Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 302/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. G. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. P., T.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 8. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. G. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009

doručená sťažnosť Ing. G. H. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. apríla 2009.

Sťažnosť bola doplnená právnym zástupcom sťažovateľky podaním z 26. októbra

2009, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 29. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva, že syn sťažovateľky podal návrh na určenie

výživného na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) 6. júla 2006.

Po vykonaní dokazovania rozhodol okresný súd najprv rozsudkom z 10. mája 2007, ale

krajský súd jeho rozhodnutie rozsudkom z 9. apríla 2008 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie

konanie.

Sťažovateľka v novom konaní poukazovala na to, že nemôže užívať svoj byt, ktorý

vlastní (pre správanie bývalého manžela), a že navrhovateľ sa k nej správa „v značnom

rozpore s dobrými mravmi“, a tým jej „vyživovacia povinnosť voči synovi...“

pravdepodobne zanikla v zmysle o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).

Napriek tomu okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 24. novembra

2008 tak, že uložil sťažovateľke povinnosť prispievať od 6. júla 2006 na výživu syna

mesačne sumou 3 000 Sk a povolil jej splácať dlžné výživné za obdobie od 6. júla 2006

do 24. novembra 2008 vo výške 67 400 Sk v mesačných splátkach po 1 500 Sk.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Okresný súd v druhom rozsudku samotné

odôvodnenie skoncentroval do jediného, štvrtého, odseku na str. 3, v ktorom však opäť len

konštatuje, čo zistil, no prečo rozhodol tak, ako rozhodol, to už nezdôvodňuje. Okresný súd

nijako nevysvetlil, prečo je s ohľadom na moje nedobrovoľné vysoké mesačné výdavky

(pričom som pre protiprávne vysťahovanie otcom navrhovateľa z vlastného bytu bola

nútená nájsť si podnájom) adekvátna práve suma 3 000 Sk a nie suma nižšia. Okresný súd

neuviedol, aké sú potreby navrhovateľa, od existencie ktorých opiera nevyhnutnosť

uhrádzať výživné. Okresný súd sa nijako nevysporiadal s mojimi početnými a podrobnými

námietkami týkajúcimi sa zániku vyživovacej povinnosti v dôsledku rozporu správania

navrhovateľa s dobrými mravmi...

Proti druhému rozsudku okresného súdu som podala odvolanie, v ktorom som

navrhla jeho zmenu tak, že návrh sa v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine zamieta. Proti

druhému rozsudku podal odvolanie aj môj syn ako navrhovateľ a požadoval zmenu druhého

rozsudku v intenciách svojho pôvodného návrhu z roku 2006. O podaných odvolaniach

rozhodol krajský súd rozsudkom zo dňa 8. 4. 2009, sp. zn. -188... tak, že vo

veci samej (týkajúcej sa výšky mesačnej platby výživného) druhý rozsudok nepatrne zmenil

a v ostatnej časti druhý rozsudok okresného súdu potvrdil...

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s druhým rozsudkom okresného

súdu v podstate stotožnil aj vo výroku aj v odôvodnení a mierne ho doplnil. Vo vzťahu k

mojim námietkam týkajúcich sa rozporu s dobrými mravmi krajský súd stručne v jednej vete

uviedol, že tieto námietky považuje krajský súd za nedôvodné, no prečo ich považuje za

nedôvodné, to už neuviedol. Krajský súd mi tak vo svojom rozsudku neposkytol ani len

odpovede na základné otázky, ktoré v konaní vyvstali a ktoré mohli mať vplyv na iné právne

posúdenie daných skutkových okolností, predovšetkým námietky vo vzťahu k správaniu

môjho syna s dobrými mravmi. Krajský súd tak odôvodnil svoj rozsudok nedostatočne a

veľmi stručne“.

Sťažovateľka súčasne tvrdí, že rozsudok krajského súdu nie je riadne odôvodnený

v zmysle (odkazuje pritom na judikatúru

ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva), pretože rozhodnutie krajského súdu

obsahuje len stručné odôvodnenie na strane 3 (tretí odsek) a podstatná časť odôvodnenia „je

tvorená rekapituláciou podaní a vyjadrení účastníkov konania, prípadne vykonaných

dôkazov“, ktoré uviedol aj okresný súd. „Takéto odôvodnenie nespĺňa kritéria naň kladené

a dohovoru a judikatúrou k uvedeným ustanoveniam

a dohovoru.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

8. apríla 2009, sp. zn. -188, porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. apríla 2009, sp. zn.

188, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000

eur ..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľke do jedného mesiaca

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 245,70

euro, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu do 30

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj

osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia vrátane

okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľka namietala porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 8. apríla 2009. Podstatou jej námietok boli tvrdenia o svojvoľnosti

a arbitrárnosti tohto rozhodnutia z dôvodu, že všeobecné súdy pri určovaní výživného

nebrali do úvahy aj iné okolnosti prípadu (napr. to, že bola nútená vysťahovať sa z vlastného

bytu), ale tiež to, že sa nijako nevysporiadali s jej „početnými a podrobnými námietkami

týkajúcimi sa zániku vyživovacej povinnosti v dôsledku rozporu správania navrhovateľa s

dobrými mravmi…“ podľa § 75 ods. 2 zákona o rodine.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd (a predtým aj okresný súd) svoje rozhodnutia

náležito neodôvodnil v zmysle , rozhodnutie krajského

súdu obsahuje len stručné odôvodnenie na strane 3 (tretí odsek) a podstatná časť odôvodnenia „je

tvorená rekapituláciou podaní a vyjadrení účastníkov konania, prípadne vykonaných dôkazov“, ktoré

uviedol aj okresný súd. „Takéto odôvodnenie nespĺňa kritéria naň kladené

a dohovoru a judikatúrou k uvedeným ustanoveniam a dohovoru.“

Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv

sťažovateľky preskúmal, či procesný postup krajského súdu nebol svojvoľný, či mal oporu

v zákone a či jeho rozhodnutie (v spojitosti s rozhodnutím okresného súdu) obsahuje

dostatok skutkových záverov, na ktorých je založené.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že na základe návrhu syna

sťažovateľky na určenie výživného v sume 4 000 Sk okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 24. novembra 2008 rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal platiť mesačne

výživné od 6. júla 2006 na výživu syna mesačne sumou 3 000 Sk a povolil jej splácať dlžné

výživné v sume 67 400 Sk v mesačných splátkach po 1 500 Sk. Vo zvyšnej časti návrh

zamietol.

Proti tomuto rozsudku podali účastníci konania odvolanie. Sťažovateľka vo svojom

odvolaní žiadala rozsudok okresného súdu zrušiť „z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci a nevykonania navrhnutých dôkazov pre náležité zistenie skutkového stavu.

Poukázala na ust. § 75 ods. 2 Zák. o rodine, podľa ktorého úlohou súdu je zhodnotiť, či

priznanie výživného nie je v rozpore s dobrými mravmi pre arogantné správanie sa

navrhovateľa voči nej... Taktiež poukázala na to, že navrhovateľ svoje príjmy zamlčiaval a

zamlčiava a tieto bolo možné zistiť len oboznámením sa s daňovým priznaním navrhovateľa,

a tiež zistiť aj skutočný príjem otca navrhovateľa, čo má podstatný význam pre posúdenie

odôvodnenosti potreby určiť výživné navrhovateľovi. Považovala rozsudok súdu prvého

stupňa za nedostatočne odôvodnený, čoho dôsledkom je jeho nepreskúmateľnosť.“.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 8. apríla 2009 citoval

podstatný obsah napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý oprel svoje rozhodnutie

o skutočnosť, že navrhovateľ je študentom 3. ročníka S. v B., ďalej vychádzal z čistého

mesačného príjmu sťažovateľky v rozhodnom období, z jej vyživovacej povinnosti voči

dcére v sume 3 000 Sk mesačne, ako aj z čistého príjmu otca navrhovateľa v rozhodnom

období a tiež jeho vyživovacej povinnosti voči dcére. Prihliadol aj na skutočnosť, že

sťažovateľka počas štúdia navrhovateľa nepravidelne prispievala na jeho nevyhnutné

výdavky. Okresný súd považoval za preukázané, že u navrhovateľa štúdiom na vysokej

škole sa výdavky zvýšili a je odkázaný len na finančné prostriedky, ktoré mu poskytuje jeho

otec. Zohľadnil aj výdavky sťažovateľky a jej ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči jej dcére.

Príjmy navrhovateľa na základe dohody o výkone prác nepovažoval za príjmy trvalého

charakteru.

Krajský súd jej odvolanie však zamietol ako nedôvodné, pričom konštatoval

(vychádzajúc z ustanovení § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, ako aj § 75 ods. 1 zákona o rodine), že

okresný súd „vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a odvolací súd sa s jeho závermi, ako

aj odôvodnením v podstate stotožňuje ( po novele účinnej od 15. 10.

2008). Pokiaľ ide o námietky odporkyne spočívajúce v tom, že nebol dostatočne zisťovaný

príjem navrhovateľa a jeho otca, tieto neboli dôvodné, pretože samotná skutočnosť, že dieťa

je schopné nejakej zárobkovej činnosti, ktorú prípadne aj príležitostne vykonáva, ešte

neznamená, že nie je daná vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu a treba predovšetkým

uprednostňovať záujem na tom, aby dieťa malo vytvorené podmienky pre vzdelávanie a aby

nebolo nútené popri tom si privyrábať, aby si mohlo hradiť zvýšené náklady. Pokiaľ ide o

námietku odporkyne, že príjem otca navrhovateľa nebol tiež náležité zistený, táto skutočnosť

nie je pri určovaní jej vyživovacej povinnosti podstatná, pretože tak ako otec navrhovateľa

aj ona ako matka má voči navrhovateľovi vyživovaciu povinnosť a výška vyživovacej

povinnosti povinného rodiča sa určuje vždy podľa jeho schopností, možností a majetkových

pomerov bez ohľadu na výšku príjmu druhého rodiča, pretože aj keby tento mal vyšší

príjem, vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi by ju to nezbavovalo. Taktiež

nepovažoval odvolací súd za dôvodnú námietku v zmysle § 75 ods. 2 Zák. o rodine, t. j. že

by výživné nebolo možné priznať pre rozpor s dobrými mravmi...“.

Z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že hodnotenia dôkazov

nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do

nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov, z ktorých krajský súd

v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho

právnym názorom.

Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

sa zásadne nepovažuje za možné, aby tento súd hodnotil dôkazy vykonané vnútroštátnymi

súdmi, a preto mu ani neprislúcha, aby sa zaoberal skutkovými a právnymi omylmi týchto

súdov, okrem prípadu, že by takéto omyly priamo viedli k porušeniu práv a slobôd

chránených dohovorom (v poslednej dobe napríklad rozsudok Dulaurans v. Francúzsko

z 21. marca 2000). Rovnako ESĽP vo svojej ustálenej judikatúre (napríklad rozsudok

Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) zastáva názor, že súdne rozhodnutia musia

v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, ale rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy veci, a preto musí byť posudzovaný osobitne pre každý

posudzovaný prípad.

Podľa týchto úvah sa riadi aj ústavný súd. Z jeho konštantnej judikatúry vyplýva, že

povinnosťou súdu však nie je uviesť v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument

účastníka konania. Odvolacie súdy sa preto môžu pri nevyhovení odvolaniu obmedziť na

prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho súdu (obdobne ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, , ).

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva

podľa (i práva podľa dohovoru), vyslovil, že právo

na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom

konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. , ).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napádaného postupu krajského súdu opodstatňuje

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľkou formulovanej požiadavke na

ochranu ústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa a dohovoru, teda, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi

zo sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 8. apríla 2009 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný

súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46

až , tiež nezistil, že by závery krajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou

(zákonom o rodine). Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na

prehodnocovanie záverov krajského súdu.

Aj postup krajského súdu, ktorým odmietol námietku sťažovateľky na postup podľa

ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine, ktoré zakotvuje možnosť nepriznať výživné pre

manžela či manželku z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, ústavný súd hodnotí ako legálny

a racionálny, a to s poukazom na okolnosti prípadu (v konaní nešlo „o určenie výživného

pre manžela či manželku“), ako aj skutočnosť, že sťažovateľka sama v tejto súvislosti

uviedla len všeobecné dôvody, ktoré mali mať za následok porušenie dobrých mravov zo

strany navrhovateľa (napr. jeho „arogantné správanie“), a konkrétne dôvody smerovali

takmer výlučne len k správaniu jej bývalého manžela, ktorý nebol účastníkom tohto

konania.

Vychádzajúc z citovanej judikatúry, z obsahu námietok sťažovateľky, ako aj

z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý

rozsudok sp. zn. z 8. apríla 2009 je potrebné kvalifikovať ako ústavne

konformný a zlučiteľný s obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009