Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 302/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Jablonkom, PhD., BAJO LEGAL,

s. r. o., Astrová 757/2/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , a 3 a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. februára 2015 a jemu

predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. februára

2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátskej kancelárie BAJO LEGAL,

s. r. o., Astrová 757/2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a 3 a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 12. februára 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu

z 12. februára 2015“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. októbra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu

z 30. októbra 2008“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. júna 2007 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007“) uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho

trestného činu podľa a účinného

do 1. januára 2006 (ďalej len „ účinný do 1. januára 2006“) sčasti dokonaného

a sčasti v štádiu pokusu podľa účinného do 1. januára 2006.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 podal odvolanie, o ktorom

najvyšší súd rozhodol rozsudkom z 30. októbra 2008 podľa § 258 ods. 1 písm. d) a e)

o trestnom konaní súdnom () účinného

do 1. januára 2006 (ďalej len „ účinný do 1. januára 2006“) tak, že

napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007 zrušil v celom rozsahu a uznal

sťažovateľa vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250

ods. 1 a 5 účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu

pokusu podľa účinného do 1. januára 2006.

Proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 podal sťažovateľ 12. decembra

2011 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. júna 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013“) tak, že dovolanie

sťažovateľa podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol.

Ústavný súd svojím nálezom sp. zn. zo 4. júna 2014 (ďalej len „nález

ústavného súdu zo 4. júna 2014“) napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd následne uznesením z 12. februára 2015, ktoré bolo sťažovateľovi

doručené 31. marca 2015, podľa dovolanie sťažovateľa

odmietol na neverejnom zasadnutí.

Sťažovateľ poukázal na to, že ústavný súd v tejto veci už konal o jeho sťažnosti, ktorá

bola na tomto súde vedená pod sp. zn. a ktorou namietal porušenie svojich

práv uznesením najvyššieho súdu z 28. júna 2013, pričom ústavný súd svojím nálezom zo 4.

júna 2014 uvedené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil späť najvyššiemu súdu ako

súdu dovolaciemu na ďalšie konanie.

Ústavný súd sa podľa sťažovateľa jeho námietkami, ktoré sú predmetom tejto

sťažnosti, už bližšie v konaní vedenom pod sp. zn. nezaoberal, pretože iné

námietky (nedoručenie vyjadrenia prokuratúry a rozhodovanie dovolacieho súdu bez spisu),

pre ktoré zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2013, boli dostačujúce na vyslovenie

porušenia ním označeného základného práva, avšak najvyššiemu súdu ako súdu

dovolaciemu uložil povinnosť opätovne sa vysporiadať so všetkými dovolacími námietkami

sťažovateľa (bod 27 nálezu ústavného súdu zo 4. júna 2014). Najvyšší súd sa však podľa

sťažovateľa s jeho námietkami opätovne v uznesení z 12. februára 2015 nevysporiadal

ústavne konformným spôsobom.

Krajský súd rozsudkom z 27. júna 2007 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania

pokračovacieho trestného činu podvodu podľa a účinného

do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného

zákona účinného do 1. januára 2006 a odsúdil ho podľa

účinného do 1. januára 2006 za použitia účinného

do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, pričom podľa § 39a

ods. 3 účinného do 1. januára 2006 ho na výkon trestu zaradil do prvej

nápravnovýchovnej skupiny, podľa a účinného

do 1. januára 2006 mu uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek

druhu na dobu 6 rokov, podľa účinného do 1. januára 2006

zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 15. mája 2007 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a zároveň zrušil všetky

rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej

došlo zrušením, stratili podklad, a podľa účinného

do 1. januára 2006 zaviazal sťažovateľa nahradiť Daňovému úradu Bratislava IV (ďalej len

„daňový úrad“) škodu v sume 8 740 000 Sk.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2008. Najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra

2018 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007

a uznal ho vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1

a 5 účinného do 31. decembra 2005 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu

pokusu podľa účinného do 1. januára 2006 a odsúdil ho podľa

účinného do 1. januára 2006 za použitia

účinného do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere

5 rokov, podľa účinného do 1. januára 2006 ho na výkon

trestu zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny, podľa

účinného do 1. januára 2006 mu uložil peňažný trest vo výmere jeden milión korún, podľa

účinného do 1. januára 2006 v prípade, že by výkon

peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, najvyšší súd stanovil sťažovateľovi

náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, podľa § 49 ods. 1 a § 50 ods. 1 Trestného

zákona účinného do 1. januára 2006 mu uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, podľa účinného

do 1. januára 2006 zrušil výrok o treste uloženom rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 15. mája 2007, ako aj výrok o spôsobe jeho výkonu a súčasne zrušil všetky rozhodnutia

na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo

zrušením, stratili podklad, a podľa účinného do 1. januára

2006 ho zaviazal uhradiť daňovému úradu škodu v sume 8 740 000 Sk.

V zmysle účinného do 1. januára 2006 v neprospech

obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania

prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak

môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

V predmetnej veci napriek tomu, že proti rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007

odvolanie nepodali ani prokurátor ani poškodený, ale odvolal sa len sťažovateľ, najvyšší súd

uznal sťažovateľa vinným zo spáchania predmetného skutku podľa prísnejšej skutkovej

podstaty ( účinného do 1. januára 2006) oproti rozsudku

krajského súdu z 27. júna 2007 ( účinného do 1. januára

2006) a zároveň mu uložil peňažný trest, čím bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa.

Sťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojom dovolaní proti rozsudku najvyššieho

súdu z 30. októbra 2008.

Najvyšší súd vo vzťahu k zmene právnej kvalifikácie trestného činu spáchaného

sťažovateľom uviedol iba to, že napravil vo svojom rozhodnutí nesprávne použitie

ustanovenia , pretože skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného

činu podvodu podľa a účinného do 31. decembra 2005

sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa účinného

do 31. decembra 2015, avšak vôbec sa nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa,

predovšetkým s námietkou porušenia zásady zákazu reformatio in peius, ktorú možno

v danom prípade považovať podľa neho za právne relevantnú.

Sťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu uvedenými v tejto súvislosti

v uznesení z 12. februára 2015, podľa ktorých bola u neho celková výmera jeho trestu

určená rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 (súhrnný trest odňatia slobody vo výmere

8 rokov) rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 znížená, a preto u neho

k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius nemohlo dôjsť. Najvyšší súd k tomuto záveru

dospel na základe toho, že uložený trest odňatia slobody mu bol rozsudkom z 30. októbra

2008 znížený z 8 na 5 rokov, a aj so započítaním náhradného trestu v trvaní 1 roka, ktorý

mu bol uložený pre prípad úmyselného zmarenia výkonu uloženého peňažného trestu, je

celková výmera trestu sťažovateľa určená v uvedenom rozsudku najvyššieho súdu nižšie ako

v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007.

Vo vzťahu k týmto záverom najvyššieho súdu v uznesení z 12. februára 2015

sťažovateľ uviedol:

«V trestnom práve sa uplatňuje zásada „zákazu reformatio in peius“, teda zásada

zákazu zmeny v neprospech obvineného, alebo aj zásada zákazu zmeny k horšiemu.

Predmetná zásada predstavuje jednu z esenciálnych zložiek práva na spravodlivý súdny

proces. Je budovaná na princípe, že postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť tým, že

využije svoje právo na podanie opravného prostriedku. Garantuje možnosť obvineného

napadnúť rozhodnutie súdu v čo najširšom rozsahu bez obáv z rizika, že si zhorší svoju

situáciu.

Zásadu „zákazu reformatio in peius“ je možné chápať ako garanciu slobody

odvolacieho práva a v súvislosti s tým aj práva na obhajobu. Z toho dôvodu je potrebné ho

vykladať čo najširšie. V opačnom prípade by sa totiž právo na podanie opravného

prostriedku stalo do značnej miery formálnym, kedy by síce určité osoby mali právo

na podanie opravného prostriedku, ale v dôsledku obáv, že by sa toto právo mohlo obrátiť

proti ním, by ho radšej neuplatňovali (obdobne aj nález ÚS ČR zo dňa 24. 04. 2006,

sp. zn. , In: www.usoud.cz).

Zásada „zákazu reformatio in peius“ v prípadoch, kedy súd rozhoduje o odvolaní

podanom v prospech obžalovaného, sa neobmedzuje len na výrok o treste, ale na akúkoľvek

zmenu rozsudku, ktorá by zhoršovala postavenie obžalovaného.

Za zmenu rozhodnutia v neprospech obvineného je nutné považovať každú zmenu

v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje situáciu obvineného a priamo sa ho dotýka. Zmena

k horšiemu sa môže prejaviť aj v skutkových zisteniach, v právnej kvalifikácii, v druhu

a výmere trestu, v druhu a forme ochranné opatrenia (obdobne aj: Uznesenie NS ČR zo dňa

21. 06. 2006, sp. zn. , In: www.nsoud.cz).

Mám za to, že v súdenej veci došlo k porušeniu zásady „zákazu reformatio in peius“

a to tým, že odvolací súd napriek tomu, že odvolanie podal len sťažovateľ.

1) ho uznal vinným zo spáchania trestného činu podľa prísnejšej skutkovej podstaty,

2) mu uložil peňažný trest vo výške 1.000.000, SKK, prvý krát až v odvolacom

konaní (nehovoriac o tom, že vôbec neskúmal majetkové a osobné pomery sťažovateľa).

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že zmenou k horšiemu nie je len zmena

vo výmere trestu, ale aj uloženie iného druhu trestu, prípadne zmena právnej kvalifikácie

oproti pôvodnému stavu.

Sťažovateľ po podaní odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu a zistení

skutočnosti, že prokurátor a ani poškodený nepodali voči predmetnému rozsudku riadny

opravný prostriedok, legitímne očakával, že mu nemôže byť uložený nielen horši trest než

ten, ktorý mu bol uložený prvostupňovým súdom, ale ani iný druh trestu a rovnako

očakával, že sa nemôže zhoršiť jeho postavenie vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku

ustálenej rozsudkom prvostupňového súdu.

Sťažovateľ legitímne očakával, že mu nemôže byť zo strany odvolacieho súdu uložený

iný druh trestu a že nemôže dôjsť k zmene právnej kvalifikácie skutku oproti tomu

uvedenému v rozsudku prvostupňového súdu, avšak tieto očakávania boli porušené.»

Najvyšší súd sa v uznesení z 12. februára 2015 ani (po druhýkrát) po vydaní nálezu

ústavného súdu zo 4. júna 2014 nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou

sťažovateľa týkajúcou sa zmeny právnej kvalifikácie skutku sťažovateľa. V tejto súvislosti

sťažovateľ uviedol, že rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 bol uznaný vinným

zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného

zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8

ods. 1 účinného do 1. januára 2006. Následne sťažovateľ poukázal

na , , , a

účinného do 1. januára 2006 a uviedol, že napriek tomu, že odvolanie proti rozsudku

krajského súdu z 27. júna 2007 podal len on, najvyšší súd ho uznal vinným zo spáchania

pokračovacieho trestného činu podvodu podľa a účinného

do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného

zákona účinného do 1. januára 2006.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v rozsudku z 30. októbra 2008 najvyšší

súd rozhodol v neprospech sťažovateľa, a to tým, že mu mohol byť ako najnižší možný trest

odňatia slobody uložený trest až vo výmere 5 rokov (oproti dvom rokom podľa § 250 ods. 4

účinného do 1. januára 2006), a zároveň mu mohol byť uložený trest

odňatia slobody až v maximálnej výške 12 rokov (oproti 8 rokom podľa § 250 ods. 5

účinného do 1. januára 2006). Ďalej sa zmena právnej kvalifikácie

v neprospech sťažovateľa prejavila v tom, že zatiaľ čo v prípade právnej kvalifikácie skutku

v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007 by mohol sťažovateľ požiadať o podmienečné

prepustenie na slobodu po výkone polovice trestu odňatia slobody, avšak v prípade právnej

kvalifikáciu skutku v rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 by sťažovateľ mohol

požiadať o podmienečné prepustenie na slobodu až po výkone dvoch tretín trestu odňatia

slobody.

Sťažovateľ taktiež namietal, že k závažnému porušeniu jeho práva na obhajobu došlo

tým, že mu bol peňažný trest prvýkrát uložený až v rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra

2008. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 podľa sťažovateľa nie je

zrejmé, či a prípadne v akej miere zohľadňovali osobné a majetkové pomery sťažovateľa pri

ukladaní peňažného trestu v súlade s účinného do 1. januára

2006, a z tohto dôvodu je podľa neho uvedený rozsudok nedostatočne odôvodnený,

nepreskúmateľný a porušujúci jeho právo na spravodlivý súdny proces (odňatie práva

vyjadriť sa k povahe predmetného peňažného trestu a jeho výške i práva predložiť dôkazy na

preukázanie osobných a majetkových pomerov). Podľa sťažovateľa uložením peňažného

trestu až rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 mu bola odňatá možnosť vyjadriť

sa k skutočnostiam relevantným pre jeho uloženie, ktorú dostal a aj ju využil až v rámci

dovolania.

Sťažovateľ taktiež uviedol, že nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého

rozsudok z 30. októbra 2008 ho reálne postihol miernejšie, pretože podľa neho nie je «totiž

možné vážiť dva kvalitatívne rôzne druhy trestov, a to „výšku“ trestu odňatia slobody

s „výškou“ peňažného trestu. Ide totiž o dva kvalitatívne (nie kvantitatívne!) rôzne druhy

trestov, a preto ich porovnávanie je vylúčené. Z toho dôvodu je mylný záver dovolacieho

súdu, že náhradný trest jeden rok má hodnotu „1.000.000, SKK“ v prípade, že peňažný

trest nebude splnený. Z takejto konštrukcie dovolacieho súdu by potom vyplýval záver, že

5 rokov odňatia slobody má hodnotu 5.000.000, SKK, keďže 1 rok náhradného trestu

odňatia slobody = 1.000.000, SKK (?!). To znamená, že obvinený má možnosť

ad absurdum sa vykúpiť vždy peňažným trestom (v danom prípade namiesto 5 rokov odňatia

slobody mohol obvinenému byť uložený peňažný trest 5.000.000, SKK). Takýto účel zrejme

nemá ukladanie trestov z hľadiska ich druhu (!).».

Podľa sťažovateľa na základe uvedeného je zrejmé, že záver súdov zúčastnených

na rozhodovaní v jeho veci, podľa ktorého je trest uložený mu rozsudkom najvyššieho súdu

z 30. októbra 2008 pre neho priaznivejší, je zjavne nesprávny a nemá zákonnú ani ústavnú

oporu.

Sťažovateľ ďalej v dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008

(s. 28) namietal, že pri rozhodovaní a najmä pri ukladaní súhrnného trestu krajský súd

a najvyšší súd ako súd odvolací nezohľadnili, že v jeho veci, v ktorej bol vydaný rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 11. apríla 2005 a následne rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 15. mája 2007, došlo k vydaniu viacerých opravných uznesení,

v dôsledku ktorých došlo v značnej miere k zmene znenia rozsudku okresného súdu v tejto

veci oproti zneniu, ktoré bolo vyhlásené (v konečnom dôsledku podľa sťažovateľa došlo

k takej zmene výroku o treste vo veci, že bol vypustený výrok o uložení trestu odňatia

slobody, ako aj výrok o uložení trestu zákazu činnosti).

Najvyšší súd sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa napriek tomu, že ju sťažovateľ

v dovolaní predložil, ani po vydaní nálezu ústavného súdu zo 4. júna 2014 nevysporiadal,

iba na strane 14 svojho uznesenia z 12. februára 2015 uviedol, že námietka je nedôvodná,

avšak tento záver nijako nepodložil a ani sa s námietkami sťažovateľa predloženými v tomto

smere nijako nevysporiadal, rovnako ako aj pri rozhodovaní o jeho odvolaní v predmetnej

veci.

Sťažovateľ v dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 ďalej

namietal, že v súdnom spise sa napriek vyhláseniu predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta

na verejnom zasadnutí 23. októbra 2008 o tom, že boli do neho založené overené fotokópie

daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl až september

1996 (t. j. šesť daňových priznaní) okrem jednej overenej fotokópie za obdobie apríl 2006,

nenachádzala žiadna iná úradne overená fotokópia (táto skutočnosť bola zistená pri

vyhotovovaní fotokópie súdneho spisu na základe žiadosti manželky sťažovateľa).

Predmetné daňové priznania boli podľa sťažovateľa relevantnými dôkazmi pre dané trestné

konanie, a preto sám najvyšší súd v rámci odvolacieho konania uznal túto jeho námietku

ako oprávnenú a na základe nej požiadal daňový úrad o predloženie originálov,

príp. overených kópií daňových priznaní.

Najvyšší súd ako súd dovolací sám v uznesení z 12. februára 2015 (s. 12) priznal, že

okrem jednej overenej fotokópie sa v spise nenachádzajú ďalšie overené fotokópie,

čo odôvodnil tým, že spis nie je žurnalizovaný, t. j. zväzky nie sú spolu zviazané.

V dôsledku uvedených skutočností podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd ako súd

dovolací nemohol zákonným spôsobom preveriť ním predloženú námietku, a to „pravdivosť

toho, či, vôbec existujú dôkazy, na základe ktorých bol sťažovateľ uznaný za vinného a ak

áno, či boli získané zákonným spôsobom (t. j. ide o významnú dovolaciu námietku v zmysle

§ 371 ods. 1 písm. g) TrP)“.

Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol:

«Pokiaľ predseda senátu tieto dôkazy prečítal na verejnom zasadnutí odvolacieho

súdu potom aj mali v súlade so zákonom tvoriť súčasť súdneho spisu – dôkazov, na základe

ktorých bol sťažovateľ uznaný za vinného. Pokiaľ nie sú súčasťou súdneho spisu, ba dokonca

sám dovolací súd uvádza, že spis v tejto časti nie je žurnalizovaný, vynára sa závažná

pochybnosť o tom, na základe akých dôkazov bol vlastne sťažovateľ uznaný za vinného.

Nedôslednosť postupu prvostupňového súdu a odvolacieho súdu pri získavaní dôkazov

nesmie byť na ťarchu sťažovateľa.

Rovnako na ťarchu sťažovateľa nemôže byť prípadné „náhodné“ rozviazanie len

dotknutej časti spisu, lebo ostatné časti spisu sú riadne zviazané. Sťažovateľ podotýka, že pri

predchádzajúcom konaní o ústavnej sťažnosti proti predchádzajúcemu rozhodnutiu

dovolacieho senátu Najvyššieho súdu SR, bol predmetný spis predložený ústavnému súdu

s riadne žurnalizovanými a zviazanými všetkými časťami spisu, teda aj tou, ktorá obsahuje

č. 1. 405 – 407, teda sprievodný list daňového úradu zo dňa 15. 8. 2008 a jedno daňové

priznanie za mesiac apríl 1996, pričom na nasledujúcom č. 1. 408 je žurnalizované podanie

vtedajšieho právneho zástupcu sťažovateľ a zo dňa 24. 9. 2008, a teda ani rozviazaním

žurnalizovaného spisu nemohlo dôjsť k strate dokladov, ktoré sa v spise nikdy nenachádzali,

keďže číselná rada listov je neprerušená.»

Sťažovateľ v predmetnom konaní namietal taktiež neprimeranú dĺžku konania, ktoré

od podania podnetu daňovým úradom na finančnú políciu (v roku 1996) až

do právoplatného skončenia veci (v roku 2008) trvalo približne 12 rokov, a preto je podľa

neho neprípustné, aby mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní

5 rokov. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

základom ktorej je rozhodnutie vo veci Sanios proti Portugalsku, ako aj naň nadväzujúcu

judikatúru súdov v Českej republike (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci

sp. zn. a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky vo veciach

sp. zn. a sp. zn. ), ktorá jednoznačne považuje dĺžku trestného

konania v trvaní viac ako 6 rokov za neprimeranú s tým, že obvinenému je potrebné uložiť

v takomto prípade podmienečný trest, resp. podľa okolností prípadu zastaviť trestné konanie.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa ale ani s touto jeho námietkou

nevysporiadali.

Sťažovateľ v predmetnom konaní taktiež namietal, že trestné konanie je premlčané

a súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v jeho veci o jeho odvolaní a dovolaní nebol

vypočutý, avšak uvedené súdy sa s týmito jeho námietkami ústavne konformným spôsobom

nevysporiadali, a tým podľa neho porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedeného podľa sťažovateľa možno konštatovať, že v predmetnom

konaní došlo opätovne k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim

postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 12. februára 2015 a jemu predchádzajúcim

postupom boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48

ods. 2 , ako aj práva podľa dohovoru, zruší uvedený rozsudok a uznesenie

a prikáže najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu, aby v predmetnom konaní znovu konal

a rozhodol, a zároveň zaviaže najvyšší súd zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.

Ústavný súd uznesením č. k. z 1. júla 2015 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd podaním

č. k. 46 z 20. júna 2015, v ktorom vo vzťahu k namietanému porušeniu

základných práv podľa , a , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol:

«Dovolací súd, viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR vysloveným v náleze

zo 4. júna 2014, , sa opätovne zaoberal všetkými podstatnými námietkami

dovolateľa, ktoré by boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj

predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vychádzal z premisy, že dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok je v rámci trestného konania spôsobilé privodiť

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, preto ho možno aplikovať iba

v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.

Zohľadnil pri tom aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“),

podľa ktorej je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je ani svojvoľné ani arbitrárne

a neporušuje ani právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1

a a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Napadnuté rozhodnutia dávajú primerané a dostatočné vysvetlenie,

prečo v danom prípade nedošlo k porušeniu zásad zákazu reformatio in peius. Osobitne

upozorňujeme na to, že v zmysle § 437 ods. 2 Tr. zák. pri posudzovaní splnenia podmienok

na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo

rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch uložených po

nadobudnutí účinnosti tohto Trestný

zákon v znení neskorších predpisov, sa postupuje podľa tohto zákona, t. j. podľa

»

Sťažovateľ k vyjadreniu najvyššieho súdu z 20. júla 2015 zaujal stanovisko

prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom uviedol, že najvyšší súd podľa neho

nepredložil žiadne argumenty, ktorými by rozumne vyvrátil jeho námietky.

Vo vzťahu k argumentácii najvyššieho súdu týkajúcej sa neporušenia zásady

reformatio in peius v predmetnom konaní sťažovateľ uviedol, že «otázka podmienečného

prepustenia bola len jedným z dôsledkov, na ktoré sťažovateľ poukázal, pričom ide

o okrajový dôsledok. Na okraj uvedeného uvádzame, že aplikácia § 437 ods. 2 TrZ

na posudzovanie trestov uložených po 01. 01. 2006 na trestné činy spáchané do 31. 12.

2005 je z ústavnoprávneho hľadiska otázna, čo však ďalej nerozoberáme, pretože by to

presahovalo rámec súdenej veci. Aj pri takomto posudzovaní by sa sťažovateľovi zhoršilo

postavenie z hľadiska podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, pretože

pri posudzovaní kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa kritéria „škoda veľkého rozsahu“

by mohol byť v zmysle § 67 ods. 1 TrZ v spojení s § 221 ods. 4 TrZ prepustený až po troch

štvrtinách uloženého trestu odňatia slobody (namiesto po dvoch tretinách).

V tejto súvislosti podstatné ústavnoprávne námietky však sú: 1) sťažovateľ bol uznaný

za vinného z prísnejšieho trestného činu, hoci sa prokurátor neodvolal, a 2) sťažovateľovi

bol uložený vysoký peňažný trest v sume =1.000.000, SKK prekvapivo prvý krát až v

odvolacom konaní (!), t. j. nemohol voči jeho výške vznášať žiadne námietky, pričom žiadny

zo všeobecných súdov neskúmal v trestnom konaní ani jeho majetkové a osobné pomery. K

týmto podstatným ústavnoprávnym námietkam Najvyšší súd SR nezaujal žiadne stanovisko

(!).».

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že najvyšší súd sa podľa neho jeho argumentáciou

v predmetnej veci opätovne nezaoberal, keďže jeho dovolanie odmietol ako neprípustné.

Podľa sťažovateľa námietky ním predložené v ústavnej sťažnosti majú vplyv na otázku viny

a výšku trestu, t. j. majú zásadný ústavný význam, a preto by podľa neho ústavný súd mal

k všetkým jeho námietkam zaujať stanovisko a preskúmať aj rozsudok najvyššieho súdu

z 30. októbra 2008. V závere svojho stanoviska sťažovateľ uviedol, že „dovolanie

v trestných veciach potom ako bolo zavedené do nového (zákona

č. s účinnosťou od 01. 01. 2006) sa stalo len púhym akademickým inštitútom,

o čom svedčí prax Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva, že viac ako 95 % dovolaní je

odmietnutých pre neprípustnosť argumentujúc formalistickým zužujúcim výkladom § 371

ods. 1 písm. i) TrP. V súdenej veci však Najvyšší súd SR formalisticky vyložil aj § 371 ods. 1

písm. c) a g) TrP, čo je ešte zarážajúcejšie, keďže uvedené dôvody zahŕňajú aj významný

ústavnoprávny aspekt z hľadiska , a SR.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa

, a 3 a , ako aj práva podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj

uznesením najvyššieho súdu z 12. februára 2015 a jemu predchádzajúcim postupom.

K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že:

v podanom dovolaní predložil svoju argumentáciu, ktorou namietal porušenie

zásady zákazu reformatio in peius tým, že najvyšší súd ako súd odvolací, ktorý konal

výhradne z jeho podnetu, t. j. len na základe ním podaného odvolania, zmenil v rozsudku

z 30. októbra 2008 právnu kvalifikáciu skutku podľa skutkovej podstaty s prísnejšou

trestnou sadzbou a následne mu uvedeným rozsudkom uložil trest podľa jeho názoru

prísnejší než ten, ktorý mu bol uložený prvostupňovým rozsudkom krajského súdu

z 27. júna 2007, pričom v tejto súvislosti poukázal na fakt, že mu peňažný trest mu bol

uložený až v konaní o ním podanom odvolaní a navyše podľa neho bez skúmania jeho

osobných a majetkových pomerov,

najvyšší súd ako súd dovolací sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkou zákazu

reformatio in peius, ktorú v konaní predložil a považuje ju za právne relevantnú,

najvyšší súd ako súd dovolací dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého mu bola

celková výmera trestu rozsudkom z 30. októbra 2008 znížená, a preto u neho k porušeniu

zásady zákazu reformatio in peius nemohlo dôjsť, pretože nie je možné „vážiť“ dva

kvalitatívne rôzne druhy trestov, pretože ich porovnávanie je vylúčené,

v súdnom spise sa nenachádzajú listinné dôkazy (overené fotokópie daňových

priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl až september 1996), ktoré

boli relevantnými dôkazmi pre dané trestné konanie,

konanie v predmetnej veci trvalo neprimerane dlho približne 12 rokov, a preto bolo

v tomto prípade uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody podľa neho neprípustné,

súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa s jeho námietkami predloženými

v konaní nevysporiadali ústavne konformným spôsobom, a tým podľa neho porušili jeho

právo na spravodlivý súdny proces.

Zo spisového materiálu v predmetnej veci je zrejmé, že krajský súd rozsudkom

z 27. júna 2007 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu

podvodu podľa a účinného do 1. januára 2006 sčasti

dokonaného a sčasti v štádiu pokusu a odsúdil ho podľa

účinného do 1. januára 2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, na výkon

trestu ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny, uložil mu trest zákazu činnosti riadiť

motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, zrušil výrok o treste rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 15. mája 2007 vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, a zároveň

zrušil všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a zaviazal sťažovateľa nahradiť

daňovému úradu škodu v sume 8 740 000 Sk.

Najvyšší súd rozsudkom z 30. októbra 2008 rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že

zrušil rozsudok krajského súdu z 27. júna 2007 a uznal ho vinným zo spáchania

pokračovacieho trestného činu podvodu podľa a účinného

do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu a odsúdil ho na súhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkon trestu ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej

skupiny, uložil mu peňažný trest vo výmere 1 000 000 Sk, v prípade, že by výkon

peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, najvyšší súd stanovil sťažovateľovi

náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, uložil mu trest zákazu činnosti riadiť

motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov, zrušil výrok o treste uloženom mu

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 11. apríla 2005 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 15. mája 2007, ako aj výrok o spôsobe jeho výkonu

a súčasne zrušil všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a zaviazal ho uhradiť daňovému úradu

škodu v sume 8 740 000 Sk.

Ústavný súd preskúmal obsah uznesenia z 12. februára 2015, v ktorom najvyšší súd

vo vzťahu k námietke porušenia zásady zákazu reformatio in peius v podstatnom uviedol:

«Z dôvodu zrušenia uznesenia najvyššieho súdu z 28. júna 2013,

sp. zn. , sa dovolací súd opätovne zaoberal všetkými podstatnými námietkami

dovolateľa, ktoré by boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj

predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vychádzal z premisy, že dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok je v rámci trestného konania spôsobilé privodiť

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, preto ho možno aplikovať iba

v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.

Zohľadnil pri tom aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“),

podľa ktorej je súčasťou práva na spravodlivý proces aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. ...

Ako dovolací dôvod obvinený uplatnil tiež , podľa

ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať

a meniť. V tomto smere namietal obvinený nedostatočné zistenie skutkového stavu,

nepreukázanie subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu, neexistenciu škody, ako aj

rozpor skutkovej vety s vykonaným dokazovaním.

V súvislosti s nepreukázaním úmyslu spáchať trestný čin dovolací súdu poukazuje

na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Podstata správnej právnej kvalifikácie spočíva v tom, že skutok ustálený súdmi

nižšieho stupňa je subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú

v . Len opačný prípad, nesprávna subsumpcia, odôvodňuje naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa Vychádzajúc z prezumpcie

správnosti a úplnosti skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdom druhého stupňa

uvedený skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250

ods. 1, ods. 5 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006, sčasti dokonaného, sčasti

v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006. Obvinený

spôsobil škodu veľkého rozsahu v zmysle kritérií uvedených v § 89 ods. 13 Tr. zák.

Dovolací súd sa zaoberal aj námietkami dovolateľa vo vzťahu k peňažnému trestu

a zásade zákazu reformatio in peius. Odvolací súd (na podklade odvolania obvineného)

uložil, na rozdiel od súdu prvého stupňa obvinenému tiež peňažný trest vo výške

1.000.000 Sk spolu s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 rok, pretože sa

trestnou činnosťou snažil získať neoprávnený majetkový prospech a znížil mu trest odňatia

slobody z 8 na 5 rokov. V prípade nariadenia výkonu i náhradného trestu odňatia slobody

by jeho výmera bola nižšia než tá, ktorú uložil súd prvého stupňa. Uloženie aj peňažného

trestu za súčasného podstatného zníženia trestu odňatia slobody znamená zmiernenie

postihu dovolateľa. Porovnanie reálnej miery postihu obvineného jednoznačne ukazuje, že

trest uložený odvolacím súdom je miernejší ako ten, ktorý uložil krajský súd. Dovolací súd

pri tom zohľadnil aj tú skutočnosť, že krajský súd uznesením z 23. septembra 2011,

sp. zn. , podľa rozhodol o upustení od výkonu peňažného trestu.

Neobstojí ani tvrdenie dovolateľa o porušení zásady reformatio in peius odvolacím súdom,

ktorý uznaním obvineného za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu podľa

§ 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1

Tr. zák. odstránil pochybenie krajského súdu, ktorý síce v právnej vete napadnutého

rozsudku ustálil, že obvinený svojim konaním spôsobil škodu veľkého rozsahu, ale použil

nesprávne ustanovenie (, Tr. zák.). Na podklade

vyjadreného nie je možné ani v tomto smere konštatovať naplnenie dovolacieho dôvodu

podľa § 371 ods. 1 písm. h/, ani porušenie zákazu reformatio in peius.

Za nedôvodnú je možné označiť aj námietku obvineného v časti III. písm. S/

dovolania. V trestnej veci obvineného boli splnené podmienky na uloženie súhrnného trestu

v zmysle § 35 Tr. zák. Nič na veci nemení ani fakt, že vo veci vedenej na Okresnom súde

Bratislava I, sp. zn. , došlo k postupu podľa Po právoplatnosti

uznesenia o oprave sa oprava vykonala ako na vyhotovení rozsudku, tak i v odpisoch, ktoré

sa od osôb, ktorým boli doručené, vyžiadali na ten účel späť.

Dovolací súd v danej veci nezistil prítomnosť podmienok dovolania obvineného

, preto ho na neverejnom zasadnutí podľa musel

odmietnuť.»

Z obsahu rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci je zrejmé, že

v súlade s tieto v predmetnom konaní postupovali podľa

účinného do 1. januára 2006. Sťažovateľ bol v odvolacom konaní

iniciovanom výlučne ním rozsudkom najvyššieho súdu z 30. októbra 2008 uznaný vinným

z trestného činu s prísnejšou trestnou sadzbou a uvedeným rozsudkom bol zmenený podľa

neho v jeho neprospech aj trest uložený mu rozsudkom krajského súdu z 27. júna 2007 tak,

že celková výmera trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený, bola znížená z 8 na

5 rokov, a navyše mu bol uložený peňažný trest 1 000 000 Sk, pričom pre prípad

úmyselného zmarenia tohto peňažného trestu mu bol uložený náhradný trest odňatia

slobody v trvaní 1 roka.

Z obsahu uznesenia z 12. februára 2015 vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu

sa postavenie sťažovateľa po vydaní rozsudku najvyššieho súdu z 30. októbra 2008

nezhoršilo, resp. uvedený rozsudok podľa neho vo vzťahu k sťažovateľovi nemal žiadne

nepriaznivé dôsledky, pretože trest uložený mu najvyšším súdom ako súdom odvolacím

považoval za miernejší ako ten, ktorý mu bol uložený krajským súdom v rozsudku

z 27. júna 2007.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už uviedol

(napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 19. októbra 2010, nález

ústavného súdu sp. zn. z 3. októbra 2012, uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 25. októbra 2011), že sa stotožňuje aj s judikatúrou Ústavného súdu

Českej republiky (napr. ) a všeobecných súdov pôsobiacich v Českej

republike v trestných veciach, z ktorej vyplýva, že „Za zmenu rozhodnutia v neprospech

obvineného možno považovať akúkoľvek zmenu a v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje

postavenie obvineného a priamo sa ho dotýka...“ (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. z 1. júla 1998, uznesenie Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 15. januára 2003, uznesenie Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 22. mája 2008), alebo hovorí o tom, že „zákaz

reformatio in peius“... tiež znamená, že „sudcovi (súdu), ktorý prejednáva odvolanie, nie je

dovolené zmeniť rozhodnutie prvostupňového súdu k horšiemu, inak by sa totiž právo na

podanie opravného prostriedku stalo do značnej miery formálnym, kedy síce určité osoby

by mali právo podávať opravné prostriedky, ale z obavy, že toto právo by sa mohlo obrátiť

proti nim, by ho radšej nevykonávali“, ktorá (judikatúra) je v súlade s právnou teóriou

(porov. Šámal, P.: K úpravě trestního procesu v letech normalizace alebo Vývoj práva

v Československu v letech 1945 ̶1989, Praha : Karolinum, 2004. s. 328).

Návrat k dôslednému uplatňovaniu zákazu reformatio in peius je potrebné chápať ako

súčasť procesu návratu k zásadám právneho štátu.

Zákaz reformatio in peius je preto potrebné chápať nielen z pohľadu následkov

trestnoprávnej zodpovednosti, ale je ju potrebné interpretovať podstatne širšie, za zmenu

k horšiemu v neprospech obvineného je potom potrebné považovať akúkoľvek zmenu

a v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje postavenie obvineného a priamo sa ho dotýka,

bez ohľadu na to, o ktorej otázke z tých, o ktorých sa v trestnom konaní rozhoduje, bolo

v danom prípade rozhodované (in. Právní rozhledy/C. H. BECK, č... 10/1998 nebo 22/1999

ZbRt). K extenzívnej aplikácii zákazu reformatio in peius vedie i zrejmý fakt, že posledným

arbitrom toho, čo je či nie je na jeho prospech, by mal byť zásadne obvinený, nie súd, ktorý

je nepochybne pri úvahe, či nejaká zmena obvinenému prospieva či vôbec nie, vedený

i vlastnými hodnotovými predstavami.

Z uvedeného vyplýva, že zákaz reformatio in peius sa vzťahuje, resp. neobmedzuje

len na výrok o treste, ale na akúkoľvek zmenu rozhodnutia, ktorou by sa zhoršovalo

postavenie obžalovaného.

Uvedené právne závery sa odzrkadľujú aj v praxi slovenských všeobecných súdov,

ktoré vo svojej judikatúre pravidelne v súvislosti s uplatňovaním zásady reformatio in peius

konštatujú vo vzťahu k rozsahu uplatňovania tejto zásady, že zmena k horšiemu môže nastať

v skutkových zisteniach, použitej právnej kvalifikácii, druhu a výmere trestu, vo výroku o

ochrannom opatrení, ako aj vo výroku o náhrade škody, pričom takto široko koncipovaný

zákaz zmeny k horšiemu platí aj pre konanie o odvolaní (napr. uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. marca 2011 aj iné uvedené judikáty).

V danom prípade sťažovateľ namietal porušenie zásady reformatio in peius okrem

iného aj v súvislosti so zmenou právnej kvalifikácie skutku najvyšším súdom v jeho

rozsudku z 30. októbra 2008, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu

s prísnejšou trestnou sadzbou než v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2007.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov,

v rámci ktorých tieto súdy v konaní o opravnom či mimoriadnom opravnom prostriedku

napriek existencii dôvodov na zmenu právnej kvalifikácie skutku uvedenej v nimi

preskúmavanom rozhodnutí túto právnu kvalifikáciu skutku nezmenili práve v dôsledku

dôsledného uplatňovania zásady zákazu reformatio in peius (napr. rozsudok Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 1. apríla 2014, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. júla 2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. septembra 2012, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2013,

pozri tiež stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 102/2010 prijaté

6. decembra 2010 a pod).

Z uvedeného je zrejmé, že rovnako ako ústavný súd aj všeobecné súdy vo svojej

judikatúre aplikujúc zásadu zákazu reformatio in peius dospeli k záveru, že procesná vada

spočívajúca v tom, že v rámci konania o odvolaní, ktoré bolo iniciované len obžalovaným,

druhostupňový súd posúdi skutok ako trestný čin s prísnejšou trestnou sadzbou, napĺňa

dovolací dôvod uvedený v , pretože je v rozpore so

zásadou zákazu reformatio in peius.

Z hľadiska kautel spravodlivého procesu je neprípustný postup, ktorý zákaz

reformatio in peius paušálne potlačí v prospech zásady objektívnej pravdy. Vzhľadom

na uvedené z ústavnoprávneho pohľadu uznesenie najvyššieho súdu z 12. februára 2015,

ktoré preferuje zásadu objektívnej pravdy pred zásadou zákazu reformatio in peius,

neobstojí a je založené na ústavne nekonformnom výklade relevantnej právnej úpravy

( účinného do 1. januára 2006).

Keďže v prípade sťažovateľa požiadavka minimálnych garancií procesnej povahy

(jednou z nich je zákaz reformatio in peius) ustanovených v a

ods. 1 dohovoru nebola dodržaná, postup najvyššieho súdu mal za následok popri porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ( ) aj porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m.

, , ) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať

sa osobitne preskúmavaním porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

z 30. októbra 2008, ako ani ďalšími sťažovateľom namietanými skutočnosťami týkajúcimi sa

porušenia zásady reformatio in peius v súvislosti s uložením prísnejšieho trestu,

nezohľadnením vplyvu neprimeranej dĺžky trestného konania v tejto veci pri uložení trestu,

námietkou premlčania trestného stíhania, absenciou výsluchu obvineného či absenciou

listinných dôkazov v spise spojenými aj s namietaným porušením základných práv podľa

a 3 , , keďže námietka, na základe ktorej ústavný súd

rozhodol (porušenie zákazu reformatio in peius), bola dostačujúca na vyslovenie porušenia

označených práv a na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu z 12. februára 2015. Úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom je predovšetkým chrániť občana

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Ústavný súd poukazuje aj na to, že práve z dôvodu zrušenia

uznesenia najvyššieho súdu z 12. februára 2015 a vrátenia veci na ďalšie konanie má

najvyšší súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa

opätovne aj s týmito námietkami sťažovateľa a následne o nich rozhodnúť v rámci

dovolacieho konania.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 12. februára

2015. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku vyslovenia

porušenia označených práv sťažovateľa ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu

z 12. februára 2015 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové konanie.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu

v celkovej sume 711,46 €.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu v súlade s ich vyčíslením jeho právnym

zástupcom za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava

zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu)

v sume 444,66 € vrátane režijného paušálu (3 x 139,83 € + 3 x 8,39 €) a vo zvyšnej časti

jeho návrhu nevyhovel. Právny zástupca si uplatňoval aj nárok na zvýšenie sumy o 20 %,

keďže je platiteľom DPH, avšak ústavnému súdu nepredložil osvedčenie o registrácii DPH.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

Občianskeho súdneho priadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015