Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 392/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika,

v konaní o sťažnosti JUDr. D. K., B., zastúpenej advokátkou E. K., B., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s a Slovenskej

republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu

sp. zn. z 26. júla 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. D. K. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s a

Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho

súdu sp. zn. z 26. júla 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu

sp. zn. z 26. júla 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky – odvolaciemu disciplinárnemu súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť D. K. trovy konania

v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jej právnej zástupkyne

advokátky E. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 19. októbra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. D. K. (ďalej len „sťažovateľka“),

v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s a rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky – odvolacieho disciplinárneho súdu (ďalej len „najvyšší súd“ alebo

„odvolací disciplinárny súd“) sp. zn. z 26. júla 2010 a súčasne ním odložil

vykonateľnosť tohto rozhodnutia najvyššieho súdu.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril predseda najvyššieho súdu podaním sp. zn. KP 4/2010

z 10. novembra 2010. V stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 15. novembra

2010, sa okrem iného uvádza:

«Pokiaľ JUDr. D. K. vo svojej sťažnosti namieta neústavnosť rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. 1 Dso

3/2009 z 26. júla 2010, v komparácii obsahu predmetného rozhodnutia a obsahu

príslušného spisu možno zistiť, že odvolací disciplinárny súd pri svojom rozhodnutí vo

významnej miere bral do úvahy obhajobné vyjadrenia menovanej, ktoré vznášala v priebehu

disciplinárneho konania.

Vo svojom vyjadrení k návrhu na začatie disciplinárneho konania z 10. októbra 2008

a potom v záverečnej reči na ústnom pojednávaní prvostupňového disciplinárneho súdu

konanom 12. februára 2009 poukazovala na porušenie Slovenskej

republiky ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, keď „svojim návrhom na začatie

disciplinárneho konania voči nej porušil citovaný článok

a ignoroval zákonom stanovený postup pri vyšetrovaní trestných činov a bez zákonného

splnomocnenia svojvoľne nahradil orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd, ktoré

jediné sú oprávnené vyšetrovať a prejednávať trestné činy osôb vrátane sudcov. Svojim

návrhom vlastne minister sám rozhodol, že spáchala trestný čin krivej výpovede, a to

napriek tomu, že každý je povinný rešpektovať prezumpciu neviny.“

Odvolací disciplinárny súd po zrušení rozhodnutia prvostupňového disciplinárneho

súdu z 12. februára 2009, sp. zn. , podľa

o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov vec postúpil na posúdenie Okresnému

riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu justičnej a kriminálnej polície

B.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti mylne uvádza, že disciplinárny odvolací

súd jej konanie kvalifikoval ako trestný čin.

Takáto konštatácia nezodpovedá skutočnosti.

Vo svojom rozhodnutí iba poukázal, že skutočnosti, ktoré sa sťažovateľke kládli za

vinu v disciplinárnom konaní, sa prekrývajú so znakmi skutkovej podstaty trestného činu

krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 2 Tr. zák., a teda v zmysle § 125 ods. 1

je relevantný dôvod, aby bolo disciplinárne konanie prerušené a aby bola vec

postúpená na posúdenie príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní.

V takýchto prípadoch preverovanie oznámení podlieha režimu upravenému v prvej

hlave (postup pred začatím trestného stíhania) druhej časti (predsúdne konanie) zákona

č. () a neznamená automatické trestné stíhanie dotknutej

osoby, pretože po jeho ukončení môže policajný orgán rozhodnúť v alternatívach uvedených

v (vrátane odmietnutia veci).

Zámerom odvolacieho disciplinárneho súdu v napadnutom rozhodnutí bolo, aby

o relevantnom skutkovom stave rozhodol orgán so zákonom vymedzenou právomocou, ako

je to u ostatných občanov, ktorí nemajú iný status vyplývajúci z osobitných právnych

predpisov.

Posúdenie otázky, či v takomto postupe došlo k porušeniu ústavných práv

sťažovateľky odvolací disciplinárny súd ponecháva na úvahu Ústavného súdu Slovenskej

republiky.»

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku najvyššieho súdu nevyjadrila.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od konania verejného ústneho pojednávania.

II.

V predmetnej veci bolo úlohou ústavného súdu rozhodnúť o tom, či rozhodnutím

odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. z 26. júla 2010 bolo porušené

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , právo na

spravodlivé konanie podľa dohovoru v spojení s a .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľka najmä v tom, že odvolací disciplinárny

súd v jej veci porušil zásadu „zákazu reformatio in peius“, ktorá je jednou zo základných

zásad spravodlivého súdneho konania.

Ústavný súd zo sťažnosti, jej príloh a vyžiadaného spisu najvyššieho súdu zistil, že

v tomto konaní minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) podal

10. septembra 2008 disciplinárnemu súdu návrh na začatie disciplinárneho konania proti

sťažovateľke. V návrhu sa jej kládlo za vinu, že svojím konaním porušila základnú

povinnosť sudcu podľa o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch“) tým, že „v konaní

obžalovaných Z. S. a PhDr. E. K. vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 pod sp. zn. 6 T

47/07 pre trestné činy ohovárania vypovedala na hlavnom pojednávaní ako svedkyňa,

pričom v rámci tohto výsluchu mala uviesť nepravdivé skutočnosti a hodnotiace úsudky

týkajúce sa výkonu funkcie predsedu Okresného súdu Žilina JUDr. P. P. v období rokov

1997-1999, čím údajne zasiahla do osobnostnej sféry menovaného“.

Prvostupňový disciplinárny súd v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodol 12. februára 2009 tak, že uznal sťažovateľku za vinnú z disciplinárneho previnenia

podľa 116 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch, pretože porušila základnú povinnosť sudcu

podľa § 30 ods. 1 zákona o sudcoch zdržať sa v občianskom živote všetkého, čo by mohlo

narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu, ale súčasne podľa § 117 ods. 10 tohto zákona

upustil od uloženia disciplinárneho opatrenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie obidvaja účastníci konania, minister proti

tej časti rozhodnutia, v ktorej bolo upustené od uloženia disciplinárneho opatrenia,

a sťažovateľka napadla celé rozhodnutie s odôvodnením, že sa nedopustila žiadneho

disciplinárneho previnenia, rozhodnutie považuje za nejasné, vec je nesprávne aj právne

posúdená a žiadala, aby ju súd „v plnom rozsahu oslobodil“.

O ich odvolaniach rozhodoval odvolací disciplinárny súd v konaní vedenom pod

sp. zn. . Rozhodnutím z 26. júla 2010 rozhodol tak, že odvolanie ministra

považoval za nedôvodné a o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie

prvostupňového disciplinárneho súdu podľa § 131 ods. 4 zákona o sudcoch a súčasne podľa

§ 125 ods. 1 zákona o sudcoch prerušil konanie s tým, že sa vec „postupuje Okresnému

riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu justičnej a kriminálnej polície

B.“.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ),

ktorý je oprávnený a povinný posúdiť namietanú neústavnosť konania a rozhodovania

v tejto veci, pretože niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil

základné práva sťažovateľky ako účastníčky disciplinárneho konania podľa

a dohovoru pred odvolacím disciplinárnym súdom.

Disciplinárny súd v zmysle judikatúry ústavného súdu sa síce nepovažuje za

všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v , ale na druhej

strane je súdom, ktorého pôsobnosť je definovaná v zákone o sudcoch a je zameraná

výlučne na disciplinárne veci sudcov všeobecných súdov ( m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa

ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu

ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

().

Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy

v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti

dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a

základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov musí byť v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore

s jeho podstatou a zmyslom.

V danom prípade sa ústavný súd musel vysporiadať najprv s otázkou, či disciplinárne

konanie má povahu a znaky trestného konania a či mal odvolací disciplinárny súd prihliadať

pri svojom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky na základnú zásadu, ktorá sa aplikuje

najmä v trestných veciach, ale i správnych veciach, t. j. či v namietanom disciplinárnom

konaní bola, alebo nebola porušená zásada reformatio in peius, ktorá je jednou

zo základných zásad spravodlivého súdneho konania, a či prípadné porušenie tejto zásady je

v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Konanie pred disciplinárnym súdom upravuje tretia časť zákona o sudcoch a podľa

§ 150 ods. 2 (Spoločné ustanovenia) tohto zákona sa na disciplinárne konanie primerane

vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu (), ak tento zákon neustanovuje

inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je dodržiavanie zásady zákazu reformatio in peius, ktorá sa podľa názoru

ústavného súdu musí dodržiavať nielen v trestných veciach, resp. správnych veciach, ale

i v disciplinárnych konaniach vedených proti sudcom ako predstaviteľom nezávislej súdnej

moci, ktorým hrozí pozbavenie osobnej slobody, alebo aj iná závažná ujma, napr. zbavenie

funkcie sudcu, trestné stíhanie sudcu a pod., keďže na toto konanie sa primerane vzťahujú

a aplikujú aj príslušné ustanovenia [kde je táto zásada v súčasnosti

premietnutá napr. v ustanoveniach § 195 ods. 1 (pri väzbe) alebo v § 308 ods. 1 a § 322

ods. 1 a nasl. ].

Táto zásada má základ už v rímskom práve (Reformatio in peius iudici appelato non

licet – porovnaj Digesta 49, 1, 1, pr. – Ulpianus) a je plne aplikovaná aj v súčasnosti

v právnom poriadku Slovenskej republiky. Podstatou tejto zásady je garantovať možnosť

(obvineného) napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom bez obáv a rizika, že sa jeho

situácia zhorší (Šámal, P. a kolektív: , komentár. II. diel, 5. vydanie. Praha:

C. B. Beck, 2005. s. 1959), teda garantovať slobodu odvolacieho práva zaručeného v druhej

hlave (siedmy oddiel ) a v dôsledku toho i základného práva na obhajobu. Túto

zásadu je potrebné dodržiavať, ako aj aplikovať, pokiaľ možno vždy najširšie a vždy iba

materiálne, nie formálne.

Uplatnením tejto zásady bol viazaný aj odvolací disciplinárny súd v prípade

sťažovateľky. Pri svojom rozhodovaní mal dôsledne brať do úvahy skutočnosť, že

postavenie sťažovateľky na základe jej podaného odvolania („... odvolanie ministra

spravodlivosti dôvodné nie je...“ – pozri s. 5 rozsudku) v ďalšom konaní, ktoré nastalo po

rozhodnutí odvolacieho orgánu, sa zhoršilo. Tým, že vec postúpil orgánom činným

v trestnom konaní s odôvodnením, že skutočnosti, ktoré sa sťažovateľke kladú za vinu, majú

znaky trestného činu, postavil sťažovateľku bez akejkoľvek pochybnosti do horšej situácie,

pretože jej prípadné protiprávne konanie kvalifikoval znakmi trestného činu, pričom

konanie označené ministrom (žalobcom) bolo kvalifikované iba ako priestupok, resp.

disciplinárne previnenie. Teda zákaz reformatio in peius sa vzťahuje, resp. neobmedzuje len

na výrok o treste, ale na akúkoľvek zmenu rozhodnutia, ktorou by sa zhoršovalo postavenie

obžalovaného. Tento zákaz sa logicky uplatní nielen vtedy, keď odvolací súd sám vydá

konečné rozhodnutie vo veci, ale aj keď zruší napadnuté rozhodnutie a vec vráti na ďalšie

konanie. V danej veci sa nepochybne zhoršilo procesné postavenie účastníka konania iba

v dôsledku využitia jeho odvolacieho práva, keďže vec bola odstúpená orgánom činným

v trestnom konaní na trestné stíhanie.

Ústavný súd sa v tomto smere stotožňuje aj s judikatúrou Ústavného súdu Českej

republiky (napr. ) a všeobecných súdov pôsobiacich v Českej republike v

trestných veciach, z ktorej vyplýva, že „Za zmenu rozhodnutia v neprospech obvineného

možno považovat akúkoľvek zmenu a v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje postavenie

obvineného a priamo sa ho dotýka...“ (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky z 1. júla 1998 sp. zn. ), alebo hovorí o tom, že „zákaz reformatio in

peius“... tiež znamená, že „sudcovi (súdu), ktorý prejednáva odvolania, nie je dovolené

zmeniť rozhodnutie prvostupňového súdu k horšiemu, inak by sa totiž právo na podanie

opravného prostriedku stalo do značnej miery formálnym, kedy síce určité osoby by mali

právo podávať opravné prostriedky, ale z obavy..., že toto právo by se mohlo obrátiť proti

nim, by ho radšej nevykonávali.“ (porov. Šámal, P.: K úpravě trestního procesu v letech

normalizace alebo Vývoj práva v Československu v letech 1945-1989, Praha: Karolinum,

2004. s. 328).

Námietky, ktoré predniesla sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom, sa preto

javia od začiatku ako dôvodné a opodstatnené. Hrozba začatia trestného konania,

„predstavuje nepochybne závažný zásah do osobnej integrity každého, proti ktorému sa

vedie. Sudcovi, ktorý je trestne stíhaný za úmyselný trestný čin, navyše hrozí podľa § 22

ods. 1 dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu. Táto

skutočnosť má negatívny dopad nielen na profesijný život sudcu, ale predovšetkým na jeho

osobný život, vrátane negatívnych ekonomických dôsledkov (radikálne zníženie funkčného

platu sudcu - § 22 ods. 7 cit. zákona). Je nepochybne, že takýto zásah do práv sťažovateľky

by jej mohol spôsobiť závažnú ujmu.“.

Keďže v prípade sťažovateľky požiadavka minimálnych garancií procesnej povahy

(jednou z nich je zákaz reformatio in peius) ustanovených v a

ods. 1 dohovoru nebola dodržaná, postup odvolacieho disciplinárneho súdu mal za následok

popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ( ) aj

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil, že uznesením odvolacieho

disciplinárneho súdu sp. zn. z 26. júla 2010 bolo porušené základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé konanie

podľa dohovoru v spojení s a (bod 1 výroku).

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a

slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav

pred porušením základného práva alebo slobody.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o zrušenie napadnutého uznesenia

sp. zn. z 26. júla 2010 a navrhla, aby vec bola najvyššiemu súdu vrátená na

ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky

podľa v spojení a , ako aj jej práva podľa

ods. 1 dohovoru, bolo v záujme účinnej ochrany jej práv, aby vydal odvolaciemu

disciplinárnemu súdu príkaz, aby vo veci opätovne konal (bod 2 výroku tohto nálezu)

a postupoval vo vzťahu k nej podľa zásady reformatio in peius. V tomto konaní bude

viazaný právnym názorom ústavného súdu ( ).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou E. K.

Sťažovateľka trovy konania vyčíslila sumou 303,31 €.

Ústavný súd pri priznaní trov konania zistil, že požadovaná suma je vypočítaná v

súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto

sťažovateľke priznal podľa trovy konania v tejto sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2011