Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 380 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (397)III. ÚS 302/09
PDF · 221.37 KB
No categories available
III. ÚS 302/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. G. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. P., T.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 4 Co 77/09 z 8. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. G. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009
doručená sťažnosť Ing. G. H. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 77/09 z 8. apríla 2009.
Sťažnosť bola doplnená právnym zástupcom sťažovateľky podaním z 26. októbra
2009, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 29. októbra 2009.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva, že syn sťažovateľky podal návrh na určenie
výživného na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) 6. júla 2006.
Po vykonaní dokazovania rozhodol okresný súd najprv rozsudkom z 10. mája 2007, ale
krajský súd jeho rozhodnutie rozsudkom z 9. apríla 2008 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka v novom konaní poukazovala na to, že nemôže užívať svoj byt, ktorý
vlastní (pre správanie bývalého manžela), a že navrhovateľ sa k nej správa „v značnom
rozpore s dobrými mravmi“, a tým jej „vyživovacia povinnosť voči synovi...“
pravdepodobne zanikla v zmysle § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).
Napriek tomu okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 19 C 122/06 z 24. novembra
2008 tak, že uložil sťažovateľke povinnosť prispievať od 6. júla 2006 na výživu syna
mesačne sumou 3 000 Sk a povolil jej splácať dlžné výživné za obdobie od 6. júla 2006
do 24. novembra 2008 vo výške 67 400 Sk v mesačných splátkach po 1 500 Sk.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Okresný súd v druhom rozsudku samotné
odôvodnenie skoncentroval do jediného, štvrtého, odseku na str. 3, v ktorom však opäť len
konštatuje, čo zistil, no prečo rozhodol tak, ako rozhodol, to už nezdôvodňuje. Okresný súd
nijako nevysvetlil, prečo je s ohľadom na moje nedobrovoľné vysoké mesačné výdavky
(pričom som pre protiprávne vysťahovanie otcom navrhovateľa z vlastného bytu bola
nútená nájsť si podnájom) adekvátna práve suma 3 000 Sk a nie suma nižšia. Okresný súd
neuviedol, aké sú potreby navrhovateľa, od existencie ktorých opiera nevyhnutnosť
uhrádzať výživné. Okresný súd sa nijako nevysporiadal s mojimi početnými a podrobnými
námietkami týkajúcimi sa zániku vyživovacej povinnosti v dôsledku rozporu správania
navrhovateľa s dobrými mravmi...
Proti druhému rozsudku okresného súdu som podala odvolanie, v ktorom som
navrhla jeho zmenu tak, že návrh sa v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine zamieta. Proti
druhému rozsudku podal odvolanie aj môj syn ako navrhovateľ a požadoval zmenu druhého
rozsudku v intenciách svojho pôvodného návrhu z roku 2006. O podaných odvolaniach
rozhodol krajský súd rozsudkom zo dňa 8. 4. 2009, sp. zn. 4 Co/77/2009-188... tak, že vo
veci samej (týkajúcej sa výšky mesačnej platby výživného) druhý rozsudok nepatrne zmenil
a v ostatnej časti druhý rozsudok okresného súdu potvrdil...
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s druhým rozsudkom okresného
súdu v podstate stotožnil aj vo výroku aj v odôvodnení a mierne ho doplnil. Vo vzťahu k
mojim námietkam týkajúcich sa rozporu s dobrými mravmi krajský súd stručne v jednej vete
uviedol, že tieto námietky považuje krajský súd za nedôvodné, no prečo ich považuje za
nedôvodné, to už neuviedol. Krajský súd mi tak vo svojom rozsudku neposkytol ani len
odpovede na základné otázky, ktoré v konaní vyvstali a ktoré mohli mať vplyv na iné právne
posúdenie daných skutkových okolností, predovšetkým námietky vo vzťahu k správaniu
môjho syna s dobrými mravmi. Krajský súd tak odôvodnil svoj rozsudok nedostatočne a
veľmi stručne“.
Sťažovateľka súčasne tvrdí, že rozsudok krajského súdu nie je riadne odôvodnený
v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (odkazuje pritom na judikatúru
ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva), pretože rozhodnutie krajského súdu
obsahuje len stručné odôvodnenie na strane 3 (tretí odsek) a podstatná časť odôvodnenia „je
tvorená rekapituláciou podaní a vyjadrení účastníkov konania, prípadne vykonaných
dôkazov“, ktoré uviedol aj okresný súd. „Takéto odôvodnenie nespĺňa kritéria naň kladené
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a judikatúrou k uvedeným ustanoveniam ústavy
a dohovoru.“
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
8. apríla 2009, sp. zn. 4 Co/77/2009-188, porušené bolo.
II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. apríla 2009, sp. zn. 4Co/77/2009-
188, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
III. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000
eur ..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľke do jedného mesiaca
odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 245,70
euro, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu do 30
dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj
osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia § 50 zákona o ústavnom súde vrátane
okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Sťažovateľka namietala porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 4 Co 77/09 z 8. apríla 2009. Podstatou jej námietok boli tvrdenia o svojvoľnosti
a arbitrárnosti tohto rozhodnutia z dôvodu, že všeobecné súdy pri určovaní výživného
nebrali do úvahy aj iné okolnosti prípadu (napr. to, že bola nútená vysťahovať sa z vlastného
bytu), ale tiež to, že sa nijako nevysporiadali s jej „početnými a podrobnými námietkami
týkajúcimi sa zániku vyživovacej povinnosti v dôsledku rozporu správania navrhovateľa s
dobrými mravmi…“ podľa § 75 ods. 2 zákona o rodine.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd (a predtým aj okresný súd) svoje rozhodnutia
náležito neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, rozhodnutie krajského
súdu obsahuje len stručné odôvodnenie na strane 3 (tretí odsek) a podstatná časť odôvodnenia „je
tvorená rekapituláciou podaní a vyjadrení účastníkov konania, prípadne vykonaných dôkazov“, ktoré
uviedol aj okresný súd. „Takéto odôvodnenie nespĺňa kritéria naň kladené čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru a judikatúrou k uvedeným ustanoveniam ústavy a dohovoru.“
Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv
sťažovateľky preskúmal, či procesný postup krajského súdu nebol svojvoľný, či mal oporu
v zákone a či jeho rozhodnutie (v spojitosti s rozhodnutím okresného súdu) obsahuje
dostatok skutkových záverov, na ktorých je založené.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že na základe návrhu syna
sťažovateľky na určenie výživného v sume 4 000 Sk okresný súd rozsudkom sp. zn.
19 C 122/2006 z 24. novembra 2008 rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal platiť mesačne
výživné od 6. júla 2006 na výživu syna mesačne sumou 3 000 Sk a povolil jej splácať dlžné
výživné v sume 67 400 Sk v mesačných splátkach po 1 500 Sk. Vo zvyšnej časti návrh
zamietol.
Proti tomuto rozsudku podali účastníci konania odvolanie. Sťažovateľka vo svojom
odvolaní žiadala rozsudok okresného súdu zrušiť „z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a nevykonania navrhnutých dôkazov pre náležité zistenie skutkového stavu.
Poukázala na ust. § 75 ods. 2 Zák. o rodine, podľa ktorého úlohou súdu je zhodnotiť, či
priznanie výživného nie je v rozpore s dobrými mravmi pre arogantné správanie sa
navrhovateľa voči nej... Taktiež poukázala na to, že navrhovateľ svoje príjmy zamlčiaval a
zamlčiava a tieto bolo možné zistiť len oboznámením sa s daňovým priznaním navrhovateľa,
a tiež zistiť aj skutočný príjem otca navrhovateľa, čo má podstatný význam pre posúdenie
odôvodnenosti potreby určiť výživné navrhovateľovi. Považovala rozsudok súdu prvého
stupňa za nedostatočne odôvodnený, čoho dôsledkom je jeho nepreskúmateľnosť.“.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 4 Co 77/09 z 8. apríla 2009 citoval
podstatný obsah napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorý oprel svoje rozhodnutie
o skutočnosť, že navrhovateľ je študentom 3. ročníka S. v B., ďalej vychádzal z čistého
mesačného príjmu sťažovateľky v rozhodnom období, z jej vyživovacej povinnosti voči
dcére v sume 3 000 Sk mesačne, ako aj z čistého príjmu otca navrhovateľa v rozhodnom
období a tiež jeho vyživovacej povinnosti voči dcére. Prihliadol aj na skutočnosť, že
sťažovateľka počas štúdia navrhovateľa nepravidelne prispievala na jeho nevyhnutné
výdavky. Okresný súd považoval za preukázané, že u navrhovateľa štúdiom na vysokej
škole sa výdavky zvýšili a je odkázaný len na finančné prostriedky, ktoré mu poskytuje jeho
otec. Zohľadnil aj výdavky sťažovateľky a jej ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči jej dcére.
Príjmy navrhovateľa na základe dohody o výkone prác nepovažoval za príjmy trvalého
charakteru.
Krajský súd jej odvolanie však zamietol ako nedôvodné, pričom konštatoval
(vychádzajúc z ustanovení § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, ako aj § 75 ods. 1 zákona o rodine), že
okresný súd „vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a odvolací súd sa s jeho závermi, ako
aj odôvodnením v podstate stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p. po novele účinnej od 15. 10.
2008). Pokiaľ ide o námietky odporkyne spočívajúce v tom, že nebol dostatočne zisťovaný
príjem navrhovateľa a jeho otca, tieto neboli dôvodné, pretože samotná skutočnosť, že dieťa
je schopné nejakej zárobkovej činnosti, ktorú prípadne aj príležitostne vykonáva, ešte
neznamená, že nie je daná vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu a treba predovšetkým
uprednostňovať záujem na tom, aby dieťa malo vytvorené podmienky pre vzdelávanie a aby
nebolo nútené popri tom si privyrábať, aby si mohlo hradiť zvýšené náklady. Pokiaľ ide o
námietku odporkyne, že príjem otca navrhovateľa nebol tiež náležité zistený, táto skutočnosť
nie je pri určovaní jej vyživovacej povinnosti podstatná, pretože tak ako otec navrhovateľa
aj ona ako matka má voči navrhovateľovi vyživovaciu povinnosť a výška vyživovacej
povinnosti povinného rodiča sa určuje vždy podľa jeho schopností, možností a majetkových
pomerov bez ohľadu na výšku príjmu druhého rodiča, pretože aj keby tento mal vyšší
príjem, vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi by ju to nezbavovalo. Taktiež
nepovažoval odvolací súd za dôvodnú námietku v zmysle § 75 ods. 2 Zák. o rodine, t. j. že
by výživné nebolo možné priznať pre rozpor s dobrými mravmi...“.
Z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že hodnotenia dôkazov
nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do
nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov, z ktorých krajský súd
v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho
právnym názorom.
Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
sa zásadne nepovažuje za možné, aby tento súd hodnotil dôkazy vykonané vnútroštátnymi
súdmi, a preto mu ani neprislúcha, aby sa zaoberal skutkovými a právnymi omylmi týchto
súdov, okrem prípadu, že by takéto omyly priamo viedli k porušeniu práv a slobôd
chránených dohovorom (v poslednej dobe napríklad rozsudok Dulaurans v. Francúzsko
z 21. marca 2000). Rovnako ESĽP vo svojej ustálenej judikatúre (napríklad rozsudok
Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) zastáva názor, že súdne rozhodnutia musia
v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, ale rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy veci, a preto musí byť posudzovaný osobitne pre každý
posudzovaný prípad.
Podľa týchto úvah sa riadi aj ústavný súd. Z jeho konštantnej judikatúry vyplýva, že
povinnosťou súdu však nie je uviesť v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument
účastníka konania. Odvolacie súdy sa preto môžu pri nevyhovení odvolaniu obmedziť na
prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho súdu (obdobne II. ÚS 106/05).
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08).
Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), vyslovil, že právo
na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom
konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napádaného postupu krajského súdu opodstatňuje
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľkou formulovanej požiadavke na
ochranu ústavnosti v rozsahu ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi
zo sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 4 Co 77/09
z 8. apríla 2009 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný
súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46
až čl. 50 ústavy, tiež nezistil, že by závery krajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou
(zákonom o rodine). Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na
prehodnocovanie záverov krajského súdu.
Aj postup krajského súdu, ktorým odmietol námietku sťažovateľky na postup podľa
ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o rodine, ktoré zakotvuje možnosť nepriznať výživné pre
manžela či manželku z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, ústavný súd hodnotí ako legálny
a racionálny, a to s poukazom na okolnosti prípadu (v konaní nešlo „o určenie výživného
pre manžela či manželku“), ako aj skutočnosť, že sťažovateľka sama v tejto súvislosti
uviedla len všeobecné dôvody, ktoré mali mať za následok porušenie dobrých mravov zo
strany navrhovateľa (napr. jeho „arogantné správanie“), a konkrétne dôvody smerovali
takmer výlučne len k správaniu jej bývalého manžela, ktorý nebol účastníkom tohto
konania.
Vychádzajúc z citovanej judikatúry, z obsahu námietok sťažovateľky, ako aj
z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý
rozsudok sp. zn. 4 Co 77/09 z 8. apríla 2009 je potrebné kvalifikovať ako ústavne
konformný a zlučiteľný s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2009