Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 240/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Z., S., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. M. M.,

B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -245 z 23. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2013

doručená sťažnosť Ing. M. Z., S. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -245 z 23. októbra 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom podaným

Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 8. decembra 2009 sa M. L.

(ďalej len „navrhovateľka“) domáhala proti sťažovateľovi ako odporcovi ochrany osobnosti

spočívajúcej v povinnosti odstrániť z oplotenia spoločnosti P., s. r. o., ktorej bol konateľom,

bilbord s rozmerom približne 2 x 1,5 m s nápisom „U.“ situovaný smerom na pozemok,

na ktorom sa nachádza rodinný dom navrhovateľky. Navrhovateľka uviedla, že v súvislosti

s vyvesením tohto bilbordu bol sťažovateľ rozhodnutím Obvodného úradu P., odboru

všeobecnej vnútornej správy č. VVSA/2009/03490-00017AP112009/205 z 24. augusta 2009

uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods.

1 písm. a) o priestupkoch v znení

neskorších predpisov, za čo mu bola podľa § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona uložená

pokuta v sume 25 €. Okrem toho sa navrhovateľka domáhala aj uhradenia sumy 5 000 € ako

náhrady nemajetkovej ujmy za poníženie, zdiskreditovanie, urazenie a zosmiešnenie pred

susedmi a okoloidúcimi ľuďmi. Predmetné konanie bolo okresným súdom vedené

pod sp. zn. .

Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom namietal, že v danom prípade nie je

pasívne vecne legitimovaný, pretože v čase umiestnenia bilbordu nebol vlastníkom

nehnuteľnosti, ako aj to, že navrhovateľka žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že

by jeho konaním došlo k zníženiu jej dôstojnosti alebo k ujme na jej cti, resp. že by konanie

sťažovateľa bolo spôsobilé takýto zásah vyvolať, pretože predmetný bilbord žiadnym

spôsobom nekonkretizuje osobu navrhovateľky.

Okresný súd rozsudkom č. k. -215 z 5. októbra 2011 rozhodol, že

sťažovateľ je povinný zaplatiť navrhovateľke z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu

2 500 €, pričom uviedol, že

«... prvou nevyhnutnou podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch súdom je tá skutočnosť, že sa priznanie žiadnej z foriem morálneho

zadosťučinenia nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcim, t. z. že sa jedná

o prípad, kedy vzniklú ujmu nie je možné z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej

z foriem morálneho zadosťučinenia primerane vyvážiť a zmierniť. Toto posúdenie je vždy

predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý vychádza ako z jednotlivých okolností, tak aj z celkovej

povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou pre priznanie

zadosťučinenia v peniazoch súdom je, že neoprávneným zásahom došlo v príčinnej

súvislosti k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere...

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že podaný návrh navrhovateľky

na odstránenie následkov uskutočneného zásahu zo strany odporcu umiestneným bilbordu

na svoje oplotenie s nápisom „U.“, ktorý bol navrhovateľkou a ostatnými občanmi

pohybujúcimi sa po... v P. viditeľný od 22. 3. 2009 do 27. 2. 2010, je čo do základu

opodstatnený a dôvodný. Uvedené konanie odporcu bolo v kontexte s obsahom

predmetného bilbordu s krstným menom navrhovateľky a skutočnosťou, že navrhovateľka

býva v rodinnom dome, ktorý sa nachádza v malej štvrti rodinných domov v P., kde väčšina

spoluobčanov navrhovateľku pozná po jej krstnom mene, spôsobilé ohroziť a narušiť právo

navrhovateľky na ochranu jej občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a jej mena. Navrhovateľka

celú situáciu zvládala o to ťažšie, že je osobou v pokročilom veku a v tejto súvislosti viac

citlivá a menej schopná povzniesť sa nad takéto nevhodné a amorálne cielené konanie...

Tvrdenie odporcu ako aj výpovede svedkov, ktorých odporca v konaní navrhol vypočuť

spočívajúce v tom, že bilbord s nápisom „U.“ označoval názov klubového zariadenia

odporcu a nevzťahoval sa na osobou navrhovateľky, súd považoval za účelové a neuveril im

z dôvodu, že bilbord bol umiestený priamo do dvora navrhovateľky a nie smerom do ulice, a

tiež z dôvodu, že medzi účastníkmi konania dlhodobo pretrvávali susedské nezhody, v

dôsledku ktorých mal odporca skutočný dôvod a motív takýmto spôsobom navrhovateľku

poškodiť.

Vzhľadom k tomu, že uvedeným konaním odporcu išlo o zásah značnej intenzity

a rozsahu, ktorým došlo k zníženiu občianskej cti a dôstojnosti navrhovateľky a jej vážnosti

v spoločnosti, súd na základe zistených skutočností dospel k záveru, že zadosťučinenie

formou ospravedlnenia v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák. by nebolo možné považovať

za dostatočné. Preto v zmysle návrhu navrhovateľky pristúpil k priznaniu náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Obč. zák...».

Okresný súd zároveň uviedol, že „... odporca v priebehu konania predmetný bilbord

dňa 27. 2. 2010 odstránil. Na základe uvedenej skutočnosti navrhovateľka písomným

podaním zo dňa 20. apríla 2010 podaný návrh v časti, ktorou sa domáhala, aby bol

odporca zaviazaný k povinnosti bilbord odstrániť zobrala späť a žiadala konanie zastaviť.

Preto súd podľa v tejto časti konanie zastavil.“.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali obaja účastníci odvolanie.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní odôvodnenom tým, že okresný súd dospel

k nesprávnym skutkovým záverom a vec nesprávne právne posúdil, opätovne zopakoval

svoje argumenty, ktorými sa bránil v prvostupňovom konaní, pretože podľa jeho názoru sa

nimi okresný súd vôbec nezaoberal, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Podľa

názoru sťažovateľa náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch sa má priznávať iba

v prípadoch obzvlášť závažného konania, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva

na ochranu osobnosti, a nie vtedy, ak takáto ujma iba hrozí.

Krajský súd rozsudkom č. k. -245 z 23. októbra 2012 rozsudok

okresného súdu vo veci samej potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, pretože „toto svoje rozhodnutie súd odôvodnil tak, že s niektorými argumentami

sťažovateľa... sa nevysporiadal vôbec, s niektorými sa vysporiadal spôsobom, ktorý možno

označiť prinajmenšom za neštandardný a ostatné vlastné závery súdu sú jednak v rozpore

so zákonom a jednak aj v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR“. Podľa

názoru sťažovateľa sa krajský súd vôbec nezaoberal jeho argumentáciou, že „... náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch je krajným prostriedkom náhrady nemajetkovej ujmy

a nemôže byť priznaná v iných prípadoch, ako v tých, kedy reálne došlo, a to v značnej

miere, k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti... Súd vôbec

nezobral do úvahy argumenty žalovaného poukazujúce na to, že nedošlo k zníženiu alebo

k ohrozeniu dôstojnosti, vážnosti a cti žalobkyne a ani k ohrozeniu jej postavenia alebo

uplatnenia v spoločnosti. Žalovaná toto nepreukázala ani výsluchom svedkov.“.

Za najabsurdnejšiu časť rozhodnutia krajského súdu sťažovateľ považuje tú, kde konštatuje,

že „... výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má spĺňať aj podmienku primeranosti,

keď túto primeranosť je možné posudzovať aj pri iných inštitútoch náhrady za nemajetkovú

ujmu (napr. pri škode na zdraví...)“, a že „uvedenou sumou si bude môcť navrhovateľka

zabezpečiť nejakú príjemnú vec, ktorou sa majú sanovať jej nepríjemnosti, ktoré boli

vyvolané zásahom odporcu do jej osobnostných práv“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -245 z 23. októbra 2012 bolo porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €.

Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského

súdu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

rozsudkom krajského súdu č. k. -245 z 23. októbra 2012.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa ňou

domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia krajského súdu tak, ako keby bol ústavný

súd ďalším stupňom v systéme všeobecného súdnictva, čo potvrdzujú nielen jeho vyjadrenia

v konaní pred okresným súdom, ale aj obsah ním podaného opravného prostriedku proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré sú v podstate totožné s odôvodnením jeho sťažnosti.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho

argumentáciou, že v predmetnom konaní nie je pasívne vecne legitimovaný, a že

navrhovateľka nijako nepreukázala, že jej svojím konaním spôsobil nemajetkovú ujmu.

Z týchto dôvodov považuje sťažovateľ závery krajského súdu za zjavne neodôvodnené

a arbitrárne, majúce za následok porušenie jeho už označených práv.

Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu, ktorú aj cituje, týkajúca sa

jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov,

nepovažoval za potrebné túto v danom prípade duplicitne citovať.

Na doplnenie ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Do obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka

dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (),

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, , ).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu

sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi, s ktorých právnymi závermi nesúhlasí, a ako

taká je zjavne neopodstatnená.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že

„... sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, s odôvodnením

rozsudku okresného súdu podľa ak dôvodom odvolania účastníkov

konania považuje za potrebné uviesť nasledovné:

1. Odporca vo svojom odvolaní namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu a uvádza,

že aj keby odporca sám protiprávny stav vyvolal, ostatní vlastníci by ho až do času

odstránenia bilbordu 27. 02. 2010 udržiavali, a tým vzniká na strane odporcu nerozlučné

a nútené procesné spoločenstvo, preto navrhovateľka nemôže byť úspešná vo veci samej.

Podľa názoru odvolacieho súdu, uvedené argumenty odporcu o nedostatku jeho

pasívnej vecnej legitimácie, v prejednávanej veci právne neobstoja.

V konaní bolo nepochybne preukázané, že protiprávneho konania sa odporca

dopustil dňa 22. 03. 2009 vyvesením bilbordu..., nebolo spochybnené, že uvedený bilboard

aj sám zvesil...

V prejednávanej veci odporca vedome konal spôsobom, uvedeným vyššie, jeho

konanie bolo predmetom priestupkového konania, v ktorom bol uznaný vinným zo

spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona

č. Ako správne konštatoval okresný súd, podľa druhej vety, súd je

viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný priestupok, a kto ho

spáchal.

Z uvedeného je potom nepochybné, že odporca je zodpovedný za neoprávnený zásah

do práva navrhovateľky na ochranu osobnosti podľa a je

opodstatnené poskytnúť jej na jej návrh súdnu ochranu.

2. Prostriedky ochrany osobnosti upravené v ust. sa

môžu uplatniť samostatne alebo kumulatívne, teda neuplatnenie práva na zadosťučinenie,

resp. na upustenie od neoprávnených zásahov, odstránenie následkov týchto zásahov (§ 13

ods. 1), neznamená, že na splnenie zákonných podmienok nebude možné priznať právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa , ako

sa mylne domnieva odporca.

3. Odvolací súd, poukazujúc na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, zhodne je

toho názoru, že v prejednávanej veci vzhľadom na okolnosti prípadu, časové súvislosti

so stavbou odporcu, proti ktorej navrhovateľke s manželom vzniesli námietky

po dodatočnom stavebnom povolení, odporca vyvesil predmetný bilbord, čím, ako bolo

rozhodnuté v priestupkovom konaní proti nemu, jej ublížil na cti tým, že ju urazil, sú tu

predpoklady na aplikáciu st. . Zároveň dodáva, že ataky

odporcu voči navrhovateľke, ktorými ju urazil, je potrebné posudzovať aj z toho aspektu, že

ide o staršiu osobu, dôchodkyňu, keď v správaní k nej sa všeobecne očakáva náležitá úcta,

slušnosť a ohľaduplnosť...

4. Zostávalo posúdiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3

, keď navrhovateľka nepovažovala priznanú náhradu 2.500 eur

za dostatočnú a žiadala priznať 5.000 eur, na druhej strane odporca nepovažoval priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za neopodstatnené, keďže navrhovateľka

nepreukázala, že ide o prípad obzvlášť závažného konania, v dôsledku ktorého došlo

k porušeniu práva na ochranu osobnosti.

Rozhodnutie okresného súdu je aj v otázke výšky náhrady za nemajetkovú ujmu

správne...

Z uvedených dôvodov účastníkmi konania uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205

ods. 2 písm. d) – nesprávne skutkové závery a podľa –

nepsrávne právne posúdenie (nesprávna aplikácia a výklad ustanovení § 11 a § 13

), odvolací súd nezistil, a preto rozsudok okresného súdu vo veci

samej potvrdil.“.

Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľa preskúmaním

napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že ho nemožno považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho

rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv

sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva

na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené,

označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základných práv sťažovateľa

zaručených a dohovoru, sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013