Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 164/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Ž.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 21. októbra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2011

doručená sťažnosť JUDr. M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 21. októbra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v marci 2005 domáhal proti

žalovanému (Slovenská republika–Ministerstvo financií Slovenskej republiky) na základe

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“) náhrady škody

v sume 10 mil. Sk.

Vo veci konal Okresný súd Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

a v priebehu konania sťažovateľ zmenil návrh tak, že výšku náhrady škody

upresnil na sumu 167 045 000 Sk s príslušenstvom.

Nárok na náhradu škody opieral žalobca o nezákonné rozhodnutie a nezákonný

postup správcu dane–Daňového úradu T. (ďalej aj „správca dane“), ktorým bola spôsobená

škoda na jeho majetku, pretože mu ako „daňovému subjektu správca dane vyrubil výmerom

zo dňa 19.7.1997 dodatočnú daň vo výške 3.393.309,- Sk. Následne správca dane na

základe tohto výmeru, ktorý nenadobudol právoplatnosť, vydal výkaz nedoplatkov na sumu

6.786.618,- Sk (dorubená daň + 100 % penále) a rozhodnutím zo dňa 6.2.1998 zriadil

záložné právo na zabezpečenie tejto pohľadávky na všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve

žalobcu, ktorým rozhodnutím zakázal žalobcovi počas trvania záložného práva založené

nehnuteľnosti predať, scudziť, ani s nimi inak nakladať.

Proti platobnému výmeru zo dňa 19.7.1997 na sumu 3.393.309,- Sk podal žalobca

odvolanie, na základe ktorého správca dane vykonal viaceré opätovné kontroly správnosti

dorubenia dane. Napokon až rozhodnutím zo dňa 18.3.2002 správca dane vyhovel

odvolaniu žalobcu a jeho daňovú povinnosť ustálil zo sumy 3.393.309,- Sk na konečnú sumu

89.848,-Sk

... Tým sa potvrdilo, že platobný výmer zo dňa 19.9.1997, ktorým správca dane

dorubil daň vo výške 3.393.309,- Sk bol nezákonný...

Podotýkam, že záložné právo sa vzťahovalo na všetky nehnuteľnosti sťažovateľa,

ktorých hodnota vyčíslená znaleckým posudkom predstavovala sumu 165.289.000,- Sk.“.

K zrušeniu záložného práva došlo až rozhodnutiami správcu dane, a to

zo 7. mája 2004 a následne až po uhradení daňovej pohľadávky 8. júna 2004, ktorým

správca dane zrušil rozhodnutie o určení záložného práva zo 6. februára 1998.

Napriek takémuto skutkovému stavu okresný súd a ani krajský súd

nezaujali právny záver, že rozhodnutie o určení záložného práva bolo nezákonné «a záložné

právo zriadené k nehnuteľnostiam trvalo viac ako 6 rokov. Popri tom, že bolo zriadené

k zabezpečeniu neexistujúcej daňovej pohľadávky 6.786.618,- Sk, správnosť ktorej výšky

bola ustálená na sumu 89.848,- Sk, poukazujeme aj na nezákonnosť rozsahu zriadeného

záložného práva oproti zabezpečovanej pohľadávke.

Podľa § 71 ods. 6 Zákona o správe daní, správca dane dbá, aby hodnota predmetu

záložného práva bola primeraná sume daňového nedoplatku.

V danom prípade, aj keď išlo o neexistujúcu výšku nedoplatku vykázanú nesprávne

v sume 6.786.618,- Sk, správca dane zabezpečil takúto pohľadávku záložným právom ku

všetkým nehnuteľnostiam sťažovateľa v hodnote podľa znaleckého posudku vo výške

165.289.000,- Sk, čo bolo pre neho absolútne likvidačné neproporcionálne.

Sťažovateľ bol podnikateľom v obchodovaní s realitami. Záložné právo trvajúce viac

ako 6 rokov spojené so zákazom akokoľvek nakladať s nehnuteľnosťami znamenalo pre

sťažovateľa likvidáciu jeho podnikateľskej činnosti a spôsobenie značnej majetkovej ujmy.

Vzhľadom k týmto skutočnostiam, uplatnil sťažovateľ nárok na náhradu škody

vychádzajúcej z ujmy na úrokoch z peňažných vkladov v peňažnom ústave z hodnoty

nehnuteľností, ktorých odpredaj mu bol zriadením záložného práva znemožnený po dobu

vyše 6 rokov, čím štát excesívnym spôsobom zasiahol do podstaty vlastníckeho práva

sťažovateľa - práva disponovať s majetkom - a teda týmto nesprávnym úradným postupom

porušil a Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd...

Žalobným návrhom, o ktorom v I. stupni rozhodol Okresný súd Trenčín v konaní

sp. zn. sa žalobca najskôr domáhal náhrady škody vo výške 10.000.000,- Sk,

v priebehu konania žalobca kvantitatívne zmenil žalobný návrh dňa 14.4.2008 a žiadal

priznať náhradu škody vo výške 176.528.967,- Sk a dňa 28.6.2008 žalobca opätovne zmenil

žalobný návrh a výšku náhrady škody upresnil na sumu 167.045.000,- Sk.

Prvostupňový súd žalobný návrh zamietol, vychádzajúc z týchto právnych záverov

(str. 7, posledný odsek, str. 8 rozsudku )

- žalobca nesplnil už prvú podmienku k úspešnému uplatneniu nároku na náhradu škody

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko rozhodnutie Daňového úradu T. zo dňa

6.2.1998 nemožno považovať za nezákonné a nikdy nebolo toto rozhodnutie ako nezákonné

zrušené alebo marené,

- výška škody nemohla zodpovedať úroku z uložených peňazí, pretože predmetom záložného

práva neboli priamo finančné prostriedky, ale iné veci,

- žalobný návrh je premlčaný, nakoľko 3 ročnú premlčacia lehota začala plynúť od

rozhodnutia o zriadení záložného práva, t. j. od 13.2.1998 a skončila 13.2.2001, avšak

žaloba bola podaná 18.3.2005.

K tomuto záveru o premlčaní nároku poukazujeme na predchádzajúce stanovisko

súdu (str. 8, druhý odsek rozsudku), kde sa jednoznačne uvádza, že premlčacia lehota podľa

-3 začína plynúť od doručenia zrušujúceho rozhodnutia.

Proti prvostupňovému rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal právne

posúdenie veci a závažné procesné vady súdu I. stupňa.

Žalobca za doslovný procesný kolaps považuje postup súdu, ktorý v priebehu

konania nerozhodol o zmene petitu návrhu zo dňa 4.4.2008 podľa § 95 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), rovnako nerozhodol ani o ďalšej zmene petitu návrhu

zo dňa 28.6.2008, avšak o týchto zmenených návrhoch konal.

Až na poslednom pojednávaní súdu dňa 13.10.2008, po záverečnej reči žalobcu a po

jeho upozornení na túto vadu, súd pripustil zmenu návrhu.

Rovnako súd na poslednom pojednávaní dňa 13.10.2008 nepostupoval spôsobom

podľa . Až po záverečnej reči účastníkov, na základe námietky žalobcu,

súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, avšak aj tu bez toho, aby účastníkov

poučil podľa .».

Odvolací krajský súd v konaní sp. zn. prvostupňový rozsudok potvrdil

čo odôvodnil jednou vetou tak, že „súd prvého stupňa správne žalobu zamietol, keďže

žalobca nepreukázal nezákonné rozhodnutie, nakoľko toto bolo zrušené po úhrade

pohľadávky."

K premlčaniu nároku a ku škode a jej výške škody odvolací súd uviedol, že „týmito

otázkami sa prvostupňový súd nemal ani zaoberať, keďže žalobcovi nevznikol právny nárok

na náhradu Škody.

Čo sa týka procesných pochybení, podľa názoru odvolacieho súdu tento riadne

oboznámil dôkazné listiny a ostatné pochybenia nemali vplyv na správnosť napadnutého

rozsudku.

Žalobca podaním zo dna 15.7.2009 doplnil svoje odvolanie proti prvostupňovému

rozsudku, v ktorom podaní žiadal, aby odvolací súd posudzoval predmetnú vec podľa

príslušných ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je

Slovenská republika viazaná.

K tomuto podaniu odvolací súd neprihliadal s poukázaním na ,

nakoľko podľa súdu ide o rozšírenie odvolacích dôvodov po uplynutí odvolacej lehoty (str.

3 predposledný odsek rozsudku)

Tento záver súdu je v rozpore s obsahom podania zo dňa 15.7.2009

Odvolací súd nevyhovel tiež žiadosti žalobcu o pripustenie dovolania v otázkach

zásadného právneho významu a k nesprávnemu úradnému postupu správcu dane sa vôbec

nevyjadril, hoci platí zásada „iudex novit curia" a k meritu veci zaujal prekvapivý záver, na

ktorý už sťažovateľ nemohol reagovať, čím zároveň porušil princíp dvojinštančnosti

občianskeho súdneho konania a teda aj ústavnú zásadu garantovanú čí. 46 ods. 1

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

S prihliadnutím k zhodnosti rozsudku súdov oboch stupňov žalobca podal proti

rozsudku Krajského súdu dovolanie opierajúce sa o ustanovenie

Dovolací súd uznesením sp. zn. zo dňa 30. novembra 2010 dovolanie

odmietol ako neprípustné podľa s tým, že nezistil ani existenciu dôvodu podľa

. Týmto postupom dovolací súd nedstránil uvedené pochybenia, ale v nich

naďalej pokračoval...

Zásah do svojich ústavných a Dohovorom zaručených práv sťažovateľ vo svojom

súhrne vidí v tom, že predmetné rozsudky sú nielen nesprávne ale aj nedostatočne

odôvodnené, pričom výklad hmotnoprávnych predpisov nemá oporu v hmotnom práve

a vykazuje značný stupeň arbitrárnosti...“.

Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva JUDr. M. B. vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku

podľa SR a právo na pokojné užívanie majetku podľa

Dodatkového protokolu, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom

Krajského súdu... sp. zn. z 21.10.2009 a uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. zn. z 30.11.2010 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu(...) sp. zn. z 21.10.2009 a uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30.11.2010 sa zrušujú a vec sa vracia

Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný nahradiť JUDr. M. B. trovy konania tak, ako budú

vyčíslené pri skončení konania vo veci samej.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozhodnutím najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. novembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn z 21. októbra 2009, ktoré považuje za nepreskúmateľné,

a podstatou jeho sťažnosti je nesúhlas s ich právnymi názormi a ich interpretáciou

a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení právnych predpisov, a to najmä zákona č.

a (ďalej len „“) pri posudzovaní vád

konania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

1. Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. novembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa pre

neprípustnosť v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 21. októbra

2009, je zjavne neopodstatnená.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis napr. ,

).

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť

dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne posudzujúc

podmienky podľa a existenciu vád podľa a dospejúc k záveru

o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané sťažovateľom

odmietol, uvedeným postupom neporušil označené práva sťažovateľa. Podľa názoru

ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí na s. 3 až 9 zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za

zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú jasné, zrozumiteľné

a dostatočne odôvodnené.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného uznesenia

najvyššieho súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako

jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na

súdnu ochranu zakotveného v a práva v dohovoru. Z tohto

dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 21. októbra 2009, ktorý v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

okresného súdu z 15. októbra 2008 nadobudol právoplatnosť ešte 2. decembra 2009,

a vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (, )

a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská versus Česká republika sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) ústavný súd preskúmal i tieto rozhodnutia, pretože

najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodol z procesných dôvodov.

Ústavný súd preskúmal aj tieto námietky sťažovateľa, ktoré vzniesol v konaní pred

krajským súdom, pretože úzko súviseli s konaním na najvyššom súde, a zistil, že aj

vo vzťahu ku krajskému súdu sa jeho námietky týkajúce sa nesprávnej aplikácie zákona

č. ukázali tiež ako neodôvodnené a neopodstatnené.

V tomto prípade podľa názoru ústavného súdu nie je možné hovoriť o svojvôli pri

výklade a aplikácii tohto zákonného predpisu, o ktorej by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam, čo sa však v danom prípade nestalo (m. m. ,

).

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného rozsudku

krajského súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietaný rozsudok krajského súdu tiež

ako jasný, zrozumiteľný a zodpovedajúci obsahu základného práva na súdnu ochranu

zakotveného v a práva v dohovoru.

Na všetky relevantné námietky, ktoré sťažovateľ nastolil v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu (a obdobne ich formuloval aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu), krajský

súd podal primeranú odpoveď, do ktorej ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať.

Na kľúčovú otázku v konaní týkajúcu sa aplikácie príslušných ustanovení

Zb. (na s. 4 a 5) krajský súd síce iba stručne uviedol po citácii jeho ustanovení § 4 ods. 1 a 2

dôvody zamietnutia jeho odvolania, ale najvyšší súd v dovolaní túto otázku rozobral

jasnejšie na s. 6, preto ústavný súd nevidí žiadny dôvod na prehodnocovanie záverov

všeobecných súdov. Obdobne tomu bolo aj v prípade odpovede na jeho námietky, že

v dôsledku procesných pochybení prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom a podobne.

Výsledok interpretácie príslušných ustanovení považuje

ústavný súd za logický a dostatočný, majúci základ v aplikovanej právnej úprave

a v konečnom dôsledku nemôže vyústiť do spochybnenia právnych záverov rozhodnutí

všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné od právnych argumentov sťažovateľa.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (obdobne , ). Do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú

súvislosť medzi rozhodnutiami všeobecných súdov, námietkami sťažovateľa a právami

sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti tiež odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, ako aj práva podľa dodatkového protokolu z dôvodu svojvoľnosti

a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu. Pretože

ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani

o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa ani podľa

dodatkového protokolu.

Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť v zásade

porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

(napr. ). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou

voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s .

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej

vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011