Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
047/389840.254dec.pdf
PDF · 188.53 KB
No categories available
2TdoV/9/2012
Najvyšší súd 2 TdoV 9/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu JUDr. Štefana
Harabina a členov JUDr. Daniela Hudáka, JUDr. Viliama Dohňanského, JUDr. Jany Serbovej
a JUDr. Libora Duľu, na neverejnom zasadnutí 28. júna 2013 v Bratislave, v trestnej veci
proti obvinenému Ing. P. Ď. , vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 4 T 2/2005,
prerokoval dovolanie, ktoré podal obvinený Ing. P. Ď., prostredníctvom obhajcu JUDr. D. D.,
advokáta v Bratislave, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra
2008, sp. zn. 4 To 2/2008, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. sa dovolanie obvineného Ing. P. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2007, sp. zn. 4 T 2/2005, bol
obvinený Ing. P. Ď. uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. zák.“)
sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom
základe, ţe
ako konateľ spoločnosti C., s.r.o., so sídlom na H. ul. č. X. v Bratislave v období od
27. mája 1996 v úmysle uviesť do omylu pracovníkov D.Ú., B. a neoprávnene sa obohatiť
podal D.Ú., B. so sídlom na Ţ. ul. č. X v B. daňové priznanie pre daň z pridanej hodnoty,
27. mája 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca apríl 1996, 3. júna 1996 za zdaňovacie obdobie
mesiaca máj 1996, 1. júla 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca jún 1996, 2. augusta 1996 za
zdaňovacie obdobie mesiaca júl 1996, 4. septembra 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca
august 1996 a 30. októbra 1996 za zdaňovacie obdobie mesiaca september 1996, ktorým
uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac apríl 1996
v sume 460.944 Sk, za mesiac máj 1996 v sume 6.902.116 Sk, za mesiac jún 1996 v sume
477.036 Sk, za mesiac júl 1996 v sume 463.778 Sk, za mesiac august 1996 v sume 465.303
Sk a za mesiac september 1996 v sume 6.903.937 Sk, pričom tieto nároky na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatňoval na základe fiktívne vykazovaných
zdaniteľných plnení, ktoré vykazoval ako realizáciu zmlúv o dielo z 20. apríla 1996 a z 1.
júna 1996 uzavretých medzi spoločnosťami C., s.r.o., a P., a.s., hoci v skutočnosti takto
vykazované zdaniteľné plnenia neboli realizované a na vrátenie nadmerného odpočtu dane
z pridanej hodnoty podľa ustanovení zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
nemala spoločnosť C., s.r.o., nárok. Celkovo si uplatnil nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu dane z pridanej hodnoty za obdobie mesiacov apríl aţ september 1996 v sume
15.673.114 Sk, z tejto sumy D.U., B. vyplatil spolu 8.769.177 Sk ako vrátenie uplatneného
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiace apríl aţ august 1996 poukázaním
platieb na účty spoločnosti C., s.r.o., na účet č. X. vedený v IRB., a.s. 20. júna 1996 v sume
460.944,- Sk a na účet č. X. vedený vo VUB, a.s., 28. júna 1966 v sume 6.902.116 Sk, 31.
júla 1996 v sume 477.036 Sk, 2. septembra 1966 v sume 463.778 Sk a 4. októbra 1996
v sume 465.303 Sk. Zostávajúcu časť uplatneného nadmerného odpočtu za mesiac september
1996 v sume 6.903.937 Sk D.Ú., B. na základe kontroly uplatneného nároku nevyplatil. Na
ťarchu štátneho rozpočtu Slovenskej republiky tak Ing. P. Ď. spôsobil škodu spolu vo výške
8.769.177 Sk a pokiaľ by D.Ú., B. vyplatil aj zostávajúcu časť uplatneného nadmerného
odpočtu za mesiac september 1996 v sume 6.903.937 Sk, spôsobil by tak Ing. P. Ď. na ťarchu
štátneho rozpočtu Slovenskej republiky celkovo škodu vo výške 15.673.114 Sk.
Krajský súd mu za to uloţil podľa §250 ods. 4, § 35 ods. 2, § 39a ods. 3 Tr. zák.
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov so zaradením na jeho výkon do
I. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa §§ 49 ods. 1, 50 ods. 1 Tr. zák. mu uloţil aj trest zákazu
činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov. Zároveň zrušil
rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2005, sp. zn. 5 T 104/04, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 15. mája 2007, sp. zn. 3 To 23/07, vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 228
ods. 1 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení účinnom do
1. januára 2006 (ďalej len „Tr. por.“) uloţil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenej
strane, D.Ú., B. Š. X., B., sumu 8.740.000 Sk.
Najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2008, sp. zn. 4 To 2/2008, podľa § 258 ods. 1
písm. d/, e/ Tr. por. na podklade odvolania obvineného zrušil rozsudok krajského súdu
v celom rozsahu a na základe § 259 ods. 3 Tr. por. uznal obvineného za vinného zo spáchania
pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. sčasti dokonaného,
sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. na vyššie uvedenom skutkovom základe, za čo
mu podľa § 250 ods. 5, § 35 ods. 2, § 39a ods. 3 Tr. zák. uloţil súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 5 rokov so zaradením na jeho výkon do I. nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 53
ods. 1, § 54 ods. 3 Tr. zák. mu uloţil aj peňaţný trest vo výmere 1.000.000 Sk spolu
s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere jeden rok pre prípad, ţe by výkon tohto
trestu mohol byť úmyselne zmarený. Zároveň mu podľa § 49 ods. 1, § 50 ods. 1 Tr. zák.
uloţil aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov.
Zrušil tieţ rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2005, sp. zn. 5 T 104/04,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 15. mája 2007, sp. zn. 3 To 23/07,
vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. uloţil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenej strane, D. Ú.
B. Š. X., B., sumu 8.740.000 Sk.
Rozsudok odvolacieho súdu bol obvinenému, rovnako ako aj jeho obhajcovi,
Mgr. R.B., doručený 10. decembra 2008.
Krajský súd 24. mája 2012 predloţil dovolaciemu súdu dovolanie, ktoré podal
obvinený prostredníctvom obhajcu 27. februára 2012, proti rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. októbra 2008, sp. zn. 4 To 2/2008, v ktorom uplatnil dovolacie
dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. g/, písm. i/ zák.
č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok (ďalej len „Tr. por.“) v znení účinnom do 31. augusta 2011.
Predchádzalo tomu vlastné písomné podanie obvineného označené ako dovolanie, osobne
podané na Krajskom súde v Bratislave 12. decembra 2011. Po obsahovej stránke je totoţné
s dovolaním podaným prostredníctvom obhajcu.
V dovolaní obvinený namieta neprimeranú dĺţku konania. Z tvrdenia odvolacieho
súdu, ţe „na dĺţke súdneho konania nesie určitú vinu aj samotný obţalovaný častými
ospravedlneniami a výmenou obhajcov“, vyvodil zaujatosť sudcov tohto súdu. Vo vzťahu
k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. argumentuje tým, ţe „JUDr. P.
Szabo mal byť vylúčený z prejednávania veci v odvolacom konaní, keďže nemohol nezaujato
posudzovať odvolacie námietky“. V tejto spojitosti poukázal na námietku zaujatosti voči
všetkým členom senátu 4T Krajského súdu v Bratislave, o ktorej „nebolo rozhodnuté“.
Porušenie práva na zákonného sudcu obvinený videl v tom, ţe kým „prvé odvolanie bolo
pridelené senátu 5 To, ktorý vrátil spis ako predčasne predložený, po opätovnom predložení
vo veci rozhodoval senát 4 To.“ Vytýka viacero porušení práva na obhajobu. V tomto smere
uvádza, ţe „odvolací súd napriek oznámeniu dovolateľa o zvolení obhajcu verejné zasadnutie
o odvolaní neodročil, čím de facto znemožnil, aby bol v konaní zastúpený iným než
ustanoveným obhajcom“. Taktieţ „zo strany konajúcich súdov nebol riadne poučený
o svojich právach, najmä o práve vznášať námietky zaujatosti, zvoliť obhajcu, podávať
opravné prostriedky“. Porušenie práva na obhajobu dovolateľ vidí aj v postupe krajského
súdu, ktorý „dvakrát rozhodol o oslobodení ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovať,
čím porušil princíp ne bis in idem.“ Za zásadnú povaţuje skutočnosť, ţe „mu bolo odopreté
právo vypovedať na hlavnom pojednávaní“. Namieta, ţe odvolací súd porušil zákaz
reformatio in peius, keď „len na podklade odvolania obvineného posúdil skutok podľa
prísnejšieho ustanovenia Trestného zákona“. Podľa dovolateľa neboli splnené podmienky na
uloţenie peňaţného trestu, pretoţe „dovolateľ konal ako štatutárny orgán spoločnosti C. spol.
s r. o., ktorá získala a použila sporné finančné prostriedky na svoju podnikateľskú činnosť“.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. vidí v „nedostatočne zistenom skutkovom
stave, v dôsledku čoho nebolo preukázané úmyselné zavinenie ani objektívna stránka
trestného činu podvodu“. Výhrady uplatňuje aj ku spôsobeniu škody ako zákonného znaku
skutkovej podstaty trestného činu podvodu, lebo „v konaní nebolo preukázané, komu vznikla
škoda a kto je oprávnený uplatňovať si nárok na jej náhradu“. Vo vzťahu k dovolaciemu
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. uvádza nesplnenie podmienok na prečítanie
zápisníc o výpovediach svedkov Ing. Š., Ing. V. a Ing. K. Odvolávajúc sa na porušenie
základných zásad trestného konania podľa § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 11,
ods. 13 Tr. por. a zásady „in dubio pro reo“ navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté
rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a prikázal Krajskému súdu v Bratislave
vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.
Prokurátor v zmysle § 376 Tr. por. sa nestotoţnil s námietkami dovolateľa. Zdôraznil,
ţe otázkou primeranosti dĺţky konania sa zaoberal aj odvolací súd pri ukladaní trestu.
K právu na zákonného sudcu uviedol, ţe spôsob prideľovania vecí vychádza z rozvrhu práce.
Spochybnil tvrdenia o porušení práva na obhajobu. Za zvolenie obhajcu zodpovedá sám
obvinený, ktorý mal v tomto smere dostatočný časový priestor. Neobstoja ani výhrady
dovolateľa vo vzťahu k riadnemu poučeniu. Obvinený niekoľkokrát vyuţil právo vznášať
námietky zaujatosti, bol poučený o práve zvoliť si obhajcu, o práve podávať opravné
prostriedky dokonca po vyhlásení konkrétnych rozhodnutí. Zo zápisnice o hlavnom
pojednávaní z 5. decembra 2005 vyplýva, ţe bol výslovne poučený o práve namietať
protokoláciu zápisnice. K porušeniu princípu „ne bis in idem“ uviedol, ţe súd rozhodol
o oslobodení JUDr. L. 5. decembra 2005, pričom písomné vyhotovenie tohto rozhodnutia
bolo obvinenému doručené 17. decembra 2005. Neobstojí ani tvrdenie dovolateľa o porušení
zákazu reformatio in peius. Pôvodný trest odňatia slobody vo výmere
8 rokov odvolací súd nahradil trestom odňatia slobody vo výmere 5 rokov a peňaţným
trestom.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, ţe dovolanie je prípustné (§ 368
ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr.
por.), na mieste, kde moţno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr.
por. v znení účinnom do 31. augusta 2011). Jednou z podmienok na podanie tohto
mimoriadneho opravného prostriedku je aj jeho včasné podanie. Podľa § 370 ods. 2 Tr. por.
v znení účinnom do 31. augusta 2011 ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, musí sa
podať najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.
Dovolací súd zo spisového materiálu zistil, ţe obvinený si dovolaním napadnutý
rozsudok osobne prevzal 10. decembra 2008 v Sabinove, čo potvrdil vlastnoručným
podpisom (doručenka opatrená pečiatkou Ústavu na výkon väzby, Ul. kpt. Nálepku, Prešov
z 10. decembra 2008, nachádzajúca sa v zbernom spise Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4 To/2/2008). Lehota na podanie dovolania mu začala plynúť
11. decembra 2008 a skončila v nedeľu 11. decembra 2011. S prihliadnutím na § 63 ods. 5
Tr. por. sa za posledný deň lehoty povaţuje najbliţší budúci pracovný deň, teda
pondelok 12. december 2011. Obvinený doručil písomné podanie označené ako dovolanie
osobne na Krajský súd v Bratislave 12. decembra 2011. Zákonom ustanovená lehota troch
rokov na podanie dovolania bola zachovaná.
Dovolací súd nezistil ţiaden z uplatnených dovolacích dôvodov podľa § 371 Tr. por.
v znení účinnom do 31. augusta 2011, pre ktorý by zrušil napadnuté rozhodnutie, ako
aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, ako sa toho domáha dovolateľ.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci trestného konania
je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto
ho moţno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závaţnosťou pochybenia
napadnutého rozhodnutia súdu. Aj Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti plne
akceptuje, ţe dovolací súd nie je uţ na základe samotného vymedzenia dovolacích dôvodov v
§ 371 Tr. por. predurčený k úplnému prieskumu rozhodnutí nižších súdov činných v rámci
trestného konania. Dôvody dovolania sú, v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie
rozsudku v odvolacom konaní, podstatne užšie.
Obvinený uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Toto
ustanovenie predpokladá rozhodnutie vo veci súdom, ktorý nebol vecne alebo miestne
príslušný. V danom prípade sa to nestalo. Obţaloba bola podaná na krajský súd
24. februára 2005, t. j. pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 301/2005 Z. z. Podľa
§ 564 ods. 4 Tr. por. účinného od 1. januára 2006 konanie v prvom stupni vykonáva príslušný
krajský súd v zmysle doterajších predpisov, t. j. podľa Trestného poriadku účinného
do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. por.“). Príslušnosť súdu sa posudzuje podľa ustanovení
§16 - § 18 Tr. por. Podľa § 17 ods. 1 veta druhá Tr. por. o trestnom čine podvodu, ktorým
je spôsobená škoda veľkého rozsahu, koná v prvom stupni krajský súd ako vecne príslušný.
V tomto smere neobstojí tvrdenie dovolateľa, ţe konajúce súdy sa nevysporiadali s námietkou
vecnej príslušnosti Krajského súdu v Bratislave. V zmysle Trestného poriadku účinného do 1.
januára 2006 bolo povinnosťou predsedu senátu, aby po podaní obţaloby túto preskúmal
a podľa jej obsahu a obsahu spisu posúdil, či ju treba predbeţne prejednať
na zasadnutí senátu alebo či môţe nariadiť o nej hlavné pojednávanie. Dôvody
pre predbeţné prejednanie obţaloby sú pri tom taxatívne uvedené v § 186 Tr. por. Predseda
senátu nezistil dôvod, pre ktorý by bolo potrebné obţalobu predbeţne prejednať a následne
rozhodnúť podľa § 188 Tr. por., preto dal odpis obţaloby doručiť oprávneným osobám
a v zmysle § 189 Tr. por. nariadil vo veci hlavné pojednávanie.
Uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. predpokladá
rozhodnutie súdu v nezákonnom zloţení. Z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu vyplýva, ţe
nezákonne zloţeným dovolacím súdom je súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami
určujúcimi zloţenie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Obsadenie súdu je
v Trestnom poriadku a v zákone č. 757/2004 Z. z. vymedzené od samosudcu aţ po rozmanité
rozhodovacie útvary (senáty) zloţené z troch a viacerých sudcov. Na toto kritérium nadväzuje
zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami
obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon. Obvinený namietal porušenie
práva na zákonného sudcu v konaní vedenom na Najvyššom súde tým, ţe 6. augusta 2007
bolo odvolanie pridelené senátu 5 To, ktorý ho prípisom z 13. augusta 2007 vrátil ako
predčasne predloţené. Po vrátení veci mala byť vec znovu zapísaná senátu 5 To. Dovolací súd
preskúmal argumenty dovolateľa a zistil, ţe ani tento dôvod dovolania nie je naplnený.
Zohľadnil pri tom aj existujúcu judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej je zásada
zákonného sudcu ústavnou zárukou pre kaţdého, ţe v jeho veci bude rozhodovať súd
a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom
rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby
bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený výber súdov
a sudcov „ad hoc“ (nález Ústavného súdu SR z 26. októbra 2005, sp. zn. I. ÚS 239/04;
uznesenie Ústavného súdu SR z 18. októbra 2007, sp. zn. IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci
zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Základné právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 ústavy má za cieľ
zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol obsadený
spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. Toto
základné právo je v posudzovanom prípade konkretizované v Trestnom poriadku
a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov. Dovolací súd
skúmal, či bola rešpektovaná zásada prideľovania vecí jednotlivým senátom v súlade
s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2008 a spôsobom, ktorý určuje zákon.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu na príslušnom
súde a bol určený v súlade zo zákonom a rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie
prejednávanej veci. Za zákonného sudcu treba povaţovať podľa viacerých právnych
prameňov sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre výkon tejto funkcie, bol
natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla
a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami
sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Zo spisového materiálu je zrejmé, ţe odvolanie obvineného proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 27. júna 2007, sp. zn. 4T 2/2005, napadlo na najvyšší súd
6. augusta 2007 a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
schválených Ministerstvom spravodlivosti SR bolo pridelené senátu 5T v zloţení
JUDr. Kliment, JUDr. Hatala a JUDr. Szabo. Tento senát prípisom z 13. augusta 2007 vrátil
vec ako predčasne predloţenú krajskému súdu. V zbernom spise odvolacieho súdu
sa nachádza pokyn predsedu trestnoprávneho kolégia z 28. septembra 2007, adresovaný
elektronickej podateľni. V ňom na základe časti IV., článku II., bodu 5 Rozvrhu práce
Najvyššieho súdu SR na rok 2007 určil na rozhodnutie o sťaţnosti obvineného vo veci
4 Tost 35/2007 senát 4T (predseda senátu JUDr. Bdţoch). Vychádzal pri tom zo zistenia, ţe
sťaţnosť obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 16. augusta 2007,
predloţená najvyššiemu súdu 7. septembra 2007, je iným predmetom rozhodovania, ako
rozhodovanie o odvolaní tohto obvineného proti rozsudku krajského súdu. Po odstránení
formálnych chýb krajským súdom bolo 22. februára 2008 odvolanie obvineného opätovne
predloţené najvyššiemu súdu. V tomto štádiu však došlo k chybe pri jeho zápise
v elektronickej podateľni. V zbernom spise odvolacieho súdu sa nachádzajú všetky úpravy
súvisiace s touto chybou v zápise (list predsedu senátu 4T JUDr. Bdţocha z 19. marca 2008,
v ktorom upozorňuje na mylný zápis, pokyn predsedu kolégia z toho istého dňa na postup
podľa jeho úpravy z 28. septembra 2007, ako aj úradný záznam pracovníčky elektronickej
podateľne o tom, ţe 22. februára 2008 zastupujúca pracovníčka p. Š. vykonala mylný zápis).
Na základe pokynu predsedu kolégia bolo 19. marca 2008 odvolanie obvineného výnimkou
prevedené do senátu oprávnenému o ňom rozhodnúť, t.j. senátu v zloţení
JUDr. Kliment, JUDr. Hatala a JUDr. Szabo. Na podklade uvedeného je evidentné, ţe
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. naplnený nebol.
Dovolateľ vytýkal porušenie práva na obhajobu, konkrétne práva na zastúpenie
zvoleným obhajcom a absenciu riadneho poučenia; porušenie práva oboznámiť
sa s vyšetrovacím spisom a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom;
nevysporiadanie sa s podaním z 29. marca 2005; porušenie princípu ne bis in idem pri
rozhodovaní o oslobodení ustanoveného obhajcu JUDr. L. od povinnosti obhajovať;
nerozhodnutie o žiadosti obvineného o oslobodenie ustanoveného obhajcu Mgr. B.
od povinnosti obhajovať; opomenutie vykonať výsluch obvineného. Dovolací súd nezistil,
ţe by v predmetnej veci bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu tak, ako to
vyţaduje § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Dovolateľ si jednotlivé ustanovenia Trestného
poriadku vykladá nesprávne. Za porušenie ustanovení §§ 37 ods. 2, 41 ods. 3 Tr. por. označil
skutočnosť, ţe odvolací súd neodročil verejné zasadnutie o odvolaní po tom, čo mu listom
z 22. októbra 2008 oznámil, ţe si zvolil obhajcu. V tomto smere sa dovolací súd stotoţnil
s názorom prokurátora, ţe dovolateľ na uplatnenie svojich obhajobných práv mal dostatočne
dlhú dobu od podania odvolania v júli 2007 aţ do konania verejného zasadnutia v októbri
2008, ako aj s názorom odvolacieho súdu, ţe zmena obhajcu v zásade nie je dôvodom pre
odvolanie uţ nariadených úkonov, o ktorých boli riadne upovedomení obţalovaný i jeho
doterajší obhajca. Keďţe zvolenie advokáta za obhajcu nie je jednostranným úkonom,
ale nutne vyţaduje, aby advokát obhajobu prijal, dovolací súd zdôrazňuje, ţe k zvoleniu
obhajcu v danom prípade nedošlo z dôvodu absencie prijatia obhajoby obhajcom. Obvinený
totiţ na verejnom zasadnutí pri predloţení vlastnoručne spísaného splnomocnenia pre
advokáta JUDr. H. uviedol, ţe ten jeho obhajobu dosiaľ neprevzal, lebo o tom nemá
vedomosť. Tvrdenie dovolateľa o absencii riadneho poučenia zo strany konajúcich súdov
nemá oporu v spise. Poučovacia povinnosť v zmysle § 2 ods. 13 Tr. por. totiţ nie je
neohraničená, t.j. ţe by súd oboznámil obvineného so všetkými právami a povinnosťami, bez
zreteľa k tomu, či procesná situácia, v ktorej by mohol svoje práva v konaní realizovať, vôbec
nastane. Podstatné je, aby bol obvinený poučený v čase, kedy je to podľa stavu konania pre
neho potrebné. V zmysle judikatúry ESĽP by absencia poučenia o moţnosti podať opravný
prostriedok mohla znamenať porušenie práva na prístup k súdu, v danom prípade však takýto
stav nenastal. Vo všetkých troch dovolateľom namietaných rozhodnutiach (4To 2/2008,
4 Tost 35/2007, 4 Ndt 10/2008) bol obvinený riadne a správne poučený. V rozsudku
4To 2/2008 o tom, ţe proti nemu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok,
a vo zvyšných dvoch o tom, ţe proti týmto uzneseniam nie je sťaţnosť prípustná. Ako
neopodstatnené vyhodnotil dovolací súd aj námietky uvedené v časti I. písm. G dovolania. Vo
vyšetrovacom spise sa nachádzajú zápisnice o úkonoch uskutočnených po začatí trestného
stíhania, pričom obvinený rovnako ako aj jeho obhajca mal v zmysle § 166 Tr. por. moţnosť
vyšetrovací spis preštudovať a podať návrhy na doplnenie vyšetrovania. Z nepochopenia
jednotlivých ustanovení o sťaţnosti a nariadení hlavného pojednávania a ich nesprávneho
výkladu pramení aj námietka dovolateľa, ţe konajúce súdy sa nevysporiadali so sťaţnosťou
proti rozhodnutiu o prijatí obţaloby a nariadení hlavného pojednávania. Sťaţnosť je totiţ
riadnym opravným prostriedkom proti uzneseniu, pričom uznesenie súdu moţno sťaţnosťou
napadnúť len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo veci
v prvom stupni (§ 141 ods.1, 2 Tr. por.). Nariadenie hlavného pojednávania je zase
rozhodnutím organizačno-technickej povahy, ktorého výsledkom je predvolanie, resp.
upovedomenie o termíne hlavného pojednávania. Rovnaký záver o nesprávnej interpretácii
platí aj pokiaľ ide o namietané porušenie princípu zákazu rozhodnutia dvakrát v tej istej veci.
Ústavná zásada zákazu ne bis in idem v čl. 50 ods. 5 Ústavy SR má svoje vyjadrenie v § 11
ods. 1 písm. e/, písm. f/, písm. h/ Tr. por. Podľa nej nikoho nemoţno trestne stíhať za čin,
za ktorý bol uţ právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obţaloby. Táto zásada
nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.
Porušením práva na obhajobu nie je ani to, ţe predsedníčka senátu neoslobodila ustanoveného
obhajcu Mgr. B. od povinnosti obhajovať, pričom túto skutočnosť obvinenému oznámila
v liste. Povinnosťou súdu je totiţ zaoberať sa návrhmi a ţiadosťami obvineného a nie
povinnosť im vyhovieť. Podľa dovolateľa mu bolo odopreté vypovedať, čo označil za hrubý
zásah do práva na obhajobu. Zo zápisnice z hlavného pojednávania však jednoznačne
vyplýva, ţe dovolateľ v postavení obţalovaného mal moţnosť sa vyjadriť ku všetkým
skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu a k dôkazom o nich.
V spojitosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por., ktorý
zabezpečuje nestrannosť a nezaujatosť trestného konania ako celku, ako aj jednotlivých
úkonov vykonávaných v rámci trestného konania, dovolateľ namietal, ţe JUDr. Szabo mal
byť vylúčený z konania a rozhodovania o odvolaní, pretoţe sa zúčastnil na rozhodovaní
o sťaţnosti proti uzneseniu o oprave rozsudku krajského súdu. K vylúčeniu sudcu priamo
zo zákona dochádza v prípade, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor,
vyšetrovateľ, policajný orgán, spoločenský zástupca, obhajca alebo splnomocnenec
zúčastnenej osoby alebo poškodeného (§ 30 ods. 2 Tr. por.). Z rozhodovania na súde vyššieho
stupňa je okrem toho vylúčený sudca, ktorý sa zúčastnil rozhodovania na súde niţšieho
stupňa, a naopak (§ 30 ods. 3 Tr. por.). Ani jedna z týchto situácii v danom prípade nenastala.
JUDr. Szabo sa zúčastnil na rozhodovaní na súde rovnakého stupňa, navyše vo veciach
s iným predmetom rozhodovania. V súvislosti s týmto dovolacím dôvodom obvinený vytýkal,
ţe o námietke zaujatosti, ktorú vzniesol proti všetkým členom senátu krajského súdu, nebolo
dosiaľ rozhodnuté. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe námietku zaujatosti obvinený vzniesol aţ po
tom, čo senát krajského súdu vyhlásil rozsudok, t. j. po skončení veci na súde prvého stupňa.
Je pri tom povinnosťou procesnej strany, aby vzniesla námietku zaujatosti bezodkladne, len
čo sa dozvedela o dôvodoch na jej vznesenie (§ 30 ods. 4 Tr. por.), inak sa o nej nekoná (§ 31
ods. 7 Tr. por.). Obvinený sa o dôvodoch odročenia hlavného pojednávania dozvedel
uţ 23. februára 2006, a námietku zaujatosti voči členom senátu krajského súdu vzniesol
aţ 27. júna 2007, čiţe uvedenú povinnosť si nesplnil. Napriek tomu sa stala predmetom
preskúmania odvolacieho súdu aj námietka o zaujatosti senátu krajského súdu, ktorú obvinený
odôvodnil tým, ţe pri odročení hlavného pojednávania na neurčito do právoplatnosti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 5T 104/04, vo veci konajúci senát vopred prejudikoval
jeho vinu. Podľa názoru odvolacieho súdu však námietky vznesené obvineným nespĺňali
dôvody podľa § 30 Tr. por. V posudzovanom prípade obvinený nastolil otázku vylúčenia
sudcov senátu, ktorý bol povolaný vo veci rozhodnúť, aţ po tom, čo tento senát vo veci
rozhodol, preto sa odvolací súd správne uvedenými námietkami zaoberal v rámci odvolacieho
konania.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. predpokladá, ţe rozhodnutie
je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Zákonným
spôsobom získania dôkazu podľa § 89 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 je splnenie
formálnych (t. j. procesných) podmienok vyţadovaných Trestným poriadkom na vykonanie
konkrétneho dôkazu za súčasného splnenia materiálnych (obsahových) podmienok. Obvinený
namietal porušenie § 211 ods. 2 Tr. por. tým, ţe neboli splnené podmienky na prečítanie
zápisníc o výpovediach svedkov Ing. Š., Ing. V. a Ing. K. Súd prvého stupňa postupoval
v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Príčinou na postup podľa § 211 ods. 2 Tr. por.
pri týchto svedkoch bol fakt, ţe sa od svojich skorších výpovedí odchýlili práve z dôvodu, ţe
si pre odstup času na okolnosti, ktoré vypovedali v prípravnom konaní, nepamätali.
Ako dovolací dôvod obvinený uplatnil aj § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého
dovolanie moţno podať, ak je rozhodnutie zaloţené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia;
správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
V tejto súvislosti obvinený namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, nepreukázanie
subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu, neexistenciu škody, ako aj rozpor skutkovej
vety s vykonaným dokazovaním.
Pokiaľ ide o nepreukázanie úmyslu spáchať trestný čin, je potrebné poukázať
na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 39/2010 (porovnaj stanovisko č. 3/2011, Zbierka stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 1/2011), podľa ktorého
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu
skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por. preto nemôţe napĺňať ani poukaz na to, ţe nebola v konaní preukázaná
vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto totiţ predstavuje vnútorný
vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je moţné skúmať priamo, ale len
sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom
skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por. potom môţe byť uţ len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku
v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné
skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je moţné akokoľvek dopĺňať a meniť.
Podstata správnej právnej kvalifikácie spočíva v tom, ţe skutok ustálený súdmi
niţšieho stupňa je subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú
v Trestnom zákone. Len opačný prípad, nesprávna subsumpcia, odôvodňuje naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Vychádzajúc z prezumpcie správnosti a úplnosti skutku v skutkovej vete rozhodnutia
ustálenej súdom druhého stupňa uvedený skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty
trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006,
sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom
do 1. januára 2006. Obvinený svojím konaním spôsobil škodu veľkého rozsahu v zmysle
kritérií uvedených v § 89 ods. 13 Tr. zák.
Dovolací súd posúdil i námietku dovolateľa, či boli splnené podmienky na uloţenie
peňaţného trestu odvolacím súdom. Preskúmal aj zásadu zákazu reformatio in peius.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd (na podklade odvolania obvineného) uloţil
obvinenému tieţ peňaţný trest vo výške 1.000.000 Sk spolu s náhradným trestom odňatia
slobody vo výmere 1 rok, lebo sa trestnou činnosťou snaţil získať neoprávnený majetkový
prospech a zníţil mu trest odňatia slobody z 8 na 5 rokov. V prípade nariadenia výkonu
i náhradného trestu odňatia slobody by jeho výmera bola niţšia neţ tá, ktorú uloţil súd prvého
stupňa. Uloţenie aj peňaţného trestu za súčasného podstatného zníţenia trestu odňatia
slobody znamená zmiernenie postihu dovolateľa. Porovnanie reálnej miery postihu
obvineného jednoznačne ukazuje, ţe trest uloţený odvolacím súdom je miernejší ako ten,
ktorý uloţil krajský súd. Dovolací súd na podklade vyjadreného ani v tomto smere nezistil
naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/, ani porušenie zákazu reformatio
in peius.
V danej veci podmienky dovolania obvineného Ing. P. Ď. neboli prítomné, preto ho na
neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por. musel dovolací súd odmietnuť.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. júna 2013
JUDr. Štefan H a r a b i n , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Kristína Cíchová