Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cb/8/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu: ESCO Krupina s.r.o., so sídlom Svätotrojičné nám. č. 1, Krupina, IČO: 36 031 623, v konaní právne zastúpený JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, Podbrezovská 34, Bratislava, proti žalovanému: Slovenský vodohospodársky podnik, štátny podnik, so sídlom Radničné námestie 8, Banská Štiavnica, IČO: 36 022 047, v konaní právne zastúpený JUDr. Dušanom Repákom, advokátom, Krížna 47, Bratislava, v konaní o zaplatenie sumy 758.969,04 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 736.051,68 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 01.04.2013 do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 31.188,61 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 13.735,89 Eur, ich zaplatením právnej zástupkyni žalobcu JUDr. Elene Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.11.2013 žiadal žalobca uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 758.969,04 Eur s úrokom z omeškania 9,75 % ročne od 01.04.2013 do zaplatenia a trovy konania.

Dôvodil tým, že so žalovaným uzavrel dňa 22.06.2009 zmluvu o poskytovaní služieb, na základe ktorej mu poskytol dojednané služby spočívajúce v odbere, odvoze a zneškodnení zmesi popolčeka a škvary. Za to žalovanému faktúrou splatnou dňa 02.10.2009 vyfakturoval k úhrade sumu 1.348.082,73 Eur, ktorú však žalovaný dobrovoľne neuhradil a táto bola od neho vymožená až súdnym exekútorom na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 28.10.2010 sp. zn. . Predmetná suma sa do dispozície žalobcu dostala dňa 22.11.2012. V zmluve o poskytovaní služieb sa žalovaný zaviazal v prípade oneskorenej úhrady faktúry zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne z dlžnej sumy, čo za obdobie od 02.10.2009 do 22.11.2012 za celkovo 1126 dní omeškania predstavuje žalovanú zmluvnú pokutu 758.969,04 Eur. Túto čiastku mu žalovaný neuhradil ani po písomnej výzve zo dňa 19.02.2013, keď listom zo dňa 27.03.2013 reagoval odmietavo.

Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Bránil sa tým, že v čase uzavretia zmluvy bol uvedený do omylu. Predmet zmluvy (t.j. odvoz a zneškodnenie zmesi popolčeka a škvary z odberných miest) mal byť podľa bodu 6.9 zmluvy financovaný z prostriedkov Ministerstva životného prostredia SR, ktoré prostriedky neposkytlo a preto mali zmluvné strany upraviť ďalší postup dodatkom. K tomu však nedošlo a tak musel prostriedky zaplatiť z vlastných zdrojov, aj keď zazmluvnená činnosť nebola vykonávaná

v jeho prospech ale v prospech tretích osôb (teplární). V tomto smere spochybňoval svoju pasívnu legitimáciu. Žalobca si neplnil zmluvné povinnosti a preto listami zo dňa 10.05.2011 a zo dňa 24.05.2011 od zmluvy odstúpil. Spochybňoval platnosť dojednania o zmluvnej pokute pre jeho neurčitosť a s poukazom na ust. tiež žiadal prípadne znížiť zmluvnú pokutu do výšky škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť. Túto však žalobca ničím ani nepreukázal. Namietol premlčanie žalovaného nároku na zmluvnú pokutu za obdobie od 02.10.2009 do 05.11.2009. Súčasne spochybňoval nárok na úroky z omeškania od 01.04.2013, pretože žalobca k listu zo dňa 19.02.2013 nepripojil plnú moc pre svoju právnu zástupkyňu, resp. úplne popieral nárok žalobcu na úroky z omeškania, nakoľko podľa jeho názoru nie je možné priznať úroky z omeškania zo zmluvnej pokuty, ktorej spôsob určenia korešponduje s úrokmi z omeškania. Napokon poukazoval na nevýhodnosť zmluvy pre štát a na jej rozpor s dobrými mravmi podľa .

Po vypočutí konateľa žalobcu a oboznámení účastníkmi predložených listinných dôkazov vrátane spisového materiálu Okresného súdu Žilina sp. zn. súd zistil nasledovné:

V konaní nebolo sporným, že účastníci konania - žalobca ako poskytovateľ a žalovaný ako odberateľ uzavreli dňa 22.06.2009 ako podnikatelia v zmysle zmluvu o poskytovaní služieb, v ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému služby spočívajúce v odbere, odvoze a zneškodnení zmesi popolčeka a škvary z určených odkalísk (čl. I. bod 1.1. a 1.2. zmluvy) a žalovaný sa zasa zaviazal za to zaplatiť cenu dohodnutú v čl. II zmluvy (čl. I. bod 1.3. zmluvy).

Na tom základe potom žalobca za dodané služby vystavil žalovanému k úhrade faktúru č. 305/2009 splatnú dňa 02.10.2009 na sumu 1.348.082,73 Eur. Nakoľko k úhrade faktúry zo strany žalovaného v lehote splatnosti nedošlo, žalobca sa proti žalovanému domáhal jej zaplatenia súdnou cestou. V nadväznosti na to rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 28.10.2010 č.k. -116 (právoplatným dňa 25.11.2011 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.09.2011 č.k. -200) bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.348.082,73 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 03.10.2009 do zaplatenia.

Prisúdenú sumu s príslušenstvom žalovaný dobrovoľne neuhradil a táto bola podľa potvrdenia súdneho exekútora JUDr. Stacha Chladného, prostredníctvom ktorého žalobca sumu od žalovaného exekučne vymáhal, vymožená dňa 02.11.2012.

V článku V. bode 5.3. písm. a) účastníkmi uzavretej zmluvy bolo uvedené, že odberateľ je povinný zaplatiť poskytovateľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania s uhradením príslušnej faktúry podľa čl. II. tejto zmluvy.

Vychádzajúc z tohto zmluvného dojednania žalobca cestou svojej právnej zástupkyne následne listom zo dňa 19.02.2013 žiadal žalovaného (okrem iného) o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 758.969,04 Eur za oneskorenú úhradu predmetnej faktúry č. 305/2009 vzhľadom na omeškanie v trvaní 1126 dní. Zmluvnú pokutu žiadal uhradiť do 31.03.2013.

Žalovaný odpovedal listom zo dňa 27.03.2013, v ktorom nároky žalobcu odmietol uspokojiť poukazujúc najmä na to, že zmluva bola ukončená dňa 27.05.2011 odstúpením z jeho strany vzhľadom na nesplnenie si povinnosti žalobcu odobrať, odviezť a zneškodniť stanovené množstvo zmesi.

Na základe doteraz uvedeného mal súd preukázané, že účastníci konania v súvislosti so zmluvou zo dňa 22.06.2009 o poskytovaní služieb dojednali v jej článku V. bode 5.3. písm. a) povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu pre prípad oneskorenej úhrady faktúry za poskytnuté služby. Z hľadiska právneho posúdenia sa v prípade zmluvy zo dňa 22.06.2009 jednalo o nepomenovanú zmluvu podľa , ktorý určuje, že účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

Aj vo sfére obchodnoprávnych vzťahov, o ktorý ide aj v súdenej veci pri predmetnej zmluve o poskytovaní služieb medzi žalobcom a žalovaným platí vzhľadom na ust. a ohľadne právnej úpravy zmluvnej pokuty všeobecná občianskoprávna úprava obsiahnutá v ust. a . Tieto ustanovenia určujú, že ak strany dojednajú pre prípad

porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Súčasne platí, že zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

Zmluvná pokuta je v tomto zmysle zmluvou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi (prípadne aj veriteľ dlžníkovi ak sa na tom v zmluve dohodnú), ak dôjde k porušeniu povinnosti, ktorú na seba v zmluve dlžník prevzal a to aj v prípade, keď porušením povinnosti veriteľovi škoda nevznikla. Ako je zrejmé z citovaného ustanovenia, zmluvná pokuta je paušalizovanou náhradou škody, pretože nárok na jej zaplatenie vzniká aj v prípade, keď oprávnenému účastníkovi v dôsledku porušenia povinnosti druhou stranou škoda nevznikne. Funkcia zmluvnej pokuty spočíva v tom, že hrozí majetkovou sankciou povinnej strane v prípade, keď svoj záväzok nesplní riadne a včas, čím ju vlastne má viesť k včasnému a riadnemu uspokojeniu oprávnenej strany a splneniu si svojej povinnosti.

Záväzok z dojednania o zmluvnej pokute je svojou povahou akcesorickým záväzkom a preto sa jeho existencia a dôsledky viažu na hlavný záväzok. Znamená to, že ak k vzniku hlavného záväzku nedôjde, resp. tento je neplatný, nemôžu nastať ani účinky záväzku, ktorý by mal zabezpečovať splnenie zmluvnej povinnosti.

V tomto smere žalovaný namietal skutočnosti vzťahujúce sa k hlavnému záväzku spochybňujúc v podstate samotnú zmluvu o poskytovaní služieb zo dňa 22.06.2009.

Platnosť predmetnej zmluvy bola však už ako predbežná otázka riešená v konaní Okresného súdu Žilina sp. zn. a ako vyplýva z uvedeného spisu - z rozsudku súdu prvého stupňa aj rozsudku odvolacieho súdu, oba súdy považovali zmluvu za platnú, nakoľko obsahovala všetky podstatné náležitosti, t.j. najmä označenie účastníkov, predmet zmluvy a ostatné hlavné dojednania ako je cena a platobné podmienky ako aj ostatné vedľajšie náležitosti ako spôsob ukončenia zmluvy, následky porušenia zmluvných povinností a iné.

Aj tunajší súd potom zohľadniac základný ústavný princíp predvídateľnosti práva, ktorý sa v procesnej rovine prejavuje konzistentnosťou súdnych rozhodnutí ohľadne rovnakých otázok konštatuje, že zmluva bola účastníkmi platne uzavretá podľa , keďže títo dostatočne a jasne určili predmet svojich záväzkov, ktorým bol odvoz, odoberanie a zneškodňovanie zmesi popolčeka a škvary z teplární definovaných v zmluve. Za to sa na druhej strane žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi dojednanú odplatu za tonu odobratej zmesi.

Súd preto za nezmenených skutkových okolností nemal dôvod v tomto konaní odchýliť sa a odlišne posúdiť otázku platnosti predmetnej zmluvy, keďže nezistil žiadnu takú skutkovú, či právnu okolnosť, ktorá by robila predmetnú zmluvu neplatnou. Pokiaľ poukazoval žalovaný na nevýhodnosť zmluvy pre štát a na jej rozpor s dobrými mravmi, v tomto smere je potrebné konštatovať, že aj v obchodnom práve, rovnako ako aj vo všeobecnosti platí v súkromnom práve zásada pacta sunt servanda, teda zmluvy sa majú plniť, aj keď sa javia subjektívne jednej zo strán ako „nevýhodné“. Nevýhodnosť zmluvy nie je totiž skutočnosťou, ktorá by spôsobovala neplatnosť zmluvy, jedine v občianskom práve ( ) sú nápadne nevýhodné podmienky jednou z podmienok pre vyvodenie určitých právnych následkov - možnosť odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na špecifickosť obchodnoprávnych vzťahov ale zákonodarca túto úpravu z pôsobnosti vylúčil ( ). Za týchto okolností bolo nadbytočným dopĺňať dokazovanie zmluvou, ktorú mal mať žalobca uzavretú v minulosti s jednou z teplární.

Taktiež súd nemal preukázané, že by predmetná zmluva bola v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaný v podstate ani konkrétnejšie nedefinoval v čom by mal tento rozpor spočívať. Pokiaľ vo všeobecnosti poukazoval na to, že cena v minulosti bola iná ako cena dojednaná v predmetnej zmluve, v súkromnoprávnej rovine, teda aj v obchodnom práve platí, že účastníci môžu vstúpiť do akéhokoľvek zmluvného vzťahu a za akýchkoľvek podmienok, pokiaľ sa tým nedostanú do rozporu so zákonom alebo neporušia dobré mravy. Ako už bolo povedané, súd rozpor zmluvy so zákonom spôsobujúci neplatnosť zmluvy, resp. rozpor s dobrými mravmi v zmysle , ktorý pojednáva o výkone práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov nezistil. Toto ustanovenie sa navyše vzťahuje na výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov (v užšom zmysle teda aj na

obchodnoprávne vzťahy) a nie na rozpor zmluvy s dobrými mravmi ako takej. Na to v občianskom aj obchodnom práve slúži , ktorý rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi sankcionuje neplatnosťou. Na druhej strane nadväzuje v zásade na sankcionujúc výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktorý potom nepožíva právnu ochranu. Nič také však v konaní preukázané nebolo.

Rovnako tak omyl, o ktorom hovoril žalovaný v súvislosti s uzavretím zmluvy preukázaný nebol. Žalovaný nijako nekonkretizoval o aký omyl, z koho strany a voči komu malo ísť.

Ďalej sa žalovaný bránil tým, že predmet zmluvy mal byť financovaný z prostriedkov Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, avšak prostriedky na úhradu predmetu zmluvného plnenia nedostal a teda musel uhradiť žalobcom poskytnuté služby z vlastných finančných prostriedkov, aj keď vlastne nebola táto činnosť vykonávaná v jeho prospech. K tomu možno uviesť úplne jednoducho, že predmetnú zmluvu uzatváral so žalobcom žalovaný a nie iný subjekt. Na základe toho preto vznikol medzi účastníkmi konania záväzkovo - právny vzťah, teda záväzok v zmysle a z tohto zmluvného záväzku sa zaviazal plniť práve žalovaný a nie tretia osoba. Preto nie je dôvodnou v žiadnom prípade jeho námietka o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k žalovanej zmluvnej pokute.

Ako je zrejmé z textu zmluvy, záväzkovo - právny vzťah tu vznikol medzi žalobcom na jednej strane a žalovaným na druhej strane a teda správne žalobca požadoval žalovanú zmluvnú pokutu od žalovaného, ktorý s ním predmetnú zmluvu uzavrel.

Znovu treba uviesť, čo už uviedli aj súdy v konaní sp. zn. , že v prípade čl. VI. bodu 6.9. zmluvy sa nejednalo o rozväzovaciu a treba dodať, že ani o suspenzívnu podmienku trvania záväzkovo - právneho vzťahu zo zmluvy o poskytnutí služieb. V článku VI. bod 6.9. zmluvy je uvedený len zdroj finančných prostriedkov, ktoré mali byť použité na úhradu predmetu zmluvy a z hľadiska výkladu tohto ustanovenia vykonaného v zmysle aj vo väzbe na ostatné zmluvné ustanovenia nemožno v žiadnom prípade dôjsť k záveru, že by sa malo jednať o rozväzovaciu podmienku v prípade, kedy žalovaný nebude mať dostatok finančných prostriedkov. Nevyplýva z toho článku ani povinnosť žalobcu skúmať, či boli žalovanému finančné prostriedky na krytie zmluvy poskytnuté, zmluvné strany sa len dohodli na tom, že si upravia následné plnenie zmluvy dodatkom, ku ktorému však nedošlo. Z takejto formulácie možno podľa súdu vyvodiť, že zmluvné strany mali v úmysle pokračovať v zmluve aj v prípade neposkytnutia prostriedkov, pretože predmetné zmluvné ustanovenie hovorí o povinnosti upraviť dodatkom k zmluve ďalší postup plnenia zmluvy a ak by mali v úmysle nejakým spôsobom viazať trvanie, resp. plnenie zmluvy na finančné prostriedky a ich poskytnutie, nepochybne by to do zmluvy zakotvili. Mohol tak urobiť predovšetkým žalovaný, lebo tento ako vplynulo z výpovede konateľa žalobcu, zmluvný text pripravoval. To žalovaný nijako nespochybňoval. Teda nič nebránilo, aby zmluvná úprava bola formulovaná takým spôsobom, že pri nedofinancovaní k ďalšiemu plneniu, resp. k plneniu zmluvy vôbec nedôjde.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že žalobcom na základe zmluvy vykonaná činnosť nebola zrealizovaná v prospech žalovaného, ale tretích subjektov, opätovne súd poukazuje na samotný zmluvný text, podľa ktorého nie medzi žalobcom a tretími osobami došlo k vzniku právneho vzťahu, ale medzi žalobcom ako poskytovateľom a žalovaným ako odberateľom, ktorý je potom povinný a zodpovedný plniť zmluvné povinnosti, na ktoré sa zaviazal.

Napokon žalovaný namietal, že listami zo dňa 10.05.2011 a 24.05.2011 od zmluvy odstúpil v dôsledku neplnenia si zmluvných povinností žalobcom. Tieto jeho tvrdenia však preukázané v konaní neboli a ani žiadne dôkazy po poučení podľa navrhnuté na vykonanie v tomto smere neboli. Žalovaný síce uvedenými listami odstupoval od zmluvy, súd ale nemal preukázané splnenie hmotnoprávnych dôvodov pre odstúpenie od zmluvy podľa čl. IV bodu 4.3. zmluvy, podľa ktorého sa za podstatné porušenie zmluvy považovalo neodobratie minimálneho množstva zmesi v príslušnom kalendárnom roku. Navyše toto odstúpenie od zmluvy zrealizované až v roku 2011 vyznieva zo strany žalovaného účelovo, pokiaľ by mal žalobca podľa žalovaného plniť naďalej svoje zmluvné povinnosti počas roku 2009 aj v situácii, keď nemal uhradenú faktúru č. 305/2009, ktorá sa vlastne stala podkladom tohto sporu. Práve tu by súd videl dôvod na aplikáciu ust. vo väzbe aj na ust. vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy žalovaným, ktorý

na jednej strane faktúru za už dodané služby žalobcovi neuhradil, no naďalej vzhľadom na dôvod odstúpenia od zmluvy v podstate chcel, aby žalobca aj napriek neuhradenej faktúre v plnení zmluvy pokračoval. Súčasne podľa sa odstúpenie od zmluvy nedotýka nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty a ako už judikatúra opakovane konštatovala, pokiaľ nárok na zmluvnú pokutu vznikol pred odstúpením od zmluvy, aj keď zmluva podľa odstúpením zaniká, nedotýka sa tento zánik nároku na zmluvnú pokutu, na ktorej zaplatenie vznikol nárok pred odstúpením od zmluvy.

Zo všetkých uvedených dôvodov súd preto uzatvára (rovnako ako tomu bolo v konaní Okresného súdu Žilina sp. zn. ), že sporná zmluva je platnou a účinnou.

Čo sa týka dojednania o zmluvnej pokute, jeho platnosť žalovaný spochybňoval. Avšak v podstate ani všeobecne nekonkretizoval v čom by malo byť zmluvné ustanovenie článku V. bodu 5.3. písmeno a) neplatným. Toto zmluvné ustanovenie je natoľko jasné, zrozumiteľné a určité, že už len gramatickým výkladom s poukazom na (keďže aj právne úkony treba vykladať obdobne ako právne normy) možno dospieť k záveru o jednoznačnosti povinnosti žalovaného ako odberateľa zaplatiť žalobcovi ako poskytovateľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne za každý deň omeškania s uhradením príslušnej faktúry v zmysle článku II. zmluvy. Jasne a bez možnosti odlišného výkladu sú tu určené práva a povinnosti zmluvných strán, je tu určené porušenie povinnosti, na ktorú je viazané zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorým je v danom prípade porušenie povinnosti uhradiť včas faktúru vystavenú za poskytnuté služby. Niet podľa súdu pochýb pre aký prípad bolo dojednané zaplatenie zmluvnej pokuty a v akej konkrétnej výške. Žalovaný síce poukazoval na absenciu písmena b) v článku V. bodu 5.3. zmluvy, ktoré zmluvné dojednanie tu skutočne je nedopísané, no nijako nemožno vzťahovať absenciu textu v písm. b) k zneniu písm. a) tohto článku, lebo tento obstojí z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti aj sám o sebe. Preto nemožno vyvodiť, že by táto skutočnosť mala robiť dojednanie o zmluvnej pokute nezrozumiteľným, či neurčitým a nejasným a tým aj neplatným.

Súd teda považoval zmluvné ustanovenie o zmluvnej pokute za platné, lebo žiadna vada, žiaden dôvod neplatnosti zistený a preukázaný nebol. Rovnako súd nemal preukázanú skutočnosť, ktorá by spôsobovala neplatnosť samotnej zmluvy, ktorá v článku I. bodoch 1.1. a 1.3. vo väzbe na čl. II zmluvy pojednávajúci o cene a platobných podmienkach obsahuje povinnosť, ktorú z hľadiska významu zmluvného obsahu možno označiť za hlavnú povinnosť a ktorá práve bola zabezpečená zmluvnou pokutou. Ide o povinnosť podľa čl. II. bodu 2.7. zmluvy uhradiť faktúru v lehote splatnosti, t.j. včas. Neuhradenie dvoch faktúr v lehote splatnosti pritom zmluvné strany zadefinovali ako podstatné porušenie zmluvy zo strany žalovaného.

Vzhľadom na platnosť dojednania o zmluvnej pokute následne súd skúmal v zmysle primeranosť zmluvnej pokuty. Uvedené ustanovenie hovorí totiž, že neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa a nasledovné .

Zákon ponecháva otázku posúdenia primeranosti výšky dohodnutej zmluvnej pokuty na posúdenie súdu a ako kritériá jej moderácie obsahuje po prvé hodnotu a po druhé význam zabezpečovanej povinnosti.

Neprimeranosť zmluvnej pokuty nemožno posudzovať iba z hľadiska jej celkovej výšky, pokiaľ je táto výsledkom dlhodobého omeškania a s tým spojeným navýšením o inak primeranú dennú sadzbu zmluvnej pokuty. V tomto smere výška účastníkmi dojednanej zmluvnej pokuty 0,05 % denne z dlžnej sumy nepredstavuje neprimerane vysokú zmluvnú pokutu. Aj keď sa táto vzhľadom na omeškanie žalovaného, ktoré trvalo vyše tri roky môže vo svojom výsledku subjektívne javiť ako neprimeranou, jej nárast na žalovanú výšku nespôsobil žalobca, ale žalovaný, voči ktorému sa žalobca najskôr musel domáhať exekučného titulu a až následne v rámci exekúcie bola istina faktúry spolu s jej príslušenstvom od žalovaného vymožená. Na základe kritéria hodnoty zabezpečovaného záväzku by malo byť posudzované, či peňažné vyjadrenie výšky zmluvnej pokuty, ktorú by mal dlžník zaplatiť nie je neprimerané vo vzťahu k peňažnému vyjadreniu hodnoty zabezpečovaného záväzku. Tu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná zmluvná pokuta zabezpečovala v danom prípade zaplatenie faktúry

vo výške 1.348.082,73 Eur a teda nie je neprimeranou, pokiaľ o niečo presahuje polovicu hodnoty povinnosti, ktorej splnenie je ňou zabezpečované.

Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že zmluvnou pokutou podľa čl. V. bodu 5.3. písm. a) zmluvy sa zabezpečoval hlavný záväzok žalovaného, teda zaplatenie ceny za poskytnuté služby a nezabezpečoval sa žalovanou zmluvnou pokutou žiadny vedľajší záväzok, ktorý by mal „nepodstatný“ charakter pre obe zmluvné strany. Zmluvná pokuta zabezpečovala hlavnú povinnosť žalovaného, na splnení ktorej mal žalobca logicky najväčší záujem, keďže podstata, gro zmluvného oprávnenia pre žalobcu spočívalo v nároku na úhradu poskytnutých služieb a zasa zo strany žalovaného to bolo právo požadovať poskytnutie dojednaných služieb.

Zmluvnou pokutou sa zabezpečovala hlavná povinnosť žalovaného a to podľa názoru súdu štandardnou výškou zmluvnej pokuty 0,05 % denne, ktorá nielen v čase uzavretia zmluvy bola ale aj v súčasnosti je obvyklá v obchodnoprávnych vzťahoch. Judikatúra s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu dokonca dospela k záveru, že i zmluvná pokuta vo výške 1 % denne je primeranou, ako na to správne poukazoval žalobca. Pritom ako je vyššie uvedené, neuhradenie dvoch faktúr v lehote splatnosti zmluvné strany zadefinovali ako podstatné porušenie zmluvy zo strany žalovaného.

Súd už uviedol, že odstúpenie od zmluvy nebolo dôvodné, nakoľko neboli preukázané hmotnoprávne dôvody na odstúpenie zo strany žalovaného, ktoré vykonal vyššie uvedenými listami. Vzhľadom na to tak nedošlo k zániku zmluvy o poskytovaní služieb do dňa vzniku nároku žalobcu na zmluvnú pokutu, keď ako vyplynulo z dokazovania nárok na zmluvnú pokutu vznikol po prvýkrát žalobcovi uplynutím lehoty splatnosti uvedenej vo faktúre, t.j. dňom 03.10.2009 a odstúpenie od zmluvy bolo vykonané až následne v priebehu mája roku 2011.

Nakoľko súd nepovažoval uvedenú zmluvnú pokutu za neprimerane vysokú, nebolo už potom potrebné sa zaoberať do akej výšky, resp. aká výška škody vznikla žalobcovi v súvislosti s oneskorenou úhradou faktúry žalovaným. Nebolo preto potrebné skúmať ani to, či a aká škoda žalobcovi skutočne vznikla, nakoľko zmluvná pokuta má funkciu paušalizovať náhradu škody a práve prostredníctvom zmluvnej pokuty sa uľahčuje postavenie oprávnenej strany v tom smere, že táto nemusí preukazovať konkrétnu výšku škody.

Žalobca žiadal prisúdiť zmluvnú pokutu od splatnosti faktúry dňa 02.10.2009 do dňa 22.11.2012 počítajúc omeškanie na 1126 dní.

Žalovaný však vzniesol námietku premlčania považujúc nárok za premlčaný za obdobie predchádzajúce štyrom rokom pred podaním žaloby, t. j. zmluvnú pokutu za obdobie od 02.10.2009 do 05.11.2009. Súd sa s touto námietkou žalovaného stotožnil.

Premlčanie je kvalifikované plynutie času, s ktorým zákon nespája zánik práva, ale len jeho oslabenie z hľadiska jeho vymáhateľnosti. Podľa sa právo premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia platí, že premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Účinky premlčania sú potom definované v tak ako boli vysvetlené vyššie, teda ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby, premlčaním právo na plnenie nezaniká, ibaže súd nemôže premlčané právo priznať.

Podľa je premlčacia doba štyri roky, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak. Z nevyplýva špeciálna dĺžka premlčacej doby čo sa týka zmluvnej pokuty, táto nevyplýva ani z .

Podľa platí, že pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak zákon neustanovuje niečo iné. Špeciálne je potom plynutie premlčacej doby ustanovené v , ktorý hovorí o právach vzniknutých z porušenia povinnosti a v takých prípadoch začína premlčacia doba plynúť dňom kedy bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava.

V nadväznosti na uvedené bolo preukázané, že žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť a žalobcovi vznikol nárok na zmluvnú pokutu dňa 03.10.2009 ako prvým dňom nasledujúcim po splatnosti faktúry. Pokiaľ zmluvná pokuta bola definovaná percentuálne z určitej peňažnej hodnoty, ktorú zabezpečuje, nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vzniká každým dňom, kedy porušenie povinnosti zo strany povinného subjektu trvá.

V prípade zmluvnej pokuty dojednanej percentuálnou sadzbou zo stanovenej čiastky za každý deň omeškania začína premlčacia doba v obchodných záväzkových vzťahoch plynúť teda vždy dňom, za ktorý veriteľovi vzniklo právo na zmluvnú pokutu. Preto vzhľadom na premlčaciu dobu štyri roky a podanie žalobného návrhu žalobcom na tunajší súd dňa 06.11.2013, súd považoval za premlčaný nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty za obdobie od 02.10.2009 do 05.11.2009 a preto v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Žalobcovi potom bolo možné priznať zmluvnú pokutu 0,05 % denne zo sumy 1.348.082,73 Eur, čo za jeden deň predstavuje 674,04 Eur. Za dobu omeškania od 06.11.2013 do 02.11.2012 to predstavuje počet dní 1092 x 674,04 Eur/deň. Celkovo nárok žalobcu na zmluvnú pokutu predstavuje sumu 736.051,68 Eur a vo zvyšku súd žalobu zamietol vzhľadom na premlčanie žalovanej zmluvnej pokuty.

Zmluvnú pokutu súd priznal len do 02.11.2012 kedy bola suma 1.348.082,73 Eur s príslušenstvom vymožená súdnym exekútorom v prospech žalobcu, lebo už týmto dňom pri aplikácii ust. žalovaný svoju povinnosť voči žalobcovi splnil a nie až dňom 22.11.2012, kedy sa podľa tvrdenia žalobcu predmetná čiastka dostala do jeho dispozičnej sféry. Cit. ustanovenie určuje, že dlžník splní dlh aj vtedy, ak plní tomu, kto je oprávnený prijať podľa osobitného zákona plnenie a z hľadiska núteného výkonu súdnych rozhodnutí takouto osobou je aj súdny exekútor ako na túto činnosť štátom určená a splnomocnená osoba podľa Exekučného poriadku (). To napokon už explicitne vyjadruje aj znenie Exekučného poriadku účinného od 01.11.2013, podľa ktorého plnenie exekútorovi má rovnané účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému.

Čo sa týka žalovaného úroku z omeškania z uplatňovanej zmluvnej pokuty, dôvodne žalobca poukázal na to, že súbeh zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania je možný. Súd vychádzal zo skutočnosti, že zmluvná pokuta je po jej „osamostatnení“ sa hlavným záväzkom, nie je príslušenstvom pohľadávky a je takým nárokom, z ktorého platná právna úprava nijakým spôsobom nevylučuje možnosť požadovať úroky z omeškania. Nahliadajúc na zmluvnú pokutu ako na „hlavný záväzok“ (aj keď v pravom zmysle slova je hlavným záväzkom vzťah, ktorý bol zmluvnou pokutou zabezpečený) vo vzťahu k jeho príslušenstvu, treba vychádzať z ust. , ktorý definuje čo je príslušenstvom pohľadávky. Konkrétne hovorí o tom, že príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Nijakým spôsobom tu nie je definované, že by zmluvná pokuta bola príslušenstvom ani v inom ustanovení platného právneho poriadku a ani v teórii nie je zmluvná pokuta chápaná ako príslušenstvo. Preto podľa názoru súdu nič nebráni požadovať úroky z omeškania aj zo zmluvnej pokuty.

Žalovaný však poukazoval na to, že nemožno požadovať úroky z omeškania zo zmluvnej pokuty, ktorá je tiež vyjadrená percentuálne ako úrok z omeškania. Podľa názoru súdu je však tento názor žalovaného mylný v tom smere, že stotožňuje dva rozdielne inštitúty, keďže zmluvná pokuta môže zabezpečovať splnenie rôznych povinností dlžníka a na druhej strane úrok z omeškania je zákonnou sankciou, ktorá postihuje dlžníka len v prípade oneskorenej úhrady peňažného záväzku.

V danom prípade síce skutočne bola zmluvná pokuta dojednaná percentuálnou výškou z dlžnej sumy, no to je jediný spoločný znak s úrokmi z omeškania. Zmluvnú pokutu možno určiť rôzne - percentuálne, pevnou sumou atď. s tým, že platné právo v súlade s dispozičnou autonómiou subjektov súkromného práva ich nijak neobmedzuje v tom, aký spôsob určenia zmluvnej pokuty si zvolia bez toho, že by to malo určitý nepriaznivý dopad v smere vylúčenia možnosti popri percentuálne určenej zmluvnej pokute požadovať aj úroky z omeškania. Preto aj keď v prejednávanej veci bola zmluvná pokuta vyjadrená percentuálne podielom z dlžnej sumy (po prepočte 674,04 Eur na deň), neznamená to, že žalobcovi nepatria súčasne aj úroky z omeškania zo zmluvnej pokuty. Súd nenašiel racionálne vysvetlenie preto, aby v prípade omeškania dlžníka so zaplatením zmluvnej pokuty tento pri percentuálne určenej zmluvnej pokute nemusel platiť úroky z omeškania aj keď ide o zákonný následok jeho omeškania. Súd preto považoval túto obranu žalovaného za nedôvodnú a priznal takisto žalobcovi aj úroky z omeškania.

Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením žalovanej zmluvnej pokuty dňom 01.04.2013, keďže listom zo dňa 19.02.2013 ho žalobca žiadal o úhradu tejto zmluvnej pokuty, čo nespochybniteľne vyplýva z jeho odpovede z 27.03.2013. V liste žalobca žiadal uhradiť zmluvnú pokutu do 31.03.2013, čo žalovaný nesplnil.

Ustanovenie hovorí, že dlžník je v omeškaní ak nesplní riadne a včas svoj záväzok a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby keď záväzok zanikne iným spôsobom.

Ustanovenie potom určuje, že ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

Splatnosť zmluvnej pokuty v zmluve dojednaná nebola, no evidentne bol žalovaný požiadaný o jej zaplatenie vyššie uvedeným listom, v ktorom mal zaplatiť zmluvnú pokutu do 31.03.2013. Žalovaný síce namietal, že k tejto výzve nebolo pripojené plnomocenstvo právnej zástupkyne žalobcu, no súd tu poukazuje na skutočnosť, že tá istá právna zástupkyňa zastupovala žalobcu aj v konaní Okresného súdu Žilina sp. zn. a tak išlo o logické pokračovanie vo vymáhaní nárokov žalobcu. Predovšetkým súd ale poukazuje na , ktorý určuje, že pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou s tým, že splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Súčasne ale platí úprava , a to aj v obchodnoprávnej rovine, keďže táto neobsahuje špecifickú úpravu. Podľa platí, že ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocnenstva je splnomocniteľ viazaný len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil. Tu nijako nebolo spochybňované zo strany žalobcu, že by konala jeho právna zástupkyňa bez jeho splnomocnenia (resp. by ho prekročila) a doteraz nijako nedal žalobca žalovanému na vedomie svoj nesúhlas s takouto výzvou na úhradu zmluvnej pokuty v lehote do konca marca 2013. V dôsledku toho tak platí, že aj prípadné prekročenie oprávnenia schválil. Je teda týmto úkonom žalobca viazaný aj vo vzťahu k žalovanému, ktorý potom s odpoveďou sa paradoxne neobrátil priamo na žalobcu, ale svojim listom odpovedal priamo právnej zástupkyni žalobcu. Súd preto dospel k záveru, že žalovaný sa vzhľadom na uvedené dostal do omeškania dňom 01.04.2013, odkedy vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania z prisúdenej zmluvnej pokuty.

Vychádzajúc z prechodného ustanovenia a v súvislosti s novelou účinnou od 01.02.2013 bolo stanovené, že práva a povinnosti zo zodpovednosti za porušenie záväzkov (vrátane omeškania dlžníka) zo zmlúv uzavretých pred 01.02.2013 sa spravujú podľa predpisov účinných do 31. januára 2013. V danom prípade bola zmluva medzi účastníkmi uzavretá dňa 22.06.2009. Preto je potrebné aplikovať úpravu v znení účinnom do 31.01.2013, ktoré určovalo, že ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak dohodnuté neboli, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva.

V nadväznosti na uvedenú úpravu súd nemohol priznať žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,75 % ročne ako to žiadal, nakoľko podľa v spojení s nariadenia vlády č. (ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia ) v znení účinnom do 31.01.2013, bola výška úrokov z omeškania o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu 01.04.2013 predstavovala výška základnej úrokovej sadzby ECB 0,75 % ročne a preto žalobca má nárok na úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z priznanej sumy od 01.04.2013 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti uplatnených úrokov z omeškania súd žalobu zamietol.

Už len záverom súd k ostatným (pre právne posúdenie nerozhodným) námietkam žalovaného dodáva, že faktúra vystavená žalobcom pod č. 305/2009 mala všetky náležitosti stanovené čl. II. bodom 2.5. zmluvy (resp. z vyjadrení žalobcu nie je zrejmé, ktorá náležitosť mala absentovať a aký právny dosah to malo potom mať na uplatnený nárok) a vo všeobecnej súkromnoprávnej rovine, ktorej súčasťou je

aj rovina obchodnoprávna platí rovnaké postavenie účastníkov (občiansko) právnych vzťahov podľa , na základe čoho nemá ani žalovaný ako štátny podnik výhodnejšie, či preferovateľné postavenie v porovnaní s inými účastníkmi právnych vzťahov. Preto boli právne nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci aj články, ktoré žalovaný súdu predložil.

O trovách konania súd rozhodol podľa vzhľadom na čiastočný úspech oboch účastníkov konania. Žalobca bol v konaní úspešný v sume 736.051,68 Eur, žalovaný bol úspešný vo zvyšku čo do sumy 22.917,36 Eur (žalovaná suma 758.969,04 Eur mínus 736.051,68 Eur). Úspech žalobcu potom v percentuálnom vyjadrení predstavuje po zaokrúhlení 96,98 % zo žalovanej sumy, úspech žalovaného predstavuje zvyšok t.j. 3,02 %. Čistý úspech žalobcu tak predstavuje 93,96 % (96,98 % mínus 3,02 %).

Náhradu trov konania súd priznal za súdny poplatok v sume 31.188,61 Eur (93,96 % zo súdneho poplatku zaplateného za žalobný návrh v sume 33.193,50 Eur). Náhradu trov právneho zastúpenia súd priznal za nasledovné účelne vynaložené úkony právnej pomoci (pri hodnote jedného úkonu 1.940,45 Eur podľa a č. o odmenách a náhradách advokátov (ďalej len „“)):

- príprava a prevzatie zastúpenia dňa 11.01.2013 v sume 1.940,45 Eur + režijný paušál 7,81 Eur ( cit. ), spolu 1.948, Eur,

- vypracovanie žalobného návrhu dňa 04.11.2013 v sume 1.940,45 Eur + režijný paušál 7,81 Eur, spolu 1.948,26 Eur,

- písomné vyjadrenie zo dňa 24.05.2014 k odporu žalovaného v sume 1.940,45 Eur + režijný paušál 8,04 Eur, spolu 1.948,49 Eur,

- písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 17.07.2015 v sume 1.940,45 Eur + režijný paušál 8,39 Eur, spolu 1.948,84 Eur,

- zastupovanie na pojednávaní dňa 24.09.2015 v sume 1.940,45 Eur + režijný paušál 8,39 Eur + náhrada cestovných výdavkov ( ) za cestu na trase Bratislava - Žiar nad Hronom a späť (180 km x 2) pri spotrebe motorového vozidla 8,7 km a cene paliva 1,269 Eur/liter predstavuje za spotrebované pohonné hmoty 39,75 Eur a náhrada za opotrebenie motorového vozidla (0,183 Eur/ km x 360 km) predstavuje 65,88 Eur + náhrada za stratu času ( a ) za cestu na pojednávanie a späť za 10 polhodín pri hodnote jednej polhodiny 13, Eur (spolu 139, Eur), spolu za tento úkon 2.194,27 Eur,

- zastupovanie na pojednávaní dňa 09.10.2015 v sume 1.940,45 Eur + režijný paušál 8,39 Eur + náhrada cestovných výdavkov za cestu na trase Bratislava - Žiar nad Hronom a späť (180 km x 2) pri spotrebe motorového vozidla 8,7 km a cene paliva 1,269 Eur/liter predstavuje za spotrebované pohonné hmoty 39,75 Eur a náhrada za opotrebenie motorového vozidla (0,183 Eur/km x 360 km) predstavuje 65,88 Eur + náhrada za stratu času za cestu na pojednávanie a späť za 10 polhodín pri hodnote jednej polhodiny 13,98 Eur (spolu 139,80 Eur), spolu za tento úkon 2.194,27 Eur, čo na trovách právneho zastúpenia predstavuje celkovo 12.182,39 Eur plus 20 % DPH v čiastke 2.436,48 Eur, spolu na trovách právneho zastúpenia vrátane DPH suma 14.618,87 Eur. Z tejto sumy 93,96 % potom predstavuje čiastku 13.735,89 Eur, ktorú je žalovaný povinný podľa zaplatiť právnej zástupkyni žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol poučený podľa , odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na exekúciu podľa Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.