Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 487/2011
PDF · 388.37 KB
No categories available
I. ÚS 487/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. B. a E. B., obaja bytom L., zastúpených
advokátom JUDr. S. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 13/2010 z 31. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10 Co 229/2009 z 29. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. A. B. a E. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. septembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. A. B. a E. B. (ďalej len „sťažovatelia“,
v citovanom texte aj „žalobcovia“), ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Cdo 13/2010 z 31. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 10 Co 229/2009 z 29. septembra 2009.
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sú
v procesnom postavení žalobcov v súdnom spore o určenie vlastníctva vedenom Okresným
súdom Senica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 83/2008, ktorý rozsudkom
z 1. apríla 2009 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľov proti tomuto rozsudku rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 229/2009 z 29. septembra 2009 tak, že odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V dovolaní sťažovateľov proti rozsudku
krajského súdu z 29. septembra 2009 rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 1 Cdo 13/2010 z 31. januára 2011, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol.
3. Podľa názoru sťažovateľov „krajský súd svojím rozsudkom, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu, ako aj najvyšší súd svojím uznesením, porušili základné právo
sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dôvodom tohto porušenia je skutočnosť,
že uvedené súdy neposkytli sťažovateľom účinnú ochranu a naviac rozhodnutia krajského
i najvyššieho súdu majú arbitrárny charakter v spojitosti s porušením zásady
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. ... súdy odmietli poskytnúť súdnu ochranu porušeným
právam sťažovateľov a ich žalobu odmietli z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení...
Tým, že všeobecné súdy neaplikovali pri obdobných právnych vzťahoch (t. j.
posúdenie naliehavého právneho záujmu podielového spoluvlastníka k určeniu
spoluvlastníctva druhého spoluvlastníka k spoločnej veci) zákonné ustanovenia rovnakým
spôsobom, porušili zásadu predvídateľnosti práva, ktorá sa neoddeliteľne spája s princípom
právnej istoty, t. j. zásadami, na ktorých stojí Slovenská republika ako právny štát (por. čl. 1
ods. 1 ústavy). Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia
byť rovnakým spôsobom právne posudzované (I. ÚS 233/2010).“.
4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo JUDr. A. B. a E. B. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ich
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj ich právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 31. 5. 2011 sp. zn. 1 Cdo 13/2010
a rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 29. 9. 2009 sp. zn. 10 Co 229/2009 bolo porušené.
2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 31. 5. 2011... ako aj rozsudok
Krajského súdu... zo dňa 29. 9. 2009... a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd... ako aj Krajský súd... sú povinní... zaplatiť sťažovateľom vyčíslenú
náhradu trov konania...“
5. Ako dôkazový materiál sťažovatelia k sťažnosti pripojili rozsudok okresného súdu
č. k. 7 C 83/2008-45 z 1. apríla 2009, odvolanie doručené okresnému súdu 4. mája 2009,
rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 229/2009 z 29. septembra 2009, dovolanie doručené
okresnému súdu 3. decembra 2009, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2010
z 31. mája 2011, ako aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 334/2009 z 30. novembra
2011 majúci podporiť ich tvrdenie, že iný senát najvyššieho súdu „obdobnú situáciu“
posudzoval odlišne (pozri bod 3).
II.
6. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
10. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhali vyslovenia porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2010
z 31. mája 2011, ktorým ich dovolanie sťažovateľov odmietol, a jemu predchádzajúcim
potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 229/2009 z 29. septembra 2009.
11. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
12. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“).
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07, I. ÚS 290/09).
14. Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
16. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
II. A
K uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2010 z 31. mája 2011
17. Sťažovatelia namietali porušenie označených práv najvyšším súdom, ktorý ich
dovolanie posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento
mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol. Najvyššiemu súdu
najmä vytýkali podľa ich predstáv požadovanú právnu ochranu a najmä to, že sa v zásade
stotožnil s faktickými a právnymi závermi pred ním (skôr) konajúcich všeobecných súdov
a neaplikoval „zákonné ustanovenia rovnakým spôsobom“ ako iné senáty najvyššieho súdu
„pri obdobných právnych vzťahoch“ (pozri bod 3).
18. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo
všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
19. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide
o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
20. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 13/2010 z 31. mája 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil pritom
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu
v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd
sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľov, ale pretože sa s nimi nestotožnil,
odmietol dovolanie ako neprípustné.
21. V odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení výsledkov konania (jeho
skutkových a právnych záverov) a rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho súdu
a uvedení podstaty dovolacej argumentácie sťažovateľov najvyšší súd «ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania - žalobcovia 1/
a 2/ (§ 240 ods. 1 O. s. p.), žalobca 1/ s právnickým vzdelaním a žalobkyňa 2/ zastúpená
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný...
... V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktoré má procesnú formu rozsudku. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p. platí, že ak
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je
ním napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3
O. s. p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku 1 Cdo 13/2010 vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa §
153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v
ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a v tejto
veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že
prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/ z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. vyvodiť
nemožno.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.,
dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p.,
ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p... Existencia ani jednej z uvedených vád však
dovolacím súdom v konaní zistená nebola.
S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané
nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či v dôsledku postupu súdov
obidvoch stupňov nebola žalobcom 1/ a 2/ odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm.
f/ O. s. p.).
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za
účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/
O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom
a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok
priznáva.
Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť
navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Pokiaľ dovolatelia vytýkali odvolaciemu súdu porušenie zásady dvojinštančnosti
konania v dôsledku toho, že im neumožnil vyjadriť sa k „novým“ dôvodom, na základe
ktorých odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby, táto
ich námietka neobstojí.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v prejednávanej veci postupoval v súlade s citovaným ustanovením, keď
sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na
ktoré v podrobnostiach vo svojom odôvodnení odkázal. Vychádzal pritom zo záveru, že súd
prvého stupňa zamietol žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, ktorého
preukázanie v prejednávanej veci považoval rovnako ako súd prvého stupňa za
rozhodujúce. Odvolací súd už len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie
dôvody, pre ktoré naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení nebol daný
(vzhľadom na neprípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p. sa dovolací súd ich správnosťou
nezaoberal). Odvolací súd poukázal na to, že požadované určenie má len povahu
predbežnej otázky zistenia okruhu spoluvlastníkov vo vzťahu k súčasne prebiehajúcemu
konaniu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. K druhej časti petitu
určovacej žaloby podotkol, že táto otázka sa bude riešiť v dedičskom konaní a v sporovom
konaní sa možno domáhať len určenia, že dotknutej osobe patril spoluvlastnícky podiel ku
dňu jej smrti. Podľa názoru odvolacieho súdu by sa bez ohľadu na výsledok konania
o určovacej žalobe na právnom postavení žalobcov nič nezmenilo, pretože nemôže dôjsť
k zmene veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu, ale len k zmene v osobe ďalšieho
spoluvlastníka, prípadne k zmene spoluvlastníckych podielov ďalších spoluvlastníkov.
Odvolací súd, ktorý sa v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa v princípe
mohol obmedziť len na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj
rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-VIII), v tomto prípade na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia (výroku) teda realizoval (naplnil) zákonodarcom poskytnutú možnosť uviesť
podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ďalšie dôvody; týmto postupom nespochybnil správnosť
právneho záveru súdu prvého stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov
na požadovanom určení. Uvedený postup odvolacieho súdu nemohol mať preto za následok
porušenie zásady dvojinštančnosti konania, resp. znamenať prijatie prekvapivého
rozhodnutia.
Dovolatelia taktiež vytýkali nepreskúmateľnosť rozhodnutí nižších súdov v časti
posúdenia rozhodujúcej otázky sporu (či môže mať podielový spoluvlastník vo všeobecnosti,
aj v konkrétnom prípade, naliehavý právny záujem a vecnú legitimáciu na určení
vlastníctva vo vzťahu k inému spoluvlastníckemu podielu na tej istej, t. j. spoločnej veci) a
odvolaciemu súdu i nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu
podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p...».
22. Svoje skutkové a právne závery najvyšší súd prezentoval takto: «Dovolací súd je
toho názoru, že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd svoje rozhodnutia vo veci samej
dostatočne odôvodnili. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku stručne opísal, čoho sa
žalobcovia domáhali a z akých dôvodov, priebeh dokazovania, skutkový stav, ktorý zistil
z vykonaných dôkazov i právne normy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec. Svoje právne
závery súd prvého stupňa primerane vysvetlil (ich správnosťou sa dovolací súd nezaoberal)
- žalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na
požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O. s. p.) a ako poukazujú dovolatelia, zaoberal sa
(nadbytočne) i meritom veci, keď skonštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno,
lebo nepreukázali, že žalovaná 1/ nenadobudla spoluvlastnícky podiel vydržaním a ani
existenciu zastieranej kúpnej zmluvy medzi žalovanou 1/ a žalovanými 2/ až 6/. Svoj záver
o absencii naliehavého právneho záujmu žalobcov súd dostatočným spôsobom vysvetlil.
Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku stotožnil s jeho skutkovými a právnymi závermi
(§219 ods. 2 O. s. p.) a uviedol i ďalšie dôvody podporujúce záver o nedostatku naliehavého
právneho záujmu žalobcov. Otázku, či môže mať spoluvlastník naliehavý právny záujem na
určení vlastníctva k podielu iného spoluvlastníka na spoločnej veci, nepovažoval odvolací
súd za otázku zásadného právneho významu (preto nevyslovil prípustnosť dovolania proti
svojmu rozhodnutiu), uvedúc svoj názor, že o existencii naliehavého právneho záujmu by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by rozhodnutie súdu mohlo mať vplyv na veľkosť
spoluvlastníckeho podielu žalobcov, pričom naliehavý právny záujem nie je možné vyvodiť
z toho, že dôjde k zmene veľkosti spoluvlastníckeho podielu iného spoluvlastníka, prípadne
k zmene v osobe iného spoluvlastníka. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením dovolateľov, že
súdy nedostatočne odôvodnili absenciu ich naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení; túto otázku súdy primeraným spôsobom rozobrali v odôvodneniach svojich
rozhodnutí a odvolací súd - ako bolo uvedené - dal na žalobcami nastoľovanú otázku nielen
v konkrétnej, ale aj vo všeobecnej rovine celkom jasnú odpoveď, t. j. zodpovedal ju.
Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti
určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O. s. p., ktorá je svojou povahou žalobou preventívnou
(ani v minulosti k určovacej žalobe nebol iný prístup; v podrobnostiach porovnaj napr.
odôvodnenie v R 61/2007), je totiž existencia naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu. Nepostačuje len jeho
tvrdenie o takomto záujme. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona
kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej
kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nielen nevyhnutnosť tvrdiť,
ale aj dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na
žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe
meritórne vyhovieť.
Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu vedie k zamietnutiu
určovacieho návrhu (z tohto samotného dôvodu). Súd teda najprv musí mať za doloženú
existenciu takéhoto záujmu, aby vôbec mohol pristúpiť k posudzovaniu (skúmaniu) merita
veci. Inak (ak má za nepreukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na
určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. ) bez skúmania vecnej stránky návrhu musí
žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j.
z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací.
Vzhľadom na záver odvolacieho súdu o absencii naliehavého právneho záujmu
žalobcov nebolo potrebné, aby v odôvodnení reagoval na tvrdenia žalobcov
o nedostatočnom zistení skutkového stavu v merite veci prvostupňovým súdom.
Možno teda zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd
Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie
rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
či požiadaviek žalobcov...“.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania
uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol...»
23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd
postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti
rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľom neodňala
možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho
súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom
prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych
opravných prostriedkoch. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 13/2010
z 31. mája 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych
záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami
24. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.B
K rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 229/2009 z 29. septembra 2009
25. Sťažovatelia ďalej namietali porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudkom
z 29. septembra 2009.
26. Predmetným rozsudkom krajský súd rozhodol tak, že ako „Odvolací súd
rozsudok prvého stupňa potvrdzuje“. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem
iného uviedol: „Krajský súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že
odvolanie podali včas oprávnené osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.),
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202
O. s. p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcov nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 7 C/83/2008 je
určenie, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/12-iny na pozemku v kat. úz. L. parc. č. ... -
2
trvalé trávnaté porasty o výmere 5.589 m, zapísanému pod ... na LV č. ... vedenom S.
katastra S., nenadobudla žalovaná 1. vydržaním, a že tento podiel patrí do dedičstva po
pôvodnej pozemkovoknižnej vlastníčke M. K., rod. H., ktorá je evidovaná v pozemnoknižnej
vložke č. ... pre kat. úz. L. pod zápisom č. ... Predmetom odvolacieho konania je
preskúmanie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá.
Odvolatelia odvolanie odôvodnili tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.)
a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O. s. p.). Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. je
daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu
vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O. s. p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas
konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo
ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O. s. p. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia
§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej
normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú,
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi
závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku
a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalobcovia sa podanou žalobou
domáhajú určenia, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/12-iny pozemku nachádzajúceho
2
sa v kat. úz. L. parc. č ... trvalé trávnaté porasty o výmere 5.589 mzapísaného na LV č. ...
vedenom Správou katastra Senica nenadobudla žalovaná 1. vydržaním, a že tento podiel
patrí do dedičstva po pôvodnej pozemkovoknižnej vlastníčke M. K., rod. H., ktorá je
evidovaná v pozemnoknižnej vložke č. ... pre kat. úz. L. Prípustnosť určovacej žaloby, v
ktorej sa spoluvlastník domáha určenia vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu iného
spoluvlastníka, považovali za vyjadrenie ponímania podielového spoluvlastníctva ako
spoločenstva, v ktorom môžu zúčastnené subjekty tohto právneho vzťahu stanovenými
právnymi inštrumentmi ovplyvňovať množinu spoluvlastníkov kvantitatívne aj kvalitatívne.
Naliehavý právny záujem odvodzovali od toho, že dotknutý spoluvlastník má právo vedieť, s
kým vlastne toto spoločenstvo tvorí a takéto právo vykonáva, t. j. právo vedieť, kto je
vlastníkom, ktorého práva limitujú jeho vlastné práva k tej istej veci podľa § 137 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Naliehavý právny záujem na určení je podľa žalobcov zvýraznený
aj tou skutočnosťou, že medzi spoluvlastníkmi pozemku je vedené konanie o zrušenie a
vyporiadanie spoluvlastníctva pod sp. zn. 11 C/67/2005, ktoré bolo uznesením Okresného
súdu Senica č. k. 11C/67/2005-120 zo dňa 5.8.2008 prerušené do právoplatného skončenia
predmetného konania. Súd prvého stupňa žalobu žalobcov zamietol z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení.
V zmysle § 80 O. s. p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä o: a) osobnom stave, b) splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona,
z právneho vzťahu alebo z porušenia práva a c) určení, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O.
s. p.) má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu
predovšetkým skôr než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba
preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli
porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O. s. p.). V prípade
možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú
určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši,
neodstraňuje, ale len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa
nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže
domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b) O. s. p. však neplatí vtedy, ak žalobca
(napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý
právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu, v takomto prípade treba
jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je
podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca
v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti
a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením,
či tu právny vzťah alebo právo je či nie je vytvorí pevný základ pre právne vzťahy
účastníkov sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu
žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych
pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to,
čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným
určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho
práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Záver súdu o (ne)existencii naliehavého
právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je
procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje ale len
zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak
žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide
o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že
tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva,
zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (otázkami aktívnej a pasívnej
legitimácie účastníkov konania).
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej
otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva,
alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu
je (nie je) právny vzťah alebo právo. Vo všeobecnosti tiež platí, že pozitívne určenie
vlastníckeho práva (t. j. že žalobca je vlastníkom) má spravidla prednosť pred negatívnym
určením (t. j. že žalovaný nie je vlastníkom), lebo z negatívneho určenia nevyplýva jasne
a jednoznačne, kto je skutočným vlastníkom, pretože bez takéhoto pozitívneho určenia treba
pripustiť aj možnosť, že vlastníkom je aj tretia osoba (ktorá nie je účastníkom konania).
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neexistencii naliehavého
právneho záujmu žalobcov tak na určení, že žalovaná 1. nenadobudla spoluvlastnícky
podiel vydržaním, ako aj na určení, že spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po M. K.
K dôvodom obsiahnutým v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd len dopĺňa, že v
súčasnosti prebieha konanie o zrušenie a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, v
ktorom je potrebné vyriešiť si otázku okruhu podielových spoluvlastníkov, nakoľko všetci
podieloví spoluvlastníci musia byť účastníkmi konania o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva k veci, a teda žalobcami požadované určenie má povahu len
predbežnej otázky zistenia okruhu spoluvlastníkov vo vzťahu ku konaniu o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Určenie, že žalovaná 1. nie je podielovou
spoluvlastníčkou v podiele 1/12, resp. že nenadobudla predmetný spoluvlastnícky podiel
vydržaním, podľa názoru odvolacieho súdu neodstráni spornosť vzťahu, nakoľko z takéhoto
negatívneho určenia nevyplýva jasne a jednoznačne, kto je skutočným spoluvlastníkom,
resp. komu predmetný spoluvlastnícky podiel patrí. Rovnako podľa názoru odvolacieho
súdu niet naliehavého právneho záujmu na určení, že spoluvlastnícky podiel patrí do
dedičstva po M. K., nakoľko otázka, či niečo patrí do dedičstva, je otázkou, ktorá sa bude
riešiť v rámci dedičského konania a v sporovom konaní sa možno domáhať len určenia, že
dotknutej osobe spoluvlastnícky podiel patril ku dňu jej smrti. Bolo potrebné prihliadnuť
tiež na to, že na právnom postavení žalobcov by sa bez ohľadu na výsledok konania o ich
určovacej žalobe nič nezmenilo, nakoľko nemôže dôjsť k zmene veľkosti
ich spoluvlastníckeho podielu, ale mohlo by dôjsť len k zmene v osobe ďalšieho
spoluvlastníka, prípadne k zmene spoluvlastníckych podielov ďalších spoluvlastníkov.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, keď súd prvého stupňa
správne podľa § 142 ods. 1 O. s. p. rozhodol i o náhrade trov konania a vo veci úspešným
žalovaným náhradu trov konania nepriznal, pretože títo ju nežiadali.
Odvolací, súd nevyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu, pretože
otázku vymedzenú žalobcami: či môže mať podielový spoluvlastník naliehavý právny záujem
a byť aktívne legitimovaný na určenie vlastníctva vo vzťahu k inému spoluvlastníckemu
podielu na tej istej (t. j. spoločnej) veci, nepovažoval za otázku po právnej stránke
zásadného významu. Ako uviedol odvolací súd vyššie, o existencii naliehavého právneho
záujmu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by rozhodnutie súdu mohlo mať vplyv na
veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcov, pričom naliehavý právny záujem nie je možné
vyvodiť z toho, že dôjde k zmene veľkosti spoluvlastníckeho podielu iného spoluvlastníka,
prípadne k zmene v osobe iného spoluvlastníka...“
27. Ústavný súd nadväzujúc na svoje už uvedené stanoviská a právne názory (body
11 až 16) opätovne zdôrazňuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých
záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému
ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01)
vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd
odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne
preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím
(IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
28. V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za
následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa
subjektívnych názorov sťažovateľov. Nespokojnosť sťažovateľov s obsahom rozhodnutia
krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
29. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu,
ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú zlúčiteľné
s označeným článkom ústavy a dohovoru.
30. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu
nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
31. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
32. Ústavný súd v danej veci nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 10 Co 229/2009 z 29. septembra 2009 boli svojvoľné a že by
zasahovali do základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
33. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občiansky súdny poriadok) je
namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.
34. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia
okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
35. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského
súdu a namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti
(vo vzťahu ku krajskému súdu) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
II. C
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy
36. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08, I. ÚS 76/2010) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 (aj ods. 3, 4 a 5) ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo
možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
37. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť
sťažovateľov v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
III.
38. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších
návrhoch sťažovateľov na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
39. Ústavný súd v závere poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov je zverená najvyššiemu súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2011