Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 695/2013

Legal thesis Official

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval prijatú sťažnosť P. Ď., zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Jablonkom,

PhD., Advokátska kancelária BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV

9/2012 z 28. júna 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné práva P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. júna 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. júna

2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. P. Ď. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 501,58 € (slovom

päťstojeden eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky

p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-13 z 20. novembra 2013 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal sťažnosť P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie konanie pre

namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva na rovnosť účastníkov konania

podľa , práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. júna 2013

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. júna 2007 uznaný vinným

z pokračujúceho trestného činu podvodu podľa a

účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „starý “) sčasti

dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa starého . Najvyšší

súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2008 rozhodol

o zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. júna 2007 v celom rozsahu

a uznal sťažovateľa vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 starého

sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa starého

. V ďalšom najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2013

odmietol dovolanie sťažovateľa podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). V ostatnom podal

sťažovateľ ústavnú sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal viaceré pochybenia v postupe

a rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktoré koncentroval

do niekoľkých rovín:

(i) V prvej rovine namieta ústavne nesúladný postup najvyššieho súdu, ktorý

vyjadrenie Krajskej prokuratúry v Bratislave k podanému dovolaniu mu nedoručil, a napriek

tejto skutočnosti vo veci rozhodol, k čomu sťažovateľ dôvodil tým, že „... nedoručením

vyjadrenia Krajskej prokuratúry Bratislava došlo k porušeniu práva na spravodlivé konanie

podľa ..., a Európskeho dohovoru..., k porušeniu článku 47

ods. 3 ... tým, že došlo znevýhodneniu postavenia sťažovateľa a zároveň aj

k porušeniu článku 48 ods. 2 ... tým, že sa nedoručením vyjadrenia odňala možnosť

sťažovateľa vyjadriť sa k nemu“.

(ii) V druhej rovine sťažovateľ namieta skutočnosť, že najvyšší súd sa v dovolacom

konaní účinne nevysporiadal s ním tvrdenými skutočnosťami týkajúcimi sa porušenia

zásady zákazu reformatio in peius, k porušeniu ktorej došlo predovšetkým tým, že „Napriek

skutočnosti, že voči predmetnému rozsudku prvostupňového súdu sa odvolal len sťažovateľ,

druhostupňový súd ho uznal vinným zo spáchania predmetného skutku podľa prísnejšej

skutkovej podstaty ( starého ) oproti rozsudku prvostupňového súdu (

ods. 4 starého ) a zároveň mu bol uložený peňažný trest, čím bolo rozhodnuté

v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojom dovolaní voči

vyššie uvedenému rozsudku druhostupňového súdu.“. Sťažovateľ teda dôvodí, že „... mám

za to, že došlo zo strany porušovateľa k porušeniu práva... na spravodlivý súdny proces

podľa ... a Európskeho dohovoru... a to tým, že uložením

peňažného trestu a zmenou právnej kvalifikácie došlo k porušeniu zásady zákazu reformatio

in peius, časť uznesenia porušovateľa týkajúca sa uloženia peňažného trestu nie je

dostatočne odôvodnená a teda je nepreskúmateľná a v neposlednom rade bola odňatá

sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k uloženému peňažnému trestu“.

(iii) V ďalšej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že

v čase, keď najvyšší súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí o ním podanom dovolaní,

spisový materiál týkajúci sa predmetnej veci sa nachádzal na krajskom súde, kde v tom čase

prebiehalo verejné zasadnutie o žiadosti sťažovateľa o podmienečné upustenie od výkonu

zvyšku právoplatne uloženého trestu zákazu činnosti. K uvedenému uviedol: „Je

nemysliteľné, aby v právnom štáte, akým je Slovenská republika sa v čase rozhodovania

o mimoriadnom opravnom prostriedku nenachádzal spis na súde, ktorý o ňom má

rozhodovať !“

(iv) V ostatnej svojej argumentácii sťažovateľ namietal, že „... pri rozhodovaní

a najmä pri ukladaní súhrnného trestu prvostupňový súd a druhostupňový súd nezohľadnili,

že v trestnej veci ... došlo k vydaniu viacerých opravných uznesení, v dôsledku ktorých došlo

v značnej miere k zmene znenia rozsudku Okresného súdu Bratislava I v tejto veci oproti

zneniu, ktoré bolo vyhlásené. ... v konečnom dôsledku došlo k takej zmene výroku o treste

vo veci, že bol vypustený výrok o uložení trestu odňatia slobody, ako aj výrok o uložení

trestu zákazu činnosti. Napriek tomu, že sťažovateľ tieto skutočnosti namietal v dovolaní,

v uznesení vydaným porušovateľom nie je žiadna zmienka o tom, ako sa týmito právne

relevantnými námietkami vysporiadal.“. V závere sťažovateľ poukázal na absenciu

relevantných písomných dôkazov v spisovom materiáli, ktoré boli/mali byť východiskovým

podkladom pri rozhodovaní o jeho vine, pričom napriek tomu, že sťažovateľ uvedený

nedostatok v podanom dovolaní namietal, „... absentuje akákoľvek zmienka o tom

v uznesení porušovateľa“.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

... a Európskeho dohovoru... uznesením a postupom Najvyššieho súdu...

zo dňa 28. 06. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 06. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.

sa zrušuje a Najvyššiemu súdu... sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod

sp. zn. znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

5. Na výzvu ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda najvyššieho súdu a ústavný

súd si v predmetnej veci vyžiadal od krajského súdu jeho spis vedený pod sp. zn.

, ako aj zberný spis najvyššieho súdu vedený pod sp. zn. .

6. K sťažnosti sa vyjadril predseda najvyššieho súdu listom č. k. -62

z 11. decembra 2013. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu vyplýva, že „Napadnuté

uznesenie Najvyššieho súdu SR nie je ani svojvoľné ani arbitrárne a neporušuje ani právo

na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa a

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

S tvrdením sťažovateľa, že nedoručením vyjadrenia prokurátora došlo k porušeniu

práva na spravodlivé konanie podľa Dohovoru, a

ods. 2 , sa najvyšší súd nestotožňuje. Právo na kontradiktórne konanie nemá

absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť v závislostiach na špecifikách daného

konania, v danom prípade dovolacieho konania.

V zmysle je povinnosťou súdu prvého stupňa doručiť dovolanie

ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté,

s upozornením, že sa môžu k dovolaniu vyjadriť. Vyjadrenie prokurátora bolo osobne

podané na Krajskom súde v Bratislave 12. júna 2012. Vzhľadom na to, že spis sa

od 24. mája 2012 nachádzal už na najvyššom súde za účelom rozhodnutia o dovolaní, súd

prvého stupňa zaslal dovolaciemu súdu vyjadrenie prokurátora dodatočne (dátum

doručenia NS SR nie je možné zo zberného spisu zistiť). Doručenie predmetného vyjadrenia

sťažovateľovi by nemalo vplyv na výsledok konania.

K tvrdeniam sťažovateľa, že sa dovolací súd nevysporiadal so všetkými namietanými

skutočnosťami, si dovoľujeme poukázať na fakt, že dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady

nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak

je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. V tomto smere aj

ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti plne akceptuje, že Najvyšší súd SR ako súd

dovolací nie je už na základe samotného vymedzenia dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného

poriadku) predurčený k úplnému prieskumu rozsudkov nižších súdov činných v rámci

trestného konania.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v rámci uplatnených dovolacích dôvodov,

ktorými je dovolací súd viazaný, napadnuté uznesenie dáva primerané a dostatočné

vysvetlenie, prečo v danom prípade nedošlo k porušeniu zásad zákazu reformatio in peius.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd (na podklade odvolania obvineného) uložil

obvinenému tiež peňažný trest vo výške 1.000.000 Sk spolu s náhradným trestom odňatia

slobody vo výmere 1 rok, lebo sa trestnou činnosťou snažil získať neoprávnený majetkový

prospech a zároveň mu znížil trest odňatia slobody z 8 na 5 rokov. V prípade nariadenia

výkonu i náhradného trestu odňatia slobody by jeho výmera bola nižšia než tá, ktorú uložil

súd prvého stupňa. Uloženie aj peňažného trestu za súčasného podstatného zníženia trestu

odňatia slobody znamená zmiernenie postihu dovolateľa. Porovnanie reálnej miery postihu

obvineného jednoznačne ukazuje, že trest uložený odvolacím súdom je miernejší ako ten,

ktorý uložil krajský súd. Dovolací súd na podklade vyjadreného ani v tomto smere nezistil

naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/, ani porušenie zákazu reformatio

in peius. Do pozornosti ústavného súdu dávame aj fakt, že súd prvého stupňa rozhodol

o upustení od výkonu peňažného trestu podľa

K námietke sťažovateľa, že súd o dovolaní rozhodol bez spisu, poukazujeme

predovšetkým na fakt, že spisový materiál sa nachádzal na Najvyššom súde SR od 24. mája

2012 (nápad) do 2. augusta 2013, kedy bol spis vrátený Krajskému súdu v Bratislave. Počas

tohto obdobia, okrem času kedy bol zapožičaný, bol na Najvyššom súde SR. Zo zákona je

predseda senátu povinný dovolanie predbežne preskúmavať. Zapožičanie spisu, v čase

konania neverejného zasadnutia, nebránilo dovolaciemu súdu rozhodnúť o dovolaní. Každý

člen senátu, okrem štúdia spisu v období od 24. mája 2013 do 2. augusta 2013 mal

na neverejnom zasadnutí k dispozícii dovolanie a ním napadnuté rozhodnutia.

Na neverejnom zasadnutí konanom 28. júna 2013 bolo prečítané dovolanie, napadnuté

rozsudky a podstatný obsah spisu na základe poznámkového aparátu zo štúdia predmetného

spisu.“.

7. Právny zástupca sťažovateľa k uvedenému vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu

poskytol ústavnému súdu 5. februára 2014 takéto stanovisko:

«Ad 1) Nedoručenie vyjadrenia Krajskej prokuratúry v Bratislave

... Máme za to, že nedoručením predmetného vyjadrenia Krajskej prokuratúry

v Bratislave došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie

ako esenciálnych súčastí práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konania. Ako sme uviedli

v sťažnosti zo dňa 10. 10. 2013 (s. 5) poukazujeme najmä na skutočnosť, že porušovateľ

na viacerých miestach odôvodnenia dovolacieho rozhodnutia poukazuje na vyjadrenie

Krajskej prokuratúry v Bratislave.

Princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná

možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej situácie, než v ktorej jej je protistrana. Právo na kontradiktórne konanie

znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy

potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi

a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa

k nim. (Rozsudok ESĽP zo dňa 04. 06. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej republiky,

§§ 45 a 46)

... z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí

mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho protistrany v súdnom

konaní právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné

z jeho strany reagovať, alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť. Nezáleží pritom, aký je

jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie.

V tejto súvislosti poukazujeme aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

z ktorej vyplýva, že k porušenie princípu kontradiktórnosti konania dochádza v prípadoch,

kedy vnútroštátny súd nedal sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k stanovisku ktoré v danom

prípade zaujal štátny orgán. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pri posudzovaní

otázky rešpektovania práva na spravodlivý proces nehrá rolu, či stanovisko ku ktorému sa

nemal sťažovateľ možnosť vyjadriť, malo nejaký vplyv na rozhodnutie vnútroštátneho

orgánu. Rovnako nie je podstatné čí vyjadrenie obsahuje nejaké nové skutočnosti alebo

argumenty. Je na účastníkovi konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko vyžaduje

komentár z jeho strany (napr. Rozsudok ESĽP zo dňa 18. 02. 1997 vo veci Nideröst-Huber

proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, §§ 27 a 29).

Ad 2) Porušenie zásady „zákazu reformatio in peius“

A)

... Po prvé, sťažovateľ predovšetkým zdôrazňuje, že uložením peňažného trestu až

v odvolacom konaní bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože

v prvostupňovom konaní neboli vôbec posudzované podmienky pre uloženie peňažného

trestu, keďže ani uložený, nebol. Uložením peňažného trestu odvolacím súdom sa

znemožnilo sťažovateľovi vyjadriť k jeho samotnej povahe a výške v rámci dvojinštančného

konania. Odvolací súd sa pritom vôbec nezaoberal majetkovými a osobnými pomermi

sťažovateľa, hoci mu uložil vysoký peňažný trest, a to až vo výške = 1.000.000,- SKK.

Po druhé, nesúhlasíme s názorom porušovateľa, že zníženie trestu odňatia slobody

z 8 rokov na 5 rokov odvolacím súdom za súčasného uloženia „nového“ trestu odvolacím

súdom, a to peňažného trestu vo výške = 1.000.000,- SKK reálne miernejšie postihol

sťažovateľa. Základným východiskom pre našu argumentáciu je skutočnosť, že nie je možné

vážiť dva rôzne druhy trestov, a to „výšku“ trestu odňatia slobody s „výškou“ peňažného

trestu, ide totiž o dva kvalitatívne (nie kvantitatívne !) rôzne druhy trestov, a preto ich

porovnávanie je vylúčené.

B)

Porušovateľ sa vo svojom vyjadrení vôbec nevyjadril ku skutočnosti, že sťažovateľ

bol rozsudkom odvolacieho súdu uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného

činu podvodu podľa a starého účinného do 01. 01.

2006. resp, do 31. 12. 2005 (ďalej aj „starý “) sčasti dokonaného a sčasti v štádiu

pokusu podľa starého napriek skutočnosti, že voči prvostupňovému rozsudku,

ktorým ho tento súd uznal vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu

podľa a starého sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa §

8 ods. 1 starého sa odvolal len sťažovateľ.

Po prvé táto skutočnosť bola jednak významná z hľadiska práva sťažovateľa

požiadať o podmienečné prepustenie na slobodu. V prípade starého mohol

požiadať o podmienečné prepustenie na slobodu až do výkone dvoch tretín trestu, na rozdiel

od starého . kde bolo možné požiadať po výkone polovice trestu.

Po druhé táto skutočnosť mala význam z hľadiska samotného určovania výmery

trestu odňatia slobody. Zatiaľ čo v prípade odsúdenia podľa starého sa

trestná sadzba trestu odňatia slobody pohybovala v rozmedzí dva až osem rokov, v prípade

odsúdenia podľa starého sa pohybovala v rozmedzí päť až dvanásť rokov.

Teda v prípade, ak by nedošlo k zmene kvalifikácie trestného činu z odseku 4

na odseku 5, mohol odvolací súd v prípade odsúdenia sťažovateľa mu uložiť trest odňatia

slobody v rozmedzí dva až osem rokov a teda aj nižší než mu bol uložený.

Ad 3) Originál súdneho spisu

... Namietame skutočnosť, ktorú tvrdí porušovateľ, že dotknutý spis na nachádzal

od 24. 05. 2012 do 02. 08. 2013 na dovolacom súde. Ako vyplýva z odpovede predsedu

Krajského súdu v Bratislave - JUDr. Ľuboša Sádovského zo dňa 29. 10. 2013 trestný spis

(pozn.: označený sp. zn. takto v prvostupňovom konaní na Krajskom súde

v Bratislave) sa od 16. 05. 2012 do 04. 06. 2013 nachádzal na Krajskom súde v Bratislave.

Po vrátení z MS SR dňa 17. 06. 2013 sa opätovne nachádzal na tunajšom súde (t. j.

na Krajskom súde v Bratislave). A až dňa 15. 07. 2013 bol odoslaný na NS SR. Z uvedeného

vyplýva, že od 16. 05. 2013 do 15. 07. 2013 nemal porušovateľ (dovolací súd) dotknutý

trestný spis k dispozícii, hoci dňa 28. 06. 2013 rozhodoval o dovolaní.

Je potrebné zdôrazniť, že práve počas neverejného zasadnutia, na ktorom sa

rozhoduje bez prítomnosti sťažovateľa (obvineného) by mal mať všeobecný súd o to väčšiu

snahu rozhodovať o prípade so znalosťou veci, ktorá môže byť zaručená len tým, že bude

mať kompletný originál spisu. Ako kvalifikovane môžu byť preskúmané dovolacie námietky

za účasti všetkých piatich členov senátu, keď absentuje kompletný spisový materiál,

z ktorého dovolacie námietky vychádzajú. Dovolacie námietky sa totiž nepreskúmavajú len

z napadnutého podania, ktorým je dovolania, ale práve ich podstata vyplýva z jednotlivých

dokumentov majúcich základ v spisovom materiály. Z toho dôvodu je ústavne

neospravedlniteľné rozhodovať na neverejnom zasadnutí o dovolaní bez kompletného spisu

v originály.

Ad 4) Opravné uznesenia

Porušovateľ sa nevyjadril k sťažovateľom namietanej skutočnosti, týkajúcej sa

vydaných opravných uznesení, ktorými bol viackrát menený rozsudok Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 11. 04. 2005, sp. zn. , čo v konečnom dôsledku spôsobilo, že

bol vypustený výrok o uložení trestu odňatia slobody, ako aj výrok o uložení trestu zákazu

činnosti.

V tejto súvislosti zdôrazňujeme, že porušovateľ (dovolací súd) sa mal v rámci

dovolania s uvedeným vysporiadať, pretože ide o otázku, ktorá má vplyv na výrok o treste,

keďže „nekonečným opravovaním“ výrokovej časti rozsudku prvostupňového súdu, došlo

k takej zmene, že bol vypustený výrok o treste. Otázka, či sťažovateľovi vlastne bol uložený

trest alebo nebol je sama osebe marginálnou otázkou v trestnom konaní, a preto, keďže

bola namietaná v dovolacom konaní podlieha preskúmaniu podľa § 371 ods. 1 písm. c) TrP,

pretože odvolacím súdom, ako aj prvostupňovým súdom, bolo zásadne porušené právo

na obhajobu, a preto sa mal túto otázku preskúmať dovolací súd, ktorý to však opomenul.

Ad 5 ) Zákonnosť dôkazov - originály daňových priznaní

Porušovateľ sa vo svojom písomnom vyjadrení vôbec nevyjadril ku skutočnosti,

prečo nepreskúmal zákonnosť získaných dôkazov súdmi nižších stupňov, keďže sťažovateľ

namietal, že okrem jedného daňového priznania za apríl 1996 sa nenachádzali v súdnom

spise originály (resp. overené fotokópie) daňových priznaní za obdobie máj až september

1996.

Skutočnosť, či v trestnom konaní boli zadovážené predmetné daňové priznania sú

z pohľadu sťažovateľa zásadnými námietkami, či vôbec existujú dôkazy, na základe ktorých

bol sťažovateľ uznaný vinný a či bol trestný čin správne kvalifikovaný, ako aj to či

z hľadiska kvalifikácie bola správne stanovená výška škody. Uvedené skutočnosti, keďže

boli namietané v dovolaní podliehajú prieskumu podľa § 371 ods. 1 písm. g), pretože

rozhodnutie je založené na nezákonných dôkazoch, ako aj podľa § 371 ods. 1 písm. c) TrP.

pretože odvolacím súdom, ako aj prvostupňovým súdom, bolo zásadne porušené právo na

obhajobu, a preto mal túto otázku preskúmať dovolací súd, ktorý to však opomenul.»

8. Z obsahu trestných spisov krajského súdu sp. zn. a najvyššieho súdu

sp. zn. (zberného spisu, pozn.), do ktorých ústavný súd nahliadol, okrem

iného vyplýva:

- 12. novembra 2011 bolo krajskému súdu doručené dovolanie sťažovateľa,

- 14. decembra 2011 krajský súd vyzval sťažovateľa v súvislosti so zákonnou

podmienkou právneho zastúpenia v dovolacom konaní,

- 27. decembra 2011 bola krajskému súdu doručená žiadosť sťažovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu,

- 27. februára 2012 podal sťažovateľ opätovne dovolanie, tentoraz už

prostredníctvom právneho zástupcu priamo na najvyššom súde,

- 22. marca 2012 najvyšší súd svojím pokynom vrátil krajskému súdu spisový

materiál z dôvodu nesplnenia zákonných formálnych náležitostí,

- 23. marca 2012 krajský súd vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k ustanovenému

právnemu zástupcovi,

- 2. apríla 2012 sťažovateľ doručil krajskému súdu vyjadrenie,

- 17. apríla 2012 bol na krajskom súde vypočutý sťažovateľ z dôvodu vyjadrenia

súhlasu s ustanoveným právnym zástupcom,

- 19. apríla 2012 krajský súd vyzval inter alia Krajskú prokuratúru v Bratislave

(ďalej len „krajská prokuratúra“) na vyjadrenie k podanému dovolaniu sťažovateľa,

- 24. mája 2012 bol spisový materiál predložený najvyššiemu súdu so sťažovateľom

podaným dovolaním,

- 9. mája 2013 bol krajskému súdu doručený návrh sťažovateľa na podmienečné

upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti,

- 15. mája 2013 bol spisový materiál zapožičaný najvyšším súdom krajskému súdu,

aby mohol rozhodnúť o návrhu sťažovateľa na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku

trestu zákazu činnosti,

- 15. júna 2013 bolo najvyššiemu súdu doručené vyjadrenie krajskej prokuratúry

k sťažovateľom podanému dovolaniu,

- 19. júna 2013 bol predsedom senátu najvyššieho súdu nariadený termín neverejného

zasadnutia,

- 28. júna 2013 sa na najvyššom súde uskutočnilo neverejné zasadnutie, na ktorom

bolo odmietnuté sťažovateľom podané dovolanie,

- 16. júla 2013 bol predmetný spisový materiál doručený najvyššiemu súdu, a to

v súvislosti so sťažovateľom podanou sťažnosťou proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 28. júna 2013 týkajúcemu sa jeho návrhu na podmienečné upustenie

od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.

9. Z obsahu trestných spisov (sp. zn. a sp. zn. ) teda

vyplýva, že podkladový trestný spis sp. zn. sa na najvyššom (dovolacom) súde

fyzicky nenachádzal okrem iných časových období v čase od 15. mája 2013, keď bol

zapožičaný krajskému súdu práve v súvislosti so sťažovateľom podaným návrhom

na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti, minimálne až do času

konania neverejného zasadnutia dovolacieho súdu 28. júna 2013, na ktorom bolo dovolanie

sťažovateľa odmietnuté. Predmetný podkladový trestný spis vo veci sťažovateľa sa na

najvyššom (dovolacom) súde preto nenachádzal ani v čase vydania opatrenia predsedu

dovolacieho senátu z 19. júna 2013, v ktorom sa explicitne pre ostatných členov senátu

uvádza, že „Spis na štúdium sa nachádza u predsedu senátu“.

Zo zberného spisu najvyššieho súdu sp. zn. , ktorý bol zaslaný

ústavnému súdu na jeho vyžiadanie 30. januára 2014, vyplýva, že sa v spise nenachádzajú

listinné ani iné podklady, z ktorých by nad rozumnú mieru pochybností vyplývalo, že sa

členovia dotknutého dovolacieho senátu oboznámili s obsahom spisu sp. zn. ,

resp. že si vyhotovili akékoľvek poznámky/výpisky z tohto spisu.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak

ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa všetci

účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 ( ) rovní. Podľa

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom... Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenie proti nemu.

13. Ústavný súd vo vzťahu k dohovoru a už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

14. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením z 20. novembra 2013 prijal

na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v niekoľkých

rovinách postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní. Zhodnotením sťažovateľových

námietok je možné ich rozdeliť do dvoch skupín. V prvej skupine námietok sťažovateľ

atakuje postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým najvyšší súd mal porušiť

zásadu kontradiktórnosti konania a princíp rovnosti zbraní v dovolacom konaní, a taktiež

namieta postup najvyššieho súdu, ktorý rozhodujúc na neverejnom zasadnutí mal odmietnuť

ním podané dovolanie bez súvisiaceho trestného spisu, ktorý sa mal v tom čase nachádzať

na krajskom súde z dôvodu konania verejného zasadnutia o sťažovateľom podanom návrhu

na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti. V druhej rovine

svojich námietok koncentruje svoju argumentáciu do sféry skutkovo právnych záverov

(zásad platných na ukladanie trestu vrátane porušenia zásady reformatio in peius),

v dôsledku ktorých mal najvyšší súd zasiahnuť do ním označených základných práv,

ktorých porušenie namieta.

III.

Kontradiktórnosť konania a ľudskoprávne esenciálne predpoklady súdneho

rozhodovania

15. Kontradiktórnosť konania

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

16. Ústavný súd ďalej uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí

predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania

v zmysle príslušných ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade predovšetkým

s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve

na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení

a c ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu

sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové

smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva

na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým

normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania

jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. , ).

17. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna

2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia

dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale

i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický,

§ 46).

18. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné

postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe

obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať

svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane

(). Táto zásada vyjadrujúca právo na spravodlivý proces, nutnosť rovnakých

pravidiel hry alebo tiež princíp rovnosti zbraní pre všetkých účastníkov súdneho konania

je ďalej rozvedená v o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, ale predovšetkým v

a (obdobne ).

19. Z judikatúry ESĽP, ako aj z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že

rovnosť medzi obvineným (proti tomu, proti ktorému sa vedie trestné konanie, pozn.)

a prokurátorom v trestnom konaní je relatívna vzhľadom na rozdiel v ich procesnom

a najmä faktickom postavení, ktorý vyplýva z ich rozdielnych funkcií a možností (napr.

za prokurátorom stojí štátny aparát a donucovacia štátna moc). Ich rovnosť je potom

priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok spravodlivého súdneho

konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide o právo,

aby každá strana súdneho konania mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom

za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. rozsudok

ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, § 53, ).

20. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci – v zhode s už uvedenými

názormi ESĽP, ale i stanoviskom strany sťažovateľa (pozri bod 7) – uzatvára, že z princípu

kontradiktórnosti konania tiež vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť

posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu (protistrany v súdnom

konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné

z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho

skutočný účinok na súdne rozhodnutie (pozri mutatis mutandis napr. vec K. S. proti Fínsku,

rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna

2001). Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe

skôr formálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom

obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu.

21. Sťažovateľ podal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie na krajskom súde

12. novembra 2011. V ďalšom postupe krajského súdu a najvyššieho súdu boli

odstraňované formálne nedostatky súvisiace s podmienkami dovolacieho konania, ktoré boli

finálne splnené 24. mája 2012, keď bol celý spisový materiál predložený krajským súdom

najvyššiemu súdu. Od tohto času mal najvyšší súd možnosť zaoberať sa sťažovateľom

podaným dovolaním z hľadiska jeho prípustnosti a vecnej stránky. Najvyšší súd rozhodol

o sťažovateľom podanom dovolaní na neverejnom zasadnutí 28. júna 2013, ktorého termín

bol nariadený opatrením predsedu senátu 19. júna 2013. Najvyššiemu súdu bolo 15. júna

2013 doručené vyjadrenie krajskej prokuratúry k sťažovateľom podanému dovolaniu.

Z uvedeného je teda zrejmé, že v čase, keď predseda senátu najvyššieho súdu nariadil

termín neverejného zasadnutia na prerokovanie sťažovateľom podaného dovolania, musel si

byť vedomý skutočnosti, že vyjadrenie krajskej prokuratúry nebolo doručené strane

sťažovateľa.

22. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že skúmať obsahovú stránku vyjadrenia

krajskej prokuratúry a jej možnú ingerenciu na rozhodovanie súdu, ako aj zaoberať sa

možným vplyvom vyjadrenia sťažovateľa k takému písomnému vyjadreniu prokurátora ako

zástupcu štátu, tak ako to vyplýva z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu „Doručenie

predmetného vyjadrenia sťažovateľovi by nemalo vplyv na výsledok konania“, nie je

a v zmysle aj ustálenej judikatúry ESĽP ani nemôže byť jediným a rozhodujúcim

predmetom skúmania pred ústavným súdom. Ústavný súd zvýrazňuje, že požiadavka

„kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne – z jej hľadiska len

nie až tak veľmi záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov

predložených súdu. Uvedené v okolnostiach danej veci platí o to viac, ak je v hre

trestnoprávna represia, ktorá je v podmienkach právneho štátu prostriedkom „ultima ratio“.

23. K rozhodovaniu dovolacieho súdu bez základného spisu

Zo zistení ústavného súdu [implicitne tiež z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu

(bod 6)] však predovšetkým vyplýva (bližšie pozri body 8,9), že základný súdny spis

týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa tak v čase nariadenia termínu neverejného zasadnutia

predsedom dovolacieho senátu ani v čase uskutočneného súdneho pojednávania, na ktorom

došlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, sa na najvyššom súde nenachádzal, pretože bol

v čase od 15. mája 2013 zapožičaný krajskému súdu v súvislosti so sťažovateľom podaným

návrhom na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti. Najvyššiemu

súdu bol spisový materiál vrátený/opätovne postúpený až 16. júla 2013 v súvislosti

so sťažovateľom podanou sťažnosťou proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 28. júna 2013, ktorým sa rozhodlo o jeho návrhu na podmienečné upustenie od výkonu

zvyšku trestu zákazu činnosti. Najvyšší súd ani nijako inak nepreukázal (najmä body 8 a 9

in fine), žeby dovolací senát (jeho členovia) mal reálne v rozhodnom čase (t. j. v čase, keď

rozhodoval, ale tiež v čase pred samotným rozhodovaním, pozn.) k dispozícii základný

trestný spis, na základe ktorého rozhodoval o dovolaní sťažovateľa. Tvrdenie predsedu

najvyššieho súdu „Každý člen senátu, okrem štúdia spisu v období od 24. mája 2013 (tu

malo byť zrejme uvedené od 24. mája 2012, pozn.) do 2. augusta 2013...“ (bod 6) sa

ústavnému súdu javí ako preukazne nedostatočné, t. j. nezodpovedajúce skutočnému stavu

veci, keďže jediný formálny údaj o možnosti členov dovolacieho senátu oboznámiť sa

s obsahom posudzovaného trestného spisu vyplýva až z opatrenia predsedu dovolacieho

senátu z 19. júna 2013, v ktorom je explicitne pre ostatných členov senátu uvedené, že

„Spis na štúdium sa nachádza u predsedu senátu“ (bod 9 in fine), hoci nepochybne v čase

prijatia tohto opatrenia a ani v neskoršom čase – až do samotného rozhodnutia sa spis na

najvyššom súde nenachádzal. Je potom tiež zavádzajúci údaj v zápisnici o neverejnom

zasadnutí sp. zn. z 28. júna 2013, kde je uvedené, že boli prečítané –

dovolanie, prvostupňový a odvolací rozsudok a „podstatný obsah spisu“, pretože tento sa

na najvyššom súde nenachádzal, a preto ani nemohol byť na neverejnom zasadnutí

oboznámený. Za tejto situácie neostávalo ústavnému súdu iné, ako súhlasiť so sťažnostnou

námietkou sťažovateľa „Je nemysliteľné, aby v právnom štáte, akým je Slovenská republika

sa v čase rozhodovania o mimoriadnom opravnom prostriedku nenachádzal spis na súde,

ktorý o ňom má rozhodovať !“.

24. Ústavný súd zastáva názor, že napriek charakteru a povahe mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) v trestnom súdnom konaní, ktorými sa do istej miery

odlišuje od základného súdneho konania, je z pohľadu ústavnokonformného chápania

výkonu súdnej moci zásadne neprípustné, aby vznikla pochybnosť o tom, či dovolací súd

mal pri rozhodovaní k dispozícii základný trestný spis, a to bez toho dôsledku, že všeobecný

súd (orgán verejnej moci) následne takúto pochybnosť hodnoverným spôsobom nevyvrátil.

Zistené pochybenie (rozhodovanie súdu bez súdneho spisu), ktoré v okolnostiach danej veci

považoval ústavný súd za dostatočne preukázané, je preto z pohľadu ústavnokonformnej

ochrany základných práv, resp. slobôd také závažné, že samo osebe je postačujúcim

dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Právo na súdnu ochranu

(spravodlivý proces) v sebe zahŕňa inter alia zákaz svojvôle (arbitrárnosť), ktorý vo

všeobecnosti nemusí znamenať iba nedostatok súdneho odôvodnenia. Rozhodovanie

najvyššieho súdu o dovolaní bez základného trestného spisu už z pohľadu objektívneho

zakladá arbitrárnosť takéhoto rozhodnutia, a to bez ohľadu na existenciu osobitného

zberného spisu dovolacieho súdu obsahujúceho iba niektoré z relevantných podkladových

listín (napr. napadnuté súdne rozhodnutie, dovolanie podané odsúdeným...). Súdny spis totiž

nedisponuje iba administratívnou podobou a prípadným administratívnym následkom.

Súdny spis predstavuje predovšetkým súbor skutkových a právnych listín a postupov, ktoré

sú v okolnostiach danej veci určujúce pre rozhodovanie o trestnej veci sťažovateľa, t. j. tiež

o vine a treste, a to bez ohľadu na skutočnosť, že trestná vec sťažovateľa bola právoplatne

skončená a najvyšší súd posudzoval mimoriadny opravný prostriedok, ktorý podal

sťažovateľ.

25. Nevyhnutnou podmienkou na založenie svojvôle je vykročenie konajúcich

(interpretujúcich) subjektov z mantinelov vymedzených právnym rámcom, t. j. porušenie

práva. Ide pritom o také porušenie práva, ktoré zahŕňa akýkoľvek postup subjektov

smerujúci k dosiahnutiu výsledku realizácie práva (resp. chceného cieľa), ktorý nie je

odrazom postupu právnym poriadkom výslovne či obsahovo (implicitne) predvídaného.

Táto nezhoda s právnym poriadkom či vykročenie z jeho rámca pritom obsahuje v sebe

všetky fázy (dielčie časti) autoritatívnej aplikácie práva. Týmito fázami je, inak povedané,

celý proces zisťovania skutkového stavu (questiones facti), proces právneho posúdenia

(questiones iuris) a následne aj vydanie rozhodnutia vrátane jeho dostatočného racionálne

obhájiteľného a týmto spôsobom aj ex post preskúmateľného odôvodnenia. Svojvoľné

konanie z pohľadu praktického a jeho konkrétna právna relevancia sa musí vždy

nevyhnutne premietnuť do hodnotenia celého procesu realizácie (aplikácie) práva. Z týchto

dôvodov je tiež toto konanie potrebné považovať za neprijateľné. Pri takomto praktickom

pohľade treba rozlišovať ako vlastné porušenie práva, tak aj zohľadniť jeho intenzitu, a to

posúdením procesu ako celku, resp. jeho výsledku v tom zmysle, či predmetné dielčie

porušenie malo na jeho konečnú podobu veľký vplyv či iba nezanedbateľný význam (pozri

tiež HANUŠ, Libor: Právní argumentace nebo svévole. Úvahy o právu, spravedlnosti a

etice. Praha: C. H. Beck 2008. s. 180.). Rozhodovanie (nielen) dovolacieho súdu bez

základného súdneho spisu hraničí podľa názoru ústavného súdu – objektívne vzaté –

s odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitiae).

26. Ústavný súd preto dospel k záveru, že nedoručením vyjadrenia krajskej

prokuratúry k sťažovateľom podanému dovolaniu, ako aj svojvoľným postupom

najvyššieho súdu, ktorý rozhodol na neverejnom zasadnutí o odmietnutí podaného

dovolania za súčasnej absencie základného trestného spisu, resp. rozhodovania súdu bez

príslušného spisu, došlo k porušeniu sťažovateľových základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a a dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

27. Ústavný súd riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m.

, , ) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať

sa ďalšími sťažovateľom namietanými skutočnosťami týkajúcimi sa porušenia zásady

reformatio in peius, ukladania trestu, hodnotenia dôkazov a ďalších (podrobne pozri body 3

a 7, pozn.), keďže tie, na základe ktorých ústavný súd rozhodol (nedoručenie vyjadrenia

krajskej prokuratúry sťažovateľovi a rozhodovanie najvyššieho súdu bez základného

trestného spisu), boli dostačujúce na vyslovenie porušenia označených práv a na zrušenie

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom je predovšetkým chrániť občana pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré

sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Ústavný súd

poukazuje aj na to, že práve z dôvodu zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júna 2013 a vrátenia veci na ďalšie konanie má najvyšší súd nielen

možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne aj

s týmito námietkami sťažovateľa a následne o nich rozhodnúť v rámci dovolacieho konania.

28. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie ... Podľa § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením,

ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

29. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júna 2013. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci

v dôsledku vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa ústavný súd uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2013 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

30. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu

v súlade s ich vyčíslením jeho právnym zástupcom za tri úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku odporcu) v súlade s § 1

ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

každý úkon po 130,16 € + režijný paušál (rok 2013 a 2014) + DPH, čo v súhrne predstavuje

sumu 501,58 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

Občianskeho súdneho priadku).

31. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014