Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)III. ÚS 392/2010
PDF · 204.15 KB
No categories available
III. ÚS 392/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika,
v konaní o sťažnosti JUDr. D. K., B., zastúpenej advokátkou E. K., B., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu
sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. D. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho
súdu sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu
sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky – odvolaciemu disciplinárnemu súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť D. K. trovy konania
v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jej právnej zástupkyne
advokátky E. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 392/2010 z 19. októbra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. D. K. (ďalej len „sťažovateľka“),
v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky – odvolacieho disciplinárneho súdu (ďalej len „najvyšší súd“ alebo
„odvolací disciplinárny súd“) sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010 a súčasne ním odložil
vykonateľnosť tohto rozhodnutia najvyššieho súdu.
K prijatej sťažnosti sa vyjadril predseda najvyššieho súdu podaním sp. zn. KP 4/2010
z 10. novembra 2010. V stanovisku, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 15. novembra
2010, sa okrem iného uvádza:
«Pokiaľ JUDr. D. K. vo svojej sťažnosti namieta neústavnosť rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. 1 Dso
3/2009 z 26. júla 2010, v komparácii obsahu predmetného rozhodnutia a obsahu
príslušného spisu možno zistiť, že odvolací disciplinárny súd pri svojom rozhodnutí vo
významnej miere bral do úvahy obhajobné vyjadrenia menovanej, ktoré vznášala v priebehu
disciplinárneho konania.
Vo svojom vyjadrení k návrhu na začatie disciplinárneho konania z 10. októbra 2008
a potom v záverečnej reči na ústnom pojednávaní prvostupňového disciplinárneho súdu
konanom 12. februára 2009 poukazovala na porušenie čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, keď „svojim návrhom na začatie
disciplinárneho konania voči nej porušil citovaný článok Ústavy Slovenskej republiky
a ignoroval zákonom stanovený postup pri vyšetrovaní trestných činov a bez zákonného
splnomocnenia svojvoľne nahradil orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd, ktoré
jediné sú oprávnené vyšetrovať a prejednávať trestné činy osôb vrátane sudcov. Svojim
návrhom vlastne minister sám rozhodol, že spáchala trestný čin krivej výpovede, a to
napriek tomu, že každý je povinný rešpektovať prezumpciu neviny.“
Odvolací disciplinárny súd po zrušení rozhodnutia prvostupňového disciplinárneho
súdu z 12. februára 2009, sp. zn. 1 Ds 13/2008, podľa § 125 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov vec postúpil na posúdenie Okresnému
riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu justičnej a kriminálnej polície
B.
V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti mylne uvádza, že disciplinárny odvolací
súd jej konanie kvalifikoval ako trestný čin.
Takáto konštatácia nezodpovedá skutočnosti.
Vo svojom rozhodnutí iba poukázal, že skutočnosti, ktoré sa sťažovateľke kládli za
vinu v disciplinárnom konaní, sa prekrývajú so znakmi skutkovej podstaty trestného činu
krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 2 Tr. zák., a teda v zmysle § 125 ods. 1
Tr. por. je relevantný dôvod, aby bolo disciplinárne konanie prerušené a aby bola vec
postúpená na posúdenie príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní.
V takýchto prípadoch preverovanie oznámení podlieha režimu upravenému v prvej
hlave (postup pred začatím trestného stíhania) druhej časti (predsúdne konanie) zákona
č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok) a neznamená automatické trestné stíhanie dotknutej
osoby, pretože po jeho ukončení môže policajný orgán rozhodnúť v alternatívach uvedených
v § 197 ods. 1 Tr. por. (vrátane odmietnutia veci).
Zámerom odvolacieho disciplinárneho súdu v napadnutom rozhodnutí bolo, aby
o relevantnom skutkovom stave rozhodol orgán so zákonom vymedzenou právomocou, ako
je to u ostatných občanov, ktorí nemajú iný status vyplývajúci z osobitných právnych
predpisov.
Posúdenie otázky, či v takomto postupe došlo k porušeniu ústavných práv
sťažovateľky odvolací disciplinárny súd ponecháva na úvahu Ústavného súdu Slovenskej
republiky.»
Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku najvyššieho súdu nevyjadrila.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od konania verejného ústneho pojednávania.
II.
V predmetnej veci bolo úlohou ústavného súdu rozhodnúť o tom, či rozhodnutím
odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010 bolo porušené
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na
spravodlivé konanie podľa čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Porušenie označených práv vidí sťažovateľka najmä v tom, že odvolací disciplinárny
súd v jej veci porušil zásadu „zákazu reformatio in peius“, ktorá je jednou zo základných
zásad spravodlivého súdneho konania.
Ústavný súd zo sťažnosti, jej príloh a vyžiadaného spisu najvyššieho súdu zistil, že
v tomto konaní minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) podal
10. septembra 2008 disciplinárnemu súdu návrh na začatie disciplinárneho konania proti
sťažovateľke. V návrhu sa jej kládlo za vinu, že svojím konaním porušila základnú
povinnosť sudcu podľa § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch“) tým, že „v konaní
obžalovaných Z. S. a PhDr. E. K. vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 pod sp. zn. 6 T
47/07 pre trestné činy ohovárania vypovedala na hlavnom pojednávaní ako svedkyňa,
pričom v rámci tohto výsluchu mala uviesť nepravdivé skutočnosti a hodnotiace úsudky
týkajúce sa výkonu funkcie predsedu Okresného súdu Žilina JUDr. P. P. v období rokov
1997-1999, čím údajne zasiahla do osobnostnej sféry menovaného“.
Prvostupňový disciplinárny súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ds 13/2008
rozhodol 12. februára 2009 tak, že uznal sťažovateľku za vinnú z disciplinárneho previnenia
podľa 116 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch, pretože porušila základnú povinnosť sudcu
podľa § 30 ods. 1 zákona o sudcoch zdržať sa v občianskom živote všetkého, čo by mohlo
narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu, ale súčasne podľa § 117 ods. 10 tohto zákona
upustil od uloženia disciplinárneho opatrenia.
Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie obidvaja účastníci konania, minister proti
tej časti rozhodnutia, v ktorej bolo upustené od uloženia disciplinárneho opatrenia,
a sťažovateľka napadla celé rozhodnutie s odôvodnením, že sa nedopustila žiadneho
disciplinárneho previnenia, rozhodnutie považuje za nejasné, vec je nesprávne aj právne
posúdená a žiadala, aby ju súd „v plnom rozsahu oslobodil“.
O ich odvolaniach rozhodoval odvolací disciplinárny súd v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Dso 3/2009. Rozhodnutím z 26. júla 2010 rozhodol tak, že odvolanie ministra
považoval za nedôvodné a o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie
prvostupňového disciplinárneho súdu podľa § 131 ods. 4 zákona o sudcoch a súčasne podľa
§ 125 ods. 1 zákona o sudcoch prerušil konanie s tým, že sa vec „postupuje Okresnému
riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu justičnej a kriminálnej polície
B.“.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy),
ktorý je oprávnený a povinný posúdiť namietanú neústavnosť konania a rozhodovania
v tejto veci, pretože niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil
základné práva sťažovateľky ako účastníčky disciplinárneho konania podľa ústavy
a dohovoru pred odvolacím disciplinárnym súdom.
Disciplinárny súd v zmysle judikatúry ústavného súdu sa síce nepovažuje za
všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy, ale na druhej
strane je súdom, ktorého pôsobnosť je definovaná v zákone o sudcoch a je zameraná
výlučne na disciplinárne veci sudcov všeobecných súdov ( m. m. PL. ÚS 7/02).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa
ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu
ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94).
Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy
v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných
základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti
dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať
vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu
tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek
vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a
základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov musí byť v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore
s jeho podstatou a zmyslom.
V danom prípade sa ústavný súd musel vysporiadať najprv s otázkou, či disciplinárne
konanie má povahu a znaky trestného konania a či mal odvolací disciplinárny súd prihliadať
pri svojom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky na základnú zásadu, ktorá sa aplikuje
najmä v trestných veciach, ale i správnych veciach, t. j. či v namietanom disciplinárnom
konaní bola, alebo nebola porušená zásada reformatio in peius, ktorá je jednou
zo základných zásad spravodlivého súdneho konania, a či prípadné porušenie tejto zásady je
v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Konanie pred disciplinárnym súdom upravuje tretia časť zákona o sudcoch a podľa
§ 150 ods. 2 (Spoločné ustanovenia) tohto zákona sa na disciplinárne konanie primerane
vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu (Trestný poriadok), ak tento zákon neustanovuje
inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je dodržiavanie zásady zákazu reformatio in peius, ktorá sa podľa názoru
ústavného súdu musí dodržiavať nielen v trestných veciach, resp. správnych veciach, ale
i v disciplinárnych konaniach vedených proti sudcom ako predstaviteľom nezávislej súdnej
moci, ktorým hrozí pozbavenie osobnej slobody, alebo aj iná závažná ujma, napr. zbavenie
funkcie sudcu, trestné stíhanie sudcu a pod., keďže na toto konanie sa primerane vzťahujú
a aplikujú aj príslušné ustanovenia Trestného poriadku [kde je táto zásada v súčasnosti
premietnutá napr. v ustanoveniach § 195 ods. 1 (pri väzbe) alebo v § 308 ods. 1 a § 322
ods. 1 a nasl. Trestného poriadku].
Táto zásada má základ už v rímskom práve (Reformatio in peius iudici appelato non
licet – porovnaj Digesta 49, 1, 1, pr. – Ulpianus) a je plne aplikovaná aj v súčasnosti
v právnom poriadku Slovenskej republiky. Podstatou tejto zásady je garantovať možnosť
(obvineného) napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom bez obáv a rizika, že sa jeho
situácia zhorší (Šámal, P. a kolektív: Trestný poriadok, komentár. II. diel, 5. vydanie. Praha:
C. B. Beck, 2005. s. 1959), teda garantovať slobodu odvolacieho práva zaručeného v druhej
hlave (siedmy oddiel ústavy) a v dôsledku toho i základného práva na obhajobu. Túto
zásadu je potrebné dodržiavať, ako aj aplikovať, pokiaľ možno vždy najširšie a vždy iba
materiálne, nie formálne.
Uplatnením tejto zásady bol viazaný aj odvolací disciplinárny súd v prípade
sťažovateľky. Pri svojom rozhodovaní mal dôsledne brať do úvahy skutočnosť, že
postavenie sťažovateľky na základe jej podaného odvolania („... odvolanie ministra
spravodlivosti dôvodné nie je...“ – pozri s. 5 rozsudku) v ďalšom konaní, ktoré nastalo po
rozhodnutí odvolacieho orgánu, sa zhoršilo. Tým, že vec postúpil orgánom činným
v trestnom konaní s odôvodnením, že skutočnosti, ktoré sa sťažovateľke kladú za vinu, majú
znaky trestného činu, postavil sťažovateľku bez akejkoľvek pochybnosti do horšej situácie,
pretože jej prípadné protiprávne konanie kvalifikoval znakmi trestného činu, pričom
konanie označené ministrom (žalobcom) bolo kvalifikované iba ako priestupok, resp.
disciplinárne previnenie. Teda zákaz reformatio in peius sa vzťahuje, resp. neobmedzuje len
na výrok o treste, ale na akúkoľvek zmenu rozhodnutia, ktorou by sa zhoršovalo postavenie
obžalovaného. Tento zákaz sa logicky uplatní nielen vtedy, keď odvolací súd sám vydá
konečné rozhodnutie vo veci, ale aj keď zruší napadnuté rozhodnutie a vec vráti na ďalšie
konanie. V danej veci sa nepochybne zhoršilo procesné postavenie účastníka konania iba
v dôsledku využitia jeho odvolacieho práva, keďže vec bola odstúpená orgánom činným
v trestnom konaní na trestné stíhanie.
Ústavný súd sa v tomto smere stotožňuje aj s judikatúrou Ústavného súdu Českej
republiky (napr. I. ÚS 670/2005) a všeobecných súdov pôsobiacich v Českej republike v
trestných veciach, z ktorej vyplýva, že „Za zmenu rozhodnutia v neprospech obvineného
možno považovat akúkoľvek zmenu a v ktoromkoľvek výroku, pokiaľ zhoršuje postavenie
obvineného a priamo sa ho dotýka...“ (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 1. júla 1998 sp. zn. 5 Tz 57/98), alebo hovorí o tom, že „zákaz reformatio in
peius“... tiež znamená, že „sudcovi (súdu), ktorý prejednáva odvolania, nie je dovolené
zmeniť rozhodnutie prvostupňového súdu k horšiemu, inak by sa totiž právo na podanie
opravného prostriedku stalo do značnej miery formálnym, kedy síce určité osoby by mali
právo podávať opravné prostriedky, ale z obavy..., že toto právo by se mohlo obrátiť proti
nim, by ho radšej nevykonávali.“ (porov. Šámal, P.: K úpravě trestního procesu v letech
normalizace alebo Vývoj práva v Československu v letech 1945-1989, Praha: Karolinum,
2004. s. 328).
Námietky, ktoré predniesla sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom, sa preto
javia od začiatku ako dôvodné a opodstatnené. Hrozba začatia trestného konania,
„predstavuje nepochybne závažný zásah do osobnej integrity každého, proti ktorému sa
vedie. Sudcovi, ktorý je trestne stíhaný za úmyselný trestný čin, navyše hrozí podľa § 22
ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu. Táto
skutočnosť má negatívny dopad nielen na profesijný život sudcu, ale predovšetkým na jeho
osobný život, vrátane negatívnych ekonomických dôsledkov (radikálne zníženie funkčného
platu sudcu - § 22 ods. 7 cit. zákona). Je nepochybne, že takýto zásah do práv sťažovateľky
by jej mohol spôsobiť závažnú ujmu.“.
Keďže v prípade sťažovateľky požiadavka minimálnych garancií procesnej povahy
(jednou z nich je zákaz reformatio in peius) ustanovených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru nebola dodržaná, postup odvolacieho disciplinárneho súdu mal za následok
popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) aj
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil, že uznesením odvolacieho
disciplinárneho súdu sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010 bolo porušené základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a
slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav
pred porušením základného práva alebo slobody.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o zrušenie napadnutého uznesenia
sp. zn. 1 Dso 3/2009 z 26. júla 2010 a navrhla, aby vec bola najvyššiemu súdu vrátená na
ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bolo v záujme účinnej ochrany jej práv, aby vydal odvolaciemu
disciplinárnemu súdu príkaz, aby vo veci opätovne konal (bod 2 výroku tohto nálezu)
a postupoval vo vzťahu k nej podľa zásady reformatio in peius. V tomto konaní bude
viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou E. K.
Sťažovateľka trovy konania vyčíslila sumou 303,31 €.
Ústavný súd pri priznaní trov konania zistil, že požadovaná suma je vypočítaná v
súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto
sťažovateľke priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde trovy konania v tejto sume.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2011