Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 712/2014
PDF · 437.47 KB
No categories available
III. ÚS 712/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Terézia
Baráková, s. r. o., Michalská bašta 12, Nové Zámky, v mene ktorej koná konateľka
a advokátka JUDr. Terézia Baráková, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 9 Rob/77/2011 146 z 18. júna
2012, uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 31 Cob/63/2012 156 z 21. decembra 2012 a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo/37/2013 z 30. decembra
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014
doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy,
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu
Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 Rob 77/2011 146 z 18. júna 2012,
uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 31 Cob 63/2012 156
z 21. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 37/2013 z 30. decembra 2013.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným okresnému
súdu 6. októbra 2011 sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal proti obchodnej spoločnosti
, ako odporcovi,
zaplatenia sumy 99 878,30 € s prísl. z titulu zmluvy o dielo. Súčasne s návrhom podal
sťažovateľ okresnému súdu aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorú odôvodnil
tým, že „výška súdneho poplatku je značná a v súčasnej dobe som sa nie vlastnou vinou
dostal do druhotnej platobnej neschopnosti, pričom výšku súdneho poplatku som nebol
schopný uhradiť už pri vzniku pohľadávky...“. Sťažovateľ uviedol, že jeho pokusy vybaviť si
úver v bankách zlyhali, a keďže nevlastní žiadnu nehnuteľnosť a predajom majetku, ktorý
slúži ako výrobné prostriedky, by mu vznikla ďalšia škoda, je presvedčený, že kumulatívne
spĺňa obe podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov ustanovené v § 138
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Okresný súd uznesením č. k. 9 Rob 77/2011 146 z 18. júna 2012 sťažovateľovi
oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, keď po preskúmaní ním predložených
dokladov dospel k záveru, že „dočasná momentálna nedisponibilita peňažnými
prostriedkami nie je v podnikaní javom zriedkavým a neodzrkadľuje celkové pomery
žiadateľa – podnikateľa“, ktorý „nepreukázal, aký príjem dosahoval v priebehu svojho
podnikania“, a že „prenášanie podnikateľského rizika na štát pri platení súdnych poplatkov
nie je možné“.
Keďže s uvedeným rozhodnutím sťažovateľ nesúhlasil, podal proti nemu odvolanie,
v ktorom vyjadril názor, že v jeho prípade „došlo k porušeniu zásady rovnosti strán“ podľa
čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, pretože platná právna úprava umožňuje
oslobodiť od súdnych poplatkov aj fyzickú osobu – podnikateľa. Doplnil, že žiadosť podal až
vtedy, „keď sa blížila premlčacia lehota, a teda by došlo k faktickej nevymožiteľnosti
práva“.
Krajský súd uznesením č. k. 31 Cob 63/2012 156 z 21. decembra 2012 uvedené
uznesenie okresného súdu potvrdil, pretože dospel k rovnakému záveru, t. j. „že u žalobcu
nie je preukázaná existencia takých pomerov, ktoré by odôvodňovali priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov“.
Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obdo 37/2013
z 30. decembra 2013 odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti podľa § 239 OSP a nezistenia
V sťažnosti predloženej ústavnému súdu sťažovateľ zopakoval svoje argumenty
uplatnené na všetkých stupňoch všeobecných súdov, pričom okresnému súdu navyše vytkol,
že sa vôbec nezaoberal posúdením otázky jeho možného úspechu alebo neúspechu v konaní
ako druhej z podmienok ustanovených § 138 ods. 1 OSP. Tvrdí, že „prvostupňový súd a ani
odvolací súd sa k hodnote majetku, teda samotným majetkovým pomerom sťažovateľa
nevyjadrili“ a „sťažovateľovi nebolo umožnené, aby prípadné pochybnosti pred súdom
vyvrátil a obhájil sa“. Sťažovateľ citujúc časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 (týkajúceho sa iného sťažovateľa, pozn.) sa domnieva, že
„okresný súd tým, že neodpustil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok vo výške 6 % z hodnoty
predmetu sporu ako preddavok na trovy konania a svojim rozhodnutím obmedzil žalobcovi
právo na prístup k súdu, nakoľko rozhodnutie je zjavne neproporcionálne, a tým aj
arbitrárne v myšlienkovom procese konajúceho súdu. Vzhľadom na uvedené je uznesenie
okresného súdu, arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a tým aj z ústavného hľadiska
kladúceho požiadavku na spravodlivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia neudržateľné.“.
Sťažovateľ je preto tohto názoru, že «rozhodnutím prvostupňového a nasl. súdov bolo
porušené sťažovateľove právo na spravodlivé súdne konanie, zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky ale i Listinou základných
práv a slobôd v čl. 37 ods. 3 a sťažovateľ má tiež za to, že bolo porušené ustanovenie čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko súd naň hľadí ako na osobu v tzv. „inom
postavení“, teda v postavení podnikateľa, čím ho diskriminuje a v podstate tým zdôvodnil
svoje rozhodnutie.».
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že
«uznesenia Okresného súdu v Dunajskej Strede č. k. 9 Rob/77/2011 146, Odvolacieho
súdu v Trnave č. k. 31 Cob/63/2012 156 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
4 Obdo 37/2013 zrušuje nakoľko bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie, zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy
Slovenskej republiky ale i Listinou základných práv a slobôd v čl. 37 ods. 3 pričom bolo
porušené i ustanovenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko súdy
na sťažovateľa hľadia ako na osobu v tzv. „inom postavení“, teda v postavení podnikateľa, a
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznáva a prikazuje súdu konať vo veci
samej».
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
K námietke porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny uznesením
okresného súdu č. k. 9 Rob 77/2011 146 z 18. júna 2012
V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu
(podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
Sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu okresného súdu domáhal podaním opravného prostriedku (odvolania), o ktorom
krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu č. k. 31 Cob 63/2012 156 z 21. decembra 2012
Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 164/2011).
Vzhľadom na to, že sťažovateľom podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu (ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 9 Rob 77/2011 146
z 18. júna 2012 o nepriznaní oslobodenia sťažovateľovi od súdnych poplatkov, pozn.) bolo
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 37/2013 z 30. decembra 2013, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 7. mája 2014, z procesných dôvodov odmietnuté, ústavný súd považuje
sťažnosť v tejto časti za podanú včas.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Preskúmaním predloženej sťažnosti a k nej pripojených ústavný súd dospel k záveru,
že táto je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). Dôvodom
na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými
slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd už v minulosti judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia
od súdneho poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu (II. ÚS 142/04).
Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť predmetom
ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov
konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu
konania nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd
sťažovateľa (podobne rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
Nedostatok finančných prostriedkov sťažovateľa – právnickej osoby nemôže byť sám
osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov (III. ÚS 559/2011).
Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (Občianskym súdnym poriadkom)
ustanovené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá výlučne
do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti súdnictva
(súdov) vyplývajúci z čl. 141 ods. 1 ústavy. Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov,
aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných ustanovení týkajúcich sa
oslobodenia právnických osôb od súdnych poplatkov vychádzať. Ústavnému súdu
neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní
o nárokoch účastníkov konania dospeli.
Z ustanovenia § 138 ods. 1 OSP vyplýva, že pri rozhodovaní o oslobodení
od súdnych poplatkov súd prihliada na celkové majetkové pomery žiadateľa, na výšku
súdneho poplatku i na povahu uplatňovaného nároku. Pre posúdenie dôvodnosti žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov je tiež rozhodujúce, či účastník svojvoľne alebo zrejme
bezúspešne uplatňuje alebo bráni svoje práva. U právnických osôb a fyzických osôb, ktoré
sú podnikateľmi, súd berie zreteľ i na povahu ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru
majetku, platobnú schopnosť a pod. Nepriaznivá hospodárska situácia podnikateľa ako
dôsledok podnikania nemôže byť paušálnym dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 41/2010 z 26. októbra 2010).
Pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť účastníkovi
konania na účely možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu poskytnutý reálny časový
priestor na úhradu súdneho poplatku a na pokračovanie v konaní vo veci samej (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 164/2010 z 30. augusta 2010).
Sťažovateľ námietku porušenia označeného práva krajským súdom založil výhradne
na neúspechu v (procesnom) konaní pred všeobecnými súdmi, pričom aj po uplynutí takmer
troch rokov od podania žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (6. októbra 2011) je
presvedčený, že svoje majetkové pomery okresnému súdu dostatočne zdokumentoval,
a keďže sa stále nachádza v stave druhotnej platobnej neschopnosti a v jeho prípade nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku, spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych
poplatkov v konaní o jeho žalobe o zaplatenie sumy 99 878,30 € s prísl.
Ako bolo uvedené, krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu
ako vecne správne potvrdil, pričom v relevantnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia
(s. 3 – 5) zreteľne konštatoval, že súd prvého stupňa oslobodenie žalobcovi nepriznal
z dôvodu, že je podnikateľom, ale preto, že ako podnikateľský subjekt dostatočne
nepreukázal ani len existenciu takých majetkových pomerov, ktoré by ako jedna
z podmienok podľa § 138 ods. 1 OSP takéto oslobodenie umožňovali, keďže „nepredložil
ani všetky prvostupňovým súdom vyžadované doklady, ktorými by svoju nepriaznivú
finančnú situáciu preukázal, keď nedoložil fotokópiu stavu na účte v peňažnom ústave.
Okrem toho nemožno prehliadnuť, že vo svojom živnostenskom liste má udelené
živnostenské povolenie na celkom 17 druhov rozličnej podnikateľskej činnosti, pričom
všetky nesúvisia s predmetom činnosti vykonávanej na základe zmluvy o dielo, z ktorej
vznikla v konaní uplatnená pohľadávka. Sám žalobca uvádza vlastníctvo piatich kusov
osobných motorových vozidiel, čo sa odvolaciemu súdu nejaví ako primeraný počet vozidiel
prevádzkovaných podnikateľom – jednou fyzickou osobou. Napriek svojmu tvrdeniu
o druhotnej platobnej neschopnosti má finančné prostriedky na prevádzkovanie
kancelárie...“. Krajský súd taktiež uviedol, že „druhotná platobná neschopnosť, na ktorú
poukazoval žalobca, nie je automaticky dôvodom pre priznanie oslobodenia od platenia
súdnych poplatkov“ a že „podmienky pre aplikáciu ust. § 138 ods. 1 O. s. p. v prípade
žalobcu by boli osvedčené len v prípade, ak by sa ocitol v komplikovaných finančných
pomeroch z dôvodov, ktoré nesúvisia s podnikaním, najmä prípadov zavinených vyššou
mocou. Takéto skutočnosti, ale žalobca ako dôvody pre priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov neuvádzal.“
Preskúmaním danej veci ústavný súd dospel k názoru, že krajský súd postupoval pri
rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľa ústavne konformným spôsobom a že ním
vydané rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne. Krajský súd pri svojom rozhodovaní
nevybočil z rámca judikatúry všeobecných súdov aplikovateľnej na podobné prípady.
Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu popiera tvrdenie sťažovateľa, že „odvolací súd sa
k hodnote majetku, teda samotným majetkovým pomerom sťažovateľa nevyjadril“.
Je pravdou, že krajský súd sa osobitne nevyjadril k splneniu druhej podmienky oslobodenia
od súdnych poplatkov, t. j. či nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie
práva, avšak jeho rozhodnutie len z tohto dôvodu nemožno považovať za arbitrárne, pretože
na priznanie takéhoto oslobodenia súdom sa v zmysle § 138 ods. 1 OSP vyžaduje
kumulatívne splnenie oboch v ňom stanovených podmienok, čo sa v danom prípade
evidentne nestalo. V zásade rovnako túto skutočnosť zhodnotil aj najvyšší súd na s. 11 – 12
svojho uznesenia, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.
Správanie sťažovateľa, ktorý ani počas plynutia takej dlhej doby nepredložil doklady
požadované okresným súdom (resp. doklady preukazujúce jeho aktuálne majetkové
pomery), len polemizoval s ich opodstatnenosťou ako dôkazného prostriedku a nepreukázal
ani trvajúcu snahu o usporiadanie svojich majetkových pomerov tak, aby získal finančné
prostriedky na úhradu súdneho poplatku, podľa názoru ústavného súdu vôbec nenasvedčuje
tomu, že jeho úmyslom nebolo preniesť povinnosť uhradiť súdny poplatok, ktorého výšku
„nebol schopný uhradiť už pri vzniku pohľadávky“ uplatnenej až vtedy, „keď sa blížila
premlčacia lehota, a teda by došlo k faktickej nevymožiteľnosti práva“, na štát.
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 37/2013 z 30. decembra 2013
Ako bolo uvedené, napadnutým rozhodnutím najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti podľa § 239 OSP a nezistenia vád podľa § 237
OSP.
Otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane
posúdenia otázky prípustnosti dovolania je navyše vecou zákonnosti a jej vyriešenie
v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4
ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení základného práva
sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 17/2014, III. ÚS 77/2014).
Keďže medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a základným právom
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého namieta, nie je žiadna relevantná
súvislosť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a základných práv sťažovateľa podľa
čl. 47 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny uznesením krajského
súdu č. k. 31 Cob 63/2012 156 z 21. decembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Obdo/37/2013 z 30. decembra 2013
Túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí spočívajúceho v úplnej absencii
odôvodnenia jednotlivých práv osobitne ku každému z týchto súdov ako jednej
zo všeobecných náležitostí podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2014