Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 712/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Terézia

Baráková, s. r. o., Michalská bašta 12, Nové Zámky, v mene ktorej koná konateľka

a advokátka JUDr. Terézia Baráková, pre namietané porušenie

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47

ods. 2 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a podľa Listiny základných práv

a slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. z 18. júna

2012, uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 156 z 21. decembra 2012 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. decembra

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014

doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a podľa

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu

Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. 146 z 18. júna 2012,

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 156

z 21. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. decembra 2013.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnému

súdu 6. októbra 2011 sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal proti obchodnej spoločnosti

, ako odporcovi,

zaplatenia sumy 99 878,30 € s prísl. z titulu zmluvy o dielo. Súčasne s návrhom podal

sťažovateľ okresnému súdu aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorú odôvodnil

tým, že „výška súdneho poplatku je značná a v súčasnej dobe som sa nie vlastnou vinou

dostal do druhotnej platobnej neschopnosti, pričom výšku súdneho poplatku som nebol

schopný uhradiť už pri vzniku pohľadávky...“. Sťažovateľ uviedol, že jeho pokusy vybaviť si

úver v bankách zlyhali, a keďže nevlastní žiadnu nehnuteľnosť a predajom majetku, ktorý

slúži ako výrobné prostriedky, by mu vznikla ďalšia škoda, je presvedčený, že kumulatívne

spĺňa obe podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov ustanovené v § 138

ods. 1 (ďalej len „OSP“).

Okresný súd uznesením č. k. 146 z 18. júna 2012 sťažovateľovi

oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, keď po preskúmaní ním predložených

dokladov dospel k záveru, že „dočasná momentálna nedisponibilita peňažnými

prostriedkami nie je v podnikaní javom zriedkavým a neodzrkadľuje celkové pomery

žiadateľa – podnikateľa“, ktorý „nepreukázal, aký príjem dosahoval v priebehu svojho

podnikania“, a že „prenášanie podnikateľského rizika na štát pri platení súdnych poplatkov

nie je možné“.

Keďže s uvedeným rozhodnutím sťažovateľ nesúhlasil, podal proti nemu odvolanie,

v ktorom vyjadril názor, že v jeho prípade „došlo k porušeniu zásady rovnosti strán“ podľa

a 3 a listiny, pretože platná právna úprava umožňuje

oslobodiť od súdnych poplatkov aj fyzickú osobu – podnikateľa. Doplnil, že žiadosť podal až

vtedy, „keď sa blížila premlčacia lehota, a teda by došlo k faktickej nevymožiteľnosti

práva“.

Krajský súd uznesením č. k. 156 z 21. decembra 2012 uvedené

uznesenie okresného súdu potvrdil, pretože dospel k rovnakému záveru, t. j. „že u žalobcu

nie je preukázaná existencia takých pomerov, ktoré by odôvodňovali priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov“.

Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. decembra 2013 odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti podľa a nezistenia

vád podľa .

V sťažnosti predloženej ústavnému súdu sťažovateľ zopakoval svoje argumenty

uplatnené na všetkých stupňoch všeobecných súdov, pričom okresnému súdu navyše vytkol,

že sa vôbec nezaoberal posúdením otázky jeho možného úspechu alebo neúspechu v konaní

ako druhej z podmienok ustanovených . Tvrdí, že „prvostupňový súd a ani

odvolací súd sa k hodnote majetku, teda samotným majetkovým pomerom sťažovateľa

nevyjadrili“ a „sťažovateľovi nebolo umožnené, aby prípadné pochybnosti pred súdom

vyvrátil a obhájil sa“. Sťažovateľ citujúc časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.

zo 6. júna 2012 (týkajúceho sa iného sťažovateľa, pozn.) sa domnieva, že

„okresný súd tým, že neodpustil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok vo výške 6 % z hodnoty

predmetu sporu ako preddavok na trovy konania a svojim rozhodnutím obmedzil žalobcovi

právo na prístup k súdu, nakoľko rozhodnutie je zjavne neproporcionálne, a tým aj

arbitrárne v myšlienkovom procese konajúceho súdu. Vzhľadom na uvedené je uznesenie

okresného súdu, arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a tým aj z ústavného hľadiska

kladúceho požiadavku na spravodlivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia neudržateľné.“.

Sťažovateľ je preto tohto názoru, že «rozhodnutím prvostupňového a nasl. súdov bolo

porušené sťažovateľove právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené

Slovenskej republiky a , 3 ale i Listinou základných

práv a slobôd v čl. 37 ods. 3 a sťažovateľ má tiež za to, že bolo porušené ustanovenie čl. 12

ods. 2 , nakoľko súd naň hľadí ako na osobu v tzv. „inom

postavení“, teda v postavení podnikateľa, čím ho diskriminuje a v podstate tým zdôvodnil

svoje rozhodnutie.».

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že

«uznesenia Okresného súdu v Dunajskej Strede č. k. , Odvolacieho

súdu v Trnave č. k. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zrušuje nakoľko bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie, zaručené a , 3

Slovenskej republiky ale i Listinou základných práv a slobôd v čl. 37 ods. 3 pričom bolo

porušené i ustanovenie , nakoľko súdy

na sťažovateľa hľadia ako na osobu v tzv. „inom postavení“, teda v postavení podnikateľa, a

sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznáva a prikazuje súdu konať vo veci

samej».

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

K námietke porušenia a základných práv sťažovateľa podľa

, a a listiny uznesením

okresného súdu č. k. 146 z 18. júna 2012

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu vyplývajúci z je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu

(podobne , , , ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

Sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu okresného súdu domáhal podaním opravného prostriedku (odvolania), o ktorom

krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa

uznesením krajského súdu č. k. 156 z 21. decembra 2012

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ,

, ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľom podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu (ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 146

z 18. júna 2012 o nepriznaní oslobodenia sťažovateľovi od súdnych poplatkov, pozn.) bolo

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. decembra 2013, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 7. mája 2014, z procesných dôvodov odmietnuté, ústavný súd považuje

sťažnosť v tejto časti za podanú včas.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Do obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka

dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (),

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, , ).

Preskúmaním predloženej sťažnosti a k nej pripojených ústavný súd dospel k záveru,

že táto je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (). Dôvodom

na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými

slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd už v minulosti judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia

od súdneho poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu ().

Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť predmetom

ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov

konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu

konania nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd

sťažovateľa (podobne rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

).

Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľa – právnickej osoby nemôže byť sám

osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov ().

Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom ()

ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá výlučne

do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti súdnictva

(súdov) vyplývajúci z . Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov,

aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných ustanovení týkajúcich sa

oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkov vychádzať. Ústavnému súdu

neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní

o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Z ustanovenia vyplýva, že pri rozhodovaní o oslobodení

od súdnych poplatkov súd prihliada na celkové majetkové pomery žiadateľa, na výšku

súdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku. Pre posúdenie dôvodnosti žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme

bezúspešne uplatňuje alebo bráni svoje práva. U právnických osôb a fyzických osôb, ktoré

sú podnikateľmi, súd berie zreteľ i na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru

majetku, platobnú schopnosť a pod. Nepriaznivá hospodárska situácia podnikateľa ako

dôsledok podnikania nemôže byť paušálnym dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2010).

Pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť účastníkovi

konania na účely možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časový

priestor na úhradu súdneho poplatku a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. augusta 2010).

Sťažovateľ námietku porušenia označeného práva krajským súdom založil výhradne

na neúspechu v (procesnom) konaní pred všeobecnými súdmi, pričom aj po uplynutí takmer

troch rokov od podania žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (6. októbra 2011) je

presvedčený, že svoje majetkové pomery okresnému súdu dostatočne zdokumentoval,

a keďže sa stále nachádza v stave druhotnej platobnej neschopnosti a v jeho prípade nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku, spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych

poplatkov v konaní o jeho žalobe o zaplatenie sumy 99 878,30 € s prísl.

Ako bolo uvedené, krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu

ako vecne správne potvrdil, pričom v relevantnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia

(s. 3 – 5) zreteľne konštatoval, že súd prvého stupňa oslobodenie žalobcovi nepriznal

z dôvodu, že je podnikateľom, ale preto, že ako podnikateľský subjekt dostatočne

nepreukázal ani len existenciu takých majetkových pomerov, ktoré by ako jedna

z podmienok podľa takéto oslobodenie umožňovali, keďže „nepredložil

ani všetky prvostupňovým súdom vyžadované doklady, ktorými by svoju nepriaznivú

finančnú situáciu preukázal, keď nedoložil fotokópiu stavu na účte v peňažnom ústave.

Okrem toho nemožno prehliadnuť, že vo svojom živnostenskom liste má udelené

živnostenské povolenie na celkom 17 druhov rozličnej podnikateľskej činnosti, pričom

všetky nesúvisia s predmetom činnosti vykonávanej na základe zmluvy o dielo, z ktorej

vznikla v konaní uplatnená pohľadávka. Sám žalobca uvádza vlastníctvo piatich kusov

osobných motorových vozidiel, čo sa odvolaciemu súdu nejaví ako primeraný počet vozidiel

prevádzkovaných podnikateľom – jednou fyzickou osobou. Napriek svojmu tvrdeniu

o druhotnej platobnej neschopnosti má finančné prostriedky na prevádzkovanie

kancelárie...“. Krajský súd taktiež uviedol, že „druhotná platobná neschopnosť, na ktorú

poukazoval žalobca, nie je automaticky dôvodom pre priznanie oslobodenia od platenia

súdnych poplatkov“ a že „podmienky pre aplikáciu ust. v prípade

žalobcu by boli osvedčené len v prípade, ak by sa ocitol v komplikovaných finančných

pomeroch z dôvodov, ktoré nesúvisia s podnikaním, najmä prípadov zavinených vyššou

mocou. Takéto skutočnosti, ale žalobca ako dôvody pre priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov neuvádzal.“

Preskúmaním danej veci ústavný súd dospel k názoru, že krajský súd postupoval pri

rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľa ústavne konformným spôsobom a že ním

vydané rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne. Krajský súd pri svojom rozhodovaní

nevybočil z rámca judikatúry všeobecných súdov aplikovateľnej na podobné prípady.

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu popiera tvrdenie sťažovateľa, že „odvolací súd sa

k hodnote majetku, teda samotným majetkovým pomerom sťažovateľa nevyjadril“.

Je pravdou, že krajský súd sa osobitne nevyjadril k splneniu druhej podmienky oslobodenia

od súdnych poplatkov, t. j. či nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie

práva, avšak jeho rozhodnutie len z tohto dôvodu nemožno považovať za arbitrárne, pretože

na priznanie takéhoto oslobodenia súdom sa v zmysle vyžaduje

kumulatívne splnenie oboch v ňom stanovených podmienok, čo sa v danom prípade

evidentne nestalo. V zásade rovnako túto skutočnosť zhodnotil aj najvyšší súd na s. 11 – 12

svojho uznesenia, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Správanie sťažovateľa, ktorý ani počas plynutia takej dlhej doby nepredložil doklady

požadované okresným súdom (resp. doklady preukazujúce jeho aktuálne majetkové

pomery), len polemizoval s ich opodstatnenosťou ako dôkazného prostriedku a nepreukázal

ani trvajúcu snahu o usporiadanie svojich majetkových pomerov tak, aby získal finančné

prostriedky na úhradu súdneho poplatku, podľa názoru ústavného súdu vôbec nenasvedčuje

tomu, že jeho úmyslom nebolo preniesť povinnosť uhradiť súdny poplatok, ktorého výšku

„nebol schopný uhradiť už pri vzniku pohľadávky“ uplatnenej až vtedy, „keď sa blížila

premlčacia lehota, a teda by došlo k faktickej nevymožiteľnosti práva“, na štát.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. decembra 2013

Ako bolo uvedené, napadnutým rozhodnutím najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti podľa a nezistenia vád podľa

.

Otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane

posúdenia otázky prípustnosti dovolania je navyše vecou zákonnosti a jej vyriešenie

v súlade s ustanoveniami , ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa zaručeného (, ).

Keďže medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a základným právom

sťažovateľa podľa , porušenie ktorého namieta, nie je žiadna relevantná

súvislosť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia a základných práv sťažovateľa podľa

a a listiny uznesením krajského

súdu č. k. 156 z 21. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. decembra 2013

Túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa

z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí spočívajúceho v úplnej absencii

odôvodnenia jednotlivých práv osobitne ku každému z týchto súdov ako jednej

zo všeobecných náležitostí podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014