Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 453/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Ž.,

vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a základných práv

podľa , a 5, a 2, , 2, 3 a

Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 19. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 10. júna 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2011 doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citovanom texte aj „navrhovateľ“),

ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a základných práv podľa

, a 5, a 2, , 2, 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. apríla 2011 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 10. júna 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 28. októbra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o vydanie nehnuteľností, určenie

vlastníckeho práva a určenie neplatnosti kúpnych zmlúv proti odporcom Mesto Ž.

a spoločnosti T., s. r. o., Ž., vedenom na okresnom súde pod sp. zn. . Okresný

súd rozsudkom z 10. júna 2008 návrh sťažovateľa „v celom rozsahu“ zamietol. Na

odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. januára 2010

rozsudok okresného súdu potvrdil a pripustil dovolanie proti tomuto rozsudku. O dovolaní

sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. októbra 2010

tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 26. januára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

lebo „preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba

zrušiť“. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu „odvolací súd sám nevyslovil a riadne

nezdôvodnil svoj právny názor na položenú dovolaciu otázku...“, a pokiaľ „odvolací súd

nevysloví právny názor, ktorým zodpovedá celú dovolaciu otázku trpí jeho rozhodnutie

vadou spočívajúcou v nedostatku, resp. nezrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia...“

(citované z odôvodnenia predmetného uznesenia najvyššieho súdu, pozn.). Následne krajský

súd opätovne „preskúmal rozhodnutie (okresného súdu, pozn.) v napadnutom rozsahu

a z dôvodov uvedených v odvolaní ( ) a rozsudok okresného súdu podľa

ust. potvrdil ako vecne správny. Vo veci odvolací súd dovolanie

nepripustil“.

3. Podľa názoru sťažovateľa „sťažnosťou dotknutý Krajský súd v Žiline nesprávne

interpretoval a v rozpore s aplikoval na daný prípad príslušné zákonné

ustanovenia , , pričom následkom vyššie

uvedenej interpretácie zákona boli porušené a 3,

a základné práva sťažovateľa v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3

a ... Je nesporné, že súd vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie,

z ktorého však vyvodil nesprávny skutkový a právny záver a došlo k rozhodnutiu, ktoré

nekorešponduje s vykonaným dokazovaním, právnou úpravou.“.

4. Sťažovateľ (kvalifikovane právne zastúpený) navrhol, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Základné právo P. Š... podľa článkov a 3, ...

a porušenie jeho základných práv v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 1,

2, 3, a Dohovoru... bolo porušené postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Žiline č. k. -362 v spojení s Rozsudkom Okresného súdu

v Žiline -262, taktiež toto práva P. Š. bolo porušené uznesením Najvyššieho

súdu SR .

Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. -362, Rozsudok Okresného

súdu v Žiline -262 uznesenie Najvyššieho súdu SR sa

zrušuje.“

5. Ústavný súd poznamenáva, že aj napriek tomu, že sťažovateľ viackrát v sťažnosti

poukazoval, že mu „nebolo priznané vlastnícke právo“, porušenie základného práva podľa

v petite sťažnosti výslovne nenamietal.

II.

6. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , ).

II.A.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv rozsudkom okresného súdu

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 4) rozsudkom

okresného súdu č. k. -262 z 10. júna 2008 a konaním mu predchádzajúcim.

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti

predmetnému rozsudku okresného súdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. januára 2010. Ústavný

súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie

práv sťažovateľa predmetným rozsudkom okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného

dôvodu sťažnosti v tejto jej časti odmietol podľa pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

14. Proti rozsudku krajského súdu z 26. januára 2010 podal sťažovateľ dovolanie, na

základe ktorého najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. októbra 2010 zrušil

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. októbra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

II.B.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením najvyššieho súdu

15. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie označených práv, no najmä základného

práva podľa a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. októbra 2010, ktorým zrušil dovolaním napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie najvyšší

súd odôvodnil v podstatnom takto:

„... Dovolací súd sa predovšetkým zameral na niektoré procesné otázky významné

z hľadiska rozhodovania o dovolaní žalobcu s ohľadom na , podľa

ktorého je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť výrokom rozsudku prípustnosť

dovolania v prípade, keď toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. V zmysle

ustálenej súdnej praxe treba pod pojmom rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke

zásadného významu chápať rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo v iných

súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú právnu otázku takým spôsobom, ktorý je

významný zo širších hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Uvedené

oprávnenie odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a musí vychádzať

z prísneho rešpektovania zákonných podmienok vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia.

Možnosť založiť prípustnosť dovolania najmä neznamená, že by odvolací súd bol

oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy,

jeho voľnú úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia

z právnej stránky. Odvolací súd musí v odôvodnení rozhodnutia bližšie vysvetliť svoj

myšlienkový postup pri posúdení uplatneného nároku, uviesť, ktorú normu hmotného práva

aplikoval na daný skutkový stav, a z akého dôvodu.

Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť v zmysle

prípustnosť dovolania nesmie ani v zákonom vymedzenom rámci právnej zásadnosti

rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na dovolací súd.

Odvolací súd sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho

myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na

všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery,

ktoré zaujal.

Dostatočné vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade dovolania

pripusteného podľa osobitný význam, pretože účastník (dovolateľ) je

oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva v nesprávnom právnom

posúdení veci, a to práve a len práve v konkrétne vymedzenej právnej otázke, pre ktorú bolo

dovolanie prípustné. Odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania by mal

odvolací súd formulovať tak, aby bolo v logickom súlade s odôvodnením rozhodnutia vo

veci samej. Ak odvolací súd spomedzi viacerých, v konaní do úvahy prichádzajúcich alebo

účastníkmi vyslovených právnych názorov zvolil len jeden, musí dostatočne vysvetliť, prečo

ho považoval za správny a prečo iný názor neprijal.

Vecnú správnosť rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky

skúmal len vo vzťahu k otázke zásadného právneho významu, pre ktorú bolo v danej veci

pripustené dovolanie, ktorou bola otázka či je možné nárok žalobcu, ktorý vychádza

z reštitučných predpisov uplatniť podľa všeobecných predpisov

ustanovení a vlastníckou žalobou podľa ust.

V prejednávanej veci odvolací súd na úkor preskúmateľnosti a presvedčivosti

napadnutého rozsudku v jeho odôvodnení jasne neuviedol, k akým záverom dospel pri

riešení otázky zásadného právneho významu, o ktorú oprel prípustnosť dovolania.

Keďže odvolací súd sám nevyslovil a riadne neodôvodnil svoj právny názor na

položenú dovolaciu otázku, ktorá zároveň vymedzuje rozsah preskúmavania dovolaním

napadnutého rozsudku, dovolací súd konštatuje nepreskúmateľnosť rozsudku v tomto

rozsahu. Ako bolo uvedené vyššie, odvolací súd v prípade pripustenia dovolania voči

svojmu potvrdzujúcemu rozsudku nielenže znáša povinnosť naformulovať dovolaciu otázku,

ale sa ňou vo svojom rozhodnutí aj zaoberať a predložiť ním odôvodnený právny záver.

Dovolací súd len preskúmava správnosť a zákonnosť tohto právneho záveru. Dovolací súd

sa následne svojím právnym názorom buď stotožní s názorom odvolacieho súdu (dovolanie

zamietne), alebo zaujme opačné stanovisko (napadnuté rozhodnutie zruší alebo zmení).

Nemôže však sám túto otázku riešiť. Pokiaľ odvolací súd nevysloví právny názor, ktorým

zodpovedá celú dovolaciu otázku, trpí jeho rozhodnutie vadou spočívajúcou v nedostatku,

respektíve nezrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia. Takéto rozhodnutie je v rozpore

s právami účastníka konania a zakladá vadu rozhodnutia podľa ,

pretože je ním účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Nedostatok dôvodov alebo

ich nezrozumiteľnosť totiž bráni účastníkovi konania v možnosti riadne a konkrétne sa

vyjadriť proti tomuto rozhodnutiu pre prípad podania opravného prostriedku, ktorý zákon

pripúšťa a zároveň fakticky znemožňuje možnosť preskúmania rozhodnutia súdom

príslušným na konanie o tomto opravnom prostriedku.

S ohľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie

odvolacieho súdu napadnuté dovolaním zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie ( , ).“

16. Z výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2010

vyplýva, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o návrhu sťažovateľa

(bod 2) neskončilo.

17. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti

rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri bod 4) ako dovolacieho súdu v danom prípade nemôže

byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa

, resp. dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi

poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ má/mal

možnosť v ďalšom štádiu konania pred krajským súdom uplatniť ochranu označených práv

aj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho

vyplýva, že má/mal ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie

namieta vo svojej sťažnosti. V danej etape konania sa súdne konanie nachádzalo v štádiu

druhostupňového konania na krajskom súde, ktorý vo veci opätovne konal v súlade

s názorom dovolacieho súdu.

18. Ústavný súd konštatuje, že táto okolnosť (bod 17) vzhľadom na princíp

subsidiarity zakotvený v vylučuje právomoc ústavného súdu na

preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 28. októbra 2010. Sťažovateľ

má/mal možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred krajským súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa sťažnosť

sťažovateľa v tejto jej časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(, , , ).

19. Ústavný súd aj napriek tomu na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem.

Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery.

II.C.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv rozsudkom krajského súdu

20. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal tiež vyslovenia porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. apríla

2011.

21. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

22. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

23. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby bol účastník konania v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, , , ).

24. Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

25. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

26. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

27. Ústavný súd z týchto hľadísk preskúmal rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 19. apríla 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 10. júna 2008. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia naopak vyplýva, že krajský súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi

sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

28. V odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení výsledkov konania (jeho

skutkových a právnych záverov) a rozhodnutia prvostupňového súdu, odvolacích dôvodov

sťažovateľa, vyjadrení odporcu v 1. rade, svojho rozhodnutia (rozsudku sp. zn.

z 26. januára 2010), dovolacích dôvodov sťažovateľa a podstaty uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2010 krajský súd «ako súd odvolací

( ), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (,

), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), preskúmal rozhodnutie

v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( ) a rozsudok

okresného súdu podľa ust. potvrdil ako vecne správny. Vo veci

odvolací súd dovolanie nepripustil.

V preskúmavanej veci odvolací súd z vykonaného dokazovania prvostupňovým

súdom mal preukázané, že sa navrhovateľ návrhom podaným na Okresnom súde v Žiline

dňa 18. 8. 2004 domáhal voči odporcovi 1/ vydania nehnuteľností, a to parc. KN č. 2089 -

2 2

ostatná plocha o výmere 232 ma parc. KN č. 2090 - záhrada o výmere 532 m, vedených

na liste vlastníctva č. 1100 pre kat. úz. Ž. pre odporcu 1/. V návrhu poukázal na to, že so

správnym predchodcom odporcu 1/ Československým štátom - Mestský národný výbor v Ž.

uzavrel dňa 6. 2. 1987 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, a to parc. EN č.

2089, č. 2090 a rodinný dom súp. č. 891. Uvádzal, že túto kúpnu zmluvu považuje za

neplatnú od samého začiatku podľa , pretože ju neurobil

slobodne, vážne z toho dôvodu, že na neho bol zo strany kupujúceho vyvíjaný veľký

psychický nátlak k odpredaju nehnuteľností, lebo tieto pozemky mali slúžiť ako verejné

priestranstvo - zeleň. Nehnuteľnosti odpredať nechcel, pretože tam žil a býval. Zo strany

právneho predchodcu odporcu ho navštevovali pracovníci aj doma, vyvolávali ho na

mestský úrad a psychicky ho tlačili k tomu, aby svoje nehnuteľnosti odpredal. Vyhrážali sa,

že v prípade ak nehnuteľnosti neodpredá, bude celý jeho majetok vyvlastnený, nedostane

ani ½-icu z toho, čo mu ponúkajú v kúpnej zmluve. Kúpna cena za pozemky predstavovala

sumu 10.300,- Kčs. Tvrdil, že pracovníci právneho predchodcu odporcu 1/ sa mu vyhrážali,

že ak nebude spolupracovať, nebudú mu v Ž. „kvitnúť ruže“. Pri niekoľkých takýchto

jednaniach boli prítomní aj svedkovia, cudzie osoby, J. K., V. G., ktorých žiadal vo veci

vypočuť a ktorí mali potvrdiť, že bol pod veľkým nátlakom, aby zmluvu ohľadne predaja

nehnuteľnosti podpísal. Uviedol, že dňa 21. 7. 2004 doručil odporcovi žiadosť o vydanie

veci. Odporca sa k jeho žiadosti nevyjadril. Poukázal na to, že susedné pozemky KN č. 2087

a č. 2088 odporca 1/ vydal na základe rozhodnutia Okresného súdu v Žiline vo veci sp. zn.

pôvodnému majiteľovi.

Počas konania odporca 1/ nehnuteľnosti odpredal odporcovi 2/ T., s. r. o., so sídlom

Ž., a to kúpno-predajnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený Katastrálnym úradom, Správa

katastra Ž. pod č. V 3133/05.

Navrhovateľ podaním zo dňa 18. 01. 2006 rozšíril návrh a žiadal, aby súd určil, že aj

zmluva medzi odporcami 1/, 2/ ohľadne nehnuteľností parc. KN č. 2089 a č. 2090 je

neplatná. Žiadal, aby odporcovia 1/, 2/ boli povinní vydať mu parc. č. 2089 a č. 2090,

vedené na LV č. 1100 pre kat. úz. Ž. oproti jeho povinnosti vrátiť odporcovi 1/ kúpnu cenu

10.300,- Sk.

Navrhovateľ rozšíreným návrhom zo dňa 12. 03. 2007 sa domáhal určenia, že kúpna

zmluva uzatvorená medzi ním a právnym predchodcom odporcu 1/ zo dňa 06. 02. 1987,

predmetom ktorej bol prevod parc. č. 2089 a č. 2090 pre kat. úz. Ž. je neplatná. Zároveň

žiadal určiť, že kúpna zmluva uzatvorená medzi odporcami 1/, 2/ ohľadne nehnuteľností

č. 2089 a č. 2090 pre kat. úz. Ž., vklad ktorej bol povolený pod č. V 3333/05 je neplatná.

Žiadal určiť, že je výlučným vlastníkom predmetných parciel a odporcovia 1/, 2/ sú povinní

mu ich vydať oproti jeho povinnosti vrátiť odporcovi 1/ kúpnu cenu 10.300,- Sk. Uvádzal, že

má naliehavý právny záujem na určení podľa v tom. aby bol

odstránený stav v rozpore s a nasl. , aby bol dosiahnutý účel

tohto súdneho konania s prihliadnutím na zmenu vlastníctva žalovaných nehnuteľností na

označeného odporcu 2/. V ostatnom zotrval na skutočnostiach, ktoré uvádzal v pôvodnom

žalobnom návrhu.

Okresný súd vo veci vykonal podrobné dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov,

listinnými dôkazmi a návrh navrhovateľa v jednotlivých petitoch v plnom rozsahu zamietol.

Podľa , právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Požiadavkou slobodného urobenia právneho úkonu sa vylučuje platnosť úkonu

urobeného pod tlakom násilia a pod tlakom bezprávnej vyhrážky.

Prvostupňový súd sa v konaní dôsledne a podrobne zaoberal skutočnosťami

tvrdenými navrhovateľom, že zo strany pracovníkov právneho predchodcu odporcu 1/ na

neho bol vyvíjaný nátlak a bolo mu zo strany právneho predchodcu odporcu 1/ hrozené

bezprávnou vyhrážkou, že musí odpredať predmetné nehnuteľnosti, v opačnom prípade mu

„,ruže v Ž. nepokvitnú“.

Odvolací súd považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné, bol toho názoru, že

navrhovateľ nepreukázal bezprávnu vyhrážku takej intenzity, ktorá by bola spôsobilá

vyvolať neplatnosť právneho úkonu – kúpnej zmluvy zo dňa 06. 02. 1987.

Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil svedecké výpovede svedkov,

ktorí v konaní mali preukazovať tvrdenia uvádzané navrhovateľom v návrhu. Odvolací súd

sa stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu a s vyhodnotením okolností, za

ktorých bola uzavretá kúpna zmluva medzi právnym predchodcu odporcu a navrhovateľom.

Mal za to, že neboli preukázané také skutkové okolnosti, ktoré by boli v rozpore

s podmienkou zásady slobody vôle účastníkov právneho úkonu a aj odvolací súd bol toho

názoru, že kúpna zmluva zo dňa 06. 02. 1987 bola uzatvorená platne. Neplatnosť kúpnych

zmlúv nie je možné vysloviť jednak tiež pre absenciu naliehavého právneho záujmu a pre

nemožnosť zápisu takéhoto výroku do katastra nehnuteľností.

Pokiaľ prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa ohľadne určenia jeho

vlastníckeho práva k parc. KN č. 2089 a č. 2090, odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením

zamietajúceho rozhodnutia prvostupňového súdu aj voči tomuto výroku, pretože

navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva po dátume

06. 02. 1987, kedy predmetné nehnuteľnosti odpredal Československému štátu. Nepreukázal

žiaden nadobúdací titul, na základe ktorého by bolo možné preskúmavať, či sa stal

vlastníkom predmetných nehnuteľností po uskutočnenom prevode dňa 06. 02. 1987.

Navrhovateľ sa domáhal vydania predmetných nehnuteľností odporcami 1/, 2/ oproti

vráteniu kúpnej ceny za predmetné pozemky, odvolací súd v tomto smere poukazuje na

správne odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil.

Navrhovateľ nepreukázal vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a preto nie je

aktívne legitimovaný na podanie návrhu na vydanie týchto parciel.

Pokiaľ v odvolacom konaní poukazoval navrhovateľ na analógiu medzi obdobným

prípadom riešeným na Okresnom súde v Žiline v konaní sp. zn. , odvolací súd

takúto analógiu nemohol konštatovať. Vo veci sp. zn. sa navrhovateľka

domáhala vydania nehnuteľností v zmysle reštitučného , pričom

navrhovateľ vo svojom návrhu podanom na Okresnom súde v Žiline dňa 18. 8. 2004, ako aj

v jeho jednotlivých rozšíreniach, žaloval o neplatnosť zmluvy podľa § 37 ods. 1

.

Pokiaľ navrhovateľ vo veci žiadal, aby odvolací súd pripustil dovolanie v danej veci,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a skutočnosti zásadného

právneho významu v prejednávanej veci videl v tom, že má byť v rovnakom právnom

postavení čo sa týka vydania nehnuteľností ako ďalší vlastníci susediacich nehnuteľností

a nemôže byť s poukazom na Ústavu SR na jeho ťarchu ako osoby neznalej práva, ktorá

nevyužila tzv. reštitučné nároky, lebo sa jednalo o relatívne krátky čas na podanie žiadosti

o vydanie nehnuteľností, aby sa nemohol domôcť svojho vlastníckeho práva cez ustanovenia

odvolací súd zdôrazňuje, že reštitučné predpisy sú všeobecnými

predpismi, akým je najmä vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši

podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená že tam kde existuje špeciálna

úprava, nemožno použiť všeobecnú. Existencia špeciálnej úpravy umožňuje uplatniť nárok

(za splnenia zákonných podmienok) právo na vrátenie veci. Ak nárok uplatnený nebol alebo

takejto požiadavke nebolo vyhovené, je vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda

podľa všeobecných predpisov, pretože ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu

k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na neznalosť

práva vo vzťahu k uplatneniu nárokov, ktoré sú predmetom tohto konania, tento jeho

argument vyhodnotil odvolací súd ako účelový.

S poukazom na znenie dovolacej otázky poukazuje odvolací súd na rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR, ktoré riešili obdobnú otázku v rozhodnutiach sp. zn. ,

, a . Pre uvedené skutočnosti odvolací súd

nepovažoval položenú dovolaciu otázku za otázku zásadného právneho významu

a dovolanie vo veci nepripustil...».

29. Ústavný súd nadväzujúc na svoje už uvedené stanoviská a právne názory (body

21 až 26) opätovne zdôrazňuje, že sa zaručuje ochrana viacerých

záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému

ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru

by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ()

vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, ).

30. V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za

následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom rozhodnutia

krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

31. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú zlúčiteľné

s označeným článkom a dohovoru.

32. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

33. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

34. Ústavný súd v danej veci nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2011 boli svojvoľné a že by zasahovali

do práva sťažovateľa podľa , resp. podľa dohovoru.

35. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných procesných a hmotnoprávnych ustanovení zákona

(napr. , ), ako aj rešpektovanie právneho

názoru najvyššieho súdu je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

36. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

37. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

38. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietal tiež porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a)

a základných práv upravených v , a 5, , , 2

a 3 a .

39. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1

(nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená; obmedzená môže byť len v prípadoch

ustanovených zákonom), čl. 17 ods. 1 a 5 (osobná sloboda sa zaručuje; do väzby možno

vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu), čl. 46

ods. 2 (kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,

môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon

neustanoví inak...), čl. 48 ods. 2 (každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom; verejnosť možno vylúčiť...) a , 2 a 3 (každý má

právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo

blízkej osobe; každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdom... všetci účastníci sú

si v konaní... rovní), ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú pre absenciu príčinnej

súvislosti medzi napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu a namietaným

porušením označených základných práv (sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení týchto práv) a tiež z dôvodu právneho

záveru ústavného súdu uvedeného v bodoch 36 a 37 (konanie súdu súladné so základnými

právami podľa a dohovoru nemohlo spôsobiť porušenie

ďalších sťažovateľom označených základných práv).

40. Ústavný súd napokon uvádza, že z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti musel

odmietnuť sťažovateľovu sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13

ods. 1 písm. a) , keďže tieto obsahujú základné princípy právneho štátu, vzhľadom na

čo „nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach“

(, ). K namietanému porušeniu označených článkov ústavný

súd ešte poznamenáva, že predmetné ustanovenia predstavujú všeobecné zásady

uplatňovania základných práv a slobôd upravených v druhej hlave a nemožno ich

posudzovať samostatne, bez ich vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla)

s konkrétnym základným právom alebo slobodou. Keďže v danom prípade ústavný súd

v posudzovanej veci nezistil také porušenie označených základných práv, ktoré by

odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany, je potrebné konštatovať, že

postupom krajského súdu (a ani pred ním vo veci konajúcich všeobecných súdov) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. apríla 2011 nedošlo

k porušeniu uvedených článkov .

III.

41. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011