Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 106/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2005

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., bytom B., ktorou namietal porušenie jeho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod

sp. zn. v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v Bratislave pod

sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2005

doručená sťažnosť M. H., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej tvrdí, že v konaní

vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v spojení s konaním vedeným na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol tieto podstatné skutočnosti a dôvody:

«Týmto podávam Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania

pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Krajský súd sa v odvolacom konaní nezaoberal prehodnotením a prejednaním mojich

námietok a listinných dôkazov vyvracajúcich rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II,

uvedených a dôkazne preukázaných v mojom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu

(príloha č. 1) ktorý na základe nesprávneho právneho posúdenia a nevzatia do úvahy

všetkých aspektov významných na posúdenie veci v podstate prejednával skutkový stav,

ktorý nebol právne opodstatnený, podložený a preukázaný, čím v zmysle § 205 ods. 2 písm.

d) a f) dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu posúdeniu veci,

ktoré aplikoval vo svojom rozhodnutí.

Nevzal do úvahy moju finančnú situáciu a zárobkové možnosti a finančné príjmy

jednoznačne preukázané daňovými priznaniami predloženými za spätné obdobie takmer 9

rokov. (...)

Odvolací súd v zdôvodnení svojho rozsudku na strane č. 2 v odseku č. 5, tvrdí, že

preskúmal vec v medziach podaných odvolaní podľa na odvolacom

pojednávaní a dospel k názoru, že ani jedno z odvolaní nie je dôvodné.

(príloha č. 11)

S týmto výrokom odvolacieho súdu nemôžem súhlasiť nakoľko ho súd vyriekol bez

riadneho preverenia mojich odvolacích podaní a na základe nesprávneho právneho

posúdenia a nevzatia do úvahy všetkých aspektov významných na posúdenie veci § 205

ods. 2 písm. d) a f)

Na strane č. 3 v ods. 2 odvolací Krajský súd vo svojom zdôvodnení rozsudku uvádza:

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľ

prejavil predpoklady pre vyššie vzdelanie, než dosiahli jeho rodičia i keď sa vzápätí jeho

štúdium skomplikovalo rodinou situáciou – chorobou matky a nedostatkom finančných

prostriedkov tak, že bol nútený toto prerušiť. V tomto školskom roku už znova v štúdiu na

vysokej škole pokračuje a tak oživenie vyživovacej povinnosti zo strany otca je namieste.

Vzhľadom na to, že ide o vyživovaciu povinnosť medzi plnoletými, súd prvého stupňa

správne určil jej počiatok dňom zahájenia konania (§ 98 ods. 1 Zák. o rod.).

Pokiaľ je 7-ročné neúspešné štúdium na dvoch vysokých školách a to dvojročné na

Elektrotechnickej fakulte a päťročné na Stavebnej fakulte s trojročným štúdiom tretieho

ročníku a s jeho 2-násobným opakovaním pri dosiahnutí žiadneho – nulového študijného

výsledku pre odvolací Krajský súd korunným dôkazom o preukázaní schopnosti na výkon

vysokoškolského štúdia a predpokladom dosiahnutia vyššieho vzdelania pána navrhovateľa

než dosiahli jeho rodičia tak už nemôžem mať žiadny komentár k odbornej úrovni,

správnosti a spravodlivosti právneho posúdenia ako i k vzatiu do úvahy všetkých aspektov

významných na posúdenie veci a odvolacím súdom. Myslím

si že táto skutočnosť hovorí sama za seba a je priamym dôkazom úrovne právneho vedomia

a činnosti odvolacieho senátu Krajského súdu. Tiež je toto konanie v rozpore s „Dobrými

mravmi“

Ďalej však ale veľmi zaujímavo s kontroverzným tvrdením odvolací súd

ospravedlňuje túto skutočnosť chorobou matky a nedostatkom finančných prostriedkov, na

základe čoho bol navrhovateľ vraj údajne nútený toto štúdium prerušiť, ale v tomto roku už

vraj riadne pokračuje v štúdiu. Veľmi interesantný „Fakt a skutočnosť“ ku ktorej odvolací

súd dospel lebo doposiaľ som nikde nevidel žiadny doklad o jeho prerušení štúdia v celom

školskom roku 2003 – 2004 a tým, že sa riadne v tomto období zamestnal zanikol aj jeho

nárok na výživné a aj moja vyživovacia povinnosť voči navrhovateľovi nakoľko zanikli

zákonné dôvody pre jej vznik, čo znamená, že za študijný rok 2003 – 2004 mu neprislúcha

žiadne výživné.

Odvolací súd zrejme si vedomý tejto skutočnosti toto obdobie vo svojom rozsudku

nerieši a vôbec k tomuto faktu nezaujal žiadne záväzné stanovisko. V odbornom kruhu

právnikov sa na takéto konanie súdu pozerá a hodnotí s tým, že súd svojím rozsudkom

vytvoril tzv. „Čiernu dieru“ a čaká sa na to či sa Pacient alias zákazník do nech chytí

alebo nie – ak áno potom môže nastúpiť „Exekútor“.

Ak by som napríklad v mojom prípade urýchlene po doručení rozsudku nezaplatil

výživné nachádzajúce sa v tejto „Čiernej diere“ predstavujúce finančnú výšku 88 300,- Sk

znamenalo by to, že môže nastúpiť exekútor a exekvovať mi majetok. Aby som predišiel

tomuto zámeru, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu som

jednorázovo dňa 1. marca 2005 uhradil navrhovateľovi M. H. riadne výživné vo výške

72 300,- Sk a zročné výživné vo výške 16 000,- Sk. Tiež som uhradil trovy právneho

zástupcu navrhovateľa vo výške 11 166,- Sk a 4 488,- Sk čo predstavuje celkom spolu sumu

103 954,- Sk (príloha č. 5).

Nakoľko som takúto finančnú sumu nemal bol som nútený založiť „Hypotéku“ na

jediný majetok čo mám na nehnuteľnosť môj malý 1 izbový dom po starých rodičoch a vziať

si pôžičku vo finančnej výške 200 000,- Sk aby som pána navrhovateľa mohol vyplatiť

a vyhnúť sa tak exekúcii (príloha č. 6, č. 7, č. 8). Túto pôžičku musím splácať štvrťročne po

25 000,- Sk, čo predstavuje mesačne 8 300,- Sk.

Týmto odvolacím súdom vynúteným činom som sa však dostal do takej zlej finančnej

situácie, že mi na živobytie nezostávajú žiadne finančné prostriedky. Súčasne však musím

vyživovať moju nezamestnanú manželku a aj jej neplnoletú dcérku s ktorými žijem

v spoločnej domácnosti a na ktorú jej otec neprispieva žiadnym finančným príspevkom –

neplatí výživné.

Na strane č. 3 v ods. 4 Krajský súd vo svojom zdôvodnení rozsudku uvádza:

Na druhej strane od odporcu vzhľadom na jeho vek, vzdelanie a majetkové pomery

sa dá spravodlivo požadovať, aby základné potreby študujúceho syna kryl i za cenu

vyššieho pracovného úsilia. Odvolací súd vôbec nevzal do úvahy môj vek 52 rokov a môj už

dlhodobejšie sa zhoršujúci zdravotný stav a dlhodobé liečenie arteriálnej hypertenzie,

hyperlipoproteinémie, poruchy glukózovej tolerancie a „Diabetes melittus“ – tzv. cukrovku,

slabnúci zrak 2 dioptrie. (príloha č. 9) Moje pracovné schopnosti a možnosti z dôvodu

nielen môjho veku ale najmä zo zdravotných dôvodov sa znižujú a stále viac začínam byť

odkázaný na pomoc iných ľudí, ktorú však od pána navrhovateľa očakávať nemôžem.

Opätovne súdom veľmi spravodlivé posúdenie potvrdených a preukázaných skutočností. (...)

1. Vynesením kontroverzného nespravodlivého rozsudku na základe nesprávneho

právneho posúdenia a nevzatia do úvahy všetkých aspektov významných na

posúdenie veci a

2. Súd nerozhodoval na základe riadne a dôkladne zisteného a preukázaného

skutočného stavu vecí a na základe riadneho preverenia všetkých dôkazov § 153

ods. 1

3. Odvolací súd hoci to i sám konštatuje na strane č. 3 ods. 2 v odôvodnení svojho

rozsudku nevzal do úvahy skutočnosť že navrhovateľ nenavštevoval školu v školskom

roku 2003 – 2004 a i časť z obdobia školského roku 2002 – 2003 a že za toto obdobie

mu neprislúcha výživné vzhľadom k jeho dlhodobému zamestnaniu v tomto období

vo firme ZIPP a ďalších firmách v tomto období ku ktorému sa sám priznáva

v opakovanej žiadosti o povolenie už opakovaného 3-ieho ročníka a i napriek tejto

skutočnosti ma nechal vyplatiť navrhovateľovi výživné za toto obdobie vo výške

88 300,- Sk čím mi spôsobil priamu majetkovú ujmu.

4. Týmto nespravodlivým konaním súdu som bol nútený „Hypotékou„ založiť môj

jednoizbový dom a vziať si pôžičku aby som mohol navrhovateľovi jednorazovo

vyplatiť toto neprislúchajúce a neoprávnené výživné.

5. Nerešpektovaním skutkového stavu vecí najmä mojej finančnej situácie odvolacím

súdom v čase vyhlásenia rozsudku ktorý je pre rozsudok v čase

jeho vynesenia rozhodujúci mi odvolací súd spôsobil majetkovú i nemajetkovú ujmu,

nedostatok prostriedkov na živobytie a priviedol ma do stavu právnej neistoty,

hmotnej núdze ohrozenia životného bytia a hrozby straty príbytku čím ohrozil životné

istoty a potreby pre riadny život celej mojej rodiny t. j. dvoch dospelých ľudí

a jedného maloletého dieťaťa.

6. Svojím nedôsledným konaním odvolací súd umožnil navrhovateľovi neoprávnene

poberať výživné i v čase jeho denného nenavštevovania školy a v čase výkonu

zamestnania a tak sa obohacovať na úkor mojej osoby a rodiny.

7. Odvolací súd taktiež nevzal na zreteľ môj vek a najmä môj súčasne zhoršujúci sa

zdravotný stav a z neho vyplývajúce existenčné, bytostné a finančne zvyšujúce sa

náklady na potrebu zabezpečenia riadneho plnohodnotného života a potrebu

odkázania mojej osoby na pomoc iných ľudí, ktorá sa bude so zhoršujúcim

zdravotným stavom a pribúdajúcim vekom stále zvyšovať.

S poukázaním na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd vydal tento nález:

1. V predmetných konaniach Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co

131/04, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave vedené pod sp. zn. zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie. (...)

Nakoľko konaním Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu II v Bratislave boli

porušené moje práva zaručené mi a porušené

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako i vysoká ujma spôsobená mi právnou neistotou , a vysokou ujmou

na mojej osobe v podobe zhoršenia môjho zdravotného stavu spôsobeného stresami

a z tohto dôvodu i predpokladaným skrátením trvania plnohodnotného života mojej osoby

vyvolaným nespravodlivým súdnym konaním ako i straty životnej istoty, obydlia a ohrozenia

životných istôt rodiny dvoch dospelých osôb rodičov a jedného maloletého dieťaťa

a osobnej ujmy v podobe vysokého stupňa zníženia kvality rodinného života žiadam, aby mi

Ústavný súd Slovenskej republiky priznal primerané finančné zadosťučinenie v súlade

s čl. 127 ods. 3 z vyššie uvedených dôvodov a dôvodov uvedených na strane č. 10 v bodoch

1 až 7 tohto návrhu vo finančnej výške 450 000,- Sk.»

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu aj rozsudky okresného súdu z 15. decembra 2003

sp. zn. a krajského súdu zo 7. decembra 2004 sp. zn. , ktoré podľa

názoru ústavného súdu majú význam pre predbežné prerokovanie jeho sťažnosti.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 15. decembra 2003 sp. zn.

vyplývajú tieto skutočnosti:

„Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkyne J. H.,

oboznámil sa s listinnými dôkazmi - rodným listom navrhovateľa, potvrdeniami o štúdiu

navrhovateľa v šk. r. 2000/2001, 2002/2003, 2003/2004, Živnostenským listom odporcu

č. zo dňa 02. 06. 1992, Informáciou o užívaní a poskytovaní telefónnych služieb

Globtel odporcovi, Daňovým priznaním odporcu k dani z príjmov fyzických osôb za r. 2000,

2001, 2002, Priznaním spoločnosti ASLO s. r. o. k dani z príjmov právnických osôb za

r. 2000, 2001, 2002, podrobnou špecifikáciou mesačných nákladov navrhovateľa zo dňa

15. 08. 2002, Výpisom z listu vlastníctva č. 399 kat. úz. B. – R., spisom tunajšieho súdu

sp. zn. , opis príjmov J. H. za obdobie máj 2000 až október 2003,

špecifikáciou mesačných nákladov navrhovateľa z 20. 05. 2002, opisom nákladov životných

potrieb odporcu včítane dokladov o pravidelných mesačných úhradách nákladov zo dňa

26. 08. 2002, Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I spoločnosti

ASLO s. r. o., fotokópiami poštových poukážok odporcu z júna a júla 2003 a z 18. 11. 2003

o úhrade sumy 21.000,- Sk navrhovateľovi, Údajmi o podnikateľskom subjekte z 01. 03.

1995, Inšpekčným záznamom zo 07. 08. 2003, spisom tunajšieho súdu sp. zn. ,

lekárskym potvrdením o zdravotnom stave odporcu ...

Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh navrhovateľa

je dôvodný. Navrhovateľ študuje na vysokej škole, nemá žiadny príjem, je odkázaný na

svojich rodičov. Štúdium je finančne náročné najmä z hľadiska školských potrieb

a pomôcok. Všetky výdavky mu hradí matka. Odporca mu poskytol na základe predbežného

opatrenia vydaného tunajším súdom pod č. k. -101 zo dňa 10. 10. 2002

v r. 2003 sumu 21.000,- Sk, túto sumu súd odpočítal od celkovej výšky zročného výživného.

Obaja rodičia majú vyživovaciu povinnosť iba voči navrhovateľovi. Odporca je

spoluvlastníkom bytu, domu a pozemku, matka navrhovateľa je vlastníčkou bytu.

Súd výživné určené vo výroku tohto rozhodnutia má za primerané možnostiam

a schopnostiam odporcu.

Zákon ukladá rodičom na svoje deti nielen prispievať ale ich aj živiť. Tejto

povinnosti sa nemožno zbaviť paušálnym poukazom na zlé finančné pomery a presúvať

povinnosti na druhého rodiča resp. na samo dieťa pripravujúce sa štúdiom na budúce

povolanie s tým, aby si zvolilo takú formu štúdia, v rámci ktorej bude mať možnosť si

zabezpečiť potrebné finančné prostriedky.

Za odôvodnené potreby navrhovateľa okrem stravy, ošatenia, cestovného,

kvalitnejších okuliarov potrebných so zreteľom na štúdium technického zamerania, možno

považovať i také, ktoré odporca považuje za nadbytočné (kultúra, šport). Podľa názoru

súdu vychádzajúc z predloženej špecifikácie nákladov navrhovateľa zakúpené oblečenie

a hygienické potreby predstavujú bežný štandard vysokoškolských študentov u nás.

Súd mal za preukázané, že stav potrebnosti navrhovateľa predpokladaný v § 85

Zákona o rodine je daný. Súd vzal do úvahy jednak základné životné potreby navrhovateľa

a náklady na tieto – stravu, dopravu, školské potreby, oblečenie, kultúrne a športové

záujmy, tiež skutočnosť, že odporca je vo IV. ročníku štúdia v ktorom sú praktické cvičenia

na ktoré si materiál zabezpečuje sám. Preto výživné určené odporcovi je podľa názoru súdu

úmerné potrebám navrhovateľa. Pri jeho určovaní vychádzal súd z návrhu ako aj

z rozšíreného návrhu navrhovateľa.

Súd je toho názoru, že majetkové pomery odporcu a životná úroveň mu dovoľujú, aby

prispel na potreby navrhovateľa v určenom rozsahu a podieľal sa tak, na nákladoch

súvisiacich s výživou navrhovateľa a jeho ostatnými potrebami.

Súd považoval za bezvýznamné z hľadiska majetkových pomerov tvrdenie odporcu

o prechodnom bydlisku svojho otca v B., v dome, naviac bol to práve odporca, ktorý tvrdil,

že pravidelne cestuje za ním do V. U.

Čo sa týka finančnej situácie odporcu tak ako ju preukazoval pred súdom podľa

názoru súdu životná úroveň a jeho schopnosti a možnosti sú reálne vyššie než by

zodpovedalo oficiálne jeho vykazovaným príjmom za posledný tri roky. A pokiaľ skutočné

príjmy boli také nízke, bolo by potrebné vykonávanie neprosperujúceho podnikania

a živnosti považovať za konanie podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine.

Odporca namietal možnosť hľadania si zamestnania osobnými poznatkami, že

zamestnávatelia nemajú záujem o zamestnancov jeho vekovej kategórie, ale hľadajú

mladších zamestnancov, neprodukoval však žiadne dôkazy o tom, že bol odmietnutý pri

hľadaní zamestnania z dôvodu dosiahnutého veku.

K schopnostiam a možnostiam odporcu pri určení výšky výživného prihliadol súd aj

na to, že v priebehu konania previedol bez vážneho dôvodu osobné motorové vozidlo na

svoju manželku, čo treba hodnotiť, že sa vzdal svojho majetkového prospechu. Taktiež

tvrdenie odporcu, že z dôvodu nerentabilnosti ukončil nájom dielne v areáli Bytového

podniku B. kde vykonával servis a opravy motorových vozidiel, považoval súd za účelové.

Z inšpekčného záznamu z hygienickej kontrolnej previerky vykonanej dňa 07. 08.

2003 v garáži vyplýva, že odporca na tomto mieste preberá medzi 8.00 hod. – 8.30 hod.

zákazky, podľa dohody sa autá opravujú dodávateľským spôsobom resp. v dielni v servise

B. Podľa týchto údajov odporca vykonáva servisnú činnosť v priestoroch bývalého

Bytového podniku B. alebo v iných opravárenských priestoroch B. Súd o tejto skutočnosti

nemal pochybnosti lebo uvedené údaje poskytol inšpekčnému orgánu samotný odporca.

Súd posudzoval návrh navrhovateľa tiež v súvislosti so zásadou, že deti majú právo

podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.“

Krajský súd v odôvodnení rozsudku zo 7. decembra 2004 sp. zn. ,

ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok, uviedol:

„Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľ

prejavil predpoklady pre vyššie vzdelanie, než dosiahli jeho rodičia i keď sa vzápätí jeho

štúdium skomplikovalo rodinou situáciou – chorobou matky a nedostatkom finančných

prostriedkov tak, že bol nútený toto prerušiť. V tomto školskom roku už znova v štúdiu na

vysokej škole pokračuje a tak oživenie vyživovacej povinnosti zo strany otca je namieste.

Vzhľadom na to, že ide o vyživovaciu povinnosť medzi plnoletými, súd prvého stupňa

správne určil jej počiatok dňom zahájenia konania (§ 98 ods. 1 Zák. o rod.).

Pokiaľ ide o rozsah obnovenej vyživovacej povinnosti, bolo výživné stanovené na

dolnej hranici bežných potrieb vysokoškoláka, ktoré nepresahujú základnú mieru

nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka a bude potrebné aby si ostatné

potreby pokryl navrhovateľ sám zvýšeným úsilím napr. brigádnickou činnosťou.

Na druhej strane od odporcu vzhľadom na jeho vek, vzdelanie a majetkové pomery

sa dá spravodlivo požadovať, aby základné potreby študujúceho syna kryl i za cenu

vyššieho pracovného úsilia.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých častiach ako

vecne správny potvrdil ( ). Rozsudok potvrdil v i časti súdom prvého stupňa

určených splátok a to vzhľadom na finančné možnosti odporcu.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený rozhodovať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Takouto medzinárodnou zmluvou je aj dohovor, ktorý je v Slovenskej republike

priamo aplikovateľný a má prednosť aj pred zákonmi ( ).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti podanej proti postupom všeobecného

súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd zastáva názor, že o zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry pôjde vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

všeobecného súdu a právom, ktorého porušenie sa namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré

spočívajú v osobitnostiach konania (druhu civilného procesu) pred všeobecným súdom. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri ktorej predbežnom

prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, ktorej reálnosť by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Spravodlivé prejednanie veci sťažovateľa sa vo všeobecnosti týka procesnoprávnych

stránok jeho veci vo vzťahu k priebehu konania, ktoré skončilo súdnym rozhodnutím.

K všeobecným zárukám spravodlivého procesu podľa výkladu Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“) patrí zásada „rovnosti zbraní“, kontradiktórnosť súdneho konania,

právo osobnej prítomnosti a vyjadrenia k veci.

Podstata námietok sťažovateľa smeruje k tomu, že nebola dodržaná zásada „rovnosti

zbraní“ z hľadiska spôsobu, rozsahu a hodnotenia vykonaného dokazovania v konaní pred

okresným súdom aj krajským súdom. V tejto spojitosti treba uviesť, že sťažovateľ len

vo všeobecnosti tvrdí, že súdy postupovali nespravodlivo .... na základe nesprávneho

právneho posúdenia a nevzatia do úvahy všetkých aspektov významných na posúdenie

veci... Súd nerozhodoval na základe riadne a dôkladne zisteného a preukázaného

skutočného stavu vecí a na základe riadneho preverenia všetkých dôkazov... Svojím

nedôsledným konaním odvolací súd umožnil navrhovateľovi neoprávnene poberať výživné

i v čase jeho denného nenavštevovania školy a v čase výkonu zamestnania.

Európsky súd pre ľudské práva síce uznáva, že výber dôkazov je na účastníkovi

konania, ale súd má široký priestor na to, ktoré dôkazy pripustí a vykoná a ktoré nevykoná.

Táto úvaha všeobecného súdu je obmedzená len tým, že nevykonanie dôkazov, resp. ich

vykonanie v rozpore s názorom účastníka nesmie postaviť účastníka konania do evidentne

nevýhodnejšej pozície, než v ktorej je druhý účastník konania (pozri najmä rozsudok

de Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, rozsudok Schenk v. Švajčiarsko z 12. júla

1988).

V judikatúre ESĽP sa zásadne nepovažuje za možné, aby tento súd hodnotil dôkazy

vykonané vnútroštátnymi súdmi, a preto mu ani neprislúcha, aby sa zaoberal skutkovými

a právnymi omylmi týchto súdov, okrem prípadu, že by takéto omyly priamo viedli

k porušeniu práv a slobôd chránených dohovorom (z poslednej dobe napríklad rozsudok

Dulaurans v. Francúzsko z 21. marca 2000). Rovnako ESĽP vo svojej ustálenej judikatúre

(napríklad rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) zastáva názor, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, ale rozsah

tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy veci, a preto musí byť posudzovaný osobitne

pre každý posudzovaný prípad. Povinnosťou súdu však nie je uviesť v odôvodnení

podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania. Odvolacie súdy sa preto môžu pri

nevyhovení odvolaniu obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho súdu.

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu prvostupňový rozsudok v jeho veci

(sp. zn. z 15. decembra 2003), ako aj rozsudok krajského súdu, ktorým bol

tento rozsudok v celom rozsahu potvrdený (sp. zn. zo 7. decembra 2004).

Z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že výroky rozsudku

prvostupňový súd založil na rozsiahlom dokazovaní, ktoré vyhodnotil a vyvodil z neho aj

právne závery. Odvolací súd nevyhovel odvolaniu sťažovateľa vo veci samej a stotožnil sa

so skutkovými zisteniami, ako aj právnym hodnotením prijatým prvostupňovým súdom.

Odôvodnenia oboch rozsudkov uvádzajú dostatočné skutkové aj právne dôvody, pre ktoré

oba súdy rozhodli vo veci sťažovateľa. Tieto dôvody nie sú rozporné alebo svojvoľné

a popisujú skutkový stav vytvorený na základe dokazovania, ktoré navrhli účastníci

konania.

Hodnotenia dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania,

ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov,

z ktorých krajský súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd,

a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom.

Z rozsudkov nevyplývajú ani žiadne také omyly, ktoré by viedli k priamemu

porušeniu zásady „rovnosti zbraní“ obsiahnutej v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenia oboch

rozsudkov navyše reagujú v potrebnej miere aj na námietky sťažovateľa, ktoré sa týkali

obnovenia vyživovacej povinnosti, jej rozsahu a možností a schopností sťažovateľa platiť

výživné v určenej výške.

Sťažovateľ neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by bola preskúmateľná

vo vzťahu k tomu, že ho súdy znevýhodnili pri uplatňovaní jeho procesných práv alebo

plnení procesných povinností. Takáto skutočnosť nevyplýva ani z predložených rozsudkov.

Sťažovateľ tvrdí len to, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a nezohľadneniu

všetkých aspektov významných pre posúdenie jeho veci. Jeho subjektívny názor na právne

hodnotenie veci a na rozsah skutkových zistení však nemá podľa názoru ústavného súdu

v posudzovanom prípade žiaden vecný súvis so zásadou „rovností zbraní“, a preto ani

s možným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní pre zjavnú

neopodstatnenosť ( ).