Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 543/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ESCO Krupina, spol. s r. o.,

Svätotrojičné námestie 1, Krupina, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,

Podbrezovská 9710/34, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žiar

nad Hronom č. k. -76 z 28. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ESCO Krupina, spol. s r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ESCO Krupina, spol. s r. o., Svätotrojičné

námestie 1, Krupina (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného

súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. -76 z 28. júla 2015

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že žalobou doručenou

okresnému súdu 6. novembra 2013 sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala proti

(ďalej len „žalovaný“),

zaplatenia sumy 758 969,04 € s príslušenstvom z titulu zmluvnej pokuty súvisiacej

s neuhradením „príslušnej faktúry podľa čl. II“ zmluvy o poskytovaní služieb z 22. júna

2009 odporcom, predmetom ktorej bolo poskytnutie služieb sťažovateľky pri „odbere,

odvoze a zneškodnení zmesi popolčeka a škváry, ktorá vzniká spálením hnedého uhlia“.

Na základe návrhu žalovaného z 19. marca 2014 okresný súd napadnutým uznesením podľa

v znení neskorších predpisov

(účinného do 13. júna 2016, ďalej len „OSP“) zaviazal sťažovateľku zložiť preddavok

na trovy konania v sume 37 948,45 € v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Rovnakú povinnosť okresný súd uložil aj žalovanému.

3. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd napadnutým uznesením konal

a rozhodol v rozpore s uvedenou právnou normou, ktorej nesprávnou a svojvoľnou

aplikáciou došlo k porušeniu jej základného práva zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti vyslovuje názor, že

„- podľa dôvodovej správy k , ktorým sa zaviedol inštitút

preddavkov na trovy, sa tento zákon vzťahuje iba na návrhy, ktoré sa javia ako šikanózne ,

teda s cieľom v čo najväčšej miere eliminovať takéto šikanózne návrhy... ;o taký prípad

v prejednávanej veci nešlo, keď si sťažovateľ uplatňuje zmluvnú pokutu dohodnutú

účastníkmi konania po tom, čo ju do zmluvy zakotvila žalovaná strana;

- sa relevantne nezaoberal posudzovaním aktuálnych majetkových pomerov

sťažovateľa v čase rozhodovania o preddavku ( v spojení s ),

ale svoje rozhodnutie založil na špekuláciách, vychádzajúcich z dôb minulých (rok 2012),

hypotetických a svojvoľných, pretože z uvedenej sumy 1.351.718,49 EUR – z ktorej

za oneskorenú platbu žalovaným žalujúcemu sťažovateľovi, sa v tomto konaní uplatňuje

dohodnutá zmluvná pokuta za toto porušenie zmluvnej povinnosti – sťažovateľ musel

zaplatiť 20 % DPH a 20 % daň z príjmu, ako aj ďalšie výdaje, takže nemal reálne uvedenú

sumu ani v roku 2012;

- oprávnenie súdu pri aplikácii v rámci riešenia preddavku podľa ,

nespočíva celkom v diškrécii rozhodujúceho súdu, lebo musí byť – ako každé iné súdne

rozhodnutie – vždy zbavené akýchkoľvek prvkov ľubovôle a musí za všetkých okolností šetriť

základné práva účastníkov.“.

4. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd jej neposkytol „ochranu

legitímneho očakávania i majetku, chránených a protokolu

č. 1 k dohovoru, keď jeho postup bol v rozpore so správnou interpretáciou a aplikáciou ust.

, v dôsledku čoho musel zaplatiť preddavok na trovy konania, hoci jeho

majetkové pomery odôvodňovali oslobodenie od ich platenia“.

5. Sťažovateľka napokon tvrdí, že bezvýhradnou akceptáciou „iba“ návrhu žalovanej

strany okresným súdom došlo k porušeniu jej základného práva účastníkov na rovnosť

v konaní podľa .

6. Keďže proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nebol prípustný riadny

opravný prostriedok, sťažovateľka ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu pod

hrozbou zastavenia konania okresným súdom uloženú povinnosť splnila, pričom uvádza,

že „sťažovateľ si na preddavok peniaze požičal od tretích osôb, aby súdu nedal príležitosť

pokračovať vo svojom naznačenom scenári vysloviť denegatio iustitiae“.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. -76 z 28. júla 2015 bolo porušené

jej základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu

ochranu podľa , základné právo na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnuté uznesenie

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 €.

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

13. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. -76

z 28. júla 2015, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť zložiť preddavok na trovy konania

v sume 37 948,45 €.

14. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľke je známa

judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu označených práv, preto ju nepovažoval

za potrebné duplicitne citovať.

15. Ústavný súd konštatuje, že problematikou úhrady preddavku na trovy konania

podľa (účinného do 13. júna 2016) sa zaoberal ešte predtým, ako v konaní

podľa nálezom č. k. -55 z 11. mája 2016

vyslovil, že „Ustanovenie v znení neskorších

predpisov nie je v súlade s a .“.

16. Ústavný súd pritom už v nálezoch sp. zn. zo 6. júna 2012

a sp. zn. z 28. novembra 2012 judikoval, že „Zo štrukturálnej formulácie

a obsahovej gradácie ustanovenia vyplýva

podmienenosť jeho použitia iba v príčinnej súvislosti s preskúmaním dvoch základných

predpokladov, ktoré musia byť kumulatívne naplnené, a to jednak preskúmaním

predpokladu na oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 Občianskeho súdneho

poriadku a jednak aj preskúmaním výšky žalovaného nároku vzhľadom na sumu životného

minima.“.

17. Okrem toho ústavný súd v minulosti vyslovil, že rozhodovanie o oslobodení

od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa

jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov konania, samotný „spor“

o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu konania nedosahuje intenzitu

opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa (, podobne

rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Nedostatok

finančných prostriedkov sťažovateľa – právnickej osoby nemôže byť sám osebe dôvodom

na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov ().

18. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach

posudzovaného prípadu nebolo jeho úlohou prehodnocovať správnosť meritórnych záverov

okresného súdu týkajúcich sa povinnosti sťažovateľky zložiť preddavok na trovy konania,

ale preskúmať to, či jeho závery ústavno-právne obstoja v interakcii s ich odôvodnením,

v rámci ktorého bol okresný súd povinný zohľadniť a fakticky preskúmať ako osobné

a majetkové pomery sťažovateľky, tak aj výšku žalovaného nároku vzhľadom na sumu

životného minima.

19. Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k názoru, že okresný

súd obe zákonné podmienky vo vzťahu k sťažovateľke splnil, keď „po vykonaní

dokazovania listinnými dôkazmi (tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania,

výpis z katastrálne územie , daňové priznanie k dani z príjmov

právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2014 a oznámenie Okresného dopravného

inšpektorátu v )“ a následnej „konfrontácii takto preukázanej finančnej

a majetkovej situácie s výškou súdneho poplatku (ktorý v prejednávanej veci predstavuje

sumu 33.193,50 €) dospel k záveru, že u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady

pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu... Keďže

predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy prevyšujúcej 400 násobok životného

minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu (400 x 198,09 € = 79.236 €) a majetkové pomery

navrhovateľa neodôvodňujú jeho oslobodenie od súdnych poplatkov, je návrh odporcu

na zloženie preddavku na trovy konania dôvodný.“.

20. Napadnuté uznesenie okresného súdu teda nemožno považovať za svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného , resp. dohovoru.

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov

okresného súdu vyjadrených v napadnutom uznesení, keďže v rozhodnom čase konal

v medziach svojej právomoci, pričom aj relevantné ustanovenia v tom čase účinného

procesného kódexu, ktoré mu umožňovali rozhodnúť zvoleným spôsobom, interpretoval

a aplikoval ústavne súladným spôsobom. Možno teda zhrnúť, že závery okresného súdu

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne

akceptovateľné.

21. Skutočnosť, že konanie pred všeobecným súdom neprebieha podľa predstáv

sťažovateľov, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia ich práva

na súdnu ochranu zaručeného sťažnosťou podanou ústavnému súdu,

pretože do obsahu tohto práva nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, , , ).

22. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti nezistil

žiadne skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ani jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, v tejto

časti ju odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

23. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka si

povinnosť uloženú jej napadnutým uznesením okresného súdu splnila ešte pred podaním

sťažnosti, pričom tvrdí, že „sťažovateľ si na preddavok peniaze požičal od tretích osôb, aby

súdu nedal príležitosť pokračovať vo svojom naznačenom scenári vysloviť denegatio

isustitiae“, ani eventuálne vyhovenie jej návrhu ústavným súdom by v súčasnosti nemalo

vo vzťahu k namietanému konaniu okresného súdu žiadnu právnu relevanciu.

24. Vzniknutá situácia je v teórii a praxi ústavného súdnictva označovaná

výrazom „mootness“ (pozri Barron, J., Dienes, C.: Constitutional Law. 4. vyd., St. Paul

1995, s. 83-85) alebo ako nedostatok podmienky bezprostredného a trvajúceho zásahu

(unmittelbare und gegenwärtige Betroffenheit) v praxi Spolkového ústavného súdu

(napr. K. Schleich: Das Bundesverfassungsgericht. 3. vyd., München 1994, s. 142150),

t. j. stav, keď už spor skončil alebo bol vyriešený inak, a so zreteľom na princíp

minimalizácie zásahov do právoplatne skončených konaní a hospodárnosť konania už nemá

ďalší zmysel v konaní v danej veci pokračovať.

25. Inými slovami, sťažovateľka zložením preddavku na trovy konania splnila

zákonný predpoklad, aby okresný súd v konaní o jej návrhu pokračoval (t. j. aby nezastavil

konanie vo veci samej), čím došlo k naplneniu účelu nielen občianskeho súdneho konania

vyplývajúcemu z (účinného do 30. júna 2016), ale aj naplneniu obsahu základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

26. V takýchto prípadoch sa teória i prax ústavných súdov vyhranene prikláňa

k odmietnutiu v takejto veci rozhodovať (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Českej

republiky z 8. septembra 1999, sp. zn. , publikované v Sbírce nálezů

a usnesení Ústavního soudu, zväzok č. 15, uznesenie č. 56, s. 315 a nasl.), pretože tu

absentuje možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať vplyv

na pozíciu sťažovateľa. Ak totiž sťažovateľ namieta zásah do jeho alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv alebo slobôd, potom musí byť

tento zásah výrokom meritórneho rozhodnutia ústavného súdu odstrániteľný.

27. V okolnostiach daného prípadu však takáto podmienka splnená nie je, a to práve

pre také správanie sťažovateľky ako strany konania, ktorým účinne prispela

k jeho pokračovaniu v merite veci. Navyše, vzhľadom na nález ústavného súdu

č. k. -55 z 11. mája 2016, ako aj novú procesnú úpravu (Civilný sporový

poriadok účinný od 1. júla 2016) námietky sťažovateľky stratili na relevancii.

28. Ústavný súd ďalej konštatuje, že z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol

podľa aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka

namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 . Ústavný súd v tejto súvislosti totiž už v minulosti judikoval, že rovnosť

účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich

práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že všetci

účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké

procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok

bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje

procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (,

, , ). V danom prípade strohá argumentácia

sťažovateľky, že okresný súd „bezvýhradne akceptoval iba návrh žalovanej strany“, ktorou

porušenie označeného práva odôvodňovala, nie je pravdivá, keďže už z druhého výroku

napadnutého uznesenia je zrejmé, že okresný súd identickú povinnosť zložiť preddavok

na trovy konania v rovnakej výške uložil aj žalovanému ako protistrane v konaní.

29. Ústavný súd napokon dospel k záveru, že z napadnutého uznesenia nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu

do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa , resp. do jej

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a keďže medzi nimi

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie

označených práv sťažovateľky, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. Na základe uvedeného sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal,

keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016