Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 211 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (216)I. ÚS 453/2011
PDF · 351.77 KB
No categories available
I. ÚS 453/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. Ď., Ž.,
vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a základných práv
podľa čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 436/2010
z 19. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 16 C 259/2004
z 10. júna 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 195/2010
z 28. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2011 doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citovanom texte aj „navrhovateľ“),
ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a základných práv podľa
čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 436/2010 z 19. apríla 2011 v spojení
s rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 259/2004
z 10. júna 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je
v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o vydanie nehnuteľností, určenie
vlastníckeho práva a určenie neplatnosti kúpnych zmlúv proti odporcom Mesto Ž.
a spoločnosti T., s. r. o., Ž., vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 259/2004. Okresný
súd rozsudkom z 10. júna 2008 návrh sťažovateľa „v celom rozsahu“ zamietol. Na
odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 56/2009 z 26. januára 2010
rozsudok okresného súdu potvrdil a pripustil dovolanie proti tomuto rozsudku. O dovolaní
sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010
tak, že zrušil rozsudok krajského súdu z 26. januára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
lebo „preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že ho treba
zrušiť“. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu „odvolací súd sám nevyslovil a riadne
nezdôvodnil svoj právny názor na položenú dovolaciu otázku...“, a pokiaľ „odvolací súd
nevysloví právny názor, ktorým zodpovedá celú dovolaciu otázku trpí jeho rozhodnutie
vadou spočívajúcou v nedostatku, resp. nezrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia...“
(citované z odôvodnenia predmetného uznesenia najvyššieho súdu, pozn.). Následne krajský
súd opätovne „preskúmal rozhodnutie (okresného súdu, pozn.) v napadnutom rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa
ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. Vo veci odvolací súd dovolanie
nepripustil“.
3. Podľa názoru sťažovateľa „sťažnosťou dotknutý Krajský súd v Žiline nesprávne
interpretoval a v rozpore s Ústavou aplikoval na daný prípad príslušné zákonné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku § 120 ods. 1, OSP, pričom následkom vyššie
uvedenej interpretácie zákona boli porušené čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
a základné práva sťažovateľa v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy... Je nesporné, že súd vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie,
z ktorého však vyvodil nesprávny skutkový a právny záver a došlo k rozhodnutiu, ktoré
nekorešponduje s vykonaným dokazovaním, právnou úpravou.“.
4. Sťažovateľ (kvalifikovane právne zastúpený) navrhol, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Základné právo P. Š... podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy...
a porušenie jeho základných práv v čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 1,
2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co 435/2010-362 v spojení s Rozsudkom Okresného súdu
v Žiline 16 C 259/2004-262, taktiež toto práva P. Š. bolo porušené uznesením Najvyššieho
súdu SR 2 Cdo 195/2010.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 8 Co 435/2010-362, Rozsudok Okresného
súdu v Žiline 16 C 259/2004-262 uznesenie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 195/2010 sa
zrušuje.“
5. Ústavný súd poznamenáva, že aj napriek tomu, že sťažovateľ viackrát v sťažnosti
poukazoval, že mu „nebolo priznané vlastnícke právo“, porušenie základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy v petite sťažnosti výslovne nenamietal.
II.
6. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je
ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá
právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných
právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
II.A.
K namietanému porušeniu sťažovateľových práv rozsudkom okresného súdu
11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 4) rozsudkom
okresného súdu č. k. 16 C 259/2004-262 z 10. júna 2008 a konaním mu predchádzajúcim.
12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti
predmetnému rozsudku okresného súdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 56/2009 z 26. januára 2010. Ústavný
súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie
práv sťažovateľa predmetným rozsudkom okresného súdu.
13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,
pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného
dôvodu sťažnosti v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
14. Proti rozsudku krajského súdu z 26. januára 2010 podal sťažovateľ dovolanie, na
základe ktorého najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010 zrušil
rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 56/2009 z 26. októbra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
II.B.
K namietanému porušeniu sťažovateľových práv uznesením najvyššieho súdu
15. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie označených práv, no najmä základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010, ktorým zrušil dovolaním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie najvyšší
súd odôvodnil v podstatnom takto:
„... Dovolací súd sa predovšetkým zameral na niektoré procesné otázky významné
z hľadiska rozhodovania o dovolaní žalobcu s ohľadom na § 238 ods. 3 O. s. p., podľa
ktorého je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť výrokom rozsudku prípustnosť
dovolania v prípade, keď toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. V zmysle
ustálenej súdnej praxe treba pod pojmom rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke
zásadného významu chápať rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo v iných
súvislostiach prezentovanú a právne inak riešenú právnu otázku takým spôsobom, ktorý je
významný zo širších hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Uvedené
oprávnenie odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a musí vychádzať
z prísneho rešpektovania zákonných podmienok vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia.
Možnosť založiť prípustnosť dovolania najmä neznamená, že by odvolací súd bol
oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy,
jeho voľnú úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti rozhodnutia
z právnej stránky. Odvolací súd musí v odôvodnení rozhodnutia bližšie vysvetliť svoj
myšlienkový postup pri posúdení uplatneného nároku, uviesť, ktorú normu hmotného práva
aplikoval na daný skutkový stav, a z akého dôvodu.
Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p.
prípustnosť dovolania nesmie ani v zákonom vymedzenom rámci právnej zásadnosti
rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na dovolací súd.
Odvolací súd sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na
všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery,
ktoré zaujal.
Dostatočné vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade dovolania
pripusteného podľa § 238 ods. 3 O. s. p. osobitný význam, pretože účastník (dovolateľ) je
oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci, a to práve a len práve v konkrétne vymedzenej právnej otázke, pre ktorú bolo
dovolanie prípustné. Odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania by mal
odvolací súd formulovať tak, aby bolo v logickom súlade s odôvodnením rozhodnutia vo
veci samej. Ak odvolací súd spomedzi viacerých, v konaní do úvahy prichádzajúcich alebo
účastníkmi vyslovených právnych názorov zvolil len jeden, musí dostatočne vysvetliť, prečo
ho považoval za správny a prečo iný názor neprijal.
Vecnú správnosť rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky
skúmal len vo vzťahu k otázke zásadného právneho významu, pre ktorú bolo v danej veci
pripustené dovolanie, ktorou bola otázka či je možné nárok žalobcu, ktorý vychádza
z reštitučných predpisov uplatniť podľa všeobecných predpisov Občianskeho zákonníka
ustanovení § 37 ods. 1 a vlastníckou žalobou podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p.
V prejednávanej veci odvolací súd na úkor preskúmateľnosti a presvedčivosti
napadnutého rozsudku v jeho odôvodnení jasne neuviedol, k akým záverom dospel pri
riešení otázky zásadného právneho významu, o ktorú oprel prípustnosť dovolania.
Keďže odvolací súd sám nevyslovil a riadne neodôvodnil svoj právny názor na
položenú dovolaciu otázku, ktorá zároveň vymedzuje rozsah preskúmavania dovolaním
napadnutého rozsudku, dovolací súd konštatuje nepreskúmateľnosť rozsudku v tomto
rozsahu. Ako bolo uvedené vyššie, odvolací súd v prípade pripustenia dovolania voči
svojmu potvrdzujúcemu rozsudku nielenže znáša povinnosť naformulovať dovolaciu otázku,
ale sa ňou vo svojom rozhodnutí aj zaoberať a predložiť ním odôvodnený právny záver.
Dovolací súd len preskúmava správnosť a zákonnosť tohto právneho záveru. Dovolací súd
sa následne svojím právnym názorom buď stotožní s názorom odvolacieho súdu (dovolanie
zamietne), alebo zaujme opačné stanovisko (napadnuté rozhodnutie zruší alebo zmení).
Nemôže však sám túto otázku riešiť. Pokiaľ odvolací súd nevysloví právny názor, ktorým
zodpovedá celú dovolaciu otázku, trpí jeho rozhodnutie vadou spočívajúcou v nedostatku,
respektíve nezrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia. Takéto rozhodnutie je v rozpore
s právami účastníka konania a zakladá vadu rozhodnutia podľa § 237 písm. f) O. s. p.,
pretože je ním účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Nedostatok dôvodov alebo
ich nezrozumiteľnosť totiž bráni účastníkovi konania v možnosti riadne a konkrétne sa
vyjadriť proti tomuto rozhodnutiu pre prípad podania opravného prostriedku, ktorý zákon
pripúšťa a zároveň fakticky znemožňuje možnosť preskúmania rozhodnutia súdom
príslušným na konanie o tomto opravnom prostriedku.
S ohľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie
odvolacieho súdu napadnuté dovolaním zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p., § 243d ods. 1 O. s. p.).“
16. Z výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010
vyplýva, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sa konanie o návrhu sťažovateľa
(bod 2) neskončilo.
17. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti
rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri bod 4) ako dovolacieho súdu v danom prípade nemôže
byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi
poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ má/mal
možnosť v ďalšom štádiu konania pred krajským súdom uplatniť ochranu označených práv
aj svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho
vyplýva, že má/mal ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie
namieta vo svojej sťažnosti. V danej etape konania sa súdne konanie nachádzalo v štádiu
druhostupňového konania na krajskom súde, ktorý vo veci opätovne konal v súlade
s názorom dovolacieho súdu.
18. Ústavný súd konštatuje, že táto okolnosť (bod 17) vzhľadom na princíp
subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu na
preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 28. októbra 2010. Sťažovateľ
má/mal možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred krajským súdom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
sťažovateľa v tejto jej časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, I. ÚS 219/2011).
19. Ústavný súd aj napriek tomu na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem.
Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery.
II.C.
K namietanému porušeniu sťažovateľových práv rozsudkom krajského súdu
20. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal tiež vyslovenia porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 436/2010 z 19. apríla
2011.
21. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
22. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“).
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby bol účastník konania v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07, I. ÚS 290/09, I. ÚS 308/2011).
24. Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
25. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
26. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
27. Ústavný súd z týchto hľadísk preskúmal rozhodnutie krajského súdu sp. zn.
8 Co 435/2010 z 19. apríla 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.
16 C 259/2004 z 10. júna 2008. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia naopak vyplýva, že krajský súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi
sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
28. V odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení výsledkov konania (jeho
skutkových a právnych záverov) a rozhodnutia prvostupňového súdu, odvolacích dôvodov
sťažovateľa, vyjadrení odporcu v 1. rade, svojho rozhodnutia (rozsudku sp. zn.
8 Co 56/2009 z 26. januára 2010), dovolacích dôvodov sťažovateľa a podstaty uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 195/2010 z 28. októbra 2010 krajský súd «ako súd odvolací
(§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1,
§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p.
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie
v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok
okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. Vo veci
odvolací súd dovolanie nepripustil.
V preskúmavanej veci odvolací súd z vykonaného dokazovania prvostupňovým
súdom mal preukázané, že sa navrhovateľ návrhom podaným na Okresnom súde v Žiline
dňa 18. 8. 2004 domáhal voči odporcovi 1/ vydania nehnuteľností, a to parc. KN č. 2089 -
2 2
ostatná plocha o výmere 232 ma parc. KN č. 2090 - záhrada o výmere 532 m, vedených
na liste vlastníctva č. 1100 pre kat. úz. Ž. pre odporcu 1/. V návrhu poukázal na to, že so
správnym predchodcom odporcu 1/ Československým štátom - Mestský národný výbor v Ž.
uzavrel dňa 6. 2. 1987 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, a to parc. EN č.
2089, č. 2090 a rodinný dom súp. č. 891. Uvádzal, že túto kúpnu zmluvu považuje za
neplatnú od samého začiatku podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože ju neurobil
slobodne, vážne z toho dôvodu, že na neho bol zo strany kupujúceho vyvíjaný veľký
psychický nátlak k odpredaju nehnuteľností, lebo tieto pozemky mali slúžiť ako verejné
priestranstvo - zeleň. Nehnuteľnosti odpredať nechcel, pretože tam žil a býval. Zo strany
právneho predchodcu odporcu ho navštevovali pracovníci aj doma, vyvolávali ho na
mestský úrad a psychicky ho tlačili k tomu, aby svoje nehnuteľnosti odpredal. Vyhrážali sa,
že v prípade ak nehnuteľnosti neodpredá, bude celý jeho majetok vyvlastnený, nedostane
ani ½-icu z toho, čo mu ponúkajú v kúpnej zmluve. Kúpna cena za pozemky predstavovala
sumu 10.300,- Kčs. Tvrdil, že pracovníci právneho predchodcu odporcu 1/ sa mu vyhrážali,
že ak nebude spolupracovať, nebudú mu v Ž. „kvitnúť ruže“. Pri niekoľkých takýchto
jednaniach boli prítomní aj svedkovia, cudzie osoby, J. K., V. G., ktorých žiadal vo veci
vypočuť a ktorí mali potvrdiť, že bol pod veľkým nátlakom, aby zmluvu ohľadne predaja
nehnuteľnosti podpísal. Uviedol, že dňa 21. 7. 2004 doručil odporcovi žiadosť o vydanie
veci. Odporca sa k jeho žiadosti nevyjadril. Poukázal na to, že susedné pozemky KN č. 2087
a č. 2088 odporca 1/ vydal na základe rozhodnutia Okresného súdu v Žiline vo veci sp. zn.
7 C/1277/1992 pôvodnému majiteľovi.
Počas konania odporca 1/ nehnuteľnosti odpredal odporcovi 2/ T., s. r. o., so sídlom
Ž., a to kúpno-predajnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený Katastrálnym úradom, Správa
katastra Ž. pod č. V 3133/05.
Navrhovateľ podaním zo dňa 18. 01. 2006 rozšíril návrh a žiadal, aby súd určil, že aj
zmluva medzi odporcami 1/, 2/ ohľadne nehnuteľností parc. KN č. 2089 a č. 2090 je
neplatná. Žiadal, aby odporcovia 1/, 2/ boli povinní vydať mu parc. č. 2089 a č. 2090,
vedené na LV č. 1100 pre kat. úz. Ž. oproti jeho povinnosti vrátiť odporcovi 1/ kúpnu cenu
10.300,- Sk.
Navrhovateľ rozšíreným návrhom zo dňa 12. 03. 2007 sa domáhal určenia, že kúpna
zmluva uzatvorená medzi ním a právnym predchodcom odporcu 1/ zo dňa 06. 02. 1987,
predmetom ktorej bol prevod parc. č. 2089 a č. 2090 pre kat. úz. Ž. je neplatná. Zároveň
žiadal určiť, že kúpna zmluva uzatvorená medzi odporcami 1/, 2/ ohľadne nehnuteľností
č. 2089 a č. 2090 pre kat. úz. Ž., vklad ktorej bol povolený pod č. V 3333/05 je neplatná.
Žiadal určiť, že je výlučným vlastníkom predmetných parciel a odporcovia 1/, 2/ sú povinní
mu ich vydať oproti jeho povinnosti vrátiť odporcovi 1/ kúpnu cenu 10.300,- Sk. Uvádzal, že
má naliehavý právny záujem na určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p. v tom. aby bol
odstránený stav v rozpore s § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka, aby bol dosiahnutý účel
tohto súdneho konania s prihliadnutím na zmenu vlastníctva žalovaných nehnuteľností na
označeného odporcu 2/. V ostatnom zotrval na skutočnostiach, ktoré uvádzal v pôvodnom
žalobnom návrhu.
Okresný súd vo veci vykonal podrobné dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov,
listinnými dôkazmi a návrh navrhovateľa v jednotlivých petitoch v plnom rozsahu zamietol.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Požiadavkou slobodného urobenia právneho úkonu sa vylučuje platnosť úkonu
urobeného pod tlakom násilia a pod tlakom bezprávnej vyhrážky.
Prvostupňový súd sa v konaní dôsledne a podrobne zaoberal skutočnosťami
tvrdenými navrhovateľom, že zo strany pracovníkov právneho predchodcu odporcu 1/ na
neho bol vyvíjaný nátlak a bolo mu zo strany právneho predchodcu odporcu 1/ hrozené
bezprávnou vyhrážkou, že musí odpredať predmetné nehnuteľnosti, v opačnom prípade mu
„,ruže v Ž. nepokvitnú“.
Odvolací súd považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné, bol toho názoru, že
navrhovateľ nepreukázal bezprávnu vyhrážku takej intenzity, ktorá by bola spôsobilá
vyvolať neplatnosť právneho úkonu – kúpnej zmluvy zo dňa 06. 02. 1987.
Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil svedecké výpovede svedkov,
ktorí v konaní mali preukazovať tvrdenia uvádzané navrhovateľom v návrhu. Odvolací súd
sa stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu a s vyhodnotením okolností, za
ktorých bola uzavretá kúpna zmluva medzi právnym predchodcu odporcu a navrhovateľom.
Mal za to, že neboli preukázané také skutkové okolnosti, ktoré by boli v rozpore
s podmienkou zásady slobody vôle účastníkov právneho úkonu a aj odvolací súd bol toho
názoru, že kúpna zmluva zo dňa 06. 02. 1987 bola uzatvorená platne. Neplatnosť kúpnych
zmlúv nie je možné vysloviť jednak tiež pre absenciu naliehavého právneho záujmu a pre
nemožnosť zápisu takéhoto výroku do katastra nehnuteľností.
Pokiaľ prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa ohľadne určenia jeho
vlastníckeho práva k parc. KN č. 2089 a č. 2090, odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením
zamietajúceho rozhodnutia prvostupňového súdu aj voči tomuto výroku, pretože
navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva po dátume
06. 02. 1987, kedy predmetné nehnuteľnosti odpredal Československému štátu. Nepreukázal
žiaden nadobúdací titul, na základe ktorého by bolo možné preskúmavať, či sa stal
vlastníkom predmetných nehnuteľností po uskutočnenom prevode dňa 06. 02. 1987.
Navrhovateľ sa domáhal vydania predmetných nehnuteľností odporcami 1/, 2/ oproti
vráteniu kúpnej ceny za predmetné pozemky, odvolací súd v tomto smere poukazuje na
správne odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil.
Navrhovateľ nepreukázal vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a preto nie je
aktívne legitimovaný na podanie návrhu na vydanie týchto parciel.
Pokiaľ v odvolacom konaní poukazoval navrhovateľ na analógiu medzi obdobným
prípadom riešeným na Okresnom súde v Žiline v konaní sp. zn. 7 C/1277/1991, odvolací súd
takúto analógiu nemohol konštatovať. Vo veci sp. zn. 7 C/1277/1991 sa navrhovateľka
domáhala vydania nehnuteľností v zmysle reštitučného zákona č. 87/1991 Zb., pričom
navrhovateľ vo svojom návrhu podanom na Okresnom súde v Žiline dňa 18. 8. 2004, ako aj
v jeho jednotlivých rozšíreniach, žaloval o neplatnosť zmluvy podľa § 37 ods. 1
Pokiaľ navrhovateľ vo veci žiadal, aby odvolací súd pripustil dovolanie v danej veci,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a skutočnosti zásadného
právneho významu v prejednávanej veci videl v tom, že má byť v rovnakom právnom
postavení čo sa týka vydania nehnuteľností ako ďalší vlastníci susediacich nehnuteľností
a nemôže byť s poukazom na Ústavu SR na jeho ťarchu ako osoby neznalej práva, ktorá
nevyužila tzv. reštitučné nároky, lebo sa jednalo o relatívne krátky čas na podanie žiadosti
o vydanie nehnuteľností, aby sa nemohol domôcť svojho vlastníckeho práva cez ustanovenia
Občianskeho zákonníka odvolací súd zdôrazňuje, že reštitučné predpisy sú všeobecnými
predpismi, akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši
podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená že tam kde existuje špeciálna
úprava, nemožno použiť všeobecnú. Existencia špeciálnej úpravy umožňuje uplatniť nárok
(za splnenia zákonných podmienok) právo na vrátenie veci. Ak nárok uplatnený nebol alebo
takejto požiadavke nebolo vyhovené, je vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda
podľa všeobecných predpisov, pretože ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu
k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na neznalosť
práva vo vzťahu k uplatneniu nárokov, ktoré sú predmetom tohto konania, tento jeho
argument vyhodnotil odvolací súd ako účelový.
S poukazom na znenie dovolacej otázky poukazuje odvolací súd na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, ktoré riešili obdobnú otázku v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo/300/2008,
4 Cdo/130/2007, 2 Cdo/199/2007 a 2 Cdo/216/2006. Pre uvedené skutočnosti odvolací súd
nepovažoval položenú dovolaciu otázku za otázku zásadného právneho významu
a dovolanie vo veci nepripustil...».
29. Ústavný súd nadväzujúc na svoje už uvedené stanoviská a právne názory (body
21 až 26) opätovne zdôrazňuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých
záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému
ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01)
vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd
odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne
preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím
(IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
30. V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za
následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa
subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom rozhodnutia
krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
31. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu,
ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú zlúčiteľné
s označeným článkom ústavy a dohovoru.
32. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
33. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
34. Ústavný súd v danej veci nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 8 Co 436/2010 z 19. apríla 2011 boli svojvoľné a že by zasahovali
do práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
35. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných procesných a hmotnoprávnych ustanovení zákona
(napr. Občiansky súdny poriadok, Občiansky zákonník), ako aj rešpektovanie právneho
názoru najvyššieho súdu je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.
36. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia
okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
37. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského
súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
38. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietal tiež porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
ústavy a základných práv upravených v čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 1, 2
a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
39. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1
(nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená; obmedzená môže byť len v prípadoch
ustanovených zákonom), čl. 17 ods. 1 a 5 (osobná sloboda sa zaručuje; do väzby možno
vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu), čl. 46
ods. 2 (kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,
môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon
neustanoví inak...), čl. 48 ods. 2 (každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom; verejnosť možno vylúčiť...) a čl. 47 ods. 1, 2 a 3 ústavy (každý má
právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo
blízkej osobe; každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdom... všetci účastníci sú
si v konaní... rovní), ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú pre absenciu príčinnej
súvislosti medzi napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu a namietaným
porušením označených základných práv (sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení týchto práv) a tiež z dôvodu právneho
záveru ústavného súdu uvedeného v bodoch 36 a 37 (konanie súdu súladné so základnými
právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo spôsobiť porušenie
ďalších sťažovateľom označených základných práv).
40. Ústavný súd napokon uvádza, že z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti musel
odmietnuť sťažovateľovu sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13
ods. 1 písm. a) ústavy, keďže tieto obsahujú základné princípy právneho štátu, vzhľadom na
čo „nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach“
(I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00). K namietanému porušeniu označených článkov ústavy ústavný
súd ešte poznamenáva, že predmetné ustanovenia predstavujú všeobecné zásady
uplatňovania základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy a nemožno ich
posudzovať samostatne, bez ich vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla)
s konkrétnym základným právom alebo slobodou. Keďže v danom prípade ústavný súd
v posudzovanej veci nezistil také porušenie označených základných práv, ktoré by
odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany, je potrebné konštatovať, že
postupom krajského súdu (a ani pred ním vo veci konajúcich všeobecných súdov) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Co 436/2010 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2011 nedošlo
k porušeniu uvedených článkov ústavy.
III.
41. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd
o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2011