Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 163/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Č., Z., zastúpenej B..., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. J., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. októbra

2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012

doručená sťažnosť Ing. D. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. októbra 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho

súdu“ alebo „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 9. februára (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) bola

sťažovateľka uznaná za vinnú za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) na tom skutkovom základe, že „v úmysle získať finančný prospech z úveru,

požiadala poškodenú o založenie nehnuteľnosti vo vlastníctve poškodenej za účelom

zabezpečenia poskytnutého úveru, po súhlase poškodenej uzavrela dňa 11. 06. 2007 v Žiline

zmluvu o úvere č. 20221 so spoločnosťou T..., a. s..., na základe ktorej jej bol poskytnutý

úver vo výške =866.500,- SKK (=28.762,53 EUR), ktorý mala splácať v mesačných

splátkach po =11.985,- SKK (=397,83 EUR) počnúc dňom 20. 07. 2007, pričom

na zabezpečenie úveru použila nehnuteľnosti patriace poškodenej, s ktorou spoločnosť T.,

a. s., uzatvorila dňa 11. 06. 2007 vo... zmluvu o zriadení záložného práva č. 20221

k pozemkom vedeným na LV č... pre mesto..., a to pozemok parc. č..., parc. č... a parc. č...,

pričom už v čase uzatvárania zmluvy sťažovateľka Ing. D. Č. vedela, že úver v stanovenej

výške nebude schopná splácať, pretože jej čistý mesačný príjem v roku 2007 dosahoval

sumu =10.000,- SKK (=331,94 EUR) a okrem toho bola na základe ďalších zmlúv povinná

uhrádzať S., a. s., mesačne sumu =2.000,- SKK (=66,39 EUR) na základe zmluvy o úvere

č..., sumu =1.090,- SKK (=36,18 EUR) na základe zmluvy o splátkovom úvere č... sumu

=1.130 SKK (=37,51 EUR) na základe zmluvy o splátkovom úvere č... a ďalšie bližšie

nezistené sumy na základe Sporonákup karty č..., ktorou jej bol poskytnutý úverový rámec

vo výške =20.000,- SKK (=663,88 EUR) a na základe balíku Extra č..., ktorým jej bol

poskytnutý úverový rámec vo výške =50.000,- SKK (=1659,70 EUR), teda si bola vedomá,

že úver bude uhradený zo založených nehnuteľností patriacich poškodenej, čím spôsobila

poškodenej škodu vo výške najmenej =60.744.87 EUR (=1.830.000,- SKK), teda na škodu

cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak

na cudzom majetku značnú škodu.“.

Za uvedené konanie bola sťažovateľka odsúdená okresným súdom podľa § 221

ods. 3 s použitím a a

na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere tri roky a šesť mesiacov so zaradením

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň jej bola uložená

povinnosť nahradiť poškodenej škodu v sume 60 744,87 €.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)

rozsudkom sp. zn. z 1. júla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak,

že zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a náhrade škody a podľa § 322 ods. 3

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) sám vo veci rozhodol tak, že sťažovateľke uložil podľa

s použitím a a trest odňatia

slobody vo výmere tri roky. Podľa a bol sťažovateľke výkon

tohto trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere štyri roky, a to

za súčasného uloženia probačného dohľadu. Zároveň jej bola uložená povinnosť nahradiť

v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia spôsobenú škodu. Podľa § 287 ods. 1

odvolací súd uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť poškodenej škodu

v sume 39 957,66 € a so zvyškom nároku na náhradu škody bola poškodená odkázaná

na občianskoprávne konanie.

Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním z dôvodov uvedených

v (porušenie práva na obhajobu zásadným

spôsobom) a v (rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia).

Ako sa uvádza v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, sťažovateľka za naplnenie

oboch uplatnených dovolacích dôvodov považovala to, že «skutok, ktorý je predmetom

prvostupňového rozsudku, nenapĺňa znaky trestného činu. O podvodné konanie podľa nej

v posudzovanom prípade nemôže ísť pre absenciu podstatných znakov skutkovej podstaty

zločinu podvodu, a to úmyslu obohatiť sa na škodu cudzieho majetku uvedením iného

do omylu. Spáchanie uvedeného trestného činu zo subjektívnej stránky predpokladá

zo strany páchateľa predstieranie úmyslu v čase uzatvárania zmluvy vrátiť finančné

prostriedky, pričom ale jeho záver je opačný. Obvinená v tejto spojitosti ďalej uviedla, že

nie je rozhodujúca argumentácia prvostupňového a odvolacieho súdu, že obvinená vedela,

že úver nebude schopná splácať, lebo pre spáchanie trestného činu podvodu sa pre

posudzovaný prípad vyžaduje úmysel páchateľa poskytnuté prostriedky vôbec nevrátil.

Takýto záver však v skutkových zisteniach súdov oboch stupňov absentuje. To znamená, že

skutok popísaný vo výroku rozsudku okresného súdu nenapĺňa znaky skutkovej podstaty

zločinu podvodu. Tento záver platí aj s prihliadnutím na odôvodnenie rozhodnutí súdov

oboch stupňov a konštatovanie okresného súdu, že jej stratégiou bolo zaplatenie úveru

z nového „tzv. veľkého“ úveru v zamýšľanej výške 5,5 milióna SK.

V posudzovanej veci nejde o trestný čin, ale o typický záväzkový právny vzťah,

v ktorom poškodená ako záložca si musela byť vedomá možnosti výkonu záložného práva

za predpokladu, že dlžník nebude splácať poskytnutý mu úver. Hodnotenie stíhaného skutku

ako trestného činu znamená súčasne aj porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom,

lebo jeho imanentnou súčasťou je aj to, že nikto nemôže byť pozbavený slobody len preto, že

nedodržal svoj zmluvný záväzok.».

Vzhľadom na to sťažovateľka navrhla, aby najvyšší súd ako súd dovolací súd

vyslovil porušenie v a , aby zrušil rozsudok krajského súdu

a jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto

rozsudky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo ich zrušením,

stratili podklad, a aby okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. októbra 2011

však dovolanie sťažovateľky podľa odmietol.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uplatnila obdobnú

argumentáciu ako v dovolaní, pričom ju doplnila vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu, resp. k jeho postupu o námietku týkajúcu sa spôsobu, akým zo strany

porušovateľa došlo k rozhodnutiu o jej mimoriadnom opravnom prostriedku, keď uviedla,

že „Z... § 382 TrPor vyplýva, že zo strany dovolacieho súdu môže na neverejnom zasadnutí

dôjsť k odmietnutiu dovolania, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania uvedené

v § 371 ods. 1 TrPor. V takomto prípade sa súd obmedzí len na vyriešenie procesnej otázky

týkajúcej sa jeho neprípustnosti.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na to, že je potrebné zásadne odlišovať

postup dovolacieho súdu v prípade odmietnutia dovolania a v prípade zamietnutia

dovolania v zmysle § 392 ods. 1 TrPor v prípade, ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania

nie sú preukázané. V takomto prípade však dovolací súd o dovolaní meritórne koná

a rozhoduje, t. j. aj vecne posudzuje otázky preukázania, resp. nepreukázania naplnenia

znakov skutkovej podstaty trestného činu, v danom prípade trestného činu podvodu.

V posudzovanom prípade je z odôvodnenia rozhodnutia porušovateľa evidentné, že

nešlo len o skúmanie procesných otázok prípustnosti dovolania, ale že porušovateľ vecne

(hoci podľa názoru sťažovateľky nesprávne) skúmal a posudzoval otázky naplnenia

dovolacieho dôvodu, pretože posudzoval skutkové zistenia súdov oboch stupňov, ba

dokonca zaoberal sa aj obhajobou sťažovateľky nezahrnutou v skutkových zisteniach oboch

súdov.

Aj z uvedeného vyplýva, že právo na súdnu ochranu sťažovateľky nebolo v trestnom

konaní účinne zaručené, pretože neboli splnené procesné podmienky, za splnenia ktorých

trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej, čím jej bola odmietnutá možnosť

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (obdobne aj Nález ÚS SR,

sp. zn.: ).“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a právo

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a právo na účinný opravný prostriedok podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou

sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva

alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie (napr. , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie, došlo k porušeniu jej základného práva domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

, jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a zároveň k porušeniu jej základného práva na osobnú slobodu podľa

a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so skutkovými zisteniami so samotným

hodnotením vykonaných dôkazov, na základe ktorých všeobecné súdy konajúce v tejto veci

mali dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu

posúdeniu skutku, ktorého spáchanie sa sťažovateľke kladie za vinu.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Sťažovateľka podaný mimoriadny opravný prostriedok oprela o dovolacie dôvody

uvedené v , ktorý predpokladá, že došlo

k porušeniu práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom, ako aj v § 371 ods. 1

písm. i) , teda že rozsudok krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jej

odvolaní, je založený na nesprávnom právnom posúdení skutku.

Najvyšší súd napadnutým uznesením o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho

v zmysle odmietol jednak pre nesplnenie dôvodov

dovolania podľa , ako aj z dôvodu, že dovolací

dôvod podľa s poukazom na

nemohol použiť, lebo by to bolo v neprospech sťažovateľky a dovolanie

bolo podané v jej prospech.

V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa

najvyšší súd uviedol, že „obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych

názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí

skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371

Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné

ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné

odmietnuť podľa

... pochybenie pri právnom posúdení zisteného skutku predstavuje samostatný

dovolací dôvod ( ) a nie porušenie práva na obhajobu zásadným

spôsobom.

Porušenie ostatne uvedeného práva môže byť determinované takými zisteniami akými

sú napríklad porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, neumožnenie uplatnenia

obhajovacích práv a pod. Obvinená v posudzovanej veci žiadny z takýchto možných

dôvodov neuplatnila, a preto len formálny odkaz na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c/

tento dovolací dôvod nemôže napĺňať a zároveň ani zakladať prieskumnú povinnosť

dovolacieho súdu.“.

K zistenému skutku [ktorý bol podľa názoru najvyššieho súdu v rozsudku

odvolacieho súdu v porovnaní s prvostupňovým rozsudkom fakticky (no nie súladne

s ) modifikovaný prostredníctvom výroku o náhrade škody v prospech

sťažovateľky (t. j. obvinenej) v otázke výšky spôsobenej škody bez vplyvu na právne

posúdenie skutku] najvyšší súd uviedol, že «skutok obvinenej pri správnom použití zákona

mal byť právne posúdený nie ako trestný čin (zločin) podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/

Tr. zák., ale ako prísnejší zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.

V tomto prípade objektom trestného činu bol špecificky taký cudzí majetok, z ktorého bola

poskytnutá záruka na úver vo forme zriadenia záložného práva k nehnuteľnostiam

patriacim poškodenej... Hoci konanie obvinenej vykazovalo aj prvky vylákania úveru

(podvodného konania) vo vzťahu k poskytovateľovi úveru, tento nemohol byť objektívne v

posudzovanom prípade poškodeným so zreteľom na to, že jeho majetok v rozsahu

poskytnutého úveru s príslušenstvom bol reálne krytý zriadeným záložným pávom, ktoré v

tomto prípade splnilo aj uhradzovaciu funkciu. Uvedené zistenia potom aj zo subjektívneho

hľadiska vylučovali úmysel obvinenej vylákaním úveru spôsobiť škodu na majetku

poskytovateľa úveru, t. j. spoločnosti T., a. s., so sídlom Č.

Iná situácia je však pokiaľ ide o záložkyňu, poškodenú..., ktorej výkonom záložného

práva, teda uplatnením už jeho spomenutej uhradzovacej funkcie a uspokojením nároku

poskytovateľa úveru bola spôsobená škoda v dôsledku úbytku na majetku.

V súvislosti s dovolacími námietkami obvinenej treba uviesť, že je samozrejmé, že

poškodenej bola známa podstata záložného práva, ovšem svoje pozemky ako záloh

neposkytla preto, aby o ne prišla, ale preto, že bola ubezpečená, že úver bude riadne

splácaný, a teda k realizácii záložného práva tak ako sa to v skutočnosti stalo, nedôjde.

Skutkové zistenia súdov prvého a druhého stupňa, ktorými je dovolací súd viazaný a ktorých

správnosť a úplnosť na dovolanie obvinenej a tiež s poukazom na ustanovenie § 567j ods. 7

nemôže skúmať ani meniť vyjadrujú aj subjektívnu stránku, či už trestného činu

podvodu alebo úverového podvodu, t. j. vylákanie zabezpečenia úveru od poškodenej a to

tak, že obvinená poskytnutý úver v rozpore s tým, čo uviedla poškodenej nebola objektívne

schopná splácať, pričom obvinená si tejto skutočnosti, ktorá nevznikla neskôr po uzavretí

úverovej zmluvy bola vedomá a teda musela byť uzrozumená so vznikom škody na majetku

poškodenej.

Tento záver sa vzťahuje aj na situáciu riešenia úhrady predmetného úveru podľa

obhajoby obvinenej novým tzv. veľkým úverom v objeme cca 5,5 mil. Sk, ktorá nie je

zahrnutá v skutkových zisteniach a ktoré riešenie súdy oboch stupňov dôvodne vyhodnotili

ako nereálne. V tejto spojitosti treba zdôrazniť situáciu obvinenej, jej úverovú zaťaženosť,

neschopnosť splácania úveru, z toho vyplývajúcu nemožnosť získania nových úverov aj pre

účely konsolidácie predošlých dlhov a súčasne neexistenciu žiadneho bonitného klienta,

ktorý by bol ochotný vziať na seba vysoký úver v prospech obvinenej, ktorý chcela obvinená

údajne splácať z ďalších podnikateľských aktivít nemajúcich konkrétny podklad.

S prihliadnutím na možnosti a schopnosti obvinenej v čase uzatvárania úverovej zmluvy

a poskytnutia zabezpečenia úveru poškodenou obvinená musela vedieť, že poskytnuté

prostriedky nebude môcť vrátiť, lebo ich nebola schopná splácať a teda musela byť

uzrozumená s tým, že k uspokojeniu veriteľa dôjde len prostredníctvom realizácie záložného

práva.

Pri takýchto zisteniach tvrdenie dovolateľky, že nejde o trestný čin, ale o typický

záväzkový právny vzťah nie je akceptovateľné. Zistený skutok vykazuje znaky podvodného

konania, pričom obvinená okrem výkladu pojmu „uvedenia do omylu“ sa v podanom

dovolaní domáha len prehodnotenia záveru o existencii takého úmyslu. Aj táto okolnosť

predstavujúca subjektívnu zložku trestného činu má svoj skutkový základ vo vykonanom

dokazovaní. Z toho potom vyplýva, že obvinená sa domáha iného hodnotenia dôkazov

vo vzťahu k subjektívnej stránke, čo ale nie je prípustné, lebo by to znamenalo neprípustný

zásah do skutkových zistení.».

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný

súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s

( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad

právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci § 368 a nasl.

týkajúcich sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania) je

racionálny a akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu

nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

V danej veci ústavný súd predovšetkým konštatuje, že dovolanie ako jeden

z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať

iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia

súdu. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

opodstatňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom. Preto

vo všeobecnosti platí, že selektívne posudzovanie existencie dovolacích dôvodov

nepredstavuje odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru.

Z dohovoru nevyplýva povinnosť, aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov.

Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese

v Slovenskej republike inštitút odvolania. Slovenská republika nemusí mať v súvislosti

s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum

ad maiori a minus) zriadenú len pre korekcie zákonodarcom ustanovených chýb pri

realizovaní trestnej represie (podobne ).

Dovolanie sťažovateľky bolo založené na tvrdení o porušení jej práva na obhajobu

zásadným spôsobom podľa , ako aj nesprávneho

právneho posúdenia veci, ktoré je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i)

.

Podľa dovolanie možno podať,

ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, a podľa písm. i) ak rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania,

ktoré sú v ňom uvedené. Podľa odseku 2 dovolací súd ustanovenie odseku 1 nepoužije,

ak by dôvod dovolania bol v neprospech obvineného a dovolenie je podané v prospech

obvineného.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

relevantným čiastkovým záverom:

V prvom bode odôvodnenia najvyšší súd vysvetlil konkrétny, sťažovateľkou

vymedzený dovolací dôvod poskytovaný , a teda

podmienky jeho aplikovateľnosti. Najvyšší súd ozrejmil sťažovateľke, v čom môže spočívať

porušenie jej práva na obhajobu zásadným spôsobom. Keďže v jej argumentácii absentovala

akákoľvek zmienka o takom konaní zo strany krajského súdu, ktoré by bolo možné

subsumovať pod tento dovolací dôvod a sťažovateľka iba nekonkrétne odkázala na tento

dôvod, najvyšší súd preto ani prípadné naplnenie tohto dôvodu nepreskúmaval, pretože

argumentácia uplatnená v dovolaní zakladá uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) .

Najvyšší súd vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

poukázal na to, že tento dôvod nebolo možné použiť, pretože by to bolo

v neprospech sťažovateľky, pričom dovolanie bolo podané v jej prospech. U sťažovateľky

došlo totiž k nesprávnemu použitiu , keď podľa názoru najvyššieho súdu

mal byť skutok sťažovateľky posúdený ako prísnejší, nie ako zločin podvodu podľa § 221

ods. 1 a 3 písm. a) , ale ako zločin úverového podvodu podľa

a 4 .

Najvyšší súd vychádzajúc z označených čiastkových záverov skonštatoval jednak

nesplnenie dovolacieho dôvodu podľa , ako

aj nemožnosť uplatnenia dôvodu podľa .

V napadnutom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu

sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného

poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok

sťažovateľky. Na základe náležitého odôvodnenia najvyšší súd vylúčil danosť naplnenia

dovolacích dôvodov [pre nesplnenie a nemožnosť uplatnenia z dôvodu uplatnenia zásady

zákazu „reformatio in peius“ (zmeny k horšiemu)] podľa citovaných ustanovení Trestného

poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podaného podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku je nutné zdôrazniť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych

názorov, ktorými je podľa dovolateľa opodstatnená existencia niektorého zákonom

ustanoveného dôvodu dovolania, musí i vecne zodpovedať niektorému zákonom

ustanovenému dôvodu podľa až písm. l) , a preto je

potrebné chápať tieto dôvody dovolania materiálne, nestačí na nich len formálne poukázať

v podanom dovolaní, aby bolo zadosťučinené (obsah dovolania) .

K zhoršeniu postavenia obvineného môže dôjsť len v dôsledku dovolania podaného

ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky alebo generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky. Zákaz reformatio in peius je potrebné chápať ako garanciu práva podávať

opravné prostriedky bez toho, aby sa zhoršilo postavenie osoby (v porovnaní so situáciou

založenou pred podaním takéhoto opravného prostriedku), ktorá buď sama podala opravný

prostriedok, alebo v prospech ktorej bol opravný prostriedok podaný inou, k tomu

oprávnenou osobou.

Konštatovanie o nesplnení dovolacieho dôvodu, ako aj nemožnosti použitia ďalšieho

dovolacieho dôvodu bolo založené na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne

konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu

a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný

základ na jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy

a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľke zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento založil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia

za akceptovateľné, nevybočujúce z limitov , ako aj dohovoru.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného

súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľky zaoberal

v súlade s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu

predchádzajúci postup druhostupňového súdu preskúmal a svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok

na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľky (m. m. ).

Ak najvyšší súd nezistil danosť, resp. možnosť použitia ani jedného z dovolacích

dôvodov uplatnených sťažovateľkou, nemožno označiť ako nesprávny ani jeho procesný

postup podľa , ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol

na neverejnom zasadnutí senátu. Je pravdou, že tento dôvod odmietnutia dovolania

obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa ,

avšak ak je zrejmé už v štádiu predbežného preskúmania dovolania vykonávaného v zmysle

, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa

, nemožno postup najvyššieho súdu hodnotiť ako taký, ktorý

popiera princípy spravodlivého procesu, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46

ods. 1 a nasl. .

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti vzniesla aj námietku nesúladu medzi

vykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, ktorá podľa jeho názoru dosahuje

intenzitu zakladajúcu zásah do základného práva podľa .

V danom prípade bola sťažovateľka odsúdená na nepodmienečný trest odňatia

slobody vo výmere tri roky za spáchanie zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a)

, so spáchaním ktorého v spája možnosť

uloženia takéhoto trestu, pričom výkon tohto trestu bol sťažovateľke podmienečne odložený

na skúšobnú dobu štyri roky. Rozhodnutie o vine a treste bolo vydané v riadne

uskutočnenom trestnom konaní prostredníctvom riadne vyhláseného rozsudku. Osobná

sloboda sťažovateľky (ak by sa eventuálne v skúšobnej dobe neosvedčila) by bola teda

obmedzená na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku a za splnenia podmienok

uvedených v a , teda spôsobom, ktorý zodpovedá

kritériám posudzovaným v súvislosti s možným zásahom do základného práva podľa čl. 17

ods. 2 . Skutočnosť, že sťažovateľka nemala v dovolacom konaní úspech, nemôže

sama osebe založiť tvrdenie o nezákonnosti a v spojitosti s tým o neústavnosti pozbavenia

sťažovateľky osobnej slobody.

Navyše, predmetom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn.

bolo rozhodovanie o dovolaní podanom proti odsudzujúcemu rozsudku krajského súdu.

Nešlo teda o posudzovanie a rozhodnutie o stíhaní alebo pozbavení slobody, resp. či tak

bolo urobené z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej súvislosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a namietaným

porušením jej základných práv podľa a a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012