Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 290/09
PDF · 287.86 KB
No categories available
I. ÚS 290/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 290/09-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany vo veci vedenej pod sp. zn. PE-
3 C 67/2003 a jeho rozsudkom z 15. mája 2007 v spojení s postupom Krajského súdu
v Nitre v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 143/2007 a jeho rozsudkom zo
17. apríla 2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 303/2008 a jeho uznesením z 22. apríla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. E. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2009
doručená sťažnosť JUDr. E. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Topoľčany
(ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. PE-3 C 67/2003 a jeho rozsudkom
z 15. mája 2007 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 143/2007 a jeho rozsudkom zo 17. apríla
2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 303/2008 a jeho uznesením z 22. apríla
2009.
Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nie je spokojná
s postupom a označenými rozhodnutiami menovaných súdov, lebo:
„... Okresný súd... rozhodol vo veci rozsudkom... 15. 05. 2007 zamietnutím žaloby.
Sťažovateľka zastáva názor, že súdna konanie Okresného súdu... bolo nespravodlivé.
V tomto konaní žalobkyňa nemohla spravodlivo navrhnúť dôkazy...
Krajský súd... rozsudkom... vyhlásenom... 17. 04. 2008 rozsudok Okresného súdu...
z 15. 05. 2007 potvrdil.
Krajský súd... nevykonal navrhnutý dôkaz vypočuť ako svedka jej bývalého právneho
zástupcu, s poukazom na § 120 ods. 4 O. s .p. a okrem toho preto, že jeho výpoveď by bola
nevierohodná, pretože o všetkých okolnostiach v tejto veci sa dozvedel v konaní ako
zástupca žalobkyne... Sťažovateľka namieta sťažnosťou protirečivosť odvolacieho súdu
v posudzovaní profesionálneho vzťahu - vzťahu advokáta k žalobkyni, vo veci ako
nespravodlivý postup. Krajský súd... nebol nestranný, potvrdzoval prvotný názor právny
názor odvolacieho súdu komplexnej nevierohodnosti sťažovateľky...
Najvyšší súd... o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu... zo 17. apríla
2008... rozhodol uznesením... z 22. apríla 2009 tak, že dovolanie odmieta, bez nariadenia
dovolávacieho pojednávania dovolanie odmietol zo záveru, že dovolanie žalobkyne je
procesne neprípustné a otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
sa nezaoberal...“
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd, krajský súd a aj najvyšší súd svojím
postupom v predmetných konaniach (o jej žalobe o zaplatenie sumy 600 000 Sk s prísl.),
ako aj nimi vynesenými rozhodnutiami porušili jej právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka k sťažnosti pripojila písomnosti
chronologicky dokumentujúce postupy súdov v konaní o jej občianskoprávnej veci.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu a ich označenými rozhodnutiami v predmetných
konaniach.
Súčasne žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 6 640 €
a o „priznanie bezplatnej právnej pomoci v zastupovaní pred Ústavným súdom SR,
vzhľadom na nemajetnosť...“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený
medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou
založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc
rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych
predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. PE-3 C 67/2003-245 z 15. mája
2007
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. PE-3 C 67/2003-245
z 15. mája 2007.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,
pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti
(v sťažnosti) namietanému rozsudku okresného súdu č. k. PE-3 C 67/2003-245 z 15. mája
2007 podala 14. júna 2007 riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa
namieta porušenie práva sťažovateľky predmetným rozsudkom okresného súdu.
2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 303/2008 z 22. apríla
2009 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 143/2007 zo 17. apríla 2008
Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala tiež vyslovenia porušenia práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 303/2008 z 22. apríla 2009, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol podľa
§ 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1
písm. c) OSP a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn.
7 Co 143/2007 zo 17. apríla 2008.
Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je Občiansky súdny poriadok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom
úspešný vrátane odvolacieho konania, či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.
Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať
povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
2.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 303/2008 z 22. apríla
2009
Sťažovateľka v sťažnosti vychádzala v zásade z dôvodov, ktoré uviedla aj
v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd
ho posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny
opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo
všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné,
len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 303/2008 z 22. apríla 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu
v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd
sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľky, ale pretože sa s nimi nestotožnil,
odmietol dovolanie ako neprípustné.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:
«... Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila
nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) odvolacím súdom.
Zdôraznila existenciu zmluvy o pôžičke medzi jej manželom a žalovaným, ktorej
preukázanie súdy síce požadovali, ale „dôkazy mala žalobkyňa počas konania marené
s vedomím štátneho orgánu.“ Uviedla, že žalovaný od roku 2000 plnil dlh manželovi
žalobkyne a ešte za jeho života sa zaviazal plniť zostatok dlhu žalobkyni, čo by bez
právneho dôvodu neurobil, ani by svoj dlh písomne neuznal. Z týchto dôvodov žiadala
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie...
Najvyšší súd Slovenskej republiky... skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu.
Žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p.
Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, teda ani nemohol vysloviť svoj právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd odchýlil (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil
(§ 238 ods. 3 O. s. p.). Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 O. s. p.
procesné prípustné.
Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O. s. p.) prihliadnuť na existenciu
procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd
prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka v danej veci namieta procesnú vadu
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorej existenciu vidí v „marení“ dôkazov. O procesnú vadu
v zmysle tohto ustanovenia, spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy,
ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym
súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa
k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť
navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci
výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy,
vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1
a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O. s. p.). Zo spisu nevyplýva, že by dovolateľke
bolo niektoré z týchto práv odňaté.
I keď dovolateľka nešpecifikovala, v čom malo „marenie“ dôkazov spočívať, podľa
obsahu spisu ide o postup odvolacieho súdu, ktorým nevyhovel jej návrhu na výsluch v tom
čase už bývalého právneho zástupcu žalobkyne ako svedka. Takýto postup však nie je
v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodovanie
o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, totiž patrí výlučne súdu, a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť
nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k vecne
nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. Pokiaľ ide o prípadné vady dokazovania pred súdom prvého stupňa,
dovolací súd žiadne nezistil; v tejto súvislosti poukazuje na správne konštatovanie
odvolacieho súdu, podľa ktorého mala žalobkyňa možnosť navrhnúť všetky dôkazy pred
súdom prvého stupňa, o čom bola podľa obsahu zápisníc o pojednávaní viackrát poučená.
Ak napriek poučeniu ten-ktorý dôkaz pred súdom prvého stupňa nenavrhla, odvolací súd jej
neprihliadnutím naň v odvolacom konaní neodňal právo konať pred súdom.
Existencia dovolateľkou namietanej vady konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. sa
v dovolacom konaní nepreukázala. Prípustnosť dovolania nemožno preto vyvodiť ani
z tohto ustanovenia.
Pokiaľ dovolateľka namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd
zdôrazňuje, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom,
samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
preskúmavaniu.
Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
dovolanie je v prejednávanej veci procesné neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, otázkou vecnej, správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
sa nezaoberal...»
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo
k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd postupoval
v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu
krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať
pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie
prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 303/2008 z 22. apríla 2009 obsahuje
podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne
rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký
vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom
prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 143/2007 zo 17. apríla
2008
Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho
rozsudkom zo 17. apríla 2008.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného poukázal na to, že
«... Podstatným pre posúdenie veci samej bolo posúdiť, či listina označená ako „uznanie
dlhu" zo dňa 12. 8. 2002 na ktorej sa nepochybne nachádza vlastnoručný podpis
žalovaného a podľa jej obsahu žalovaný uznáva záväzok voči manželovi žalobkyni vo výške
700.000,- Sk, je listinou na základe ktorej v zmysle § 558 Obč. zákonníka by bolo možné
žalobe vyhovieť bez ďalšieho dokazovania existencie uvedenej pôžičky.
Podľa § 558 Obč. zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také
uznanie tento právny následok len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá
vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon musí
mať všeobecné náležitosti právnych úkonov v zmysle § 34 a nasl. Obč. zákonníka. Musí mať
písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť
presne určená výška pohľadávky a musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatí.
Domnienka existencie dlhu založená uznaním dlhu, je vyvrátiteľná. Znamená to, že aj
dlžník, ktorý svoj dlh uznal, môže namietať, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania už
netrval.
Občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo z iných právnych
skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája (§ 2 ods. 1 OZ). Od právneho
dôvodu treba odlišovať ich kauzu - dôvod sledovaný právnym vzťahom, t. j. bezprostredný
dôvod vzniku práv a povinností, ktoré sú obsahom právneho vzťahu (§ 495 OZ).
V prípadnom spore, ak nie je kauza zjavná, veriteľ ju musí dokazovať a ak sa nezistí dôvod
záväzku, je takýto záväzok neplatný (§ 37 OZ).
Súd prvého stupňa po predložení originálu listiny o uznaní dlhu, s ktorou sa v súlade
s § 129 ods. 1 OSP na pojednávaní oboznámil dospel k záveru, že uvedená listina o ktorú
žalobkyňa opiera svoj nárok, nemá zákonné náležitosti právneho úkonu v zmysle § 558 Obč.
zákonníka, konkrétne v nej chýba právny dôvod (kauza) vzniku pohľadávky jej manžela voči
žalovanému; okrem toho aj spôsob a obsah tejto listiny vzbudzuje pochybnosti ojej
pravosti. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalovaný v súlade s § 558 Obč. zákonníka
namietal existenciu dlhu (pôžičky), ktorý dlh mal uznať v uvedenej listine. Pri skúmaní
všeobecných náležitostí listiny ô uznaní dlhu je zrejmé, že táto listina má písomnú formu, že
obsahuje výšku pohľadávky, obsahuje aj prísľub dlžníka dlh zaplatiť, avšak absentuje v nej
dôvod vzniku uvedenej pohľadávky. Potom uvedená listina nemá všetky zákonné náležitosti
podľa § 558 Obč. zákonníka, čo má za následok, že ide o listinu, ktorú nemožno považovať
za uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka, na základe ktorého by mohol súd
žalobe vyhovieť.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že listina zo dňa 12. 8.
2002 ktorú žalobkyňa v originály predložila a o ktorú opiera uplatňovaný nárok, nemá
zákonné náležitosti právneho úkonu - uznania dlhu urobeného vo forme podľa § 558 Obč.
zákonníka. Na to, aby uznanie dlhu malo tieto účinky je potrebné, aby dlžník písomne uznal,
že zaplatí svoj dlh, určený čo do dôvodu aj výšky. V tomto prípade v listine o uznaní dlhu
nie je uvedený dôvod (kauza) vzniku záväzku žalovaného voči manželovi žalobkyni, preto ak
by mala byť žalobkyňa v konaní úspešná, musela nad akúkoľvek, pochybnosť preukázať že
medzi jej nebohým manželom a žalovaným došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o pôžičke.
Podľa § 657 Obč. zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci
určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby
veci rovnakého dlhu.
Zmluva o pôžičke je teda zmluvou reálnou, t. j., že okrem iného vyžaduje aj faktické
odovzdanie peňazí. Ak k odovzdaniu peňazí nedôjde, chýba podstatná náležitosť zmluvy
a takáto zmluva nie je platne uzatvorená. Žalobkyňa tvrdila, že k odovzdaniu pôžičky
poskytnutej jej manželom žalovanému došlo v júni 2000 v reštaurácii A. v B., išlo o pôžičku
v sume 1.500.000,- Sk a pri tejto pôžičke okrem žalovaného, jej manžela, bola prítomná ona
a ešte ďalší traja svedkovia, z ktorých jeden svedok už zomrel a ďalších dvoch žalobkyňa
označiť nevedela. Pretože neexistuje písomná zmluva o pôžičke a podľa tvrdenia žalobkyne
malo dôjsť iba k ústnej pôžičke, čo zákon nevylučuje, žalobkyňa sa dostala do dôkaznej
núdze, ktorá má za následok, že v prípade nepreukázania ňou tvrdených skutočností
neúspech v konaní a zamietnutie žaloby. Žalobkyňa na existenciu pôžičky neprodukovala
žiadny dôkaz, dokonca ani na skutočnosť, že žalovaný časť z tejto pôžičky splácal či už jej
manželovi alebo žalobkyni. Za takejto procesnej situácie s poukazom na § 120 ods. 1 a§ 120
ods. 4 OSP súd prvého stupňa žalobu žalobkyni zamietol z dôvodu, že neuniesla v tejto veci
dôkazné bremeno. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvého stupňa stotožnil. Ani
po zrušení prvého rozsudku a vrátení veci súdu prvého stupňa odvolacím súdom, žalobkyňa
nevedela preukázať, že medzi žalovaným a jej manželom došlo k uzatvoreniu zmluvy
o pôžičke, ktorá v danej veci by mala byť kauzou záväzku medzi jej manželom a žalovaným.
Pokiaľ žalobkyňa navrhovala v odvolacom konaní vypočuť ako svedka jej právneho
zástupcu, odvolací súd nevykonal uvedený dôkaz, pretože s poukazom na § 120 ods. 4 OSP
mala žalobkyňa všetky dôkazy navrhnúť v konaní pred súdom prvého stupňa a okrem toho
výpoveď jej právneho zástupcu, ktorý ju v celom tomto konaní zastupoval a ktorý by mal byť
vypočutý v odvolacom konaní ako svedok, by bola nevierohodná, pretože o všetkých
okolnostiach v tejto veci sa dozvedel v konaní ako zástupca žalobkyni. Okrem toho
žalobkyňa bola pred súdom prvého stupňa viackrát poučená v zmysle § 120 ods. 4 OSP
a mala dostatok času na navrhnutie dôkazov ešte pred súdom prvého stupňa.
Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených posúdil odvolanie žalobkyni ako
nedôvodné. Súd prvého stupňa zistený skutkový stav správne posúdil i po právnej stránke,
preto jeho rozsudok podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdil.».
Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou
je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom
krajského (okresného) súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných
ustanovení v jej právnej veci. Sťažovateľka predovšetkým nesúhlasila so záverom
všeobecných súdov, že neuniesla v posudzovanej veci dôkazné bremeno, t. j. nevedela
preukázať, že medzi žalovaným a jej manželom došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke.
Rovnako sťažovateľka namietala, že odvolací súd (toto tvorilo jadro jej námietok proti
namietanému rozsudku krajského súdu, pozn.) neakceptoval vypočutie sťažovateľkou
navrhnutého svedka v odvolacom konaní jednak z dôvodu, že sťažovateľka mala všetky
dôkazy navrhnúť v konaní pred okresným súdom (§ 120 ods. 4 OSP), a jednak preto, že
výpoveď jej právneho zástupcu, ktorý ju v celom tomto konaní zastupoval a ktorý by mal
byť vypočutý v odvolacom konaní ako svedok, by bol svedkom nevierohodným, pretože
o všetkých okolnostiach v tejto veci sa dozvedel v konaní ako právny zástupca žalobkyne.
V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie krajského
súdu sp. zn. 7 Co 143/2007 zo 17. apríla 2008 boli svojvoľné a že by zasahovali do práva
sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť
porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch
s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu
nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne
neopodstatnené.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných procesných a hmotnoprávnych ustanovení zákona
(Občiansky súdny poriadok a Občiansky zákonník) je namietaný rozsudok krajského súdu
aj náležite odôvodnený.
Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia
okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského
súdu a namietaným porušením označeného práva, a preto bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. októbra 2009