Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 164/2011
PDF · 233.43 KB
No categories available
III. ÚS 164/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Ž.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 105/2009
z 21. októbra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 29/2010 z 30. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2011
doručená sťažnosť JUDr. M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Co 105/2009 z 21. októbra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 29/2010 z 30. novembra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v marci 2005 domáhal proti
žalovanému (Slovenská republika–Ministerstvo financií Slovenskej republiky) na základe
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) náhrady škody
v sume 10 mil. Sk.
Vo veci konal Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
24 C 52/2005 a v priebehu konania sťažovateľ zmenil návrh tak, že výšku náhrady škody
upresnil na sumu 167 045 000 Sk s príslušenstvom.
Nárok na náhradu škody opieral žalobca o nezákonné rozhodnutie a nezákonný
postup správcu dane–Daňového úradu T. (ďalej aj „správca dane“), ktorým bola spôsobená
škoda na jeho majetku, pretože mu ako „daňovému subjektu správca dane vyrubil výmerom
zo dňa 19.7.1997 dodatočnú daň vo výške 3.393.309,- Sk. Následne správca dane na
základe tohto výmeru, ktorý nenadobudol právoplatnosť, vydal výkaz nedoplatkov na sumu
6.786.618,- Sk (dorubená daň + 100 % penále) a rozhodnutím zo dňa 6.2.1998 zriadil
záložné právo na zabezpečenie tejto pohľadávky na všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve
žalobcu, ktorým rozhodnutím zakázal žalobcovi počas trvania záložného práva založené
nehnuteľnosti predať, scudziť, ani s nimi inak nakladať.
Proti platobnému výmeru zo dňa 19.7.1997 na sumu 3.393.309,- Sk podal žalobca
odvolanie, na základe ktorého správca dane vykonal viaceré opätovné kontroly správnosti
dorubenia dane. Napokon až rozhodnutím zo dňa 18.3.2002 správca dane vyhovel
odvolaniu žalobcu a jeho daňovú povinnosť ustálil zo sumy 3.393.309,- Sk na konečnú sumu
89.848,-Sk
... Tým sa potvrdilo, že platobný výmer zo dňa 19.9.1997, ktorým správca dane
dorubil daň vo výške 3.393.309,- Sk bol nezákonný...
Podotýkam, že záložné právo sa vzťahovalo na všetky nehnuteľnosti sťažovateľa,
ktorých hodnota vyčíslená znaleckým posudkom predstavovala sumu 165.289.000,- Sk.“.
K zrušeniu záložného práva došlo až rozhodnutiami správcu dane, a to
zo 7. mája 2004 a následne až po uhradení daňovej pohľadávky 8. júna 2004, ktorým
správca dane zrušil rozhodnutie o určení záložného práva zo 6. februára 1998.
Napriek takémuto skutkovému stavu okresný súd a ani krajský súd
nezaujali právny záver, že rozhodnutie o určení záložného práva bolo nezákonné «a záložné
právo zriadené k nehnuteľnostiam trvalo viac ako 6 rokov. Popri tom, že bolo zriadené
k zabezpečeniu neexistujúcej daňovej pohľadávky 6.786.618,- Sk, správnosť ktorej výšky
bola ustálená na sumu 89.848,- Sk, poukazujeme aj na nezákonnosť rozsahu zriadeného
záložného práva oproti zabezpečovanej pohľadávke.
Podľa § 71 ods. 6 Zákona o správe daní, správca dane dbá, aby hodnota predmetu
záložného práva bola primeraná sume daňového nedoplatku.
V danom prípade, aj keď išlo o neexistujúcu výšku nedoplatku vykázanú nesprávne
v sume 6.786.618,- Sk, správca dane zabezpečil takúto pohľadávku záložným právom ku
všetkým nehnuteľnostiam sťažovateľa v hodnote podľa znaleckého posudku vo výške
165.289.000,- Sk, čo bolo pre neho absolútne likvidačné neproporcionálne.
Sťažovateľ bol podnikateľom v obchodovaní s realitami. Záložné právo trvajúce viac
ako 6 rokov spojené so zákazom akokoľvek nakladať s nehnuteľnosťami znamenalo pre
sťažovateľa likvidáciu jeho podnikateľskej činnosti a spôsobenie značnej majetkovej ujmy.
Vzhľadom k týmto skutočnostiam, uplatnil sťažovateľ nárok na náhradu škody
vychádzajúcej z ujmy na úrokoch z peňažných vkladov v peňažnom ústave z hodnoty
nehnuteľností, ktorých odpredaj mu bol zriadením záložného práva znemožnený po dobu
vyše 6 rokov, čím štát excesívnym spôsobom zasiahol do podstaty vlastníckeho práva
sťažovateľa - práva disponovať s majetkom - a teda týmto nesprávnym úradným postupom
porušil čl. 20 Ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd...
Žalobným návrhom, o ktorom v I. stupni rozhodol Okresný súd Trenčín v konaní
sp. zn. 21 C 52/2005 sa žalobca najskôr domáhal náhrady škody vo výške 10.000.000,- Sk,
v priebehu konania žalobca kvantitatívne zmenil žalobný návrh dňa 14.4.2008 a žiadal
priznať náhradu škody vo výške 176.528.967,- Sk a dňa 28.6.2008 žalobca opätovne zmenil
žalobný návrh a výšku náhrady škody upresnil na sumu 167.045.000,- Sk.
Prvostupňový súd žalobný návrh zamietol, vychádzajúc z týchto právnych záverov
(str. 7, posledný odsek, str. 8 rozsudku 21 C 52/2005)
- žalobca nesplnil už prvú podmienku k úspešnému uplatneniu nároku na náhradu škody
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko rozhodnutie Daňového úradu T. zo dňa
6.2.1998 nemožno považovať za nezákonné a nikdy nebolo toto rozhodnutie ako nezákonné
zrušené alebo marené,
- výška škody nemohla zodpovedať úroku z uložených peňazí, pretože predmetom záložného
práva neboli priamo finančné prostriedky, ale iné veci,
- žalobný návrh je premlčaný, nakoľko 3 ročnú premlčacia lehota začala plynúť od
rozhodnutia o zriadení záložného práva, t. j. od 13.2.1998 a skončila 13.2.2001, avšak
žaloba bola podaná 18.3.2005.
K tomuto záveru o premlčaní nároku poukazujeme na predchádzajúce stanovisko
súdu (str. 8, druhý odsek rozsudku), kde sa jednoznačne uvádza, že premlčacia lehota podľa
§ 22 ods. 1-3 zákon č. 58/1969 Zb. začína plynúť od doručenia zrušujúceho rozhodnutia.
Proti prvostupňovému rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal právne
posúdenie veci a závažné procesné vady súdu I. stupňa.
Žalobca za doslovný procesný kolaps považuje postup súdu, ktorý v priebehu
konania nerozhodol o zmene petitu návrhu zo dňa 4.4.2008 podľa § 95 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), rovnako nerozhodol ani o ďalšej zmene petitu návrhu
zo dňa 28.6.2008, avšak o týchto zmenených návrhoch konal.
Až na poslednom pojednávaní súdu dňa 13.10.2008, po záverečnej reči žalobcu a po
jeho upozornení na túto vadu, súd pripustil zmenu návrhu.
Rovnako súd na poslednom pojednávaní dňa 13.10.2008 nepostupoval spôsobom
podľa § 118 ods. 4 OSP. Až po záverečnej reči účastníkov, na základe námietky žalobcu,
súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, avšak aj tu bez toho, aby účastníkov
poučil podľa § 120 ods. 4 OSP.».
Odvolací krajský súd v konaní sp. zn. 5 Co 105/2009 prvostupňový rozsudok potvrdil
čo odôvodnil jednou vetou tak, že „súd prvého stupňa správne žalobu zamietol, keďže
žalobca nepreukázal nezákonné rozhodnutie, nakoľko toto bolo zrušené po úhrade
pohľadávky."
K premlčaniu nároku a ku škode a jej výške škody odvolací súd uviedol, že „týmito
otázkami sa prvostupňový súd nemal ani zaoberať, keďže žalobcovi nevznikol právny nárok
na náhradu Škody.
Čo sa týka procesných pochybení, podľa názoru odvolacieho súdu tento riadne
oboznámil dôkazné listiny a ostatné pochybenia nemali vplyv na správnosť napadnutého
rozsudku.
Žalobca podaním zo dna 15.7.2009 doplnil svoje odvolanie proti prvostupňovému
rozsudku, v ktorom podaní žiadal, aby odvolací súd posudzoval predmetnú vec podľa
príslušných ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je
Slovenská republika viazaná.
K tomuto podaniu odvolací súd neprihliadal s poukázaním na § 205 ods. 3 OSP,
nakoľko podľa súdu ide o rozšírenie odvolacích dôvodov po uplynutí odvolacej lehoty (str.
3 predposledný odsek rozsudku)
Tento záver súdu je v rozpore s obsahom podania zo dňa 15.7.2009
Odvolací súd nevyhovel tiež žiadosti žalobcu o pripustenie dovolania v otázkach
zásadného právneho významu a k nesprávnemu úradnému postupu správcu dane sa vôbec
nevyjadril, hoci platí zásada „iudex novit curia" a k meritu veci zaujal prekvapivý záver, na
ktorý už sťažovateľ nemohol reagovať, čím zároveň porušil princíp dvojinštančnosti
občianskeho súdneho konania a teda aj ústavnú zásadu garantovanú čí. 46 ods. 1 Ústavy
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
S prihliadnutím k zhodnosti rozsudku súdov oboch stupňov žalobca podal proti
rozsudku Krajského súdu dovolanie opierajúce sa o ustanovenie § 237 OSP
Dovolací súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 29/2010 zo dňa 30. novembra 2010 dovolanie
odmietol ako neprípustné podľa § 238 OSP s tým, že nezistil ani existenciu dôvodu podľa
§ 237 OSP. Týmto postupom dovolací súd nedstránil uvedené pochybenia, ale v nich
naďalej pokračoval...
Zásah do svojich ústavných a Dohovorom zaručených práv sťažovateľ vo svojom
súhrne vidí v tom, že predmetné rozsudky sú nielen nesprávne ale aj nedostatočne
odôvodnené, pričom výklad hmotnoprávnych predpisov nemá oporu v hmotnom práve
a vykazuje značný stupeň arbitrárnosti...“.
Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné práva JUDr. M. B. vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom
Krajského súdu... sp. zn. 5Co 105/2009 z 21.10.2009 a uznesením Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo 29/2010 z 30.11.2010 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu(...) sp. zn. 5Co 105/2009 z 21.10.2009 a uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 29/2010 z 30.11.2010 sa zrušujú a vec sa vracia
Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
3. Krajský súd... je povinný nahradiť JUDr. M. B. trovy konania tak, ako budú
vyčíslené pri skončení konania vo veci samej.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať
takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozhodnutím najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2010 z 30. novembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn 5 Co 105/2009 z 21. októbra 2009, ktoré považuje za nepreskúmateľné,
a podstatou jeho sťažnosti je nesúhlas s ich právnymi názormi a ich interpretáciou
a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení právnych predpisov, a to najmä zákona č.
58/1969 Zb. a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pri posudzovaní vád
konania.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
1. Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 29/2010 z 30. novembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa pre
neprípustnosť v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 105/2009 z 21. októbra
2009, je zjavne neopodstatnená.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02,
Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť
dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne posudzujúc
podmienky podľa § 238 OSP a existenciu vád podľa § 237 OSP a dospejúc k záveru
o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané sťažovateľom
odmietol, uvedeným postupom neporušil označené práva sťažovateľa. Podľa názoru
ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí na s. 3 až 9 zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za
zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú jasné, zrozumiteľné
a dostatočne odôvodnené.
Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného uznesenia
najvyššieho súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako
jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na
súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto
dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
2. Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co 105/2009 z 21. októbra 2009, ktorý v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
okresného súdu z 15. októbra 2008 nadobudol právoplatnosť ešte 2. decembra 2009,
a vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010)
a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská versus Česká republika sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) ústavný súd preskúmal i tieto rozhodnutia, pretože
najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodol z procesných dôvodov.
Ústavný súd preskúmal aj tieto námietky sťažovateľa, ktoré vzniesol v konaní pred
krajským súdom, pretože úzko súviseli s konaním na najvyššom súde, a zistil, že aj
vo vzťahu ku krajskému súdu sa jeho námietky týkajúce sa nesprávnej aplikácie zákona
č. 58/1969 Zb. ukázali tiež ako neodôvodnené a neopodstatnené.
V tomto prípade podľa názoru ústavného súdu nie je možné hovoriť o svojvôli pri
výklade a aplikácii tohto zákonného predpisu, o ktorej by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam, čo sa však v danom prípade nestalo (m. m. I. ÚS 115/02,
Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného rozsudku
krajského súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietaný rozsudok krajského súdu tiež
ako jasný, zrozumiteľný a zodpovedajúci obsahu základného práva na súdnu ochranu
zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na všetky relevantné námietky, ktoré sťažovateľ nastolil v odvolaní proti rozsudku
okresného súdu (a obdobne ich formuloval aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu), krajský
súd podal primeranú odpoveď, do ktorej ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať.
Na kľúčovú otázku v konaní týkajúcu sa aplikácie príslušných ustanovení zákona č. 58/1969
Zb. (na s. 4 a 5) krajský súd síce iba stručne uviedol po citácii jeho ustanovení § 4 ods. 1 a 2
dôvody zamietnutia jeho odvolania, ale najvyšší súd v dovolaní túto otázku rozobral
jasnejšie na s. 6, preto ústavný súd nevidí žiadny dôvod na prehodnocovanie záverov
všeobecných súdov. Obdobne tomu bolo aj v prípade odpovede na jeho námietky, že
v dôsledku procesných pochybení prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom a podobne.
Výsledok interpretácie príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. považuje
ústavný súd za logický a dostatočný, majúci základ v aplikovanej právnej úprave
a v konečnom dôsledku nemôže vyústiť do spochybnenia právnych záverov rozhodnutí
všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné od právnych argumentov sťažovateľa.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú
súvislosť medzi rozhodnutiami všeobecných súdov, námietkami sťažovateľa a právami
sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti tiež odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu svojvoľnosti
a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu. Pretože
ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani
o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť v zásade
porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy (napr. II. ÚS 78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej
vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011