Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 290/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany vo veci vedenej pod sp. zn. PE-

a jeho rozsudkom z 15. mája 2007 v spojení s postupom Krajského súdu

v Nitre v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo

17. apríla 2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. E. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2009

doručená sťažnosť JUDr. E. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Topoľčany

(ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 15. mája 2007 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. apríla

2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. apríla

2009.

Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nie je spokojná

s postupom a označenými rozhodnutiami menovaných súdov, lebo:

„... Okresný súd... rozhodol vo veci rozsudkom... 15. 05. 2007 zamietnutím žaloby.

Sťažovateľka zastáva názor, že súdna konanie Okresného súdu... bolo nespravodlivé.

V tomto konaní žalobkyňa nemohla spravodlivo navrhnúť dôkazy...

Krajský súd... rozsudkom... vyhlásenom... 17. 04. 2008 rozsudok Okresného súdu...

z 15. 05. 2007 potvrdil.

Krajský súd... nevykonal navrhnutý dôkaz vypočuť ako svedka jej bývalého právneho

zástupcu, s poukazom na § 120 ods. 4 O. s .p. a okrem toho preto, že jeho výpoveď by bola

nevierohodná, pretože o všetkých okolnostiach v tejto veci sa dozvedel v konaní ako

zástupca žalobkyne... Sťažovateľka namieta sťažnosťou protirečivosť odvolacieho súdu

v posudzovaní profesionálneho vzťahu - vzťahu advokáta k žalobkyni, vo veci ako

nespravodlivý postup. Krajský súd... nebol nestranný, potvrdzoval prvotný názor právny

názor odvolacieho súdu komplexnej nevierohodnosti sťažovateľky...

Najvyšší súd... o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu... zo 17. apríla

2008... rozhodol uznesením... z 22. apríla 2009 tak, že dovolanie odmieta, bez nariadenia

dovolávacieho pojednávania dovolanie odmietol zo záveru, že dovolanie žalobkyne je

procesne neprípustné a otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

sa nezaoberal...“

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd, krajský súd a aj najvyšší súd svojím

postupom v predmetných konaniach (o jej žalobe o zaplatenie sumy 600 000 Sk s prísl.),

ako aj nimi vynesenými rozhodnutiami porušili jej právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka k sťažnosti pripojila písomnosti

chronologicky dokumentujúce postupy súdov v konaní o jej občianskoprávnej veci.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu a ich označenými rozhodnutiami v predmetných

konaniach.

Súčasne žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 6 640 €

a o „priznanie bezplatnej právnej pomoci v zastupovaní pred Ústavným súdom SR,

vzhľadom na nemajetnosť...“.

II.

Ústavný súd je podľa (ďalej len „“)

oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc

rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -245 z 15. mája

2007

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -245

z 15. mája 2007.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka proti

(v sťažnosti) namietanému rozsudku okresného súdu č. k. -245 z 15. mája

2007 podala 14. júna 2007 riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa

namieta porušenie práva sťažovateľky predmetným rozsudkom okresného súdu.

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla

2009 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2008

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala tiež vyslovenia porušenia práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. apríla 2009, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol podľa

(ďalej aj „OSP“) v spojení s

písm. c) a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2008.

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný vrátane odvolacieho konania, či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať

povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto

procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ).

Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

2.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla

2009

Sťažovateľka v sťažnosti vychádzala v zásade z dôvodov, ktoré uviedla aj

v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd

ho posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny

opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné,

len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v .

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. apríla 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd

sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľky, ale pretože sa s nimi nestotožnil,

odmietol dovolanie ako neprípustné.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:

«... Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila

nesprávnym právnym posúdením veci ( ) odvolacím súdom.

Zdôraznila existenciu zmluvy o pôžičke medzi jej manželom a žalovaným, ktorej

preukázanie súdy síce požadovali, ale „dôkazy mala žalobkyňa počas konania marené

s vedomím štátneho orgánu.“ Uviedla, že žalovaný od roku 2000 plnil dlh manželovi

žalobkyne a ešte za jeho života sa zaviazal plniť zostatok dlhu žalobkyni, čo by bez

právneho dôvodu neurobil, ani by svoj dlh písomne neuznal. Z týchto dôvodov žiadala

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie...

Najvyšší súd Slovenskej republiky... skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť ( a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

až 3 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd

vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu.

Žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle

Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, teda ani nemohol vysloviť svoj právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd odchýlil ( ). Dovolanie smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil

( ). Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

procesné prípustné.

Vzhľadom k zákonnej povinnosti ( ) prihliadnuť na existenciu

procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd

prípustnosť dovolania aj podľa Podľa tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka v danej veci namieta procesnú vadu

v zmysle , ktorej existenciu vidí v „marení“ dôkazov. O procesnú vadu

v zmysle tohto ustanovenia, spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy,

ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym

súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa

k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť

navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci

výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy,

vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1

a 4, , , , , ). Zo spisu nevyplýva, že by dovolateľke

bolo niektoré z týchto práv odňaté.

I keď dovolateľka nešpecifikovala, v čom malo „marenie“ dôkazov spočívať, podľa

obsahu spisu ide o postup odvolacieho súdu, ktorým nevyhovel jej návrhu na výsluch v tom

čase už bývalého právneho zástupcu žalobkyne ako svedka. Takýto postup však nie je

v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami . Rozhodovanie

o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, totiž patrí výlučne súdu, a nie

účastníkovi konania ( ). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť

nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k vecne

nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ Pokiaľ ide o prípadné vady dokazovania pred súdom prvého stupňa,

dovolací súd žiadne nezistil; v tejto súvislosti poukazuje na správne konštatovanie

odvolacieho súdu, podľa ktorého mala žalobkyňa možnosť navrhnúť všetky dôkazy pred

súdom prvého stupňa, o čom bola podľa obsahu zápisníc o pojednávaní viackrát poučená.

Ak napriek poučeniu ten-ktorý dôkaz pred súdom prvého stupňa nenavrhla, odvolací súd jej

neprihliadnutím naň v odvolacom konaní neodňal právo konať pred súdom.

Existencia dovolateľkou namietanej vady konania podľa sa

v dovolacom konaní nepreukázala. Prípustnosť dovolania nemožno preto vyvodiť ani

z tohto ustanovenia.

Pokiaľ dovolateľka namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ), dovolací súd

zdôrazňuje, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom,

samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Pokiaľ nie sú splnené procesné

podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

preskúmavaniu.

Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

dovolanie je v prejednávanej veci procesné neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 5

v spojení s odmietol. Riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, otázkou vecnej, správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

sa nezaoberal...»

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo

k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd postupoval

v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu

krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať

pred súdom [ ].

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie

prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla 2009 obsahuje

podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne

rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami .

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký

vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom

prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla

2008

Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho

rozsudkom zo 17. apríla 2008.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného poukázal na to, že

«... Podstatným pre posúdenie veci samej bolo posúdiť, či listina označená ako „uznanie

dlhu" zo dňa 12. 8. 2002 na ktorej sa nepochybne nachádza vlastnoručný podpis

žalovaného a podľa jej obsahu žalovaný uznáva záväzok voči manželovi žalobkyni vo výške

700.000,- Sk, je listinou na základe ktorej v zmysle § 558 Obč. zákonníka by bolo možné

žalobe vyhovieť bez ďalšieho dokazovania existencie uvedenej pôžičky.

Podľa § 558 Obč. zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do

dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také

uznanie tento právny následok len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá

vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon musí

mať všeobecné náležitosti právnych úkonov v zmysle § 34 a nasl. Obč. zákonníka. Musí mať

písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť

presne určená výška pohľadávky a musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatí.

Domnienka existencie dlhu založená uznaním dlhu, je vyvrátiteľná. Znamená to, že aj

dlžník, ktorý svoj dlh uznal, môže namietať, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania už

netrval.

Občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo z iných právnych

skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája ( ). Od právneho

dôvodu treba odlišovať ich kauzu - dôvod sledovaný právnym vzťahom, t. j. bezprostredný

dôvod vzniku práv a povinností, ktoré sú obsahom právneho vzťahu ( ).

V prípadnom spore, ak nie je kauza zjavná, veriteľ ju musí dokazovať a ak sa nezistí dôvod

záväzku, je takýto záväzok neplatný ( ).

Súd prvého stupňa po predložení originálu listiny o uznaní dlhu, s ktorou sa v súlade

s na pojednávaní oboznámil dospel k záveru, že uvedená listina o ktorú

žalobkyňa opiera svoj nárok, nemá zákonné náležitosti právneho úkonu v zmysle § 558 Obč.

zákonníka, konkrétne v nej chýba právny dôvod (kauza) vzniku pohľadávky jej manžela voči

žalovanému; okrem toho aj spôsob a obsah tejto listiny vzbudzuje pochybnosti ojej

pravosti. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalovaný v súlade s § 558 Obč. zákonníka

namietal existenciu dlhu (pôžičky), ktorý dlh mal uznať v uvedenej listine. Pri skúmaní

všeobecných náležitostí listiny ô uznaní dlhu je zrejmé, že táto listina má písomnú formu, že

obsahuje výšku pohľadávky, obsahuje aj prísľub dlžníka dlh zaplatiť, avšak absentuje v nej

dôvod vzniku uvedenej pohľadávky. Potom uvedená listina nemá všetky zákonné náležitosti

podľa § 558 Obč. zákonníka, čo má za následok, že ide o listinu, ktorú nemožno považovať

za uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka, na základe ktorého by mohol súd

žalobe vyhovieť.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že listina zo dňa 12. 8.

2002 ktorú žalobkyňa v originály predložila a o ktorú opiera uplatňovaný nárok, nemá

zákonné náležitosti právneho úkonu - uznania dlhu urobeného vo forme podľa § 558 Obč.

zákonníka. Na to, aby uznanie dlhu malo tieto účinky je potrebné, aby dlžník písomne uznal,

že zaplatí svoj dlh, určený čo do dôvodu aj výšky. V tomto prípade v listine o uznaní dlhu

nie je uvedený dôvod (kauza) vzniku záväzku žalovaného voči manželovi žalobkyni, preto ak

by mala byť žalobkyňa v konaní úspešná, musela nad akúkoľvek, pochybnosť preukázať že

medzi jej nebohým manželom a žalovaným došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o pôžičke.

Podľa § 657 Obč. zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci

určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby

veci rovnakého dlhu.

Zmluva o pôžičke je teda zmluvou reálnou, t. j., že okrem iného vyžaduje aj faktické

odovzdanie peňazí. Ak k odovzdaniu peňazí nedôjde, chýba podstatná náležitosť zmluvy

a takáto zmluva nie je platne uzatvorená. Žalobkyňa tvrdila, že k odovzdaniu pôžičky

poskytnutej jej manželom žalovanému došlo v júni 2000 v reštaurácii A. v B., išlo o pôžičku

v sume 1.500.000,- Sk a pri tejto pôžičke okrem žalovaného, jej manžela, bola prítomná ona

a ešte ďalší traja svedkovia, z ktorých jeden svedok už zomrel a ďalších dvoch žalobkyňa

označiť nevedela. Pretože neexistuje písomná zmluva o pôžičke a podľa tvrdenia žalobkyne

malo dôjsť iba k ústnej pôžičke, čo zákon nevylučuje, žalobkyňa sa dostala do dôkaznej

núdze, ktorá má za následok, že v prípade nepreukázania ňou tvrdených skutočností

neúspech v konaní a zamietnutie žaloby. Žalobkyňa na existenciu pôžičky neprodukovala

žiadny dôkaz, dokonca ani na skutočnosť, že žalovaný časť z tejto pôžičky splácal či už jej

manželovi alebo žalobkyni. Za takejto procesnej situácie s poukazom na § 120 ods. 1 a§ 120

ods. 4 súd prvého stupňa žalobu žalobkyni zamietol z dôvodu, že neuniesla v tejto veci

dôkazné bremeno. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvého stupňa stotožnil. Ani

po zrušení prvého rozsudku a vrátení veci súdu prvého stupňa odvolacím súdom, žalobkyňa

nevedela preukázať, že medzi žalovaným a jej manželom došlo k uzatvoreniu zmluvy

o pôžičke, ktorá v danej veci by mala byť kauzou záväzku medzi jej manželom a žalovaným.

Pokiaľ žalobkyňa navrhovala v odvolacom konaní vypočuť ako svedka jej právneho

zástupcu, odvolací súd nevykonal uvedený dôkaz, pretože s poukazom na

mala žalobkyňa všetky dôkazy navrhnúť v konaní pred súdom prvého stupňa a okrem toho

výpoveď jej právneho zástupcu, ktorý ju v celom tomto konaní zastupoval a ktorý by mal byť

vypočutý v odvolacom konaní ako svedok, by bola nevierohodná, pretože o všetkých

okolnostiach v tejto veci sa dozvedel v konaní ako zástupca žalobkyni. Okrem toho

žalobkyňa bola pred súdom prvého stupňa viackrát poučená v zmysle

a mala dostatok času na navrhnutie dôkazov ešte pred súdom prvého stupňa.

Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených posúdil odvolanie žalobkyni ako

nedôvodné. Súd prvého stupňa zistený skutkový stav správne posúdil i po právnej stránke,

preto jeho rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil.».

Z obsahu sťažnosti vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou

je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom

krajského (okresného) súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení v jej právnej veci. Sťažovateľka predovšetkým nesúhlasila so záverom

všeobecných súdov, že neuniesla v posudzovanej veci dôkazné bremeno, t. j. nevedela

preukázať, že medzi žalovaným a jej manželom došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke.

Rovnako sťažovateľka namietala, že odvolací súd (toto tvorilo jadro jej námietok proti

namietanému rozsudku krajského súdu, pozn.) neakceptoval vypočutie sťažovateľkou

navrhnutého svedka v odvolacom konaní jednak z dôvodu, že sťažovateľka mala všetky

dôkazy navrhnúť v konaní pred okresným súdom ( ), a jednak preto, že

výpoveď jej právneho zástupcu, ktorý ju v celom tomto konaní zastupoval a ktorý by mal

byť vypočutý v odvolacom konaní ako svedok, by bol svedkom nevierohodným, pretože

o všetkých okolnostiach v tejto veci sa dozvedel v konaní ako právny zástupca žalobkyne.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie krajského

súdu sp. zn. zo 17. apríla 2008 boli svojvoľné a že by zasahovali do práva

sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu

nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných procesných a hmotnoprávnych ustanovení zákona

( a ) je namietaný rozsudok krajského súdu

aj náležite odôvodnený.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením označeného práva, a preto bolo potrebné sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009