Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)IV. ÚS 163/2012
PDF · 316.51 KB
No categories available
IV. ÚS 163/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Č., Z., zastúpenej B..., s. r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. J., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 46/2011 z 25. októbra
2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012
doručená sťažnosť Ing. D. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 46/2011 z 25. októbra 2011 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho
súdu“ alebo „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 5 T 138/2009 z 9. februára (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) bola
sťažovateľka uznaná za vinnú za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) na tom skutkovom základe, že „v úmysle získať finančný prospech z úveru,
požiadala poškodenú o založenie nehnuteľnosti vo vlastníctve poškodenej za účelom
zabezpečenia poskytnutého úveru, po súhlase poškodenej uzavrela dňa 11. 06. 2007 v Žiline
zmluvu o úvere č. 20221 so spoločnosťou T..., a. s..., na základe ktorej jej bol poskytnutý
úver vo výške =866.500,- SKK (=28.762,53 EUR), ktorý mala splácať v mesačných
splátkach po =11.985,- SKK (=397,83 EUR) počnúc dňom 20. 07. 2007, pričom
na zabezpečenie úveru použila nehnuteľnosti patriace poškodenej, s ktorou spoločnosť T.,
a. s., uzatvorila dňa 11. 06. 2007 vo... zmluvu o zriadení záložného práva č. 20221
k pozemkom vedeným na LV č... pre mesto..., a to pozemok parc. č..., parc. č... a parc. č...,
pričom už v čase uzatvárania zmluvy sťažovateľka Ing. D. Č. vedela, že úver v stanovenej
výške nebude schopná splácať, pretože jej čistý mesačný príjem v roku 2007 dosahoval
sumu =10.000,- SKK (=331,94 EUR) a okrem toho bola na základe ďalších zmlúv povinná
uhrádzať S., a. s., mesačne sumu =2.000,- SKK (=66,39 EUR) na základe zmluvy o úvere
č..., sumu =1.090,- SKK (=36,18 EUR) na základe zmluvy o splátkovom úvere č... sumu
=1.130 SKK (=37,51 EUR) na základe zmluvy o splátkovom úvere č... a ďalšie bližšie
nezistené sumy na základe Sporonákup karty č..., ktorou jej bol poskytnutý úverový rámec
vo výške =20.000,- SKK (=663,88 EUR) a na základe balíku Extra č..., ktorým jej bol
poskytnutý úverový rámec vo výške =50.000,- SKK (=1659,70 EUR), teda si bola vedomá,
že úver bude uhradený zo založených nehnuteľností patriacich poškodenej, čím spôsobila
poškodenej škodu vo výške najmenej =60.744.87 EUR (=1.830.000,- SKK), teda na škodu
cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak
na cudzom majetku značnú škodu.“.
Za uvedené konanie bola sťažovateľka odsúdená okresným súdom podľa § 221
ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) a § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona
na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere tri roky a šesť mesiacov so zaradením
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň jej bola uložená
povinnosť nahradiť poškodenej škodu v sume 60 744,87 €.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)
rozsudkom sp. zn. 2 To 125/2010 z 1. júla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak,
že zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a náhrade škody a podľa § 322 ods. 3
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) sám vo veci rozhodol tak, že sťažovateľke uložil podľa § 221 ods. 3
Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) a § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona trest odňatia
slobody vo výmere tri roky. Podľa § 51 ods. 1 a 2 Trestného zákona bol sťažovateľke výkon
tohto trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere štyri roky, a to
za súčasného uloženia probačného dohľadu. Zároveň jej bola uložená povinnosť nahradiť
v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia spôsobenú škodu. Podľa § 287 ods. 1
Trestného poriadku odvolací súd uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť poškodenej škodu
v sume 39 957,66 € a so zvyškom nároku na náhradu škody bola poškodená odkázaná
na občianskoprávne konanie.
Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním z dôvodov uvedených
v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným
spôsobom) a v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia).
Ako sa uvádza v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, sťažovateľka za naplnenie
oboch uplatnených dovolacích dôvodov považovala to, že «skutok, ktorý je predmetom
prvostupňového rozsudku, nenapĺňa znaky trestného činu. O podvodné konanie podľa nej
v posudzovanom prípade nemôže ísť pre absenciu podstatných znakov skutkovej podstaty
zločinu podvodu, a to úmyslu obohatiť sa na škodu cudzieho majetku uvedením iného
do omylu. Spáchanie uvedeného trestného činu zo subjektívnej stránky predpokladá
zo strany páchateľa predstieranie úmyslu v čase uzatvárania zmluvy vrátiť finančné
prostriedky, pričom ale jeho záver je opačný. Obvinená v tejto spojitosti ďalej uviedla, že
nie je rozhodujúca argumentácia prvostupňového a odvolacieho súdu, že obvinená vedela,
že úver nebude schopná splácať, lebo pre spáchanie trestného činu podvodu sa pre
posudzovaný prípad vyžaduje úmysel páchateľa poskytnuté prostriedky vôbec nevrátil.
Takýto záver však v skutkových zisteniach súdov oboch stupňov absentuje. To znamená, že
skutok popísaný vo výroku rozsudku okresného súdu nenapĺňa znaky skutkovej podstaty
zločinu podvodu. Tento záver platí aj s prihliadnutím na odôvodnenie rozhodnutí súdov
oboch stupňov a konštatovanie okresného súdu, že jej stratégiou bolo zaplatenie úveru
z nového „tzv. veľkého“ úveru v zamýšľanej výške 5,5 milióna SK.
V posudzovanej veci nejde o trestný čin, ale o typický záväzkový právny vzťah,
v ktorom poškodená ako záložca si musela byť vedomá možnosti výkonu záložného práva
za predpokladu, že dlžník nebude splácať poskytnutý mu úver. Hodnotenie stíhaného skutku
ako trestného činu znamená súčasne aj porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom,
lebo jeho imanentnou súčasťou je aj to, že nikto nemôže byť pozbavený slobody len preto, že
nedodržal svoj zmluvný záväzok.».
Vzhľadom na to sťažovateľka navrhla, aby najvyšší súd ako súd dovolací súd
vyslovil porušenie Trestného zákona v § 221 ods. 1 a 3, aby zrušil rozsudok krajského súdu
a jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto
rozsudky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo ich zrušením,
stratili podklad, a aby okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 46/2011 z 25. októbra 2011
však dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uplatnila obdobnú
argumentáciu ako v dovolaní, pričom ju doplnila vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu, resp. k jeho postupu o námietku týkajúcu sa spôsobu, akým zo strany
porušovateľa došlo k rozhodnutiu o jej mimoriadnom opravnom prostriedku, keď uviedla,
že „Z... § 382 TrPor vyplýva, že zo strany dovolacieho súdu môže na neverejnom zasadnutí
dôjsť k odmietnutiu dovolania, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania uvedené
v § 371 ods. 1 TrPor. V takomto prípade sa súd obmedzí len na vyriešenie procesnej otázky
týkajúcej sa jeho neprípustnosti.
Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na to, že je potrebné zásadne odlišovať
postup dovolacieho súdu v prípade odmietnutia dovolania a v prípade zamietnutia
dovolania v zmysle § 392 ods. 1 TrPor v prípade, ak dovolací súd zistí, že dôvody dovolania
nie sú preukázané. V takomto prípade však dovolací súd o dovolaní meritórne koná
a rozhoduje, t. j. aj vecne posudzuje otázky preukázania, resp. nepreukázania naplnenia
znakov skutkovej podstaty trestného činu, v danom prípade trestného činu podvodu.
V posudzovanom prípade je z odôvodnenia rozhodnutia porušovateľa evidentné, že
nešlo len o skúmanie procesných otázok prípustnosti dovolania, ale že porušovateľ vecne
(hoci podľa názoru sťažovateľky nesprávne) skúmal a posudzoval otázky naplnenia
dovolacieho dôvodu, pretože posudzoval skutkové zistenia súdov oboch stupňov, ba
dokonca zaoberal sa aj obhajobou sťažovateľky nezahrnutou v skutkových zisteniach oboch
súdov.
Aj z uvedeného vyplýva, že právo na súdnu ochranu sťažovateľky nebolo v trestnom
konaní účinne zaručené, pretože neboli splnené procesné podmienky, za splnenia ktorých
trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej, čím jej bola odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (obdobne aj Nález ÚS SR,
sp. zn.: I. ÚS 199/09).“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a právo na účinný opravný prostriedok podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 46/2011,
porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 46/2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou
sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva
alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie, došlo k porušeniu jej základného práva domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a zároveň k porušeniu jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so skutkovými zisteniami so samotným
hodnotením vykonaných dôkazov, na základe ktorých všeobecné súdy konajúce v tejto veci
mali dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu
posúdeniu skutku, ktorého spáchanie sa sťažovateľke kladie za vinu.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu
na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
Sťažovateľka podaný mimoriadny opravný prostriedok oprela o dovolacie dôvody
uvedené v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý predpokladá, že došlo
k porušeniu práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom, ako aj v § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku, teda že rozsudok krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jej
odvolaní, je založený na nesprávnom právnom posúdení skutku.
Najvyšší súd napadnutým uznesením o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho
v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol jednak pre nesplnenie dôvodov
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj z dôvodu, že dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku s poukazom na § 385 ods. 2
Trestného poriadku nemohol použiť, lebo by to bolo v neprospech sťažovateľky a dovolanie
bolo podané v jej prospech.
V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
najvyšší súd uviedol, že „obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych
názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí
skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371
Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné
ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty
stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné
odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.
... pochybenie pri právnom posúdení zisteného skutku predstavuje samostatný
dovolací dôvod (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.) a nie porušenie práva na obhajobu zásadným
spôsobom.
Porušenie ostatne uvedeného práva môže byť determinované takými zisteniami akými
sú napríklad porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, neumožnenie uplatnenia
obhajovacích práv a pod. Obvinená v posudzovanej veci žiadny z takýchto možných
dôvodov neuplatnila, a preto len formálny odkaz na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. c/
Tr. por. tento dovolací dôvod nemôže napĺňať a zároveň ani zakladať prieskumnú povinnosť
dovolacieho súdu.“.
K zistenému skutku [ktorý bol podľa názoru najvyššieho súdu v rozsudku
odvolacieho súdu v porovnaní s prvostupňovým rozsudkom fakticky (no nie súladne
s Trestným poriadkom) modifikovaný prostredníctvom výroku o náhrade škody v prospech
sťažovateľky (t. j. obvinenej) v otázke výšky spôsobenej škody bez vplyvu na právne
posúdenie skutku] najvyšší súd uviedol, že «skutok obvinenej pri správnom použití zákona
mal byť právne posúdený nie ako trestný čin (zločin) podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a/
Tr. zák., ale ako prísnejší zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.
V tomto prípade objektom trestného činu bol špecificky taký cudzí majetok, z ktorého bola
poskytnutá záruka na úver vo forme zriadenia záložného práva k nehnuteľnostiam
patriacim poškodenej... Hoci konanie obvinenej vykazovalo aj prvky vylákania úveru
(podvodného konania) vo vzťahu k poskytovateľovi úveru, tento nemohol byť objektívne v
posudzovanom prípade poškodeným so zreteľom na to, že jeho majetok v rozsahu
poskytnutého úveru s príslušenstvom bol reálne krytý zriadeným záložným pávom, ktoré v
tomto prípade splnilo aj uhradzovaciu funkciu. Uvedené zistenia potom aj zo subjektívneho
hľadiska vylučovali úmysel obvinenej vylákaním úveru spôsobiť škodu na majetku
poskytovateľa úveru, t. j. spoločnosti T., a. s., so sídlom Č.
Iná situácia je však pokiaľ ide o záložkyňu, poškodenú..., ktorej výkonom záložného
práva, teda uplatnením už jeho spomenutej uhradzovacej funkcie a uspokojením nároku
poskytovateľa úveru bola spôsobená škoda v dôsledku úbytku na majetku.
V súvislosti s dovolacími námietkami obvinenej treba uviesť, že je samozrejmé, že
poškodenej bola známa podstata záložného práva, ovšem svoje pozemky ako záloh
neposkytla preto, aby o ne prišla, ale preto, že bola ubezpečená, že úver bude riadne
splácaný, a teda k realizácii záložného práva tak ako sa to v skutočnosti stalo, nedôjde.
Skutkové zistenia súdov prvého a druhého stupňa, ktorými je dovolací súd viazaný a ktorých
správnosť a úplnosť na dovolanie obvinenej a tiež s poukazom na ustanovenie § 567j ods. 7
Tr. por. nemôže skúmať ani meniť vyjadrujú aj subjektívnu stránku, či už trestného činu
podvodu alebo úverového podvodu, t. j. vylákanie zabezpečenia úveru od poškodenej a to
tak, že obvinená poskytnutý úver v rozpore s tým, čo uviedla poškodenej nebola objektívne
schopná splácať, pričom obvinená si tejto skutočnosti, ktorá nevznikla neskôr po uzavretí
úverovej zmluvy bola vedomá a teda musela byť uzrozumená so vznikom škody na majetku
poškodenej.
Tento záver sa vzťahuje aj na situáciu riešenia úhrady predmetného úveru podľa
obhajoby obvinenej novým tzv. veľkým úverom v objeme cca 5,5 mil. Sk, ktorá nie je
zahrnutá v skutkových zisteniach a ktoré riešenie súdy oboch stupňov dôvodne vyhodnotili
ako nereálne. V tejto spojitosti treba zdôrazniť situáciu obvinenej, jej úverovú zaťaženosť,
neschopnosť splácania úveru, z toho vyplývajúcu nemožnosť získania nových úverov aj pre
účely konsolidácie predošlých dlhov a súčasne neexistenciu žiadneho bonitného klienta,
ktorý by bol ochotný vziať na seba vysoký úver v prospech obvinenej, ktorý chcela obvinená
údajne splácať z ďalších podnikateľských aktivít nemajúcich konkrétny podklad.
S prihliadnutím na možnosti a schopnosti obvinenej v čase uzatvárania úverovej zmluvy
a poskytnutia zabezpečenia úveru poškodenou obvinená musela vedieť, že poskytnuté
prostriedky nebude môcť vrátiť, lebo ich nebola schopná splácať a teda musela byť
uzrozumená s tým, že k uspokojeniu veriteľa dôjde len prostredníctvom realizácie záložného
práva.
Pri takýchto zisteniach tvrdenie dovolateľky, že nejde o trestný čin, ale o typický
záväzkový právny vzťah nie je akceptovateľné. Zistený skutok vykazuje znaky podvodného
konania, pričom obvinená okrem výkladu pojmu „uvedenia do omylu“ sa v podanom
dovolaní domáha len prehodnotenia záveru o existencii takého úmyslu. Aj táto okolnosť
predstavujúca subjektívnu zložku trestného činu má svoj skutkový základ vo vykonanom
dokazovaní. Z toho potom vyplýva, že obvinená sa domáha iného hodnotenia dôkazov
vo vzťahu k subjektívnej stránke, čo ale nie je prípustné, lebo by to znamenalo neprípustný
zásah do skutkových zistení.».
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný
súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou
(čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad
právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci § 368 a nasl.
Trestného poriadku týkajúcich sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania) je
racionálny a akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu
nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,
že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
V danej veci ústavný súd predovšetkým konštatuje, že dovolanie ako jeden
z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť
prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať
iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia
súdu. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
opodstatňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom. Preto
vo všeobecnosti platí, že selektívne posudzovanie existencie dovolacích dôvodov
nepredstavuje odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru.
Z dohovoru nevyplýva povinnosť, aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov.
Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese
v Slovenskej republike inštitút odvolania. Slovenská republika nemusí mať v súvislosti
s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum
ad maiori a minus) zriadenú len pre korekcie zákonodarcom ustanovených chýb pri
realizovaní trestnej represie (podobne I. ÚS 402/08).
Dovolanie sťažovateľky bolo založené na tvrdení o porušení jej práva na obhajobu
zásadným spôsobom podľa § 374 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj nesprávneho
právneho posúdenia veci, ktoré je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, a podľa písm. i) ak rozhodnutie
je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania,
ktoré sú v ňom uvedené. Podľa odseku 2 dovolací súd ustanovenie odseku 1 nepoužije,
ak by dôvod dovolania bol v neprospech obvineného a dovolenie je podané v prospech
obvineného.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto
relevantným čiastkovým záverom:
V prvom bode odôvodnenia najvyšší súd vysvetlil konkrétny, sťažovateľkou
vymedzený dovolací dôvod poskytovaný § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a teda
podmienky jeho aplikovateľnosti. Najvyšší súd ozrejmil sťažovateľke, v čom môže spočívať
porušenie jej práva na obhajobu zásadným spôsobom. Keďže v jej argumentácii absentovala
akákoľvek zmienka o takom konaní zo strany krajského súdu, ktoré by bolo možné
subsumovať pod tento dovolací dôvod a sťažovateľka iba nekonkrétne odkázala na tento
dôvod, najvyšší súd preto ani prípadné naplnenie tohto dôvodu nepreskúmaval, pretože
argumentácia uplatnená v dovolaní zakladá uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Najvyšší súd vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku poukázal na to, že tento dôvod nebolo možné použiť, pretože by to bolo
v neprospech sťažovateľky, pričom dovolanie bolo podané v jej prospech. U sťažovateľky
došlo totiž k nesprávnemu použitiu Trestného zákona, keď podľa názoru najvyššieho súdu
mal byť skutok sťažovateľky posúdený ako prísnejší, nie ako zločin podvodu podľa § 221
ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona, ale ako zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1
a 4 Trestného zákona.
Najvyšší súd vychádzajúc z označených čiastkových záverov skonštatoval jednak
nesplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako
aj nemožnosť uplatnenia dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
V napadnutom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu
sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného
poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok
sťažovateľky. Na základe náležitého odôvodnenia najvyšší súd vylúčil danosť naplnenia
dovolacích dôvodov [pre nesplnenie a nemožnosť uplatnenia z dôvodu uplatnenia zásady
zákazu „reformatio in peius“ (zmeny k horšiemu)] podľa citovaných ustanovení Trestného
poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania.
Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podaného podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku je nutné zdôrazniť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych
názorov, ktorými je podľa dovolateľa opodstatnená existencia niektorého zákonom
ustanoveného dôvodu dovolania, musí i vecne zodpovedať niektorému zákonom
ustanovenému dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Trestného poriadku, a preto je
potrebné chápať tieto dôvody dovolania materiálne, nestačí na nich len formálne poukázať
v podanom dovolaní, aby bolo zadosťučinené § 374 (obsah dovolania) Trestného poriadku.
K zhoršeniu postavenia obvineného môže dôjsť len v dôsledku dovolania podaného
ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky alebo generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky. Zákaz reformatio in peius je potrebné chápať ako garanciu práva podávať
opravné prostriedky bez toho, aby sa zhoršilo postavenie osoby (v porovnaní so situáciou
založenou pred podaním takéhoto opravného prostriedku), ktorá buď sama podala opravný
prostriedok, alebo v prospech ktorej bol opravný prostriedok podaný inou, k tomu
oprávnenou osobou.
Konštatovanie o nesplnení dovolacieho dôvodu, ako aj nemožnosti použitia ďalšieho
dovolacieho dôvodu bolo založené na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne
konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu
a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný
základ na jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy
a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľke zo strany najvyššieho súdu, na ktorej
tento založil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia
za akceptovateľné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného
súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.
Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľky zaoberal
v súlade s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu
predchádzajúci postup druhostupňového súdu preskúmal a svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok
na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľky (m. m. III. ÚS 51/08).
Ak najvyšší súd nezistil danosť, resp. možnosť použitia ani jedného z dovolacích
dôvodov uplatnených sťažovateľkou, nemožno označiť ako nesprávny ani jeho procesný
postup podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol
na neverejnom zasadnutí senátu. Je pravdou, že tento dôvod odmietnutia dovolania
obsahovo zodpovedá dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku,
avšak ak je zrejmé už v štádiu predbežného preskúmania dovolania vykonávaného v zmysle
§ 378 Trestného poriadku, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa
§ 371 Trestného poriadku, nemožno postup najvyššieho súdu hodnotiť ako taký, ktorý
popiera princípy spravodlivého procesu, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46
ods. 1 a nasl. ústavy.
Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti vzniesla aj námietku nesúladu medzi
vykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, ktorá podľa jeho názoru dosahuje
intenzitu zakladajúcu zásah do základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.
V danom prípade bola sťažovateľka odsúdená na nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere tri roky za spáchanie zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a)
Trestného zákona, so spáchaním ktorého Trestný zákon v § 221 ods. 3 spája možnosť
uloženia takéhoto trestu, pričom výkon tohto trestu bol sťažovateľke podmienečne odložený
na skúšobnú dobu štyri roky. Rozhodnutie o vine a treste bolo vydané v riadne
uskutočnenom trestnom konaní prostredníctvom riadne vyhláseného rozsudku. Osobná
sloboda sťažovateľky (ak by sa eventuálne v skúšobnej dobe neosvedčila) by bola teda
obmedzená na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku a za splnenia podmienok
uvedených v § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Trestného zákona, teda spôsobom, ktorý zodpovedá
kritériám posudzovaným v súvislosti s možným zásahom do základného práva podľa čl. 17
ods. 2 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľka nemala v dovolacom konaní úspech, nemôže
sama osebe založiť tvrdenie o nezákonnosti a v spojitosti s tým o neústavnosti pozbavenia
sťažovateľky osobnej slobody.
Navyše, predmetom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo 46/2011
bolo rozhodovanie o dovolaní podanom proti odsudzujúcemu rozsudku krajského súdu.
Nešlo teda o posudzovanie a rozhodnutie o stíhaní alebo pozbavení slobody, resp. či tak
bolo urobené z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej súvislosti
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a namietaným
porušením jej základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2012