Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 233/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. novembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra

Brňáka v konaní o sťažnosti J. C., J., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24.

novembra 2009 takto

rozhodol:

1. Základné právo J. C. podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. novembra 2009

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. novembra 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. J. C. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom

tristotri eur a tridsaťjeden centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý

vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Františka Komku do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti J. C. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2010

doručená sťažnosť J. C., J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. F. K.,

P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. novembra 2009 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: „Sťažovateľ ako žalobca sa... žalobou

podanou na... Okresnom súde v Starej Ľubovni dňa 7. 4. 2003 domáhal voči žalovanému

náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom, ktorý sa stal 27. 3. 1996.

V rámci uplatneného nároku... žiadal žalobca priznať náhradu za bolesť v sume

8.550,- Sk (zodpovedajúcu dvojnásobku pripadajúcej za základný počet bodov určených

lekárskym posudkom), náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 1.005.500,- Sk

(zodpovedajúcej zvýšeniu na 50-násobok sumy za základný počet bodov určených lekárskym

posudkom) a náhrady za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti a po skončení

práceneschopnosti (úrazovej renty).

Okresný súd Stará Ľubovňa... rozsudkom zo 14. 12. 2006 sp. zn. -284

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu bolestného sumu 4.275,- Sk, z titulu

sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 5.100,- Sk...

V prevyšujúcej časti uplatnených náhrad bolestného a sťaženia spoločenského

uplatnenia žalobu zamietol, zároveň rozhodol, že v ďalšej prevyšujúcej časti nároky náhrad

za stratu na zárobku vylúčil na samostatné konanie...

Proti rozsudku... podal... sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove...

rozsudkom z 11. 2. 2008 sp. zn. rozhodol tak, že rozsudok súdu I. stupňa

v zamietajúcom výroku zmenil tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z

titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 381.900,- Sk (20-násobok sumy

zodpovedajúcej základnému počtu bodov), vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 4.275,-

Sk z titulu bolestného a vo výroku o zamietnutí žaloby nad sumu 387.000.- Sk z titulu

sťaženia spoločenského uplatnenia rozsudok súdu I. stupňa potvrdil...

Proti rozsudku Krajského súdu... podala dovolanie vedľajšia účastníčka, ktorá

navrhovala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Svoje dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci.

O dovolaní vedľajšieho účastníka rozhodol... Najvyšší súd SR uznesením sp. zn.

z 24. 11. 2009 tak, že rozsudok Krajského súdu... a rozsudok Okresného

súdu Stará Ľubovňa... vo výroku o povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi z titulu

bolestného sumu 4.275,- Sk a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 5.100,- Sk...

a vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti uplatnených náhrad bolestného

a sťaženia spoločenského uplatnenia zrušil a konanie zastavil.

Po právoplatnosti uznesenia vec postupuje Sociálnej poisťovni...

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v preskúmavanej veci dňom 1. 1. 2004 zanikla

právomoc súdov na konanie a rozhodovanie o uplatnených nárokoch na náhradu za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia, a to prijatím o sociálnom

poistení, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. 1. 2004.“

Podľa sťažovateľa „Najvyšší súd SR... uznesením zo dňa 24. 11.

2009 rozhodol nezákonne a svojím rozhodnutím zasiahol do základného práva... na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného , 2 SR a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd SR vo svojej judikatúre viackrát opakovane zdôraznil nezávislosť

rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého

procesu ako vyplývajú z a nasl. SR a Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces (čl. 46

ods. 1 SR, Dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj

povinnosť súdu svoje rozhodnutia odôvodniť ( ), a to spôsobom zakotveným

v .

Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými

skutkovými zisteniami alebo z nich žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho

rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1

SR, resp. s Dohovoru.

Keďže NS SR ako súd dovolací nerešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru

racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, naopak, rozhodol v rozpore

s doterajšou ustálenou judikatúrou (R NS SR uverejnený v časopise Zo

súdne praxe 2/2006), podľa ktorého právomoc súdov nieje daná na prejednanie žaloby

zamestnanca na náhradu škody voči zamestnávateľovi spôsobenej pracovným úrazom alebo

chorobou z povolania vo veci nárokov na náhradu straty na zárobku počas trvania

práceneschopnosti, náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti a uznaní

plnej invalidity za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v základnej výške a účelne

vynaložených nákladov spojených s liečením, ktoré vznikli do 31. 12. 2003, ale ak boli

uplatnené až po 1. 1. 2004. O týchto nárokoch po 1. 1. 2004 rozhoduje Sociálna poisťovňa

podľa v znení neskorších predpisov.

Z poznámky k tomuto judikátu vyplýva, že nároky zamestnancov vyplývajúcich

zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou

z povolania (pokiaľ boli medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné), prejednávali

a rozhodovali o nich súdy až do 1. 1. 2004. Preto všetky konania začaté pred týmto

dátumom musia ukončiť súdy.

Keďže v prejednávanej veci konanie bolo začaté dňom 7. 4. 2003 podaním žaloby

žalobcom na Okresnom súde Stará Ľubovňa, je preto zákonné a je daná právomoc súdov

( ) ukončiť začaté konanie rozhodnutím súdu, a to vydaním rozhodnutia v merite

veci, ako aj o náhrade trov konania a nie je daná právomoc v dôsledku začatého konania

sociálnej poisťovne podľa osobitného zákona, ktorým je o sociálnom

poistení.

Naviac, sťažovateľ ako žalobca si vo svojej žalobe uplatňoval zvýšenú náhradu za

bolesť, ako aj zvýšenú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom so zreteľom

na to, kedy došlo k pracovnému úrazu bolo potrebné podmienky jeho vzniku a rozsah

odškodnenia posúdiť podľa vyhl. o odškodňovaní bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia, čo o zvýšení takéhoto odškodnenia týchto jedorázových plnení

môže rozhodnúť len súd podľa výslovného znenia ustanovenia § 7 ods. 3 cit. vyhl. Z tohto

teda vyplýva, že právny predpis platný v čase uplatnenia nároku žalobcom výslovne zveruje

rozhodovanie o tomto nároku súdu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v predmetnej veci po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo J. C. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2

SR uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24. 11. 2009

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24. 11. 2009 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade trov konania

pred Ústavným súdom SR.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. -14 z 30. júna 2010

v časti, v ktorej namieta porušenie svojho práva podľa uznesením

najvyššieho súdu, prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov

konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedu najvyššieho súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu reagoval podaním č. KP 4/2010-31

z 26. apríla 2010 doručeným ústavnému súdu 29. apríla 2010, v ktorom okrem iného

uviedol: «So zreteľom na nejednotnosť rozhodovania súdov Slovenskej republiky v otázke,

do právomoci ktorého orgánu patrí od účinnosti zákona o sociálnom poistení rozhodovanie

o nárokoch vyplývajúcich z pracovného úrazu a choroby z povolania, sa na návrh predsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) uskutočnilo spoločné rokovanie

občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Na tomto

rokovaní bolo prijaté stanovisko ( o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 27/2006. Podľa

tohto stanoviska rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, o náhrade za

stratu na dôchodku a o náhrade nákladov na výživu pozostalých, vzniknutých z pracovných

úrazov alebo chorôb z povolania do 31. decembra 2003, patrí do právomoci súdu, aj keď

nároky boli uplatnené po účinnosti o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov. V odôvodnení stanoviska je (o. i.) uvedené, že nároky zamestnanca

vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo

chorobou z povolania do 31. decembra 2003 prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako

o spore, ktorý vyplýva z pracovného vzťahu ( ). Išlo o nároky na náhradu

za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku, za bolesť a sťaženie spoločenského

uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu [§ 198 ods. 1 písm.

a/ až d/ (ďalej len „“)]. I keď

zákon o sociálnom poistení priniesol rozličné zmeny, ktoré vo svojej podstate zasiahli aj do

právomoci súdu v týchto veciach, právomoc Sociálnej poisťovne nie je ani po 1. januári

2004 daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia sťaženia spoločenského

uplatnenia, lebo v zmysle zákona o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie

spoločenského uplatnenia o týchto nárokoch rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 zákona o náhrade za

bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia). Za týchto okolností by názor,

podľa ktorého nie je daná právomoc súdu vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, v konečnom dôsledku znamenal

odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1

Slovenskej republiky.

V súlade s prijatým stanoviskom rozhodujú všetky senáty správneho kolégia a senáty

občianskoprávneho kolégia, s výnimkou jedného senátu, ktorý svoj odlišný názor prezentuje

aj v rozhodovacej činnosti. Dôkazom toho je aj sťažnosťou napadnuté uznesenie.

Mám za to, že ústavná sťažnosť je dôvodná, pretože sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu zasiahlo do ústavného práva účastníka garantovaného mu

v . Bola porušená požiadavka právnej istoty

a predvídateľností súdnych rozhodnutí.»

Predseda najvyššieho súdu zároveň súhlasil s upustením od súdneho pojednávania.

Sťažovateľ v liste doručenom ústavnému súdu 4. augusta 2010 prostredníctvom

svojho právneho zástupcu uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom,

pričom neuviedol žiadne nové argumenty ani skutočnosti, ktoré by ústavný súd bral do

úvahy pri rozhodovaní vo veci samej.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a vyjadreniami účastníkov konania

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, pretože najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní rozhodol v rozpore s doterajšou

ustálenou judikatúrou, pričom poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

.

Ústavný súd zo sťažnosti a z k nej priložených príloh zistil, že sťažovateľ sa žalobou

podanou Okresnému súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) domáhal zaplatenia

náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom, ktorý sa stal v roku 1996, pričom okrem

iného žiadal priznať náhradu za bolesť v sume 8 500 Sk, za sťaženie spoločenského

uplatnenia v sume 1 005 500 Sk a za stratu na zárobku počas práceneschopnosti. Okresný

súd rozsudkom č. k. -284 zo 14. decembra 2006 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) priznal náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 5 100 Sk a náhradu za

bolesť v sume 4 275 Sk. V prevyšujúcej časti uplatnených náhrad bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia žalobu zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na

odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 11. februára 2008 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že zaviazal žalovaného

zaplatiť sťažovateľovi z titulu spoločenského uplatnenia sumu 381 900 Sk a vo výroku

o zamietnutí žaloby nad sumu 4 275 Sk z titulu bolestného a vo výroku o zamietnutí žaloby

nad sumu 387 000 Sk z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia rozsudok okresného súdu

potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podala Sociálna poisťovňa ako vedľajšia účastníčka

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým zrušil rozsudok

okresného súdu a rozsudok krajského súdu vo výrokoch týkajúcich sa zaplatenia bolestného

a sťaženia spoločenského uplatnenia, konanie zastavil a vec postúpil na ďalšie konanie

Sociálnej poisťovni z dôvodu nedostatku právomoci súdov na rozhodnutie vo veci.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem

iného uvádza: «Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné

(a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237

, ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám

prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom –

z úradnej povinnosti ( veta druhá ). Podľa názoru dovolacieho súdu

v prejednávanej veci je daná existencia takejto vady a to vada vyplývajúca z ustanovenia

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne

veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich

iné orgány ( ).

V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 2

v znení do 14. 10. 2008).

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon ( ).

Citované ustanovenie až 3 určuje právomoc súdov v občianskom

súdnom konaní, t. j. právomoc občianskoprávnych súdov. V ods. 1 tohto ustanovenia sa

právomoc občianskoprávnych súdov určuje vymedzením právnych vzťahov, o ktorých

konajú a rozhodujú súdy. Sú to vzťahy občianskoprávne, pracovné, rodinné, obchodné

a hospodárske. Pri skúmaní takto určenej právomoci rozhoduje obsah právneho vzťahu, t. j.

práva a povinnosti, a nie iba jeho úprava konkrétnym právnym odvetvím hmotného práva.

Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou, ktorej splnenie súd skúma z úradnej

povinnosti v každom štádiu konania a na každom stupni ( ). Jej nedostatok je

neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania ( ). Nemožno však vylúčiť

situáciu, keď skôr ako súd rozhodne o zastavení konania pre nedostatok právomoci, nastane

právna skutočnosť, ktorou sa založí právomoc súdu na konanie vo veci, či už výslovným

ustanovením zákona alebo takou zmenou obsahu právneho vzťahu, ktorou sa zmení jeho

charakter tak, že pôjde o niektorý z právnych vzťahov uvedených v

Rovnako tak môže byť zákonom zmenený obsah právneho vzťahu (dovtedy zakladajúci

právomoc súdu) takým spôsobom, že sa pretransformuje na iný právny vzťah a súd

právomoc na konanie vo veci stratí (právomoc súdu zanikne).

V prejednávanej veci, po vylúčení uplatnených nárokov na náhradu za stratu na

zárobku počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti na samostatné konanie,

bol predmetom konania nárok na náhradu škody z pracovného úrazu a to vo forme náhrady

za bolesť zvýšenej na 2-násobok sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov určenému

lekárskym posudkom a vo forme náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšenej na

50-násobok sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov určenému lekárskym posudkom.

K pracovnému úrazu došlo dňa 27. 3. 1996, pričom konanie bolo začaté podaním žaloby

7. apríla 2003. Podľa právnej úpravy platnej do 31. 12. 2003 išlo o nárok vyplývajúci

z pracovnoprávneho vzťahu upraveného právnym odvetvím pracovného práva -

(nárok zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze).

Obsahom právneho vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu

vzniknutú pracovným úrazom bolo právo zamestnanca na poskytnutie plnení spočívajúcich

okrem iného aj v náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia a povinnosť

zamestnávateľa tieto plnenia poskytnúť. Na prejednanie a rozhodnutie sporu o týchto

(čiastkových) nárokoch bola v zmysle daná právomoc súdu.

Dňom 1. januára 2004 nadobudol účinnosť o sociálnom

poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), ktorý zrušil, okrem iných, aj dovtedy

platné ustanovenia § až c) a až 213 (zákona

č. účinného od 1. 4. 2002). V rámci pracovnoprávnej zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal

zamestnancovi zachovaný len nárok na náhradu vecnej škody. Zákonné poistenie

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania

bolo týmto zákonom nahradené úrazovým poistením. Vyplýva to z ustanovenia § 294 bodu

16 tohto zákona, ktorým bol zrušený o Sociálnej poisťovni v znení

neskorších predpisov, ktorým bolo dovtedy upravené zákonné poistenie zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania, ako aj z jeho

ďalších ustanovení, napr. z § 280 ods. 2, podľa ktorého zostatok finančných prostriedkov

základného fondu zodpovednosti za škodu k 31. decembru 2003 je s účinnosťou od

1. januára 2004 príjmom základného fondu úrazového poistenia, alebo z § 280 ods. 4,

podľa ktorého sumy na dlžnom poistnom z poistenia zodpovedností zamestnávateľa za

škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania vzniknuté pred 1. januárom 2004,

ktoré boli zaplatené alebo vymožené po 31. decembri 2003, sú príjmom základného fondu

úrazového poistenia. Úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo

úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, služobného úrazu a choroby z povolania bolo

upravené ako súčasť systému sociálneho poistenia. V zmysle § 16 zákona o sociálnom

poistení povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ okrem zamestnávateľa sudcu podľa

osobitného predpisu a zamestnávateľa prokurátora podľa osobitného predpisu. Podľa § 17

ods. 1 tohto zákona nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má jeho

zamestnanec po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Poistné na úrazové

poistenie platí zamestnávateľ (§ 128 ods. 8 uvedeného zákona). Zároveň bol týmto zákonom

nahradený dovtedajší systém odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania (pri

ktorom mal poškodený zamestnanec alebo iná oprávnená osoba priamy nárok na náhradu

škody proti zamestnávateľovi, pri ktorom v prípade spornosti o tomto nároku rozhodovali

súdy, a pri ktorom, ak nárok vznikol v čase zákonného poistenia zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, mal zamestnávateľ

právo, aby Sociálna poisťovňa za neho hradila preukázané nároky alebo aby mu zaplatila

ním uhradenú škodu) systémom úrazového poistenia (pri ktorom v prípadoch zodpovednosti

zamestnávateľa za poškodenie zdravia alebo úmrtie v dôsledku pracovného úrazu a

choroby z povolania vzniká zamestnancovi alebo inej oprávnenej osobe nárok na úrazové

dávky pri splnení podmienok podľa tohto zákona. Plnenia vyplývajúce z nárokov na

náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, s výnimkou

nároku na náhradu vecnej škody, ktoré vznikli po účinnosti zákona o sociálnom poistení,

teda od 1. 1. 2004, sú dávkami úrazového poistenia (úrazovými dávkami), o ktorých na

základe žiadosti poškodeného (ak zákon o sociálnom poistení neustanovuje inak) rozhoduje

Sociálna poisťovňa. Rozhodovanie o týchto plneniach preto nepatrí do právomoci súdu. Len

nárok na náhradu vecnej škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania

zostal nárokom zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom

alebo chorobou z povolania (nestal sa úrazovou dávkou), teda nárokom z

pracovnoprávneho vzťahu, o ktorom v prípade sporu rozhoduje súd.

Uspokojovanie nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo

chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, rieši zákon o sociálnom

poistení v prechodných ustanoveniach a to v §§ 251, 259, 260, 272 a 275. Treba pritom

brať do úvahy, že vznik týchto nárokov nemusí byť časovo totožný so vznikom pracovného

úrazu alebo choroby z povolania, a že k 1. januáru 2004 tu mohli byť rôzne situácie. Mohlo

ísť o nároky, o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté súdom, ale k uvedenému dňu neboli

splnené alebo neboli splnené v celom rozsahu, alebo mohlo ísť o prípady, keď plnenia

z týchto nárokov boli vyplácané, či už na základe súdneho rozhodnutia alebo na základe

dohody alebo fakticky a nárok na ich výplatu k tomuto dňu trval (najmä v prípade

opakujúcich plnení), pričom mohli byť vyplácané zamestnávateľmi, resp. ich právnymi

nástupcami, alebo Sociálnou poisťovňou, prípadne mohlo ísť o sporné nároky uplatnené

v súdnom konaní, ktoré nebolo k uvedenému dňu právoplatne skončené alebo nároky vôbec

neuplatnené.

Tým, že zákon o sociálnom poistení v § 251 ods. 1 stanovil, že pracovný úraz

a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 sa

považujú od 1. januára 2004 za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona,

umožnil aj uspokojovanie týchto nárokov (nárokov, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004)

z úrazového poistenia. Pokiaľ totiž v zmysle § 2 písm. c) uvedeného zákona je úrazovým

poistením poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného

úrazu a choroby z povolania a za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona

sa považuje aj pracovný úraz a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných pred

1. januárom 2004, potom úrazové poistenie je poistením aj pre prípad poškodenia zdravia

alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania uznaných podľa

predpisov účinných pred 1. januárom 2004. Preto aj plnenia vyplývajúce z nárokov na

náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, s výnimkou

nároku na náhradu vecnej škody, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, treba po

31. decembri 2003 považovať za dávky úrazového poistenia podľa zákona o sociálnom

poistení. Za takéto dávky ich označuje aj samotný nadpis týkajúci sa ustanovení §§ 259 až

272 a 275 tohto zákona. Plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, priznané podľa predpisov účinných pred

1. januárom 2004 považuje po 31. decembri 2003 výslovne za dávky podľa zákona

o sociálnom poistení aj § 260 ods. 1 tohto zákona, a to v sume, v akej patrili k 31. decembru

2003, pričom zároveň stanovuje, že ak nárok na ich výplatu k tomuto dňu trval, vyplácajú

sa aj po tomto dni za podmienok ustanovených predpismi účinnými do 31. decembra 2003,

ak nie je ustanovené inak.

Ak sa za úrazové dávky výslovne označujú plnenia priznané podľa predpisov

účinných pred 1. januárom 2004, tým viac za takéto dávky treba považovať aj plnenia

vyplývajúce z uvedených nárokov, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do

tohto dňa právoplatne rozhodnuté a podľa § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa má

o nich rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej

uvedenými. Podľa týchto predpisov má byť podľa uvedeného ustanovenia rozhodnuté

O priznaní náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou

z povolania za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o náhrade škody už bolo právoplatne

rozhodnuté.

I keď sa v tomto ustanovení výslovne neuvádza, kto má rozhodnúť, z predmetu

právnej úpravy sociálneho poistenia možno dospieť k záveru, že týmto subjektom môže byť,

okrem výnimky vyplývajúcej z ustanovenia § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení, len

Sociálna poisťovňa, resp. jej organizačné zložky. Zákon o sociálnom poistení je totiž nielen

hmotnoprávnym predpisom upravujúcim rozsah sociálneho poistenia a v rámci neho aj

úrazového poistenia a právne vzťahy pri jeho vykonávaní, ale zároveň aj procesnoprávnym

predpisom upravujúcim konanie vo veciach úrazového poistenia. Ustanovenie § 172 ods. 2

tohto zákona určuje, že v konaní vo veciach úrazového poistenia rozhoduje o právach

a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov úrazového poistenia Sociálna poisťovňa. Aj

keď ustanovenie § 272 zákona o sociálnom poistení bolo novelou vykonanou zákonom

č. s účinnosťou od 1. 1. 2007 doplnené o odsek 11, podľa ktorého spory

o nárokoch podľa odsekov 9 a 10 (teda o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po

skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na

náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu na výživu pozostalých, ak konanie o nich

nebolo právoplatne skončené do 31. 12. 2003, resp. do 31. 7. 2006) rozhodujú súdy, nič to

nemení na charaktere týchto plnení ako dávok úrazového poistenia. Ustanovenia §§ 259,

260, 272 a 275 určujú hmotnoprávnu úpravu, ktorú má Sociálna poisťovňa, resp. aj súd

v prípade nárokov podľa § 272 ods. 9 a 10, použiť pri rozhodovaní o priznaní nárokov na

náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli

pred 1. januárom 2004, a to za obdobie do 31. decembra 2003 a po tomto dni, resp. ktoré

má použiť Sociálna poisťovňa pri vyplácaní plnení z týchto nárokov, pričom za rozhodnutie

sa v zmysle § 209 ods. 1 posledná veta zákona o sociálnom poistení považuje aj samotné

poskytnutie dávky. Určenie hmotnoprávnej úpravy, ktorá sa má použiť (i keď ňou má byť

pracovnoprávna úprava účinná do 31. 12. 2003), nič nemení na tom, že plnenia vyplývajúce

z týchto nárokov sa priznávajú a vyplácajú ako dávky úrazového poistenia. Z uvedeného

potom možno vyvodiť, že účinnosťou zákona o sociálnom poistení došlo k takej zmene

v obsahu právneho vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu

spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (pri zachovaní všetkých

nárokov, ktoré vznikli do jeho účinnosti), s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody,

ktorá mala za následok zmenu jeho charakteru, resp. jeho nahradenie právnym vzťahom

úrazového poistenia. Dovtedy súkromnoprávny vzťah sa zmenil na vzťah verejnoprávny

a nárok na náhradu škody spôsobnej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania,

uplatnený napr. vo forme náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia

nadobudol povahu nároku na úrazovú dávku. Táto zmena zákonnej právnej úpravy mala za

následok zánik právomoci súdu v zmysle rozhodovať o nárokoch na

náhradu škody spôsobnej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli

pred 1. januárom 2004, s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody a s výnimkou nárokov

vyplývajúcich z § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení. Uvedené ustanovenie § 272

ods. 11 zákona o sociálnom poistení v spojení s výslovne zakladá

právomoc súdov rozhodovať vo veciach úrazového poistenia len ak ide o nároky na

náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní

invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu na

výživu pozostalých, pokiaľ konanie o nich nebolo právoplatne skončené do 31. 12. 2003,

resp. do 31. 7. 2006. S použitím logického výkladového pravidla argumentum a contrario

(dôkaz z opaku) možno dospieť k záveru, že na rozhodovanie v sporoch o iných nárokoch,

ako sú uvedené v tomto ustanovení, právomoc súdov daná nie je. Od 1. januára 2004 tak

súdy nemajú právomoc rozhodovať o nárokoch na náhradu škody spôsobnej pracovným

úrazom alebo chorobou z povolania (s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody a s

výnimkou nárokov uvedených v § 272 ods. 11 zákona o sociálnom poistení), ktoré vznikli

pred 1. januárom 2004, ani právomoc dokončiť začaté konania o týchto nárokoch, ak boli

začaté pred týmto dňom.

V prípade nárokov na zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia (ako foriem náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou

z povolania), ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, nemožno právomoc súdov vyvodzovať

z ustanovenia vyhlášky č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Zb.“), platnej v čase vzniku týchto nárokov. V zmysle právomoc súdov

prejednávať iné veci (teda aj veci vyplývajúce z právnych vzťahov úrazového poistenia)

možno ustanoviť len zákonom (nie vyhláškou). Okrem toho účelom ustanovenia § 7 ods. 3

uvedenej vyhlášky bolo umožniť zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského

uplatnenia i nad maximálne sumy stanovené týmto predpisom na základe rozhodnutia súdu,

teda nie na základe dohody účastníkov zodpovednostného vzťahu, pričom rozhodovanie

súdu mohlo prichádzať do úvahy len pokiaľ bola inak daná jeho právomoc na rozhodovanie

o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tohto vzťahu. V zmysle

( účinného do 31. marca 2002) boli príslušné orgány splnomocnené

vyhláškou určiť len výšku, do ktorej možno poskytnúť náhradu za bolesť a za sťaženie

spoločenského uplatnenia a upraviť určovanie výšky náhrady v jednotlivých prípadoch.

Uvedené ustanovenie vyhlášky teda nemožno vykladať tak, že by nárok na zvýšenie náhrady

za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako jeden z nárokov na náhradu škody

spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, bol vylúčený z rozhodovacej

právomoci Sociálnej poisťovne vo veciach právnych vzťahov vyplývajúcich z úrazového

poistenia. Pokiaľ rozhodovanie opravách a povinnostiach vyplývajúcich z verejnoprávneho

vzťahu úrazového poistenia bolo od 1. januára 2004 zverené Sociálnej poisťovni, potom

táto verejnoprávna inštitúcia je oprávnená rozhodovať nielen o priznaní a výplate úrazovej

dávky, ktorou je aj náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale

i o zvýšení týchto náhrad v zmysle vyhlášky č. Správnosť aplikácie

uvedeného ustanovenia Sociálnou poisťovňou môže byť preskúmavaná súdom len v konaní

podľa piatej časti , teda v správnom súdnictve.

So zreteľom na uvedené v preskúmavanej veci dňom 1. 1. 2004 zanikla právomoc

súdov na konanie a rozhodovanie o uplatnených nárokoch na náhradu za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia (ktoré po vylúčení ostatných nárokov na samostatné konanie

zostali predmetom konania). Prejednanie veci súdmi bolo preto postihnuté vadou

vyplývajúcou z ustanovenia , t. j. nedostatkom právomoci súdov na

rozhodnutie vo veci. Dovolací súd preto z tohto dôvodu rozsudok odvolacieho. súdu ako

i rovnakou vadou postihnutý rozsudok súdu prvého stupňa, s výnimkou výroku o vylúčení

ostatných nárokov na samostatné konanie, zrušil a podľa konanie

zastavil. Zároveň podľa rozhodol, že po právoplatnosti uznesenia vec

postupuje Sociálnej poisťovni so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, t. j. orgánu do

právomoci ktorého patrí rozhodovanie o uplatnenom nároku.»

II.

Podľa ústavný úd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Z vyplýva, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne

princíp právnej istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m.

, a ), teda to, že obdobné situácie musia byť

rovnakým spôsobom právne posudzované.

Vzhľadom na to, že zákonodarca nie vždy upraví všetky vzťahy, ktoré je oprávnený

a povinný regulovať, tak ako to bolo aj v prípade sťažovateľa, dochádza k situáciám, keď

všeobecné súdy posúdia obdobný vzťah odlišne, a tak judikatúra nie je v rovnakých

prípadoch jednotná.

Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve najvyššiemu

súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (, ).

Vzhľadom na rozdielnu rozhodovaciu prax krajských súdov a jednotlivých senátov

najvyššieho súdu v otázke, do právomoci ktorého orgánu patrí rozhodovanie o nárokoch

vyplývajúcich z pracovného úrazu a choroby z povolania po prijatí

o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), využil najvyšší súd svoju

právomoc týkajúcu sa zjednocovania judikatúry všeobecných súdov. Občianskoprávne

a správne kolégium najvyššieho súdu prijalo k uvedenej otázke stanovisko publikované

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod

č. 27/2006 („ďalej len stanovisko č. 27/2006“), na ktoré poukázal predseda najvyššieho

súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti:

„V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne

veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných

a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich

iné orgány ( ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom

súdnom konaní, len ak to ustanovuje osobitný zákon ( ). Ak vec nespadá do

právomoci súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti

uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1, druhá veta pred

bodkočiarkou ).

Nároky zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu

spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (pokiaľ boli medzi účastníkmi

pracovnoprávneho vzťahu sporné) prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako o spore,

ktorý vyplýva z pracovného vzťahu ( ). Išlo o nároky na náhradu za stratu

na zárobku alebo stratu na dôchodku (počas práceneschopnosti a po skončení

práceneschopnosti alebo pri uznám invalidity alebo čiastočnej invalidity), za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú

škodu [ až d) v znení účinnom do

1. januára 2004].

Zákon o sociálnom poistení však priniesol rozličné zmeny, ktoré vo svojej podstate

zasiahli aj do právomoci súdu v týchto veciach. Z bodu 27 ustanovenia § 294 citovaného

zákona je zrejmé, že (okrem iného) bolo zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm. a) až c)

() a tiež aj jeho ustanovenia až 213, takže

jediným nárokom upraveným v z titulu pracovného úrazu alebo choroby

z povolania zostala len vecná škoda a ostatné nároky sú upravené v Zákone o sociálnom

poistení, pričom nároku za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajú nároky

na úrazový príplatok (§ 86 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), resp. nárok na úrazovú

rentu (§ 88 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), nároku na náhradu nákladov na výživu

pozostalých [ v znení účinnom do 1. januára 2004]

zase zodpovedná nárok na pozostalostnú rentu (§ 92 a nasl. Zákona o sociálnom poistení)

a podobne.

Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch

(ako aj o ďalších úrazových dávkach uvedených vo štvrtej hlave Zákona o sociálnom

poistení rozhoduje Sociálna poisťovňa; jej príslušnosť na prejednanie a rozhodovanie

v týchto veciach jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 177 Zákona o sociálnom poistení,

podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné

zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172

ods. 3 písm. a) Zákona o sociálnom poistení.

Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná vo veciach nárokov na zvýšenie

bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ,

lebo z tejto osobitnej právnej úpravy vyplýva, že o týchto nárokoch rozhoduje súd (§ 5

ods. 5 citovaného zákona).

Právomoc Sociálnej poisťovne nie je daná ani na rozhodovanie o nárokoch na

náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní

invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu

nákladov na výživu pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do

31. decembra 2003 (§ 272 ods. 5, ods. 6 Zákona o sociálnom poistení), lebo o týchto

nárokoch rozhodoval vždy súd ako o sporej pracovného vzťahu ( ).

V zmysle novej právnej úpravy sa o týchto nárokoch už nerozhoduje, resp. právna

úprava ich už neoznačuje ako odškodniteľný nárok; namiesto nich prichádzajú do úvahy

príslušné vyššie uvedené renty. Podmienky na priznanie príslušných rent sú iné v porovnaní

s náhradami za stratu na zárobku a v konečnom dôsledku ani výška renty sa nerovná

príslušnej náhrade za stratu na zárobku (renta je spravidla nižšia). Za týchto okolností by

názor, podľa ktorého príslušnosť súdu vo veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených na súde do účinnosti Zákona

o sociálnom poistení nie je daná, v konečnom dôsledku znamenal odmietnutie

spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Slovenskej

republiky.

Na to, aby bolo možné takto začaté konanie na súde v zmysle § 103 v spojení s § 104

ods. 1 zastaviť a vec postúpiť Sociálnej poisťovni, musela by byť v Zákone

o sociálnom poistení ustanovené, že Sociálna poisťovňa rozhoduje nielen o nárokoch, ktoré

vznikli podľa tohto zákona, teda Zákona o sociálnom poistení, t. j., ktoré vznikli od

1. januára 2004, ale aj o nárokoch, ktoré vznikli skôr, za podmienky, že o nich nebolo do

nadobudnutia účinnosti citovaného zákona právoplatne rozhodnuté. Takéto ustanovenie sa

však v citovanom zákone nenachádza. Taktiež by mohol súd postúpiť návrh, resp. celý spis

Sociálnej poisťovni, ak by mu takúto povinnosť ukladalo prechodné ustanovenie

. Takéto ustanovenie sa však v nenachádza. V zmysle

2 ods. 2 môžu štátne orgány – teda aj súd, konať len na základe , v jej

medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak preto žiadny zákon neustanovil,

že o nárokoch, ktoré vznikli do 31. decembra 2003 (ak o nich nebolo právoplatne

rozhodnutej má konať Sociálna poisťovňa (čo by bola výnimka zo všeobecnej právomoci

súdu v pracovnoprávnych vzťahoch zakotvená v in fine), musí konanie

začaté na súde dokončiť súd.

Dôsledkom vyššie uvedených skutočností je ďalší záver spočívajúci v tom, že vo

veciach nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou

z povolania uplatnených na súde (a teda ja vzniknutých) do 1. januára 2004 je daná

právomoc súdu.“

Pre účely zachovania princípu právnej istoty po prijatí stanoviska č. 27/2006

jednotlivé krajské súdy, resp. senáty najvyššieho súdu rozhodujú v otázke právomoci

všeobecných súdov pri rozhodovaní o nárokoch vyplývajúcich z pracovného úrazu

a choroby z povolania jednotne. Od takéhoto jednotného rozhodovania sa odchyľuje senát

4 Cdo, ktorý rozhodoval aj vo veci sťažovateľa.

Ústavný súd poznamenáva, že samotná skutočnosť, že súdne rozhodnutia musia

nastoľovať stabilný stav, neznamená, že judikáty najvyššieho súdu, resp. stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov sú nedotknuteľné a nemôžu byť zmenené a súd sa od

nich nemôže vo svojom ďalšom rozhodovaní odchýliť. Nesmie však pritom postupovať

spôsobom, ktorý by znamenal svojvôľu. Takáto zmena v rozhodovacej praxi súdov musí

byť odôvodnená a súd by mal predovšetkým poukázať na svoju predchádzajúcu prax

a podrobne odôvodniť, prečo starý spôsob rozhodovania už nie je vhodný. Zo strany

najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa však o takýto prípad nešlo. Právny názor vyslovený

v uznesení najvyššieho súdu o tom, že dňom 1. januára 2004 prestala existovať právomoc

súdov na rozhodovanie o uplatnenom nároku na náhradu škody z pracovného úrazu

a choroby z povolania, pretože od účinnosti zákona o sociálnom poistení o týchto nárokoch

rozhoduje Sociálna poisťovňa, vyslovil senát najvyššieho súdu 4 Cdo už vo svojich

rozhodnutiach, ktoré predchádzali prijatiu stanoviska č. 27/2006.

S poukazom na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a stanovisko č. 27/2006

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty.

Najvyšší súd totiž v sťažovateľovom prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv

v prípade skutkovo i právne obdobných veciach bez toho, aby v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bolo v danej veci rozhodnuté v rozpore

so stanoviskom č. 27/2006. Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť spoľahlivým

vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti. Okrem porušenia zásady právnej istoty

najvyšší súd zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní

jednoty rozhodovania.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu takéto závery neobsahovalo (najvyšší súd

vo svojom rozhodnutí nepoukázal na stanovisko č. 27/2006 a neuviedol, prečo sa od neho

odchýlil). Možno preto konštatovať, že najvyšší súd sa v danom prípade dostatočne neriadil

ustanoveniami v spojení s (ďalej

len „OSP“), a v nadväznosti na to možno uzavrieť, že uvedené uznesenie nemá dostatočné a

objektívne (presvedčivé) odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho

rozhodnutia. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na

súdnu ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru

ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Avšak aj v prípade, že by najvyšší súd poukázal na stanovisko č. 27/2006 a uviedol

dôvody, pre ktoré sa od neho odchýlil, ústavný súd zdôrazňuje, že v materiálnom právnom

štáte sa od všeobecných súdov vyžaduje, v prípade, že došlo k zmene rozhodovania, aby

súdy v ďalšom konaní o obdobných veciach rozhodovali v súlade so zmeneným právnym

názorom. Za situácie, keď iba senát 4Cdo by v ďalších prípadoch, ktoré sú totožné

s prípadom sťažovateľa, rozhodoval tak ako v napadnutom uznesení, a ďalšie senáty

najvyššieho súdu by rozhodovali v súlade so stanoviskom č. 27/2006, dochádzalo by

takýmito rozhodnutiami k porušovaniu zásad právnej istoty.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

zaručeného v uznesením najvyššieho súdu.

III.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného ustanovenia preto ústavný súd zrušil

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na nové rozhodnutie. Najvyšší súd

bude v danom prípade v súlade s ustanovením viazaný

právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti)

v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

po 120,23 € za 2 úkony vykonané v roku 2010 a režijný paušál 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky), suma bola zvýšená o 19 % DPH, t. j. 303,31 €. Náhradu trov konania za

stanovisko k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu ústavný súd sťažovateľovi nepriznal

vzhľadom na to, že toto podanie nemalo vo vzťahu k rozhodnutiu ústavného súdu žiadnu

relevanciu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010