Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 487/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. B. a E. B., obaja bytom L., zastúpených

advokátom JUDr. S. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 29. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. A. B. a E. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. septembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. A. B. a E. B. (ďalej len „sťažovatelia“,

v citovanom texte aj „žalobcovia“), ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl.

20 ods. 1 a (ďalej len „“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. septembra 2009.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sú

v procesnom postavení žalobcov v súdnom spore o určenie vlastníctva vedenom Okresným

súdom Senica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , ktorý rozsudkom

z 1. apríla 2009 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľov proti tomuto rozsudku rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2009 tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V dovolaní sťažovateľov proti rozsudku

krajského súdu z 29. septembra 2009 rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 31. januára 2011, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľov „krajský súd svojím rozsudkom, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu, ako aj najvyšší súd svojím uznesením, porušili základné právo

sťažovateľov vlastniť majetok podľa a základné právo na súdnu ochranu

podľa a dohovoru. Dôvodom tohto porušenia je skutočnosť,

že uvedené súdy neposkytli sťažovateľom účinnú ochranu a naviac rozhodnutia krajského

i najvyššieho súdu majú arbitrárny charakter v spojitosti s porušením zásady

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. ... súdy odmietli poskytnúť súdnu ochranu porušeným

právam sťažovateľov a ich žalobu odmietli z dôvodu nedostatku naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení...

Tým, že všeobecné súdy neaplikovali pri obdobných právnych vzťahoch (t. j.

posúdenie naliehavého právneho záujmu podielového spoluvlastníka k určeniu

spoluvlastníctva druhého spoluvlastníka k spoločnej veci) zákonné ustanovenia rovnakým

spôsobom, porušili zásadu predvídateľnosti práva, ktorá sa neoddeliteľne spája s princípom

právnej istoty, t. j. zásadami, na ktorých stojí Slovenská republika ako právny štát (por. čl. 1

ods. 1 ). Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. m. m. , a ), teda to, že obdobné situácie musia

byť rovnakým spôsobom právne posudzované ().“.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. A. B. a E. B. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ich

základné právo na súdnu ochranu podľa ..., ako aj ich právo podľa

ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 31. 5. 2011 sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 29. 9. 2009 sp. zn. bolo porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 31. 5. 2011... ako aj rozsudok

Krajského súdu... zo dňa 29. 9. 2009... a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... ako aj Krajský súd... sú povinní... zaplatiť sťažovateľom vyčíslenú

náhradu trov konania...“

5. Ako dôkazový materiál sťažovatelia k sťažnosti pripojili rozsudok okresného súdu

č. k. -45 z 1. apríla 2009, odvolanie doručené okresnému súdu 4. mája 2009,

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 29. septembra 2009, dovolanie doručené

okresnému súdu 3. decembra 2009, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011, ako aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra

2011 majúci podporiť ich tvrdenie, že iný senát najvyššieho súdu „obdobnú situáciu“

posudzoval odlišne (pozri bod 3).

II.

6. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , ).

10. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhali vyslovenia porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011, ktorým ich dovolanie sťažovateľov odmietol, a jemu predchádzajúcim

potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. septembra 2009.

11. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

12. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, , ).

14. Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

15. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

16. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

II. A

K uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2011

17. Sťažovatelia namietali porušenie označených práv najvyšším súdom, ktorý ich

dovolanie posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento

mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol. Najvyššiemu súdu

najmä vytýkali podľa ich predstáv požadovanú právnu ochranu a najmä to, že sa v zásade

stotožnil s faktickými a právnymi závermi pred ním (skôr) konajúcich všeobecných súdov

a neaplikoval „zákonné ustanovenia rovnakým spôsobom“ ako iné senáty najvyššieho súdu

„pri obdobných právnych vzťahoch“ (pozri bod 3).

18. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

19. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

20. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd

sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľov, ale pretože sa s nimi nestotožnil,

odmietol dovolanie ako neprípustné.

21. V odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení výsledkov konania (jeho

skutkových a právnych záverov) a rozhodnutí prvostupňového aj odvolacieho súdu

a uvedení podstaty dovolacej argumentácie sťažovateľov najvyšší súd «ako súd dovolací

( ) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania - žalobcovia 1/

a 2/ ( ), žalobca 1/ s právnickým vzdelaním a žalobkyňa 2/ zastúpená

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný...

... V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktoré má procesnú formu rozsudku. V zmysle ustanovenia platí, že ak

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je

ním napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa §

153 ods. 3 a 4 Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v

ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto

veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že

prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/ z ustanovenia až 3 vyvodiť

nemožno.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ,

dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ,

ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ .. Existencia ani jednej z uvedených vád však

dovolacím súdom v konaní zistená nebola.

S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané

nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či v dôsledku postupu súdov

obidvoch stupňov nebola žalobcom 1/ a 2/ odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm.

f/ ).

Podľa dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za

účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom

a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok

priznáva.

Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť

navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Pokiaľ dovolatelia vytýkali odvolaciemu súdu porušenie zásady dvojinštančnosti

konania v dôsledku toho, že im neumožnil vyjadriť sa k „novým“ dôvodom, na základe

ktorých odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby, táto

ich námietka neobstojí.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v prejednávanej veci postupoval v súlade s citovaným ustanovením, keď

sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na

ktoré v podrobnostiach vo svojom odôvodnení odkázal. Vychádzal pritom zo záveru, že súd

prvého stupňa zamietol žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, ktorého

preukázanie v prejednávanej veci považoval rovnako ako súd prvého stupňa za

rozhodujúce. Odvolací súd už len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie

dôvody, pre ktoré naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení nebol daný

(vzhľadom na neprípustnosť dovolania podľa sa dovolací súd ich správnosťou

nezaoberal). Odvolací súd poukázal na to, že požadované určenie má len povahu

predbežnej otázky zistenia okruhu spoluvlastníkov vo vzťahu k súčasne prebiehajúcemu

konaniu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. K druhej časti petitu

určovacej žaloby podotkol, že táto otázka sa bude riešiť v dedičskom konaní a v sporovom

konaní sa možno domáhať len určenia, že dotknutej osobe patril spoluvlastnícky podiel ku

dňu jej smrti. Podľa názoru odvolacieho súdu by sa bez ohľadu na výsledok konania

o určovacej žalobe na právnom postavení žalobcov nič nezmenilo, pretože nemôže dôjsť

k zmene veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu, ale len k zmene v osobe ďalšieho

spoluvlastníka, prípadne k zmene spoluvlastníckych podielov ďalších spoluvlastníkov.

Odvolací súd, ktorý sa v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa v princípe

mohol obmedziť len na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj

rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1997-VIII), v tomto prípade na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia (výroku) teda realizoval (naplnil) zákonodarcom poskytnutú možnosť uviesť

podľa ďalšie dôvody; týmto postupom nespochybnil správnosť

právneho záveru súdu prvého stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov

na požadovanom určení. Uvedený postup odvolacieho súdu nemohol mať preto za následok

porušenie zásady dvojinštančnosti konania, resp. znamenať prijatie prekvapivého

rozhodnutia.

Dovolatelia taktiež vytýkali nepreskúmateľnosť rozhodnutí nižších súdov v časti

posúdenia rozhodujúcej otázky sporu (či môže mať podielový spoluvlastník vo všeobecnosti,

aj v konkrétnom prípade, naliehavý právny záujem a vecnú legitimáciu na určení

vlastníctva vo vzťahu k inému spoluvlastníckemu podielu na tej istej, t. j. spoločnej veci) a

odvolaciemu súdu i nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu

podľa ..».

22. Svoje skutkové a právne závery najvyšší súd prezentoval takto: «Dovolací súd je

toho názoru, že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd svoje rozhodnutia vo veci samej

dostatočne odôvodnili. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku stručne opísal, čoho sa

žalobcovia domáhali a z akých dôvodov, priebeh dokazovania, skutkový stav, ktorý zistil

z vykonaných dôkazov i právne normy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec. Svoje právne

závery súd prvého stupňa primerane vysvetlil (ich správnosťou sa dovolací súd nezaoberal)

- žalobu zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na

požadovanom určení ( ) a ako poukazujú dovolatelia, zaoberal sa

(nadbytočne) i meritom veci, keď skonštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno,

lebo nepreukázali, že žalovaná 1/ nenadobudla spoluvlastnícky podiel vydržaním a ani

existenciu zastieranej kúpnej zmluvy medzi žalovanou 1/ a žalovanými 2/ až 6/. Svoj záver

o absencii naliehavého právneho záujmu žalobcov súd dostatočným spôsobom vysvetlil.

Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku stotožnil s jeho skutkovými a právnymi závermi

( ) a uviedol i ďalšie dôvody podporujúce záver o nedostatku naliehavého

právneho záujmu žalobcov. Otázku, či môže mať spoluvlastník naliehavý právny záujem na

určení vlastníctva k podielu iného spoluvlastníka na spoločnej veci, nepovažoval odvolací

súd za otázku zásadného právneho významu (preto nevyslovil prípustnosť dovolania proti

svojmu rozhodnutiu), uvedúc svoj názor, že o existencii naliehavého právneho záujmu by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by rozhodnutie súdu mohlo mať vplyv na veľkosť

spoluvlastníckeho podielu žalobcov, pričom naliehavý právny záujem nie je možné vyvodiť

z toho, že dôjde k zmene veľkosti spoluvlastníckeho podielu iného spoluvlastníka, prípadne

k zmene v osobe iného spoluvlastníka. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením dovolateľov, že

súdy nedostatočne odôvodnili absenciu ich naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení; túto otázku súdy primeraným spôsobom rozobrali v odôvodneniach svojich

rozhodnutí a odvolací súd - ako bolo uvedené - dal na žalobcami nastoľovanú otázku nielen

v konkrétnej, ale aj vo všeobecnej rovine celkom jasnú odpoveď, t. j. zodpovedal ju.

Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti

určovacej žaloby podľa , ktorá je svojou povahou žalobou preventívnou

(ani v minulosti k určovacej žalobe nebol iný prístup; v podrobnostiach porovnaj napr.

odôvodnenie v R 61/2007), je totiž existencia naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu. Nepostačuje len jeho

tvrdenie o takomto záujme. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona

kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej

kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nielen nevyhnutnosť tvrdiť,

ale aj dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na

žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe

meritórne vyhovieť.

Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu vedie k zamietnutiu

určovacieho návrhu (z tohto samotného dôvodu). Súd teda najprv musí mať za doloženú

existenciu takéhoto záujmu, aby vôbec mohol pristúpiť k posudzovaniu (skúmaniu) merita

veci. Inak (ak má za nepreukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na

určovacej žalobe v zmysle ) bez skúmania vecnej stránky návrhu musí

žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j.

z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací.

Vzhľadom na záver odvolacieho súdu o absencii naliehavého právneho záujmu

žalobcov nebolo potrebné, aby v odôvodnení reagoval na tvrdenia žalobcov

o nedostatočnom zistení skutkového stavu v merite veci prvostupňovým súdom.

Možno teda zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolacieho súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd

Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové

a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s a že odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie

rozsudku ( ). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

či požiadaviek žalobcov...“.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania

uvedené v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov

podľa v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol...»

23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd

postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľom neodňala

možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho

súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom

prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych

záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami

.

24. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov podľa a ich

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.B

K rozsudku krajského súdu sp. zn. z 29. septembra 2009

25. Sťažovatelia ďalej namietali porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudkom

z 29. septembra 2009.

26. Predmetným rozsudkom krajský súd rozhodol tak, že ako „Odvolací súd

rozsudok prvého stupňa potvrdzuje“. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem

iného uviedol: „Krajský súd... ako súd odvolací ( ) po zistení, že

odvolanie podali včas oprávnené osoby - účastníci konania ( a ),

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202

), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania ( )

preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcov nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. je

určenie, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/12-iny na pozemku v kat. úz. L. parc. č. ... -

2

trvalé trávnaté porasty o výmere 5.589 m, zapísanému pod ... na LV č. ... vedenom S.

katastra S., nenadobudla žalovaná 1. vydržaním, a že tento podiel patrí do dedičstva po

pôvodnej pozemkovoknižnej vlastníčke M. K., rod. H., ktorá je evidovaná v pozemnoknižnej

vložke č. ... pre kat. úz. L. pod zápisom č. ... Predmetom odvolacieho konania je

preskúmanie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Odvolatelia odvolanie odôvodnili tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( )

a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

písm. f/ ). Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia je

daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu

vyplývajúcemu z ustanovenia , pretože súd zobral do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas

konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich

závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo

ktoré odporujú ustanoveniam až Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia

je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej

normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú,

nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového

materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi

závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku

a v podrobnostiach naň odkazuje ( ).

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalobcovia sa podanou žalobou

domáhajú určenia, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/12-iny pozemku nachádzajúceho

2

sa v kat. úz. L. parc. č ... trvalé trávnaté porasty o výmere 5.589 mzapísaného na LV č. ...

vedenom Správou katastra Senica nenadobudla žalovaná 1. vydržaním, a že tento podiel

patrí do dedičstva po pôvodnej pozemkovoknižnej vlastníčke M. K., rod. H., ktorá je

evidovaná v pozemnoknižnej vložke č. ... pre kat. úz. L. Prípustnosť určovacej žaloby, v

ktorej sa spoluvlastník domáha určenia vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu iného

spoluvlastníka, považovali za vyjadrenie ponímania podielového spoluvlastníctva ako

spoločenstva, v ktorom môžu zúčastnené subjekty tohto právneho vzťahu stanovenými

právnymi inštrumentmi ovplyvňovať množinu spoluvlastníkov kvantitatívne aj kvalitatívne.

Naliehavý právny záujem odvodzovali od toho, že dotknutý spoluvlastník má právo vedieť, s

kým vlastne toto spoločenstvo tvorí a takéto právo vykonáva, t. j. právo vedieť, kto je

vlastníkom, ktorého práva limitujú jeho vlastné práva k tej istej veci podľa § 137 ods. 1

. Naliehavý právny záujem na určení je podľa žalobcov zvýraznený

aj tou skutočnosťou, že medzi spoluvlastníkmi pozemku je vedené konanie o zrušenie a

vyporiadanie spoluvlastníctva pod sp. zn. , ktoré bolo uznesením Okresného

súdu Senica č. k. -120 zo dňa 5.8.2008 prerušené do právoplatného skončenia

predmetného konania. Súd prvého stupňa žalobu žalobcov zamietol z dôvodu nedostatku

naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení.

V zmysle návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä o: a) osobnom stave, b) splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona,

z právneho vzťahu alebo z porušenia práva a c) určení, či tu právny vzťah alebo právo je

alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O.

s. p.) má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu

predovšetkým skôr než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba

preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli

porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti ( ). V prípade

možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú

určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši,

neodstraňuje, ale len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa

nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže

domáhať splnenia povinnosti podľa však neplatí vtedy, ak žalobca

(napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý

právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu, v takomto prípade treba

jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je

podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca

v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti

a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením,

či tu právny vzťah alebo právo je či nie je vytvorí pevný základ pre právne vzťahy

účastníkov sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu

žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych

pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to,

čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným

určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho

práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Záver súdu o (ne)existencii naliehavého

právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je

procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje ale len

zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak

žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide

o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že

tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva,

zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (otázkami aktívnej a pasívnej

legitimácie účastníkov konania).

Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej

otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva,

alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu

je (nie je) právny vzťah alebo právo. Vo všeobecnosti tiež platí, že pozitívne určenie

vlastníckeho práva (t. j. že žalobca je vlastníkom) má spravidla prednosť pred negatívnym

určením (t. j. že žalovaný nie je vlastníkom), lebo z negatívneho určenia nevyplýva jasne

a jednoznačne, kto je skutočným vlastníkom, pretože bez takéhoto pozitívneho určenia treba

pripustiť aj možnosť, že vlastníkom je aj tretia osoba (ktorá nie je účastníkom konania).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o neexistencii naliehavého

právneho záujmu žalobcov tak na určení, že žalovaná 1. nenadobudla spoluvlastnícky

podiel vydržaním, ako aj na určení, že spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po M. K.

K dôvodom obsiahnutým v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd len dopĺňa, že v

súčasnosti prebieha konanie o zrušenie a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, v

ktorom je potrebné vyriešiť si otázku okruhu podielových spoluvlastníkov, nakoľko všetci

podieloví spoluvlastníci musia byť účastníkmi konania o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva k veci, a teda žalobcami požadované určenie má povahu len

predbežnej otázky zistenia okruhu spoluvlastníkov vo vzťahu ku konaniu o zrušenie a

vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Určenie, že žalovaná 1. nie je podielovou

spoluvlastníčkou v podiele 1/12, resp. že nenadobudla predmetný spoluvlastnícky podiel

vydržaním, podľa názoru odvolacieho súdu neodstráni spornosť vzťahu, nakoľko z takéhoto

negatívneho určenia nevyplýva jasne a jednoznačne, kto je skutočným spoluvlastníkom,

resp. komu predmetný spoluvlastnícky podiel patrí. Rovnako podľa názoru odvolacieho

súdu niet naliehavého právneho záujmu na určení, že spoluvlastnícky podiel patrí do

dedičstva po M. K., nakoľko otázka, či niečo patrí do dedičstva, je otázkou, ktorá sa bude

riešiť v rámci dedičského konania a v sporovom konaní sa možno domáhať len určenia, že

dotknutej osobe spoluvlastnícky podiel patril ku dňu jej smrti. Bolo potrebné prihliadnuť

tiež na to, že na právnom postavení žalobcov by sa bez ohľadu na výsledok konania o ich

určovacej žalobe nič nezmenilo, nakoľko nemôže dôjsť k zmene veľkosti

ich spoluvlastníckeho podielu, ale mohlo by dôjsť len k zmene v osobe ďalšieho

spoluvlastníka, prípadne k zmene spoluvlastníckych podielov ďalších spoluvlastníkov.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

podľa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, keď súd prvého stupňa

správne podľa rozhodol i o náhrade trov konania a vo veci úspešným

žalovaným náhradu trov konania nepriznal, pretože títo ju nežiadali.

Odvolací, súd nevyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu, pretože

otázku vymedzenú žalobcami: či môže mať podielový spoluvlastník naliehavý právny záujem

a byť aktívne legitimovaný na určenie vlastníctva vo vzťahu k inému spoluvlastníckemu

podielu na tej istej (t. j. spoločnej) veci, nepovažoval za otázku po právnej stránke

zásadného významu. Ako uviedol odvolací súd vyššie, o existencii naliehavého právneho

záujmu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by rozhodnutie súdu mohlo mať vplyv na

veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobcov, pričom naliehavý právny záujem nie je možné

vyvodiť z toho, že dôjde k zmene veľkosti spoluvlastníckeho podielu iného spoluvlastníka,

prípadne k zmene v osobe iného spoluvlastníka...“

27. Ústavný súd nadväzujúc na svoje už uvedené stanoviská a právne názory (body

11 až 16) opätovne zdôrazňuje, že sa zaručuje ochrana viacerých

záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému

ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa dohovoru

by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ()

vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, ).

28. V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za

následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

subjektívnych názorov sťažovateľov. Nespokojnosť sťažovateľov s obsahom rozhodnutia

krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

29. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú zlúčiteľné

s označeným článkom a dohovoru.

30. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

31. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

32. Ústavný súd v danej veci nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. z 29. septembra 2009 boli svojvoľné a že by

zasahovali do základného práva sťažovateľov podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

33. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona () je

namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

34. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

35. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

(vo vzťahu ku krajskému súdu) odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

II. C

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1

36. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva

podľa (aj ods. 3, 4 a 5) a dodatkového protokolu by bolo

možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením.

37. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

III.

38. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších

návrhoch sťažovateľov na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

39. Ústavný súd v závere poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov je zverená najvyššiemu súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011