Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 302/2015
PDF · 616.19 KB
No categories available
I. ÚS 302/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Jablonkom, PhD., BAJO LEGAL,
s. r. o., Astrová 757/2/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 14/2014 z 12. februára 2015 a jemu
predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 To 2/2008 z 30. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 14/2014 z 12. februára
2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 14/2014
z 12. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátskej kancelárie BAJO LEGAL,
s. r. o., Astrová 757/2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 TdoV 14/2014 z 12. februára 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu
z 12. februára 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 4 To 2/2008 z 30. októbra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu
z 30. októbra 2008“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 T 2/2005 z 27. júna 2007 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007“) uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho
trestného činu podľa § 250 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného
do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon účinný do 1. januára 2006“) sčasti dokonaného
a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.
Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 podal odvolanie, o ktorom
najvyšší súd rozhodol rozsudkom z 30. októbra 2008 podľa § 258 ods. 1 písm. d) a e)
zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) účinného
do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok účinný do 1. januára 2006“) tak, že
napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007 zrušil v celom rozsahu a uznal
sťažovateľa vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250
ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu
pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.
Proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 podal sťažovateľ 12. decembra
2011 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 TdoV 9/2012
z 28. júna 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013“) tak, že dovolanie
sťažovateľa podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol.
Ústavný súd svojím nálezom sp. zn. I. ÚS 695/2013 zo 4. júna 2014 (ďalej len „nález
ústavného súdu zo 4. júna 2014“) napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd následne uznesením z 12. februára 2015, ktoré bolo sťažovateľovi
doručené 31. marca 2015, podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa
odmietol na neverejnom zasadnutí.
Sťažovateľ poukázal na to, že ústavný súd v tejto veci už konal o jeho sťažnosti, ktorá
bola na tomto súde vedená pod sp. zn. I. ÚS 695/2013 a ktorou namietal porušenie svojich
práv uznesením najvyššieho súdu z 28. júna 2013, pričom ústavný súd svojím nálezom zo 4.
júna 2014 uvedené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil späť najvyššiemu súdu ako
súdu dovolaciemu na ďalšie konanie.
Ústavný súd sa podľa sťažovateľa jeho námietkami, ktoré sú predmetom tejto
sťažnosti, už bližšie v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 695/2013 nezaoberal, pretože iné
námietky (nedoručenie vyjadrenia prokuratúry a rozhodovanie dovolacieho súdu bez spisu),
pre ktoré zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013, boli dostačujúce na vyslovenie
porušenia ním označeného základného práva, avšak najvyššiemu súdu ako súdu
dovolaciemu uložil povinnosť opätovne sa vysporiadať so všetkými dovolacími námietkami
sťažovateľa (bod 27 nálezu ústavného súdu zo 4. júna 2014). Najvyšší súd sa však podľa
sťažovateľa s jeho námietkami opätovne v uznesení z 12. februára 2015 nevysporiadal
ústavne konformným spôsobom.
Krajský súd rozsudkom z 27. júna 2007 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania
pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného
do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného
zákona účinného do 1. januára 2006 a odsúdil ho podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona
účinného do 1. januára 2006 za použitia § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného
do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, pričom podľa § 39a
ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 ho na výkon trestu zaradil do prvej
nápravnovýchovnej skupiny, podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 1. januára 2006 mu uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek
druhu na dobu 6 rokov, podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006
zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07
z 15. mája 2007 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a zároveň zrušil všetky
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad, a podľa § 228 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 1. januára 2006 zaviazal sťažovateľa nahradiť Daňovému úradu Bratislava IV (ďalej len
„daňový úrad“) škodu v sume 8 740 000 Sk.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 odvolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2008. Najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra
2018 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007
a uznal ho vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1
a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu
pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a odsúdil ho podľa
§ 250 ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 za použitia § 35 ods. 2
Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere
5 rokov, podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 ho na výkon
trestu zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny, podľa § 53 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 1. januára 2006 mu uložil peňažný trest vo výmere jeden milión korún, podľa
§ 54 ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 v prípade, že by výkon
peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, najvyšší súd stanovil sťažovateľovi
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 Trestného
zákona účinného do 1. januára 2006 mu uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného
do 1. januára 2006 zrušil výrok o treste uloženom rozsudkom okresného súdu sp. zn.
5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07
z 15. mája 2007, ako aj výrok o spôsobe jeho výkonu a súčasne zrušil všetky rozhodnutia
na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad, a podľa § 228 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára
2006 ho zaviazal uhradiť daňovému úradu škodu v sume 8 740 000 Sk.
V zmysle § 259 ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 v neprospech
obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania
prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak
môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
V predmetnej veci napriek tomu, že proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007
odvolanie nepodali ani prokurátor ani poškodený, ale odvolal sa len sťažovateľ, najvyšší súd
uznal sťažovateľa vinným zo spáchania predmetného skutku podľa prísnejšej skutkovej
podstaty (§ 250 ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006) oproti rozsudku
krajského súdu z 27. júna 2007 (§ 250 ods. 4 Trestného zákona účinného do 1. januára
2006) a zároveň mu uložil peňažný trest, čím bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa.
Sťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojom dovolaní proti rozsudku najvyššieho
súdu z 30. októbra 2008.
Najvyšší súd vo vzťahu k zmene právnej kvalifikácie trestného činu spáchaného
sťažovateľom uviedol iba to, že napravil vo svojom rozhodnutí nesprávne použitie
ustanovenia Trestného zákona, pretože skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného
činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005
sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2015, avšak vôbec sa nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa,
predovšetkým s námietkou porušenia zásady zákazu reformatio in peius, ktorú možno
v danom prípade považovať podľa neho za právne relevantnú.
Sťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu uvedenými v tejto súvislosti
v uznesení z 12. februára 2015, podľa ktorých bola u neho celková výmera jeho trestu
určená rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 (súhrnný trest odňatia slobody vo výmere
8 rokov) rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 znížená, a preto u neho
k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius nemohlo dôjsť. Najvyšší súd k tomuto záveru
dospel na základe toho, že uložený trest odňatia slobody mu bol rozsudkom z 30. októbra
2008 znížený z 8 na 5 rokov, a aj so započítaním náhradného trestu v trvaní 1 roka, ktorý
mu bol uložený pre prípad úmyselného zmarenia výkonu uloženého peňažného trestu, je
celková výmera trestu sťažovateľa určená v uvedenom rozsudku najvyššieho súdu nižšie ako
v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007.
Vo vzťahu k týmto záverom najvyššieho súdu v uznesení z 12. februára 2015
sťažovateľ uviedol:
«V trestnom práve sa uplatňuje zásada „zákazu reformatio in peius“, teda zásada
zákazu zmeny v neprospech obvineného, alebo aj zásada zákazu zmeny k horšiemu.
Predmetná zásada predstavuje jednu z esenciálnych zložiek práva na spravodlivý súdny
proces. Je budovaná na princípe, že postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť tým, že
využije svoje právo na podanie opravného prostriedku. Garantuje možnosť obvineného
napadnúť rozhodnutie súdu v čo najširšom rozsahu bez obáv z rizika, že si zhorší svoju
situáciu.
Zásadu „zákazu reformatio in peius“ je možné chápať ako garanciu slobody
odvolacieho práva a v súvislosti s tým aj práva na obhajobu. Z toho dôvodu je potrebné ho
vykladať čo najširšie. V opačnom prípade by sa totiž právo na podanie opravného
prostriedku stalo do značnej miery formálnym, kedy by síce určité osoby mali právo
na podanie opravného prostriedku, ale v dôsledku obáv, že by sa toto právo mohlo obrátiť
proti ním, by ho radšej neuplatňovali (obdobne aj nález ÚS ČR zo dňa 24. 04. 2006,
sp. zn. I. ÚS 670/05, In: www.usoud.cz).
Zásada „zákazu reformatio in peius“ v prípadoch, kedy súd rozhoduje o odvolaní
podanom v prospech obžalovaného, sa neobmedzuje len na výrok o treste, ale na akúkoľvek
zmenu rozsudku, ktorá by zhoršovala postavenie obžalovaného.
Za zmenu rozhodnutia v neprospech obvineného je nutné považovať každú zmenu
v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje situáciu obvineného a priamo sa ho dotýka. Zmena
k horšiemu sa môže prejaviť aj v skutkových zisteniach, v právnej kvalifikácii, v druhu
a výmere trestu, v druhu a forme ochranné opatrenia (obdobne aj: Uznesenie NS ČR zo dňa
21. 06. 2006, sp. zn. 3 Tdo 687/2006, In: www.nsoud.cz).
Mám za to, že v súdenej veci došlo k porušeniu zásady „zákazu reformatio in peius“
a to tým, že odvolací súd napriek tomu, že odvolanie podal len sťažovateľ.
1) ho uznal vinným zo spáchania trestného činu podľa prísnejšej skutkovej podstaty,
2) mu uložil peňažný trest vo výške 1.000.000, SKK, prvý krát až v odvolacom
konaní (nehovoriac o tom, že vôbec neskúmal majetkové a osobné pomery sťažovateľa).
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že zmenou k horšiemu nie je len zmena
vo výmere trestu, ale aj uloženie iného druhu trestu, prípadne zmena právnej kvalifikácie
oproti pôvodnému stavu.
Sťažovateľ po podaní odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu a zistení
skutočnosti, že prokurátor a ani poškodený nepodali voči predmetnému rozsudku riadny
opravný prostriedok, legitímne očakával, že mu nemôže byť uložený nielen horši trest než
ten, ktorý mu bol uložený prvostupňovým súdom, ale ani iný druh trestu a rovnako
očakával, že sa nemôže zhoršiť jeho postavenie vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku
ustálenej rozsudkom prvostupňového súdu.
Sťažovateľ legitímne očakával, že mu nemôže byť zo strany odvolacieho súdu uložený
iný druh trestu a že nemôže dôjsť k zmene právnej kvalifikácie skutku oproti tomu
uvedenému v rozsudku prvostupňového súdu, avšak tieto očakávania boli porušené.»
Najvyšší súd sa v uznesení z 12. februára 2015 ani (po druhýkrát) po vydaní nálezu
ústavného súdu zo 4. júna 2014 nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou
sťažovateľa týkajúcou sa zmeny právnej kvalifikácie skutku sťažovateľa. V tejto súvislosti
sťažovateľ uviedol, že rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 bol uznaný vinným
zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného
zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8
ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006. Následne sťažovateľ poukázal
na § 250 ods. 4, § 250 ods. 5, § 61 ods. 1, § 62 ods. 1 a § 64 ods. 4 Trestného zákona
účinného do 1. januára 2006 a uviedol, že napriek tomu, že odvolanie proti rozsudku
krajského súdu z 27. júna 2007 podal len on, najvyšší súd ho uznal vinným zo spáchania
pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného
do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného
zákona účinného do 1. januára 2006.
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v rozsudku z 30. októbra 2008 najvyšší
súd rozhodol v neprospech sťažovateľa, a to tým, že mu mohol byť ako najnižší možný trest
odňatia slobody uložený trest až vo výmere 5 rokov (oproti dvom rokom podľa § 250 ods. 4
Trestného zákona účinného do 1. januára 2006), a zároveň mu mohol byť uložený trest
odňatia slobody až v maximálnej výške 12 rokov (oproti 8 rokom podľa § 250 ods. 5
Trestného zákona účinného do 1. januára 2006). Ďalej sa zmena právnej kvalifikácie
v neprospech sťažovateľa prejavila v tom, že zatiaľ čo v prípade právnej kvalifikácie skutku
v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 by mohol sťažovateľ požiadať o podmienečné
prepustenie na slobodu po výkone polovice trestu odňatia slobody, avšak v prípade právnej
kvalifikáciu skutku v rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 by sťažovateľ mohol
požiadať o podmienečné prepustenie na slobodu až po výkone dvoch tretín trestu odňatia
slobody.
Sťažovateľ taktiež namietal, že k závažnému porušeniu jeho práva na obhajobu došlo
tým, že mu bol peňažný trest prvýkrát uložený až v rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra
2008. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 podľa sťažovateľa nie je
zrejmé, či a prípadne v akej miere zohľadňovali osobné a majetkové pomery sťažovateľa pri
ukladaní peňažného trestu v súlade s § 54 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára
2006, a z tohto dôvodu je podľa neho uvedený rozsudok nedostatočne odôvodnený,
nepreskúmateľný a porušujúci jeho právo na spravodlivý súdny proces (odňatie práva
vyjadriť sa k povahe predmetného peňažného trestu a jeho výške i práva predložiť dôkazy na
preukázanie osobných a majetkových pomerov). Podľa sťažovateľa uložením peňažného
trestu až rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 mu bola odňatá možnosť vyjadriť
sa k skutočnostiam relevantným pre jeho uloženie, ktorú dostal a aj ju využil až v rámci
dovolania.
Sťažovateľ taktiež uviedol, že nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého
rozsudok z 30. októbra 2008 ho reálne postihol miernejšie, pretože podľa neho nie je «totiž
možné vážiť dva kvalitatívne rôzne druhy trestov, a to „výšku“ trestu odňatia slobody
s „výškou“ peňažného trestu. Ide totiž o dva kvalitatívne (nie kvantitatívne!) rôzne druhy
trestov, a preto ich porovnávanie je vylúčené. Z toho dôvodu je mylný záver dovolacieho
súdu, že náhradný trest jeden rok má hodnotu „1.000.000, SKK“ v prípade, že peňažný
trest nebude splnený. Z takejto konštrukcie dovolacieho súdu by potom vyplýval záver, že
5 rokov odňatia slobody má hodnotu 5.000.000, SKK, keďže 1 rok náhradného trestu
odňatia slobody = 1.000.000, SKK (?!). To znamená, že obvinený má možnosť
ad absurdum sa vykúpiť vždy peňažným trestom (v danom prípade namiesto 5 rokov odňatia
slobody mohol obvinenému byť uložený peňažný trest 5.000.000, SKK). Takýto účel zrejme
nemá ukladanie trestov z hľadiska ich druhu (!).».
Podľa sťažovateľa na základe uvedeného je zrejmé, že záver súdov zúčastnených
na rozhodovaní v jeho veci, podľa ktorého je trest uložený mu rozsudkom najvyššieho súdu
z 30. októbra 2008 pre neho priaznivejší, je zjavne nesprávny a nemá zákonnú ani ústavnú
oporu.
Sťažovateľ ďalej v dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008
(s. 28) namietal, že pri rozhodovaní a najmä pri ukladaní súhrnného trestu krajský súd
a najvyšší súd ako súd odvolací nezohľadnili, že v jeho veci, v ktorej bol vydaný rozsudok
okresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 a následne rozsudok krajského súdu
sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007, došlo k vydaniu viacerých opravných uznesení,
v dôsledku ktorých došlo v značnej miere k zmene znenia rozsudku okresného súdu v tejto
veci oproti zneniu, ktoré bolo vyhlásené (v konečnom dôsledku podľa sťažovateľa došlo
k takej zmene výroku o treste vo veci, že bol vypustený výrok o uložení trestu odňatia
slobody, ako aj výrok o uložení trestu zákazu činnosti).
Najvyšší súd sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa napriek tomu, že ju sťažovateľ
v dovolaní predložil, ani po vydaní nálezu ústavného súdu zo 4. júna 2014 nevysporiadal,
iba na strane 14 svojho uznesenia z 12. februára 2015 uviedol, že námietka je nedôvodná,
avšak tento záver nijako nepodložil a ani sa s námietkami sťažovateľa predloženými v tomto
smere nijako nevysporiadal, rovnako ako aj pri rozhodovaní o jeho odvolaní v predmetnej
veci.
Sťažovateľ v dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 ďalej
namietal, že v súdnom spise sa napriek vyhláseniu predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta
na verejnom zasadnutí 23. októbra 2008 o tom, že boli do neho založené overené fotokópie
daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl až september
1996 (t. j. šesť daňových priznaní) okrem jednej overenej fotokópie za obdobie apríl 2006,
nenachádzala žiadna iná úradne overená fotokópia (táto skutočnosť bola zistená pri
vyhotovovaní fotokópie súdneho spisu na základe žiadosti manželky sťažovateľa).
Predmetné daňové priznania boli podľa sťažovateľa relevantnými dôkazmi pre dané trestné
konanie, a preto sám najvyšší súd v rámci odvolacieho konania uznal túto jeho námietku
ako oprávnenú a na základe nej požiadal daňový úrad o predloženie originálov,
príp. overených kópií daňových priznaní.
Najvyšší súd ako súd dovolací sám v uznesení z 12. februára 2015 (s. 12) priznal, že
okrem jednej overenej fotokópie sa v spise nenachádzajú ďalšie overené fotokópie,
čo odôvodnil tým, že spis nie je žurnalizovaný, t. j. zväzky nie sú spolu zviazané.
V dôsledku uvedených skutočností podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako súd
dovolací nemohol zákonným spôsobom preveriť ním predloženú námietku, a to „pravdivosť
toho, či, vôbec existujú dôkazy, na základe ktorých bol sťažovateľ uznaný za vinného a ak
áno, či boli získané zákonným spôsobom (t. j. ide o významnú dovolaciu námietku v zmysle
§ 371 ods. 1 písm. g) TrP)“.
Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol:
«Pokiaľ predseda senátu tieto dôkazy prečítal na verejnom zasadnutí odvolacieho
súdu potom aj mali v súlade so zákonom tvoriť súčasť súdneho spisu – dôkazov, na základe
ktorých bol sťažovateľ uznaný za vinného. Pokiaľ nie sú súčasťou súdneho spisu, ba dokonca
sám dovolací súd uvádza, že spis v tejto časti nie je žurnalizovaný, vynára sa závažná
pochybnosť o tom, na základe akých dôkazov bol vlastne sťažovateľ uznaný za vinného.
Nedôslednosť postupu prvostupňového súdu a odvolacieho súdu pri získavaní dôkazov
nesmie byť na ťarchu sťažovateľa.
Rovnako na ťarchu sťažovateľa nemôže byť prípadné „náhodné“ rozviazanie len
dotknutej časti spisu, lebo ostatné časti spisu sú riadne zviazané. Sťažovateľ podotýka, že pri
predchádzajúcom konaní o ústavnej sťažnosti proti predchádzajúcemu rozhodnutiu
dovolacieho senátu Najvyššieho súdu SR, bol predmetný spis predložený ústavnému súdu
s riadne žurnalizovanými a zviazanými všetkými časťami spisu, teda aj tou, ktorá obsahuje
č. 1. 405 – 407, teda sprievodný list daňového úradu zo dňa 15. 8. 2008 a jedno daňové
priznanie za mesiac apríl 1996, pričom na nasledujúcom č. 1. 408 je žurnalizované podanie
vtedajšieho právneho zástupcu sťažovateľ a zo dňa 24. 9. 2008, a teda ani rozviazaním
žurnalizovaného spisu nemohlo dôjsť k strate dokladov, ktoré sa v spise nikdy nenachádzali,
keďže číselná rada listov je neprerušená.»
Sťažovateľ v predmetnom konaní namietal taktiež neprimeranú dĺžku konania, ktoré
od podania podnetu daňovým úradom na finančnú políciu (v roku 1996) až
do právoplatného skončenia veci (v roku 2008) trvalo približne 12 rokov, a preto je podľa
neho neprípustné, aby mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní
5 rokov. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
základom ktorej je rozhodnutie vo veci Sanios proti Portugalsku, ako aj naň nadväzujúcu
judikatúru súdov v Českej republike (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci
sp. zn. I. ÚS 554/04 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky vo veciach
sp. zn. 4 Tz 1/2002 a sp. zn. 7 Tz 316/2001), ktorá jednoznačne považuje dĺžku trestného
konania v trvaní viac ako 6 rokov za neprimeranú s tým, že obvinenému je potrebné uložiť
v takomto prípade podmienečný trest, resp. podľa okolností prípadu zastaviť trestné konanie.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa ale ani s touto jeho námietkou
nevysporiadali.
Sťažovateľ v predmetnom konaní taktiež namietal, že trestné konanie je premlčané
a súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v jeho veci o jeho odvolaní a dovolaní nebol
vypočutý, avšak uvedené súdy sa s týmito jeho námietkami ústavne konformným spôsobom
nevysporiadali, a tým podľa neho porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Na základe uvedeného podľa sťažovateľa možno konštatovať, že v predmetnom
konaní došlo opätovne k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom
vysloví, že rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim
postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 12. februára 2015 a jemu predchádzajúcim
postupom boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedený rozsudok a uznesenie
a prikáže najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu, aby v predmetnom konaní znovu konal
a rozhodol, a zároveň zaviaže najvyšší súd zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 302/2015 30 z 1. júla 2015 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd podaním
č. k. KP 3/2015 46 z 20. júna 2015, v ktorom vo vzťahu k namietanému porušeniu
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol:
«Dovolací súd, viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR vysloveným v náleze
zo 4. júna 2014, I. ÚS 695/2013, sa opätovne zaoberal všetkými podstatnými námietkami
dovolateľa, ktoré by boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj
predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vychádzal z premisy, že dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok je v rámci trestného konania spôsobilé privodiť
prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, preto ho možno aplikovať iba
v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.
Zohľadnil pri tom aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“),
podľa ktorej je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je ani svojvoľné ani arbitrárne
a neporušuje ani právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Napadnuté rozhodnutia dávajú primerané a dostatočné vysvetlenie,
prečo v danom prípade nedošlo k porušeniu zásad zákazu reformatio in peius. Osobitne
upozorňujeme na to, že v zmysle § 437 ods. 2 Tr. zák. pri posudzovaní splnenia podmienok
na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo
rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch uložených po
nadobudnutí účinnosti tohto zákona za trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov, sa postupuje podľa tohto zákona, t. j. podľa
Sťažovateľ k vyjadreniu najvyššieho súdu z 20. júla 2015 zaujal stanovisko
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom uviedol, že najvyšší súd podľa neho
nepredložil žiadne argumenty, ktorými by rozumne vyvrátil jeho námietky.
Vo vzťahu k argumentácii najvyššieho súdu týkajúcej sa neporušenia zásady
reformatio in peius v predmetnom konaní sťažovateľ uviedol, že «otázka podmienečného
prepustenia bola len jedným z dôsledkov, na ktoré sťažovateľ poukázal, pričom ide
o okrajový dôsledok. Na okraj uvedeného uvádzame, že aplikácia § 437 ods. 2 TrZ
na posudzovanie trestov uložených po 01. 01. 2006 na trestné činy spáchané do 31. 12.
2005 je z ústavnoprávneho hľadiska otázna, čo však ďalej nerozoberáme, pretože by to
presahovalo rámec súdenej veci. Aj pri takomto posudzovaní by sa sťažovateľovi zhoršilo
postavenie z hľadiska podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, pretože
pri posudzovaní kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa kritéria „škoda veľkého rozsahu“
by mohol byť v zmysle § 67 ods. 1 TrZ v spojení s § 221 ods. 4 TrZ prepustený až po troch
štvrtinách uloženého trestu odňatia slobody (namiesto po dvoch tretinách).
V tejto súvislosti podstatné ústavnoprávne námietky však sú: 1) sťažovateľ bol uznaný
za vinného z prísnejšieho trestného činu, hoci sa prokurátor neodvolal, a 2) sťažovateľovi
bol uložený vysoký peňažný trest v sume =1.000.000, SKK prekvapivo prvý krát až v
odvolacom konaní (!), t. j. nemohol voči jeho výške vznášať žiadne námietky, pričom žiadny
zo všeobecných súdov neskúmal v trestnom konaní ani jeho majetkové a osobné pomery. K
týmto podstatným ústavnoprávnym námietkam Najvyšší súd SR nezaujal žiadne stanovisko
(!).».
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že najvyšší súd sa podľa neho jeho argumentáciou
v predmetnej veci opätovne nezaoberal, keďže jeho dovolanie odmietol ako neprípustné.
Podľa sťažovateľa námietky ním predložené v ústavnej sťažnosti majú vplyv na otázku viny
a výšku trestu, t. j. majú zásadný ústavný význam, a preto by podľa neho ústavný súd mal
k všetkým jeho námietkam zaujať stanovisko a preskúmať aj rozsudok najvyššieho súdu
z 30. októbra 2008. V závere svojho stanoviska sťažovateľ uviedol, že „dovolanie
v trestných veciach potom ako bolo zavedené do nového Trestného poriadku (zákona
č. 301/2005 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2006) sa stalo len púhym akademickým inštitútom,
o čom svedčí prax Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva, že viac ako 95 % dovolaní je
odmietnutých pre neprípustnosť argumentujúc formalistickým zužujúcim výkladom § 371
ods. 1 písm. i) TrP. V súdenej veci však Najvyšší súd SR formalisticky vyložil aj § 371 ods. 1
písm. c) a g) TrP, čo je ešte zarážajúcejšie, keďže uvedené dôvody zahŕňajú aj významný
ústavnoprávny aspekt z hľadiska čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj
uznesením najvyššieho súdu z 12. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom.
K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že:
v podanom dovolaní predložil svoju argumentáciu, ktorou namietal porušenie
zásady zákazu reformatio in peius tým, že najvyšší súd ako súd odvolací, ktorý konal
výhradne z jeho podnetu, t. j. len na základe ním podaného odvolania, zmenil v rozsudku
z 30. októbra 2008 právnu kvalifikáciu skutku podľa skutkovej podstaty s prísnejšou
trestnou sadzbou a následne mu uvedeným rozsudkom uložil trest podľa jeho názoru
prísnejší než ten, ktorý mu bol uložený prvostupňovým rozsudkom krajského súdu
z 27. júna 2007, pričom v tejto súvislosti poukázal na fakt, že mu peňažný trest mu bol
uložený až v konaní o ním podanom odvolaní a navyše podľa neho bez skúmania jeho
osobných a majetkových pomerov,
najvyšší súd ako súd dovolací sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkou zákazu
reformatio in peius, ktorú v konaní predložil a považuje ju za právne relevantnú,
najvyšší súd ako súd dovolací dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého mu bola
celková výmera trestu rozsudkom z 30. októbra 2008 znížená, a preto u neho k porušeniu
zásady zákazu reformatio in peius nemohlo dôjsť, pretože nie je možné „vážiť“ dva
kvalitatívne rôzne druhy trestov, pretože ich porovnávanie je vylúčené,
v súdnom spise sa nenachádzajú listinné dôkazy (overené fotokópie daňových
priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl až september 1996), ktoré
boli relevantnými dôkazmi pre dané trestné konanie,
konanie v predmetnej veci trvalo neprimerane dlho približne 12 rokov, a preto bolo
v tomto prípade uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody podľa neho neprípustné,
súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa s jeho námietkami predloženými
v konaní nevysporiadali ústavne konformným spôsobom, a tým podľa neho porušili jeho
právo na spravodlivý súdny proces.
Zo spisového materiálu v predmetnej veci je zrejmé, že krajský súd rozsudkom
z 27. júna 2007 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu
podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti
dokonaného a sčasti v štádiu pokusu a odsúdil ho podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona
účinného do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, na výkon
trestu ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny, uložil mu trest zákazu činnosti riadiť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, zrušil výrok o treste rozsudku
okresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, a zároveň
zrušil všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a zaviazal sťažovateľa nahradiť
daňovému úradu škodu v sume 8 740 000 Sk.
Najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2008 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že
zrušil rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007 a uznal ho vinným zo spáchania
pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného
do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu a odsúdil ho na súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkon trestu ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej
skupiny, uložil mu peňažný trest vo výmere 1 000 000 Sk, v prípade, že by výkon
peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, najvyšší súd stanovil sťažovateľovi
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, uložil mu trest zákazu činnosti riadiť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, zrušil výrok o treste uloženom mu
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 104/04 z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007, ako aj výrok o spôsobe jeho výkonu
a súčasne zrušil všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a zaviazal ho uhradiť daňovému úradu
škodu v sume 8 740 000 Sk.
Ústavný súd preskúmal obsah uznesenia z 12. februára 2015, v ktorom najvyšší súd
vo vzťahu k námietke porušenia zásady zákazu reformatio in peius v podstatnom uviedol:
«Z dôvodu zrušenia uznesenia najvyššieho súdu z 28. júna 2013,
sp. zn. 2 TdoV 9/2012, sa dovolací súd opätovne zaoberal všetkými podstatnými námietkami
dovolateľa, ktoré by boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj
predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vychádzal z premisy, že dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok je v rámci trestného konania spôsobilé privodiť
prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, preto ho možno aplikovať iba
v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.
Zohľadnil pri tom aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“),
podľa ktorej je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. ...
Ako dovolací dôvod obvinený uplatnil tiež § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa
ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať
a meniť. V tomto smere namietal obvinený nedostatočné zistenie skutkového stavu,
nepreukázanie subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu, neexistenciu škody, ako aj
rozpor skutkovej vety s vykonaným dokazovaním.
V súvislosti s nepreukázaním úmyslu spáchať trestný čin dovolací súdu poukazuje
na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Podstata správnej právnej kvalifikácie spočíva v tom, že skutok ustálený súdmi
nižšieho stupňa je subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú
v Trestnom zákone. Len opačný prípad, nesprávna subsumpcia, odôvodňuje naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Vychádzajúc z prezumpcie
správnosti a úplnosti skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdom druhého stupňa
uvedený skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250
ods. 1, ods. 5 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006, sčasti dokonaného, sčasti
v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006. Obvinený
spôsobil škodu veľkého rozsahu v zmysle kritérií uvedených v § 89 ods. 13 Tr. zák.
Dovolací súd sa zaoberal aj námietkami dovolateľa vo vzťahu k peňažnému trestu
a zásade zákazu reformatio in peius. Odvolací súd (na podklade odvolania obvineného)
uložil, na rozdiel od súdu prvého stupňa obvinenému tiež peňažný trest vo výške
1.000.000 Sk spolu s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 rok, pretože sa
trestnou činnosťou snažil získať neoprávnený majetkový prospech a znížil mu trest odňatia
slobody z 8 na 5 rokov. V prípade nariadenia výkonu i náhradného trestu odňatia slobody
by jeho výmera bola nižšia než tá, ktorú uložil súd prvého stupňa. Uloženie aj peňažného
trestu za súčasného podstatného zníženia trestu odňatia slobody znamená zmiernenie
postihu dovolateľa. Porovnanie reálnej miery postihu obvineného jednoznačne ukazuje, že
trest uložený odvolacím súdom je miernejší ako ten, ktorý uložil krajský súd. Dovolací súd
pri tom zohľadnil aj tú skutočnosť, že krajský súd uznesením z 23. septembra 2011,
sp. zn. 4T 2/05, podľa § 432 ods. 1 Tr. por. rozhodol o upustení od výkonu peňažného trestu.
Neobstojí ani tvrdenie dovolateľa o porušení zásady reformatio in peius odvolacím súdom,
ktorý uznaním obvineného za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu podľa
§ 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1
Tr. zák. odstránil pochybenie krajského súdu, ktorý síce v právnej vete napadnutého
rozsudku ustálil, že obvinený svojim konaním spôsobil škodu veľkého rozsahu, ale použil
nesprávne ustanovenie Trestného zákona (§ 250 ods. 1, 4 Tr. zák.). Na podklade
vyjadreného nie je možné ani v tomto smere konštatovať naplnenie dovolacieho dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. h/, ani porušenie zákazu reformatio in peius.
Za nedôvodnú je možné označiť aj námietku obvineného v časti III. písm. S/
dovolania. V trestnej veci obvineného boli splnené podmienky na uloženie súhrnného trestu
v zmysle § 35 Tr. zák. Nič na veci nemení ani fakt, že vo veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava I, sp. zn. 5T 104/05, došlo k postupu podľa § 131 Tr. por. Po právoplatnosti
uznesenia o oprave sa oprava vykonala ako na vyhotovení rozsudku, tak i v odpisoch, ktoré
sa od osôb, ktorým boli doručené, vyžiadali na ten účel späť.
Dovolací súd v danej veci nezistil prítomnosť podmienok dovolania obvineného
, preto ho na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por. musel
odmietnuť.»
Z obsahu rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci je zrejmé, že
v súlade s § 564 ods. 4 Trestného zákona tieto v predmetnom konaní postupovali podľa
Trestného zákona účinného do 1. januára 2006. Sťažovateľ bol v odvolacom konaní
iniciovanom výlučne ním rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 uznaný vinným
z trestného činu s prísnejšou trestnou sadzbou a uvedeným rozsudkom bol zmenený podľa
neho v jeho neprospech aj trest uložený mu rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 tak,
že celková výmera trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený, bola znížená z 8 na
5 rokov, a navyše mu bol uložený peňažný trest 1 000 000 Sk, pričom pre prípad
úmyselného zmarenia tohto peňažného trestu mu bol uložený náhradný trest odňatia
slobody v trvaní 1 roka.
Z obsahu uznesenia z 12. februára 2015 vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu
sa postavenie sťažovateľa po vydaní rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008
nezhoršilo, resp. uvedený rozsudok podľa neho vo vzťahu k sťažovateľovi nemal žiadne
nepriaznivé dôsledky, pretože trest uložený mu najvyšším súdom ako súdom odvolacím
považoval za miernejší ako ten, ktorý mu bol uložený krajským súdom v rozsudku
z 27. júna 2007.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už uviedol
(napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 392/2010 z 19. októbra 2010, nález
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 110/2012 z 3. októbra 2012, uznesenie ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 163/2012 z 25. októbra 2011), že sa stotožňuje aj s judikatúrou Ústavného súdu
Českej republiky (napr. I. ÚS 670/2005) a všeobecných súdov pôsobiacich v Českej
republike v trestných veciach, z ktorej vyplýva, že „Za zmenu rozhodnutia v neprospech
obvineného možno považovať akúkoľvek zmenu a v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje
postavenie obvineného a priamo sa ho dotýka...“ (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 5 Tz 57/98 z 1. júla 1998, uznesenie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 6 Tdo 1088/2002 z 15. januára 2003, uznesenie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 6 Tdo 535/2008 z 22. mája 2008), alebo hovorí o tom, že „zákaz
reformatio in peius“... tiež znamená, že „sudcovi (súdu), ktorý prejednáva odvolanie, nie je
dovolené zmeniť rozhodnutie prvostupňového súdu k horšiemu, inak by sa totiž právo na
podanie opravného prostriedku stalo do značnej miery formálnym, kedy síce určité osoby
by mali právo podávať opravné prostriedky, ale z obavy, že toto právo by sa mohlo obrátiť
proti nim, by ho radšej nevykonávali“, ktorá (judikatúra) je v súlade s právnou teóriou
(porov. Šámal, P.: K úpravě trestního procesu v letech normalizace alebo Vývoj práva
v Československu v letech 1945 ̶1989, Praha : Karolinum, 2004. s. 328).
Návrat k dôslednému uplatňovaniu zákazu reformatio in peius je potrebné chápať ako
súčasť procesu návratu k zásadám právneho štátu.
Zákaz reformatio in peius je preto potrebné chápať nielen z pohľadu následkov
trestnoprávnej zodpovednosti, ale je ju potrebné interpretovať podstatne širšie, za zmenu
k horšiemu v neprospech obvineného je potom potrebné považovať akúkoľvek zmenu
a v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje postavenie obvineného a priamo sa ho dotýka,
bez ohľadu na to, o ktorej otázke z tých, o ktorých sa v trestnom konaní rozhoduje, bolo
v danom prípade rozhodované (in. Právní rozhledy/C. H. BECK, č... 10/1998 nebo 22/1999
ZbRt). K extenzívnej aplikácii zákazu reformatio in peius vedie i zrejmý fakt, že posledným
arbitrom toho, čo je či nie je na jeho prospech, by mal byť zásadne obvinený, nie súd, ktorý
je nepochybne pri úvahe, či nejaká zmena obvinenému prospieva či vôbec nie, vedený
i vlastnými hodnotovými predstavami.
Z uvedeného vyplýva, že zákaz reformatio in peius sa vzťahuje, resp. neobmedzuje
len na výrok o treste, ale na akúkoľvek zmenu rozhodnutia, ktorou by sa zhoršovalo
postavenie obžalovaného.
Uvedené právne závery sa odzrkadľujú aj v praxi slovenských všeobecných súdov,
ktoré vo svojej judikatúre pravidelne v súvislosti s uplatňovaním zásady reformatio in peius
konštatujú vo vzťahu k rozsahu uplatňovania tejto zásady, že zmena k horšiemu môže nastať
v skutkových zisteniach, použitej právnej kvalifikácii, druhu a výmere trestu, vo výroku o
ochrannom opatrení, ako aj vo výroku o náhrade škody, pričom takto široko koncipovaný
zákaz zmeny k horšiemu platí aj pre konanie o odvolaní (napr. uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo V 19/2011 z 24. marca 2011 aj iné uvedené judikáty).
V danom prípade sťažovateľ namietal porušenie zásady reformatio in peius okrem
iného aj v súvislosti so zmenou právnej kvalifikácie skutku najvyšším súdom v jeho
rozsudku z 30. októbra 2008, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu
s prísnejšou trestnou sadzbou než v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov,
v rámci ktorých tieto súdy v konaní o opravnom či mimoriadnom opravnom prostriedku
napriek existencii dôvodov na zmenu právnej kvalifikácie skutku uvedenej v nimi
preskúmavanom rozhodnutí túto právnu kvalifikáciu skutku nezmenili práve v dôsledku
dôsledného uplatňovania zásady zákazu reformatio in peius (napr. rozsudok Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 1 To 19/2014 z 1. apríla 2014, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
2 To 10/2012 z 27. júla 2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 50/2012
z 25. septembra 2012, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013,
pozri tiež stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 102/2010 prijaté
6. decembra 2010 a pod).
Z uvedeného je zrejmé, že rovnako ako ústavný súd aj všeobecné súdy vo svojej
judikatúre aplikujúc zásadu zákazu reformatio in peius dospeli k záveru, že procesná vada
spočívajúca v tom, že v rámci konania o odvolaní, ktoré bolo iniciované len obžalovaným,
druhostupňový súd posúdi skutok ako trestný čin s prísnejšou trestnou sadzbou, napĺňa
dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pretože je v rozpore so
zásadou zákazu reformatio in peius.
Z hľadiska kautel spravodlivého procesu je neprípustný postup, ktorý zákaz
reformatio in peius paušálne potlačí v prospech zásady objektívnej pravdy. Vzhľadom
na uvedené z ústavnoprávneho pohľadu uznesenie najvyššieho súdu z 12. februára 2015,
ktoré preferuje zásadu objektívnej pravdy pred zásadou zákazu reformatio in peius,
neobstojí a je založené na ústavne nekonformnom výklade relevantnej právnej úpravy
(§ 259 ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006).
Keďže v prípade sťažovateľa požiadavka minimálnych garancií procesnej povahy
(jednou z nich je zákaz reformatio in peius) ustanovených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru nebola dodržaná, postup najvyššieho súdu mal za následok popri porušení
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) aj porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m.
PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať
sa osobitne preskúmavaním porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
z 30. októbra 2008, ako ani ďalšími sťažovateľom namietanými skutočnosťami týkajúcimi sa
porušenia zásady reformatio in peius v súvislosti s uložením prísnejšieho trestu,
nezohľadnením vplyvu neprimeranej dĺžky trestného konania v tejto veci pri uložení trestu,
námietkou premlčania trestného stíhania, absenciou výsluchu obvineného či absenciou
listinných dôkazov v spise spojenými aj s namietaným porušením základných práv podľa
čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže námietka, na základe ktorej ústavný súd
rozhodol (porušenie zákazu reformatio in peius), bola dostačujúca na vyslovenie porušenia
označených práv a na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu z 12. februára 2015. Úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom je predovšetkým chrániť občana
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Ústavný súd poukazuje aj na to, že práve z dôvodu zrušenia
uznesenia najvyššieho súdu z 12. februára 2015 a vrátenia veci na ďalšie konanie má
najvyšší súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa
opätovne aj s týmito námietkami sťažovateľa a následne o nich rozhodnúť v rámci
dovolacieho konania.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 12. februára
2015. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia
porušenia označených práv sťažovateľa ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu
z 12. februára 2015 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové konanie.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu
v celkovej sume 711,46 €.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu v súlade s ich vyčíslením jeho právnym
zástupcom za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu)
v sume 444,66 € vrátane režijného paušálu (3 x 139,83 € + 3 x 8,39 €) a vo zvyšnej časti
jeho návrhu nevyhovel. Právny zástupca si uplatňoval aj nárok na zvýšenie sumy o 20 %,
keďže je platiteľom DPH, avšak ústavnému súdu nepredložil osvedčenie o registrácii DPH.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho priadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015