Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 110/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či

orgánu verejnej správy podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , zo 17. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2012 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , základného

práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

či orgánu verejnej správy podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

zo 17. augusta 2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 11. februára 2008

domáhal voči Slovenskej republike – Ministerstvu financií Slovenskej republiky náhrady

škody s príslušenstvom z titulu nezákonných rozhodnutí Daňového úradu II B. Okresný súd

rozsudkom č. k. -218 z 22. apríla 2009 návrh sťažovateľa zamietol, čo Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -239 zo 16. júna

2010 potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal

odňatie možnosti konať pred (odvolacím) súdom, ktorý vec prerokoval bez nariadenia

pojednávania, ako aj nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočne zistený skutkový stav,

čo viedlo k vydaniu nesprávneho rozhodnutia. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie

právneho zástupcu pre dovolacie konanie.

Okresný súd uznesením č. k. -272 z 21. februára 2011 neustanovil

sťažovateľovi právneho zástupcu pre dovolacie konanie, pričom dospel k záveru, že

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov síce odôvodňujú osobné a majetkové pomery

sťažovateľa, avšak je zjavné, že v danom prípade ide (vzhľadom na to, že návrh sťažovateľa

bol v celom rozsahu zamietnutý ako nedôvodný) o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo

bránenie práva, a teda nie sú splnené ani podmienky na ustanovenie právneho zástupcu pre

dovolacie konanie. Krajský súd uznesením č. k. -277 z 21. apríla 2011

uznesenie okresného súdu potvrdil.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal

nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ ide o splnenie podmienky na ustanovenie

právneho zástupcu, že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. , zo 17. augusta 2011

dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 21. apríla 2011 odmietol a zároveň zastavil konanie o dovolaní proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. zo 16. júna 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že neexistuje žiadna zákonná prekážka, ktorá by

bránila ustanoviť mu právneho zástupcu pre dovolacie konanie. Tým, že okresný súd

a krajský súd označili dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu za zrejme

bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, znemožnili predloženie veci najvyššiemu

súdu na meritórne rozhodnutie o právach a právom chránených záujmoch sťažovateľa

v spravodlivom súdnom procese, čo je vadou konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Táto vada konania je zrejmá a na odmietnutie dovolania

najvyšším súdom pre jeho procesnú neprípustnosť nebol dôvod. Po rozhodnutí

o neustanovení právneho zástupcu nebol sťažovateľovi daný žiadny časový priestor, aby

splnomocnil advokáta na svoje zastupovanie v dovolacom konaní, pretože o neustanovení

právneho zástupcu sa dozvedel až 20. decembra 2011 doručením uznesenia najvyššieho

súdu, z ktorého sa zároveň dozvedel o zastavení dovolacieho konania z dôvodu nedostatku

právneho zastúpenia. Tento nedostatok však sťažovateľ považuje za odstrániteľný, keby ho

súdy k tomu vyzvali.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. , zo 17. augusta 2011 porušil jeho základné práva

podľa , a a práva podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu, aby uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume

2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátovi ustanovenému ústavným

súdom.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Ústavný súd môže pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený (). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre

jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Preskúmaním sťažnosti ústavný súd zistil, že jej predmetom je nespokojnosť

sťažovateľa s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. ,

zo 17. augusta 2011, ktorým odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu

(ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu o neustanovení právneho zástupcu

sťažovateľovi pre dovolacie konanie) a zároveň zastavil konanie o dovolaní proti rozsudku

krajského súdu (ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu

sťažovateľa na náhradu škody). Sťažovateľ polemizuje s právnymi závermi všeobecných

súdov bez toho, aby bližšie odôvodnil, v čom vidí porušenie svojich základných práv podľa

, a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu priznaného

a obdobne práva na spravodlivé súdne konanie priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej

ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve

domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným

postupom súdu, dostať (napr. ). Úlohou ústavného súdu je sledovať, či

všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia

sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého

zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať

do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy

možno pokladať za udržateľné (obdobne , ).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„Pokiaľ ide o dovolanie navrhovateľa proti uzneseniu krajského súdu

z 21. apríla 2011 sp. zn. aj keď navrhovateľ nemá právnické vzdelanie a

nie je zastúpený advokátom ( ), dovolací súd nepovažoval nedostatok

povinného zastúpenia za prekážku, ktorá by bránila vydaniu rozhodnutia, ktorým sa

dovolacie konanie končí. So zreteľom na dovolaním napadnuté rozhodnutie vychádzal

z toho, že ak predmetom dovolacieho prieskumu má byť rozhodnutie, ktorým nebolo

vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v zmysle § 30 O. s.

p. (ako je to v preskúmavanej veci), nemožno striktne trvať na splnení tejto podmienky, lebo

v opačnom prípade by bol popretý nielen zámer, ktorý sledoval účastník konania podaním

dovolania, ale tiež účel dovolacieho konania, v ktorom predmetom posúdenia má byť záver

odvolacieho súdu o (ne)splnení podmienok pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov

súdom (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. februára 2007

sp. zn. ).

Dovolací súd z uvedeného dôvodu pristúpil k posudzovaniu procesnej prípustnosti

dovolania proti tomuto uzneseniu krajského súdu napriek tomu, že dovolateľ bez

právnického vzdelania nie je zastúpený advokátom...

Nesprávne právne posúdenie veci... je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno

uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá... Nesprávne skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho

rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle

Pretože prípustnosť dovolania proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu nemožno

vyvodiť z ustanovenia a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody

prípustnosti dovolania uvedené v Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

navrhovateľa... ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento

opravný prostriedok prípustný, odmietol...

Nedostatok právneho zastúpenia dovolateľa advokátom podľa § 241 ods. 1 druhá

veta O. s . p. je odstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ však dovolateľ

napriek poučeniu podľa o povinnom právnom zastúpení v dovolacom

konaní uvedený nedostatok neodstránil (nepredložil plnomocenstvo pre advokáta na

zastupovanie v dovolacom konaní), tak svojím procesným postupom spôsobil, že

v dovolacom konaní pre tento nedostatok nie je možné pokračovať a dovolacie konanie

treba zastaviť...

Vzhľadom na uvedený nedostatok podmienky dovolacieho konania, ktorý pre

nečinnosť dovolateľa zostal neodstránený, Najvyšší súd Slovenskej republiky

konanie o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 16. júna 2010

sp. zn. zastavil. So zreteľom na zastavenie dovolacieho konania sa

nezaoberal otázkou procesnej prípustnosti dovolania (ani vecnou správnosťou napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu).

Navrhovateľ z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie o jeho prvom dovolaní

muselo zastaviť a jeho druhé dovolanie muselo odmietnuť...“

Ústavný súd v prvom rade pripomína, že rozhodnutia všeobecného súdu, o tom, či sú

alebo nie sú splnené podmienky na oslobodenie účastníka konania od súdnych poplatkov

( ), resp. na ustanovenie mu právneho zástupcu z radov advokátov, ak je to

potrebné na ochranu jeho záujmov ( účinný do 31. decembra 2011), zásadne

nie sú predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa výsledok tohto procesného

rozhodovania môže účastníka konania dotknúť, nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu

porušenie základných práv a slobôd (podobne , ). Cieľom

citovaných ustanovení je zabezpečiť účastníkovi konania

prístup k súdu (a s tým spätú súdnu ochranu jeho práv) aj v prípade nepriaznivej materiálnej

a sociálnej situácie, ak však nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo

bránenie jeho práv. Účastník konania má právo o oslobodenie od súdnych poplatkov, resp.

o ustanovenie právneho zástupcu požiadať, nie však nárok, aby všeobecný súd jeho žiadosti

vyhovel.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie

náležite odôvodnil, rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov a nejde

ani o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku. Postup najvyššieho súdu v danom prípade nemohol znamenať odopretie

prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. V prípade

sťažovateľa nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie jeho práv, ale

o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom

rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť

sťažovateľa s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov

svojím vlastným.

Tvrdenie sťažovateľa, že mu po rozhodnutí (okresného súdu v spojení s krajským

súdom, pozn.) o neustanovení právneho zástupcu nebol daný žiadny časový priestor, aby

splnomocnil advokáta na svoje zastupovanie v dovolacom konaní, pretože sa o tom

dozvedel až 20. decembra 2011, keď mu bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu,

považuje ústavný súd za absurdné. Sťažovateľ uznesenia okresného súdu a krajského súdu

riadne prevzal, tieto nadobudli právoplatnosť a proti uzneseniu odvolacieho súdu podal včas

dovolanie. Pokiaľ bol sťažovateľ pevne presvedčený o oprávnenosti svojho nároku

na náhradu škody a zároveň považoval nedostatok právneho zastúpenia za odstrániteľnú

podmienku dovolacieho konania, je nepochopiteľné, prečo nesplnomocnil advokáta na svoje

zastupovanie už na začiatku tohto konania. Účastníkovi, ktorý má vo veci úspech,

je priznaná aj náhrada trov konania. Sťažovateľ teda nepostupoval v zmysle zásady „každý

nech si stráži svoje práva“.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do

právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa (m. m.

, , ).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie, preto sťažnosť podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O prípadnom porušení základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až . Keďže v danom

prípade k tomu nedošlo, ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol sťažnosť aj v tejto časti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012