Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 803/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Rojkom, Železničná 12, Považská Bystrica, pre

namietané porušenie čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3

a , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 24. septembra 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 1,

, , , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. septembra 2014 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. marca 2016

(ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“; spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými

súdmi domáhal zrušenia rozhodnutia daňového úradu o vyrubení dane z dôvodu, že podľa

jeho názoru daňový úrad pri určení dane podľa pomôcok postupoval podľa neúčinného

právneho predpisu. Krajský súd žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiam daňového úradu

zamietol a najvyšší súd po vecnom prieskume rozhodnutia krajského súdu toto rozhodnutie

potvrdil.

Pred ústavným súdom sa sťažovateľ domáha odobrenia svojho právneho názoru, čo

by v dôsledkoch zakladalo zrušenie napadnutých rozhodnutí. Sťažovateľ zastáva názor, že

daňový úrad „celé konanie o určenie dane podľa pomôcok vykonal pred a v roku 2012,

protokol o určení dane podľa pomôcok vyhotovil dna 25. 10. 2012, teda pred účinnosťou

[o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, pozn.] a počas účinnosti Žalovaný

bol do 30. 12. 2012 viazaný , teda mal pri vydaní

protokolu postupovať podľa (o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov, pozn.). Pokiaľ toto nerešpektoval, rozhodnutie -

protokol o určení dane podľa pomôcok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, príp.

trpí takou vadou, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, resp. rozhodnutie bolo

vydané na základe neúčinného predpisu. Ak žalovaný aplikoval právny predpis, ktorý ešte

nenadobudol účinnosť, porušil tým zásadu legality v správnom konaní, čo má za následok

nezákonnosť rozhodnutia a dôvod pre jeho zrušenie.“.

Sťažovateľ poukazuje aj na istú formu manipulácie so spisom, keď podľa jeho

vyjadrenia krajský súd nemal pri rozhodovaní o veci k dispozícii úplný spisový materiál.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

napadnutými rozhodnutiami bol porušený čl. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1,

, a , dohovoru a dodatkového

protokolu, aby napadnuté rozhodnutia zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a sťažovateľovi

priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Ústavný súd sa pri posúdení sťažnosti najprv zaoberal posúdením námietok

smerujúcich voči napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn.

z 24. septembra 2014.

Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu poukazuje

na princíp subsidiarity zakotvený v .

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Ako vyplýva zo spisu a aj zo samotnej sťažnosti, proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu bolo prípustné podať odvolanie. V sťažovateľovej veci teda existoval

opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil a bolo o ňom v konaní riadne rozhodnuté

najvyšším súdom. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd posúdil ako podstatný fakt, že

sťažovateľ mal možnosť prezentovať svoje názory na posúdenie veci v ďalšom konaní.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského

súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal námietkami smerujúcimi proti napadnutému

rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2016.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ďalej podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný

súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Predmetom sťažnosti je tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení veci všeobecnými

súdmi, keďže tie podľa názoru sťažovateľa aplikovali na vec neúčinný zákon. Sťažovateľ

tak isto poukázal aj na neúplnosť spisového materiálu pri rozhodovaní o veci krajským

súdom.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vecne preskúmaval napadnuté rozhodnutie

krajského súdu.

Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadaval s otázkou aplikácie

relevantnej právnej úpravy. K veci uviedol: „ upravuje správu daní,

práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti

so správou daní ( ). Predchádzajúcim procesným predpisom, ktorý

upravoval správu daní, bol o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných a finančných orgánov v znení neskorších predpisov.

Podľa názoru súdu správca dane a aj žalovaný rozhodli v súlade so zákonom, keď na

proces začatia určenia dane podľa pomôcok aplikovali § 42 v spojení s § 29 ods. 6 zák. č.

a to z dôvodu, že k 17. júnu 2011, kedy správca dane pristúpil k určeniu dane

podľa pomôcok, platil tento predchádzajúci procesný predpis upravujúci správu daní.

Ukončenie procesu určenia dane podľa pomôcok bolo upravené v

Zb. tak, že tento proces bol ukončený dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom

a dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu sa začalo vyrubovacie konanie (§ 44).

Ukončenie procesu určenia dane podľa pomôcok je v súčasnosti upravený v zák. č.

, a to rozdielne od predchádzajúcej právnej úpravy tak, že tento proces je

ukončený dňom doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok podľa odseku 1 (§ 49

ods. 3) Vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou

podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 (§ 68 ods. 1 Daňového poriadku).

Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že oba citov. procesné predpisy upravujúce

správu daní stanovili začiatok vyrubovacieho konania tak, že toto začalo po dni, kedy bolo

ukončené určenie dane podľa pomôcok. Z uvedeného vyplýva, že určenie dane podľa

pomôcok nebolo a ani nie je vyrubovacím ani daňovým konaním, t.j. konaním, v ktorom sa

rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu.

K námietke žalobcu, že podľa daňové konania

začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa

doterajších predpisov, súd uvádza, že článok I citov. zákona nadobudol účinnosť dňom

1. januára 2012. Tak, ako už bolo uvedené vyššie, proces určenia dane podľa pomôcok nie

je daňovým konaním. Určenie dane podľa pomôcok bolo v danej veci ukončené dňom

7. novembra 2012, kedy bol Protokol o určení dane podľa pomôcok doručený advokátovi

žalobcu (§ 49 ods. 3 Daňového poriadku). Až nasledujúcim dňom začalo vyrubovacie

a daňové konanie, na ktoré daňové orgány správne aplikovali príslušné ustanovenia zák. č.

Pretože daňové konanie nebolo v danej veci začaté pred účinnosťou

Z. z. nie je dôvodné tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach tým, že žalovaný

resp. správca dane použili na konanie dva procesné predpisy.“

Sťažovateľ pred najvyšším súdom okrem iného namietal zhodné tvrdenia ako pred

krajským (a neskôr tiež ústavným) súdom, a tak sa najvyšší súd s jeho tvrdeniami tak isto

musel vecne vysporiadavať a k veci uviedol: „Vychádzajúc z citovaných ustanovení, keďže

v danom prípade bol proces určenia dane podľa pomôcok začatý dňom 17. júna 2011

a nebol ukončený do 31. decembra 2011, podľa názoru najvyššieho súdu je v danom

prípade nutné postupovať podľa ustanovenia § 165b daňového poriadku, t.j. podľa

prechodného ustanovenia, z ktorého vyplýva, že daňové konania začaté podľa zákona

č. , čo je daný prípad, sa dokončia podľa “ a ďalej svoj

názor zdôvodnil tak, že „Tento proces určenia dane podľa pomôcok nebol ukončený

do 31.12.2011. Od 01.01.2012 nadobudol účinnosť daňový poriadok.

Prechodné ustanovenie § 165 daňového poriadku proces určovanie dane podľa pomôcok,

začatého a neukončeného pred účinnosťou daňového poriadku neupravuje. Keďže proces

určovanie dane podľa pomôcok nebol ukončený do 31.11.2011, nebolo možné pokračovať

v zmysle zákona o správe daní ale v zmysle daňového poriadku. Najvyšší súd sa nestotožnil

s argumentáciou žalobcu, že určenie dane podľa pomôcok je vyrubovacím konaním a preto

je nutné ho dokončiť v režime zákona o správe daní. Čo je daňovým a vyrubovacím konaní

určuje ustanovenie 1a písm. d/ zákona o správe daní a aj ustanovenie § 2 písm. c/ daňového

poriadku. Proces určenia dane podľa pomôcok je konaním, ktoré predchádza

vyrubovaciemu konaniu, začína oznámením o začatí konania o určovaním dane podľa

pomôcok a končí dňom doručenia protokolu o určení dane podľa pomôcok. Protokol

o určení dane podľa pomôcok bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu 7. novembra

2012. Po tomto dni začína vyrubovanie konanie na ktoré je nutné už aplikovať ustanovenia

daňového poriadku.“.

Podľa názoru ústavného súdu tým krajský súd aj najvyšší súd dali vyčerpávajúcu

odpoveď na námietky sťažovateľa. Ich názor teda nemožno hodnotiť ako zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny a popierajúci účel a význam na vec aplikovanej právnej

úpravy. K uvedenému je ešte potrebné poukázať aj na ustálenú judikatúru ústavného súdu,

podľa ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal aj vyhodnotením otázky

neúplnosti spisového materiálu pri rozhodovaní veci a k tomu uviedol, že chýbajúci materiál

bol najvyššiemu súdu predložený ako príloha vyjadrenia k odvolaniu. Po oboznámení sa

s jeho obsahom najvyšší súd skonštatoval, že nemohol mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť

odmietol v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3,

, , dohovoru a dodatkového protokolu je

potrebné uviesť, že sťažovateľ porušenie týchto ustanovení okrem toho, že ho

zakomponoval do petitu sťažnosti, v odôvodnení sťažnosti bližšie nešpecifikoval. Ústavný

súd vzhľadom na to nemohol dať sťažovateľovi relevantnú odpoveď na možné porušenie

uvedených ustanovení , dohovoru a dodatkového protokolu.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Vzhľadom na absentujúce odôvodnenie tvrdeného porušenia čl. 12 ods. 1,

, , , , ,

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu podaná sťažnosť v tejto časti neobsahovala

náležitosti predpísané zákonom a z toho dôvodu bola v uvedenej časti odmietnutá podľa

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Čo sa týka zdôvodňovaného porušenia , je potrebné uviesť, že jeho

aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne

určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (v tomto prípade čl. 46 ods. 1

). Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a , požiadavka na vyslovenie porušenia

je v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu zjavne

neopodstatnená ().

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie

konanie a priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016