úkor mojej osoby a rodiny.
7. Odvolací súd taktiež nevzal na zreteľ môj vek a najmä môj súčasne zhoršujúci sa
zdravotný stav a z neho vyplývajúce existenčné, bytostné a finančne zvyšujúce sa
náklady na potrebu zabezpečenia riadneho plnohodnotného života a potrebu
odkázania mojej osoby na pomoc iných ľudí, ktorá sa bude so zhoršujúcim
zdravotným stavom a pribúdajúcim vekom stále zvyšovať.
S poukázaním na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd vydal tento nález:
1. V predmetných konaniach Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 11 C 406/00
v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co
131/04, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave vedené pod sp. zn. 5 Co 131/04 zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie. (...)
Nakoľko konaním Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu II v Bratislave boli
porušené moje práva zaručené mi Ústavou Slovenskej republiky čl. 127 ods. 1 a porušené
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako i vysoká ujma spôsobená mi právnou neistotou , a vysokou ujmou
na mojej osobe v podobe zhoršenia môjho zdravotného stavu spôsobeného stresami
a z tohto dôvodu i predpokladaným skrátením trvania plnohodnotného života mojej osoby
vyvolaným nespravodlivým súdnym konaním ako i straty životnej istoty, obydlia a ohrozenia
životných istôt rodiny dvoch dospelých osôb rodičov a jedného maloletého dieťaťa
a osobnej ujmy v podobe vysokého stupňa zníženia kvality rodinného života žiadam, aby mi
Ústavný súd Slovenskej republiky priznal primerané finančné zadosťučinenie v súlade
s čl. 127 ods. 3 z vyššie uvedených dôvodov a dôvodov uvedených na strane č. 10 v bodoch
1 až 7 tohto návrhu vo finančnej výške 450 000,- Sk.»
Sťažovateľ doručil ústavnému súdu aj rozsudky okresného súdu z 15. decembra 2003
sp. zn. 11 C 406/00 a krajského súdu zo 7. decembra 2004 sp. zn. 5 Co 131/04, ktoré podľa
názoru ústavného súdu majú význam pre predbežné prerokovanie jeho sťažnosti.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 15. decembra 2003 sp. zn. 11 C 406/00
vyplývajú tieto skutočnosti:
„Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkyne J. H.,
oboznámil sa s listinnými dôkazmi - rodným listom navrhovateľa, potvrdeniami o štúdiu
navrhovateľa v šk. r. 2000/2001, 2002/2003, 2003/2004, Živnostenským listom odporcu
č. 5584/6/92 zo dňa 02. 06. 1992, Informáciou o užívaní a poskytovaní telefónnych služieb
Globtel odporcovi, Daňovým priznaním odporcu k dani z príjmov fyzických osôb za r. 2000,
2001, 2002, Priznaním spoločnosti ASLO s. r. o. k dani z príjmov právnických osôb za
r. 2000, 2001, 2002, podrobnou špecifikáciou mesačných nákladov navrhovateľa zo dňa
15. 08. 2002, Výpisom z listu vlastníctva č. 399 kat. úz. B. – R., spisom tunajšieho súdu
sp. zn. 17 C /37/2003, opis príjmov J. H. za obdobie máj 2000 až október 2003,
špecifikáciou mesačných nákladov navrhovateľa z 20. 05. 2002, opisom nákladov životných
potrieb odporcu včítane dokladov o pravidelných mesačných úhradách nákladov zo dňa
26. 08. 2002, Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I spoločnosti
ASLO s. r. o., fotokópiami poštových poukážok odporcu z júna a júla 2003 a z 18. 11. 2003
o úhrade sumy 21.000,- Sk navrhovateľovi, Údajmi o podnikateľskom subjekte z 01. 03.
1995, Inšpekčným záznamom zo 07. 08. 2003, spisom tunajšieho súdu sp. zn. 6 C/6/85,
lekárskym potvrdením o zdravotnom stave odporcu ...
Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh navrhovateľa
je dôvodný. Navrhovateľ študuje na vysokej škole, nemá žiadny príjem, je odkázaný na
svojich rodičov. Štúdium je finančne náročné najmä z hľadiska školských potrieb
a pomôcok. Všetky výdavky mu hradí matka. Odporca mu poskytol na základe predbežného
opatrenia vydaného tunajším súdom pod č. k. 11 C/406/2000-101 zo dňa 10. 10. 2002
v r. 2003 sumu 21.000,- Sk, túto sumu súd odpočítal od celkovej výšky zročného výživného.
Obaja rodičia majú vyživovaciu povinnosť iba voči navrhovateľovi. Odporca je
spoluvlastníkom bytu, domu a pozemku, matka navrhovateľa je vlastníčkou bytu.
Súd výživné určené vo výroku tohto rozhodnutia má za primerané možnostiam
a schopnostiam odporcu.
Zákon ukladá rodičom na svoje deti nielen prispievať ale ich aj živiť. Tejto
povinnosti sa nemožno zbaviť paušálnym poukazom na zlé finančné pomery a presúvať
povinnosti na druhého rodiča resp. na samo dieťa pripravujúce sa štúdiom na budúce
povolanie s tým, aby si zvolilo takú formu štúdia, v rámci ktorej bude mať možnosť si
zabezpečiť potrebné finančné prostriedky.
Za odôvodnené potreby navrhovateľa okrem stravy, ošatenia, cestovného,
kvalitnejších okuliarov potrebných so zreteľom na štúdium technického zamerania, možno
považovať i také, ktoré odporca považuje za nadbytočné (kultúra, šport). Podľa názoru
súdu vychádzajúc z predloženej špecifikácie nákladov navrhovateľa zakúpené oblečenie
a hygienické potreby predstavujú bežný štandard vysokoškolských študentov u nás.
Súd mal za preukázané, že stav potrebnosti navrhovateľa predpokladaný v § 85
Zákona o rodine je daný. Súd vzal do úvahy jednak základné životné potreby navrhovateľa
a náklady na tieto – stravu, dopravu, školské potreby, oblečenie, kultúrne a športové
záujmy, tiež skutočnosť, že odporca je vo IV. ročníku štúdia v ktorom sú praktické cvičenia
na ktoré si materiál zabezpečuje sám. Preto výživné určené odporcovi je podľa názoru súdu
úmerné potrebám navrhovateľa. Pri jeho určovaní vychádzal súd z návrhu ako aj
z rozšíreného návrhu navrhovateľa.
Súd je toho názoru, že majetkové pomery odporcu a životná úroveň mu dovoľujú, aby
prispel na potreby navrhovateľa v určenom rozsahu a podieľal sa tak, na nákladoch
súvisiacich s výživou navrhovateľa a jeho ostatnými potrebami.
Súd považoval za bezvýznamné z hľadiska majetkových pomerov tvrdenie odporcu
o prechodnom bydlisku svojho otca v B., v dome, naviac bol to práve odporca, ktorý tvrdil,
že pravidelne cestuje za ním do V. U.
Čo sa týka finančnej situácie odporcu tak ako ju preukazoval pred súdom podľa
názoru súdu životná úroveň a jeho schopnosti a možnosti sú reálne vyššie než by
zodpovedalo oficiálne jeho vykazovaným príjmom za posledný tri roky. A pokiaľ skutočné
príjmy boli také nízke, bolo by potrebné vykonávanie neprosperujúceho podnikania
a živnosti považovať za konanie podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine.
Odporca namietal možnosť hľadania si zamestnania osobnými poznatkami, že
zamestnávatelia nemajú záujem o zamestnancov jeho vekovej kategórie, ale hľadajú
mladších zamestnancov, neprodukoval však žiadne dôkazy o tom, že bol odmietnutý pri
hľadaní zamestnania z dôvodu dosiahnutého veku.
K schopnostiam a možnostiam odporcu pri určení výšky výživného prihliadol súd aj
na to, že v priebehu konania previedol bez vážneho dôvodu osobné motorové vozidlo na
svoju manželku, čo treba hodnotiť, že sa vzdal svojho majetkového prospechu. Taktiež
tvrdenie odporcu, že z dôvodu nerentabilnosti ukončil nájom dielne v areáli Bytového
podniku B. kde vykonával servis a opravy motorových vozidiel, považoval súd za účelové.
Z inšpekčného záznamu z hygienickej kontrolnej previerky vykonanej dňa 07. 08.
2003 v garáži vyplýva, že odporca na tomto mieste preberá medzi 8.00 hod. – 8.30 hod.
zákazky, podľa dohody sa autá opravujú dodávateľským spôsobom resp. v dielni v servise
B. Podľa týchto údajov odporca vykonáva servisnú činnosť v priestoroch bývalého
Bytového podniku B. alebo v iných opravárenských priestoroch B. Súd o tejto skutočnosti
nemal pochybnosti lebo uvedené údaje poskytol inšpekčnému orgánu samotný odporca.
Súd posudzoval návrh navrhovateľa tiež v súvislosti so zásadou, že deti majú právo
podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.“
Krajský súd v odôvodnení rozsudku zo 7. decembra 2004 sp. zn. 5 Co 131/04,
ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok, uviedol:
„Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľ
prejavil predpoklady pre vyššie vzdelanie, než dosiahli jeho rodičia i keď sa vzápätí jeho
štúdium skomplikovalo rodinou situáciou – chorobou matky a nedostatkom finančných
prostriedkov tak, že bol nútený toto prerušiť. V tomto školskom roku už znova v štúdiu na
vysokej škole pokračuje a tak oživenie vyživovacej povinnosti zo strany otca je namieste.
Vzhľadom na to, že ide o vyživovaciu povinnosť medzi plnoletými, súd prvého stupňa
správne určil jej počiatok dňom zahájenia konania (§ 98 ods. 1 Zák. o rod.).
Pokiaľ ide o rozsah obnovenej vyživovacej povinnosti, bolo výživné stanovené na
dolnej hranici bežných potrieb vysokoškoláka, ktoré nepresahujú základnú mieru
nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka a bude potrebné aby si ostatné
potreby pokryl navrhovateľ sám zvýšeným úsilím napr. brigádnickou činnosťou.
Na druhej strane od odporcu vzhľadom na jeho vek, vzdelanie a majetkové pomery
sa dá spravodlivo požadovať, aby základné potreby študujúceho syna kryl i za cenu
vyššieho pracovného úsilia.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých častiach ako
vecne správny potvrdil (§ 219 O. s. p.). Rozsudok potvrdil v i časti súdom prvého stupňa
určených splátok a to vzhľadom na finančné možnosti odporcu.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Takouto medzinárodnou zmluvou je aj dohovor, ktorý je v Slovenskej republike
priamo aplikovateľný a má prednosť aj pred zákonmi (čl. 7 ods. 5 ústavy).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
V súvislosti s odmietnutím sťažnosti podanej proti postupom všeobecného
súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd zastáva názor, že o zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry pôjde vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
všeobecného súdu a právom, ktorého porušenie sa namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré
spočívajú v osobitnostiach konania (druhu civilného procesu) pred všeobecným súdom. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri ktorej predbežnom
prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, ktorej reálnosť by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 371/04).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Spravodlivé prejednanie veci sťažovateľa sa vo všeobecnosti týka procesnoprávnych
stránok jeho veci vo vzťahu k priebehu konania, ktoré skončilo súdnym rozhodnutím.
K všeobecným zárukám spravodlivého procesu podľa výkladu Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“) patrí zásada „rovnosti zbraní“, kontradiktórnosť súdneho konania,
právo osobnej prítomnosti a vyjadrenia k veci.
Podstata námietok sťažovateľa smeruje k tomu, že nebola dodržaná zásada „rovnosti
zbraní“ z hľadiska spôsobu, rozsahu a hodnotenia vykonaného dokazovania v konaní pred
okresným súdom aj krajským súdom. V tejto spojitosti treba uviesť, že sťažovateľ len
vo všeobecnosti tvrdí, že súdy postupovali nespravodlivo .... na základe nesprávneho
právneho posúdenia a nevzatia do úvahy všetkých aspektov významných na posúdenie
veci... Súd nerozhodoval na základe riadne a dôkladne zisteného a preukázaného
skutočného stavu vecí a na základe riadneho preverenia všetkých dôkazov... Svojím
nedôsledným konaním odvolací súd umožnil navrhovateľovi neoprávnene poberať výživné
i v čase jeho denného nenavštevovania školy a v čase výkonu zamestnania.
Európsky súd pre ľudské práva síce uznáva, že výber dôkazov je na účastníkovi
konania, ale súd má široký priestor na to, ktoré dôkazy pripustí a vykoná a ktoré nevykoná.
Táto úvaha všeobecného súdu je obmedzená len tým, že nevykonanie dôkazov, resp. ich
vykonanie v rozpore s názorom účastníka nesmie postaviť účastníka konania do evidentne
nevýhodnejšej pozície, než v ktorej je druhý účastník konania (pozri najmä rozsudok
de Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, rozsudok Schenk v. Švajčiarsko z 12. júla
1988).
V judikatúre ESĽP sa zásadne nepovažuje za možné, aby tento súd hodnotil dôkazy
vykonané vnútroštátnymi súdmi, a preto mu ani neprislúcha, aby sa zaoberal skutkovými
a právnymi omylmi týchto súdov, okrem prípadu, že by takéto omyly priamo viedli
k porušeniu práv a slobôd chránených dohovorom (z poslednej dobe napríklad rozsudok
Dulaurans v. Francúzsko z 21. marca 2000). Rovnako ESĽP vo svojej ustálenej judikatúre
(napríklad rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) zastáva názor, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, ale rozsah
tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy veci, a preto musí byť posudzovaný osobitne
pre každý posudzovaný prípad. Povinnosťou súdu však nie je uviesť v odôvodnení
podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Odvolacie súdy sa preto môžu pri
nevyhovení odvolaniu obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho súdu.
Sťažovateľ predložil ústavnému súdu prvostupňový rozsudok v jeho veci
(sp. zn. 11 C 406/00 z 15. decembra 2003), ako aj rozsudok krajského súdu, ktorým bol
tento rozsudok v celom rozsahu potvrdený (sp. zn. 5 Co 131/04 zo 7. decembra 2004).
Z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že výroky rozsudku
prvostupňový súd založil na rozsiahlom dokazovaní, ktoré vyhodnotil a vyvodil z neho aj
právne závery. Odvolací súd nevyhovel odvolaniu sťažovateľa vo veci samej a stotožnil sa
so skutkovými zisteniami, ako aj právnym hodnotením prijatým prvostupňovým súdom.
Odôvodnenia oboch rozsudkov uvádzajú dostatočné skutkové aj právne dôvody, pre ktoré
oba súdy rozhodli vo veci sťažovateľa. Tieto dôvody nie sú rozporné alebo svojvoľné
a popisujú skutkový stav vytvorený na základe dokazovania, ktoré navrhli účastníci
konania.
Hodnotenia dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania,
ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov,
z ktorých krajský súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd,
a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom.
Z rozsudkov nevyplývajú ani žiadne také omyly, ktoré by viedli k priamemu
porušeniu zásady „rovnosti zbraní“ obsiahnutej v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenia oboch
rozsudkov navyše reagujú v potrebnej miere aj na námietky sťažovateľa, ktoré sa týkali
obnovenia vyživovacej povinnosti, jej rozsahu a možností a schopností sťažovateľa platiť
výživné v určenej výške.
Sťažovateľ neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by bola preskúmateľná
vo vzťahu k tomu, že ho súdy znevýhodnili pri uplatňovaní jeho procesných práv alebo
plnení procesných povinností. Takáto skutočnosť nevyplýva ani z predložených rozsudkov.
Sťažovateľ tvrdí len to, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a nezohľadneniu
všetkých aspektov významných pre posúdenie jeho veci. Jeho subjektívny názor na právne
hodnotenie veci a na rozsah skutkových zistení však nemá podľa názoru ústavného súdu
v posudzovanom prípade žiaden vecný súvis so zásadou „rovností zbraní“, a preto ani
s možným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní pre zjavnú
neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).