Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 559/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o. v likvidácii, K., zastúpenej

JUDr. J. Ch., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice

II č. k. -243 zo 6. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Košiciach

č. k. -268 zo 16. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o. v likvidácii, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti B., s. r. o. v likvidácii, K. (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -243

zo 6. decembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -268 zo 16. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o zaplatenie

125 254,25 € s príslušenstvom vystupuje sťažovateľka v procesnom postavení odporcu.

Dňa 6. októbra 2010 vydal okresný súd platobný rozkaz, ktorým zaviazal sťažovateľku

na úhradu žalovanej sumy a náhradu trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu podala

sťažovateľka odpor. Uznesením okresného súdu z 21. októbra 2010 bola sťažovateľke

uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor. Proti tomuto rozhodnutiu

podala sťažovateľka odvolanie a požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný súd uznesením č. k. -243 zo 6. decembra 2010

sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom vychádzajúc z jej

daňových priznaní a výpisov z bankových účtov, ako aj z § 138 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že:

„Podnikanie je treba chápať ako činnosť pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že

na jednej strane môže byť jeho úsilie zavŕšené dosiahnutím zisku, na strane druhej skončiť

stratou. Dôsledky tohto podnikateľského úsilia nemožno prenášať formou úľav z

poplatkovej povinnosti na štát; takto by totiž boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní voči

podnikateľom úspešným. Preto okolnosť, že podnikateľ je pri svojej podnikateľskej činnosti

neúspešný a nedosahuje zisk či má mnoho pohľadávok, nie je dôvodom pre oslobodenie od

súdnych poplatkov.

Odporcu nemožno podrobiť rovnakému meradlu ako sociálne slabú fyzickú osobu,

ktorá nevlastní žiaden majetok, väčšej hodnoty. Jeho pomery by preto odôvodňovali

oslobodenie od súdnych poplatkov, len ak by sa dostal do ťaživej finančnej situácie

z dôvodu vyššej moci, napr. vzhľadom na nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemajú pôvod

v podnikaní. Keďže v danom konaní existenciu okolností takej povahy odporca nepreukázal,

žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku nevyhovel. Súd v tejto súvislosti tiež poukazuje

na to, že z hľadiska zákonnej koncepcie úpravy trov občianskeho súdneho konania je súdny

poplatok ich prioritnou zložkou.“

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -268

zo 16. februára 2011 prvostupňové uznesenie potvrdil a sťažovateľke náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal; v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatuje správnosť napadnutého rozhodnutia.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia, považuje odvolací súd za

potrebné uviesť, že odporca je podnikateľom a prejednávaná vec nepochybne súvisí s jeho

podnikateľskou činnosťou. Podnikateľ si musí vytvoriť alebo inak zabezpečiť prostriedky

potrebné na krytie výdavkov, ktoré sú spojené s uplatňovaním pohľadávok, ale aj obrane

proti žalobám podaným proti nemu, pokiaľ súvisia s podnikaním. Inak pre podnikateľskú

činnosť je typické, že so sebou nesie riziko, ako dôsledok neúspechu v podnikaní. Priznanie

oslobodenia od platenia súdnych poplatkov by znamenalo prenesenie časti rizika, ktoré je

spojené s podnikaním na štát.“

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. -289

z 9. augusta 2011 pre neprípustnosť a nezistenie vád konania odmietol.

Sťažovateľka namieta, že z uvedeného konštatovania všeobecných súdov nie je

zrejmé, akou úvahou sa riadili, keď ňou predloženými prílohami (daňové priznania, výpisy

z bankových účtov, pozn.) sa nijako nevysporiadali. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť,

že v inom konaní vedenom pred tým istým okresným súdom (sp. zn. ) bola

od súdnych poplatkov oslobodená. V napadnutom konaní bol od platenia súdneho poplatku

oslobodený navrhovateľ, teda protistrana. Podľa názoru sťažovateľky odôvodnenie založené

na rizikovosti podnikania nie je pri rozhodovaní o oslobodení od súdneho poplatku

na mieste; právna úprava nerozlišuje posudzovanie podmienok oslobodenia medzi fyzickou

osobou a právnickou osobou. Sťažovateľka tvrdí, že uvedené pohľadávky voči nej

neexistujú, že žiadnym spôsobom nezadala predmet sporu a spĺňa podmienky

na oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na to, že nevlastní majetok väčšej hodnoty

a že v danom prípade nejde o svojvoľné uplatňovanie práva. Rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu sú v rozpore s jasným znením zákona (,

pozn.) a narušujú jej právnu istotu. Všeobecné súdy dosiaľ rozhodovali odlišným spôsobom,

a teda došlo k zmene ich rozhodovacej praxe. Pokiaľ by všeobecné súdy vyhodnotili

situáciu sťažovateľky na základe predložených podkladov tak, že nespĺňa predpoklady

na oslobodenie, pretože to vyplýva z jej hospodárskej činnosti, také rozhodnutie by

nenapádala, pretože by išlo o rozhodnutie v súlade s textom zákona a pri posúdení

podmienok tak, ako to zákon ukladá.

Sťažovateľka považuje rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu

za neodôvodnené a arbitrárne, majúce za následok porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Z tohto dôvodu žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie označených

práv uznesením okresného súdu č. k. -243 zo 6. decembra 2010

a uznesením krajského súdu č. k. -268 zo 16. februára 2011, aby napadnuté

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -243 zo 6. decembra 2010

a uznesením krajského súdu č. k. -268 zo 16. februára 2011.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky uznesením okresného

súdu č. k. -243 zo 6. decembra 2010

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu vyplývajúci z je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Sťažovateľka sa ochrany svojich základných práv vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu okresného súdu domáhala podaním opravného prostriedku (odvolania),

o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky uznesením krajského

súdu č. k. -268 zo 16. februára 2011

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ,

, ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľkou podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu č. k. -289 z 9. augusta

2011 odmietnuté (neprípustnosť a nezistenie vád konania), ústavný súd považuje sťažnosť

v tejto časti za podanú včas.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Do obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka

dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (),

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, , ).

Preskúmaním sťažnosti sťažovateľky a príloh k nej pripojených ústavný súd dospel

k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (). Dôvodom

na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými

slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť predmetom

ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov

konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu

konania nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd

sťažovateľa (podobne rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

).

Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku

ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

().

Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ()

ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá výlučne

do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti

súdnictva (súdov) vyplývajúci z . Je preto vecou judikatúry

všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných

ustanovení týkajúcich sa oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkov vychádzať.

Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak právomoc, ktorá podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená

najmä najvyššiemu súdu. Ústavnému súdu taktiež neprislúcha prehodnocovať právne závery

všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z ustanovenia vyplýva, že pri rozhodovaní o oslobodení

od súdnych poplatkov súd prihliada na celkové majetkové pomery žiadateľa, na výšku

súdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku. Pre posúdenie dôvodnosti žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme

bezúspešne uplatňuje alebo bráni svoje práva. U právnických osôb a fyzických osôb, ktoré

sú podnikateľmi, súd berie zreteľ i na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru

majetku, platobnú schopnosť a pod. Nepriaznivá hospodárska situácia podnikateľa ako

dôsledok podnikania nemôže byť paušálnym dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2010).

Pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť účastníkovi

konania pre účely možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časový

priestor na úhradu súdneho poplatku a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. augusta 2010).

Krajský súd uznesením č. k. -268 zo 16. februára 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -243 zo 6. decembra 2010, ktorým

nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd uviedol, za akých

podmienok možno priznať účastníkovi konania oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138

ods. 1 ) s poukazom na charakter účastníka konania ( Obchodného

zákonníka). Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia okresného súdu a konštatoval jeho správnosť, pričom zdôraznil, že v danom

prípade by priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov znamenalo prenesenie časti rizika,

ktoré je spojené s podnikaním, na štát.

Je zrejmé, že sťažovateľka sa sťažnosťou domáha preskúmania uvedených

rozhodnutí všeobecných súdov tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme

všeobecného súdnictva, čo potvrdzuje aj obsah ňou podaných opravných prostriedkov

(odvolania a dovolania) proti týmto rozhodnutiam. Sťažovateľka považuje rozhodnutie

krajského súdu (aj okresného súdu) za neodôvodnené a arbitrárne a také, ktoré je v rozpore

s platnou právnou úpravou a rozhodovacou praxou všeobecných súdov.

Ako bolo uvedené, úlohou ústavného súdu nie je zjednocovať judikatúru

všeobecných súdov, a to ani v prípade, keď rozdielne rozhodli o žiadostiach sťažovateľky

o oslobodenie od súdnych poplatkov. Navyše, rozhodnutie okresného súdu, ktorým bola

sťažovateľka oslobodená od súdnych poplatkov v inej (skoršej) veci, je vzhľadom

na absenciu odôvodnenia (aj keď zákonom umožnenú) nepreskúmateľné. Sťažovateľka

námietku porušenia označených práv založila výhradne na neúspechu v (procesnom) konaní

znamenajúcom pre ňu negatívne rozhodnutie okresného súdu, t. j. nepriznanie jej

oslobodenia od súdnych poplatkov. Pre rozhodnutie ústavného súdu je irelevnatná aj

skutočnosť, že navrhovateľ (protistrana) bol okresným súdom od platenia súdnych

poplatkov oslobodený, pretože je plne v právomoci okresného súdu rozhodnúť o takej

žiadosti každého účastníka konania.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom všeobecných súdov vysloveným

v napadnutých rozhodnutiach a tvrdí, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych

poplatkov vzhľadom na to, že nevlastní majetok väčšej hodnoty a že v danom prípade nejde

o svojvoľné uplatňovanie práva.

Majetkové pomery sťažovateľky zisťoval okresný súd z daňových priznaní a výpisov

z bankových účtov, ktoré si od nej vyžiadal. Keďže okresný súd dospel k záveru (ktorý

vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia), že majetkové pomery sťažovateľky neodôvodňujú

oslobodenie od súdnych poplatkov, jej žiadosti nevyhovel. Nemožno sa preto stotožniť

s názorom sťažovateľky, že okresný súd nevyhodnotil jej majetkové pomery na základe ňou

predložených podkladov, ani s tým, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov sú

v rozpore s platnou právnou úpravou. Napriek tomu, že právny zástupca zastupoval

sťažovateľku aj v konaní pred všeobecnými súdmi, odôvodneniu ich rozhodnutí zrejme

neporozumel. Ústavný súd však nepozná účel, ktorý touto sťažnosťou sledoval.

Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľky (právnickej osoby) nemôže byť

sám osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Ne/existencia

„sporných“ pohľadávok voči sťažovateľke bude predmetom dokazovania a následného

rozhodnutia okresného súdu vo veci samej.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že všeobecné súdy

postupovali pri rozhodnutí ústavne konformným spôsobom, sťažovateľkou napadnuté

rozhodnutie krajského súdu (aj okresného súdu) v žiadnom prípade nemožno považovať za

arbitrárne či zjavne neodôvodnené, ale za také, ktoré zodpovedá obsahu základného práva

na súdnu ochranu zakotveného v a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011