Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 199/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2010 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka prerokoval sťažnosť Ľ. P., H., zastúpeného advokátom Mgr. V. P., H., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 2

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 3. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Základné práva Ľ. P. podľa a Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo

10/2009 z 3. apríla 2009 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna

2009 doručená a 24. júna 2009 doplnená/zmenená sťažnosť Ľ. P. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou napadol postup a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 3. apríla 2009, ktorým bolo jeho dovolanie ako

neprípustné odmietnuté podľa ustanovenia .

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh, ako aj zo spisu Okresného súdu

Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 24. októbra 2007 uznaný za vinného z trestného činu

podvodu podľa a účinného do

1. januára 2006 (ďalej len „“) na tom skutkovom základe, že v bližšie

určenom čase ako konateľ v mene spoločnosti W., s. r. o., na základe zmluvy o pôžičke

vylákal od P. G. 200 000 Sk v hotovosti, pod zámienkou použitia pôžičky na podnikanie

s tým, že ich vráti do 18. augusta 2005 s úrokom, pričom peniaze použil na vlastnú potrebu

mimo podnikania a v stanovenom termíne ani dosiaľ ich nevrátil a zároveň popiera

existenciu takejto pôžičky, čím spôsobil škodu P. G. vo výške najmenej 200 000 Sk. Za

uvedený skutok bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere jeden rok,

ktorého výkon mu bol odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2-rokov. Zároveň mu bol

uložený peňažný trest v sume 20 000 Sk. Pre prípad, že by peňažný trest mohol byť

úmyselne zmarený, ustanovil okresný súd sťažovateľovi náhradný trest vo výmere 2

mesiace. V neposlednom rade bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť poškodenému

škodu v sume 200 000 Sk; so zvyškom nároku na náhradu škody bol poškodený odkázaný

na občianske súdne konanie. Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 13. marca 2008 zrušil prvostupňový rozsudok

vo výroku o treste a náhrade škody a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody vo výmere

jeden rok, ktorého výkon mu bol odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2-rokov, pričom

poškodený bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Proti

tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd napadnutým uznesením sp. zn. z 3. apríla 2009 tak, že dovolanie

sťažovateľa odmietol.

3. Sťažovateľ po obsiahlej kritike skutkových a právnych záverov jeho trestnú vec

posudzujúcich súdov (predovšetkým okresného a krajského), najmä čo sa týka procesu

hodnotenia dôkazov, vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. apríla 2009 uviedol, že „minimálne polovica dovolania pojednáva

o nesprávnom právnom posúdení skutku, najmä pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného

činu podvodu… a taktiež nesprávne právne posúdenie záväzkového vzťahu… Uvedené

rozhodnutie Najvyššieho súdu… vychádza z jednoznačne ničím nepodloženej úvahy… a je

teda vyústením celého procesu, v ktorom všetky súdy rozhodovali jednoznačne jednostranne

v neprospech sťažovateľa bez zohľadnenia čo i len niektorých z jeho argumentov resp.

dôkazov svedčiacich v jeho prospech...“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 3. apríla 2009 bolo

porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj základné právo v zmysle Slovenskej

republiky, toto rozhodnutie zruší a sťažovateľovi prizná finančné zadosťučinenie v sume

6 639 € a trovy konania v sume 245,70 €, ktoré mu vyplatí najvyšší súd.

5. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -22

zo 14. júla 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný

súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti, čo urobil podaním č. KP 8/2009-77

zo 17. septembra 2009, v ktorom v podstatnom uviedol, že dovolací súd nemôže skúmať

správnosť a úplnosť zisteného skutku, ani ho meniť, preto jeho postup pri odmietnutí

dovolania bol správny. Sťažnosť preto navrhol ako nedôvodnú odmietnuť.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Pri porade

senátu predložil pôvodne určený sudca spravodajca Milan Ľalík spravodajskú správu pre

vyhovenie návrhu sťažovateľa v súvislosti s porušením jeho základných práv garantovaných

(ďalej len „“) a ústavy.

S týmto návrhom však nevyslovili súhlas ostatní dvaja členovia senátu, preto rozhodnutím

jeho predsedu bol určený za sudcu spravodajcu Peter Brňák, ktorý vypracoval aj tento nález.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základných práv

podľa a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. apríla 2009, ktorým bolo jeho dovolanie ako neprípustné odmietnuté

podľa ustanovenia .

9. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

10. Vo všeobecnosti platí, že sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

nie je možné vyhovieť, ak namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov.

11. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Ústavný súd, tak ako to už vyslovil

vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr.

), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto

súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ). Podobne

ústavný súd uviedol (), že „všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní.

Takýmto predpisom v posudzovanej veci je .“ Z takéhoto pohľadu pristúpil

ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

12. Právo na súdnu ochranu sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestným súdom vrátane

konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného

poriadku. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368

a nasl. (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

13. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. apríla 2009 sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd... prerokoval dovolanie... a zistil, že nie je dôvodné.

Podľa , ... dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Zo znenia vyššie uvedeného ustanovenia ... z inštitútu dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie je v zásade

dvojinštančné. Najvyšší súd... , ako súd rozhodujúci o mimoriadnom opravnom prostriedku

- dovolaní, je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvého a druhého stupňa.

Rovnako nie je oprávnený ani posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z

dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdu, ktorý je určený k náprave v zákone výslovne uvedených procesných a

hmotnoprávnych pochybení, čo celkom zreteľne vyplýva z konštrukcie jednotlivých

dovolacích dôvodov podľa ods. písm. a) až písm. l/ , resp. aj z

ustanovenia Tento mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii a

náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Svedčí tomu aj

dikcia ustanovenia ... Podľa dovolanie

len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací, pretože dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou, zameranou na preskúmanie všetkých rozhodnutí súdu

druhého stupňa. Samotnú správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať už aj z toho

dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich

mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. V

dôsledku uvedeného iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s

hodnotením vykonaných dôkazov nemožno vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i)

Naznačený dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na inom nesprávnom

hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené k náprave právnych chýb rozhodnutia

vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných

skutočností podľa noriem hmotného práva. V konečnom dôsledku z toho vyplýva, že s

poukazom na dovolací dôvod uvedený v nie je možné domáhať

sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Uvedený dovolací

dôvod pripúšťa iba tzv. právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu, zistenému súdmi

nižších súdov. Skutkový stav je v rámci rozhodovania o dovolaní, opierajúcom sa o dôvod

dovolania podľa , hodnotený len z toho hľadiska, či skutok

alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Správnosť a úplnosť

zisteného skutku však dovolací súd nemôže ani skúmať ani meniť.

Z pohľadu dovolacieho súdu treba predovšetkým uviesť, že obsah konkrétne

uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

takého dovolacieho dôvodu podľa Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie

len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v

skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho a jeho podstatou sú

námietky správnosti skutkových zistení alebo hodnotenia dôkazov súdmi nižšieho stupňa,

ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa

V posudzovanej veci je z dôvodov dovolania zrejmé, že obvinený Ľ. P. namieta

spôsob, akým súdy prvého a druhého stupňa vyhodnotili v jeho neprospech vykonané

dôkazy a ako posúdili skutok, ktorého sa dopustil. Skutok tak, ako bol zistený Okresným

súdom ... aj Krajským súdom ... je pre najvyšší súd záväzný a právne posúdenie skutku

krajským súdom je potom správne a v súlade so zákonom.

Súdy oboch stupňov vecne správne a argumentačne výstižne poukázali aj na dôvody,

ktoré viedli k potrebe posúdiť zistené konanie obvineného... ako trestný čin podvodu podľa

§ 250 ods. 1,3 Tr. zák. Existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i/ obvinený... vidí zjavne v skutkových zisteniach prvostupňového a

odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne v dôsledku podľa jeho názoru chybného

hodnotenia vykonaných dôkazov.

Z uvedeného v konečnom dôsledku vyplýva, že rozhodnutie napadnuté dovolaním

nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku ani na inom nesprávnom

hmotnoprávnom posúdení, pretože skutok, tak ako bol súdmi oboch stupňov zistený,

vykazuje znaky už uvedeného trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1,3 Tr. zák., z

ktorého bol obvinený... uznaný za vinného. Preto ním uvádzaný dovolací dôvod podľa

nie je daný.

Vylákanie peňazí patriace inej osobe, za iným účelom než na aký boli použité a

popieraním ich prijatia, je v skutku uvedenom v odsudzujúcom prvostupňovom rozsudku,

ktorý odvolací súd svojim rozsudkom nezmenil, a ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd

podľa zákona nemôže skúmať ani meniť (časť vety za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i/

účinného od 1. januára 2006), dostatočne vyjadrený predchádzajúci úmysel uviesť

iného do omylu a spôsobiť mu tak škodu. Skutok, ktorého sa dopustil obvinený ..., tak v

právnom vyjadrení je trestným činom podvodu - jeho hmotnoprávne posúdenie je v súlade

so zákonom.

Na základe uvedených skutočností je zrejmé, keďže dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. i/ .. v posudzovanej veci nebol daný, najvyšší súd dovolanie obvineného

... podľa .. odmietol na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci.“

14. Ústavný súd v súvislosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu

poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd,

nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Podľa názoru

ústavného súdu z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva taká jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení Trestného

poriadku, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Jeho právne závery

v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

nezlučiteľné s obsahom základného práva podľa (obdobne napr.

, , ). Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom

najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania

nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho

konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom

označeného základného práva.

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.

V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti

alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom

prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

16. Aj keď úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 spravidla nie je podávať výklad zákonov, resp. právnych noriem

nachádzajúcich sa v zákonoch, pretože nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, považoval v danom prípade na

podporu svojho záveru o ústavnej akceptovateľnosti názoru najvyššieho súdu, ktorý

dovolací dôvod podľa v danej veci nezistil,

poukázať na skutočnosť, že z dikcie uvedeného ustanovenia [

ods. 1 písm. i)] vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať iba

vady právne. Tento záver umocňuje zákonný text

za bodkočiarkou „správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať

a meniť“. Skutkový stav je pri rozhodovaní o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či

skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t. j. či sú právne

kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Aj podľa názoru

ústavného súdu najvyšší súd nie je oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať postup

nižších súdov pri dokazovaní a hodnotení dôkazov, ale vychádza iba z konečných

skutkových zistení urobených nižšími súdmi a v nadväznosti na tieto stabilizované skutkové

zistenia posudzuje správnosť aplikovaného hmotno-právneho posúdenia. Tieto skutkové

zistenia nemôže zmeniť, a to ani na základe prípadného doplnenia dokazovania, ani

v závislosti na inom hodnotení v predchádzajúcom konaní uskutočnených dôkazov.

K uvedenému ústavný súd už iba dodáva, že preskúmanie skutkových zistení (ako predmet

dokazovania a jeho hodnotenia) v dvojstupňovom konaní (prvostupňový a odvolací súd,

pozn.) je tak isto v súlade s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k dohovoru.

17. Keďže jadrom sťažovateľových tvrdení (tak v dovolacom konaní, ako aj v konaní

pred ústavným súdom) boli námietky smerujúce práve do oblasti skutkových zistení

(„sťažovateľ žiadnu pôžičku... neobdržal“, „nikto... nevidel... odovzdávanie peňazí“, „JUDr.

J.... klamal“, „p. R. vypovedal... že o... odovzdávaní peňazí... nepočul“, „p. G., keď

tento... klamal“, a pod.), ústavný súd v súlade s uvedeným v bode 16 (a tiež odôvodnením

namietaného uznesenia najvyššieho súdu – bod 13) konštatuje, že nezistil porušenie

sťažovateľom označeného základného práva podľa . Aj keby sťažovateľ

mimo rámca zisťovania skutkového stavu (a jeho hodnotenia nižšími súdmi) namietal iba

právne závery, na základe ktorých bol uznaný za vinného z trestného činu podvodu, hoci

podľa jeho názoru jemu prisudzovaný skutok nebol trestným činom, naďalej podľa názoru

ústavného súdu platia/sú udržateľné závery dovolacieho súdu (pozri bod 13 –

„Vylákanie peňazí patriace inej osobe, za iným účelom než na aký boli použité a

popieraním ich prijatia, je v skutku uvedenom v odsudzujúcom... rozsudku... dostatočne

vyjadrený predchádzajúci úmysel uviesť iného do omylu a spôsobiť mu tak škodu. Skutok,

ktorého sa dopustil obvinený..., tak v právnom vyjadrení je trestným činom podvodu - jeho

hmotnoprávne posúdenie je v súlade so zákonom“), a teda ani v tomto ohľade nie je

namietané uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

18. Pokiaľ sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2

, ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o nevyhovení sťažnosti v časti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o nevyhovení sťažnosti vo vzťahu k základnému

právu podľa , ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať.

Ak totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa ,

potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti medzi dovolacím uznesením

a porušením základného práva podľa .

19. Vychádzajúc z , ktorý vymedzuje kľúčovú ústavnú funkciu

ústavného súdu zabezpečovať ochranu ústavnosti, je jeho prioritnou úlohou v konaní podľa

všestranne posúdiť a zhodnotiť namietané právoplatné rozhodnutie

orgánu verejnej moci z hľadiska toho, či jeho prípadné nedostatky nevykazujú takú

intenzitu, že ide o rozhodnutie, ktoré nie je z hľadiska požiadaviek na ochranu

garantovaných a chránených hodnôt akceptovateľné a udržateľné. Ak zistenia ústavného

súdu v konkrétnej veci takýto záver neumožňujú, tak by uplatnenie právomoci podľa čl. 127

ods. 2 vysloviť porušenie základných práv alebo slobôd, resp. ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ktoré je

organicky spojené so zrušením namietaného rozhodnutia, bolo prejavom jeho nadmerného

súdneho aktivizmu a ústavne neprimeranej ingerencie do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov.

20. Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľom označených základných práv

v súvislosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

21. Podľa sa k tomuto nálezu pripája odlišné

stanovisko sudcu JUDr. Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010